Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/70/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116205420
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8116205420.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a

členov senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/
XX, XXX XX D., 3/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., zastúpený žalobkyňou
2/, všetci žalobcovia právne zastúpení advokátkou JUDr. Katarína Andráš Lešková, so sídlom Plzeňská
2, 080 01 Prešov, proti žalovanému G. G., H., G. G. I. XX, XXX XX J., K.: XX XXX XXX, právne
zastúpený AK JUDr. Marek Hic, s.r.o., so sídlom P.O. Hviezdoslava, č. 10625/23B, 036 01 Martin,
o zdržanie sa výkonu záložného práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov,

č. k. 10C/91/2016-268 zo dňa 02. júna 2021 a o odvolaní žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. 10C/91/2016-376 zo dňa 26. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom čo do žaloby žalobcu 2/ voči žalovanému
vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX v časti C., a to parcela z registra „C.“ L. XXXX, zastavané plochy
a nádvoria o výmere 371 m2, parcela registra „C.“ L. XXXX záhrady o výmere 1325 m2, rodinný dom so
súp. č. XXX, postavenom na parcele registra „C.“ L. XXXX, všetky registrované M. N. F., katastrálnym

odborom pre katastrálne územie D., obec D., vzťahujúcom sa k predčasnému zosplatneniu úveru na
základe Oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX O. P. XX.XX.XXXX a v prevyšujúcej časti sa mení rozsudok v spojení s dopĺňacím
rozsudkom vo vyhovujúcom výroku tak, že sa žaloba zamieta.
II. Mení sa rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom tak, že žalobu žalobcov 1/ a 3/ vo vzťahu
k žalovanému zamieta.

III. Zrušujerozsudokvspojenísdopĺňacímrozsudkomvovýrokuotrováchkonaniaavovýrokuotrovách

neodkladného opatrenia a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je povinný zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX v časti C. a to parcela z registra "C." L. XXXX, zastavané plochy a nádvoria
o výmere 371 m2, parcela registra "C." L. XXXX záhrady o výmere 1325 m2, rodinný dom so súp. č.

XXX, postavenom na parcele registra "C." L. XXXX, všetky registrované M. N. F., katastrálnym odborom
pre katastrálne územie D., obec D..II. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy právneho zastúpenia v plnom rozsahu s tým, že o ich
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.“

2. Súd prvej inštancie napadnutým dopĺňacím rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 02.06.2021, č.k. 10C/91/2016-268, dopĺňa vo výroku II.,
ktorý znie:

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy súdneho konania a trovy právneho zastúpenia v plnom
rozsahustým,žeoichvýškebuderozhodnutésamostatnýmuznesenímpoprávoplatnomskončeníveci.

II. Rozsudok Okresného súdu Prešov zo dňa 02.06.2021, č.k. 10C/91/2016-268, dopĺňa novým III.
výrokom, ktorý znie:

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy konania o nariadenie neodkladného opatrenia v plnom
rozsahu s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení
veci.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil § 151a ods. 1, § 151b ods. 1, § 151j ods. 1, § 53 ods. 4 písm. t), §

879p zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 53 ods. 10, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 103 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.06.2014, § 217, § 225 ods. 1, 2, § 255
ods. 1, § 261, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP).

4. Rozsudkom č. k. 13Co/74/2017-202 zo dňa 24.07.2018 Krajský súd v Prešove ako odvolací

súd (I.) potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby a o trovách konania vo vzťahu
k žalovanému 2/; (II.) zrušil rozsudok o zamietnutí žaloby a o trovách konania vo vzťahu k žalovanému
1/ a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a (III.) žalovanému 2/ nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia sa nestotožnil
so záverom prvoinštančného súdu o irelevantnosti prejudiciálneho skúmania existencie neprijateľných

zmluvných podmienok v úverovej zmluve. Práve takéto dôsledné preskúmanie by mohlo vyvodiť
záver o neprimeranosti opatrenia zvoleného žalovaným, teda nedodržanie princípu proporcionality.
Vychádzajúc z uvedeného sa nestotožnil ani so závermi, že ochranu svojich práv môžu žalobcovia
dosiahnuť po uskutočnení dobrovoľnej dražby žalobou o jej neplatnosť v zmysle § 21 ods. 2 zákona č.
527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov. Za efektívny prostriedok ochrany

je možné považovať aj žalobu o zdržanie sa výkonu práva dobrovoľnou dražbou, spolu s návrhom
na vydanie neodkladného opatrenia o dočasné zdržanie sa výkonu záložného práva dobrovoľnou
dražbou. Rozsudok o uložení povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva pritom nepredstavuje
prekážku rozsúdenej veci. Ak okolnosti prípadu umožňujú prijať záver o opodstatnenosti a primeranosti
výkonu záložného práva, rozsudok o povinnosti zdržať sa takéhoto výkonu nepredstavuje pri zmene

okolností prekážku rozsúdenej veci. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby je rozhodujúce to, v akom štádiu
sa výkon záložného práva nachádza a či uplatneným nárokom je možné poskytnúť žalujúcej strane
sporu ochranu práva, ktoré je ohrozené. S poukazom na uvedené konštatoval, že súd prvej inštancie
podcenil preventívnu funkciu súdu spočívajúcu v súdnej kontrole dôvodnosti realizácie dobrovoľnej
dražby. Predmetom takejto kontroly je kontrola zmluvných podmienok, ktoré by mohli byť neprijateľné.

Nerozhoduje pritom výška plnenia z neprijateľnej podmienky, keďže dražba na plnenie z neprijateľnej
podmienky je absolútne neprijateľná, bez ohľadu na výšku plnenia. V súvislosti s týmto konštatovaním
považoval odvolacie námietky žalobcov spočívajúce v existencii uspokojenia pohľadávky žalovaného
inýmspôsobom,nežvýkonomzáložnéhoprávazadôvodné.Nestotožnilsaanisnázorom,žeužalobcov
1/ a 3/ nie je daná aktívna vecná legitimácia, pretože svojej ochrany sa môže domáhať každá dotknutá

osoba. Úlohou súdu prvej inštancie bolo v ďalšom konaní posúdiť splnenie zákonných predpokladov
zosplatnenia spotrebiteľského úveru poskytnutého žalobcom v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka a vysporiadať sa s platnosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo všetkých zo zákona
prichádzajúcich do úvahy aspektov, a tým ex lege aj s platnosťou/neplatnosťou záložnej zmluvy, čo by
malo priamy vplyv na postup podľa § 151j Občianskeho zákonníka a zákona o dobrovoľných dražbách.

5. Po čiastočnom zrušení a vrátaní veci na ďalšie konania dospel súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania k záveru, že žaloba je dôvodná. Z obsahu zmluvy o splátkovom úvere je
zrejmé, že ide o typizovanú spotrebiteľskú zmluvu a spolu s ňou bola uzatvorená aj zmluva o zriadenízáložného práva k nehnuteľnostiam. Záložné právo má k záväzkovému právnemu vzťahu akcesorickú
povahu, čo znamená, že vznik a trvanie záložného práva nerozlučne súvisí so zabezpečovanou
pohľadávkou. Z rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 11Csp/158/2018-173 zo dňa 30.01.2018 zistil, že

žaloba o zaplatenie dlžnej sumy z úverovej zmluvy bola zamietnutá z dôvodu premlčania. Na rozdiel
od vlastníckeho práva, záložné právo podlieha premlčaniu, nebolo zákonom vyňaté z premlčania
a zákonodarca len vymedzil, že záložné právo sa nepremlčí skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Pre začatie plynutia premlčacej doby záložného práva je rozhodujúci deň, kedy žalovanému vzniklo
právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu, t.j. dňom nasledujúcom po vyhlásení

mimoriadnej splatnosti, t.j. 26.08.2015, pričom k dražbe malo dôjsť 15.03.2016, teda v zákonom
stanovenej premlčacej dobe. K uplynutiu premlčacej doby výkonu záložného práva nemohlo dôjsť,
keďže žalovanému bola predbežným opatrením zo dňa 05.04.2016 uložená povinnosť zdržať sa výkonu
záložného práva, teda mal zakázané vykonať záložné právo. Pokiaľ ide o premlčanie pohľadávky
zo Zmluvy o splátkovom úvere, tak je nepochybné, že nárok, ktorý je predmetom výkonu záložného
práva bol právoplatne rozsudkami okresného súdu a krajského súdu judikovaný ako premlčaný, preto

z týchto rozsudkov vychádzal. Ustanovenie § 151j ods. 2 Občianskeho zákonníka síce umožňuje
záložnému veriteľovi uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu, aj vtedy, keď zabezpečená
pohľadávka je premlčaná, avšak súd prvej inštancie zastáva názor, že je to iba v prípade, ak dlžník
do vykonania dražby nevznesie námietku premlčania. Ak sa dlžník dovolal (dôvodne) premlčania
nároku, je nepochybné, že záložný veriteľ sa nemôže domáhať predaja alebo iného speňaženia zálohu,

a teda ani uspokojenia zabezpečenej pohľadávky z výťažku speňaženého zálohu a že záložné právo
nemôže naďalej (ani v budúcnosti) byť spôsobilým právnym prostriedkom na uspokojenie zabezpečenej
pohľadávky.

6. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobe vyhovel bol princíp proporcionality. Cena nehnuteľností určená

znaleckým posudkom K. B. E. L. XXX/XXXX vo výške 46.500,- Eur je vo vzťahu k istine, ktorá je
premlčaná, v hrubom nepomere. Prípadný výkon záložného práva založených nehnuteľností by bol
v tomto prípade v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Okrem toho znalecký posudok bol spracovaný
ešte v roku 2015, pričom je všeobecne známe, že hodnota nehnuteľností od uvedeného času značne
rástla, a teda rozdiel medzi výškou pohľadávky žalovaného a hodnotou založenej nehnuteľnosti sa od

uvedeného času ešte viac prehĺbili.

7. K neprijateľnosti dojednaných zmluvných podmienok uviedol, že v prípade poplatku za správu úveru
a spracovateľského poplatku nebolo preukázané reálne poskytnutie nejakých služieb. Ide o plnenie,
ktoré po materiálnej stránke spotrebiteľovi nebolo dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa.

V danom prípade neposudzoval primeranosť ceny k dojednanej službe, ale celú dohodu, ktorá spočíva
v tom, že spotrebiteľ má platiť za niečo, čo mu nie je dodané. Vzhľadom na uvedené sa jedná v oboch
prípadoch o neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré neboli účastníkmi individuálne dojednané, preto
je dražba absolútne neprijateľná, a to bez ohľadu na výšku takéhoto plnenia. Žalovaný nešpecifikoval
z čoho pozostávala dlžná suma vo výške 31.900,- Eur uvedená v Oznámení o mimoriadnej splatnosti

a či došlo k zmene jej výšky ku dňu začatia dobrovoľnej dražby a na doručenú výzvu súdu jeho právny
zástupca žiadnym spôsobom nereagoval.

8. Okrem vyššie uvedeného sa javí, že zmluva o úvere je absolútne neplatná vo vzťahu k žalobcovi 3/,
ktorý je podľa klinického psychológa mentálne retardovaný v pásme imbecility, pričom ide o trvalý stav.

V čase uzatvorenia zmluvy žalobca 3/ trpel trvalou duševnou poruchou, v dôsledku ktorej podľa názoru
súdu prvej inštancie nebol spôsobilý na uzatvorenie úverovej zmluvy. V danom prípade nie je podstatné,
že nikto nepodal návrh alebo podnet na konanie o pozbavenie, resp. obmedzenie spôsobilosti na právne
úkony.

9. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov, táto vyplýva zo zmluvy o úvere, ktorú uzatvorili
so žalovaným. Na zabezpečenie uvedeného bola dňa 22.06.2012 medzi žalobkyňou 2/ a žalovaným
uzatvorená zmluva o zriadení záložného práva, teda aktívna vecná legitimácia žalobkyne 2/ je
nepochybná. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov 1/ a 3/, tak záložné právo nemá vlastný
hospodársky účel, nemôže ani existovať samostatne. Záložná zmluva preto nikdy nie je zmluvou

samostatnou, ale zmluvou závislou, a to od hlavného záväzku. Povinnosť zdržať sa výkonu záložného
práva je teda viazaná na hlavný záväzok, ktorým je úverová zmluva a teda stranou konania musia
byť všetci účastníci úverovej zmluvy. Rozhodnutie bude mať vplyv nielen na vlastníka nehnuteľnosti
(žalobkyňu 2/), ale aj žalobcov 1/ a 3/, keďže záložná zmluva slúži na zabezpečenie pohľadávky zúverovej zmluvy. Aj žalobcovia 1/ a 3/ sú taktiež aktívne vecne legitimovaní. Pasívna vecná legitimácia
žalovaného vyplýva zo zmluvy o zriadení záložného práva a aj zmluvy o úvere.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zdržať sa výkonu
záložného práva. Návrh na doplnenie dokazovania úverovou zmluvou, záložnou zmluvou, výpisom
z úverového účtu, aktuálnym výpisom a oznámením o začatí výkonu záložného práva spolu s dokladom
o doručení zamietol, nakoľko tieto listiny boli žalovanému doručené dňa 14.04.2016. S poukazom na §
42 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku nebol preukázaný opak a žalovaný v priebehu konania vôbec

nenamietal doručenie týchto listín.

11. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa zásady úspechu tak, že úspešným
žalobcom priznal nárok na ich náhradu voči v konaní neúspešnému žalovanému. Uviedol, že o výške
trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

12. V odôvodnení dopĺňacieho rozsudku uviedol, že uznesením č. k. 10C/91/2016-62 zo dňa 05.04.2016
bolo vyhovené návrhu žalobcov na nariadenie neodkladného opatrenia. Proti nemu podal odvolanie
žalovaný, o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením č. k. 20Co/144/2016-113 zo dňa 28.06.20016 tak,
že potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania bolo uvedené, že
o týchto rozhodne súd prvej inštancie. Vzhľadom na úspech žalobcov v rámci samostatného konania

o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, priznal im voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Rovnako doplnil aj výrok o trovách konania o výrok o súdnych trovách konania.

13. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne
odôvodnil § 365 ods. 1 písm. a) – h) a tiež § 365 ods. 2 CSP.

14. V prvom rade žalovaný namietal, že viaceré uznesenia súdu prvej inštancie boli nezákonné a trpia
vadami uvedenými v § 365 ods. 1 CSP, a to predovšetkým uznesenie o ustanovení opatrovníka, či
prerušení konania. Vo vzťahu k uzneseniu o ustanovení opatrovníka uviedol, že hoci konanie prebieha
od roku 2016 až dňa 09.10.2020 bol žalobcovi 3/ ustanovený procesný opatrovník, pričom súd nemôže

na jednej strane tvrdiť, že sa pristupuje k ustanoveniu opatrovníka z dôvodu, že mu jeho zdravotný
stav neumožňuje samostatne konať pred súdom a zároveň tvrdí, že uvedený subjekt je žalobcom, hoci
nikde nie je preukázaná žiadna zmena zdravotného stavu, a tak postavenie žalobcu nikdy ako procesne
nespôsobilý nemohol nadobudnúť. K uzneseniu o prerušení konania uviedol, že aj toto bolo nezákonné,
pretože existenciu dlhu vedel súd sám posúdiť, ale predovšetkým nie je zrejmé ako uvedené súvisí

s konaním, keď predmetom konania bol práve výkon záložného práva a existencia pohľadávky (dlhu
obligačných dlžníkov) nebola nijako sporná. Uvedené je absolútnou svojvôľou pripomínajúc práve bod
33. odôvodnenia.

15. Nesplnenie procesných podmienok vzhliadol v nesplnení nevyhnutných procesných podmienok,

resp. predpokladov na základe ktorých by mohlo dôjsť k prejednaniu žalobou uplatneného nároku, čoho
dôsledkom malo byť zamietnutie žaloby bez meritórneho rozhodnutia. Žalobcovia sa podanou žalobou
domáhali určenia, že žalovaní sú povinní zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou,
teda išlo o určovací žalobný návrh. Uvedené vyplýva zo žalobného petitu a aj z toho, že žalobcovia sa
zaoberali otázkou (podmienkou) naliehavého právneho záujmu. Súd však túto skutočnosť neakcentoval,

naopakrozhodovalonenavrhovanomzdržanísavýkonuzáložnéhopráva.Uvedenýmkonanímtakdošlo
k zásadnému porušeniu zásady legality, keďže súd rozhodoval o niečom inom. Naviac poukázal na
to, že právna norma, ktorá by umožňovala žiadať zdržanie sa výkonu záložného práva v slovenskom
právom poriadku neexistuje. Súd si tak svojvoľne pozmenil návrh a konal nielen o návrhu nespôsobilom,
ale o návrhu, ktorý nikto nenavrhoval, teda konal ultra vires.

16. Žalovaný ďalej namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu 3/, nakoľko žalobu reálne nepodal, nie
je ním podpísaná a ani jeho zvoleným zástupcom, keďže vzhľadom na neexistenciu spôsobilosti na
právne úkony nemal nielen hmotnoprávnu, ale ani procesnoprávnu spôsobilosť na takéto konanie, či na
prenesenie možnosti takto konať prostredníctvom zvoleného zástupcu. Súd nemôže na jednej strane

tvrdiť, že sa pristupuje k ustanoveniu opatrovníka z dôvodu, že mu jeho zdravotný stav neumožňuje
samostatne konať pred súdom a zároveň tvrdí, že uvedený subjekt je žalobcom, hoci nikde nie je
preukázaná žiadna zmena zdravotného stavu, a tak postavenie žalobcu ako procesne nespôsobilý
nikdy nemohol nadobudnúť. Podanie je prejavom (úkonom) advokáta, obsahuje jeho podpis, ktorý všakzástupcom žalobcu 3/ nie je a ani platne byť nemohol. Ide o tzv. podmienku na strane účastníka a súd
ju musí skúmať kedykoľvek v priebehu konania, a to aj z úradnej povinnosti.

17. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu namietal žalovaný aj neúplnosť podania, ktoré má byť
údajne žalobou. Podľa jeho názoru žalobcovia prevzali tvrdenia z iného podania (návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia) a namiesto toho, aby súd odstránil vady podania označeného ako žaloba,
o podaní rozhodoval a dokonca takémuto súdom vytvorenému predmetu konania vyhovel. Poukázal
na to, že žaloba a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia sú dvoma odlišnými a samostatnými

procesnýmipodaniami,náležitostiktorýchsúreglementovanéosobitnýmiprocesnýminormamioktorých
súd rozhoduje separátne a vydáva osobitné rozhodnutie. Z dokumentu, v ktorom mal byť obsiahnutý
návrh na nariadenie neodkladného opatrenia je zrejmé, že žiadna z obsahových náležitostí žaloby
nie je uvedená dvojmo, z čoho logicky vyplýva, že jedno z podaní muselo byť neúplné, pričom (i)
neúplnosť návrhu má za následok odmietnutie podania a (ii) neúplnosť žaloby znamená povinnosť
odstraňovať vady. Ak bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia posúdený ako úplný a súd o ňom

rozhodoval, je vylúčené, aby mohla byť úplná žaloba. Je absolútne vylúčené, aby súd neúplnému
podaniu, navyše s neexistujúcim obsahom vyhovel. Podľa jeho názoru v uvedenom prípade ide o vady
spočívajúce v uvedení všetkých podstatných náležitostí žaloby, ale predovšetkým v neuvedení riadneho,
materiálne vykonateľného žalobného návrhu, bez uvedenia ktorého v návrhu nie je vôbec možné
v konaní ďalej postupovať. Ďalej namietal, že v žalobe nie sú uvedené žiadne tvrdenia a žalobca

v priebehu konania žiaden návrh na doplnenie (neexistujúcich) skutkových tvrdení nepodal. Ak súd
rozhodoval za neexistencie podstatných skutkových tvrdení, potom došlo k porušeniu zásady legality
v konaní. Za neexistencie riadneho tvrdenia je vylúčené vôbec identifikovať údajný nárok a je vylúčené,
aby ho tak súd mohol vôbec skúmať a tak je i teoreticky vylúčené, aby žalobca preukázal svoju aktívnu
vecnú legitimáciu a jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Ak je premetom konania procesne neprípustný

určovací návrh, je zrejmé, že žiaden zo subjektov nemôže byť procesne legitimovaný. Zdržať sa
výkonu záložného práva sa môže domáhať len ten, kto je subjektom povinnosti strpieť výkon záložného
práva, t.j. záložca. Podanie neobsahovalo ani riadny žalobný návrh, resp. tento je neurčitý, pretože
žalobca neuviedol ktorého záložného práva sa podanie týka, teda ide o materiálne nevykonateľný
návrh, čoho následkom bola neúplnosť podania. Namietal, že žaloba bola podaná bez toho, aby bolo

špecifikované, aký je právny základ tejto údajnej povinnosti (zmluva, zákon,...) a na základe čoho má
byť zaviazaný k splneniu tejto povinnosti a uvedené ani žalobca (žalobcovia) splniť nemohli, keďže
uloženie takejto povinnosti je úplne zjavne právnym nonsensom, keďže v kogentnom ustanovení § 151j
ods. 1 Občianskeho zákonníka sa normuje presný opak. Súd nielenže nerozhodoval o navrhovanom,
a tak porušil ustanovenie o vymedzení predmetu konania návrhom rozsudočného výroku, ale i na

základe skutočností, ktoré žalobca vôbec do konania nevniesol (netvrdil). V danom prípade išlo o žalobu
procesne neprípustnú.

18. Žalovaný namietal aj nedostatky podaného odvolania, v ktorom žalobcovia neuviedli žiaden
relevantný odvolací dôvod, ktorý by mohol mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ani

odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahovalo odôvodnenie zrušujúceho
dôvodu, preto sa nemožno vôbec dozvedieť, ktorým konkrétnym spôsobom došlo k porušeniu práva
žalobcov na spravodlivý proces, čo má závažné ústavnoprávne dôsledky, pretože žiaden dôvod na
vrátenie veci tu vôbec nebol. S ohľadom na uvedené je podľa jeho názoru vylúčené, aby čokoľvek
z odvolacieho rozhodnutia bolo kvalifikované ako záväzný právny názor. Súd prvej inštancie vo veci

vytýčil pojednávanie na deň 02.06.2021, na ktorom nerealizoval procesne predpokladaný postup,
primárne neuviedol žiadne iné právne posúdenie veci a vo veci rozhodol, pričom toto rozhodnutie bolo
sabsolútneprekvapivým obsahom.Nahrádzanieprocesnejaktivityžalobcuprotiprávnouanedovolenou
aktivitou súdu rovnako dochádza k narušeniu zdania sa nestrannosti konajúceho súdu.

