Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoKR/22/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123201628
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Blaha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:3123201628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Blahu, členiek senátu Mgr. Miriam Kamenskej a JUDr. Martiny Holecovej v spore žalobcu Sociálna
poisťovňa, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:
30 807 484, proti žalovanému Mgr. Xénia Hofierková, so sídlom A. Kmeťa 357/1, 018 41 Dubnica
nad Váhom, IČO: 42 147 123, správca konkurznej podstaty úpadcu ZORNICA BANKO FASHION a. s.
v konkurze, so sídlom Textilná 4, 957 12 Bánovce nad Bebravou, IČO: 34 142 568, v konaní zastúpený
SOJKA LEGAL, s. r. o., so sídlom A. Kmeťa 357/1, 018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 54 810 141,
o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Trenčín sp.

zn. 36Cbi/3/2023 zo dňa 3. mája 2024 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn.
36Cbi/3/2023-337 zo dňa 6. júna 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cbi/3/2023 zo dňa 3. mája 2024 v znení opravného
uznesenia Okresného súdu Trenčín sp. zn. 36Cbi/3/2023-337 zo dňa 6. júna 2024 p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vo výroku I. určil, že pohľadávky žalobcu z titulu

peňažných náhrad vyplatených na dávkach garančného poistenia, a to v sume 111.588,99 Eur,
uplatnená písomným podaním žalobcu č. 23319-7/2022-BA z 11.08.2022 a v sume 2.046,57 Eur,
uplatnená písomným podaním žalobcu č. 23319/9/2022-BA z 26.09.2022, sú v konkurze vedenom
Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 38K/7/2022 na majetok úpadcu ZORNICA BANKO FASHION a.s.
v konkurze, so sídlom Textilná 4, 957 12 Bánovce nad Bebravou, IČO: 34 142 568, pohľadávkami proti
podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom
do 16.07.2022 a vo výroku II. žalobcovi proti žalovanému priznal náhradu 100 % trov konania.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v žalobe
proti žalovanému domáhal určenia, že pohľadávky žalobcu z titulu peňažných náhrad, vyplatených
na dávkach garančného poistenia v sume 111 588,99 Eur, uplatnené písomným podaním žalobcu
č. 23319-7/2022-BA z 11.08.2022 a v sume 2 046,57 Eur, uplatnené písomným podaním žalobcu
č. 23319-9/2022-BA z 26.09.2022, sú v konkurze vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn.
38K/7/2020 na majetok úpadcu ZORNICA BANKO FASHION a.s. v konkurze so sídlom Textilná 4, 957

12 Bánovce nad Bebravou, IČO 34 142 568, pohľadávkami proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) zák.
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2024.3. Podanie žaloby žalobca odôvodnil tým, že Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 38K 17/2022,
zverejneným v OV č. 84/2022 dňa 03.05.2022, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka ZORNICA BANKO
FASHION a.s. so sídlom Textilná 4, 957 12 Bánovce nad Bebravou, IČO 34 142 568. Účinky vyhlásenia

konkurzu nastali dňom 04.05.2022. Za správcu bola ustanovená Mgr. Xénia Hofierková, so sídlom
kancelárie Prejtská 336/290, 018 41 Dubnica nad Váhom, aktuálne sídlo správcu A. Kmeťa 357/1,
01841 Dubnica nad Váhom. Žalobca si voči úpadcovi v súlade s ust. § 87 ods. 2 písm. l) ZKR uplatnil
svoje pohľadávky proti podstate vzniknuté ako peňažné náhrady z titulu vyplatených dávok garančného
poistenia v zmysle ust. § 102 a § 103 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov, a to písomným podaním č. 23319-7/2022-BA z 11.08.2022 v sume 224 999,- Eur (ďalej ako
„Pohľadávka 1“) a písomným podaním č. 23319-9/2022-BA z 26.09.2022 v sume 3 399,- Eur (ďalej
ako „Pohľadávka 2“). Žalovaný podaním doručeným žalobcovi dňa 27.02.2023 oznámil žalobcovi, že
vo vzťahu k Pohľadávke 1 uznal sumu 48 845,44 Eur a neuznal sumu 176 153,56 Eur a vo vzťahu
Pohľadávke 2 uznal sumu 872,24 Eur a neuznal sumu 2 526,76 Eur. Predmetom žaloby žalobcu oproti
prihlásenej Pohľadávke 1 a Pohľadávke 2 sú dávky garančného poistenia za pracovnoprávne nároky

zamestnancov úpadcu za obdobie mesiaca 05/2022, ktoré boli vyplatené a uplatnené ako pohľadávka
proti podstate vo výške 163 353,24 Eur, z toho čiastočne boli správcom popreté v sume 113 635,56 Eur
(predmet žaloby), zistené boli v sume 49 717,68 Eur. Ako dôvod popretia týchto pohľadávok žalovaný
uviedol, že (i) pohľadávky nespĺňajú podmienky ust. § 87 ods. 2 písm. l) ZKR. Podľa neho je vylúčené
použitie ust. § 87 ods. 2 písm. g) a h) ZKR, nakoľko žalovaný neprideľoval zamestnancom prácu v

súvislosti so správou konkurznej podstaty, a ani v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu.
Zároveň pohľadávkou proti podstate z titulu vyplatených dávok garančného poistenia sú iba pohľadávky
podľa ust. § 87 ods. 2 písm. j) ZKR, teda iba pohľadávky vo výške štvornásobku životného minima
ku dňu 31.05.2022 (kedy boli ukončené pracovné pomery 57 dotknutých zamestnancov), ktoré bolo
vo výške 218,06 Eur. Pohľadávkou proti podstate je pracovnoprávny nárok každého, k 31.05.2022

ukončovaného zamestnanca, uvedeného v prílohe popretia (t.j. 57 zamestnancov v Prílohe popretia
žalovaného označených pod č. 1 - 57), vo výške 872,24 Eur, celkom tak žalovaný uznal čiastočne ako
pohľadávky proti podstate sumu 49 717,68 Eur (57x872,24 Eur), uznané poradie § 87 ods. 2 písm.
l) ZKR. Z uvedených pohľadávok za 5/2022 správca neuznal sumu 113 635,56 Eur. S neuznaním
uplatnených pohľadávok z titulu vyplatených dávok garančného poistenia ako pohľadávok proti podstate

spolu v sume 113 635,56 Eur sa žalobca nestotožnil. Žalobca mal za to, že má právo požadovať v zmysle
ust. § 87 ods. 2 písm. l) ZKR plnenie v celom rozsahu vyplatenej dávky a nie je možné podmieňovať
uznanie takto uplatnenej pohľadávky v rozsahu ust. § 87 ods. 2 písm. j) ZKR štvornásobkom životného
minima. Žalobca v žalobe uviedol tiež zoznam zamestnancov, ktorým boli vyplatené dávky garančného
poisteniazapracovnoprávnenárokyzamesiac05/2022suvedenímvyplatenej,uznanejsumyapopretej

sumy. Názor žalovaného a jeho postup pri popieraní časti uplatnenej pohľadávky z dôvodu aplikácie §
87 ods. 2 písm. j) ZKR limitovaným štvornásobkom životného minima považoval žalobca za nesprávny a
nedôvodný, nakoľko uvedené ustanovenie sa týka iba pracovnoprávnych nárokov zamestnancov, ktorí
si priamo môžu uplatňovať svoje nároky voči konkurznej podstate v prípadoch, ak nežiadajú o výplatu
dávky z garančného fondu, alebo v prípadoch, keď by im zo zákonných obmedzení, vyplývajúcich zo

zákona o sociálnom poistení, bola vyplatená nižšia dávka garančného poistenia. Uvedené ustanovenie
nie je možné aplikovať a vysvetľovať v spojitosti s § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, a teda ukracovať na
uspokojení veriteľa (žalobcu), ktorý plní za úpadcu. ZKR jasne definuje pohľadávky proti podstate v §
87 ods. 2 písm. l) ZKR ako „pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu,
ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti

