Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, February 10, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/43/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100148
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:0924100148.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila
Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Jozef Lopuch - Club Hotel OLYMPIA s miestom
podnikania Partizánska 684/80, 058 01 Poprad, IČO: 14 285 410, právne zastúpeného JUDr. Marekom
Radačovským, advokátska kancelária Košice, Žriedlová 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 461447/2020 zo dňa 06. októbra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 4Sf/8/2024- 16 zo dňa 11. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa z a m i e t a.
II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Správny súd v Košiciach (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 4Sf/8/2024- 16 zo dňa 11. júna
2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 461447/2020 zo dňa 06. októbra 2020 (ďalej ako

„napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu
Prešov,pobočkaPoprad(ďalejako„správcadane“)č.102928828/2019zodňa17.decembra2019(ďalej
ako „rozhodnutie správcu dane“), a ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní
(Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Daňový poriadok“) žalobcovi určený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 3.152,51
eur za zdaňovacie obdobie jún 2014. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa §
168 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP tak, že účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

2. Správny súd zamietajúci výrok svojho rozsudku odôvodnil uplatnením postupu podľa § 140 SSP,
keď odkázal na obdobnú vec, týkajúcu sa toho istého žalobcu, totožného predmetu konania, a to v
konaní vedenom pod sp. zn. PO-1S/100/2020, v ktorom išlo o vyrubenie rozdielu dane z pridanej
hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie december 2016 v sume 3.194,56 eur, pričom pri výkone
daňovej kontroly u žalobcu tak za mesiac december 2016, ako aj za mesiac jún 2014 sa vychádzalo
z tých istých dôkazov získaných a vykonaných správcom dane, ktoré sú uvedené a ktorých závery
sú zhrnuté v Protokole o vykonaní daňovej kontroly č. 101712492/2018 zo dňa 04.09.2018 (v prípade

prejednávanej veci) a č. 102121215/2018 zo dňa 25.10.2018 (v prípade konania vedeného pod sp. zn.
PO-1S/100/2020).
3. Správny súd sa na úvod svojej argumentácie v odkazovacom rozsudku sp. zn. PO- 1S/100/2020
zaoberal žalobnou námietkou nezákonnosti dôkazov vykonaných vo vyrubovacom konaní po zrušenírozhodnutia správcu dane, pričom upriamil pozornosť na dôkaznú relevanciu dôkazov predovšetkým
svedkov v prejednávanej veci. Správny súd poukázal na § 74 ods. 3 prvú vetu Daňového poriadku, podľa
ktorého odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie. Vykonávanie

dôkazov vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia správcu dane žalovaným ako odvolacím
orgánom vykonaným na jeho pokyn nie je podľa úvah správneho súdu možné považovať za nezákonný
procesný postup, keďže takýto postup predstavuje len odraz právomoci žalovaného ako odvolacieho
orgánu vo vzťahu k dokazovaniu v odvolacom konaní, ktorej by sa inak mohol sám ujať ako odvolací
orgán. V rozpore so zákonom získané dôkazy by podľa správneho súdu mohlo byť v prípade, ak by sa

jednalo o procesný postup, ktorým by došlo k účelovému obchádzaniu zákonných časových limitov pre
vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku alebo k obchádzaniu predpokladov
pre začatie opätovnej daňovej kontroly podľa § 44 ods. 4 Daňového poriadku.
4. V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej ako
„Najvyššísprávnysúd“)sp.zn.1Sžfk10/2020zodňa24.2.2022,vzmyslektoréhovrámcivyrubovacieho
konania by malo dôjsť k objasneniu konkrétnych sporných skutočností vyvstávajúcich z pripomienok

daňového subjektu k zisteniam správcu dane bez vylúčenia doplňovania dôkazov v nie rozsiahlej miere,
keďže riadne dokazovanie má byť realizované primárne v rámci daňovej kontroly. Skutková okolnosť
tykajúca sa funkcie Hotovosť*, ktorá umožňovala tlač dokladov vyvolávajúcich riziko zámeny s riadnym
pokladničným dokladom súbežne s využitím tejto funkcie žalobcom na vydanie takéhoto dokladu pri
realizovaní zdaniteľného obchodu bola formulovaná a podopretá zákonným dôkazom vo forme expertíz

registračnej pokladnice a vykonaním nákupu zamestnancom správcu dane ešte počas daňovej kontroly.
Správny súd na záver uviedol, že dôkazy vykonané vo vyrubovacom konaní podstatným spôsobom
skutkové okolnosti daňovej veci nemenili a ani nedopĺňali, pričom na strane správcu dane a žalovaného
nedošlo k takému porušeniu procesných práv, ktoré by predmetné dokazovanie zaťažovalo vadou
nezákonnosti, a preto správny súd považoval tieto dôkazy za zákonné.

5. Správny súd sa ďalej zaoberal možnosťou pripísania dôkazných informácii získaných z dôkazov
vykonaných počas vyrubovacieho konania bez návrhu žalobcu na ťarchu dôkazného bremena žalobcu.
Podľa názoru správneho súdu je využitie dôkazných informácií v neprospech daňového subjektu len v
procesných situáciách, kedy dôkazné bremeno ohľadom skutkovej okolnosti, na ktorú sa viaže dôkazná
informácia,prejdenadaňovýsubjekt,pričomsavyžadujedodržaniepostupupodľa§46ods.5Daňového

poriadku. Svoj právny názor správny súd oprel o vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho správneho súdu
sp. zn. 1Sžfk 10/2020 z 24.2.2022. Keďže žalobca nenamietal porušenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku
a správny súd nezistil porušenie iných procesných vád daňovej kontroly, správny súd mal za to, že
dôkazné bremeno pre účely vyrubovacieho konania a odvolacieho konania zaťažovalo žalobcu v celom
rozsahu vytýkaných skutkových zistení tak, ako boli opísané v protokole o výsledku daňovej kontroly.

Správny súd na záver konštatoval, že nevidel dôvod na to, aby použiteľnosť dôkazov vykonaných vo
vyrubovacom konaní bola neprípustná.
6. K tvrdeniu žalobcu, že v celom dokazovaní vedenom správcom dane nebol vykonaný jediný dôkaz,
ktorý by preukázal, že akýkoľvek doklad, ktorý žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, bol v
zdaňovacom období vytlačený - k tomuto správny súd zdôraznil, že je potrebné vykonané dôkazy

hodnotiť vo vzájomných súvislostiach ako ucelenú reťaz vzájomne sa doplňujúcich zistení. Ďalej
uviedol, že z dôvodu zamestnaneckého vzťahu medzi žalobcom a svedkami nie je možné hodnotiť
ich výpovede ako objektívne. Výsluchy boli navyše podľa správneho súdu vykonávané so značným
časovým odstupom, ktorý mohol spôsobiť, že si svedkovia nemuseli tak detailne pamätať všetky
okolnosti ohľadom vystavovania pokladničných dokladov. Správny súd ďalej odkázal na vykonanú

expertízu, ktorá je zákonným dôkazom, a ktorá jednoznačne potvrdila tlač falošných pokladničných
dokladov cez funkciu Hotovosť* cez nefiskálnu tlačiareň, ktorej existenciu žalobca popiera.
7. Súd ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky žalobcu viažuce sa k technickej expertíze vykonanej v
rámci veci Colným úradom Bratislava a potvrdil zákonnosť tohto dôkazu. Doplnil, že správca dane ani
nie je oprávnený sám vypracovávať znalecký posudok v takýchto veciach, keďže ide o odbornú otázku

vyžadujúcu si odborné posúdenie Colným úradom Bratislava, ktorý je ako jediný štátny orgán oprávnený
vykonávať technické expertízy ERP.
8. K námietke žalobcu ohľadom vykonania ústnych pojednávaní so zamestnancami žalovaného, voči
ktorým bola dňa 07.10.2019 vznesená námietka zaujatosti, o ktorej ešte nebolo v tom čase rozhodnuté -
správny súd uviedol, že vzhľadom na obsah žalobných námietok (ktoré boli len procesného charakteru z

ústneho pojednávania konaného 26.09.2019), pričom žalobca v správnej žalobe správnosť uvedených
záverov o nevylúčení zamestnancov žalovaného nerozporoval, by zrušenie rozhodnutia iba z dôvodu
nezákonnosti vykonaného ústneho pojednávania malo za následok iba zopakovanie tohto úkonu
(opierajúc sa o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. R103/2011).9. V rámci argumentácie žalobcu ohľadom pochybenia správneho označenia žalobcu, ktorý namietal, že
uvedené výstupy orgánov verejnej správy neobsahujú správne označenie žalobcu, správny súd uviedol,
že žalobca bol v napadnutých rozhodnutiach, ako aj v protokole označený v súlade s ustanovením

§ 63 ods. 3 a § 47 písm. c) Daňového poriadku ako fyzická osoba - podnikateľ správne uvedeným
menom, priezviskom, adresou a tiež správne uvedenými údajmi o IČO, DIČ a IČ DPH, ktoré umožňovali
jednoznačne, spoľahlivo a správne identifikovať žalobcu ako osobu, ktorej je rozhodnutie adresované
a ktorej sa týka protokol.
10. Rovnako sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu ohľadom nezákonnosti viažucej sa k

orgánu verejnej správy, ktorý vo veci konal a rozhodoval (správca dane). Správny súd bol toho názoru,
že z obsahu administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že správne konanie vo veci žalobcu bolo
vedené pobočkou Daňového úradu Prešov, konkrétne pobočkou Poprad, ktorá v zmysle § 5 ods. 1
zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov - v znení účinnom do 30.06.2019, patrila do územnej pôsobnosti Daňového úradu
Prešov a bola riadnou organizačnou zložkou tohto správcu dane. Uvedenie adresy sídla oprávnene

konajúcej pobočky a zároveň neuvedenie adresy sídla správcu dane je možné vnímať ako postup
síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 47 písm. a) Daňového poriadku, avšak nemajúci v danom
prípade žiaden negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu.
11. Ohľadne námietky žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia vznesených námietok
zaujatosti, správny súd dospel k záveru, že tieto boli tak správcom dane, ako aj žalovaným správne

právne posúdené. Správny súd dospel k záveru, že s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 3 Daňového
poriadku, každé podanie posudzujú daňové orgány podľa jeho obsahu. Z obsahu námietok vznesených
proti zamestnancom, ktorí sa zúčastnili ústneho pojednávania dňa 09.10.2019 vyplýva, že tieto sa
týkali iba procesného postupu namietaných zamestnancov v rámci ústneho pojednávania konaného
dňa 26.09.2019. O týchto námietkach - ako to vyplýva z administratívneho spisu, ako aj z vyjadrenia