19. Porušenie práva na spravodlivý proces vzhliadol naplnené v zásadnom nevysvetlení všetkých
podstatných dôvodov, aplikácii práva v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít a absencii odôvodnenia odklonu, čo v konečnom dôsledku vedie k arbitrárnosti
a nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Namietal nevysporiadanie sa napríklad s námietkami týkajúcimi
sa nespôsobilosti podania, rozhodovania o nenavrhovanom, charaktere konania (uloženie „príkazu“),

uloženie príkazu, ktorý neguje obsah kogentných právnych noriem, atď.. Osobitne zmienil, že mu nebola
vôbec doručená úverová zmluva, záložná zmluva a všetky prílohy k žalobe a na žiadnej doručenke nie
je uvedené, aké konkrétne listiny mali byť údajne v obálke, pretože použitie generického pojmu prílohy
nevypovedá o ničom a nezakladá žiadnu právnu domnienku. V odôvodnení rozhodnutia taktiež nebolovysvetlené, prečo súd neaplikoval základné pravidlá zakotvené v Civilnom sporovom poriadku a tiež
neaplikoval ani závery vyplývajúce z činnosti Najvyššieho súdu SR, pričom s uvedeným odklonom sa
v rozhodnutí rovnako nevyporiadal. Ďalej žalovaný namietal aj porušenie princípu právnej istoty, pretože

došlo k porušeniu postulátov o predvídateľnosti rozhodnutia a predvídateľnosti postupu súdu. Postup
a rozhodnutie súdu označil nielen za protiprávne, ale aj v celom rozsahu nepredvídateľné. Citoval ust.
§ 181 ods. 2 CSP, § 118 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku a vybrané
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k uvedeným ustanoveniam s tým, že na pojednávaní dňa
02.06.2021 súd v rozpore s uvedeným odmietol predbežné právne posúdenie, čím podstatne znemožnil

realizáciu akýchkoľvek procesných práv, výkon ktorých by reagoval práve na skutočnosti, resp. právny
názor súdu, ktorý by mal byť uvedený. Uvedené ani po jasne položenej otázke jeho právneho zástupcu
neuviedol, iba konštatoval, že právne posúdenie už uviedol, čím u neho navodil vo vzťahu k uvedenému
legitímne očakávania vo vzťahu k ďalšiemu priebehu konania a potom nasledoval zmätočný postup,
ktorým mal súd údajne uviesť opak. Napokon samotné odôvodnenie označil z podstatnej časti za
neexistujúce, ale aj vnútorne a logicky rozporné a vylučujúce sa. Všetky postuláty na ktoré poukázal boli

podľa jeho názoru porušené, keď súd prvej inštancie ignoroval ustálenú rozhodovaciu prax, rozhodoval
presne opačne a odklon nijako neodôvodnil. K uspokojeniu úverovej pohľadávky môže dôjsť aj na
základe realizácie zabezpečovacieho prostriedku a na rozdiel od žalobcov, jeho majetkové poškodenie
každým dňom narastá a nie je zrejmé, či bude môcť byť reparovateľné. Ďalej uviedol, že súd sa v bodoch
36. – 36. zaoberá neprijateľnými zmluvnými podmienkami, avšak ide o tvrdenia arbitrárne, nesprávne

a nesúvisiace s predmetom tohto konania a tvrdenia o údajných neprijateľných zmluvných podmienkach
môžu byť len v úplne minimálnej výške vo vzťahu vrátiť nesplácaný dlh.

20. Nevykonanie navrhnutých dôkazov vzhliadol naplnené tým, že súd nevykonal dokazovanie
navrhovanou úverovou zmluvou, záložnou zmluvou, výpisom z úverového účtu, aktuálnym výpisom

a oznámením o začatí výkonu záložného práva spolu s dokladom o doručení. V dôsledku uvedeného
namietal, že súd vychádza z nedokázaného skutkového stavu.

21. K námietke nesprávnych skutkových zistení uviedol, že povinnosť preukázať splnenie dlhu
zaťažuje dlžníka, ten nič také ani netvrdil a od r. 2015 nesplnil nič. Bolo na žalobcovi, aby tvrdil

riadne a včasné plnenie a uvedené preukázal, pretože on nemôže preukázať, že dlžník neplnil
(ide o negatívnu skutočnosť). Ďalej namietal, že výkon práva zákonom aprobovaného subjektívneho
oprávnenia záložného veriteľa vykonať záložné právo speňažením na verejnej dražbe nemôže mať
za následok vznik ujmy, pretože ide o dôsledok konania v súlade so zákonom, nie o protiprávne
konanie. Príkladmo poukázal aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Neodkladné opatrenie preto

nemôže poskytovať ochranu voči postupu, ktorý je v súlade so zákonom. Právnym podkladom výkonu
záložného práva je samotná zmluva medzi účastníkmi konania, ako aj zákonná úprava dobrovoľnej
dražby. Keďže žiadna právna úprava neobmedzuje možnosť zriadiť záložné právo ako zabezpečenie
pohľadávky veriteľa aj nehnuteľnosťou, ktorá slúži účastníkovi takejto zmluvy na bývanie, nemožno
považovať za právne významnú skutočnosť pre nariadenie neodkladného opatrenia to, že navrhovatelia

v uvedených bytoch bývajú spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi. Ich vlastnícke právo k bytu
je síce nespochybňované, avšak zásah do neho je v danom prípade realizovaný na základe ich
vlastnej dispozície, ktorú poskytli v zmluve o zriadení záložného práva a z ich návrhu nevyplývajú
skutočnosti, ktorými by spochybňovali platnosť tejto zmluvy. Rozhodnutie tak porušuje zásadu legality,
ale zasahuje aj do legitímnych očakávaní veriteľa. Osobitne zdôraznil, že tvrdenie o tom, že ide o údajné

obydlie dlžníkov, nebolo nijako preukázané, k žalobe nebol priložený žiaden listinný dôkaz preukazujúci
uvedené, žiadne potvrdenie z ohlasovne pobytu osvedčujúce uvedené. Žalovaný ďalej namietal, že
nevedno ako dospel súd k tvrdeniu o hrubom nepomere ceny nehnuteľností vo vzťahu k istine,
keďže premlčanie nemá na výšku a existenciu záväzku žiaden vplyv. Inými slovami je ústavoprávne
neakceptovateľné a je porušením princípu proporcionality, ak s ohľadom na údajný nárok v úplne

minoritnej výške znemožní veriteľovi dosiahnuť jeho splnenie vo výške desiatok tisíc eur

22. Nesprávne právne posúdenie vzhliadol v neaplikovaní pravidiel zakotvených v Civilnom sporovom
poriadku bez akéhokoľvek dôvodu, ako aj v neaplikovaní záverov Najvyššieho súdu SR vyplývajúcich
z konštantnej judikatúry. Ďalej citoval viaceré ustanovenia právnych predpisov s tým, že žiadne

nezakotvuje nárok na obydlie a nárok na nedotknuteľnosť obydlia a právo na obydlie v zmysle nároku
na byt nie je zaručené ani Ústavou SR a ani Dohovorom. Celý proces výkonu záložného práva smeruje
k tomu, aby sa odstránil protiprávny stav spôsobený porušením povinnosti obligačného dlžníka uhradiť
zabezpečovanú pohľadávku. To, že záložca, resp. prípadne iné osoby s jeho súhlasom užívajú založenúvec, nemá na uvedené povinnosti záložcu žiaden vplyv. Záložca sa zaviazal, že v prípade, ak nebude
zabezpečovaná pohľadávka uhradená riadne a včas, strpí speňaženie zálohu v rámci výkonu záložného
práva, dôsledkom čoho je nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, a tak umožniť výkon

vlastníckych oprávnení vlastníkovi novému – a to vrátane oprávnenia vec užívať. K uvedenému dospel
aj Ústavný súd Slovenskej republiky a všetky uvedené závery sú rozhodnutím súdu prvej inštancie
porušené a popreté, súd si konštruuje akési absolútne právo na zotrvanie v nejakej nehnuteľnosti,
čo je zrejmé, bez akéhokoľvek vecného základu a nereflektuje jasný obsah právnych noriem, ako aj
konštantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít. Uvedené tak nielen vadou nesprávneho právneho

posúdenia, ale aj vadou nedostatočného odôvodnenia, keďže sa s uvedenou judikatúrou a odklonom od
nej nijako nevyporiadáva. S názorom žalobcu, že výkon záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej
dražby je totožný s núteným výkonom práva prostredníctvom nútenej (exekučnej) dražby sa nestotožnil,
pretože ide o dva odlišné inštitúty, ktoré majú síce spoločný cieľ, ale zásadne sa líšia podkladom, ktorý
umožňuje ich výkon. Dobrovoľná dražba sa odvíja od predchádzajúceho úkonu vlastníka, ktorý dáva
súhlas na budúce speňaženie určitého svojho majetku určitým spôsobom regulovaným právom. Podľa

jeho názoru mu nemôže súd absolútne bezdôvodne zakázať realizáciu jeho zákonných opatrení, ktoré
sú zaručené kogentnou právnou úpravou.

23. K námietke premlčania uviedol, že žalobca žiadnu námietku do konania riadne nevniesol a ani
ju reálne skutkovo neodôvodnil. Poukázal síce na podanie právnej zástupkyne žalobcov, ktoré bolo

doručené dňa 28.09.2020, avšak v celom rozsahu je neurčité, námietka údajného premlčania záložného
práva nie je individualizovaná a ani nijako odôvodnená. Len uvedenie, že namietajú premlčanie
záložného práva, požiadavku dostatočnej určitosti nespĺňa, keďže nie je uvedené, premlčanie ktorého
záložného práva sa namieta. Námietka premlčania záložného práva nie je vôbec nijako odôvodnená
a ani z uvedeného pohľadu nejde o úkon určitý. Rovnako nijako nevyplýva a nie je uvedený ani jeden

identifikačný znak o akú pohľadávku ide, nie je uvedený ani veriteľ, ani dlžník, ani výška, ani právny titul.
V neposlednom rade ani uvedenie o návrhu na pripojenie spisu nemožno hodnotiť ako dôkazný návrh
a tiež nie je zrejmé, z akého dôvodu by mal súd za stranu konať to, čo môže objektívne vykonať sama,
keďže má osobitné nahliadanie právo do spisu a nič jej nebránilo toto využiť. Ak by žalobca chcel reálne
tvrdiť a preukázať, že záložné právo je údajne premlčané z dôvodu, že pohľadávky „kryté“ záložným

právom sú premlčané (čo takisto netvrdil) musel by tvrdiť, že tu nemôže byť vymáhateľná žiadna zo
zabezpečenýchpohľadávok,t.j.akákoľvekpohľadávkavrátanejejpríslušenstva,ktorávznikla zozmluvy
o splátkovom úvere. Žalobca nič také vôbec netvrdil a z ustanovení záložnej zmluvy jednoznačne
vyplýva, že zabezpečenou pohľadávkou sú desiatky rôznych pohľadávok súčasných i potencionálnych,
a tak je vylúčené, aby súd konštatoval akési premlčanie záložného práva. Poukázal na bod 34.

odôvodnenia, pričom nebolo tvrdené ani premlčanie pohľadávky a nevedno, aký súvis to má s konaním,
keď súd uvádza, že výkon premlčaný nie je a možno ho viesť i na premlčanú pohľadávku. Súd uviedol,
že výkon nie je premlčaný, ale žalovaný sa musí z uvedeného dôvodu zdržať výkonu záložného práva.

