Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 24, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/73/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215205075
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:1215205075.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Zuzany Konárikovej,
v právnej veci žalobcu HK Púchov, s.r.o., so sídlom Miletičova 23, 821 09 Bratislava – Ružinov, IČO:
36 738 492, zastúpeného Consilior Iuris s.r.o., so sídlom Radlinského 51, 811 07 Bratislava – mestská
časť Staré Mesto, IČO: 47 231 157, proti žalovanému MŠK Púchov s.r.o., so sídlom Ul. 1. mája 834/29,
020 01 Púchov, IČO: 36 332 500, zastúpenému JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Treskoňova 816/1, 014 01 Bytča, IČO: 47 253 223, o zaplatenie 149.878,86 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica, č.k. 14Cb/204/2017-491 zo dňa

20. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica, č.k. 14Cb/204/2017-491 zo dňa 20. apríla 2022,
potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol, že žalobu zamieta. Výrokom II. súd
rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť
žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady

trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré po
právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanému zaplatenia
sumy 149.878,86 Eur, úrokov z omeškania a trov konania. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 01.06.2007
uzavrel so žalovaným zmluvu o podnájme, na základe ktorej nájomca dal do podnájmu žalobcovi zimný
štadión súpisné číslo XXX, k.ú. A. a hnuteľný majetok umiestnený a účelovo spätý so zimným štadiónom.

Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.06.2007 do 31.05.2015 s prípadnou obciou do 31.05.2022.
Podnájomné bolo dohodnuté v sume 1.167.486,-Sk bez DPH ročne, čo za 8 rokov predstavuje sumu
9.339.888,-Sk bez DPH. Žaloba uhradil žalovanému podnájomné vo výške 9.339.888,-Sk bez DPH,
pričom dňa 28.02.2012 zaslal žalobca žalovanému odstúpenie od zmluvy o podnájme. Odstúpenie
žalobca odôvodnil tým, že štadión sa bez zavinenia podnájomníka stal nespôsobilý pre dohodnutý účel
podnájmu. V odstúpení uviedol aj to, že podľa správy o pravidelnej revíznej prehliadke vyhotovenej
B. C. je elektrická inštalácia tribúny spôsobilá bezpečnej prevádzky okrem bodu CH ods. 2, v ktorom

bode je ohrozený ľudský život a majetok. Odbornú prehliadku a skúšky vyhodnotil a posúdil aj D. E.,
ktorý dospel k záveru, že elektrické zariadenie ako celok nie je schopné bezpečnej prevádzky, vytýkané
závady bezprostredne ohrozujúce bezpečnosť osôb a majetku doposiaľ neboli odstránené. Jedná sa
o závady inštalácie a prevádzky NO, ako aj závady odst. CH/H/2. Žalobca neužíval zimný štadión od01.03.2012. Hoci žalobca zaplatil podnájomné za 8 rokov, zimný štadión užíval iba do 29.02.2012, t.j. len
57 mesiacov a žalovanému teda patrí podnájomné iba v sume 219.053,85 Eur. Žalobca tiež tvrdil, že na
plynutie premlčacej lehoty nie je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže zmluvu

o podnájme uzavreli medzi sebou obchodné spoločnosti s ručením obmedzeným, teda podnikatelia.
Žalobca tiež uviedol, že žalovaný doručil žalobcovi dňa 24.10.2011 výpoveď z predmetnej zmluvy
opodnájme.ŽalobcasvýpoveďounesúhlasilavkonanívedenomnaOkresnomsúdePovažskáBystrica
pod č.k. 7C/173/2011 žiadal, aby súd určil, že výpoveď je neplatná, pričom toto konanie bolo zastavené
uznesením č.k. 7C/173/2011-36 zo dňa 09.02.2012. Žalobca ďalej tvrdil, že napriek tomu, že predbežné

opatrenie bolo v platnosti, žalovaný zaslal žalobcovi dňa 22.02.2012 ďalšiu výpoveď z podnájomnej
zmluvy z dôvodu neuhradenia platieb za elektrickú energiu spotrebovanú na zimnom štadióne, pričom
žalovaný takto konal v rozpore s predbežným opatrením a v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku. Žalobca túto výpoveď vzhľadom na prebiehajúce rokovania o oprave núdzového osvetlenia
nepovažoval za relevantnú. Zároveň podľa názoru žalobcu dohoda o zmluvnej pokute je v rozpore
so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi a poukázal na to, že súd môže podľa

§ 301 Obchodného zákonníka zmluvnú pokutu znížiť, pričom konaním žalobcu ako podnájomníka
nevzniklažalovanému,akonájomcovižiadnaškoda.Ďalejžalobcauviedol,žeuhradilsumu11.114.467,-
Sk tak, že sumu 6.436.724,50 Sk uhradil prevodom na bankový účet žalovaného, suma 714.000,-
Sk bola započítaná s faktúrou žalobcu č. 70002 za vypracovanie projektovej dokumentácie, suma
3.963.742,50 Sk bola započítaná s faktúrou žalobcu č. 070024 za práce a dodávky pre žalovaného. Za

kľúčovú skutočnosť žalobca považoval, či bol štadión v čase podpisu zmluvy užívania schopný. Žalobca
predpokladal, že štadión je bez závad, nakoľko mu bolo predložené kolaudačné rozhodnutie vydané
mestom Púchov. Keďže žalobca vychádzal z kolaudačného rozhodnutia, prvý krát sa dozvedel o tom,
že zo štadiónom nie je niečo v poriadku až z revízie, ktorú dal vypracovať žalovaný v roku 2011. Revízia
sa týkala elektroinštalácie. Podľa názoru žalobcu zmluva o podnájme je neplatná z dôvodu, že zimný

štadión bol nespôsobilý ako predmet nájmu.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a poukázal na to, že výška podnájomného na základe uzatvorenej
zmluvy o podnájme zo dňa 01.06.2007 bola dohodou určená vo výške 9.339.888,-Sk bez DPH, ktorú
žalobca uhradil v dvoch splátkach. Zároveň žalovaný poukázal na konania Okresného súdu Považská

Bystrica, č.k. 6C/101/2012 a č.k. 7C/83/2012, kde súd skonštatoval, že odstúpenie bolo účelové,
a že je neplatné. Zároveň poukázal na to, že v zmluve bolo dojednané, že v prípade skončenia
zmluvy, kde dôvodom môže byť aj výpoveď zmluvy zo strany prenajímateľa, sa stáva nevyčerpané
nájomné zmluvnou pokutou v prospech prenajímateľa. Zároveň poukázal žalovaný na Dodatok č. 3
k zmluve, článok 2, v ktorom bolo dohodnuté, že „ V článku 6 sa bod 5 mení nasledovne: Podnájomník

znáša všetky náklady spojené s prevádzkou predmetu podnájmu. Podnájomník je povinný vykonávať
pravidelne bežnú údržbu a bežné opravy predmetu nájmu, servisné prehliadky, revízie, návody na
obsluhu a kontroly novej strojovne zimného štadióna“. Podľa žalovaného z uvedeného znenia Dodatku
č. 3 k zmluve vyplýva, že zodpovednosť za bežnú údržbu, opravu, servisné prehliadky a revízie mal
žalobca. Tiež podľa zmluvy mal na svoje náklady vykonať náhradné osvetlenie, ktoré bolo predmetom

revízií, žalobca. Mesto Púchov si svoju povinnosť vybudovať osvetlenie ľadovej plochy splnilo. Žalobca
však náhradné osvetlenie nevybudoval. Žalovaný tiež poukázal na to, že znalecký posudok č. 2/2012
je vypracovaný 5 rokov po revíziách, pričom znalecký posudok je vypracovaný tak, že znalec nebol
na mieste samom. Mal k dispozícií iba niektoré listy a informácie od žalobcu. Z tohto dôvodu je pre
súdne konanie podľa žalovaného nepoužiteľný. Zároveň výpoveď z nájmu, ktorú dal žalovaný žalobcovi

považuje žalovaný za platnú. Žalobca ju nijako nespochybnil, na základe čoho žalovaný pristúpil
k realizovaniu ustanovenia zmluvy o podnájme a uplatnil si zmluvnú pokutu započítaním. Žalovaný tiež
tvrdil, že musel vynaložiť investíciu spolu v čiastke 236.005,75 Eur, aby po skončení podnájomného
vzťahumoholpredmetpodnájmuslúžiťsvojmuúčelu.Tátosumaznačnýmspôsobomprevyšujezmluvnú
pokutu, ktorá bola medzi zmluvnými stranami dojednaná. Tiež žalovaný poukázal na to, že predbežné

opatrenie nebolo porušené, lebo v priebehu času došlo k porušeniu zmluvy o podnájme neplatením
nárokov za poskytnuté energie a v súlade so zmluvou žalovaný zmluvu vypovedal. Žalovaný zároveň
vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že mestské

zastupiteľstvo mesta Púchov uznesením č. 8/2004 schválilo „Zásady hospodárenia a nakladania
s majetkom mesta Púchov“, v ktorých sa okrem iného uvádza, že prevod nehnuteľného majetku na
iné subjekty sa uskutočňuje zmluvou a vždy za odplatu, podlieha schváleniu mestského zastupiteľstva
pod sankciou neplatnosti právneho úkonu v prípade nedodržania zákonného postupu (článok 5.4.1); žemesto môže zveriť svoj majetok do správy podnikateľským subjektom a iným subjektom s majetkovou
účasťou mesta, a to zmluvne, do správy dáva týmto subjektom tú časť majetku mesta, ktorá slúži
na plnenie ich úloh, súčasne prechádzajú na tieto subjekty i súvisiace záväzky (článok 5.5.1); že

odovzdanie majetku do správy podlieha schváleniu mestským zastupiteľstvom (článok 5.5.2).

5. Súd tiež považoval za preukázané, že mesto Púchov ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca dňa
01.04.2007 uzatvorili zmluvu o nájme, predmetom ktorej bola stavba „zimný štadión“ súpisné číslo XXX,
postavený na parc. č. F. XXXX/XX, k.ú. A., zapísanej na LV č. X ako aj hnuteľný majetok umiestnený

a účelovo spätý so zimným štadiónom za účelom vytvorenia materiálno-technického zabezpečenia
predmetu podnikania nájomcu. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 01.04.2007 do 31.05.2022
a výška nájomného bola dohodnutá na 12.000,-Sk ročne.

6. Súd zároveň považoval za preukázané, že mestské zastupiteľstvo dňa 28.06.2007 uznesením č.
55/2007 zrušilo uznesenie mestského zastupiteľstva č. 20/2007 zo dňa 14.03.2007 a schválilo okrem

iného nájom zimného štadióna pre MŠK Púchov na dobu 15 rokov od 01.04.2007 za 12.000,-Sk ročne.

