Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/95/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7803899930
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7803899930.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C. X, D., zast. JUDr. Pavlom Halajom, advokátom, so sídlom Námestie slobody 2, Revúca,
proti žalovaným v 1. rade: E. F., nar. X.X.XXXX, bytom B. X, C., zast. advokátom Mgr. Marcelom
Fandákom, LL.M., so sídlom Kováčska 40, Košice a v 2. rade: C. G., nar. X.X.XXXX, bytom A. XX, A.,
zast. Advokátska kancelária Babjak s.r.o., so sídlom Zvonárska 8, Košice, o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobkyne a žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného
súdu Rožňava zo dňa 19. apríla 2024, č.k. 12C/136/2003-1418

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanýmv1.a2.rade priznáva protižalobkynináhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) o žalobe o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva rozhodol napadnutým rozsudkom nasledovne:

I. Súd zrušuje podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej v 1. rade k nehnuteľnostiam zapísaným
na LV č. XXXX kat. územie C., obec C., okres C., k parcele registra „C“ č. 221/1 zastavané plochy a

nádvorie s výmerou 276 m2, k budove súpisné č. XX stojacej na parcele č. 221/1.

II. Nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX kat. územie C., obec C., okres C., parcelu registra „C“ č.
221/1 zastavané plochy a nádvoria s výmerou 276 m2, budovu súpisné č. XX stojacu na parcele č.
221/1 v podiele 6/8 pod položkou B1, prikazuje v celosti do výlučného vlastníctva žalobkyne A. B., C.
H., nar. X.X.XXXX, bytom C. X, D..

III. Žalobkyňa je povinná zaplatiť za ustupujúci podiel 6/8-in žalovanej v 1. rade sumu 335.250 Eur,
v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Žalobu v časti širšieho vyporiadania zamieta.

V. Žalobu proti žalovanému v 2. rade zamieta.

VI. Žalovaný v 2. rade má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

VII. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania.VIII. Žalobkyňa a žalovaná v 1. rade sú povinné nahradiť trovy štátu, a to každá z nich v rozsahu 50 %.

2. Rozhodol tak o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorého sa domáhali
ešte predchodcovia žalobkyne I. H. a J. K. H., o ktorej žalobe bolo rozhodnuté v poradí prvým rozsudkom
zo dňa 19.1.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 25.6.2020 tak, že súd zrušil spoluvlastníctvo
žalobkyne a žalovaného v 2. rade k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX k.ú. C. ako parcely
registra „C“ č. 221/1 o výmere 276 m2, budova súp. č. XX na parcele č. 221/1, predmetné nehnuteľnosti

prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyni, ktorej súčasne uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v 2.
rade 234.000 Eur, žalovanému v 2. rade uložil povinnosť žalobkyni v rámci širšieho vyporiadania
zaplatiť 207.300 Eur, žalobu voči žalovanej v 1. rade zamietol a rozhodol tiež o trovách konania.
V dôsledku podaného odvolania žalovanými a potom čo (pôvodná) žalobkyňa K. H. zomrela, odvolací
súd pokračoval v konaní s jej dedičkou A. B. a o odvolaní rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodov špecifikovaných

v zrušujúcom uznesení.

3. Vec právne posúdil podľa § 136, § 137 ods. 1, § 141 ods. 1, § 140, § 142 ods. 1, § 139, § 107 a
§ 605 OZ konštatujúc, že nebola sporná otázka zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX kat. územie C. ako pozemok parc. reg. „C“ č. 221/1 –

zastavaná plocha a nádvorie o výmere 276 m2 a stavba – budova súp. č. XX nachádzajúca sa na danej
parcele (ďalej len predmetná nehnuteľnosť).

4. Spornou skutočnosťou bola pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2. rade a žalovanej v 1.
rade, všeobecná hodnota predmetnej nehnuteľnosti, či všetky investície do predmetnej nehnuteľnosti

boli nevyhnutné, alebo či šlo o investície na opravu alebo iné investície, ich premlčanie a spôsob
vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

5. Po vysvetlení inštitútu vecnej legitimácie, tiež inštitútu zákonného predkupného práva podielových
spoluvlastníkov zhodnotil, že v prejednávanom spore sa právni predchodcovia žalobkyne J. K. H. a

I. H. podanou žalobou domáhali vyporiadania podielového spoluvlastníctva so žalovaným v 2. rade
k predmetnej nehnuteľnosti. V priebehu konania po rozvode právnych predchodcov žalobkyne, po
ktorom v rámci vyporiadania BSM nadobudla predmetnú nehnuteľnosť J. K. H. - matka žalobkyne,
sa stala právnou nástupkyňou žalobkyňa, ktorej predmetná nehnuteľnosť pripadla titulom dedenia po
matke. Žalovaný v 2. rade kúpnou zmluvou zo dňa 11.1.2008, ktorej vklad bol povolený 14.1.2008

previedol svoj spoluvlastnícky podiel na žalovanú v 1. rade. Právna predchodkyňa žalobkyne namietala
relatívnu neplatnosť tohto prevodu, a preto sa súd v prvom rade zaoberal vecnou legitimáciou strán
v spore. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný v 2. rade doručil ponuku na využitie
zákonného predkupného práva právnym predchodcom žalobkyne, pričom táto ponuka bola doručená
právnej predchodkyni žalobkyne J. K. H. 17.10.2007 a právnemu predchodcovi žalobkyne I. H. dňa

22.10.2007.Odpôvodnejkúpnejzmluvyzodňa8.10.2007,ktorejvkladbolpovolený9.10.2007uzavretej
medzi C. G. ako predávajúcim a E. F. ako kupujúcou zmluvné strany odstúpili dňa 8.1.2008 (čl. 282), a
preto sa táto zmluva považuje za absolútne neplatnú, pričom novú zmluvu uzavreli až 11.1.2008, teda
po uplynutí lehoty 2 mesiacov, a to J. K. H. 17.12.2007 a I. H. 22.12.2007, počas ktorej mali právni
predchodcovia žalobkyne možnosť využiť ponuku predkupného práva. Novú kúpnu zmluvu žalovaný

v 2. rade a žalovaná v 1. rade uzavreli za rovnakých podmienok a za rovnakú kúpnu cenu ako prvú
kúpnu zmluvu, a preto súd nevzhliadol relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 11.1.2008. V konaní
vykonaným dokazovaním taktiež nebolo preukázané, že kúpna cena uvedená v zmluve bola zámerne
nadhodnotená v úmysle oklamať žalobcov a obísť tak ich zákonné predkupné právo a že v skutočnosti
žalovanáv1.radevyplatilažalovanémuv2.radepodstatnenižšiukúpnucenu.Žalovanýv2.radesvojou

výpoveďou a čestnými prehláseniami zo dňa 17.1.2024 a 19.1.2024, ktoré si navzájom odporovali,
nepreukázal žiadnymi dôkazmi svoje tvrdenia o vyplatení nižšej kúpnej ceny než tej, ktorá bola uvedená
v zmluve. Naopak žalovaná v 1. rade preukázala, že v deň uzavretia kúpnej zmluvy vybrala z banky
7.250.000 Sk. V kúpnej zmluve zo dňa 11.1.2008, v bode IV. je uvedené, že cena za spoluvlastnícky
podiel vo veľkosti 6/8 na nehnuteľnosti bola dohodnutá na 6.750.000, Sk, pričom kúpna cena bola

zaplatená v hotovosti pri podpise prvej zmluvy k rukám predávajúceho, čo predávajúci potvrdzuje svojim
podpisom. Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena žalovaným v 2. rade mal súd za to, že táto
nová kúpna zmluva z 11.1.2008 je platná. Z uvedeného dôvodu pasívna vecná legitimácia v spore svedčí
žalovanej v 1. rade a žalobu proti žalovanému v 2. rade súd zamietol.6. Nakoľko v prejednávanom spore nedošlo k dohode o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva, súd skúmal, či je predmetná nehnuteľnosť deliteľná. Z vykonaného dokazovania

znaleckými posudkami J. E. E. aj J. I. H. bolo preukázané, že predmetná nehnuteľnosť deliteľná nie je.
V prejednávanom prípade mali sporové strany (žalobkyňa a žalovaná v 1. rade) záujem o predmetnú
nehnuteľnosť, z uvedeného dôvodu súd zrušil a vyporiadal nehnuteľnosť tak, že ju prikázal do výlučného
vlastníctva menšinovej podielovej spoluvlastníčky A. B., C. H.. Prihliadol pritom najmä na skutočnosť, že
právni predchodcovia žalobkyne v dobrej viere, že sú jej výlučnými vlastníkmi predmetnú nehnuteľnosť

zrekonštruovali a pokiaľ by tak neučinili z nehnuteľnosti by bola ruina a nebolo by čo v tomto konaní
vyporiadať. Na rekonštrukcii nehnuteľnosti sa podieľali osobne, o čom svedčia aj priložené fotografie
ako aj skutočnosť, že projektantkou stavby bola matka žalobkyne J. K. H.. Naopak z výpovede svedka
manžela žalovanej v 1. rade vyplynulo, že tento sa rozhodol kúpiť nehnuteľnosť, pretože je o ňom
známe, že skupuje nehnuteľnosti v C., lebo ho to baví. Pred kúpou nehnuteľnosti si zistil, že investície
právnych predchodcov žalobkyne do nehnuteľnosti sú premlčané, a preto to bola preňho „iba“ dobrá

kúpa. Súd považoval za spravodlivé prikázať nehnuteľnosť menšinovej podielovej spoluvlastníčke aj s
prihliadnutím na skutočnosť, že investície jej právnych predchodcov do predmetnej nehnuteľnosti sú
premlčané. V uvedenej súvislosti podotkol, že keď zákon ukladá súdu povinnosť, aby pri každom
zákonnom spôsobe vypriadania podielového spoluvlastníctva prihliadal na veľkosť spoluvlastníckych
podielov,zákonodarcatýmnemienilto,žeprivoľbejednéhozozákonnýchspôsobovvyporiadaniabymal

mať rozhodné slovo väčšinový podielový spoluvlastník a jeho vôli by sa mal prispôsobiť tak menšinový
podielový spoluvlastník, ako aj súd. Súd prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalobkyne
za náhradu vo výške 6/8 ich všeobecnej hodnoty, t.j. 335.250 Eur, pričom žalobkyňa preukázala, že
disponuje finančnými prostriedkami na vyplatenie tejto náhrady, a to zmluvou o úvere uzavretou dňa
7.12.2023 medzi spoločnosťou Poľnohospodárske družstvo v Roštári ako veriteľom a žalobkyňou ako

dlžníčkou, predmetom ktorej je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť finančné prostriedky
v sume 240.000 Eur a zmluvou o úvere uzavretou dňa 7.12.2023 medzi spoločnosťou PD Roštár s.r.o.
ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou, predmetom ktorej je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi
na jeho žiadosť finančné prostriedky v sume 300.000 Eur. Pri určení výšky náhrady za spoluvlastnícky
podiel súd vychádzal zo všeobecnej ceny nehnuteľnosti stanovenej znaleckým posudkom č. XXX/XXXX

znalca J. I. H. zo dňa 8.12.2023 v sume 447.000 Eur, nakoľko je to všeobecná cena predmetnej
nehnuteľnosti v čase jej vyporiadania.

7. Vo vzťahu k širšiemu vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva mal súd za úlohu zistiť, akej povahy
boliinvestícieprávnychpredchodcovžalobkynedopredmetnejnehnuteľnostiaposúdiť,čitietoinvestície

nie sú premlčané. V tej súvislosti bolo potrebné tiež posúdiť, či rozsudok tunajšieho súdu sp. zn.
5C/664/1997 zo dňa 7.6.2001, ktorým bolo určené, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po
právnom predchodcovi žalovaného v 2. rade C. G., má deklaratórnu alebo konštitutívnu povahu, pričom
dospel k záveru, že predmetný rozsudok má deklaratórnu povahu. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia
samotného rozsudku, kde súd v odôvodnení rozsudku na strane 6 uviedol, že „aj keď nedošlo k zápisu

do katastra nehnuteľností, žalobca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Nejde tu o nadobudnutie
vlastníckeho práva v zmysle Občianskeho zákonníka, ale len o obnovenie vlastníckeho práva v zmysle
vyššie uvedeného reštitučného zákona. Teda nezávisle na tom, že doposiaľ nedošlo k povoleniu
vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, žalobca bol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti“.
Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

