Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/63/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5821200921
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:5821200921.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ L.. R. Z., narodenej XX. M. XXXX, G., N. XXX/
X, 2/ C. W., narodenej XX. V. XXXX, D., Z. XXX/XX, 3/ O.. V. N., narodeného XX. D. XXXX, D., Z. XXX/
XX, 4/ W. N., narodeného XX. V. XXXX, F.L. XXX, všetci zastúpení advokátom Mgr. Igorom Paliderom,
Zubrohlava, Klinec II, č. 215/19, proti žalovanému S. P., narodenému XX. Z. XXXX, G. X, zastúpenému
advokátom JUDr. Ladislavom Mejstríkom, Martin, E. B. Lukáča 2, o určenie, že nehnuteľnosti patria do

dedičstva, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 5C/27/2021, o dovolaní žalobcov proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. mája 2023 sp. zn. 9Co/149/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 25. mája 2023 sp. zn. 9Co/149/2022 z r u š u j e a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd") napadnutým rozsudkom zmenil podľa § 388 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") rozsudok Okresného súdu Námestovo
z 03. mája 2022, č.k. 5C//27/2021-144 (ďalej len „súd prvej /inštancie resp. prvoinštačný súd), ktorým
určil, že vo výrokovej časti bližšie špecifikované nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území
F. na meno P. S. -„patria do dedičstva po nebohom G. N., narodenom XX. D. XXXX, zomrelom XX. M.
XXXX, naposledy bytom F. XXX; žalobcom proti žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal;
štátu proti žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal" tak, že žalobu žalobcov 1/ až 4/

(ďalej aj „žalobcovia") v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal proti žalobcom nárok na náhradu
trov prvostupňového a odvolacieho konania v celom rozsahu (výrok I.); vo výroku, ktorým štátu proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok
súdu prvej inštancie nedotknutý (výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalovaný v dodatočnom dedičskom

konaní vedenom Okresným súdom Martin pod sp. zn. 18D/245/2020, Dnot 150/2020 nadobudol
sporné nehnuteľnosti po zomrelej O.F. L. P., rod. N., narodenej XX. O. XXXX, R. XX. T. XXXX (ďalej
tiež ako „L. P."), pričom predmetný majetok dohľadali žalobcovia. Pozemky od zomrelej odkúpil na
poľnohospodárske účely a od 01. januára 1957 po odkúpení využíval na poľnohospodárske účely
právny predchodca žalobcov G. N., narodený XX. D. XXXX, zomrelý XX. M. XXXX, pričom o predaji
sporných pozemkov bola na bývalom MNV v F. spísaná zápisnica z 21. mája 1956, ktorú podpísala

predávajúca a kupujúci a ako svedkovia ju vyhotovili a podpísali predseda a tajomník MNV, pričom
kupujúci G. N. predávajúcej L. P. za ne v tej dobe zaplatil vysokú cenu 18 000,- Kčs. Od uvedenej
doby sporné nehnuteľnosti G. N.F. so svojimi deťmi L.. R. Z., rod. N., C. W., rod. N., O. N. a W. N.
nerušene obrábal a plnil si všetky dodávkové povinnosti, tzv. kontingenty, pričom právnym nástupcom
po O. N., ktorý zomrel, bol jeho syn V. N. žalobca 4/. V prírode išlo o riadne vymedzené pozemky
samostatnými medzami, pričom nikto z ostatných spoluvlastníkov dotknutých pozemkov do oprávnenej

držby nezasahoval. Predávajúca L. P. sa po odpredaji odsťahovala z Obce F. a nikdy sa tam už nemienila
ani vrátiť. Po založení poľnohospodárskeho družstva v obci v roku 1978 toto prevzalo nehnuteľnosti dosvojho užívania. Vedomosť o tom, že matka všetky svoje pozemky v katastrálnom území F. odpredala,
potvrdila vo svojom čestnom prehlásení aj jej dcéra O.F. O.. Po predaji pozemkov nikto z rodiny L. P.
k pozemkom si žiadne nároky nevznášal. Čestne prehlasujúce osoby - Q. N., M. B., O. S. potvrdili,

