Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, March 8, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 63Cpr/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123304002
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Karol Fiľ

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:6123304002.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice, sudcom Mgr. Karolom Fiľom, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým

pobytom v D., E. XX, zastúpený: JUDr. Peter Reblán, advokát, so sídlom Cestice 118, proti žalovanému:
h&h PARTNERS, advokátska kancelária s.r.o., IČO: 44 323 760, so sídlom v Košiciach, Mäsiarska 6, o
náhradu mzdy 1.676,63 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.587,15 eur spolu s úrokom:
- vo výške 5 % zo sumy 363,83 eur ročne od 16.06.2020 do 06.03.2023,
- vo výške 5 % zo sumy 1.143,46 eur ročne od 16.07.2020 do 06.03.2023,
- vo výške 5 % zo sumy 391,73 eur ročne od 07.03.2023 do zaplatenia a

- vo výške 5 % zo sumy 1.195,43 eur ročne od 16.08.2020 do zaplatenia,
to všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

III. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 29.04.2023 domáhal voči
žalovanému zaplatenia sumy 1.676,63 eur s príslušenstvom, a to titulom doplatku náhrady mzdy

v hrubom (brutto) za obdobie od 21.05.2020 do 31.07.2020. Žalobca v žalobe tvrdil, že žalovaný s ním
neplatne skončil pracovný pomer dňa 21.05.2020 a v dôsledku toho mu patrí náhrada mzdy za obdobie
od 21.05.2020 do 31.07.2020 celkovo v sume 2.702,71 eur v hrubom, z toho náhrada mzdy za obdobie
od 21.05.2020 do 31.05.2020 predstavuje sumu 363,83 eur v hrubom, náhrada mzdy za obdobie júna
2020 predstavuje sumu 1.143,45 eur v hrubom a náhrada mzdy za obdobie júla 2020 predstavuje sumu
1.195,43 eur v hrubom. Napriek uvedenému mu však žalovaný za uvedené obdobie vrátane odstupného
zaplatil dňa 06.03.2023 iba sumu 1.499,63 eur v čistom, čo podľa jeho prepočtu predstavuje sumu

2.048,25 eur v hrubom. Uvedenou sumou bola podľa žalobcu náhrada mzdy zaplatená v sume 1.026,09
eur v hrubom a odstupné v sume 1.022,16 v hrubom. Preto žalobca žalobou žiada od žalovaného
doplatenie zvyšnej časti náhrady za mzdy spolu s úrokmi z omeškania. V súvislosti s uplatneným
nárokom na úroky z omeškania žalobca odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR spis. zn. III. ÚS
460/2017. Žalobca na preukázanie svojho nároku spolu so žalobou predložil: Rozsudok Krajského súdu
v Košiciach spis. zn. 2CoPr/9/2022 zo dňa 24.11.2022, Rozsudok Okresného súdu Košice II spis. zn.
42Cpr/29/2020 zo dňa 21.07.2022, Výplatnú pásku za obdobia 01/2020, 02/2020, 03/2020, Pracovnú

zmluvu, Potvrdenie o transakcii, Emailovú komunikáciu, Okamžité skončenie pracovného pomeru a
Výpoveď zamestnávateľa z pracovného pomeru.2. Žalovaný v podanom odpore žiadal žalobu zamietnuť. Podľa žalovaného žalobcovi bola vyplatená
mzda za obdobie do 21.06.2020 spolu s jednomesačným obdobím a nárok na mzdu za obdobie od
22.06.2020 do 31.07.2020 žalobcovi nevznikol, nakoľko sa v tomto období žalobca zamestnal u iného

zamestnávateľa. Podľa žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, aby žalobca získal mzdu od dvoch
zamestnávateľov pri súčasnom porušovaní advokátskych predpisov, keďže žalobca ako advokátsky
koncipient nemôže byť zamestnaný v dvoch advokátskych kanceláriách. Žalovaný poukázal tiež na
nehospodárne konanie žalobcu, ktorý napriek tomu, že je sám advokátom, sa nechal zastúpiť v tomto
konaní iným advokátom. Podľa žalovaného z uvedeného dôvodu žalobca nemá nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia v tomto konaní. Žalovaný v konaní predložil výplatnú pásku za obdobie 02/2023.