podstate“,bezakéhokoľvekobmedzenia.Dávkagarančnéhopoistenianiejepracovnoprávnymnárokom
zamestnanca, ale vyplýva z garančného poistenia ako druhu sociálneho poistenia vyplývajúceho z
ust. § 2 písm. d) zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ZKR v §
87 žiadnym spôsobom neobmedzuje výšku takejto pohľadávky proti podstate. Aj popretá pohľadávka
žalobcu, vzniknutá z titulu vyplatených dávok garančného poistenia vo výške 113 635,56 Eur, je

nepochybne pohľadávkou proti podstate, uspokojovanou v poradí podľa § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, čo
je podporené aj rozhodovacou činnosť súdov SR (uzn. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obdo/73/2016
zo dňa 22.2.2018, roz. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/37/2014 zo dňa 27.10.2015, rozsudky
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16CoKR/1/2016 zo dňa 14.3.2017 a sp. zn. 8CoKR/20/2016 zo
dňa 17.1.2018). Konajúce súdy rozdeľujú nároky na mzdu, ktoré vychádzajú z predpisov súkromného

práva ako pracovnoprávne nároky zamestnancov a ktorých uspokojenie po vyhlásení konkurzu priamo
rieši ustanovenie § 87 ods. 2 písm. j) ZKR, a nároky na dávky garančného poistenia, v konkurze
uplatňované v súlade s ust § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, veriteľom ktorých je Sociálna poisťovňa. Sociálna
poisťovňa ako poskytovateľ dávky z garančného fondu nie je veriteľom úpadcu, t.j. zamestnávateľav platobnej neschopnosti z dôvodu existencie mzdových nárokov, ale je veriteľom z dôvodu výplaty
dávok z garančného fondu. ZKR v § 87 ods. 2 písm. j) stanovuje limit len pri pracovno-právnych
pohľadávkach zamestnanca úpadcu, a to v prípade, keď veriteľom v konkurze je priamo zamestnanec.

V prípade aplikácie ust. § 87 ods. 2 písm. l) ZKR nie je výška pohľadávky žiadnym násobkom limitovaná
ani obmedzovaná. Žiadateľom (zamestnancom úpadcu v počte 57) vznikli pracovnoprávne nároky
(mzda, odstupné a nevyčerpaná dovolenka) za mesiac 05/2022, kedy bol konkurz vyhlásený, vo výške
163 353,24 Eur, ktoré osvedčil správca v Potvrdeniach zamestnávateľa na účely nároku na dávku
garančného poistenia a vyplývajú z Kontrolných zostáv k žiadosti o dávku garančného poistenia, a

ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Následne si uvedené pohľadávky žiadatelia uplatnili v Sociálnej
poisťovni, tieto im boli ako dávka garančného poistenia v rozsahu sumy 163 353,24 Eur za mesiac
05/2022 vyplatené, avšak správcom následne uznané iba vo výške 49 717,68 Eur, preto sa žalobca
žalobou domáhal určenia sumy v sume 113 635,56 Eur. Žalobca poukazoval tiež na skutočnosť, že
k vyplateniu (splatnosti), a teda vzniku všetkých uplatnených dávok garančného poistenia v súlade
s ust. § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení ako pohľadávok proti podstate došlo po vyhlásení

konkurzu 04.05.2022, čo vyplýva z Rekapitulácie vyplatených dávok s dátumom splatnosti 26.07.2022 a
23.09.2022. Prihlásené pohľadávky proti podstate z titulu peňažných náhrad vyplatených z garančného
fondu ako dávky garančného poistenia za mesiac 05/2022 v celkovej sume 113 635,56 Eur spĺňajú
kritériá pohľadávok proti podstate definovaných v ust § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, a to tak kritérium
časové, ako aj vecné, t.j. vznikli po vyhlásení konkurzu, a ide o dávky poskytnuté zamestnancom za ich

pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkami proti podstate.

4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Zdôraznil, že pracovné pomery 57 zamestnancov síce trvali
aj v kalendárnom mesiaci, kedy bol konkurz vyhlásený (máj 2022), avšak títo zamestnanci boli
na prekážkach v práci na strane zamestnávateľa (prípadne práceneschopní alebo na rodičovskej

dovolenke) a ich pracovné pomery boli ukončené dohodou so žalovaným ku dňu 31.05.2022.
Žalovaný, ako správca konkurznej podstaty úpadcu, nárok žalobcu na náhradu za vyplatené dávky
garančného poistenia vo vzťahu k týmto 57 zamestnancom čiastočne uznal, a to v sume štvornásobku
životného minima vo vzťahu ku každému zamestnancovi. Postupoval v súlade so zákonom, keďže v
ustanovení § 87 ods. 2 písm. l) ZKR sa uvádza, že pohľadávkou proti podstate sú pohľadávky na

peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za
jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Kedy sú pracovnoprávne nároky
pohľadávkou proti podstate určuje ustanovenie § 87 ods. 2 ZKR. Podľa ustanovenia § 87 ods. 3
ZKR, pracovné nároky, ktoré nemôžu byť uspokojené podľa písmena j), si zamestnanec uplatňuje
prihláškou. Z citovaných ustanovení ZKR, ako aj zo znenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom

poistení v znení neskorších právnych predpisov, je nepochybné, že nárok Sociálnej poisťovne na
náhradu za vyplatené dávky garančného poistenia má v konkurze regresný charakter, ale je nevyhnutné
rozlíšiť, či sa bude predmetný nárok uplatňovať ako pohľadávka, ktorú si veriteľ prihlási prihláškou
s pomerným uspokojením zo speňaženia, alebo ako „pohľadávka proti podstate“, majúca prednostný
charakter oproti pohľadávkam v režime pomerného uspokojovania. Prednostný charakter tejto náhrady

za vyplatené dávky garančného poistenia je daný výlučne vtedy, ak ide o dávku, ktorá je poskytnutá
zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Vo vzťahu k
jednej a tej istej pohľadávke proti postate sa mení iba veriteľ, namiesto zamestnanca nastupuje
Sociálna poisťovňa. Ak ale zamestnanec nie je veriteľom pohľadávky proti podstate (alebo je veriteľom
pohľadávky proti podstate len v určitej výške), nemôže na jeho miesto nastúpiť Sociálna poisťovňa a

žiadať o svoje „prednostné“ uspokojenie v rozsahu väčšom, ako pôvodný veriteľ (zamestnanec). Nie
je možné favorizovať žalobcu len preto, že ide o verejnoprávnu inštitúciu. Žalovaný nespochybnil, že
sa žalobca po vyplatení dávok garančného poistenia stal veriteľom úpadcu. Žalovaný bol však toho
názoru, že vo vzťahu k uznaným pohľadávkam má žalobca nárok na prednostné uspokojenie, keďže ide
o pohľadávky proti podstate, ako sú definované v § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, ale vo vzťahu k neuznaným

pohľadávkam má žalobca nárok „iba“ na uspokojenie pomerné spoločne s ostatnými veriteľmi z výťažku
zo speňaženia (ak si tento nárok v konkurze na majetok úpadcu prihláškou uplatní). Podľa názoru
žalovaného je nevyhnutné ustanovenie § 87 ods. 2 písm. l) ZKR vykladať ako celok, a teda je potrebné
brať ohľad aj na druhú časť vety, kde sa uvádza: „za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou
protipodstate“.Uvedenébližšiekonkretizuje,ktorépohľadávkyztituluvyplatenýchpeňažnýchnáhradsú

pohľadávkami proti podstate, čím je potrebné posudzovať uvedené ustanovenie v kontexte aj ostatných
ustanovení § 87 ZKR, konkrétne predovšetkým v kontexte § 87 ods. 2 písm. j) ZKR. Ustanovenie § 87
ods. 2 písm. j) ZKR obmedzuje do výšky štvornásobku životného minima mesačné nároky zamestnanca,
ktoré v tejto výške predstavujú pohľadávku proti podstate, v prevyšujúcej výške už o pohľadávku protipodstate nejde. To znamená, že v kontexte tohto ustanovenia je potrebné posudzovať aj pohľadávku
proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, podľa ktorého je aj v tomto prípade maximálna výška
pohľadávky limitovaná štvornásobkom životného minima, vzhľadom k tomu, že iba tento nárok v tejto

výške predstavuje pohľadávku proti podstate. Ak by cieľom zákonodarcu bolo, aby pohľadávky na
peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za
jeho pracovnoprávne nároky, boli pohľadávkami proti podstate v plnej výške, potom obmedzujúce, resp.
špecifikujúce kritérium uvedené v zákone ako „ktoré sú pohľadávkou proti podstate“ by nemalo zmysel.
Práve uvedená časť ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l) ZKR obmedzuje vzniknutú pohľadávku v zmysle §