24. S ohľadom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil,

žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania.

25. Aj proti dopĺňaciemu rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu.
Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. a) – h) CSP.

26. V prvom rade poukázal na princíp legality, citoval príslušné rozhodnutia Ústavného súdu SR
a poukázal na legitímne očakávania výklad zákona, ktoré boli podľa jeho názoru konaním súdu
flagrantne porušené. Svojvoľné rozhodnutie súdu je popretím zmyslu a účelu relevantných právnych
noriem s jasným dôsledkom ho protiprávne poškodiť. Napádané rozhodnutie vo svojej podstate popiera
právne predpisy a ich úplne jasný obsah a konajúci súd úplne ignoroval ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR. Ide o protiprávne konanie takej intenzity, ktorá vylučuje, aby išlo o nestranného
sudcu, čo napĺňa odvolací dôvod nesprávne obsadeného súdu. Namietal, že sudca konal spôsobom
odporujúcim konkrétnym ustanoveniam Ústavy, zákona, v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
najvyšších justičných autorít a absenciou odôvodnenia odklonu, a to tak, aby sa mohlo vyhovieť
žalobcovi. Vo veci tak úplne zjavne nerozhodoval zákonný sudca.

27. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal, že z dopĺňacieho rozsudku je zrejmé, že súd vôbec
nerozhodoval o nijakom nerozhodnutom predmete konania, ale o procesných nárokoch týkajúcich sa
náhrady trov konania, preto je jeho vydanie v rozpore so zákonom. Rovnako doplnenie výroku II.o trovy súdneho konania je bez akéhokoľvek právneho i skutkového základu, pretože výrok II. je už
v pôvodnom rozsudku obsiahnutý. Namietal, že dopĺňací rozsudok a ani opravné uznesenie nie je
na opravu vecne nesprávnych, či neúplných rozhodnutí súdu. Iné ako zrejmé pochybenia je možné

napraviť iba podaním opravného prostriedku. Ak je opätovne v celku rozhodnuté o tom, o čom už
bolo rozhodované, je uvedené neprípustné, a to s ohľadom na prekážku litispendencie. Postup súdu
nie je dopĺňacím rozsudkom, ale novým rozhodnutím o tom, o čom už bolo rozhodované, čo je za
daného procesného stavu neprípustné a zrejme sa nadŕža jednej zo strán. Ak súd rozhodol v pôvodnom
rozsudku o trovách právneho zastúpenia, tak ide o jeden nedeliteľný výrok ktorý v sebe zahŕňa aj trovy

konania o nariadenie neodkladného opatrenia.

28. Žalovaný ďalej uviedol, že z rozhodnutia sa nedozvedel o ktoré iné trovy by malo ísť a tiež namietal
protiprávny postup súdu v rozpore s princípom legality a prerokovania veci bez zbytočných prieťahov,
kedy súd viac ako 2 roky po podanom odvolaní pristúpil k takémuto postupu. Rovnako namietal, že
v rozhodnutí úplne absentuje relevantné odôvodnenie, ide o rozhodnutie arbitrárne.

29. Vo vzťahu k neodkladnému opatreniu uviedol, že pokiaľ súd návrhu žalobcov vyhovel a odvolací
súd jeho rozhodnutie potvrdil, toto rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím vo veci samej a ani
rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Právna úprava o trovách konania sa vôbec osobitne netýka
konania o nariadenie neodkladného opatrenia spojeného s konaním vo veci samej a rozhodnutia tomto,

ale úspechu a rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, t.j. v tomto prípade konečného rozsudku, v ktorom
aj súd o uvedenom rozhodol. O trovách konania bolo pritom rozhodnuté v súlade so zákonom a uvedené
pokrýva aj úkony (ich náhradu) týkajúcich sa neodkladného opatrenia.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol, aby došlo (i) k zrušeniu rozhodnutia v celom rozsahu, (ii)

aplikácii vyššie uvedených premís, resp. právnych noriem a (iii) zastaveniu konania.

31. Žalobcovia sa k podaným odvolaniam nevyjadrili.

32. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s dopĺňajúcim
rozsudkom ako aj konanie im predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke dňa 20.02.2025

a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je iba čiastočne dôvodné.

33. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný podal mimoriadne obsiahle odvolanie (t. j. 89 strán) s tým,
že podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d),
e), f), g), h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval žalobný návrh žalobcov a rozhodoval

o nenavrhovanom, konal so subjektom, ktorý nemal hmotnú ani procesnú spôsobilosť s ohľadom
na jeho zdravotný stav (žalobca 3/), meritórnemu rozhodnutiu predchádzalo vydanie nezákonného
uznesenia, (ktorým bol žalobcovi 3/ ustanovený opatrovník), neúplnosť podania – žaloby, nedostatok
aktívnejvecnejlegitimáciežalobcov1/a3/,neurčitosťanedostatočnázrozumiteľnosťžalobnéhonávrhu,
nedostatočné odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k prvému rozsudku

súdu prvej inštancie a neexistenciu záväzného právneho záveru odvolacieho súdu, výkon záložného
práva je odrazom zákonnej úpravy, prekvapivosť a nepredvídateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
a neuvedenie predbežného právneho posúdenia, rozpor napadnutého rozhodnutie s princípom právnej
istoty, nezohľadnenie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-34/13, nerozlišovanie nároku na obydlie
a nároku na nedotknuteľnosť obydlia, nepreukázanie skutočnosti, že nehnuteľnosť zaťažená záložným

právom je obydlím žalobcov, vylúčenie aplikácie ustanovenia o dobrých mravov vo vzťahu k dlžníkovi
v zmysle ust. § 853 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, nezdôvodnenie námietky premlčania, ktorú
vzniesli žalobcovia, svojvôľa súdu pri vydaní nezákonného uznesenia o prerušení konania z dôvodu, že
dlh žalobcov vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere je riešený v inom súdnom konaní, nevykonanie
navrhovaných dôkazov žalovaným, a to úverovou zmluvou, záložnou zmluvou, výpisom z úverového

účtu, aktuálnym výpisom a oznámením o začatí výkonu záložného práva spolu s dokladom o doručení,
ako aj nedoručenie úverovej a záložnej zmluvy.34. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalovaného
v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci
napadnutého rozsudku, teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti,

aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím
na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v
opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

35. K námietke o nesplnení procesných podmienok pred súdom prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1
písm. a) CSP odvolací súd poznamenáva, že teória civilného práva procesného rozoznáva nasledujúce
procesné podmienky. Vecné procesné podmienky v sporovom konaní, ktorými sú žaloba a splnenie
poplatkovej povinnosti. Procesné podmienky na strane súdu, ktorými súd právomoc, príslušnosť a
zákonné obsadenie súdu. Procesné podmienky na strane sporových strán, tzv. pozitívne procesné
podmienky ktorými sú procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, povinné zastúpenie advokátom,

spôsobilosť byť zástupcom s riadnym plnomocenstvom a tzv. negatívne procesné podmienky medzi
ktoré patria prekážka začatého konania a prekážka rozsúdenej veci. Skúmanie splnenia procesných
podmienok je úradnou povinnosťou súdu prvej inštancie a rovnako aj súdu odvolacieho počas
celého priebehu konania pred súdmi týchto inštancií. Nedostatky niektorých procesných podmienok
sú neodstrániteľné, čo znamená, že prítomnosť takéhoto nedostatku absolútne bráni súdu v konaní

a rozhodnutí vo veci a jedine správne rezultuje do zastavenia konania. Nedostatky iných procesných
podmienok sú odstrániteľné, a teda súd po zistení nedostatku procesnej podmienky sa pokúsi tento
nedostatokodstrániťvlastnýmpostupomalebovýzvouvočistranesporu.Vadoupredpokladanouv§365
ods. 1 písm. a) tak trpí konanie pred súdom prvej inštancie v prípade, keď tento vec prejednal a rozhodol
napriek nesplneniu niektorej z vyššie uvedených procesných podmienok.

36. Táto odvolacia námietka bola naplnená len čiastočne, a to výhradne vo vzťahu k žalobcovi 1/ a 3/,
ktorých aktívna vecná legitimácia v danom konaní nie je daná. Pokiaľ ide o žalobkyňu 2/, táto odvolacia
námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo
odvolacím súdom zistené nesplnenie čo i len jednej z vyššie uvedených procesných podmienok na

strane súdu a sporových strán

37. K námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b)
CSP odvolací súd poznamenáva, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno
zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý

a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na
riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy
a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz
ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek

čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu. Avšak o naplnenie
odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte
celého konania.

38. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP),

súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia,
musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre
prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov; nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou
práva na spravodlivý proces. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve
pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného

procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorýsa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok
riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý proces, táto vada
zakladá prípustnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol,

prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). Právo na spravodlivý proces
je porušené aj v takom prípade ak rozhodnutie súdu nie je riadne odôvodnené (viď rozhodnutia NSSR
5Cdo/57/2019,2Cdo/100/2018,4Cdo/3/2019,4Cdo/125/2019,4Cdo/120/2019,1Obdo/7/2018aÚSSR
III ÚS 559/2018, II ÚS 120/2020, I ÚS 235/2020).

39. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom
prvej inštancie nebolo odvolacím súdom zistené porušenie žiadneho čiastkového procesného práva
odvolateľa, ktoré by odôvodňovalo záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé.

40. K námietke, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd podľa ust.

§ 365 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní nijako bližšie
nekonkretizoval predmetnú odvolaciu námietku, neozrejmil na základe akých skutočností dospel
k záveru, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený senát. Zostala
tedaibavpodobevšeobecneformulovanéhoodvolaciehodôvodu,ktorýnebolomožnébližšieodvolacím
súdom preskúmať.

41. K námietke inej vady ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na také
pochybeniavprocesnompostupesúdu,ktoréniesúsubsumovateľnépodzostávajúceodvolaciedôvody.
Takéto pochybenia sa stávajú relevantnými až za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť napríklad nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť
súdu, vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2
CSP, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami v zmysle ust. § 193 CSP alebo napríklad posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle ust. § 194 ods. 2
CSP, alebo akékoľvek iné pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné

pod ostatné odvolacie dôvody a mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto odvolacia
námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom prvej inštancie nebola
odvolacím súdom zistená iná vada v konaní, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, pričom túto odvolateľ v podanom odvolaní ani nijako bližšie nekonkretizoval. Zostala teda iba
v podobe všeobecne formulovaného odvolacieho dôvodu, ktorý nebolo možné bližšie odvolacím súdom

preskúmať.

42. K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov žalovaným podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP
odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov predstavuje jedno z práv ale zároveň i povinností strany
sporového konania, pričom navrhnutie dôkazu automaticky nezakladá povinnosť súdu takýto dôkaz aj

vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a to z dôvodu aby sa tak predišlo
vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie a rozhodnutie veci irelevantné. Vykonávaním
všetkých (aj nepodstatných dôkazov) by zároveň dochádzalo aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti
konania. V prípade, ak súd nevykoná navrhnuté dôkazy, musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo
ich nevykonal. V takomto prípade samotné neakceptovanie vykonania navrhnutých dôkazov samo

o sebe nemôže znamenať porušenie práva strany sporu. Zásah do základného práva na súdnu
ochranu či do práva na spravodlivé súdne konanie by mohol nastať len vtedy, ak by takýto záver
súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný alebo by takémuto záveru chýbala
predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho
rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním navrhnutého dôkazu postavená do podstatne

nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní.

