Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124291690
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124291690.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobcu: A. B. C., D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. G. XXXX/XX, H., zastúpený: JUDr. Andrej Gara, advokát so sídlom
Štefánikova 14, Bratislava, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: A. I. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, H., zastúpená: SOUKENÍK-ŠTRPKA, s.r.o. so sídlom Šoltésovej
14, Bratislava, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 133,35 EUR
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza

č. k. 5C/51/2024-80 zo dňa 30. septembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. m e n í tak, že žalobcovi p r i z n
á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 133,35 EUR s 5 % ročným úrokom z omeškania od 11.06.2024 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. žalobcovi priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu
82,38 %.

1.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou voči žalobkyni domáhal zaplatenia
sumy 133,35 EUR s 5 % ročným úrokom z omeškania od 26.06.2022 až do zaplatenia a náhrady trov

konania z titulu náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch v súvislosti s cestou do miesta
bydliska jeho maloletého syna a späť. Žalobca v žalobe dôvodil tým, že na základe uznesenia Krajského
súdu Trenčín sp. zn. 17CoP/6/2022--2351 zo dňa 09.02.2022 bolo zmenené uznesenie Okresného
súdu Prievidza zo dňa 20.12.2021 č. k. 18P/54/2019-2309 tak, že styk žalobcu s maloletým synom
bol upravený v období od doručenia rozhodnutia do 28.02.2022 v každom týždni v tomto mesiaci bez
prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00 hod., kedy si maloleté dieťa mal žalobca prevziať od
matky pred vchodom do budovy Kultúrneho domu v H. J. K. J. C. H., do 15.00 hod. toho istého dňa,

kedy maloleté dieťa matke na rovnakom mieste odovzdá, a v období od 01.03.2022 v každom nepárnom
týždni v kalendárnom roku bez prítomnosti matky vždy
v sobotu v čase od 10.00 hod. do 15.00 hod. toho istého dňa a v nedeľu v čase od 11.00 hod. do 17.00
hod. toho istého dňa, v ktorých dňoch a časoch si vždy maloleté dieťa prevezme od matky pred vchodomdo budovy Kultúrneho domu v H. J. K. J. C. H. a maloleté dieťa na rovnakom mieste matke v určenom
čase tiež odovzdá. Zároveň súd uložil matke povinnosť v stanovených dňoch, časoch a na mieste týmto
rozhodnutímurčenýchmaloletédieťaotcoviodovzdaťatotonastyksotcomriadnepripraviť.Žalobcasiv

zmysle vykonateľného rozhodnutia súdu šiel dňa 25.06.2022 prevziať maloletého a pricestoval z miesta
svojho bydliska. Pred príchodom upovedomil žalovanú o svojom príchode prostredníctvom SMS správy,
na čo žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala. Žalovaná následne žalobcovi stručne oznámila, že
maloletý odmieta realizáciu styku, pričom svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázala, žalobcovi
neumožnila maloletého vidieť a na jeho ostatné správy náležite nereagovala. V dôsledku tendenčných

tvrdení žalovanej, spojených s pravdepodobným zastrašovaním a rozrušovaním maloletého, sa žalobca
dostavil pred dom žalovanej, privolal príslušníkov polície a následne predmetné stretnutie oznámil
prostredníctvom zápisnice. Žalobca uviedol, že žalovaná neposkytnutím potrebnej súčinnosti porušila
svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, čím mu vedome spôsobila škodu,
nakoľko zámer zmariť styk žalobcu s maloletým a spôsobiť mu tak zbytočne vynaložené náklady bol
vopred daný. Poukázal aj na ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti žalovanou a škodou je daná tým, že ak by rešpektovala právoplatné a
vykonateľné súdne rozhodnutie a umožnila žalobcovi styk s dieťaťom, prípadne riadne a včas náležite
upovedomila žalobcu o objektívnej prekážke nemožnosti styku, nevynaložil by náklady na cestu z
Bratislavy do Bojníc a späť zbytočne a ku škode by nedošlo, nakoľko jediný účel cesty žalobcu bol práve
styk s maloletým. Predmetná cesta žalobcu

zH.doH.aspäťpredstavujevzdialenosť372km,pričomzákladnánáhradapodľa§7ods.1vspojenís§
7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách je vo výške 79,24 EUR a náhrada za pohonné
látky vo výške 54,11 EUR. Žalovaná nárok žalobcu uplatnený žalobou neuznávala, tvrdila, že za škodu
žalobcovi nezodpovedá, nakoľko škoda mu nevznikla v príčinnej súvislosti s jej konaním. Poukázala
na to že dňa 24.06.2022 ju žalobca kontaktoval SMS správou, kde ju informoval, že si syna vyzdvihne

ako „minule“, a následne uviedol, že si vyzdvihne maloletého syna o 9.00 hod. na námestí a žalovanej
syna vráti v nedeľu o 17.00 hod., pričom v uvedenom období bolo právoplatné rozhodnutie Krajského
súdu Trenčín o úprave styku zo dňa 09.02.2022. Uviedla, že žalobca bol už v predchádzajúcich stykoch
informovaný
o tom, že dieťa odmieta styk s otcom na prespanie a popierala tvrdenie žalobcu, že dieťa na styk

so žalobcom riadne nepripravila v zmysle súdneho rozhodnutia, ako aj tvrdenie, že by dieťa mala
zastrašovať a rozrušovať. Žalobca, hoci bol s rozhodnutím súdu riadne oboznámený a z jej strany
o nemožnosti uskutočniť styk v rozsahu celého víkendu s prespaním opakovane informovaný, toto
neakceptoval. Žalovaná zastávala názor, že si splnila prevenčnú povinnosť, keď žalobcu opakovane
informovala, že syn odmieta realizáciu styku na prespanie. Uvádzala, že maloletého na styk s otcom

vždy riadne pripravovala a snažila sa ho rovnako riadne motivovať, napriek tomu dieťa v deň styku
opätovne odmietlo styk s otcom v rozsahu prespania do dňa 26.05.2022 a nechcel odísť z domu. Ďalej
žalovaná uviedla, že aj napriek tomu, že maloletý sa so žalobcom nechcel stretnúť, žalobca ako vždy
privolal do miesta bydliska dieťaťa hliadku polície, hoci mu je známe, že polícia násilím maloletého
žalobcovi neodovzdá. Žalobcovi je tiež známe, že všetky trestné oznámenia, ktoré na ňu podal z dôvodu,

že dieťa odmieta styk s ním, boli zamietnuté. Žalovaná uviedla, že skutočnosť, že dieťa odmieta styk
so žalobcom, nie je následkom jej konania, pričom ona už od roku 2020 upozorňuje konajúce súdy i
žalobcu na skutočnosť, že maloletý odmieta styk so žalobcom a je veľmi náročné tento styk realizovať
bez jej prítomnosti, a to najmä v rozsahu na prespanie, keďže maloletý je na ňu naviazaný. Z toho
dôvodu žalobcovi opakovane, aj za účasti kolíznej opatrovníčky, navrhovala styky realizovať postupne,

aby si maloletý na žalobcu zvykol a bez stresu dokázal absolvovať spoločné stretnutia. Argumentovala
tým, že koná výlučne v záujme maloletého, aby vyvolávaním stresových situácií u dieťaťa nedochádzalo
k ďalšiemu nežiaducemu psychickému vývoju, Podaná žalobu označila za nedôvodnú, lebo svojím
konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť.

1.3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že uznesením Krajského súdu
Trenčín zo dňa 09.02.2022 č. k. 17CoP/6/2022-2351 bolo zmenené uznesenie súdu prvej inštancie tak,
že súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk žalobcu
s maloletým B. C. v období odo dňa doručenia tohto rozhodnutia do 28.02.2022
v každom týždni v tomto mesiaci bez prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00 hod., kedy si

maloleté dieťa prevezme od matky pred vchodom do budovy Kultúrneho domu
v H., nachádzajúceho sa na K. J. C. H., do 15.00 hod. toho istého dňa, kedy maloleté dieťa na rovnakom
mieste matke odovzdá a v období od 01.03.2022 v každom nepárnom týždni v kalendárnom roku bez
prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00 hod. do 15.00 hod. toho istého dňa a v nedeľu v časeod 11.00 hod. do 17.00 hod. toho istého dňa, v ktorých dňoch a časoch si vždy maloleté dieťa prevezme
od matky pred vchodom do budovy Kultúrneho domu v H., nachádzajúceho sa na K. J.
C. H., a maloleté dieťa na rovnakom mieste matke v určenom čase tiež odovzdá. Súčasne bola matke

uložená povinnosť v stanovených časoch, dňoch a na mieste týmto rozhodnutím určených maloleté
dieťa otcovi odovzdať a toto na styk s otcom riadne pripraviť. Neodkladné opatrenie bolo nariadené až
do právoplatného skončenia konania o úpravu práv
a povinností rodičov k maloletému B., vedeného na Okresnom súde Prievidza pod
sp. zn. 18P/54/2019. Z predloženej SMS komunikácie žalobcu so žalovanou vyplynulo, že

