Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, December 16, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4CdoPr/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3521200363
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3521200363.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu B.. W. M., narodeného XX. T. XXXX, G., K. X,
zastúpeného Jurek, advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava, Páričkova 15, IČO: 47 253 983, proti
žalovanej Stredná športová škola, Trenčín, Kožušnícka 71/2, IČO: 00 515 159, zastúpenej advokátmi
JUDr. Martin Bartko a JUDr. Silvia Bartková, Trenčín, Piaristická 6667, o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. NM-10Cpr/2/2021

a o dovolaní žalovanej proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne z 28. novembra 2023 sp. zn.
6CoPr/10/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobcovi priznáva voči žalovanej náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd v Novom Meste nad Váhom (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) vo
veci o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou rozhodol medzitýmnym rozsudkom
č. k. 10Cpr/2/2021 - 239 zo 04. augusta 2022 tak, že určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a
žalovanou, založený pracovnou zmluvou z 26. augusta 1985, skončený výpoveďou podľa § 63 ods.
1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej ako „Zákonník práce“) z 26. augusta 1985
(správne má byť z 02. septembra 2020) doručenou 03. septembra 2020, bol skončený neplatne a

medzi sporovými stranami pracovný pomer naďalej trvá. Súd prvej inštancie vec rozhodol aplikáciou
ustanovení § 214 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP“), § 43 ods.
1, § 59 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. b), § 63 ods. 2 písm. a) a b), § 77 a článku 2 Zákonníka práce a
prílohy č. 1 dodatku č. 2 štátneho vzdelávacieho programu. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že
v roku 1985 bola medzi žalobcom a žalovanou riadne uzatvorená pracovná zmluva na dobu neurčitú
na pozíciu trénera atletiky. Nebolo sporné, že pracovná pozícia žalobcu bola organizačnou zmenou

zrušená 19. augusta 2020 a žalobca 02. septembra 2020 odmietol ponuku žalovanej inej vhodnej
práce na pozícii odborníka IT, trénera cyklistiky, trénera futbalu, miesto vychovávateľa, miesto vedúceho
ekonomickýchčinností,údržbáraelektrikára,prácuspočítačomaevidenciedošlejpošty,miestokuchára
aškolskéhopsychológa.Zhľadiskaposudzovaniaorganizačnejzmenysúdniejeoprávnenýposudzovať
jej platnosť, keďže táto nie je právnym úkonom, avšak skúma kto ju robí, kedy, či je dostatočne
určitá, či sleduje účel, pre ktorý bola prijatá a či je splnená príčinná súvislosť medzi organizačnou

zmenou a následkami tejto zmeny, ktorými je prepúšťanie zamestnancov. Podľa súdu prvej inštancie z
dokazovania vyplynulo, že u žalovanej mali na začiatku školského roka 2020/2021 pôsobiť minimálne
traja tréneri atletiky, aj s poukazom na štátny vzdelávací program. Bolo na žalovanej akým spôsobom
zabezpečí prítomnosť trénerov, čo žalovaná dlhodobo zabezpečovala formou pracovných pomerov, čo
bol aj prípad žalobcu pôsobiaceho na pozícii trénera atletiky u žalovanej po dobu 35 rokov. Pokiaľ
žalovaná prijala organizačnú zmenu za účelom šetrenia finančných prostriedkov tým spôsobom, že

donútila žalobcu jeho prácu doteraz vykonávanú v pracovnom pomere ďalej vykonávať formou živnosti,
jedná sa o nezákonný postup v hrubom nepomere medzi právami zamestnanca a zamestnávateľa.Dokazovaním bolo preukázané, že u žalovanej bol dostatočný počet žiakov, ktorých mal žalobca
trénovať a preto nebolo možné uzavrieť, že by sa žalobca z dôvodu absencie práce stal nadbytočným.
O uvedenom podľa súdu prvej inštancie svedčala aj výpoveď svedka W.. Ľ. Z. B.., ktorý prevzal žiakov

po žalobcovi a k čomu si musel vybaviť živnosť. Konanie žalovanej, kedy táto s cieľom ušetriť finančné
prostriedky transformuje prevádzkového pracovníka na živnostníka, pričom práca zostala totožná, je
rozporné s článkom 2 Zákonníka práce. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru,
že v danom prípade nedošlo k naplneniu predpokladu výpovedného dôvodu čím je výpoveď žalovanej
daná žalobcovi v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu rozporu s dobrými mravmi