3. Žalobca v reakcii na odpor žalovaného uviedol, že tento konal nezákonne a šikanózne, keď neplatne
skončil so žalobcom okamžite pracovný pomer a nedovolil mu počas trvania pracovného pomeru
pracovať. Žalobcapoukázalnato,žežalujesvojnároknanáhradumzdyaniemzduažetobolžalovaný,
ktorý s ním ukončil neplatne pracovný pomer a pracovať mu neumožnil. Ďalej žalobca uviedol, že

pracovný pomer žalovaný skončil neplatne, že žalobca trval na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával
a na tom, že čas, za ktorý požaduje náhradu mzdy nepresahuje 12 mesiacov. Žalobca si uplatňuje svoj
nárok na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pretože počas trvania pracovného pomeru
od 21.05.2020 do 31.07.2020 žalobcovi ako zamestnancovi žalovaný ako zamestnávateľ neumožnil
reálne vykonávať prácu, hoci žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Preto

podľa žalobcu výlučne z dôvodu na strane žalovaného a z dôvodu jeho protizákonného konania žalobca
nemohol v období od 21.05.2020 do 31.07.2020 reálne vykonávať žiadnu prácu. Preto mu za toto
obdobie nepatrí mzda, ale náhrada mzdy, ktorej vyčíslenie žalovaný nenamieta. Ďalej žalobca uviedol,
že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť z dôvodu,
že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, ale má charakter určitej satisfakcie pre zamestnanca

a súčasne sankcie pre zamestnávateľa za bezdôvodné (bezprávne) skončenie pracovného pomeru.
Žalobca poukázal tiež na nezmyselnosť argumentácie žalovaného, podľa ktorej žalovaný neplatil
z dôvodu snahy o vyvarovanie sa duplicitného zaplatenia mzdy. Existencia iného pracovnoprávneho
vzťahu medzi žalobcom a inou osobou nemá žiadny vplyv na odlišný pracovnoprávny vzťah žalobcu
a žalovaného a povinnosti z neho vyplývajúce. K predloženej výplatnej páske žalobca uviedol, že nemá

časovú a ani inú súvislosť so žalovaným nárokom a bola vyhotovené ex-post len ako reakcia na toto
konanie. Preto nemá žiadny dôkazný potenciál. Žalobca poukázal aj na to, že nepôsobil ako advokátsky
koncipient v dvoch advokátskych kanceláriách, keďže žalovaný za účelom jeho vyčiarknutia zo zoznamu
iniciatívne oznámil Slovenskej advokátskej komore skončenie pracovného pomeru. Napokon žalobca
uviedol, že každý má právo na právnu pomoc a odkázal pri tom na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky a uznesenie NS SR spis. zn. 3MCdo/30/2012, ako aj na to, že žalovaný bol v konaní vedenom
na Okresnom súde Košice II pod spis. zn. 42Cpr/29/2020 a následnom odvolacom konaní bol zastúpený
iným advokátom.

4. Žalovaný v reakcii zopakoval svoje argumenty uvádzané v odpore. Zároveň namietol, že by výplatná

páska bola vyhotovená ex-post. Opätovne poukázal na to, že žalobca zneužíval svoje postavenie
zamestnanca a sociálny systém, keď bez právneho dôvodu nechodil do práce a účelovo manipuloval
s potvrdeniami lekárov. Preto podľa žalovaného by akékoľvek priznanie náhrady mzdy bolo v rozpore
s dobrými mravmi a na toto nečestné konanie žalobcu je potrebné prihliadnuť. S podaním žalovaný
predložil emailovú komunikáciu s účtovníčkou, ktorou preukazuje vyhotovenie výplatnej pásky v danom

čase.

5. Na pojednávaní konanom dňa 08.03.2024 strany zotrvali na svojich tvrdeniach. Právny zástupca
žalobcu zdôraznil, že žalovaný žalobcovi na pracovisku nedovolil od 21.05.2020 ani zotrvať a ani
naďalej pracovať z dôvodu, že žalovaný považoval okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu za

platné. Ďalej uviedol, že hľadať inú prácu a zamestnať sa žalobca musel, keďže nemal nárok na dávky
v nezamestnanosti a potreboval si dokončiť koncipientskú prax. Ak by bol žalobca pasívny, vznikla by mu
väčšia ujma. Žalovaný na pojednávaní zdôraznil, že žalobca si mal uplatniť nárok na zaplatenie mzdy
za danú časť výpovednej doby a nie nárok na náhradu mzdy. Totiž výpoveď žalobcovi bola daná platne
a za takéhoto stavu žalovaný nemôže mať žalobca za časť výpovednej doby platnej výpovede nárok na

náhradu mzdy podľa § 79 Zákonníka práce. Ustanovenie § 79 Zákonníka práce sa podľa žalovaného
uplatňuje iba v prípade neplatného skončenia a v tomto prípade bol pracovný pomer skončený platne.6. V konaní bolo nesporné, že: (i) žalovaný dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu
nadbytočnosti listom zo dňa 11.05.2020, pričom pracovný pomer žalobcu mal v dôsledku tejto výpovede
skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 31.07.2020, následne žalovaný dňa 21.05.2020 doručil

žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru, pričom toto skončenie pracovného pomeru žalobcu
u žalovaného okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 21.05.2020 je
neplatné, (ii) žalobca žalovanému v reakcii na okamžité skončenie pracovného pomeru oznámil, že trvá
na ďalšom zamestnávaní dňa 21.05.2020 a považuje okamžité skončenie jeho pracovného pomeru za
neplatné,(iii)priemernýhodinovýzárobokžalobcuužalovanéhopredstavujesumu6,4969eurvhrubom;

spôsob, akým dospel žalobca k výpočtu nároku na náhradu mzdy a odstupného a hodnoty, ktoré v tomto
výpočte použil; a teda že výška celkového nároku na náhradu mzdy za obdobie od 21.05.2020 do
31.07.2020 vrátane jednomesačného odstupného predstavuje sumu 3.724,87 eur v hrubom (t.j. pred
vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka práce), z čoho nárok na náhradu mzdy predstavuje celkovo
sumu 2.702,71 eur v hrubom, z toho je suma 363,83 eur v hrubom za obdobie od 21.05.2020 do
31.05.2020, suma 1.143,45 eur v hrubom za obdobie júna 2020 a suma 1.195,43 eur v hrubom za

obdobie júla 2020 a nárok na odstupné predstavuje sumu 1.022,16 eur, (iv) žalovaný po oznámení
žalobcu, že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával, uskutočnenom v reakcii na okamžité
skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného dňa 21.05.2020, neumožnil žalobcovi pokračovať
v práci v období od 21.05.2020 do 31.07.2020, (v) žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 06.03.2023 sumu
1.499,63 eur, pričom touto platbou žalovaný zaplatil žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 21.05.2020

do 21.06.2020 a sumu jednomesačného odstupného v čistom (t.j. sumu po vykonaní zrážok podľa § 131
Zákonníka práce), (vi) žalobca sa zamestnal u iného zamestnávateľa na pozícii F. D. od 22.06.2020 a
(vii) predmetom iného súdneho konania vedenom na Mestskom súde medzi stranami je náhrada mzdy
žalobcu za obdobie iné ako je uplatnené v tomto konaní. Medzi stranami bolo sporné, či žalobcovi patrí
náhradamzdyzaobdobieod22.06.2020do31.07.2020.Zároveňbolomedzistranamisporné,akávýška

sumy v hrubom (t.j. pred vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka práce) bola žalobcovi zaplatená
platbou dňa 06.03.2023.

7. Súd nepripustil dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalovaným na pojednávaní konanom
dňa 08.03.2024, a to rozhodnutím NS SR o zamietnutí dovolania voči rozsudku, ktorou bola žaloba

žalobcu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru u žalovaného výpoveďou z dôvodu
nadbytočnosti zamietnutá, dovolaním voči tomuto rozsudku a žalobou žalobcu voči žalovanému
ozaplatenienáhradymzdyzdôvoduskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďouzdôvodunadbytočnosti.
Všetky tieto listinné dôkazy sa totiž týkali sporu strán ohľadom platnosti resp. neplatnosti skončenia
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného výpoveďou danou mu z dôvodu jeho nadbytočnosti resp.

nároku na náhradu mzdy žalobcu súvisiaceho so skončením pracovného pomeru týmto spôsobom,
pričom zároveň nebolo sporné, že žalobca si v inom konaní vedenom na Mestskom súde Košice medzi
stranami uplatňuje náhradu mzdy za iné obdobie a z iného dôvodu ako v tomto konaní. Teda tieto listinné
dôkazy nemali pre toto konanie žiadnu výpovednú hodnotu. Totiž nesporné skutočnosti nie je potrebné
preukazovať.

8. Z dokazovania vykonaného predloženými listinami do dňa konania pojednávania mal súd preukázané
tieto skutočnosti:
- Z Rozsudku Okresného súd Košice II spis. zn. 42Cpr/29/2020 zo dňa 21.07.2022 a Rozsudku
Krajského súdu v Košiciach spis. zn. 2CoPr/9/2022 zo dňa 24.11.2022: súd v konaní prebiehajúcom

medzi stranami právoplatne rozhodol o tom, že skončenie pracovného pomeru so žalobcom okamžitým
skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 21.05.2020 je neplatné a že návrh na
určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru so žalobcom výpoveďou zo strany žalovaného zo
dňa 11.05.2020 zamietol. Rozhodnutia súdu nadobudli právoplatnosť dňa 20.01.2023.
- Z Pracovnej zmluvy: žalobca na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.08.2018 pracoval u žalovaného

