Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Tuesday, March 18, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/76/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2322203297
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2322203297.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu
Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. X.XX.XXXX, 2/ C.
B., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom D. E. XX, zastúpených splnomocnencom: Nagy & Partners, s.r.o., so
sídlom Športová 470/11, Galanta, IČO: 36 869 341, proti žalovaným: 1/ C. F., nar. X.X.XXXX, 2/ G. F., nar.
XX.X.XXXX, obaja bytom D. E. XXXX, zastúpeným splnomocnencom: Advokátska kancelária BÁNOS

& KOŠÚTOVÁ s.r.o., so sídlom Hlavná 979/23, Galanta, IČO: 47 551 372, o zdržanie sa výstavby
novostavby, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 23. novembra 2023 č. k.
30C/56/2022 - 163, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a konanie z a s t a v u j e .

II. Vec postupuje po právoplatnosti tohto uznesenia stavebnému úradu - obci D. E..

III. Žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal
žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 127 ods. 1, § 417 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 137 ods. 1 až 3 zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon).

3. Vecne dôvodil, že žalobcovia 1/a 2/ sa podanou žalobou domáhali, aby súd uložil žalovaným 1/
a 2/ povinnosť zdržať sa výstavby novostavby rodinného domu „A“ a novostavby rodinného domu „B“

tak ako sú naprojektované v Projekte pre stavebné povolenie vypracovanom obchodnou spoločnosťou
TZB Pro-Real s.r.o., IČO: 47 962 038, Mierové námestie 940/1, 924 01 Galanta, vypracovaného v
02/2022, zák. č. 2021/106, ktoré spojené územné konanie a konanie o povolení stavby je vedené
stavebným úradom obec D. E. pod č. OcÚ 316/234/2022, na nehnuteľnostiach tak ako sú špecifikované
v žalobe, pričom uplatnený nárok odôvodňovali skutkovo tým, že takto uskutočnená výstavba tienením
zabráni ich dovtedajšiemu spôsobu života a živobytia, zasiahne do ich vlastníckeho práva nad mieru

primeranú pomerom, keď v rámci územného konania podali námietky a stavebný úrad, Obec D. E.,
vydal rozhodnutie, ktorým žalobcov odkázal na podanie žaloby v lehote do 31.8.2022. Tiež uviedli, že
z dôvodu tienenia nad mieru primeranú pomerom, ak sa uskutoční výstavba rodinných domov tak ako
je to v projekte žalovaných, im jednoznačne hrozí škoda.

4. Medzi stranami neboli sporné skutkové tvrdenia, že strany sporu sú bezpodieloví spoluvlastníci

bezprostredne susediacich nehnuteľností v katastrálnom území D. E., obec D. E., okres Galanta.
Rovnako nebolo sporné, že žalobcovia 1/ a 2/ dňa 1.6.2022 na stavebný úrad doručili písomné námietkyproti osadeniu stavby a dňa 27.6.2022 aj ústne do zápisnice z priebehu stavebného konania, pričom s
jej umiestnením nesúhlasili. Taktiež nebolo sporným, že Obec D. E. ako príslušný stavebný úrad svojim
rozhodnutím z 28.6.2022 č. OcÚ 441/327/2022 odkázal účastníkov konania (žalobcov 1/ a 2/) na súd

a konanie prerušil.

5. Spornou otázkou v konaní bolo, či výstavbou rodinných domov podľa projektovej dokumentácie
dôjde k obmedzeniu užívania nehnuteľností žalobcov, keďže žalobcovia tvrdili, že umiestnením stavby
vzhľadom na svetové strany bude dochádzať takmer k celodennému tieneniu ich pozemku, ktorý

dlhé roky užívajú na pestovanie kvetov, príp. ku vzniku škody v dôsledku uvedeného, čo žalovaní
popierali a tvrdili, že umiestenie rodinných domov v rámci pozemku vyplýva z architektonických a
urbanistických aspektov, čiže rodinné domy sú umiestnené tak, aby neporušili vzhľad okolitej zástavby
a zároveň je dodržaná predpísaná odstupová vzdialenosť 2,0 m od hranice susedného pozemku,
aby sa minimalizoval vplyv navrhovanej stavby na vlastnícke práva majiteľov susedného pozemku. S
poukazom na záver svetlotechnického posudku spoločnosti ARCHIZA, spol. s r.o. zo dňa 6.4.2023 ich

obrana spočívala ďalej v tom, že vplyvom navrhovanej novostavby dvoch rodinných domov nedôjde
ku prekročeniu maximálnej prípustnej hodnoty ekvivalentného uhla tienenia podľa požiadaviek STN
73 0580-1 Denné osvetlenie budov - časť 1 - základné požiadavky, keď zatienenie preslnenia sa
v záhradách ani na nezastavaných parcelách neposudzuje a umiestnením rodinných domov podľa
projektovej dokumentácie dochádza iba k čiastočnému zatieneniu susednej parcely, a to iba v

poobednýchhodinách,čojevzastavanejčastiobcenormálnymjavom.Taktiežpopierali,žebyžalobcom
vznikala ujma, keďže nepredložili žiadne povolenie ohľadom podnikateľskej alebo poľnohospodárskej
činnosti.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že § 127 OZ obsahuje právnu úpravu tzv. susedských vzťahov,