43. Žalovaný navrhol doplnenie dokazovania úverovou zmluvou, záložnou zmluvou, výpisom z
úverového účtu, aktuálnym výpisom a oznámením o začatí výkonu záložného práva spolu s dokladomo doručení, avšak nijakým spôsobom nekonkretizoval za akým účelom navrhol doplnenie dokazovania,
resp. čo by z vykonaného dokazovania malo vyplynúť a ako by vykonané dokazovanie malo ovplyvniť
výsledok sporu. Predtým ako žalovaný bol súdom prvej inštancie dopytovaný na prípadné ďalšie návrhy

na doplnenie dokazovania, jeho právny zástupca uviedol, že nemal dostatočnú časovú prípravu na
reálne súdne konanie. Uvedené konštatoval potom, čo súd prvej inštancie uviedol svoje predbežné
právne posúdenie s tým, že konštatoval, že sa mu podaná žaloba javí ako dôvodná. Zo zápisnice
o pojednávaní zo dňa 02.06.2021 (č. l. 264 a nasl.) vyplýva, že po začatí pojednávania súd konštatoval,
že bola zachovaná päťdňová lehota na prípravu pojednávania v zmysle ust. § 178 ods. 2 CSP,

z obsahu zápisnice nevyplýva, že by žalovaný, príp. jeho právny zástupca žiadali odročiť pojednávanie.
Vo svetle vyššie uvedených skutočností odvolací súd návrh žalovaného na doplnenie dokazovania
považuje ako účelový, s cieľom oddialiť meritórne rozhodnutie veci. Aj keď žalovaný navrhol doplnenie
dokazovania, ktorému prvoinštančný súd nevyhovel, podľa názoru odvolacieho súdu sa žalovaný
nedostal do nevýhodnejšieho postavenia z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov. Odvolací súd má
za to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

44. Žalovaný namietal nedoručenie úverovej zmluvy, záložnej zmluvy a oznámenie o začatí výkonu
záložného práva. Z obsahu spisu vyplýva, že súčasťou žalobného návrhu žalobcov boli nasledujúce
prílohy: Zmluva o splátkovom úvere zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. 12), Zmluva o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam a Mandátna zmluva zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. 15), Rozhodnutie o povolení vkladu

záložného práva zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. 18), Znalecký posudok č. XX/XXXX (č. l. 19), Oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa XX.XX.XXXX (č.
l. 36), Oznámenie o dobrovoľnej dražbe F. L. XXX/X-XXXX (č. l. 37), Znalecký posudok č. XXX/XXXX
(č. l. 55). Podľa doručenky založenej v súdnom spise za č. l. 64 bolo uznesenie č. k. 10C/91/2016-62
zo dňa 05.04.2016, uznesenie č. k. 10C/91/2016-64 zo dňa 06.04.2016, žalobný návrh žalobcov ako aj

prílohy žalovanému riadne doručované s tým, že uvedenú zásielku si prevzal žalovaný dňa 14.04.2016.

45. Podľa § 111 ods. 1 CSP do vlastných rúk sa doručuje tak, že adresát potvrdí prijatie písomnosti na
potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“); údaje v doručenke sa považujú za pravdivé,
ak nie je dokázaný opak. Doručenka je verejnou listinou.

46. V prípade všetkých verejných listín sa uplatňuje vyvrátiteľná domnienka ich správnosti (pravdivosti
tvrdení v nich uvádzaných). Obsah verejných listín musí súd zobrať za správny (pravdivý), čím verejná
listina preukazuje to, čo je v nej uvedené; v prípade doručenky to je konkrétny postup pri doručení. Ak
protistrana správnosť (pravdivosť) v doručenke uvedených informácií popiera, musí navrhnúť dôkaz,

ktorýpreukáže,žeobsahlistinynezodpovedáskutočnosti,resp.jenepravdivý.Predpokladomvyvrátenia
prezumpcie správnosti je teda podanie takého dôkazu, na základe ktorého a hodnotením ktorého
súd dospeje k záveru, že je prakticky vylúčené, aby nastali skutočnosti alebo sa uskutočnili skutkové
deje, ktoré vyplývajú z obsahu verejnej listiny. Nestačí teda iba spochybnenie skutkových údajov
obsiahnutých v listine, ale musí byť podaný dôkaz o tom, že tieto údaje nezodpovedajú skutočnosti

a sú teda nepravdivé. Ak niekto popiera pravdivosť toho, čo sa vo verejnej listine osvedčuje alebo
potvrdzuje, musí svoje tvrdenie preukázať, t. j. musí v tomto smere ponúknuť aj dôkazy, teda má
dôkazné bremeno. Žalovaný však neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali pravdivosť jeho
tvrdení, jeho odvolacieho námietky v tomto ohľade ostali len v rovine deklaratórnej. S ohľadom na tieto
skutočnosti odvolací súd posúdil aj túto odvolaciu námietku žalovaného ako nedôvodnú.

47. K námietke nesprávnych skutkových zistení z vykonaných dôkazov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
f) CSP odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania spočíva
v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci

a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetkyuvedenéprocesnéúkonyprimeraným,zrozumiteľnýmaústavneakceptovateľnýmspôsobomreagovaťv
súladesplatnýmprocesnýmporiadkom,atoajprirešpektovanídruhucivilnéhoprocesu,vktoromstrana
sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že
vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnejsúvislosti.Vyhodnotenievykonanýchdôkazovsúduvedievodôvodnenírozsudkupodľa§220
ods.2CSP.Voľnéhodnoteniedôkazovsúdomprirodzeneneznamenáľubovôľuhodnotenia.Súdhodnotí
jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne

súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných
dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením
pravidiel formálnej logiky.

48. Ani táto odvolacia námietka však naplnená nebola, keďže súd prvej inštancie listinné dôkazy
nachádzajúce sa v spise vyhodnotil správne, pravdivosť vykonaných dôkazov sporovými stranami

napadnutá nebola a súd takto samotné listinné dôkazy ani nevyhodnocoval (nepravdivosť dôkazov) a
z odôvodnenia samotného rozsudku sa nejaví žiadne porušenie pravidiel formálnej logiky.

49. K námietke, že zistený skutkový stav neobstojí z dôvodu prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej
obrany a procesného útoku ktoré neboli uplatnené podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP odvolací súd

poznamenáva, že táto spočíva v nesprávnosti pri aplikácii iných spôsobov vytvárania skutkových zistení.
Okrem dokazovania súd buduje skutkový základ veci aj zohľadnením notoriet; zohľadnením rozhodnutí,
ktorými je viazaný; úvahami o skutočnostiach, patriacich do právomoci iných orgánov; osvojením si
zhodných tvrdení strán; „znespornením“ skutkových tvrdení strany v dôsledku ich nepopretia alebo
nekvalifikovaného popretia protistranou. Pochybenie súdu môže spočívať v samotnej aplikácii toho

ktorého postupu, keď neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu alebo bol aplikovaný nesprávne,
alebo sú nesprávne takto vyvodené skutkové zistenia, alebo závery. Príkladom môže byť vyvodenie
zjavne nesprávneho záveru o skutočnosti, ktorá nepatrí do právomoci súdu v zmysle ust. § 194 ods. 1
CSP, vysporiadanie sa s nepopretým alebo nekvalifikovane popretým skutkovým tvrdením strany so
zákonným dôsledkom takéhoto stavu v zmysle ust. § 151 CSP a tým vyvodenie nesprávneho záveru

o nespornosti/spornosti skutkového tvrdenia.

50. Táto odvolacia námietka naplnená nebola, keďže po preskúmaní celého konania pred súdom
prvej inštancie nebola odvolacím súdom zistená akákoľvek nesprávnosť pri aplikácii iných spôsobov
vytvárania skutkových zistení.

51. K námietke nesprávneho právneho posúdenia podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach

a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v
procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad
možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade
svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie
predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

9Cdo/23/2021 z 29.09.2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

52. Z obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho
dôvodu došlo len vo vzťahu k žalobcom 1/ a 3/. Pokiaľ ide o právne posúdenie žalobného nároku
žalobkyne 2/, v tomto ohľade súd prvej inštancie nepochybil. Vo vzťahu k aplikácii práva všeobecnými
súdmi má odvolací súd za to, že výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov
(v danom prípade súdu prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu

ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych
noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, neobmedzil totozákladné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011,
IV. ÚS 295/2012).

53. Žalovaný v odvolaní zdôrazňoval, že výkon záložného práva je odrazom zákonnej úpravy.

54. Odvolací súd nespochybňuje, že podstatou záložného práva v zmysle ustanovení Občianskeho
zákonníka je zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že záložného veriteľa oprávňuje
uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia pohľadávky z predmetu záložného práva v prípadoch, ak

pohľadávka dlžníka nie je riadne a včas splnená.

55. Jedným zo spôsobov uspokojenia pohľadávky záložcu je predaj zálohu na dražbe postupom
upraveným v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách. V zmysle tohto zákona je veriteľ
oprávnený za zákonom stanovených podmienok siahnuť na majetok záložcu bez predchádzajúceho
udobrenia súdom, resp. iným nezávislým tribunálom a dosiahnuť tak uspokojenie svojej pohľadávky

voči záložcovi. Vo svojej podstate tak ide o exekúciu majetku záložcu, avšak s tým rozdielom, že nie je
vykonávaná súdom, ale samotným veriteľom (podnikateľom). V takýchto prípadoch výkonu záložného
práva prípadné otázky súvisiace s existenciou, či výškou pohľadávky posudzuje samotný záložný
veriteľ, ktorý má na výkone záložného práva finančný záujem. Práve v takýchto prípadoch dochádza
k nezohľadňovaniu tak možností na opätovné splácanie dlhu, ako ani závažných okolností, akými sú

napríklad ochrana obydlia, či nekalé obchodné praktiky. Pre záložných veriteľov je v takýchto prípadoch
skôr dôležitým to, že dlžník si riadne neplní, resp. vôbec neplní svoje povinnosti, a preto je daný dôvod
na výkon záložného práva, pričom rozhodujúcou je v takýchto prípadoch výška pohľadávky.

56. Možno sa stotožniť s názorom odvolateľa, že dobrovoľná dražba je jeden zo zákonných spôsobov

výkonu záložného práva a že má na jej vykonanie právo. Nemožno sa však už stotožniť s jeho
názorom, že neexistujú žiadne obmedzenia výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou. Aj tak silné
právo, akým nepochybne záložné právo je, môže pri jeho výkone čeliť obmedzeniu vo svetle princípov
súkromného práva.

57. V predmetnom prípade tak dochádza ku konfliktu dvoch práv - práva žalovaného požadovať
splnenie dlhu a práva žalobcov na obydlie. Pre vyriešenie uvedeného konfliktu je potrebné posúdenie
primeranosti výkonu záložného práva, pričom povinnosťou súdov je tento konflikt vyriešiť.

58. Zo súdom prvej inštancie osvedčených skutočností vyplýva, že žalovaný sa ako záložný veriteľ

rozhodol využiť inštitút výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby. Túto skutočnosť potvrdzuje
aj listina označená ako „Oznámenie o dobrovoľnej dražbe F. L. XXX/XXXX (č. l. 37). Žalovaný ako
záložný veriteľ si sám určil výšku pohľadávky, pričom žalobcovia namietajú už len samotné zosplatnenie
úveru, resp. nemožnosť zosplatnenia úveru s ohľadom na ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Pritom pri
realizácii výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou bez súdnej kontroly, by mohol žalovaný vymôcť

aj plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok (napr. poplatky za upomienky, atď.).