na pozícii advokátsky koncipient od 01.09.2018. Splatnosť mzdy bola stranami dohodnutá na 15. deň
v mesiaci.
-Zpotvrdeniaotransakcii,emailovejkomunikácieavýplatnejpáskyzaobdobie2/2023:žalovanýzaplatil
žalobcovi dňa 06.03.2023 sumu 1.499,63 eur. Žalovaný pri platbe uviedol špecifický symbol 22023.
Uvedené platba zahŕňala náhradu mzdy za obdobie od 21.05.2020 do 21.06.2020 a jednomesačné

odstupné žalobcu a predstavovala spolu v hrubom (t.j. pred vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka
práce) sumu 2.137,72 eur.- Z výpovede zamestnávateľa z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce:
žalovaný listom zo dňa 11.05.2020 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu jeho
nadbytočnosti, a to podľa § 63 ods. písm. b) Zákonníka práce.

- Z Okamžitého skončenia pracovného pomeru: žalobca dňa 21.05.2020 odmietol prevziať list, ktorým
žalovaný chcel okamžite skončiť jeho pracovný pomer z dôvodu jeho neospravedlnených absencií
v práci v dňoch 14.05.2020 a 20.05.2020.

9. Súd nárok posúdil podľa ustanovení Zákonníka práca, a to § 79, § 129, § 132, § 134, § 517

Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády SR 87/1995 Z.z.

10. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca

naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť

náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36
mesiacov.
Podľa § 132 Zákonníka práce, ustanovenia § 129 až 131 sa vzťahujú rovnako na všetky zložky príjmu

zamestnanca poskytované zamestnávateľom, ak ide o ich splatnosť, výplatu a vykonávanie zrážok.

11. Z vykonaného dokazovania a nesporných skutočností súd zistil tento skutkový stav:
Strany dňa 28.08.2018 uzatvorili pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného
na pozícii advokátsky koncipient. Strany si dohodli splatnosť mzdy na 15. deň mesiaca. Žalovaný dal

žalobcovi listom zo dňa 11.05.2020 výpoveď z dôvodu nadbytočnosti, pričom jeho pracovný pomer
mal skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 31.07.2020. Následne žalovaný doručil žalobcovi dňa
21.05.2020 okamžité skončenie pracovného pomeru. Žalobca oznámil žalovanému dňa 21.05.2020, že
okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a že trvá na tom, aby ho žalovaný naďalej
zamestnával. Žalovaný žalobcovi napriek jeho oznámeniu o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní, už

do konca jeho pracovného pomeru, ktorý nastal dňa 31.07.2020 v dôsledku dania výpovede z dôvodu
nadbytočnosti a uplynutia výpovednej doby, neumožnil pracovať. Okamžité skončenie pracovného
pomeru žalobcu bolo rozhodnutím súdu právoplatným dňa 20.01.2023 posúdené ako neplatné a jeho
výpoveď z dôvodu nadbytočnosti bola posúdená ako platná. Žalovaný dňa 06.03.2023 zaplatil žalobcovi
po vykonaní zrážok podľa § 131 Zákonníka práca (t.j. v čistom) náhradu mzdy za obdobie od 21.05.2020

do 21.06.2020 a jednomesačné odstupné spolu v sume 1.499,63 eur. Žalovaný teda takto zaplatil
žalobcovi v hrubom (t.j. pred vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka práca) náhradu mzdy za
obdobie od 21.05.2020 do 21.06.2020 v sume 1.115,56 eur a jednomesačné odstupné 1.022,16
eur, t.j. spolu v sume 2.137,72 eur. Žalobca sa zamestnal na pozícii advokátsky koncipient u iného
zamestnávateľa odo dňa 22.06.2020. Žalovaný odmietol žalobcovi zaplatiť náhradu mzdy za obdobie

od 22.06.2020 do 31.07.2020 z dôvodu, že bol v tomto období zamestnaný u iného zamestnávateľa.
Priemerný hodinový zárobok žalobcu u žalovaného ku dňu 21.05.2020 dosahoval sumu 6,4969 eur
v hrubom. Vychádzajúc z tohto priemerného hodinového zárobku, nárok na náhradu mzdy za obdobie
od 21.05.2020 do 31.07.2020 vrátane jednomesačného odstupného je vo výške 3.724,87 eur v hrubom
(t.j. pred vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka práce), z čoho nárok na odstupné je v sume 1.022,16

eur v hrubom a nárok na náhradu mzdy náhrada mzdy za obdobie od 21.05.2020 do 31.05.2020 je v
sume 363,83eurvhrubom,náhradamzdyzaobdobiejúna2020jevsume 1.143,45euranáhradamzdy
za obdobie júla 2020 je v sume 1.195,43 eur, teda nárok na náhradu mzdy za obdobie od 21.05.2020
do 31.07.2020 celkovo je v sume 2.702,71 eur v hrubom.

12. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu z neplatného skončenia pracovného pomeru
uskutočneného žalovaným okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 21.05.2020 za obdobie
od 22.06.2020 do 31.07.2020, t.j. do dňa kedy žalobcovi skončil pracovný pomer u žalovaného
uplynutím výpovednej doby v dôsledku výpovede danej mu listom zo dňa 11.05.2020 z dôvodunadbytočnosti, teda do dňa, kedy žalobcovi skončil pracovný pomer u žalovaného. Žalovaný žiadal
žalobuzamietnuťzdôvodu,ženáhradumzdyžalobcovizaobdobieod21.05.2020do21.06.2020vyplatil
dňa 06.03.2023 a že na náhradu mzdy za obdobie od 22.06.2020 do 31.07.2020 žalobca nemá nárok

z dôvodu zamestnania sa u iného zamestnávateľa. Žalovaný v rámci obrany tiež tvrdil, že vzhľadom na
zneužívanie postavenia zamestnanca a sociálneho systému žalobcom by akékoľvek vyplatenie náhrady
mzdy bolo v rozpore s dobrými mravmi. Napokon sa žalovaný bránil tým, že žalobcovi nemôže za dané
obdobie vzniknúť náhrada za mzdu podľa § 79 Zákonníka práce. Totiž ide o obdobie časti výpovednej
doby plynúcej v dôsledku výpovede danej žalobcovi platne z dôvodu jeho nadbytočnosti.

13. Jedným z dôsledkov neplatného skončenia pracovného pomeru je vznik povinnosti zamestnávateľa
platiť zamestnancovi, s ktorým bol neplatne skončený pomer náhradu mzdy. Totiž v zmysle § 79
ods. 1 Zákonníka práca ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer a ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer v dôsledku takéhoto neplatného skončenia nezaniká, trvá aj naďalej a zamestnávateľ

je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku v prípade, že mu neprideľuje
prácu podľa pracovnej zmluvy, a to až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo
do dňa právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru alebo do dňa skončenia
pracovného pomeru zamestnanca iným spôsobom, podľa toho čo nastane skôr. Zo samotnej podstaty
nároku vyplýva, že povinnosť platiť náhradu mzdy nemôže trvať dlhšie ako samotný pracovný pomer.

14. Teda predpokladom vzniku tohto práva na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce je
neplatné skončenie pracovného pomeru a oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
V tomto prípade bola neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného okamžitým
skončením zo dňa 21.05.2020 právoplatne konštatovaná súdom v rozsudku Okresného súdu Košice II

spis. zn. 42Cpr/29/2020 zo dňa 21.07.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.01.2023. Zároveň
bolo nesporné medzi stranami, že žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
Napokon bolo nesporné, že žalovaný napriek oznámeniu žalobcu žalobcovi v období od 21.05.2020 do
31.07.2020 neumožnil pokračovať v práci. Teda pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa v dôsledku
okamžitého skončenia zo dňa 21.05.2020 neskončil a v uvedenom období od 21.05.2020 do 31.07.2020

trval. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade boli naplnené všetky zákonné predpoklady pre
vznik nároku žalobcu na náhradu mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce pre neplatné skončenie
pracovného pomeru uskutočnené okamžitým skončením zo dňa 21.05.2020. Žalobcovi preto z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením zo dňa 21.05.2020 vzniklo právo na
náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie od 21.05.2020 do 31.07.2020. Hodinový

priemerný zárobok vo výške 6,4969 eur, výpočet nároku na náhradu mzdy za toto obdobie a ani hodnoty
použité v tomto výpočte neboli sporné. Preto súd považoval za nesporné aj tvrdenie žalobcu o tom,
že výška nároku na náhradu mzdy pred vykonaním zrážok podľa § 131 Zákonníka práce za celé toto
obdobie predstavuje sumu 2.702,71 eur. Keďže v konaní súd zistil, že dňa 06.03.2023 bol zo strany
žalovaného tento nárok na náhradu mzdy uspokojený v časti 1.115,56 eur, súd zaviazal žalovaného na

zaplatenie zvyšnej nezaplatenej časti nároku na náhradu mzdy vo výške 1.587,15 eur.

