Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 12, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoCsp/21/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3522200354
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3522200354.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.

Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX
a 2/ D. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, obaja zastúpení: Centrum správnej pomoci Košice, o. z.,
so sídlom Tomášikova 147/3, Košice – Sever, IČO: 51847124, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa,
a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpený: AK JUDr. Marek Hic, s.
r. o., so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin, IČO: 36 865 036, o určenie právnej skutočnosti
a iné, o odvolaní žalobcov 1/, 2/ a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č. k.
NM-5Csp/4/2022-409 zo dňa 8. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

Výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobcom nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) výrokom I. určil, že
úver, poskytnutý na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 12.12.2011
medzi žalobcami 1/ a 2/ a žalovaným, je bezúročný a bez poplatkov. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 4 112,87 eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom IV. a výrokom V. rozhodol, že
žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie nepriznáva a žalobcom
1/ a 2/ sa spoločne a nerozdielne priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O uplatnenom nároku rozhodol po zistení, že strany
sporudňa12.12.2011uzavrelizmluvuosplátkovomúvere,vdôsledkuktorejžalovanýposkytolžalobcom

bezúčelový splátkový úver vo výške 9 000,- eur. Žalobcovia ako dlžníci sa v zmluve zaviazali vrátiť
dlžnú sumu v 120 mesačných splátkach, výška jednej bola 170,90 eur, termín splatnosti prvej splátky bol
10.02.2012, každá ďalšia splátka bola splatná 10. dňa v mesiaci, konečná splatnosť celého úveru mala
nastať 10.01.2022. Celková čiastka spojená s úverom dosiahla výšku 19 786,02 eur. Poistenie úveru
nebolo vyžadované. Spracovateľský poplatok bol dojednaný vo výške 169,- eur, poplatok za
správu úveru 2,99 eur a poplatok za poistenie úveru 5,78 eur. Poplatok za upomienku bol dojednaný
vo výške 25,- eur za každú vystavenú upomienku. Podľa predložených výpisov z účtov za roky 2012

– 2021 celková žalobcami zaplatená suma dosiahla výšku 20 846,62 eur. S ohľadom na ust. § 11 ods.
4 zákona č. 129/2010 Z. z. konštatoval, že uvedené zákonné ustanovenie umožňuje podanie žaloby
o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov a v prípade takto podanej žaloby súd neskúma, či
žalobca má na takomto určení naliehavý právny záujem. Z hľadiska posúdenia veci bol viazaný právnymnázorom vysloveným odvolacím súdom v zrušovacom rozhodnutí (§ 391 ods. 2 CSP). Súd posúdil úver
poskytnutý na základe zmluvy uzavretej medzi stranami sporu ako bezúročný a bez poplatkov vzhľadom
na jeho rozpor s ust. § 9 ods. 2 písm. j), k) zákona č. 129/2010 Z. z. Obsahovým nedostatkom zmluvy

bola skutočnosť, že v nej absentuje riadny údaj o výške mesačnej splátky úveru vyžadovaný § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V zmluve nie je osobitne uvedená výška poslednej splátky v inej
výške ako ostatné splátky, pričom ani zo žiadneho zmluvného ustanovenia nevyplýva, že posledná
mesačná splátka úveru má mať odlišnú výšku ako ostatných 119 splátok po 170,90 eur. V zmluve nie
je uvedené, že výška poslednej splátky úveru má vyplývať z amortizačnej tabuľky, amortizačná tabuľka

nie je súčasťou zmluvy podľa ust. III. bod 2, kde sú výslovne ako súčasť zmluvy uvedené: VOP, úverové
podmienky a sadzobník. Rozdiel medzi poslednou splátkou a ostatnými splátkami nebol v zmluvných
podmienkach jasne definovaný a nevyplýva ani zo zmluvy. Uzavrel, že zmluva neobsahovala presný
údaj o výške a počte splátok, ktorá skutočnosť sa premietla do správnosti údaja o celkovej čiastke,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Bezúročnosť úveru nastupujúca ako dôsledok porušenia konkrétnych
ustanovení zákona o spotrebiteľskom úvere má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej

istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa, žalovaného, vzniká bezdôvodné obohatenie.
V konaní nebolo preukázané tvrdenie, že žalobcom bola vyplatená iba suma 8 831,- eur, t. j. suma
znížená o spracovateľský poplatok. Z predloženého výpisu z úveru vyplynulo, za obdobie od 12.12.2011
do 31.12.2021 zaplatili celkovo na úhradu svojho záväzku žalovanému sumu 20 846,62 eur. Splatili tak
dohodnutúistinuaplatbynadrámec9000,-eur(konkrétnevšetkyplatbyod20.06.2016) vcelkovej

výške 11 846,62 eur predstavujú bezdôvodné obohatenie žalovaného z titulu plnenia poskytnutého bez
právneho dôvodu podľa § 451 Občianskeho zákonníka. Žaloba bola na súde podaná dňa 31.01.2022.
V rámci procesnej obrany žalovaný namietol premlčanie žalobou uplatnenej pohľadávky. Na premlčanie
súdaplikovalust.§107os.1Občianskehozákonníka,podľaktoréhobolomožnéžalobcompriznaťnárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia spojeného s týmito platbami, ktoré boli uskutočnené najneskôr