že L. P. v roku 1956 pozemky predala G. N. za cenu 18 000,- Kčs, pričom dôvodom predaja bolo
jej sťahovanie sa ku Martinu. Následne G. N. nehnuteľnosti obrábal s rodinou, čo bolo preukázané aj
výpoveďou žalobkyne 1/, a to až do vzniku družstva. Zhodne vypovedal aj žalobca 4/, keď užívanie
pozemkov rodinou manželky, t. j. žalobkyne 1/ potvrdil aj svedok L.. M. Z.. Súd prvej inštancie mal za
to, že tieto skutkové tvrdenia zodpovedajú obsahu listín predložených žalobcami, a to darovacej zmluve

z 30. júna 1938, potvrdzujúcej darovanie nehnuteľností M. N. starším dcéram L. P., rod. N. a G.e S.,
rod. N., každej z nich polovicu z 9 siah, ktoré vlastnil v katastrálnom území F., ako aj kúpe nehnuteľností
deklarovanej spomínanou zápisnicou z 21. mája 1956. Výpoveď svedkyne O. O., dcéry predávajúcej,
že pri predaji nebola, a preto nevie, či matka pozemky predala a nemôže to vedieť ani jej sestra a
že o predaji sa dozvedeli až z návrhu na dodatočné konanie o dedičstve, ktorý vypracoval L.. M. Z.
vyhodnotil ako nepravdivú a nevierohodnú snažiacu sa spochybniť skôr podané čestné prehlásenie, v

ktorom potvrdila, že na zápisnici z 21. mája 1956 je vlastnoručný podpis jej matky a vedomosť o tom, že
matka všetky svoje poľnohospodárske pozemky v katastrálnom území F. odpredala a nikdy sa viac o ne
nezaujímala. Mal za to, že všetky kroky svedkyne nasvedčujú tomu, že sa najskôr snažila spolupracovať,
poskytla čestné prehlásenie a podpis na ňom dobrovoľne úradne overila na matrike, pretože inak by
sa pozemky nestali predmetom dodatočného konania o dedičstve. Návrh, ktorý vypracoval L.. M. Z. (a

to potvrdil aj žalovaný), by inak nepodali na súd, nebolo to ich povinnosťou a v podstate pozemky by
naďalej zostali zapísané na právneho predchodcu. Ďalej vychádzal z toho, že žalovaný vypovedal o
tom, že má vedomosť, že jeho otec pochádzal z F., kde určitú dobu s rodičmi aj býval. V dedičskom
konaní boli všetky pozemky prenechané jemu, pričom nevedel, o čo sa jedná, t. j. že ide o pozemky,
ktoré jeho právni predchodcovia už nevlastnili. Bolo mu známe, že dedičské konanie žiadala O. O. a

podklady pripravil L.. Z..

1.2. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie najskôr skúmal, či je daný naliehavý
právny záujem podľa § 137 písm. c) CSP na žiadanom určení, že označené nehnuteľnosti patria do
dedičstva a dospel k tomu, že je daný, pretože žaloba je vhodne zvoleným nástrojom na ochranu

žalobcami tvrdených práv, konkrétne, že ich právny predchodca sporné nehnuteľnosti vydržal, a preto
patria do dedičstva po ňom, keďže dedičské rozhodnutie vydané v dodatočnom konaní o dedičstve
môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, čím sa odstráni
stav právnej neistoty, ktorý po smrti poručiteľa G. N. panuje. Ďalej vychádzal z toho, že podľa §
134 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom nehnuteľnej veci, ak ju

má v nepretržitej držbe po dobu 10 rokov, pričom podstatou vydržania ako originárneho spôsobu
nadobudnutia vlastníckeho práva je tzv. ospravedlniteľný omyl, kedy určitý subjekt - vydržiteľ je po celý
čas vzhľadom na všetky okolnosti objektívne (nielen subjektívne) presvedčený o tom, že mu daná vec
patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla skutočnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, t. j. tzv. titulu

uchopenia sa držby (objektívne oprávneného dôvodu nadobudnutia držby).

