Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 9, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoCsp/35/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123388992
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6123388992.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka

Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v spore žalobcu: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava - mestská časť Ružinov, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, právne
zastúpený: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava - mestská časť Ružinov, Prievozská 2, IČO:
53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. - A., D. XXX/XX, o zaplatenie sumy
3.246,24 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.
16Csp/33/2023-120 zo dňa 24. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobca voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 3.246,24 Eur, úrok vo výške 1.319,41 Eur, úrok z omeškania
330,65 Eur a 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 3.236,74 Eur od 01.03.2023 do zaplatenia. O trovách
konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal (výrok II.).
2.
Vykonaným dokazovaním, ako aj vychádzajúc zo skutkových tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel,

súd prvej inštancie zistil, že žalovaný s E., a.s. dňa 01.10.2019 o 10:07:20 prostredníctvom GSM
zariadenia podpísal zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „E. Pôžička“ reg. č. 171430611011019
(č. l. 41 p.v. - 45 a 52 spisu). Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru - E. pôžička
bezúčelový vo výške a mene 4.010,-Eur. Vrátenie úveru bolo dohodnuté v 48 anuitných splátkach vo
výške 111,40 Eur, splatných vždy ku dňu, ktorý sa číselne zhoduje s dátumom splatnosti prvej anuitnej
splátky s tým, že termín splatnosti istiny a úroku je totožný s dátumom splatnosti anuitnej splátky, ktorá
pozostáva zo splátky istiny a úroku. Splatnosť prvej splátky bola v zmluve dohodnutá na 31.10.2019.

V zmluve bol dohodnutý poplatok za úver v sume 40,10 Eur splatný ku dňu prvého čerpania úveru,
ďalej poplatok za I. upomienku vo výške 1,50 Eur, poplatok za každú ďalšiu upomienku 4,-Eur a ďalšie
poplatky uvedené na strane 6 zmluvy. Lehota splatnosti úveru bola dohodnutá na 48 mesiacov. V zmluve
bola zároveň uvedená celková čiastka, ktorú musí
dlžník zaplatiť, a to v sume 5.387,30 eur pri výške zľavnenej úrokovej sadzbe 14,90% a pri úrokovej
sadzbe nezľavnenej 16,90%, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť bola v zmluve uvedená sumou
5.584,10 Eur. Pre prvý prípad bola v zmluve uvedená RPMN vo výške 16,60% a pre druhý prípad vo

výške 18,93%. V čl. II ods. 5 písm. b) zmluvy je uvedené, že v prípade nesplácania úveru, resp. v prípade
neplnenia si dojednaných povinností je veriteľ v súlade s podmienkami (podľa čl. I ide o Všeobecné
obchodné podmienky E., a. s. na poskytovanie spotrebiteľských úverov fyzickým osobám - občanom)
oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru z dôvodov, spôsobom a za podmienok upravených v čl.VIII. podmienok. V tomto článku podmienok (ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť predmetnej úverovej
zmluvy v zmysle zmluvného dojednania uvedeného v čl. III ods. 6 zmluvy) je pod písmenom a/ zakotvené
oprávnenie banky požadovať vrátenie celej pohľadávky s príslušenstvom pred dátumom konečnej

splatnosti úveru dohodnutým v zmluve a vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, ak počas trvania zmluvy
klient dostane do omeškania s úhradou jednej anuitnej splátky počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace,
bol na jej zaplatenie bankou písomne vyzvaný a súčasne upozornený na zámer uplatniť právo banky
vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru, pričom od tohto upozornenia uplynulo viac ako 15 dní.

Z platobnej histórie vyplýva, že k čerpaniu úveru v celej sume 4.010,- Eur došlo v deň uzavretia zmluvy
dňa 01.10.2019 a žalovaný zaplatil celkovo (a to do 08.10.2020) sumu 1.426,91 Eur, z ktorej suma 56,60
Eur bola započítaná na poplatok za poskytnutie úveru vo výške 40,10 Eur a 16,50 Eur na poplatky za
upomienky (3 x 4,-Eur +3 x 1,50 Eur). Úhrady žalovaného boli ďalej použité na úhradu istiny, a to v
rozsahu 773,26 Eur a na úhradu úroku z úveru v rozsahu 594,90 Eur. Napokon z úhrad žalovaného
bola suma 2,15 Eur použitá na zaplatenie sankčného úroku, keď žalovaný neplatil dohodnuté mesačné

splátky na čas. Súčet zaplatenej istiny a zmluvného úroku predstavuje 1.368,16 Eur, čo pri výške
dohodnutej mesačnej splátky 111,40 Eur znamená, že žalovaný zaplatil celkovo 12 splátok a časť
13. splátky, t.j. zaplatil splátky splatné 31.10.2019, 30.11.2019, 31.12.2019, 31.01.2020, 28.02.2020,
31.03.2020, 30.04.2020, 31.05.2020, 30.06.2020, 31.07.2020, 31.08.2020, 30.09.2020 a nezaplatil celú
splátku splatnú 31.10.2020.

