Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 4, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122014488
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Batisová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2122014488.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Batisovej a sudcov Mgr.

Pavla Macháča a JUDr. Andrey Kondllovej, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C.,
trvale bytom D. E. XXX, pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného
zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 24.10.2023, sp. zn. 2T/55/2022, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 04.03.2025 v Trnave takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušuje sa napadnutý rozsudok vo
výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného zákona

obžalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. E. XXX,

u k l a d á

podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 2 Trestného zákona a § 41
ods. 1, § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona sa obžalovanému určuje skúšobná doba na 30 (tridsať)

mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona ruší výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Trnava zo
16.11.2021, č. k. 0T/292/2021 - 49, právoplatný 16.11.2021, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento

výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava (ďalej len okresný súd) rozsudkom zo dňa 24.10.2023, č. k. 2T/55/2022-275 (ďalej
aj napadnutý rozsudok) uznal obžalovaného A. B. (ďalej len obžalovaný), za vinného z prečinu ublíženiana zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
10. septembra 2021 v čase medzi 20:00 hod. až 21:20 hod. v obci Dolné Zelenice pred miestnym

pohostinstvom fyzicky napadol poškodeného F. G. E., ktorého oboma rukami sotil do oblasti pliec,
následkom čoho poškodený spadol pravou časťou tela na zem, v dôsledku čoho poškodený utrpel
pomliaždenie tváre v oblasti čela vpravo s odreninou bez príznaku otrasu mozgu, zlomeninu X. rebra
vpravo a zlomeninu krčka pravej stehnovej kosti s posunutím úlomkov, čo si vyžiadalo operáciu a to
výmenu bedrového kĺbu necementovanou endoprotézou, ktoré si vyžiadali dobu liečenia v trvaní šesť

mesiacov a obmedzenia v obvyklom spôsobe života v trvaní deväťdesiat dní,
Okresný súd za to obžalovanému uložil podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h)
Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 42 ods. 1 Trestného zákona, § 41 ods. 1
Trestného zákona a § 46 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa
§ 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu odňatia
slobody obžalovanému podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona uložil probačný

dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe v trvaní 4 (štyri) roky. Súčasne podľa § 51 ods. 3 písm.
b) Trestného zákona uložil obžalovanému obmedzenie spočívajúce v zákaze požívania alkoholických
nápojov a iných návykových látok, podľa § 51 ods. 5 Trestného zákona uložil i povinnosť strpieť nad
sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona
zrušil výrok o treste trestného rozkazu Okresného súdu Trnava zo dňa 16.11.2021, č. k. 0T/292/2021-49,

právoplatného 16.11.2021, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo jeho zrušením, stratili podklad. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona uložil obžalovanému aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v trvaní
3 (tri) roky. A podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu
poškodeným D?VERA zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 35 942 436

vo výške 6 202,21 eura (šesťtisícdvestodva eur a dvadsaťjeden centov) a F. G. E., nar. XX.XX.XXXX
v H., bytom D. XXXX/XX, I. – B. J. vo výške 12 236,40 eura (dvanásťtisícdvestotridsaťšesť eur a štyridsať
centov).
Po vyhlásení rozsudku na hlavnom pojednávaní a poučení o opravnom prostriedku prokurátorka
Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len prokurátorka) sa vzdala práva podať odvolanie a obžalovaný

zahlásil odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku. Poškodené osoby odvolanie v zákonom stanovenej
lehote nepodali.
Zahlásené odvolanie obžalovaný odôvodnil prostredníctvom obhajkyne JUDr. Barbory Petrovič (ďalej
len obhajkyňa) písomným podaním doručeným okresnému súdu 16.04.2024, v ktorom po úvodnej
rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku obhajoba považovala samotné rozhodnutie o vine za

nesprávne a výrok o treste a náhrade škody nadväzuje na (predpokladá) výrok o vine, keďže vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie a rozhodnutie náležite neodôvodnil. Okresný súd nepostupoval pri
rozhodovaní podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, keďže nehodnotil dôkazy po starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné

v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku obhajoba zdôraznila, že vina obžalovaného mala byť preukázaná
nad všetky pochybnosti. Okresný súd poukázal na výpoveď obžalovaného, ktorý pripustil, že sa dotkol
poškodeného za tričko, ktorý sa ohradil voči obžalovanému a následne padol dozadu na betónovú
plochu. Tvrdenie obžalovaného má byť nepotvrdené, dokonca vyvrátené podľa záverov okresného súdu

v rozpore s vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní, keď sotenie mali vidieť svedkovia sediaci
na laviciach pri stoloch. V tomto smere okresný súd ďalej svoje úvahy nerozviedol a tak nie je možné
vyvodiť z odôvodnenia rozsudku, ktorí svedkovi a ako sa mali k údajnému soteniu obžalovaným na
hlavnom pojednávaní vyjadriť, resp. podľa názoru súdu vyvracať verziu obžalovaného.

Zobhajobnéhopohľadujepotrebnéuviesť,žesvedkyňaK.L.A.nahlavnompojednávanívypovedala,že
poškodený mal byť posotený dvoma rukami do oblasti pliec a zároveň skonštatovala, že keď by možno
ktokoľvek šiel okolo poškodeného a šuchol by ho, bol v takom stave, že by sa mu to stalo aj tak alebo
po ceste domov. Poškodený mal spadnúť na zadnú časť, teda na chrbát a na zadnú časť hlavy. Svedok
A. D. nebol priamym svedkom incidentu, poškodený mu povedal, že ho sotil z bicykla obžalovaný. Ani

svedok H. M. nebol priamym svedkom incidentu a ani svedok G. M.. Svedkyňa B. D., tiež neprítomná pri
incidente mala zreprodukované od svedka D., že sa poškodený pobil, že tam bola nejaká bitka. Svedok
A.A.viedol,žeobžalovanýpoškodenéhoneudrel,žedonehosotil.Tieždodal,žekebydonehoniektotak
sotil, tak ostane stáť, len poškodený bol opitý na mol, nemohol chodiť, nebolo to násilné, sotil ho rukamido prednej časti tela do hrudníka, mal padnúť na hlavu, lebo mu z nej tiekla krv. Dokonca sa vyjadril tak,
že poškodenému jeho manželka (pozn. svedkyňa K. A.) zobrala PO skutku bicykel, lebo chcel na ňom
odísť domov. V závere výpovede uviedol: „Nebol som pri nich, ako sme tu teraz my a ešte bola aj tma.“