148 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení, do výšky maximálne štvornásobku životného minima v zmysle
§ 87 ods. 2 písm. j) ZKR. Aplikácia ustanovení § 87 ods. 2 písm. g) a h) ZKR je v tomto prípade
vylúčená, keďže žalovaný ako správca so zamestnancami neuzatváral žiadne dohody (s výnimkou
dohôd o skončení pracovného pomeru), počas konkurzu neprideľoval zamestnancom prácu v súvislosti
so správou konkurznej podstaty a ani v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, keďže
podnik úpadcu nebol vôbec prevádzkovaný, a to už od 01.01.2022. Zamestnanci boli od 01.01.2022

až do 31.05.2022 doma na prekážkach v práci na strane zamestnávateľa, a teda im žiadna práca
správcom prideľovaná nebola. Zamestnanci A. B., A. C., D. B., E. F., E. G. H., B. I., E. J., E. G., I.
K., C. C., L. B., M. D., A. H., D. F., N. G. boli v mesiaci máj 2022 práceneschopní. Zamestnankyňa
O. L. bola v čase ukončenia pracovného pomeru na rodičovskej dovolenke, a teda ani jej objektívne
nemohla byť práca prideľovaná pre prekážku na jej strane. Všetkým práceneschopným zamestnancom i

zamestnankyni na rodičovskej dovolenke síce pracovnoprávny nárok v mesiaci máj 2022 vznikol, avšak
išlo o nárok na zákonné odstupné a na preplatenie nevyčerpanej dovolenky pri skončení pracovného
pomeru. Práceneschopnosť a rodičovská dovolenka sa podľa ustanovenia § 141 ods. 1 Zákonníka
práce, považujú za dôležité osobné prekážky v práci, ktoré nastávajú na strane zamestnanca, pričom
počas trvania tejto osobnej prekážky nie je vôbec zamestnancom zo strany zamestnávateľa prideľovaná

práca. Keďže je prideľovanie práce správcom zákonnou podmienkou na to, aby bol pracovnoprávny
nárokuznanýzapohľadávkuprotipodstatevneobmedzenejvýške,niejemožnépracovnoprávnenároky
všetkých 57 zamestnancov považovať za pohľadávky proti podstate s neobmedzenou výškou. Životné
minimum ku dňu 31.05.2022 (kedy boli ukončené pracovné pomery 57 zamestnancov) bolo vo výške
218,06 Eur, a teda pracovnoprávny nárok každého k 31.05.2022 ukončovaného zamestnanca, ktorý je

pohľadávkou proti podstate, predstavuje sumu 872,24 Eur. Pri 57 zamestnancoch ide o sumu 49 717,68
Eur (suma 48 845,44 Eur ako súčasť Pohľadávky 1 a suma 872,24 Eur ako súčasť Pohľadávky 2). V
zostávajúcej sume žalované pohľadávky nie sú pohľadávkami proti podstate podľa ustanovenia § 87
ods. 2 písm. l) ZKR.

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38K/7/2022
zo dňa 27.04.2022, publikovaným v Obchodnom vestníku č. 84/2022 dňa 03.05.2022, bol vyhlásený
konkurz na majetok úpadcu ZORNICA BANKO FASHION a.s. v konkurze, so sídlom Textilná č. 4, 957
12 Bánovce nad Bebravou, IČO 34 142 568. Do funkcie správcu konkurznej podstaty bol ustanovený
žalovaný. Uplatnením pohľadávky proti podstate SP zo dňa 11.08.2022 si žalobca v označenom

konkurze uplatnil pohľadávky proti podstate v sume 224 999,- Eur (Pohľadávka 1), ktoré mali vzniknúť
po vyhlásení konkurzu z titulu vyplatených dávok garančného poistenia v zmysle § 102 a § 103 zák.
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov 70 zamestnancom úpadcu, v
zmysle Rekapitulácie vyplatených dávok k dátumu splatnosti 26.07.2022 a 01.08.2022. Uplatnením
pohľadávky proti podstate SP zo dňa 26.09.2022 si žalobca v označenom konkurze uplatnil pohľadávky

proti podstate v sume 3 399,- Eur (Pohľadávka 2), ktoré mali vzniknúť po vyhlásení konkurzu z titulu
vyplatených dávok garančného poistenia v zmysle § 102 a § 103 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov zamestnancovi úpadcu, v zmysle Rekapitulácie vyplatených
dávok k dátumu splatnosti 22.09.2022. V liste zo dňa 27.02.2023 označenom ako Neuznanie právneho
dôvodu a výšky pohľadávok proti podstate, výzva na podanie žaloby, žalovaný z Pohľadávky 1

uznal právny dôvod a výšku 48 845,44 Eur a z Pohľadávky 2 sumu 872,24 Eur ako pohľadávky na
peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za
jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkami proti podstate, uznané poradie: § 87 ods. 2 písm.
l) ZKR. Z pohľadávky 1 neuznal sumu 176 153,56 Eur a z Pohľadávky 2 sumu 2 526,76 Eur čo do
právneho dôvodu, výšky a poradia, a to z dôvodu, že podľa § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, pohľadávkou

proti podstate sú pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku
poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Podľa
§ 87 ods. 2 písm. j) ZKR, pohľadávkou proti podstate sú pracovnoprávne nároky, na ktoré vznikol
nárok po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, najviac vovýške štvornásobku životného minima mesačne za každý kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho
vzťahu po vyhlásení konkurzu, vrátane kalendárneho mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a
kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny vzťah ukončený, pričom toto uspokojenie sa

znižuje o plnenia poskytnuté podľa písmen g) a h). Aplikácia ustanovení § 87 ods. 2 písm. g) a h) ZKR
je v tomto prípade vylúčená, keďže správca so zamestnancami neuzatváral žiadne dohody (s výnimkou
dohôd o skončení pracovného pomeru), počas konkurzu neprideľoval zamestnancom prácu v súvislosti
so správou konkurznej podstaty, a ani v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, keďže
podnik úpadcu nebol vôbec prevádzkovaný, a to už od 01.01.2022. Pracovné pomery 57 zamestnancov

úpadcu (osoby č. 1 až 57 v Prílohe č. 1) síce trvali, avšak títo všetci boli na prekážkach v práci
na strane zamestnávateľa. Všetky pracovné pomery 57 zostávajúcich zamestnancov boli ukončené
k 31.05.2022, a to dohodou z organizačných dôvodov. Životné minimum ku dňu 31.05.2022 (kedy
boli ukončené pracovné pomery) bolo vo výške 218,06 Eur, a teda pracovnoprávny nárok každého,
k 31.05.2022 ukončovaného zamestnanca, ktorý je pohľadávkou proti podstate, predstavuje sumu
872,24 Eur. Pri 57 zamestnancoch sa jedná o sumu 49 717,68 Eur, a teda suma 48 845,44 Eur

ako súčasť Pohľadávky 1 a suma 872,24 Eur ako súčasť Pohľadávky 2. Rozdiel medzi veriteľom
uplatnenou dávkou z garančného fondu a pracovnoprávnym nárokom každého zamestnanca vo výške
štvornásobku životného minima nie je uznaný pri osobách pod por. č. 1 až č. 57 Prílohy č. 1 ako
pohľadávka proti podstate. Pracovné pomery osôb: B. L., B. P., D. B., Q. B., F. E., D. E., R. E., D. E.,
H. F. E., S. D., A. S., B. O., E. T. a S. A., ktoré sú uvedené v Rekapitulácii dávok k dátumu splatnosti