15. Skutočnosť, že nárok na náhradu mzdy vznikol aj počas plynutia výpovednej doby výpovede
danej žalobcovi z dôvodu jeho nadbytočnosti platne, nemá pre toto konanie význam. Rozhodujúcim
pre vznik nároku na náhradu mzdy žalobcu totiž bolo to, že žalovaný v období od 21.05.2020 do

31.07.2020, t.j. počas trvania jeho pracovného pomeru, (skutočnosť plynutia výpovednej doby totiž na
povinnosť zamestnávateľa prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy nemá vplyv) žalobcovi neumožnil
pracovať výlučne v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením zo dňa
21.05.2020, a to napriek oznámeniu žalobcu, že trvá, aby ho naďalej zamestnával. Skôr daná platná
výpoveď mala za následok len definitívne časové ohraničenie tohto práva žalobcu na náhradu mzdy

a jeho skorší zánik. Právo na náhradu mzdy je naviazané na trvanie pracovného pomeru. Preto v tomto
prípade nezaniklo až právoplatnosťou rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončeniu pracovného
pomeru, ale už dňa 31.07.2020, kedy skončil pracovný pomer žalobcu v dôsledku platného dania
výpovede z dôvodu nadbytočnosti a uplynutia výpovednej doby.

16. Žalovaný zamietnutie žaloby odôvodňoval poukazom na zamestnanie sa žalobcu u iného
zamestnávateľa. Skutočnosť zamestnania sa u iného zamestnávateľa však nie je dôvodom na zníženie
resp. nepriznanie náhrady mzdy, ktorá patrí zamestnancovi podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Zo
súdnej praxe (napr. Rozsudok KS Nitra spis. zn. 9Co/56/2019) totiž vyplýva, že uvedená skutočnosť(zamestnanie sa u iného zamestnávateľa) by mohla byť zohľadnená a relevantná iba v prípade
posudzovania návrhu žalovaného na zníženie resp. nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2
Zákonníka práce. V tomto konaní sa však neposkytuje žalobcovi náhrada mzdy za čas presahujúci 12

mesiacov,pretovtomtoprípadezníženienáhradymzdypodľa§79ods.2Zákonníkapráceniejemožné.

17. Obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že vyplatenie náhrady mzdy by bolo v rozpore s dobrými
mravmi súd považuje takisto za nedôvodnú. Rozpor s dobrými mravmi žalovaný videl v tom, že žalobca
zneužívalpostaveniezamestnancaasociálnysystématiežvtom,žesazamestnalnapozíciiadvokátsky

koncipient v rozpore s advokátskymi predpismi u iného zamestnávateľa.

18. Pod pojmom dobré mravy sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem,
ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú
akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor
s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo

vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami
spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce
formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého
účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore
s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré

právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu
vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne
v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo,
ale poškodiť právo (niekoho iného).

19. Súd dospel k záveru, že žiaden zo žalovaným uvádzaných dôvodov, a to ani v ich kombinácii
nie sú dôvodmi, pre ktoré by súd mohol nepriznať žalobcovi uplatnený nárok na náhradu mzdy pre
rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti je dôležité, že to bol práve žalobca, ktorý postupoval voči
žalobcovi bezprávne a nezákonne, keď okamžite ukončil jeho pracovný pomer bez splnenia zákonných
predpokladov na takýto postup. Žalobca na druhej strane iba uplatnil svoje právo ako zamestnanca

napadnúť platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde. Výkon práva zamestnanca
uplatniť si náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru spôsobom vyplývajúcim priamo
zo zákona, pri rešpektovaní zákonom predpokladaného postupu formulovaného v § 79 Zákonníka
práce, nemôže byť v žiadnom prípade zneužitím práva. Z týchto okolností nevyplýva žiadne zneužitie
postavenia zamestnanca žalobcom a teda ani rozpor priznania náhrady mzdy s dobrými mravmi.

Napokon žalovaný mal možnosť zabrániť vzniku svojej povinnosti platiť náhradu mzdy žalobcovi
jednoducho tým, že by naďalej prideľoval žalobcovi prácu potom, ako mu žalobca oznámil, že trvá
na ďalšom zamestnávaní. Ani skutočnosť, že sa žalobca zamestnal v inej advokátskej kancelárii na
pozícii advokátsky koncipient tiež nemôže byť v situácii, keď žalovaný považoval okamžité skončenie
pracovného pomeru za platné a neumožnil žalobcovi pracovať napriek jeho oznámeniu, že trvá na

