Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/4/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320207306
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1320207306.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek

senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom D. E. XXX, F., zastúpenej: Mgr. Peter Rybánsky, advokát, so sídlom Farská 46,
Nitra proti žalovanému: MM RACING s.r.o., IČO: 44 167 067, so sídlom Pri starom letisku 1, Bratislava,
zastúpenému: JUDr. Dušan Pohovej & partners, s.r.o., IČO: 36 863 904, so sídlom Námestie Slobody 10,
Bratislava o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného
proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 7.6.2022, č.k. 11Cpr/16/2020-117,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa zamieta.

Žalovaný m á proti žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo
dňa 15.5.2020, doručené žalobkyni dňa 25.5.2020, je neplatné (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni sumu 954,98 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vyslovil, že
žalobkyňa má nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v plnej výške (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 59 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, §
70 a § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že v
konaní nebolo sporné, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného vznikol pracovnou zmluvou zo dňa
31.3.2016, bol dojednaný na dobu neurčitú a žalobkyňa mala pracovať ako asistentka servisu. Rovnako
nebolosporné,žedňa22.4.2020žalobkyňapotvrdilaprevzatielistinyoznačenejakookamžitéskončenie
pracovného pomeru, v ktorej bolo uvedené, že podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce končí
pracovný pomer uzatvorený pracovnou zmluvou zo dňa 1.4.2016 z dôvodu, že zamestnanec rozkráda

a úmyselne poškodzuje majetok zamestnávateľa, platný pracovný poriadok považuje tento skutok za
závažné porušenie pracovnej disciplíny, nie je možné ju naďalej zamestnávať a pracovný pomer končí
doručením písomného vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru (okamžité skončenie
bolo prerokované s konateľom A. A. dňa 22.4.2020). Následne dňa 15.5.2020 bola vyhotovená nová
listina s označením okamžité skončenie pracovného pomeru, v ktorej bolo uvedené, že podľa pracovnej
zmluvynadobuneurčitúzodňa1.4.2016žalobkyňapracujeakoprijímacítechnikavzmysleustanovenia
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce týmto žalovaný okamžite končí pracovný pomer. Dôvodom

je závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobkyňa dopustila tým, že dňa 20.4.2020
ako prijímací technik na práce - prezutie motocykla s EVČ : A., ktoré vykonal mechanik G. A. v
spolupráci s F. H. nevytvorila zákazku v evidenčnom autoservisnom systéme, prijaté peniaze, sumu
vo výške 20 eur, od zákazníka nezapísala do pokladničnej knihy, neurobila vklad do pokladne apeniaze zaplatené zákazníkom si ponechala. Na základe uvedeného pracovný pomer končí doručením
tohto oznámenia. Z listu právneho zástupcu žalobkyne zo dňa 17.7.2020, ktorý bol adresovaný
žalovanému vyplýva, že žalobkyňa okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 15.5.2020 prevzala

dňa 25.5.2020. Žalobkyňa zároveň uviedla, že netrvá na tom, aby bola naďalej zamestnávaná. Súd prvej
inštancie mal za to, že účinky doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru nastali doručením
listu zo dňa 15.5.2020 žalobkyni, a to dňa 25.5.2020, pričom žalobkyňa uplatnila nárok v zákonnej
lehote. Vzhľadom na to, že list doručený dňa 22.4.2020 neobsahoval všetky hmotnoprávne náležitosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, prvoinštančný súd naň prihliadal iba ako na listinný dôkaz,

ktorý preukazuje, že žalobkyni bolo dňa 22.4.2020 vytýkané závažné porušenie pracovných povinnosti,
ktorých sa mala dopustiť tým, že rozkráda a úmyselne poškodzuje majetok zamestnávateľa.

3. Prvoinštančný súd uviedol, že k splneniu hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia
pracovného pomeru je potrebné, aby dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru bol určitým
spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu

tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí, pričom
skutočnosti, ktoré sú dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru nie je ani podľa názoru súdu
potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, pretože pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť prejavu vôle je
okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné len vtedy, ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle
zistiť prečo bol pracovný pomer okamžite skončený. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanej

veci žalovaný uviedol, že konanie žalobkyne, ktoré opísal, považuje za závažné porušenie pracovnej
disciplíny a aj opis dôvodu, teda závadového konania žalobkyne, je jasný, určitý, nemožno ho zameniť
za iné konanie.

4. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal otázkou, či v spore bolo preukázané konanie žalobkyne,

ktoré žalovaný definoval ako porušenie pracovnej disciplíny. Výpoveďami svedkov I. a G. A. mal
preukázané, že žalobkyňa ako prijímací technik žalovaného prijala zákazku, ktorá spočívala vo výmene
pneumatiky na motocykli s evidenčným číslom A.. Ďalej bolo preukázané výpoveďou svedka H., že
motocykel bol v servise a bola na ňom vymenená pneumatika, pričom práce vykonal svedok G. A. a F.
H., pričom I. A. tvrdil, že žalobkyni odovzdal peniaze za prezutie. V konaní bolo zároveň preukázané,