neplatná. Rozhodnutie žalovanej o organizačných zmenách bolo nesporné, avšak nebola naplnená
podmienka nadbytočnosti zamestnanca, keďže nebol zabezpečený dostatočný počet trénerov, čím
nebola naplnená ani príčinná súvislosť medzi vykonanými organizačnými zmenami a nadbytočnosťou.
Súd prvej inštancie preto v súlade s § 214 CSP návrhu sčasti vyhovel formou medzitýmneho rozsudku
a po právoplatnosti veci sa súd bude zaoberať mzdovými nárokmi žalobcu. Žalovaná poukázala na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15CoPr/5/2014 z 12. novembra 2014 a tvrdila, že

vykonanie určitých prác zamestnávateľovi len osobami v pracovnom pomere žiadny právny predpis
neukladá, pričom zvolenie takého spôsobu vykonávania prác, ktorý je z hľadiska ušetrenia finančných
prostriedkov pre zamestnávateľa výhodnejší, je znakom dobrého hospodára. Súd prvej inštancie však
konštatoval, že uvedené rozhodnutie nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, pričom
súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 2Cdo/171/2018 z 27. júna 2019, sp. zn. 7Cdo/66/2017 z 12. decembra 2018 a sp. zn.
7Cdo/130/2020 z 29. septembra 2021. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ zamestnávateľ uvažoval o
transformácii svojich zamestnancov na živnostníkov, bolo potrebné toto uskutočniť vzájomným dialógom
so zamestnancami a nastavení týchto pravidiel do budúcnosti s novými osobami. Keďže skutkový stav
považoval súd prvej inštancie za dostatočne zistení, nepristúpil k výsluchom svedkov p. B., p. K., p. K.,

p. G., p. Z., výsluchu žiakov a neoboznámil sa s dotazníkom o špecializáciách trénerov. O nároku na
náhradu trov konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28. novembra 2023 sp. zn.
6CoPr/10/2022 na odvolanie žalovanej napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne

aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto
dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého medzitýmneho rozhodnutia a v celom rozsahu
na ne poukázal v zmysle § 387 ods. 2 CSP. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uviedol, že
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná 02. júla 2020 požiadala Trenčiansky samosprávny
kraj o zmenu v organizačnej štruktúre školy tak, že v individuálnych športoch žiadala o jedno celé miesto

školského trénera na pracovný úväzok, pričom ďalšie pozície trénerov v individuálnych športoch mali
byť obsadené formou športového odborníka. V konaní nebolo sporné, kedy žalovaná sama uviedla, že
ponúkla žalobcovi pred doručením výpovede aj možnosť vykonávať činnosť športového odborníka pre
atletiku ako szčo, čo žalobca odmietol. V konaní zároveň nebolo preukázané, že by sa výkon práv a
povinnostíčinnostišportovéhoodborníkapodľa§6zákonač.440/2015Z.z.ošporteodlišovalodvýkonu

práv a povinností trénera atletiky na základe pracovného pomeru. Svedkyňa - riaditeľka žalovanej B.. B..
R. B. L. B.. W. v rámci svojho výsluchu uviedla, že pôsobenie formou športového odborníka by sa líšilo
počtom hodín (ten by bol nižší), nemal by nárok na dovolenku ani na príspevok na stravovanie, avšak
vo vzťahu k náplni práce nebol uvádzaný žiadny rozdiel a tento nevyplynul ani z práce vykonávanej
formou, akou ju vykonáva W.. Ľ. Z. B.. Výkon práv a povinností športového odborníka síce nie je

živnosťou podľa § 3 písm. d) zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, avšak podľa zákona
č. 440/2015 Z. z. o športe môže byť vykonávaná ako podnikanie alebo aj v pracovnoprávnom vzťahu,
či bez pracovnej zmluvy. Pokiaľ preto súd prvej inštancie, ako aj svedkovia označovali túto činnosť
ako živnosť, nešlo o nesprávne právne posúdenie veci, čo zároveň pre posúdenie konania žalovanej
prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene ako rozporného s dobrými mravmi ani nebolo podstatné. Aj