dva roky pred podaním žaloby, t. j. od 31.01.2020. Z výpisov z účtov predložených
žalobcami súd zistil, že od 31.01.2020 do podania žaloby žalobcovia zaplatili za rok 2020 sumu 1 954,07
eur a za rok 2021 sumu 2 158,80 eur, teda celkovo 4 112,87 eur. Nepremlčaný nárok bol žalobcom
v sume 4 112,87 eur priznaný a vo zvyšku bola žaloba z dôvodu premlčania zamietnutá. Súd žalobu
zamietol aj v časti namietanej neprijateľnosti poplatku za upomienku vo výške 25,- eur, keď sa stotožnil

s obranou žalovaného, podľa ktorej je predmetné zmluvné dojednanie súčasťou cenového dojednania,
primeranosť ktorého je v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vylúčená zo súdneho prieskumu.
Táto skutočnosť je však v konečnom dôsledku bez právnej relevancie vzhľadom
na to, že súd celý úver posúdil ako bezúročný a bez poplatkov. O nároku na náhradu trov konania bolo
rozhodnuté podľa § 255 a § 396 CSP.

2. Žalobcovia 1/, 2/ podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti výroku III. rozsudku súdu prvej
inštancie a navrhli, aby odvolací súd rozsudok v celom napadnutom rozsahu zmenil tak, že vyhovie
žalobe žalobcov, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Súdu vytýkali, že nesprávne rozhodol o výške nároku žalobcov, kedy nesprávne aplikoval

len dvojročnú subjektívnu premlčaciu lehotu pri rozhodnutí vo veci a opomenul jednak na objektívnu
premlčaciu lehotu a jednak na prednosť komunitárneho práva v spotrebiteľských sporoch
vyjadrených v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-485/19 z 22.04.2021, z ktorého
vychádza aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28.02.2022 sp. zn. 7Cdo/268/2021
uverejnené podč.R15/2022vZbierkestanovískNajvyššiehosúduarozhodnutísúduSlovenskej

republiky č. 2/2022. Uviedli, že pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
a objektívna (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Čo sa týka subjektívnej premlčacej lehoty, tú posúdil
prvoinštančný súd správne, no vo svojom rozhodnutí sa opomenul zaoberať objektívnou premlčacou
lehotou a nezaoberal sa vplyvom prednosti komunitárneho práva na dĺžku objektívnej premlčacej lehoty.

3. V zákonnej odvolacej lehote podal odvolanie aj žalovaný. Namietal výroky I., II., IV. a V. Podľa
názoru žalovaného je daný odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g),
h) CSP. Podľa názoru žalovaného, rozhodnutie je nielen v rozpore so zákonom,
ale i v rozpore s konceptom Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu. Rozhodnutie je

podľa názoru odvolateľa nesprávnym a arbitrárnym a predstavuje porušenie ústavného princípu zákazu
ľubovôle. Zastával názor, že predmetná vec nebola zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré
prichádzajú do úvahy, odôvodnená. Uviedol, že v dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu sa stalo
opätovné konanie na súde prvej inštancie konaním iba fiktívnym, s odkazom na viazanosť záväznýmprávnym názorom odvolacieho súdu. Akcentoval, že Občiansky súdny poriadok, ako aj Civilný sporový
poriadok, stoja na zásade predvídateľnosti rozhodnutia súdu. Rozsudok a jeho dôvody boli
prekvapivým,postupsúdubol„zdanlivý“,ožiadnekonaniesreálnymmateriálnymobsahomnešlo.Podľa

názoruodvolateľa,podaniežalobcovniejepodanímúplnýmariadnym(nejednalo saospôsobilú
žalobu), čo vylučuje možnosť, aby súd o uvedenom podaní ako o žalobe konal. Žalobca/žalobcovia
v konaní netvrdia (neuvádzajú) žiadne konkrétne plnenia, ktoré vykonali, ani žiadne konkrétne plnenia,
ktoré mali dať údajne vzniknúť bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a ani
žiadne plnenia žalovanému nielen nepreukazujú, ale logicky ani preukázať nemôžu. Aby bolo možné

uvažovať o vzniku práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, základný predpoklad spočíva
v tom, že sa tvrdí a preukazuje, že došlo k nejakému plneniu zo strany osoby, ktorá
tvrdí existenciu svojho oprávnenia voči osobe, ktorá sa mala na jej úkor obohatiť a tvrdí sa, že toto
tvrdené a preukázané konkrétne plnenie sa má vydať. Pôvodca podania netvrdí, čo konkrétne malo
byť bezdôvodným obohatením, netvrdí (neuvádza) žiadne konkrétne plnenia. Bez dostatočne určitého
konkrétneho tvrdenia vo vzťahu ku konkrétnemu plneniu nie je splnený základný predpoklad dostatočne

určitej žaloby, ktorej právnym základom má byť údajné bezdôvodné obohatenie. V uvádzanej, údajne
zaplatenej celkovej sume, je nekonečné množstvo možností, ako si „vyskladať“ sumu 11 677,-
eur. Ak tu nie je tvrdené pri nároku z údajného bezdôvodného obohatenia, čo má byť tým bezdôvodným
obohatením, je vylúčené, aby sa súd v konaní zaoberal akoukoľvek inou skutočnosťou. Samostatným
dôvodom na zamietnutie žaloby je nedostatok vecnej legitimácie, a to s poukazom na skutočnosť,

