Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323202196
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2323202196.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobkyne: A. B., nar. X. XXXX XXXX,
trvale bytom C. XXX, zastúpenej advokátom: Mgr. Richard Bebjak, Lermontovova 14, 811 05 Bratislava -
mestská časť Staré Mesto, IČO: 31025544, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátkou: JUDr. Katarína Hegedüšová, Majerníková 3A, 841
05 Bratislava – mestská časť Dúbravka, IČO: 42185190, o zaplatenie 5.260,80 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 8Csp/78/2023-82 zo dňa 30. januára
2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku a v závislom III. výroku p o t
v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu5.260,80eurspolusúrokomzomeškaniavovýške8,5%ročnezosumy5.260,80eurod17.6.2023
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, II. výrokom konanie v časti o
zaplatenie nákladov na uplatnenie pohľadávky vo výške 193,45 eur zastavil, III. výrokom rozhodol, že

žalobkyňa má voči žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých bude rozhodnuté
osobitným uznesením súdom prvej inštancie.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1 a 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.
71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“). Vecne
dôvodil, že žalobkyňa žalobou doručenou súdu 19.6.2023 žiadala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť

žalobkyni 5.260,80 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 8,5% zo sumy 5.260,80 eur odo
dňa 17.6.2023 do zaplatenia a náklady na uplatnenie pohľadávky 193,45 eur a tiež k náhrade trov
konania. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že so žalovanou uzatvorila Zmluvu o úvere dňa 5.2.2010
(ďalej aj „zmluva o úvere“), na základe ktorej jej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 400 eur a
v zmluve bola dohodnutá odplata vo výške 392 eur. Dlžníčka sa zaviazala úver splácať v 12 mesačných
splátkach po 66 eur. Žalobkyňa však na účet žalovanej na úhradu predmetnej pohľadávky uhradila
sumu 5.660,80 eur. Predmetná zmluva o úvere obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno

kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a tiež ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom
a dobrými mravmi. Odplata za poskytnutie finančných prostriedkov označená ako príslušný poplatok
niekoľkonásobne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery.
PodľaúdajovNárodnejbankySlovenskaúrokovásadzbazarok2010priobdobnomúverepredstavovalavýšku 10,77% ročne. Podľa žalobkyne zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti, ktoré
zmluva má mať a preto sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Podľa žalobkyne
sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila a žalovaná suma predstavuje bezdôvodné obohatenie.

Žalobkyňa plnila žalovanej sumu vo výške 5.660,80 eur. Žalovaná poskytla žalobkyni úver vo výške 400
eur a rozdiel týchto súm predstavuje žalovanú sumu.
Súd prvej inštancie vydal dňa 22.6.2023 platobný rozkaz, v ktorom bola žalovaná zaviazaná zaplatiť
žalobkyni 5.260,80 eur, náklady na uplatnenie pohľadávky v sume 193,45 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 5.260,80 eur od 17.6.2023 do zaplatenia a tiež k náhrade

trov konania 386,90 eur.
Proti platobnému rozkazu podala odpor žalovaná, ktorá uviedla, že zmluva bola uzavretá podľa
ustanovenia § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Obchodný zákonník“) a v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka má zmluva
povahu absolútneho obchodu. Z týchto dôvodov aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa
nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je vzťahom spotrebiteľským.

Žalovaná poukázala aj na to, že zmluvné strany sa dohodli, že ich zmluvné vzťahy sa budú spravovať
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalovaná tvrdila, že zmluva obsahuje všetky náležitosti v
zmysle platných právnych predpisov účinných v čase jej uzatvorenia. Podľa žalovanej žalobkyňa nie je
spotrebiteľ, žalobkyňa vyhlásila, že sa oboznámila a súhlasí s obsahom zmluvy, ako aj všeobecnými
obchodnými podmienkami. V prípade postavenia žalovanej treba akceptovať jej dobrú vieru, s ktorou

do právneho vzťahu vstupovala v tom zmysle, že žalobkyňa nie je spotrebiteľom. Žalovaná bola toto
názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje
zákon. Skutočnosť, že žalobkyňa žalovanej zaplatila vyššie peňažné prostriedky a žalovaná tieto plnenia
prijala, nie je možné za žiadnych okolností kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 ods.
1, 2 O.z. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné

tvrdeniaozaužívanejpraxižalovanejpriuzatváranízmlúvoúvere.Žalovanáuviedla,žedosumynároku,
ktorú si uplatňuje žalobkyňa, nemožno zahrnúť ani zákonný úrok z omeškania.
Žalobkyňa k odporu žalovanej uviedla, že odpor považuje za nedôvodný, výslovne účelový a
formulárový. Žalobkyňa má za to, že je jednoznačné a bez akýchkoľvek pochybností, že vzťah medzi
sporovými stranami je vzťahom spotrebiteľským, že žalobkyňa má postavenie spotrebiteľa, ktorý

nekonal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaná ako dodávateľ konala v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa poukázala na rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 O.z.
sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Žalobkyňa zdôraznila, že úver si brala ako fyzická osoba a finančné

prostriedkypoužilapresvojuvlastnúspotrebu.Žalovanáporušilaustanoveniazákonaospotrebiteľských
úveroch a tým došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej prijatím plnenia bez právneho
dôvodu.
Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie zmluvou o úvere č. 205500335 zo dňa 5.2.2010,
prehľadom plnení žalobkyne a zistil tento skutkový stav veci: Sporové strany uzavreli dňa 5.2.2010

zmluvu o úvere č. 205500335, kde žalovaná v pozícii veriteľa poskytla žalobkyni v pozícii dlžníka úver
vo výške 400 eur. Uvedený úver zvýšený o poplatok 392 eur sa dlžníčka zaviazala veriteľovi splácať
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 66 eur po dobu 12 mesiacov. Celková suma, ktorú
mal dlžník zaplatiť bola v sume 792 eur. Navýšenie úveru o poplatok predstavovalo 97,99 % z ceny
úveru. V zmluve o úvere sú uvedené identifikačné údaje veriteľa a identifikačné údaje dlžníka. V zmluve

je uvedené meno, priezvisko, adresa bydliska dlžníka, ako aj jeho rodné číslo a číslo občianskeho
preukazu. Na internete je dostupná listina na stránke D., z ktorej vyplýva, že žalobkyňa na základe
Zmluvy č. 205500335 pri poskytnutom úvere 400 eur zaplatila 5.660,80 eur a taktiež je tu uvedené,
že celková dlžná suma žalobkyne je 7.918,13 eur. V priebehu súdneho konania žalovaná potvrdila, že
na predmetnom úvere žalobkyňa doposiaľ vyplatila 5.660,80 eur. Žalobkyňa listom zo dňa 13.6.2023

vyzvala žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.260,80 eur. Žalobkyňa dôvodila tým,
že na predmetnú zmluvu o úvere sa vzťahuje Občiansky zákonník ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Keďže predmetná zmluva o úvere neobsahuje všetky podstatné náležitosti,
je bezúročná a bez poplatkov a jej nárok je dôvodný.
Súd prvej inštancie konštatoval, že v spore bolo preukázané, že žalovaná ako poskytovateľ úveru

má v predmete svojej podnikateľskej činnosti oprávnenie poskytovať úver. Žalobkyňa ako dlžník
je fyzickou osobou, pričom pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci svojej
obchodnejčinnosti.Vzťahmedzižalobkyňouažalovanoujevzťahomspotrebiteľskýmabezakýchkoľvek
pochybností možno konštatovať, že žalobkyni zo strany žalovanej bol poskytnutý spotrebiteľský úver.Naviac, ak objektívne okolnosti neumožňujú z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že plnenie,
pre ktoré bola zmluva s dvojakým účelom uzavretá, sledovalo nie nezanedbateľný podnikateľský
účel, musí sa táto zmluva zásadne považovať za spotrebiteľskú (porov. rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie C-464/01 z 20. januára 2005 Johann Gruber proti Bay Wa AG, bod 50). Vzhľadom na
znevýhodnené postavenie spotrebiteľa, článok 6 ods. 1 Smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie
sú pre spotrebiteľa záväzné, pričom ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej
rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, rovnováhou
skutočnou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej

únie C 110-14 Horatiu Ovidiu Costea proti SC Volskbank, Romania SA, bod 19; rozsudok Sanches
Morcillo a Abril Garcia C 169/14 bod 23). Ústavný súd Českej republiky v konaní sp. zn. I. ÚS
2063/2017 stanovil, že východiskom ochrany vyplývajúcej zo spotrebiteľského práva je fakticky nerovné
postavenie spotrebiteľa proti podnikateľovi, ktorý môže profitovať z väčšej profesionálnej skúsenosti,
lepšej znalosti práva, či jednoduchšej dostupnosti právnych služieb. Silnejšie postavenie dodávateľa
spočíva tiež v odbornom zázemí, ktorým spravidla disponuje. Od dodávateľa je preto tiež potrebné

očakávať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnosti poctivo, ak nepostupuje týmto
spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosti svojho konania a
takémuto konaniu sa nedá poskytnúť právna ochrana. Riešenie situácie spočíva potom v nerovnovážnej
úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že slabšej zmluvnej
strane je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane viac povinností, čím je naplnená snaha o

dosiahnutie skutočnej rovnováhy (nie formálnej) tým, že budú vyrovnané východiskové ekonomické,
informačné,odbornéainérozdiely,ktorémedzizmluvnýmistranamipanujú.Vsúvislostisexoffosúdnou
kontrolou zmluvných podmienok je potrebné poukázať na Uznesenie Súdneho dvora Európskej únie
C-76/10 POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti Iveta Korčkovská, obsahujúce jednoznačnú požiadavku na ochranu
spotrebiteľa pred nečestnými klauzulami, a to vždy a za každých okolností. Súdny dvor Európskej

únie judikoval, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky
(C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones). Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na
zabezpečenie účinnej ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo,
že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (C-168/05 Mostaza
Claro, C-473/00 Cofidis). S poukazom na uvedené národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné

podmienky v spotrebiteľských zmluvách a musí ich skúmať ex offo (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Oceáno Grupo Editorial, C-243/08 Pannon GSM). Články 8 a 23
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu
ukladajú povinnosť preskúmať ex offo aj existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto

Smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve.
S poukazom na zákonnú povinnosť poskytovateľa úveru postupovať s odbornou starostlivosťou pri
poskytovaníúveru,bolopovinnosťoužalovanejzisťovaťčiuzavretieúverovejzmluvynejakýmspôsobom
súvisí s podnikaním žalobkyne. V zmysle záverov rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn.

10CoE/5/2010, dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania
zaťažuje zásadne dodávateľa, ktorý tvrdí obchodno-právny charakter zmluvy. Formálne označenie
žalobkyne v úverovej zmluve, bez možnosti alternatívy poskytnutia úveru na osobnú potrebu, ako aj
formálne vyhlásenie v typovej zmluve pripravenej poskytovateľom úveru, nepreukazovali bez ďalšieho
záver o uzavretí úverovej zmluvy medzi stranami konania ako dvoma podnikateľskými subjektami, v

dôsledku čoho by bola daná aplikácia ustanovení Obchodného zákonníka.
Z uvedeného vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nespĺňa náležitosti uvedené v § 4 ods. 2
písm. d/, j/, k/ ZoSÚ, a z toho dôvodu je úver bezúročný a bez poplatkov. Žalovaná získala bezdôvodné
obohatenie vo výške 5.260,80 eur (5.660,80 - 400 úver) a súd prvej inštancie zaviazal žalovanú túto
sumu zaplatiť žalobkyni. Žalobkyňa zobrala žalobu v časti o zaplatenie 193,45 eur späť a súd konanie v

tejto časti v súlade s ustanovením § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) zastavil.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2
CSP, vecne dôvodil, že vzhľadom na to, že žalobkyňa mala v spore plný úspech, súd jej priznal 100%
náhrady trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku výlučne voči jeho I. výroku podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na
jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že v konaní došlo k
vade podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Uviedla, že poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa so
žalovanou uzatvorili dňa 15.11.2019 zmluvu o úvere č. 209200508, na základe ktorej veriteľ poskytoldlžníčke úver vo výške 3.700 eur. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich
zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore.
V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami

Obchodného zákonníka. – „Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka,
že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára
podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva.“ Z čoho jasne vyplýva, že iný
zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené, bolo by to v rozpore
so zákonom. Z uvedeného s určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva o úvere nemôže byť posúdená

ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne
náležitosti. V čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinným žiadny všeobecne záväzný právny
predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných
prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 O.z., podľa ktorého ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri

posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru
zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalobkyňa
svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdila svojim podpisom. Žalobkyňa si bola vedomá svojich
záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú

podľa Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedeného je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a
nie ako spotrebiteľský. Vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Súdny dvor
Európskej únie zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej miere pozorného a opatrného,
bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov“ (z Rozsudku SDEÚ
zo dňa 16.07.1998, sp. zn.: Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v. Oberkreisdirektor des Kreises