26.07.2022 (osoby pod por. č. 58 až č. 71 podľa Prílohy č. 1), boli ukončené ešte pred vyhlásením
konkurzu na majetok úpadcu, a teda ich pracovnoprávne nároky nie sú ani čiastočne pohľadávkou proti
podstate podľa § 87 ods. 2 písm. g), h), j) ZKR a teda ani náhrady vyplatené Sociálnou poisťovňou
z garančného fondu nie sú pohľadávkou proti podstate. Žalovaný vyzval žalobcu na podanie žaloby o
určenie pohľadávky proti podstate listom zo dňa 27.02.2023, doručeným žalobcovi 27.02.2023, a to v

lehote do 15 dní od doručenia uvedenej výzvy. Žalobca podal žalobu v tomto spore dňa 09.03.2023, t.j.
v lehote stanovenej správcom v liste zo dňa 27.02.2023 a ust. § 87 ods. 8 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení účinnom do 16.07.2022 vo vzťahu k uplatneným dávkam z garančného
fondu pri osobách pod por. č. 1 až 57 Prílohy 1, ktoré si uplatnil ako pohľadávky proti podstate podľa
§ 87 ods. 2 písm. l) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že medzi

stranami sporu nebolo sporné, že zamestnanci úpadcu uvedení pod por. č. 1-57 v Prílohe 1 mali
neuspokojené pracovné nároky voči úpadcovi za mesiac 05/2022, v ktorom bol vyhlásený konkurz, čo
vyplýva aj z predložených Potvrdení zamestnávateľa na účely dávky garančného poistenia. Z dôvodu,
že úpadca ako zamestnávateľ sa stal platobne neschopným a nemohol uspokojiť ich pracovné nároky,
Sociálna poisťovňa, pobočka Topoľčany, v žalobcom predložených rozhodnutiach priznala uvedeným

zamestnancom dávky garančného poistenia. V konaní podľa súdu prvej inštancie nebolo preukázané,
že by žalovaný ako správca prideľoval zamestnancom úpadcu (pod por. č. 1-57) v mesiaci, v ktorom bol
vyhlásený konkurz (05/2022), prácu v súvislosti so správu konkurznej podstaty alebo prevádzkovaním
podniku počas konkurzu. Preto dospel k záveru, že žalované dávky garančného poistenia poskytnuté
za tieto pracovnoprávne nároky sú pohľadávkou proti podstate s poradím uspokojenia podľa § 87 ods.

2 písm. j) zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 16.07.2022.

6. Súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že pohľadávkou proti podstate je iba taká
pohľadávka, ktorú zákon za pohľadávku proti podstate výslovne označuje. Podľa § 87 ods. 2 písm.
l) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022, pohľadávkami proti podstate sú pohľadávky na peňažných

náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho
pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Pracovnoprávne nároky zamestnanca
ako pohľadávky proti podstate sa uspokojujú podľa § 87 ods. 2 písm. g), h), j) ZKR v znení
účinnom do 16.07.2022. Pracovnoprávne nároky zamestnanca ako pohľadávky proti podstate definuje
ustanovenie § 87 ods. 2 písm. g) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022 ako mzdu zamestnanca a

ďalšie nároky zamestnanca z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného
pomeru, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený.
Následne ustanovenia § 87 ods. 2 písm. g), h), j) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022 určujú
poradie uspokojenia pracovnoprávnych nárokov ako pohľadávok proti podstate. V zásade sa všetky
pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré vznikli za mesiac, v ktorom bol vyhlásený konkurz,

uspokojujú v poradí podľa § 87 ods. 2 písm. j) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022. Ustanovenia
§ 87 ods. 2 písm. g), h) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022 však stanovujú výhodnejšie poradie
uspokojenia (uprednostňujú) uspokojenie niektorých pracovnoprávnych nárokov zamestnanca, a to
pracovnoprávnych nárokov zamestnanca, ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti so správoukonkurznej podstaty alebo prevádzkovaním podniku počas konkurzu. Okrem toho, poradie uspokojenia
pracovnoprávnych nárokov zamestnanca ako pohľadávok proti podstate, závisí aj od ich výšky. To
znamená, že všetky pracovnoprávne nároky zamestnanca ako pohľadávky proti podstate sa, podľa §

87 ods. 2 písm. j) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022, uspokojujú najviac vo výške štvornásobku
životného minima mesačne. V prípade takých pracovnoprávnych nárokov zamestnanca, ktoré už boli
aspoň čiastočne (vo výške určenej správcom alebo dohodou medzi správcom a zamestnancom)
uspokojené v poradí podľa § 87 ods. 2 písm. g), h) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022, sa uspokojenie
týchto pracovnoprávnych nárokov ako pohľadávok proti podstate v poradí podľa § 87 ods. 2 písm.

j) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022 zníži o plnenia poskytnuté podľa § 87 ods. 2 písm. g), h)
ZKR v znení účinnom do 16.07.2022. Pracovné nároky, ktoré nemôžu byť uspokojené podľa § 87
ods. 2 písm. j) ZKR, si zamestnanec uplatňuje prihláškou (§ 87 ods. 3 ZKR v znení účinnom do
16.07.2022). Z ustanovení § 102 a § 103 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov je zrejmé, že výška dávky garančného poistenia nemusí zodpovedať výške neuspokojených
pracovnoprávnych nárokov zamestnanca. Sociálna poisťovňa neuhrádza zamestnancovi úpadcu

za platobne neschopného zamestnávateľa (úpadcu) pracovnoprávne nároky, ale vypláca dávku
garančného poistenia. Predpokladom pre vznik nároku na dávku garančného poistenia je neuspokojenie
pracovnoprávnych nárokov zamestnanca zo strany úpadcu v prípade jeho platobnej neschopnosti ako
zamestnávateľa. Sociálna poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia,
prostredníctvom základných fondov, z prostriedkov ktorých následne realizuje úhradu dávok sociálneho

poistenia. Garančné poistenie, z ktorého sa za podmienok ustanovených poskytuje dávka garančného
poistenia, je špecifickým druhom sociálneho poistenia. Záväzok na úhradu dávok garančného poistenia
je záväzok verejnoprávny, a nie záväzok súkromnoprávny. Ide o plnenie, ktoré Sociálna poisťovňa
uhrádza vo svojom mene a plní tým svoju zákonnú povinnosť ustanovenú predpismi verejného práva
(napr. zákon o sociálnom poistení). Vznik pohľadávky Sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi

je daný momentom vyplatenia garančnej dávky. Je teda rozdiel medzi záväzkom zamestnávateľa
vyplatiť zamestnancovi mzdu a povinnosťou Sociálnej poisťovne vyplatiť dávku garančného poistenia.
Z uvedeného potom vyplýva, že pohľadávka žalobcu na peňažných dávkach vyplatených z garančného
fondu ako pohľadávka proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022
nie je žiadnym spôsobom limitovaná výškou uspokojenia pracovnoprávnych nárokov zamestnanca

ako pohľadávok proti podstate v poradí podľa § 87 ods. 2 písm. g), h), j) ZKR v znení účinnom do
16.07.2022. V súvislosti s vysloveným právnym názorom súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/21/2016 z 20.04.2017; sp. zn. 9Sžso/7/2011 z
31.01.2012; sp. zn. 1Sžso/37/2014 z 27.10.2015; sp. zn. 2Obdo/73/2016 zo dňa 22.02.2018 a Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/1/2016 zo dňa 14.03.2017. Pretože žalované dávky garančného