že žalobkyňa na túto zákazku nevytvorila v evidenčnom systéme poznámku, ani prijatú hotovosť vo
výške20eurnezapísaladopokladničnejknihyaneurobilavkladdopokladne.Prvoinštančnýsúdvyvodil,
že prijatie peňazí od zákazníka bez toho, aby prijatá suma bola evidovaná v systéme žalovaného
(prípadne v systéme spoločnosti Dobrý autoservis s.r.o.) je porušením pracovnej disciplíny. Súd mal
za preukázané, že úlohou žalobkyne bolo prijímať zákazky a to nielen pre žalovaného, ale aj pre

firmu Dobrý autoservis, pričom žalobkyňa zákazku prezutia motorky nezaevidovala a prijaté peniaze si
ponechala. Uvedené konanie žalobkyne súd prvej inštancie posúdil ako porušenie pracovnej disciplíny.
Pokiaľ žalobkyňa dôvodila, že na fotografii založenej v spise je zobrazený čas, podľa ktorého už bolo
po pracovnej dobe, čo by preukazovalo jej tvrdenie, že to bola práca pre kamarátov, súd prvej inštancie
konštatoval, že týmto nemožno odôvodniť preukázanú skutočnosť, že si prijaté peniaze nechala pre

seba. Navyše v replike sama tvrdila, že fotografiu motocykla nemožno spájať s dôvodom okamžitého
skončenia pracovného pomeru, nakoľko nebol preukázaný moment jej vzniku, preto obsah je pre účely
preukázania akejkoľvek skutkovej okolnosti absolútne nedostatočný a použitie fotografie ako dôkazu
nemožné.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí
od konkrétnych okolnosti a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoji k plneniu
pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj
situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, skutočnosť či konanie
zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu, v akej výške a podobne. Poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.5Cdo/95/2009, ktorý vyslovil, že zamestnávateľ môže
okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene
svoje pracovné povinnosti a jeho konanie, po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností, dosahuje
intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Iba porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým
spôsobom je dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. Je úlohou súdu, aby podľa svojho

uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, posúdil či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia
pracovnej disciplíny a v prípade kladného záveru rozhodol o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny
danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami či
hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci. Hoci žalovaný v liste zo dňa 22.4.2020uvádzal, že platný pracovný poriadok považuje konanie žalobkyne za závažné porušenie pracovnej
disciplíny, pričom v spore pracovný poriadok v konaní nepredložil, súd prvej inštancie vychádzal z
toho, že aj v takom prípade by posúdenie intenzity porušenia pracovných povinností bolo úlohou súdu.

Súd prvej inštancie pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny zobral do úvahy, že žalovaný
v spore nepreukázal, že bol s prácou žalobkyne v minulosti nespokojný, ide teda o prvé porušenie
pracovnejdisciplíny.Vsporebolopreukázané,žemotorkupriniesoldoservisuI.A.,bývalýzamestnanec,
ktorý v spoločnosti pracoval ako prijímací technik, zároveň bolo preukázané, že výmenou pneumatiky
žalobkyňa poverila jeho brata, G. A.. Motorku následne prebral I. A., ktorý spolu s bratom tvrdil, že

odovzdal žalobkyni 20 eur a tá si ich ponechala. Neuvádzal prečo netrval na vydaní potvrdenia o úhrade,
zvlášť za situácie, že motorka nebola jeho, ani finančná čiastka určená na zaplatenie, ktorú podľa jeho
slov dostal od majiteľa motorky, a to za situácie, že ako bývalý prijímací technik musel mať vedomosť
o povinnosti žalobkyne vystaviť mu príjmový doklad. Ďalšou skutočnosťou, ktorú súd prvej inštancie
pri hodnotení intenzity porušenia pracovných povinností zohľadnil, bola preukázaná skutočnosť, že
žalovanému vznikla škoda vo výške 20 eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že porušenie pracovnej

disciplíny opísané v okamžitom skončení pracovného pomeru nemožno kvalifikovať ako závažné a preto
nebol dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Z týchto dôvodov žalobe vyhovel a určil, že
okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 15.5.2020 je neplatné.

6. Žalobkyňa netrvala na ďalšom zamestnávaní, požadovala však náhradu mzdy v sume priemerného

zárobku za výpovednú dobu dvoch mesiacov, sumu priemerného zárobku, ktorého zaplatenia sa
domáha, však nešpecifikovala a na výzvu súdu uviedla, že si uplatňuje sumu 954,98 eur, že disponuje
ibaúdajomočistejmzde,keďžeodzamestnávateľanedostávalavýplatnépáskyapretonevieurčiťvýšku
priemerného zárobku za rozhodné obdobie. Keďže súd prvej inštancie nemal k dispozícii potvrdenie o
zárobku žalobkyne, za nesporné považoval výšku jej mzdy tak ako to uviedla žalobkyňa, preto zaviazal

žalovaného na zaplatenie sumy 954,98 eur tak ako to navrhovala žalobkyňa.

7. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „C.s.p.“), a úspešnej žalobkyni priznal náhradu trov
konania v plnej výške.

8. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Napadnutý rozsudok považoval za nezákonný a nesprávny. Nesúhlasil so závermi súdu prvej
inštancie,ktoréhoviedlikzáveruopotrebevyhovieťžalobežalobkyneapovažovalichzavecneaprávne

nesprávne. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie mal po rozsiahlom
dokazovaní za preukázané skutočnosti, ktoré tvorili dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru
medzi žalovaným a žalobkyňou, pričom konanie žalobkyne posúdil ako porušenie pracovnej disciplíny.
Odvolateľ uviedol, že podľa okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 15.5.2020 bol dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru dostatočne konkretizovaný a určitý. Súd prvej inštancie mal

zároveň za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo správne aj po formálnej/obsahovej
stránke, keď v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 15.5.2020 je dôvod okamžitého
skončenia pracovného pomeru ako aj závadové konanie žalobkyne dostatočne jasným spôsobom
špecifikované, a to takým spôsobom, že žalobkyňa ako zamestnanec nemohla mať a ani nemala
pochybnosť, o aký dôvod sa jedná. Zároveň je zrejmé, že takto uvedený dôvod nie je možné zameniť

s akýmkoľvek iným porušením pracovnej disciplíny žalobkyne ako zamestnanca. Určitosť sa pritom
vzťahuje na dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý je v danom prípade dostatočne
jasný, keď je formulovaný tak, že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to z dôvodu,
ktorý je podrobne popísaný slovami ako: nevytvorenie zákazky v evidenčnom systéme, nezapísanie
prijatej hotovosti do pokladničnej knihy, neurobenie vkladu do pokladne a ponechanie si hotovosti.

Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec, keď uvedené závadové
konanie žalobkyne (krádež/sprenevera 20 eur zamestnávateľa) posúdil len ako porušenie pracovnej
disciplíny, avšak toto nepovažoval za závažné porušenie pracovnej disciplíny (a to z ohľadom na
skutočnosť, že išlo iba o 20 eur a skutočnosť, že išlo o prvé porušenie pracovnej disciplíny žalobcu
a že svedok neuviedol prečo netrval na vydaní potvrdenia o úhrade). Žalovaný poukázal na to, že

pracovnú disciplínu je možné definovať ako súhrn povinností zamestnanca, ktoré mu vyplývajú jednak
z právnych predpisov, pracovnej zmluvy, eventuálne z kolektívnej zmluvy alebo interných predpisov
zamestnávateľa za podmienky, že bol s nimi oboznámený. Jednou z povinností zamestnanca je riadne
hospodáriť s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, chrániť jeho majetok a tiež nekonať vrozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa (§ 224 ods. 1, písm. d) Zákonníka práce). Útok na
majetok zamestnávateľa, a to či už priamy (napr. krádežou, poškodzovaním, zneužitím a pod.) alebo
nepriamy (napr. pokusom odčerpať časť majetku zamestnávateľa bez zodpovedajúceho protiplnenia),

je potrebné považovať za tak závažné konanie, ktoré takmer automaticky dosahuje intenzitu závažného
porušenia pracovnej disciplíny. Zároveň je potrebné takýto útok spájať so stratou dôvery v zamestnanca
a jeho poctivosť, čo automaticky narušuje vôľu pokračovať v pracovnom pomere. V súvislosti s
krádežou/spreneverou zamestnancom a výškou škody dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici, sp. zn. 17CoPr/3/2013, v ktorom krajský súd uviedol: „V prejednávanej veci bolo

vykonaným dokazovaním preukázané, že navrhovateľka konaním uvedeným v okamžitom skončení
pracovného pomeru porušila pracovnú disciplínu tým, že dňa 25.11.2011 sa dopustila majetkového
deliktu na pracovisku. Na tomto nemení nič ani skutočnosť, že odcudzené veci pri kontrole vrátila
zamestnávateľovi. Takýmto konaním porušila základné povinnosti zamestnanca a odporca takéto
konanie správne kvalifikoval ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. V rovnakom čase odporca
okamžite skončil z rovnakých dôvodov pracovný pomer aj s ďalšími dvomi zamestnankyňami. Ako

uviedol okresný sud, takýto postup mal nesporne aj preventívny charakter, a to zamedziť, aby do
budúcna zo strany zamestnancov odporcu nedochádzalo k porušovaniu ich základných povinností.
So zreteľom na uvedené, s názorom okresného súdu o tom, že takéto konanie navrhovateľky napĺňa
znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny, možno súhlasiť. (...) Odvolací súd sa nestotožnil s
dôvodmi odvolania, ktorými navrhovateľka bagatelizovala výšku škody s poukazom na ustanovenia

trestného zákona. Výška škody môže, ale nemusí predstavovať merítko závažnosti porušenia pracovnej
disciplíny zamestnanca. Zavinenie, ktoré v danom prípade bolo jednoznačne úmyselné (pričom
stačí nedbanlivostné zavinenie), je dostatočným vodítkom pre posúdenie nezákonného konania
navrhovateľky. Aj strata dôvery odporcu ako zamestnávateľa v osobu navrhovateľky je významným
dôvodom pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade. Navyše, v

rozhodnom období dochádzalo k opakovaným krádežiam vajec zo strany zamestnancov a okrem
navrhovateľky bol okamžite skončený pracovný pomer aj s ďalšími zamestnankyňami. Preto nemožno
od odporcu spravodlivo žiadať, aby naďalej zamestnával osoby, ktorým nedôveruje a nemôže sa
spoľahnúť na ich lojálne správanie." Žalovaný poukázal na to, že vo vyššie uvedenom prípade súd
vyhodnotil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platné a má napĺňať aj výchovný charakter

