Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, August 22, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122388392
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6122388392.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene
ktorej koná ako správca pohľadávky Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073,
so sídlom 813 11 Bratislava, Račianska 71, proti žalovanému 1/ A. B., nar. 09. 12. 1966, trvale bytom 974
01 C. C., D. E. F. XXXX/XX, t. č. ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, so sídlom 920 41 Leopoldov, Gucmanova
670/19, právne zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Polakovičom, advokátska kancelária 831 06
Bratislava, Detvianska 6839/14, a žalovanému 2/ A. F., nar. 04. 04. 1968, trvale bytom 974 05 C. C., A. G.
XXXX/XXX, t. č. ÚVTOS Ružomberok, so sídlom 034 01 Ružomberok, Dončova 6, právne zastúpeného

Advokátska kancelária Hanáček & Hanáčková, s.r.o., IČO: 51 290 596, so sídlom 821 08 Bratislava,
Záhradnícka 41, za ktorú koná konateľka a advokátka JUDr. Darina Hanáčková, o zaplatenie 6.681,50
eur, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/63/2022 -
266 zo dňa 21. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1/, 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 % v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky
náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 6.681,50 eur v súdom určenej lehote a spoločne a nerozdielne mu zaplatiť
náhradu trov konania (pred súdom prvej inštancie) v rozsahu 100 % taktiež v súdom určenej lehote.
Rozhodol tak o žalobe, ktorá bola doručená súdu prvej inštancie dňa 08. 02. 2022, ktorou sa žalobca
domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne mu zaplatiť sumu 6.681,50 eur
titulom náhrady škody, náhrady nemajetkovej ujmy vyplatenej žalobcom obetiam násilného trestného

činu spáchaného žalovanými 1/ a 2/ a nahradiť mu trovy konania.

2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Tk/2/2019
zo dňa 11. 08. 2020, právoplatným dňa 11. 08. 2020, boli žalovaní 1/, 2/ uznaní za vinných zo spáchania
trestného činu vraždy v spolupáchateľstve, ktorého obeťou sa stal H. I., nar. XX. XX. XXXX. Žiadosťami
doručenýmiMinisterstvuspravodlivostiSRdňa06.07.2021sapodľazákonač.274/2017Z.z.oobetiach
trestných činov a zmeny a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, J. I., nar.

XX. XX. XXXX, K. I., nar. XX. XX. XXXX a A. I., nar. XX. XX. XXXX, domáhali finančného odškodnenia
za nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli dňa 07. 03. 1979 v súvislosti so smrťou H. I., spôsobenou žalovanými
1/, 2/. Rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23. 11. 2021 č. 24712/2021/143/I bolo
J. I. priznané odškodnenie v sume 2.240,50 eur. V rovnakej sume bolo poskytnuté odškodnenieJane Novotnej rozhodnutím zo dňa 23. 11. 2021 č. 24712/2021/143/II a A. I. rozhodnutím zo dňa
23. 11. 2021 č. 24712/2021/143/III. Odškodnenie teda bolo poskytnuté v celkovej sume 6.721,50 eur,
a to 17. 12. 2021. Následne Ministerstvo spravodlivosti SR, ako správca pohľadávky štátu, vyzvalo

žalovaných 1/, 2/ listom zo dňa 26. 01. 2022, doručeným žalovanému 1/ dňa 01. 02. 2022 a žalovanému
2/ dňa 04. 03. 2022, aby mu uhradili náhradu uvedenej škody v lehote 30 dní od doručenia výzvy.
Žalovaný 1/ uhradil žalobcovi časť pohľadávky vo výške 40,- eur dňa 16. 02. 2022 a 20,- eur dňa
16. 03. 2022. Žalobca si tak v konaní uplatňoval uhradenie sumy 6.681,50 eur, v súlade s § 21 ods. 1
zákona č. 274/2017 Z. z.