žalobcu - bolo rozhodnuté rozhodnutiami zo dňa 10.10.2019 č. 102342111/2019, zo dňa 09.10.2019 č.
102342148/2019 a zo dňa 09.10.2019 č. 102342198/2019. Správny súd v tomto kontexte poukázal na
tú skutočnosť, že žalobca správnosť uvedených záverov o nevylúčení zamestnancov žalobcu v správnej
žalobe nerozporoval a taktiež - na rozdiel od výsluchov jeho zamestnancov - nerozporoval zákonnosť
týchto procesných úkonov, keďže vykonanie výsluchu zamestnancov Colného úradu Bratislava sám

navrhol.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len

„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP
a navrhol aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov
konania.
13. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že sťažovateľ v súvislosti s nedostatočným odôvodnením

rozsudku správneho súdu odkázal na súvisiace ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Vychádzajúc z uvedených prameňov a vybraných rozhodnutí
namietol, že napadnutý rozsudok neobsahuje odpovede na zásadné otázky súvisiace s predmetom
konania,resp.sozákladomžalobnýchdôvodovažalobnýchnámietok.Malzato,ženapadnutýrozsudok

obsahuje množstvo všeobecných konštatácií a citácií bez toho, aby bolo premietnuté na konanie v tejto
veci.
14. Z hľadiska nesprávneho právneho posúdenia veci sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne
vyhodnotil jeho námietku týkajúcu sa nedostatočného zistenia skutkového stavu veci orgánmi verejnej
správy. Podľa sťažovateľa, správny súd dospel k nesprávnemu záveru, že orgány verejnej správy

vyhodnotili dôkazy zákonne, resp. správne. Správny súd podľa sťažovateľa zovšeobecnil obsah
výsluchov svedkov, a to ničím nepreukázaným tvrdením a zistením o neobjektívnosti svedkov, a to
bez komplexného posúdenia ich obsahu jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. S predmetnou námietkou
sťažovateľa sa pritom správny súd mal vysporiadať len v jednom bode napadnutého rozsudku. Naviac,
mal len nekriticky prevziať závery orgánov verejnej správy, ale nevysporiadal sa s tým, že existujú

dôkazy, ktoré potvrdzujú tvrdenia sťažovateľa a vyvracajú tvrdenia žalovaného.
15. Sťažovateľ poukázal na výpovede svedkýň, ktoré mali v rámci výsluchu u správcu dane vypovedať,
aké funkcie používali pri evidencii tržieb v rámci elektronickej registračnej pokladnice, pričom ani jedna
z nich neuviedla, že používala funkciu Hotovosť* ale uvádzali iné funkcie. Podľa sťažovateľa teda tietovýpovede predstavujú priamy dôkaz o tom, že závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí sú ničím
nepodložené domnienky a tvrdenia.
16. V súvislosti s vykonanými dôkazmi poukázal sťažovateľ na to, že žalovaný sa v napadnutom

rozhodnutí odvolával na vyjadrenie I. W. zo zápisnice z miestneho zisťovania zo dňa 23.10.2017, avšak
ten istý žalovaný, v rozhodnutí, ktorým zrušil prvé rozhodnutie správcu dane vo veci, sám uviedol,
že toto vyhlásenie nie je postačujúce pre záver v kontexte § 24 ods. 3 a § 63 ods. 2 Daňového
poriadku. Sťažovateľ potom žalovanému vytkol, že v rámci nového konania vo veci (predmet súdneho
prieskumu) sa od svojho skoršieho názoru v uvedenom smere odklonil, t. j. z predmetného vyjadrenia

predsa vychádzal i keď sám už skôr uviedol, že toto vyhlásenie nie je pre potreby daňového konania
postačujúce.
17. Sťažovateľ ďalej namietal záver žalovaného, že ani jeden zo svedkov sa jednoznačne nevyjadril,
že funkciu „Hotovosť*“ nepoužíval, čo malo stačiť pre záver, že sťažovateľ túto funkciu používal a že
na základe takýchto dokladov došlo k zdaniteľnému plneniu. Namietal, že v predmetnej veci sa nekoná
o nároku sťažovateľa na vrátenie odpočtu dane, kde by znášal dôkazné bremeno on, ale naopak je to

žalovaný, kto v tomto konaní znáša dôkazné bremeno a on musí preukazovať skutočnosti relevantné
pre jeho postup.
18. V tejto súvislosti uviedol, že aj výpovede svedkov Y., K. a T. boli vyhodnotené selektívne a že orgány
verejnej správy z nich prevzali len tvrdenia, ktoré sa im „hodili“. Títo svedkovia nepotvrdili, resp. vyvrátili
existenciu tzv. nefiškálnej tlačiarne u sťažovateľa, nepotvrdili, že by tzv. „falošný“ doklad (Hotovosť*) bol

z tlačiarne vytlačený, resp. popreli, že by takýto doklad bol zákazníkovi vydaný, príp. sa k tomu nevedeli
vyjadriť.Naviac,sťažovateľspochybňujeichvýpoveďajvzhľadomna„časovúdiskontinuitu“.Rozporoval
tiež, že niektorí svedkovia boli zo strany správu vypočúvaní sugestívnym spôsobom.
19. Sťažovateľ ďalej namietal, že správca dane bezdôvodne a svojvoľne neuviedol výpovede ďalších
svedkov, keď tieto osoby mali údajne tvrdenia správcu dane vyvrátiť. Sťažovateľ mal za to, že sa jedná

o pochybenie v podobe selektívneho hodnotenia dôkazov, opomenutia ich hodnotenia jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach, resp. o úplne nesprávnu interpretáciu svedeckých výpovedí a ich „vytrhnutie
z kontextu“. Nesprávnosť právneho posúdenia veci potom v zmysle vyššie uvedeného má podľa
sťažovateľa spočívať v tom, že správny súd akceptoval postup žalovaného, ktorý si selektívne vybral tie
dôkazy zo všetkých vykonaných dôkazov, ktoré sa mu hodili pre potreby potvrdenia správcu dane, a to

bez kritického vyhodnotenia ostatných vykonaných dôkazov vo vzájomnej súvislosti.

20. Ako nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom namietal sťažovateľ aj tú skutočnosť, že
záver žalovaného vo veci existencie nefiškálnej tlačiarne u sťažovateľa v priebehu roka 2017 vyhodnotil
správny súd ako správny, resp. relevantný aj v podmienkach súdenej veci. Správny súd pritom údajne

vôbec nevzal do úvahy pri posudzovaní tejto otázky obsah administratívneho spisu vo veci. Sťažovateľ
poukázal na 13 výpovedí, z ktorých má vyplývať, že nefiškálna tlačiareň v rozhodnom čase u sťažovateľa
nebola. Navrhol správnemu súdu vykonať zápisnice z výsluchu týchto svedkov, pričom napadnutý
rozsudok sa s týmto jeho návrhom žiadnym spôsobom nevysporiadal.
21.Podľasťažovateľapotomplatí,žeakpredmetnévýpovedefaktickyvylučujúexistenciutzv.nefiškálnej

tlačiarne, je vylúčené aj to, aby sa tlačili doklady „Hotovosť*“, keďže na to nebol k dispozícii spôsobilý
nástroj. Namietal, že správny súd mu v uvedenom zmysle nedal odpoveď na najdôležitejšie žalobné
body, čím malo dôjsť k podstatnému porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Zároveň
doplnil, že existencia takejto tlačiarne bola zistená na miestnom zisťovaní v roku 2017, čo však nemá
žiadnu relevanciu s poukazom na zdaňovacie obdobie, za ktoré bolo vydané napadnuté rozhodnutie

žalovaného (poznámka kasačného súdu: jún 2014).
22. Ďalej podľa sťažovateľa sa správny súd nevenoval tomu, že ani jeden zo svedkov nepotvrdil
rozdiel medzi reálne prijatou tržbou a uzávierkou vytlačenou z elektronickej registračnej pokladnice.
Namietal, že ani jeden zo zamestnancov nezaznamenal rozdiel medzi riadne prijatou držbou a dennou
uzávierkou z elektronickej registračnej pokladnice. Je úplne vylúčené, aby existovala akákoľvek tržba,

ktorú žalovaný a správca dane označujú ako „nepriznaná“. Rovnako neexistuje jediný dôkaz o tom, že
by sťažovateľ v rozhodnom čase prijal akúkoľvek odplatu za akékoľvek poskytnuté zdaniteľné plnenie,
ktorá by mala byť pretavená vo výške jeho tržieb. Mal za to, že správca dane, ako ani žalovaný
nepreukázali, že by u sťažovateľa v spornom zdaňovacom období vznikol zdaniteľný príjem vo výške
určenej napadnutými rozhodnutiami, keď zároveň nebolo preukázané, že došlo k dodaniu tovarov alebo

služieb, za ktoré by tieto plnenia prijal. Ani tejto námietke sa však podľa sťažovateľa správny súd
nevenoval.
23. Sťažovateľ tiež namietal, že správny súd nesprávne vyhodnotil rozloženie dôkazného bremena v
podmienkach súdenej veci a zároveň odmieta, že by porušil ustanovenia zákona o DPH a zopakoval,že nebol produkovaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval, že by bol vytlačený jediný doklad, od akých
odvíja svoje závery žalovaný, resp. správca dane. Mal za to, že ak správca dane chcel zvýšiť daňovému
subjektu zdaniteľné príjmy v určitej výške, musí mať aj dôkazy o existencii týchto príjmov. Namietal,

že takéto dôkazy orgány verejnej správy nemajú, keďže technická expertíza vypracovaná inou zložkou
žalovaného nie je podľa sťažovateľa dostatočným dôkazom na preukázanie existencie ďalších tržieb,
ktoré neboli uvedené v daňovom priznaní.
24. Správnemu súdu v ďalšom sťažovateľ vytýkal, že dospel k záveru o tom, že skutkové okolnosti veci
boli dostatočne zistené, pričom však poukázal len na tri svedecké výpovede, ktoré boli naviac v rozpore

so zvyšnými svedeckými výpoveďami (v celkovom počte sedem), a to nielen v otázke neexistencie
nefiškálnej tlačiarne v prevádzke sťažovateľa v roku 2017, ale najmä v otázke existencie tržieb na strane
sťažovateľa v dotknutom období. Namietal, že dôkazy, ktoré označil, negujú existenciu ucelenej reťaze
dôkazov o údajnom prijatí nepriznaných tržieb. V tomto kontexte žalovaný uviedol, že reálne prijatie
tržieb nie je možné preukázať, pričom správny súd tento záver žalovaného o nemožnosti preukázania
reálnosti prijatia tržieb nevyhodnotil.

25.Sťažovateľpoukázalnato,žeiztechnickejexpertízyvyplýva,že„vinternejdatabázeBLUEGASTRO
sa nachádzali nejaké doklady a ich vyobrazenie“, keď následne zdôraznil slovo „interné“ s tým, že sa v
žiadnom prípade nejednalo o doklady používané v bežnom obchodnom styku, a preto podľa sťažovateľa
za takéto doklady logicky nemohla byť prijatá tržba. Doplnil, že aj svedkovia zamestnanci žalovaného
ako aj N.. U. vylúčili, že technická expertíza je dôkazom o existencii prijatia tržby za dotknuté zdaňovacie

obdobie. Uviedol tiež, že už v rámci daňovej kontroly namietal, aby sa interné doklady v systéme
BLUEGASTRO obsahujúce znak „Hotovosť*“ automaticky znamenali existenciu zdaniteľných plnení.
26. Sťažovateľ sa tiež ohradil voči záverom správneho súdu, podľa ktorých v rámci konania orgánov
verejnej správy boli identifikované len formálne pochybenia, ktoré neodôvodňovali zrušenie žalobou
napadnutých rozhodnutí. Osobitne pritom poukázal na vady týkajúce sa protokolu, v ktorom nebolo

uvedené sídlo správcu dane, čo nebolo podľa správneho súdu podstatné pochybenie zo strany
orgánov verejnej správy. Doplnil, že podstatným procesným pochybením správcu dane bolo napr. aj
vedenie výsluchov v rámci ústneho pojednávania dňa 09.10.2019, kedy správca dane musel toto ústne
pojednávanie ukončiť (výsluch dvoch osôb za vzájomnej prítomnosti). Neprípustný postup správcu dane
potvrdzuje aj to, že samotní zamestnanci Finančnej správy SR ako vypočúvané osoby museli v rámci

zápisnice podať námietky proti jej obsahu.
27. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 24.10.2024 uviedol, že zotrváva na svojich
predchádzajúcich tvrdeniach a vyjadreniach, pričom sa stotožňuje s právnym posúdením správneho
súdu v napadnutom rozsudku. Uviedol, že sťažovateľ mení svoju argumentáciu - kým v správnej žalobe
namietal výsluch svedkov a tvrdil, že došlo k procesnému pochybeniu podľa § 68 ods. 3 Daňového

poriadku, v kasačnej sťažnosti už namietal, že správny súd neaplikoval požiadavku hodnotenia dôkazov
vo vzájomných súvislostiach.
28. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší
súd“) vo veci sp. zn. 3Sžfk/44/2019 zo dňa 10.09.2019 vo veci dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2015.
Odkázal pritom na body 35 a 32 uvedeného rozsudku poukazujúc na relevanciu technickej expertízy

vykonanej certifikovaným orgánom.
29. Žalovaný uviedol, že nikdy nespochybnil hodnotu dôkazov z miestneho zisťovania dňa 23.10.2017,
t. j. že boli vytlačené doklady označené ako „Hotovosť*“ a že následne na základe týchto dokladov
zamestnanci sťažovateľa prijali tržby. Uviedol, že vyjadrenie I. W. a výpoveď svedkyne U. dňa 22.8.2019,
ktoré boli tiež prítomné na miestnom zisťovaní dňa 23.10.2017 považuje za irelevantné, ba priam

sporné, nakoľko obe svedkyne v deň miestneho zisťovania použili funkcionalitu „Hotovosť*“. Tvrdil,
že nariadené výsluchy svedkov mali odstrániť predchádzajúce pochybenia správcu dane (v skoršom
konaní), aby sťažovateľovi nebolo upreté právo klásť svedkom otázky a tiež aby skutkový stav bol
zistený čo najúplnejšie. Tieto výsluchy by však neboli nariadené, ak by správca dane v skoršom konaní
nezovšeobecnil vyjadrenie I. W. na všetky dotknuté zdaňovacie obdobia a nepoužil by toto vyjadrenie

ako svedeckú výpoveď. Zároveň však dodal, že výpovednú hodnotu v danom prípade naprieč všetkými
zdaňovacími obdobiami, v ktorých bolo zistené nezákonné používanie registračnej pokladnice, má
samotná technická expertíza a výpoveď servisného technika N.. L. U.. Výsluchy svedkov, o ktoré sa
sťažovateľ v rámci súdneho konania opiera (či už sú v jeho prospech alebo neprospech), majú podľa
žalovaného iba nepatrnú či doplnkovú hodnotu a boli iba podporným dôkazom.