7. Tiež súd považoval za preukázané, že žalovaný ako nájomca a žalobca ako podnájomník dňa
01.06.2007uzatvorilizmluvuopodnájme,predmetomktorejbolpodnájomnehnuteľnosti–stavba„zimný
štadión“ súpisné č. XXX, postavený na parc.č. F. XXXX/XX, F.ú. A., zapísanej na LV č. X, ako aj

hnuteľný majetok umiestnený a účelovo spätý so zimným štadiónom za účelom vytvorenie materiálno-
technického zabezpečenia predmetu podnikania podnájomníka. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú
od 01.06.2007 do 31.05.2015. Výška nájomného bola dohodnutá v sume 1.167.486,-Sk bez DPH
ročne. V článku 6.5 zmluvy sa strany dohodli na tom, že podnájomník znáša všetky náklady spojené
s prevádzkou predmetu podnájmu. V článku VIII. 1 zmluvy sa strany dohodli na zmluvnej pokute, ktorú

je povinný podnájomník zaplatiť v prípade, že ak dôjde k ukončeniu podnájmu v príčinnej súvislosti
s akýmkoľvek jeho konaním. Zároveň súd považoval za preukázané, že žalobca dňa 12.06.2007
zaplatil žalovanému 6.436.724,50 Sk, a že žalobca dňa 17.07.2007 vyfakturoval žalovanému 714.000,-
Sk za „Projektovú dokumentáciu rekonštrukcie zimného štadióna“. Tiež bolo podľa súdu preukázané,
že žalobca v priebehu septembra 2007 na základe zmlúv o splátkovom predaji nadobudol mantinely

CANADA, riadiaci pult, bránkové svetlá, sedačky, prístroje na záznam a reprodukciu zvuku a vozidlo
na úpravu ľadu. Zároveň bolo preukázané, že žalobca dňa 30.11.2007 vyfakturoval žalovanému
3.963.742,50 Sk za podlahu, za asfaltový pás, za zábradlie, dlažby a iné. Ďalej bolo preukázané, že
mesto Púchov dňa 14.09.2007 povolilo užívanie stavby „Stavebné úpravy zimného štadióna v Púchove“.
Súd považoval za preukázané aj to, že v Dodatku č. 3 k zmluve o podnájme sa strany dohodli na tom,

že článok VI.5 za mení tak, že „Podnájomník znáša všetky náklady spojené s prevádzkou predmetu
podnájmu. Podnájomník je povinný vykonávať pravidelne bežnú údržbu a bežné opravy predmetu
podnájmu, servisné prehliadky, revízie, návody na obsluhu a kontroly novej strojovne zimného štadióna.
Za preukázané považoval aj to, že žalovaný dňa 22.02.2012 vypovedal zmluvu o podnájme z dôvodu,
že žalobca neuhradil žalovanému 34.862,15 Eur, ktorá suma bola vyfakturovaná faktúrami č. 110289

a č. 120027.

8. Súd ďalej vykonal dokazovanie výsluchom svedkov G. G., F. H. a výsluchom konateľa žalovaného
a považoval za preukázané, že žalobca dňa 28.03.2012 odovzdal žalovanému zimný štadión, strojovňu
a ostatné veci. Zároveň, že listom zo dňa 30.03.2012 žalovaný započítal svoju pohľadávku titulom

zmluvnej pokuty vo výške 123.080,63 Eur voči pohľadávke žalobcu titulom vrátenia podnájomného vo
výške123.080,63Eur.Zároveňpovažovalzapreukázané,žežalobcadňa28.02.2012odstúpilodzmluvy
o podnájme z dôvodu, že sa bez jeho zavinenia stal predmet podnájmu nespôsobilý pre dohodnutý účel
podnájmu. Žalobca v odstúpení uviedol aj to, že výpoveď žalovaného zo dňa 22.02.2012 považuje za
neplatnú.

9. Vykonaným dokazovaním súd tiež považoval za preukázané, že Okresný súd Považská Bystrica
rozsudkom, č.k. 6C/101/2012-232 zo dňa 23.04.2015 vyhovel žalobe podanej spoločnosťou MŠK
Púchov a zaviazal spoločnosť HK PÚCHOV na zaplatenie sumy 8.846,61 Eur titulom náhrady za
elektrickú energiu spotrebovanú v marci 2012. Spoločnosť HK PÚCHOV sa v tomto konaní bránila tak,

že uplatnila kompenzačnú námietku, ktorou započítala svoju domnelú pohľadávku titulom nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že HK PÚCHOV od 28.02.2012 zimný
štadión neužívala. Súd však považoval za preukázané, že hoci medzi mestom Púchov a spoločnosťou
HK PÚCHOV existovala ústna dohoda, na základe ktorej bola HK PÚCHOV povinná zafinancovaťnúdzové osvetlenie, táto spoločnosť núdzové osvetlenie nevybudovala. Takto zistený skutkový stav súd
v konaní, č.k. 6C/101/2012 posúdil tak, že odstúpenie zo dňa 28.02.2012 je účelové, a teda neplatné.
Krajský súd v Trenčíne potvrdil rozsudok okresného súdu, č.k. 6C/101/2012-232, pričom v odseku 45.

odôvodnenia krajský uviedol, že sa stotožňuje s tým, že odstúpenie od zmluvy je neplatné.

10. Okresný súd mal tiež za preukázané, že Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom, č.k.
7C/83/2012-210 zo dňa 29.05.2013 vyhovel žalobe podanej spoločnosťou MŠK Púchov a zaviazal
spoločnosť HK PÚCHOV na zaplatenie sumy 51.584,44 Eur. Spoločnosť HK PÚCHOV sa v konaní

bránila tým, že okrem iného uplatnila kompenzačnú námietku, ktorou započítala svoju domnelú
pohľadávku titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že HK
PÚCHOV od 28.02.2012 zimný štadión neužívala. Súd v konaní považoval za preukázané, že práve
HK PÚCHOV spôsobila na elektroinštalácii závady, o ktorých tvrdí, že vyvolali stav nespôsobilosti
predmetu podnájmu. Takto zistený skutkový stav súd v tomto konaní posúdil tak, že odstúpenie zo
dňa 28.02.2012 je účelové, a teda neplatné. Krajský súd v Trenčíne tento rozsudok potvrdil, pričom

v odôvodnení rozsudku uviedol, že vyhodnotil odstúpenie od podnájomnej zmluvy ako neplatný právny
úkon.

11. Z výsluchu G. I. súd považoval za preukázané, že rekonštrukcia zimného štadióna sa fyzicky
začala niekedy začiatkom mája 2007 a trvala do septembra 2007. Rekonštrukcia sa týkala iba časti

tribún, menili sa mantinely, osvetlenie, tabule, kamerový systém a rolba. V priebehu rekonštrukcie bola
uzatvorená podnájomná zmluva, na základe ktorej sa podnájomcom štadióna stal práve žalobca. Za
podnájomníka sa týchto rokovaní o uzavretí zmluvy zúčastňoval svedok, 99 % rokovaní aj pán J.. Pokiaľ
ide o dojednanie zmluvnej pokuty, bol si vedomý toho, že v zmluve takéto ustanovenie existuje a aj
sa s ním stotožňoval, nakoľko chápal, že je to akási poistka pre mesto, ktoré sa bálo toho, že žalobca

prestane platiť leasingy. Bol založený energetický účet, na ktorý mesto posielalo prostriedky a z ktorého
účtu potom následne žalobca platil faktúry za energie. Potom, ako došlo k ukončeniu nájomnej zmluvy,
bolo mesto Púchov nútené kúpiť na štadión niektoré veci, konkrétne išlo o kúpu mantinelov, plexiskiel,
rolby,časomieryainýchvecínevyhnutnýchnafungovaniezimnéhoštadióna.Núdzovéosvetlenienebolo
súčasťou projektu rekonštrukcie štadióna. Až po spustení prevádzky zrekonštruovaného štadióna ich

začal požiarny technik naháňať, že toto osvetlenie chýba, resp. mohlo to byť tesne pred kolaudáciou.
Žalobca preto skutočne dal toto núdzové osvetlenie na svoje náklady vybudovať.

12. Súd prvej inštancie považoval v konaní tiež za preukázané, že žalovaný si dňa 26.09.2012
objednal mantinely pre ľadový hokej, vrátane demontáže existujúcich mantinelov, pričom cena týchto

mantinelov bola 79.060,80 Eur. Zároveň, že žalovaný si dňa 16.07.2012 objednal dodávku požiarnych
dvier a cena tejto dodávky bola 23.755,63 Eur a že žalovaný si dňa 02.08.2012 objednal montáž
núdzového osvetlenia zimného štadióna a cena tohto osvetlenia bola 11.449,38 Eur.

13. Súd po vykonaní dokazovania listinnými dôkazmi konštatoval, že listinným dôkazom uveril, pretože

v konaní nebola spochybnená ich pravdivosť a pravosť.

14. Pokiaľ ide o záver, že odstúpenie zo dňa 28.02.2012 je neplatné, súd konštatoval, že v zmysle
§ 194 ods. 2 CSP bol povinný prihliadnuť na to, ako bola táto otázka vyriešená v konaniach č.k.
6C/101/2012 a č.k. 7C/83/2012. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že v týchto konaniach bola otázka

odstúpenia od zmluvy posudzovaná iba okrajovo, a že sa v tomto smere nevykonávalo žiadne
dokazovanie, a že konštatovania v týchto rozhodnutiach sú pre toto konanie irelevantné, súd sa
s názorom žalobcu nestotožnil. Uviedol, že v uvedených konaniach spoločnosť HK PÚCHOV ako
prostriedok procesnej obrany použila kompenzačné námietky s tým, že započítavanou pohľadávkou
malo byť práve bezdôvodné obohatenie, ktoré malo vzniknúť v dôsledku odstúpenia z 28.02.2012.

Súd konštatoval, že pri takto vedených procesných obranách sa súdy museli hĺbkovo zapodieľať práve
platnosťou odstúpenia a z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, že súdy tak aj urobili.

15. Súd ďalej konštatoval, že pokiaľ po skončení týchto konaní bol vypracovaný znalecký posudok č.
2/2017 K. L. G., tento posudok nie je dostatočný na to, aby súd na jeho základe v konaní korigoval

závery ustálené v súdnych konaniach, č.k. 6C/101/2012 a č.k. 7C/83/2012. Podľa názoru okresného
súdu súkromný znalecký posudok Ing. Meravého nepreukazuje žiadne nové skutočnosti a aj v bode 2,
3 a 8 iba konštatuje správnosť časti záverov sformulovaných B. C., pričom súdy v predchádzajúcich
konaniach B. C. vypočuli a zjavne prihliadli na skutočnosti zistené jeho výsluchom.16. Súd doplnil, že pokiaľ ide o znalecký posudok K. G., je nutné uviesť, že tento posudok je v niektorých
bodoch v rozpore s § 207 ods. 2 CSP z dôvodu, že znalec sa vyjadruje k právnemu posúdeniu.

17. Ďalej súd konštatoval, že pokiaľ žalobca navrhol vykonanie obhliadky, súd tento dôkaz nevykonal,
nakoľko obhliadkou vykonanou v roku 2021 zjavne nie je možné zistiť, aký bol stav štadióna v roku 2012.

18. Pokiaľ žalovaný navrhol, aby súd vyžiadal od mesta Púchov, či mestské zastupiteľstvo schválilo

zmluvu o výpožičke, súd tento dôkaz nevykonal, nakoľko mal za to, že takýto dôkaz nie je dôležitý
pre rozhodnutie. Podľa názoru súdu takéto vyjadrenie by malo význam iba vtedy, ak by sa ako
dôkaz vykonávala aj samotná zmluva o výpožičke, pričom ani tento dôkaz súd nevykonal z dôvodu, že
žalobca síce tento dôkaz pôvodne navrhol, ale následne na ňom už netrval. Vo vzťahu k nepotrebnosti
vykonať zmluvu o výpožičke súd prihliadol aj na to, že je irelevantné, či zmluva o výpožičke oprávňovala
žalovaného, aby štadión prenechal na užívanie inému. Žalovaný totiž žalobcovi zimný štadión iba

neprenechal na užívanie, ale dal ho žalobcovi do podnájmu, pričom práve prenechať vec do podnájmu
môže vyplynúť iba z nájomnej zmluvy, nie však zo zmluvy o výpožičke.