v dňoch 14., 16., 18., 20. a 22.06.2022 sa žalobca pýtal žalovanej, ako sa má maloletý, na čo žalovaná
nereagovala.Dňa24.06.2022žalobcaoznámilžalovanej,ženadruhýdeňprídepredieťatakakominule,
aby ho nachystala na styk. Žalovaná na to reagovala otázkou: „Podľa ktorého rozhodnutia súdu“, na
čo žalobca odpovedal: „Prídem na námestie už o 9.00 hod., odovzdáš mi ho, ja ho vrátim v nedeľu o
17.00 hod.“. Žalovaná na to uviedla: „Vieš, že B. nechce spať mimo domu, nebolo by lepšie, keby si
dodržiaval právoplatné rozhodnutie KS? Budeš s ním v sobotu aj v nedeľu.“ Žalobca odpísal, že ide

o účelové tvrdenia žalovanej, zámerné vytváranie prekážok v rozšírení styku, v umožňovaní kontaktu
synovi s otcom a o produkciu výmyslov, a to namiesto vloženia jej úsilia do prípravy syna. Následne
v sobotu 25.06.2022 o 8.57 hod. žalobca žalovanej oznámil, že je na námestí, na čo žalovaná o 9.02
hod. reagovala tým, že maloletý plače, nechce ísť s tatkom a že nechce spinkať u tatka. Žalobca jej
odpísal, že sú to klamstvá, že tým B. škodí a nie je jej rukojemníkom. Uviedol, že tam počká do 10.00

hod., žalovaná si môže rozmyslieť svoje konanie a prísť mu odovzdať syna.
O 10.02 hod. sa žalobca spýtal žalovanej, či sa nemieni dostaviť na odovzdanie, na čo žalovaná o 10.04
hod. odpovedala, že B. stále nechce ísť, aj keď ho presviedča, aby išiel, plače, že nechce ísť spinkať
k tatkovi. Žalobca na to uviedol, že ide pred dom a žalovaná má možnosť odovzdať mu dieťa. O 10.16
hod. informuje žalovanú, že je pred domom, žiada, aby mu odovzdala syna. Žalovaná reagovala tým, že

B. stále nechce ísť, aj keď ho stále presviedča, aby išiel. Zo zhodných vyjadrení strán sporu vyplynulo,
že žalobca následne privolal hliadku polície, ktorá urobila pohovor s matkou, ale k odovzdaniu
dieťaťa žalobcovi nedošlo. Následne žalobca podal v tejto súvislosti na žalovanú trestné oznámenie na
OR PZ v Prievidzi, odbore kriminálnej polície. Z predloženého technického preukazu č. PG 336369 bolo
zistené, že L. D., je evidovaný ako vlastník vozidla C. M.,

EČV: F.. Podľa údajov v technickom preukaze je spotreba uvedeného vozidla
7,6 l/100 km. Z informácií dostupných na internete (N.) vyplýva, že počas 25. týždňa roku 2022
bola priemerná cena benzínu natural 95 oktánový 1,914 EUR/liter. Zo zmluvy o výpožičke zo dňa
24.09.2021, uzatvorenej medzi A. L. D. ako požičiavateľom a žalobcom ako vypožičiavateľom je zrejmé,
že požičiavateľ bezodplatne prenechal žalobcovi vozidlo C. M. EČV: F. na užívanie. Zmluva bola

uzavretá od 25.09.2021 na dobu neurčitú.

1.4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 415 a § 420 Občianskeho
zákonníka a po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu je
dôvodný, i keď nie v celom rozsahu. Žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok na náhradu škody v podobe

cestovných náhrad, ktorá škoda mu vznikla dňa 25.06.2022 v dôsledku toho, že márne cestoval na
stretnutie so svojim synom v zmysle vyššie uvedeného neodkladného opatrenia Krajského súdu Trenčín
z miesta svojho bydliska v H. do miesta bydliska maloletého v H.. Bolo spoľahlivo preukázané a medzi
stranami nesporné, že v rozhodnom čase dňa 25.06.2022 bolo stretávanie sa otca (žalobcu) s maloletým
synom upravené vykonateľným súdnym rozhodnutím zo dňa 09.02.2022 č. k. 17CoP/6/2022-

-2351. Taktiež nebolo sporné, že v rámci rozvodového konania súd apeloval na rodičov, aby sa snažili
rozšíriť styk otca s dieťaťom bez prítomnosti matky na obdobie celého víkendu, t. j. od soboty do nedele
nepretržite. V danom prípade bolo predmetom sporu posúdenie zodpovednosti žalovanej za zbytočne
vynaložené cestovné náklady, ktoré mali vzniknúť žalobcovi a vzhľadom na obranu žalovanej posúdiť
existenciu takých okolností, z ktorých možno vyvodiť, že škode nemohla žalovaná zabrániť, teda že

vznik škody nezavinila. V konaní bolo nesporné, že dňa 25.06.2022 sa stretnutie žalobcu s maloletým
synom neuskutočnilo,
i keď išlo o súdom upravený styk, podľa ktorého mal žalobca ako otec právo stretnúť sa so synom každú
nepárnu sobotu od 10.00 hod. do 15.00 hod. a nedeľu od 11.00 hod. do 17.00 hod.
vneprítomnostižalovanej(t.j.matkydieťaťa),atonavymedzenommieste.Tomuzodpovedalapovinnosť

žalovanej - matky dieťa na stretnutie s otcom - žalobcom pripraviť a stretnutie otca so synom umožniť.
Žalobcasadňa25.06.2022domiestabydliskadieťaťapopredchádzajúcomupozorneníprostredníctvom
SMS správy dostavil, k odovzdaniu dieťaťa však v uvedený deň nedošlo. Žalovaná to odôvodňovala
tým, že žalobca sa domáhal styku s dieťaťom podľa odporúčania Okresného súdu Bratislava IV, t.j.počas celého víkendu nepretržite a maloletý odmietal u otca spať. Z predloženej SMS správy zo dňa
24.06.2022 vyplýva, že otec dieťaťa uviedol, že si dieťa prevezme na námestí o 9.00 hod. nasledujúceho
dňa a dieťa vráti v nedeľu o 17.00 hod. Po oznámení žalovanej, že dieťa plače a nechce spať u

tatka, žalobca žalovanej uviedol, že počká do 10.00 hod. a žalovaná mu môže prísť dieťa odovzdať.
K odovzdaniu dieťaťa otcovi však nedošlo, čo žalovaná odôvodňovala tým, že dieťa plače, nechce ísť,
hoci ho presviedča, aby šiel, nechce ísť spať k tatkovi. Žalobca sa následne dostavil pred rodinný dom,
kde žalovaná býva, tá s ním však komunikovala len prostredníctvom SMS a žalobca nemal možnosť
maloletého ani vidieť.

1.5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a vyhodnotení skutkových okolností zmareného
stretnutia žalobcu zo synom dňa 25.06.2022 dospel k záveru, že žalovaná zavinene zmarila stretnutie
maloletého syna s otcom, keď bez relevantného objektívneho dôvodu syna na stretnutie s otcom
nepripravila a stretnutie mu neumožnila. Konštatoval, že žalovaná svojim správaním priamo porušila
povinnosť uloženú jej vykonateľným rozhodnutím súdu, preto zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi

podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Niet pochýb o tom, že žalovaná mala právnu povinnosť
vyplývajúcuzvykonateľnéhosúdnehorozhodnutiaumožniťdňa25.06.2022stretnutiežalobcuakootcas
maloletým synom. Žalobca žalovanej riadne oznámil, že si dieťa prišiel vyzdvihnúť. Je teda preukázané,
že jeho cesta dňa 25.06.2022 na miesto stretnutia so synom sa uskutočnila výlučne za týmto účelom,
dôkazom toho je i podanie trestného oznámenia zo dňa 25.06.2022. Nie je pritom rozhodujúce, že

otec sa domáhal rozšíreného styku s dieťaťom v zmysle odporúčania Okresného súdu Bratislava IV.
Je nepochybné, že žalobca mal dňa 25.06.2022 právo na stretnutie s dieťaťom na základe rozhodnutia
Krajského súdu Trenčín zo dňa 09.02.2022 č. k. 17CoP/6/2022-2351 a v rozsahu tohto rozhodnutia bolo
povinnosťou žalovanej stretnutie žalobcovi s dieťaťom umožniť
a žalobcu upozorniť na jeho povinnosť dieťa v zmysle citovaného právoplatného rozhodnutia vrátiť o

15.00 hod. toho istého dňa. Niet takisto pochýb o tom, že škoda žalobcu v podobe vzniknutých nákladov
na prepravu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s jeho cestou z miesta bydliska na miesto stretnutia
sa so synom. Zavinenie žalovanej spočíva v jej úmyselnom konaní, pretože jednoznačne vedela, že
svojím konaním, a to neumožnením stretnutia syna so žalobcom, poruší právo žalobcu na stretnutie so
synom, a teda poruší povinnosť uloženú súdnym rozhodnutím a s týmto následkom bola uzrozumená.

Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že maloletý nechcel ísť na stretnutie s otcom napriek jej snahe,
aby sa toto stretnutie uskutočnilo, súd prvej inštancie konštatoval, že túto skutočnosť nepreukázala
a rovnako nepreukázala ani existenciu akejkoľvek objektívnej skutočnosti, pre ktorú nebolo možné
stretnutie žalobcu so synom v uvedený deň realizovať, styk realizoval. Pretože žalovaná
v tomto smere dôkazné bremeno v konaní neuniesla, súd prvej inštancie uzavrel, že dňa 25.06.2022

nebola v konaní preukázaná existencia takej objektívnej skutočnosti na strane maloletého, ktorá by
objektívne bránila jeho stretnutiu s otcom a že žalobca preukázal v konaní všetky prvky zodpovednosti
žalovanej za škodu, ktorá mu vznikla zbytočným vynaložením nákladov na cestu z miesta bydliska
žalobcu do H. dňa 25.06.2022 a späť za účelom realizácie stretnutia sa žalobcu s maloletým synom na
základe vykonateľného rozhodnutia súdu. Žalovaná pritom nepreukázala, že škodu nezavinila.

1.6. Pokiaľ ide o rozsah týchto nákladov, teda o výšku náhrady škody, súd prvej inštancie neakceptoval
námietku žalovanej v tom smere, že nakoľko žalobca pricestoval na styk
s dieťaťom osobným motorovým vozidlom, ktoré mal v užívaní na základe zmluvy o výpožičke
bezodplatne, nevznikol mu nárok na náhradu nákladov za užívanie vozidla, čo vyplýva aj

z rozhodnutia Krajského súdu Trenčín zo dňa 30.04.2024 č. k. 17Co/17/2023. Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti vyhodnotil ako žalovanou nespochybnené, a teda nesporné tvrdenie žalobcu, že vzhľadom na
dlhodobý charakter výpožičky nepochybne objektívne dochádza
k opotrebovaniu vozidla a základná náhrada zohľadňuje opravy, údržbu, opotrebenie a výmenu
pneumatík, motorového oleja, náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta, povinné zmluvné a

havarijné poistenie, na ktorých nákladoch sa podieľa výlučne žalobca sám. Nárok žalobcu na zaplatenie
cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v súvislosti s použitím
vozidla na cestu z H. do H. a späť vyhodnotil preto ako opodstatnený. Uviedol, že cesta žalobcu z
miesta bydliska H. - F. G. do miesta styku H., K. J. a späť predstavuje vzdialenosť 372 km. V zmysle §
7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách si žalobca nárokuje

základnú náhradu vo výške 79,24 EUR (0,213 EUR a x 372 km v zmysle opatrenia Ministerstva práce,
sociálnych vecí a rodiny č. 117/2022 Z. z.) a náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 54,11
EUR (vychádzajúc z priemerných cien pohonných látok v SR podľa Štatistického úradu Slovenskej
republiky bola cena benzínu natural 95 oktánový v týždni od 20.6.2022 do 26.6.2022 v sume 1,914 EUR/liter;prispotrebevozidla7,6l/100kmpredstavujevýškanáhradyzaspotrebovanépohonnéhmotysumu:
372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,914 EUR predstavuje po zaokrúhlení sumu
54,11 EUR). Spolu predstavujú cestovné náhrady sumu 133,35 EUR. Pokiaľ ide o spôsob vyčíslenia

náhrady za účelom realizácie styku podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách aj v týchto
prípadoch, súd prvej inštancie zdôraznil, že ide o ustálenú súdnu prax, ktorú reprezentuje rozhodnutie
R 12/90, ako aj rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn.20Co/9/2020 zo dňa 26.11.2020.

1.7. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ si žalobca si voči žalovanej uplatnil aj nárok na

zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške 5 % ročne zo sumy 133,35 EUR od
26.06.2022, t. j. odo dňa nasledujúceho po neuskutočnenom styku žalobcu s dieťaťom do zaplatenia, je
zrejmé, že v danej veci sa žalovaná dostala do omeškania s plnením až odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia žaloby (10.06.2024), nakoľko v konaní nebolo preukázané
(ažalovanátopopierala),žebyžalobcažalovanúpredpodanímžalobyvyzývalnazaplateniepredmetnej

náhrady škody. Žalovaná sa teda o nároku žalobcu a o výške jeho nároku dozvedela až doručením
žaloby, preto posúdil nárok žalobcu v tejto časti ako dôvodný len za obdobie od 11.06.2024 až do
zaplatenia. Rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 133,35 EUR spolu s 5 %
ročným úrokom z omeškania od 11.06.2024 do zaplatenia
v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti týkajúcej sa úrokov

z omeškania žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.8. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku (CSP). V súvislosti s argumentáciou žalovanej, že žalobca voči nej podal viaceré
takmer identické žaloby, pričom niektoré časovo súvisiace nároky si mohol uplatniť jednou žalobou,

a preto by mu súd nárok na náhradu trov konania nemal priznať, prvoinštančný súd dôvodil tým, že pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval v súlade s rozhodovacou praxou Krajského
súdu v Trenčíne (sp. zn. 16Co/9/2023, 17Co/61/2023, 8Co/26/2023, 17Co/42/2023, 17Co/66/2023).
Uviedol, že je na úvahe žalobcu, akým spôsobom uplatňuje svoje práva a skutočnosť, že sa domáha
svojich nárokov samostatnými žalobami, nemôže byť pripočítaná na jeho škodu. O náhrade trov konania

preto rozhodol podľa pomeru úspechu strán sporu v konaní. Žalobca sa v konaní voči žalovanej celkovo
domáhal zaplatenia sumy 148,47 EUR (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia
súdu), a súd mu priznal sumu celkom 135,39 EUR (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu
rozhodnutia súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 91,19 %, úspech žalovanej v konaní
predstavuje 8,81 %. Čistý úspech žalobcu potom predstavuje

82,38 % (91,19 % - 8,81 %), v ktorom rozsahu patrí žalobcovi nárok na náhradu trov konania s tým, že
o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca i žalovaná.

3.1. Žalovaná v zákonnej lehote napadla odvolaním rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku I. a III..
Uviedla, že dňa 25.06.2022 sa žalobca dostavil do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia,
kedy bolo platné uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022, v zmysle ktorého bol žalobca oprávnený stretávať sa s

maloletým v období od 01.03.2022 v každom nepárnom týždni v kalendárnom roku bez prítomnosti
matky vždy v sobotu v čase od 10:00 hod. do 15:00 hod. toho istého dňa a v nedeľu v čase od 11:00 hod.
do 17:00 hod. toho istého dňa. Neuskutočneniu styku dňa 25.06.2024 bezprostredne predchádzala sms
komunikácia žalobcu z predchádzajúceho dňa 24.06.2022, keď sa žalobca domáhal styku s maloletým
v rozsahu prespania, teda v rozpore s uznesením. Žalovaná pritom viackrát informovala žalobcu, že

odovzdávanie maloletého je často sprevádzané výraznými citovými reakciami a maloletý odmieta styk
so žalobcom v rozsahu na prespanie. Žalobca bol o uvedenej skutočnosti vopred informovaný.

3.2. Podľa názoru žalovanej dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu záveru o tom, že
zavinene zmarila styk žalobcu s maloletým v dôsledku porušenia právnej povinnosti v zmysle § 420

OZ a zodpovedá za náhradu cestovných výdavkov žalobcu do miesta bydliska maloletého. Nemôže
byť pripisované na ťarchu žalovanej, ak sa styk neuskutočnil v dôsledku konania samotného žalobcu,
nakoľko tento si žiadal maloletého na styk v rozpore s uznesením. Žalobca nebol v zmysle uznesenia
oprávnený na styk s maloletým mimo stanovených denných hodín. Žalovaná svojim konaním neporušilažiadnu právnu povinnosť, naopak, je to žalobca, ktorý koná v rozpore s právoplatným uznesením
a nárokuje si styk nad rámec uznesenia. Žalovaná aktívne riešila situácie, ktoré sa vyskytovali pri
odovzdávaní maloletého, snažila sa hľadať riešenia, žalobcu riadne informovala o vôli maloletého

pri odovzdávaní. Žalovaná po celý čas postupovala tak, aby bol sledovaný najlepší záujem dieťaťa,
a to vrátane prípravy maloletého na styky s otcom. Najlepší záujem dieťaťa je prvoradým kritériom
pri posudzovaní akýchkoľvek právnych povinností, ktoré súvisia s maloletými. Uvedené kritérium je
potrebné skúmať aj v tomto konaní, keďže najlepší záujem dieťaťa priamo súvisí s tvrdeným zavinením
žalovanej.