poistenia boli poskytnuté zamestnancom úpadcu (pod por. č. 1-57) za ich pracovnoprávne nároky, ktoré
sú pohľadávkou proti podstate, pričom výška dávok garančného poistenia nie je limitovaná výškou
uspokojenia pracovnoprávnych nárokov zamestnancov ako pohľadávok proti podstate, stanovenou § 87
ods. 2 písm. g), h), j) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022 pre určenie poradia ich uspokojenia, súd prvej
inštancie určil, že pohľadávky žalobcu z titulu peňažných náhrad, vyplatených na dávkach garančného

poistenia za mesiac 05/2022, a to v sume 111 588,99 Eur, uplatnená písomným podaním žalobcu
č. 23319-7/2022-BA z 11.08.2022 a v sume 2 046,57 Eur, uplatnenej písomným podaním žalobcu č.
23319-9/2022-BA z 26.09.2022, sú v konkurze úpadcu pohľadávkami proti podstate podľa § 87 ods. 2
písm. l) ZKR v znení účinnom do 16.07.2022.

7. Keďže žalobca mal vo veci plný úspech, súd prvej inštancie mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal
proti žalovanému náhradu 100% trov konania.

8. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),

teda z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu v
celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania.

9. Za nesprávny žalovaný považuje právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého výška pohľadávky

proti podstate z titulu vyplatených dávok garančného poistenia nie je zákonom limitovaná. V bode 14.
napadnutého rozhodnutia prvostupňový súd konštatoval, že pracovnoprávne nároky 57 zamestnancov
sú pohľadávkami proti podstate a nakoľko im nebola prideľovaná práca správcom v konkurze na
majetok úpadcu v mesiaci máj 2022 v súvislosti so správou alebo prevádzkovaním podniku úpadcu,uspokojujú sa v poradí podľa § 87 ods. 2 písm. j) ZKR, napriek tomu priznal žalobcovi pohľadávky
proti podstate v celej žalovanej výške nerešpektujúc druhú časť § 87 ods. 2 písm. j) ZKR, kde sa
uvádza, že tieto pracovnoprávne nároky sú pohľadávkou proti podstate najviac vo výške štvornásobku

životného minima mesačne za každý kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho vzťahu po vyhlásení
konkurzu. V zostávajúcej výške sú tieto nároky klasickou pohľadávkou podľa ustanovenia § 87 ods.
3 ZKR, ktorá má byť uplatňovaná prihláškou, a vo vzťahu ku ktorej prináleží veriteľovi pomerné
uspokojenie z výťažku. Z ustanovení § 87 ods. 2 písm. g), h), i) a § 87 ods. 3 ZKR, ako aj zo
znenia zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, je nepochybné, že nárok Sociálnej poisťovne

na náhradu za vyplatené dávky garančného poistenia má v konkurze regresný charakter, ale je
nevyhnutné rozlíšiť, či sa bude predmetný nárok uplatňovať ako „klasická“ pohľadávka s pomerným
uspokojením zo speňaženia, alebo ako „pohľadávka proti podstate“, majúca prednostný charakter oproti
pohľadávkam v režime pomerného uspokojovania. Žalovaný má za to, že prednostný charakter tejto
náhrady za vyplatené dávky garančného poistenia je daný len a výlučne vtedy, ak ide o dávku, ktorá
je poskytnutá zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Vo

vzťahu k jednej a tej istej pohľadávke proti postate sa mení iba veriteľ, namiesto zamestnanca nastupuje
Sociálna poisťovňa. Ak ale zamestnanec nie je veriteľom pohľadávky proti podstate (alebo je veriteľom
pohľadávky proti podstate len v určitej výške), nemôže sa na jeho miesto nastúpiť Sociálna poisťovňa a
žiadať o svoje „prednostné“ uspokojenie v rozsahu väčšom ako pôvodný veriteľ, t.j. zamestnanec. Nie je
možné favorizovať žalobcu (Sociálnu poisťovňu) len preto, že ide o verejnoprávnu inštitúciu. Žalovaný

nespochybnil, že sa žalobca po vyplatení dávok garančného poistenia stal veriteľom úpadcu. Žalovaný
je toho názoru, že vo vzťahu k uznaným pohľadávkam má žalobca nárok na prednostné uspokojenie,
keďže ide o pohľadávky proti podstate, ako sú definované v § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, ale vo vzťahu
k neuznaným pohľadávkam má žalobca nárok „iba“ na uspokojenie pomerné spoločne s ostatnými
veriteľmi z výťažku zo speňaženia (ak si tento nárok v konkurze na majetok úpadcu uplatní prihláškou).

Je nevyhnutné ustanovenie § 87 ods. 2 písm. l) ZKR vykladať ako celok, a teda je potrebné brať ohľad
aj na druhú časť vety, kde sa uvádza „za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti
podstate“. Uvedené bližšie konkretizuje, ktoré pohľadávky z titulu vyplatených peňažných náhrad sú
pohľadávkami proti podstate, čím je potrebné posudzovať uvedené ustanovenie v kontexte aj ostatných
ustanovení § 87 ZKR, konkrétne predovšetkým v kontexte § 87 ods. 2 písm. j) ZKR. Ustanovenie § 87

ods. 2 písm. j) ZKR obmedzuje do výšky 4-násobku životného minima mesačné nároky zamestnanca,
ktoré v tejto výške predstavujú pohľadávku proti podstate, v prevyšujúcej výške už o pohľadávku proti
podstate nejde. To znamená aj v kontexte tohto ustanovenia, je potrebné posudzovať aj pohľadávku
proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, teda podľa ktorého je aj v tomto prípade maximálna
výška pohľadávky limitovaná štvornásobkom životného minima, vzhľadom k tomu, že iba tento nárok

v tejto výške predstavuje pohľadávku proti podstate. Ak by cieľom zákonodarcu bolo, aby pohľadávky
na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi
za jeho pracovnoprávne nároky, boli pohľadávkami proti podstate v plnej výške, potom obmedzujúce
resp. špecifikujúce kritérium uvedené v zákone v znení „ktoré sú pohľadávkou proti podstate“, by
nemalo zmysel. Uvedená časť ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l) ZKR obmedzuje vzniknutú pohľadávku

v zmysle § 148 ods. 3 zákona o Sociálnom poistení do výšky maximálne štvornásobku životného
minima v zmysle § 87 ods. 2 písm. j) ZKR. V zmysle § 87 ods. 2 písm. l) ZKR ide o pohľadávku
proti podstate vtedy, ak ide o takú dávku poskytnutú z garančného poistenia zamestnancovi za jeho
pracovnoprávny nárok, ktorá je pohľadávkou proti podstate, to znamená, ak je zaradená pod niektorú z
pohľadávok uvedenú v § 87 ZKR. Aplikácia ustanovení § 87 ods. 2 písm. g) a h) ZKR je v tomto prípade

vylúčená, keďže žalovaný ako správca so zamestnancami neuzatváral žiadne dohody (s výnimkou
dohôd o skončení pracovného pomeru), počas konkurzu neprideľoval zamestnancom prácu v súvislosti
so správou konkurznej podstaty a ani v súvislosti s prevádzkovaním podniku počas konkurzu, keďže
podnik úpadcu nebol vôbec prevádzkovaný od 01.01.2022. Vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, na ktoré
poukázal súd prvej inštancie, žalovaný uviedol, že všetky tieto vychádzajú z právneho stavu, ktorý tu