30. K námietkam sťažovateľa týkajúcich sa prijímania tržieb, tlače pokladničných dokladov v
režime „Hotovosť*“, používania nefiškálnej tlačiarne, výpovede svedkov, resp. časového odstupu a
irelevantnosti miestneho zisťovania z 23.10.2017 žalovaný uviedol, že tieto okolnosti je potrebné skúmaťv kontexte technickej expertízy, keďže pre posúdenie tohto prípadu bola práve táto esenciálnou (spolu
s výpoveďou N.. U.).
31. Žalovaný sa vyjadril voči pokusom sťažovateľa redukovať význam miestneho zisťovania zo dňa

23.10.2017 tak, že uviedol, že pri tomto miestnom zisťovaní obsluha žalobcu vydala zákazníkovi
(colníkovi) falošný doklad („Hotovosť*“) vytlačený cez nefiškálnu tlačiareň a zároveň prijala od colníka
na základe tohto dokladu platbu. Technickou expertízou pritom bolo zistené, že takto bolo vytlačených
cca 147 tisíc dokladov - od 30.06.2008 do 23.10.2017. To, že tieto doklady boli vytlačené, vyplýva
zo samotnej expertízy. Technická expertíza pritom preukázala, že fiškálnu tlačiareň je možné použiť

aj na tlač kópie nefiškálnych dokladov, resp. aj falošných pokladničných dokladov označených ako
„Hotovosť*“.
32. Žalovaný ďalej odkázal na závery technického zisťovania spočívajúce v tom, že originály
falošných dokladov („Hotovosť*“) nemohli byť vytlačené cez fiškálnu tlačiareň, keďže doklady s
označením Hotovosť* sa neukladajú do prevádzkovej pamäte a kontrolného záznamu. Doplnil, že
toto bolo preukázané aj v rámci miestneho zisťovania. Žalovaný zhrnul, že je nepochybné, že na

prevádzke sťažovateľa musela byť aj nefiškálna tlačiareň, ktorá umožnila tlač takýchto dokladov, a
tým aj obchádzanie fiškálnej pamäte registračnej pokladnice. Za jednotlivé zdaňovacie obdobia boli
identifikované kópie dokladov Hotovosť*, čo znamená, že tieto museli byť vytlačené a ich tlač mohla byť
realizovaná výlučne na nefiškálnom zariadení. Podľa žalovaného je v tejto súvislosti potrebné poukázať
na to, že na tieto závery sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nereaguje.

33. Žalovaný uviedol, že za zdaňovacie obdobie jún 2014 bolo identifikovaných 664 pravých dokladov
a 1621 falošných dokladov, ktoré mali simulovať fiškálne doklady, a ktoré boli vytlačené cez nefiškálne
zariadenie. Odmieta argumentáciu sťažovateľa smerujúcu k nedostatočnému zisteniu skutkových
okolností veci, keď doplnil, že pri takom množstve dokladov nie je možné, aby sa ku každému dokladu
uskutočnilo tak detailné zisťovanie ako sa uskutočnilo dňa 23.10.2017. Vzhľadom na množstvo dokladov

a ich simuláciu tak, aby sa podobali na riadne fiškálne doklady, nebolo možné prijať argument, že malo
ísť len o interné doklady.
34. Záverom žalovaný doplnil, že bez ohľadu na to, či si svedkovia pamätali podrobnosti práce s
pokladnicou alebo nie, podstatným bolo to, že nefiškálne doklady simulujúce fiškálne doklady na
prevádzke sťažovateľa preukázateľne tlačené boli, keď tieto sa nezaznamenávali do fiškálnej pamäte a

ani sa neobjavili v kontrolných záznamoch. Išlo pritom o funkcionalitu, ktorá pôvodne v systéme nebola
a ani nie je potrebná na riadne fungovanie elektronickej registračnej pokladnice. Z uvedených dôvodov
navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa v zamietol.

III. Konanie na kasačnom súde

35. Prejednávaná vec bola dňa 22.11.2024 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“) ako súdu príslušnému na konanie

a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn.: 4Sfk/43/2024.
36. Najvyšší správny súd, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po
tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou
osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná

sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57
SSP),preskúmalnapadnutérozhodnutiezdôvodovavrozsahuuvedenomvpodanejkasačnejsťažnosti
podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.
37. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k.: 4Sf/8/2024- 16 zo

dňa 11. júna 2024, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa žalovaný domáhal preskúmania a následne
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 461447/2020 zo dňa 06. októbra 2020.
38. Kasačný súd z predloženého administratívneho, ako aj súdneho spisu zistil, že po zrušení
pôvodného rozhodnutia správcu dane č.: 102301850/2018 zo dňa 21.11.2018 rozhodnutím žalovaného
č.: 100782429/2019 zo dňa 03.04.2019, správca dane prvostupňovým rozhodnutím č.: 102928828/2019

zo dňa 17.12.2019 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane v sume
3.152,51 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014.
39. V rozhodnutí správca dane uviedol, že daňovou kontrolou a na základe technickej expertízy
elektronickej pokladnice zistil porušenie § 19 ods. 2 zákona o DPH tým, že sťažovateľ nepriznaldaň z pridanej hodnoty z tržieb evidovaných v elektronickej registračnej pokladnici, ktoré sa do
prevádzkovejanidofiškálnejpamäteneukladali/nezaznamenávali,nakoľkobolitlačenéprostredníctvom
pripojenej nefiškálnej tlačiarne s použitím špeciálneho typu platby „Hotovosť*“. Proti uvedenému

rozhodnutiu správcu dane podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým
rozhodnutím.
40. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie
vo vyrubovacom konaní dokazovanie doplnil. Vypočul zamestnancov sťažovateľa, ktorí používali na
evidenciu tržieb v elektronickej registračnej pokladnici v kontrolovanom zdaňovacom období, zástupcu

dodávateľa systému Asseco BLUEGASTRO a vykonal ústne pojednávanie so zamestnancami Colného
úradu Bratislava. Na všetkých ústnych pojednávaniach sa za sťažovateľa zúčastnil jeho splnomocnený
zástupca, ktorý voči vykonanému vypočúvaniu svedkov podal námietku zákonnosti výsluchu. Žalovaný
ďalej poukázal na rozsiahle dokazovanie, ktoré vykonal správca dane s poukazom na vykonanú
expertízu počítača, ktorý bol súčasťou ERP ako vlastného registračného programu na ďalšie vykonané
dôkazy správcom dane, ktorý nahliadol do zápisníc o ústnych pojednávaniach s inými zamestnancami

kontrolovaného daňového subjektu pri iných daňových kontrolách za iné zdaňovacie obdobia.
41. Následne sťažovateľ podal správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom č.
k.: 2S/97/2020-298 zo dňa 02. júna 2022, ktorým podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) zákona č.
SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane č.:
102928828/2019 zo dňa 17. decembra 2019 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, a to z dôvodu

nesprávneho právneho záveru s poukazom na obsah ustanovenia § 68 ods. 3 Daňového poriadku.
Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd
rozsudkom sp. zn. 4Sfk/129/2022 zo dňa 23. novembra 2023 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu
v Prešove č. k. 2S/97/2020-298 zo dňa 02. júna 2022 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci.

42. Kasačný súd dopĺňa, že i keď zrušené rozhodnutie č. k. 2S/97/2020-298 zo dňa 02. júna 2022
vydal Krajský súd v Prešove, vzhľadom na inštitucionálne zmeny v rámci výkonu správneho súdnictva v
podmienkach Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. júna 2023 v ďalšom konaní rozhodoval Správny
súd v Košiciach, na ktorý prešla rozhodovacia právomoc v súdenej veci (§ 3 ods. 3 písm. c) zákona č.
151/2022 Z. z.).

43. Po vrátení veci na nové konanie a rozhodnutie, Správny súd v Košiciach ako správny súd, ktorý bol
podľa § 469 SSP viazaný rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sfk/129/2022 zo dňa 23.
novembra 2023, rozhodol rozsudkom č. k.: 4Sf/8/2024- 16 zo dňa 11. júna 2024 tak, že podľa § 190
SSP žalobu sťažovateľa zamietol.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

44. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
45.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
46. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
47. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
48. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

49. Podľa § 69 ods. 4 zákona o DPH, každá osoba, ktorá, uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o
predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.50. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
51. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

52. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,
a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
53. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej
kontroly alebo daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
54. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.
55. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
56. Podľa § 60 odsek 1 Daňového poriadku, zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania
vylúčený, ak so zreteľom na jeho pomer k veci alebo k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o
jeho nezaujatosti.
57. Podľa § 60 odsek 2 Daňového poriadku, zamestnanec príslušného orgánu je z daňového konania

vylúčený aj vtedy, ak sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného
stupňa.
58. Podľa § 63 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú
inak, rozhodnutie musí obsahovať označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.
59. Podľa § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú

inak, rozhodnutie musí obsahovať meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej
právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej
právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového
subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická
osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak

ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o
zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci
túto právnickú osobu.
60. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o
zmeneadoplneníniektorýchzákonov-vzneníúčinnomdo30.6.2019-nazabezpečenievýkonučinnosti

daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky
daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje
prezident finančnej správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. Pobočka daňového úradu
a kontaktné miesto daňového úradu sú organizačnou zložkou daňového úradu. Podľa § 5 ods. 1
uvedeného zákon, daňový úrad vykonáva pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak tento zákon alebo

osobitný predpis neustanovuje inak.
61. Podľa § 10 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení
niektorých zákonov - v znení účinnom do 30.6.2019 - Colný úrad Bratislava na celom území Slovenskej
republiky plní tieto úlohy: a) vydáva záväzné informácie o nomenklatúrnom zatriedení tovaru a záväzné
informácie o pôvode tovaru, b) rozhoduje v konaní o certifikácii elektronickej registračnej pokladnice

podľa osobitného predpisu, c) vykonáva technickú expertízu elektronickej registračnej pokladnice.
62. Podľa § 5 ods. 6. zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov možno zriadiťpobočky daňového úradu a kontaktné miesta; pobočky daňového úradu a kontaktné miesta na návrh
riaditeľa daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident.
63. Podľa § 4b ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o

zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o
zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom do
31.12.2019, konanie o certifikácií vykonáva Colný úrad Bratislava.
64.Podľa§8ods.1zákonač.289/2008Z.z.opoužívaníelektronickejregistračnejpokladniceaozmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách

v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (v rozhodnom čase), podnikateľ
je povinný po zaevidovaní tržby v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej
pokladnici odovzdať kupujúcemu pokladničný doklad okrem kópie pokladničného dokladu ihneď po jeho
vytlačení v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej pokladnici [...].
65. Podľa § 17a ods. 2 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a
o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a