že žalobcovia sú dvaja a nikto z nich vo vzťahu k svojmu konkrétnemu údajnému nároku neuvádzal
nič, netvrdil a ani nepreukázal, že by to bol on konkrétne kto plnil, pričom je i teoreticky vylúčená
existencia akéhokoľvek solidárneho záväzku z titulu bezdôvodného obohatenia. V podanom odvolaní
namietal solidaritu priznaného údajného nároku z bezdôvodného obohatenia. Namietal nepredloženie
navrhovaných dôkazov v úplnosti. Uviedol, že ako dôkaz bola žalobcami o.i. označená zmluva o úvere

zo dňa 12.12.2011. Ako bolo dohodnuté v článku III./2.-5 predmetnej zmluvy o úvere, dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, úverové podmienky, sadzobník a
podmienky určené zverejnením, za ktorých sa bankový produkt v zmysle úverovej
zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely úverovej zmluvy sa VOP
rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 01.08.2002 a úverovými

podmienkami Obchodné podmienky banky pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym
klientom a mikro podnikateľom účinné od 01.07.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že bol bankou
informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách. Dlžník tiež vyhlasuje, že pred
podpisom tejto zmluvy bol zo strany banky písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa § 4
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to prostredníctvom formuláru pre štandardné informácie
o spotrebiteľskom úvere. Poukázal na to, že časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom
na všeobecné obchodné podmienky vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami, alebo
odkazom na iné obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe, alebo k návrhu
priložené. Vyplýva tak, že zmluva nie je tvorená jedným dokumentom, ale jej obsah je tvorený viacerými

dokumentmi, o. i. všeobecnými obchodnými podmienkami a produktovými obchodnými podmienkami
(úverovými podmienkami). Predmetné dokumenty tvoria obsah zmluvy, dlžník ich však nepredkladá,
pričom neexistuje objektívna nemožnosť, aby tieto predložil. Je tak zrejmé, že nedošlo k predloženiu
navrhovaných dôkazov v úplnosti, keď z úverovej zmluvy bolo predložené len torzo bez súčastí,
v ktorých sa stanovuje obsah zmluvného dojednania. Uviedol, že pokiaľ je úver splácaný anuitnou

splátkou, ktorá má svoju vnútornú skladbu, je bez tvrdení obsahu amortizačnej tabuľky vylúčené tvrdiť
riadne splatenie úveru. Dlžník ani netvrdí podstatné skutočnosti, ani nepredkladá amortizačnú tabuľku,
ani potvrdenia o reálnych úhradách, hoci je zrejmé, že ide o úver s anuitnou splátkou a
postupným amortizovaním úveru. Pokiaľ ide o „nárok“ a petit rozhodnutia, poukázal na to, že v prípade,
ak tu je tvrdené, že už došlo k porušeniu práva a možno žalovať priamo na splnenie povinností,

je vylúčené, aby určovacia žaloba plnila svoj preventívny účel a účel definitívneho usporiadania vzťahov.
Poukazuje na to, že tvrdenia žalobcov, že zmluva o úvere neobsahuje základnú náležitosť, a to celkovú
výšku úveru, nakoľko celková výška úveru bola 8 831,- eur a v zmluve je uvedená výška úveru 9 000,-
eur, tieto dve tvrdenia sa vzájomne vylučujú, sú inherentne kontradiktórne a nepravdivosť tvrdenia
o neuvedení výšky úveru je zrejmá okamžite, z textu úverovej zmluvy. Uviedol, že náležitosti sa skúmajú

vo vzťahu k zmluve a nie vo vzťahu k úveru (to sú dve odlišné právne skutočnosti). Rovnako považoval
za potrebné zdôrazniť svoju argumentáciu k spracovateľskému poplatku a k RPMN. V podanom
odvolaní žalovaný reaguje na tvrdenia v žalobe ohľadne náležitostí zmluvy o úvere vyplývajúce z ust.
§ 9 ods. 2 písm. d), j) a prípadnou nadväzujúcou sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.Uviedol, že s prihliadnutím na skutočnosť, že majú byť zachované všetky parametre úveru, vrátane
tých požadovaných klientom, t. j. výška úveru, výška splátky a celková doba trvania úverového vzťahu,
vzhľadom na spôsob amortizácie úveru nemôže byť výška úplne všetkých splátok rovnaká. O uvedenom