3. Žalovaný 1/ v odpore podanom proti platobnému rozkazu sp. zn. 7C/63/2022 zo dňa 18. 08. 2022
uviedol, že pri odškodnení obetí násilných trestných činov pochádzajúcich z prostredia organizovaných
zločineckých skupín je súčasťou právneho poriadku SR aj Európsky dohovor o odškodňovaní obetí
násilných trestných činov, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 01. 07. 2009 a podľa čl.
8 ktorého je možné odškodnenie znížiť alebo zamietnuť v závislosti od správania poškodeného alebo

žiadateľa pred trestným činom, počas neho alebo po ňom, alebo pokiaľ poškodený alebo žiadateľ je
zapojený do organizovaného zločinu alebo je členom organizácie, ktorá pácha násilnú trestnú činnosť
a tiež v prípade, ak by nebolo spravodlivé alebo by bolo v rozpore s verejným poriadkom. V tejto
súvislosti poukázal na Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 06. 05. 2016, ČVS: H./NKA-PZ-ST-2014
a Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 18. 02. 2016, ČVS: H./NKA-PZ-ST-2014, z ktorých vyplýva,

že poškodený H. I. bol riadiacou osobu – členom organizovanej zločineckej skupiny pôsobiacej na
území Hornej Nitry. Podľa § 47 ods. 1 Tr. por., oprávnenia a povinnosti poškodeného a obvineného sú
v trestnom konaní nezlučiteľné a bránia prípadnému uplatneniu práv poškodeného v trestnom konaní
(nároku na odškodnenie). Ďalej žalovaný 1/ poukázal na zápisnicu o konaní o dohode o vine a treste zo
dňa 17. 12. 2019, kde na strane 30 poškodený A. I. uviedol, že si nárok na náhradu škody a nemajetkovej

ujmy neuplatňuje. Žalovaný 1/ poukázal na to, že je vo výkone trestu viac ako 24 rokov, bol súdený
vo viacerých trestných konaniach a bol povinný nahradiť škodu viacerým poškodeným. Nároky týchto
poškodených uspokojil predajom všetkého nehnuteľného majetku, nahradil aj trovy za 8 rokov trvajúcej
väzby a značnú škodu nahradil v plnej výške aj colnému úradu. Vo všetkých posledných trestných
konaniachmubolpopreskúmaníjehomajetkovýchpomerovzdôvodunemajetnostiustanovenýobhajca

ex offo. Jeho jediným príjmom je mzda za prácu vykonávanú v ÚVTOS vo výške 50,- eur netto mesačne.
V súčasnosti uhrádza Okresnému súdu Banská Bystrica formou mesačných splátok trovy trestného
konania sp. zn. 1Tk/4/2018. Napokon poukázal aj na § 10 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z., v zmysle
ktorého odškodnenie obeti násilného trestného činu nemožno priznať, ak jej bola ujma na zdraví plne
uhradená inak, alebo ak obeť násilného trestného činu je zároveň páchateľom trestného činu, alebo je

podozrivá alebo obvinená v trestnom konaní pre taký trestný čin, v súvislosti s ktorým sa považuje za
obeť násilného trestného činu. Namietal, že ho Ministerstvo spravodlivosti SR nevyzvalo, aby sa k veci
plneniavyjadrilapodľajehonázoruvdanomprípadenenastalapovinnosťplneniazostranyministerstva,
a teda ani zo strany žalovaného 1/.

4. Žalovaný 2/ v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že dňa 11. 08. 2020 bol rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Tk/2/2019 uznaný za vinného, okrem iného aj z trestného
činu vraždy v spolupáchateľstve vo veci, ktorého obetiam tohto trestného činu žalobca priznal a vyplatil
odškodnenie spolu vo výške 6.681,50 eur. Žalovaný 2/ má záujem na uhradení nároku žalobcu vo výške
polovice dlžnej sumy, avšak za jeho súčasných finančných podmienok toto nie je možné. Žalovaný

2/ síce vykonáva v ÚVTOS pracovnú činnosť, ale mzda, ktorá mu prislúcha, nie je dostatočná ani na
zabezpečenie vyživovacej povinnosti, ktorú je povinný hradiť na základe právoplatného rozhodnutia
Okresného súdu Bratislava II. na syna L. L., nar. XX. XX. XXXX, študujúceho na strednej škole. Žalovaný
2/ je nemajetný a platobne neschopný uhradiť nárok na odškodné. Žiadal preto, aby mu bola povolená
úhrada jemu prislúchajúcej časti dlžnej sumy po častiach.