o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom
do 31.12.2019, Colný úrad Bratislava za účelom preverenia podozrenia podľa ods. 1 vykoná technickú
expertízu elektronickej registračnej pokladnice.
66. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už
bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už

len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
67. K námietkam sťažovateľa ohľadne nedostatočného odôvodnenia rozsudku správneho súdu kasačný
súd uvádza, že si je plne vedomý toho, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo
dňa 03.07.2003, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/04 zo dňa 19.05.2004).
Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačujenazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivý
proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004).
68. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že sťažovateľom namietaná nepreskúmateľnosť
(nedostatočné odôvodnenie) rozsudku správneho súdu by musela vyplývať z absencie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu. Zákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia
správneho súdu sú také vady odôvodnenia rozhodnutia, na základe ktorých rozhodnutie neobsahuje
žiadne odôvodnenie, alebo existencia takých zásadných procesných vád, pre ktoré je preskúmanie
napadnutého rozhodnutia nevyhnutné (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Abdullayev
proti Rusku). Správny súd však v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemusí dať

detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre
rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo
veci Ruiz Torija v. Španielsko).
69. V tomto kontexte preto podľa názoru kasačného súdu neobstojí tvrdenie sťažovateľa o

nepreskúmateľnosti a nedostatočnej odôvodnenosti napadnutého rozsudku správneho súdu, keďže je
z jeho obsahu zjavné, že ním bolo reflektované na všetky podstatné skutočnosti týkajúce sa posúdenia
oprávnenosti sťažovateľom uplatneného nároku na odpočet DPH. Správny súd zrozumiteľne uviedol
dôvody, pre ktoré zamietol správnu žalobu sťažovateľa a jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné či neodôvodnené. Kasačný súd má v tejto súvislosti za to, že správny súd sa posudzovanou

vecou zaoberal dôsledne, náležite sa vysporiadal s podstatnými žalobnými námietkami sťažovateľa
a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré odôvodnil náležite a presvedčivo, pričom dospel
k správnym záverom o zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového
rozhodnutia správcu dane.
70. Kasačný súd zároveň uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného rozhodol

kasačný súd rozsudkami tunajšieho súdu sp. zn. 4Sfk/25/2024 zo dňa 23. októbra 2024 (za zdaňovacie
obdobie august 2015), sp. zn. 5Sfk/30/2024 zo dňa 30.01.2025 (za zdaňovacie obdobie február 2016),
sp. zn. 5Sfk/33/2024 zo dňa 30.01.2025 (za zdaňovacie obdobie august 2017), sp. zn. 5Sfk/25/2024
zo dňa 30.01.2025 (za zdaňovacie obdobie máj 2017), sp. zn. 4Sfk/14/2024 zo dňa 11.12.2024 (zazdaňovacie obdobie december 2016), v ktorých kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa.
S poukazom na skutkovú totožnosť prejednávanej veci, ako aj totožný obsah sťažnostných námietok,
kasačný súd vzhliadol dôvod na postup podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP, pričom poukazuje na

rozsudok sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024.
71. Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024
kasačný súd podľa potreby vyberá nižšie citované body odôvodnenia, pričom argumentácia ohľadom
zdaňovacieho obdobia august 2015 je právne relevantná aj pre v tejto veci posudzované zdaňovacie
obdobie jún 2014:

„96.Vkasačnejsťažnostisťažovateľďalejnamietal,žesprávnysúdlennekritickyprevzalzáveryorgánov
verejnej správny ohľadom príslušných skutkových zistení. Osobitne namietal, že na niektoré závery
svedeckých výpovedí správne orgány neprihliadali, resp. tieto hodnotili selektívne (k tomu pozri čl. II
tohto rozsudku vyššie), pričom správny súd mal tento ich postup „nekriticky prevziať“.
97. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu je aj táto námietka sťažovateľa nedôvodná. Ako už bolo
uvedené vyššie, súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku je fakticky aj odôvodnenie dostatočnosti

preukázania skutkových okolností veci iným senátom toho istého správneho súdu vo veci sp. zn.
PO-1S/100/2020 [bod 51. napadnutého rozsudku], v ktorom tento uviedol: „59. [...] Správny súd
zdôrazňuje, že vykonané dôkazy je potrebné hodnotiť vo vzájomných súvislostiach ako ucelenú reťaz
vzájomne sa doplňujúcich zistení. Výpovede svedkov nie je možné hodnotiť ako objektívne pre ich
zamestnanecký vzťah k žalobcovi, čoho dôkazom sú podstatné odlišnosti vo výpovedi zamestnankyne

žalobcu I. W. pri miestnom zisťovaní a pri výsluchu. Výsluchy boli navyše vykonávané so značným
časovýmodstupom,čoznamená,žesisvedkoviavrámcivýsluchov,vporovnanísozávermizmiestneho
zisťovania, nemuseli detailne pamätať všetky okolnosti ohľadom vystavovania pokladničných dokladov.
Skutočnosť, že žalobca používal funkciu Hotovosť*, na základe ktorej tlačil pokladničné doklady cez
nefiskálnu tlačiareň, vyplynula z miestneho zisťovania dnˇa 23.10.2017, pri ktorom zamestnankyne

žalobcu vystavili pokladničný doklad s použitím funkcie Hotovosť*, tento bol riadne vytlačený a
odovzdaný pracovníkom colného úradu a taktiež bola na tieto doklady prijatá tržba za riadne poskytnutú
službu. To, že po použití funkcie Hotovosť* dochádzalo k tlači pokladničných dokladov mimo fiskálnej
tlačiarnevyplývanepochybnezvýsledkovtechnickejexpertízyERP,nakoľkovprogrameBLUEGASTRO
sauložilikópiedokladov,pričomtentoprogramneumožňovalgenerovaťdokladbezjehotlače.Vzhľadom

na uvedené je logickým a právne udržateľným záver, že v prevádzke žalobcu existovala aj nefiskálna
tlačiareň, na ktorej sa takéto pokladničné doklady tlačili, keďže preukázateľne neboli tlačené na fiskálnej
tlačiarni (čo tiež vyplynulo z vykonanej technickej expertízy). Túto skutočnosť napokon potvrdilo aj
miestnezisťovanie,priktorombolizaistenédvetlačiarne(fiskálnaanefiskálna),pricˇomobebolifunkčne
spojené s ERP, čo bolo aj riadne zdokumentované“....

...99. Naviac k uvedenému kasačný súd dopĺňa, že i z ďalšieho rozhodnutia správneho súdu v obdobnej
veci tých istých účastníkov konania (pozn.: na ktorý správny súd v napadnutom rozsudku nepoukazoval,
ale ktorý je kasačnému súdu známy - k tomu pozri bod 65. vyššie) - konkrétne rozsudok správneho
súdu - sp. zn. PO-1S/85/2020 (body 40. až 42.), s ktorým sa kasačný súd stotožňuje a na ktorý týmto
poukazuje, vyplýva podrobné odôvodnenie toho, prečo hodnotenie dôkazov orgánmi verejnej správy je

potrebné a možné vyhodnotiť ako správne. Keďže dôkazná situácia bola v súdenej veci a vo veci, o
ktorej rozhodol správny súd rozsudkom sp. zn. PO- S1/85/2020 (daň z príjmu sťažovateľa - rok 2015)
podobná [pozn.: nie identická], kasačný súd preberá uvedené body do odôvodnenia tohto rozsudku a
poukazuje na ich primeranú relevanciu aj vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v tomto kasačnom konaní:
„40. Správny súd vzhliadol nedôvodnými aj vzájomne prepojené námietky žalobcu z druhej skupiny jeho

námietok týkajúcich sa hodnotenia vykonaných dôkazov správcom dane a žalovaným, ktoré hodnotenie
malobyťpodľažalobcujednostrannéatendenčnévočižalobcovi,keďžepodľanehomalibyťzohľadnené
iba tiež časti výpovedí svedkov, ktoré sa správcovi dane hodili, dôkazom o čom má byť aj to, že žalovaný
napadnutým rozhodnutím rozhodol odlišne od svojho skoršieho rozhodnutia v tejto veci. Podľa žalobcu,
žalovaný svojim skorším rozhodnutím zrušil prvé rozhodnutie správcu dane, ktoré bolo založené iba na

záveroch technickej expertízy ERP, z dôvodu, že táto technická expertíza bola nedostatočným dôkazom,
preto podľa žalobcu žalovaný nariadil správcovi dane doplniť dokazovanie výsluchom svedkov, avšak
už pri druhom rozhodovaní napadnutým rozhodnutím, žalovaný podľa žalobcu technickú expertízu
považuje paradoxne za postačujúci dôkaz, odhliadnuc od výpovedí svedkov, ktorých vykonanie vo
vyrubovacom konaní žalobca považuje za nezákonné. Uvedené, podľa žalobcu, paradoxné opozitné

stanoviská žalovaného, sú následkom výmeny personálneho obsadenia žalovaného a v snahe naplniť
štátny rozpočet prostredníctvom žalobcu, keďže má majetok. V uvedenej súvislosti, správny súd v prvom
rade podotýka, že uvedené námietky neboli a logicky ani nemohli byť odvolacími námietkami, s ktorým
by sa mal možnosť žalovaný vysporiadať v žalobou napadnutom rozhodnutí, keďže v čase podávaniaodvolania žalobcom samozrejme nebolo možným predvídať aké bude rozhodnutie žalovaného a toto
konfrontovať so skorším rozhodnutím žalovaného v tejto veci. Z uvedeného dôvodu správny súd ani
nemôže preskúmať, či vysporiadanie sa s touto námietkou žalovaným by bolo alebo nebolo zákonným,

a preto túto žalobnú námietku správny súd považuje iba za súčasť propagačnej argumentácie žalobcu,
majúcej za cieľ posilniť jeho presvedčenie o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. Avšak v uvedenej
súvislosti sa žiada správnemu súdu uviesť, že preskúmaním dôvodov v poradí prvého rozhodnutia
žalovaného v tejto veci, ktorým žalovaný vrátil vec správcovi dane na opätovné konanie a rozhodnutie
je zrejmým, že tvrdenie žalobcu sa vôbec nezakladá na pravde. Žalovaný totižto nezrušil v poradí prvé

rozhodnutie správcu dane preto, žeby považoval technickú expertízu ERP za nedostatočný dôkaz (ako
tvrdí žalobca), dokonca žalovaný vyhodnotil technickú expertízu za listinný dôkaz s vysokým stupňom
dôveryhodnosti, ale žalovaný tak učinil práve v záujme ochrany procesných práv žalobcu, aby napravili
procesné pochybenia a žalobca aby mohol kladením otázok svedkom obhajovať svoj záujem. Žalovaný
totižto svoje prvé rozhodnutie zdôvodnil tým, že je potrebné opätovne vypočuť svedkyňu W., pretože
pri jej vypočutí počas miestneho zisťovania žalobca nebol prítomný a nemohol jej klásť otázky; preto,

že správca dane neprijateľne zovšeobecnil vyjadrenia svedkyne W. pri miestnom zisťovaní o používaní
funkcie „Hotovosť*“ na všetkých zamestnancov žalobcu bez ich vypočutia a vypočutia servisného
technika, ktorý musel mať vedomosť o tejto funkcionalite ERP a napokon preto, že správca dane osobne
nevypočul colníkov vykonávajúcich expertízu ERP, ktorý dôkaz navrhoval žalobca. Z uvedeného je
nepochybným, že postoj žalovaného voči žalobcovi nebol tendenčným a žalobcu poškodzujúcim, práve

naopak, žalovaný tým umožnil žalobcovi klásť svedkom otázky tak, aby sa prípadne vyvinil alebo aby
aspoň vysvetlil na ťarchu mu kladené zistenia technickou expertízou. Okrem toho, vzhľadom na vyššie
uvedené závery, podľa ktorých vykonanie výsluchov svedkov správcom dane vo vyrubovacom konaní
v okolnostiach veci nebolo nezákonným a teda technická expertíza, aj keď je dôkazom nosným, ale nie
jediným. Vzhľadom na uvedené, podľa správneho súdu, postup a rozhodovanie žalovaného nevykazuje

znaky nekonzistentnosti ani zaujatosti voči žalobcovi, ako sa žalobca domnieva.
41. Ohľadne žalobnej námietky, že nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by preukazoval prítomnosť druhej
(nefiskálnej) tlačiarne na prevádzke žalobcu, na ktorej by mali byť tlačené falošné pokladničné bloky s
dodatkom žalobcu, že jeho zamestnanci svojimi výpoveďami mali jednoznačne vyvrátiť jej existenciu, čo
však žalovaný, podľa žalobcu nezohľadnil, správny súd uvádza, že žalovaný sa tejto námietke venoval.