3.3. Súd nesprávne právne posúdil predmetnú vec, keď nevzal pri rozhodovaní do úvahy, že žalovaná
opakovane upozorňovala na citové prejavy maloletého, pričom tieto aktívne opakovane riešila. V konaní
je preukázané, že nešlo o úmyselné konanie žalovanej a žalovaná si svojim konaním splnila prevenčnú
povinnosť. Žalovaná si plnila všetky svoje povinnosti, konala v záujme maloletého, keď na problém
ohľadom styku v rozsahu na prespanie opakovane upozorňovala žalobcu, konajúce súdy a kolíznu

opatrovníčku. Aj napriek snahe a motivácii žalovanej ako matky, má maloletý problém s realizáciou styku
v rozsahu na prespanie,
k uvedenému však nedochádzalo zavinením žalovanej. Žalovaná v sms komunikácii zo dňa 24.06.2022
predchádzajúcej neuskutočnenému stretnutiu žalobcu s maloletým dňa 25.06.2022 upozornila žalobcu
na to, že stretnutie s maloletým má prebiehať podľa súdneho rozhodnutia, teda v denných hodinách,

napriek tomu žalobca už ráno o 8:57 žalovanú kontaktoval a domáhal sa stretnutia s maloletým dieťaťom
nad rámec uznesenia. Žalovaná si teda svojim konaním riadne splnila svoju prevenčnú povinnosť
a postupovala celý čas v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. V danom prípade si bol žalobca vedomý,
že maloletý odmieta styk v rozsahu na prespanie a napriek uvedeným skutočnostiam trval na takomto
rozsahu styku. Bol si tiež vedomý skutočnosti, že pri odovzdávaní maloletý vyjadruje svoju vôľu, t. j.

plače, schováva sa a odmieta ísť so žalobcom. Žalobca však namiesto pozitívneho prístupu opätovne
privolal policajnú hliadku.

3.4. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzal do úvahy vôľu maloletého
a jeho najlepší záujem pri uskutočnení styku. Konanie v najlepšom záujme dieťaťa má v tomto prípade

prednosť pred konaním, ktoré zakladá nárok na náhradu škody žalobcu.
V tomto smere žalovaná poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13CoE/2/2023. Náhrada škody žalobcovi nevznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej, ale
v súvislosti so samotným konaním žalobcu, ktorý pre maloletého vyvoláva stresové situácie a neberie
ohľad na najlepší záujem maloletého. Žalovaná vyvinula dostatočnú snahu na motiváciu maloletého k

styku so žalobcom, vyhľadala kolíznu opatrovníčku a žiadala ju o pomoc pri riešení daného problému,
ako aj o pomoc s dodržiavaním právoplatného rozhodnutia zo strany žalobcu. Žalobca nerešpektuje
hodiny styku stanovené v uznesení, žiada styk nad rámec rozhodnutia v rozsahu prespania, v dôsledku
čoho sa zintenzívňuje odpor maloletého zúčastniť sa na styku so žalobcom. Skutočnosť, že žalobca sa
domáhal stretnutia

s maloletým v zmysle apelu Okresného súdu Bratislava IV, nie je možné považovať za právne
nárokovateľné, nakoľko Okresný súd Bratislava IV v danom prípade nevydal meritórne rozhodnutie,
ktoré by bolo pre obe strany záväzné. V danom prípade išlo len o odporúčanie postupného rozširovania
styku s maloletým. Žalovaná poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/2017 a má
za to, že vôľa maloletého je absolútny objektívny dôvod, pre ktorý nedošlo k realizácii styku v súbehu

so sledovaním najlepšieho záujmu dieťaťa, pričom
v konaní nedošlo k preukázaniu zavinenia žalovanej, napr. vo forme jej ovplyvňovania maloletého.

3.5. Podľa názoru žalovanej, pri posúdení príčinnej súvislosti medzi jej konaním a vznikom škody nie
sú splnené predpoklady pre náhradu škody. V konaní nebolo preukázané, že by konanie maloletého

spôsobila žalovaná. Zo všetkých dôkazov vyplýva, že uvedené spôsobuje sám žalobca svojim konaním,
keď opakovane privolával do miesta bydliska policajné hliadky. Aj pri rozhodovaní o náhrade škody
pozostávajúcej z cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého v prípade neuskutočnenia styku
je nevyhnutné posudzovať dôvody, pre ktoré
k styku nedošlo. Vôľa maloletého je v danom prípade objektívnou skutočnosťou, pre ktorú

k styku žalobcu s maloletým nedošlo. V tomto prípade je zároveň potrebné situáciu, kedy došlo k
vynaloženiu cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého, posudzovať ako bežné riziko, ktoré
znáša žalobca ako poškodený. Je nevyhnutné skúmať mieru zavinenia žalobcu ako poškodeného na
vzniku škody pozostávajúcej z cestovných výdavkov, kedy bol maloletý zo strany žalobcu opakovanevystavovaný stresovým situáciám, ktoré sám žalobca svojim konaním vyvolával. Došlo k preukázaniu
skutočnosti, že žalobca odmieta dodržiavať hodiny styku stanovené uznesením a že neuskutočnenie
styku nastalo pričinením samotného žalobcu. Keby žalobca riadne dodržiaval stanovené denné hodiny

styku a netrval na ňom v rozsahu prespania, maloletý by voči žalobcovi neprejavoval taký odmietavý
postoj a styk sa mohol riadne uskutočniť. Žalovaná nemôže zodpovedať za škodu, ktorú si žalobca
uplatňuje, keď ku škode došlo v dôsledku objektívnej prekážky vyvolanej samotným konaním žalobcu.
Náležitosťou náhrady škody je aj zavinenie, ktoré je potrebné preukázať. Žalovaná riadne pripravila
maloletého na styk a snažila sa ho motivovať k stretnutiu. V konaní nebolo preukázané, že by

žalovaná úmyselným konaním zamedzila styku žalobcu s maloletým. Vôľa maloletého nemôže byť v
danom prípade pripisovaná na ťarchu žalovanej. Vôľa maloletého preukazuje, že žalovaná konala v
súlade s právnym poriadkom, keďže bola daná objektívna prekážka neuskutočnenia styku. Súd sa
nezaoberal proporcionalitou porušenia právnej povinnosti vo vzťahu k najlepšiemu záujmu maloletého
a neposudzoval vôľu maloletého, ale len stroho konštatoval, že v dôsledku neumožnenia styku v zmysle
vykonateľného rozhodnutia došlo k porušeniu právnej povinnosti. Žalovaná sa snaží o to, aby sa medzi

žalobcom
a maloletým vyvíjal dobrý vzťah, pričom v konaní preukázala, že odpor maloletého nevyplýva z konania
žalovanej. Táto sa naopak v prítomnosti maloletého zdržiava všetkých negatívnych vyjadrení na osobu
žalobcu a svojím pozitívnym prístupom sa snaží o to, aby sa styk riadne uskutočnil.

3.6. Ďalej žalovaná namietala nesprávnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu o náhrade trov konania,
keďže podľa jej názoru trovy konania neboli účelne vynaložené, a okrem toho je daný osobitný dôvod
pre zamietnutie nároku na náhradu trov konania napriek úspechu žalobcu vo veci. Poukázala na ust.
§ 251 CSP, na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 9/2013 a vyjadrila presvedčenie,
že boli naplnené objektívne skutočnosti majúce povahu dôvodov osobitného zreteľa, pre ktoré nie je

možné žalobcovi priznať náhradu trov konania. Trovy konania, ktoré žalobcovi v konaní vznikli totiž
neboli „účelne vynaložené“, a to najmä
s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca opakovane podáva takmer identické návrhy na vydanie
platobných rozkazov z dôvodu neuskutočnených stykov. Konanie žalobcu, ktorý podal na žalovanú viac
identických žalôb, čo do účastníkov konania a predmetu sporu, je potrebné posudzovať za účelové s

cieľom uškodiť žalovanej, teda priznanie náhrady trov konania žalobcovi je v rozpore so základnými
princípmi a zásadami konania pred súdom. Žalovaná
v tomto smere poukázala na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 988/2012. Ide o účelové konanie
žalobcu,scieľomneprimeranýmspôsobomnútiťžalovanúvynaložiťznačnémnožstvočasuafinančných
prostriedkov na svoju obranu. Žalobcovi nič nebránilo podať žalobu, v ktorej si uplatní svoje nároky na

náhradu škody za viacero dní, nakoľko ide o totožné škody z titulu cestovných nákladov, o totožný okruh
sporových strán. Zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva.

3.7. Žalovaná namietla aj výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané, a to
z dôvodu, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom

vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom uvedené využíval na základe zmluvy
o výpožičke zo dňa 24.09.2021. V konaní bolo rovnako poukázané na skutočnosť, že výpožička
je bezodplatným právnym úkonom a s poukázaním na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa
30.04.2024 sp. zn. 17Co/77/2023 má žalovaná za to, že žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu
cestovných nákladov. Zo zmluvy o výpožičke predmetné nijako nevyplýva, preto žalobca neuniesol

dôkazné bremeno vo vzťahu k cestovným nákladom.