Steinfurt – Amt fur Lebensmitteluberwachung). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie bola
táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly je stanovené, že „v súlade so
zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto
smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý

a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov“. V dôsledku uvedenej definície
nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní zmluvy o
úvere dobre informovaná avšak ľahostajná. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu
určením absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež nespôsobuje
absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalovaná poukázala aj na Rozsudok Súdneho dvora zo dňa

12.01.2006 sp. zn.: C-361/04, vo veci Claude Ruiz – Picasso a ďalší v. OHIM, podľa ktorého „priemerný
spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj výber medzi
rôznymi výrobkami dotknutej kategórie.“ Žalovaná je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani
jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne
uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú,

rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od
zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Žalovaná
razantne odmieta, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému obohateniu.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

v celom rozsahu potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a žalobkyni priznať náhradu trov odvolacieho
konania.Žalobkyňapovažujeodvolaniežalovanejzavýslovneúčelovéavcelomrozsahuzanedôvodné.
Zo strany žalovanej sa jedná len o formulárové odvolanie, ktoré je prakticky identické s dôvodmi,
ktoré žalovaná uvádzala v odpore voči platobnému rozkazu. Žalovaná dôvod odvolania špecifikuje
tak, že žalobkyňa so žalovanou uzatvorili dňa 15.11.2019 zmluvu o úvere č. 209200508, na základe

ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 3.700 eur. Tu žalobkyňa uvádza, že predmetom sporu
nebola zmluva o úvere č. 209200508 zo dňa 15.11.2019, ale zmluva o úvere č. 205500335 zo dňa
5.2.2010. S procesnou obranou žalovanej tvrdenou v odpore voči platobnému rozkazu ako aj v odvolaní
ohľadom nespotrebiteľského charakteru predmetnej zmluvy o úvere a nutnosti aplikácie ustanovení
Obchodného zákonníka sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal v odôvodnení rozsudku, a to v

bodoch 10. až 18., na čo žalobkyňa poukazuje a plne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že
žalobkyňa má postavenie spotrebiteľa a na predmetnú zmluvu súd prvej inštancie správne aplikoval
ustanovenia ZoSÚ. Žalovaná okrem všeobecných náležitostí neuviedla konkrétny procesný postup
prvoinštančného súdu, ktorý by zakladal relevantné dôvody na podanie odvolania. V tejto súvislostižalobkyňaopakovanepoukazujenarozsudokNajvyššiehosúduSRz21.4.2015sp.zn.3MCdo/14/2014,
podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho
účinnosťou. Vzhľadom na uvedené je argumentácia žalovanej v tejto časti právne irelevantná, pretože
na daný vzťah je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa, súčasne
však je dôvodné aplikovať aj príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. Iné právne závery súdu prvej inštancie uvádzané v napadnutom rozsudku zo strany

žalovanej v odvolaní neboli popreté, resp. spochybnené. Žalobkyňa žiada odvolací súd, aby rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a žalobkyni priznal náhradu trov
odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti
(I. výrok) a závislej časti (III.výrok) v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý I.
a závislý III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie sú vecne správne a je dôvodné ich potvrdiť.

5. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania je posúdiť, či
súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu5.260,80eurspolusúrokomzomeškaniavovýške8,5%ročnezosumy5.260,80eurod17.6.2023
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, III. výrokom rozhodol, že žalobkyňa má

voči žalovanej právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých bude rozhodnuté osobitným
uznesením súdom prvej inštancie.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej

inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§
387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 a 3 CSP in fine) nasledovné:

Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (odsekov 6. až 9.) vyplýva, že na základe vykonaného
dokazovania zmluvou o úvere č. 205500335 zo dňa 5.2.2010, prehľadom plnení žalobkyne
prvoinštančný súd dospel ku skutkovým zisteniam, že sporové strany uzavreli dňa 5.2.2010 zmluvu o
úvereč.205500335,kdežalovanávpozíciiveriteľaposkytlažalobkynivpozíciidlžníkaúvervovýške400
eur. Uvedený úver zvýšený o poplatok 392 eur sa dlžníčka zaviazala veriteľovi splácať v pravidelných

mesačných splátkach vo výške 66 eur po dobu 12 mesiacov. Celková suma, ktorú mala dlžníčka zaplatiť,
bola 792 eur. Navýšenie úveru o poplatok predstavovalo 97,99 % z ceny úveru. V zmluve o úvere
sú uvedené identifikačné údaje veriteľa a identifikačné údaje dlžníka. V zmluve je uvedené meno,
priezvisko, adresa bydliska dlžníka, ako aj jeho rodné číslo a číslo občianskeho preukazu. Na internete
je dostupná listina na stránke D., z ktorej vyplýva, že žalobkyňa na základe zmluvy č. 205500335 pri

poskytnutom úvere 400 eur zaplatila 5.660,80 eur a taktiež je tu uvedené, že celková dlžná suma
žalobkyne je 7.918,13 eur. V priebehu súdneho konania žalovaná potvrdila, že na predmetnom úvere jej
žalobkyňa doposiaľ vyplatila 5.660,80 eur. Žalobkyňa listom z 13.6.2023 vyzvala žalovanú na vydanie
bezdôvodnéhoobohateniavovýške5.260,80eurzdôvodu,ženapredmetnúzmluvuoúveresavzťahuje
Občiansky zákonník ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a keďže predmetná

zmluva o úvere neobsahuje všetky podstatné náležitosti, je bezúročná a bez poplatkov a jej nárok je
dôvodný. Uvedené skutkové zistenia zároveň neboli v konaní sporné.6. Žalovaná v odvolaní označila ako odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, vo vzťahu ku ktorému
len všeobecne uviedla, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

Vo vzťahu k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že v štandardnom sporovom konaní
zodpovednosť za obsahové vymedzenie odvolania v plnej miere zaťažuje odvolateľa (v prejednávanom
spore žalovanú). Odvolací súd nemôže v sporovom/ kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať
rozhodnutie na základe iných, než stranou v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Odvolanie

musí byť niektorou (prípadne viacerými) z uvedených vád odôvodnené (§ 363 CSP ), čo znamená,
že nestačí formálne citovať v zákone uvedený dôvod, ale je potrebné ho identifikovať, t. j. v akom
konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu. Súd je viazaný
využitými odvolacími dôvodmi, a to nielen nominálne, ale aj ak ide o odvolateľom použitú odvolaciu
argumentáciu (konkrétne pochybenia, vytýkané súdu prvej inštancie v rámci daného odvolacieho
dôvodu).

Žalovaná označila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, všeobecne bez uvedenia odvolacích
argumentov a vytknutia konkrétnych pochybení súdu prvej inštancie, keď neuviedla, ktoré skutkové
zistenia považuje za nesprávne a na základe ktorých vykonaných dôkazov mal súd prvej inštancie k nim
dôjsť, preto v tejto časti odvolania absentovalo jeho obsahové vymedzenie, čo vylučovalo možnosť jeho
prieskumu odvolacím súdom.

7. Žalovaná v odvolaní poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa so žalovanou uzatvorili dňa 15.11.2019
zmluvu o úvere č. 209200508, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníčke úver vo výške 3.700 eur.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom sporu nebola zmluva o úvere č. 209200508 zo dňa
15.11.2019, ale zmluva o úvere č. 205500335 uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanou dňa 5.2.2010,

uzatvorenie ktorej zmluvnými stranami nebolo sporné a oboznámením s ktorou súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie. V odpore proti platobnému rozkazu žalovaná poukázala na skutočnosť, že dňa
5.2.2010 uzavrela so žalobkyňou zmluvu o úvere č. 205500335, na základe ktorej bol žalobkyni
poskytnutý úver vo výške 400 eur. Žalovaná v odvolaní nevysvetlila, prečo poukazuje na inú zmluvu
ako tú, ktorá je predmetom sporu a ako táto iná zmluva súvisí s predmetom tohto sporu. Žalovaná ju

neoznačila ani ako dôkaz a ani ju súdu nepredložila. Žalovaná v súvislosti s poukázaním na túto zmluvu
neuviedla ani žiadnu odvolaciu argumentáciu, preto uvedené nemohlo byť predmetom odvolacieho
prieskumu.

8. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú

podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Nesprávne právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom odvolania, môže spočívať v tom, že súd vec posúdil
podľa nesprávneho právneho predpisu alebo, že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil,
prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval.
Podľa § 52 ods. 1 až 4 O.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy: (1) Spotrebiteľskou zmluvou je

každázmluvabezohľadunaprávnuformu,ktorúuzatváradodávateľsospotrebiteľom.(2)Ustanoveniao
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 4 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno vyhotovenie zmluvy o

spotrebiteľskom úvere.
Podľa§4ods.2písm.d/,j/ak/ZoSÚvzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvyZmluvaospotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať
d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským

úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úverpri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny

štvrťrok.
Podľa § 4 ods. 3 druhá veta ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy ak však zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Podľa § 451 ods. 1 a 2 O.z.: (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 O.z. predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

9. Žalovaná v odvolaní namietla, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich
zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore.
V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami
Obchodného zákonníka. – „Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka,
že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára

podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva.“ Z čoho jasne vyplýva, že
iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené, bolo by to v
rozpore so zákonom. Na zmluvu o úvere nie je možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa,
keďže o spotrebiteľa v danom prípade nejde. Zmluvné strany sa vo VPPÚ dohodli v zmysle § 262 ods.
1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom,

preto je možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie
(konkrétne v odpore proti platobnému rozkazu) tvrdila, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ust. §
497 a nasl. Obchodného zákonníka a v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka má
zmluva povahu absolútneho obchodu. Ďalej uviedla, že v zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia

úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného
zákonníka a že zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka.
Tvrdenie žalovanej uvedené v odvolaní, že predmetná zmluva sa mala uzavrieť podľa § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva, je novým skutkovým tvrdením žalovanej doposiaľ
v konaní pred súdom prvej inštancie neuvedeným.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie
skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na
vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené
znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného

útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných
podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv.
novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka

z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo
obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
Žalovaná v odvolaní netvrdila splnenie niektorej z podmienok pre použitie prostriedkov procesného
útoku/obrany až v odvolacom konaní v zmysle citovaného § 366 písm. a/ až d/ CSP, ani tieto podmienky
nevyšli najavo, preto tieto novoty – skutkové tvrdenia žalovanej ako prostriedky procesnej obrany

(predložené ňou až v odvolacom konaní) nemohli byť použité až v odvolacom konaní a nebolo možné
na ne prihliadať. Navyše, bez akéhokoľvek vysvetlenia, žalovaná ďalej v odvolaní sama uvádza, že sa
jedná o zmluvu o úvere.10. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že zmluvné strany uzavreli zmluvu o úvere
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a uvedené vyplýva aj z označenia samotnej zmluvy (č.l. 5).
Podľa § 52 ods. 1 O.z., spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú

uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľskou zmluvou
je aj zmluva o úvere uzavretá podľa § 497 Obchodného zákonníka, pokiaľ ju uzatvorí dodávateľ so
spotrebiteľom.
Občiansky zákonník následne v ust. § 52 ods. 3 a 4 definuje dodávateľa a spotrebiteľa tak, že
dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.
Súd prvej inštancie aplikujúc uvedené ustanovenia v odseku 11 napadnutého rozsudku konštatoval, že
v spore bolo preukázané, že žalovaná ako poskytovateľ úveru má v predmete svojej podnikateľskej
činnosti oprávnenie poskytovať úver. Žalobkyňa ako dlžník je fyzickou osobou, pričom pri uzatváraní a

plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej činnosti. V odseku 17 súd uviedol, že
v zmluve o úvere je uvedené meno, priezvisko, adresa bydliska dlžníčky, ako aj jej rodné číslo a číslo
občianskeho preukazu.
S poukazom na uvedené označenie odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa bola označená ako občan
- fyzická osoba a pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Žalovaná nepreukázala svoje tvrdenie, že v prípade žalobkyne nejde o spotrebiteľa a odvolaciemu súdu
ani nie je zrejmé, na základe akých skutočností žalovaná k tomuto záveru dospela, keďže žalobkyňa
zmluvu uzatvárala ako občan - fyzická osoba a žiadny z identifikačných údajov žalobkyne uvedených
v zmluve nenasvedčuje, že by mala zmluvu uzatvárať v rámci výkonu svojej podnikateľskej alebo

obchodnej činnosti. Žalobkyňa v konaní opakovane uvádzala, že úver si brala ako fyzická osoba
a finančné prostriedky použila pre svoju vlastnú spotrebu, žalovaná jej tvrdenia nepoprela a opak
nepreukázala.
Vprípadepochybností,čiidealebonejdeospotrebiteľskývzťah,spočívadôkaznébremenopreukázania
skutočného účelu použitia poskytnutého úveru práve na veriteľovi (uznesenie Krajského súdu v Trnave

z 23.2.2010, sp. zn. 10CoE/5/2010).
Súd prvej inštancie preto správne považoval žalobkyňu za spotrebiteľa, žalovanú za dodávateľa, vzťah
medzi nimi za vzťah spotrebiteľský a poskytnutý úver za úver spotrebiteľský.

