Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 16, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-33Cb/6/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7223200556
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Raábová

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:7223200556.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Martou Raábovou v právnej veci žalobcu: A. B. C. D., E. X, XXX

XX A., F.: XX XXX XXX, zastúpený Mgr. Tomáš Čentéš, PhD., advokát so sídlom Stará Vajnorská
2672/90, 931 04 Bratislava, IČO: 42 124 182 proti žalovanému: G. H. I. J. K., L. XXX/XX, XXX XX K., F.:
XX XXX XXX, zastúpený ALENA ZADÁKOVÁ – advokát s.r.o., Kováčska 32, Košice, IČO: 53 209 451,
v konaní o obnovu konania takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu na obnovu konania zamieta.

II. Žalovanému proti žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca návrhom doručeným Okresnému súdu Košice II dňa 20.1.2023 navrhol, aby súd povolili

obnovu súdneho konania v časti týkajúcej sa zamietnutej časti nároku žalobcu na paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp.
zn. 36Cb/285/2015.
Návrh na povolenie obnovy konania žalobca odôvodnil tým, že na Okresnom súde Košice II v konaní
vedenom pod sp. zn. 36Cb/285/2015 sa žalobca domáhal zaplatenia istiny, úrokov z omeškania
a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Konanie bolo právoplatne skončené
dňa 22.02.2022. V časti uplatneného nároku týkajúceho sa paušálnej náhrady nákladov bol žalobca

úspešný len čiastočne, keď bola právoplatným rozsudkom žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 eur, hoci sa žalobca podanou žalobou domáhal
zaplatenia nároku na paušálnu náhradu nákladov v celkovej výške 200 eur, t.j. 40 eur zvlášť za každú
pohľadávku.
Po právoplatnom skončení súdneho konania vyšli najavo také nové skutočnosti, ktoré odôvodňujú
povolenie obnovy konania. S poukazom na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky žalobca zdôraznil, že žaloba na obnovu konania sa netýka žalovanej

istiny, úrokov z omeškania ani priznaných 40 eur titulom paušálnej náhrady nákladov. Žaloba sa týka len
tej časti paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ktorej poskytnutie žalobcovi
bolo súdom v pôvodnom konaní zamietnuté.
Žalobca návrh na podanie žaloby na obnovu konania odôvodnil rozsudkom Súdneho dvora Európskej
únie v konaní vedenom pod sp. zn. C-585/20 zo dňa 20.10.2022. Súdny dvor v predmetnom rozhodnutí
uviedol, že článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES zo dňa 16.2.2011 v boji
proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že minimálna

paušálna suma vo výške 40 eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku
oneskorenej platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti
a uvedenom na faktúre vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej
administratívnej sťažnosti alebo žaloby. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámcisporu medzi sesterskou spoločnosťou žalobcu BFF Finance Iberia SAU na jednej strane a Regionálnym
úradom pre zdravotnú starostlivosť Castilla y León na druhej strane, a to vo veci vymáhania pohľadávok
spoločnosťou BFF od tohto úradu, ktoré zodpovedajú odplatám za poskytnuté služby 21 podnikmi.

Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí zdôrazňuje, že pojem oneskorená platba uvedený v článku
6 ods. 1 a 3 smernice 2011/7 sa vzťahuje na všetky platby uskutočnené ako odplata za obchodné
transakcie a je uplatniteľný na každú obchodnú transakciu posudzovanú jednotlivo. Smernica tak
stanovuje súvislosť medzi minimálnou paušálnou sumou stanovenej v jej článku 6 ods. 1 a každou
obchodnou transakciou nezaplatenou v termíne splatnosti uvedenou na faktúre alebo v rovnocennej

výzvenazaplatenie.Faktúrysa považujúzavýzvynazaplatenieapretopredstavujúdôležitédokumenty
v reťazci obchodných transakcií. Súdny dvor zároveň uviedol, že právo vymáhať zákonné úroky
z omeškania a nárok na minimálnu paušálnu sumu podľa článku 6 smernice 2011/7 vznikajú v dôsledku
oneskorenej platby a týkajú sa obchodných transakcií posudzovaných jednotlivo.
Zákonné úroky ako aj paušálna suma sa stanú splatnými automaticky po uplynutí lehoty splatnosti
stanovenej v článku 4 smernice. Zo znenia článku 4 ods. 1 smernice 2011 pritom vôbec nevyplýva, že

by rozhodnutie veriteľa predložiť jednému dlžníkovi jedno vymáhanie pohľadávky zahŕňajúce viacero
faktúr, ktoré neboli zaplatené v lehote splatnosti, mohlo zmeniť podmienky splatnosti zákonných úrokov
z omeškania alebo podmienok splatnosti minimálnej paušálnej sumy 40 eur stanovených v článku
6 ods. 1 tejto smernice. Naopak, skutočnosť, že tieto zákonné úroky a paušálna suma sú splatné
automaticky bez potreby upozornenia predpokladá, že rozhodnutie veriteľa pokiaľ ide o spôsoby

vymáhania nezaplatených pohľadávok, nie je relevantné na účely splatnosti uvedených zákonných
úrokov ako aj uvedenej paušálnej sumy.
Z doslovného a kontextuálneho výkladu vyplýva, že minimálna paušálna suma vo výške 40 eur ako
náhrada nákladov za vymáhanie je splatná veriteľovi, ktorý si splnil svoje povinnosti v súvislosti s každou
platbou, ktorá nebola uskutočnená po termíne splatnosti odplaty za obchodnú transakciu uvedenú na

faktúre,aleborovnocennejvýzvenazaplatenie,okremprípadu,žedlžníkniejezodpovednýzavzniknuté
meškanie.
Tento výklad článku 6 smernice 2011/7 potvrdzuje účel tejto smernice, a to bojovať proti oneskorených
platbám v obchodných transakciách z dôvodu negatívnych účinkov takýchto oneskorení na likviditu
podnikov, ich konkurencieschopnosť a ziskovosť. Cieľom smernice 2011/7 je nielen odradiť od

oneskorených platieb, ktoré by sa mohli stať finančne zaujímavými pre dlžníka z dôvodu nízkych úrokov,
alebo neexistencie úrokov, ale aj účinne chrániť veriteľa pred takýmito oneskoreniam tým, že sa mu
zabezpečí čo najúplnejšia náhrada nákladov na vymáhanie, ktoré vynaložil.
Paušálna náhrada nákladov zahŕňa náklady na vymáhanie administratívnych nákladov, náhradu za
interné náklady, ktoré vznikli v dôsledku oneskorenej platby. Podanie jedinej sťažnosti na vymáhanie

platby týkajúce sa viacerých nezaplatených obchodných transakcií po termíne splatnosti náležite
uvedených vofaktúrachalebovrovnocennýchvýzvachnazaplatenienemôžemaťzanásledokzníženie
minimálnej paušálnej sumy splatnej ako náhrada nákladov na vymáhanie za každú oneskorenú platbu.
Takéto zníženie by v prvom rade zbavovalo potrebného účinku článku 6 tejto smernice, ktorého cieľom
je odradiť od oneskorených platieb, ale aj nahradiť veriteľovi náklady na vymáhanie, ktoré mu vznikli.