ktoré vznikajú medzi vlastníkmi susediacich nehnuteľností. Imisiami sa spravidla rozumie prenikanie
účinkov činnosti konanej na jednej nehnuteľnosti na nehnuteľnosť druhú. Vlastník neužíva cudziu
nehnuteľnosť, ale účinok jeho činnosti na nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve sa prejavuje na cudzej
nehnuteľnosti. Imisiou je teda podľa platného práva obťažovanie iných vlastníkov účinkami vzniknutými
v dôsledku užívania vlastnej veci. Imisia je objektívna kategória a nezávisí na zavinení vlastníka, pričom

obťažovanie imisiami je významné vtedy, keď je nad mieru primeranú pomerom. Ochrana proti imisiám
nie je preventívna, ale je represívna, tzn. že žalobou podľa ust. § 127 ods. 1 OZ sa možno brániť
len vtedy, ak nastal škodlivý účinok. Ustanovenie § 417 ods. 1 OZ o odvrátení konkrétnej hroziacej
škody je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k ust. § 415 OZ, ktoré vychádza z toho, že každý, teda
aj ohrozený, je povinný zakročiť proti hroziacej škode. V prípade vážneho ohrozenia sa ohrozenému

priznávaprávodomáhaťsanasúdevhodnéhoaprimeranéhoopatreniasmerujúcehotomu,abyhroziace
nebezpečenstvo bolo odvrátené. Žaloby podľa ust. § 417 ods. 2 OZ slúžia na poskytnutie preventívnej
ochrany, pričom musí byť preukázané, že v dobe rozhodovania súdu existuje vážne ohrozenie žalobcu
alebo jeho majetku, nie je však predpokladom, že ku škode už došlo, ani nie je potrebné, aby hrozilo
nebezpečenstvo bezprostredného vzniku škody, postačí, ak ide zatiaľ len o ohrozenie, avšak vážne, v

dôsledku ktorého vznikne v budúcnosti škoda. Nestačí teda len obťažovanie, alebo hrozba menej vážnej
škody. Z ustanovení stavebného zákona zasa vyplýva, že stavebný úrad môže účastníka stavebného
konania odkázať na súd len s takými námietkami, ktoré prekračujú rozsah právomoci stavebného úradu.

7. Vykonaným dokazovaním bolo podľa súdu prvej inštancie preukázané (a nebolo to medzi stranami

ani sporné), že škodlivý účinok imisií na vlastníctvo žalobcov ešte nenastal. Súd prvej inštancie mal za
to, že v danom prípade nemôže ísť o žalobu podľa ust. § 127 ods. 1 OZ, pretože tá je prípustná, len ak k
zásahu už došlo, čo nie je daný prípad. Za primerané a vhodné opatrenie na odvrátenie hroziacej vážnej
škody v zmysle ust. § 417 ods. 2 OZ nemožno podľa názoru súdu považovať ani uloženie len všeobecnej
povinnosti zdržať sa výstavby na konkrétnych pozemkoch, ktorá by mohla v budúcnosti spôsobovať

obťažovanie susediaceho pozemku, keďže žalobcami požadovaná povinnosť stavebníkovi vyplýva
priamo zo zákona z ust. § 127 ods. 1 OZ, preto nie je dôvod, aby takúto všeobecnú povinnosť žalovaným
navyše ukladal aj súd. Navrhovaný petit je iba všeobecný, a teda aj nevykonateľný. V prejednávanej veci
žalobcovia podali žalobu na súd, nakoľko ich na to odkázal stavebný úrad. Takýto postup stavebného
úradu však nebol správny, keďže to, čoho sa žalobcovia podanou žalobou domáhajú, teda posúdenia

vplyvu plánovanej výstavby na susediaci pozemok, je otázkou stavebno-technického charakteru, resp.
patrí k všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu, s ktorými sa musí vysporiadať stavebný
úrad sám (čo napokon vyplýva i priamo z rozhodnutia stavebného úradu č. OcÚ 441/327/2022 zo dňa
28.6.2022). Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, súd žalobu zamietol.8. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), vecne plným procesným úspechom

žalovaných.

9. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili ust. § 365 ods. 1 písm.
f/ a h/ CSP. Dôvodili, že žalobu podali v súlade s právnym názorom a pokynom stavebného úradu

rozhodujúceho o povolení stavby žalovaných. Žalobcovia nemali v danom čase a ani v súčasnosti inú
možnosť ochrany svojho ústavného práva na nedotknuteľnosť vlastníctva, ako postupovať v súlade s
usmernením správneho orgánu a vo veci podali žalobu. Považovali za nesprávny právny záver súdu,
že príslušný stavebný úrad nepostupoval správne, keď dospel k záveru, že o námietke žalobcov v rámci
konania o povolení stavby nevie rozhodnúť, a preto žalobcov odkázal na súdne konanie. Nesúhlasili
so záverom súdu, že v tomto prípade sa má jednať o otázku stavebno-technického charakteru,