11. Podľa § 52 ods. 2 O.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné
S poukazom na citované ustanovenie odvolací súd konštatuje, že pokiaľ v zmluve o úvere bolo medzi

dodávateľom a spotrebiteľom dojednané, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným
zákonníkom, uvedené zmluvné dojednanie obchádza ustanovenie § 52 ods. 2 O.z., z ktorého dôvodu je
neplatné. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa použijú vždy, ak je to na prospech spotrebiteľa
a ich použitie nie je možné vylúčiť ani dohodou zmluvných strán.
Podľa § 52 ods. 2 O.z. v znení účinnom od 1.4.2015 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj

všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. teda definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tretiu vetu), že na všetky právne vzťahy,
v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná svoje tvrdenia o dohode
zmluvných strán o použití Obchodného zákonníka nepreukázala, nakoľko VPPÚ, ktoré dohodu mali
preukázať, súdu prvej inštancie nepredložila. Rovnako žalovaná nepreukázala ani to, že dohoda strán

o tom, že ich zmluvné vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, bola so žalobkyňou ako
dlžníčkou individuálne dojednaná, preto aj z tohto dôvodu by bolo potrebné považovať ju za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a preto absolútne neplatnú podľa § 53 ods. 5 O.z., pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Odvolací súd uzatvára, že právny vzťah založený zmluvou o úvere je právnym vzťahom

založeným spotrebiteľskou zmluvou, preto je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z.
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov).

12. Odvolateľka tiež namietala, že predmetná zmluva o úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná
a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti.
Odvolateľka tento svoj názor bližšie neodôvodnila a ku konkrétnym náležitostiam zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, ktorých absenciu identifikoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku,
žiadnu argumentáciu neuviedla.

Podľa § 4 ods. 2 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy Zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný

spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods.
2 za príslušný kalendárny štvrťrok.
Podľa § 4 ods. 3 druhá vety ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy ak však zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý
úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku v odseku 7 uviedol, že zo zmluvy o úvere zistil, že žalovaná
v pozícii veriteľa poskytla žalobkyni v pozícii dlžníka úver vo výške 400 eur, uvedený úver zvýšený o
poplatok 392 eur sa dlžníčka zaviazala veriteľovi splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške
66 eur po dobu 12 mesiacov, celková suma, ktorú mala dlžníčka zaplatiť, bola 792 eur, navýšenie úveru o
poplatok predstavovalo 97,99 % z ceny úveru, v zmluve o úvere sú uvedené identifikačné údaje veriteľa

a identifikačné údaje dlžníka, v zmluve je uvedené meno, priezvisko, adresa bydliska dlžníka, ako aj
jeho rodné číslo a číslo občianskeho preukazu.
Ďalej po citácii ustanovenia § 4 ods. 1 až 3 ZoSÚ prvoinštančný súd konštatoval, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere nespĺňa náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 písm. d), j) a k), s ktorým záverom sa
odvolací súd stotožňuje a dodáva, že zmluva o úvere neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže

spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť (§ 4 ods. 2 písm. d/), neobsahuje ani ročnú percentuálnu
mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na
základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 písm. j/),
a tiež v nej absentuje uvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver platnej k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2

za príslušný kalendárny štvrťrok (§ 4 ods. 2 písm. k/). Správnym bol potom záver súdu prvej inštancie,
že z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa označené náležitosti, je úver bezúročný a bez poplatkov (§ 4
ods. 3 posledná veta ZoSÚ).