Tieto náklady vedú k zvýšeniu podielu počtu platieb a súm, ktoré dlžník neuhradí načas. Zníženie by
tiež znamenalo priznať dlžníkovi výnimku z nároku na paušálnu sumu stanovenú v článku 6 ods. 1
uvedenej smernice bez akéhokoľvek objektívneho dôvodu, čo je v rozpore s článkom 7 ods. 1 druhým
pod odsekom písmena c) tejto smernice. Zníženie paušálnej náhrady nákladov by napokon viedlo
k oslobodeniu dlžníka od časti finančnej záťaže vyplývajúci z jeho povinnosti zaplatiť na základe každej

nezaplatenej faktúry po termíne splatnosti paušálnu sumu vo výške 40 eur stanovenú v článku 6 ods. 1
smernice. Súdny dvor EÚ zároveň zdôraznil, že právo na primeranú náhradu stanovenú v článku 6 ods.
3 smernice 2011/7 sa vzťahuje na náklady na vymáhanie, ktoré presahujú minimálnu sumu 40 eur, na
ktorú má veriteľ nárok automaticky podľa článku 6 ods. 1 smernice. Článok 6 ods. 3 smernice 2011/7
neobmedzuje právo veriteľa na získanie paušálnej sumy stanovenej v článku 6 ods. 1 smernice. Na

článok 6 ods. 3 smernice 2011/7 sa tak nemožno odvolávať s cieľom obmedziť právo veriteľa na získanie
paušálnej sumy stanovenej v článku 6 ods. 1 tejto smernice.
Výklad článku 6 smernice 2011/7, podľa ktorého minimálna paušálna suma splatná za každú obchodnú
transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti, ktorá je uvedená na faktúre, ak je táto faktúra predložená
spolu s ďalšími faktúrami v rámci jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby neznamená, že ide

o uloženie sankcií dlžníkovi. V zmysle uvedeného minimálna paušálna suma vo výške 40 eur ako
náhrada nákladov veriteľa za vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej platby dlžníka je splatná
za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú na faktúre vrátane prípadu,keďjetátofaktúraspomedzialebospolusďalšímifaktúramipredmetomjednejadministratívnejsťažnosti
alebo žaloby.
Žalobca uviedol, že prejudiciálnym konaním súdny dvor zjednotil rozhodovaciu činnosť vnútroštátnych

súdov členských štátov pri aplikácii a výklade práva Európskej únie. Ak teda Európsky súdny dvor
judikoval, že veriteľovi prislúcha nárok 40 eur za každú faktúru, a to bez ohľadu na to, či si žalobca
jednou žalobou uplatnil nárok len z jednej faktúry, alebo z 1000 faktúr. Žalobca má za to, že v pôvodnom
konaní súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci keď ustálil, že žalobcovi prislúcha 40 eur
za všetky uplatnené pohľadávky.

Žalobca tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v konaní vedenom pod sp. zn. C-370/2021 zo
dňa 1.12.2022. Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora EÚ pýtal, či má článok 6 ods. 1 smernice 2011/7
spojený s článkom 3 smernice sa vykladať tak, že ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce sa
dodávanie tovaru alebo poskytovanie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí
zaplatiť v stanovenej lehote, suma 40 eur ako minimálna paušálna náhrada nákladov veriteľa je splatná
za každú oneskorenú platbu, alebo sa má zaplatiť len raz bez ohľadu na počet oneskorených platieb.

Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-370/2021 uviedol, že ak jedna a tá istá zmluva upravuje opakujúce
sa dodávanie tovaru alebo poskytnutie služieb, pričom sa za každé dodanie alebo poskytnutie musí
zaplatiť v stanovenej lehote, veriteľovi prináleží za každú oneskorenú platbu suma 40 eur ako minimálna
paušálna náhrada nákladov za vymáhanie.
ŽalobcatiežpoukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSRvkonanívedenompodsp.zn.2Obdo/59/2021

zo dňa 30.11.2022, ktorým poukázal na citované závery Súdneho dvora EÚ a konštatoval, že minimálna
paušálna suma vo výške 40 eur ako náhrada nákladov na vymáhanie je splatná veriteľovi, ktorý si
splnil svoje povinnosti v súvislosti s každou platbou, ktorá nebola uskutočnená po termíne splatnosti
odplaty za obchodnú transakciu uvedenú na faktúre alebo rovnocennej výzve na zaplatenie okrem
prípadu, že dlžník nie je zodpovedný za vzniknuté omeškanie. Preto v prípade podania jedinej žaloby

na vymáhanie platby týkajúcej sa viacerých nezaplatených obchodných transakcií po termíne splatnosti
náležite uvedených vo faktúrach alebo v rovnocenných výzvach na zaplatenie, nemôže mať za následok
zníženie minimálnej paušálnej sumy splatnej ako náhrada nákladov na vymáhanie za každú oneskorenú
platbu. Zníženie takejto náhrady by v konečnom dôsledku viedlo k oslobodeniu dlžníka od časti finančnej
záťaže vyplývajúcej z jeho povinnosti zaplatiť na základe každej nezaplatenej faktúry po termíne

splatnosti paušálnu sumu vo výške 40 eur.
Žalobca ďalej uviedol, že žalobu na obnovu konania podal v rámci subjektívnej prekluzívnej lehoty,
nakoľko rozsudky Súdneho dvora EÚ boli vyhlásené dňa 20.10.2022 a 1.12.2022. Subjektívna
trojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby žalobcovi uplynula dňa 20.1.2023. Žalobca zároveň
poukázal na to, že neuplynula ani objektívna trojročná prekluzívna lehota na podanie žaloby na obnovu

konania, nakoľko konanie bolo právoplatne skončené dňa 15.11.2022.
Žalobca poukázal na § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého je pre posúdenie zákonnosti a vecnej správnosti
rozsudkuurčujúcistavobjektívneexistujúcivčasevyhláseniarozsudku.Včasevyhláseniapredmetného
rozsudku Okresného súdu Košice II, ktorým žalobcovi nebol priznaný požadovaný nárok na paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, ale len suma 40 eur, bol právny stav taký, že

žalobca mal nárok na celú žiadanú výšku paušálnej náhrady nákladov v sume 3.520 eur.
Počas pôvodného konania ešte neboli vydané dva rozsudky Súdneho dvora EÚ a tieto žalobca nemohol
označiť v pôvodnom súdnom konaní ako listinné dôkazy. Z uvedeného dôvodu sú tieto rozsudky
dôvodom na obnovu konania v zmysle § 397 písm. a) CSP, pretože ide o skutočnosti, rozhodnutie,
alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu

konania bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutia vo veci.
To, že počas pôvodného konania neboli Súdnym dvorom EÚ vydané predmetné dva rozsudky
neznamená, že právny stav záväzný pre všeobecný súd SR nebol taký, ako v týchto svojich rozsudkom
uvádza Súdny dvor EÚ. Žalobca mal už v čase vydania rozsudku všeobecného súdu SR nárok na celú

žalovanú sumu paušálnej náhrady nákladov, nie len na sumu 40 eur.
Žalobca pritom vychádza zo skutočnosti, že rozsudky Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k prejudiciálnym
otázkam majú len deklaratórny charakter, nie charakter konštitutívny. Podľa právnej vedy rozhodnutie
Súdneho dvora platí ex tunc a nie ex nunc. Výklad určitého ustanovenia úniového práva objasňuje
význam a dosah tohto ustanovenia tak, ako má byť chápané a využívané od okamihu svojho vstupu

do platnosti. Súdy preto musia používať takto vyložené ustanovenie iné právne vzťahy vzniknuté
a založené pred rozhodnutím súdneho dvora, ktoré podalo výklad. Žalobca pritom poukázal na rozsudok
Súdneho dvora EÚ C-417/13, podľa ktorého rozsudok v prejudiciálnom konaní nemá konštitutívnu, aledeklaratórnu povahu s tým dôsledkom, že jeho účinky zásadne platia od dátumu nadobudnutia účinnosti
pravidla, ktoré je predmetom výkladu.
Ak slovenský všeobecný súd teda rozhodol opačne ako Súdny dvor EÚ v otázke paušálnej náhrady

nákladov, tak slovenský všeobecný súd postupoval v rozpore s § 217 ods. 1 CSP, pretože nerozhodol
na základe stavu, aký už vtedy bol. Niet žiadnych pochýb o tom, že v čase vydania rozsudku Okresným
súdom Košice II č.k. 36Cb/285/2015 dňa 12.01.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.02.2022
avykonateľnosť26.02.2022bolprávnystavtaký,žežalobcoviprináležalcelýnároknapaušálnunáhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nie len nárok na 40 eur.