resp. o všeobecnú technickú požiadavku na výstavbu, a preto o nej má rozhodovať stavebný úrad.
Stavebný úrad predmetnú záležitosť posúdil v rámci svojej právomoci a vo veci konal, avšak námietku
žalobcov vznesenú v rámci stavebného konania, ktorá je aj odôvodnením podanej žaloby, v rámci svojej
právomoci posúdiť nevedel, a preto odkázal žalobcov na rozhodnutie na príslušný súd. Nesprávny je
aj právny záver súdu, že ochrana proti imisiám nie je preventívna, ale je represívna. Mali za to, že

rozhodnutiesúdumábyťtaké,abyznehodobudúcnanevznikaliprípadnéďalšiespory,jepretodôvodné
predpokladať, že súdy v konaní o žalobe podľa § 127 OZ môžu konať aj preventívne, ak to okolnosti
danej veci odôvodňujú. Žalobcovia si boli vedomí skutočnosti, že aj žalovaní majú rovnaké ústavné
právo ochrany svojho vlastníctva, a preto si boli vedomí tej skutočnosti, že k určitému obmedzeniu ich
vlastníckeho práva výstavbou rodinných domov žalovanými dôjsť môže, ale toto obmedzenie musí byť v

súlade so zákonom (so stavebnými predpismi, ako aj občianskoprávnymi predpismi, v tomto prípade aj
v súlade s § 127 OZ). Preto žalobcovia navrhli aj kompromisné riešenie, aby žalovaní postavili rodinné
domy na druhej strane svojho pozemku, čo im síce taktiež bude tieniť, ale už nie nad mieru primeranú
pomerom. Aj takáto výstavba by síce poškodila ich pestovateľské aktivity, ale bolo by to v miere, pri
ktorej by vedeli ešte urobiť také zmeny, aby sa pestovanie vyplatilo. Nákladovosť takého riešenia by na

oboch stranách nebola vysoká (oproti nákladom a škodám, ktoré by vznikli v prípade výstavby rodinných
domov tak ako to plánujú žalovaní – t.j. škoda na príjme žalovaných, škoda vzniknutá pri odstraňovaní
protiprávneho stavu). Uvedené však súd neskúmal pretože v súlade so svojou právnou argumentáciou
sa vecnou a skutkovou stránkou veci už nezaoberal. Striktný výklad ustanovenia § 127 OZ o jeho
represívnom charaktere v danej veci neobstojí a je na mieste zo strany súdu konať a rozhodovať

preventívne. Podľa žalobcov je potrebné posúdiť aj uplatnenie § 417 ods. 2 OZ, kde súd dospel taktiež
k predčasnému a nesprávnemu záveru.

10. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Mali za to, že stavebný úrad nevyhodnotil dôsledne charakter žalobcami vznesených námietok.

Súd správne dospel k záveru, že námietky žalobcov sú námietkami stavebno-technického charakteru,
a preto sa s nimi stavebný úrad musí vysporiadať sám v konaní podľa stavebného zákona. V konaní
podľa stavebného zákona sa možno domáhať ochrany proti imisiám hroziacim, pričom o námietke
budúcich imisií musí rozhodovať stavebný úrad sám a nemôže s touto námietkou odkazovať účastníkov
na súd. K uvedenému poukázali na rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 30Ca 58/2011

zo 17.5.2011 a rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdon 1889/97 z 13.12.1999. V konaní podľa
stavebného zákona možno uplatniť všetky námietky vychádzajúce z vlastníckych práv k pozemkov
a stavbám, teda aj námietky obsahovo zodpovedajúce § 127 ods. 1 OZ, a to osobitne najmä vtedy, ak
má ísť o budúce tvrdené zásahy v súvislosti s rozhodovaním o umiestnení stavby. Stavebný úrad potom
v rámci územného konania sám posúdi námietky účastníkov územného konania týkajúce sa možného

budúceho obťažovania okolitých nehnuteľností plánovanou stavbou, a to o.i. zatienením pozemkov a
stavieb v rámci svojej právomoci bez toho, že by s nimi odkázal účastníkov na súd. S ohľadom na
existujúcu úpravu v oblasti stavebného úprava je posudzovanie vplyvu stavby na okolie nepochybne
v kompetencii stavebného úradu, preto účastníka územného konania ktorý namieta, že v dôsledku
zamýšľanej stavby dôjde k emisiám, stavebný úrad podľa § 137 ods. 2 stavebného zákona nemôže

odkázať na súd, ale musí o jeho námietkach sám rozhodnúť. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co 56/2018 z 26.3.2019. Žalobcovia nesúhlasili s tvrdením žalobcov,
že výklad § 127 ods. 1 OZ o represívnom charaktere neobstojí a je na mieste zo strany súdu konať a
rozhodovať preventívne. Žalovaní mali za to, že súd dostatočne a presvedčivo odôvodnil neprípustnosťžaloby podľa § 127 ods. 1 OZ z dôvodu, že ochrana proti imisiám nie je preventívna, ale represívna,
t.j. slúži na ochranu vlastníckeho práva v prípade, ak už došlo ku škodlivému zásahu, k čomu tiež
poukázali na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 2/2008 z 28.8.2009. Aj keď sa žalobcovia