1.3. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že u nebohého G. N. všetky podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním boli splnené. Začiatok plynutia vydržacej doby súd prvej
inštancie stanovil na moment uchopenia sa držby a plnenia dodávkových povinností G. N. dňom 01.

januára 1957 v súlade s ustanovením § 116 ods. 1 zák. č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka
účinnéhodo31.marca1964,ktorýprenadobudnutievlastníctvavydržanímprinehnuteľnostiachstanovil
10-ročnú vydržaciu dobu, ktorá potom uplynula dňa 01. januára 1967, pričom ustanovenie § 116 ods. 2
tohto zákona umožnilo započítať si oprávnenú držbu svojho právneho predchodcu, čo v danom prípade
predstavovalo dobu od uzavretia darovacej zmluvy pozemkovo-knižným vlastníkom M. N. starším a L.

P., narodenou XX. O. XXXX, počnúc 30. júnom 1938, pričom táto uplynula 30. júna 1948 (vo vzťahu
k pozemnoknižným parcelám z protokolu č. XXX a protokolu č. XXX katastrálneho územia F., a tým
podľa protokolu o oprave zodpovedá LV č. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX,
Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX, Č.. XXXX V. Č.. XXXX pre katastrálne územie F.), t. j.
ešte pred účinnosťou zák. č. 141/1950 Zb. Vydržacia doba podľa vtedy platného obyčajového práva

platného do 31. decembra 1950 bola u nehnuteľnosti 32 rokov. Podľa § 562 zákona č. 141/1950 Zb.
sa od 01. januára 1951 ustanovenia tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti
obyčajového práva. Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01. januárom1951 sa podľa § 566 ods. 1 a
2zákonač.141/1950Zb.skončilanajneskoršieuplynutím10-ročnejlehotypočítanejod01.januára1951(vzhľadom na to, že tento zákon upravoval kratšiu lehotu pre vydržanie nehnuteľností), ak neuplynula
skôr, t. j. 10-ročná vydržacia lehota skončila 01. januáru 1961, ku ktorému dátumu sa právny predchodca
žalobcov stal vlastníkom nehnuteľností, hoci tieto boli (nesprávne) evidované na L. P., F.. N.. U ostatných

nehnuteľností vydržacia doba uplynula k 01. aprílu 1984 vychádzajúc z prechodného ustanovenia §
507a ods. 3 v spojení s § 135a ods. 1, 2 a 4 z. č. 131/1982 Zb., v zmysle ktorého do času uvedeného
v § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe
(§ 135a ods. 1) pred 01. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr, než uplynutím 1 roka od tohto
dňa. G. N. bol preto v čase smrti 25. júna 1988 vlastníkom sporných nehnuteľností.

1.4. Pokiaľ išlo o obranu žalovaného a jeho argumentáciu, že kúpna zmluva z 21. mája 1956 trpí
formálnymi nedostatkami, nebola zapísaná v pozemkovej knihe, súd prvej inštancie uviedol, že práve
v minulosti uskutočnené právne neperfektné právne úkony boli dôvodom pre založenie dobrej viery
držiteľa, pretože ten už disponoval riadnym nadobúdacím titulom a bol presvedčený o svojom domnelom
vlastníckom práve. O to viac, ak držiteľ bol poctivý, čo možno usudzovať z okolností, za ktorých

k uzavretiu zmluvy došlo. Preto neperfektný úkon, nespĺňajúci formálne podmienky zmluvy sám o
sebe nemohol narušiť dobromyseľnosť narušiteľa, ktorému svedčil riadny titul - kúpna zmluva, ktorá
obsahovala špecifikáciu nehnuteľností podľa v tej dobe zaužívaného spôsobu a kúpnu cenu.

1.5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 257 CSP, pričom dôvody

hodné osobitného zreteľa videl v tom, že žalovaný nemal vedomosť o predaji nehnuteľností právnym
predchodcom, nezúčastňoval sa jednania so žalobcami a len pre nezhody ostatných dedičov mu bolo
prenechané celé dodatočne objavené dedičstvo. O výške nároku na náhradu trov štátu (vyplatené
svedočné) rozhodol podľa § 257 CSP, keď nárok štátu nepriznal, keďže vzhliadol dôvody hodné
osobitného zreteľa pre takéto rozhodnutie.

