Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/96/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7223200556
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7223200556.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., Mostová
2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zastúpený: Mgr. Tomášom Čentéšom,
PhD., advokátom, Stará Vajnorská 2672/90, 831 04 Bratislava, IČO: 42 124 182, proti žalovanému:
Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova 785/43, 041 90 Košice, IČO: 00 606 707,
zastúpený: ALENA ZADÁKOVÁ - advokát s.r.o., Kováčska 245/32, 040 01 Košice - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 53 209 451, o obnovu konania, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice
zo 16. apríla 2024, č. k. K2-33Cb/6/2023 - 132, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice zo 16. apríla 2024, č. k. K2-33Cb/6/2023 - 132.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu na obnovu konania a
žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej dňa 19.1.2023, ktorou žalobca navrhol obnovu časti konania
pôvodne vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 36Cb/285/2015, konkrétne v časti

právoplatne nepriznanej náhrady paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
160,- eur. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že v čase pôvodne vedeného konania neexistoval (nebol
vydaný) rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „súdny dvor“) sp. zn. C-585/20, obsahujúci
právny názor o práve veriteľa na náhradu nákladov na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej
platby dlžníka v minimálnej paušálnej sume 40,- eur za každú obchodnú transakciu, resp. za každú
oneskorenú platbu pri opakujúcom sa dodávaní tovaru alebo služieb. Keďže rozsudok Súdneho dvora
má vo vzťahu k prejudiciálnym otázkam len deklaratórny charakter, právny stav v SR bol už v čase

pôvodného konania taký, že žalobcovi prináležal celý uplatnený nárok na paušálnu náhradu nákladov
spojených s uplatnením pohľadávok (t. j. 200,- eur namiesto priznaných 40,- eur). Keďže žalobca bez
svojejvinynemoholpočaspôvodnéhokonaniaoznačiťtentorozsudokSúdnehodvoraakolistinnýdôkaz,
tvrdil, že jeho existencia zakladá dôvod na obnovu konania v zmysle § 397 písm. a) zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a § 397 písm. e) CSP.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Dôvodil, že žalobou na

obnovu konania nemožno naprávať (prípadné) pochybenia právneho posúdenia veci. Mal za to, že
vyššie označené rozsudky Súdneho dvora v čase pôvodného konania neboli vyhlásené a netýkajú sa
sporových strán v tomto konaní. S poukazom na uvedené argumentoval, že nie sú splnené zákonné
podmienky pre povolenie obnovy konania.4. Súd prvej inštancie žalobu na obnovu konania posúdil ako podanú oprávnenou osobou, v zákonnej
lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému je obnova konania prípustná, avšak dospel k záveru, že nie sú

naplnené zákonné dôvody pre povolenie obnovy konania.

5. Súd prvej inštancie uviedol, že dôvodom na obnovu konania môžu byť skutočnosti, rozhodnutia
alebo dôkazy, o ktorých kumulatívne platí, že (i) sa týkajú strán a predmetu pôvodného konania, (ii)
ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní,

a (iii) ktoré môžu žalobcovi privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Poukázal, že žalobca v rámci
svojej argumentácie v konaní označil rozhodnutie Súdneho dvora za listinný dôkaz, ktorý je spôsobilým
dôvodom pre pripustenie obnovy konania podľa § 397 písmeno a) CSP, pretože ide o právny stav,
ktorý dokazuje, že existoval už v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie. K uvedenému tvrdeniu žalobcu
súd prvej inštancie argumentoval, že predmetom dokazovania podľa CSP môžu byť výlučne skutkové
otázky.Skutkovépoznatkysútie,ktorépodávajúinformáciuoskutkovýchokolnostiach,ktorézakladajúa

odôvodňujú prejednávaný nárok. Je potrebné ich odlíšiť od právnych poznatkov, ktoré nie sú predmetom
dokazovania. Súdny dvor podáva v predmetnom rozhodnutí výklad európskeho práva, nemôže byť preto
považované za skutkový poznatok.