59. Listom zo dňa 26.08.2015 žalovaný oznámil žalobcom, že ku dňu 25.08.2015 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. 36), teda pristúpil
k predčasnému zosplatneniu úveru z predmetnej úverovej zmluvy. Konečná splatnosť úveru bola

dohodnutá v Zmluve do 27.06.2036.

60. Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie
celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené.
Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

61. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka umožňuje, aby v prípade, ak ide o plnenie v splátkach,
veriteľ požiadal dlžníka o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, ak to bolo
dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti
najbližšej nasledujúcej splátky. Účinnosť uplatnenia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka je

podmienená tým, že dodávateľ v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva v zmysle § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka upozornil spotrebiteľa na to, že toto právo využije. Bez takéhoto včasného
upozornenia je uplatnenie neúčinné. (JUDr. Jaroslav Krajčo, Občiansky zákonník pre prax; Komentár;
Vydalo Vydavateľstvo Eurounion, máj 2015, str. 758-759).62. Kľúčovou podmienkou pre platné zosplatnenie úveru v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka je
dohoda strán konania o možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej

splátky.Jepovinnosťoužalovanéhoakoveriteľauzavretietakejtodohodyasplnenieiďalšíchpodmienok
vyžadovaných § 565 Občianskeho zákonníka pre platné zosplatnenie úveru tvrdiť a preukázať.

63. Zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa XX.XX.XXXX (č. l. 12) nevyplýva, že by si zmluvné strany
dohodlimožnosťpredčasnéhozosplatneniaúveru.Žalobcovianatútoskutočnosťpoukazovalivosvojom

vyjadrení zo dňa 26.07.2017. Žalovaný vo vzťahu k týmto tvrdeniam ostal pasívny, nespochybnil ich
pravdivosť. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal existenciu dohody o možnosti veriteľa žiadať o
zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky podľa § 565 Občianskeho zákonníka s
dlžníkmi, vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo dňa 26.08.2015 je v danom prípade neplatné pre
rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zásadným je, že podľa všetkého neexistovala
ani pohľadávka žalovaného nevyhnutná pre realizáciu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej

dražby.

64. Odvolací súd, rovnako ako Ústavný súd SR, ktorý už konštatoval v obdobnej veci, že vyššie
uvedené okolnosti spornej dražby nútia k vážnemu zamysleniu nad deficitom judikatúry vo veciach tzv.
dobrovoľných dražieb. Nielen táto vec, či nedávny nález (IV. ÚS 493/2022 alebo Nález Ústavného súdu

SR III.ÚS 416/2022) celkom opodstatnene vyvolávajú obavy, že dražobné procesy nadobúdajú prvky
skôr akoby dražobného priemyslu než výkonu záložného práva založeného na naplnení princípov práva.
Žalovaný začal výkon záložného práva zo strany banky s cieľom predať obydlie žalobcov, avšak za
absencie akejkoľvek dohody o zosplatnení.

65. Zo strany všeobecného súdnictva sa javia ako nedostatočne judikované následky stavu, keď sa
zo strany veriteľa uprednostňuje dražba nehnuteľnosti napriek tomu, že primeranejším riešením je
uplatnenie omeškaných splátok s príslušenstvom (úroky, úroky z omeškania, prípadná náhrada škody,
náklady na uplatnenie pohľadávky a náhrada trov). Ak ale existuje iná miernejšia možnosť uplatnenia
pohľadávky než dražobný predaj nehnuteľnosti, dokonca obydlia, uprednostnenie spôsobu ultima ratio,

teda ako prvého riešenia už nadobúda ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd už rozhodol, že v predaji
nehnuteľnosti na tzv. dobrovoľnej dražbe treba vidieť nie prvú, ale poslednú možnosť s prirovnaním
ochrany, ktorá sa poskytuje v súdnej exekúcii (PL. ÚS 23/2014) pozri odlišné stanovisko sudcu Petra
Straku k odôvodneniu nálezu č. k. III. ÚS 416/2022 z 13. júla 2023.

66. Pokiaľ veritelia neuplatňujú omeškané splátky a poslednú možnosť realizujú a presadzujú ako
prioritnú, nepochybne, tak ako v tejto veci, to môže súvisieť s tolerovaním dohôd o predčasnej splatnosti.
V predmetnej veci však nebolo preukázané, tak ako už odvolací súd uviedol, že by sa zmluvné strany
dohodli na možnosti predčasnej splatnosti celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky.

67. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2023 vo veci C-598/21, podľa
ktorého článok 3 ods. 1, článok 4 ods. 1, článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 38 Charty
základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave,
podľa ktorej súdne preskúmanie nekalej povahy klauzuly o predčasnej splatnosti obsiahnutej v zmluve o

spotrebiteľskom úvere nezohľadňuje proporcionalitu možnosti priznanej predajcovi alebo dodávateľovi
uplatniť právo, ktoré mu vyplýva z tejto klauzuly, s ohľadom na kritériá súvisiace najmä so závažnosťou
nesplnenia zmluvných povinností zo strany spotrebiteľa, takých ako výška splátok, ktoré neboli splatené
vo vzťahu k celkovej výške úveru a dĺžke trvania zmluvy, ako aj s možnosťou, že uplatnenie uvedenej
klauzuly povedie k tomu, že predajca alebo dodávateľ môže pristúpiť k vymáhaniu súm dlžných na

základe tejto klauzuly predajom rodinného obydlia spotrebiteľa v mimosúdnom konaní.

68. Porušenie povinnosti spotrebiteľa zaplatiť včas splátku úveru je síce vážnym porušením zmluvnej
povinnosti, no nesplnenie si tejto povinnosti nemôže byť „in genere“ bez ďalšieho rozhodujúcim prvkom
na skúmanie prijateľnosti, resp. neprijateľnosti dohody o predčasnej splatnosti. Pokiaľ neexistovala

možnosť zvrátenia dôsledkov predčasnej splatnosti tak, ako to konštatuje Súdny dvor vo veci C-415/11
pre prípad, že by bolo platne dohodnuté (rozsudok Súdneho dvora zo 14. marca 2013 vo veci C-415/11,
Q.:Q.:C.:XXXX:XXX, bod 73), bolo by zosplatnenie aj preto neakceptovateľné.69. Aj keď sa vyššie uvedenými skutočnosťami, t. j. existenciou dohody strán sporu o možnosti
žalovaného (veriteľa) žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal, odvolací súd nevzhliadol dôvod na postup podľa

ust. § 382 CSP s ohľadom na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo
1/2019: „Postup odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 382 CSP sa týka výlučne hmotnoprávneho
posúdenia a prichádza do úvahy v prípade, ak odvolací súd dospeje k záveru, že žalovaný nárok treba
posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho
istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia. Zároveň

musí byť „nové“ ustanovenie právneho predpisu pre vec rozhodujúce. O „nové“ ustanovenie právneho
predpisu nejde vtedy, ak už bolo predmetné ustanovenie aplikované v skoršom štádiu konania, napr. v
skoršom rozhodnutí súdu prvej inštancie (zrušenom na základe použitia opravných prostriedkov), alebo
ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho súdu.
Rovnako nemožno dospieť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je prekvapivé, ak pri svojom
rozhodovaní použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie,

ak sa aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo strán sporu, či už v priebehu prvoinštančného
konania, alebo v odvolacom konaní, a druhá strana sporu mala procesnú možnosť sa k tomu vyjadriť.“

70. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nezohľadnil rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-34/13, v ktorom bol výkon záložného práva podrobený prieskumu na európskej úrovni odvolací

súd považuje za potrebné uviesť, že Súdny dvor EÚ v predmetnej veci nedeklaroval rozpor slovenskej
právnej úpravy mimosúdneho výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby s únijným právom,
no pre posúdenie dôvodnosti návrhu sú dôležité dôvody tohto rozhodnutia. Súdny dvor Európskej únie v
bodoch 63, 64 a 65 uvedeného rozhodnutia konštatoval, že strata rodinného obydlia môže vážne ohroziť
nielen práva spotrebiteľa, ale aj uviesť rodinu dotknutého spotrebiteľa do osobitne citlivej situácie. V

tejto súvislosti rozhodol, že strata bývania je jedným z najvážnejších zásahov do práva na rešpektovanie
obydlia a každý, komu takýto vážny zásah hrozí, musí mať v podstate možnosť predložiť primeranosť
takého opatrenia na súdne preskúmanie. V práve Únie predstavuje právo na obydlie základné právo
zaručené článkom 7 Charty, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť pri vykonávaní smernice 93/13.

71. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nerozlišoval nárok na obydlie
a nárok na nedotknuteľnosť obydlia odvolací súd poznamenáva, že právo na rešpektovanie obydlia
je upravené aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to
článkom 8 Dohovoru, ktorý je pre Slovenskú republiku záväzný, a v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR má
prednosť pred zákonom. „Strata príbytku“ je najzávažnejšia forma zásahu do práva na rešpektovanie

obydlia. Akákoľvek osoba ohrozená zásahom tohto rozsahu by mala mať principiálne príležitosť nechať
posúdiť primeranosť opatrenia nezávislým súdom vo svetle relevantných zásad podľa čl. 8 Dohovoru,
bez ohľadu na to, že podľa vnútroštátneho práva jej právo zdržiavať sa v príbytku skončilo“ (z
rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva McCann proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 13.5.2008,
sť. č. 19009/04, bod 50). V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na závery vyplývajúce

z rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ vo veci Kušionová c/a Smart Capital (C-34/13).

72. Podľa žalovaného v priebehu konania nebola preukázaná skutočnosť, že nehnuteľnosť zaťažená
záložným právom je obydlím žalobcov. Žalobcovia v priebehu celého konania poukazovali na
skutočnosť,žežalovanýbyvýkonomzáložnéhoprávaneprimeranezasiaholdoichprávanaobydlieado

práva na súkromný a rodinný život. V prípade, že by žalovaný úspešne zrealizoval dobrovoľnú dražbu,
žalobcovia by prišli o svoje obydlie. Z lustrácie v Registri obyvateľov vyplýva, že všetci traja žalobcovia
majú trvalý pobyt evidovaný v nehnuteľnosti, ktorá je zaťažená záložným právom žalovaného a vo
vzťahu ku ktorej žalovaný inicioval dobrovoľnú dražbu. Žalovaný uvedenú skutočnosť nijako nevyvrátil
a ani nepreukázal opak. V tomto ohľade je odvolací súd nútený konštatovať, že žalovaný neuniesol

dôkazné bremeno, pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že nehnuteľnosť, ktorá je zaťažená záložným právom
zriadeným v prospech žalovaného nie je obydlím žalobcov. Odvolací súd si tiež dovolí pripomenúť, že v
sporovom konaní nie je jeho povinnosťou počínať si tak, aby plnil úlohy akoby vyhľadávacieho orgánu.
Strana, zvlášť zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom je povinná konať tak, aby jej úkony boli
objektívne spôsobilé vyvolať účinky, ktoré zákon s takýmito úkonmi spája. V danom prípade sa to však

žalovanému nepodarilo, keďže v priebehu takmer deväťročného konania neboli súčasťou súdneho spisu
dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver, že daná nehnuteľnosť nie je obydlím žalobcov, príp.
túto skutočnosť, čo i len spochybniť. Aj v tomto ohľade je potrebné poukázať na známu právnu zásadu
„vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo.73. Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval žalobný návrh žalobcov a rozhodoval
o nenavrhovanom, a teda nepostupoval v súlade s ust. § 216 CSP, keďže rozhodol o žalobe na plnenie

a nie o žalobe na určenie. Mal za to, že žaloba o určenie (ne)existencie právnej skutočnosti neexistuje a
po odstránení vád mala byť žaloba zamietnutá bez meritórneho prejednania. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 254/2009 zo dňa 28.09.2010, v ktorom
Najvyšší súd SR vyslovil, že cit.: „Požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby
vyplývalo, čoho sa žalobca domáha, neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie

výroku jeho rozsudku. Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má
byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej
skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho
rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude
formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom
nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska)

to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal.“

74. Súčasne odvolací súd odkazuje na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7Cdo 268/2019 zo dňa 25.11.2921, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 pod R/14/2021: ,,Obsah žaloby nie je tvorený výlučne žalobným

návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa
petendi). Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v
súvislosti so skutkovými tvrdeniami v žalobe. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný
žalobný návrh“.