12Co/197/2001-234 zo dňa 19.10.2001 dňa 20.11.2001. Právni predchodcovia žalobkyne si podanou
žalobou doručenou tunajšiemu súdu 14.11.2003 uplatnili tiež nárok na širšie vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, a žiadali zohľadniť pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctve investície v sume
1.954.345 Sk, čo činí 64.872,36 Eur. Predmetnú nehnuteľnosť nadobudli do výlučného vlastníctva od
Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR kúpnou zmluvou zo dňa 20.1.1997, ktorej

vklad bol povolený 27.1.1997. Nehnuteľnosť bola v dezolátnom stave, a preto na základe stavebného
povolenia Okresného úradu v Rožňave zo dňa 25.6.1998 vykonali komplexnú stavebnú obnovu budovy.
Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 18.1.2000 a nadobudlo právoplatnosť 20.1.2000 (čl. 140). Z
vykonanéhodokazovaniavyplynulo,žeinvestíciedonehnuteľnostibolinevyhnutné,tedaišlooinvestície
na nutnú údržbu alebo opravu spoločnej veci, ktoré boli vykonané bez súhlasu druhého spoluvlastníka. V

tej súvislosti súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/12/2011 zo dňa 27.2.2012,
v zmysle ktorého „Pri vyporiadaní zrušovaného podielového spoluvlastníctva, ktoré súd vyporiadava
podľa § 142 ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, ako vyporiadanie v širšom zmysle na návrh
účastníka, je totiž treba z hľadiska povahy nárokov a ich premlčania rozlišovať medzi nákladmi na nutnúopravu a údržbu veci a nákladmi na opravu a údržbu veci, ktoré neboli nevyhnutné, medzi nákladmi
v bežnej záležitosti a v ostatných záležitostiach (§ 139 Občianskeho zákonníka), medzi nákladmi, s
ktorými spoluvlastníci vyslovili súhlas alebo ktoré boli niektorým spoluvlastníkom vynaložené bez tohto

súhlasu. Treba tiež zisťovať, či za trvania podielového spoluvlastníctva došlo medzi spoluvlastníkmi
k dohode o spôsobe úhrady týchto nákladov, pretože až vtedy by bolo možné správne posúdiť aj
prípadnú námietku premlčania (ktorú žalovaná aj vzniesla) voči takejto pohľadávke. S prihliadnutím
k tomu potom pôjde buď o majetkové právo investujúceho spoluvlastníka uplatňované voči druhému
spoluvlastníkovi podľa § 511 ods. 3, § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, ktoré

sa premlčí v trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pre ktorej počiatok je
rozhodujúca doba vynaloženia nákladov na opravu a údržbu, alebo o právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktoré môže uplatňovať investujúci spoluvlastník už za trvania spoluvlastníckeho vzťahu,
ktoré sa premlčí v dobe podľa § 107 Občianskeho zákonníka v súvislosti s vynaložením nákladov
na opravu alebo údržbu, alebo o právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu vo výške
zhodnotenia podielu druhého spoluvlastníka v súvislosti so zánikom podielového spoluvlastníctva,

ktoré sa premlčí v dvojročnej premlčacej dobe podľa § 107 Občianskeho zákonníka od zániku tohto
spoluvlastníctva.“ Právni predchodcovia žalobkyne J. K. H. a I. H. vo svojej výpovedi na pojednávaní
zo dňa 16.6.2004 potvrdili nevyhnutnosť investícií do predmetnej nehnuteľnosti a aj samotná žalobkyňa
v podaní zo dňa 2.5.2023 (čl. 1095) uviedla, že všetky investície, ktoré boli vynaložené do spoločnej
veci v spoluvlastníctve žalobkyne a žalovanej v 1. rade, boli nevyhnutné na opravu a údržbu veci. Táto

skutočnosť nebola rozporovaná ani žalovanou v 1. rade a žalovaným v 2. rade. Súd sa v tejto otázke
stotožnilajsnámietkamižalovanýchtýkajúcichsaposúdeniainvestíciíznalcomJ.I.H.,ktorývynaložené
investície označil za technické zhodnotenie stavby podľa zákona o dani z príjmov, v zmysle ktorých
právne pojmy technické zhodnotenie, rekonštrukcia, či modernizácia podľa ich legálnej definície zo
zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, má úplne odlišný účel, nepoužiteľný pre potreby prejednávanej

veci. Technické zhodnotenie teda nemožno stotožňovať s investíciami inými ako na nevyhnutnú údržbu
a opravu nehnuteľnosti. V čase vykonávania stavebných prác boli výlučnými vlastníkmi nehnuteľnosti
právni predchodcovia žalobkyne, a preto nebol dôvod žiadať o súhlas s investíciami iného podielového
spoluvlastníka, a to im zakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Aj keď mali vedomosť
o prebiehajúcich súdnych sporoch iniciovaných právnym predchodcom žalovaného v 2. rade C. G.,

pri posúdení premlčania ich nároku titulom bezdôvodného obohatenia je potrebné vychádzať zo
skutočnosti, že o osobe, ktorá sa na ich úkor bezdôvodne obohatila sa mohli dozvedieť najneskôr
právoplatnosťou rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 5C/664/1997 dňa 20.11.2001. Nasledujúci deň im
preto začala plynúť subjektívna premlčacia doba na uplatnenie ich práva. V podanej žalobe doručenej
súdu 14.11.2003 si uplatnili nárok na investície v sume 64.872,36 eur, síce v rámci subjektívnej

premlčacej lehoty, avšak po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť najneskôr odo
dňa nasledujúceho po právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia 21.1.2000 a ktorá uplynula 21.1.2003.
Ďalším podaním zo dňa 9.9.2016 doručeným súdu 13.9.2016 právna predchodkyňa žalobkyne upravila
svoj návrh a žiadala priznať v rámci širšieho vyporiadania nehnuteľnosti sumu 207.300 Eur. Nakoľko
subjektívnapremlčacialehotaplynievrámcilehotyobjektívnej,ustanovenejnatriroky,akskončíplynutie

niektorej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu lehotu. Z uvedeného dôvodu mal súd
za to, že suma investícií v rámci širšieho vyporiadania je premlčaná, a preto žalobu v tejto časti zamietol.

8. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným
v 2. rade tak, že úspešnému žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP
tak, že náhradu trov konania nepriznal žiadnej zo sporových strán, nakoľko ide o osobitný druh konania,
kde obe sporové strany mali záujem na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, každá zo
strán bola v konaní čiastočne úspešná, a preto nie je možné určiť pomer úspechu a neúspechu v konaní.
Súčasne súd zaviazal žalobkyňu a žalovanú v 1. rade na náhradu trov štátu, ktoré vznikli nariadením

znaleckého dokazovania vo veci, ktoré bolo v záujme oboch sporných strán.

9. Proti rozsudku v rozsahu jeho výrokov I., III. až VIII. podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie
z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP a súčasne mala za to, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej – uznesenie

o nepripustení zmeny žaloby zo dňa 19.4.2024 - má vadu, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci
samej. Uviedla, že v súlade s § 139 CSP písomným podaním z 19.4.2024 navrhla, aby súd pripustil
zmenu žaloby: I. Súd určuje, že podielovým spoluvlastníkom s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 6/8
v pomere k celku nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat.územie C. ako pozemok parcelaregistra „C“ č. 221/1 o výmere 276 m2, zastavaná plocha a nádvorie a stavba - budova súp. č. XX,
postavená na predmetnej parcele, nie je žalovaná v 1. rade, ale žalovaný v 2. rade, II. Súd zrušuje
podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného v 2. rade k predmetným nehnuteľnostiam, III. Súd

prikazujepredmetnénehnuteľnostidovýlučnéhovlastníctvažalobkyne,IV.Žalobkyňajepovinnázaplatiť
za ustupujúci podiel vo veľkosti 6/8 v pomere k celku k predmetným nehnuteľnostiam žalovanému
v 2. rade sumu 335.250 Eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, V. Žalovaný v 2. rade
je povinný zaplatiť žalobkyni v rámci širšieho vyporiadania za zhodnotenie nehnuteľností tvoriacich
predmet ich podielového spoluvlastníctva sumu 282.375 Eur v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti

tohto rozsudku a VI. Žalovaná v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne
nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %. Mala za to, že bez autoritatívneho rozhodnutia
súdu určujúceho, že podielovým spoluvlastníkom spoločných nehnuteľností popri žalobkyni je žalovaný
v 2. rade, ktorému nesvedčí zápis v KN, by nebol rozsudok zrušujúci ich podielové spoluvlastníctvo
vykonateľný, a to s ohľadom na § 36a katastrálneho zákona. Uviedla, že vzhľadom na existujúce
pochybnosti o tom, kto je druhým spoluvlastníkom spoločných nehnuteľností, ohľadne ktorých sa

domáha zrušenia spoluvlastníctva, má nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
Súd prvej inštancie zamietol návrh na pripustenie zmeny žaloby uznesením vyhláseným za účasti strán
sporu dňa 19.4.2024 a voči tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné a preto je právoplatné. Potom,
čo vysvetlila, akým spôsobom príslušné ustanovenia CSP upravujú možnosť žalobcu počas konania
meniť žalobu, poukázala na nález ÚS SR sp.zn. I. ÚS 472/2014, ktorý považuje nepripustenie zmeny za

porušenie základného práva účastníka civilného sporu na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Žalobkyňa sa stotožňuje s výrokom
I. v tom, že súd ním zrušil podielové spoluvlastníctvo, avšak podľa nej malo byť spoluvlastníctvo
zrušené vo vzťahu ku skutočnému spoluvlastníkovi, t.j. žalovanému v 2. rade a nie voči žalovanej v 1.
rade. Stotožňuje sa s výrokom III. v tom, že má byť zaviazaná zaplatiť za ustupujúci podiel 6/8 sumu

335.250 Eur, avšak nie žalovanej v 1. rade, ale žalovanému v 2. rade ako skutočnému spoluvlastníkovi
spoločných nehnuteľností. Pre posúdenie vlastníckeho práva žalovaných k druhému spoluvlastníckemu
podielu spoločných nehnuteľností je podstatné vyriešenie prejudiciálnej otázky platnosti kúpnej zmluvy
II. uzavretej medzi žalovaným v 2. rade a žalovanou v 1. rade zo dňa 11.1.2008, ktorej vklad bol
povolený pod č. L. dňa 14.1.2008. S odkazom na odôvodnenia bodov 38. a 41., bod 39. odôvodnenia

zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, a bod 95.odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatujúc, že
zvykonanéhodokazovaniavyplýva,žežalovanýv2.radeakopredávajúciuzavrelsožalovanouv1.rade
ako kupujúcou dve kúpne zmluvy – kúpnu zmluvu I. zo dňa 8.10.2007, ktorej vklad bol Správou katastra
v Rožňave povolený pod č. L. XXX/XX dňa 9.10.2007 a kúpnu zmluvu II. zo dňa 11.1.2008, ktorej bol
vklad povolený pod č. L. dňa 14.1.2008, a že po uzavretí kúpnej zmluvy I. a vklade vlastníckeho práva

žalovanej v 1. rade k spoločným nehnuteľnostiam do KN žalovaný v 2. rade od tejto odstúpil a záznamom
bolo vlastnícke právo opäť zapísané na neho a následne uzavrel so žalovanou v 1. rade kúpnu zmluvu
II., žalobkyňa namieta nezákonnosť odstúpenia žalovaného v 2. rade od kúpnej zmluvy a tým aj jeho
oprávnenie uzavrieť so žalovanou v 1. rade kúpnu zmluvu opätovne. Uviedla, že zmluvná strana môže
od zmluvy odstúpiť iba z dôvodov predpokladaných v zmluve, a ak sa v zmluve nedohodli na možnosti

odstúpenia, jedine z dôvodov vymedzených v OZ, prípadne v osobitnom zákone. Je nevyhnutné,
aby zmluvná strana, ktorá chce prejaviť vôľu smerujúcu k zániku záväzku odstúpením, jednoznačne
vymedzila dôvod, pre ktorý od zmluvy odstupuje s vymedzením konkrétnej zmluvnej povinnosti, ktorá
bola druhou stranou určitým konaním alebo nekonaním porušená. Iba v prípade, že sú splnené tieto
požiadavky, nastanú predpokladané účinky odstúpenia od zmluvy v podobe zániku zmluvného záväzku.

Použitím výkladového pravidla preferencie platnosti právneho úkonu nie je možné doplniť chýbajúce
náležitosti právneho úkonu, ako je dôvod odstúpenia od zmluvy alebo vymedzenie porušenia povinnosti
žalovaným (3Obdo/61/2016). V kúpnej zmluve I. neboli vymienené žiadne dôvody pre odstúpenie od
tejtozmluvy(anidôvodypreodstúpeniepodľa§497OZ).Adoúvahybypretoprichádzaloibaodstúpenie
žalovaného v 2. rade ako predávajúceho od kúpnej zmluvy podľa § 517 ods. 1 OZ. V odstúpení od

zmluvy je však identifikovaný iný dôvod – porušenie predkupného práva vo vzťahu k J. K. H. a I. H. ako
predchodcom žalobkyne – uzavretím kúpnej zmluvy v čase, keď lehoty na využitie predkupného práva
ešte plynuli (výzva na uplatnenie predkupného práva bola J. H. doručená dňa 17.10.2007 a I. H. dňa
22.10.2007,kúpnazmluvabolauzavretádňa7.10.2007).Zvykonanéhodokazovaniapritomnevyplývalo
splnenie dôvodov pre odstúpenie od kúpnej zmluvy predpokladané v § 49 OZ, podľa ktorého účastník,

ktorý uzavrel zmluvu v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, má právo od zmluvy odstúpiť.
V súdnom spore nebol produkovaný dôkaz svedčiaci o tom, že by žalovaný v 2. rade ako pôvodný
predávajúci konal v tiesni a rovnako nebol produkovaný dôkaz o tom, že kúpna zmluva bola uzavretá za
nápadne nevýhodných podmienok. Dôvody uvedené v odstúpení nie sú právne relevantnými dôvodmiumožňujúcimi predávajúcemu zrušiť riadne uzavretú kúpnu zmluvu formou odstúpenia. Súkromné právo
SR spočíva v rovnakých zásadách ako súkromné právo ČR a napriek tomu, že Občiansky zákonník
neobsahuje výslovnú úpravu totožnú s § 3 ods. 2 nového českého Občianskeho zákonníka, právna

teória i súdna prax tieto zásady rešpektujú. Vo vzťahu k posudzovanej veci ide o tieto základné zásady:
c/nikto nesmie utrpieť neoprávnenú ujmu z dôvodu nedostatku veku, dôvodu alebo závislosti svojho
postavenia; ale nikto nemôže bezdôvodne profitovať zo svojej vlastnej neschopnosti na úkor druhých,
d/ prísľub je záväzný a zmluvy sa majú plniť, e/ vlastnícke právo je chránené zákonom a len zákon môže
určiť, ako vlastníctvo vznikne a zanikne, f/ nikomu nemožno odoprieť to, na čo má oprávnene právo.

Konanie žalovaných smerovalo k porušeniu týchto základných zásad. Odstúpenie od kúpnej zmluvy
v posudzovanom prípade je potrebné považovať za protiprávne konanie, ktoré nemá oporu v právnom
predpise ani v predchádzajúcom dojednaní týchto účastníkov právneho vzťahu. Súhlas žalovanej v 1.
rade s odstúpením nemá charakter dohody o odstúpení a jeho teoretický význam spočíva len v tom,
že pokiaľ vlastník zapísaný v KN prejaví vôľu, že odstúpenie od zmluvy o prevode nehnuteľnosti
nenamieta a toto odstúpenie rešpektuje, okresný úrad, odbor katastrálny vykoná zápis pôvodných

vlastníkov záznamom bez potreby súdneho rozhodnutia. Ani v hypotetickom prípade nemožno tento
úkon považovať za platný, nakoľko v prípade, že by žalovaný v 2. rade ako predávajúci bol skutočne
oprávnený zrušiť kúpnu zmluvu spôsobom, ktorý realizoval (odstúpením od kúpnej zmluvy), išlo by
o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ. Odstúpenie od kúpnej zmluvy je nepochybne úkonom,
ktorý bol učinený v snahe zmariť realizáciu predkupného práva právnych predchodcov žalobkyne.