5. Po následnom vyjadrení žalobcu a vykonanom dokazovaní okresný súd posúdil nárok žalobcu
v súlade s právnou úpravou v čase vzniku nároku žalobcu voči žalovaným 1/, 2/, teda v čase
vydania rozhodnutí o odškodnení, t. j. dňa 23. 11. 2021. Za spornú skutočnosť považoval na základe
tvrdenia žalovaného 1/, či odškodnenie bolo zo strany Ministerstva spravodlivosti SR priznané v súlade

s Európskym dohovorom o odškodňovaní obetí násilných trestných činov a v súlade so zákonom č.
274/2017 Z. z., pričom za spornú považoval aj dôvodnosť tvrdení žalovaných 1/, 2/ o ich platobnej
neschopnosti a nemajetnosti. Stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že Smernica Európskeho parlamentu
a Rady EÚ 2004/80/ES o odškodňovaní obetí trestných činov, účinná od 26. 08. 2004 bola do právnehoporiadku Slovenskej republiky úplne transponovaná už zákonom č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb
poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý bol zrušený zákonom č. 274/2017 Z. z. Po transpozícii
smernicepriamaaplikáciajejustanovenívovnútroštátnomsporeužniejepotrebná,keďženaposúdenie

veci sa použije všeobecne záväzný vnútroštátny právny predpis, do ktorého bola smernica prebratá,
v súdenej veci zákon č. 274/2017 Z. z.

6. Súd za nesporné považoval, že v danom prípade obeťou násilného trestného činu podľa § 2 ods.
1 písm. d/ bod 1. zákona č. 274/2017 Z. z., a teda žiadateľom o odškodnenie nebol H. I., teda obeť

trestného činu vraždy, ktorej sa vo forme spolupáchateľstva dopustili žalovaní 1/ a 2/, ale pozostalá
manželka a deti zomrelého H. I.. Nepovažoval teda za dôvodné tvrdenie žalovaného 1/, že štát
(Ministerstvo spravodlivosti SR) v rozpore so zákonom mal odškodniť obeť trestného činu, ktorá mala
byť zapojená do organizovaného zločinu. Nemal preukázané, že by odškodnené obete, t. j. manželka
a deti zomrelého H. I., boli akýmkoľvek spôsobom zapojení do organizovaného zločinu, resp. podozriví,
či obvinení v trestnom konaní pre násilný trestný čin, v súvislosti s ktorým sú považovaní za obete

tohto trestného činu, ani že by boli páchateľmi tohto trestného činu. Žalovaný 1/ vo vzťahu k nim takéto
skutočnosti ani netvrdil, ani nepreukázal. Súd teda dospel k záveru, že nebol daný žiadny zo zákonných
dôvodov na aplikáciu ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z. z., podľa ktorého odškodnenie
nie je možné priznať. Žiadatelia mali právo odškodnenie požadovať a Ministerstvo spravodlivosti
SR im oprávnene poskytlo odškodné ako obetiam násilného trestného činu. Tým prešiel nárok sa

takéhoto odškodnenia domáhať od páchateľov trestného činu na žalobcu. Okresný súd nepovažoval za
rozhodujúcu skutočnosť, že sa A. I. v konaní o vine a treste žalovaného 1/ dňa 17. 12. 2019 vyjadril,
že si škodu ani nemajetkovú ujmu aktuálne neuplatňuje. Rozhodujúce bolo, že si v súlade so zákonom
podali obete trestného činu žiadosť o odškodnenie dňa 06. 07. 2021. Len pre úplnosť súd poukázal na
to, že z ustanovení zákona č. 274/2017 Z. z. nevyplýva povinnosť Ministerstva spravodlivosti SR žiadať

žalovaného 1/ o stanovisko k podaným žiadostiam.