19. Pokiaľ ide o platnosť nájomnej zmluvy zo dňa 01.04.2007 uzatvorenej mestom Púchov, ako
prenajímateľom a žalovaným, ako nájomcom, súd poukázal na súdnu prax (rozsudok NS SR, č.k.

Odo/21/2002, rozsudok NS SR, č.k. 2Cdo/284/2006, nález ÚS SR, č.k. III. ÚS/389/2008, rozsudok NS
SR, č.k. 4Obdo/49/2015, nález ÚS SR SR, č.k. II. ÚS 922/2016, rozsudok NS SR, č.k. 5Obdo/45/2013,
rozsudok R 90/2018 a rozsudok NS SR, č.k. 5Obdo /44/2018), ktorá dospela k záveru, že pri určitých
právnych úkonoch, ktoré robí obec sa vyžaduje, aby takýto úkon schválilo obecné resp. mestské
zastupiteľstvo, a to vopred.

20. Súd ďalej uviedol, že okruh úkonov, na urobenie ktorých sa vyžaduje schválenie zastupiteľstva,
pritom vyplýva z § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb., pričom v zmysle znenia tohto zákona účinného
ku dňu 01.04.2007, (deň uzatvorenia nájomnej zmluvy) sa schválenie zastupiteľstvom vyžadovalo
pri zmluvnom prevode vlastníctva nehnuteľného majetku; zmluvnom prevode vlastníctva hnuteľného

majetku nad hodnotu určenú obecným zastupiteľstvom; nakladaní s majetkovými právami v určenej
hodnote; aukčnom predaji vecí podľa osobitných predpisov; vkladoch nehnuteľného majetku do majetku
obchodnýchspoločností,vkladochinéhomajetkuakonehnuteľnéhomajetkuvhodnoteurčenejobecným
zastupiteľstvom do majetku obchodných spoločností.

21. Okresný súd tiež konštatoval, že súdna prax dospela k záveru, že schválenie zastupiteľstvom sa
vyžaduje aj pri iných úkonoch než len tých, ktoré taxatívne uvádza § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb., a to
jednak pri úkonoch, ktorých schválenie zastupiteľstvom je vyžadované v záväznom akte obce, a jednak
pri úkonoch, ktoré majú charakter „najdôležitejších úkonov týkajúcich sa majetku obce“ (nález ÚS SR,
č.k. III. ÚS 389/2008).

22. Podľa názoru súdu prvej inštancie záväzným aktom obce v uvedenom kontexte sú „Zásady
hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Púchov“. Podľa názoru súdu na súdenú vec dopadá
bod 5.5. zásad, ktorý rieši problematiku „správy majetku mesta“. Súd konštatoval, že hoci „správa
majetku“ je právny inštitút odlišný od nájmu a primárne označuje situácie, keď obec svoj majetok zverí

do správy svojej rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie (viď § 6 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb.
v znení účinnom k 01.04.2007), zákon pripúšťal, aby obec zverila svoj majetok do správy aj obchodnej
spoločnosti, a to na základe zmluvy o výkone správy majetku obce (viď § 6 ods. 3 zákona č. 138/1991
Zb. v znení účinnom k 01.04.2007).

23. Ak však bod 5.5.2 „Zásad“ vyžadoval, aby mestské zastupiteľstvo schvaľovalo zmluvu o výkone
správy mestského majetku, podľa názoru súdu je potrebné tento bol vykladať extenzívne, a to tak, že
súhlasmestskéhozastupiteľstvabolpotrebnýajpriuzatváranínájomnejzmluvy.Opačnývýkladbypodľa
názoru okresného súdu totiž viedol k absurdnej situácii, keď zmluva, ktorou by bol zimný štadión zverený
žalovanému do správy, by schválenie mestského zastupiteľstva vyžadovala, kým zmluva o prenajatí

zimného štadióna žalovanému (ktorá by ale mala prakticky totožný dopad na mesto, ako zmluva
o výkone správy), by takýto súhlas nevyžadovala.24. Nevyhnutnosť predchádzajúceho súhlasu mestského zastupiteľstva na uzatvorenie nájomnej
zmluvy podľa okresného súdu možno vyvodiť aj z toho, že táto zmluva mala nepochybne charakter
„najdôležitejšieho úkonu týkajúceho sa majetku obce“ (nález ÚS SR, č.k. III. ÚS 389/2008).

25. V tomto smere súd prvej inštancie zdôraznil, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že hodnota
štadióna sa pohybovala v desiatkach miliónov Sk a už len s prihliadnutím na takúto značnú hodnotu
prenajímanej veci je zrejmé, že zmluva týkajúca sa takéhoto hodnotného majetku bola nadmieru
dôležitýmúkonom.Dôležitosťpredchádzajúcehoschváleniazastupiteľstvomvkontexteznačnejhodnoty

prenajímanej veci bola podľa súdu o to naliehavejšia z dôvodu, že nájomné za majetok v hodnote
miliónov Sk bolo stanovené na (symbolických) 1.000,-Sk/mesiac, a teda z hľadiska ochrany majetku
mesta pred prípadným nehospodárnym nakladaním a tiež z hľadiska jeho čo najefektívnejšieho
zhodnocovania bolo namieste, aby sa k tomu, či má primátor mesta takúto zmluvu podpísať ešte pred
jej podpísaním vyjadrilo zastupiteľstvo.

26. Pretože v konaní nebolo preukázané, že mestské zastupiteľstvo vopred schválilo predmetnú
nájomnú zmluvu, súd dospel k záveru, že táto je neplatná.

27. Vzhľadom na súdom vyslovenú neplatnosť zmluvy o nájme z 01.04.2007, podľa jeho názoru
žalovaný v deň uzatvorenia zmluvy o podnájme (t.j. 01.06.2007) nebol nájomcom zimného štadiónu.

Žalovaný teda v júni 2007 nemal právo dať zimný štadión do podnájmu žalobcovi. Plnenia vyplývajúce
z podnájomnej zmluvy, t.j. najmä povinnosť strpieť, aby žalobca 8 rokov užíval zimný štadión, boli teda
právne nemožné a „Zmluva o podnájme“ uzatvorená dňa 01.06.2007 je podľa názoru okresného súdu
vzhľadom na túto právnu nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatná.

28. Okresný súd ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca žalovanému
titulom platby „podnájomného“ previedol na účet dňa 12.06.2007 sumu 6.436.724,50 Sk, dňa
29.06.2007 mu vyfakturoval 714.000,-Sk za projektovú dokumentáciu a dňa 30.11.2007 mu vyfakturoval
3.963.742,50 Sk za stavebné práce. Podľa názoru súdu je teda zrejmé, že pri sume 6.436.724,50 Sk
premlčacia doba začala plynúť 12.06.2007 (podľa § 394 ods. 3 Obchodného zákonníka pri práve na

vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď
k plneniu došlo) a uplynula 12.06.2011.

29. Pokiaľ ide o sumu 714.000,-Sk, podľa názoru okresného súdu z vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalobca túto sumu žalovanému reálne nezaplatil, a že k bezhotovostnému vyrovnaniu sumy 714.000,-

Sk malo dôjsť započítaním faktúry na podnájomné č. 070200 s faktúrou č. 070002 za projektovú
dokumentáciu. Nakoľko však zmluva o podnájme je neplatná, žalovaný de iure nemal v roku 2007
nárok na podnájomné, a teda ani nemohlo dôjsť k započítaniu neexistujúcej pohľadávky žalovaného na
podnájomné s pohľadávkou žalobcu na odplatu za projektovú dokumentáciu, a teda pohľadávka žalobcu
na sumu 714.000,-Sk titulom dodania projektovej dokumentácie údajným započítaním nezanikla.

Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania súd žalobu zamietol aj v tejto časti. Keďže
nebolo preukázané, kedy žalobca odovzdal žalovanému projektovú dokumentáciu, súd vychádzajúc
z dátumu splatnosti, ktorý žalobca uviedol vo faktúre za projektovú dokumentáciu dospel k záveru, že
premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa právo na 714.000,-Sk mohlo uplatniť na súde (viď § 391
ods. 1 Obchodného zákonníka), t.j. 18.07.2007 a uplynula dňa 18.07.2011.

30. Pokiaľ ide o sumu 3.963.742,50 Sk súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalobca túto sumu žalovanému reálne nezaplatil, a že k bezhotovostnému vyrovnaniu sumy 3.
963.742,50 SK malo dôjsť započítaním faktúry na podnájomné č. 070429 s faktúrou č. 070024 za
práce a dodávky pre žalovaného. Nakoľko však zmluva o podnájme je neplatná, žalovaný podľa názoru

okresnéhosúdu deiurenemalvroku2007nároknapodnájomné,atedaaninemohlodôjsťkzapočítaniu
neexistujúcej pohľadávky žalovaného na podnájomné s pohľadávkou žalobcu na odplatu za podlahu,
asfaltový pás a iné, a teda pohľadávka žalobcu na sumu 3.963.742,50 Sk údajným započítaním
nezanikla. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania súd žalobu zamietol aj v tejto časti.
Konštatoval, že keďže nebolo preukázané, kedy žalobca odovzdal žalovanému podlahu, asfaltový pás

a iné, súd vychádzajúc z dátumu splatnosti, ktorý žalobca uviedol vo faktúre a dospel k záveru, že
premlčacia doba začala plynúť odo dňa, keď sa právo na sumu 3.963.742,50 Sk mohlo uplatniť na súde
(viď § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka), t.j. 14.12.2007 a uplynula dňa 14.12.2011.31. Pretože žalobca svoj návrh podal až po uplynutí 4-ročnej premlčacej lehoty a pretože žalovaný
vzniesol námietku premlčania, súd žalobu zamietol s poukazom na § 388 Obchodného zákonníka
z ktorého vyplýva, že ak povinná osoba namietne premlčanie, súd nemôže právo priznať.

32. Pokiaľ žalobca navrhoval, aby súd na námietku premlčania neprihliadol z dôvodu, že táto je v rozpore
s dobrými mravmi, súd sa s názorom žalobcu nestotožnil. Poukázal na uznesenie ÚS SR, č.k. II. ÚS
176/2011, z ktorého vyplýva, že neprihliadnuť na námietku premlčania je možné iba v prípadoch, keď
žalobca nezavinil, že svoje právo uplatnil až po uplynutí premlčacej doby. Súd dospel k záveru, že

žalovaný nezabránil žalobcovi aby podal žalobu včas. Súd nezistil okolnosti, ktoré by odôvodňovali
neprihliadnuť na námietku premlčania.

33. Pokiaľ žalobca poukazoval na § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa názoru súdu aplikácia
tohto ustanovenia na súdenú vec nie je možná. Predmetné ustanovenie podľa súdu dopadá iba na také
zmluvy, v prípade neplatnosti ktorých oproti povinnosti vrátiť peniaze stojí vlastnícke právo. V súdenej

veci oproti povinnosti žalovaného vrátiť žalobcovi „podnájomné“ stojí povinnosť žalobcu vydať peňažnú
náhradu „užívanie štadióna“, ktoré aj tiež podlieha premlčaniu.