Žalobca poukázal na to, že žalobu na obnovu konania podal z dôvodu § 397 písm. a) CSP, nie podľa §
397 písm. e) CSP, podľa ktorého je prípustná žaloba na obnovu konania vtedy, ak právoplatný rozsudok
všeobecného súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, Rady EÚ alebo komisie, ktoré je
záväzné pre strany. Predmetné rozsudky Súdneho dvora EÚ nie sú záväzné pre žalobcu, napriek tomu,
že v konaní C-585/2020 bola žalobcom španielska sesterská spoločnosť žalobcu.
Žalobca v tejto súvislosti poukázal na jeden z názorov právnej vedy, podľa ktorých § 397 ods. 1 písm.

e) CSP neobsahuje žiadne pravidlo, čo s rozhodnutiami označených inštitúcií EÚ, ktoré boli vynesené,
resp. prijaté pred právoplatnosťou rozsudku, proti ktorému sa podáva žaloba na obnovu konania. Takéto
rozhodnutia podľa citovaného názoru mali byť súčasťou právneho a skutkového základu napádaného
rozsudku a ak neboli, nemôže to zakladať podľa princípov, na ktorých stojí tento mimoriadny opravný
prostriedok nárok na žalobu o obnovu konania. Žalobca uviedol, že rozhodnutia Rady EÚ alebo Komisie

sú záväzné právne akty súčasť sekundárneho práva EÚ. V rozhodnutí, ktoré označuje tých, ktorým je
určené, je záväzné len pre nich. Popritom sa zabúda, že rozhodnutia môžu mať po Lisabonskej zmluve
všeobecnú platnosť, t.j. nemajú konkrétne určeného adresáta. Aj rozhodnutia, ktoré majú určených
adresátov sa môžu hoci nepriamo týkať aj tretích osôb. Vo vzťahu k rozhodnutiam súdneho dvora ako
dôvodom na obnovu konania je v literatúre uvedené, že zákonodarca mal mať v § 397 písm. e) CSP

na mysli rozsudky a uznesenia súdneho dvora, ktoré nie sú súčasťou judikatúry. Nie je úplne jasné, či
rozsudky a uznesenia súdneho dvora sú alebo nie sú prameňom práva. Rozsudky a uznesenia, ktoré
boli prijaté pred vynesením rozsudku, proti ktorému sa podáva žaloba na obnovu konania, mali tvoriť
právny základ tohto rozsudku, a preto by podľa tohto názoru mali byť spôsobilé založiť obnovu konania.
Ak po vynesení rozsudku, proti ktorému sa podáva žaloba o obnovu konania bol vyhlásený rozsudok

alebo vydané uznesenie súdneho dvora, tak základnou otázkou je preskúmať, či takéto rozhodnutie
súdneho dvora je pre strany záväzné. Pri zastávaní stanoviska, že rozsudky a uznesenia súdneho dvora
sú prameňmi práva nebude potrebné riešiť, čo znamená záväznosť konkrétneho súdneho rozhodnutia
pre strany v konaní o obnovu, t.j. či táto záväznosť bude mať vecný alebo aj osobný rozsah, prípadne
sa budú vyžadovať oba tieto rozsahy.

2. Žalovaný žalobu na obnovu konania označil v celom rozsahu za nedôvodnú. Žalobca podľa
žalovaného odôvodňuje žalobu na obnovu konania odkazujúc na § 397 písm. a) a e) CSP. Argumentácia
žalobcu nezakladá procesnú prípustnosť obnovy konania, a to z dôvodu, že v prípade obnovy konania
musí vždy ísť len o dôkazy o skutkových okolnostiach, nie o právne posúdenie veci a tiež rozhodnutie,

resp.dôkazy,ktorésúpodkladompreobnovukonaniatumuseliexistovaťužvčasevyhláseniarozsudku.
Podmienkou na uvádzanie nových skutočnosti a dôkazov tak, ako to predpokladá § 397 písm. a) CSP je,
že museli existovať už v pôvodnom konaní, inak by tu vznikol rozpor s § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd musí vychádzať zo skutkového stavu existujúceho v čase vyhlásenia rozhodnutia. Nasvedčuje tomu
zákonná formulácia „bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní“, lebo použiť možno len tie

skutkové okolnosti alebo dôkazy, ktoré existovali v čase pôvodného konania.
Obnovakonaniajemimoriadnyopravnýprostriedok,ktorýmmožnozapodmienokstanovenýchvzákone
dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne.
Návrhom na obnovu konania sa však nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom
posudzovaní veci, alebo nesprávnosti procesnej povahy. Na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa

povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Žalovaný poukázal
na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, na rozhodnutie vo veci vedenej pod sp. zn. 2Cdo
1210/2015, kde Najvyšší súd konštatoval, že vecná nesprávnosť rozhodnutia napadnutého návrhom na
obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania.
Rovnako poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4Cdo 83/99,

kde najvyšší súd uviedol, že vecná nesprávnosť rozsudku, nesprávne skutkové a právne závery súdu,
ktorého obnova konania sa navrhuje, nie je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy
konania.Napokon poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 185/96, kde
najvyšší súd posudzoval otázku, či dôvodom na obnovu konania je aj právny názor na výklad zákona
vyslovený iným orgánom, v ktorom dospel k záveru, že nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania.

Právny názor na výklad zákona vyslovený iným orgánom než súdom, ktorý prejednal veci v rámci svojej
právomoci nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania.
Žalovaný uviedol, že žalobca mal možnosť napadnúť rozsudok dovolaním prípadne ústavnou
sťažnosťou, a tak zvrátiť nesprávne právne posúdenie tak, ako to urobil aj v konaní vedenom Okresným
súdom Košice II pod sp. zn. 36Cb/126/2018, o čom predložil ako dôkaz uznesenie Najvyššieho súdu

SR 2Obdo 59/2021.
Žalovaný ďalej uviedol, že podľa súčasného znenia Civilného sporového poriadku môže strana
podať žalobu na obnovu konania v prípade, keď súd nerešpektoval rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
a nezohľadnil ho vo svojom rozhodnutí. Je nepochybné, že rozsudok Súdneho dvora EÚ, na ktorý
poukazuje žalobca v čase rozhodnutia nebol vyhlásený, a teda nie je možné vyčítať súdu, že ho
nerešpektoval. Navyše nie je splnená ani ďalšia podmienka, že sa rozsudok týka strán sporu.

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9Co/111/2017 uviedol, že obnova konania má
v systéme opravných prostriedkov osobitné postavenie, pretože ním možno napadnúť rozhodnutie,
ktoré už nadobudlo právoplatnosť. CSP vychádza z tejto mimoriadnej povahy a v nadväznosti na
to aj upravuje podmienky, za ktorých je obnova konania prípustná. Princíp právnej istoty tu môže
ustúpiť iba výnimočne, a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov

a napravenie vád najzákladnejších dôležitostí pre súdny systém a nie z dôvodu právnej istoty. Pri
uplatnení tézy vyplývajúcej z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutia
súdov predstavujúce res iudicata majú zostať nedotknuté je potrebné na prípadné možnosti prelomenia
záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto zásady. Právnu
úpravu, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom

prípade vykladať rozširujúco. Namieste je skôr reštriktívny výklad.

3. Žalobca v replike zo dňa 03.07.2023 uviedol, že nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, pretože
podľa doslovného znenia § 397 písm. a) CSP možno podať proti právoplatnému rozsudku žalobu na
obnovu konania aj vtedy, ak sú tu rozhodnutia týkajúce sa strán sporu a predmetu pôvodného konania,

ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní,
ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Z toho žalobca dovodzuje, že dôkazy
predložené v rámci konania o žalobe na obnovu konania sa nemusia týkať výlučne iba skutkových
okolností. Procesná prípustnosť žaloby na obnovu konania nie je viazaná len na skutkové okolnosti, ale
môže sa týkať aj rozhodnutí o právnych otázkach. V tomto prípade je takým rozhodnutie Súdneho dvora