ďalšom zamestnávaní, považované za rozporné s dobrými mravmi. Žalobca totiž takto stratil svoj
doterajší príjem a potreboval si preto zabezpečiť svoje základné životné potreby iným spôsobom.
Teda zjavne účelom žalobcovho konania - hľadania si v danej situácii prácu u iného zamestnávateľa
nebolo poškodenie žalovaného, ale jednoducho nevyhnutnosť zabezpečiť si svoje základné životné
potreby. Vznik povinnosti platiť náhradu mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru

je zákonným dôsledkom nezákonného a bezprávneho konania žalovaného ako zamestnávateľa, ktorý
bez splnenia zákonných predpokladov okamžite skončil pracovný pomer žalobcu. Síce okamžitému
skončeniu pracovného pomeru predchádzalo určité konanie žalobcu, avšak súdom bolo právoplatne
rozhodnuté, že toto konanie neumožňovalo žalovanému okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom.
Na uvedenom nezákonnom a bezprávnom konaní žalovaného teda žalobca nemal žiadny podiel. Preto

ani priznanie nároku na náhradu mzdy žalobcovi nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi.

20. O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. V tomto súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR spis.
zn. III. ÚS 460/2017 zo 04.07.2017, podľa ktorého „zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania

s peňažným plnením voči zamestnancovi je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z
omeškaniapodľa§517ods.2Občianskehozákonníkaa§3nariadeniavládySRč.85/1995Z.z.,ktorými
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov; ustanovenie
§ 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Zamestnávateľ sadostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení
pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci,
z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania

príslušnej sumy náhrady mzdy. Pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi
zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške.“ Keďže žalovaný za obdobie od 21.05.2020 do
21.06.2020 uhradil žalobcovi náhradu mzdy až dňa 06.03.2023 a za obdobie od 22.06.2020 do
31.07.2020 ju neuhradil vôbec, dostal sa so zaplatením tejto náhrady mzdy do omeškania. Povinnosť

zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
a s tým súvisiaca splatnosť náhrady mzdy nevzniká súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z ustanovení
hmotného práva (§ 129, § 132 Zákonníka práce). V danom prípade podľa pracovnej zmluvy uzatvorenej
medzi stranami dňa 28.08.2018 bol výplatný termín dohodnutý na 15. deň mesiaca, preto splatnosť
náhrady mzdy, ktorá rovnako ako mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, je vždy 15. deň
nasledujúceho mesiaca. Náhrada mzdy za mesiac máj 2020 v sume 363,83 eur bola preto na základe

pracovnej zmluvy žalobcu splatná dňa 15.06.2020, náhrada mzdy za mesiac jún 2020 v sume 1.143,45
eur bola splatná dňa 15.07.2020 a náhrada mzdy za mesiac júl 2020 v sume 1.195,43 eur bola splatná
dňa 15.08.2020. Žalovaný dňa 06.03.2023 zaplatil žalobcovi jeho nárok na náhradu mzdy v sume
1.115,56 eur v hrubom (suma celkovej úhrady vo výške 2.137,72 mínus jednomesačné odstupné vo
výške 1.022,16 eur = 1.115,56 eur), čo stačilo na úhradu celej náhrady mzdy za obdobie mája 2020 a na

úhradu náhrady mzdy za obdobie júna 2020 v časti 751,73 eur. Teda časť nároku žalobcu na náhradu
mzdy za jún 2020 v sume 391,72 eur a náhrada za mzdu za júl 2020 ostala aj po dni 06.03.2023 naďalej
nezaplatená.Žalovanýsapretosozaplatenímjednotlivýchnáhradmzdydostalpozohľadneníčiastočnej
úhrady náhrady mzdy v sume dňa 06.03.2020 do omeškania nasledovne:
- so zaplatením náhrady za mzdu za máj 2020 v sume 363,83 eur bol žalovaný v omeškaní v období

od 16.06.2020 do 06.03.2023,
- so zaplatením náhrady za mzdu za jún 2020 v sume 1.143,45 eur bol žalovaný v omeškaní v období
od 16.07.2020 do 06.03.2023,
- so zaplatením náhrady za mzdu za jún 2020 v sume 391,73 eur bol omeškaní od 07.03.2020, pričom
toto omeškanie naďalej trvá a

- so zaplatením náhrady za mzdu za júl 2020 v sume 1.195,43 eur bol omeškaní od 16.08.2020, pričom
toto omeškanie naďalej trvá
Preto súd po zistení, že zákonná výška úrokov z omeškania žalovaného s úhradou náhrad mzdy v dňoch
16.06.2020, 16.07.2020 a 16.08.2020 bola vo výške 5 % ročne, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
úroky z omeškania vo výške 5 % zo sumy 363,83 eur ročne od 16.06.2020 do 06.03.2023, vo výške 5

% zo sumy 1.143,46 eur ročne od 16.07.2020 do 06.03.2023, vo výške 5 % zo sumy 391,73 eur ročne
od 07.03.2023 do zaplatenia a vo výške 5 % zo sumy 1.195,43 eur ročne od 16.08.2020 do zaplatenia.