34. Vzhľadom na inštrukciu odvolacieho súdu uvedenú v odseku 18. uznesenia Krajského súdu
v Trenčíne, č.k. 16Cob/16/2019-236 (konkrétne ustáliť dátum vzniku pohľadávky žalovaného, jej výšku

a splatnosť), okresný súd uviedol, že v článku VIII. zmluvy o podnájme je uvedené, že „účastníci tejto
zmluvy sa dohodli v zmysle § 544 Občianskeho zákonníka na zmluvnej pokute, ktorú je povinný zaplatiť
podnájomníkvprípade,žedôjdekukončeniupodnájmukpríčinnejsúvislostiakýmkoľvekjehokonaním“.

35. Okresný súd tiež k zmluvnej pokute konštatoval, že ak nie je zmluvná pokuta dohodnutá pre prípad

porušenia povinnosti, ale pre prípad výkonu práva, ktoré patrilo dlžníkovi podľa zmluvy (prípadne podľa
zákona), ide o neplatné dojednanie pre rozpor s účelom zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
V tejto súvislosti poukázal súd na právnu teóriu i súdnu prax, ktoré konštatujú, že ak účastníci zmluvy
o budúcej zmluve dohodli zmluvnú pokutu pre prípad odstúpenia od zmluvy, je zmluva v tejto časti
neplatná pre rozpor so zákonom (rozsudok NS SR, č.k. 5Cdo/5/2000 zo dňa 24.08.2000 publikovaný

v Zbierke rozhodnutí súdov SR a stanovísk NS SR pod č. R 27/2002). Súd tiež poukázal na právny
názor rozhodnutia NS SR, č.k. 2Cdo/141/2000.

36. Súd dospel k záveru, že v súdenej veci bola zmluvná pokuta viazaná na prípad „ukončenia podnájmu
v príčinnej súvislosti s konaním podnájomníka“. Táto formulácia podľa názoru okresného súdu však

sama o sebe neznamená porušenie zmluvnej povinnosti, ktorá by vyplývala jednému z účastníkov
daného zmluvného vzťahu, naopak, viaže sa vo všeobecnosti na výkon práva, ktoré patrí žalovanému
podľa zmluvy (prípadne podľa zákona). Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že zmluvné
dojednanie, týkajúce sa zmluvnej pokuty je neplatné pre rozpor so zákonom. V dôsledku uvedeného
žalovaný nemá nárok na zmluvnú pokutu (rozsudok KS Trenčín, č.k. 16Cob/8/2021), a teda žalovanému

žiadnu pohľadávku titulom zmluvnej pokuty nebolo možné započítať s pohľadávkou žalobu.

37. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že nájomná a následne aj podnájomná zmluva sú neplatné
z dôvodu, že v čase jej uzatvorenia štadión ešte nebol skolaudovaný, súd s týmto názorom nesúhlasil.
Podľa názoru súdu žalovaným uvádzaná judikatúra sa vzťahuje na nebytové priestory, ktoré skutočne

ako vec v právnom slova zmysle vznikajú až v dôsledku rozhodnutia stavebného úradu. Predmetom
súdenej nájomnej a podnájomnej zmluvy však nebola (iba miestnosť) alebo súbor miestností, ale
predmetom zmlúv bola celá stavba. To, že išlo stavbu práve zimného štadióna bolo ale v roku 2007
všeobecne známe, a teda nebolo treba, aby stavebný úrad opätovne určil, na čo je predmetná stavba
určená. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že kolaudačné rozhodnutie sa týkalo iba povolenia užívania

stavebných úprav vtedy už existujúceho zimného štadióna, a teda kolaudačné rozhodnutie nevytvorilo
novú vec v právnom slova zmysle.

38. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako strane s plným úspechom
priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi.

39. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalobca, ktorý
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v celom rozsahu
a žalobcovi prizná náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.40. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g) a h) CSP.

41. Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok v zásade tým, že
v dôsledku neschválenia zmluvy o nájme medzi mestom Púchov a žalovaným, ktorej predmetom nájmu
bol zimný štadión, a ktorá bola podpísaná dňa 01.04.2007 je aj Zmluva o podnájme, ktorej predmetom
je podnájom zimného štadióna so súpisným číslom XXX M. A. a hnuteľný majetok umiestnený
a účelovo spätý so zimným štadiónom, uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným taktiež neplatná,

pričom žalobcovi vznikol v dôsledku neplatnosti podnájomnej zmluvy nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorý sa však mal premlčať už v roku 2011 a v dôsledku namietnutia premlčania zo strany
žalovaného, súd nemohol právo žalobcu priznať.

42. Podľa žalobcu je tento právny názor súdu prvej inštancie právne nesprávny a nevychádza zo zistenia
skutkového stavu, a teda je dané odôvodnenie odvolania v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

43. Žalobca považoval za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal listinným
dôkazom, a to Uznesením 20/2007, prijatým Mestským zastupiteľstvom Mesta Púchov na mimoriadnom
zasadnutí Mestského zastupiteľstva Púchov konanom dňa 14.03.2007. Mestské zastupiteľstvo mesta
Púchov v zmysle tohto uznesenia v bode B poverilo primátora mesta, aby uzavrel zmluvu o dlhodobom

prenájme Zimného štadióna v Púchove s č. 902. S uvedeným uznesením a ani zápisnicou z tohto
mimoriadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva sa však súd vôbec nevysporiadal, a ani ho
v odôvodnení rozhodnutia neuvádza, a to napriek tomu, že tvorí súčasť súdneho spisu a žalobca ním
vo svojom vyjadrení zo dňa 11.03.2022 argumentuje. Z predmetného uznesenia je totiž nepochybne
zrejmé, že zastupiteľstvo poverilo primátora mesta Púchov na podpis nájomnej zmluvy so žalovaným,

v dôsledku čoho je v zmysle argumentácie súdu prvej inštancie predpokladom na jej platnosť. Vzhľadom
na preukázanie predchádzajúceho súhlasu mestského zastupiteľstva s nájomnou zmluvou mal byť
súdom prvej inštancie žalobcovi priznaný nárok uplatnený v tomto konaní. Napriek tomu, že tento dôkaz
bol v konaní vykonaný, súd prišiel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
keď opomenul tento dôkaz, v dôsledku čoho došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods.

1 písm. f) CSP a tiež odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP, a to porušeniu práva
žalobcu na spravodlivý proces, keď sa súd prvej inštancie argumentáciou žalobcu ohľadom schválenia
nájomnej zmluvy mestským zastupiteľstvom dňa 14.03.2007 pred jej uzavretím ústavne komfortným
spôsobom nevysporiadal, resp. sa s ním nevysporiadal vôbec.

44. Napriek uvedenému schváleniu nájomnej zmluvy mestským zastupiteľstvom pred jej uzavretím,
žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil potrebu predchádzajúceho
schválenia nájomnej zmluvy mestským zastupiteľstvom. Súd jednak argumentuje záväzným aktom obce
„Zásady hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Púchov“ a jednak nevyhnutnosťou súhlasu
mestského zastupiteľstva na uzatvorenie nájomnej zmluvy, ktorá mala mať nepochybne charakter

„najdôležitejšieho úkonu týkajúceho sa majetku obce“, kde súd uviedol nález Ústavného súdu.

45. Podľa názoru žalobcu rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, nakoľko predmetné Zásady hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Púchov
platné dňom 10.03.2004 sa vôbec nevzťahujú na predmetnú nájomnú zmluvu. Súd argumentuje časťou

5.5 predmetných zásad, kde síce konštatuje rozdiel medzi „správou majetku“ a nájomnou zmluvou, ale
vyvodzuje z neho potrebu extenzívneho výkladu, a to tak, že keď bod 5.5.2 vyžadoval schválenie zmluvy
o výkone správy mestského majetku, tak je potrebný súhlas mestského zastupiteľstva aj pri uzatváraní
nájomnej zmluvy, nakoľko sa podľa názoru súdu prvej inštancie jedná o prakticky rovnaký dopad na
mesto. Tento extenzívny výklad súdu je právne neudržateľný, nakoľko odovzdanie zimného štadiónu do

správy spoločnosti s majetkovou účasťou mesta Púchov, by si vyžadoval prevod vlastníckeho práva do
tejto spoločnosti. Naproti tomu pri nájomnej zmluve dochádza iba k obligačno právnym vzťahom a nie
k vecne právnemu účinku odovzdania do správy spoločnosti. Naviac je v tomto kontexte podľa žalobcu
potrebné zdôrazniť, že žalovaný, ktorý s mestom Púchov uzatvoril nájomnú zmluvu je vlastnený mestom
Púchov, ako jediným spoločníkom, a teda mesto Púchov mohlo v prípade jeho záujmu kedykoľvek

nájomnú zmluvu ukončiť, keďže sa dá uvažovať, že túto nájomnú zmluvu uzatvorilo v dôsledku
výlučného vlastníctva de facto samo so sebou, a teda mestu Púchov nehrozili žiadne zásadné negatívne
dopady alebo čokoľvek obdobné, a už vôbec nie strata vlastníckeho práva, čím argumentuje súd prvej
inštancie.46. Žalobca nesúhlasí ani s odôvodnením rozsudku v bode 12., ani s možnosťu aplikácie súdom
uvedeného nálezu Ústavného súdu z dôvodov, že predmetná nájomná zmluva bola uzatvorená medzi

mestom Púchov a medzi spoločnosťou, ktorá bola v 100 % vlastníctve mesta Púchov, a teda nejde
o vzťah verejnoprávnej korporácie a súkromnoprávneho subjektu, ako tomu bolo vo veci posudzovanej
Ústavným súdom SR, na ktorý odkázal súd prvej inštancie. Zároveň v dôsledku uzatvorenia nájomnej
zmluvy nemohlo dôjsť k poškodeniu majetkových alebo iných záujmov mesta Púchov, ale naopak, došlo
k rekonštrukcii a znovu otvoreniu zimného štadiónu, v dôsledku čoho sa naopak majetok mesta Púchov

zväčšil. Mestské zastupiteľstvo mesta Púchov svojím uznesením č. 20/2007 v bode B poverilo primátora
mesta, aby uzatvoril zmluvu o dlhodobom prenájme Zimného štadiónu v Púchove so súpisným číslom
902. Naviac v zmysle výpovede svedka – bývalého primátora G. G. G. vyplýva, že „...rokovania trvali
2, možno 3 roky, pričom do tohto procesu rokovania boli priebežne zapájané rôzne komisie mestského
zastupiteľstva a nakoniec aj samotné mestské zastupiteľstvo“.