vo vzťahu k iným zamestnancom, aby sa títo nedopúšťali obdobných konaní. Zároveň, pre závažnosť
porušenia pracovnej disciplíny nebolo rozhodujúce to, o akú výšku škody išlo, resp. či odcudzené
veci boli/neboli vrátené. Pre súd bolo podstatné, že zamestnávateľ stratil voči zamestnancovi v
dôsledku tohto konania dôveru ako aj to, že zamestnankyňa porušila pracovnú disciplínu tým, že sa
dopustila majetkového deliktu ako takého. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax súdov ČR, dal do pozornosti

rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21.1 2014, sp. zn. 21Cdo/1496/2013, v ktorom súd uviedol,
že dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zamestnanca vzhliadol aj v situáciách, keď
spôsobená škoda na majetku zamestnávateľa nebola nijako vysoká. Tak tomu bolo aj v prípade
pomocnej kuchárky, ktorá sa pokúsila z pracoviska odniesť potraviny (knedličky, omáčka, kapusta,
sušienky, v množstve pre 8-10 stravníkov), ktoré zostali po vydaní obedov a boli z väčšej časti

určené na likvidáciu. Obdobne súd rozhodol aj v prípade zamestnanca, ktorý sa snažil cez vrátnicu
bez priepustky preniesť pohár s obsahom zmätkov. Aj keď zamestnávateľ za určitých podmienok
(ktoré zamestnanec mohol splniť ale nesplnil) dovoľoval zamestnancom odnášať si zmätky, žalobca
sa svojím konaním dopustil priameho útoku na majetok zamestnávateľa, a teda dôvod k okamžitému
ukončeniu pracovného pomeru zamestnávateľom bol daný aj tu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo

dňa 19.7.2016, sp. zn. 21Cdo/2590/2015). Odvolateľ ďalej uviedol, že z hľadiska vymedzenia relatívne
neurčitej hypotézy normy upravujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce) je krádež/sprenevera majetku (ako forma útoku na majetok zamestnávateľa) tak
významnou okolnosťou, že spravidla už sama osebe musí postačovať pre záver o porušení pracovnej
disciplíny závažným spôsobom (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 21Cdo/2596/2011 zo dňa 17. 10.

2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 21Cdo/1777/2021, zo dňa 25.11.2021). Najvyššieho súdu
ČR v posudzovanom prípade zároveň vymedzil, že uvedené závery platia tak pre situáciu, keď sa jedná
o priamy útok na majetok zamestnávateľa, t.j. situácie, keď sa zamestnanec dopustí napr. krádeže alebo
poškodzovania majetku zamestnávateľa, ale i v prípade nepriameho útoku, napr. pokusom odčerpať
časť majetku zamestnávateľa bez zodpovedajúceho protiplnenia. Vo vzťahoch zamestnávateľa a

zamestnanca je nepostrádateľný vzťah dôvery, spoľahlivosti zamestnanca a jeho poctivosť vyplývajúca
z § 224 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, ktorý zároveň ukladá zamestnancovi, aby celým svojim
chovaním v súvislosti s pracovným vzťahom nespôsoboval zamestnávateľovi škodu, či už majetkovú,
alebo morálnu (riadne hospodáriť s prostriedkami, ktoré mu zveril zamestnávateľ, chrániť jeho majetoka tiež nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa). Narušenie takejto dôvery zo strany
zamestnanca môže zamestnávateľ sankcionovať aj okamžitým skončením pracovného pomeru. Tým
skôr, keď takto môže postihnúť zamestnancov útok majetok zamestnávateľa. Z ustálenej súdnej praxe

je možné teda vyvodiť, že súdy považujú útok na majetok zamestnávateľa a to či už priamy alebo
nepriamy, za tak závažné konanie, ktoré takmer automaticky dosahuje intenzitu závažného porušenia
pracovnej disciplíny a to bez toho, aby bolo potrebné prihliadať k ďalším okolnostiam prípadu, ako najmä
k osobe zamestnanca, jeho doterajšiemu plneniu pracovných úloh, ako aj k výške spôsobenej škody.
Zároveňtakétosprávaniesúdyspájajúsostratoudôveryvzamestnancaajehopoctivosť,čoautomaticky

narušuje vôľu pokračovať v pracovnom pomere. Odvolateľ na záver konštatoval, že judikatúru v otázke
útoku na majetok zamestnávateľa možno považovať za konštantnú. Oproti iným porušením pracovných
povinností na strane zamestnanca dáva pomerne jednoznačné odpovede na otázku, či sa jedná alebo
nejedná o dôvod pro okamžité skončenie pracovného pomeru. Z doterajšej judikatúry vyplýva, že
sa jedná o dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Nie je tak nutné to, aby k útoku na
majetok zamestnávateľa došlo opakovane, judikatúra nevymedzuje ani konkrétnu škodu, ktorú je nutné

zamestnávateľovi spôsobiť, aby sa mohlo jednať o intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
Dokonca sa popri priamom útoku, ako je krádež či sprenevera, môže jednať i o nepriame útoky, ako je
snaha o získanie výhody na úkor zamestnávateľa pri falšovaní dochádzky. Za týchto okolností sa totiž
jedná o taký zásah do dôvery zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktorý bude iba ťažko napraviteľný a
po ktorom nebude možné po zamestnávateľovi spravodlivo žiadať, aby zamestnanca ďalej zamestnával.