Poškodený F. G. E. vypovedal, že ho obžalovaný sotil do ľavej časti ramena, spadol na rameno, zrejme
na bedrový kĺb na pravej strane. K stavu svojej opitosti uviedol, že bol trošku pripitý, vypil asi 4 borovičky
a 4 pivá desiatky. Z uvedeného je zrejmé, že svedkovia K. A., A. A. a poškodený vypovedali ku skutku
všetci inak, čo do spôsobu a miesta dotyku na tele poškodeného obžalovaným, čo do následku, smeru
pádu, ktoré popisy skutku nie sú ani v zhode so skutkovou vetou, kedy mal byť poškodený sotený do

pliec a mal padnúť pravou časťou tela na zem. Iní svedkovia sa priamo k incidentu vyjadriť nevedeli.
Ani jeden svedok nevypovedal tak, ako to predpokladala obžaloba, buď uviedli inú lokalizáciu dotyku
(plecia, pravé rameno a hrudník) a tiež aj smer pádu (dozadu na hlavu a iba poškodený povedal o páde
nabok). Poškodený pri výpovedi v prípravnom konaní dňa 12.04.2022 vypovedal, že ho sotil neznámy
muž rukami z ľavej strany a on spadol na pravý bok a čelo, na hlavnom pojednávaní uviedol, že bol
sotený do ľavej časti do ramena a teda nie zľava. O sotení z ľavej strany nevypovedal žiaden svedok.

Z výpovede svedkov teda nie je možné ustáliť, čo sa v daný večer, predtým než sa poškodený ocitol na
zemi, stalo, ako sa ho mal obžalovaný dotknúť, z ktorej strany, na akej časti tela...

Obhajoba brojila, že v rámci záverečnej reči poukazovala na výpoveď znalca MUDr. Ľuboša Klementa,
ktorý pripustil, že aj pri odstraňovaní rúk z poklopca a myknutí je vedená sila, po určitej dráhe a s určitou

hmotnosťou a rýchlosťou, ktorá mohla viesť k uvedeným zraneniam, z čoho je zrejmé, že poškodený
mohol aj podľa znalca padnúť, ako to vypovedal obžalovaný. S výpoveďou znalca sa súd v rámci
hodnotenia dôkazov vôbec nevyporiadal. Vzhľadom k uvedeným dôkazom nebola verzia obžalovaného
vyvrátená, pretože vyprodukované dôkazy nevytvorili obraz o jednom možnom priebehu udalosti, ale
výpovede vniesli markantné rozpory a doposiaľ nie je ustálený presný dej udalosti.

Obhajoba namietala aj úmysel obžalovaného, kedy okresný súd konštatoval u obžalovaného
prinajmenšom nepriamy úmysel, keď obžalovaný mal vedieť, že sotením poškodeného dozadu na
tvrdý betónový podklad po náraze poškodeného na tento podklad dôjde nevyhnutne k ublíženiu na
zdraví. K ťažkej ujme na zdraví poškodeného bola z pohľadu súdu jasne identifikovaná nevedomá

nedbanlivosť. K otázke zavinenia obhajoba poukázala na nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť úvah
súdu. Okresný súd na jednej strane konštatoval, že pri ťažkej ujme na zdraví u poškodeného sa
malo u obžalovaného jednať o nevedomú nedbanlivosť, čo podľa § 16 písm. b) Trestného zákona
znamená, že obžalovaný nevedel, že svojím konaním môže porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, hoci
o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mal a mohol. Ak okresný súd vzhliadol

nedbanlivostné zavinenie pri ťažkej ujme na zdraví, nie je úplne zrejmé, ako z pohľadu zavinenia okresný
súd vylúčil nevedomú nedbanlivosť aj pri žalovanom skutku (?), pretože dotyk obžalovaného s tričkom
poškodeného nie je možné s ohľadom na všetky výpovede svedkov možné hodnotiť ako konanie v
záujme osobu zhodiť. Tiež nie je zrejmé, ako okresný súd uvažoval o vedomej nedbanlivosti podľa §
16 písm. a) Trestného zákona, pretože nebola vyvrátená ani alternatíva, že by bol obžalovaný vedel,

že by mohol (v hypotetickej rovine úvahy) porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez
primeraných dôvodov by sa bol spoliehal, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. Následne
je teda rozporné, za akých okolností malo dôjsť k vzniku zranenia/ujmy na zdraví u poškodeného, či
úmyselne alebo nedbanlivostne, keď je nepochybné, že pri trestnom čine ublíženia na zdraví podľa
§ 156 Trestného zákona sa vyžaduje úmyselné zavinenie. U obžalovaného nebolo bez pochybností

preukázané, že by konal tak, aby bolo možné toto jeho konanie možné vyhodnotiť ako úmyselné a
naopak vyvrátiť nedbanlivosť. Nie je možné sa stotožniť so záverom okresného súdu, že by obžalovaný
konal v prinajmenšom nepriamom úmysle, pretože by bolo nelogické, aby „iba“ vo vzťahu k ťažkej ujme
na zdraví konal v nevedomej nedbanlivosti, inak mal konať v nepriamom úmysle (?). Strohú konštatáciu
o tom, že obžalovaný mal vedieť, že sotením poškodeného dozadu na tvrdý betónový podklad po