13. Nedôvodnou potom bola aj námietka žalovanej, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem

bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon a že na strane žalovanej nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu.
Podľa § 451 ods. 1 a 2 O.z. (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 456 O.z. predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy,
akdodatočneodpadol.Neexistenciaprávnehodôvoduodpočiatkuznamená,ževôbecnenastalaprávna
skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť

a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna
skutočnosť, ktorou je právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný),
čo znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/237/2005).
Z § 4 ods. 3 posledná veta ZoSÚ vyplýva, že následkom dohody zmluvných strán odporujúcej

tam uvedeným ustanoveniam zákona o spotrebiteľských úveroch je tzv. fikcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru („považuje sa“). Ide teda o prípad bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva
v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo zmluvných strán, upravenej priamo v
zákone. Ako uviedol Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 51/2020: „Nemožno pochybovať o tom,
že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia konkrétnych ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad rámec požičanej istiny ten následok,

že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie. Ide o špecifický predpoklad vzniku
bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona už v priebehu kontraktačnej fázy,
pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej zmluvy ako takej.“
Uvedené umožňuje odvolaciemu súdu zovšeobecniť, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi
nad rámec istiny dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na

strane dodávateľa z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru je totiž z hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových
podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou)
špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa

na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet
bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie
nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia,
ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že v konaní bolo nesporné, že žalovaná poskytla žalobkyni úver

vo výške 400 eur a že žalobkyňa zaplatila žalovanej na základe zmluvy o úvere sumu 5.660,80 eur, ktorá
rovnako bola v konaní nesporná. S poukazom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru bola žalobkyňa
povinná vrátiť žalovanej len sumu, ktorú jej žalovaná na základe zmluvy o úvere poskytla. Žalobkyňa
čerpalaúvervovýške400euražalovanejuhradilaspolusumu5.660,80eur,zčohovyplýva,žežalovaná
prijala od žalobkyne sumu 5.260,80 eur (5.660,80 eur - 400 eur) z čiastočne neplatného právneho úkonu,

čím na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinná žalobkyni vydať.
S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie v odseku 23 správne uzavrel, že žalovaná získala
bezdôvodné obohatenie vo výške 5.260,80 eur ako rozdiely sumy 5.660,80 eur a sumy úveru 400 eur
a zároveň správne uložil žalovanej povinnosť vrátiť túto sumu žalobkyni.

14. Nadbytočnou už potom bola námietka žalovanej, že v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval
žiadny všeobecne záväzný predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov
za poskytnutie peňažných prostriedkov.
Právnym dôvodom na plnenie úrokov a poplatkov by mohla byť len úverová zmluva obsahujúca
všetky zákonné náležitosti, ktorá by zakladala záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver spolu

s dohodnutými úrokmi. Avšak ak úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere treba ex lege považovať za
bezúročný a bez poplatkov, takáto zmluva v žiadnom prípade nemôže byť legitímnym právnym dôvodom
na vznik nároku veriteľa na zaplatenie aj iných plnení než poskytnutej istiny úveru.

15. Žalobkyňa sa domáhala aj zaplatenia úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 O.z.), pričom žiadala úroky

z omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na plnenie určenej žalobkyňou vo výzve na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovanej bolo uložené plniť žalobkyni z dôvodu bezdôvodného
obohatenia. Podľa § 563 O.z., ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Vzhľadom na to, že doba plnenia nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je stanovená

právnym predpisom a v posudzovanom prípade nebola dohodnutá ani sporovými stranami, splatnosť
nároku nastala uplynutím lehoty na plnenie určenej vo výzve na vydanie bezdôvodného obohatenia zo
dňa 13.6.2023. Žalovaná bola vyzvaná na zaplatenie v lehote do 16.6.2023 a jej uplynutím sa dostala
do omeškania, t. j. od 17.6.2023. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 8,5%ročne z priznanej sumy od 17.6.2023, v ktorej časti odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej
inštancie za správne (tiež nespochybnené odvolateľkou).

16. Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej
strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej
veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potvrdeniu napadnutého

rozhodnutia odvolací súd sa ďalšími námietkami uvedenými žalovanou v odvolacom konaní nezaoberal,
keďže neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu.

17. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami, stotožňujúc sa aj so závermi a dôvodmi
uvedenými súdom prvej inštancie, napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie a závislý III. výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania (odvolaním osobitne nenapadnutý) podľa § 387

ods. 1 a 2 CSP z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

18. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal právo na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo
veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci
úspech nemala (žalovaná).

19. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)