S dátumom 11.01.2021 označeným ako „Tretia upomienka - pokus o zmier”, E., a.s. vyhotovila list, ktorý
podľa poštového podacieho hárku Slovenskej pošty, a.s. (č.l. 66 p.v. spisu) odoslala ešte v ten deň
doporučenou zásielkou žalovanému na adresu uvedenú v úverovej zmluve. V uvedenom liste E., a. s.
žalovanému oznámila, že voči nemu eviduje pohľadávku po splatnosti vo výške 356,45 Eur, z toho istina

207,17 Eur, úroky 138,79 Eur, úroky z omeškania 0,99 Eur a poplatky 9,50 Eur. E., a. s. v liste súčasne
žalovaného vyzvala na okamžité zaplatenie dlžnej sumy s tým, že v opačnom prípade bude požadovať,
aby vrátil celú poskytnutú sumu úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v zmluve
o úvere (č. l. 66 spisu).

Listom zo dňa 17.02.2021 označeným ako „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s
príslušenstvom” E., a. s. žalovanému oznámila, že z dôvodu, že napriek jej predchádzajúcim
upomienkam neuhradil dlžnú pohľadávku banky z titulu Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č.
1714306110111019 zo dňa 01.10.2019, dnešným dňom vyhlasuje predčasnú splatnosť uvedeného
úveru vrátane jeho príslušenstva so zostatkom 3.458,92 Eur, z toho istina 3.236,74 Eur, ktorá sa počnúc

zajtrajším dňom úročí úrokovou sadzbou z omeškania v zmysle zmluvy o úvere až do jej zaplatenia,
základné úroky 210,20 Eur, sankčné úroky 2,48 Eur, poplatky 9,50 Eur. E., a.s. napokon v tomto liste
žalovaného vyzvala na zaplatenie predčasne zosplatneného úveru s príslušenstvom v lehote 7 dní od
doručenia výzvy (č.l. 57 spisu).
Konštatoval, že žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu od zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorú

uzavrel s E., a.s., a to rámcovú dňa 13.11.2020 a na konkrétnu pohľadávku dňa 28.02.2023, ktorej
predmetombolopostúpeniepohľadávkyvočižalovanémuzozmluvyoposkytnutíspotrebiteľskéhoúveru
Reg. č. 171430611011019.

Nakoľko žalobca žiadal priznať žalovanú pohľadávku z úveru na základe toho, že ju predčasne zosplatnil

na základe oprávnenia zakotveného v úverovej zmluve, s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov
vyššieho stupňa sa zaoberal tým, či k tomuto zosplatneniu došlo na základe platných právnych úkonov.

V rámci predbežného právneho posúdenia vykonaného na pojednávaní konštatoval, že nedošlo k
predčasnej splatnosti úveru a úver je tak splatný podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve,

keď zosplatňovací úkon, ako aj upomienku, ktorá mu predchádzala vyhodnotil ako neplatné právne
úkony podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na toto posúdenie mohla žalujúca strana reagovať,
pokiaľ by sa pojednávania zúčastnila. Túto možnosť však nevyužila a túto okolnosť nepovažoval za takú,
pre ktorú by mal pojednávanie odročiť, keď predbežné právne posúdenie v tomto spore vychádzalo z
právnychnázorovKrajskéhosúduvŽiline,ktoréužžalobcoviboloznáme(vovecisp.zn.6CoCsp/2/2023

vystupuje ako žalobca).
S poukazom na to, že v upomienke zo dňa 11.01.2021 bol žalovaný upozornený na omeškanie so sumou
vo výške 356,45 Eur, z toho istina 207,17 Eur, úroky 138,79 Eur, úroky z omeškania 0,99 Eur a poplatky
9,50 Eur konštatoval, že je zrejmé, že omeškaná istina a úroky (z ktorých výlučne pozostávala každáanuitná mesačná splátka úveru) spolu v sume 345,96 Eur (207,17+138,79) zodpovedá viac ako trom
omeškaným splátkam a jednoznačne nemožno (z tejto samotnej upomienky) ustáliť o ktoré konkrétne
splátkyide.Pokiaľideosamotnýobsahzosplatňovaciehoúkonu,vňomšpecifikácia,sktoroukonkrétnou

splátkou/splátkami sa žalovaný dostal do omeškania a v akom rozsahu, absentuje úplne.

Na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že upomienku a oznámenie o vyhlásení splatnosti
nemožno považovať za určité a tým platné právne úkony podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Z tohto dôvodu neboli splnené podmienky stanovené v § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53

ods. 9 Občianskeho zákonníka na predčasné zosplatnenie úveru. V dôsledku toho, pohľadávka, ktorú
postupovala E., a.s. na žalobcu splatná nebola. Nakoľko v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
E., a.s. mohla postúpiť len splatnú pohľadávku a táto podmienka splnená nebola, postúpenie je pre
rozpor s uvedeným zákonným ustanovením neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Tento záver
v konečnom dôsledku znamená, že žalobca žalovanú pohľadávku nenadobudol a nie je tak v spore
aktívne vecne legitimovaný.