je dlžník informovaný a s uvedeným súhlasí v bode 5.5.3 Obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne,
a.s.preposkytovanieúverovapovolenýchprečerpaníprivátnymklientomamikropodnikateľomúčinným
od 01.07.2007 je dohodnuté „výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom pohľadávky banky“. Táto
výška pohľadávky (poslednej splátky) je nižšia ako uvedená výška pravidelnej splátky. Tak tomu bolo
i v danom prípade, keď z celkového počtu 120 pravidelných splátok bolo 119 po 165,12 eur (170,90

eur vrátane poplatku za poistenie), 120-ta splátka bola vo výške 136,74 eur. Celkové náklady 119 x
165,12 + 136,74 = 19 786,02 eur, t. j. presne ten údaj, ktorý je uvedený v zmluve. Uvedené
by bolo zrejmé i z amortizačnej tabuľky, keby ju žalobcovia predložili. Súdny dvor EÚ
vo svojich rozhodnutiach opakovane uvádza, že iba porušenie povinnosti veriteľa, ktoré má podstatný
význam pre posúdenie rozsahu záväzku, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy
zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, pričom zovšeobecňuje, že sa musí jednať o neuvedenie

takej náležitosti zmluvy o úvere, ktorá môže spochybniť negatívne možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. V kontexte toho, akým spôsobom – vyžadovaným zákonom – splnil uvedenú povinnosť
veriteľ – nemá takéto uvedenie akýkoľvek vplyv na možnosť dlžníka rozpoznať výšku svojho záväzku,
svojoupovahounemôžemaťvplyvnaschopnosťdlžníkaposúdiťrozsahsvojhozáväzku,niejespôsobilé
spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku a tak nemôže byť takéto konanie

sankcionované sankciou zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky, pretože opatrenia stanovené
právnou úpravou nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych
cieľov sledovaných právnou úpravou. Nerešpektovanie uvedeného je nesprávnym právnym posúdením.
Uviedol, že celková čiastka sa „nepočíta“ ako súčin celkovej mesačnej splátky a počtu mesiacov
splácania, ale úplne inak, ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov

spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, pričom celkovými nákladmi
spotrebiteľa sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov, do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu

oposkytnutítakejtodoplnkovejslužby,abyzískalspotrebiteľskýúver,aleboabyhozískalzaponúkaných
podmienok. Za nesprávne označil tvrdenie súdu, že zmluva dokonca neobsahovala správny údaj
o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (hoci banka uviedla, koľko bude od dlžníka požadovať),
takže súd ešte aj uvedené napriek jasnému písomnému vyjadreniu v zmluve mení, hoci uvedený údaj
je konečný, čím súd úplne popiera obsah písomných právnych úkonov i vôľu účastníkov. Uviedol, že

zákon ustanovenie o uvedení nesprávnej celkovej čiastky so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti
neobsahuje. Zákonná regulácia spája sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti iba s neuvedením
príslušného údaja a nie aj s jeho nesprávnosťou. K namietanému premlčaniu žalovaný poukázal na
absurdnosť konštrukcie s obsahom, že veriteľ sa chce úmyselne obohacovať neuvedením náležitostí
v zmluve o spotrebiteľskom úvere, so zákonným dôsledkom v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru, t. j. straty práva na náklady a zisk. Uviedol, že základným predpokladom pre aplikáciu 10-ročnej
objektívnej premlčacej doby je existencia úmyslu zodpovedného subjektu z bezdôvodného obohatenia,
ktorému musí zodpovedať adekvátna procesná reflexia v spore, v ktorom sa žalobca dovoláva, alebo
súd mieni uplatňovať takúto premlčaciu dobu. Ide teda o špecifickú skutkovú okolnosť, ktorá sa
musí stať predmetom tvrdenia a dokazovania, a za žiadnych okolností nemôže byť „odbitá“ akoukoľvek

prezumpciou. V prebiehajúcom spore neboli zo strany žalobcov produkované žiadne tvrdenia ohľadom
údajného zavinenia žalovaného a jeho obligatórnych zložiek, ktoré by umožňovali hoci len v hypotetickej
rovine zvažovať potenciálnu aplikáciu 10-ročnej lehoty. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol, prípadne zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania.

4. Žalobcovia k odvolaniu žalovaného uviedli, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí
dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Uviedli tiež, že z práva na spravodlivý
súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväznýchpredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Uviedli, že v predmetnom spore odvolací súd
vo svojom zrušujúcom uznesení nevychádzal zo žiadnych nových dôkazov a nových skutkových zistení,
ku ktorým by sa žalovanému musel umožniť vyjadriť, keď vec vrátil prvoinštančnému súdu, pričom

vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, ale dospel k inému právnemu záveru. Žalovaný
sa mohol k predmetnému vyjadriť po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie a taktiež na riadnom
pojednávaní pred vydaním ním odvolaním napadnutého rozsudku. S odkazom na rozhodovaciu činnosť
Súdneho dvora (napr. rozhodnutie vo veci sp. zn. C-470/12, C-244/98, C-240/98) akcentovali možnosť
súdu skúmať nekalú povahu podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi aj bez návrhu. Vo svetle

tejto povinnosti je preto dôvodné, aby všeobecný súd podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia
tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj podľa Zákona o spotrebiteľských
úveroch. S rozhodnutím súdu prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožnili a z dôvodu právnej istoty
dávajú do pozornosti aj ďalší dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru. V zmysle
ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. a rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/294/2019 zo dňa
28.02.2022 (R 12/2022) nezapočítanie poplatku za poskytnutie úveru do výšky RPMN spôsobuje, že