3.8. Súdu prvej inštancie tiež vytýkala nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel na základe
vykonaného dokazovania, nakoľko sa nesprávne vysporiadal s právnou otázkou porušenia právnej
povinnosti pri nerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia, nakoľko porušenie zo strany

žalovanej nebolo v konaní preukázané. V odôvodnení rozsudku sa súd nezaoberal ani najlepším
záujmom maloletého dieťaťa, ktorý bezprostredne súvisí so vzniknutou škodou a určuje objektívny
dôvod, pre ktorý k styku nedošlo, čím podľa názoru žalovanej došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Žalovaná poukázala na ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP a k odvolaniu pripojila záverečnú správu
z vykonávaného ambulantného výchovného opatrenia za obdobie od 20.02.2024 do 20.08.2024 s tým,

že odmietavý postoj maloletého k styku so žalobcom stále pretrváva aj v súčasnosti. Ďalej predložila
znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný do konania vedenom na Mestskom súde
Bratislava II pod sp. zn. 13P/91/2019 v právnej veci rozvodu manželov žalobcu a žalovaneja úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému. Argumentovala tým,
že nakoľko znalecký posudok obsahuje dôležité zistenia aj pre rozhodnutie v tejto veci, je daný odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP. Znalkyňa v znaleckom posudku uvádza, že žalovaná zastáva

v živote dieťaťa primárnu a najdôležitejšiu úlohu, čo je pochopiteľné najmä s prihliadnutím na jeho vek,
kedy má v blízkosti matky naplnené vývinové potreby a rovnako vybudovaný pocit bezpečia a zázemia.
Maloletý, ktorý je vo vývinovom období, kedy môže mať strach z výrazných zmien a odmietať ich.
Vzhľadom k tomu sa môže obávať, že odlúčenie od matky by mohlo byť pre neho trvalé, preto takéto
odlúčenie odmieta. Znalkyňa počas vyšetrenia nezistila vedomé tendencie k manipulácii maloletého

dieťaťa. Žalovaná tiež poukázala na expertnú správu zo dňa 07.10.2024 vypracovanú D. A. O., ktorá
preukazuje, že žalovaná úmyselne nemarí styk žalobcu s maloletým a skutočne vyvíja aktívnu snahu
na motivovanie maloletého na styk so žalobcom.

3.9. Žalovaná zdôraznila, že vôľa maloletého, v dôsledku ktorej sa styk nezrealizoval, je objektívnym
dôvodom, pričom nedošlo k preukázaniu jej zavinenia, napr. vo forme jej ovplyvňovania maloletého

syna. V konaní podľa jej názoru nebolo preukázané porušenie žiadnej právnej povinnosti, od ktorej
by si žalobca mohol odvodzovať nárok na náhradu škody. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4.1. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku
III. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v tejto časti výroku a rozhodol tak, že žalobca
má proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % a aby mu zároveň
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Uplatnil odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP.

4.2. Uviedol, že predmetom sporu bolo zaplatenie náhrady škody, ktorá mu vznikla a ktorú si uplatnil
vo výške 133,35 EUR s príslušenstvom. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť náhradu škody vo výške 133,35 EUR s príslušenstvom, teda mu priznal 100 % ním
uplatneného nároku. V spore bol plne úspešný, preto sa nestotožnil so záverom prvoinštančného

súdu o rozsahu len čiastočného úspechu vo veci, v zmysle ktorého mu priznal nárok na náhradu trov
konania proti žalovanej v rozsahu 82,38 % s odôvodnením, že „Žalobca sa celkovo domáhal zaplatenia
sumy 148,47 EUR (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu ), súd mu priznal
sumu celkom 135,39 EUR (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Žalobca
tak mal v konaní úspech v rozsahu 91,19 %, úspech žalovanej v konaní predstavuje 8,81 %. Čistý

úspech žalobcu potom predstavuje 82,38 % (91,19 % - 8,81 %)“... Podľa názoru žalobcu je tento názor
prvoinštančného súdu v rozpore s právnou úpravou, s ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych
autorít, a tiež v rozpore s logikou. Poukázal na znenie ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania
a náklady spojené s jej uplatnením. Z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP pritom vyplýva, že súd prizná

strane náhradu trov konania podľa pomeru ich úspechu vo veci. Zdôraznil, že predmetom konania bolo
zaplatenie istiny s príslušenstvom, v ktorej bol 100 % úspešný. Výška úrokov z omeškania netvorila
samostatný predmet konania, ale len príslušenstvo istiny, a preto pri posudzovaní miery úspechu nie
sú úroky z omeškania tvoriace príslušenstvo istiny spôsobilé mať vplyv na celkový úspech v konaní.
Uviedol, že jeho názor potvrdzuje aj rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít, napríklad rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.06.2016 č. k. 10CoPr/2/2016-361, Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 4Cob/3/2019 - potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.01.2021
spisová značka 1Obdo/18/2020). Okrem toho, podľa
názoru žalobcu sa žalovaná dostala do omeškania momentom nesplnenia si svojej
právnej povinnosti, a to dňom zmarenia styku, čo bolo konštatované v obdobnej právnej

veci medzi stranami sporu v bode 32. rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.10.2023 č. k.
11C/51/2022 – 219 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 13.03.2024 č. k.
8Co/18/2024-265.

4.3. Podľa názoru žalobcu je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí

vyčítať mu a sankcionovať ho za to, že si v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatnil aj úrok
z omeškania spôsobom, ktorého zákonnosť je právoplatne potvrdená v obdobnej právnej veci. Žalobca
zdôraznil, že v otázke priznania nároku na náhradu trov konania súdy v každom jednom konaní, v ktorom
súd pristúpil k moderovaniu výšky úroku z omeškania a zároveň žalobca bol úspešný v celom rozsahunárokunanáhraduškody,priznalmunároknanáhradutrovkonaniavrozsahu100%.Poukazovalpritom
na právoplatne skončené konania Okresného súdu Prievidza, potvrdené Krajským súdom v Trenčíne,
napríklad

sp. zn. 8C/34/2022 v spojení so sp. zn. 11Co/7/2023, sp. zn. 7C/48/2022 v spojení so
sp. zn. 5Co/89/2023, sp. zn. 19C/36/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/64/2023, sp. zn. 15C/34/2022 v
spojení so sp. zn. 19Co/14/2023, sp. zn. 13C/37/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/1/2023,
sp. zn. 10C/8/2023 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2024, sp. zn. 9C/39/2022 v spojení so
sp. zn. 5Co/67/2023, sp. zn. 19C/45/2022 v spojení so sp. zn. 11Co/14/2023,

sp. zn. 10C/42/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/46/2023, sp. zn. 19C/41/2022 v spojení so
sp. zn. 8Co/26/2023, sp. zn. 4C/42/2022 v spojení so sp. zn. 19Co/77/2023, sp. zn. 9C/48/2022 v spojení
so sp. zn. 27Co/84/2023, sp. zn. 11C/51/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/18/2024,
sp. zn. 12C/51/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/62/2023). V každom z uvedených konaní
súd konštatoval obdobné závery, a to „nakoľko žalobca vo veci samej mal plný úspech,
keď súd prvej inštancie výrokom II. žalobe vyhovel (neúspech žalobcu bol len v nepatrnej

časti – výrok I.), preto odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi patrí nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v celom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP (tzv. zásada úspechu).“ (Rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.04.2024 č. k. 19Co/77/2023-257).

4.4. Žalobca v kontexte vyššie uvedených skutočností dodal, že doposiaľ v každom doterajšom

obdobnom konaní o náhradu škody medzi ním a žalovanou bola mu v prípade úspechu vo veci
priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100 %, preto napadnuté rozhodnutie je v rozpore s princípom
právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Uviedol tiež, že prvoinštančným súdom priznaný
úspech vo veci zároveň odporuje vecnej argumentácii, pretože ak súd prvej inštancie určil ako posledný
deň omeškania žalovanej deň vyhlásenia rozsudku, je zrejmé, že konanie naďalej nie je právoplatne

skončené a že každým ďalším dňom výška úrokov z omeškania narastá a každým ďalším dňom
tak má žalobca väčší úspech vo veci. Odôvodnenie súdu prvej inštancie o nepriznaní mu náhrady
trov konania v rozsahu 100 % teda nemá oporu v právnej úprave ani ustálenej praxi súdov, vrátane
tamojšieho súdu. Navyše súd prvej inštancie mu nesprávnou aplikáciou § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. odňal nárok aj na príslušnú časť už

moderovaného úroku z omeškania, lebo ak sa podľa názoru súdu žalovaná dostala do omeškania dňom
11.06.2024, sadzba úrokov z omeškania predstavovala ku dňu 11.06.2024 výšku 9,25 % ročne, a nie 5 %
ročne, ako súd mylne vyčíslil v napadnutom rozhodnutí. Uvedené má podľa názoru žalobcu za následok
svojvoľné a nesprávne vyčíslenie už aj tak nezákonne vyčísleného pomeru úspechu vo veci, čo má
za následok odňatie jeho práva na prístup k súdu a porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu.