Rovnako tak nie je možné po ňom požadovať ani to, aby namiesto okamžitého skončenia pracovného
pomeru pristúpil k výpovedi s výpovednou dobou, ktorá je pre zamestnanca prívetivejšia pokiaľ by to
znamenalo, že musí prijať akékoľvek opatrenia, ktoré by mali po dobu výpovednej doby ochrániť majetok
zamestnávateľa. Žalovaný bol právneho názoru, že aj v prejednávanej veci je potrebné, aby bola typová
nebezpečnosť takéhoto konania zamestnanca, ktoré je priamym útokom na majetok zamestnávateľa

(spôsobujúca stratu dôvery zamestnávateľa k zamestnancovi, ktoré správanie je zároveň porušením
princípu lojality zamestnanca a rizikom pre udržanie pracovnej disciplíny na pracovisku) vyhodnotené
ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd zmenil
napadnutýrozsudok tak,žežalobuzamietneazaviazalžalobcupovinnosťounahradiťžalovanémutrovy
konania na súde prvej inštancie a povinnosťou nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania alebo,

aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila podaním zo dňa 22.7.2022, v ktorom poukázala na
to, že v tejto veci nebolo preukázané ani len konanie, ktoré by malo byť predmetom prieskumu. Podľa
jej názoru zo súdneho spisu nemožno dovodiť jediné, čo by mohlo čo i len v náznaku potvrdiť dôvod

skončenia pracovného pomeru ako ho uviedol žalovaný. Žalobca v tomto smere poukazuje na bod
39. rozsudku súdu prvej inštancie, avšak okrem toho, že z výpovedí svedkov tam uvedených takáto
skutočnosť nevyplýva, nie je ani časovo ustálený skutok, keďže v predmetnom bode rozsudku súd
neuvádza dátum, kedy malo k tejto udalosti dôjsť. Existencia skutku, ktorý má byť dôvodom pre okamžité
skončenie pracovného pomeru podľa jej názoru nie je preukázaná, a to nielen v jeho hmotnoprávnom

základe (či sa skutok stal, a stal sa tak, ako ho opisuje žalovaný), ale ani z hľadiska časového, teda kedy
malo dôjsť k jeho spáchaniu. Ostatné úvahy sa vzhľadom k tomu, že skutok, ktorý má byť dôvodom pre
okamžité skončenie pracovného pomeru, nie je ani len v náznaku preukázaný, sa žalobkyni javia ako
nadbytočné, avšak súd prvej inštancie ich v koncepcii odôvodnenia rozsudku (voči ktorému nemožno
podať odvolanie v zmysle § 358 C.s.p.) prezentoval. Žalobkyňa odmietla úvahy prezentované v bode

41. rozsudku súdu prvej inštancie k fotografi, ktorú predložil žalovaný. Žalobkyňa nikdy v súvislosti
s fotografiou neuviedla, že by mala predmetnú zákazku spracovať, ako (logicky) ani to, že by za ňu
mala prijať peniaze a nechať si ich pre seba. Práve naopak, uvedená fotografia, okrem toho, že z
nej nevyplýva dátum jej vytvorenia a teda nemôže byť nijakým spôsobom spájaná s touto vecou,
resp. je pre túto vec bez výpovednej hodnoty, svedčí o tom, že motocykel sa v prevádzke žalovaného

nachádzal po pracovnej dobe, teda v čase, keď tam žalobkyňa už nebola, čo vylučuje akúkoľvek jej
spojitosť s tvrdeniami žalovaného. V rámci odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa žalobkyňa stotožnila
s posúdením súdu prvej inštancie týkajúceho sa závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. Ak by
sa v teoretickej rovine posudzovalo žalovaným opísané konanie, ktorým dôvodí okamžité skončenie
pracovného pomeru, mala za to, že je potrebné sa stotožniť s názorom súdu prvej inštancie, že

takéto konanie nikdy nemôže byť posúdené (kvalifikované) ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Pokiaľ žalovaný odkázal na viacero rozhodnutí, prevažne súdov v sústave súdnictva Českej republiky,
žalobkyňa konštatovala, že súdne rozhodnutia českých súdov nemožno aplikovať v slovenskej súdnej
praxi, a zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na to, že rozhodnutia označené žalovaným majú odlišnýhmotnoprávny a skutkový základ, nie je teda možné z nich vychádzať pri individuálnom posúdení tejto
veci. Podľa jej názoru žalovaný selektívne vymenúva súdne rozhodnutia, ktorými sa snaží podporiť
svoju argumentáciu. Napr. podľa Rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 21Cdo/1252/2002: „Pri

skúmaní, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu menej závažne, závažne alebo zvlášť hrubým
spôsobom, môže súd prihliadnuť na osobu zamestnanca, na funkciu ktorú zastáva, na jeho doterajší
postoj k plneniu pracovných úloh, na dobu a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na
mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca,
na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa a na to, či svojím konaním spôsobil

zamestnávateľovi škodu.“ Žalobkyňa vyslovila názor, že pri posúdení vymenovaných okolností súd
prvej inštancie nepochybne dospel ku správnemu záveru, kedy žalovaným popísané konanie nemožno
kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okrem hmotnoprávneho základu, kedy v
tejto veci podľa názoru žalobkyne nie je dostatočne preukázaná základná skutočnosť, a to že sa
udalosť, resp. skutok stal tak, ako je opísaný v okamžitom skončení pracovného pomeru, poukázala
na viaceré formálne nedostatky, ktoré zakladajú neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Žalovaný so žalobkyňou nespísal žiaden zápis o prejednaní predmetnej udalosti; list zo dňa 15.5.2020
je v poradí druhým listom, kedy žalovaný mal oznámiť žalobcovi okamžité skončenie pracovného
pomeru a zároveň ani jeden list žalobcu nemožno označiť ako formálne postačujúci pre vyvolanie
účinkov okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa sa v celom rozsahu stotožnila s výrokom
napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý je podľa jej názoru nutné označiť za správny. Na

základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol, resp. aby
napadnutý rozsudok vo výroku ako vecne správny potvrdil.