2. Odvolací súd v dôvodoch zmeňujúceho rozhodnutia uviedol, že po zopakovaní dokazovania mal
za preukázané, že právna predchodkyňa žalovaného L. P. narodená XX. O. XXXX predala právnemu
predchodcovi žalobcov G. N. v máji 1956 poľnohospodárske pozemky v obci F. o výmere 4,5 siahy
za kúpnu cenu 18 000,- Kčs, a to na základe neperfektného právneho úkonu - bez bližšej špecifikácie
parciel podľa pozemkovej knihy, pričom tento začal spolu so svojou rodinou nehnuteľnosti užívať na

poľnohospodárske účely až do ich združenia v poľnohospodárskom družstve v roku 1978. Podľa tvrdení
žalobcov právna predchodkyňa žalovaného L. P. sporné nehnuteľnosti nadobudla na základe písomnej
darovacej zmluvy z 30. júna 1938 č. d. XXXX/XX od svojho otca, pričom podľa darovacej zmluvy sa
jednalo o nehnuteľnosti v pozemko-knižnom protokole č. XX, Č.. XX, Č.. XXX, Č.. XXX, Č.. XXX v
katastrálnom území F.L., ktoré podľa protokolu k oprave chyby v katastrálnom operáte X 7/2020 z 19.

marca 2020 predstavujú súčasný predmet sporu. Obdarovaná L. P. nebola v údajoch pozemkovej knihy
riadne evidovaná, ale bola tam evidovaná iná osoba s iným dátumom narodenia. Z rozhodnutia Štátneho
notárstva v Dolnom Kubíne zo 16. augusta 1988 sp. zn. D 659/88 vyplynulo, že právnymi nástupcami
G. N. sú žalobcovia 1/, 2/, 4/ a jeho nebohý syn O. N., ktorého právnym nástupcom je na základe
rozhodnutia Okresného súdu Námestovo z 19. septembra 2017 sp. zn. 5D 110/2017, D not 62/2017

žalobca 3/. Žalovaný nadobudol sporné nehnuteľnosti v dedičskom konaní sp. zn. 18D/245/2020, D not
150/2020 po zomrelej O. L.I. P., F.. N..

2.1. Odvolací súd ďalej pokračoval, že podľa § 868 o prechodných ustanoveniach k úpravám
Občianskeho zákonníka účinným od 01. januára 1992, pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa

ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. januárom 1992; vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších
predpisov. Podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku
podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na
uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej

právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona. Z uvedeného
podľa odvolacieho súdu vyplýva, že vznik právnych vzťahov existujúcich k 31. decembru 1991, rovnako
ako k tomuto dátumu existujúce nároky z nich vzniknuté, sa posudzujú podľa znenia Občianskeho
zákonníka platného pred vydaním zákona č. 509/1991 Zb. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka č.
141/1950 Zb. vydržaním bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, ak nešlo o nescudziteľné veci, ktoré

boli v socialistickom vlastníctve. Podľa § 116 ods. 1 vlastnícke právo k nehnuteľnej veci nadobudol ten,
kto ju držal oprávnene (§ 145) a nepretržite 10 rokov, pričom podľa ods. 2, kto nadobudol oprávnenú
držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Držiteľom podľa § 143
bol ten, kto s vecou nakladá ako so svojou alebo kto vykonáva právo pre seba, pričom oprávnenýmdržiteľom podľa § 145 ods. 1 bol držiteľ, ktorý bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v
tom, že mu vec alebo právo patria. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že právny
predchodca žalobcov nemohol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudnúť za účinnosti

Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. z dôvodu neuplynutia zákonom stanovenej 10-ročnej vydržacej
doby do účinnosti Občianskeho zákonníka č. 140/1944 Zb. (od 01. apríla 1964), kedy nebolo možné
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala
plynúť pred 01. aprílom 1964, keďže v tom čase platný Občiansky zákonníka neprevzal a neupravoval
právne vzťahy ohľadne vydržania vlastníckeho práva k veciam. Až novela Občianskeho zákonníka č.