5.1. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že podľa žalovanej výlučným
dôvodom, prečo odmietla realizovať styk otca s maloletým dňa 25.06.2022, bola odmietavá vôľa
maloletého stretnúť sa so žalobcom. Táto odmietavá vôľa maloletého však
v celom priebehu konania nebola preukázaná. Žalovaná styk žalobcu s jeho synom v predmetný deň

neumožnila a v konaní ani nebolo preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila. Žalovaná po celý týždeň
pred uskutočnením styku neodpovedala žalobcovi na žiadne sms správy. Žalobca tak nemal preukázanú
objektívnu prekážku styku. Žalovaná nepreukázala existenciu jej tvrdenej objektívnej príčiny, teda vôľu
maloletého v deň zmareného styku v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Súd správne
vyhodnotil skutkový stav, nakoľko žalovaná mala povinnosť maloletého na stretnutie so žalobcom včas

a riadne pripraviť, stretnutie umožniť, a to bez ohľadu na jej subjektívne a nepreukázané úvahy o vôli
maloletého. Žalovaná nepreukázala plač, schovávanie sa, ani žiadny iný odmietavý postoj maloletého.
Žalobca poukázal na znalecký posudok č. 144/2020 vypracovaný znalkyňou
D. B. K., D. v konaní na Okresnom súde Prievidza vedenom pod
sp. zn. 18P/54/2019, z ktorého vyplývajú závažné skutočnosti, že žalovaná umocňuje

u maloletého ňou naučenú krátkodobú odmietavú reakciu maloletého smerom k žalobcovi. Táto reakcia
však aj na základe posudku znalkyne po chvíli opadá a maloletý sa vie so žalobcom radostne hrať a
komunikovať. Znalkyňa uviedla, že žalovaná si kladie vlastné podmienky pre styk žalobcu s maloletým
a zároveň negatívne ovplyvňuje maloletého proti žalobcovi s tým, že si maloletý osvojuje negatívne
nastavenie žalovanej proti žalobcovi a jej odmietavý postoj

k realizáciám styku. Žalobca preukázal svoje tvrdenia týkajúce sa nároku čo do výšky, účelnosti aj
dôvodu, ako aj kauzálny nexus. Žalovaná nepreukázala ani jedno z jej tvrdení o výlučne jej domnelej
objektívnej príčine. Žalovaná so žalobcom nijako nekomunikovala, nereagovala na sms správy, ani
deň pred, ani v deň zmareného styku, žalobca preto nechápe, čo myslí žalovaná pod jej tvrdenousnahou nájsť riešenie a nevie, kde by mal konajúci súd a žalobca hľadať postup v sledovaní najlepšieho
záujmu dieťaťa. Žalovaná v odvolaní hodnotila názory odbornej literatúry vo vzťahu k životnému
riziku a poukázala na to, že pri hodnotení účasti poškodeného na škode nebude dôležité len jeho

zavinenie. Vo vzťahu k zmarenému styku, žalobca sa nemal ako dozvedieť o nepreukázanej objektívnej
príčine zmarenia styku skôr, pred realizáciou styku, keďže dátum styku vychádzal z právoplatného
rozhodnutia súdu a žalovaná nereagovala na sms správy zaslané deň pred uskutočneným styku.
Žalovaná nepreukázala vôľu maloletého v čase styku, nepreukázala jej tvrdenia, že ho motivovala,
pričom nedala dostatočne včas vedieť žalobcovi o existencií objektívnej prekážky styku s maloletým

tak, aby zabránila škode. Koncepciu „bežného rizika“ tak nemožno aplikovať na toto konanie, ktorého
predmetom je náhrada škody spôsobenej zmareným stykom zo strany žalovanej.

5.2. Pokiaľ ide o znalecký posudok č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 a záverečné správy, v rámci ktorých
sa žalovaná snaží preukázať, že napriek svojej snahe motivovať maloletého nenesie zodpovednosť za
jeho odmietavý postoj, tak dané prostriedky procesnej obrany žalovanej sú nezákonné a neprípustné,

nakoľko podliehajú sudcovskej, ako aj zákonnej koncentrácii konania. Deň zmareného styku, ktorý je
predmetom tohto konania, vyplýva z vykonateľného rozhodnutia súdu. Predmetný znalecký posudok a
záverečné správy sú vyhotovené takmer
4 roky, odkedy je súdom nariadený styk s otcom. Znalecký posudok vyhotovený dňa 15.01.2023, ako
aj záverečné správy, nemajú žiadny vplyv na toto konanie, ktorého predmetom je náhrada škody v

súvislosti so zmareným stykom dňa 25.06.2022. Žalovaná nepreukázala, ako sa „snažila“ maloletého
motivovať v deň zmareného styku. Podľa žalobcu faktom je, že žalovaná umocňuje u maloletého
naučenú emočnú reakciu vo vzťahu k nemu ako otcovi, čím zneužíva silný emočný vzťah maloletého
k nej, a kým on preukázal v konaní svoje tvrdenia vyplývajúce nielen zo znaleckého dokazovania,
žalovanánepreukázalanič.To,čotvrdížalovaná,jevpríkromrozporestým,akokoná.Žalobcapoukázal

na skutočnosť, že dňa 17.10.2024 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Prievidza vydalo uznesenie,
ktorým bolo voči žalovanej začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za spáchanie prečinu marenia
výkonu úradného rozhodnutia. V súvislosti s odporúčaním Okresného súdu Bratislava IV
o rozšírení styku žalobca uviedol, že nejde len o odporúčanie súdu, ale predovšetkým ide
o dohodu medzi oboma rodičmi, keďže s odporúčaním súdu súhlasili žalobca aj žalovaná. Odporučenie

Okresného súdu Bratislava IV sa nevzťahuje na predmet tohto konania, keďže styk dňa 25.06.2022
bol určený právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne. Stotožnil sa
preto s konštatovaním prvoinštančného súdu v bode 19. napadnutého rozsudku.

5.3. K právnej otázke výpožičky vozidla žalobca uviedol, že v otázke náhrady za amortizáciu

nesúhlasí s názorom vysloveným v rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.04.2023 sp. zn.
17Co/77/2023. Zdôraznil, že objektívne dochádza k opotrebovaniu vozidla a práve základná náhrada
zohľadňuje amortizáciu vozidla, povinné zmluvné a havarijné poistenie, opravy a údržbu, opotrebenie
a výmenu pneumatík, motorového oleja, náplne do ostrekovačov, poplatky sa umývanie áut a rôzne
ďalšie náklady na poplatky, na ktorých sa podieľa výlučne on, žalobca. Cestovné náhrady za používanie

predmetného motorového vozidla znáša teda výlučne sám. V tomto smere žalobca poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/2369/2003. Pri vyčíslení nákladov spojených s použitím
vozidla za účelom realizácie styku sa prihliada na paušálne náhrady nákladov obdobného používania
osobných vozidiel na iné účely (R 12/1990). Na tie sa vzťahuje zákon č. 283/2002 Z. z.
o cestovných náhradách, v zmysle ktorého patrí základná náhrada zamestnancovi bez ohľadu na to, či

je použité motorové vozidlo vlastné alebo prenajaté (odplatne alebo bezodplatne)
a vždy vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady uvedené v ust. § 7 zákona. Nie je zákonná
podmienka, aby na vyplácanie uvedených náhrad muselo ísť o vlastné motorové vozidlo. Žalobca
preukázal vznik škody v celom rozsahu, vrátane cestovných náhrad, preto prijatie odlišného záveru
by bolo hrubým zásahom do princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Žalobca

súhlasil s konštatovaním prvoinštančného súdu v bode 22. odôvodnenia rozhodnutia.

5.4. V súvislosti s námietkami žalovanej voči priznanej náhrade trov konania žalobca poukázal na
správne konštatovanie súdu v bode 26. odôvodnenia rozsudku v tom smere, že podanie žalôb za
jednotlivénerealizovanéstretnutiasmaloletýmnemôžebyťzjavnýmzneužitímpráva,atoajspoukazom

na rozhodnutie Okresného súdu Prievidza
č. k. 8C/34/2022-67, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej na spojenie vecí, vrátane predmetnej veci.
Žalobca zdôraznil, že žalovaná dlhodobo a účelovo bez ospravedlniteľného dôvodu bráni v stretávaniu
sa maloletého s ním, takže on sa domáha len ochrany svojich práv, a to náhradou škody za zmarenýstyk. Žalovaná nepreukázala šikanózne správanie alebo zneužitie procesných práv žalobcu s cieľom
poškodiť žalovanú. Z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný účelový postup tak, aby
žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave

rodičovských práv
a povinností. Preto žalovaná v zmysle § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi svojim protiprávnym konaním, pretože žalobcu nedôvodne obmedzila na riadnom
výkone rodičovských práv vo vzťahu k maloletému. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil ako vecne správny a vo výroku III.

aby ho zmenil tak, že žalobcovi prizná proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštačného konania
v rozsahu 100 % a zároveň žalobcovi priznaná náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že trvá na svojom odvolaní proti rozsudku
súdu prvej inštancie vrátane odvolacieho návrhu. Rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu trov
konania rozsah 82,38 % označila za vecne nesprávne, nezohľadňujúce vykonané dokazovanie.