EÚ,ktoréjedeklaratórnejpovahy.PrávnystavtakýakovspomínanomrozsudkuC-585/20vyslovilsúdny
dvor, platil už v čase vydania rozsudkov v konaní pred slovenskými všeobecnými súdmi. Žalobca však
v tom čase nevedel preukázať listinným dôkazom ani v jednom z konaní v podobe rozsudku súdneho
dvora. Ak podľa CSP platí, že súd je viazaný stavom pre vydávanie rozsudku a ak platí, že právny
stav v zmysle predpisov EÚ bol v čase rozhodovania slovenských súdov taký, ako následne vyriekol

súdny dvor, tak tu hovoríme o učebnicovom prípade, kedy obnova konania podľa § 397 písm. a) CSP je
procesne možná a prípustná. Typickými rozhodnutiami, ktoré sú dôvodom na obnovu konania v zmysle
ustanovenej praxe sú rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach. Ide o nové rozhodnutia prijaté až po
právoplatnom rozhodnutí vo veci, čiže ide o prípady právnych otázok, ktoré súd v pôvodnom konaní
rozhodol inak. Ak súd prejudiciálne posúdil otázku, o ktorej nemôže sám rozhodovať po právoplatnom

skončení tohto konania orgán, do ktorého právomoci prejudiciálna otázka patrí, túto otázku posúdi
odchýlne. Ide o typický dôvod na obnovu konania.
Aplikujúc analógiu jediný súdny orgán, ktorý je oprávnený záväzne vykladať právo EÚ je práve Súdny
dvor EÚ. Interpretačné stanovisko Európskej komisie v predmetnej smernici č. 7/2011/EÚ o tom, že
žalobcovi prislúchal voči žalovanému nárok na paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 eur za každú

faktúru, slovenské všeobecné súdy ignorovali, ani sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s jeho znením
vo svojich rozhodnutiach, hoci je súčasťou súdneho spisu vedeného v pôvodnom konaní, ktorého
obnovu žiada žalobca povoliť. Čiže keď si slovenské všeobecné súdy posudzovali otázku, ako vykladať
ustanovenie príslušnej smernice, postupovali v rozpore s právom EÚ a v rozpore s už vtedy známym
stanoviskom Európskej komisie, pričom túto otázku právne záväzne s deklaratórnymi účinkami posúdil

neskôr Súdny dvor EÚ.
Metódou analogie legis je preto možné dospieť k rovnakému záveru ako pri prejudiciálnych otázkach,
teda rozsudok Súdneho dvora EÚ je dôvodom na obnovu konania. Žalobca nedisponuje žiadnym iným
procesným prostriedkom pre účely ochrany svojich práv a právom chránených záujmov. Nemohol podaťdovolanie,nebolvdanejchvílizákonnýdôvodnapodanieústavnýchsťažností.Vdôsledkurozhodovacej
činnosti všeobecných súdov prišiel žalobca o peňažný nárok, ktorý mu prislúchal, pričom mu prislúchal
už v čase vydania rozhodnutí slovenských všeobecných súdov.

Vo vzťahu k ustálenej rozhodovacej praxi súdnych autorít, ktorú vo svojom vyjadrení cituje žalovaný
žalobca uviedol, že základom argumentácie žalobcu pri jeho žalobách na obnovu konania je, že ak by
v čase vydania rozsudkov všeobecnými súdmi SR existoval predmetný rozsudok Súdneho dvora EÚ,
tak by ho predložil do pôvodných konaní a slovenské všeobecné súdy by ho museli rešpektovať, pretože
výklad súdneho dvora je pre ne právne záväzný. Tento rozsudok v tomto čase neexistoval.

Zároveň však právny stav bol taký, ako konštatoval súdny dvor už v čase vydania rozsudku v pôvodnom
vnútroštátnom konaní. Dôkaz o tom nemohol žaloba predložiť v pôvodnom konaní, teraz ním disponuje
a žiada na základe neho povoliť obnovu konania.
Žalobca nepodal teda svoju žalobu len preto, že vec bola nesprávne právne posúdená slovenskými
všeobecnými súdmi. Žalobca podal žalobu preto, pretože sa objavil listinný dôkaz, ktorý nemohol
predložiť v pôvodnom konaní pretože neexistoval, avšak je spôsobilý mať za následok priaznivejšie

rozhodnutie všeobecným súdom v prospech žalobcu.
Niektoré rozhodnutia citované žalovaným nie je možné stotožňovať so situáciou v tomto konaní. V tomto
konaní nejde o situáciu, keď sa v praxi zmení rozhodovacia prax všeobecných súdov, alebo pre
jej zásadné rozhodnutie, ktoré zmení dovtedajšiu prax a je výsledkom dovolacieho konania alebo
rozhodnutia dovolacieho súdu. Žalobca čiastočne neuspel v súdnom konaní, ktoré sa týkalo nároku

majúceho základ v smernici EÚ. Tá navodila právny stav, ktorý bol už v čase vydania rozsudku
slovenského všeobecného súdu taký, že žalobca mal nárok na 40 eur zvlášť za každú faktúru. Nevedel
to podložiť listinným dôkazom.
Žalobca poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 10Copr
13/2016, podľa ktorého nové dôkazy sú spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je nimi možné

preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre stranu priaznivejšie rozhodnutie vo
veci a ktoré napriek tomu, že v čase pôvodného konania objektívne existovali, bez svojej viny nemohla
použiť v pôvodnom konaní napr. preto, lebo o nich nevedela, ani inak z procesného hľadiska nezavinila
nesplnenie povinnosti tvrdenia alebo dôkaznú povinnosť. Nová uvádzaná skutočnosť musí byť spojená
vždy s novým dôkazom. Dôvodom obnovy konania môžu byť dôkazy, ktoré existovali v čase pôvodného

konania, ako aj dôkazy, ktoré vznikli po rozhodnutí súdu, ale sú spôsobilé dokázať rozhodné skutočnosti
tvrdené pred rozhodnutím súdu. Dôvodom obnovy konania môže byť aj taká skutočnosť, ktoré síce
sama o sebe nie je spôsobilá privodiť pre žalobcu navrhujúceho povoliť obnovu konania priaznivejšie
rozhodnutie, ale v spojení s už rozhodnými skutočnosťami je na to spôsobilá.
Žalobca zdôraznil, že rozsudok nemohol napadnúť ani dovolaním, ani ústavnou sťažnosťou, nakoľko

nemohla byť splnená požiadavka § 422 ods. 1 písm. a) CSP.

4. Žalobca doručil doplnenie svojej doterajšej argumentácie zo dňa 09.04.2024, v rámci ktorej
uviedol, že s ohľadom na doterajšie neprávoplatné rozsudky tamojšieho súdu v skutkovo a právne
identických veciach vydaných v konaniach vedených pod sp. zn. K2-31Cb/4/2023, K2-31Cb/5/2023,

K2-31Cb/6/2023 a K2-31Cb/7/2023, v ktorých bežia aktuálne odvolacie konania na základe odvolaní
žalobcu, si žalobca dovoľuje doplniť svoju doterajšiu argumentáciu v tomto súdnom konaní o
argumentáciu z odvolacích konaní, tak, ako ju uviedol v predmetných odvolaniach v nezmenenej
podobe.
Žalobca vzhliada nesprávne posúdenie veci v tom, akým spôsobom súd prvej inštancie vykladá

ustanovenie § 397 písm. a) Civilného sporového poriadku a ako sa stavia k argumentácii žalobcu
prezentovanej v jeho písomných podaniach a na súdnom pojednávaní dňa 18.09.2023. Súd prvej
inštancie správne uviedol, že v našom prípade hovoríme o rozsudkoch Súdneho dvora Európskej
únie vydaných v rámci prejudiciálnych konaní ako o listinných dôkazoch, ktoré sú podľa žalobcu
(podľa právneho názoru súdu prvej inštancie nie) použiteľné na obnovu konania ako právne relevantný

dôvod podľa § 397 písm. a) CSP. Na úvod odvolania považujeme za dôležité zdôrazniť, že v zmysle
príslušných ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ zo dňa 16.02.2011 o
boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách vo vzťahu k výške nároku veriteľa voči
dlžníkovi na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (ustanovenia
smernice transponové do § 369c Obchodného zákonníka a § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.),

ktorý v predmetných rozsudkoch sp. zn. C-585/20 zo dňa 20.10.2022 a sp. zn. C-370/2021 zo dňa
01.12.2022 poskytol Súdny dvor Európskej únie, je pre členské štáty Európskej únie, a teda aj Slovenskú
republiku a jeho všeobecné súdy, záväzný. Záväznosť rozsudkov Súdneho dvora je podľa nášho názoru
základný a absolútne kľúčový faktor, ktorý robí súdom prvej inštancie zmienený judikát Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky R 105/1998 nepoužiteľný pre súdne konanie vedené na základe žaloby
žalobcu na obnovu konania. K tomu, že rozsudky Súdneho dvora sú všeobecne záväzné, si dovoľujeme
citovať z článku pani JUDr. Daniely Ježovej, LL.M., PhD. z Ústavu európskeho práva Právnickej fakulty