131/1982 Zb. účinná od 01. apríla 1983 vrátila inštitút vydržania, avšak len v prospech fyzických osôb,
pričom nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech fyzických osôb vydržaním sa vylučovalo vo vzťahu
kveciamvsúkromnomvlastníctvevrátanepozemkov.Pokiaľišloopozemok,ktorýmalobčannepretržite
v držbe 10 rokov a s ktorým nakladal ako so svojim a so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný,
že mu patrí a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, t. j. pozemok, ktorý bol
v socialistickom vlastníctve a ktorý bol podľa územných plánov alebo územných rozhodnutí určený

na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných chát alebo garáži, alebo na zriaďovanie záhradiek,
nadobudol vlastníctvo k pozemku štát a občan nadobudol právo, aby s nim bola uzavretá dohoda o
osobnom užívaní pozemku v stanovenom rozsahu (§ 123, § 127, § 132a ods. 1, § 135a ods. 1, 2, 3, §
489 Občianskeho zákonníka č.131/1982 Zb.). Preto na uvedený spor nebolo možné aplikovať § 507a
ods. 3 Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb., podľa ktorého do času uvedeného v § 135a sa započíta

aj čas, po ktorý občan mal vec v nepretržitej držbe pred 01. aprílom 1983, ktorý by neskončil skôr, než
uplynutím 1 roka od tohto dňa a preto G. N. v čase smrti, XX. M. XXXX nemohol byť vlastníkom sporných
nehnuteľností na základe vydržania. Z protokolu o oprave chyby v katastrálnom operáte Okresného
úradu Námestovo, katastrálny odbor X 7/2020 z 19. 03.2020 pritom vyplýva, že v pozemno-knižných
protokoloch č. 64, č. 65, č. 200, č. 326 pre katastrálne územie F. je titulom nadobudnutia vlastníckeho

práva právnej predchodkyne žalovaného L. P. darovacia zmluva č. d. XXXX/XXXX, ktorou na ňu
nehnuteľnosti v nej uvedené previedol jej právny predchodca, t. j. otec, ktoré v súčasnosti predstavujú
predmet sporu. Z uvedeného protokolu ďalej vyplýva, že spracovatelia ZRPS a ROEP len nesprávne
vylustrovali vlastníčku k predmetným nehnuteľnostiam pred zápisom registrov do katastra nehnuteľností
(L. P., narodenú XX. M. XXXX). G. N. si nemohol započítať oprávnenú držbu právnej predchodkyne L.

P., narodenej XX. O. XXXX, ktorej právnym nástupcom je žalovaný, keďže táto na neho nehnuteľnosti
prevádzala ako pozemkovo-knižná vlastníčka a nielen ich držiteľka a ani takýmto spôsobom nemohol
vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním. Vychádzajúc z uvedených
skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcov zamietol a
vzhľadom na plný úspech žalovaného v spore mu proti žalobcom podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s §

255 ods. 1 CSP priznal proti nim nárok na náhradu trov celého konania v plnom rozsahu

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia (ďalej aj „dovolatelia"),
ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanoveniami § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

3.1. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalobcovia namietali nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré sa podľa ich presvedčenia nevysporadúva so všetkými
rozhodnými skutočnosťami. V danej súvislosti a v ďalších konkrétnostiach uviedli, že sa stotožňujú s
právnym posúdením súdu prvej inštancie v závere, že L. P., rod. N. bola oprávnenou držiteľkou sporných
nehnuteľností, u ktorých vydržacia doba začala plynúť k 30. júnu 1938, pričom uplynula uplynutím