47. Z uvedeného je podľa žalobcu nepochybné, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
neplatnosť nájomnej zmluvy, a je teda daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

48. V súvislosti s oprávnením na uzatvorenie podnájomnej zmluvy žalovaným považoval žalobca za
potrebné uviesť aj zmluvu o výpožičke zimného štadiónu zo dňa 01.01.2006, ktorej existencia vyplýva

jednak zo Stavebného povolenia, č.j. VÝST.2007/0153-TX/A-10-ZH, zo dňa 22.05.2007 na stavbu
„Stavebné úpravy zimného štadióna na Ul. športovcov v Púchove“ a tak isto z vykonaného dôkazu
Dodatku č. 2 k Zmluve o výpožičke medzi mestom Púchov a žalovaným, ktorú doručil súdu G. G.
G. podaním zo dňa 22.11.2021. Vzhľadom na to, že obidve strany nerozporovali existenciu zmluvy
o výpožičke na zimný štadión v meste Púchov, je potrebné podľa žalobcu túto zmluvu o výpožičke

považovať za nespornú, pričom len žalovaný žiadal vykonať dokazovanie, čo mestské zastupiteľstvo
schválilo zmluvou o výpožičke, čo však súd prvej inštancie zamietol s odôvodnením uvedeným
v bode 9. rozsudku. Podľa žalobcu zo znenia ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa
zmluvy o výpožičke nevyplýva, že by Občiansky zákonník absolútnym spôsobom vylučoval možnosť
vypožičiavateľovi dať vypožičanú vec do podnájmu. Takýto právny názor je podľa žalobcu právne

neudržateľný, a je teda i v tejto súvislosti daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

49. Ďalej žalobca uviedol, že v súvislosti s neplatnosťou podnájomnej zmluvy sa súd prvej inštancie
nezaoberal tým, že predmetom podnájomnej zmluvy boli okrem nájmu zimného štadiónu aj hnuteľné
veci, pričom mohla nastať situácia, keď niektoré hnuteľné veci, ktoré boli predmetom podnájomnej

zmluvy mohli byť aj vo vlastníctve žalovaného, a teda podnájomná zmluva nemusela byť neplatná
ako celok, alebo iba v časti zimného štadiónu v dôsledku čoho by zanikla až v roku 2012, a teda
právo žalobcu na vrátenie nespotrebovaného nájomného nemohlo byť premlčané, a teda súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Obdobne sa
nevysporiadal s možnosťou iba čiastočnou neplatnosťou podnájomnej zmluvy, čím došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie tiež vec nesprávne právne posúdil a zároveň konanie
má v dôsledku uvedeného aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
a teda toto odvolanie žalobca odôvodňuje v tejto časti podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), f)
a h) CSP.

50. V tejto súvislosti žalobca uviedol odvolací dôvod aj podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, keď súd prvej
inštancie zamietol žalobcom navrhovaný dôkaz obhliadku zimného štadióna, v dôsledku ktorého by bolo
možné zistiť, čo bolo predmetom podnájmu, či to boli výlučne hnuteľné veci vo vlastníctve mesta Púchov.
Vzhľadom na uvedené je podľa názoru žalobcu nepochybné, že súd prvej inštancie mal vyhovieť žalobe
žalobcu v celom rozsahu.

51. Žalobca tiež nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že právo uplatnené žalobou
v tomto konaní by bolo premlčané. Podľa žalobcu súd nesprávne vyhodnotil a právne posúdil
námietku premlčania žalovaného. V tejto súvislosti je podľa neho naplnený odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca má za to, že i keby bol žalovaný nárok premlčaný (čo však

popiera), žalovaný nenamietol premlčanie právne relevantným spôsobom ako hmotnoprávnu námietku.
Neuviedol, podľa ktorého ustanovenia ktorého právneho predpisu sa malo právo žalobcu premlčať, kedy
došlo k premlčaniu jednotlivých nárokov, resp. práv žalobcu, právne a skutkovo premlčanie neodôvodnil.
Vzhľadom na charakter námietky premlčania ako hmotnoprávnej námietky podliehajúcej koncentráciikonania má žalobca za to, že žalovaný neuplatnil námietku premlčania relevantným spôsobom, a teda
súd prvej inštancie nemal na ňu prihliadať. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil a nedostatočne sa vysporiadal s tým, prečo neaplikoval ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho

zákonníka, na ktoré žalobca v konaní poukazoval, v dôsledku ktorého by súd prvej inštancie vôbec
neprihliadal na námietku premlčania žalovaného.

52. I v prípade, ak by odvolací súd ustálil, že námietka premlčania bola vznesená riadne a v súlade
s právnymi predpismi, žalovaný (správne má žalobca) má za to, že súd prvej inštancie mal vyhodnotiť

túto námietku premlčania ako rozpornú so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi,
a teda je daný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia námietky premlčania žalovaného zo strany súdu. Žalobca má za to, že súd
prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadom rozpornosti námietky
premlčania žalovaného so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi, pričom v tejto
súvislosti súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď

nezohľadnil pri rozhodovaní o rozpornosti námietky premlčania ku všetkým skutkovým zisteniam
a dôkazom v tomto konaní, čím sú dané odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b)
a f) CSP.

53. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie nezohľadnil pri rozhodovaní všetky okolnosti predmetnej

právnej veci, najmä nasledovné skutkové a právne okolnosti:
1/ výšku nájomného 9.339.888,-Sk bez DPH, ktoré bolo uhradené v roku 2007 na obdobie od 01.06.2007
do 31.05.2015
2/ žalovaný je vlastnený výlučne mestom Púchov, a teda mesto Púchov a žalovaný sú z tohto pohľadu
de facto totožné subjekty

3/ výšku ostatných investícií žalobcu vzťahujúcich sa k zimnému štadiónu
4/ žalobca márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, nakoľko v čase, keď sa malo právo podľa súdu
premlčať (t.j. v roku 2011) ešte žalobca predmet nájmu užíval, keďže ho prestal užívať až v roku 2012,
teda po uplynutí premlčacej doby
5/ dobromyseľnosť žalobcu ohľadom platnosti podnájomnej zmluvy, a to i na základe rozhodnutia

Okresného súdu Považská Bystrica, ktoré považovali podnájomnú zmluvu za platnú
6/ žalobca ani žalovaný podnájomnú zmluvu nerozporovali od uzatvorenia tejto zmluvy dňa 01.06.2007
až do pojednávania dňa 03.11.2021, kedy ju začal rozporovať právny zástupca žalovaného.

54. Podľa žalobcu je nepochybné, že jediným cieľom žalovaného je nevrátiť žalobcovi nájomné

zaplatené vopred bez toho, aby mu bolo poskytnuté protiplnenie, a teda námietka premlčania bola
vznesená na úkor žalobcu. Podľa žalobcu priznanie účinkov premlčania v predmetnej právnej veci je
neprimerane tvrdým postihom pre žalobcu za daných skutkových a právnych okolností.

55. Žalovaný sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa

03.06.2022, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby žalovanému priznal
náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

56. Žalovaný s odvolaním žalobcu zásadne nesúhlasí a napadnutý rozsudok považuje za vecne, ako aj
právne za správny. Zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru v tejto veci, keď

riadne zistil skutkový stav a posúdil ho v zmysle príslušných zákonných ustanovení. Súd v súlade s §
191 ods. 1 CSP vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a na základe toho
rozhodol. Žalovaný sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a v zmysle §
220 CSP ho považuje za presvedčivé a dostatočne odôvodnené.

57. Pokiaľ žalobca v odvolaní primárne odôvodňuje odvolanie tým, že nájomná zmluva zo dňa
01.04.2007 je platná, žalovaný tvrdí, že v konaní vyšli najavo také skutočnosti, z ktorých je jednoznačne
preukázané, že obe zmluvy sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, a preto sa žalovaný v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením, ako aj právnym posúdením súdu. Žalovaný tvrdí, že z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že mesto Púchov ako vlastník predmetu nájmu podpísalo so žalovaným nájomnú

zmluvu dňa 01.04.2007 a následne dňa 01.06.2007 žalovaný podpísal so žalobcom podnájomnú
zmluvu na tento predmet nájmu. Vzhľadom na skutočnosť, že pre platnosť uzatvorenia nájomnej
zmluvy na predmet nájmu vo vlastníctve subjektu verejnej správy (mesta Púchov) je potrebné jeho
predchádzajúce schválenie uznesením mestského zastupiteľstva, je podľa žalovaného v tomto prípadenutné konštatovať, že takéto uznesenie k uzatvoreniu nájomnej zmluvy nepredchádzalo, a teda
predmetná nájomná zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom.

58. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje, že súd sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal uznesením
mestského zastupiteľstva mesta Púchov č. 20/2007, považuje žalovaný toto tvrdenie žalobcu za
nepravdivé. Žalovaný tvrdí, že súd v konaní vykonal dôkaz s oboznámením sa s uznesením mestského
zastupiteľstva mesta Púchov č. 20/2007, pričom v bode 7. svojho odôvodnenia uviedol, že považuje
za preukázané aj to, že mestské zastupiteľstvo dňa 28.06.2007 uznesením 55/2007 zrušilo uznesenie

mestského zastupiteľstva č. 20/2007 zo dňa 14.03.2007 a schválilo okrem iného nájom zimného
štadióna pre MŠK Púchov na dobu 15 rokov od 01.04.2007 za 12.000,-Sk ročne.

59. K samotnému uzneseniu mestského zastupiteľstva č. 20/2007 zo dňa 14.03.2007 žalovaný uviedol,
že toto uznesenie nie je a ani nebolo možné považovať za schválenie nájomnej zmluvy. V uvedenom
uznesení bol primátor mesta poverený uzatvorením zmluvy, avšak takéto uznesenia z materiálnej

a formálnej stránky nespĺňa základné predpoklady riadneho uznesenia, z ktorého musí byť zrejmá
vôľa mestského zastupiteľstva, konkrétne podmienky uzatvorenia zmluvy a ďalšie zákonom stanovené
náležitosti. Poslanci mestského zastupiteľstva uvedomujúc si tieto skutočnosti nakoniec toto uznesenie
zrušili dňa 28.06.2007 uznesením č. 55/2007. Z vykonaného dokazovania je teda jednoznačne zrejmé,
že uzatvoreniu nájomnej zmluvy nepredchádzal súhlas mestského zastupiteľstva, a preto je nutné

konštatovať, že predmetná nájomná zmluva a následne aj podnájomná zmluva sú absolútne neplatnými
právnymi úkonmi.

60. Ku skutočnosti, že k určitým majetkoprávnym úkonom obce musí predchádzať schválenie mestským
zastupiteľstvom žalovaný uviedol, že primárnym zákonom upravujúcim túto otázku je zákon č. 138/1991

Zb. o majetku obcí, konkrétne ustanovenie § 9 a ďalej sú to Zásady hospodárenia a nakladania
s majetkom obce, ktoré si určuje každá obec a v neposlednom rade aj ustálená judikatúra (rozsudok NS
SR, č.k. 3Odo/21/2002, rozsudok NS SR, č.k. 2Cdo/284/6, nález ÚS SR, č.k. III. ÚS 389/2008, rozsudok
NS SR, č.k. 4Obdo/49/2015, atď).

61. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkoprávnom úkone nie je
autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo
ruší, ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva.
Právne účinky vyvolá však len vtedy, ak spĺňa formálne a materiálne náležitosti. Ak sa pred súdom
vyskytne v občianskom súdnom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou

a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmetom je niektorý z majetkoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval
rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych,
ako aj z hľadiska meritórnych náležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle. Bez prejavu vôle a jeho
vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada platí aj pre
prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom

právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného
zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právny úkon vznik, zmenu alebo zánik právneho
vzťahu. Tento právny záver je pretransformovaný do viacerých súdnych rozhodnutí (nález Ústavného
súdu, č.k. III. ÚS 165/2012, č.k. II. ÚS 922/2016, ako aj rozhodnutia NS SR, č.k. 3Obdo/21/2002,
publikované v časopise Zo súdnej praxe 77/2004, č.k. 5Obdo/45/2013, č.k. 5Obdo/44/2018).

62. Podľa názoru žalovaného je zrejmé, že samotné uznesenie, ktorým sa udeľuje súhlas s uzatvorením
majetkovo právneho úkonu musí spĺňať nielen náležitosti formálne z hľadiska procesu jeho prijatia, ale
i znaky náležitosti materiálne, čo do určitosti prejavu vôle.