RPMN je vypočítaná v neprospech spotrebiteľa o nie nepodstatnú výšku, čo má za následok ďalší dôvod
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru v zmysle § 11 zákona č. 129/2010 Z.
z. Aj keď žalovaný uviedol, že do výpočtu RPMN nezahrnul poplatok za poistenie, náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere patria do celkových nákladov a aj
keď ako dlžníci neboli povinní uzatvoriť aj poistnú zmluvu, zo žiadnych listinných dôkazov nie je zrejmé,

či jej uzavretie nejakým spôsobom ovplyvnilo poskytnutie úveru, resp. jeho podmienok. K tvrdeniu
žalovaného, že žalobcovia k žalobe nepriložili ani len dôkazy úplnosti (VOP, OPP, amortizačnú tabuľku
atď.) uviedli, že predsa nemohli predložiť niečo, čo im žalovaný pri podpise zmluvy neposkytol. Navrhli,
aby odvolací súd rozhodol v súlade s ich odvolacím návrhom.

5. Ďalšie vyjadrenia strán sporu boli súdu doručované v súvislosti s postupom odvolacieho súdu podľa §
382 CSP, ukladajúceho odvolaciemu súdu povinnosť vyzvať sporové strany na vyjadrenie sa k možnému
použitiu skôr nepoužitého ustanovenia právneho predpisu.

6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že dôvodným
je len odvolanie podané žalovaným.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý odvolaním zo strany žalobcov, aj zo strany
žalovaného. Kým žalobcovia namietali nesprávne vyriešenie právnej otázky súvisiacej s premlčaním

nároku dlžníka na vydanie bezdôvodného obohatenia z úverovej zmluvy, žalovaný namietal viaceré
procesné vady, riadne nezistenie skutkového stavu, nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne/
neúplné skutkové zistenia, nesprávne právne posúdenie a postup súdu, výsledkom ktorého je zásah do
základných práv žalovaného garantovaných Ústavou SR, predovšetkým zásah do základného práva na
súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. V rozsiahlom odvolaní (žalovaný predložil 118

strán odvolania) namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené.

8. Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného, podľa názoru odvolacieho súdu v posudzovanom
prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil
nedostatočne a porušil tým právo na spravodlivý proces. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej

inštanciepodrobnepopísalobsahpodstatnýchskutkovýchtvrdenístránadôkazovvykonanýchvkonaní,
vysvetlil ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich
vyhodnotil, a citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne zvery.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal
a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou

a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/2004, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).10. Podanou určovacou žalobou sa žalobcovia domáhali určenia, že úver poskytnutý na
základe zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 12.12.2011 medzi žalobcami 1/ a 2/
a žalovaným je bezúročný a bez poplatkov. S ohľadom na odvolaciu námietku žalovaného odvolací súd

poukazuje na to, že právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby, musí
byť naliehavý a pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba
je vhodný, účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcov, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak
nasledovaťinésúdnekonanie.Naliehavýprávnyzáujemmusíbyťdanývčaserozhodovaniasúdu(§217

ods. 1 CSP). Súdnou praxou bolo ustálené, že pri spotrebiteľských úveroch má spotrebiteľ oprávnenie
podať žalobu o bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru s poukazom na § 11 ods. 4 zák.
č. 129/2010 Z. z., čo znamená, že ide o žalobu podľa § 137 písm. d) CSP, pri ktorej sa preukázanie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nevyžaduje.

11. Pokiaľ ide o určenie, že predmetný spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o splátkovom

úvere je bezúročný a bez poplatkov, žalobcovia tvrdili, že obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy
nie sú v zmluve uvedené správne, a preto zastávali názor, že boli splnené zákonné podmienky pre
sankciu, že úver, ktorý žalovaný poskytol žalobcom, je bezúročný a bez poplatkov. Podľa argumentácie
žalobcov v zmluve o splátkovom úvere, ktorú strany uzatvorili, absentuje správny údaj o celkovej
čiastke,ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,vypočítanýnazákladeúdajovplatnýchvčaseuzatvoreniazmluvy

o spotrebiteľskom úvere [§ 9 ods. 2 písm. j) zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy o úvere (12.12.2011), ďalej len „zákona o spotrebiteľských úveroch“].
12. Celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, definuje ust. § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských
úveroch ako súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených
so spotrebiteľským úverom.