činnosť športového odborníka tak môže mať prvky závislej práce. Závažným dôsledkom transformácie
pracovného pomeru na výkon činnosti športového odborníka je, že pracovníkom nevznikajú také výhody,
ktoré Zákonník práce spája s pracovnoprávnym vzťahom a nepatria im ani výhody zaručené zákonom
o dani z príjmov. Odvolací súd uviedol, že preto aj konanie žalovanej spočívajúce v zmene pracovnéhopomeru jej zamestnanca na túto formu výkonu činnosti športového odborníka, ktorá je zároveň obsahom
vykonávaných činností totožná s tým, akú prácu vykonával zamestnanec v pracovnom pomere, sa prieči
dobrým mravom v zmysle čl. 2 Zákonníka práce, ako podľa názoru odvolacieho súdu správne uviedol

aj súd prvej inštancie, pričom toto nemožno ospravedlniť ani tým, že takýmto spôsobom má dôjsť k
efektívnemu využívaniu normatívu na žiaka a predpokladanému ušetreniu finančných zdrojov a to práve
na úkor zamestnanca. Odvolací súd ďalej poukázal na výsluch svedka W.. Ľ. Z. B.., z ktorého vyplynulo,
že svedok v septembri 2020 dostal ponuku s tým, že ak chce u žalovanej trénovať, tak musí si otvoriť
živnosť, na čo svedok pristúpil a prevzal prácu po žalobcovi. Uvedené taktiež svedčalo tomu, že medzi

prácou vykonávanou formou pracovného pomeru a formou športového odborníka nebol žiaden rozdiel.
Odvolací súd ďalej poukázal na to, že žalovaná v minulosti zabezpečovala trénera atletiky výlučne
formou pracovného pomeru (žalobca pre žalovanú pracoval 35 rokov). V konaní bolo preukázané, že
v danom čase uskutočnenia organizačnej zmeny bola u žalovanej potreba troch trénerov atletiky, ktorú
vykonávali p. N., p. B. a žalobca, po ktorom prevzal prácu formou športového odborníka W.. Ľ. Z., keďže
jeho práca bola obsahovo totožná s pracovným pomerom trénera atletiky. Odvolací súd ďalej uviedol,

že bolo nesporné, že počty žiakov boli v rozpore s normatívom štátneho vzdelávaciemu programu pre
strednú športovú školu, keďže toto žalovaná nepopierala. Námietku žalovanej ohľadom skutočnosti, či
vyplynul z dokazovania záver, že bol organizačnou zmenou porušený normatív Ministerstva školstva
Slovenskej republiky, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.

2.1 Odvolací súd dospel k záveru, že skutočný zámer žalovanej, ktorý sledovala prijatím rozhodnutia
o organizačnej zmene č. 1/2020 dňa 19. augusta 2020, preto podľa vykonaného dokazovania
nekorešpondoval s deklarovanými cieľmi. Je zrejmé, že žalovaná ciele organizačného opatrenia iba
predstierala, keď jej zámerom bolo na úkor zamestnancov preniesť niektoré náklady s tým, že ak
zamestnanec na takúto formu vykonávania rovnakej činnosti nepristúpi, bude mu daná výpoveď z

dôvodu nadbytočnosti. Z tohto dôvodu nebola daná ani príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou žalobcu, keď potreba zabezpečovať trénovanie žiakov zostávajúcim počtom trénerov
aj v zmysle vyššie uvedeného normatívu Ministerstva školstva existovala naďalej, pričom žalobca mohol
aj naďalej vykonávať rovnakú činnosť pre žalovanú, avšak formou športového odborníka zjavne v menej
výhodnom postavení ako mal dovtedy, keď prácu vykonával na základe pracovného pomeru. Uvedené

bolo preukázané svedeckými výpoveďami a listinnými dôkazmi.

2.2 Žalovaná namietla položenie otázky svedkyni riaditeľky žalovanej p. B. L. na pojednávaní konanom
01. januára 2022. Odvolací súd k danej námietke uviedol, že vyjadrenie riaditeľky žalovanej p. B. L.
ohľadom skutočnosti, že podstatou organizačnej zmeny bolo, aby v budúcnosti mohli zamestnávať

SZČO trénerov nemalo samo osebe vplyv na závery vyvodené súdom prvej inštancie. Námietka
žalovanej, že daná otázka bola položená kapciózne a sugestívne, nevyhodnotil odvolací súd za
navádzajúce svedka na odpoveď s tým, že súd prvej inštancie si otázkou iba objasnil a upresnil
skutočnosti vyplývajúce z predchádzajúcej výpovede tohto svedka, k čomu výsluch svedka smeroval
súčasne s tým, že žalovaná položenie otázky na predmetnom súdnom pojednávaní nenamietala.