odvolali aj na § 417 ods. 2 OZ, ochrana sa podľa tohto ustanovenia poskytuje iba v prípadoch vážneho
ohrozenia vzniku škody, o ktoré sa nejedná v danom prípade. Samotná možnosť súdnej ingerencie
uložením konkrétnej zakročovacej povinnosti je podmienená vážnosťou ohrozenia, pričom ohrozenie je
vážne vtedy, ak ide o hrozbu vážnej škody, t.j. musí byť citeľného rozsahu. Žalobcovia nepreukázali,
že existuje vážne ohrozenie ich majetku, v dôsledku ktorého by vznikla budúcnosti škoda citeľného

rozsahu. Navyše za primerané vhodné opatrenie na odvrátenie hroziacej škody v zmysle § 417 ods.
2 OZ nemožno považovať ani uloženie len všeobecnej povinnosti zdržať sa výstavby na konkrétnych
pozemkoch,ktorábymohlavbudúcnostispôsobiťobťažovaniesusediacehopozemku,keďžežalobcami
požadovaná povinnosť stavebníkovi vyplýva priamo z § 127 ods. 1 OZ, preto nie je dôvod, aby takúto
všeobecnú povinnosť žalovaným navyše ukladal. Aj keď sa žalobcovia odvolali na § 417 ods. 2, prípadne
§ 127 ods. 1 OZ, ide v skutočnosti o žalobu podľa 137 ods. 2 stavebného zákona. Žalovaní tiež

dodali, že projekt a návrh rodinných domov predložený príslušnému stavebnému úradu pre stavebné
konanie bol vypracovaný v súlade s platnými predpismi a normami bez úmyslu vytvorenia nepriaznivých
alebo inak nevhodných podmienok pre majiteľov susedných pozemkov; stavebný úrad po prevzatí a
prekontrolovaní kompletnej projektovej dokumentácie so súvisiacimi prílohami nemal žiadne námietky,
ktoré vybránili vydaniu stavebného povolenia. Umiestnenie rodinných domov v rámci pozemku vyplýva z

architektonických a urbanistických aspektov, tzn. rodinné domy sú umiestnené tak, aby neporušili vzhľad
okolitej zástavby neštandardným a neobvyklým umiestnim, pričom je zároveň dodržaná predpísaná
odstupová vzdialenosť 2 m od hranice susedného pozemku, aby sa minimálne minimalizoval vplyv
navrhovanej stavby na vlastnícke práva majiteľov susedného pozemku. Rodinné domy sa navrhli ako
jednopodlažné objekty v nízkymi valbovými strechami. Námietku žalobcov, že žalovaní neprihliadali na

vlastnícke právo susedov a ich oprávnené záujmy, považovali žalovaní za ničím nepodloženú. Pokiaľ
žalobcovia navrhovali kompromisné riešenie, aby žalovaní postavili rodinné domy na druhej strane
svojho pozemku, k uvedenému žalobcovia uviedli, že v prípade, ak by sa rodinné domy umiestnili na
druhej strane parcely, bolo by to v rozpore s § 4 ods. 2 Vyhlášky č. 532/2002 Z.z., ktorá definuje,
že umiestnenie stavby musí zodpovedať urbanistickému a architektonickému charakteru prostredia a

požiadavkám na zachovanie pohody bývania. Žalovaní preferujú uvedené umiestnenie podľa projektu
aj z dôvodu, že takýmto spôsobom vedia minimalizovať plochu príjazdovej cesty k domom, ktorá je
potrebná pre zabezpečenie prístupu k navrhovaným rodinným domom, ktoré predpisuje vyhláška č.
532/2002, a teda ktorá bude tvoriť nevyužiteľnú plochu na iné súkromné účely. Cieľom navrhovaného
umiestnenia bolo v čo najväčšej miere využiť plochu pozemku pre vytvorenie pohody bývania a ak by

došlo k premiestneniu rodinných domov na protiľahlú stranu pozemku, bolo by nevyhnutné vykonať
zmenu trasy prístupovej cesty a takáto zmena by predstavovala predĺženie príjazdovej komunikácie
a zväčšenie jej celkovej plochy, ktorá nie je v súlade so záujmami majiteľa pozemku a znehodnotila
by sa časť pozemku aj z finančného a užívateľského hľadiska. Ak má byť stavba postavená v súlade
so stavebnými predpismi, nemožno prípadné ňou vzniknuté tienenie považovať za obťažovanie v

zmysle § 127 ods. 1 OZ. Žalobcovia opomínajú skutočnosť, že § 127 ods. 1 OZ predpokladá ochranu
vlastníckeho práva v prípade, ak ide o obťažovanie nad mieru primeranú pomerom, pričom v prípade
nesplnenia zákonom predpokladaného limitu sa nejedná o nedovolené obťažovanie. Žalobcovia v
konaní nepreukázali, že domy svojím umiestnením budú nad mieru primeranú pomerom tieniť na
ich pozemok v určitom ročnom období. Umiestnením rodinných domov podľa predloženej projektovej

dokumentácie dochádza iba k čiastočnému zatieneniu susednej parcely patriacej žalobcom, a to len
záhrady, a nie susedného domu ani iného objektu, a to iba v poobedných hodinách. Takéto zatienenie
nedosahuje intenzitu obťažovania nad mieru priemernú pomerom, ktorá intenzita je potrebná na ochranu
podľa § 127 ods. 1 OZ. Žalovaní tiež poukázali na skutočnosť, že žalobcovia sa priamo v žalobe, ako
aj v samotnom konaní odvolávali na porušenie ich práva výkonu podnikateľskej činnosti pestovania

kvetín, ktoré majú vykonávať na ich pozemku, avšak počas celého konania nepreukázali oprávnenie na
vykonávanie tejto činnosti, teda o žiadnom porušovaní ich práv vo vzťahu budúcej výstavbe rodinných
domov žalovanými nemožno uvažovať ani v tomto smere.

11. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP á contrario), skôr ako mohol pristúpiť k meritórnemu preskúmaniuveci na základe podaného odvolania, musel sa zaoberať prvom rade tým, či boli v danej veci splnené
procesné podmienky na to, aby súd vo veci konal a rozhodol (§ 380 ods. 2 CSP).

13. Podľa § 161 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").

14. Podľa § 380 ods. 1, 2 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

15. Podľa § 3 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci,
ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

16. Podľa § 4 CSP iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.

17. Podľa § 10 ods. 1 CSP ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd
konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby
zostávajú zachované.

18. Právomoc sa všeobecne posudzuje ako oprávnenie určitého štátneho orgánu, v tomto prípade súdu,

riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie. Civilná právomoc súdov predstavuje
sumár právnych záležitostí súkromnoprávneho charakteru (iného charakteru len keď to zákon výslovne
pripúšťa), ktoré súdy prejednávajú a rozhodujú v rámci svojej rozhodovacej pôsobnosti ako orgány
ochrany práva. Z procesného hľadiska civilná právomoc súdov predstavuje procesnú podmienku
konania, ktorej nedostatok predstavuje neodstrániteľnú vadu konania. Absencia civilnej právomoci má

vždy teda za následok zastavenie konania a postúpenie veci na prejednanie a rozhodnutie tomu orgánu,
do ktorého právomoci daná vec patrí.

19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa podanou žalobou, na podanie ktorej boli odkázaní
stavebným úradom podľa § 137 ods. 2 stavebného zákona, domáhali, aby súd uložil žalovaným

povinnosť zdržať sa výstavby novostavby rodinných domov na pozemkoch vo vlastníctve žalovaných,
ktoré susedia s pozemkami vlastníctve žalobcov, z dôvodu, že výstavba uskutočnená podľa
navrhovaného projektu bude svojim umiestnením nad mieru primeranú pomerom tieniť na ich pozemok,
na ktorom pestujú kvetiny, čím zabráni dovtedajšiemu spôsobu života a živobytia žalobcov.

20. Z ustanovenia § 137 stavebného zákona vyplýva, že stavebné úrady vykonávajúce konanie podľa
tohto zákona, sa pokúsia vždy aj o dosiahnutie dohody účastníkov pri tých námietkach, ktoré vyplývajú
z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám, ale prekračujú rozsah právomoci stavebného
úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej moci (odsek 1). Ak medzi účastníkmi konania nedôjde
k dohode o námietke podľa odseku 1, ktorá, keby sa zistilo jej oprávnenie, by znemožnila uskutočniť

požadované opatrenie alebo by ho umožnila uskutočniť len v podstatne inej miere alebo forme, odkáže
stavebný úrad navrhovateľa alebo iného účastníka podľa povahy námietky na súd alebo na iný príslušný
orgán a konanie preruší (odsek 2). Stavebný úrad určí lehotu, v ktorej sa musí predložiť dôkaz, že
na súde, prípadne inom príslušnom orgáne bol podaný návrh na rozhodnutie v spornej veci. Ak návrh
nebude v určenej lehote podaný, môže si stavebný úrad urobiť úsudok o námietke sám a rozhodnúť vo

veci (odsek 3). V konaní, pri ktorom stavebný úrad nariaďuje vo verejnom záujme opatrenia podľa tohto
zákona, a ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, urobí si sám úsudok o námietke, pri ktorej nedošlo
k dohode, a vo veci rozhodne (odsek 4).

21. Citované ustanovenie upravuje postup stavebného úradu pri riešení občianskoprávnych a iných

námietok. Právna teória a prax dospela v tomto kontexte k rozlišovaniu námietok verejnoprávnych
(územno či stavebno-technickej námietky) a námietok občianskoprávnych.

22. Zatiaľ čo o námietkach verejnoprávnych rozhoduje vždy stavebný úrad, pri námietkach
občianskoprávnych to tak nie je vždy. Občianskoprávne námietky je možné v súlade so znením

stavebného zákona ďalej rozdeliť na dve skupiny. Do prvej skupiny (§ 137 ods. 1 stavebného zákona)
patria námietky, ktoré prekračujú právomoc stavebného úradu alebo spolupôsobiacich orgánov štátnej
správy. Jedná sa typicky o námietky spochybňujúce vlastnícke právo alebo jeho rozsah, nesprávnosť
hranicepozemkuvteréne,vydržanie,protichodnénámietkyspoluvlastníkov,zasahovaniedosusednéhopozemku vo vlastníctve iného subjektu či nerešpektovanie existujúcej služobnosti alebo iného vecného
bremena. Uvedené námietky svojím charakterom právomoc stavebného úradu úplne doslova vzaté len
„presahujú“, tzn. že právomoc stavebného úradu zaoberať sa nimi daná síce a priori je, a vyplýva priamo

zo zákona, ale ak tu nie je vôľa účastníkov konania k dohode, potom právomoc rozhodnúť autoritatívne
o námietkach tohto typu patrí súdu, a to iba vtedy, ak účastníci využijú túto možnosť a návrh podajú na
civilný súd v lehote stavebným úradom na to určenej. Ak tak neurobia, potom sa právomoc opäť „vracia“
stavebnému úradu, a to už v plnej miere, tzn. že stavebný úrad je už oprávnený o týchto námietkach
sám rozhodnúť (porov. napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR z 23.4.2008, č. j. 9 As 61/2007