Zdôraznila, že zo strany žalobcu jej nebola doručená predžalobná výzva a že o uplatnení nároku žalobcu
na súde sa dozvedela až doručením platobného rozkazu. Namietla tvrdenia žalobcu, že výška úrokov
z omeškania v danom prípade netvorila samostatný predmet konania, ale len príslušenstvo istiny,
a preto pri posudzovaní miery úspechu neboli úroky z omeškania tvoriace príslušenstvo istiny spôsobilé
mať na celkový úspech v konaní vplyv. Poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky
sp. zn. 6MCdo 19/2010 zo dňa 26.01.2011 a uviedla, že nakoľko v danom prípade nebolo žalobe
vyhovené v celom rozsahu, keď vo výroku II. bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, súd prvej inštancie
postupoval správne, keď nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 1MCdo 1/2004 zo dňa 27.04.2004 jasne vysvetlil, čo je možné považovať

sa plný úspech vo veci, keď uviedol „ Na základe uvedeného platí, že žalobca na plný úspech, ak
výrok rozsudku zodpovedá žalobného petitu a naopak, žalovaný má plný úspech, súd žalobe v plnom
rozsahu zamietnutá. Ako žalobný petit označujeme to, čoho sa žalobca domáha v podanej žalobe“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom rozhodnutí okrem iného vyjadril aj k posudzovanie
otázky nepriznania príslušenstva: „Na základe uvedeného dovolací súd zastáva názor, že ak súd

prizná žalobcovi žalovanú pohľadávku a neprizná uplatnené príslušenstvo, nemožno v odôvodnených
prípadoch vylúčiť, ak pri posudzovaní úspechu vo veci „príslušenstvo “žalovanej pohľadávky nebude
predstavovať „neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa § 142 ods. 3 O.s.p., ale „čiastočný úspech“
podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Žalovaná zároveň zotrvala na svojej argumentácii v odvolaní, že pri priznaní
nároku na náhradu trov je v tomto prípade nevyhnutné predmetnú situáciu považovať za prípad hodný

osobitného zreteľa z dôvodu účelovosti konania žalobcu v prospech s dobrými mravmi a žalobcovi podľa
§ 257 CSP náhradu trov konania nepriznať.

7. Žalobca v ďalšom písomnom vyjadrení reagoval za neopodstatnené spochybňovanie jeho nároku
súvisiaceho s cestovnými náhradami zo strany žalovanej. Na preukázanie opodstatnenosti svojich

tvrdení predložil súdu čestné vyhlásenie požičiavateľa motorového
vozidla zo dňa 02.12.2024, z obsahu ktorého vyplýva potvrdenie dohody, na ktorú žalobca poukazoval
a preukázanie skutočností o nespornosti jeho nároku na zaplatenie cestovných náhrad v súvislosti
s použitím motorového vozidla. Opätovne poukázal na výklad
zákonného inštitútu výpožičky o vozidle a na závery vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Českých

Budějoviciach sp. zn. 22Co 577/2003, potvrdeného uznesením Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 28Cdo 2369/2003. Zdôraznil tiež, že v obdobných konaniach o náhradu škody v súvislosti
sozmarenýmstykommedzistranamisporunebolnárokonáhraducestovnýchnákladovspochybňovaný
anebolanipredmetomposudzovania,pretoženešloospornúotázku.Vozidlomávypožičané nazáklade
zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021 a v doposiaľ právoplatne skončených konaniach o náhradu

škody mu boli priznané cestovné náhrady v paušálnej výške vtedy, keď súd prvej inštancie konštatoval
porušenie povinností zo strany žalovanej.

8. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovanej uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach
uvedených vo svojom odvolaní a že s argumentáciou žalovanej nesúhlasí. Opakovane poukázal

na ustálenú rozhodovaciu prax Okresného súdu Prievidza a Krajského súdu v Trenčíne i v súvislosti
s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že postup súdu prvej inštancie je
neudržateľný z dôvodu, že žalovaná je aj ku dňu tohto jeho vyjadrenia v omeškaní, pričom každým
ďalším dňom úrok z omeškania narastá a žalobca má každým ďalším dňom väčší úspech v spore.Okrem toho namietol aj matematický výpočet úroku z omeškania v súvislosti s ustálením pomeru
úspechu a neúspechu v spore.

9. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

10. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal vec rozsahu odvolaní podaných žalobcom i žalovanou
v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario
CSP a dospel k záveru, že opodstatnené je len odvolanie žalobcu.

11.VýrokomII.napadnutéhorozsudkubolažalobavozvyškuzamietnutá(t.j.včastiúrokovzomeškania,
tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku – pozn. odvolacieho súdu). Odvolací súd,
vychádzajúc v zmysle § 124 CSP z obsahu odvolaní strán sporu skonštatoval, že ani jedno z týchto
odvolaní nesmerovalo proti výroku II., v dôsledku čoho rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II.
nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

12. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku I. v rozsahu odvolania podaného žalovanou
odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalovanej boli totožné s námietkami, ktoré uplatnila v konaní
pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal a so všetkými sa náležite
vysporiadal. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie rozsahu potrebnom na riadne zistenie

skutkového stavu, vykonané dôkazy náležite vyhodnotil, a to každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej
súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal preukázané a ktoré nie, uviedol
svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré
i správne vyložil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver
o dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa

riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám stanoveným v §
220 CSP. Námietky žalovanej uvedené
v podanom odvolaní, ktoré uplatnila už v konaní pred súdom prvej inštancie, preto nemohli privodiť

zmenunapadnutéhorozsudku.Anivodvolacomkonanínebolipreukázané,anitvrdenétakéskutočnosti,
ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.

13. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

14. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

15. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu vzniku v zmysle ustanovenia § 420

ods. 1 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť
medzi vzniknutou škodou a porušením právnej povinnosti a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné
zložky musia byť splnené kumulatívne. Prvé tri predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné
bremeno ohľadne nich leží na poškodenom. Zavinenie je subjektívnej povahy, jeho existencia vo forme
nevedomej nedbanlivosti sa predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je

príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá
musí byť predvídateľná. Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané, v predmetnom prípade
sa jedná o právnu povinnosť uloženú rozhodnutím súdu o úprave styku otca /žalobcu/ s maloletým
dieťaťom. Podľa výkladu súdnej praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné
objektívne vyjadriť v peniazoch. V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma

vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové
hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch
vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné a účelné
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. 177/08).

16. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody od žalovanej, ktorá mu
vznikla zmareným stykom s maloletým dieťaťom, keď napriek tomu, že dňa 25.06.2022 pricestoval do
miesta bydliska dieťaťa, kde si ho mal prevziať, žalovaná mu styk s maloletým neumožnila, dieťa na styk
nepripravila tak, aby bol styk zrealizovaný v zmysle vykonateľného súdneho rozhodnutia.17. Žalovaná namietala správnosť právneho posúdenia zodpovednosti za škodu a mala za to, že neboli
správne posúdené predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, a to zavinenie a protiprávny úkon

(konanie), keď súdom nariadený styk žalobcu s maloletým sa neuskutočnil dňa 25.06.2022 pre vôľu
maloletého, pretože maloletý styk s otcom odmietal a žalovaná považovala svoje konanie za také,
ktoré sledovalo najlepší záujem maloletého. Poukázala na to, že nemôže zodpovedať žalobcovi za
škodu, ktorú si zapríčinil sám žalobca svojim konaním, pre ktoré maloletý odmieta styk so žalobcom.
Žalovaná popierala porušenie právnej povinnosti a uvedené odôvodňovala poukazom aj na skutočnosť,

že ku škode došlo v dôsledku nerešpektovania právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia
zo strany žalobcu. Taktiež namietala, že súd prvej inštancie sa v danom prípade vôbec nezaoberal
najlepším záujmom maloletého dieťaťa vo vzťahu k porušeniu právnej povinnosti, z ktorej žalovanej
vyplýva povinnosť nahradiť žalobcovi škodu.

18. Odvolací súd po preskúmaní veci vyhodnotil vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej ako

nedôvodné. Žalobca sa domáhal náhrady škody titulom vynaložených cestovných nákladov na cestu do
miesta bydliska maloletého syna dňa 25.06.2022 za
účelom realizácie styku so synom. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v tomto
čase existovalo vykonateľné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.02.2022
č. k. 17CoP/6/2022-2351, ktoré žalobcovi umožňovalo styk s maloletým okrem iného i dňa 25.06.2022.