Žalovaný uviedol, že prítomnosť druhej tlačiarne na prevádzke žalobcu bola preukázaná jednako pri
miestnom zisťovaní 23.10.2017, kedy bola druhá tlačiareň zhabaná; jednako je táto tlačiareň zachytená
vo fotodokumentácii, ktorá sa nachádza na CD nosiči v prílohe technickej expertízy; jednako tým,
že pri technickej expertíze boli v pamäti ERP zistené mnohopočetné kópie kompletného vyobrazenia
falošných blokov dokonca s napodobením ochranného znaku MF, ktoré kompletné vyobrazenia sa

podľa vyjadrenia aj servisného technika uchovávali iba ak sa jednalo o doklad, ktorý bol aj reálne
vytlačený (pri zadaní na tlač, ale nevytlačení sa neuchovávala kópia jeho kompletného vyobrazenia,
iba sa doklad zaznamenal poradovým číslom v zozname zadaných dokladov), pričom podľa technickej
expertízy falošné doklady boli tlačené na nefiskálnej tlačiarni, ktorá teda musela existovať a napokon
žiadny zo zamestnancov žalobcu síce nepotvrdil, ale ani vyslovene nevyvrátil existenciu druhej tlačiarne

na prevádzke žalobcu. [...] Na tomto mieste správny súd opakovane dáva žalobcovi do pozornosti, že
pri hodnotení dôkazov správny orgán tieto nehodnotí iba izolovane, ale aj v ich vzájomných logických
súvislostiach prihliadajúc pri tom aj na okolnosti ich vykonania, vo svetle ktorých správny orgán
vyhodnocuje napríklad dôveryhodnosť dôkazu, jeho váhu, či jeho súzvuk s inými vykonanými dôkazmi. V
danom prípade, ako už aj bol správny súd uviedol, výpovede zamestnancov žalobcu mohli byť skreslené

či neúplné nie len v dôsledku časového odstupu medzi uskutočnením činností o ktorých vypovedali
a samotným ich výsluchom, ale treba mať na pamäti, že v danom prípade je tu prítomná aj obava z
možnej trestnoprávnej zodpovednosti za nezákonné konanie alebo za napomáhanie k nemu, vzhľadom
na okolnosti ktoré obstojí názor žalovaného, že výpovede zamestnancov žalobcu mohli byť poznačené
aj ich strachom či obavou z dôsledkov, v dôsledku ktorom je tak potrebné vnímať aj ich dôveryhodnosť

v kontexte s inými explicitnými dôkazmi.“
72. K námietkam sťažovateľa ohľadne použiteľnosti vysvetlenia I. W. na miestnom zisťovaní dňa
23.10.2017 kasačný súd uvádza, že s uvedenou námietkou sa správny súd riadne vysporiadal v bode
61 odkazujúceho rozsudku sp. zn. PO-1S/100/2020. Ak samotná výpoveď I. W. z miestneho zisťovania
bola pre riadne zistenie skutkového stavu nepostačujúca, neznamená to, že jej výpoveď spolu s ďalšími

(doplnenými) dôkazmi nie je relevantná, a že sa na ňu nemohlo prihliadať v rámci ďalšieho konania vo
veci.73. Kasačný súd k uvedenej námietke ďalej v rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024 uviedol
(pričom uvedené závery sa opätovne vzťahujú aj na preskúmavané zdaňovacie obdobie jún 2014,
nakoľko I. W. sa zamestnankyňou sťažovateľa stala až k 01.09.2015):

„115. Kasačný súd uvedené naviac opäť verifikoval, keď zistil, že v rozhodnutí žalovaného č.
101223055/2019 zo dňa 22.05.2019, ktorým bolo zrušené skoršie prvostupňové rozhodnutie správcu
dane vo veci je - okrem iných - uvedené, že vyjadrenie I. W. na miestnom zisťovaní dňa 23.10.2017
nepovažuje za dostatočné; že „Vyjadrenie pracovníčky I. W., prítomnej pri miestnom zisťovaní dňa
23.10.2017, nie je dostatočným dôkazom pre vyrubenie rozdielu dane za august 2015.“. Zároveň sa v

predmetnomrozhodnutížalovanéhouvádzapotrebadoplneniadokazovaniaapožiadavkadostatočného
zistenia skutkového stavu, keď žalovaný aj špecifikoval, aké úkony je potrebné vo veci realizovať, keď
k doplneniu dokazovania v príslušnom smere aj došlo.
116. Ako to vyplýva z rozhodnutia žalovaného (bod 115. vyššie), dôvodom pre zrušenie skoršieho
rozhodnutia správcu dane vo veci bola práve primárne potreba doplnenia dokazovania ku skutkovej
stránke veci, resp. odstránenie pochybení, ktorých sa správca dane pôvodne dopustil (napr.

aj telefonická komunikácia s colníkmi vo veci technickej expertízy namiesto nariadenia ústneho
pojednávania a pod.).
117. Sťažovateľ sa potom mýli, ak má za to, že skoršia požiadavka žalovaného na doplnenie
dokazovania - o. i. - aj výsluchom I. W. ako svedka a následné nepoužitie tejto výpovede v tomto konaní
(zdaňovacie obdobie - august 2015) znamená, že skutkové okolnosti veci neboli, resp. nemohli byť

zistenédostatočne,príp.to,ževyjadrenieI.W.zmiestnehozisťovaniauskutočnenéhodňa23.10.2017je
právne irelevantné, ak pôvodné prvostupňové rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu, že I. W. sťažovateľ na
miestnom zisťovaní nemohol klásť otázky. Toto bolo reparované práve tým, že tento podklad sa doplnil o
ďalší, a to o svedeckú výpoveď I. W., keď na jej výsluchu ako svedkyne jej sťažovateľ mohol klásť otázky.
Z prvostupňového rozhodnutia správcu dane naviac vyplýva, že tento - v rámci vyrubovacieho konania

po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia - realizoval (popri iných úkonoch) úkony smerujúce k objasneniu
veci (svedkovia) vo vzťahu k týmto osobám: J. D., G. I., Z. U., Y. T. a P. L.. Vypočul tiež N.. U. (zástupcu
spoločnosti, ktorá ERP sťažovateľovi dodala) a uskutočnil výsluch colníkov, ktorí vypracovali technickú
expertízu. [k tomu pozri str. 66 až 104 prvostupňového rozhodnutia] Správca dane teda pre účely
tohto zdaňovacieho obdobia z výsluchu I. W. ako svedkyne nevychádzal, keď táto sa zamestnankyňou

sťažovateľa stala až k 01.09.2015 (pozn.: zdaňovacie obdobie tvoriace predmet tohto konania je august
2015) - k tomu pozri aj bod 115. tohto rozsudku. Závery z miestneho zisťovania zo dňa 23.10.2017 (a to
aj v podobe vysvetlenia poskytnutého I. W.) sú však naďalej relevantné (k tomu pozri str. 25 rozhodnutia
žalovaného), pričom toto jej vysvetlenie sa nestáva irelevantným len preto, že v pôvodnom konaní bolo
považované za nedostatočné, resp. preto, že pôvodne jej sťažovateľ na miestnom zisťovaní nemohol

klásť otázky. Naopak, toto vysvetlenie je naďalej relevantným podkladom, a to práve v spojení s ďalšími
dôkazmi, ktoré boli vo veci vykonané - po zrušení v poradí prvého rozhodnutia správcu dane vo veci.
Aj keby však kasačný súd pripustil, že výsluch/vysvetlenie poskytnuté I. W. na miestnom zisťovaní
dňa 23.10.2017 nemalo byť v novom konaní vôbec akceptované (a správca dane by tak napriek tomu
urobil), tento jeho postup by nepostačoval pre zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí, keďže jej

vlastné vyjadrenie nebolo vo veci jediným, ako ani rozhodujúcim podkladom pre rozhodnutie vo vzťahu
k zdaňovaciemu obdobiu, ktoré je predmetom tohto konania. Jej vysvetlenie zo dňa 23.10.2017 sa z
hľadiska rozsahu aj kvality fakticky v podstatnej časti viaže na samotné miestne zisťovanie, vysvetlenie
okolností, ku ktorým došlo počas kontrolných nákupov, resp. miestneho zisťovania a pod. Nejednalo
sa teda o komplexný výsluch všeobecnej povahy, ale o ozrejmenie okolností bezprostredne súvisiacich

so samotným kontrolným nákupom/miestnym zisťovaním, a preto ani materiálne nie je dôvodné tento
podklad vylúčiť ako podklad rozhodnutia správnych orgánov vo veci.
118. Kasačný súd preto dospel k záveru, že orgány verejnej správy nepochybili, ak z vyjadrenia I. W. (na
miestnom zisťovaní zo dňa 23.10.2017) vychádzali, keď relevancia tohto podkladu skorším zrušujúcim
rozhodnutímžalovaného,nebolanegovaná.Naopak,totovyjadreniebolopodľažalovanéhosamoosebe

nepostačujúce, a preto boli v novom konaní dôkazy doplnené - tak, ako to vyžadoval od správcu dane
žalovaný vo vyššie uvedenom zrušujúcom rozhodnutí.“
74. K ďalším námietkam sťažovateľa, v ktorých poukazoval na svedecké výpovede (svedkyňa W.,
svedkyňa U., svedkyňa I., svedkyňa W. a svedkyňa U.), ktoré mali „výslovne vyvrátiť údajné zistenia a
tvrdenia žalovaného o používaní funkcie Hotovosť*“, a ktoré podľa sťažovateľa sú priamym dôkazom

toho, že závery správnych orgánov sú len ich domnienkami kasačný súd uvádza, že s touto námietkou
sťažovateľa sa nemožno stotožniť.
75. Najvyšší správny súd k nej v prvom rade uvádza, že výpovede svedkýň W. a U. pre účely
rozhodovaniasprávnehoorgánuvovecidanezpridanejhodnotysťažovateľazamesiacjún2014,t.j.preúčely tohto konania, ani neboli použité. Už len z tohto dôvodu je argumentácia sťažovateľa o význame
príslušných svedeckých výpovedí, na ktoré sa malo prihliadať, resp. ktoré mali byť v jeho prospech, vo
vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu jún 2014, bezpredmetná. V kasačnej sťažnosti uvedených svedeckých

výpovedíjepotompreúčelytohtokasačnéhokonaniadôvodnéskúmaťlenvýpoveďsvedkyneW.,U.aI..
76. Z uvedených výpovedí daných svedkýň pritom vyplýva, že tieto vo svojich výpovediach zistenia
a závery orgánov verejnej správy kvalifikovaným a relevantným spôsobom nevyvrátili, a to najmä v
kontexte iných vykonaných dôkazov. Svedkyňa Krajčová, rovnako ako svedkyňa I., si nepamätali, či na
prevádzke bola 1 alebo 2 tlačiarne a rovnako ani či používali funkcie Hotovosť a aj Hotovosť*. Svedkyňa

U. rovnako uviedla, že si nepamätá používanie funkcie Hotovosť* a rovnako sa nevedela vyjadriť ani
k prítomnosti 2 tlačiarní na prevádzke. V súhrne preto kasačný súd uvádza, zhodne aj s názorom
uvedeným v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024, že:
„svedkovia, ktorých sťažovateľ špecifikoval vo svojej kasačnej sťažnosti a z ktorých výsluchu mali -
podľa sťažovateľa vyplynúť priame dôkazy o tom, že funkcia Hotovosť* u sťažovateľa používaná nebola,
nebola dôvodná. Kasačný súd potom - v zhode so správnym súdom - nesúhlasí so sťažovateľom, že by

hodnotenie dôkazov zo strany orgánov verejnej bolo tendenčné, selektívne a pod.“.
77.Kpreskúmavanémuzdaňovaciemuobdobiuokremvyššieuvedenýchsvedkýňsprávcadanevypočul
aj svedkov V. a G. I., pričom svedok V. rovnako vypovedal, že si nepamätá používanie funkcie Hotovosť*
a svedok G. I. ako príbuzný sťažovateľa odmietol vypovedať. Opakovane preto námietky sťažovateľa v
kontexte namietanej časovej diskontinuity a selektívneho výberu a hodnotenia výpovedí nie sú dôvodné.