Univerzity Komenského v Bratislave s názvom „Záväznosť rozhodnutí súdneho dvora Európskej únie
v prejudiciálnom konaní so zameraním sa na verejné obstarávanie“, ktorý vyšiel v zborníku ACTA
FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE Tomus XXXVIII 2/2019 na stranách 74 až
83: „V rámci Lisabonskej zmluvy členské štáty vlastne akceptovali záväznosť súdnych rozhodnutí
Súdneho dvora EÚ, a to prostredníctvom deklarácie týkajúcej sa prednosti práva EÚ, ktorá vychádzala

z rozhodnutia Costa vs. ENEL. Na základe uvedeného bola prebratá judikatúra Súdneho dvora týkajúca
sa základných zásad a princípov európskeho práva. V otázke právnej relevancie tejto deklarácie bolo
prezentovaných viacero právnych názorov, ktoré polemizovali s normatívnou záväznosťou judikatúry
Súdneho dvora na základe tejto deklarácie. V prípade Da Costa (C-28-30/62 Da Costa en Schaake
NV, Jacob Meijer NV, Hoechst-Holland NV v. Administration fiscale néerlandaise, rozsudok z 27. 03.
1963) Súdny dvor už v roku 1963 zaviedol v zásade všeobecnú záväznosť jeho výkladu európskeho

práva poskytnutého v rámci prejudiciálneho konania. Súdny dvor sa snaží budovať systém jednotnosti
a systematickosti nielen európskeho práva, ale aj judikatúry súdu. Je potrebné podotknúť a uvedomiť
si určitý hybridný charakter Súdneho dvora ako ústavného, správneho a medzinárodného súdu. Preto
označujeme tento súd ako súd sui generis. Súdny dvor plní funkciu ústavného súdu práve v tom konaní o
prejudiciálnejotázke,kdesazaoberáplatnosťoualeboneplatnosťoujednotlivýchaktovÚnie.Relevancia

prejudiciálneho konania nielen na judikatúru národných, a tak aj slovenských súdov, ale aj na samotný
legislatívny proces, je zrejmá zo zásadného faktu a to, že výklad európskeho práva poskytnutý Súdnym
dvorom v tomto konaní je záväzný. Rozhodnutie Súdneho dvora vo veci prejudiciálneho konania je
záväzné tak pre súd, ktorý otázku položil ako aj pre všetky ostatné súdy členských štátov Európskej
únie. Jednotnosť a súlad práva EÚ možno zabezpečiť iba za podmienky, že judikatúra Súdneho dvora,

t. j. výklad ustanovení európskeho práva bude záväzný na všetky prípady vo všetkých členských štátoch
podľa tejto judikatúry. Záväznosť rozhodnutia o prejudiciálnej otázke možno vysvetliť s cieľom postupu
uvedeného v článku 267 ZFEÚ, a to zabezpečiť jednotný výklad práva Únie v celej Únii a tento cieľ
by mohol byť ohrozený, ak výklad, ktorý urobil Súdny dvor, je záväzný iba v konkrétnom prípade. Je
potrebné uviesť, že Súdny dvor rozvíja svoju judikatúru týkajúcu sa právnej otázky aj v rozsudkoch

vydaných v iných konaniach, napríklad vo veci Komisia vs Taliansko (C-129/00, Komisia vs Talianska
republika,rozsudokz9.decembra2003,I-14672),kdevydalSúdnydvorrozhodnutiepozváženížiadosti
komisie o vyhlásenie, že príslušný členský štát nesplnil svoje povinnosti, Súdny dvor sa odvolal na
svoju predchádzajúcu judikatúru z prejudiciálneho konania, a to konkrétne rozhodnutie vo veci Dilexport
(C-343/96, Dilexport, rozsudok z 9. februára 1999, I-600) a vysporiadal sa s prípadom tak, že na základe

tejto judikatúry vyhlásil nesplnenie povinnosti. Nie je pochýb o tom, že judikatúra Súdneho dvora je
záväzná nielen pre súdy, ale aj pre zákonodarné orgány a výkonné orgány, napr. ak Súdny dvor vo
svojom rozsudku Regina v. Secretary of State (C-167/97, Regina v. Secretary of State, rozsudok z 9.
februára 1999, I-666) pre zamestnanosť, prostredníctvom výkladu článku 119 Zmluvy o Európskom
spoločenstve, vyhlásil, že kompenzácia za neoprávnené prepustenie spadá pod definíciu odmeny a

nemožno prijať právnu normu v rozpore s touto interpretáciou. Súdny dvor je známy že v rámci svojej
judikatúry bohato odkazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia v podobných veciach a tieto cituje.“
Ďalej poukazujeme napríklad aj na dizertačnú prácu pani M. F. N. J., J. z Katedry medzinárodného a
európskeho práva, odbor Medzinárodné a európskej práva Právnickej fakulty Masarykovej univerzity so
sídlom v Brne na tému „Povaha a účinky rozhodnutí Soudního dvora EU“, publikovaná v roku 2020,

strany 157 a 158. Zároveň vnímame ako dôležité, že žalobca argumentáciu identickú s odôvodneniami
rozsudkov Súdneho dvora vzniesol už v pôvodnom konaní pred súdom prvej inštancie, nejde preto o
akúsi špekuláciu zo strany žalobcu. Jednoducho povedané, žalobca v čase konania pred všeobecným
súdom Slovenskej republiky, tak povediac, „mal pravdu“, pričom táto „pravda“ mu mala priniesť úspech
aj v časti paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Nejedná sa o nejakú

ex post „špekuláciu“ zo strany žalobcu, ktorý by sa snažil využiť tak trošku egoistickým spôsobom
rozsudky Súdneho dvora vo svojej prospech. Naopak, žalobca bojuje za to, aby bol svojim spôsobom
rehabilitovaný vo vzťahu k predmetnému nároku zo strany všeobecných súdov Slovenskej republiky.
Ďalej poukazujeme na bod 21. odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 345/2017-47. Predmetné uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sa odvoláva na rozsudok

Súdneho dvora sp. zn. C-234/04 zo 16. marca 2006 vo veci Rosmarie Capférer proti Schlang &
Schick GmbH. Ten však nevylučuje obnovu konania pred príslušným národným orgánom na základe
rozsudku Súdneho dvora. Práve naopak, odkazuje na rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-453/00 zo dňa
13.01.2004voveciKühne&HeitzNV. PokiaľideopredmetnýrozsudokSúdnehodvoraC-453/00zodňa13.01.2004 vo veci Kühne & Heitz NV and Productschap voor Pluimvee en Eieren, tak platí, že (pozn. ide
o neoficiálny preklad zo strany žalobcu, nakoľko oficiálna slovenská jazyková mutácia tohto rozsudku s
ohľadom na dátum jeho vydania neexistuje): „28. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položenú

otázku odpovedať tak, že zásada spolupráce vyplývajúca z článku 10 ES ukladá správnemu orgánu
povinnosť preskúmať konečné správne rozhodnutie, ak mu bol podaný návrh na takéto preskúmanie, s
cieľom zohľadniť výklad príslušného ustanovenia, ktorý medzičasom podal Súdny dvor, ak
- podľa vnútroštátneho práva má právomoc toto rozhodnutie opätovne preskúmať;
- predmetné správne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v dôsledku rozsudku vnútroštátneho súdu

vydaného v poslednom stupni;
-tentorozsudokjevzhľadomnaneskoršierozhodnutieSúdnehodvorazaloženýnanesprávnomvýklade
práva Spoločenstva, ktorý bol prijatý bez toho, aby bola Súdnemu dvoru predložená prejudiciálna otázka
podľa článku 234 tretieho odseku ES, a
- dotknutá osoba podala sťažnosť správnemu orgánu bezprostredne po tom, ako sa dozvedela o tomto
rozhodnutí Súdneho dvora.“