13. Zo skutkových zistení, ktoré strany sporu nezospornili, vyplýva, že v zmluve o splátkovom úvere
(úverovej zmluve) zo dňa 12.12.2011 je uvedená celková čiastka spojená s úverom, ktorú mali
žalobcovia žalovanému zaplatiť 19 786,02 eur. Podľa obsahu zmluvy pri celkovej čiastke spojenej
s úverom vo výške 19 786,02 eur mali žalobcovia podľa obsahu zmluvy čerpaný úver v sume 9 000,-

eur zaplatiť v 120-tich splátkach vo výške každej splátky 170,90 eur mesačne, 10. dňa v kalendárnom
mesiaci, čo je pri súčte všetkých splátok celkom 20 508,- eur. Nakoľko v prejednávanej veci veriteľ
nepožadoval poistenie, ani zo samotnej žiadosti o poskytnutie úveru nevyplýva, že sa vyžaduje
zabezpečenie alebo poistenie úveru, poistenie úveru dojednané vo výške 5,78 eur mesačne sa do
celkovej čiastky nákladov nezapočítava, keďže v zmysle § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch

celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane
úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so
zmluvou o spotrebiteľskom úvere, okrem notárskych poplatkov, do celkových nákladov patria aj náklady
na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ
musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver,

alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Keďže žalobcovia mali podľa obsahu zmluvy čerpaný
úver zaplatiť v 120-tich splátkach v sume 165,12 eur (pri zohľadnení poistenia 5,78 eur) v súčine (resp. v
súčte celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so
spotrebiteľským úverom) uvedené predstavuje 19 814,40 eur oproti sume uvedenej v zmluve 19 786,02
eur, keď rozdiel 28,38 eur predstavuje 0,1434 %-ný rozdiel.

14. Vzhľadom na to, že v predmetnej úverovej zmluve je uvedená celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
v rozpore s celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť podľa ustanovení zmluvy, odvolací
súd vo svojom skoršom rozhodnutí (uznesenie odvolacieho súdu č. k. 19CoCsp/8/2023-216, zo dňa

08.11.2023) nepovažoval za správny záver súdu prvej inštancie, že úver poskytnutý na základe
posudzovanej zmluvy nie je možné sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou podľa § 11 ods.
1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch.
15.Riešenieprávnychotázoksúvisiacichsbezúročnosťouabezpoplatkovosťouspotrebiteľskýchúverov
prechádza neustálym vývojom. V roku 2024 občianskoprávne kolégium tunajšieho krajského súdu

prijalo stanovisko spočívajúce v tom, že sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru
v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. (v znení platnom v čase prijatého stanoviska
– pozn. odvolacieho súdu) ako následok uvedenia nesprávneho údaja o celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, sa neuplatní, ak je suma v celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ v súvislostis úverom zaplatiť, po matematickom prepočítaní počtu splátok a výšky splátky, v zanedbateľnej sume
(nepodstatnej, nemajúcej dosah) odlišná od údaja o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
uvedeného v zmluve a zároveň táto odchýlka nie je spôsobilá ovplyvniť možnosť spotrebiteľa posúdiť

rozsah jeho záväzku zo zmluvy.

16. Požiadavka na to, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka obsahovala celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítanú
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyjadruje pre

spotrebiteľa určujúci údaj, keďže len takto môže spotrebiteľ poznať skutočný rozsah svojho záväzku.

17. V posudzovanej zmluve o splátkovom úvere mali žalobcovia vedomosť o tom, že celková
čiastka spojená s úverom je 19 786,02 eur, ktorá čiastka, tak ako zo zmluvy vyplýva, nezohľadňovala
poistenie úveru. Je zákonnou povinnosťou, aby zmluva jasne, určite a zrozumiteľne uvádzala všetky
základné údaje, ktoré sú nevyhnutné pre spotrebiteľa pri jeho rozhodovaní o tom, či do daného

úverového vzťahu vstúpi alebo nie. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, patrí jednoznačne k
takým údajom, ktoré sú rozhodujúcimi pri posudzovaní zo strany spotrebiteľa, a ktoré zároveň
umožňujú spotrebiteľovi posúdiť jeho sociálne, finančné, ekonomické možnosti splácania poskytnutého
úveru.