- 52, publikovaný pod č. 1602/2008 Sb. NSS). Druhú skupinu potom tvoria námietky, ktoré neprekračujú
právomoc stavebného úradu, a ten je preto povinný o nich rozhodnúť. Typicky sa jedná o námietky
budúcich imisií, t.j. námietky proti predpokladanej hlučnosti, prašnosti, zatieneniu, odstupu stavby a
pod. (obdobne porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR z 25.7.2007, č. j. 1 As 1/2007-104).
Z uvedeného vyplýva, že povinnosť stavebného úradu odkázať účastníka konania na súd a konanie
prerušiť je daná iba v prípade občianskoprávnej námietky prekračujúcej právomoc stavebného úradu,

ktorá by súčasne v prípade jej oprávnenosti mala za následok nemožnosť uskutočnenia požadovanej
stavby či iného opatrenia. V ostatných prípadoch taká odkazovacia povinnosť stavebného úradu daná
nie je, a ten si môže o námietke urobiť úsudok samostatne (hoci právomoc súdu rozhodovať o všetkých
občianskoprávnych námietkach, ktoré prekračujú právomoc stavebného úradu, tým nie je spochybnená;
pokiaľ súd na návrh účastníka o takej námietke rozhodne inak ako pred ním stavebný úrad, bude daný

dôvod pre obnovu konania).

23. Podľa ustálenej judikatúry možno v konaní podľa stavebného zákona uplatniť jednak námietky
obsahovo zodpovedajúce § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tj. námietky proti imisiám, ktoré
už nastali, a jednak sa možno domáhať ochrany proti imisiám hroziacim (budúcim, očakávaným).

V judikatúre bol opakovane vyslovený názor, že o námietke budúcich imisií musí stavebný úrad
rozhodnúť sám a nemôže s touto námietkou odkazovať účastníkov na súd (napr. rozsudok Najvyššieho
súdu ČR z 13.12.1999, sp. zn. 2 Cdon 1889/97, publikovaný v ASPI, z. 2929/99, publikované v
Súbore rozhodnutí Najvyššieho súdu pod č. C 794). Ak však ide o zásahy do vlastníckeho práva,
ktoré už nastali a trvajú, nemôže súd odmietnuť vydať rozhodnutie len preto, že žaloba domáhajúca

sa ochrany proti neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva bola uplatnená v súvislosti s konaním
pred stavebným úradom a poskytnutie ochrany je aj v kompetencii stavebného úradu pri zvažovaní, či
nariadiť odstránenie stavby zriadenej bez stavebného povolenia. Žaloba opierajúca sa o § 127 ods. 1
OZ je žalobou vlastníckou vyplývajúcou z občianskoprávnych vzťahov, preto právomoc rozhodnúť o nej
patrí do právomoci civilných súdov (porov. uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 18.4.2005, sp. zn. 22 Cdo

504/2005).

24. Aj podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 104/2007 z 19.3.2008 treba odlíšiť
oprávnenie stavebníka uskutočňovať stavby a ich zmeny podľa predpisov správneho práva od
oprávnenia stavať podľa Občianskeho zákonníka, ktoré oprávnenie sa odvíja od vlastníckeho práva.

V danej právnej veci išlo o predbežné opatrenie vydané v konaní o určenie neplatnosti právneho
úkonu – kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi navrhovateľom ako predávajúcim a odporcom ako
kupujúcim,predmetomktorejbolinehnuteľnosti,pričomnavrhovateľnávrhomnavydaniedeklaratórneho
rozhodnutia o neplatnosti kúpnej zmluvy sledoval dosiahnutie stavu, aby ním takto tvrdené jeho
vlastnícke právo (z absolútne neplatného právneho úkonu, ktorá neplatnosť pôsobí zo zákona a od

začiatku, nevzniknú subjektívne práva a povinnosti) bolo aj zaznamenané v katastri nehnuteľností.
Konanie v danej právnej veci sa teda bezprostredne dotýkalo vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam, preto pokiaľ odvolací súd uložil odporcovi v predbežnom opatrení okrem zákazu
previesť predmetné nehnuteľnosti na tretie osoby alebo ich zaťažiť právom tretích osôb aj zákaz
vykonávať stavebné zmeny a úpravy na nehnuteľnostiach, v tomto druhom prípade odvolací súd

nevybočil z rámca súdnej právomoci a nerozhodoval o obmedzeniach vo veci stavebných zmien
alebo úprav v zmysle správneho práva (stavebného zákona). Súdy rozhodovali vo veci nároku z
občianskoprávneho vzťahu, čo znamená, že rozhodovali v rámci im danej právomoci.