Zároveň akcentoval, že ak by aj bolo možné vyhodnotiť vyššie uvedené úkony E., a.s., ktoré táto banka
vykonala s poukazom na § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka ako platné, poukazuje na závery
Krajského súdu v Žiline uvedené v jeho rozhodnutí sp. zn. 10CoCsp/61/2022 zo dňa 30.11.2022, v
zmysle ktorých len podací hárok nepreukazuje doručenie zásielky a ani to, že sa zásielka dostala do

dispozičnej sféry adresáta. Argumentácia, že odosielateľ by mal disponovať buď doručenkou alebo
potvrdenímofaktickomnedoručení,vrátanejehodôvodu(napr.zdôvodujehonevyzdvihnutiavodbernej
lehote) zodpovedá úvahám a záverom Najvyššieho súdu SR vysloveným v jeho rozhodnutí sp. zn.
5Cdo 36/2020 z 15.12.2020, ktoré rozhodnutie bolo publikované i v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 4/2021. V zmysle týchto záverov nie je v prejednávanej veci,

kde žalobca ohľadom doručovania upomienky predložil len podací hárok, možné prijať záver o ich
riadnom doručení. Pre chýbajúcu účinnosť výzvy a následne nadväzujúceho zosplatnenia nemohlo
dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky, čo spôsobilo nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
S ohľadom na tento záver považoval za nadbytočné zaoberať sa otázkou dôvodnosti nároku.
3.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie, alternatívne, aby rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podanie odvolania
odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
ako i z nesprávnych skutkových zistení a súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Namietal právny záver súdu ohľadom toho, že vyhlásenie okamžitej splatnosti zo dňa 17.02.2021, resp.

dokonca aj Tretia upomienka – pokus o zmier zo dňa 11.01.2021 sú ako právne úkony neurčité, čo má
za následok neplatnosť celého takéhoto právneho úkonu.
Mal za to, že zo strany veriteľa nedošlo pri uplatnení práva podľa ust. § 565 Občianskeho zákonníka
k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti. V konaní bolo riadne preukázané, že možnosť zosplatnenia
úveru bola medzi postupcom a žalovaným dohodnutá. Žalovaný bol preukázane v omeškaní so

zaplatením splátok aspoň tri mesiace, pričom bolo zároveň preukázané, že postupca upozornil
žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva (podaním zo dňa 11.01.2021).

Mal za to, že je zrejmé, že v prípade, ak postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním
zo dňa 17.02.2021 – toto svoje právo uplatnil v súlade s ust. § 565 Občianskeho zákonníka a v

súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022, uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/26/2023 z 29.11.2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/87/2023 z 31.05.2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1Cdo/148/2022 z 12.07.2023 atď.) pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 31.10.2020 (t.j. splátky, ktorá
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch mesiacov a pre ktorej nezaplatenie
mohol ako jedinej vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo uplatnil v súlade s ust.
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobudlhšiuako3mesiace,pričomspotrebiteľ(žalovaný)bolnespornenatotooprávnenieveriteľaupozornený
(podaním zo dňa 11.01.2021). Podľa jeho názoru špecifikácia splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu
by bola, prihliadnuc na vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR navyše nadbytočná – keďže

z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie
jednej konkrétnej vymedzenej splátky – a teda veriteľ si nemôže „vybrať“ pre nesplnenie ktorej splátky
toto právo uplatňuje.
V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s právnym názorom súdu, v zmysle ktorého je potrebné vo
výzvach, resp. v zosplatnení uvádzať (špecifikovať), s ktorou konkrétnou splátkou sa dostal žalovaný do

omeškania, inak je takýto jednostranný právny úkon nezrozumiteľný a neurčitý, nakoľko to nevyplýva
zo žiadneho právneho predpisu. V nadväznosti na uvedené poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024, podľa ktorého: „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom,
ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť
podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení
konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste

viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou
(skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom
zosplatnení, ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely
začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ
sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania

účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie §
565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou
splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“
Opätovne namietal, že žiadne zákonné ustanovenie v žiadnom prípade neudáva postupcovi povinnosť v
oznámení o zosplatnení (ani v žiadnej inej výzve), špecifikovať s ktorou konkrétnou splátkou sa žalovaný

omeškal. Takáto povinnosť veriteľa nielenže zo žiadneho zákona nevyplýva, ale je aj absurdná, nakoľko
žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý uzatvoril predmetnú zmluvu, čerpal poskytnuté finančné prostriedky a
svoje záväzky sa zaviazal splácať, objektívne musí mať vedomosť o tom, koľko a kedy na poskytnutý
úver uhradil a teda ktorá splátka je tá, s ktorou sa omeškal, prípadne kedy a koľko mal uhradiť a neuhradil
(nakoľko tieto informácie vyplývajú zo samotnej zmluvy). Záver, ktorý prezentuje súd ukladá veriteľom

povinnosť, ktorú nie je možné zo znenia ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka vyvodiť.

Uviedol, že určenie, pre nezaplatenie ktorej konkrétne určenej splátky nastalo zosplatnenie dlhu, je
právnym posúdením, t.j. výhradne na posúdení súdu a žalobca nemá povinnosť vec právne kvalifikovať,
ale len skutkovo vymedziť, čo napokon aj bezpochyby urobil v súvislosti s čím poukázal na uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 22.09.2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009 týkajúce sa zásady „iura novit curia“. Závery
súdu sú tak v priamom rozpore s procesným kódexom a napokon aj vykonaným dokazovaním v konaní.