Paradoxne,správcadanepráverešpektovalto,čosťažovateľoznačujevkasačnejsťažnostiako„časovú
diskontinuitu“, keď vo vzťahu k preskúmavanému zdaňovaciemu obdobiu správca dane ako podklad pre
rozhodnutie v predmete tohto konania nepoužil svedecké výpovede, ktoré boli pre prejednávanú vec
irelevantné.
78. Kasačný súd konkrétne aj k námietkam ohľadne počtu tlačiarní na prevádzke sťažovateľa uvádza, že

z príslušných svedeckých výpovedí sa môže javiť, že na prevádzke sťažovateľa bola len jedna tlačiareň,
avšak v uvedenom kontexte poukazuje kasačný súd aj na iné dôkazy, a to najmä na dôkazy technickej
povahy. V súvislosti so samotnými svedeckými výpoveďami dopĺňa, že tieto boli uskutočnené viac ako
4 roky po rozhodnom čase (jún 2014), čo môže dopadať aj na kredibilitu obsahu príslušných výpovedí,
ktorá skutočnosť následne ešte viac opodstatňuje potrebu hodnotenia dôkazov v ich vzájomných

súvislostiach.
79. Najvyšší správny súd v rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024 k daným skutočnostiam
uviedol nasledovné (pričom uvedené závery týkajúce sa zdaňovacieho obdobia august 2015 možno
opätovne aplikovať aj v prejednávanej veci za zdaňovacie obdobie jún 2014):
„119. Ďalšia námietka sťažovateľa sa týkala toho, že správny súd mal údajne nesprávne právne

vyhodnotiť to, že v rámci prevádzky sťažovateľa existovala tzv. nefiskálna tlačiareň. Osobitne poukázal
na to, že 13 svedkov malo existenciu nefiskálnej tlačiarne na jeho prevádzke vyvrátiť a že existencia
nefiskálnej tlačiarne na prevádzke v čase miestneho zisťovania (23.10.2017) neznamená, že tam
príslušná tlačiareň bola aj v auguste 2015 (zdaňovacie obdobie tvoriace predmet konania v tejto veci).
120. Kasačný súd s cieľom poskytnutia čo najadresnejšej reakcie na kasačnú námietku sťažovateľa

ohľadom výsluchov svedkov k počtu tlačiarní v prevádzke sťažovateľa, keď tento tvrdí, že ich výpovede
výslovne vyvracajú domnienky sťažovateľa, že v jeho prevádzke mali byť dve tlačiarne, uvádza, že
svedecké výpovede v naznačenom smere nie sú jednoznačné (ako to deklaruje sťažovateľ). K tomuto
kroku-overeniusvedeckýchvýpovedíknamietanejotázke-kasačnýsúdpristupujescieľomdosiahnutia
čo najvyššej miery presvedčivosti tohto rozsudku vo vzťahu k sťažovateľovi, a to bez ohľadu na to, že

nie všetky svedecké výpovede, na ktoré sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal, boli v skutočnosti aj
reálne podkladom pre rozhodnutie vo veci tvoriacej predmet tohto konania (zdaňovacie obdobie august
2015)....
....122. Tu potom kasačný súd odkazuje na závery správnych súdov uvedené v súvisiacich rozsudkoch,
v ktorých tieto skúmali technické aspekty veci, význam a relevanciu súvisiacich svedeckých výpovedí

vrátane ich možných determinantov - plynutie času, strach z možnej participácie na nezákonnej aktivite,
zmena pracoviska svedkov a pod. a nadväzujúca neurčitosť ich výpovedí a pod. (k tomu pozri aj tento
rozsudok vrátane odkazovaných častí v rozsudkoch správneho súdu). K tomuto kasačný súd osobitne
poukazuje na bod 60. rozsudku správneho súdu vo veci sp. zn. PO-1S/100/2020, podľa ktorého „[...]
To, že po použití funkcie Hotovosť* dochádzalo k tlači pokladničných dokladov mimo fiskálnej tlačiarne

vyplýva nepochybne z výsledkov technickej expertízy ERP, nakoľko v programe BLUEGASTRO sa
uložili kópie dokladov, pričom tento program neumožňoval generovať doklad bez jeho tlače. Vzhľadom
na uvedené je logickým a právne udržateľným záver, že v prevádzke žalobcu existovala aj nefiskálna
tlačiareň, na ktorej sa takéto pokladničné doklady tlačili, keďže preukázateľne neboli tlačené na fiskálnejtlačiarni (čo tiež vyplynulo z vykonanej technickej expertízy). Túto skutočnosť napokon potvrdilo aj
miestnezisťovanie,priktorombolizaistenédvetlačiarne(fiskálnaanefiskálna),pricˇomobebolifunkčne
spojené s ERP, čo bolo aj riadne zdokumentované.“.

123. Kasačný súd následne aj z technickej expertízy č. 3449/2018 - spis č. 25909/2018 zo dňa
03.01.2018 zistil, že z fiskálneho zariadenia (t. j. z fiskálnej tlačiarne) „vychádzali všetky pravé
pokladničné doklady (príloha H) vrátane ich kópií. Z fiskálnej tlačiarne boli tlačené aj kópie falošných
pokladničných dokladov, pričom originálny boli tlačené cez predmet č. 2“ (časť 2.3.1. uvedenej
expertízy). V tej istej expertíze sa zároveň uvádza, že „Predmet č. 2 (nefiskálna tlačiareň) slúžila na

tlač falošných pokladničných dokladov (príloha I). [...] Počas expertízy bolo potvrdené, že všetky falošné
pokladničné doklady boli vytlačené týmto zariadením.“ (časť 2.3.2 citovanej expertízy).
124. Technickou expertízou bolo zistené, že doklady v režime Hotovosť* boli cez ERP generované
minimálne od r. 2008 (30.06.2008) do 23.10.2017 (miestne zisťovanie u sťažovateľa). Identifikovaný
spôsob činnosti sťažovateľa bol vymedzený tak, že pri tlači dokladov cez BLUEGASTRO bol pravý
pokladničný doklad vytlačený z fiskálnej tlačiarne a bol započítaný do obratov evidovaných vo fiskálnej

tlačiarni. Pri tlači falošného pokladničného dokladu bol tento vytlačený cez nefiskálnu tlačiareň a nebol
započítaný do obratov evidovaných vo fiskálnej tlačiarni. Z technickej expertízy tiež vyplynulo, že
všetky falošné pokladničné doklady sa tlačili práce cez nefiskálnu tlačiareň (predmet č. 2). Systém
BLUEGASTRO vytvára a tlačí interné uzávierky (cez fiskálnu tlačiareň), pričom na týchto uzávierkach
sú presne definované typy platby - vrátane tých, ktoré označujú falošné doklady. Systém BLUEGASTRO

ďalej presne zaznamenáva, aké doklady sa vytlačili, pričom pri týchto dokladoch ukladá príznak, či ide
o pravý alebo falošný pokladničný doklad, keď pri tlači falošných pokladničných dokladov zasiela do
nefiskálnej tlačiarne celý obsah dokladu - vrátane príkazu na tlač falošnej ochrannej známky MF SR s
cieľom, aby obsahoval všetky znaky pokladničného dokladu podľa § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z.
125. Z technickej expertízy tiež vyplýva, že systém BLUEGASTRO využíva relačnú databázu ORACLE,

ktoráobsahujearchívvykonanýchtransakcií.Údajedatabázybolipreúčelydaňovejkontrolysťažovateľa
vyexportované a na ich základe bola následne určená výška krátenej tržby aj za august 2015, keď
v uvedenom vyexportovanom súbore sú takto uvádzané údaje za časový úsek od 30.6.2008 do
23.10.2017. Dôležitým v tejto súvislosti je záver formulovaný N.. U. (dodávateľom systému ERP pre
sťažovateľa) v rámci jeho výsluchu, podľa ktorého, ak falošný doklad nie je vytlačený, do databázy sa

uloží len údaj o ňom, kým - na strane druhej - ak je falošný doklad vytlačený, do databázy sa uloží celé
vyobrazenie dokladu. V databáze pritom boli identifikované tisíce kompletných vyobrazení falošných
pokladničných dokladov, čo - berúc do úvahy výsledky technickej expertízy - znamená, že tieto museli
byť vytlačené.
126. V tomto zmysle je potom bez väčšej relevancie záver sťažovateľa, že nájdenie nefiskálnej tlačiarne

v jeho prevádzke počas miestneho zisťovania dňa 23.10.2017 neznamená, že tam tá, príp. taká tlačiareň
bola aj v spornom zdaňovacom období (august 2015), keďže iné dôkazy nepochybne preukazujú, že tlač
takýchto falošných dokladov aj v rozhodnom čase realizovaná bola, čo sa odvodzuje od existencie ich
celkového vyobrazenia v príslušnej databáze (pamäti). Predmetným záverom správnych orgánov o tom,
že nefiskálna tlačiareň na prevádzke sťažovateľa musela byť aj v auguste 2015 (ktoré závery napokon

nerozporoval ani správny súd), preto nie je možné vytknúť nelogickosť, príp. inú vadu, keď je zrejmé,
že v rámci dokazovania (aj vzhľadom na odstup času), bol - z hľadiska dôkaznej sily - v konkrétnych
okolnostiach súdenej veci uprednostnený technický - expertný dôkaz pred výpoveďami svedkov, ktorí si
spravidla ani nepamätali presný počet tlačiarní, ich výpovede v uvedenom zmysle boli neurčité (k tomu
pozri aj bod 121. vyššie) a pod. Správny súd sa pritom k pomerovaniu dôkazov a k ich vzájomnému

hodnoteniu vyjadril (k tomu pozri napr. body 59. a 60. rozsudku správneho súdu sp. zn. PO-1S/100/2020
a body 61. a 63. rozsudku správneho súdu sp. zn. PO-3S/30/2020), pričom tieto úvahy správneho súdu
kasačný sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenapáda.
127. Zjednodušene povedané, ak z technickej expertízy vyplýva, že falošný doklad musel byť vytlačený,
keďže sa v systéme uložil celý, nielen údaje o ňom, pričom tento odborný záver v rámci daňovej

kontroly, resp. vo vyrubovacom konaní kvalifikovane vyvrátený nebol, potom svedecké výpovede s
odstupom niekoľkých rokov od rozhodného času - a to aj s ohľadom na možné determinanty skresľujúce
tieto výpovede svedkov - napr. z dôvodu strachu z dopadov účasti na takomto konaní, príp. už len z
dôvodu uplynutia dlhšieho času medzi výpoveďami a samotnou činnosťou, o ktorej vypovedali, keď tieto
výpovede naviac ani nie sú jednoznačným dôkazom toho, že v prevádzke sťažovateľa bola len jedna