Žalobkyňa z opatrnosti dodala, že pretože na základe kúpnej zmluvy I. nebol podaný návrh na vklad
vlastníckeho práva po tom, ako záznamom bol na základe odstúpenia od tejto kúpnej zmluvy opätovne
zapísaný žalovaný v 2. rade ako vlastník prevádzaného spoluvlastníckeho podielu, platí, že účastníci od
tejto zmluvy odstúpili dňa 8.10.2010 podľa § 47 ods. 2 OZ. Podľa kúpnej zmluvy II. zo dňa 11.1.2008,
ktorej vklad bol povolený pod č. L. dňa 14.1.2008, cena za spoluvlastnícky podiel bola dohodnutá na

sumu6.750000Skamalabyťzaplatenávhotovostipripodpisezmluvykrukámpredávajúcehostým,že
predávajúci svojim podpisom na zmluve potvrdzuje prevzatie kúpnej ceny. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že kúpna cena pri podpise zmluvy a ani po jej podpise predávajúcemu vyplatená nebola.
To zhodne uviedli obaja žalovaní a aj svedok I. F.. Z čestného prehlásenia žalovaného v 2. rade zo
dňa 17.1.2024 a jeho výpovede na pojednávaní dňa 14.2.2024 vyplýva, že kúpna zmluva uzavretá

medzi žalovanou v 1. rade a žalovaným v 2. rade, na základe ktorej došlo ku vkladu vlastníckeho práva
žalovanej v 1. rade do KN, je absolútne neplatná pre obchádzanie zákona a rozpor s dobrými mravmi.
Nakoľko táto obsahovala zámerne nadhodnotenú kúpnu cenu oproti tej, ktorá bola reálne vyplatená, a to
za účelom obídenia zákonného predkupného práva jej právnych predchodcov. Poukazujúc, čo vyplynulo
z výsluchu žalovaného v 2. rade, z čestného vyhlásenia žalovaného v 2. rade zo dňa 17.1.2024,

z výsluchu žalovanej v 1. rade, z výsluchu manžela žalovanej v 1. rade I. C. F. a výsluchu I. M.
N. žalobkyňa vyslovila, že výpovede žalovaných sú vo vzájomnom rozpore a tvrdenia žalovanej v
1. rade o vyplatení celej kúpnej ceny vo výške uvedenej v kúpnej zmluve nie je nijakým spôsobom
hodnoverne preukázané. Uviedla, že žalovaný v 2. rade nemal a nemá dôvod uvádzať nepravdu
o okolnostiach uzavretia kúpnej zmluvy a ani o výške skutočne vyplatenej kúpnej ceny. Takýto dôvod

nevedela identifikovať ani žalovaná v 1. rade. I. N. pri odovzdaní kúpnej ceny nebol a výpoveď svedka
ako manžela žalovanej v 1. rade, ktorý tento obchod dojednal, nemožno považovať za hodnovernú.
Uviedla, že neplatnosť právneho úkonu z dôvodu obchádzania zákona a rozporu s dobrými mravmi
dlhodobo deklarujú najvyššie súdne autority vo svojej rozhodovacej praxi a podporne v tejto súvislosti
poukázala na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Obo 161/2007, sp.zn. 4 Obo 20/2007, sp.zn. 7 ECdo

152/2013, sp.zn. 7Cdo/31/2020 a sp.zn. 6Cdo/82/2022. Žalobkyňa uviedla, že OZ neobsahuje (až na
jednu výnimku) ustanovenie umožňujúce nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe
zmluvy uzavretej s nevlastníkom z dôvodu dobrej viery nadobúdateľa, že predávajúci je vlastníkom veci
a kúpna zmluva je platným právnym úkonom. Už pred uzavretím kúpnej zmluvy I. bolo možné počítať
a po jej uzavretí bolo I. F. zrejmé, že jej právni predchodcovia hodlajú uplatňovať svoje predkupné

právo a pokiaľ hodlal naďalej získať spoluvlastnícky podiel k spoločným nehnuteľnostiam, nemohol v
kúpnej zmluve uviesť skutočne dohodnutú kúpnu cenu (1 700 000,00 Sk), ale táto musela byť v kúpnej
zmluve, ku ktorej sa jej právni predchodcovia mohli prostredníctvom katastra nehnuteľností dostať a
oboznámiť sa s jej obsahom, navýšená. To bol dôvod uvedenia kúpnej ceny v sume 6 750 000,00
Sk v kúpnej zmluve II., aj keď táto kúpna cena nebola ani dohodnutá, ani vyplatená. Vo vzťahu k

výroku V. - zamietnutiu žaloby voči žalovanému v 2. rade - rozsudok podľa žalobkyne vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP), keď
vzhľadom k nesprávnosti vyriešenia prejudiciálnej otázky ohľadne vlastníctva spoluvlastníckeho podielu
spoločných nehnuteľností žalovaným v 2. rade, je nesprávny aj výrok ohľadne zamietnutia žaloby vočižalovanému v 2. rade. Vo vzťahu k širšiemu vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva uviedla, že
súd správne vyhodnotil, že v posudzovanom prípade došlo k investíciám do spoločnej nehnuteľnosti
zo strany právnych predchodcov žalobkyne bez súhlasu druhého spoluvlastníka, ktorý súhlas právni

predchodcovia žalobkyne objektívne nemohli získať, nesprávne však súd vyhodnotil, že investície do
nehnuteľnosti boli nevyhnutné, teda, že išlo o investície na nutnú údržbu alebo opravu spoločnej
veci. Poukazujúc na predložené doklady a znalecký posudok č. XXX/XXXX vypracovaný znalcom
J. I. H. zdôraznila, že stavebné práce realizované jej právnymi predchodcami nemali len charakter
nevyhnutných opráv a údržby. O také práce by sa mohlo jednať v prípade, keby tieto práce spočívali len

vovykonaníopatrenínazabráneniemožnejkolíziespadajúcimikameňmi,zkorúnobvodovýchmúrovby
boli odobraté uvoľnené časti muriva a bola by vykonaná sanácia (konzervácia) poškodených stien, aby
nedochádzalo k ich ďalšej deštrukcii. Akcentovala, že v dôsledku týchto investícií (s odkazom na ich opis
v predmetnom znaleckom posudku) došlo k zhodnoteniu spoločnej nehnuteľnosti – budovy súp. č. XX –
a tým aj k zvýšeniu všeobecnej hodnoty spoluvlastníckeho podielu žalovaného v 2. rade a preto právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia v posudzovanom prípade sa premlčuje v dvojročnej premlčacej dobe

od zániku spoluvlastníctva, ku ktorému dôjde právoplatnosťou tohto rozsudku o jeho zrušení. Vzhľadom
knesprávnostivýrokovvovecisamej,zanesprávnyoznačilaivýrokojejpovinnostinahradiťžalovanému
v 2. rade trovy konania (výrok VI.) majúc za to, že náhrada trov konania jej mala byť priznaná ako
úspešnejstranevspore.Zároveňuviedla,žeajvprípade,žebyiodvolacísúddospelkzáveru,žežaloba
nie je voči žalovanému v 2. rade dôvodná, s ohľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257

CSP, ktoré spočívajú v okolnostiach nadobudnutia vlastníckeho práva k spoločným nehnuteľnostiam
jej právnymi predchodcami (títo nadobudli všetky nehnuteľnosti v 1/1 do svojho spoluvlastníctva na
základe zmluvy s ministerstvom za kúpnu cenu určenú znaleckým posudkom, ktorú riadne zaplatili);
v okolnostiach nadobudnutia vlastníckeho práva k spoločným nehnuteľnostiam žalovaným v 2. rade
(kontroverzným rozsudkom určujúcim, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 6/8 patrí do dedičstva po

jeho právnom predchodcovi bez toho, aby existovalo rozhodnutie o vklade jeho vlastníckeho práva) v
konaní právneho predchodcu žalovaného v 2. rade (ktorý sa ako spoluvlastník o budovu súp. č. XX
nijako nestaral a nechal ju chátrať); v konaní žalovaného v 2. rade (uzavretím kúpnej zmluvy I. porušiac
predkupné právo jej právnych predchodcov, kontroverzné zrušenie tejto kúpnej zmluvy odstúpením
zo strany žalovaného v 2. rade, uzavretie kúpnej zmluvy II., protichodné vyjadrenia žalovaného 2. na

pojednávaní ...) mala za to, že je namieste, aby žalovanému v 2. rade náhrada trov konania priznaná
nebola. Obdobne vo výroku VII. mala za to, že súd, pokiaľ by bol správne rozhodol vo veci samej,
mal priznať právo na náhradu trov konania žalobkyni voči žalovanej v 1. rade. Vo vzťahu k výroku VIII.
namietla nezákonnosť rozhodnutia o jej povinnosti hradiť trovy štátu s ohľadom na prieťahy v konaní,
ktoré mali za následok nepoužiteľnosť znaleckých posudkov J. K. F. č. XX/XXXX zo dňa 30.9.2006, jeho

doplnenie č. XX/XXXX zo dňa 7.5.2007 a ďalej posudkov č. XX/XXXX a jeho doplnenie č. XX/XXXX, keď
trovy štátu tvorí znalečné, s prihliadnutím na potrebu vypracovať súkromný znalecký posudok znalcom
J. I. H. (na náklady žalobkyne), keďže súd je pri vyporiadaní spoluvlastníctva povinný vychádzať zo
všeobecnej hodnoty nehnuteľností v čase vydania rozhodnutia. Na základe uvedeného navrhla, aby
v súlade s ust. § 388 CSP odvolací súd pripustil zmenu žaloby v znení navrhnutom žalobkyňou v

písomnom podaní zo dňa 19.4.2024 a následne napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie, žalobkyni prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanej v 1. rade a
žalovanému v 2. rade a štátu voči žalobkyni právo na náhradu trov konania nepriznal, alternatívne,
pre prípad, že nie sú splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozsudku, navrhla, aby odvolací súd
napadnutýrozsudokvsúladesust.§389CSPzrušilavecvrátilsúduprvejinštancienanovéprejednanie

a rozhodnutie. Žalobkyňa si zároveň uplatnila právo na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Proti rozsudku a to iba proti (VII.) výroku o trovách konania medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade
podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná v 1. rade z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
d) a h) CSP. Vyslovila, že s rozhodnutím súdu o tom, že žalobkyňa a žalovaná v 1. rade nemajú právo

na náhradu trov konania, možno súhlasiť výlučne vo vzťahu k výrokom I.-III. napadnutého rozhodnutia,
teda samotného zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, kde ide o tzv. iudicium duplex,
teda konanie, na výsledku ktorého majú záujem obidve sporové strany, a v ktorom sa náhrada trov
konania okrem osobitných prípadov v zásade nepriznáva. Súd však vo vzťahu k rozhodovaniu o nároku
na náhradu trov konania medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade nevenoval dostatočnú pozornosť

tomu, aké nároky a akým spôsobom si žalobkyňa v priebehu konania uplatňovala. Právni predchodcovia
žalobkyne v podanej žalobe v roku 2003 sa totiž voči žalovanému v 2. rade domáhali nielen zrušenia
a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale si voči nemu uplatňovali aj nárok na zaplatenie sumy
64.872,36 Eur titulom širšieho vyporiadania. Po tom, čo žalovaný v 2. rade previedol svoj spoluvlastníckypodiel na predmetnej nehnuteľnosti na žalovanú v 1. rade, na návrh právnych predchodcov žalobkyne
súd uznesením rozhodol tak, že žalovaný v 2. rade z konania vystúpil a do konania vstúpila na miesto
žalovanejstranyžalovanáv1.rade.Zostranyprávnychpredchodcovžalobkynepritomnedošlokžiadnej

obsahovej zmene ňou uplatňovaných nárokov, teda títo sa ďalej už len voči žalovanej v 1. rade domáhali
nielen zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ale aj zaplatenia peňažnej sumy titulom
širšieho vyporiadania. Následne, opätovne na návrh právnych predchodcov žalobkyne z 2. novembra
2011súduznesenímzo4.novembra2011rozhodolopristúpenížalovanéhov2.radedokonania,pričom
od tohto momentu boli v konaní žalovaní spoločne. Nakoľko právni predchodcovia žalobkyne inak žalobu

žiadnym spôsobom nezmenili, obidvaja boli žalovaní jednak o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva a jednak o zaplatenie 64.872,36 Eur, hoci bolo zrejmé, že ak by aj tieto nároky boli
dôvodné, mohli byť dôvodné len voči jednému zo žalovaných. Žalovaná v 1. rade pritom od počiatku
namietala, že nárok na zaplatenie peňažnej čiastky titulom širšieho vyporiadania sa jej ani nemôže týkať,
nakoľkojevporadíažďalšímpodielovýmspoluvlastníkom.Záver,žeprávnapredchodkyňažalobkynesa
domáhala zaplatenia peňažnej sumy titulom širšieho vyporiadania aj voči žalovanej v 1. rade nesporne

vyplývaajztoho,žetátopodanímz9.9.2016,rozšírilapodanúžalobuvčastiozaplateniepeňažnejsumy
titulom širšieho vyporiadania zo sumy 64.872,36 Eur na sumu 207.300 Eur, pričom v rozšírení žaloby v
žalobnom návrhu medzi navrhovanými výrokmi výslovne uvádza: „Žalovaný v 2. alebo 1. rade je povinný
zaplatiť žalobkyni v rámci širšieho vyporiadania za zhodnotenie nehnuteľnosti 207.300 Eur do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.“ Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že právna predchodkyňa žalobkyne a

ajsamotnážalobkyňavkonaníuplatňovalajednakzrušenieavyporiadaniepodielovéhospoluvlastníctva
ako aj zaplatenie peňažnej sumy titulom širšieho vyporiadania voči obidvom žalovaným súčasne. Súd
túto skutočnosť vo výroku napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k meritu veci správne zohľadnil tým, že
vo výroku IV. uvádza, že žalobu v časti širšieho vyporiadania zamieta a vo výroku V. uvádza, že žalobu
proti žalovanému v 2. rade zamieta, z čoho nepochybne vyplýva, že žaloba v časti širšieho vyporiadania

bola zamietnutá tak vo vzťahu k žalovanému v 2. rade ako aj vo vzťahu k žalovanej v 1. rade. Tieto
závery však relevantným spôsobom nepreniesol do výroku o náhrade trov konania. Vzhľadom k tomu,
že žalovaná v 1. rade mala úplný úspech vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému nároku na zaplatenie
peňažnej sumy 207.300 Eur titulom širšieho vyporiadania, súd bol povinný pri tomto nároku postupovať
podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej v 1. rade priznať úplnú náhradu trov konania voči žalobkyni. Na

základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutom výroku VII. zmenil
tak, že vo vzťahu k výroku I. – III. sa žalobkyni a žalovanej v 1. rade právo na náhradu trov konania
nepriznáva a vo vzťahu k výroku IV. sa žalovanej v 1. rade priznáva právo na náhradu trov konania voči
žalobkyni v rozsahu 100 %.“

11. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne vyslovila nesúhlas s tvrdením žalobkyne, že
súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu tým, že nepripustil zmenu žaloby, ktorú navrhovala.
Zdôraznila, že účastníkom konania okrem žalobkyne a žalovanej v 1. rade je stále aj žalovaný v 2. rade,
teda všetky osoby, na ktoré by sa mohol výrok o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
k nehnuteľnostiam vzťahovať, a to bez ohľadu na to, či by bolo podielové spoluvlastníctvo zrušené

medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade alebo medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade. Rozsudok
by bol záväzný pre žalovanú v 1. rade aj v situácii, ak by súd rozhodol o zrušení spoluvlastníctva
medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade, a teda v konečnom dôsledku žalobkyňa ani nemá za
daného stavu naliehavý právny záujem na tom, aby súd autoritatívnym výrokom určil, že žalovaná v 1.
rade nie je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Vzhľadom však k tomu, že súd

rozhodol, že podielové spoluvlastníctvo sa zrušuje medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade, pre účely
rozhodnutia vo veci samej je irelevantné, že zmena žaloby žalobkyne nebola pripustená. Odhliadnuc od
uvedeného podotkla, že správanie žalobkyne spočívajúce v predložení zmeny žaloby po 16-tich rokoch
od rozhodujúcich skutočností až v záverečnej reči, možno považovať za výlučne obštrukčné, smerujúce
k umelému predlžovaniu konania, pričom takéto konanie v zmysle základných princípov CSP nepožíva

právnu ochranu. Súd preto správne uplatnenú zmenu žaloby nepripustil aj z dôvodu hospodárnosti
konania. Za absurdný považovala aj návrh žalobkyne, aby zmenu žaloby pripustil odvolací súd, keďže
v zmysle § 371 CSP zmena žaloby v odvolacom konaní nie je prípustná. K údajnej nezákonnosti
odstúpenia od kúpnej zmluvy I. a nemožnosti opätovného uzatvorenia kúpnej zmluvy II. poukázala,
že k uvedenému podal výklad odvolací súd v zrušujúcom uznesení sp.zn. 6Co/100/2020 z 22. júna

2021, na závery ktorého poukázala. Dodala, že z Notárskej zápisnice O. X/XXXX, O. XXX/XXXX z
8.1.2008 spísanej na notárskom úrade I. P. P. v A. vyplýva, že v daný deň sa pred notára dostavili
žalovaný v 2. rade a žalovaná v 1. rade. Žalovaný v 2. rade v zápisnici vyhlásil, že v zmysle priloženej
listiny odstupuje od kúpnej zmluvy zo dňa 8.10.2007 a zároveň žalovaná v 1. rade vyhlásila, že vzmysle predmetnej listiny súhlasí s odstúpením od kúpnej zmluvy zo dňa 8.10.2007. Záverom Notárskej
zápisnice je uvedené, že účastníci si ju prečítali, schválili a na znak súhlasu vlastnoručne podpísali. So
žalobkyňou pritom súhlasí len v tom smere, že odstúpenie od zmluvy ako jednostranný právny úkon

možno realizovať výlučne z dôvodov uvedených v zákone alebo dohodnutých v zmluve. Nesúhlasí
však s tvrdením žalobkyne, že jej súhlas s odstúpením nemá charakter „dohody o odstúpení“, ale má
teoretický zmysel len vo vzťahu k spätnému zápisu pôvodných vlastníkov v katastri. V tej súvislosti
uviedla, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že vôľa žalovaných smerovala k zrušeniu
kúpnej zmluvy I. s účinkami ex tunc a takto je ich vôľa jasným spôsobom zachytená aj v samotnej

Notárskej zápisnici. Samotný prejav vôle žalovaného v 2. rade slovne vyjadrený ako odstúpenie od
zmluvy (aj vzhľadom k tomu, že jednostranný právny úkon neprichádzal pre absenciu zákonných
alebo zmluvných dôvodov do úvahy) predstavoval návrh na uzavretie dohody o odstúpení adresovaný
žalovanej v 1. rade, pričom s týmto návrhom prejavila bezvýhradný súhlas, na základe čoho došlo k
uzatvoreniu dohody o odstúpení. K predmetnému záveru nepochybne dospel aj odvolací súd, ktorý v
zrušujúcom uznesení konštatoval, že žalovaní od kúpnej zmluvy I. odstúpili, teda konštatoval existenciu

dohody o odstúpení (a nie jednostranné odstúpenie žalovaným v 2. rade). Žiadne ustanovenie právneho
predpisu pritom žalovaným nebránilo takúto dohodu uzatvoriť. Zároveň dodala, že žalobkyňa, resp. jej
právni predchodcovia, od doby, kedy žalovaní odstúpili od kúpnej zmluvy I., t. j. od 8.1.2008 až do
podania odvolania 8.7.2024, teda počas obdobia 16 a pol roka, nikdy nenamietala/i skutkový záver,
že žalovaní od kúpnej zmluvy I. odstúpili, teda nikdy nenamietala, že by spoločná vôľa žalovaných

realizovaná vo forme dohody o odstúpení nebola daná, resp. bola iná, ako spoločne smerujúca k
zrušeniu kúpnej zmluvy I. od počiatku a preto v zmysle § 151 ods. 1 CSP uvedené predstavuje nespornú
skutočnosť. Ani v prípade, že od kúpnej zmluvy I. neodstúpili žalovaní na základe spoločného právneho
úkonu, ale išlo o odstúpenie realizované jednostranným právnym úkonom žalovaného v 2. rade a takýto
jednostranný úkon by bol neplatný (čo žalovaná zásadne odmieta), mala za to, že by to nemohlo vo veci

privodiťinýzáverotom,ktoréosobysúaktuálnespoluvlastníkmipredmetnejnehnuteľnosti,atedamedzi
ktorými osobami sa podielové spoluvlastníctvom zrušuje. Právna predchodkyňa žalobkyne a následne aj
samotná žalobkyňa v konaní tvrdila, že si voči obom žalovaným uplatnila námietku relatívnej neplatnosti
(v zmysle § 40a OZ) kúpnej zmluvy I. z 8.10.2007, v dôsledku čoho sa táto stala absolútne neplatným
právnym úkonom. Toto svoje tvrdenie však v konaní nepreukázala, a konajúce súdy považovali kúpnu

zmluvu I. za platnú, od ktorej žalovaní následne platne odstúpili. Právna predchodkyňa žalobkyne, hoci
aktuálne tvrdí, že odstúpenie od kúpnej zmluvy I. bolo neplatné, si relatívnu neplatnosť tejto kúpnej
zmluvy voči žalovanému v 2. rade neuplatnila v zákonnej 3-ročnej premlčacej dobe. Túto vzniesla až na
pojednávaní konanom 27.10.2010 (a aj to len voči kúpnej zmluve II. a nie voči kúpnej zmluve I.), teda po
uplynutí viac ako troch rokov od uzatvorenia kúpnej zmluvy I. a vkladu vlastníckeho práva na jej podklade

(9.10.2007), nehovoriac už o tom, že v danom čase žalovaný v 2. rade ani nebol účastníkom konania,
nakoľko o jeho vstupe (po tom, čo z konania vystúpil na návrh právnych predchodcov žalobkyne v máji
2008) rozhodol súd až uznesením zo 4.11.2011. Teda aj za predpokladu, ak by sa malo na odstúpenie
z 8.1.2008 nahliadať ako na neplatné, nespôsobujúce zánik kúpnej zmluvy I., táto by predstavovala
nadobúdací titul žalovanej v 1. rade k spoluvlastníckemu podielu na predmetných nehnuteľnostiach,

odôvodňujúci záver o tom, že spoluvlastníctvo sa zrušuje a vyporiadava medzi žalobkyňou a žalovanou
v 1. rade. K námietke žalobkyne, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanou v 1. rade a žalovaným v 2.
rade, na základe ktorej došlo k vkladu vlastníckeho práva žalovanej v 1. rade do katastra nehnuteľností
je absolútne neplatná pre obchádzanie zákona a rozpor s dobrými mravmi, nakoľko táto obsahovala
zámerne nadhodnotenú kúpnu cenu oproti tej, ktorá bola reálne vyplatená (t.j. že žalovanému v 2. rade

bolo údajne vyplatených asi 1.700.000 Sk a nie podľa kúpnych zmlúv dojednaná kúpna cena 6.750.000
Sk),atozaúčelomobídeniazákonnéhopredkupnéhoprávaprávnychpredchodcovžalobkyne,vyslovila,
že uvedené žalobkyňou tvrdené skutočnosti a závery z vykonaného dokazovania nevyplývajú, čo v
podstate potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. V tej súvislosti zároveň poukázala na
základný princíp výkladu zmlúv spočívajúci v priorite výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred

takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady a teda pokiaľ v konaní
nebol preukázaný opak, právny úkon sa považuje za platný. Odhliadnuc od uvedeného dodala, že zo
strany žalobkyne ide v tomto smere o zjavné nepochopenie rozloženia dôkazného bremena. Vzhľadom k
tomu,žežalobkyňanamietaneplatnosťkúpnejzmluvyzdôvoduodlišnéhodojednaniaokúpnejcene,nie
na žalovanej v 1. rade ležalo dôkazné bremeno preukázať, že došlo k zaplateniu kúpnej ceny vo výške

uvedenej v kúpnej zmluve, ale práve na žalobkyni, ktorá sa týmito tvrdeniami snaží vyvodiť pre seba
priaznivejšie dôsledky, leží dôkazné bremeno preukázať, že medzi žalovanými bola dohoda o inej kúpnej
cene ako bola kúpna cena uvedená v kúpnej zmluve. Žalobkyňa však túto skutočnosť nepreukázala.
So žalobkyňou možno čiastočne súhlasiť len v tom smere, že výpovede žalovaných sú vo vzájomnomrozpore. Jediným dôkazom, ktorý by mohol preukazovať dohodu o nižšej kúpnej cene ako bola kúpna
cena uvedená v kúpnej zmluve, bola výpoveď samotného žalovaného v 2. rade. Tu je však potrebné
uviesť, že jednak jeho rozporné čestné vyhlásenia, v ktorých s odstupom dvoch dní čestne prehlasoval

diametrálne odlišné skutočnosti, ako aj jeho následný výsluch, v ktorom vyhlásil, že obidve tieto čestné
prehlásenia sú pravdivé a zároveň viackrát poukázal na to, že si skutočnosti spred 16-tich rokov vôbec
nepamätá, pôsobia nevierohodne, a je nepochybné, že len na základe tohto sporného dôkazu nemožno
dospieť k spoľahlivému záveru o tom, že skutočná kúpna cena bola podstatne nižšia ako kúpna cena
uvedená v kúpnej zmluve a z tohto dôvodu k záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy pre obchádzanie

zákona, resp. rozpor s dobrými mravmi. Naproti tomu, nielen žalovaná v 1. rade, ale aj svedok I. F.
pomerne podrobne a jednoznačne podpísali priebeh uzatvárania jednotlivých kúpnych zmlúv a uviedli,
žekúpnacena6.750.000Skdojednanávkúpnejzmluvebolazaplatenážalovanémuv2.radevhotovosti
po podpise zmluvy. Táto skutočnosť bola navyše podporená aj výpisom z účtu spoločnosti žalovanej
v 1. rade, z ktorého bola v daný deň vybratá v hotovosti suma 7.250.000 Sk a rovnako aj výpoveďou
svedka I. N., ktorý potvrdil, že došlo k úhrade kúpnej ceny, pričom táto bola uhradená vo výške v akej

bola uvedená v kúpnej zmluve (I. N. v rámci svojej výpovede uviedol len to, že nebol pri podpise kúpnej
zmluvy, avšak neuviedol to, že nebol prítomný pri odovzdávaní peňazí, ktoré sa uskutočnilo po podpise
kúpnej zmluvy). Nielenže teda žalobkyňa nepreukázala, že došlo k dohode o inej kúpnej cene ako kúpnej
cene uvedenej v kúpnej zmluve, ale žalovaná v 1. rade, hoci na nej ani neležalo dôkazné bremeno,
vykonaným dokazovaním preukázala, že kúpna cena bola uhradená žalovanému v 2. rade vo výške, v

akej bola uvedená v kúpnej zmluve. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne týkajúcim sa širšieho
vyporiadania podielového spoluvlastníctva uviedla, že bez ohľadu na to, medzi ktorými osobami by sa
malo zrušiť podielové spoluvlastníctvo (teda či už medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade alebo medzi
žalobkyňou a žalovaným v 2. rade), žaloba v časti o širšie vyporiadanie voči jej osobe nie je dôvodná
a to z dôvodu, že spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti nadobudla od žalovaného v 2.

rade až v roku 2008, a teda žalobkyňa nebola oprávnená náhradu za zhodnotenie spoluvlastníckeho
podielu požadovať od nej, keďže toto právo má len voči konkrétnemu spoluvlastníkovi danému v
čase vynaloženia investícií. V tej súvislosti poukázala na rozsudok NS ČR sp. zn. 22 Cdo 599/99
a vyslovila, že tento nárok, ak by bol vôbec daný, si žalobkyňa mohla uplatňovať jedine od žalovaného
v 2. rade, a to v dvojročnej premlčacej dobe od zániku spoluvlastníckeho vzťahu medzi žalobkyňou

a žalovaným v 2. rade, teda od prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovaného v 2. rade na žalovanú
v 1. rade. Dodala zároveň, že správne súd aj vyhodnotil investície vynaložené právnymi predchodcami
žalobkyne ako investície na nutnú údržbu a opravu spoločnej veci, keď poukázal na to, že právni
predchodcovia žalobkyne J. K. H. a I. H. na pojednávaní 16.6.2004 potvrdili nevyhnutnosť investícií do
nehnuteľnosti a zároveň samotná žalobkyňa v podaní z 2.5.2023 uviedla, že všetky investície, ktoré boli

vynaložené do spoločnej veci, boli nevyhnutné na opravu a údržbu veci, čo bolo potrebné považovať
minimálnezanespornéskutkovétvrdenia,resp.vprípadevýpovedíprávnychpredchodcovžalobkyneza
rozhodujúce dôkazy. Navyše doplnila, že z viacerých predložených listinných dôkazov vyplýva, že právni
predchodcoviažalobkyneboliopakovanevyzývanínaodstráneniehavarijnéhostavunehnuteľnosti,teda
je nepochybné, že investíciami právnych predchodcov žalobkyne sa odstraňoval stav bezprostrednej

hrozby zániku nehnuteľnosti, a aj zo samotného znaleckého posudku č. XXX/XXXX je nepochybné,
že absolútna väčšina týchto prác bola „záchranného“ charakteru, teda prácami nevyhnutnými na
zachovanie nehnuteľnosti. Stotožnila sa aj so závermi súdu, že pojem technické zhodnotenie podľa
zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov má úplne odlišný účel, absolútne nepoužiteľný pre potreby
prejednávanej veci. Technické zhodnotenie totiž nemožno stotožňovať s investíciami inými ako na

nevyhnutnú údržbu a opravu nehnuteľnosti. Mala teda za to, že z vykonaného dokazovania ani nemohol
vyplynúť iný záver ako ten, že všetky investície vynaložené právnymi predchodcami žalobkyne na
nehnuteľnosť boli investíciami na nutnú údržbu a opravy, a že tieto si žalobkyňa mohla uplatňovať len
voči žalovanému v 2. rade v rámci príslušnej premlčacej doby.