S poukazom na princíp právnej istoty vo vzťahu k tvrdeniu okresného súdu o neurčitosti zosplatnenia,
a teda jeho klasifikácie ako neplatného právneho úkonu - ohľadom toho, že obsahom tejto písomností

má byť špecifikovaná konkrétna omeškaná splátka, poukázal na rozhodnutia tuzemských odvolacích
súdov (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 27CoCsp/1/2024 zo dňa 30.01.2024, uznesenia:
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 26CoCsp/1/2023 zo dňa 11.01.2024, Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17CoCsp/7/2023 zo dňa 24.10.2023, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12CoCsp/39/2022
zo dňa 31.08.2023, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoCsp/1/2022 zo dňa 30.03.2023), podľa

ktorých zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť veriteľa uviesť vo výzve pred mimoriadnou
splatnosťou úveru, s ktorou splátkou/ami je dlžník v omeškaní a ani iných jednostranných úkonov
konkrétne, ktorá splátka mimoriadnu splatnosť vyvolala. Uvedené sa nedá ani len vyvodiť jazykovým
a gramatickým výkladom. Vôbec mu nie je zrejmé z akých zákonných ustanovení si okresný súd túto
„domnelú povinnosť“ vytvoril. Mal za to, že okresný súd si výklad vyššie uvedených ustanovení poňal až

priveľmi extenzívne, resp. ich prakticky novelizoval, čo však do jeho právomoci nepatrí (II. ÚS 796/2016).
Takáto špecifikácia splátky by bola navyše nadbytočná – keďže z aktuálnej rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu jasne vyplýva, že vždy môže ísť len o splnenie jednej konkrétnej vymedzenej splátky
– a teda veriteľ si nemôže „vybrať“ pre nesplnenie ktorej splátky toto právo uplatňuje.
Taktiež namietal, že ním tvrdené skutkové tvrdenia neboli počas celého konania protistranou žiadnym

spôsobom popreté, pričom žalovaný bol v konaní pred súdom prvej inštancie absolútne pasívny. Na
základe vyššie uvedeného považoval za preukázané, že nemožno hovoriť o akomkoľvek účinnom
popretí a je potrebné sa zamerať na faktický stav, t. j. že žalovaný sa k ním tvrdenej skutočnosti vôbec
nevyjadril. Jeho skutkové tvrdenia ohľadom riadneho doručenia všetkých ním predložených písomnostíje nutné považovať za nesporné. Uvedený právny názor je zároveň v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou vyšších súdnych autorít, a to uzneseniami: Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11CoCsp/9/2021
z 21.09.2022, sp. zn. 11CoCsp/108/2020 z 30.11.2021, sp. zn. 11CoCsp/14/2021 z 25.08.2022, sp.

zn. 11CoCsp/4/2021 z 28.02.2022, Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43CoCsp/40/2020 z
21.10.2020, sp. zn. 41CoCsp/6/2022 z 25.05.2022, sp. zn. 43CoCsp/39/2021 z 14.10.2021, sp. zn.
41CoCsp/48/2021 z 23.02.2022, Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 8Cob/82/2021 z 28.04.2022,
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 17CoCsp/18/2022 z 24.05.2022, Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
6CoCsp/28/2020 z 31.03.2021, pričom vo vzťahu k uvedenému zaujali odvolacie súdy rovnaký právny

názor.
Mal za to, že v danom prípade okresný súd favorizoval žalovaného, keď mu poskytol ochranu
spočívajúcu až v popieraní jeho skutkových tvrdení, čím podľa jeho názoru prekročil svoje právomoci a
porušil základnú zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu, vyjadrenú v čl. 1 CSP.
Vo vzťahu k doručovaniu výzvy zo dňa 11.01.2021 poukázal na to, že k tejto výzve pripojil podací hárok,
ktorý preukazuje, že daná písomnosť bola odoslaná na poštovú prepravu na adresu žalovaného, a to

pod podacím číslom F.. Právne posúdenie súdu je aj v tomto smere v priamom rozpore s rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít, a to s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cdo/90/2023 z 29.11.2023, podľa ktorého dovolací súd považuje za ustálenú rozhodovaciu prax,
že na unesenie dôkazného bremena ohľadom doručenia písomností druhej strane sporu v súdnom
konaní postačí predloženie podacieho hárku. K uvedenému podaciemu hárku počas konania na

prvoinštančnom súde doložil aj výpis zo sledovania zásielok zo stránky Slovenskej pošty, a.s., z ktorého
je zrejmé, že výzva bola na pošte podaná 12.01.2021 a vrátila sa ako nedoručená. K výzve zo
dňa 17.02.2021 doložil obálku s podacím číslom F., na ktorej bolo uvedené, že adresát je neznámy
(dátum vrátenia 23.02.2021). Vzhľadom na uvedené nemožno mať pochýb, že jeho právny predchodca
tieto písomnosti preukázateľne zaslal na adresu žalovaného (adresu, ktorú mal žalovaný uvedenú v

uzavretej zmluve, bez toho, aby bola žalobcovi oznámená akákoľvek iná adresa na doručovanie zo
strany žalovaného), ktorý mal možnosť sa s obsahom týchto výziev bez pochyby oboznámiť. Nie je
mu absolútne zrejmé, prečo súd ako doklad o doručovaní predmetných výziev nepovažoval podací
hárok, a o to viac mu nie je zrejmé, prečo súd za dôkaz o doručovaní nepovažoval ani obálku, ktorá
bola vrátená z dôvodu neznámeho adresáta, pričom k uvedeným dôkazom o doručovaní žalobca

dokonca predložil aj výpis zo sledovania zásielok zo stránky Slovenskej pošty. Vzhľadom na závery
súdu možno konštatovať, že súd by mal doručovanie preukázané len vtedy, ak by predložil doručenky
o prevzatí zásielok. Pripúšťajúc tento záver, s ktorým však v žiadnom prípade nesúhlasí, by úplne
„stačilo“, aby žalovaný/spotrebiteľ nepreberal žiadne zásielky, čím by cielene maril právo postupcu/
veriteľanazosplatenieúveruprisplnenízákonnýchpodmienok.Takýtozáverjevšakvabsolútnejmožnej