6.Zároveňdodal,ževovzťahukskutočnostiamadôkazom,ktorémôžubyťdôvodomnaobnovukonania

judikatórne prevláda názor, že tieto sú dôvodom obnovy konania výlučne vtedy, ak existovali už v čase
pôvodného konania, ale strana ich v pôvodnom konaní bez svojej viny nemohla použiť. A to na rozdiel
od rozhodnutí, ktoré podľa § 397 písmeno a) CSP môžu byť dôvodom obnovy konania bez ohľadu na
to, či existovali v čase pôvodného konania.

7.Zazásadnéprerozhodnutievšaksúdprvejinštanciepovažovalnajmäto,žepodľaexplicitnéhoznenia
zákona, dôvodom obnovy konania sú len také skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sa týkajú
strán a predmetu pôvodného konania. Dôvodil, že pri formulovaní dôvodov obnovy konania podľa § 397
písmeno a) CSP zákon podobne ako pri dôvode podľa § 397 písmeno e) CSP striktne trvá na koncepcii
účinkov rozhodnutí inter partes.

8. Súd prvej inštancie mal za to, že účelom dôvodu obnovy konania formulovaného v § 397 písmeno
a) CSP nie je rozšírenie dôvodov vymedzených v § 397 písmeno e) CSP vo vzťahu k rozhodnutiam
súdneho dvora, ale naopak postihnúť iný typ prípadov, a to prípady rozhodnutí iných orgánov verejnej
moci podľa § 194 CSP o otázke, ktorú súd posudzoval v súdnom konaní ako predbežnú. Uviedol,

že v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II súd právne posudzoval nárok žalobcu na
paušálnu náhradu nákladov, t. j. otázku, ktorej rozhodovanie patrí do právomoci konajúceho súdu, nešlo
o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci podľa
§ 194 CSP. Posudzovanie otázky nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov v prípade viacerých
pohľadávok uplatnených jednou žalobou bolo pritom posudzované nejednotne nielen v Slovenskej

republike, ale aj v iných členských krajinách EÚ, o čom svedčí aj položenie otázky súdnemu dvoru.
Až neskoršie rozhodnutie súdneho dvora EÚ viedlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov. Doposiaľ
pritom nebola prekonaná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej výklad zákona
vyslovený iným orgánom, než procesným súdom, ktorý prejednal vec v rámci svojej právomoci, nie je
spôsobilým dôvodom obnovy konania (R 105/1998).

9. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie uzavrel, že rozhodnutie súdneho dvora sp. zn.
C-585/20 zo dňa 20.10.2022 nie je podľa explicitného znenia CSP spôsobilé byť dôvodom na obnovu
konania podľa § 397 písmeno e) CSP, pretože nie je záväzné pre strany sporu a zároveň ani podľa
§ 397 písmeno a) CSP, pretože nie je listinným dôkazom, skutočnosťou, ani rozhodnutím, ktoré sa v

súlade s koncepciou CSP inter partes týka sporových strán. Dodal, že nie je oprávnený posudzovať
súlad zákona alebo zásad, na ktorých je postavený Civilný sporový poriadok s Dohovorom na ochranu
ľudských práv, či Ústavou SR.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému,

ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %.11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b,
d) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že povolí obnovu

konania.

12. Nesprávne právne posúdenie vzhliadol žalobca v tom, akým spôsobom súd prvej inštancie vykladá
ustanovenie § 397 písm. a) CSP a ako sa stavia k argumentácii žalobcu prezentovanej v jeho písomných
podaniach. Zdôraznil, že v zmysle príslušných ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady č.

2011/7/EÚ zo dňa 16.2.2021 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách vo vzťahu k
výške nároku veriteľa voči dlžníkovi na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky (ustanovenia smernice transponované do § 369c OBZ a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013
Z. z.), ktoré v predmetných rozsudkoch sp. zn. C-585/20 zo dňa 20.10.2022 a sp. zn. C-370/2021
zo dňa 1.12.2022 poskytol Súdny dvor Európskej únie, sú pre členské štáty Európskej únie a teda aj
pre Slovenskú republiku a jeho všeobecné súdy záväzné. Na podporu uvedeného názoru odvolateľ