(a to fiskálna) tlačiareň, potom pri hodnotení dôkazov v ich vzájomných súvislostiach tieto nevyvracajú
záver orgánov verejnej správy o tom, že falošné pokladničné doklady boli vytlačené a muselo sa tak stať
na nefiskálnom zariadení. V opačnom prípade by predmetné tržby boli zaznamenané vo fiskálnej pamäti
ERP, čo sa však v rozsahu falošných pokladničných dokladov nestalo. Naviac, nie je možné opomenúť,že na miestnom zisťovaní dňa 23.10.2017 takáto nefiskálna tlačiareň naozaj v prevádzke sťažovateľa
fyzicky zistená bola.
128. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom kasačný súd prisvedčil názoru správneho súdu,

ktorý potvrdil zistenia orgánov verejnej správy v tom zmysle, že nefiskálna tlačiareň, resp. tlač
nefiskálnych dokladov bola v prevádzke sťažovateľa realizovaná aj v auguste 2015 (a to napriek tomu,
že nefiskálna tlačiareň bola fyzicky identifikovaná až v októbri 2017). Tomuto záveru teda svedčí nielen
skutočnosť, že v rámci kontrolných nákupov dňa 23.10.2017 boli nájdené dve tlačiarne (jedna fiskálna
a jedna nefiskálna), ale najmä technická expertíza, z ktorej vyplýva, že ak sa v databáze dokladov

uložilo vyobrazenie celého falošného pokladničného dokladu, tento musel byť reálne vytlačený, keďže
v opačnom prípade by sa v systéme uložili len údaje o doklade, nie doklad samotný. Okrem toho - ako
je uvedené vyššie - v rozpore s tým, čo tvrdil sťažovateľ, svedecké výpovede v rámci ich súhrnného
hodnotenia ako celku (aj s inými dôkazmi) nevylučujú, že sa v prevádzke sťažovateľa mohla nachádzať
aj iná ako fiskálna tlačiareň, t. j. že tam mohli byť dve tlačiarne (aj nefiskálna), a to napr. aj v nadväznosti
na výpoveď svedka L., ktorý si nepamätal, či bola na prevádzke jedna tlačiareň (k tomu pozri toto

odôvodnenie vyššie). Podstatným dôkazom toho, že sa falošné pokladničné doklady prostredníctvom
ERP systému sťažovateľa tlačili potom nie je samotná nefiskálna tlačiareň, ale ERP systém, ktorý
bol podrobený technickej expertíze, z ktorej vyplýva, že tieto falošné doklady museli byť vytlačené.
Samotný technický nástroj, na ktorom sa tak dialo a preukázanie jeho fyzickej existencie je potom
v podmienkach súdenej veci bez väčšej relevancie. Ani samotná nefiskálna tlačiareň v prevádzke

sťažovateľa (ak by aj jej existencia bola preukázaná), by nebola sama osebe dôkazom toho, že táto
tlačiareň je/bola používaná na tlač falošných pokladničných dokladov. Pre účely daňového konania
je preto podstatné mať dostatočne preukázanú najmä samotnú (vlastnú) činnosť (t.j. tlač falošných
pokladničných dokladov), nie nástroj, na ktorom sa tak dialo (nefiskálna tlačiareň), pričom toto je - aj
podľa kasačného súdu - v podmienkach súdenej veci dostatočne preukázané. Uvedené, nepochybne

platí v prípade, ak z vykonaných dôkazov vyplynulo, že doklady vytlačené cez nefiskálnu tlačiareň sa do
zdaniteľných príjmov sťažovateľa v rámci fiskálnej pamäte ERP nezaznamenávali, čo je v súdenej veci
preukázané nielen samotnou technickou expertízou, ale aj miestnym zisťovaním dňa 23.10.2017.
129. Nie je totiž možné v tejto súvislosti opomenúť, že počas kontrolných nákupov dňa 23.10.2017 boli
vystavené colníkom dva falošné pokladničné doklady, tieto boli vytlačené na nefiskálnej tlačiarni, za oba

falošné bloky bola zamestnancami sťažovateľa zinkasovaná tržba, ktorá sa však vo fiskálnej pamäti
systému ERP nezobrazila. Akokoľvek sťažovateľ brojí proti tomu, že táto jedna situácia (z 23.10.2017)
nie je dôkazom toho, že sa to dialo aj v rozhodnom zdaňovacom období (august 2015), nie je možné
abstrahovať od toho, že vykonané dôkazy (najmä technická expertíza) realizáciu tejto činnosti aj spätne
dostatočne indikujú, resp. preukazujú, a to aj v prípade, ak fiskálna tlačiareň v auguste 2015 v prevádzke

sťažovateľa preukázaná nebola.
130. Za všetkých vyššie uvedených okolností potom aj námietku sťažovateľa o nesprávnom závere
orgánov verejnej správy o existencii nefiskálnej tlačiarne v jeho prevádzke, resp. o realizácii tlače
falošných pokladničných dokladov mimo fiskálneho režimu, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.“
80. Rovnako aj k námietke sťažovateľa, ohľadne nepreukázania realizácie zdaniteľných obchodov

na základe falošných dokladov kasačný súd opätovne poukazuje na právne posúdenie v rozsudku
Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024, ktorý námietkam sťažovateľa v
tomto smere uviedol:
„131. Ďalšia kasačná námietka sťažovateľa spočívala v tom, že správny súd mal nesprávne právne
posúdiť, resp. nesprávne vyhodnotiť to, že reálne došlo z jeho strany k poskytnutiu zdaniteľných plnení,

za ktoré mal získať tržby ustálené orgánmi verejnej správy ako tržby na základe falošných pokladničných
dokladov. Má za to, že orgánmi verejnej správy nebolo preukázané, že by kasačný sťažovateľ poskytoval
zdaniteľné plnenia tretím osobám a v nadväznosti na to ani prijatie odplaty od týchto osôb za takto
poskytnuté tovary/služby.
132. Kasačný súd - stotožniac sa s orgánmi verejnej správy a správnym súdom - dospel k záveru, že pri

vzájomnom hodnotení dôkazov je nesporné, že tlač nefiskálnych dokladov bola zo strany sťažovateľa
uskutočňovaná za účelom prijímania tržieb, ktoré sa však následne neobjavili vo fiskálnom režime
elektronickej registračnej pokladnice, t. j. predstavujú nepriznané tržby. Na miestnom zisťovaní dňa
23.10.2017 bol zistený spôsob, ako sa takéto úkony v rámci prevádzky sťažovateľa realizovali, keď
počas kontrolných nákupov realizovaných colníkmi, týmto boli vydané falošné pokladničné doklady

(Hotovosť*), na základe ktorých následne sťažovateľ prijal od colníkov peňažné plnenie. Toto peňažné
plnenie nebolo zachytené vo fiskálnej pamäti ERP systému.
133. Aj podľa názoru kasačného súdu nie je z právneho hľadiska nevyhnutné, aby orgán verejnej
správy dokazoval daňovému subjektu poskytnutie zdaniteľného plnenia a prijatie odplaty za takétoplnenie vo vzťahu ku každému jednému falošnému pokladničnému dokladu (Hotovosť*) - cca 147 tisíc
pokladničných dokladov za všetky zdaňovacia obdobia (vrátane zdaňovacieho obdobia relevantného
pre toto konanie). Toto by sa nepochybne priečilo účelu zákona a ochrane verejných záujmov, ktoré

orgány verejnej správy aj v týchto konania sledujú. Takýto dôkazný štandard naviac od správneho
orgánu nevyžaduje ani zákon. Súbor dôkazov a ich vzájomné hodnotenie (osobitne s prihliadnutím na
zachytený modus operandi sťažovateľa preukázaný dňa 23.10.2017) - podľa názoru kasačného súdu -
dostatočne odôvodňujú závery správnych orgánov o tom, že predmetné plnenia (na základe falošných
pokladničnýchdokladov)sťažovateľajreálneprijal.Vtomtozmyslepotompodľakasačnéhosúduorgány

verejnej správy aj uniesli súvisiace dôkazné bremeno.
134. Sťažovateľovi správca dane svoje pochybnosti týkajúce sa jeho daňového priznania, resp.
súvisiacich podkladov odkomunikoval ešte v priebehu daňovej kontroly (pozn.: čo sťažovateľ ani
nespochybňoval a meritórne sa proti týmto záverom bránil). Správca dane sťažovateľa oboznámil
s dôkazmi a zisteniami, ktoré spochybňujú správnosť, pravdivosť, resp. úplnosť ním predložených
dokladov pre účely určenia daňovej povinnosti, resp. nadväzujúcej daňovej kontroly. Správca dane na

základe vykonaných dôkazov prezentoval, že sťažovateľ mal aj iné príjmy - nezahrnuté do daňového
priznania za sledované zdaňovacie obdobie. V konaní orgány verejnej správy preukázali, že sťažovateľ
mal technicky uspôsobené zariadenie na vydávanie nefiskálnych pokladničných dokladov (Hotovosť*),
ako aj to, že tieto reálne tlačil (čo vyplýva napr. aj technickej expertízy). Najmä z kontrolných nákupov
colníkov (ale aj z ďalších dôkazov - k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej) pritom vyplynulo, že predmetné

doklady zároveň tvorili základ pre prijatie peňažného plnenia od zákazníka, a to bez toho, aby sa
následne toto peňažné plnenie objavilo v priznaných tržbách sťažovateľa (fiskálna pamäť). Takto
dôkazmi podopreté pochybnosti správcu dane pritom sťažovateľ následne kvalifikovane nevyvrátil. V
tejtosúvislostinaviackasačnýsúdpodpornepoukazujenaustanovenie§69ods.4zákonaoDPH,podľa
ktorého „Každá osoba, ktorá, uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť

túto daň.“. Ak teda vo falošných pokladničných dokladoch (ako dokladoch o predaji) sťažovateľ DPH
uviedol,čopreukázanéje,potommuvzniklapovinnosťtútodaňajzaplatiť,atopriamozozákona.Priamo
zo zákonného ustanovenia potom vyplýva prezumpcia poskytnutia služby (zdaniteľného plnenia), ak bol
vystavený doklad a na ňom bol uvedený údaj o DPH, čo následne ex lege vedie aj k povinnosti túto
daň zaplatiť.

135. V kontexte predmetnej námietky nie je tiež možné opomenúť, že všetci svedkovia za rôzne
zdaňovacie obdobia (T., Y., K., V., U., I., U., W., W., P. L., P., L. a W.) - a teda aj svedkovia, ktorí u
sťažovateľapracovalivrokuvauguste2015(zdaňovacieobdobierelevantnévtomtokonaní)-T.,U.aL.-
bez výnimky potvrdili, že doklady z ERP vždy odovzdávali zákazníkom a inkasovali následne na základe
nich súvisiace tržby, čo nepochybne znamená, že to bolo aj za doklady vystavené v režime Hotovosť*,

ktorých vydávanie vyplýva nielen zo svedeckých výpovedí, ale najmä z technickej expertízy, keďže táto
dokazuje, že každý falošný doklad, ktorý sa uložil do systému v celom vyobrazení, musel byť vytlačený.
V tejto súvislosti kasačný súd podporne poukazuje na § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní
elektronickejregistračnejpokladniceaozmeneadoplnenízákonaSlovenskejnárodnejradyč.511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (v rozhodnom čase), podnikateľ je povinný po zaevidovaní tržby v elektronickej registračnej
pokladnici alebo vo virtuálnej registračnej pokladnici odovzdať kupujúcemu pokladničný doklad okrem
kópie pokladničného dokladu ihneď po jeho vytlačení v elektronickej registračnej pokladnici alebo vo
virtuálnej registračnej pokladnici [...]. Uvedené potom predpokladá, že doklad o platbe (pokladničný
doklad) je zákazníkovi vydaný po prijatí peňažného plnenia alebo bezprostredne pri prijatí peňažného

plnenia od neho, keď tento doklad je zároveň potvrdením o kúpe tovarov a služieb, t. j. zároveň je
dôkazom o poskytnutí predmetného plnenia zo strany daňového subjektu.
136. Uvedené parciálne závery potom znamenajú, že ak je preukázaná tlač falošných dokladov - o. i.
- technickou expertízou a samotné používanie funkcie Hotovosť* výslovne potvrdili viacerí svedkovia,
príp. ich použitie nevylúčili, keď zároveň svedkovia potvrdili, že doklady vždy odovzdávali zákazníkom

a vždy na základe nich inkasovali tržby, potom tieto doklady nepochybne zahŕňali doklady v režime
Hotovosť, ale aj v režime Hotovosť*.
137. Naviac, tak, ako na to poukázali aj orgány verejnej správy, kontrolné nákupy realizované dňa
23.10.2017 predstavujú určitý - orgánmi verejnej moci zachytený - spôsob realizácie tejto činnosti
sťažovateľom a i keď samé osebe by tieto nákupy a závery z miestneho zisťovania nemohli byť priamym

dôkazom o tejto činnosti aj spätne (vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu tvoriaceho predmet tohto
konania), vo svetle vykonaných dôkazov má kasačný súd za to, že skutkové závery orgánov verejnej
správy a potvrdené správny súdom, sú súladné so zákonnými požiadavkami a sú vecne správne.138. Ak sťažovateľ v ďalšom namietal, že v rámci hodnotenia dôkazov bolo opomenuté, že zamestnanci
neidentifikovali rozdiely v závierkach, resp. v tržbách (k tomu pozri bod 16. kasačnej sťažnosti), tu je
potrebné poukázať na to, že tak, ako bol ERP systém uspôsobený, umožňoval vytlačiť dve kategórie

závierok (tzv. internú) - „Denný predaj, transakcie“, ktorá - ako to vyplýva z vykonaných dôkazov,
zahŕňala aj tržby viažuce sa k tzv. falošným pokladničným dokladom (k tomu pozri zápisnicu z miestneho
zisťovania, resp. technickú expertízu). Táto závierka však nie je totožná s riadnou fiskálnou (druhá
kategória závierky), v ktorej sa tržby za falošné doklady nenachádzali. Z toho vyplýva, že medzi
tzv. internou uzávierkou a hotovosťou odovzdávanou sťažovateľovi jeho zamestnancami nebol, resp.