miere neakceptovateľný a najmä v rozpore s právnymi predpismi. Okrem toho súd neprihliadnutie na
predložený dôkaz (sledovanie zásielok) ani len vo svojom rozhodnutí riadne neodôvodnil, vzhľadom na
čo považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, čím ho zároveň súd značne ukrátil o jeho právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1ObdoV/10/2012 zo dňa 30.05.2013 týkajúci

sa odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia,
uviedol, že v konaní viac než relevantne preukázal nielen odoslanie predmetnej výzvy na adresu
žalovaného poštovým podacím hárkom, ale následne v spojení s vyhľadaním podacieho čísla zásielky
na stránke poštového doručovateľa prostredníctvom služby sledovanie zásielok preukázal doručenie
predmetnej výzvy. V otázke doručovania do dispozičnej sféry vo vzťahu k možnosti dohody o fikcii

doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu
SR publikované v zbierke stanovísk pod R4/2021. Vo vzťahu k požiadavkám na preukázanie doručenia
poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf 8/2009 zo dňa 06.07.2010, sp. zn.
5Obdo/2/2017 zo dňa 30.01.2018, uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 174/09-19 zo dňa
24.06.2009.

4.
Žalovaný nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu žalobcu.

5.
Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana

proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok
v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
6.V súdenej veci je podstata argumentácie žalobcu primárne založená na názore, podľa ktorého pre
samotné vyhlásenie predčasnej (resp. mimoriadnej) splatnosti úveru zákon (§ 53 ods. 9 a § 566
Občianskeho zákonníka) nevyžaduje uviesť, pre ktorú konkrétnu omeškanú splátku vyhlasuje veriteľ

úver za predčasne splatný, nakoľko to je možné vyvodiť podľa ustanovenia § 565 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalobca taktiež namietal nesprávnosť
právneho posúdenia ohľadne preukázania doručovania výzvy zo dňa 11.01.2021.
7.
V posudzovanom prípade nebolo sporné, že tak posledná výzva právneho predchodcu žalobcu pred

zosplatnením úveru zo dňa 11.01.2021 označená ako „Tretia upomienka – pokus o zmier“ (č.l. 66
spisu) ako ani oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 17.02.2021 označená ako „Výzva
na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ (č.l. 57) neobsahovali žiaden údaj o tom,
pre omeškanie ktorej konkrétnej splátky má dôjsť k zosplatneniu predmetného úveru (t.j. k vyhláseniu
úveru za predčasne splatný). Tento údaj spočívajúci v konkretizácii omeškanej splátky, pre ktorú došlo
k zosplatneniu, nie je zistiteľný zo samotného návrhu na vydanie platobného rozkazu doručenému

upomínaciemu súdu, pričom tvrdenie o tom, pre ktorú splátku bol úver zosplatnený, sa po prvýkrát
objavuje až v odvolaní žalobcu (č.l. 137 spisu), kedy žalobca tvrdil, že k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti došlo pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 31.10.2020.
8.
Podstatným pre posúdenie danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bolo posúdenie toho, či právny

predchodca postupoval pri zosplatnení pohľadávky v súlade so zákonom (§ 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov), teda či zosplatnenie
žalovanej pohľadávky právnym predchodcom žalobcu možno považovať za platné.

9.
V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok odvolací súd všeobecne poukazuje na to, že
zákonodarca v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zaviedol pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v
postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za
podmienok, že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil

dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť
uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ
v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez
takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné (Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax,
Eurounion, máj 2015, komentár k § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Z hľadiska vzťahu medzi

„trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce spomína § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, zákonodarca výslovne neupravuje, či môžu plynúť súbežne alebo či uvedená minimálne 15-
dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej doby. Z ustanovenia § 565 veta druhá
Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej
dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po

uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením
niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení dlžníka.
Najvyšší súd SR zastáva názor, že 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná
ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, vychádzajúc z charakteru

upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše
pokiaľuplatneniutohtoprávanebráni,akspotrebiteľzaplatíniektorúzoskoršíchsplátok(napr.uznesenia
Najvyššieho súdu SR: sp. zn. 1Cdo/61/2022 z 25.04.2023, 9Cdo/98/2022 z 25.04.202, 2Cdo/298/2021
z 30.03.2023, 4Cdo/250/2021 z 28.03.2023, 4Cdo/201/2022 z 26.01.2023).

10.
Predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru je právom veriteľa a uvedené je v prípade
spotrebiteľského vzťahu za splnenia podmienok v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru
odvolacieho súdu už z upozornenia na možnosť predčasného zosplatnenia úveru (t.j. z prvej notifikácie
veriteľa) musí byť zrejmé, pre omeškanie ktorej konkrétnej splátky môže byť predmetný úver predčasne

(mimoriadne) zosplatnený, t.j. tento údaj musí byť už v tejto prvej notifikácii jednoznačne konkretizovaný.
I keď Občiansky zákonník expressis verbis neuvádza čo má byť obsahom predmetných notifikácii,
tento obsah možno nepochybne vyabstrahovať z podmienok, ktoré musia byť pre realizáciu práva
veriteľa vyhlásiť predčasnú (mimoriadnu) splatnosť úveru splnené. Pokiaľ ustanovenie § 53 ods.9 Občianskeho zákonníka možnosť realizácie práva veriteľa predčasne zosplatniť úver podmieňuje
uplynutím 3 mesačnej doby od omeškania so zaplatením splátky, tak je zrejmé, že táto konkrétna
splátka musí byť jednoznačne identifikovateľná, čomu zodpovedá povinnosť vedieť ju i konkretizovať.