12. Žalovaný v 2. rade k odvolaniu žalobkyne podal vyjadrenie s identickým obsahom ako žalovaná
v 1. rade. Naviac dodal, že trvá na tom, že na žalovanú v 1. rade platne previedol spoluvlastnícky
podiel na predmetnej nehnuteľnosti, čo bolo aj jeho reálnym zámerom, nakoľko už v danom čase ho
extrémne zaťažovali spory iniciované právnymi predchodcami žalobkyne. Nevidí preto žiadny relevantný
dôvod na to, aby sa zrušovalo a vyporiadavalo podielové spoluvlastníctvo medzi žalobkyňou a ním,

nakoľko už viac ako 16 rokov nie je spoluvlastníkom tejto nehnuteľnosti. K premlčaniu žalobkyňou
uplatňovaného nároku v rámci širšieho vyporiadania uviedol, že s touto otázkou sa súd právne
perfektným spôsobom vyporiadal, keď podstatné pre posúdenie premlčania práva na náhradu investícií
na nutnú údržbu a opravu bolo z časového hľadiska to, že právni predchodcovia žalobkyne vynaložilitieto náklady najneskôr do 18.1.2000 (dátum vydania kolaudačného rozhodnutia), on sa stal podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností na základe rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť 20. novembra 2001
(hoci jeho účinky boli len deklaratórne) a žaloba právnych predchodcov žalobkyne vrátane nárokov

súvisiacich so širším vyporiadaním bola podaná 14. novembra 2003. Keďže právnym predchodcom
žalobkyne začala plynúť objektívna premlčacia doba najneskôr nasledujúci deň po vydaní kolaudačného
rozhodnutia, pričom išlo o trojročnú objektívnu premlčaciu dobu (nebolo u neho preukázané úmyselné
bezdôvodnéobohatenie),tátouplynulaprávnympredchodcomžalobkyne19.júla2003,tedažalobabola
podaná po uplynutí premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia. A aj keby uvedené neplatilo,

resp. aj v prípade, ak by mali investície právnych predchodcov žalobkyne inú povahu ako investície
na nutnú údržbu a opravy (čo však v zásade odmieta), právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
mohlo vzniknúť najneskôr momentom prevodu vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na
nehnuteľnosti z neho na žalovanú v 1. rade, a to na základe kúpnej zmluvy II, kde došlo k vkladu
vlastníckeho práva v prospech žalovanej v 1. rade dňa 14.1.2008 (poukazujúc pritom na Rozsudok
NS ČR sp. zn. 22 Cdo 599/99 z 21.6.2001), pretože právni predchodcovia žalobkyne už v tomto

čase museli mať riadnu vedomosť o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie (a to momentom zániku
spoluvlastníctvamedzinimiažalovanýmv2.rade)aktosanaichúkorobohatil(žalovanýv2.rade),teda
už samotným prevodom spoluvlastníckeho podielu na začiatku roku 2008 začala právnym predchodcom
žalobkyne plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia voči žalovanému v 2. rade. Následne však súd na návrh právnych predchodcov žalobkyne

uznesením zo 16.5.2008 rozhodol o vystúpení žalovaného v 2. rade z konania, teda tento nárok v rámci
širšieho vyporiadania podielového spoluvlastníctva prestal byť voči žalovanému v 2. rade uplatňovaný.
Právna predchodkyňa žalobkyne prostredníctvom svojho právneho zástupcu potom až na pojednávaní
konanom dňa 27.10.2010 rozšírila žalobu aj o žalovaného v 2. rade, pričom súd uznesením zo 4.11.2011
pripustil, aby do konania vstúpil žalovaný v 2. rade. Z uvedeného je zrejmé, že od prevodu podielu

žalovaným v 2. rade na žalovanú v 1. rade, konkrétne od 14.1.2008 do 27.10.2010 (hoci bol žalovaný
v 2. rade účastníkom konania ešte do 16.5.2008, z konania na návrh právnych predchodcov žalobkyne
vystúpil, teda v začatom konaní voči nemu nebolo právnymi predchodcami žalobkyne pokračované
riadne, a teda je potrebné zohľadňovať celé obdobie od 14.1.2008 minimálne do 27.10.2010), teda
počas obdobia viac ako dvoch rokov, nebol voči žalovanému v 2. rade nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia uplatnený, čo má za následok, že ak by bol tento nárok aj daný, je potrebné považovať ho
za premlčaný, keďže nebol uplatnený riadne a včas. K námietkam žalobkyne týkajúcim sa priznania
mu náhrady trov konania voči žalobkyni a k dôvodom, uvádzaným žalobkyňou, prečo by mu náhrada
trov konania nemala byť priznaná (aj pre prípad jeho úspechu v spore) uviedol, že tieto nie sú dané,
resp. nepredstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa. K nim osobitne uviedol a to pokiaľ ide o okolnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalobkyne (kúpna zmluva
zo dňa 20. januára 1997 uzatvorená s vtedajším Ministerstvom pre správu a privatizáciu národného
majetkuSR),ženenamietaspôsobnadobudnutiavlastníckehopráva,amázato,žeišlooobvyklýprávny
vzťah. Výlučne na vrub právnych predchodcov žalobkyne, resp. samotnej žalobkyne však možno pričítať
ich nečinnosť, resp. neuplatnenie si zodpovedajúcich nárokov voči predávajúcemu - Ministerstvu pre

správuaprivatizáciunárodnéhomajetkuSR,súvisiacichstým,ženenadobudlipredmetprevodutak,ako
bol definovaný v kúpnej zmluve (odstúpenie od zmluvy, nárok na náhradu škody a ďalšie). Ak totiž právni
predchodcovia žalobkyne nevyužili dostupné právne prostriedky voči zodpovednej osobe, táto okolnosť
nemôže byť pričítaná na vrub žalovaného, resp. žalobkyňa sa na ňu nemôže odvolávať ako na dôvod
hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci nepriznanie náhrady trov konania úspešnej sporovej strane.

Pokiaľ ide o spôsob nadobudnutia jeho vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu na predmetnej
nehnuteľnosti,ktomutodošlonazákladeprávoplatnéhosúdnehorozhodnutia,uktoréhosúdkonštatoval
deklaratórnu povahu. Právoplatné súdne rozhodnutie žalobkyňa nemá právny nárok spochybňovať,
nakoľko sa jedná o nevyvrátiteľnú domnienku právnej správnosti a nespochybniteľnosti. Boli to práve
právni predchodcovia žalobkyne, ktorí boli v rozhodnom čase účastníkmi tohto súdneho konania a ktorí

v konaní neboli so svojou procesnou obranou úspešní, pričom následne mohli na prípadnú nápravu
využiť mimoriadne opravné prostriedky. Právni predchodcovia žalobkyne však namiesto toho, aby si
svoje práva uplatňovali voči zodpovednému subjektu Ministerstvu pre správu a privatizáciu národného
majetku SR, v tomto súdnom konaní tvrdili, že spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti nebolo možné
v zmysle reštitučných predpisov vydať preto, lebo došlo k vzniku novej veci, čo bola v konečnom

dôsledku úplne absurdná procesná obrana. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že jeho právny predchodca
sa o nehnuteľnosť nijako nestaral, ide o absurdný a fiktívny dôvod, nakoľko sa o tieto starať ani
nemohol. Rozsudok Okresného súdu Rožňava, ktorým určil, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
jeho právnom predchodcovi C. G., nadobudol právoplatnosť až 20.11.2001, teda dávno po tom, čoboli právnymi predchodcami žalobkyne vynaložené investície na nutnú údržbu a opravy spoločnej veci.
Nehovoriac už o tom, že napriek tomu, že nadobudol vlastnícke právo na základe súdneho rozhodnutia
právoplatného 20.11.2001, právni predchodcovia žalovaného (zrejme žalobkyne – pozn. odvolacieho

súdu) sa dlhé roky správali ako samostatní vlastníci nehnuteľností a z týchto (z ich prenájmu) brali
úžitky, ktoré ich nezákonné konanie je príčinou iného konania vedeného žalovanou v 1. rade (ktorej
boli tieto pohľadávky žalovaného v 2. rade za rozhodné obdobie, kedy bol spoluvlastníkom, postúpené)
proti žalobkyni, ktoré konanie je vedené pred Okresným súdom Rožňava, pričom aktuálne je prerušené
do právoplatného skončenia tohto konania. Napokon, čo sa ostatných údajných okolností hodných

osobitného zreteľa (konanie žalovaného spočívajúce v uzavretí kúpnej zmluvy I. porušiac predkupné
právo právnych predchodcov žalobkyne, kontroverzné zrušenie tejto kúpnej zmluvy odstúpením zo
stranyžalovaného,uzavretiekúpnejzmluvyII.,protichodnévyjadreniažalovanéhonapojednávaní)týka,
uviedol, že právni predchodcovia žalobkyne jednak si nikdy neuplatnili predkupné právo, hoci im bola
ponukapredkupnéhoprávariadnedoručená,ajednak,preprípad,žebydohodaoodstúpeníz8.januára
2008 bola neplatná (s čím zásadne nesúhlasí) a kúpna zmluva I. ostala v platnosti, námietku relatívnej

neplatnosti právna predchodkyňa žalobkyne svojou nedbalosťou nevzniesla v trojročnej premlčacej
dobe. Pokiaľ teda sporová strana nevyužíva dostupné právne prostriedky v zákonom stanovených
lehotách a teda touto svojou nedbalosťou si zaviní v súdnom konaní negatívne rozhodnutie, potom ide
o okolnosti odôvodňujúce práveže priznanie náhrady trov úspešnej sporovej strane, a nie o okolnosti
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by náhrada trov konania úspešnej sporovej strane nemala byť

priznaná. Súd podľa neho preto správne rozhodol, že voči žalobkyni mu patrí právo na náhradu trov
konania v celom rozsahu, pričom v konaní nebola preukázaná existencia žiadnych dôvodov hodných
osobitného zreteľa, pre ktoré by mu táto náhrada trov konania nemala byť priznaná. Na základe
uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby mu priznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania proti žalobkyni.

13. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovanej v 1. rade pokiaľ táto namietla nemožnosť zmeny žaloby v
odvolacom konaní, zdôraznila, že návrh na zmenu žaloby podala ešte pred súdom prvej inštancie, nie v
odvolacom konaní. K argumentácii žalovanej v 1. rade, že medzi žalovanými došlo k uzavretiu „dohody
o odstúpení“ ako dvojstranného právneho úkonu uviedla, že právny poriadok SR nepozná „dohodu o

odstúpení“. Účastníci zmluvného vzťahu síce môžu uzavrieť aj zmluvu, ktorá nie je pomenovaná, ale
v prípade prevodu nehnuteľností prichádzajú do úvahy v zásade len dve alternatívy, ktoré nemožno
navzájom zamieňať. Je ňou odstúpenie od uzavretej zmluvy ako jednostranný adresovaný právny úkon,
ktorý má účinky v okamihu, keď sa dostane do dispozičnej sféry druhého účastníka, pričom tieto účinky
sútakobligačné,akoajvecno-právne.NazákladeodstúpeniaodzmluvyOkresnýúradodborkatastrálny

vykoná zmenu v katastri nehnuteľností záznamom, pričom súhlas druhej zmluvnej strany je podkladom
pre vykonanie takéhoto záznamu. Bez existencie súhlasu druhej zmluvnej strany s odstúpením okresný
úrad musí druhého účastníka zmluvného vzťahu upovedomiť o existencii odstúpenia a vyzvať ho na
podanie žaloby s tým, že v prípade nepodania žaloby v určenej lehote záznam vykoná a zapíše
odstúpivšiehoúčastníkazmluvnéhovzťahuakovlastníkadokatastra.Aďalejdohodaospätnomprevode

vlastníckeho práva, ktorá má charakter dvojstranného právneho úkonu a do katastra nehnuteľností
sa zapisuje na základe rozhodnutia o povolení vkladu. Tento spätný prevod možno dojednať ako
odplatný, v takom prípade ide o kúpnu zmluvu alebo bezodplatný a v takom prípade o darovaciu zmluvu,
medzi tými istými účastníkmi, ktorá sa týka tých istých nehnuteľností. Takáto zmluva má obligačno-
právne účinky a vecno-právne účinky nadobudne až rozhodnutím o vklade. Žalovaní mali záujem zhojiť

nedostatok prvej kúpnej zmluvy, spôsobujúci jej neplatnosť, spočívajúci v tom, že kúpna zmluva bola
medzi nimi uzavretá skôr, než právnym predchodcom žalobkyne uplynula zákonná lehota na využitie
ich predkupného práva. Preto, v snahe zhojiť tento nedostatok, žalovaný v 2. rade podpísal vopred
pripravený text, ktorým od kúpnej zmluvy odstúpil. Nestotožnila sa ani s argumentáciou žalovanej v 1.
rade, ktorou spochybňuje uplatnenie námietky relatívnej neplatnosti z dôvodu neunesenia dôkazného