10. Žalovaný v replike zo dňa 5.9.2022 uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že v konaní na súde
prvej inštancie nebolo preukázané ani len konanie, „ktoré malo byť predmetom prieskumu“. Konštatoval,

že dôvodom pre okamžitého skončenie pracovného pomeru medzi žalovaným ako zamestnávateľom
a žalobkyňou ako zamestnancom bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne,
ktorého sa dopustila tým, že dňa 20.4.2020 ako prijímací technik na práce - prezutie motocykla s EČV
A., ktoré vykonal mechanik G. A. v spolupráci s F. H. nevytvorila zákazku v evidenčnom autoservisnom
systéme, prijaté peniaze – sumu vo výške 20 eur od zákazníka nezapísala do pokladničnej knihy,

neurobila vklad do pokladne a peniaze zaplatené zákazníkom – sumu 20 eur si ponechala, inými slovami
žalobkyňa ako zamestnanec nezaevidovala predmetnú zákazku, nevystavila potvrdenie o prijatí platby
a peniaze si ponechala („ukradla“, resp. „spreneverila“). Žalovaný v konaní na súde prvej inštancie
okrem iného ako dôkaz predložil výpis z evidenčného autoservisného systému zo dňa 20.4.2020 –
zoznam zákazok (preukazuje absenciu predmetnej zákazky zo dňa 20.4.2020), pokladničnú knihu - časť

(preukazuje absenciu predmetnej zákazky zo dňa 20.04.2020) a fotografiu predmetného motocykla pri
výjazde z dielne po vykonaní zákazky a SMS správy (aplikácia signal správy) so žalobkyňou. Poukázal
na to, že súd prvej inštancie tieto dôkazy podrobne vyhodnotil a v odôvodnení svojho rozsudku sa
im venoval v bode 20, 21 a 22. Mal za to, že aj výpoveď štatutára žalovaného potvrdzuje závadové
konanie žalobkyne, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Svedok I. A.

potvrdil skutočnosť, že práce na motocykli sa vykonali a potvrdil že motocykel mal novú pneumatiku,
keď ho bol vyzdvihnúť. Rovnako tento svedok potvrdil, že odovzdal žalobkyni 20 eur, a táto mu nedala
doklad o úhrade. Svedok G. A. potvrdil skutočnosť, že sedel vonku, keď jeho brat prišiel aj s majiteľom
motocykla a dal žalobkyni peniaze. Potvrdil, že peniaze prijala žalobkyňa, rovnako potvrdil, že práce na
motocykli boli vykonané. Svedok F. H. potvrdil, že práce na motocykli boli vykonané. Výpoveď svedka

A. H. potvrdzuje závadové konanie žalobkyne, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru. Tento svedok rovnako potvrdil autentickosť a obsah SMS správ žalobkyne (aplikácie signal
správ). Svedok G. J. potvrdil, že žalobkyňa sa mu zverila o inom mechanizme, ktorým sa obohacovala
na úkor žalovaného. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil vyššie uvedené
dôkazy a došiel k záveru že prijatie peňazí od zákazníka bez toho, aby prijatá suma bola evidovaná

v syste´me zˇalovane´ho (prípadne v syste´me spolocˇnosti Dobry´ autoservis s.r.o.) je porusˇením
pracovnejdisciplíny.Prvoinštančnýsu´dmalpreukázane´,zˇeu´lohouzˇalobkyneboloprijímatˇzákazky,
a to nielen pre zˇalovane´ho, ale aj pre firmu Dobry´ autoservis, pricˇom zˇalobkynˇa za´kazku prezutia
motorky nezaevidovala a prijate´ peniaze si ponechala. Toto konanie zˇalobkyne posu´dil ako porusˇenie
pracovnej discipli´ny. Podľa názoru žalovaného však súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil

vec, keď vyššie uvedené závadové konanie žalobkyne (krádež/sprenevera 20 eur zamestnávateľa)
posúdil len ako porušenie pracovnej disciplíny, avšak toto nepovažoval za závažné porušenie pracovnej
disciplíny. So záverom súdu prvej inštancie, že krádež/sprenevera „iba“ 20 eur nie je závažné porušenie
pracovnej disciplíny žalovaný nesúhlasil a považoval ho za vecne a právne nesprávny. Žalovaný vosvojom odvolaní podrobne uviedol dôvody, prečo je potrebné považovať krádež/spreneveru vždy za
závažné porušenie pracovnej disciplíny bez ohľadu na výšku ukradnutej/spreneverenej sumy – hodnoty.