Zároveň aj v prípade nevzatia danej odpovede svedkyne do úvahy považoval odvolací súd fiktívnosť
organizačnej zmeny žalovanej za dostatočne preukázané ďalším dokazovaním.

2.3 Odvolací súd vyjadril súhlas s názorom žalovanej, že súd nemôže preskúmavať platnosť rozhodnutia
zamestnávateľa o organizačnej zmene z hľadiska jeho platnosti ako právny úkon. Súd prvej inštancie

však v tomto smere podľa názoru odvolacieho súdu správne vysvetlil rozsah súdneho prieskumu vo
vzťahu k rozhodnutiu o organizačnej zmene v bode 31. odôvodnenia svojho rozhodnutia, s ktorým
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a na ktoré závery v tejto súvislosti aj poukázal so
zdôraznením, že súd prvej inštancie predovšetkým dôsledne skúmal a posudzoval všetky skutkové
okolnosti predchádzajúce skončeniu pracovného pomeru a vedúce k nadbytočnosti zamestnanca,

na základe ktorých bola konštatovaná neplatnosť skončenia pracovného pomeru, nie neplatnosť
organizačnej zmeny. Súd prvej inštancie preto skúmal aj normatívy vyplývajúce z Dodatku č. 2 k
štátnemu vzdelávaciemu programu pre strednú športovú školu skupina odborov vzdelávania 74 telesná
kultúra a šport, schválený Ministerstvom školstva, vedy a výskumu a športu Slovenskej republiky z 30.
novembra2018,pričomneskúmalsúladrozhodnutiaoorganizačnejzmenestýmtoštátnymvzdelávacím

programom, ako namietala žalovaná, na základe čoho nebolo potrebné sa zaoberať ani záväznosťou
tohto dokumentu.2.4 Odvolací súd taktiež vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovanej ohľadom nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie, keďže preskúmaním veci zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie bol
náležite odôvodnený v zmysle § 220 ods. 2 CSP a obsahuje všetky vyžadované náležitosti. Odvolací súd

sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o fiktívnosti organizačnej zmeny žalovanej, ktorou chcela
žalovaná zastrieť svoje skutočné úmysly rozporné s dobrými mravmi, na základe čoho je výpoveď daná
žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neplatná a pracovný pomer žalobcu u žalovanej
trvá naďalej. Pokiaľ teda bol vyslovený záver o neplatnosti výpovede, nebolo podľa názoru odvolacieho
súdu potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami strán sporu, ktoré nemali vplyv na posúdenie vecnej

správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. K náhrade trov konania odvolací súd uviedol, že o nich
rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozhodnutí.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré
odôvodnila s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP a navrhla, aby dovolací súd napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolateľka považuje rozhodnutie

odvolacieho súdu za arbitrárne a nesprávne, kedy jej odvolací súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva
na spravodlivý proces, čo vidí dovolateľka v nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
rozhodnutia, kedy súčasne poukázala na jeho zmätočnosť, nepresvedčivosť nepreskúmateľnosť
a vnútornú rozpornosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Dovolateľka za prejav nepreskúmateľnosti

rozhodnutia považuje skutočnosť, že odvolací súd len prevzal argumenty súdu prvej inštancie a na
podstatné námietky žalovanej nereagoval.

4. Žalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že žalovaná v podanom dovolaní kriticky
vníma rozhodnutie súdu prvej inštancie, opakovane vymedzuje teoretickoprávne otázky, najmä

v oblasti riadneho odôvodnenia rozhodnutia, pričom z obsahu dovolania nevyplýva, prečo sa
domnieva, že odôvodnenie rozhodnutia je nedostatočné. Samotné rozhodnutie ako ani obsah
spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k
rozhodnutiu, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa náležitosti riadneho

odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP a zároveň zdôraznil, že dovolací súd je v zmysle § 442 CSP
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, na základe čoho žalobca navrhol dovolanie
ako neprípustné odmietnuť alebo alternatívne ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou

dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s §
431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

10. Dovolateľka vyvodila prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, kde namietala
predovšetkým nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spočívajúce v
skutočnosti, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa nezaoberali námietkou žalovanej, že súd nie
je oprávnený preskúmavať, či rozhodnutie žalovanej o organizačnej zmene je alebo nie je v súlade s
dodatkom č. 2 štátneho vzdelávacieho programu z 30. novembra 2018. Dovolateľka ďalej namietala, že
súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nešpecifikoval o aký štátny vzdelávací program sa malo jednať