7. Vzhľadom na tvrdenie žalovaných 1/, 2/ o ich platobnej neschopnosti okresný súd uviedol, že samotná
skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ vykonávajú trest odňatia slobody, ich prípadná platobná neschopnosť
a ani nemajetnosť nie sú dôvodom na to, aby súd žalobu zamietol. Žalovaným 1/, 2/ nepovolil splatenie

dlhu v splátkach, keďže ich príjem počas výkonu trestu odňatia slobody nie je pravidelný a žalovaný 2/
má súdom uloženú vyživovaciu povinnosť. Je tak na žalovaných 1/, 2/, aby sa so žalobcom dohodli na
spôsobe uhradenia nároku žalobcu voči nim. Až v prípade, ak medzi nimi k dohode nedôjde a súdom
priznaná pohľadávka žalobcu nebude uhradená dobrovoľne, prípadná platobná neschopnosť alebo
nemajetnosť žalovaných 1/, 2/ bude predmetom posúdenia súdneho exekútora v prípadnej exekúcii, nie

je však posudzovaná v tzv. základnom konaní.

8. Okresný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 2 ods. 1 písm. d/ bod 1., § 9, § 10 ods. 2, § 11 ods.
1, § 21 ods. 1, 2 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, podľa § 2 ods. 1, 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších

predpisov, podľa § 2 písm. a/, § 3 ods. 1 zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, podľa § 149, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2, § 232 ods. 2, 3, § 3 CSP.
O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovení § 251 a § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu
vo veci.

9. Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej 15 dňovej lehote odvolanie žalovaní 1/, 2/.

10. Žalovaný 1/ v odvolaní podanom z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/, g/, h/ žiadal
rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo zmeniť. Namietol,
že súd nevykonal ako listinný dôkaz navrhnutý žalovaným 1/, a to rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva o sťažnosti č. 75529/16 a č. 79503/16 zo dňa 18. 07. 2019, ktoré bolo súdu zaslané
elektronickou poštou ako Príloha č. 1 Návrhu na vykonanie dôkazov zo dňa 04. 09. 2023. Európsky súd
pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí na str. 9 konštatuje, že „Štáty, ktoré zavádzajú kompenzačné
systémy, si zvyčajne chcú ponechať určitú voľnosť pri priznávaní odškodnenia a mať možnosť ho
odmietnuť v určitých prípadoch, keď je jasné, že gesto solidarity by bolo v rozpore s verejným cítením

alebo záujmami alebo by bolo v rozpore so základnými princípmi právnych predpisov príslušného štátu.
Zatýchtookolnostímôžebyťznámemuzločincovi,ktorýsastalobeťoutrestnéhočinunásilia,odmietnuté
odškodnenie, aj keď daný trestný čin nesúvisel s jeho trestnou činnosťou. Zásady odôvodňujúce
zadržanie alebo zníženie odškodnenia platia nielen vo vzťahu k obeti osobne, ale aj vo vzťahu k závislýmosobám obete, ktorá zomrela v dôsledku násilného trestného činu.“ V zmysle judikatúry ESĽP teda
žiadatelia o odškodnenie po poškodenom H. I., ktorými boli jeho manželka a deti, nemuseli byť zapojení
do organizovaného zločinu ani podozriví či obvinení zo spáchania násilného trestného činu a nemuseli

byť páchateľmi tohto trestného činu, aby im bolo odškodnenie zo strany žalobcu zamietnuté. V konaní
však bolo preukázané, že poškodený H. I. bol riadiacou osobou organizovanej zločineckej skupiny.
Namietal aj záver okresného súdu, že nebol daný dôvod na aplikáciu Dohovoru prijatého Radou Európy
už v roku 1983, pretože už v samotnom rozsudku okresného súdu sa uvádza, že Dohovor stanovuje
minimálne štandardy, ktorými je SR viazaná a tento je nadriadený vnútroštátnym právnym predpisom.

Z toho titulu mal súd prioritne vychádzať z ustanovení Dohovoru a komentáru k čl. 8 Dohovoru. Poukázal
na to, že v prípade rozporu medzi aspektom práva EÚ a aspektom práva v členskom štáte EÚ má
prednosť právo EÚ.