náraze poškodeného na tento podklad dôjde nevyhnutne k ublíženiu na zdraví, obhajoba považovala
za nepostačujúcu a nereflektujúcu na potrebu skúmania zavinenia, nehovoriac o tom, že súd považoval
za „jasne identifikovanú nevedomú nedbanlivosť“ pri ťažkej ujme na zdraví. Keďže prečin ublíženia na
zdraví môže byť spáchaný jedine úmyselne, tak je vylúčená podľa § 17 Trestného zákona trestnosť činu,
ktorý je kladený obžalovanému za vinu, pretože nebolo ku skutku ako takému bez akýchkoľvek pochýb

preukázané, že by mal úmysel (či priamy alebo nepriamy) poškodenému ublížiť, keď súd sám uznáva,
dokonca jasne identifikuje nedbanlivosť v konaní obžalovaného pri ťažkej ujme na zdraví. Pri dotyku s
poškodeným totiž obžalovaný nebol celkom nespochybniteľne uzrozumený s tým, že by mohlo nastaťporušenie alebo ohrozenie záujmu poškodeného, ale mohol sa domnievať, že takéto poškodenie alebo
ohrozenie nespôsobí.

Obhajoba zdôraznila, že okresný súd tak neskúmal všetky dôkazy jednotlivo a v ich súhrne a nerozhodol
podľa § 2 ods. 7, ods. 12 Trestného poriadku, nie je jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že by sa skutok stal v zhode s obžalobou, ktorá nevyprodukovala reťaz dôkazov spôsobilú
obžalovaného usvedčiť a už vôbec nie ucelená. Napokon pri vážnych rozporoch vo výpovediach, čo do
samotného priebehu stretu obžalovaného s poškodeným, je takýto výsledok dokazovania k hodnoteniu

v zmysle zásady in dubio pro reo a nie naopak.
Vo vzťahu k rozhodnutiu o treste obhajoba poukázala na absenciu poľahčujúcej okolnosti podľa § 36
písm. j) Trestného zákona, a to, že obžalovaný viedol riadny život, keďže bol ostatne (pred 31 rokmi)
odsúdený a to v roku 1990, hľadí sa na neho, ako keby nebol odsúdený. Pred 10.09.2021 bol teda
bezúhonným. Trestným rozkazom pod sp. zn. 0T/292/2021 bol odsúdený za skutok zo dňa 13.11.2021.
Okresný súd však vzhliadol k jednej priťažujúcej okolnosti, čo ho viedlo k zvýšeniu dolnej hranice trestnej

sadzby a napokon k ukladaniu podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, i keď mal
byť pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností vyrovnaný. Tiež nie je zrejmé a teda z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nevyplýva, z akého dôvodu súd uložil obžalovanému práve obmedzenie
spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok, keď v konaní nebol
predmetom dokazovania konzum alkoholických nápojov zo strany obžalovaného. Čo do výroku o treste

preto obhajoba považovala odôvodnenie za nejasné, bez rozvedenia úvah o jednotlivých druhoch trestu
takmer výlučne popri všeobecných formuláciách.
Obhajoba poznamenala, že okresný súd sa napokon v odôvodnení rozsudku nevysporiadal náležite ani
s obhajobou obžalovaného tak, ako to prikazuje ust. § 168 ods. 1 Trestného poriadku, rozsudok preto
považovala za nepreskúmateľný a nezákonný.

V rámci konečného návrhu obhajoba v mene obžalovaného navrhla, aby bol napadnutý rozsudok podľa
ust. § 321 ods. 1 písm. b) a d) Trestného poriadku zrušený a obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený
podľa§285písm.b)Trestnéhoporiadku,pretoženebolodokázané,žebyskutok,prektorýjeobžalovaný
stíhaný, bol trestným činom.
Prokurátorka sa k odvolacím námietkam obžalovaného písomne nevyjadrila.

Za účelom prejednania podaného odvolania nariadil krajský súd termín verejného zasadnutia
na 04.03.2025. Verejného zasadnutia sa zúčastnila prokurátorka krajskej prokuratúry, obhajkyňa
obžalovaného a obžalovaný. Poškodené osoby F. G. E. a D?VERA zdravotná poisťovňa, a.s., sa
na verejné zasadnutie nedostavili, napriek riadne vykázanému doručeniu upovedomenia o termíne
verejného zasadnutia. V rámci konečných návrhov prokurátorka uviedla, že napadnutý rozsudok je

vecne správny, v čase jeho vyhlásenia bol zákonný vo všetkých jeho výrokoch. Bola toho názoru,
že obžalovanému nepatrí poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona. Tiež uviedla,
že v priebehu odvolacieho konania nadobudla účinnosť novela Trestného zákona, ktorá je pre
obžalovaného priaznivejšia, a preto žiadala zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu, pri totožnej
právnej kvalifikácii a podľa § 156 ods. 3 novelizovaného Trestného zákona s použitím § 37 písm. h),

§ 38 ods. 2, § 41 ods. 1, § 42 ods. 1 Trestného zákona obžalovanému uložiť súhrnný trest odňatia
slobodyvtrvaní3rokov,ktoréhovýkonnavrhlapodmienečneodložiťzasúčasnéhouloženiaprobačného
dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe v trvaní 4 rokov, tiež uložiť obmedzenia a povinnosti,
ako i trest zákazu činnosti v trvaní 3 rokov ako v napadnutom rozsudku, a rovnako zrušiť výrok
o treste trestného rozkazu Okresného súdu Trnava označeného v napadnutom rozsudku, ako i ďalšie

rozhodnutia na jeho výrok obsahovo nadväzujúce, ak jeho zrušením stratili podklad. Výrok o škode
navrhla prevziať z napadnutého rozsudku. Obhajkyňa sa nestotožnili s návrhom krajskej prokurátorky,
zotrvala na odvolaní a jeho odôvodnení. Mala za to, že okresný súd nezohľadnil všetky relevantné
skutočnosti, rozpory ani správne nevyhodnotil otázku zavinenia, preto žiadala o zrušenie napadnutého
rozsudku a následného oslobodenia obžalovaného. Obžalovaný sa pridržal vyjadrenia obhajkyne. Bol

toho názoru, že celá vec je len vypočítavosťou syna poškodeného vzhľadom na priznanú škodu.
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene,
osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie,

ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie
je prípustné.
Podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého
stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, žea) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné

podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.
Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových

zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,
c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti;
ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,
ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže
odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania

poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného
v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú
účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre
páchateľa priaznivejší.