čo považuje za neurčité a rovnako tak namietla zistenie, že by u žalovanej boli potrební traja tréneri
atletiky vzhľadom na počet žiakov. Dovolateľka ďalej namietla, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal
s otázkou záväznosti štátneho vzdelávacieho programu. Za neurčité a nepreskúmateľné dovolateľka
taktiež označila rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti konštatovania, že bol na škole dostatočný
počet žiakov, ktorých mal žalobca trénovať, čomu sa nevenoval ani odvolací súd. Za nesprávne

skutkové zistenie, na ktoré nadviazalo nesprávne právne posúdenie dovolateľka považuje ďalej záver,
že práca W.. Z. bola práca živnostníka, kde žalovaná poukázala na to, že s W.. Z. bola uzatvorená
zmluva o vykonávaní práce športového odborníka, na základe čoho žalovaná šetrí finančné prostriedky.
Ďalej dovolateľka opätovne namietla kapcióznu a sugestívnu otázku položenú na súdnom pojednávaní
konanom 01. februára 2022 s tým, že vyjadrila nesúhlas s tvrdením, že otázku mala možnosť namietnuť

priamo na súdnom pojednávaní. Dovolateľka má za to, že predmetná otázka viedla súd k záveru o
dôvodnosti žaloby. Ďalej za nepreskúmateľné považuje dovolateľka závery súdu o tom, že pre počet
žiakov nebol zabezpečený dostatočný počet trénerov, čo malo vplyv na posúdenie nadbytočnosti
žalobcu a kde má dovolateľka za to, že skutkové závery nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním.
Dovolateľka uviedla, že odvolací súd sa taktiež nevyjadril k jej argumentom, prečo súdom prvej inštancie

označené rozhodnutia Najvyššieho súdu nie je možné aplikovať na daný prípad.

11. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej

miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo

na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

12. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4Cdo/3/2019, 8Cdo/152/2018,
bod 26, 5Cdo/57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom naprávnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

13. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho
súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,

8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

14. V danom prípade dovolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393

ods. 2 v spojení s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné
či nedostatočne odôvodnené. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne)
náplne zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia
rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej

strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantnáskutočnosťalebookolnosť.Argumentáciaodvolaciehosúdujekoherentnáajehorozhodnutie
konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj závery, ku ktorým na ich základe dospel,
sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé,
na základe čoho dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby a to v spojení s rozhodnutím súdu prvej

inštancie, s ktorým vzhľadom na potvrdzujúci výrok tvorí rozhodnutie odvolacieho súdu jeden celok.

15. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil,
že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia

rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom
prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
jasne zhodnotí skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS

209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Vo svetle týchto rozhodnutí aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
zastáva názor, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a
rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť
analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu.

16. Dovolací súd úvodom zdôrazňuje, že za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm.
f) CSP nemožno považovať to, že žalovaná sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje a že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jej predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľka
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí
a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420

písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi
a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných

dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

17. Dovolací súd v nadväznosti na dovolateľkou namietané nesprávne právne posúdenie veci
naviazané na podľa jej názoru nesprávne skutkové zistenia (týkajúce sa vyhodnotenia, či je pracovnáčinnosť W.L.. Z. prácou živnostníka), uvádza, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je táto námietka
právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá.

Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). V tomto kontexte hodno zdôrazniť, že prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezakladá skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočíva na nesprávnych právnych záveroch, nakoľko nesprávne právne posúdenie

veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP (porov. R 24/2017). Najvyšší súd už
podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010, 3Cdo/53/2011,
4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/70/2014). Dovolací súd na
dôvažok zdôrazňuje, že nemožno pripustiť, aby pojem porušenia práva na spravodlivý proces podľa §
420 písm. f) CSP mal byť interpretovaný a uplatňovaný tak extenzívne, že by zahŕňal aj posudzovanie,

či je možné činnosť športového odborníka považovať za živnosť alebo nie, pretože by sa dovolanie
podľa § 420 písm. f) CSP zamerané na odstraňovanie vád zmätočnosti bez náležitého zákonného
základu stalo dovolaním podľa § 421 CSP, ktorého cieľom je náprava nesprávneho právneho posúdenia
veci odvolacím súdom. Popísaný koncept nezodpovedá vôli zákonodarcu vyjadrenej v systematike
právnej úpravy dovolania, ako aj v podstate taxatívne vymenovaných dôvodov prípustnosti dovolania

a dovolacích dôvodov.

18. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že dovolateľka opakovane namietala zistené skutkové okolnosti,
resp. rozpor skutkového stavu s vykonaným dokazovaním, k čomu dovolací súd uvádza, že zásada
voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v čl. 15 Základných princípov CSP a v § 191 CSP vyplýva

z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a znamená, že záver, ktorý sudca urobí o
vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však
neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí
vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom

konania. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom súd stručne,
jasne a výstižne vysvetľuje, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a pod.

18.1 V tomto kontexte podstatou dovolacieho prieskumu nie je prehodnocovanie skutkového stavu
dovolacím súdom (dovolací súd je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho
zistil odvolací súd), ale kontrola postupu súdov oboch nižších inštancií pri procese jeho zisťovania a
vyhodnocovania. Otázka, či súd pri zisťovaní a vyhodnocovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-
procesné zásady, je otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť prezentovaná dovolaciemu

súdu v podanom dovolaní ako prípustný a dovolený dovolací dôvod podľa CSP, dovolací súd však
pochybenia na strane odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie pri zisťovaní skutkového stavu, ktoré
by odôvodnili prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nezistil (viď bod 14. odôvodnenia tohto
rozhodnutia).

19. K námietke dovolateľky, že ani súd prvej inštancie a ani odvolací súd sa nezaoberali námietkou
žalovanej, že súd nie je oprávnený preskúmavať, či rozhodnutie žalovanej o organizačnej zmene
je alebo nie je v súlade s dodatkom č. 2 štátneho vzdelávacieho programu z 30. novembra 2018,
kde zároveň súd prvej inštancie nešpecifikoval konkrétne o ktorý štátny vzdelávací program ide,
dovolací súd predovšetkým poukazuje na bod 17. a 18. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

kde tento jednoznačne vyjadril súhlas s tvrdením žalovanej, že súd nie je oprávnený preskúmavať
platnosť rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene a súčasne jednoznačne vysvetlil, z akého
hľadiska sa zaoberal dodatkom č. 2 štátneho vzdelávacieho programu, z ktorého je zrejmé, že nebol
preskúmavaný súlad rozhodnutia o organizačnej zmene s daným dodatkom. K námietke, že súd prvej
inštancie nešpecifikoval o ktorý štátny vzdelávací program sa jedná dovolací súd poukazuje priamo na

bod 1 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, kde tento konkrétne uviedol štátny vzdelávací
program pre strednú športovú školu skupina odborov vzdelávania 74 telesná kultúra a šport, schválený
Ministerstvom školstva, vedy a výskumu a športu Slovenskej republiky z 30. novembra 2018, t. j.
v obsahovej súslednosti odôvodnenia rozhodnutia je následne jednoznačné, resp. nepochybné, oktorý štátny vzdelávací program sa jedná, na základe čoho nemožno konštatovať nepreskúmateľnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie.

20. K zvyšným námietkam žalovanej, na ktoré naviazala nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho
súdu a súdu prvej inštancie a ktorými konkrétne namietla zistenie, že by u žalovanej boli potrební traja
tréneri atletiky vzhľadom na počet žiakov, namietla, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s otázkou
záväznosti štátneho vzdelávacieho programu, namietla konštatovanie, že bol na škole dostatočný počet
žiakov, ktorých mal žalobca trénovať, namietla kapcióznu a sugestívnu otázku položenú na súdnom

pojednávaní konanom 01. februára 2022, namietla závery súdu o tom, že pre počet žiakov nebol
zabezpečený dostatočný počet trénerov a k námietke, kde poukázala na závery Krajského súdu v
Prešove uvádzané v rozsudku sp. zn. 15CoPr/5/2014 z 12. novembra 2014 dovolací súd komplexne
uvádza, že odvolací súd v nadväznosti na rozhodnutie súdu prvej inštancie dostatočným spôsobom,
ako v rozsahu, tak v kvalite, popísal skutkové okolnosti, z ktorých pri posudzovaní veci vychádzal,
vysvetlil závery, ku ktorým dospel a ktoré viedli k rozhodnutiu, ktorým potvrdil medzitýmny rozsudok