18. Otázka absencie podstatných náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyhnutných pre
rozhodovanie spotrebiteľa bola riešená aj v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ z 09.11.2016 vo veci C-42/15.
Z tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva „Pokiaľ ide o neuvedenie niektorých informácií, ktoré sa týkajú
podmienok vrátenia a poplatkov spojených s týmto úverom v zmluve o úvere, Súdny dvor tiež rozhodol,
že vzhľadom na cieľ ochrany spotrebiteľa sledovaný Smernicou Rady 87/102/EHS z 22.12.1986...,

v záujme boja proti nespravodlivým úverovým podmienkam a na to, aby sa dlžníkovi umožnilo poznať
všetky podmienky budúceho plnenia uzavretej zmluvy, článok 4 uvedenej smernice vyžaduje, aby
dlžník pri uzavretí zmluvy poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku.“
Z uvedeného rozhodnutia je potrebné vyvodiť, že porušenie povinnosti veriteľa, ktorá má podstatný
význam v kontexte Smernice 2008/48, môže byť sankcionované podľa vnútroštátnej právnej úpravy

zánikom nároku tohto veriteľa na úroky a poplatky. Keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere
môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku
nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za
primeranú čl. 23 Smernice 2008/48 a judikatúry pripomenutej v bode 63 tohto rozsudku. Za primerané
by sa však nemalo považovať, ak v súlade s touto vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie

takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí
spomedzi náležitostí uvedených v čl. 10 ods. 2 Smernice 2008/48, ktoré svojou povahou nemôžu mať
vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku.

19. Vychádzajúc z uvedeného, v kontexte s prijatým stanoviskom občianskoprávneho kolégia krajského

súdu, odvolací súd konštatuje, že nie je dôvod na uplatnenie sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti
predmetného spotrebiteľského úveru, nakoľko odchýlka od údaja o celkovej čiastke, ktorú
mali spotrebitelia zaplatiť vo výške zodpovedajúcej 0,1434 % nemohla ovplyvniť ich schopnosť
posúdiť rozsah daného záväzku.

20. Odvolací súd zotrváva na názore, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a s tým
súvisiaca výška a počet splátok, musia byť dlžníkovi – spotrebiteľovi známe v čase uzatvorenia zmluvy,
a preto musia vyplývať zo zmluvy. Všetky náležitosti zmluvy totiž musia byť preukázateľne známe
spotrebiteľovi pred podpisom zmluvy. V súlade s ustálenou súdnou praxou dovolacieho súdu, odvolací
súd pripúšťa možnosť, že relevantné náležitosti zmluvy môžu byť uvedené v rôznych dokumentoch

adodávateľmusípreukázať,žesnimivopred(predpodpisomzmluvy)spotrebiteľakonkrétneoboznámil.
V danej veci strany sporu nezospornili, že zmluva obsahovala údaj o počte, ako aj výške splátok, čo
v súčte zodpovedalo celkovej čiastke uvedenej v zmluve, ktorú mali žalobcovia zaplatiť, a ku ktorej ako
k zákonnej obsahovej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere odvolací súd zaujal svoje stanovisko
v bode 12 až 19.

21. V bežnom občianskoprávnom vzťahu sa zásadné vady zmluvy sankcionujú konštrukciou neplatnosti
právnych úkonov. V spotrebiteľskom úverovom vzťahu sa menej vážne vady právnych úkonov postihujúkonštrukciou úveru bez úrokov a bez poplatkov. Osobitná úprava spotrebiteľských úverov je vo
svojich ustanoveniach striktná a prísna, pričom vyžaduje ako nevyhnutnú súčasť každej zmluvy
o spotrebiteľskom úvere uvedenie všetkých obligatórnych náležitostí vymienených expressis verbis

ustanovením § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd sa preto zaoberal ďalšou
z obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy, ktorou je údaj o výške úveru, ktorého definíciu podáva
ustanovenie § 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch.

22. Celkovú výšku spotrebiteľského úveru podľa § 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch predstavuje suma finančných prostriedkov reálne poskytnutá spotrebiteľovi veriteľom. Poplatok
za poskytnutie úveru, zrazený z istiny hneď pri uzavretí zmluvy, nemožno zahrnúť do celkovej výšky
spotrebiteľského úveru (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.06.2022, sp. zn. 9Cdo/287/2021).

23. Spotrebiteľnazákladesprávnevzmluveuvedenýchinformáciíovýškeskutočneposkytnutéhoúveru
dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho záväzku, o tom, čo vlastne spláca a akú sumu si

skutočne požičal, ako aj to, akú má povahu jeho záväzok z hľadiska nákladov s ním spojených. Zároveň
nesprávne uvedený údaj môže mať za následok vplyv na správnosť ďalších údajov spotrebiteľskej
zmluvy a tiež na samotnú výšku záväzkov spotrebiteľa. Odvolací súd opakovane poukazuje na to,
že aby bolo možné konštatovať splnenie povinnosti veriteľa vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch, musia byť údaje uvedené v spotrebiteľskej zmluve nielen formálne,

ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné a správne. Týmto spôsobom zákonodarca
chráni spotrebiteľa a napĺňa účel sledovaný právnou úpravou spotrebiteľských zmlúv, ktorým je úplné
informovanie spotrebiteľa o podmienkach, v tomto prípade úverovej zmluvy, v záujme ochrany slabšej
zmluvnej strany. Správnosť údajov totiž nepochybne ovplyvňuje rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do
určitého záväzku.