KrajskýsúdvTrnaveakosúdodvolací,nazákladeriadneavčaspodanéhoodvolania natooprávnenou
osobou - obžalovaným, postupom podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu krajský súd zistil, že odvolanie obžalovaného je
čiastočne dôvodné, a to čo do výroku o treste.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo výroku o vine, odvolateľ mu v odvolaní konkrétne procesné
pochybenia nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Gro odvolacích námietok obžalovaného spočíva v kritike spôsobu vyhodnotenia vykonaného
dokazovania. V posudzovanom prípade obžalovaný polemizuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
a presadzuje vlastnú verziu skutkového deja, ktorá je založená na inom hodnotení dôkazov.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd pri dodržaní procesného postupu správne zistil skutkový stav
veci, vykonal úplné dokazovanie a dôsledne prebral všetky dôkazy dokumentované v prípravnom

konaní, takže z hľadiska dodržania zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku
treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní
vykonaný. Následne okresný súd všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Trestného
poriadku správne vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým
záverom.

Okresný súd pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v
ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledkydokazovania za vylúčené alebo pochybné, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a tiež
ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného.
Ani krajský súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný spáchal skutok v rozsahu skutkových zistení

napadnutého rozsudku okresného súdu. Z tohto dôvodu si skutkové závery okresného súdu osvojuje, a
keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne aj odkazuje.
V posudzovanom prípade podľa názoru krajského súdu vykonané dokazovanie vytvára ucelenú, ničím
nenarušenú, logickú štruktúru o tom, že skutok sa stal a spáchal ho obžalovaný.
Obžalovaného zo spáchania žalovaných trestných činov bezpečne usvedčuje výpoveď poškodeného,

ktorého tvrdenia verifikujú výpovede svedkov K. L. A., A. D. a A. A.. Obraz o žalovanej trestnej
činnosti dotvárajú výpovede svedkov H. M., B. D. a G. M.. V tejto súvislosti je žiadúce poukázať i na
svedeckú výpoveď K. E., syna poškodeného, ktorý popísal osobnú i zdravotnú situáciu poškodeného po
trestnoprávnom incidente. O zraneniach poškodeného svedčia závery znalca MUDr. Ľuboša Klementa,
ktorý súčasne určil možný mechanizmus ich vzniku a dobu liečenia, ako i vykonané listinné dôkazy
v podobe lekárskych správ či v podobe dodatočne obhliadky miesta činu.

Je teda zrejmé, že k incidentu dňa 10.09.2021 v čase o 20.00 hod. až 21.20 hod. v obci Dolné Zelenice
pred miestnym pohostinstvom medzi obžalovaným a poškodeným došlo, čo nerozporoval ani samotný
obžalovaný, ktorý vo svojej výpovedi popísal okolnosti, za ktorý malo k žalovaným trestným činom dôjsť,
konkrétne, že tomu predchádzal alkohol a drobná slovná potýčka s neslušným gestom medzi dotknutými
osobami. Sporným z pohľadu obžalovaného zostal spôsob jeho konania, s čím úzko súvisí aj jeho

úmysel.
Samotná skutočnosť, že obhajoba kritizuje spôsob, akým okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy,
predovšetkým výpovede svedkov K. L. A., A. D., A. A. a poškodeného, ešte automaticky neznamená,
že napadnutý rozsudok je v tejto časti nesprávny.
Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, je potrebné vo

všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového
stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnom pre rozhodnutie. Avšak procesný predpis nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o
mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak
povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných

na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány
činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisleodtoho,čiichobstaralsúd,orgányčinnévtrestnomkonaníaleboniektorázostrán.Vsúvislosti
s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého, ak okresný súd postupoval pri hodnotení

dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a
dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto,žebysámnazákladesvojhopresvedčeniahodnotiltieistédôkazysinýmdoúvahyprichádzajúcim
výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle

uvedeného ustanovenia.
Podľa názoru krajského súdu okresný súd v procese hodnotenia dôkazov postupoval v súlade s
pravidlami rozvedenými vyššie v texte, preto jeho skutkovým záverom nemožno nič vytknúť. Pokiaľ
ide o hodnovernosť týchto výpovedí, krajský súd v zhode s názorom okresného súdu uvádza, že
tieto boli ucelené, vzájomne si korelovali a dopĺňali sa a boli podporené i ďalšími vykonanými

dôkazmi. Na margo obhajobou prízvukovaných diskrepancii ohľadom spôsobu a miesta dotyku na tele
poškodeného, krajský súd vlastným prieskumom v týchto výpovediach žiadne zásadné diskrepancie
týkajúce sa mechanizmu vzniku zranení poškodeného, nezistil. Z výpovedí totižto zhodne vyplynulo
fyzické napadnutie poškodeného obžalovaným uvedomujúc si pritom skutočnosť, že úradoval alkohol,
pretosifyzickýútoknevyžadovalnejakúvysokúintenzitu.Kľúčovýmzostávafakt,žetietoosobyvykreslili

protiprávne konanie obžalovaného ako posotenie, keďže svedkyňa K. L. A. videla, že obžalovaný posotil
poškodeného a ten spadol dolu, poškodený si z fyzického kontaktu pamätal, že obžalovaný ho sotil a on
spadol, sotil ho do ľavej časti ramena, spadol na rameno, zrejme na bedrový kĺb na pravej strane, svedok
A. H., ktorý bol pri skutku prítomný, videl, že oni vyšli von z krčmy a obžalovaný sotil poškodeného.
Z pohľadu naplnenia objektívnej stránky trestného činu ublíženia na zdraví krajský súd pripomína,