bol pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z.z. (účinný od 01.01.2012), ktorým sa menil a dopĺňal ZKR.
Vo vtedajšej právnej úprave absentovalo taxatívne vymedzenie pohľadávok proti podstate a súčasne po
uplynutí prihlasovacej lehoty nebolo možné prihlásiť si pohľadávku do konkurzu a žiadať jej uspokojenie.
Podľa dôvodovej správy procesný mechanizmus, ktorý vyžaduje, aby pohľadávky boli prihlásené v
určitej zákonom stanovenej lehote od vyhlásenia konkurzu automaticky tlačí na to, aby pohľadávky,

ktoré právne vzniknú až po uplynutí tejto lehoty, avšak vecne spravidla súvisia s obdobím pred
vyhlásením konkurzu, boli kvalifikované ako pohľadávky proti podstate, t.j. ako náklady konkurzu. Takýto
postup však deformuje pravidlá uspokojovania veriteľov v konkurze, demotivuje nezabezpečených
veriteľov konať a vystupovať proaktívne a zásadným spôsobom zneisťuje zabezpečeného veriteľav miere jeho uspokojenia. V prípade, že právna úprava umožňuje prihlásiť pohľadávku v zásade
kedykoľvek, umožňuje tiež reštriktívnym spôsobom upraviť okruh pohľadávok proti podstate (nákladov
konkurzu). Z dôvodovej správy je zrejmý úmysel zákonodarcu umožniť veriteľom prihlasovať si svoje

pohľadávky aj po uplynutí základnej prihlasovacej lehoty a súčasne reštriktívnym spôsobom upraviť
okruh pohľadávok proti podstate. Napriek tomu sa neustále pretláčajú právne názory na rozširovanie
okruhu pohľadávok proti podstate, pričom táto tendencia nie je správna, keďže nedôvodne priznáva
prednostné uspokojovanie i takým pohľadávkam, ktoré ZKR za pohľadávky proti podstate neoznačuje,
resp. vo výške, v ktorej majú byť pohľadávkami „klasickými“ s právom na uspokojenie pomerné.

10. Žalobca napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne a navrhol
odvolaciemu súdu, aby ho v celom rozsahu potvrdil. Uviedol, že popreté pohľadávky vznikli vyplatením
dávok, nejedná sa priamo o výplatu konkrétnych pracovnoprávnych nárokov, ale ide o dávky z
garančného fondu podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, keď žalobca si uplatňuje
iba tie, ktoré sa viažu k mzdám a pracovnoprávnym nárokom zamestnancov za mesiac, v ktorom

bol vyhlásený konkurz, teda za mesiac máj 2022. Z listinných dôkazných prostriedkov vyplýva, že
zákonným dôsledkom vyplatených miezd mzdových, resp. pracovnoprávnych nárokov sú úpadcom
vykázané vymeriavacie náklady v konaní predloženom mesačnom výkaze za máj 2022, na základe
čoho možno konštatovať, že zamestnancom mzdové a obdobné pracovné nároky za mesiac máj
2022 vznikli a patrili, tieto podliehajú odvodovým povinnostiam, ktorých existencia, resp. vznik po

vyhlásení konkurzu a výška neboli medzi účastníkmi konania sporné. Žalobca mal za to, že predmetné
pracovnoprávne nároky, za ktoré boli vyplatené garančné dávky, súviseli s prevádzkovaním podniku,
inak by ich správca nemohol uznať ani čiastočne. Čo sa týka limitovania vyplatených dávok garančného
poistenia, žalobca zotrval na svojom právnom názore, že ZKR v § 87 ods. 2 písm. j) stanovuje limit len pri
pracovnoprávnych pohľadávkach zamestnanca úpadcu, a to v prípade, keď veriteľ v konkurze je priamo

zamestnanec. Sumu, ktorá prevyšuje štvornásobok životného minima, si má možnosť zamestnanec
nárokovaťvsúladesustanovením§87ods.3ZKR.Uvedenésavšaknetýkapohľadávoknavyplatených
dávkach garančného poistenia, kde veriteľom je Sociálna poisťovňa. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením
žalovaného, že vo vzťahu k tej istej pohľadávke sa mení iba veriteľ a že sa uplatnením pohľadávok
proti podstate na dávkach garančného poistenia má favorizovať Sociálna poisťovňa ako verejnoprávna

inštitúcia. Vyplatením dávky garančného poistenia ide o plnenie, ktoré Sociálna poisťovňa uhrádza vo
svojom mene, plní tým svoju zákonnú povinnosť, neuhrádza za platobne neschopného zamestnávateľa
mzdu, náhradu mzdy, ale vypláca dávku. Je podstatný rozdiel medzi záväzkom zamestnávateľa vyplatiť
zamestnancovi mzdu a povinnosťou Sociálnej poisťovne vyplatiť dávku garančného poistenia, a preto
tieto nároky nemožno zamieňať tak, ako nemožno zamieňať, resp. stotožňovať nositeľov uvedených

nárokov v konkurznom konaní. V právnej úprave ZKR v znení novely č. 348/2011 Z.z. žalobca poukázal
na viaceré zásadné rozhodnutia súdov Slovenskej republiky už citované v predchádzajúcich písomných
podaniach ako napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/73/2016 zo dňa
22.02.2018, v ktorom sa dovolací súd stotožnil so zaradením pohľadávok vyplatených z garančného
fondu medzi pohľadávky proti podstate s určením poradia v zmysle § 87 ods. 2 písm. l) ZKR aj v znení

platnom od 01.01.2012. Právnou skutočnosťou zakladajúcou vznik sporných pohľadávok Sociálnej
poisťovne bol moment vyplatenia dávok garančného poistenia k čomu došlo nesporne po vyhlásení
konkurzu, podnik bol v čase vyhlásenia prevádzkovaný a dávky garančného poistenia boli vyplatené
za pracovnoprávne nároky zamestnancov, ktoré sú pohľadávkou proti podstate. Žalobca nesúhlasil s
názorom žalovaného, že má tendenciu rozširovať si okruh pohľadávok proti podstate. Žalobcovi ani

nikomu inému to zákon neumožňuje, žalobca vychádzal pri posudzovaní charakteru pohľadávok z
ustanovení ZKR ako aj zo zákona č. 461/2003 Z.z. platných v čase, keď pohľadávky vznikli, ako aj
z ustálenej praxe najvyšších súdnych autorít. Preto relevantne preukázal existenciu všetkých zložiek
žalovaných pohľadávok proti podstate, ktoré má na mysli ustanovenie § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, a to ich
vznik počas konkurzu, súvis s prevádzkou podniku počas konkurzu a súvis pracovnoprávnych nárokov

zamestnancov, ktoré sú pohľadávkou proti podstate, čím uplatnené pohľadávky spĺňajú zákonné kritéria
pohľadávok v zmysle tohto ustanovenia.

11. Vyjadrenie žalobcu bolo zástupcovi žalovaného doručené do jeho elektronickej schránky dňa
08.07.2024 [§ 110 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“), § 29 zák. č. 305/2013 Z.z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-governmente)] s tým, že súd umožnil
žalovanému, aby sa k vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu vyjadril v lehote 10 dní. Žalovaný sa k
vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadril.12. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po

skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom
odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné. Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani
dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1
CSP) a rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli

súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP)
a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

13. Predmetom odvolacieho prieskumu je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý určil, že pohľadávky
žalobcu z titulu peňažných náhrad vyplatených na dávkach garančného poistenia, a to v sume
111.588,99 Eur uplatnené písomným podaním žalobcu č. 23319/7/2022-BA z 11.08.2022 a v sume

2.046,57 Eur uplatnené písomným podaním žalobcu č. 23319/9/2022-BA z 26.09.2022 sú v konkurze
vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn. 38K/7/2022 na majetok úpadcu pohľadávkami proti
podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom
do 16.07.2022. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí dospel k právnemu záveru, že pohľadávka
žalobcu na peňažných dávkach vyplatených z garančného fondu ako pohľadávka proti podstate podľa

§ 87 ods. 2 písm. l) ZKR nie je žiadnym spôsobom limitovaná výškou uspokojenia pracovnoprávnych
nárokov zamestnanca ako pohľadávok proti podstate v poradí podľa § 87 ods. 2 písm. g), h) a j) ZKR.
Žalovaný s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie nesúhlasil a zotrval na dôvodoch popretia
pohľadávky žalobcu. V súdenej veci správne posúdenie prípadu i posúdenie dôvodnosti podaného
odvolania žalovaného záviselo od výkladu ustanovenia § 87 ods. 2 písm. j) a l) ZKR, v kontexte ďalších

právnych predpisov, najmä zákona o sociálnom poistení.