Samotný veriteľ predsa musí vedieť, pre nezaplatenie ktorej konkrétnej splátky svoje právo zosplatniť
úver realizuje, a nie je žiaden dôvod, aby touto informáciou nedisponoval aj dlžník. Nie je žiaden
racionálny dôvod, aby tento dôležitý údaj nebol obsiahnutý už v samotnom upozornení na možnosť
predčasného zosplatnenia úveru (t.j. v prvej notifikácii veriteľa).

11.
Odvolací súd zdôrazňuje, že účelom právnej úpravy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je
zamedziť zosplatňovaniu záväzkov spotrebiteľov, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu
len krátko trvajúceho omeškania a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej
čiastky. Uvedené však nepochybne vyžaduje, aby bol spotrebiteľ riadne informovaný, pre nezaplatenie
ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka.

12.
Odvolací súd zastáva názor, že výzva prezumovaná v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je
jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať špecifikáciu
(identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá
zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie je možné

následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru
a platnosť tohto úkonu. Je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná iba o formálnu podmienku, ale sa
jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť
sa“ o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a tento následok
odvrátiť. Preto práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť voči

spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní,
vykazuje podstatnú mieru abstrakcie, a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho
určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku
považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je objektívne
vopredmožnéposúdiť,kedysidodávateľuplatnísvojeprávopristúpiťkvyhláseniupredčasnejsplatnosti.

Naviac ako už bolo povedané právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené omeškaním
s úhradou splátky (s ktorou je v omeškaní aspoň tri mesiace), potom môže veriteľ uplatniť výlučne do
splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (t.j. v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na
zosplatnenie na základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zanikne.

13.
Z uvedeného možno potom vyvodiť, že z výzvy podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
musí byť zrejmé označenie konkrétnej splátky zakladajúcej právo veriteľa na (hroziace) vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru, nakoľko v opačnom prípade nemôže objektívne zakladať vedomosť dlžníka

o dôvodnosti zosplatnenia a reálnej možnosti odvrátenia tohto (hroziaceho) následku, ale stáva sa iba
formálnym „upozornením“ nenapĺňajúcim účel predmetného ustanovenia. Len takýto výklad je spôsobilý
korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom účelu ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho
zákonníka. V nadväznosti na uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že procesný súd nie je povinný ex offo
vyhľadávať dôvod oprávnenosti úkonov veriteľa podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka,

keďže by mohlo dôjsť aj k dôvodom, na ktoré účastníci právneho vzťahu ani nepomysleli. V kontexte
s takto formulovaným právnym názorom odvolací súd poukazuje aj na relevantnú odbornú literatúru,
a to Občiansky zákonník I. § 1 – 450 – Komentár od Števček M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík, M.,
Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015 (strana 576 a nasl.), ktorá
dospela k rovnakému právnemu záveru.

14.
Inak povedané podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu pre určitosť právneho úkonu zosplatnenia
úveru vôbec nepostačuje, ak údaj o tom, ktorá konkrétna splátka predčasnú (mimoriadnu) splatnosť
vyvolala možno vyvodiť z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. V tomto smere je potrebné si uvedomiť, že požiadavke určitosti zodpovedá

konkrétnosť a jasnosť, a nie je úlohou spotrebiteľa (ani súdu) si tento podstatný údaj z niečoho alebo
podľa niečoho vyvodzovať, či doslova po ňom pátrať.

15.Nie je žiadnou raritou, že právni nástupcovia veriteľov, resp. veritelia samotní, podávajú žaloby
formulárového charakteru, z ktorých okrem iného nie je zistiteľné, pre ktorú konkrétnu nezaplatenú
splátku došlo k zosplatneniu úveru a k žalobám pripoja množstvo dokumentov a očakávajú, že súd si

všetky podstatné zistenia prácne dohľadá a vyabstrahuje sám, čo úlohou súdu v týchto prípadoch nie je.

16.
Odvolací súd akcentuje, že nie je úlohou súdu v prípade nekonkrétnej notifikácie v zmysle § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka (a následne aj úkonu veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka)

preskúmavaním platobnej histórie úverového vzťahu, či „rozpočítavaním“ dlžných súm zisťovať (čo
naráža aj na „procesné limity“ v zmysle § 132 ods. 2 CSP), pre ktorú dlžnú splátku mohol veriteľ úver
zosplatniť. Vo svojej podstate by nešlo o nič iné, ako len na základe vlastnej iniciatívy konajúceho
súdu (a namiesto žalobcu, ktorého takáto povinnosť zaťažuje) vymedzenie (presnejším je pojem
vytvorenie, keďže spravidla – tak ako i v súdenom prípade – absentujú v žalobe náležité jedinečné
skutkové tvrdenia) takého skutkového stavu, ktorý zodpovedá hypotéze príslušnej právnej normy a

na základe ktorého by bol žalobca v spore (aspoň čiastočne) úspešný. Niet najmenších pochýb, že
takáto požiadavka je v absolútnom rozpore nielen s princípmi civilného sporového konania, ale prioritne
v rozpore s elementárnymi ústavnými zásadami nestrannosti súdu a rovnosti postavenia strán pred
súdom.
17.