citoval z článku JUDr. Daniely Ježovej, LM.M., PhD. z Ústavu európskeho práva právnickej fakulty
Univerzity Komenského v Bratislave s názvom „Záväznosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie
v prejudiciálnom konaní so zameraním sa na verejné obstarávanie“ a na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. III. ÚS/345/2017-47, ktoré sa odvoláva na rozsudok Súdneho dvora sp. zn.
C-234/04 zo dňa 16.3.2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang & Schick GmbH., ktorý nevylučuje

obnovu konania pred príslušným národným orgánom na základe rozsudku Súdneho dvora, práve
naopak, odkazuje na rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-453/00 zo dňa 13.1.2004 vo veci Kühne &
Heitz NV.

13. Namietal, že všetky štyri podmienky na obnovu konania v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-453/00

zo dňa 13.1.2004 vo veci Kühne & Heitz NV sú pritom splnené aj vo vzťahu k žalobe žalobcu na obnovu
konania. Závery súdu vo vzťahu k prekážkam res iudicata a k dôvodom na obnovu konania pri správnom
konaní platia analogicky aj pri súdnych konaniach. Keďže sú splnené podmienky na obnovu konania v
zmysle judikátu Súdneho dvora Európskej únie, vnútroštátne súdy sú povinné vykladať ustanovenie §
397 písm. a) CSP takým spôsobom, aby chránili práva a právom chránené záujmy žalobcu.

14. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o
deklaratórnych účinkoch rozsudkov súdneho dvora, o tom, že rozhodujúci je stav v čase vyhlásenia
rozsudku, ani s otázkou prednosti nároku ako súčasti práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca
preto považoval rozsudok súdu prvej inštancie za rýdzo formalistický a nepreskúmateľný.

15. Napokon žalobca zdôraznil skutočnosť, že historicky prvý rozsudok Súdneho dvora, ktorý sa týkal
paušálnej náhrady nákladov a výkladu smernice EP a Rady č. 7/2011/EÚ, ktorým je rozsudok sp. zn.
C-585/20 zo dňa 20.10.2022 bol vydaný na základe žaloby a následnej procesnej aktivity sesterskej
spoločnosti žalobcu. Aký procesný význam by teda malo, aby rovnakú prejudiciálnu otázku kládol

Súdnemu dvoru prostredníctvom slovenského všeobecného súdu aj žalobca, keď tak už v rámci skupiny
BFF Banking Group urobila jedna zo spoločností, ktorá patrí do rodiny BFF. Je preto legitímne očakávať,
že ak jedna zo sesterských spoločností dosiahla úspech v prejudiciálnom konaní pred Súdnym dvorom,
nie je potrebné, aby sa každá sesterská spoločnosť z každej členskej krajiny Európskej únie, v ktorej
skupina BFF pôsobí, domáhala vydania samostatných rozsudkov v rámci prejudiciálnych konaní s tou

istou otázkou. Súdny dvor by takéto konanie ani nepripustil. Uvedené znamená, že podmieňovať obnovu
konania v zmysle § 397 písm. e) CSP striktne účastníctvom žalobcu v konaní pred Súdnym dvorom,
je nezlučiteľné s čl. 46 z bodu I Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko potom, ako Súdny dvor rozhodol
v prejudiciálnom konaní vedenom za účastníctva BFF Finance Iberia SAU, by už nikdy nerozhodoval
o takej istej prejudiciálnej otázke položenej všeobecným súdom Slovenskej republiky vo vzťahu k

žalobcovi, len by odkázal na svoje predchádzajúce rozhodnutie.

16. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

17. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej

lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.18. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

19. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované
vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Z obsahu
odvolania v zásade vyplýva, že žalobca nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť,

že žalobca má na vec odlišný názor, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené
podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu o
nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a existencii vady v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP.

20. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil

správne právne závery. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje na neho
(§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu
žalobcu odvolací súd uvádza:

21. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno za podmienok
ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci. Uplatnenie žaloby na obnovu konania podľa §
397 písm. a) CSP vyžaduje existenciu dôkazu, skutočnosti alebo rozhodnutia, týkajúceho sa strán a
predmetu pôvodného konania, ktoré osoba oprávnená na podanie žaloby na obnovu konania bez svojej
viny nemohla použiť v pôvodnom konaní. Pokiaľ ide o skutočnosti alebo dôkazy, musí byť splnená

podmienka ich existencie už počas pôvodného konania. Pokiaľ ide o rozhodnutia, môžu to byť jednak tie,
ktoré reálne existovali už počas pôvodného konania a jednak rozhodnutia nové, teda tie, ktoré boli prijaté
až po právoplatnom rozhodnutí vo veci, keď si súd sám prejudiciálne vyriešil otázku, o ktorej nemôže
sám rozhodovať a po právoplatnom skončení konania, orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka
patrí, túto otázku posúdi odchýlne. V oboch prípadoch (rešpektujúc znenie § 397 CSP) ale platí, že sa

musia (skutočnosti, rozhodnutia, dôkazy) týkať strán sporu a predmetu pôvodného konania.

22. Podľa § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie
je v súlade s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktoré sa týkajú Základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa
osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti.

23. Podľa § 194 CSP, otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa
§ 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť (ods. 1). Ak bolo o otázke podľa ods. 1
rozhodnuté,súdnatakérozhodnutieprihliadneavysporiadasasnímvodôvodnenírozhodnutia(ods.2).

24. Podľa čl. 2 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí

byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty (ods. 1). Právna istota je stav, v
ktorom každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ústavnou, rozhodovacou praxou
najvyšších súdnych autorít, ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže
legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo (ods. 2). Najvyššími súdnymi autoritami
sú Ústavný súd SR, Najvyšší súd SR, v oblasti ich kompetenčného dosahu i Európsky súd pre ľudské

práva a Súdny dvor Európskej únie.

25. Ako bolo uvedené vyššie, dôkazom/rozhodnutím odôvodňujúcim prípustnosť žaloby na obnovu
konania majú byť podľa žalobcu rozsudky Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-585/20 a C-370/21, kde súdny
dvor judikoval, že čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/ES zo dňa 16.2.2011 sa má

vykladať v tom zmysle, že minimálna paušálna náhrada vo výške 40,- eur ako náhrada nákladov
veriteľanavymáhanievdôsledkuoneskorenýchplatiebdlžníkajesplatnánakaždúobchodnútransakciu
nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenom na faktúre včítane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi
ďalších faktúr predmetom jednej žaloby. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia zákona, žalobcomoznačené rozsudky Súdneho dvora EÚ nemôžu byť spôsobilým dôvodom na obnovu konania podľa §
397 písm. e) CSP, pretože nie sú záväzné pre strany sporu a ani podľa § 397 písm. a) CSP, pretože sa
netýkajú strán a predmetu pôvodného konania.

26. K tvrdeniu žalobcu, že ide o dôkazy/rozhodnutia spôsobilé, pretože rozsudky Súdneho dvora EÚ sú
deklaratórne (vykladajú existujúci právny stav) a keďže pre súd je podľa § 217 CSP rozhodujúci stav v
čase vyhlásenia rozsudku, keď bol právny stav (ako ho vyložil Súdny dvor EÚ) rovnaký (t. j. existujúci
už v čase rozsudku, obnovy ktorého sa žalobca domáha), odvolací súd udáva:

27. Primárnym účelom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotnosť výkladu práva EÚ pri jeho
aplikácii súdmi členských štátov. Cieľom je tak „pomôcť“ vnútroštátnemu súdu vo veci, na ktorú sa
vzťahuje právo EÚ, a to všeobecným výkladom ustanovení práva EÚ. Súd rozhodujúci v prejudiciálnom
konaní tak nemôže zaviazať vnútroštátny súd, ako má rozhodnúť v spore vo veci samej, má však
poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď na ním položené otázky, týkajúce sa práva EÚ

relevantného pre rozhodnutie. Rozsudok Súdneho dvora EÚ nadobúda právoplatnosť dňom vyhlásenia,
pričom počnúc uvedeným dňom nadobúda účinky res iudicata. Je spolu s výkladom záväzný pre
vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76, 3.12.1977, Zb. s. 163) ako aj
pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett a Eierkontor,
29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165); pričom situáciu (ak by vnútroštátny súd nerešpektoval jeho záväznosť)

subsumuje prípustnosť žaloby na obnovu konania podľa § 391 ods. 1 písm. e) CSP.