14. Podľa § 206q ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov,
konanie,ktorésazačaloaprávoplatneneskončilodo31.decembra2024,sadokončípodľatohtozákona
v znení účinnom do 31. decembra 2024.

15. Podľa § 206n ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31.12.2024, ak odseky 2 až 6 neustanovujú inak, konania vrátane konaní vyvolaných a súvisiacich s
konaniami podľa tohto zákona začaté a právoplatne neskončené do 16. júla 2022 sa dokončia podľa
predpisov účinných do 16. júla 2022.

16. Podľa § 87 ods. 2 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 16.07.2022
(ďalej len „ZKR“), pohľadávky proti všeobecnej podstate sú a uspokojujú sa zo všeobecnej podstaty v
tomto poradí:
j) pracovnoprávne nároky, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v

ktorom bol konkurz vyhlásený, najviac vo výške štvornásobku životného minima mesačne za každý
kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho vzťahu po vyhlásení konkurzu, vrátane kalendárneho
mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny
vzťah ukončený, pričom toto uspokojenie sa znižuje o plnenia poskytnuté podľa písmen g) a h), k)
pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom na sociálne

poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové
sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia so správou a speňažovaním majetku,
l) pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú
zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate.

17. Podľa § 87 ods. 3 ZKR, pracovné nároky, ktoré nemôžu byť uspokojené podľa písmena j), si
zamestnanec uplatňuje prihláškou. Správca je povinný na požiadanie oznámiť zamestnancovi ku dňu
podania žiadosti, v akej výške uznáva pracovnoprávny nárok ako pohľadávku proti podstate a nespornú
výšku pracovnoprávneho nároku, ktorú si zamestnanec môže uplatniť prihláškou.

18. Podľa § 21 zák. č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ stane platobne neschopným
a nemôže uspokojiť nároky zamestnancov z pracovnoprávnych vzťahov, tieto nároky sa uspokoja
dávkou garančného poistenia podľa osobitného predpisu.19. Podľa § 2 písm. d) zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sociálnom poistení“), sociálne poistenie podľa tohto zákona je garančné poistenie ako
poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca,

na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa osobitného predpisu 2a) a na úhradu
povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len "príspevky na starobné dôchodkové
sporenie") nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové
sporenie.

20. Podľa § 102 ods. 1 zák. o sociálnom poistení, zamestnanec zamestnávateľa podľa § 18 má nárok
na dávku garančného poistenia, ak jeho zamestnávateľ sa stal platobne neschopný a nemôže uspokojiť
nároky tohto zamestnanca, ktorými sú a) nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti, b)
nároknapríjemplynúcičlenovidružstvazpracovnéhovzťahukdružstvu,c)nároknaodmenudohodnutú
v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, d) nárok na náhradu mzdy za sviatky a pri
prekážkach v práci, e) nárok na náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú vznikol nárok počas kalendárneho

roka, v ktorom vznikla platobná neschopnosť zamestnávateľa, ako aj za predchádzajúci kalendárny
rok, f) nárok na odstupné, ktoré patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru, g) nárok na
náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru, h) nárok na náhradu mzdy pri neplatnom
skončení pracovného pomeru, i) nároky cestovných, sťahovacích a iných výdavkov, ktoré vznikli pri
plnení pracovných povinností, j) nárok na náhradu vecnej škody v súvislosti s pracovným úrazom alebo

chorobou z povolania, k) nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca
podľa osobitného predpisu, l) súdne trovy v súvislosti s uplatnením nárokov z pracovného pomeru
zamestnanca na súde vrátane trov právneho zastúpenia.

21. Podľa § 103 ods. 1 zák. o sociálnom poistení, dávka garančného poistenia podľa § 102 písm. a)

až h) sa poskytne v sume príslušného nároku zníženého o poistné na zdravotné poistenie, poistné
na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné
na poistenie v nezamestnanosti, ktoré je povinný platiť zamestnanec, a preddavok na daň alebo
daň z príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov, vypočítaných podľa podmienok platných v
kalendárnom mesiaci, za ktorý zamestnancovi vznikol uvedený nárok.

22. Podľa § 103 ods. 2 zák. o sociálnom poistení, dávka garančného poistenia sa poskytne najviac v
rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich
začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z
dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa.

23. Podľa § 103 ods. 3 zák. o sociálnom poistení, dávka garančného poistenia je najviac v sume
trojnásobku jednej dvanástiny všeobecného vymeriavacieho základu určeného ku dňu vzniku platobnej
neschopnosti zamestnávateľa. Ak platobná neschopnosť vznikla v období od 1. januára do 30. júna
kalendárneho roka, použije sa všeobecný vymeriavací základ, ktorý platil v kalendárnom roku dva

roky predchádzajúcom kalendárnemu roku, v ktorom vznikla platobná neschopnosť. Ak platobná
neschopnosť vznikla v období od 1. júla do 31. decembra kalendárneho roka, použije sa všeobecný
vymeriavací základ, ktorý platil v kalendárnom roku predchádzajúcom kalendárnemu roku, v ktorom
vznikla platobná neschopnosť.

24. Podľa § 148 ods. 3 zák. o sociálnom poistení, po vyplatení dávky garančného poistenia sa
zamestnávateľ stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka.
Odseky 1 a 2 platia rovnako.

25. Odvolací súd sa po preskúmaní napadnutého rozhodnutia na podklade podaného odvolania v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré týmto poukazuje bez toho,
aby túto časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie zopakoval. Odvolací súd je rovnako ako
súd prvej inštancie toho názoru, že zákon výšku uspokojenia pohľadávky proti podstate podľa § 87 ods.
2 písm. l) ZKR z hľadiska jej výšky žiadnym spôsobom nelimituje.

26. Každému zamestnancovi patrí za jeho prácu mzda, ako aj ďalšie pracovnoprávne nároky, ktoré
mu vznikajú vo vzťahu k zamestnávateľovi. Zamestnávateľ teda svojim zamestnancom vypláca mzdu
a ostatné pracovnoprávne nároky. Pracovnoprávne nároky patria aj zamestnancovi zamestnávateľa,
na ktorého bol vyhlásený konkurz, keď zákonodarca rieši aj situáciu, keď síce zamestnanecmá nárok na mzdu a ostatné pracovnoprávne nároky, ale jeho zamestnávateľ sa stal platobne
neschopný a nemôže nároky tohto zamestnanca uspokojiť. Takýto zamestnanec má nárok na
dávku garančného poistenia, ktorú mu vyplatí zo zákona Sociálna poisťovňa (§ 21 Zákonníka

práce). Sociálna poisťovňa teda zamestnancovi nevypláca pracovnoprávne nároky, ale mu poskytne
dávku. Vznikom nároku zamestnanca na dávku garančného poistenia, ani vyplatením dávky, však
medzi zamestnancom a Sociálnou poisťovňou pracovný pomer, ani iný pracovnoprávny vzťah
nevzniká. Zákonný nárok na dávku garančného poistenia teda nepredstavuje pracovnoprávny nárok
zamestnanca vo vzťahu k Sociálnej poisťovni, keďže pracovnoprávne nároky môžu vzniknúť len medzi