11. Žalobkyňa v duplike zo dňa 5.1.2023 uviedla, že žalovaný opätovne vo vyjadrení recykluje
svoje doterajšie tvrdenia ako aj (jemu vyhovujúce) závery súdu prvej inštancie resp. konkrétne body
odôvodnenia rozsudku a namieta nesprávne právne posúdenie veci pri hodnotení závažnosti porušenia
pracovnej disciplíny. Pokiaľ žalovaný zotrváva na názore, že sa má jednať o závažné porušenie
pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne, ktorého sa mala dopustiť dňa 20.4.2020, a to prijatím sumy

20 eur od zákazníka, ktoré nemala zaevidovať do pokladničnej knihy a tieto peniaze si mala ponechať
a dopustiť sa krádeže resp. sprenevery, uvedené je nutné podľa názoru žalobkyne ako nepravdivé a
nijako nepreukázané odmietnuť. Poukázala na to, že nebolo nijako preukázané konanie, ktoré by malo
viesť, resp. na jeho základe by mohol byť legitímne okamžite skončený pracovný pomer. Žalovaný
si podľa názoru žalobkyne len účelovo vyberá úryvky výpovede svedkov. Podotkla, že títo svedkovia
sú ním produkovaní, pričom je zároveň nutné skonštatovať, že sú zároveň vo vzťahu k žalovanému,

čo v osobitnom náhľade spochybňuje nimi vypovedané, navyše, ak z jednotlivých výpovedí vyplývajú
vzájomné rozpory, ktoré diskvalifikujú akúkoľvek výpovednú hodnotu tvrdení svedkov. Z pohľadu
žalobkynejepotrebnésastotožniťsozáveromsúduprvejinštancieprezentovanomvbode47.rozsudku,
ktorý hodnotí žalovaným prezentované konanie (ktoré však nie je nijako preukázané) nasledovne: „Súd
dospel k záveru, že porušenie pracovnej disciplíny opísané v okamžitom skončení pracovného pomeru

nemožno kvalifikovať ako závažné a preto nebol dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Z
týchto dôvodov súd žalobe vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 15.5.2020
je neplatné.“ Vzhľadom na uvedené podľa názoru žalobkyne nemožno dovodiť jediný skutkový záver,
ktorý by mohol čo i len v náznaku potvrdiť dôvod skončenia pracovného pomeru. Opätovne poukázala
na to, že v rámci odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa žalobkyňa stotožňuje s posúdením súdu prvej

inštancie, týkajúceho sa závažnosti porušenia pracovnej disciplíny a žalovaného filtrovanie vyjadrení
súdu v jeho prospech žalobkyňa hodnotí ako neopodstatnené a vytrhnuté z uceleného kontextu. Mala
za to, že súd nepochybne dospel k správnemu vecnému záveru (výroku).

12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a § 378

ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je podané dôvodne.

13. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.).

14. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré jej bolo dané žalovaným listom

zo dňa 15.5.2020, doručené žalobkyni dňa 25.5.2020 a náhrady mzdy vo výške 954,98 eur. Okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo dané podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a skutkovo bolo
vymedzené tak, že žalobkyňa dňa 20.4.2020 ako prijímací technik na práce - prezutie motocykla s EVČ :
A., ktoré vykonal mechanik G. A. v spolupráci s F. H. nevytvorila zákazku v evidenčnom autoservisnom
systéme, prijaté peniaze, sumu vo výške 20 eur, od zákazníka nezapísala do pokladničnej knihy,

neurobila vklad do pokladne a peniaze zaplatené zákazníkom si ponechala.

15. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

16. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je
neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

17. Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.18. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak
na základe vykonaného dokazovania vyvodil, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru so
žalobkyňoubolv(poradídruhej)listinedoručenejžalobkyniurčitýmazrejmýmspôsobomkonkretizovaný

tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite končí a aby ho
nebolo možné dodatočne meniť. Zároveň správne konštatoval riadne doručenie písomného okamžitého
skončenia pracovného pomeru žalobkyni, a že žalobkyňa podala žalobu v zákonnej lehote. Rovnako
správne konštatoval, že konanie žalobkyne, ktoré bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru, je konaním porušujúcim pracovnú disciplínu.

19. Odvolací súd sa však nestotožnil s úvahou súdu prvej inštancie, na ktorej založil svoj záver,
že konanie žalobkyne opísané v okamžitom skončení pracovného pomeru nemožno kvalifikovať ako
závažné.

20. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 30.11.2022, sp.zn. 9Cdo/290/2020 uviedol, že „Pojem

pracovnejdisciplínyniejeprávnouúpravoudefinovaný.Pracovnoprávnateóriachápepodtýmtopojmom
súhrn právnych noriem upravujúcich pracovnú disciplínu, ako aj súhrn povinností zamestnanca a v
neposlednom rade dodržiavanie povinností zamestnancom, vo všeobecnosti sú obsahovou náplňou
tohto pojmu povinnosti zamestnanca. Základné povinnosti zamestnanca, resp. vedúcich zamestnancov
sú príkladmi uvedené v ustanoveniach § 81 a 82 Zákonníka práce. Ak má byť porušenie pracovnej

disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa,
musí byť toto porušenie pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti a
musídosahovaťurčitýstupeňintenzity.Zákonníkprácenaúčelyskončeniapracovnéhopomerurozlišuje
medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny.
Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho

tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita
porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v rámci ktorej k porušeniu došlo, dôsledky
porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. /
Najvyšší súd SR sp. zn. 5Cdo 74/2008/. Je vždy úlohou súdu posúdiť, či sa zamestnanec dopustil
zavinenéhoporušeniapracovnejdisciplínyavprípadekladnéhozáverurozhodoloakýstupeňporušenia

pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi
konkrétnymi hľadiskami, resp. hranicami, ale berie do úvahy iba špecifiká prejednávanej veci a podporne
aj platnú judikatúru, ak bola prijatá. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa porušenia
pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku alebo
v inom internom predpise hodnotí určité konanie svojho zamestnanca (Krajský súd v Bratislave sp. zn.