Všetky štyri podmienky na obnovu konania v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-453/00 zo dňa
13.01.2004 vo veci Kühne & Heitz NV sú pritom splnené aj vo vzťahu k žalobe žalobcu na obnovu
konania. Závery súdu vo vzťahu k prekážke res iudicata a k dôvodom na obnovu konania pri správnom
konaní platia analogicky aj pri súdnych konaniach. Bolo by absurdné a argumentačne neudržateľné, ak
by povaha konania – správne konanie verzus súdne konanie – zohrávala akúkoľvek úlohu vo vzťahu k

možnosti obnoviť konanie. Prekážka res iudicata je predsa identická tak v správnych konaniach, ako aj
v konaniach súdnych. Keďže sú splnené podmienky k obnove konania v zmysle judikátu Súdneho dvora
Európskej únie, domnievame sa, že vnútroštátne súdy sú povinné vykladať ustanovenie § 397 písm. a)
CSP takým spôsobom, aby súdy chránili práva a právom chránené záujmy žalobcu. Žalobca formálne
chápe výklad tohto ustanovenia CSP, ktoré uviedol súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení, avšak

domnievame sa, že vec má v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-453/00 vo veci Kühne & Heitz NV aj
svoju materiálnu stránku. Poukazujeme na nález Ústavného súdu SR zo dňa 31.08.2017, sp. zn. I. ÚS
155/2017, ktorý sa zaoberal otázkou formalizmu v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Rovnako
poukazujeme aj na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 08.01.2019, sp. zn. III. ÚS 1336/18.
Ak sa teda pozrieme ešte raz na celú argumentáciu žalobcu, tá vychádza z toho, že:

- rozsudky Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-585/20 a C-370/21 sú listinnými dôkazmi v zmysle § 187 ods.
2 Civilného sporového poriadku,
- podľa § 397 písm. a) Civilného sporového poriadku platí, že proti právoplatnému rozsudku je prípustná
žaloba na obnovu konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu
pôvodného konania, ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť

v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rozsudky Súdneho
dvora nepochybne takýmito rozhodnutiami/dôkazmi sú.
- podľa čl. 3 bod 1 základných princípov Civilného sporového poriadku platí, že každé ustanovenie tohto
zákona je potrebné vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, verejným poriadkom, princípmi,
na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú

prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej
únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené,
- žalobca tú istú argumentáciu, ktorú obsahujú rozsudky Súdneho dvora C-585/20 a C-370/21 preniesol
už v pôvodnom konaní pred všeobecnými súdmi. Nejde teda, na rozdiel od prípadov, na ktoré poukázal
všeobecný súd v napadnutom rozsudku, ktorým zamietol návrh žalobcu na obnovu konania, o prípad,

že žalobca by sa teraz, ex post, účelovo snažil vo svoj prospech využiť, že sa objavila nejaká nová
argumentácia v podobe rozsudkov Súdneho dvora, ktorá vyhovuje žalobcovi a preto sa pokúša obnoviť
pôvodné konanie,
- práve naopak, žalobca argumentáciu o tom, že má ako veriteľ žalovaného dlžníka nárok na zaplatenie
sumy 40,- eur z titulu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok, a to zvlášť za

každú faktúru, vzniesol už počas pôvodného konania, všeobecné súdy ju však ignorovali,
- bohužiaľ, v pôvodnom konaní žalobca nevedel do konania pripojiť listinné dôkazy v podobe rozsudkov
Súdneho dvora preukazujúce správnosť jeho argumentácie a opodstatnenosť jeho nároku,
- zdôrazňujeme, že rozsudky Súdneho dvora sú deklaratórne, a len vykladajú právny stav, ktorý tu bol
aj v čase vyhlásenia rozsudku v pôvodnom konaní pred všeobecným súdom,

- ak teda platí, že pre všeobecné súdy je podľa § 217 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozhodujúci
stav v čase jeho vyhlásenia, tak platí, že v čase vydania rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn.
K2-35Cb/63/2020 zo dňa 25.08.2021 v pôvodnom konaní Okresným súdom Košice II, ako aj počassamotného konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozsudku, bol právny stav taký, ako od počiatku tvrdil
žalobca, len ho nevedel preukázať deklaratórnymi rozsudkami Súdneho dvora EÚ,
- máme za to, že sú splnené podmienky na obnovu konania v zmysle rozsudku Súdneho dvora C-453/00

zo dňa 13.01.2004 vo veci Kühne & Heitz NV, nakoľko:
1. všeobecné súdy Slovenskej republiky majú v zmysle § 397 písm. a) CSP právomoc preskúmať
rozsudok vydaný v pôvodnom konaní a povoliť obnovu konania,
2. rozsudok vydaný v pôvodnom konaní, ktorý je vecne nesprávny v časti výroku o výške nároku žalobcu
voči žalovanému na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, je

právoplatný,
3. tento rozsudok je vzhľadom na neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora založený na nesprávnom
výklade práva Spoločenstva, ktorý bol prijatý bez toho, aby bola Súdnemu dvoru predložená
prejudiciálna otázka podľa článku 234 tretieho odseku ES, a
4.žalobcaakodotknutáosobapodalžalobunaobnovukonaniabezprostrednepotom,akosadozvedela
o existencii rozsudkov Súdneho dvora C-585/20 a 370/21.

Navyše poukazujeme aj na to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku, ktorým zamietol žalobu
žalobcu na obnovu konania, nevysporiadal s argumentáciou žalobcu:
- o deklaratórnych účinkoch rozsudkov Súdneho dvora,
- o tom, že rozhodujúci je stav v čase vyhlásenia rozsudku národným súdom podľa § 217 ods. 1 Civilného
sporového poriadku,

- a ani s právnou otázkou vyhodnotenia si prednosti nároku žalobcu voči žalovanému ako súčasti práva
žalobcu na spravodlivý proces a princípom právnej istoty/prekážky res iudicata.
Naopak, rozhodnutie súdu prvej inštancie považujeme za rýdzo formalistické a ako také nesúladné
s nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky. Za takýto
formalizmus ide považovať napríklad bod 35. odôvodnenia týmto odvolaním napadnutého rozsudku, kde

súd uviedol, že „Za zásadné pre rozhodnutie však súd považuje najmä to, že podľa explicitného znenia
zákona dôvodom obnovy konania sú len také skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sa týkajú
strán a predmetu pôvodného konania. Pri formulovaní dôvodov obnovy konania podľa § 397 písmeno
a) CSP zákon podobne ako pri dôvode podľa § 397 písmeno e) CSP striktne trvá na koncepcii účinkov
rozhodnutí inter partes.“ Vo vzťahu k formalizmu všeobecného súdu poukazujeme ešte aj na Nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. júna 2020, II. ÚS 401/2019.V zmysle uvedeného máme
za to, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí aj vadou nepreskúmateľnosti. Poukazujeme aj
na starú právnu zásadu Ius ex iniuria non orfitur, čiže „právo nevzniká z bezprávia“, pričom táto zásada
by v právnom a demokratickom štáte nemala stáť v úzadí za zásadou právnej istoty. To znamená, že
súd by podľa nášho názoru nemal poskytnúť právnu ochranu vecnej nesprávnosti rozsudku vydaného

v pôvodnom konaní, pretože vecne nesprávne rozhodnutie súdu znamená v preklade neprávo. A
ak neprávo nepožíva v právnom a demokratickom štáte právnu ochranu, nemal by ju podľa nášho
názoru požívať rozsudok vydaný v pôvodnom konaní v časti paušálnej náhrady nákladov. Opakujeme a
zdôrazňujeme, že žalobca už v pôvodnom konaní argumentoval vo vzťahu k svojmu nároku na paušálnu
náhradu tou istou argumentáciou, akú vo svojich rozsudkoch uvádza Súdny dvor. Máme za to, že

súčasťou práva na spravodlivý proces je aj právo na priznanie peňažného nároku veriteľa voči dlžníkovi,
a to aj v prípade, ak v pôvodnom konaní súd zlyhal, keďže jeho právny názor bol vecne nesprávny. K
tomu podľa nášho slúži inštitút obnovy konania, pretože v opačnom prípade všeobecné súdy odopierajú
žalobcovi prístup k spravodlivosti, čo je v príkrom rozpore s právom žalobcu na spravodlivý proces
podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako inak, než