zamestnancom a zamestnávateľom. Nárok na dávku garančného poistenia teda vzniká zo zákona
a jej poskytovateľom je zo zákona Sociálna poisťovňa a pracovnoprávne nároky vznikajú na základe
pracovného pomeru medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorý vzniká na základe právneho
úkonu medzi zamestnancom a zamestnávateľom (pracovná zmluva, dohoda o vykonávaní práce
a pod.). Sociálna poisťovňa teda neuspokojuje pracovnoprávne nároky zamestnanca zamestnávateľa,
ktorý je platobne neschopný, ale zamestnancovi poskytuje dávku garančného poistenia. Nejde už

o pohľadávku zamestnanca, ale o pohľadávku Sociálnej poisťovne, ktorá sa vyplatením dávok z
garančného fondu stáva veriteľom úpadcu v zmysle zákona o sociálnom poistení. Zákon v § 87
ods. 2 písm. j) ZKR stanovuje limit pri pracovnoprávnych pohľadávkach zamestnanca úpadcu, keď
veriteľom v konkurze je tento zamestnanec, pokiaľ však zo strany Sociálnej poisťovne dôjde k vyplateniu
dávok z garančného poistenia, veriteľom sa stáva Sociálna poisťovňa. Ako správne uviedol aj súd

prvej inštancie, z ustanovenia § 103 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že Sociálna poisťovňa
neuhrádza za platobne neschopného zamestnávateľa pracovnoprávny nárok, ale vypláca dávku
garančného poistenia, ktorej výška vzhľadom na ustanovenie § 103 zákona o sociálnom poistení
nemusí zodpovedať nároku zamestnanca. Nevyplatenie pracovnoprávneho nároku v prípade platobnej
neschopnosti zamestnávateľa je len predpokladom pre vznik nároku na dávku garančného poistenia.

Sociálna poisťovňa je verejnoprávna inštitúcia, zriadená na výkon sociálneho poistenia prostredníctvom
základných fondov z prostriedkov, z ktorých následne realizuje úhradu dávok sociálneho poistenia.
Garančné poistenie, z ktorého sa za podmienok ustanovených zákonom o sociálnom poistení
poskytuje dávka garančného poistenia, je špecifickým druhom sociálneho poistenia. Záväzok na
úhradu dávok garančného poistenia je záväzok verejnoprávny a nie záväzok súkromnoprávny. Ide

o plnenie, ktoré Sociálna poisťovňa uhrádza vo svojom mene a plní tým svoju zákonnú povinnosť
ustanovenú predpismi verejného práva. Vznik pohľadávky Sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi
je daný momentom vyplatenia garančnej dávky, je teda rozdiel medzi záväzkom zamestnávateľa
vyplatiť zamestnancovi pracovnoprávny nárok a povinnosťou Sociálnej poisťovne vyplatiť dávku
garančného poistenia, pracovnoprávny nárok a nárok na dávku garančného poistenia nie sú totožné

nároky z hľadiska právneho titulu ich vzniku a ani z hľadiska ich obsahu. Odvolací súd sa preto
nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaného, že vo vzťahu k jednej a tej istej pohľadávke proti
podstate sa mení iba veriteľ a namiesto zamestnanca nastupuje Sociálna poisťovňa, pretože záväzok
zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi mzdu, resp. pracovnoprávny nárok je odlišný v porovnaní s
povinnosťou Sociálnej poisťovne vyplatiť dávku garančného poistenia. Žalobca ako poskytovateľ dávky

z garančného fondu nie je veriteľom úpadcu, t.j. zamestnávateľa v platobnej neschopnosti z dôvodu
existencie pracovnoprávnych nárokov, ale je veriteľom z titulu výplaty dávok z garančného fondu. Vznik
pohľadávky žalobcu je teda pohľadávkou vzniknutou z garančného poistenia a nie zo mzdových, resp.
pracovnoprávnych nárokov zamestnancov. ZKR žiadnym spôsobom neobmedzuje výšku garančnej
dávky ako pohľadávky proti podstate podľa § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, z ktorého dôvodu žalovaný

nesprávne poprel uplatnenú pohľadávku žalobcu proti podstate v celkovej sume 113.635,56 Eur. V
súvislosti s vysloveným právnym názorom odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/37/2014 zo dňa 27.10.2015, na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/73/2016 zo dňa 22.02.2018 i na svoju rozhodovaciu činnosť v
podobe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 43CoKR/33/2015 zo dňa 25. februára 2016.

27. Ani s argumentáciou žalovaného o „pretláčaní“ právneho názoru na rozširovanie okruhu pohľadávok
proti podstate sa odvolací súd nemohol stotožniť, pretože pokiaľ by zákonodarca mienil limitovať
pohľadávku v zmysle § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, bol by takýto prípadný úmysel v tomto zákonnom
ustanovení práve vzhľadom na odlišný typ pohľadávky z hľadiska právneho titulu jej vzniku i obsahu

vymedzil, k čomu ale nepristúpil. Vo vzťahu k druhej časti vety § 87 ods. 2 písm. l) ZKR, kde sa
uvádza „za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate“ odvolací súd uvádza, že
táto časť vety poukazuje na vecnú a časovú súvislosť pohľadávky žalobcu vo vzťahu ku konkrétnym
pracovnoprávnym nárokom zamestnanca, ktorému bola vyplatená dávka garančného poistenia, kedyv danom prípade sa jednalo o pracovnoprávne nároky 57 zamestnancov úpadcu za mesiac 05/2022,
v ktorom bol vyhlásený konkurz, ktoré vecne a časovo vymedzilo túto pohľadávku ako pohľadávku
proti podstate, nie však aj z hľadiska jej výšky, ako sa mylne domnieva žalovaný. Táto časť zákonného

ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR definuje len to, že v tomto poradí sa uspokojujú pohľadávky na
peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu za predpokladu, že ide o takú dávku poskytnutú
zamestnancovi za jeho pracovnoprávny nárok, ktorá je pohľadávkou proti podstate (Ďurica, M. Zákon
o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. 4. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2021, s. 1496). Odvolací
súd nemohol súhlasiť ani s názorom žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo založené

na judikatúre, ktorá má vychádzať z právneho stavu, ktorý tu bol pred účinnosťou zákona č. 348/2011
Z.z., ktorým bol s účinnosťou od 01.01.2012 novelizovaný ZKR. Súdna prax, na ktorú poukázal súd
prvej inštancie, žalobca ako aj odvolací súd zohľadňuje aj právny stav po účinnosti tejto novely. Neušlo
tiež pozornosti odvolacieho súdu, že žalovaný neodkázal na odbornú literatúru a ani neoznačil žiadne
súdnerozhodnutie,ktorébypotvrdzovalojehoprávnuargumentáciu.Aniodvolaciemusúduniejeznáme
žiadne také rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, či

objektívne dohľadateľné nepublikované rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, v ktorom by bol prijatý
právny názor presadzovaný žalovaným. Žalovaný síce vo svojom odvolaní poukazuje na dôvodovú
správu, zároveň neuvádza, že by z dôvodovej správy bol zrejmý úmysel zákonodarcu limitovať výšku
pohľadávky podľa § 87 ods. 2 písm. l) ZKR v spojení s § 87 ods. 2 písm. j) ZKR.

28. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný preto rozhodnutie súdu
prvej inštancie preskúmal výlučne z dôvodov uvedených žalovaným v podanom odvolaní, ktorými sa
žalovanému vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie spochybniť nepodarilo.
Odvolací súd zároveň konštatuje, že v konaní nezistil také vady procesných podmienok, na ktoré
odvolací súd prihliada aj vtedy, ak neboli stranami uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). Odvolací súd zároveň

pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

29. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu
prvejinštanciejevovýrokuvovecisamejakoajvzávislomvýrokuonáhradetrovkonaniavecnesprávne,
preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (I. výroková veta rozhodnutia odvolacieho súdu).

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (II. výroková veta rozhodnutia odvolacieho
súdu).

31.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).