V nadväznosti na uvedené odvolací súd v súlade s konštantnou judikatúrou (uznesenie Ústavného súdu
SR, č. k. i. ÚS 268/2019-18 z 10.9.2019) dáva do pozornosti odvolateľa, že podania adresované súdu
musia byť formulované jasne, zrozumiteľne a určito, a najmä žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáha
vydania konkrétneho rozhodnutia, musí v zmysle § 132 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
obsahovať úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný

návrh, pretože iba formálne a obsahovo spôsobilá žaloba je predpokladom vecného prejednania veci.
Súd v civilnom sporovom konaní nie je povinný a ani nemôže nahrádzať úkony sporových strán, ktoré
zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (§ 150 CSP). Úlohou (a zodpovednosťou) sporových
strán je substancovať skutkový základ sporu, t. j. vymedziť jeho základ a podstatu. Sú to predovšetkým
sporové strany, ktoré sú zodpovedné za výsledok sporu. Zvýšenie požiadaviek na procesnú aktivitu

sporových strán a s tým spojenú procesnú diligenciu (zodpovednosť) so sankčnými dôsledkami v
prípadoch procesnej pasivity je tak spôsobilé prispieť k efektívnemu a rýchlemu konaniu.

18.
Odvolateľ taktiež mylne argumentoval, že určenie od akej omeškanej splátky sa žalovaný dostal do

omeškania a od akej konkrétnej splátky si žalobca uplatňuje predčasné zosplatnenie dlhu je právnym
posúdením a žalobca nemá povinnosť vec právne kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť. Odvolací súd
sa stotožňuje s názorom, že právne posúdenie veci je na súde v zmysle zásady „iura novit curia“, avšak
konkretizovanie splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu spotrebiteľského úveru, je skutkovým tvrdením,
anieprávnymposúdenímakosamylnedomnievaodvolateľ.Nastolenáotázkaodvolateľommáskutkovú

(nie právnu) povahu. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené
s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procesne dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na
skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil
žalobca alebo žalovaný, či a aké okolnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo
právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na rozdiel

od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri
ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma
jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma závery
oexistenciialeboneexistenciidôvodupreaplikovaniepredmetnejprávnejnormynaposudzovanýprípad
(porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/99/2018, 4Cdo/7/2018, 2Cdo/111/2021).

19.
Poukaz odvolateľa na ním označené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je nenáležitým, nakoľko tieto
sa týkajú začiatku plynutia premlčacej doby v prípade zosplatneného spotrebiteľského úveru (čo nie je
daný prípad), ale nijakým spôsobom tieto rozhodnutia dovolacieho súdu nereflektujú na problematiku

obsahových náležitostí predmetných notifikácii a s tým súvisiaceho posúdenia platnosti zosplatnenia
spotrebiteľského úveru.

20.Bezpredmetným je i odkazovanie odvolateľa na závery rozhodnutí iných odvolacích súdov v obdobných
veciach, lebo tieto nie sú pre konajúce súdy záväzné (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2 a § 455 CSP) a
nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP.

Zároveň v rozoberanej súvislosti je podstatné, že okresný súd (v spojení i s dôvodmi tohto odvolacieho
rozhodnutia, keďže konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj právny
názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej právnej otázky plnohodnotne vyrovnal, preto nekonal
v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
144/2014 z 13.5.2014).

21.
Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, odvolací súd primárne poukazuje na to, že v predmetnom uznesení
sa dovolací súd iba okrajovo vyjadruje k otázke náležitostí mimoriadneho/predčasného zosplatnenia
úveru v tom zmysle, či predmetný úkon má obsahovať vymedzenie/určenie splátky zakladajúcej právo

na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru ako (esenciálnej) náležitosti tohto právneho úkonu, pričom
dospel k záveru, že „...žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi
neukladá...“. Z uvedeného možno vyvodiť, že Najvyšší súd SR sa v dotknutom rozhodnutí vyjadril
výlučne k otázke platnosti tohto právneho úkonu v kontexte ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Navyše
vyslovený záver sa týka výlučne posúdenia náležitostí právneho úkonu vyhlásenia predčasnej splatnosti

úveru (netýka sa výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.). V kontexte uvedeného odvolací
súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie učinil prieskum predmetného právneho úkonu podľa § 37
Občianskeho zákonníka a dospel k záveru o neurčitosti predmetného právneho úkonu. Tento záver o
neurčitosti právneho úkonu a tým i jeho neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa týka
už úkonu, ktorý nevyhnutne predchádzal vyhláseniu zosplatnenia, t.j. vzťahuje sa (už) aj na výzvu podľa

§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže len na tento úkon sa obligatórne viaže samotný právny úkon
zosplatnenia. Aj v prípade akceptovania argumentácie žalobcu, že vyhlásenie mimoriadnej/predčasnej
splatnosti úveru obligatórne nemusí obsahovať označenie splátky, ktorá založila právo na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru, tak uvedené nič nemení na závere proklamovaným odvolacím súdom o
potrebe uvedenia konkrétnej splátky, s ktorou je dlžník v omeškaní, už vo výzve podľa § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka.