že zákonodarca expressis verbis v ust. § 156 Trestného zákona neurčuje spôsob, prostredníctvom
ktorého má dôjsť k ublíženiu na zdraví, teda je bez právneho významu, akým spôsobom páchateľ tento
škodlivý následok vyvolá. V prejednávanej trestnej veci bolo na podklade svedeckých výpovedí v spojení
sobjektivizovanýmizávermiznalcadostatočnepreukázané,žeobžalovanýobomarukamisotildooblastipliec. Samotný znalec nevylúčil, že k zraneniam poškodeného došlo posotením zo strany obžalovaného,
k samotnému vzniku mechanizmu uviedol, že zranenia nasvedčujú tomu, že obžalovaný ako vinník
incidentu aktívne pristúpil k poškodenému.

A pokiaľ ide o ustálenie samotného skutkového deja, toto vychádza z výpovede poškodeného, ktorý
racionálne a uveriteľne popísal priebeh skutku, pričom jeho zranenia boli ustálené na podklade záverov
znalca MUDr. Ľuboša Klementa. Práve opis udalostí poškodeným a svedkov, ako a akým spôsobom
ho mal obžalovaný napadnúť - sotiť, považoval menovaný znalec za jeden z najpravdepodobnejších
mechanizmov možného vzniku posudzovaných zranení diagnostikovaných u poškodeného. Na margo

obhajobného poukazu na výpoveď poškodeného z prípravného konania, je nevyhnutné reflektovať v tom
zmysle, že poškodený vypovedal na hlavnom pojednávaní, pričom v jeho výpovedi neboli identifikované
rozpory,ktorébybolopotrebnéodstraňovať,pretoprerozhodovaniezostávapodstatnávýpoveďučinená
na hlavnom pojednávaní.
Samotný obžalovaný sa snažil predostrieť vlastnú verziu fyzického útoku, čo je ale v zrejmom
rozpore s tvrdeniami poškodeného a svedkov, ktorí boli priamo prítomní pri inkriminovanom incidente.

V ďalšom k odvolacím námietkam obžalovaného prostredníctvom ktorých poukazoval v kontexte
ustálenia mechanizmu vzniku zranení poškodeného na výpovede svedkov A. D., H. M., G. M. a B.
D., treba dodať, že títo neboli očitými svedkami udalostí, ktoré sú predmetom trestného stíhania.
Títo svedkovia disponovali len sprostredkovanými informáciami ako k zraneniam poškodeného došlo,
preto procesne účinne mohli vypovedať len o udalostiach, ktoré sami vnímali vlastnými zmyslami, nie

o tých udalostiach, ktoré im boli predostreté inými osobami. Preto je bez právnej relevancie ich popis
mechanizmu vzniku zranení. Zároveň je ale nevyhnutné dodať, že výpovede zmienených svedkov
nepredstavujú ťažiskové dôkazy pre uznanie viny obžalovaného, práve naopak len dotvárajú obraz o
trestnej činnosti obžalovaného, keďže podporujú tvrdenia poškodeného v tom zmysle, že popisujú sled
udalostí pred (svedok A. D. a G. M.) a po (svedok A. D., H. M. a svedkyňa B. D.) inkriminovanom

incidente.
Na margo vyjadrenia obžalovaného vysloveného na verejnom zasadnutí, že celá vec je len
vypočítavosťou syna poškodeného vzhľadom na priznanú škodu, krajský súd uvádza nasledovné.
V konaní nebola nijakým spôsobom preukázaná motivácia poškodeného vedome škodiť obžalovanému.
Z vyjadrení na hlavnom pojednávaní boli badateľné presne opačné tendencie, keďže poškodenému

prišla celá situácia ľúto, o čom svedčí jeho vyjadrenie na hlavnom pojednávaní pred odchodom
z pojednávacej miestnosti (je mu ľúto, čo sa stalo, načo obžalovaný zareagoval, že aj jemu to je
ľúto). A ani u svedka K. E. obžalovaným naznačená motivácia nebola zistená, keďže tento nebol
priamym svedkom žalovaných trestných činov a na dôvažok škoda nebola priznaná jeho osobe, ale
poškodenému, ktorá bola opodstatnená na poklade znaleckého skúmania.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd konštatuje, že nejde o situáciu opisovanú obžalovaným
v odvolaní, že jeho verzia skutku nebola vyvrátená, výpovede vniesli markantné rozdiely a doposiaľ
nie je ustálený presný dej udalosti. Ide len o zjavnú snahu obžalovaného, aby boli vykonané dôkazy
hodnotené inak.
Preto v súhrne k odvolacím námietkam obžalovaného, podľa ktorých okresný súd nesprávne vyhodnotil

dôkazy, krajský súd vo všeobecnosti uvádza a pripomína, že v trestnom konaní platia zákonom
stanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich
je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok
nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti,
ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd

neporuší žiadne práva strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov. Rovnako súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob
hodnotenia vykonaných dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu
jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia,
kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k

vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa
ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení
obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah
dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgánypostupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie.
Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, aj podľa názoru krajského súdu táto zodpovedá stavu veci a

zákonu.
Okresný súd správne ustálil, že skutok opísaný v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku
napĺňa všetky zákonné znaky prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Pokiaľ
ide o rozbor jednotlivých znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu a otázku zavinenia, krajský súd
v krátkosti dopĺňa absentujúcu argumentáciu okresného súdu, keďže zo strany obžalovaného neboli

predostreté v rámci tohto trestného činu žiadne výhrady. Objektom trestného činu výtržníctva je ochrana
medziľudských vzťahov a verejného poriadku. Na naplnenie objektívnej stránky sa vyžaduje napadnutie
iného, pod ktorým je nevyhnutné rozumieť fyzický alebo verbálny atak páchateľa na inú osobu. Subjekt je
všeobecný a subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie. Ergo výtržníctvo spočívalo v úmyselnom
fyzickom ataku na poškodeného v podobe sotenia, na mieste prístupnom verejnosti – pred miestnym
pohostinstvom v obci Dolné Zelenice.