28. Je pravdou, že Súdny dvor EÚ výkladom úniového ustanovenia objasňuje jeho zmysel a pôsobnosť
už od okamihu, kedy dané ustanovenie nadobudlo účinnosť, a ním interpretované ustanovenia musia
vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením

prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálne rozsudky teda majú deklaratórny, nie konštitutívny charakter
(Kühne a Heitz, C-453/00 12.1.2004).

29. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, sú rozsudky Súdneho dvora EÚ, počnúc ich právoplatnosťou
„rozhodovacou praxou“ najvyšších súdnych autorít a strany sporu môžu legitímne očakávať, že ich spor

bude rozhodnutý v súlade s nimi (čo je naplnením princípu právnej istoty - čl. 2 CSP).

30. Relevantné vo veci samej je aj to, že rozsudky, zakladajúce podľa žalobcu dôvod obnovy konania boli
vydané súdnym dvorom až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorého obnovy konania sa žalobca domáha,
preto ho za „ustálenú rozhodovaciu prax“ v okamihu rozhodovania v pôvodnom konaní nemožno

považovať.

31. Ak by aj uvedené neplatilo (t. j. išlo by o rozsudok Súdneho dvora vydaný pred rozhodnutím, ktorého
obnova sa žiada), tak úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval právoplatné
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj preukáže, že je v rozpore s právom Európskeho spoločenstva

(Rozsudok súdneho dvora C-234/04 zo dňa 16.3.2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Scklang & Schick
Gmbh), kde súdny dvor tiež uviedol, že na to, aby sa zachovala stabilita práva a právnych vzťahov,
ako aj riadny výkon spravodlivosti je dôležité, aby sa nemohli napádať súdne rozhodnutia, ktoré sa stali
konečnými. Návrhom na obnovu konania sa preto nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení
pri právnom posúdení veci.

32. Teda ak by aj v čase vyhlásenia rozhodnutia, ktorého obnovy sa žalobca domáha, bol právoplatným
rozsudok sp. zn. C-585/20, nebol by spôsobilým dôvodom pre obnovu konania, pretože vnútroštátny
súd pochybil pri právnom posúdení veci.

33. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS/345/2017-47, kde ústavný
súd (mimo iného) uviedol „...rozhodnutie Súdneho dvora zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania
len vtedy, keď sa týka rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo
veci inej, rieši otázku, majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah...“, tak
odvolací súd udáva, že pre ústavný súd bolo relevantné ustanovenie § 228 ods. 1 písm. e) OSP, podľa

ktorého právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s
rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev.
Uvedená právna úprava (na rozdiel od § 397 ods. 1 písm. a), § 397 ods. 1 písm. e/); nevyžadovalapodmienku záväznosti rozhodnutia pre strany sporu (písm. e/, ani koncepciu účinkov inter partes (písm.
a/)).

34. Len pre úplnosť odvolací súd k odvolateľom použitej argumentácii vo vzťahu k § 217 CSP udáva, že
relevantným v zmysle citovaného ustanovenia je skutkový stav, existujúci v čase vyhlásenia rozhodnutia.

35.Súdprvejinštancietedasprávneuzavrel,ženebolisplnenézákonnépodmienkypreobnovukonania.
Vecne správnym je tak výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy

konania, preto ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Vecne správny je aj výrok II. o trovách
konania, keď v konaní úspešnému žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
Preto aj tento výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil.

36. Keďže v odvolacom konaní úspešnému žalovanému trovy konania nevznikli (k odvolaniu sa
nevyjadroval), odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na

súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo
totorozhodnutievydané,dovolaniemôžepodaťajintervenient,akspolusostranou,naktorejvystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1
C.s.p. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v §

429 ods. 2 C.s.p. ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods.
1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).