63. Žalovaný zároveň poukázal na to, že z nálezu ÚS SR, č.k. III. ÚS 389/2008 vyplýva, že „schválenie
zastupiteľstvom sa vyžaduje aj pri iných úkonoch než len tých, ktoré taxatívne uvádza § 9 ods. 2 zákona
č.158/1991Zb.–atojednakpriúkonoch,ktorýchschváleniezastupiteľstvomjevyžadovanévzáväznom
akte obce, a jednak pri úkonoch, ktoré majú charakter „najdôležitejších úkonov týkajúcich sa majetku
obce“. Žalovaný sa preto v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie. Zároveň tvrdí,

že nutnosť predchádzajúceho súhlasu mestského zastupiteľstva na uzatvorenie tejto nájomnej zmluvy
okrem uvedeného vyplýva aj zo spomínaných „Zásady hospodárenia a nakladania s majetkom mesta
Púchov“, konkrétne bodu 5.5. zásad.64. K absolútnej neplatnosti majetkoprávneho úkonu obce bez predchádzajúceho súhlasu mestského
zastupiteľstva žalovaný poukázal na právny názor vyslovený v uznesení NS SR, č.k. 5Obdo 44/2018
zo dňa 28.03.2019, ako aj na rozhodnutie NS SR, č.k. 4Obdo/49/2015 a 4Obdo/69/2015 z 25. augusta

2015.

65. K argumentácii žalobcu, že žalovaný začal argumentovať s absolútnou neplatnosťou zmluvy až
v roku 2021 žalovaný uviedol, že neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka je
absolútnou neplatnosťou. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona (ex lege)

a od začiatku (ex tunc), takže subjektívne práva a povinnosti z takého úkonu vôbec nevzniknú. Súd
pritom prihliada na absolútnu neplatnosť právneho úkonu i bez návrhu, t.j. z úradnej povinnosti.
V súvislosti s uvedeným názorom poukázal žalovaný na rozhodnutie NS ČR č.k. 26Cdo/2064/2006 zo
dňa 26.10.2006.

66. Ďalej žalovaný konštatoval, že uzatvorenie predmetnej nájomnej zmluvy vtedajším primátorom bez

jej schválenia v mestskom zastupiteľstve je v rozpore so zákonom a obchádza ho. To, že neplatnosť
zmluvy je spôsobená tým, že sa zmluva svojím obsahom alebo účelom prieči právnemu predpisu (§
39 OZ) je objektívnou skutočnosťou; taká zmluva nemá právne následky zamýšľané účastníkmi, bez
ohľadu na to, ktorý z účastníkov neplatnosť spôsobil a či niektorý z účastníkov uzavrel zmluvu v dobrej
viere, čo vyplýva z rozhodnutia NS ČR, č.k. II.Odon/53/1996 z 12.06.1996. Zároveň žalovaný poukázal

na právny názor vyslovený v rozhodnutí NS ČR, č.k. 22Cdo/1411/2008 zo dňa 30.03.2010.

67. Žalovaný tiež považoval za potrebné uviesť, že obe zmluvné strany sú právnickými osobami,
to znamená, že u oboch zmluvných strán je možné predpokladať určitý vyšší stupeň právnej
informovanosti, vzhľadom na existenciu nesenia podnikateľského rizika, čo by malo za následok,

že každá zo zmluvných strán si musela byť vedomá zákonnej úpravy naviac tým, že jedným zo
subjektov zmluvného vzťahu je orgán verejnej správy, ktorého verejnoprávne postavenie mu v mnohom
obmedzuje možnosti a zákon striktne stanovuje povinnosti. Na základe skutočnosti, že nájomná,
ako aj podnájomná zmluva sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi, prihliada sa na ne ako by
nikdy nevznikli. Z uvedeného dôvodu by mal žalobca len teoretický nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia spočívajúceho vo vrátení vopred predplateného nájomného. Žalovaný však vzniesol
oprávnenú námietku premlčania, a tak nárok žalobcu v celom rozsahu zanikol.

68. Žalovaný tvrdí, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca žalovanému titulom platby
„podnájomného“ previedol na účet dňa 12.06.2007 sumu 6.436.724,50 Sk, dňa 29.06.2007 mu

vyfakturoval sumu 714.000,-Sk za projektovú dokumentáciu a dňa 30.11.2007 mu vyfakturoval sumu
3.963.742,50 Sk za stavebné práce. Pri platbe sumy 6.436.724,50 Sk premlčacia doba začala plynúť
12.06.2007 podľa § 394 ods. 3 Obchodného zákonníka pri práve na vrátenie plnenia uskutočneného
podľa neplatnej zmluvy začína premlčacia doba plynúť odo dňa, keď k plneniu došlo, a uplynula
12.06.2011. Pokiaľ ide o sumu 714.000,-Sk, premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňom splatnosti

faktúry za projektovú dokumentáciu, t.j. 18.07.2007 a uplynula 18.07.2011. Pokiaľ ide o sumu
3.963.742,50 Sk premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňom splatnosti faktúry, t.j. 14.12.2007
a uplynula 14.12.2011.

69. S argumentáciou žalobcu o domnelom rozpore medzi vznesenou námietkou premlčania a dobrými

mravmi a poctivým obchodným stykom sa žalovaný nestotožňuje a stotožňuje sa v celom rozsahu
s odôvodnením súdu.

70. Žalovaný zastáva názor, že súd v tejto veci dospel k správnym záverom, keďže skutkový stav
bol riadne zistený a posúdený v zmysle príslušných zákonných ustanovení. Žalovaný tvrdí, že súd

jasne a zrozumiteľne opísal z akých skutkových a právnych posúdení v danej veci vychádzal. Žalovaný
je názoru, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva aj z judikatúry európskeho súdu pre ľudské práva, avšak
napriek skutočnosti, že žalovaný má za jasne preukázané, že prvoinštančný súd dal odpoveď na každú
námietku žalobcu, žalovaný poukázal aj na ustálenú judikatúru v kontexte žalobcom namietaného

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Uviedol, že ustálená judikatúra nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola v odôvodnení rozhodnutia daná
odpoveď (uznesenie NS SR, č.k. 5Cdo/106/2010 zo dňa 15.07.2010). Z judikatúry NS SR vyplýva, žesúd nemá dávať odpoveď na každú námietku, prípadne argument strany, ale len na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie.

71. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
20.06.2022, v ktorom zotrval v celom rozsahu na podanom odvolaní a navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania
voči žalovanému v rozsahu 100 %.

72. Vo vyjadrení uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení žiadnym relevantným spôsobom nevyvracia
argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že uznesenie mestského
zastupiteľstva č. 20/2007 zo dňa 14.03.2007 nebolo možné považovať za schválenie nájomnej zmluvy,
nakoľko takéto uznesenie podľa názoru žalovaného nespĺňa základné predpoklady riadneho uznesenia,
z ktorého musí byť zrejmá vôľa mestského zastupiteľstva, konkrétne podmienky uzatvorenia zmluvy
a ďalšie zákonom stanovené náležitosti a dodáva, že mestské zastupiteľstvo toto uznesenie zrušilo dňa

28.06.2007 uznesením č. 55/2007, žalobcovi nie je zrejmé, čo viedlo žalovaného k týmto úvahám, keďže
k uvedenému sa neviedlo žiadne dokazovanie a táto úvaha žalovaného žiadnym spôsobom nevyplýva
zo súdneho spisu, a teda uvedené sa dá považovať len za ničím nepodloženú úvahu žalovaného.

73. Žalobca zotrváva na tom, že predmetná nájomná zmluva si nevyžadovala predchádzajúci súhlas

mestského zastupiteľstva. A i v prípade, ak by súhlas bol potrebný, podľa názoru žalobcu nepochybne
takýto súhlas bol daný s poukazom na uznesenie mestského zastupiteľstva č. 20/2007 zo dňa
14.03.2007.

74. Pokiaľ žalovaný spochybňuje zákonnosť uznesenia č. 20/2007, žalobca má za to, že preskúmavať

zákonnosť uznesenia mestského, ako aj obecného zastupiteľstva je možné len v konaní podľa štvrtého
dielu zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok a predtým podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku. Z uvedeného vyplýva, že posudzovať zákonnosť tohto uznesenia č. 20/2007 prijaté
mestským zastupiteľstvom mesta Púchov dňa 14.03.2007 nie je oprávnený súd v tomto konaní, nakoľko
nemá právomoc posudzovať zákonnosť uznesenia mestského zastupiteľstva mesta Púchov v tejto

veci. V tejto súvislosti poukázal žalobca na názor vyslovený Ústavným súdom SR v uznesení, č.k. ÚS
470/2017-17 zo dňa 25.07.2017.

75. Žalobca zároveň zotrval na tom, že žalovaný v konaní nevzniesol právne relevantným spôsobom
námietku premlčania a tiež nespochybnil právnu argumentáciu žalobcu ohľadom rozporu námietky

premlčania žalovaného s dobrými mravmi, keď žalovaný iba uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením
súdu.

76.Pokiaľsažalovanýstotožnilsodôvodnenímrozsudkusúduprvejinštancievcelomrozsahuauviedol,
že rozhodnutie považuje za presvedčivé, jasné, zrozumiteľné a podrobne odôvodnené, podľa žalobcu

žalovaný svojím všeobecným vyjadrením sa vôbec nevyjadril konkrétnym a adresným spôsobom
k podrobnej argumentácii žalobcu v odvolaní v tejto súvislosti, a teda nespochybnil v tejto časti právne
relevantným spôsobom odvolanie žalobcu.

77. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa

08.08.2022, v ktorom žiadal odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietnuť a napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť a žalovanému priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

78.Vovyjadreníuviedol,ženaďalejnesúhlasísodvolanímaodvolacímidôvodmižalobcuatrvánasvojej
doterajšej argumentácii. Zopakoval skutočnosti uvedené už vo vyjadrení k podanému odvolaniu s tým,

že sa pridržiava svojej argumentácie uvádzanej počas celého konania, vrátane odvolacieho konania
a s tvrdeniami žalobcu sa zásadne nestotožňuje.

79. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie,

bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania, odvolacími
dôvodmiazistenýmskutkovýmstavomsúdomprvejinštancie(§379,§380ods.1,§383CSP),prejednal
odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie
považuje vo výroku za vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.80. Primárne krajský súd uvádza, že v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nedošlo k takému
postupu, ktorý by mal za následok vadu konania, následkom ktorej by došlo k nesprávnemu rozhodnutiu

vo veci. Po oboznámení sa s postupom a celým priebehom konania pred súdom prvej inštancie odvolací
súd konštatuje, že nedošlo ani k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým by žalobca ako odvolateľ
mal znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu
práva na spravodlivý súdny proces. Krajský súd uvádza, že žalobcovi nebolo odňaté žiadne právo, ani
znemožnený výkon žiadneho práva, ktoré má zaručené procesno-právnym predpisom, pretože žalobca

malumožnenéuplatňovaťsvojeprávaaoprávnenézáujmy,akoajuskutočňovaťprostriedkyprocesného
útoku na preukázanie ním uplatňovaného nároku.

81. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

82. Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

83. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

84. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo

k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade
preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe
podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom
rozsahu skutkový stav potrebný pre rozhodnutie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1
CSP. Svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

85. Predmetom posúdenia v odvolacom konaní je vecná správnosť napadnutého rozsudku, ktorým súd
prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, keďže dospel k názoru, že podnájomná zmluva uzatvorená
medzi žalobcom a žalovaným dňa 01.06.2007, predmetom ktorej bol podnájom Zimného štadióna
v Púchove, je absolútne neplatná z dôvodu, že absolútne neplatná je aj zmluva o nájme uzatvorená

medzi mestom Púchov a žalovaným dňa 01.04.2007, keďže táto nájomná zmluva nebola schválená
mestským zastupiteľstvom mesta Púchov. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie posúdil dopredu zaplatené
nájomné zo strany žalobcu žalovanému ako bezdôvodné obohatenie za obdobie, kedy žalobca zimný
štadión neužíval, avšak z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu titulom
bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného, súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

86. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

87. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získanýplnenímbezprávnehodôvodu,plnenímzneplatnéhoprávnehoúkonualeboplnenímzprávneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

88. Podľa § 544 ods. 1, 2 ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu,
je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi

porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní
musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.

89. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi
podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich

podnikateľskej činnosti.

90. Podľa § 397 Obch. zák. ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri
roky.91. Podľa § 13 ods. 4 písm. d) zákona č. 369/1990 Zb. starosta rozhoduje vo všetkých veciach správy
obce, ktoré nie sú zákonom alebo štatútom obce vyhradené obecnému zastupiteľstvu.

92. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. v znení účinnom k 16.11.2006 schváleniu obecným
zastupiteľstvom podliehajú vždy a) zmluvné prevody vlastníctva nehnuteľného majetku; to neplatí, ak
obec je povinná previesť nehnuteľný majetok podľa osobitného predpisu, b) zmluvné prevody vlastníctva
hnuteľného majetku nad hodnotu určenú obecným zastupiteľstvom, c ) nakladanie s majetkovými

právami v určenej hodnote, d) aukčný predaj vecí podľa osobitných predpisov, e) vklady nehnuteľného
majetkudomajetkuzakladanýchaleboexistujúcichobchodnýchspoločností,f)vkladyinéhomajetkuako
majetku uvedeného v písmene e) v hodnote určenej obecným zastupiteľstvom do majetku zakladaných
alebo existujúcich obchodných spoločností.

93. Žalobca s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasí a v odvolaní namieta, že pre platné

uzatvorenie nájomnej zmluvy medzi mestom Púchov a žalovaným sa nevyžadovalo schválenie
mestským zastupiteľstvom tak, ako podľa jeho názoru uviedol súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku.

94. S touto odvolacou námietkou žalobcu odvolací súd nesúhlasí a má za to, že súd prvej inštancie

dospel k správnemu záveru, že prenájom zimného štadiónu je nakladaním s majetkom mesta väčšieho
rozsahu, následkom čoho sa na platné uzatvorenie nájomnej zmluvy vyžaduje schválenie takéhoto
úkonu zo strany mestského zastupiteľstva mesta, pričom z prijatého uznesenia musia vyplývať všetky
podstatné náležitosti, ktoré následne budú predmetom uzatvorenej nájomnej zmluvy.

95. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti ustálili rozsah a následky konfliktov
medzi vôľou obetného zastupiteľstva a starostu/primátora pri nakladaní s majetkom obce/mesta.
Na úvod považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že právna teória rozlišuje medzi právnickými
osobami súkromného práva a právnickými osobami verejného práva (verejnoprávnymi korporáciami).

Za rozlišovacie kritérium sa považuje to, akým druhom zriaďovateľského aktu boli konštituované, teda
či sledujú súkromný alebo verejný záujem, či sú vybavené verejnoprávnymi oprávneniami alebo či
majú k dispozícií verejné fondy (HURDÍK, J.Právnické osoby a jejich typologie. Praha: C.H.Beck, 2003,
s.43). Všeobecná úprava právnických osôb upravená v Občianskom zákonníku by sa teda mohla
vzťahovať na obidva druhy právnických osôb, avšak právnická osoba verejného práva nemôže zdieľať

celý právny režim právnických osôb súkromného práva, a to práve vzhľadom na osobitný spôsob
zriaďovania, osobitný spôsobom konania za tieto právnické osoby a podobne. Podmienky fungovania
verejnoprávnych korporácii, sú predmetom osobitných právnych predpisov a ustanovenia Občianskeho
zákonníka sa použijú len ako lex generalis. Vo všeobecnosti platí, že nie je prípustné obmedziť
spôsobilosť právnickej osoby vôľou jej zakladateľov, ale iba zákonom. Zákon preto predpokladá

oprávnenie konať za právnickú osobu v plnom rozsahu štatutárnym orgánom, ako aj takým jej
pracovníkom, ktorí sú na určitú činnosť oprávnení, vzhľadom na vnútornú organizáciu práce (§ 20
Občianskeho zákonníka). Štatutárny orgán vystupuje navonok vo všetkých veciach právnickej osoby,
okrem vecí, ktoré zákon zveruje iným orgánom právnickej osoby alebo ktoré mu zákon zakazuje
zveriť. V prípade verejnoprávnych korporácii (obcí a miest) Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj

Ústavný súd Slovenskej republiky vylúčili aplikovanie uvedeného východiska. V prípade obcí/miest ako
právnických osôb verejného práva, konajú obec/mesto prostredníctvom štatutárneho orgánu (starostu,
primátora), ktorí prejavuje jej vôľu. Starosta obce/primátor mesta však nemá neobmedzenú moc vytvárať
vôľu obce/mesta. Podľa názoru Najvyššieho súdu je potrebné odlišovať vykonávanie právnych úkonov
od rozhodovania o týchto úkonoch obce/mesta. Pokiaľ rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri,

v rámci organizačnej štruktúry obce/mesta o tom, či resp. aký právny úkon obec/mesto urobí, právne
konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo
zrušiť právny vzťah. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, teda o tom, či a aký právny úkon obec/
mesto urobí, je zo zákona rozdelené medzi obecnú/mestskú radu, štatutárny orgán starostu/primátora
a obecné/mestské zastupiteľstvo. Uvedený názor vyplýva z rozsudku NS SR, sp.zn. 2Cdo 284/2006

z 29.01.2008, ktorý bol podrobený prieskumu Ústavným súdom nálezom, III. ÚS 389/08 z 01.04.2009.

96. Odvolací súd tiež poukazuje na Nález Ústavného súdu SR, III. ÚS 389/2008 z 01.04.2009, z ktorého
vyplýva, že „Už len samotná existencia zákona o majetku obcí dokazuje, že zákonodarca zamýšľalregulovať hospodárenie, a teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými
subjektmi súkromného zákona. Zákony normujúce nakladanie s majetkom obce majú zjavne charakter
zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom“.

97. Odvolací súd konštatuje, že v praxi vznikajú spory, či určitý úkon starostu obce/primátora mesta je
ešte krytý rozhodnutím obecného zastupiteľstva, alebo nie. Je preto potrebné porovnať obsah a účel
úkonu obce/mesta navonok (starostu/primátora) s vnútorným aktom tvorby vôle (uznesením obecného/
mestského zastupiteľstva). Podľa právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky

v rozsudku, sp.zn. 2Cdo 284/2006 zo dňa 29.01.2008 je rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetko-
právnom úkone prejavom vôle obce, pričom vôľa sa tvorí zastupiteľstvom a prejavuje jeho uznesením.

98. Zároveň z rozsudku NS SR, sp.zn. 5Obdo 45/2013 zo dňa 08.01.2015 vyplýva, že „Je potrebné,
aby bolo uznesenie dostatočne určité a zrozumiteľné. Mal by obsahovať aspoň podstatné náležitosti
právneho úkonu, ktorý sa má urobiť. Podľa Najvyššieho súdu sa v prípade schválenia úkonu vyžaduje

náležité rozhodnutie formou individuálneho právneho aktu a nepostačí, ak obecné zastupiteľstvo daný
prejav vôle starostovi len odporučilo“.

99. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na rozsudok NS SR, sp.zn. 3Odo 21/2002
(77/2004 ZSP), z ktorého vyplýva, že: „Majetko-právne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému

zastupiteľstvu, sú pre obec záväzné len v prípade predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto
zastupiteľstva. Aj z takéhoto rozhodnutia starosta nemôže v uvedených prípadoch urobiť platný právny
úkon za obec“. Zároveň z rozsudku NS SR, sp.zn. 5Obdo 45/2013 z 08.01.2015 vyplýva, že dodatočná
konvalidácia rozhodnutia obecného zastupiteľstva nie je možná.

100. Vzhľadom na vyššie uvedené právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj
Ústavného súdu Slovenskej republiky odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu
právnemu záveru, že pre platnosť nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi mestom Púchov a žalovaným
sa vyžadovalo schválenie tohto nájmu uznesením mestského zastupiteľstva. Nie je možné súhlasiť
s názorom žalobcu, že pokiaľ nevyplývala povinnosť schválenia nájmu z prijatých Zásad hospodárenia

mesta Púchov, tak zmluva uzatvorená medzi mestom Púchov a žalovaným je platná. Odvolací súd
sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že schválenie zastupiteľstvom sa vyžaduje aj pri iných
úkonochnežlentých, ktorétaxatívneuvádza§9ods.2 zákonač.138/1991Zb.,atojednakpriúkonoch,
ktorých schvaľovanie zastupiteľstvom je vyžadované v záväznom akte obce, a jednak pri úkonoch, ktoré
majú charakter „najdôležitejších úkonov týkajúcich sa majetku obce“, čo vyplýva z nálezu ÚS SR, sp.zn.

III. ÚS 389/2008). Odvolací súd súhlasí tiež s názorom súdu prvej inštancie, že záväzným aktom obce
sú Zásady hospodárenia a nakladania s majetkom mesta Púchov, pričom odvolací súd má za to, že
pokiaľ určité úkony v nich nie sú predpokladané, nezbavuje to zastupiteľstvo právomocí súhlasiť so
zásadnými úkonmi, medzi ktoré podľa názoru odvolacieho súdu patrí aj prenájom zimného štadióna,
keďže ide o majetok mesta väčšieho rozsahu. Odvolací súd tiež dospel k záveru, že aj prijatie zásad

hospodárenia nemôže obmedziť právo mestského zastupiteľstva vyjadrovať sa k takým zásadným
úkonom, ktoré neboli v týchto zásadách uvedené, resp. predvídané. Zásady hospodárenia totiž nie
sú výpočtom transakcií, na ktoré sa vyžaduje súhlas mestského zastupiteľstva, ale majú byť naopak
chápané ako výpočet transakcií, pri ktorých mestské zastupiteľstvo prenecháva primátorovi možnosť
vôľu mesta nielen prejaviť, ale aj vytvoriť, prípadne len spolu s mestským zastupiteľstvom.

101. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne dospel
k záveru, že pre platnosť uzatvorenej nájomnej zmluvy zo dňa 01.04.2007 uzatvorenej medzi mestom
Púchov a žalovaným sa vyžadovalo prijatie uznesenia mestským zastupiteľstvom a pokiaľ takéto
uznesenie prijaté nebolo, má to za následok absolútnu neplatnosť uzatvorenej nájomnej zmluvy zo dňa

01.04.2007 a následne podnájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a žalobcom dňa 01.06.2007.

102. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v odôvodnení
napadnutého rozsudku s Uznesením č. 20/2007, prijatým Mestským zastupiteľstvom mesta Púchov
na mimoriadnom zasadnutí Mestského zastupiteľstva Púchov konanom dňa 14.03.2007, na ktorom

mesto Púchov poverilo primátora mesta, aby uzavrel zmluvu a dlhodobom prenájme Zimného štadióna
v Púchove, odvolací súd súhlasí s touto námietkou žalobcu, nakoľko súd prvej inštancie síce
v napadnutom rozsudku v odôvodnení v bode 7. uviedol, že považuje za preukázané aj to, že mestské
zastupiteľstvo dňa 28.06.2007 uznesením č. 55/2007 zrušilo uznesenie mestského zastupiteľstva č.20/2007 zo dňa 14.03.2007 a schválilo okrem iného nájom zimného štadióna pre MŠK Púchov na dobu
15 rokov od 01.04.2007 za 12.000,-Sk ročne, avšak v odôvodnení uznesenia sa nevysporiadal s tým,
prečo považoval predmetné uznesenie č. 20/2007 za neplatné. Odvolací súd však dospel k záveru, že

skutočnosť, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sa s touto skutočnosťou nevysporiadal, nie
je takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo že by išlo
o vadu, na základe ktorej by boli porušené práva žalobcu v takej miere, že by bolo porušené jeho právo
na spravodlivý súdny proces.

103.Odvolacísúdvšakvsúlades§387ods.3CSPnadrámecuvedenéhosúdomprvejinštanciedopĺňa,
že z uznesenia č. 20/2007 v časti B písm. b) mimoriadneho zasadnutia Mestského zastupiteľstva Púchov
konaného dňa 14.03.2007 (č.l. 452) vyplýva, že poveruje primátora mesta jednať a uzavrieť zmluvy so
SZĽH a HK Púchov, s.r.o. pre podporu Projektu zabezpečenia podmienok pôsobenia reprezentačného
družstva SR „20“ Extraligy seniorov, ako aj zmluvu o dlhodobom prenájme Zimného štadióna v Púchove
s. č. 902, na dobu 15 rokov s možnosťou obcie medzi Mestským športovým klubom, s.r.o. Púchov

a HK Púchov, s.r.o.. Z takto prijatého znenia uznesenia Mestského zastupiteľstva Púchov nevyplýva,
že mestské zastupiteľstvo vopred schválilo zmluvu o nájme medzi prenajímateľom mestom Púchov
a žalovaným ako nájomcom uzatvorenú dňa 01.04.2007. Z predmetného uznesenia nevyplýva, že by
bolo zastupiteľstvo informované o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy, s ktorými by prejavilo
súhlas a poverilo primátora uzatvoriť zmluvu s konkrétnymi náležitosťami. Pokiaľ mestské zastupiteľstvo

v uznesení neschválilo konkrétnu výšku nájomného, dĺžku nájmu a ďalšie podstatné náležitosti zmluvy,
nemožno považovať toto uznesenie za také, ktorým by bola schválená nájomná zmluva zo dňa
01.04.2007. Zároveň pokiaľ z uznesenia vyplýva, že ako zmluvné strany zmluvy v uznesení č. 20/2007
sú uvedené MŠK Púchov a HK Púchov, pričom zmluvnými stranami nájomnej zmluvy zo dňa 01.04.2007
je mesto Púchov a MŠK Púchov s.r.o., odvolací súd konštatuje, že predmetným uznesením č. 20/2007

nebol udelený primátorovi mesta Púchov súhlas s uzatvorením nájomnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená
medzi mestom Púchov a MŠK Púchov s.r.o. dňa 01.04.2007. Teda uzatvoreniu uvedenej nájomnej
zmluvy nepredchádzalo schválenie mestským zastupiteľstvom tak, ako predpokladá ustálená judikatúra
súdov.

104. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zastáva názor, že predmetná nájomná zmluva zo dňa
01.04.2007 je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, následkom
čoho je neplatná aj podnájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným dňa 01.06.2007.

105. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namieta nemožnosť aplikácie nálezu ÚS SR, sp.zn. III.

ÚS 389/2008 z dôvodu, že žalovaný je spoločnosťou v 100 % vlastníctve mesta Púchov, nakoľko
nejde o vzťah verejnoprávnej korporácie a súkromnoprávneho subjektu tak, ako tomu bolo vo veci
posudzovanej Ústavným súdom SR, odvolací súd nesúhlasí ani s touto odvolacou námietkou žalobcu.
Poukazuje na to, že pokiaľ je žalovaný v 100 % vlastníctve mesta Púchov, nezbavuje to žalovaného
povinnosti konať v mene žalovaného v súlade s vopred prijatým uznesením mestského zastupiteľstva

Púchov ohľadne nakladania s majetkom mesta Púchov. Z tohto dôvodu je právny názor vyslovený
v predmetnom náleze Ústavného súdu SR na daný prípad aplikovateľný.

106. Žalobca ďalej v odvolaní namieta, že je potrebné zmluvu o výpožičke považovať za nespornú,
nakoľko to strany konania nerozporovali a žalovaným navrhnuté dokazovanie, čo mestské zastupiteľstvo

schválilo zmluvou o výpožičke, súd prvej inštancie nevykonal a toto dokazovanie zamietol. Odvolací
súd v tejto súvislosti uvádza, že dokazovania zmluvou o výpožičke nebolo vykonané práve na základe
prejavu právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní dňa 21.03.2022 (č.l. 487 druhá strana), ktorý na
základe listín predložených zo strany svedka G. G. G. (primátora mesta Púchov v čase uzatvorenia
nájomnej a podnájomnej zmluvy) najskôr navrhol, aby súd zaviazal žalovaného, aby predložil zmluvu

o výpožičke, predmetom ktorej bolo prenechanie Zimného štadióna do užívania žalovaného, ale
následne uviedol, že netrvá na tom, aby žalovaný predložil zmluvu o výpožičke. Vzhľadom na uvedené
súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie listinným dôkazom – zmluvou o výpožičke, a preto pokiaľ
žalobca zobral svoj návrh na vykonanie tohto dôkazu v konaní pred súdom prvej inštancie späť
a neuviedol k zmluve o výpožičke žiadne skutkové tvrdenia, nemôže ich uplatniť až v odvolacom konaní,

nakoľko ide o novoty v odvolacom konaní, ku ktorým odvolací súd v súlade s § 366 CSP neprihliadol.

107. K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že predmetom
podnájomnej zmluvy okrem nájmu zimného štadióna obsahoval aj hnuteľné veci, ktoré mohli byť aj vovlastníctve žalovaného, a teda podnájomná zmluva nemusela byť neplatná ako celok, a teda právo
žalobcu na vrátenie nespotrebovaného nájomného nemohlo byť premlčané, v tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že v zmysle čl. 8 CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre

rozhodnutievoveciapodoprieťsvojetvrdeniadôkazmi.Týmjevymedzenázákladnápovinnosťsporovej
strany predkladať skutkové tvrdenia aj dôkazy. Strana konania má najprv rozhodujúce skutočnosti
tvrdiť a až dôkazmi má byť ich pravdivosť preukázaná, teda až vykonanými dôkazmi majú byť tieto
skutkové tvrdenia potvrdené, alebo vyvrátené. Súd nemá právo a ani nemôže nahrádzať zákonnú
povinnosť strán konania a z dôkazov, ktoré strany nenavrhli, si sám zisťovať a vyvodzovať rozhodujúce

skutkové okolnosti uplatneného nároku žalobcu, resp. obrany žalovaného. Žalobca však pred súdom
prvej inštancie v tomto smere nenavrhol relevantné dokazovanie, ktorým by bolo možné ním tvrdené
skutočnosti preukázať. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že dokazovanie v sporovom konaní
je zaťažené prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť
strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci
dokazovania platí zásada, že každá strana konania musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho

tvrdenia. Žalobca však v konaní dôkazmi dostatočným spôsobom nepreukázal, že hnuteľné veci,
ktoré boli predmetom podnájomnej zmluvy sú vo vlastníctve žalovaného a preto aj túto námietku
žalobcu považoval odvolací súd za nedôvodnú. Pokiaľ žalobca namieta, že súd prvej inštancie zamietol
žalobcom navrhovaný dôkaz obhliadkou zimného štadióna, odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje,
že súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nie. Pokiaľ v danom prípade súd

prvej inštancie nevykonal obhliadku zimného štadióna a odôvodnil, že vzhľadom na časový odstup od
odovzdania zimného štadiónu zo strany žalobcu žalovanému už nie je možné vierohodne preukázať
a zistiť, aký stav zimného štadióna bol v dobe, keď prestal žalobca zimný štadión užívať, s týmto
postupom súdu prvej inštancie odvolací súd súhlasí. Vykonanie obhliadky zimného štadióna v roku 2021
by nemohlo viesť k zisteniu, aký bol stav štadióna v roku 2012. Súd prvej inštancie teda postupoval

v súlade so zákonom, a preto ani túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

108. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil a právne posúdil
námietku premlčania vznesenú žalovaným, odvolací nesúhlasí ani s touto odvolacou námietkou.
Poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje.

Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcom uplatnený nárok, ktorý by mu
prislúchal vzhľadom na vyslovenú neplatnosť uzatvorenej nájomnej a podnájomnej zmluvy len titulom
bezdôvodného obohatenia, je vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného
premlčaný. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku veľmi podrobne a jasne vysvetlil, na základe
akých skutočností dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, a preto odvolací súd považuje za

nadbytočné opakovať skutočnosti uvedené súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd stotožňuje.

109. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pokiaľ odvolací súd dospeje k názoru, že žalobou uplatnený finančný nárok
je premlčaný, žiada aby bola vyhodnotená námietka premlčania ako rozporná so zásadami poctivého

obchodného styku a dobrými mravmi odvolací súd konštatuje, že pre prijatie záveru, že námietka
premlčania je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi len v prípade, ak
žalobca nemohol uplatniť bez svojej viny svoj nárok v lehote pred premlčaním nároku. Odvolací súd
však zastáva názor, že žalobca pri podpise podnájomnej zmluvy mal možnosť si overiť, či žalovaný,
ako spoločnosť v 100 % vlastníctve mesta Púchov má uzatvorenú nájomnú zmluvu s mestom Púchov

na základe prijatého uznesenia mestským zastupiteľstvom, pričom uznesenia mestských zastupiteľstiev
sú verejne dostupné, teda pokiaľ by bol žalobca konal s odbornou starostlivosťou, mal možnosť si na
ochranu svojich práv túto skutočnosť z verejne dostupných zdrojov overiť. Skutočnosť, že žalobca na
ochranu svojich práv si neuvedomoval a neskúmal pri podpise podnájomnej zmluvy, či žalovaný má
platne uzatvorenú nájomnú zmluvu, nemožno vyhodnotiť tak, že si nemohol uplatniť svoj nárok na súde

v rámci plynutia premlčacej lehoty a jeho prípadnú nevedomosť v súlade s názorom súdu prvej inštancie
odvolací súd nepovažuje za okolnosť, ktorá by odôvodňovala k neprihliadnutiu na námietku premlčania.
Odvolací súd zároveň súhlasí s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie ohľadne aplikácie
ustanovenie § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka na danú právnu vec.

110. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd považuje odvolanie žalobcu za nedôvodné, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.111. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v nadväznosti na
ustanovenie § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP priznal

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

112. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).