Žalovaný skutok súčasne napĺňa i všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa §
156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona, tak po objektívnej ako i subjektívnej stránke. Objektom
trestného činu ublíženia na zdraví je záujem spoločnosti na ochrane zdravia. Objektívna stránka spočíva
v ublížení na zdraví v podobe poškodenia zdravia inej osoby dosahujúce intenzitu ťažkej ujmy na zdraví.
Subjektom je ktorákoľvek trestne zodpovedná osoba. Subjektívna stránka vyžaduje úmyselné zavinenie.

Práve otázka zavinenia sa z pohľadu obžalovaného stala spornou, keďže okresnému súdu vyčítal
ustálenie nepriameho úmyslu v spojení s nevedomou nedbanlivosťou vo vzťahu k ťažkej ujme na
zdraví. Túto odvolaciu námietku obžalovaného krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú, avšak je potrebné
prisvedčiť časti argumentácie obžalovaného, že odôvodnenie zavinenia vo vzťahu k žalovanému
trestnému činu ublíženia na zdraví zo strany okresného súdu je strohé a chaotické. Keďže rozhodnutia

okresného a krajského súdu tvoria jednotu, krajský súd pristúpil k sanácii a doplneniu týchto právnych
úvah. V tomto načrtnutom kontexte je nevyhnutné zotrvať na tej skutočnosti, že subjektívna stránka
predmetného prečinu vyžaduje úmyselné zavinenie, pričom úmysel páchateľa sa musí obligatórne
vzťahovať k následku ublíženia na zdraví. Krajský súd zdôrazňuje, že práve vo vzťahu k spôsobeniu
ťažkej ujmy na zdraví je žiadúce zdôrazniť, že protiprávne konanie páchateľa v podobe ublíženia na

zdraví nesmie byť realizované s úmyslom spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, ktorá je však nežiadúcim
následkom tohto trestnoprávne relevantného konania. Ergo úmyselné konanie obžalovaného, ktorý by
sa správal ľahkomyseľne vo vzťahu k možnému ublíženiu na zdraví, nie je možné automaticky, resp.
bez ďalšieho podradiť pod nepriamy úmysel, teda že by bol so vzniknutým následkom uzrozumený
(bližšie pozri uznesenie NS SR zo dňa 22.141.1995, sp. zn. Tzo-V 4/95). Preto na účely ustálenie

otázky zavinenia je nevyhnutné zobrať do úvahy konkrétne skutkové okolnosti prejednávaného prípadu
odôvodňujúce formu zavinenia ako spôsob spáchania trestného činu, intenzitu útoku, osobnosť
a vlastnosti páchateľa a pod. V konkrétnostiach posudzovaného prípadu krajský súd ustálil vzhľadom
na povahu, spôsob a intenzitu útoku na poškodeného u obžalovaného nepriamy úmysel smerujúci
k spôsobeniu ublíženia na zdraví poškodeného. Obžalovaný po predchádzajúcej slovnej potýčke

uvedomujúc si, že vzniknutý incident sa môže zhoršiť, aktívne pristúpil k poškodenému za cieľom
„vyriešiť“ konflikt medzi nimi a presadiť si svoj názor tvárou v tvár, v čom boli z pohľadu krajského súdu
identifikované prvky iniciatívnej agresie. Každé nečakané sotenie do oblasti pliec, obzvlášť v situácii,
ak je poškodený pod vplyvom alkoholu, môže spôsobiť poškodenie zdravia. Obžalovaný teda vynaložil
určitú silu, rýchlosť a využil moment prekvapenia, ktoré viedli k pádu poškodeného. Inak vyjadrené,

obžalovaný sotil poškodeného nečakane v postoji zoči voči do oblasti pliec takou intenzitou, že mu
spôsobil ťažkú ujmy na zdraví. V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že obžalovaný vzhľadom na
svoje osobné pomery a okolnosti si musel byť vedomý, že v dôsledku sotenia práve v oblasti pliec môže
poškodený spadnúť na zem a môže mu tak spôsobiť vážne zranenia, nakoľko konanie obžalovaného
bolo nečakané, vedené smerom k oblasti, kde sú uložené životne dôležité orgány a na mieste, kde

k útoku obžalovaného došlo bol stôl, lavica a tvrdá podlaha. Vychádzajúc z uvedeného krajský súd
dospel k záveru, že v konaní obžalovaného vo vzťahu k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví treba
vidieť nedbanlivosť, lebo nečakaným sotením poškodeného si obžalovaný mohol uvedomiť možnú ujmu
na zdraví poškodeného spôsobením vážneho zranenia v podobe poruchy zdravia trvajúcej dlhší čas.
Medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom bola príčinná súvislosť, pretože bez konania

obžalovaného ako primárnej príčiny by ťažká ujma na zdraví poškodeného nenastala.
Okresnému súdu je potrebné vytknúť i to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku nepredostrel
odpovede týkajúce sa aplikácie tzv. materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, keďže
žalované konanie obžalovaného napĺňalo zákonné znaky prečinu výtržníctva a ublíženia na zdraví.Z postupu okresného súdu je zrejmé, že na aplikáciu materiálneho korektívu neboli splnené zákonné
podmienky, keďže protiprávne konanie obžalovaného vykazuje vyššiu ako nepatrnú závažnosť, najmä
s ohľadom na úmysel obžalovaného, okolnosti spáchania trestnej činnosti a spôsobený následok.