25. Odvolací súd tiež dodáva, že nemá dôvod odchýliť sa od záverov tunajšieho súdu vyjadrených

v uznesení sp. zn. 25Co/56/2018 z 26.3.2019, ktoré sú plne aplikovateľné i na prejednávanú vec a
na tieto tiež v celom rozsahu odkazuje. V danej veci bola žaloba žalobcov tiež žalobou podanou podľa §
137 ods. 2 stavebného zákona, hoci žalobcovia (ako je tomu i v prejednávanej veci) právne odôvodňovali
podanie žaloby ust. § 127 ods. 1 OZ, či ust. § 417 ods. 2 OZ. Žalobca nemusí žalobu správne kvalifikovaťa ak tak urobí, nie je súd touto kvalifikáciou viazaný. V každom prípade treba vždy správne zvážiť, o aký
druh žaloby ide. V danom prípade aj keď sa žalobcovia odvolali na ust. § 127 ods. 1 OZ, či § 417 ods.
2 OZ, ide v skutočnosti o žalobu podľa § 137 ods. 2 stavebného zákona. Podané námietky žalobcov

v stavebnom konaní, t.j. keď ako vlastníci susedného pozemku nesúhlasili s umiestnením stavby vo
vzdialenosti 2 m od hranice ich pozemku z dôvodu, že s orientáciou predmetnej stavby vzhľadom
na svetové strany bude dochádzať takmer k celodennému tieneniu pozemku v ich vlastníctve, ktorý
je záhradou a dlhé roky ho využívajú na pestovanie kvetov, však nemajú občianskoprávny charakter.
Z obsahu námietok žalobcov v tejto veci je nepochybné, že nejde o námietky tzv. občianskoprávne,

ale o námietky územno-technického a stavebno-technického charakteru, kedy všeobecnému súdu
neprináleží posudzovať budúci vplyv plánovanej stavby rodinných domov z hľadiska možného budúceho
vplyvu imisií (tienenia) týchto stavieb na okolité nehnuteľnosti – pozemok vo vlastníctve žalobcov.
S ohľadom na existujúcu úpravu v oblasti stavebného práva (§ 32 a nasl. stavebného zákona), je
posudzovanie vplyvu stavby na okolie nepochybne v kompetencii stavebného úradu (§ 37 ods. 2
stavebného zákona), preto účastníka územného konania (prípadne spojeného územného a stavebného

konania), ktorý namieta, že v dôsledku zamýšľanej stavby dôjde k imisiám, stavebný úrad podľa § 137
ods. 2 stavebného zákona nemôže odkázať na súd, ale musí o jeho námietkach sám rozhodnúť. Z
uvedených dôvodov rozhodovanie o námietke vznesenej žalobcami v stavebnom konaní, že zamýšľané
stavby – rodinné domy môžu obťažovať susediaci pozemok (záhradu) vo vlastníctve žalobcov tienením,
riešenie ktorej námietky žalobcovia urobili predmetom tohto sporu, nie je v právomoci všeobecného

súdu, a to ani v prípade, že stavebný úrad odkáže účastníka na súd s touto námietkou. Súd prvej
inštancie pritom správne v ods. 21 napadnutého rozsudku posúdil charakter vznesených námietok,
avšak nevyvodil z tohto následne správny právny záver o nedostatku jeho právomoci vo veci konať
a rozhodnúť.

26. Len pre úplnosť, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcov, podľa ktorých je nesprávny právny
záver súdu, že ochrana proti imisiám nie je preventívna, ale represívna, pričom súdy v konaní o žalobe
podľa § 127 OZ môžu konať aj preventívne, tieto boli celkom zjavne nedôvodné. Z normatívneho textu,
ale aj právnej teórie a judikatúry vyplýva, že ochrana pred obťažujúci imisiami (§ 127 ods. 1 OZ) vyžaduje
existujúci stav ohrozovania nimi, teda nepostačuje len hrozba toho stavu, čo správne uviedol i súd prvej

inštancie v ods. 18 napadnutého rozsudku.

27. Rovnako pokiaľ žalobcovia v odvolaní namietali, že je potrebné posúdiť aj uplatnenie § 417 ods. 2
OZ, kde súd dospel taktiež k predčasnému a nesprávnemu záveru, odvolací súd uvádza nasledovné.
Ustanovenie § 417 ods. 1 OZ o odvrátení konkrétnej hroziacej škody je špeciálnym ustanovením vo

vzťahu k ust. § 415 OZ, ktoré vychádza z toho, že každý, teda aj ohrozený, je povinný zakročiť proti
hroziacej škode. V prípade vážneho ohrozenia sa ohrozenému priznáva právo domáhať sa na súde
vhodného a primeraného opatrenia smerujúceho tomu, aby hroziace nebezpečenstvo bolo odvrátené.
Ust. § 417 ods. 2 OZ teda slúži na poskytnutie preventívnej ochrany, pričom musí byť preukázané,
že v dobe rozhodovania súdu existuje vážne ohrozenie žalobcu alebo jeho majetku, nie je však