9Co/540/2011)“.

21. Odvolací súd zároveň poukazuje na zákonnú úpravu povinností zamestnanca obsiahnutú v čl. 5
Zákonníka práce (Zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce
z pracovnoprávnych vzťahov), v § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (Odo dňa, keď vznikol

pracovný pomer zamestnanec je povinný podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne
podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú disciplínu) a v § 81
písm. e) Zákonníka práce (Zamestnanec je povinný najmä hospodáriť riadne s prostriedkami, ktoré
mu zveril zamestnávateľ, a chrániť jeho majetok pred poškodením, stratou, zničením a zneužitím
a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa). Nemožno zároveň prehliadnuť, že

povinnosti zamestnanca stanovené v § 81 písm. e) Zákonníka práce patria medzi základné povinnosti
zamestnanca. Pod pojmom „oprávnené záujmy zamestnávateľa“ je potrebné nepochybne chápať aj
záujem zamestnávateľa na zachovaní a zveľaďovaní prevádzkovania podniku z hľadiska materiálneho
a finančného, resp. v prípade ak ide o podnikateľa, aj záujem na dosahovaní zisku.

22. Žalovaný správne poukázal (aj s odkazom na príslušnú judikatúru, predovšetkým na rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 29.5.2013, sp.zn. 17CoPr/3/2013) na potrebu nahliadať na
konanie žalobkyne ako na také, ktoré má znaky útoku na majetok zamestnávateľa, teda ide o konanie
v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Rovnako je potrebné takéto konanie spájať so
stratou dôvery zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi a jeho poctivosti. Uvedené konanie je podľa

názoru odvolacieho súdu potrebné hodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to bez ohľadu
na výšku (žalobkyňou) ponechanej sumy. Odvolací súd zároveň konštatuje, že dôsledok predmetného
konanianemožnochápaťibaakovznikškodyvovýške20eurnastranezamestnávateľa,aleajakostratu
jeho zákazky, ktorá skutočnosť svedčí o širšom dôsledku závadového konania vo vzťahu k oprávnenýmzáujmom zamestnávateľa. Naviac, výška škody nemusí vždy predstavovať zásadné kritérium pre
vyhodnotenie miery závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. So zreteľom na vyššie uvedené potom
na vyhodnotenie konania žalobkyne nemá vplyv skutočnosť, že v jej prípade išlo o prvé porušenie

pracovnej disciplíny, keď konanie žalobkyne vzhľadom na jeho charakter samostatne dosahuje intenzitu
závažného porušenia pracovnej disciplíny. Nemožno opomenúť fakt, že v danom prípade ide o vedomé
(úmyselné) konanie, teda nie konanie z nedbanlivosti, pri ktorom by bolo možné vziať do úvahy aj iné
kritériá a hľadiská pri posudzovaní závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. Za týchto okolností potom
nemožno od zamestnávateľa požadovať ponechanie si zamestnanca porušujúceho pracovnú disciplínu

uvedeným závadovým konaním (v podobe materiálneho deliktu) do uplynutia výpovednej doby, a to aj
z dôvodu udržania pracovnej disciplíny u zamestnávateľa. Rovnako nie je udržateľná požiadavka, aby
zamestnávateľ v takomto prípade, pri strate dôvery v zamestnanca a v jeho poctivosť, vynakladal počas
výpovednej doby zvýšené úsilie vo vzťahu ku kontrole zamestnanca, ktorý svojim konaním spôsobil túto
stratu dôvery (napr. prijatím špeciálnych opatrení).

23. Pokiaľ súd prvej inštancie vzal pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou
do úvahy konanie I. A. spočívajúce v netrvaní na vystavení potvrdenia o úhrade, odvolací súd
nepovažoval uvedenú okolnosť za relevantnú, ktorá by mohla akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť
hodnotenie porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne. Odvolací súd na okraj uvádza (v
súvislosti s argumentáciou žalobkyne k podanému odvolaniu), že súd prvej inštancie na podklade

výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré riadne vyhodnotil, dospel k jednoznačnému záveru o tom, že
konanie žalobkyne popísané v okamžitom skončení pracovného pomeru bolo v konaní preukázané a
odvolací súd sa s uvedeným záverom plne stotožnil.

24. Odvolací súd na základe vyššie uvedených úvah dospel v súvislosti s hodnotením porušenia

pracovnej disciplíny žalobkyne k inému záveru ako súd prvej inštancie. V dôsledku odlišného posúdenia
závažnosti porušenia pracovnej disciplíny následne dospel k inému záveru o platnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd považoval okamžité skončenie
pracovného pomeru so žalobkyňou za platné, bolo podľa jeho názoru potrebné žalobu v celom rozsahu
(vrátane nároku na náhradu mzdy) zamietnuť.

25. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil
tak, že žalobu zamietol.

26. O (celých) trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a §

396 ods. 2 C.s.p., a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu
trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa
§ 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktorý vydá súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).