súdu prvej inštancie. Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, prečo dospel k záveru o fiktívnosti
organizačnej zmeny žalovanej odporujúcej dobrým mravom, na základe čoho nebolo možné dospieť
k záveru o nadbytočnosti žalobcu. Dovolací súd predovšetkým poukazuje na závery týkajúce sa
totožného obsahu pracovnej činnosti žalobcu pred výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti a W.. Z. v
pozícii športového odborníka, ktorý prevzal prácu po žalobcovi (bod 11. až 16. odôvodnenia rozhodnutia

odvolacieho súdu), čo bolo zásadným zistením majúcim vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V kontexte
námietok žalovanej, ktoré podľa jej tvrdenia majú mať za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu, dovolací súd opätovne poukazuje na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky
v uznesení z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04, v zmysle ktorých všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Dovolací súd nedospel
k záveru o podstatnom význame námietok žalovanej na rozhodnutie vo veci samej, kedy potreba osoby
na vykonávanie činnosti trénera atletiky po výpovedi danej z dôvodu nadbytočnosti žalobcovi bola
priamo preukázaná skutočnosťou, že predmetnú činnosť formou športového odborníka prevzal W.. Z..
Namietaná kapciózna a sugestívna otázka bola taktiež dostatočne vysvetlená odvolacím súdom (bod

16. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu) a ktorá sama o sebe nemala vplyv na rozhodnutie vo
veci samej.

21. Dovolací súd záverom poukazuje na skutočnosť, že organizačná zmena zamestnávateľa, kedy
účelom organizačnej zmeny je šetrenie finančných prostriedkov na úkor zamestnancov (nevznikajú im

takévýhody,ktoréZákonníkprácespájaspracovnoprávnymvzťahomanepatriaimanivýhodyzaručené
zákonom o dani z príjmov) a to formou transformácie pracovných vzťahov zamestnancov na živnosti
spôsobom, kedy zamestnanec, ktorý s požadovanou transformáciou nesúhlasí, bude prepustený
výpoveďou, je fiktívnou organizačnou zmenou zastierajúcou skutočné úmysly zamestnávateľa rozporné
s dobrými mravmi. Uvedené je konaním v súčasnosti označovaným ako „švarcsystém“.

21.1 Dobré mravy sú v pracovnoprávnych vzťahoch chápané ako základné etické a morálne princípy,
ktoré ovplyvňujú konanie zmluvných strán. Ak zamestnávateľ účelovo ukončil pracovný pomer, aby
sa vyhol povinnostiam vyplývajúcim z pracovného práva (napr. plateniu odvodov, zodpovednosti za
zamestnanca a pod.) a nahradil pracovný vzťah vzťahom obchodnoprávnym alebo živnostenským, je

takéto konanie považované za neetické alebo v rozpore s dobrými mravmi, najmä ak bolo primárne
motivované obchádzaním zákonných povinností. Ak zamestnanec bol nútený zmeniť svoj status na
živnostníka a pokračovať v činnosti, ktorá sa charakterom podobalo závislej práci, môže to znamenať,
že zamestnávateľ zneužil svoje postavenie a narušil rovnováhu v právach a povinnostiach voči
zamestnancovi. Takéto správanie je kvalifikované ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. V rámci

organizačných zmien môže zamestnávateľ pristúpiť k ukončeniu pracovného pomeru, ak sú splnené
podmienky Zákonníka práce. Avšak ich účelovosť (napr. vyhnutie sa povinnostiam voči zamestnancovi)
je posudzovaná ako účelové obchádzanie zákona.

22. Po preskúmaní celého spisu v nadväznosti na dovolacie námietky dovolací súd teda nezistil, že by

v prejednávanej veci išlo o taký extrémny prípad vybočenia z medzí ustanovenia § 420 písm. f) CSP,
ktorý by bol dôvodom prípustnosti dovolania žalovanej. Je potrebné prisvedčiť základnej argumentácii
dovolateľky, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu nadostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces, v
preskúmavanej veci avšak o taký prípad nejde.

23. Dovolací súd má preto za to, že procesný postup súdov, ktoré konali v zmysle ustanovení a
zásad zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, nemožno považovať za porušenie
práva na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie sa nevymyká nielen zo zákonného, ale ani z
ústavnoprávneho rámca. Uvedeným postupom preto nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420
písm. f) CSP a žalovaná neopodstatnene namieta vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

súdu.

24. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

25. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.