„extrémne nespravodlivý záver, brániaci označiť konanie pred súdmi ako spravodlivý proces“, možno
označiť situáciu, v akej sa ocitol žalobca, ktorému sa zatiaľ nedarí dosiahnuť obnovu konania vo vzťahu
k peňažnému nároku, o ktorom nepochybuje ani súd prvej inštancie (konštatoval vecnú nesprávnosť
rozsudku vydaného v pôvodnom konaní), ktorý napriek tomu nepovolil obnovu konania? Čo je možné
považovať za spravodlivé na súdnom procese, v ktorom žalobca konzistentne tvrdil to isté, čo neskôr

potvrdil rozsudkami Súdny dvor, no javí sa, ako by to pre všeobecné súdy bolo aj tak bez právneho
významu? Podstata a povaha rozsudkov Súdneho dvora nemá byť tá, že ide o akúsi „cenu útechy“
pre právneho zástupcu žalobcu v tom, že on mal pravdu a súd sa mýlil. Tu ide o materiálne právo v
podobe peňažného nároku žalobcu ako veriteľa voči žalovanému dlžníkovi. Ak všeobecné súdy napriek
všetkému ponechajú právoplatným pôvodný rozsudok v časti paušálnej náhrady nákladov spojených s

uplatnením pohľadávky, poskytnú tým žalovanému dlžníkovi nenáležitú výhodu, ktorý nebude povinný
žalobcovi zaplatiť časť svojho záväzku, hoci naň mal žalobca nárok už počas pôvodného konania.
Na záver by žalobca rád poukázal ešte na jednu okolnosť. Všimnime si, prosím, že historicky prvý
rozsudok Súdneho dvora, ktorý sa týkal paušálnej náhrady nákladov a výkladu smernice EP a Radyč. 7/2011/EÚ, ktorým je rozsudok sp. zn. C-585/20 zo dňa 20.10.2022, bol vydaný na základe žaloby
a následnej procesnej aktivity sesterskej spoločnosti žalobcu. Ide konkrétne o španielsku sesterskú
spoločnosť žalobcu, s názvom BFF Finance Iberia SAU. Aký procesný význam by malo, aby rovnakú

prejudiciálnu otázku kládol Súdnemu dvoru prostredníctvom slovenského všeobecného súdu aj žalobca,
keď tak už v rámci skupiny BFF Banking Group urobila jedna zo spoločností, ktorá patrí do rodiny
BFF? Je absolútne legitímne očakávať, že ak jedna zo sesterských spoločností dosiahla úspech v
prejudiciálnom konaní pred Súdnym dvorom, že nie je potrebné, aby sa každá sesterská spoločnosť z
každej členskej krajiny Európskej únie, v ktorej skupina BFF pôsobí, domáhala vydania samostatných

rozsudkov v rámci prejudiciálnych konaní s tou istou otázkou. Súdny dvor by takéto konania ani
nepripustil. To znamená, že podmieňovať obnovu konania v zmysle § 397 písm. e) CSP striktne
účastníctvom žalobcu v konaní pred Súdnym dvorom považujeme za nezlučiteľné s čl. 46 bod 1. Ústavy
Slovenskej republiky, nakoľko po tom, ako Súdny dvor rozhodol v prejudiciálnom konaní vedenom
za účastníctva BFF Finance Iberia SAU, by už nikdy nerozhodoval o takej istej prejudiciálnej otázke
položenej všeobecným súdom Slovenskej republiky vo vzťahu k žalobcovi a len by odkázal na svoje

predchádzajúce rozhodnutie.

5. Súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní 16. 04. 2024 v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho
zástupcu, žalovaného a jeho právneho zástupcu za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 180 CSP.
Žalovaný neúčasť vopred písomne ospravedlnil podaním doručeným súdu 15. 04. 2024 z rodinných

dôvodov a navrhol vec rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Žalobca neúčasť vopred písomne ospravedlnil
podaním doručeným súdu 09. 04. 2024 z dôvodu kolízie termínov pojednávaní právneho zástupcu
žalobcu a zároveň súdu oznámil, že súhlasí, aby súd pojednával a prípadne aj rozhodol v danej veci v
neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu.

6. Oboznámením sa so žalobou a listinnými predloženými dôkazmi súd zistil nasledovný skutkový stav:

7. Z pripojeného spisu Mestského súdu Košice sp. zn. 36Cb/285/2015 súd zistil, že žalobca sa žalobou
doručenouOkresnémusúduKošiceIIdomáhalzaplateniapaušálnejnáhradynákladovvovýške200eur.
Okresný súd Košice II v rozsudku sp. zn. 36Cb/285/2015 zo dňa 12.1.2022 žalobcovi priznal paušálnu

náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a v zostávajúcej časti nárok na
paušálnu náhradu nákladov zamietol. Argumentoval tým, že podľa právneho názoru vyšších súdnych
autorít žalobcovi v spore vznikol nárok iba na jednu paušálnu náhradu nákladov z dôvodu uplatnenia
žalovaných pohľadávok v jednom súdnom konaní.

8. Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho
spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej
ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý spravodlivo.

9. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

10. Podľa § 397 CSP proti právoplatnému rozsudku je prípustná žaloba na obnovu konania, ak
a) sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a predmetu pôvodného konania, ktoré
ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu

privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci,
e) je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré
je pre strany záväzné.

11. Podľa § 194 ods. 1 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán

podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.

12. Podľa § 194 ods. 2 CSP ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie
prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

13. Podľa § 399 CSP žaloba na obnovu konania nie je prípustná proti rozhodnutiu, ktorého zmenu alebo
zrušenie možno dosiahnuť inak.

14. Podľa § 422 CSP dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

15. Podľa § 400 CSP žalobu na obnovu konania môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané.

16. Podľa § 403 ods. 1 CSP žaloba na obnovu konania sa podáva v lehote troch mesiacov, odkedy sa
ten, kto podal žalobu na obnovu konania, mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho
mohol uplatniť.

17. Podľa § 403 ods. 2 CSP žaloba na obnovu konania sa podáva najneskôr v lehote troch rokov od
právoplatnosti rozhodnutia.

18.Podľa§409CSPnakonanieožalobenaobnovukonaniasaprimeranepoužijúustanoveniaokonaní
pred súdom prvej inštancie.

19. Podľa § 410 CSP žalobu na obnovu konania prejedná súd, ktorý o veci rozhodoval v prvej inštancii.

20. Podľa § 411 ods. 1 CSP rozsahom a dôvodmi žaloby na obnovu konania je súd viazaný.

21. Podľa § 411 ods. 2 CSP súd nie je viazaný rozsahom žaloby ak odvolací súd nie je viazaný rozsahom
odvolania.

22. Podľa § 414 CSP ak súd žalobu na obnovu konania neodmietne, rozhodne rozsudkom, či obnovu
konania povolí alebo zamietne.

23. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 113/2008 obnova
konaniajemimoriadnymopravnýmprostriedkom,ktorýmápovahuvýnimkyzozásadnejnezmeniteľnosti
právoplatného rozhodnutia. Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená.

24. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 138/2009
nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou zo záruk právnej
istoty.

25. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v konaní vedenom pod sp. zn., 22 Cdo 2347/2003 dôvodom

pre povolenie obnovy konania nemôžu byť skutočnosti, ktoré nastali až po skončení pôvodného konania.

26. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, zverejneného ako R 105/1998 právny názor na výklad
zákona vyslovený iným orgánom (Ústavným súdom, ministerstvom a pod.) než procesným súdom, ktorý
prejednal vec v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilý dôvod obnovy konania.

27. Žalobca sa podanou žalobou domáha povolenia obnovy konania, ktoré bolo vedené Okresným
súdom Košice II pod sp. zn. 36Cb/285/2015, a to v časti nároku žalobcu na paušálnu náhradu konania.
Žalobca sa v pôvodnom konaní domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu paušálnu
náhradu nákladov za 5 pohľadávok v celkovej výške 200 eur. Rozsudkom Okresného súdu Košice II

č.k. 36Cb/285/2015 zo dňa 12.1.2022 bola žalobcovi priznaná paušálna náhrada nákladov za jednu
pohľadávku vo výške 40 eur a v prevyšujúcej časti bol uplatnený nárok na paušálnu náhradu nákladov
zamietnutý. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.2.2022.

28. Po rozhodnutí Okresného súdu Košice II sp. zn. 36Cb/285/2015 zo dňa 12.1.2022 Súdny dvor

Európskej únie v konaní vedenom pod sp. zn. C-585/20 v spore medzi spoločnosťou BFF Finance Iberia
SAU a Regionálnym úradom pre zdravotnú starostlivosť Castilla y León dňa 20.10.2022 rozhodol, že
článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/ES zo dňa 16.2.2011 v boji proti oneskoreným
platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že minimálna paušálna suma vovýške 40 eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej platby
dlžníkaveriteľovipatrízakaždúobchodnútransakciunezaplatenúpotermínesplatnostivrátaneprípadu,
keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej sťažnosti alebo žaloby.