75. Z obsahu podanej žaloby nepochybne vyplýva, čoho sa žalobcovia domáhali, skutkový dej opísali
jasne a zrozumiteľne, svoje tvrdenia podložili dôkazmi, pričom na základe vykonaného dokazovania je
možné uzavrieť, že žaloba bola dôvodná, ale iba v rozsahu ako to ustálil odvolací súd vo výrokovej časti
svojho rozhodnutia.

76. Žalovaný rovnako namietal neúplnosť podania – žaloby. Žalobcovia podali dve podania (žalobu
a návrh na nariadenie neodkladného opatrenia) na jednej listine, no neuviedli dvojmo žiadnu
z obsahových náležitostí tak ako to vyžaduje zákon (§ 132, § 326 ods. 1 a 2 CSP), preto mal za to, že
jedno z podaní muselo byť neúplné. Ak bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia posúdený ako
úplný, čo odvodzuje od toho, že súd neaplikoval ustanovenie § 327 CSP, považoval za vylúčené, aby

podaná žaloba bola úplná. Súd prvej inštancie však zákonný príkaz vo vzťahu k postupu súd v prípade
neúplného podania nerešpekotval. S uvedeným názorom odvolací súd nemôže za žiadnych okolností
súhlasiť. Takéto požiadavky, aké uvádza žalovaný nevyplývajú zo žiadneho civilného procesného
kódexu. Odvolací súd takéto tvrdenia považuje za tendenčné, účelové, s prehnaným lipnutím na
formálnych náležitostiach podania. Pri kolízií formalistického výkladu zákonného ustanovenia a účelu

samotného ustanovenia, je potrebné predovšetkým zachovať v čo najširšom možnom rozsahu hodnotu,
na ktorej príslušný účel spočíva a ktorého je výrazom. Pod pojmom účel v práve možno rozumieť
normotvorcom požadovaný stav veci, ktorého dosiahnutie je sledované prostredníctvom právnej normy
postulovaného ľudského správania (Holländer, P. Filozofie práva. Vydavatelství a nakladatelství Aleš
Čenek, s.r.o., Plzeň, 2006, s. 82). Potrebu priorizácie účelu právnej normy ako výkladového pravidla vo

svojej rozhodovacej praxi opakovane preferuje aj Ústavný súd Slovenskej republiky, napr. v rozhodnutí
sp. zn. II. ÚS 50/2019, v ktorom Ústavný súd SR zdôraznil, že prvoradou úlohou všeobecných súdov
a zmyslom civilného konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov
medzi účastníkmi. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na súd s návrhom na začatie konania
(žalobou), a to isté od súdu očakáva aj strana žalovaná. Opakom hľadania spravodlivosti býva prepiaty

formalizmus, keď súd vyloží a použije právne predpisy, avšak v rozpore s ich zmyslom a účelom.
Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 135/04, v ktorom
ustálil, že prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania
a nadmerný tlak na dopĺňanie takýchto náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú
základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

Výkladom žalovaného by tak podľa odvolacieho súdu dochádzalo k prepätému formalizmu, ktorý sa
rovná sofistikovanému odmietnutiu spravodlivosti. Je vždy na súde, aby zvážil intenzitu porušenia
zákona v konkrétnom prípade. Stabilitu práva a právnu istotu jednotlivca (princíp legitímnych očakávaní
a v konečnom dôsledku aj mieru dôvery osôb v právo či inštitúcie právneho štátu ovplyvňujúce najmäto, ako súd pristupuje k výkladu právnych noriem, pričom pri výklade noriem jednoduchého práva musí
prevážiť princíp materiálneho právneho štátu nad prepätým formalizmom. (pre porovnanie rozhodnutie
ESĽP vo veciach Markt Interm Varlag GmbH a D. J. proti Nemecku zo dňa 20.11.1989 a Kruslin proti

Francúzsku zo dňa 24.4.1990).

77. Žalovaný taktiež namietal neurčitosť a nedostatočnú zrozumiteľnosť žalobného návrhu. Žalobcovia
sa domáhali určenia povinnosti zdržať sa výkonu záložného práva, ale vôbec neuviedli ktorého
záložného práva, bez uvedenia V- identifikátora konania, v ktorom vzniklo, v dôsledku čoho považoval

návrh za neúplný, neurčitý a nevykonateľný, keďže na nehnuteľnosti môže byť zriadených väčšie
množstvo záložných práv, a to i v budúcnosti. V tomto ohľade dáva odvolací súd žalovanému za pravdu,
že žalobcovia v žalobnom návrhu neidentifikovali záložné právo V – identifikátorom konania. Súčasťou
preskúmavaného spisu je však rozhodnutie G. D. F. O. P. XX.XX.XXXX, z ktorého vyplýva, že G. D. F.
povolila vklad záložného práva do katastra nehnuteľností k nehnuteľnostiam v katastrálnom území D. na
LV č. XXX v prospech žalovaného (č. l. 18). Vzhľadom na skutočnosť, že na nehnuteľnosti nachádzajúcej

sa v katastrálnom území D. na LV č. XXX, ktorej výlučnou vlastníčkou je žalobkyňa 2/ je zriadené len
jedno záložné právo, a to v prospech žalovaného, žalobný návrh možno posúdiť ako dostatočne určitý
a dostatočný.

78. Pokiaľ ide o prekvapivosť a nepredvídateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorú namietal

žalovaný odvolací súd poznamenáva, že tieto námietky nemôžu naplniť podstatu porušenia práva
na spravodlivý proces, nakoľko z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalovaný bol prítomný na
pojednávaní, zo zápisnice z ktorého vyplýva, že konal prostredníctvom svojho zástupcu a rovnako tak sa
na pojednávaní rozsiahlo vyjadril k meritu veci. To, že súd prvej inštancie po zhodnotení skutočnosti, na
ktoré poukázal odvolací súd rozhodol vo veci odlišne než vo svojom pôvodnom rozhodnutí, v žiadnom

prípade nemožno považovať za porušenie zásady predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorá by
spôsobovala porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. To, že rozhodnutie súdu nezodpovedá
právnemu názoru strany sporu, v žiadnom prípade nemôže zakladať porušenie práva na spravodlivý
proces, či porušenie zásady predvídateľnosti právneho rozhodnutia a tým zásady právnej istoty.

79.Ďalšouodvolacounámietkoužalovanéhoboloneuvedeniepredbežnéhoprávnehoposúdeniasúdom
prvej inštancie. Na pojednávaní konanom dňa 02.06.2021 súd prvej inštancie v zmysle ust. § 181
ods. 2 CSP uviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, s ktorým oboznámil právneho zástupcu
žalovaného (č. l. 265). Žalovaný predvolanie na uvedené pojednávanie prevzal s dostatočným časovým
predstihom, t. j. dňa 29.04.2021, takže mal dosť času na prípravu pojednávania (v zmysle ust. § 178

ods. 2 CSP sa vyžaduje päťdňová lehota). Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 02.06.2021
vyplýva, že súd prvej inštancie umožnil k predbežnému právnemu názoru, ktorý vyslovil vyjadriť sa
prítomnémuprávnemuzástupcovižalovaného(č.l.266).Nadrámecuvedenéhoodvolacísúdpoukazuje
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo 17/2017, v zmysle ktorého ku zhojeniu uvedeného
nedostatku (neuvedenie predbežného právneho posúdenia) dochádza samotným rozhodnutím súdu

prvej inštancie, v dôvodoch ktorého v zmysle § 220 ods. 2 CSP je súd povinný o. i. uviesť, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava prípadného nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného

prostriedku, ktorý žalovaný v predmetnej veci aj využil.

80. Vo vzťahu k namietanému rozporu napadnutého rozhodnutie s princípom právnej istoty odvolací
súd uvádza, že zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v článku II. Civilného sporového
poriadku chráni hodnotu predvídateľnosti práva, respektíve súdneho rozhodnutia ako jednu z najvyšších

ústavných hodnôt materiálneho, právneho štátu. Ide o stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Zároveň, ak sa spor na základe prihliadnutia ku skutkovým a právnym okolnostiam prípadu rozhodne
inak, má každý právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Je teda zrejmé, že
predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne, je možné obdobnú vec rozhodnúť aj inak, než v

predošlých prípadoch. V takomto prípade je však súd povinný svoje závery riadne a racionálne a
ústavne konformne odôvodniť. V danom prípade rozhodovanie o týchto otázkach je komplikované
tým spôsobom, že každá vec posudzuje individuálny prípad, z ktorých každý má vlastné špecifiká
a rozdielnosti, ktoré v konečnom dôsledku môžu znamenať odlišné rozhodnutie vo veci. V danomprípade odvolací súd dospel k záveru, že individuálne okolnosti tohto prípadu sú také, že odôvodňujú
rozhodnutie, ku ktorému dospel súd prvej inštancie. To, že sa žalovaný nestotožňuje so závermi súdu
prvej inštancie neznamená, že došlo k porušeniu princípu právnej istoty či predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia.

81. K odvolacej námietke žalovaného že rozsudok trpí nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia, pričom je nedostatočne odôvodnený, nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, odvolací súd
uvádza, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky

na odôvodenie rozsudku, ktoré sú presne uvedené v ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
Ztohtoustanoveniasadávyvodiťajzáväználogickáštruktúraodôvodnenia.Popreskúmanírozhodnutia
súdu prvej inštancie odvolacím súdom možno konštatovať, že tento súd vydal rozhodnutie, ktoré spĺňa
požiadavky na odôvodnenie rozsudku podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Z obsahu
rozhodnutia súdu prvej inštancie mal odvolací súd za to, že k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu
nedošlo. V prvom rade sa súd prvej inštancie riadne zaoberal tým, čoho sa žalobcovia domáhali, aké

skutočnosti tvrdili, a aké dôkazné prostriedky označili, riadne sa zaoberal vyjadreniami žalovanej strany
a prostriedkami jej procesnej obrany a taktiež komplexne posúdil čiastkové skutkové tvrdenia strán
a tieto aj riadne vyhodnotil. V odôvodnení taktiež uviedol, ktoré z rozhodných skutkových okolností
preukázané boli a ktoré nie. Odvolací súd v tomto poukazuje na skutočnosť, že do odôvodnenia súdu
prvej inštancie je potrebné zahrnúť iba rozhodné skutkové okolnosti tak, aby rozsudok neobsahoval

nadbytočné informácie. Súd prvej inštancie sa taktiež v odôvodnení zaoberal vyhodnotením dôkaznej
situácie a obsahom predmetného rozhodnutia je aj riadne hodnotenie dôkazov, ako aj riadne opísanie
úvahy súdu prvej inštancie pri ich hodnotení. Aj táto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie
má logickú postupnosť. Taktiež možno konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie má riadne
uvedené právne posúdenie veci, pričom pod právnym posúdením sa rozumie činnosť, pri ktorej súd

podriaďuje zistený skutkový stav pod príslušnú právnu normu. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd
prvej inštancie odcitoval právne normy a v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlil, ktoré zo skutkových
zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací
súd považoval predmetnú odvolaciu námietku za nedôvodnú. Napokon je potrebné dodať, že terajšia
právna úprava vyplývajúca z Civilného sporového poriadku, konkrétne z ust. § 387 ods. 3, umožňuje

odvolaciemu súdu zaoberať sa vo vlastnom odôvodnení rozhodnutia aj podstatnými vyjadreniami strán
prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
súd prvej inštancie, z čoho vyplýva, že zákonodarca čiastočnú neodôvodnenosť rozhodnutia nepovažuje
za takú vadu konania, ktorá by účastníkom konania odnímala možnosť konať na súde.

82. Žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu
k prvému rozsudku súdu prvej inštancie a neexistenciu záväzného právneho záveru odvolacieho
súdu. Odvolací súd ako zrušujúci dôvod uviedol ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP, no odôvodnenie
uvedeného dôvodu úplne absentuje, keďže skutočnosti uvádzané odvolacím súdom sa ho vôbec
netýkajú. Zdôraznil výnimočnosť použitia kasačnej právomoci súdu. K uvedenej námietke žalovaného

odvolací súd uvádza, že predmetom prieskumu tohto odvolacieho konania je rozsudok Okresného súdu
Prešov, č. k. 10C/91/2016-376 zo dňa 26. septembra 2023. Nie je v kompetencii odvolacieho súdu
preskúmavať iné rozhodnutia odvolacieho súdu, aj keď súvisiace s predmetným konaním.

83. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa prerušenia konania z dôvodu, že dlh

žalobcov vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere je riešený v inom súdnom konaní, pričom takýto
postup žalovaný považoval za nezákonný odvolací súd opätovne konštatuje to, čo v predchádzajúcom
bode tohto rozsudku, a teda, že predmetom prieskumu odvolacieho súdu v tomto konaní je výhradne
posúdenie vecnej správnosti a zákonnosti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 10C/91/2016-376
zo dňa 26. septembra 2023. Odvolací súd nemôže posudzovať správnosť, či zákonnosť rozhodnutí

okresných súdov, ktoré mu neboli predložené prvoinštančným súdom na prieskum. Z predkladacej
správy Okresného súdu Prešov zo dňa 14.12.2023 vyplýva, že v nadväznosti na odvolanie podané
žalovaným bolo odvolaciemu súdu predložené na prieskum rozhodnutie prvoinštančného súdu
nachádzajúce sa na č. l. 268 a č. l. 376.

84. Pokiaľ žalovaný namietal vylúčenie aplikácie ustanovenia o dobrých mravoch vo vzťahu k dlžníkovi
v zmysle ust. § 853 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, či nezdôvodnenie námietky premlčania, ktorú
vzniesli žalobcovia, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že judikatúra súdov, vrátane ESĽP
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnajrozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti nepovažoval
za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu

rozhodnutia vo vzťahu k odvolateľovi.

85. Vo svetle vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že s ohľadom na neplatné
vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru zo dňa 26.08.2015 z dôvodu absencie dohody o možnosti
žalovaného (veriteľa) žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky podľa § 565

Občianskeho zákonníka so žalobcami (dlžníkmi), neexistuje ani pohľadávka žalovaného nevyhnutná pre
realizáciu výkonu záložného práva formou dobrovoľnej dražby v dôsledku čoho považuje odvolací súd
za dôvodné vyhovieť žalobe o zdržanie sa výkonu záložného práva vo vzťahu k Oznámeniu o vyhlásení
mimoriadnej splatnosti zo dňa 26.08.2015 v zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora z 9.11.2023 vo
veci C-598/21. Toto zamietnutie odôvodňuje odvolací súd judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky tak, že nevidí dôvod na paušálny zákaz výkonu záložného práva. Inak povedané právo veriteľa

na opätovný výkon záložného práva nie je skorším márnym výkonom záložného práva založeným
na porušení práva EÚ dotknuté. Nemusí sa jednať len o plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky,
ale o akékoľvek plnenie, ktoré Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre podriadil pod ochranu v rámci
pravidiel verejného poriadku vrátane plnenia spojeného s porušením schopnosti splácať úver (C-679/18,
C-755/22, C-449/13, C-77/14, C-565/12, C-303/20, C-58/18), ale aj plnenia v rozpore so sankciami pre

porušenie náležitosti spotrebiteľských zmlúv (Najvyšší súd SR sp.zn. 1Cdo/13/2023, Najvyšší súd SR
R 49/22, ale i C-377/14, C-76/10, C-448/17, C-453/10, C-409/23).

86. Na základe vyššie prijatých právnych záverov, najmä pre neexistenciu dohody o zosplatnení podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok v spojení

s dopĺňacím rozsudkom čo do žaloby žalobcu 2/ voči žalovanému vo výroku o uložení povinnosti
žalovanému zdržať sa výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou nehnuteľností zapísaných na
LV č. XXX v časti C., a to parcela z registra „C.“ L. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere
371 m2, parcela registra „C.“ L. XXXX záhrady o výmere 1325 m2, rodinný dom so súp. č. XXX,
postavenom na parcele registra „C.“ L. XXXX, všetky registrované M. N. F., D. odborom pre katastrálne

územie D., obec D., vzťahujúcom sa k predčasnému zosplatneniu úveru na základe Oznámenia
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX O. P.
XX.XX.XXXX a v prevyšujúcej časti podľa § 388 CSP zmenil rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom
vo vyhovujúcom výroku tak, že sa žalobu zamietol (uvedené odôvodnil odvolací súd v bode 85).

87. Žalovaný tiež namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov 1/ a 3/. Túto skutočnosť
odvodzoval od toho, že žalobca 1/ a domnelý žalobca 3/ nie sú záložcami, čo vyplýva z listu vlastníctva
č. XXX, a teda neexistuje právny vzťah medzi žalobcom 1/, domnelým žalobcom 3/ na jednej strane
a žalovaným na strane druhej. Žalobný návrh všetkých troch žalobcov smerujúci proti žalovaným
(pôvodne dvom) nepovažuje za zákonný a dôvodný obstáť.

88. Odvolací súd si je vedomý, že k uvedenej odvolacej námietke sa už vyjadril v zrušujúcom rozsudku č.
k. 13Co/74/2017-202 zo dňa 24.07.2018, a to nasledovne: „Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu
prvej inštancie, že u žalobcov v 1. a 3. rade nie je daná aktívna vecná legitimácia. Svojej ochrany proti
výkonu záložného práva sa totižto môže domáhať každá dotknutá osoba. V tejto súvislosti je potrebné

mať na pamäti osobitne zdôraznenú ochranu v prípade, že zálohom je obydlie záložcu a tiež v prípade
chránených osôb, ktoré závery súdu prvej inštancie nepovažoval odvolací súd za správne.“ (bod 24).
Súčasne však dopĺňa, že v praxi nie je vylúčená situácia, kedy odvolací súd v zrušovacom rozhodnutí
vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej inštancie následne (povinne) pretaví do svojho rozhodnutia,
avšak odvolací súd po podaní odvolania tento svoj vlastný právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku

skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a pod.) a rozhodne inak. Z judikatúry vyplýva,
že takýto postup súdu je možný, keďže z civilného sporového poriadku nevyplýva viazanosť vlastným
právnym názorom.

89. K uvedenému názoru sa priklonil aj Ústavný súd SR, ktorý v rozhodnutí publikovanom v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí pod č. R 68/1971 uviedol nasledovné: „Pre odvolací súd totiž nevyplýva z §
226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny
názor môže zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore
s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdítaké rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok
Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého
stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať

za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo
všeobecnosti viazaný len zákonom.“

90. Žalobcovia dňa XX.XX.XXXX uzatvorili so žalovaným Zmluvu o splátkovom úvere. Jednou
z podmienok poskytnutia úveru žalobcom ako dlžníkom bolo uzatvorenie zmluvy o zriadení záložného

práva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXX. Toho istého dňa, t. j. XX.XX.XXXX žalobkyňa 2/
uzatvorila so žalovaným Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a Mandátnu zmluvu.
Zálohom boli nehnuteľnosti evidované na LV č. XXX vedenom M. N. F., ktorých výlučnou vlastníčkou je
len žalobkyňa 2/. Žalobca 1/ ako manžel žalobkyne 2/ a žalobca 3/ ako syn žalobkyne 2/ síce spoločne
so žalobkyňou obývajú založenú nehnuteľnosť, rovnako sú zmluvnou stranou Zmluvy o splátkovom
úvere zo dňa XX.XX.XXXX, no nenáležia im žiadne práva vo vzťahu k založenej nehnuteľnosti. Keďže

žalobkyňa 2/ je výlučnou vlastníckou založenej nehnuteľnosti, je jedinou osobou, ktorá je aktívne vecne
legitimovaná na podanie predmetnej žaloby.

91. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 388 CSP zmenil rozsudok v spojení
s dopĺňajúcim rozsudkom tak, že žalobu žalobcov 1/ a 3/ vo vzťahu k žalovanému zamietol s ohľadom

na nedostatok ich aktívnej vecnej legitimácie.

92. S ohľadom na vyššie uvedenú skutočnosť (zmenu rozsudku v spojení s dopĺňajúcim rozsudkom
vo vzťahu k žalobcovi 1/ a 3/) odvolací súd nepovažoval za potrebné sa osobitne vysporiadavať
s odvolacími námietkami žalovaného ohľadom procesného postupu prvoinštančného súdu, ktorý

podľa žalovaného konal so subjektom, ktorý nemal hmotnú ani procesnú spôsobilosť s ohľadom
na jeho zdravotný stav (žalobca 3/) R./XXXX. Uvedené sa týka aj odvolacích námietok žalovaného
namietajúceho, že meritórnemu rozhodnutiu predchádzalo vydanie nezákonného uznesenia, (ktorým
bol žalobcovi 3/ ustanovený opatrovník).

93. Vzhľadom na zmenu právneho posúdenia týkajúceho sa aktívnej legitimácie žalobcu 1/ a 3/
odvolacím súdom zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti čo do vyhovujúceho výroku ako aj skutočnosť,
že vytknuté nedostatky v odôvodnení rozhodnutia ohľadne výrokov o trovách konania nie je účelne
v konaní pred odvolacím súdom napraviť, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení
s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o trovách konania a vo výroku o trovách neodkladného opatrenia

postupom podľa § 389 CSP zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie v zmysle § 391 CSP.

94. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude opätovne rozhodnúť o trovách konania s dôrazom
na to, či v predmetnom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a ak áno, uvedie aké, z

akých dôkazov vychádzal a ako tieto vyhodnotil. Súd prvej inštancie svoje závery odôvodní v súlade s
ustanovením § 220 ods. 2, ods. 3 CSP tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé. V novom rozhodnutí
súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania (§ 396 ods. 3 CSP).

95. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).