Pokiaľ ide o konanie, ktoré výroku o treste predchádzalo, obžalovaný mu v odvolaní žiadne chyby
nevytýkal a chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. por., krajský súd vlastným prieskumom nezistil.
Avšak pokiaľ ide o samotný výrok o treste, krajský súd v tejto súvislosti zistil dôvodnosť odvolania
obžalovaného.

Krajský súd ešte predtým ako predostrie závery ohľadom zákonnosti a primeranosti uloženého trestu
považuje za potrebné na úvod pripomenúť niektoré teoretické východiská rozhodné pre ukladanie trestu.
K samotnému trestu je potrebné uviesť, že je právnym následkom trestného činu, a preto musí byť
úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného
určujú aj pohnútka páchateľa a možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd
vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j.

či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu
o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom
poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti.
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia

v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a
ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.
Trestný zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti

pred trestnými činmi a pred ich páchateľmi. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok
na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen
odradenie ostatných potenciálnych páchateľov od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu
právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva
ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce,

varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu.
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie,
pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa
trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Inak povedané musí vyjadrovať spoločenské odsúdenie, negatívne
ohodnotenie páchateľa a jeho činu, tak právne, ako aj etické.
Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk krajský súd konštatuje, že okresný súd u
obžalovaného správne preskúmaval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,
pričom u obžalovaného konštatoval neexistenciu žiadnej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného

zákona, avšak vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, že spáchal
viac trestných činov.
Obžalovaný v rámci odvolania namietal nepriznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného
zákona, teda že pred spáchaním trestných činov viedol riadny život. Krajský súd v zhode s názorom
okresného súdu dospel k záveru, že obžalovanému táto poľahčujúca okolnosť nepatrí. Vedením

riadneho života sa vo všeobecnosti rozumie stav, kedy obžalovaný dodržiava právny poriadok a ďalšie
základné normy občianskej spoločnosti, plní si svoje povinnosti voči štátu a spoločnosti, nezneužíva
svoje práva proti spoluobčanom, nenarušuje občianske spolužitie v mieste bydliska ani v zamestnaní,
nedopúšťa sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov. (R 22/1987) Jedným zo základných znakov
riadneho vedenia života je dodržiavanie právneho poriadku. Je treba pripomenúť, že z hľadiska

posudzovania vedenia riadneho života je možné prihliadať nielen na viac rokov staré odsúdenia, ale
dokonca aj na odsúdenia zahladené, lebo zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia
právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ trestný
čin spáchal (R 71/1975, R 10/1974). V konkrétnostiach prejednávaného prípadu potom krajský sú
konštatuje, že obžalovaný bol v minulosti súdne trestaný - s prihliadnutím na odsúdenie v trestnej

veci okresného súdu pod sp. zn. 2T/106/1990 (odsúdenie pod sp. zn. 0T/292/2021 nebolo krajským
súdom zohľadnené z dôvodu ukladania súhrnného trestu) a dopustil sa viacerých priestupkov (z
lustrácii v Centrálnej evidencii správnych deliktov a priestupkov MS SR vyplynulo, že obžalovaný
má vykázané dva priestupky na úseku cestnej premávky, pričom ku dňu rozhodovania okresnéhosúdu ich mal vykázaných 5). Protiprávne konanie obžalovaného v podobe trestného činu a viacerých
priestupkov indikuje, že správanie obžalovaného nemožno považovať len za ojedinelé prekročenie
zákonných limitov, opakovane sa dopúšťa konania, ktoré právny poriadok považuje za nedovolené, a

ktoré bolo súčasne prejavom jeho záporného postoja k rešpektovaniu a k akceptovaniu spoločenských
a zákonných noriem, čo nemožno stotožniť s vedením riadneho života.
Pokiaľ ide o samotný napadnutý výrok o treste, okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, že
obžalovanému je potrebné ukladať súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, keďže žalovanej
trestnej činnosti sa dopustil skôr, ako v trestnej veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 0T/292/2021

bolo právoplatne rozhodnuté trestným rozkazom zo dňa 16.11.2021, právoplatným dňa 16.11.2021,
pričom na tieto závery krajský súd poukazuje bez potreby ich opakovania.
Vo vzťahu k výroku o treste bola hlavnou podstatou odvolacích námietok obžalovaného tá skutočnosť,
že mu bol trest uložený nezákonne bez komplexného posúdenia jeho osoby a jeho doterajšieho života
s odkazom na ukladanie probačného dohľadu spolu so zákazom požívania alkoholických nápojov.
Krajský súd pokiaľ ide o druh a spôsob výkonu trestu konštatuje, že okresný súd postupoval správne,

keď obžalovanému uložil trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Ani krajský
súd nepovažoval za nevyhnutné na obžalovaného vplývať výkonom nepodmienečného trestu odňatia
slobody, keďže nevyžaduje si to ani ochrana spoločnosti, ani náprava páchateľa. Krajský súd zastáva
názor, že okresný súd vcelku nadbytočne a neprimerane ukladal obžalovanému v rámci skúšobnej doby
aj probačný dohľad nad jeho správaním spolu s predmetným obmedzením a povinnosťou. Ide totižto

o to, že obžalovaný bol pred spáchaním zbiehajúcej sa trestnej činnosti jedenkrát súdne trestaný, jedná
sa odsúdenie staršieho dáta (rozhodnutie okresného súdu zo dňa 11.12.1990, sp. zn. 2T/106/1990) za
nedbanlivostný trestný čin ublíženia na zdraví, pričom predmetné odsúdenie má zahľadené, a súčasne
sa táto skutočnosť premietla do nepriznania poľahčujúcej okolnosti vedenia riadneho života podľa §
36 písm. j) Trestného zákona. U odsúdeného je žiadúce zohľadniť práve časový odstup od tohto