11. Žalovaný 2/ v odvolaní poukázal na to, že v prípade, ak by rozsudok nadobudol právoplatnosť,
už v tomto štádiu konania možno usúdiť, že nedôjde k dohode medzi žalobcom a ním, nakoľko

dohoda nie je reálne možná z dôvodu jeho platobnej neschopnosti a nastanú účinky konštatované
súdom v bode 45., a teda bude zahájené exekučné konanie, ktoré si bude vyžadovať zvýšené náklady
konania, pričom úkony smerujúce k zisteniu jeho majetnosti môže vykonať aj príslušný súd. Tvrdil, že
nevykonateľnosť rozsudku spočíva aj v tej skutočnosti, že by mal hradiť výživné, nakoľko vyživovacia
povinnosť je zákonnou povinnosťou, ktorá má prednosť pred inými výdavkami rodiča. V súčasnosti

nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok a zásadnú zmenu v jeho majetkových pomeroch nie
je možné očakávať. Žiadal rozsudok (zrejme správne „žalobu“) v celom rozsahu zamietnuť, alternatívne
zaviazať ho na náhradu škody samostatne a nie spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/.

12. Žalobca sa k odvolaniam žalovaných 1/ a 2/ písomne nevyjadril.

13. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1, 2
CSP), bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil z nasledovných dôvodov:
Odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie v súdenej veci nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP), pričom má za to, že hoci žalovaný 1/
v odvolaní použil ako jeden z odvolacích dôvodov práve toto ustanovenie, v odvolaní neuviedol v čom
mal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie spočívať. Rovnako žalovaný 1/ neuviedol z akého
dôvodu neobstojí zistený skutkový stav a z akého dôvodu má za to, že sú prípustné ďalšie prostriedky

procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a pokiaľ žalovaný
1/ namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. e/, f/, h/ CSP), odvolací súd sa ani s týmito tvrdeniami žalovaného 1/ nestotožňuje.

Naopak, má za to, že súd pri rozhodovaní vychádzal z dostatočného zistenia skutkového stavu veci,
z ktorého vyvodil aj správne právne závery. Okresný súd stručne, jasne a zrozumiteľne vysvetlil tak, aby
to bolo jasné, či už odbornej ale aj laickej verejnosti, z akého dôvodu mal za to, že v súdenej veci nie sú
dané dôvody na aplikáciu práva Európskej únie, z akého dôvodu bolo vyplatenie odškodnenia manželke
a deťom zavraždeného H. I. zo strany Ministerstva spravodlivosti SR dôvodné a z akého dôvodu

bude posudzovanie majetnosti a finančnej schopnosti žalovaných 1/, 2/ predmetom posudzovania
až v prípadnom exekučnom konaní po právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto, teda
v základnom konaní.

14. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd poukazuje na to, že

z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je
ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne

námietkami,argumentmiadôkaznýminávrhmistrán,avšaksvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie
vo veci. Pojem „procesný postup“ principiálne nemožno vykladať extenzívne – jeho vzťahovaním aj na
faktickú, meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí popísal
obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedol, z ktorýchdôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Vysporiadal sa so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami, ako
aj s námietkami žalovaných 1/, 2/ a jeho myšlienkový postup je v odôvodnení rozsudku dostatočne

vysvetlený nie len s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním,
ale aj s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu
na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané,jevecousúduaniestránsporu.Pokiaľsúdvpriebehucivilnéhokonania(prípadne)nevykonal

všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno
po považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení strany sporu.
V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak,
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Okresný súd
sa s každou jednotlivou námietkou žalovaných 1/, 2/ vysporiadal a vo svojej argumentácii obsiahnutej
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho

argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je
presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, sú
pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

15. Odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil aj vo výroku o náhrade trov konania, ktorý je od
rozhodnutia vo veci samej závislý.

16. V odvolacom konaní bol žalobca v celom rozsahu úspešný, a preto aj odvolací súd rozhodol
o náhrade trov konania tak, ako súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP podľa pomeru

úspechu vo veci, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške
náhrady trov (odvolacieho) konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta

CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).