24. Žalobcovia vo svojej argumentácii poukazovali na to, že celková výška úveru bola 8 831,- eur
a nie 9 000,- eur, teda poskytnutý úver bol ponížený o spracovateľský poplatok vo výške
169,- eur. Spracovateľský poplatok predstavuje cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť
jeho uplatňovania pripúšťa zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a táto možnosť vyplýva

aj z judikatúry SD EÚ. Celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladovsúvisiacichspredmetnýmúverom,aktoréniesútomutospotrebiteľovireálnevyplatené.Pokiaľ
ide o uzavretú zmluvu o splátkovom úvere, ktorá obsahuje údaj o výške úveru v sume 9 000,- eur,
zmluva v časti II. Poplatky obsahuje, že dlžník je povinný banke platiť poplatky, a to spracovateľský

poplatok jednorazovo vo výške 169,- eur, čo zodpovedá aj výpisu z úveru č. 1/2012 - strana 1, kde
je konštatované (dátum vyhotovenia výpisu 19.01.2012) čerpanie úveru 9 169,- eur. Dôvodne (zhodne
so záverom súdu prvej inštancie - bod 29.) tak možno konštatovať, že poskytnutý úver nebol žalobcom
ponížený o spracovateľský poplatok. Keďže aj žalobcami namietaný výpočet RPMN je závislý od výšky
poskytnutého úveru, je pri celkovej výške úveru 9 000,- eur, pri počte splátok 120

a výške splátky 165,12 eur, ročná percentuálna miera nákladov 19,68 % (vypočítané podľa kalkulačky
RPMN poskytnutej Ministerstvom spravodlivosti SR). Tento údaj je údajom s nepatrnou/zanedbateľnou
odchýlkou od RPMN vo výške 19,66 %, uvedenej v zmluve o splátkovom úvere.

25. Spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere

je uvedená nesprávne RPMN výslovne a kumulatívne za podmienky, že bola uvedená v neprospech
spotrebiteľa. Nesprávne uvedená RPMN úveru je v neprospech spotrebiteľa vtedy, ak je v zmluve
uvedená nižšia ako reálna, kedy spotrebiteľ v skutočnosti za úver zaplatí viac, ako uvádza veriteľ
v zmluve, čím je zavádzajúco ovplyvnená schopnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah záväzku. V danom
prípade, s prihliadnutím na individuálne okolnosti každého sporu, odvolací súd zastáva názor, že

s ohľadom na intenzitu a povahu nepresnosti údaja o RPMN, a to vo vzťahu k posúdeniu, že nepresnosť
je v rozsahu 0,02 %, že ide o tak zanedbateľnú nepresnosť, že táto vôbec nebola spôsobilá ovplyvniť
schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. V súvislosti s výpočtom RPMN odvolací súd
poukazuje na uznesenie NS SR z 24.02.2021, sp. zn. 7Cdo/183/2020, z ktorého vyplýva, že
z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení

do 31.03.2015 nevyplýva, že by jednou z náležitostí spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol konkrétny
matematický výpočet RPMN alebo predpoklady pre jej výpočet.26. Napokon odvolací súd sa zaoberal a preskúmal, či zmluva neobsahuje iné dôvody pre
vyhlásenie úveru za poskytnutý bezúročne a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 129/2010 Z. z.), avšak takéto dôvody nezistil. Za daných okolností preto odvolací súd na

rozdiel od skôr vysloveného názoru v jeho zrušujúcom uznesení dospel k záveru, že neboli splnené
podmienkypreto,abybolourčené, žespotrebiteľskýúver,ktorýposkytolžalovanýžalobcom,
je bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na to, že odvolací súd nedospel k záveru, že úver je bezúročný
a bez poplatkov, nedošlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, vzniknutému žalobcami
tvrdenou bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou spotrebiteľského úveru. Rozhodnutie súdu prvej inštancie

preto odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že výrok I. a výrok II. napadnutého rozsudku sa
mení tak, že žaloba sa zamieta, výrok III., ktorým bola vo zvyšnej časti žaloba zamietnutá, odvolací súd
podľa 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací súd žalobu žalobcov považuje v celom rozsahu za nedôvodnú.
Žalobu tak bolo potrebné zamietnuť ako celok. K výroku III. napadnutého rozsudku je potrebné uviesť,
že pokiaľ žalobcovia podaným odvolaním spochybňovali výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
bola vo zvyšnej časti žaloba zamietnutá, ich argumentácia sa týkala výlučne aplikácií premlčacej

lehoty. Tento výrok bol spochybňovaný ako celok. Žiadne odvolacie námietky nesmerovali proti tej časti
zamietajúcej žaloby, v ktorej sa súd prvej inštancie zaoberal namietanou neprijateľnosťou poplatku za
upomienky.

27. Ďalšie odvolacie argumenty strán odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku strany konania, ktorú

nastolili. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty, preto na
ostatnúodvolaciuargumentáciuodvolateľov,vzhľadomnauvedenézávery,užirelevantnúanespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 CSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

28. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní. Vzhľadom na rozhodnutie
vo veci samej, mal v spore úspech žalovaný, preto odvolací súd žalovanému v súlade s ustanoveniami §
396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal proti neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).