bremena o doručení dovolania sa relatívnej neplatnosti. K uvedenému uviedla, že dovolanie sa relatívnej
neplatnosti je jednostranným právnym úkonom, ktorý nadobudne právne účinky, keď sa dostane do
dispozičnejsféryadresáta(obochúčastníkovkúpnejzmluvy).Niejepotrebné,abysaadresátsobsahom
poštovej zásielky skutočne aj oboznámil. Podporne k tomu poukázala na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 403/2010. Dôvodná podľa žalobkyne nie je ani námietka žalovanej v 1. rade, že dovolanie sa

relatívnej neplatnosti prvej kúpnej zmluvy bolo zo strany právnej predchodkyne žalobkyne realizované
po uplynutí trojročnej premlčacej doby, lebo ju vzniesla prvýkrát na súde až na pojednávaní 27.10.2010.
V tej súvislosti dôvodila, že v prípade dovolania sa tzv. relatívnej neplatnosti zákon vykonanie práva
na súde nevyžaduje; tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa môže oprávnená osoba v zmysleustanovenia § 40a OZ dovolať nielen žalobou (vzájomnou žalobou) podanou na súde alebo námietkou
v rámci svojej obrany proti uplatnenému právu v konaní pred súdom, ale aj „mimosúdne“. Účinky tzv.
relatívnej neplatnosti nastávajú dôjdením prejavu vôle ostatným (všetkým) účastníkom právneho úkonu,

a preto právo bolo vykonané z hľadiska ustanovenia § 100 ods. 1 prvá veta OZ vždy aj vtedy, ak
bolo dovolanie sa relatívnej neplatnosti urobené len „mimosúdne“. Vo vzťahu ku prvej kúpnej zmluve z
opatrnosti dodala, že keďže na základe nej nebol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva po tom,
ako záznamom bol na základe odstúpenia od tejto kúpnej zmluvy opätovne zapísaný žalovaný v 2.
rade ako vlastník prevádzaného spoluvlastníckeho podielu, platí, že účastníci od tejto zmluvy odstúpili

dňa 8.10.2010, a to podľa ust. § 47 ods. 2 OZ. Nedôvodná je aj námietka žalovanej v 1. rade, že
žalobkyňa (resp. jej právna predchodkyňa) nevyužila zákonné predkupné právo. Z čestného vyhlásenia
zo dňa 17.1.2024 podpísaného žalovaným v 2. rade a spísaného M. M. vyplýva, že žalovaný v 2.
rade pánovi H. neponúkal na predaj tú budovu, ani pani H., ani tým nikoho nepoveril, aby to zaňho
urobil. Pokiaľ bola právnym predchodcom žalobkyne doručená ponuka na využitie predkupného práva,
nešlo o ponuku urobenú žalovaným v 2. rade. V ďalšom zotrvala na svojej námietke vo vzťahu ku

prvej kúpnej zmluve tvrdiac, že táto bola uzavretá skôr, než právnym predchodcom žalobkyne uplynula
lehota na využitie ich predkupného práva. A zotrvala aj na svojej námietke absolútnej neplatnosti druhej
kúpnej zmluvy z dôvodu obchádzania zákona a pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko táto obsahovala
zámerne nadhodnotenú kúpnu cenu oproti tej, ktorá bola reálne vyplatená, a to za účelom obídenia
zákonného predkupného práva právnych predchodcov žalobkyne. Vo vzťahu k vyporiadaniu v širšom

slova zmysle zopakovala svoju argumentáciu, že v dôsledku investícií vynaložených do predmetnej
nehnuteľnosti došlo k jej zhodnoteniu a tým aj zvýšeniu hodnoty spoluvlastníckeho podielu druhého
spoluvlastníka, ktorý fakt vyplýva z porovnania cien budovy podľa znaleckého posudku urobeného pred
jej nadobudnutím právnymi predchodcami žalobkyne a zo znaleckého posudku J. H.. Keďže súhlas
druhého spoluvlastníka s investíciami do nehnuteľnosti nebolo možné spravodlivo požadovať (uvedené

nerozporuje ani žalovaná v 1. rade), dôvodila, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z
dôvodu zhodnotenia investíciami, v ktorom prípade je premlčacia doba dvojročná a začína plynúť od
zrušenia podielového spoluvlastníctva. Podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaného v 2. rade
trvá a k jeho zrušeniu dôjde až právoplatnosťou rozhodnutia súdu v tomto konaní. Premlčacia doba
pre uplatnenie nároku na vyporiadanie v širšom slova zmysle jej teda ešte vôbec nezačala plynúť a má

na neho právo, pričom výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného v 2. rade preukázala znaleckým
posudkom. Ohľadne odvolaním žalovanou v 1. rade napadnutého VII. výroku rozsudku (podľa ktorého
vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade žiadna zo strán nemá nárok na náhradu) uviedla, že
sa stotožňuje s argumentáciou súdu ohľadne dôvodov, pre ktoré nemožno žalovanej v 1. rade náhradu
trov konania voči žalobkyni priznať. Žalovaná v 1. rade ani v odvolaní a ani vo vyjadrení neuviedla právne

relevantné dôvody, pre ktoré by si mohla nárokovať priznanie náhrady trov konania. Námietka, že až po
16-tich rokoch prišla s argumentáciou, že skutočná kúpna cena bola dojednaná odlišne (v nižšej sume),
než je uvedená v písomnej vyhotovenej kúpnej zmluve, neobstojí, pretože túto námietku vzniesla, keď
získala dôkazy o tom, že jej podozrenie z obchádzania zákona je dôvodné.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania žalobkyne a žalovanej v 1.
rade ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z
§ 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že podané odvolania
nie sú dôvodné.

15. Odvolanie žalobkyne smeruje proti I., III. – VIII. výroku napadnutého rozsudku a žalovaná v 1.
rade odvolaním napadla VII. výrok. Hoci žiadna zo strán sporu nepodala odvolanie (aj) proti výroku
II., vzhľadom na predmet tohto konania, predmetný výrok, ktorým súd rozhodol, že nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXXX kat. územie C., obec C., okres C., parcelu registra „C“ č. 221/1 zastavané

plochy a nádvoria s výmerou 276 m2, budovu súpisné č. XX stojacu na parcele č. 221/1 v podiele 6/8
pod položkou B1, prikazuje v celosti do výlučného vlastníctva žalobkyne, je vo vzťahu k odvolaním
napadnutému výroku I. (ktorým súd zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovanej v 1.
rade k predmetnej nehnuteľnosti) závislým výrokom tak, ako to má na mysli § 379 písm. a) CSP. Z
uvedeného dôvodu odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu celý rozsudok súdu prvej inštancie

(teda aj odvolaním nenapadnutý výrok II.).

16. Predmetom konania je žalobou uplatnený nárok na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vedenej na LV č. XXXX budova súpisné č. XX a parcela č. 221/1ako zastavané plochy a nádvoria o výmere 276 m2 v kat. území C. (ďalej predmetná nehnuteľnosť), a
nárok na tzv. širšie vyporiadanie predmetného podielového spoluvlastníctva.

17. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výrokom, ktorými súd zrušil a vyporiadal
podielové spoluvlastníctvo (výrok I. – III. napadnutého rozsudku) vyplýva, že pri svojom rozhodnutí
súd vychádzal zo zistení, že: - pred začatím sporu popri žalobkyni (pôvodne právnych predchodcoch
žalobkyne) druhým podielovým spoluvlastníkom podielu 6/8 na predmetnej nehnuteľnosti bol žalovaný
v 2. rade; - v priebehu sporu žalovaný v 2. rade kúpnou zmluvou zo dňa 8.10.2007 (ďalej prvá

kúpna zmluva) týkajúcou sa prevodu spoluvlastníckeho podielu 6/8 na predmetnej nehnuteľnosti tento
previedol na žalovanú v 1. rade za kúpnu cenu 6 750 000,- Sk; - žalovaný v 2. rade ako podielový
spoluvlastník predmetnej nehnuteľnosti listom zo dňa 27.9.2007 realizoval písomnú ponuku na využitie
predkupného práva vo vzťahu k právnym predchodcom žalobkyne; - písomná ponuka predkupného
práva bola doručená právnej predchodkyni žalobkyne J. K. H. dňa 17.10.2007 a právnemu predchodcovi
žalobkyne I. H. dňa 22.10.2007; - právni predchodcovia žalobkyne ponuku žalovaného v 2. rade

nevyužili; - od (prvej) kúpnej zmluvy zo dňa 8.10.2007 žalovaný v 2. rade a žalovaná v 1. rade odstúpili
v podobe spísaného osvedčenia podľa § 56 ods. 1 písm. i) Notárskeho poriadku vo forme notárskej
zápisnice spísanej na Notárskom úrade I. P. P. v A. sp.zn. O., O. XXX/XXXX zo dňa 8.1.2008; - žalovaný
v 2. rade a žalovaná v 1. rade dňa 11.1.2008 uzatvorili kúpnu zmluvu (ďalej druhá kúpna zmluva),
na základe ktorej bol dňa 14.1.2008 povolený vklad pod č. V XX/XX a spoluvlastnícky podiel nadobudla

žalovaná v 1. rade; (druhá) kúpna zmluva bola uzatvorení za rovnakých podmienok a za rovnakú kúpnu
cenu ako bola uvedená v ponuke zo dňa 27.9.2007; aktuálne evidovanými podielovými spoluvlastníkmi
predmetnej nehnuteľnosti sú žalobkyňa a žalovaná v 1. rade.

18. Na základe týchto zistení (takto zisteného skutkového stavu) súd (v bode 95. napadnutého rozsudku)

uzavrel, že v konaní nebola preukázaná žalobkyňou namietaná relatívna neplatnosť druhej kúpnej
zmluvy zo dňa 11.1.2008, že druhá kúpna zmluva, na základe ktorej sa podielovou spoluvlastníčkou
predmetnej nehnuteľnosti stala žalovaná v 1. rade je platná, z ktorého dôvodu pasívna vecná legitimácia
v spore svedčí žalovanej v 1. rade a preto súd zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo medzi
žalobkyňou a žalovanou v 1. rade a žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol.

19. Žalobkyňa podaným odvolaním napriek tomu, že súd napadnutým rozhodnutím podielové
spoluvlastníctvo zrušil a vyporiadal spôsobom, ktorý navrhla, nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie založila na tvrdení, že správne mal súd zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo medzi
ňou a žalovaným v 2. rade.

20.Podstataodvolacejargumentáciežalobkynespočívavtvrdeníže(1)odstúpeniežalovanéhov2.rade
od prvej kúpnej zmluvy bolo nezákonné a tým aj oprávnenie žalovaného v 2. rade uzavrieť so žalovanou
v1.radedruhúkúpnuzmluvu,že (2)druhákúpnazmluvajeabsolútneneplatnápreobchádzaniezákona
a rozpor s dobrými mravmi, pretože táto obsahovala zámerne nadhodnotenú kúpnu cenu oproti tej, ktorá

bola reálne vyplatená, a to za účelom obídenia zákonného predkupného práva právnych predchodcov
žalobkyne, že (3) súd nedôvodne nepripustil zmenu žaloby, ktorej sa žalobkyňa domáhala návrhom zo
dňa 19.4.2024.

21. Vo vzťahu k odvolacej námietke, že odstúpenie žalovaného v 2. rade od prvej kúpnej zmluvy bolo

nezákonné a tým aj oprávnenie žalovaného v 2. rade uzavrieť so žalovanou v 1. rade druhú kúpnu
zmluvu, odvolací súd uvádza, že ide o argumentáciu prvý krát uplatnenú až v podanom odvolaní, preto
úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť prípustnosť tejto odvolacej námietky.

22. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

23. Ohľadne predmetnej odvolacej námietky nenastal ani jeden z prípadov predpokladaných v § 366
CSP, kedy prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v
konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť. Predmetná argumentácia žalobkyne ako
prostriedok procesného útoku, resp. procesnej obrany nebola uplatnená v konaní pred súdom prvejinštancie, netýka sa procesných podmienok, netýka sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia
súdu, ňou žalobkyňa nepreukazuje, aby v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a napokon nejde o prostriedok procesného útoku, resp. procesnej obrany, ktorý by

žalobkyňa bez svojej viny nemohla uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

24. Odvolací súd preto predmetnú odvolaciu námietku vyhodnotil ako neprípustnú.

25. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne spočívajúcej v tvrdení o absolútnej neplatnosti druhej

kúpnej zmluvy z dôvodu, že obsahovala zámerne nadhodnotenú kúpnu cenu oproti tej, ktorá bola reálne
vyplatená, a to za účelom obídenia zákonného predkupného práva právnych predchodcov žalobkyne,
odvolacísúdodkazujenakonštatáciusúduprvejinštancie,podľaktorejvykonanýmdokazovanímnebolo
preukázané, že kúpna cena uvedená v zmluve bola zámerne nadhodnotená v úmysle oklamať žalobcov
a obísť tak ich zákonné predkupné právo a že žalovaná v 1. rade v skutočnosti vyplatila žalovanému
v 2. rade podstatne nižšiu kúpnu cenu.

26.Žalobkyňatakpredmetnouodvolacounámietkoupredovšetkýmspochybnilahodnotenievykonaného
dokazovania.

27. Hodnotenie dôkazov môže robiť iba súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov

vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom
na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho
logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli stranami sporu tvrdené a ktoré
boli predmetom dokazovania, musí sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre
spor rozhodné. Z týchto rozhodných skutočností potom môže vylúčiť tie, o ktorých medzi stranami

sporu nebol spor. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z
rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať za preukázané
poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže
predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie
ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že ide o zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú

jednak čiastkové a jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním
dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré tvrdené skutočnosti mal súd za preukázané
a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav.

28. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá

logického myslenia. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký
význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých
stých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho,
podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá
vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené.

29. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a jeho význam z
hľadiska pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí izolovane, ale aj v porovnaní
s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúci dôkazov. V prvom rade ide o posúdenie
vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona

dôkaz vykonáva. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti
tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju
povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť
skutkovýchtvrdenínemožnopotvrdiťanivylúčiť,povediektomu,žerozhodnutiesúduvyznienepriaznivo
pre stranu sporu, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná.

30. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné

skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi,
resp. namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je dôležitý, že z vykonaných
dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie a pod.31. Podľa názoru odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie v tejto otázke nemožno vytýkať pochybenia
v hodnotiacom postupe, napr. aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal pravidlám logického
myslenia alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul

rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo a prijaté skutkové závery súdu nevykazujú žiadne
známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či zrejmého omylu. Žalobkyni, ktorú v konaní zaťažovalo
dôkazné bremeno, sa nepodarilo spochybniť záver súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané,
aby kúpna cena v druhej kúpnej zmluve bola zámerne nadhodnotená v úmysle oklamať žalobcov
a obísť tak ich zákonné predkupné právo. (Ani) žalovaný v 2. rade, ktorého výpovedi žalobkyňa

pripisuje zásadný dôkazný význam, svojou výpoveďou na pojednávaní a čestnými prehláseniami zo dňa
17.1.2024 a 19.1.2024, ktoré si navzájom odporovali, nepreukázal svoje tvrdenia o vyplatení nižšej
kúpnej ceny než tej, ktorá bola uvedená v kúpnej zmluve. A pokiaľ v tej súvislosti žalobkyňa tvrdí, že
žalovaný nemal a nemá dôvod uvádzať nepravdu o okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy a ani o výške
skutočne vyplatenej kúpnej ceny, nemožno prehliadať, že samotný žalovaný v 2. rade (tieto) svoje
vyjadrenia spochybňuje, keďže vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že závery, ktoré súd prvej inštancie

ohľadne tejto otázky prijal, rešpektuje a voči napadnutému rozhodnutiu sa neodvolal, majúc za to,
žezáversúdujevýsledkomstarostlivéhozhodnoteniavykonanýchdôkazovjednotlivoakoajvzájomných
súvislostiach.

32. Námietky odvolateľky v tomto smere tak majú povahu nespokojnosti s výsledkom hodnotenia

dôkazov. Odvolací súd tu ale dáva do pozornosti, že do práva na spravodlivý proces neopatrí právo,
aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia dôkazov súdom, event. dožadovať sa navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 98/97 a pod.).

33. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním nezistil tvrdenú okolnosť, s ktorou žalobkyňa spojila
absolútnu neplatnosť druhej kúpnej zmluvy, a uvedené potom viedlo súd prvej inštancie k správnemu
právnemu záveru, že nová kúpna zmluva bola platná. Preto predmetná odvolacia námietka žalobkyne

je nedôvodná.

34. Zhrnúc uvedené súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní správne preto ustálil okruh pasívne
legitimovanej strany sporu, ktorou je žalovaná v 1. rade, v nadväznosti na čo potom správne podielové
spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti zrušil a toto vyporiadal medzi žalobkyňou a žalovanou v 1.

rade a súčasne správne žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol (V. výrok). Za takéhoto správneho
právneho posúdenia potom správny bol aj jeho procesný postup, ktorým návrh žalobkyne na zmenu
žaloby učinený na pojednávaní dňa 19.4.2024, ktorým sa domáhala, aby súd určil, že podielovým
spoluvlastníkom s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu 6/8 na predmetnej nehnuteľnosti nie je žalovaná
v1.rade,aležalovanýv2.radeaabyzrušilpodielovéspoluvlastníctvožalobkyneažalovanéhov2.rade,

nepripustil. Žalobkyňa touto odvolacou námietkou (súd nedôvodne nepripustil zmenu žaloby, ktorej sa
žalobkyňa domáhala návrhom zo dňa 19.4.2024) neopodstatnene namieta, že bolo porušené jej právo
na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd navyše pripomína, že naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 2 CSP vyžaduje nielen existenciu vady v súvislosti s právoplatným
uznesením súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, ale tiež podmienku, že

táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V predmetnom konaní na strane žalovaných boli
žalovanáv1.radeažalovanýv2.radeaskutkovéokolnostismerovaliktomu,abysúdzrušilavyporiadal
podielové spoluvlastníctvo iba vo vzťahu medzi žalobkyňou a jedným zo žalovaných. Výsledkom teda
mohlo byť iba rozhodnutie, ktorým by súd zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo iba medzi
žalobkyňou a konkrétnym žalovaným a súčasne, ktorým by žalobu voči zostávajúcej žalovanej strane

sporuzamietol.Aniprípadnáexistenciavadyvsúvislostisprávoplatnýmuznesenímsúduprvejinštancie,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, nemala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, pretože súd
zrušil a vyporiadal podielové spoluvlastníctvo vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade, ktorú
považoval za pasívne legitimovanú a súčasne zamietol žalobu proti žalovanému v 2. rade, ktorého,
na rozdiel od žalobkyne, nepovažoval za pasívne legitimovaného. Odvolací súd iba poznamenáva, že

žalobkyňa žalobu proti žalovanej v 1. rade nezobrala späť (v ktorom prípade by súd v prípade zastavenia
konania proti žalovanej v 1. rade nerozhodol zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva
vo vzťahu medzi zostávajúcimi stranami sporu, pretože žalovaného v 2. rade nepovažoval za pasívne
legitimovaného).35. Ďalšie odvolacie námietky žalobkyne smerovali voči (IV.) výroku, ktorým súd žalobu v časti širšieho
vyporiadania zamietol.

36. Pri vyporiadaní zrušovaného podielového spoluvlastníctva, ktoré súd vyporiadava podľa § 142
ods. 1 veta tretia Občianskeho zákonníka, ako vyporiadanie v širšom zmysle na návrh účastníka,
je treba z hľadiska povahy nárokov a ich premlčania rozlišovať medzi nákladmi na nutnú opravu a
údržbu veci a nákladmi na opravu a údržbu veci, ktoré neboli nevyhnutné, medzi nákladmi v bežnej

záležitosti a v ostatných záležitostiach (§ 139 Občianskeho zákonníka), medzi nákladmi, s ktorými
spoluvlastníci vyslovili súhlas alebo ktoré boli niektorým spoluvlastníkom vynaložené bez tohto súhlasu.
Treba tiež zisťovať, či za trvania podielového spoluvlastníctva došlo medzi spoluvlastníkmi k dohode
o spôsobe úhrady týchto nákladov, pretože až vtedy by bolo možné správne posúdiť aj prípadnú
námietku premlčania (ktorú žalovaná aj vzniesla) voči takejto pohľadávke. S prihliadnutím k tomu potom
pôjde buď o majetkové právo investujúceho spoluvlastníka uplatňované voči druhému spoluvlastníkovi

podľa § 511 ods. 3, § 137 ods. 1 a § 139 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, ktoré sa premlčí v
trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pre ktorej počiatok je rozhodujúca
doba vynaloženia nákladov na opravu a údržbu, alebo o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
ktoré môže uplatňovať investujúci spoluvlastník už za trvania spoluvlastníckeho vzťahu, ktoré sa premlčí
v dobe podľa § 107 Občianskeho zákonníka v súvislosti s vynaložením nákladov na opravu alebo

údržbu, alebo o právo na vydanie neoprávneného majetkového prospechu vo výške zhodnotenia
podielu druhého spoluvlastníka v súvislosti so zánikom podielového spoluvlastníctva, ktoré sa premlčí
v dvojročnej premlčacej dobe podľa § 107 Občianskeho zákonníka od zániku tohto spoluvlastníctva
(uznesenie NS SR sp.zn. 4MCdo/12/2011).

37. Súd sa vyššie uvedenými judikatórnymi závermi dôsledne riadil a dospel k záveru, že investície
boli právnymi predchodcami žalobkyne vynaložené bez súhlasu ako náklady na nutnú opravu a údržbu
spoločnej veci.

38. Žalobkyňa v odvolaní nenamieta záver súdu, že investície boli vynaložené bez súhlasu druhého

podielového spoluvlastníka (a uvedené v konaní ani nebolo sporné). Namieta však jeho záver, že
išlo o investície nevyhnutné na opravu alebo údržbu spoločnej veci, na základe čoho súd dospel
k nesprávnemu záveru o premlčaní ňou uplatneného nároku.

39. Ani s touto odvolacou námietkou žalobkyne sa odvolací súd nestotožnil.

40. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal charakterom vynaložených investícií z pohľadu
potreby nevyhnutnosti ich vynaloženia a dospel k správnemu záveru, že investície boli nevyhnutné.
V tomto smere súd správne vychádzal predovšetkým zo skutkových tvrdení (ktorými je súd viazaný)
právnych predchodcov žalobkyne, ktorí na pojednávaní dňa 16.6.2004 potvrdili nevyhnutnosť investícií

do nehnuteľnosti a zároveň samotná žalobkyňa vo svojom podaní z 2.5.2023 uviedla, že všetky
investície, ktoré boli vynaložené do spoločnej veci, boli nevyhnutné na opravu a údržbu veci. V tomto
podaní žalobkyňa zároveň zdôraznila, že v prípade, ak by zo strany jej právnych predchodcov nedošlo
k vynaloženiu investícií, hrozilo by zrútenie spoločnej veci, nakoľko v čase nadobudnutia vlastníckeho
právakspoločnejveciprávnymipredchodcamižalobkynebolanehnuteľnosťvstaveruinypozostávajúca

z troch obvodových múrov bez strechy, ktorá ohrozovala život a zdravie ľudí. Obdobne v písomnom
podaní doručenom súdu dňa 12.12.2023 (na č.l.1143) žalobkyňa uviedla: „Keďže budova ohrozovala
životy a zdravie osôb tým, že z nej padali časti muriva a MsNV Rožňava opakovane vyzýval už
pôvodných vlastníkov na opravu alebo odstránenie stavby, pristúpili moji rodičia k stavebným prácam,
ktorými z ruín spravili užívaniaschopnú budovu v takom stave, ako je v súčasnosti.“

41. V konaní pred súdom prvej inštancie bol preukázaný havarijný stav budovy, ktorej technický stav sa
po vykonaní investícií na nevyhnutnú opravu a údržbu zlepšil a obnovila sa jeho funkčnosť. Investície do
predmetnej nehnuteľnosti tak boli realizované ako nevyhnutné úpravy, opravy a údržba nehnuteľnosti,
aby sa predišlo havárii či už na obvodových a oporných múroch, rozvodoch, streche a pod., nakoľko

sa v uvedenom prípade jednalo o havarijný stav, pričom ich bolo potrebné realizovať bezodkladne,
pretožeinvestíciamiprávnychpredchodcovžalobkynesaodstraňovalstavbezprostrednejhrozbyzániku
nehnuteľnosti (podľa žalobkyne hrozilo jej zrútenie). Skutočnosť, že väčšina týchto investícií bola
nevyhnutná na zachovanie nehnuteľnosti vyplýva aj zo žalobkyňou predloženého znaleckého posudkuč. XXX/XXXX. Technické zhodnotenie, ktoré konštatoval znalec, nemožno stotožňovať s investíciami
inými ako na nevyhnutnú údržbu a opravu nehnuteľnosti. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že
rozsah a charakter týchto prác vyžadoval vydanie stavebného povolenia.

42. Pri konštatovaní, že investície právnych predchodcov žalobkyne boli vykonané bez súhlasu druhého
spoluvlastníka, a tieto boli nevyhnutné na opravu a údržbu spoločnej veci, správny bol záver súdu,
že nárok uplatnený žalobkyňou je nárokom titulom práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
môže uplatňovať investujúci spoluvlastník už za trvania spoluvlastníckeho vzťahu, a z dôvodu vznesenej

námietky premlčania správne skúmal, či nárok uplatnený žalobkyňou nie je premlčaný.

43.Normatívnakonštrukciapremlčaniavprípadeprávanavydaniebezdôvodnéhoobohateniavychádza
z kombinovanej premlčacej doby, a to subjektívnej a objektívnej. Ust. § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka upravuje začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby a súčasne určuje dĺžku tejto
premlčacej doby v trvaní dvoch rokov. Pre začiatok jej plynutia je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený v

konkrétnomprípadeskutočnedozvieovznikubezdôvodnéhoobohatenianajehoúkoraosubjekte,ktorý
sa bezdôvodne obohatil. Pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné
vychádzať z preukázanej, skutočnej, nie teda len predpokladanej vedomosti oprávneného o tom, že na
jeho úkor došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal.

44. Ustanovenie § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka určuje objektívnu premlčaciu dobu, ktorá je 3-
ročná, príp. 10-ročná (ak bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené úmyselne), po uplynutí ktorej sa
právo na vydanie bezdôvodne získaného majetkového prospechu vždy premlčí. Plynutie objektívnej
premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o
bezdôvodnomobohatenízískanomnajehoúkor.Prezačiatokplynutiaobjektívnejpremlčacejdobypráva

na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň, kedy skutočne (fakticky) došlo k
získaniu bezdôvodného obohatenia.

45. Správnou aplikáciou cit. ustanovenia správne súd vychádzal zo skutočnosti, že o osobe, ktorá
sa na úkor právnych predchodcov žalobkyne bezdôvodne obohatila, sa skutočne mohli dozvedieť až

právoplatnosťou rozsudku, ktorým bolo určené, že predmetná nehnuteľnosť (podiel na nej) patrí do
dedičstva po právnom predchodcovi žalovaného v 2. rade v konaní vedenom Okresným súdom Rožňava
pod sp.zn. 5C/664/1997, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.11.2001. Potom správne posúdil, že
nárok na širšie vyporiadanie uplatnený žalobou doručenou súdu 14.11.2003 na sumu 64.872,36 Eur si
síce uplatnili v rámci subjektívnej premlčacej lehoty, avšak po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty,

ktorá začala plynúť najneskôr odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia
21.1.2000 (týmto dňom fakticky došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia) a ktorá uplynula 21.1.2003,
keďže subjektívna premlčacia lehota plynie v rámci lehoty objektívnej, ktorá je 3-ročná (v posudzovanom
prípade nebolo preukázané, ale ani tvrdené, že bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené úmyselne).
Po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty bol uplatnený aj rozšírený nárok doručený súdu 13.9.2016 na

sumu 207.300 Eur.

46. Pri zmene vlastníctva veci neprechádza na nadobúdateľa veci povinnosť vydať bezdôvodné
obohatenie, ktoré prevodca prostredníctvom tejto veci získal na úkor iného. To znamená, že ak došlo
k scudzeniu predmetu bezdôvodného obohatenia tretej osobe, povinným subjektom zostáva naďalej

druhá strana právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia (rozhodnutie NS ČR z 31.7.2003, sp.zn.
29Cdo/2631/2001).