nemusel byť žiadny rozdiel, keď práve táto interná (nefiskálna) závierka zahŕňala prijaté platby v režime
Hotovosť aj Hotovosť*. Bez ohľadu na uvedené je však v súvislosti s kasačnou námietkou sťažovateľa
potrebné doplniť, že vypočutí svedkovia, ktorí u sťažovateľa pracovali v auguste 2015, uviedli, že tržby
odovzdávali nie podľa dennej uzávierky, ale podľa stavu svojho používateľského konta, na ktorom boli
zaevidovanétržbypripoužitíHotovosťajHotovosť*.Zamesiacaugust2015napr.svedokL.uviedol,žesi
závierku tlačil sám, ale nevie, či bola priebežná, fiskálna alebo nefiskálna (pozn.: pričom - ako je uvedené

vyššie - v prípade nefiskálnej by táto zahŕňala aj platby v režime Hotovosť*). Aj v ďalšej časti výsluchu
potvrdil, že nevedel, akú závierku si zvykol vytlačiť. Svedkyňa T. v súvislosti so závierkou uviedla, že si
nepamätá, či jej tržba zvykla so závierkou sedieť a rovnako si nepamätala, či bola vytlačená jedna alebo
dve závierky. Svedkyňa U. uviedla, že závierky nerobila. Ani tieto závery svedeckých výpovedí potom
neindikujú to, čo z nich malo vyplývať podľa kasačnej sťažnosti (ako dôkazy v prospech sťažovateľa).

Svedkovia si totiž nepamätali, aké závierky robili (keď jeden typ závierky - nefiskálna - dokonca zahŕňal
okrem platieb Hotovosť, aj platby Hotovosť*), koľko ich bolo, dokonca uviedli, že peniaze neodovzdávali
podľa dennej závierky, ale podľa stavu ich konta, na ktorom boli evidovaná aj kategória Hotovosť*),
pričom ak odkazujúc na uvedené následne sťažovateľ argumentuje, že rozdiel v závierkach a tržbách
zistený nebol, potom fakticky potvrdzuje, že platby boli od zákazníkov prijímané aj za Hotovosť*.

139. Podľa kasačného súdu - zo všetkých vyššie uvedených dôvodov - správny súd riadne overil
skutkové zistenia správnych orgánov, týmto nič nevytkol a príslušné závery aprobuje týmto rozsudkom
aj kasačný súd. Orgány verejnej správy dostatočne odôvodnili, prečo mali za preukázané, že falošné
pokladničné doklady nachádzajúce sa v internej pamäti systému boli reálne vytlačené a že na základe
nich prijímal sťažovateľ peňažné plnenia. Hodnoteniu vykonaných dôkazov správnymi orgánmi ani

kasačný súd nevytýka žiadny taký exces, ktorý by dopadal na celkovú správnosť skutkových záverov
správnych orgánov. Je pravdou, že prijatie každého jedného peňažného plnenia na základe takto
vygenerovaných falošných pokladničných dokladov priamo preukázané nebolo. V súhrne však aj podľa
kasačného súdu vykonané dokazovanie orgánmi verejnej správy ich skutkové závery dostatočne
podporuje, a preto aj túto námietku sťažovateľa vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.“

81. K námietkam sťažovateľa ohľadne procesných pochybení orgánov verejnej správy v rámci daňovej
kontroly, resp. vyrubovacieho konania kasačný súd uvádza, že tieto považuje za rovnako nedôvodné.
Kasačný súd uvádza, že s uvedenými námietkami sťažovateľa sa riadne vysporiadal správny súd v
bodoch 66. až 73. odkazovacieho rozsudku sp. zn. PO-1S/100/2020, na poukázal aj kasačný súd v
rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024. Ďalej sa k uvedeným námietkam vyjadril kasačný

súd v rozsudku sp. zn. 4Sfk/25/2024 z 23. októbra 2024, nasledovne:
„144. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazoval na to, že aj samotní zamestnanci colného úradu
(ako osoby, ktoré vypracovali technickú expertízu) museli namietať svoj výsluch (po tom, čo sťažovateľ
namietol - o. i. - to, že mali byť vypočúvaní osobitne, čomu bolo zo strany správcu dane následne aj
vyhovené), keď toto podľa sťažovateľa preukazuje nezákonnosť konania správcu dane a porušenie

subjektívnych práv sťažovateľa, potom je potrebné uviesť, že vypočúvaní colníci nenamietali svoj
výsluch, ale v rámci vznesených námietok špecifikovali, ktorý z nich odpovedal na ktorú z dvoch
(dovtedy) položených otázok, ktoré im boli správcom dane položené pred tým, ako sa následne ich
výsluch uskutočnil oddelene. Táto námietka colníkov potom nie je námietkou, ktorá by dopadala na
subjektívne práva sťažovateľa, čo platí aj z dôvodu, že odpovede na tieto otázky v rámci rozhodovania

správnych orgánov použité neboli, resp. ide o informácie, ktoré z hľadiska skutkového nie sú pre
rozhodnutie vo veci podstatné. Napokon je potrebné dodať, že následne bol výsluch colníkov naozaj
realizovaný osobitne. Nie je teda dôvodné tvrdenie sťažovateľa, že pochybenie správcu dane bolo - v
tomto kontexte - pri realizácii tohto procesného inštitútu zásadné. V nadväznosti na to, že o námietke
zaujatosti sťažovateľa proti zamestnancom správcu dane nebolo v čase, keď už títo realizovali výsluch

colníkov - technických expertov, rozhodnuté, kasačný súd poukazuje - okrem skutočností uvedených v
bodoch 141. a 142. vyššie - aj na to, že zo zápisnice č. 102328013/2019 zo dňa 09.10.2019 (výsluch: X..
L.. Y. U.) a zápisnice č. 102328092/2019 zo dňa 09.10.2019 (N.. B.. T. P.) vyplýva, že týmto otázky kládol
výlučne zástupca sťažovateľa, nie zamestnanci správcu dane, ktorí teda do ich vypočúvania aktívnenevstupovali, čo opäť vylučuje, aby ich výsluch bol - z hľadiska intenzity namietanej nezákonnosti -
vnímaný ako postup porušujúci subjektívne práva sťažovateľa (a to bez ohľadu na to, že v danom čase
ešte nebolo rozhodnuté o námietkach zaujatosti, ktoré sťažovateľ vzniesol voči zamestnancom správcu

dane - k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Zamestnanci správcu dane - aj prihliadajúc na to, že
uvedené vyhodnotili ako neodkladný úkon - v rámci výsluchu uvedených expertov potom vystupovali
skôr ako „evidenčný orgán“, keďže fakticky len zapisovali otázky položené zástupcom sťažovateľa
a nadväzujúce odpovede vypočúvaných colníkov. Ak by teda aj zo strany správcu dane došlo v
súvislosti s uvedenými výsluchmi colníkov k pochybeniu (a to či už v rámci spojeného vypočúvania

alebo separátneho výsluchu), nešlo by - ani podľa názoru kasačného súdu - o takú vadu, ktorá by si
v okolnostiach súdenej veci vyžadovala zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia, príp. rozhodnutia
správcu dane (k tomu pozri aj bod 142. tohto rozsudku - osobitne bod 69. citovaného rozsudku, resp.
str. 21 - 22 rozhodnutia žalovaného).
145. S námietkami sťažovateľa ohľadom nezaujatosti zamestnancov správneho orgánu, resp. so
spôsobom ich vybavenia a súvisiacim dopadom na subjektívne práva sťažovateľa, ako aj s námietkami

týkajúcimi sa formálnych vád protokolu a prvostupňového rozhodnutia, resp. inými obdobnými
námietkami sťažovateľa sa už správne súdy vysporiadali a na tieto ich závery odkazuje kasačný súd
vyššie v tomto rozsudku - stotožniac sa s nimi.
146. Odhliadnuc od toho, že predmetné námietky formulované sťažovateľom boli nedostatočne
konkrétne, resp. nešpecifické, tie, na ktoré sťažovateľ poukázal konkrétne, kasačný súd vyhodnotil ako

nedôvodné (pozri vyššie). Akokoľvek teda sťažovateľ tvrdil a brojil proti tomu, že ochrana jeho práv
Daňovým poriadkom je iba iluzórna, v rozsahu konkrétne namietaných vád konania, resp. aktov orgánov
verejnej správy, sa s ním najvyšší správny súd nestotožnil....
...148. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal aj na to, že v podanej správnej žalobe požiadal
o vykonanie niektorých listinných dôkazov (str. 9 kasačnej sťažnosti), pričom napadnutý rozsudok

žiadnym spôsobom na tento jeho návrh nereaguje. Tu kasačný súd poukazuje na to, že v bode VI.
správnej žaloby sťažovateľ navrhol, aby si správny súd pripojil administratívny spis/y vzťahujúci(e)
sa k veci a navrhoval „vykonať dokazovanie najmä listinnými dôkazmi, ktoré sú uvedené v texte
žaloby“. Ak si správny súd k veci požadovaný administratívny spis pripojil, resp. to, že sa tak nestalo,
sťažovateľ v kasačnej sťažnosti netvrdil, nebolo dôvodné osobitne vykonávať listiny, ktoré tento spis

tvoria. I keď sa správny súd s príslušným návrhom nepochybne v odôvodnení napadnutého rozsudku
vysporiadať mohol a mal, kasačný súd poukazuje na § 190 SSP, podľa ktorého „Správny súd vychádza
zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny
súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.“. Keďže listiny, ktoré sťažovateľ v kasačnej sťažnosti označil

ako listiny, ktoré navrhol vykonať v konaní pred správnym súdom, je zrejmé, že ide o listiny tvoriace
súčasť administratívneho spisu, a preto z vecného hľadiska ani nebolo dôvodné tieto listiny ako dôkaz
pred správnym súdom vykonávať. Osobitne to platí vzhľadom na to, že v súdenej veci ide o prieskum
rozhodnutia vydaného v daňovom konaní, nie o osobitný druh súdneho konania s modifikovaným
režimom prieskumu vo vzťahu k základným východiskám všeobecnej správnej žaloby (napr. konanie v

sociálnych veciach, konanie vo veciach správneho trestania a pod.) a relevantným sú preto dôkazy a
skutkové závery, z ktorých vychádzal správny orgán v rámci konania a rozhodovania vo veci - § 119 (veta
prvá) SSP - „Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento
zákon neustanovuje inak.“, resp. § 135 ods. 1 SSP („Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav
v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia

orgánu verejnej správy.“). Z uvedených dôvodov by potom bolo vo veci nedôvodné vykonať aj akékoľvek
iné dôkazy (ak by aj neboli súčasťou administratívneho spisu), z ktorých správne orgány nevychádzali vo
vyrubovacom konaní vo vzťahu k rozhodnému zdaňovaciemu obdobiu (k tomu pozri aj toto odôvodnenie
vyššie), keďže takéto „naviac dokazovanie“ pred správnym súdom nemôže nahradiť dokazovanie v
rámci daňovej kontroly, príp. vyrubovacieho konania.“

82. V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k
napadnutému rozsudku správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a
preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
83. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení
s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov

kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom
stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali,
preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.
84. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.