odsúdenia, od ktorého uplynulo vyše tridsať rokov. Treba skonštatovať, že odsúdený nie je závažne
kriminálne narušenou osobou, pretože počas tohto obdobia obžalovaný sa nedopúšťal trestnej činnosti
v podobe trestných činov, hoci nemožno opomenúť jeho priestupky v doprave. Z pohľadu krajského
súdu ide o dostatočne dlhú dobu, kedy obžalovaný bez nejakých väčších excesov preukázal, že má
snahu o začlenenie sa do spoločnosti ako riadny občan, ktorý vie viesť riadny život a taktiež, že to

so svojím polepšením sa, myslel vážne. Treba tiež zohľadniť, že na hlavnom pojednávaní záverom
prejavil ľútosť nad vzniknutým incidentom. Preto úplne postačuje „jednoduchá“ skúšobná doba, keďže
u obžalovaného je daný predpoklad, že už samotné odhalenie trestných činov, jeho trestné stíhanie,
negatívne zhodnotenie jeho osoby a jeho konania odsudzujúcim rozsudkom či hrozba eventuálneho
budúceho výkonu trestu odňatia slobody by mali sami o sebe tak z hľadiska individuálnej ako aj

generálnej prevencie prevýchovné účinky bez potreby probačného dohľadu posilneného o obmedzenia
či povinnosti. Na dôvažok k okresným súdom ukladanému zákazu požívania alkoholických nápojov
krajský súd dodáva, že škodlivé užívanie alkoholu u obžalovaného v rámci tohto trestného konania
objektivizované nebolo.
Krajský súd zohľadnil, že v priebehu odvolacieho konania došlo k zmene zákona, preto trest ukladal v

zmysle ustanovení Trestného zákona účinného od 06.08.2024 po aplikácii § 2 ods. 1 Trestného zákona,
ktorý posúdil ako priaznivejší pre obžalovaného. Krajský súd na základe prezentovaných úvah o treste
pre obžalovaného rozhodol sám, a to takým spôsobom, že pokiaľ ide o ukladanie súhrnného trestu,
krajský súd ho ukladal podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich (zo
zbiehajúcich sa) najprísnejšie trestný. Tým je prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 3 písm. c)

Trestného zákona s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody vo výmere od 2 rokov do 5 rokov. Krajský
súd pri ukladaní trestu obligatórne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) preskúmal pomer a mieru závažnosti
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností u obžalovaného, pričom u neho zistil jednu priťažujúcu okolnosť
podľa § 37 písm. h) Trestného zákona (spáchal viac trestných činov), bez zistenia poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 Trestného zákona. Pokiaľ ide o samotnú výmeru trestu odňatia slobody, krajský súd

ukladal trest miernejší ako bol uložený okresným súdom, keď obžalovaného odsúdil na súhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 30 (tridsať) mesiacov, výkon ktorého podmienečne odložil a určil skúšobnú
dobu na 30 (tridsať) mesiacov. Krajský súd je presvedčený, že na obžalovaného je potrebné pôsobiť
uloženým trestom odňatia slobody, ktorý považoval za zákonný a správny s prihliadnutím na závažnosť
i charakter žalovanej trestnej činnosti, okolnosti prípadu, a mieru kriminálneho narušenia obžalovaného,

s presvedčením, že takto uložený trest bude dostačujúci na jeho nápravu a prevýchovu, a zároveň bude
plniť účel aj z hľadiska generálnej prevencie ako aj individuálnej prevencie tak, ako to predpokladá
zákonné ustanovenie § 34 ods. 1 Trestného zákona.V súvislosti s ukladaným trestom zákazu činnosti je potrebné poznamenať, že krajský súd ukladal
súhrnný trest, postupom podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona obligatórne zrušil výrok o treste
uložený obžalovanému trestným rozkazom okresného súdu zo dňa 16.11.2021, č. k. 0T/292/2021-49,

právoplatným 16.11.2021, tento druh trestu bolo potrebné prevziať zo zrušeného rozhodnutia a nanovo
uložiť obžalovanému v pôvodnej výmere 3 roky. Voči tomuto druhu trestu obžalovaný neuplatnil žiadne
námietky, ktoré by si vyžadovali špecifické odpovede zo strany krajského súdu.
No a pokiaľ ide o adhézne konanie, výroku o náhrade škody obžalovaný žiadne pochybenia v odvolaní
nevytýkal a krajský súd vlastným prieskumom nezistil také chyby výroku, či jemu predchádzajúcemu

konaniu, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. K uvedenému
možno doplniť, že výrok zodpovedá stavu veci a zákonu, pričom ho okresný súd aj riadne
a v dostatočnom rozsahu v napadnutom rozsudku zdôvodnil. V prejednávanej veci výška spôsobenej
škody nebola sporná, poškodené osoby si túto škodu uplatnili riadne a včas už v prípravnom konaní
(č. l. 164 – poškodená D?VERA zdravotná poisťovňa, a.s., a na č. l. 70 – poškodený F. G. E.). Nie
je sporné ani to, že poškodeným osobám škoda uhradená nebola. Teda povinnosť nahradiť škodu

poškodeným osobám doposiaľ nikým splnená nebola. Inak vyjadrené, krajský súd tak nezistil žiadnu
zákonnú prekážku, ktorá by bránila uložiť obžalovanému povinnosť na náhradu škody podľa § 287 ods.
1 Trestného poriadku, pretože z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že škoda vznikla
poškodeným osobám v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaného.
Vychádzajúc z prezentovaných úvah krajský súd na podklade odvolania obžalovaného, ktoré malo svoje

čiastočné opodstatnenie, postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku
napadnutýrozsudokzrušilvovýrokuotresteaspôsobejehovýkonu anazáklade§322ods.3Trestného
poriadku s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného zákona sám vo veci rozhodol spôsobom uvedeným
v enunciáte.
Tento rozsudok bol prijatý jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.