10 rokov, teda k 30. júnu 1948, podľa vtedajšieho platného práva. Vychádzajúc z uvedeného G. N.
nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam od vlastníčky, ktorá ich v dobrej viere a dobromyseľne
vydržala. Odvolací súd sa mýli, ak tvrdí, že G. N. nemohla uplynúť vydržacia doba. Pravdou je,
že počnúc nadobudnutím účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., vstúpila do účinnosti
právna úprava, ktorá zakazovala vydržanie nehnuteľností - ornej pôdy, do súkromného vlastníctva

fyzických osôb, ktoré mohli byť len vlastníctvom socialistického štátu a pozemky boli dané držiteľom
len do osobného užívania. Avšak, žalobcovia poukázali na § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o
úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, podľa ktorého lehoty na vydržanie sa
neprerušili zánikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti. Ďalej poukázali na
intertemporálneustanoveniazákonač.40/1964Zb.Občianskyzákonník,ato§854,§865ods.3,pričom

ich rozborom spojitosti s § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov
k nehnuteľnostiam mali za to, že vydržacia lehota plynula G. N. nepretržite od 1. januára 1957 - kedy
sa ujal držby nehnuteľností a začal zabezpečovať kontingenty, až do jeho smrti - 28. júna 1988. Na
podporu správnosti tohto tvrdenia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.februára 1995 sp. zn. 3Cdo/117/94, v zmysle ktorého „neplatnosť právneho úkonu o prevode vlastníctva
nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Odovzdanie poľnohospodárskych
pozemkov do užívania JRD, neprerušuje plynutie vydržacej lehoty (§ 18 ods. 3 zák. SNR č. 293/1992

Zb.)." Odvolací súd v rozsudku podľa žalobcov nedostatočne odôvodnil, na základe akých skutočností
neboli u G. N. naplnené predpoklady vydržania, iba stroho uviedol, že menovaný s ohľadom na právnu
úpravu nemohol nehnuteľnosti vydržať; vôbec sa ale nezaoberal a neposúdil aplikáciu príslušných
intertemporálnych ustanovení Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.
o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam. Odôvodnenie napádaného rozhodnutia

je preto arbitrárne, porušujúce právo žalobcov na spravodlivý súdny proces, napĺňajúce dôvodnosť
dovolacieho dôvodu podľa § 420 ods. 1 písm. f) CSP.

3.2. V rámci ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP žalobcovia
uviedli, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nielen v rozpore s právnou úpravou, ale vzhľadom na
skutkové okolnosti prejednávanej veci sa odkláňa od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v skutkovo

a právne obdobných prípadoch (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. augusta
2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019, z 28. februára 1995 sp. zn. 3Cdo 117/94), preto napadnuté rozhodnutie
nemôže požívať právnu ochranu, nakoľko je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti
práva. Odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď absolútne nevzal v úvahu, že v danom prípade
bolo jednoznačne preukázané, že Zápisnica z MNV predstavovala putatívny (domnelý) právny titul

nadobudnutia vlastníckeho práva, užívaním sporných nehnuteľností po generácie v rodine žalobcov.
Bola jednoznačne preukázaná dobrá viera a dobromyseľnosť nielen G. N., ale aj jeho manželky v tom, že
im pozemky právom patria, čím boli naplnené podmienky vydržania k sporným pozemkom. Na základe
vyššieuvedenéhožalobcovianavrhli,abyNajvyššísúdSlovenskejrepublikyzrušilrozsudokodvolacieho
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnili trovy dovolacieho konania.

4. Žalovaný v podanom vyjadrení k dovolaniu žalobcov uviedol, že na podklade v spore predloženej
zápisnice z roku 1956 právny predchodca žalobcov nemohol nadobudnúť vlastnícke práva k sporným
nehnuteľnostiam. Rozhodnutie odvolacie súdu v podrobnostiach označil za vecne správne. Najvyšší súd
Slovenskej republiky žiadal, aby podané dovolanie odmietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd" alebo „dovolací súd") ako súd dovolací
(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1
CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že

dovolanie žalobcov je dôvodné a preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

6. Právo na prístup k dovolaciemu súdu nie je absolútne. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok
a tejto jeho mimoriadnej povahe zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti, prísne regulovanej

Civilným sporovým poriadkom. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
je dovolanie prípustné, len ak to zákon pripúšťa, pričom prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. To znamená, že ak
zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné,
nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.

7. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa§421ods.1CSPjedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolaciehosúdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia

všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov.

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkýmvykonanýmdôkazom, právonazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonariadneodôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

14. Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany sporu na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

15. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3 Cdo 41/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo
73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie

dovolateľov, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do ich práva na spravodlivý
proces.

16. V danom prípade žalobcovia v súvislosti s vytýkanou vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP
namietali nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktoré sa nevysporiadava s nimi prezentovanými kľúčovými

argumentmi (nadobudnutím vlastníckeho práva vydržaním). Nie je riadne odôvodnený ani odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súd a tiež od rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej
republiky (viď žalobcami citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 14. novembra 2018, sp.
zn. II. US 484/2015).

17. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.18. Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj
právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva

na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 46/05). Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je

nepreskúmateľné. Inak povedané k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP
môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013,
III. ÚS 47/2019, 4Cdo/34/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019, 8Cdo/152/2018).

19. V zmysle judikatúry ústavného súdu platí, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesnéúkonyúčastníkaprimeraným,zrozumiteľnýmaústavneakceptovateľnýchspôsobomreagovať
v súlade s platným procesným právom (II. ÚS 675/2014, IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS
32/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje
každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky
odôvodneného rozsudku.

20. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis
proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

21. V danom prípade dovolací súd zistil, že žalobcovia súčasťou svojich vyjadrení už v prvoinštančnom
konaní (viď č.l. 93 a nasl. spisu) učinili aj tvrdenie, že intertemporálne ustanovenia Občianskeho

zákonníka je potrebné vykladať v spojitosti s § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam, podľa ktorého lehoty na vydržanie sa neprerušili zánikom
užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti (porovnaj sp. zn. 3Cdo/117/94). Odvolací
súd pri právnom posúdení žalobou uplatneného nároku týmto tvrdeniam/ustanoveniam nevenoval
žiadnu pozornosť a preto podľa dovolacieho súdu žalobcovia dôvodne namietali odvolaciemu súdu

nedostatočnú odpoveď na nimi prezentovanú argumentáciu.

21.1. Dovolací súd považuje za potrebné dať odvolaciemu súdu do pozornosti, že v medzičasom (13.
mája 2024) prijatom rozhodnutí sp. zn. 1VCdo/1/2024 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 15/2024 pri interpretácii ustanovení § 129 ods. 1,

§ 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka (týkajúcich sa problematiky vydržania) dospel k
záveru, že: „právny titul je len jedným z dôkazov preukazujúcich dobromyseľnosť držiteľa a oprávnenosť
držby, preto jeho nedostatok pre účely vydržania sám o sebe nemôže zapríčiniť neoprávnenosť držby.
Rozhodujúcim vždy bude, či držiteľ konal poctivo, teda napr. či za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie."

Veľký senát najvyššieho súdu vychádzal z toho, že držba je historicky chápaná ako faktický stav,
ktorý spočíva vo vykonávaní faktickej reálnej moci nad vecou s úmyslom mať vec pre seba. Držba
preto predpokladá existenciu dvoch zložiek. Prvou je corpus possesionis, ako faktická moc nad vecou,
ku ktorej musí pristúpiť animus possidendi, ktorý vyjadruje vôľu držiteľa mať vec (právo) pre seba
a nakladať s ňou ako s vlastnou. Vznik držby sa však na rozdiel od vzniku vlastníctva nemusí de

lege lata nutne opierať o existujúci právny dôvod. Inak povedané na vznik oprávnenej držby postačí
naplnenie zákonných predpokladov držby, medzi ktorými sa existencia právneho dôvodu nenachádza. V
súčasnom Občianskom zákonníku rozlišujeme len medzi oprávnenou držbou a neoprávnenou držbou.
Náš právny poriadok z tohto pohľadu nerozlišuje medzi držbou titulárnou a držbou vzniknutou na
základe tzv. domnelého titulu. Pri vydržaní nejde o to, či je držiteľ dobromyseľný s ohľadom na právny