Na toto rozhodnutie nadväzovali ďalšie rozhodnutia najvyšších súdnych autorít (Súdny dvor EÚ v konaní
vedenom pod sp. zn. C-370/2021 a Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo/59/2021),
ktoré nárok na paušálnu náhradu nákladov uplatnených za omeškanie s viacerými pohľadávkami jednou
žalobou posúdili rovnako.

29. Žalobca uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ označil za nový listinný dôkaz, ktorý nemohol
použiť v pôvodnom konaní. V konaní argumentoval tým, že rozhodnutia Súdneho dvora EÚ majú
deklaratórny charakter a účinky ex tunc, a preto právny stav, ktorého sa žalobca domáha, platil už
v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (§ 217 ods. 1 CSP). Žalobca ho však v tom období nevedel
preukázať dôkazmi. Žalobca zároveň uviedol, že zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia
nemohol dosiahnuť inak, nakoľko nebola splnená zákonná podmienka § 422 písmeno a) CSP pre

podanie dovolania a zároveň neexistoval zákonný dôvod na podanie ústavnej sťažnosti.

30.Súdprejednalžalobunaobnovukonaniaazistil,žežalobajepodanáoprávnenouosobou,vzákonnej
lehote, proti rozhodnutiu, proti ktorému je obnova konania prípustná, dospel však k záveru, že nie sú
naplnené zákonom ustanovené dôvody pre pripustenie obnovy konania.

31. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý možno za zákonom určených
podmienok podať proti rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť. Právna istota a stabilita nastolená
právoplatným rozhodnutím pritom môžu byť v právnom štáte narušené len mimoriadne a výnimočne.
Z uvedeného dôvodu zákon vymedzuje prípustné dôvody obnovy konania striktne taxatívne a najvyššie

súdne autority opakovane judikujú, že je neprípustné tieto dôvody vykladať extenzívne (napr. Najvyšší
súd SR, sp. zn. 3Obo 113/2008, Najvyšší súd SR, sp. zn. 3Obo 138/2009).

32. Zhodne s názorom sporových strán súd uvádza, že v prejednávanom prípade žalobu na obnovu
konania nemožno odôvodniť ustanovením § 397 písmeno e) CSP. Rozpor právoplatného rozsudku

s neskorším rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie môže byť podľa tohto ustanovenia dôvodom
obnovy konania výlučne vtedy, ak je toto rozhodnutie záväzné pre strany sporu. Nakoľko účastníkmi
konania pred Súdnym dvorom EU v konaní vedenom pod sp. zn. C-585/20 a C-370/2021 nebola ani
jednazosporovýchstrántohtokonania,totorozhodnutieniejeprenesubjektívnezáväzné.Nažalobcom
citovaný názor časti právnej vedy, ktorý je skôr úvahou de lege ferenda, súd nemohol v konaní prihliadať.

33. Žalobca žalobu na obnovu konania odôvodnil naplnením podmienok určených v § 397 písmeno a)
CSP. V predmetnom ustanovení zákon explicitne uvádza, že dôvodom na obnovu konania môžu byť
skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, o ktorých kumulatívne platí, že:
- sa týkajú strán a predmetu pôvodného konania,

- ktoré ten, kto podal žalobu na obnovu konania, bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní a
- ktoré môžu žalobcovi privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

34. Žalobca v rámci svojej argumentácie v konaní označil rozhodnutie Súdneho dvora EÚ za listinný
dôkaz, ktorý je spôsobilým dôvodom pre pripustenie obnovy konania podľa § 397 písmeno a) CSP,

pretože právny stav, ktorý dokazuje existoval už v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie.

35. K uvedenému tvrdeniu žalobcu súd uvádza, že predmetom dokazovania podľa CSP môžu
byť výlučne skutkové otázky. Skutkové poznatky sú tie, ktoré podávajú informáciu o skutkových
okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Je potrebné ich odlíšiť od právnych

poznatkov, ktoré nie sú predmetom dokazovania. Súdny dvor EÚ podáva v predmetnom rozhodnutí
výklad európskeho práva, nemôže byť preto považované za skutkový poznatok.

36. Zároveň vo vzťahu ku skutočnostiam a dôkazom, ktoré môžu byť dôvodom na obnovu konania
judikatórne prevláda názor, že tieto sú dôvodom obnovy konania výlučne vtedy, ak existovali už v čase

pôvodného konania, ale strana ich v pôvodnom konaní bez svojej viny nemohla použiť. A to na rozdiel
od rozhodnutí, ktoré podľa § 397 písmeno a) CSP môžu byť dôvodom obnovy konania bez ohľadu na
to, či existovali v čase pôvodného konania.37. Za zásadné pre rozhodnutie však súd považuje najmä to, že podľa explicitného znenia zákona
dôvodom obnovy konania sú len také skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré sa týkajú strán a
predmetu pôvodného konania. Pri formulovaní dôvodov obnovy konania podľa § 397 písmeno a) CSP

zákonpodobneakopridôvodepodľa§397písmenoe)CSPstriktnetrvánakoncepciiúčinkovrozhodnutí
inter partes.

38. Účelom dôvodu obnovy konania formulovaného v § 397 písmeno a) CSP nie je rozšírenie dôvodov
vymedzených v § 397 písmeno e) CSP vo vzťahu k rozhodnutiam Súdneho dvora EU, ale naopak

postihnúť iný typ prípadov, a to prípady rozhodnutí iných orgánov verejnej moci podľa § 194 CSP
o otázke, ktorú súd posudzoval v súdnom konaní ako predbežnú.

39. V konaní vedenom Okresným súdom Košice II súd právne posudzoval nárok žalobcu na
paušálnu náhradu nákladov, t.j. otázku ktorej rozhodovanie patrí do právomoci konajúceho súdu, nešlo
o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci podľa

§ 194 CSP. Posudzovanie otázky nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov v prípade viacerých
pohľadávok uplatnených jednou žalobou bolo pritom posudzované nejednotne nielen v Slovenskej
republike, ale v iných členských krajinách EÚ, o čom svedčí aj položenie otázky Súdnemu dvoru EU.
Až neskoršie rozhodnutie Súdneho dvora EU viedlo k zjednoteniu rozhodovacej praxe súdov. Doposiaľ
pritom nebola prekonaná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, podľa ktorej výklad zákona

vyslovený iným orgánom než procesným súdom, ktorý prejednal vec v rámci svojej právomoci, nie je
spôsobilým dôvodom obnovy konania.(R 105/1998).

40. Z vyššie uvedených dôvodov súd uzavrel, že rozhodnutie Súdneho dvora EU sp. zn. C-585/20 zo
dňa 20.10.2022 nie je podľa explicitného znenia Civilného sporového poriadku spôsobilé byť dôvodom

na obnovu konania podľa § 397 písmeno e) CSP, pretože nie je záväzné pre strany sporu a zároveň ani
podľa § 397 písmeno a) CSP, pretože nie je listinným dôkazom, skutočnosťou, ani rozhodnutím, ktoré
sa v súlade s koncepciou CSP inter partes týka sporových strán.

41. Súd udáva, že nie je oprávnený posudzovať súlad zákona alebo zásad, na ktorých je postavený

Civilný sporový poriadok s Dohovorom na ochranu ľudských práv, či Ústavou SR.

42. Súd len pripomína, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

(I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne
rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (K. M. c. Španielsku z
21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (K. c. Grécko z 29. mája 1997, R. c. Francúzko z

19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Y. c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06)

43. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.

44. Nakoľko bol žalovaný v konaní úspešný v celom rozsahu, súd mu priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

45. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením poverený súdny
úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie ( § 355 ods.1 C.s.p. )Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia proti ktorému smeruje na Mestskom
súde Košice v dvoch vyhotoveniach ( § 362 C.s.p. )

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). ( § 363 C.s.p. )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania. ( § 364 C.s.p. )

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. ( §365 ods. 1
C.s.p. )

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania. ( § 365 ods.3 C.s.p. )

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. ( § 366 C. s. p. )

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.