22.
Odvolací súd uzatvára, že zodpovedanie otázky platnosti upozornenia spotrebiteľa a uplatnenie práva
v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bolo rozhodujúce pre skutkové a právne posúdenie

skutočnosti, či došlo k účinnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedené bolo potom
rozhodné aj vo vzťahu k otázke či je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v prejednávanom spore, a to
z hľadiska súladu postupu žalobcu s podmienkami prezumovanými v ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v prejednávanej veci nie je daná.

23.
Z uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil aj túto odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú,
majúc za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom
uviedol právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Do
pozornosti odvolateľa súčasne dáva, že iba samotná skutočnosť, že odvolateľ so skutkovými a právnymi
závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,
nemôžesamaosebeviesťkzáveruozjavnejneodôvodnenostialeboarbitrárnostirozhodnutiasúduprvej

inštancie, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bola procesná strana pred
všeobecnýmsúdomúspešná,tedaabysavšeobecnýsúdstotožnilsjejprávnyminázormiapredstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, či rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami (k tomu pozri napr. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS
3/97 a II. ÚS 251/03).

24.
Pokiaľ žalobca nesúhlasí s názorom, že musí byť jednoznačne určité pre omeškanie ktorej splátky došlo
k mimoriadnemu zosplatneniu úveru, jedná sa iba o polemiku žalobcu s názorom súdu prvej inštancie.25.
I napriek tomu, že vyššie prezentované závery považoval odvolací súd za dostatočné pre potvrdenie
napadnutého rozsudku v meritórnej časti ako vecne správneho vo vzťahu k druhej nosnej odvolacej

námietketýkajúcejsapreukazovaniariadnehodoručovaniaadoručeniapreúplnosťuvádzanasledovné:
26.
Rozhodovacia prax súdov ani konštantná judikatúra nespochybňuje dôkaznú hodnotu podacieho hárku,
ktorá podľa názoru odvolacieho súdu spočíva v tom, že podací hárok je spôsobilým dôkazným
prostriedkom na preukázanie doručovania, t.j. podania obálky na poštovú prepravu od konkrétneho

odosielateľa konkrétnemu adresátovi, ktorí sú na podacom hárku označení ich identifikačnými údajmi
vrátane adresy ich sídla, resp. pobytu. Z podacieho hárku je zistiteľný dátum podania predmetnej
zásielky na poštovú prepravu na konkrétnej pošte, ktorou bolo podanej zásielke pridelené konkrétne
podacie číslo, na základe ktorého možno po istú dobu pohyb predmetnej zásielky sledovať, a to až
po jej doručenie určenému adresátovi, resp. až po moment, kedy sa predmetná zásielka dostala do
jeho dispozičnej sféry, t. j. kedy bola uložená na jej prevzatie. Na základe podacieho čísla je možné

na verejne dostupných webových stránkach poštového podniku (resp. i iného doručovateľa) zistiť, či
predmetná zásielka bola prevzatá v odbernej lehote alebo bola z dôvodu jej neprevzatia odoslaná späť
jejodosielateľovi.Výpovednáhodnotapodaciehohárku,ktorýjevpodstatepotvrdenímopodanízásielky
na jej poštovú prepravu a o jej doručovaní, sa vzťahuje len na údaje na podacom hárku uvedené (najmä
určenie osôb odosielateľa a adresáta, dátumu podania, miesta podania, hmotnosti zásielky, potvrdenie

podania zásielky s označením pracovníka príslušnej pošty, ktorý zásielku prijal), nevzťahuje sa však
na obsah samotnej zásielky. Hoci z podacieho hárku nie je zistiteľné, čo je obsahom zásielky danej
na poštovú prepravu, ani to aký je obsah doručovanej písomnosti, niet žiadneho dôvodu spochybňovať
tvrdenie odosielateľa o obsahu doručovanej zásielky, a to až do tej doby, kým sa toto tvrdenie v dôsledku
jeho rozporovania (popretia) adresátom prevzatej zásielky stane tvrdením sporným a nepreukázaným.

27.
Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov.
V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.
V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje

skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon.

28.
Vychádzajúc z konštantnej judikatúry (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 36/2020
z15.12.2020)odvolacísúdpoukazujenato,žeúčinnosťadresovanýchjednostrannýchhmotnoprávnych

úkonov v režime Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že
prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto
okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho
dispozičnej sféry“ nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť
objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória

i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu
adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska
alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky
o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť
sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom

hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28.01.2011). Teória dôjdenia vychádza z toho, že z
hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním
písomností.Dôjdenímdosféryvplyvupríjemcusarozumienapríkladvhodenielistudoschránkypríjemcu

alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti
možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát
mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho
úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre
čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa

obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a
mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje
proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt
záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať.29.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách

prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá vzájomnému procesnému úspechu strán v konaní
a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným zohľadňujúc princíp procesnej ekonómie.

30.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262

ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom
rozsahu, preto mu voči žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko však
žalovanému v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu, vychádzajúc
zo zásady hospodárnosti konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Takéto
„jednoetapové“ rozhodnutie o náhrade trov konania (súčasne o samotnom nároku ako i o jeho výške)
zodpovedá východiskám a záverom ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (bližšie

napr. rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R
72/2018).
31. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)