21. Súd žalobu zamietol v časti o zaplatenie sumy 89,48 eur a úrokov z omeškania z tejto sumy
uplatnených odo dňa 07.03.2023 do zaplatenia, a to z dôvodu, že v konaní vyšlo najavo, že platbou

vykonanou dňa 06.03.2020 v sume 1.499,63 eur žalovaný zaplatil žalobcovi sumu jeho nároku na
náhradu mzdy a jednomesačného odstupného v sume 2.137,72 eur v hrubom a nie v sume 2.048,25
eur v hrubom, z ktorej vychádzal pri uplatnení žaloby žalobca.

22. Žalovaný nárok bol v súlade s dlhodobo ustálenou a jednotnou súdnou praxou vo veci priznávania

pracovnoprávnych nárokov priznaný vo forme hrubej mzdy, nakoľko zákonná odvodová povinnosť zo
sociálneho a zdravotného poistenia nemá vplyv na výšku nároku na náhradu mzdy, ktorá zamestnancovi
patrí voči zamestnávateľovi. Práve z dôvodu, že žalobca (nie žalovaný) je v zmysle zákona č.
461/2003 Z.z. platiteľom odvodov poistného je nevyhnutné určiť výšku nároku na náhradu mzdy
voči zamestnávateľovi vo forme hrubej mzdy, z ktorej následne si bude žalobca voči štátu, nie voči

zamestnávateľovi, ktorý je len odvádzateľom odvodov, plniť odvodovú povinnosť.

23. Podľa § 89 ods. 1 CSP, strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.
Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

24. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa vyššie uvedených ustanovení CSP
vychádzajúc zo záveru, že v konaní bol žalobca v podstate plne procesne úspešný (neúspešný bollen v nepatrnej časti o zaplatenie sumy 89,48 eur). Preto žalobcovi nárok na náhradu trov konania
vznikol v plnej výške. Uvedené čiastočné zamietnutie žaloby v nepatrnej časti o zaplatenie sumy 89,48
eur nemôže mať pre posúdenie úspechu žalobcu žiaden vplyv aj z toho dôvodu, že k zamietnutiu

žaloby v tejto časti došlo iba z dôvodu zistenia, že platba uskutočnená žalovaným v sume 1.499,63
eur predstavuje inú výšku hrubej mzdy, ako vypočítal žalobca. Uvedenú skutočnosť však nemožno
považovať za chybu, ktorú možno pričítať žalobcovi, keďže výplatnú pásku, z ktorej by mohol žalobca
vyvodiť správnu výšku hrubej mzdy žalovaný žalobcovi neposlal a žalobca sa o nej dozvedel až
v priebehu tohto súdneho konania.

25. Žalovaný v konaní tiež poukazoval na to, že náhrada trov právneho zastúpenia v konaní
žalobcovi nepatrí z dôvodu, že je advokátom a preto jeho ďalšie zastúpenie advokátom je neúčelné
a nehospodárne. Tento názor žalovaného však nie je správny. K tomu súd uvádza, že v zmysle § 89
CSP strana nemusí svoje práva a povinnosti v súdnom konaní vykonávať sama a každá strana bez
ohľadu na to, že ide o fyzickú alebo právnickú osobu, má právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom,

ktorého si zvolí. Ako zástupcu si strana môže vždy zvoliť advokáta. Teda aj advokát, ktorý sa v súdnom
konaní domáha svojho nároku vyplývajúceho z pracovnoprávneho alebo aj z akéhokoľvek iného vzťahu,
má právo dať sa v konaní zástupcom (advokátom), ktorého si zvolí. Preto náklady vynaložené stranou -
advokátom na zastupovanie iným advokátom nemôžu byť vyhodnotené ako neúčelné a nehospodárne.
Iným výkladom by totiž bolo upreté strane – advokátovi resp. inej osobe s právnickým vzdelaním právo

vyplývajúce z § 89 CSP ako aj z ust. článku 47 ods. Ústavy SR. Preto okolnosť, že žalobca je advokátom
nemôže byť sama o sebe ani dôvodom na nepriznanie trov konania podľa § 157 CSP. Uvedené vyplýva
tiež napr. z Uznesenia Najvyššieho súdu zo dňa 17. 10. 2013, sp. zn. 3MCdo/30/2012.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne na

Mestský súd Košice (§ 362 ods. 1 CSP).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).
Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, žalobca môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v platnom znení).