poriadok ako taký, ale či ho môžeme považovať za nedobromyseľného vo vzťahu k vlastníkovi, ktorý
má stratiť svoje vlastníctvo, teda či na jeho správaní k vlastníkovi je niečo odsúdeniahodného, čo
spôsobuje, že spoločnosť nechce poskytnúť ochranu jeho dlhodobej a vlastníkom nerušenej držbe.
Súd sa v rámci skúmania otázky dobromyseľnosti zameriava na skúmanie poctivosti konania držiteľa zobjektívneho hľadiska a nie na skúmanie (ne)existencie právneho titulu. Ako je už uvedené vyššie, je
to dané tým, že na vznik držby nie je nevyhnutná existencia právneho dôvodu jej uchopenia a právny
dôvod jej uchopenia je/môže byť len jedným z dôkazných prostriedkov, osvedčujúcich oprávnenosť

držby. Pokiaľ platnosť právneho dôvodu uchopenia držby nie je rozhodujúcim kritériom pre skúmanie
dobromyseľnosti držiteľa o oprávnenosti jeho držby potom ani právny omyl nie je - z hľadiska platnosti
a existencie právneho dôvodu uchopenia držby - rozhodujúci bez ohľadu na to, či je ospravedlniteľný
alebo neospravedlniteľný. Neexistencia alebo neplatnosť právneho titulu teda sama o sebe nevylučuje
poctivosť konania konajúceho a jeho dobromyseľnosť v tom, že mu vec alebo právo patrí, a teda

že vzhľadom na jeho presvedčenie objektívne vzaté koná v dobrej viere t.j. v ospravedlniteľnom
omyle o poctivosti nadobudnutia držby. Na základe uvedeného je preto aj naďalej možné zotrvávať
na názore, že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval
platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti
nadobudnutia; v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby (R 45/1986).
Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa

nepochybne zásadnejší význam, ako (ne)existencia právneho titulu, ktorý právny predpoklad vydržania
zákon de lege lata nestanovuje. Z rozhodnutia R 15/2024 vyplýva, že judikatórna línia reprezentovaná
rozhodnutiami R 73/2015 a R 74/2015 je nielen explicitne zákonom de lege lata nepotvrdzujúca, ale
je tiež v rozpore so zámerom, ktorý mal zákonodarca pri reforme právnej úpravy vydržania v roku
1950 (spružniť a uľahčiť vydržanie) a pri znovuzavedení inštitútu vydržania v roku 1982 (ochrániť tzv.

nedoložené právne vzťahy k nehnuteľnostiam), rovnako tak značne obmedzuje dosah vydržania a je
neprimerane rigidná.

22. Z uvedeného (pod bodom 21.) vyplýva, že dovolatelia v súvislosti s uplatnenou vadou
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP opodstatnene namietali náležité nevysporiadanie sa s

podstatnou argumentáciou uplatnenou už v prvoinštančom konaní, týkajúcou sa možného nadobudnutia
vlastníckeho práva titulom vydržania. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia
súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť
dovolania ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva dostatočnú
odpoveď na v spore uplatnenú podstatnú argumentáciu žalobcov v zmysle 387 ods. 3 v spojení s § 393

ods. 2 CSP. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný
súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho
celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým
na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v

neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11).

23. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací

súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí
(§ 450 CSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s predmetnými ustanoveniami zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

24. Vzhľadom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku dovolací súd nepristúpil ani k posúdeniu
opodstatnenosti argumentácie dovolateľov, týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci
odvolacím súdom. Postupoval v súlade s rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, ktorá sa ustálila na
názore, že v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je
predčasné posudzovať otázky súvisiace so správnosťou právneho posúdenia veci (1 Cdo 166/2017, 2

Cdo 88/2017, 3 Cdo 146/2018, 4 Cdo 191/2018).

25. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšiekonanie,rozhodnetentosúdotrováchpôvodnéhokonaniaaotrováchdovolaciehokonania(§453
ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,

súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.