47. V posudzovanom prípade si žalobkyňa nárok na širšie vyporiadanie uplatnila voči žalovanému
v 2. rade alebo žalovanej v 1. rade. Keďže nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (ak ide

o investície bez súhlasu druhého podielového spoluvlastníka) neprechádza spolu s prevodom podielu
na nadobúdateľa podielu, v tomto prípade zo žalovaného v 2. rade na žalovanú v 1. rade, ale zostáva
ako záväzkový vzťah medzi pôvodným okruhom spoluvlastníkov, žalobkyňa, resp. právni predchodcovia
žalobkyne si tento mohli uplatniť len voči žalovanému v 2. rade.

48. Zhrnúc vyššie uvedené nárok na širšie vyporiadanie voči žalovanej v 1. rade je nedôvodne
uplatnený, a nárok uplatnený voči žalovanému v 2. rade je premlčaný, preto súd prvej inštancie rozhodol
správne, keď nárok na širšie vyporiadanie (voči obom žalovaným) zamietol.49. Žalobkyňa podaným odvolaním napadla tiež rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch, ktorými
rozhodol o náhrade trov konania medzi stranami sporu (VI. a VII. výrok) a náhrade trov štátu (VIII. výrok).

50. Rozhodovanie o náhrade trov konania tvorí integrálnu súčasť súdneho konania. V sporovom konaní
sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu § 255 ods. 1 CSP, t.j. strane,
ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania proti neúspešnej strane. Ak mala strana
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania (§ 255 ods. 2 CSP).

51. Vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným v 2.
rade (výrok VI.), keďže súd žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol pre nedostatok jeho pasívnej
legitimácie v spore, správne mu ako úspešnej strane sporu vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní
priznal voči žalobkyni plný nárok na náhradu trov konania za aplikácie § 255 ods. 1 CSP.

52. Vo vzťahu k rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade
(výrok VII.), vyslovením, že žalobkyňa a žalovaná v 1. rade nemajú právo na náhradu trov konania,
odvolací súd uvádza nasledovné.

53. Podľa relevantnej právnej teórie: „Zásada úspechu sa vzťahuje aj na konania, kde súd rozhoduje

o spôsobe vyporiadania, napr. na vyporiadanie spoluvlastníctva alebo BSM. Je to tak preto, že strana
v spore neúspešná mohla súdnemu konaniu predísť tým, že by sa sama dohodla na vyporiadaní. Ak
napríklad jedna zo strán sporu navrhuje rozdelenie pozemku na dve polovice a druhá trvá na tom,
že si pozemok ponechá celý a druhú stranu vyplatí, závisí od rozhodnutia súdu, komu dá z hľadiska
práva a spravodlivosti za pravdu. Druhá strana bude potom škodná tým, že trvala na tom, aby vo veci

rozhodol súd, čím nielen sebe, ale aj protistrane spôsobila súdne trovy.“ (BARICOVÁ, J. In ŠTEVČEK,
M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 925).

54. Potreba aplikácie zásady úspechu a neúspechu v konaniach o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva vyplýva aj z rozhodovacej praxe súdov vyšších autorít. Vo vzťahu k dovolaciemu súdu
ide napr. o rozhodnutie v konaní 4MCdo/10/2012.

55. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky, ide o nasledovné aktuálne
rozhodnutia.

56. V konaní sp.zn. III. ÚS 138/2022 ústavný súd rozhodoval o ústavnej sťažnosti sťažovateľov
podanej proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým rozhodnutím odvolací súd zmenil rozsudok
prvostupňového súdu, ktorým bolo podielové spoluvlastníctvo strán sporu zrušené a spoluvlastnícky
podiel žalovanej prikázaný sťažovateľom s povinnosťou zaplatiť vyčíslenú peňažnú náhradu, keď

odvolací súd zmenil výrok o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania
s odkazom na § 255 ods.2 CSP poukazujúc na to, že konanie je špecifické, pretože v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva nikoho nemožno nútiť zotrvať v spoluvlastníctve, v ktorom
súčasne nie je viazaný návrhmi strán a v ktorom všetci spoluvlastníci majú zhodne procesné postavenie
žalobcu aj žalovaných, a preto by bolo spravodlivé, aby každý z nich sám znášal svoje náklady konania

a nebol povinný hradiť náklady iného spoluvlastníka. Ústavný súd k argumentácii a k záveru krajského
súdu uviedol, že ide o nesprávny záver o tom, že ako spravodlivé východisko pre rozhodnutie o trovách
konania v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa bude javiť to, aby každý zo
spoluvlastníkov sám znášal svoje náklady konania a nebol povinný hradiť náklady iného spoluvlastníka
s tým, že iné rozhodnutie o trovách bude prichádzať do úvahy len vtedy, ak na to budú danú zvláštne

dôvody. Ústavný súd v súvislosti s týmto nesúhlasným stanoviskom dôvodil, že takýto záver odvolacieho
súdu zo znenia zákona, konkrétne z § 255 CSP nevyplýva. Súčasne vyslovil, že: „I konanie o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je sporom podľa CSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na
toto konanie zásadne neaplikoval § 255 CSP. Samotná skutočnosť, že pomer úspechu strán v konaní o
zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môže mať vzhľadom na osobitosť tohto konania

rôzne podoby, nie je dôvodom na to, aby z ústavného hľadiska mohol byť udržateľný schematický záver
o tom, že v takomto konaní si každá zo strán má znášať svoje trovy.“57. Rovnaký záver v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania v konaní o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zaujal Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze
zo dňa 25.5.2023 sp. zn. III. ÚS 73/2023, keď v bode 19. uviedol nasledovné: „Krajský súd ďalej

argumentuje, že rozhodnutie je v záujme oboch strán, preto je spravodlivé, aby si strany znášali trovy,
ktoré im vznikli. Tento argument nemá oporu v zákone. Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva je sporom podľa CSP a nie je žiaden dôvod na to, aby sa na toto konanie zásadne
neaplikoval § 255 CSP. Samotná skutočnosť, že pomer úspechu strán v spore o zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva môže mať vzhľadom na osobitosť tohto konania rôzne podoby, nie je

dôvodom na to, aby z ústavného hľadiska mohol byť udržateľný schematický záver o tom, že v takomto
konaní si každá zo strán má znášať svoje trovy. (Pozri aj III.ÚS/138/2022). Napokon o tom, že v
konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva je smerodajný úspech v konaní, hovorí
aj R-54/1973.“

58. Odvolací súd prihliadnuc na vyššie odôvodnenú aplikáciu zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách

konania uvádza, že zásada úspechu vo veci síce nevylučuje, aby pomer úspechu strán v spore bol len
čiastočný, prípadne rovnaký. Vo všeobecnosti platí, že úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej
žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo
veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe
vyhovelo v plnom rozsahu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých

účelne vynaložených trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak účastník nemá plný úspech
vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každý účastník (žalobca aj žalovaný) je sčasti úspešný a
sčasti neúspešný. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí. (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/215/2010).

59. Pre ustálenie pomeru úspechu v konaní je kľúčové ustáliť, čoho sa žalobca žalobou presne domáhal,
s akým výsledkom bolo o jeho žalobe rozhodnuté (či dosiahol to, čoho sa domáhal súdnou cestou), aká
bola skutková situácia žalobcu v čase podania žaloby, aký bol od začiatku konania postoj žalovaných
a tiež v jeho priebehu, príp. ďalšími okolnosťami relevantnými pre posúdenie úspechu/neúspechu strán
sporu v tomto konaní.

60. Žalobkyňu ohľadne spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva (keďže súd podielové
spoluvlastníctvo vyporiadal tak, že predmetnú nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva
žalobkyne, tzn. v súlade s jej návrhom) treba považovať vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1.
rade (ktorá s prikázaním veci žalobkyni nesúhlasila) za plne úspešnú stranu sporu. Skutočnosť, že súd

nevyporiadal podielové spoluvlastníctvo medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade (ako to žalobkyňa
namieta), sa pretavila do procesného neúspechu žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, ktorému
tým vznikol nárok na náhradu trov konania vyjadrený vo výroku VI.

61. Žalobkyňa však (vo vzťahu k žalovanej v 1. rade) bola neúspešná, pokiaľ ide o ňou uplatnený

nárok v rámci širšieho vyporiadania za zhodnotenie nehnuteľnosti, keďže pôvodne zaplatenia sumy
207.300 Eur sa domáhala voči žalovanému v 2. alebo žalovanej v 1. rade.

62.Akjeúspechstránvsporerovnaký(50%ku50%),náhradasanepriznánikomu.Čiastočnéprocesné
úspechy sa teda vzájomne anulujú. V prípade rovnakých čiastkových úspechov súd môže vysloviť, že

žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6MCdo/19/2010 z 26.01.2011).

63. Vzhľadom na skutočnosť, že úspech/neúspech žalobkyne aj žalovanej v 1. rade bol rovnaký (obe
boli ohľadne jedného nároku úspešné a ohľadne druhého nároku neúspešné) bolo namieste, aby súd

vyslovil, že žiadna zo strán nemá vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade právo na náhradu
trov konania, z ktorého dôvodu je odvolanie žalobkyne voči VII. výroku nedôvodné, pretože rozhodnutie
je vo výroku vecne správne.

64. Vyššie uvedeným odvolací súd reagoval aj na odvolacie námietky, ktoré sú obsahom odvolania

žalovanej v 1. rade proti VII. výroku napadnutého rozsudku, na základe čoho odvolací súd konštatuje,
že odvolanie žalovanej v 1. rade je v celom rozsahu nedôvodné.65. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa súd zaoberal aj tým, či v danom prípade
(ne)existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP, ktorý z hľadiska náhrady trov
konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok (tiež zásady zodpovednosti za

zavinenie). Jeho opodstatnenosť spočíva v tom, že prísna aplikácia v konkrétnych prípadoch môže
viezť k nežiaducim tvrdostiam, preto zákon stanovuje podmienky, za ktorých môže dôjsť k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania, ktoré dopadá na tú zo strán,
ktorá by inak vzhľadom na zásadu úspechu mala právo na náhradu trov konania.

66. Predpokladom jeho použitia, je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre výnimočné
nepriznanie náhrady trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti takéhoto prípadu. Toto
ustanovenie má slúžiť na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu pokiaľ ide o vedenie konania a
jeho výsledok.

67. Ustanovenie § 257 CSP však nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú

možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci
neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti
nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

68. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, možno existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa

opodstatnene vedúcu k aplikácii ust. § 257 CSP vzhliadnuť jednak v osobných, majetkových a
zárobkových pomeroch (sociálny aspekt) a jednak v okolnostiach sporu.

69. Žalobkyňa nesprávnosť rozhodnutia v časti náhrady trov konania (vo vzťahu medzi ňou a žalovaným
v 2. rade) vzhliada v nezohľadnení okolností sporu.

70. Pokiaľ tieto žalobkyňa vidí v okolnostiach nadobudnutia vlastníckeho práva k spoločným
nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalobkyne, ďalej v okolnostiach nadobudnutia vlastníckeho
práva k spoločným nehnuteľnostiam žalovaným v 2. rade - kontroverzným rozsudkom určujúcim,
že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 6/8 patrí do dedičstva po jeho právnom predchodcovi bez toho,

aby existovalo rozhodnutie o vklade jeho vlastníckeho práva, v konaní žalovaného v 2. rade
spočívajúcom v porušení predkupného práva právnych predchodcov žalobkyne uzavretím prvej kúpnej
zmluvy a kontroverznom odstúpení od prvej kúpnej zmluvy, a tiež v protichodných vyjadreniach
žalovaného v 2. rade na pojednávaní, k uvedenému odvolací súd uvádza, že žiadna z týchto žalobkyňou
identifikovaných okolností nepredstavuje dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti.

71. Žalobkyňa jednak nedôvodne okolnosti nadobudnutia vlastníckeho práva právnymi predchodcami
žalobkyne pripisuje na vrub žalovaného v 2. rade, za ktoré ale žalovaný nemôže niesť žiadnu
zodpovednosť a jednak nedôvodne namieta spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného v 2.
rade k spoluvlastníckemu podielu na predmetnej nehnuteľnosti, keď spochybňuje závery právoplatného

rozsudku a vzhľadom na závery, ktoré súd v okolnostiach posudzovanej veci prijal (že predkupné právo
právnych predchodcov žalobkyne pri druhej kúpnej zmluve porušené nebolo), nedôvodne namieta aj
spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej v 1. rade. Napokon ani protichodné vyjadrenia
žalovaného v 2. rade nemôžu byť dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by súd žalovanému,
inak úspešnému, náhradu trov konania priznať nemal, len preto, že žalovaný v 2. rade nevypovedal

jednoznačne v súlade s argumentáciou žalobkyne použitou v tomto konaní.

72. Odvolací súd v predmetnej veci tak nemal za preukázanú existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa ani výnimočnosť okolností, a preto nevidel priestor pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

73. Napokon vo vzťahu k výroku VIII. o nároku štátu na náhradu trov konania voči žalobkyni a žalovanej
v 1. rade, súd správne vychádzal zo zásady, že trovy štátu je povinná nahradiť strana, ktorá v spore
úspešná nebola. Keďže v spore úspech a neúspech žalobkyne aj žalovanej v 1. rade bol rovnaký, súd
správne obidve zaviazal nahradiť štátu 100 % vzniknutých trov, a to každej v rozsahu 50 %.

74. K dôvodom, ktorými žalobkyňa namieta nezákonnosť rozhodnutia o jej povinnosti hradiť trovy štátu
odvolací uvádza, že tieto sú neopodstatnené. Relevantným totiž bola skutočnosť, že štát vynaložil (platil)
trovy dôkazu v predmetnom súdnom konaní a nie okolnosť, či v konečnom dôsledku z tohto dôkazu
súd vychádzal.75. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobkyňa v odvolacom konaní v celom rozsahu bola

neúspešná, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Takýto nárok vznikol v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému v 2. rade a žalovanej v 1. rade, ktorá neúspešná bola iba v (VIII.) výroku
o trovách, preto obom žalovaným v 1. a 2. rade odvolací súd priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

76. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).