predpokladom, že ku škode už došlo, ani nie je potrebné, aby hrozilo nebezpečenstvo bezprostredného
vzniku škody, postačí, ak ide zatiaľ len o ohrozenie, avšak vážne, v dôsledku ktorého vznikne v
budúcnosti škoda. Nestačí teda len obťažovanie, alebo hrozba menej vážnej škody. Za primerané a
vhodné opatrenie na odvrátenie hroziacej vážnej škody podľa ust. § 417 ods. 2 OZ však nemožno
považovať uloženie len všeobecnej povinnosti zdržať sa takej výstavby na konkrétnych pozemkoch,

ktorá by mohla v budúcnosti spôsobovať obťažovanie susediacich pozemkov tienením. Problematika
vzťahu žaloby na ochranu vlastníckeho práva a žaloby podľa § 417 ods. 2 OZ, na ktorej základe možno
uložiť povinnosť k aktívnemu konaniu (nie len povinnosť zdržať sa určitého konania), bola opakovane
riešená v publikovanej judikatúre (napr. R 3/1971, R 65/1972, R 3/1988, rozhodnutia Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 22 Cdo 1599/99, 25 Cdo 259/2001, R 14/2006) so záverom, že pokiaľ sa žalobca domáha,

aby súd žalovanému uložil povinnosť vykonať určité opatrenia (nie zdržať sa určitého rušenia), lebo
žalobcovi hrozí závažná škoda, ide o žalobu podľa § 417 ods. 2 OZ, nie o vlastnícku žalobu podľa §
127 ods. 1 OZ. Keďže petit podanej žaloby je negatórny, t.j. zdržať sa výstavby, mohlo by sa jednať len
o žalobu podľa § 127 ods. 1 OZ, ktorá by však taktiež neprichádzala do úvahy, pretože tá je prípustná,
len ak k zásahu už došlo, čo nie je daný prípad. Ako už však odvolací súd uviedol vyššie, súd právnou

kvalifikáciou uplatneného nároku stranou sporu nie je viazaný, pričom z obsahu žaloby je zrejmé, že to,
čoho sa žalobcovia podanou žalobou domáhajú, teda posúdenia vplyvu plánovanej stavby na okolité
nehnuteľnosti, patrí do právomoci stavebného úradu v rámci prebiehajúceho územného (spojeného
územného a stavebného konania), a nie je v právomoci všeobecného súdu.28. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd dospel k jednoznačnému záveru, že v danej veci nie
je splnená základná procesná podmienka – právomoc súdu, a preto napadnutý rozsudok v súlade s

§ 389 ods. 1 písm. a/ CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP v spojení ust. § 10 ods. 1 CSP konanie
pre nedostatok právomoci zastavil a zároveň rozhodol, že vec po právoplatnosti rozhodnutia postúpi
príslušnému stavebnému úradu.

29. Keďže týmto rozhodnutím sa konanie končí, odvolaciemu súdu vznikla v zmysle § 262 ods. 1 CSP

v spojení s § 396 ods. 1 CSP povinnosť rozhodnúť aj o trovách konania.

30. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1
a 2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre
sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane

trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,
odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva.Procesnýúspechvovecisaskúmačodoprávnehozákladuveciačodovýškypriznanéhonároku.
V prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci súdu, ako to bolo v predmetnej právnej veci,
je jednoznačne daný plný úspech vo veci žalovanej strany.

31. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu
trov. Porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy konania víťaznej strane. Istou výnimkou v tomto
smere je ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na

náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby
tieto trovy nahradila protistrane. Keďže použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá
by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným
okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

32. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré
pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP však nemožno
považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie,
podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné

osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania
alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto
konaniaalebotejtoprocesnejsituácie.Súdpriaplikáciitohtoustanoveniaskúmaajdôvody,ktoréžalobcu
viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257 CSP

teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil
svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri
tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

33. Odvolací súd po zohľadnení uvedených východísk dospel k záveru, že v danej veci bolo dôvodné
aplikovať ust. § 257 CSP, pretože boli dané výnimočné okolnosti veci, ako aj dôvody hodné osobitného
zreteľa. Je nesporné, že dôvodom podania žaloby žalobcami bola skutočnosť, že stavebný úrad ich
rozhodnutím č. OcÚ 441/327/2022 z 28.6.2022 na podanie žaloby odkázal a konanie o povolení stavby
prerušil až do právoplatného rozhodnutia súdu. Žalobcovia teda postupovali v zmysle (nesprávneho)

pokynu stavebného úradu z dôvodu istoty, keď v danom stavebnom konaní sa riešia otázky, ktoré majú
vplyv na užívanie ich nehnuteľností ako susediacich vlastníkov, podali žalobu sledujúc v prvom rade
záujem vyriešiť nastolené problémy a získať prípadne aj stanovisko súdu pre konajúci stavebný úrad.
Z tohto hľadiska nemožno považovať za spravodlivé zaťažiť žalobcov platením náhrady trov konania,
ktoré iniciovali výlučne na základe nesprávneho rozhodnutia stavebného úradu a nie svojvoľne, a preto

odvolací súd v konaní procesne úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznal.

34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné

(§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje
podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).