V zmysle uvedeného rozhodnutia bol žalobca oprávnený stretnúť sa s maloletým synom každý týždeň v
kalendárnom roku vždy v sobotu od 10.00 hod. do 15.00 hod. bez prítomnosti žalovanej a s účinnosťou
od 01.03.2022 bol žalobca oprávnený na stretnutie
smaloletýmsynomkaždýnepárnytýždeňvkalendárnomrokuvždyvsobotuod10.00hod.do15.00hod.
bez prítomnosti žalovanej a v nedeľu od 11.00 hod. do 17.00 hod. bez prítomnosti žalovanej. Žalovanej

bola zároveň uložená povinnosť maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a
stretnutie umožniť s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného pred kultúrnym domom
v H., J. K. J., prevezme a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti.

19. Práve okolnosť, že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo

žalovanej povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver,
že žalovaná tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádza. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia
orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z
toho možno logicky dovodiť, že ten, komu je vykonateľným rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto
povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu

uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V opačnom prípade, pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia
orgánov verejnej moci nemuseli byť v zásade kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov
záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý
majú v rámci doktríny právneho štátu.

20. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo a nebolo v konaní sporné, že žalobca sa dňa
25.06.2022 dostavil do miesta bydliska maloletého za účelom realizácie styku
s maloletým v zmysle vyššie uvedeného vykonateľného rozhodnutia súdu, avšak styk žalobcu (otca)
s maloletým synom sa neuskutočnil. Z výpisu SMS komunikácie bolo zistené, že žalobca kontaktoval
dňa 25.06.2022 žalovanú ohľadom odovzdania maloletého na styk, ktorý sa mal uskutočniť v ten deň,

aby žalovaná nachystala maloletého a následne žalovanej oznámil, že čaká na námestí. Žalovaná
reagovala na sms správu a uviedla, že maloletý syn plače a nechce ísť za žalobcom (otcom). Žalobca sa
dostavil pred bytový dom žalovanej, žiadal odovzdanie maloletého, pričom žalovaná opätovne oznámila
žalobcovi, že maloletý nechce ísť a maloletého žalobcovi na stretnutí neodovzdala.

21. Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal posúdením porušenia právnej povinnosti na
strane žalovanej. Rovnako tak pre posúdenie veci bolo potrebné zistiť, či tu boli také okolnosti, z ktorých
možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať.
V predmetnej veci z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že by existovali také objektívne okolnosti,

pre ktoré by k stretnutiu žalobcu s maloletým dňa 25.06.2022 nemohlo dôjsť. Žalovaná v tejto súvislosti
namietala vôľu maloletého, ktorý mal podľa žalovanej styk so žalobcom (otcom) odmietať, a preto
považovala nesplnenie súdom uloženej povinnosti týkajúcej sa odovzdania maloletého na styk so
žalobcomzasúladnésnajlepšímzáujmommaloletého.Odvolacísúdsastotožňujesnázoromžalovanej,že záujem maloletého dieťaťa je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí,
avšak v predmetnom konaní o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium
(najlepší záujem maloletého dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa,

a pokiaľ bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté a rozhodnutie
nadobudlo vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej náhrade škody
súlad so záujmom maloletého nanovo hodnotil alebo prehodnocoval. Posúdenie žalovanej, čo je v
najlepšom záujme maloletého, preto nepredstavuje okolnosť, ktorá by vylučovala protiprávnosť konania
žalovanej a dokazovalo neexistenciu zavinenia žalovanej. Odvolací súd zároveň dodáva, že žalobca

nežiadalstyksmaloletýmmimostanovenýchdennýchhodín,domáhalsastykudňa25.06.2022vzmysle
právoplatného rozhodnutia súdu, preto ani námietka žalovanej, že žalobca sa v predchádzajúci deň
domáhal styku s maloletým v rozsahu na prespanie, teda v rozpore s právoplatným rozhodnutím súdu,
nie je dôvodná. Treba mať na zreteli, že išlo o štvorročné dieťa závislé na matke, ktorá ho má vo svojej
starostlivosti, a tak má možnosť dieťa ovplyvňovať i po vôľovej stránke. Povinnosťou žalovanej bolo
maloleté dieťa na stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie so žalobcom umožniť, čo

sa však v danej veci nestalo. Žalovaná nepreukázala existenciu akejkoľvek objektívnej skutočnosti, pre
ktorú nebolo možné stretnutie žalobcu s maloletým v predmetný deň realizovať.

22. Vychádzajúc z čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie
vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov

súdu. V zmysle § 149 až § 154 CSP strany sporu majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, tieto skutkové tvrdenia ako aj návrhy na vykonanie
dôkazov o nich sú prostriedkami procesného útoku, resp. obrany a ako také musia byť stranami
sporu uplatnené včas, najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Z uvedeného
vyplýva, že medzi základné povinnosti strán sporu teda patrí v konaní povinnosť tvrdenia (bremeno

tvrdenia)
a dôkazná povinnosť, ktoré si však strany musia splniť do určitého okamihu konania (do vyhlásenia
uznesenia o skončené dokazovania konajúcim súdom).

23. Pokiaľ žalovaná chcela preukázať objektívne okolnosti vylučujúce jej zodpovednosť za vzniknutú

škodu s poukazom na znalecký posudok č. 5/2022 zo dňa 15.01.2023 a na záverečné správy z
vykonávaného ambulantného výchovného opatrenia zo dňa 27.08.2024, žalovaná mala tieto dôkazy
predložiť do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa
03.10.2024, pričom tak neurobila. Keďže znalecký posudok č. 5/2022
a záverečné správy žalovaná predložila až v odvolacom konaní, jedná sa o tzv. novoty

v odvolacom konaní, ktoré možno použiť len vtedy ak a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v
konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ
bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Odvolací súd v
tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov § 366 CSP pre použitie novoty zo strany

žalovanej v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu, keď neboli zistené podmienky na pripustenie novôt
v odvolacom konaní, odvolací súd na predložené nové dôkazy zo strany žalovanej v odvolaní pri svojom
rozhodovaní neprihliadal. Odvolací súd
v odvolacom konaní neprihliadol ani na žalovanou predloženú správu vyhotovenú
D. A. O. zo dňa 07.10.2024, nakoľko táto správa neobsahuje dôležité zistenia pre rozhodnutie

v preskúmavanej veci. Predmetom tohto konania je náhrada škody spočívajúcej vo vynaložených
nákladoch v súvislosti s cestou do miesta bydliska maloletého a späť za účelom uskutočnenia styku
dňa 25.06.2022, vzhľadom na ktorú skutočnosť predmetná správa zo dňa 07.10.2024 nevypovedá nič
o vtedajšom psychickom stave maloletého.

24.Preposúdeniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiasúduprvejinštanciebolopodstatné,žežalovaná
v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 25.06.2022, žalobcovi včas neoznámila, že jeho styk s
maloletým sa uskutočniť nemôže z objektívnych dôvodov, pričom za takéto dôvody nemožno považovať
odmietnutie styku so žalobcom zo strany maloletého. Neuskutočnenie styku nie je v danom prípade
možné pripisovať iba odmietavému postoju

u maloletého tak, ako to tvrdí žalovaná. Žalovaná v konaní nepredložila žiadne dôkazy,
z ktorých by vyplynulo splnenie si súdom uloženej povinnosti maloletého syna na styk s otcom
(žalobcom) riadne pripraviť. Nepreukázala teda, že by vyvinula akékoľvek opatrenia smerujúce kupokojeniu maloletého, k pozitívnej motivácii maloletého a k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk
tak, aby sa predišlo vzniku škody.

25. Pokiaľ ide o otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 25.06.2022 absolvoval
za účelom styku so synom cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho
bydliska - z H., do miesta bydliska maloletého - do H.. Stretnutie sa však nezrealizovalo, nakoľko
žalovaná neodovzdala maloletého na styk so žalobcom. V danej veci bolo preukázané porušenie
povinnosti žalovanej maloletého syna na styk so žalobcom riadne a včas pripraviť a styk so žalobcom

umožniť. Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho bez objektívneho dôvodu
odmietla odovzdať žalobcovi (otcovi) a zároveň žalovaná nesplnila ani prevenčnú povinnosť v zmysle
§ 415 Občianskeho zákonníka. O splnení prevenčnej povinnosti by bolo možné uvažovať vtedy, ak
by žalovaná existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila a ten by tak nemusel zbytočne
absolvovať cestu do miesta bydliska maloletého, čo nebolo preukázané.

26. Čo sa týka tvrdenia žalovanej, že v danom prípade je predmetnú situáciu,
t. j. vynaloženie uvedených cestovných výdavkov, potrebné posudzovať ako bežné riziko, ktoré znáša
žalobca, s týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje . O bežnom riziku, že môže dôjsť k zbytočnému
vynaloženiu cestovných nákladov, by bolo možné hovoriť v prípade neuskutočnenia bežného stretnutia
nenariadeného súdnym rozhodnutím, ku ktorému z rôznych dôvodov nedošlo. V danom prípade však

žalovaná mala súdom nariadenú povinnosť maloletého odovzdať žalobcovi, uskutočnenie styku sa
predpokladalo a žalobcovi nebol vopred oznámený žiaden objektívny dôvod jeho neuskutočnenia.
Na uvedenú situáciu pri rozhodovaní o náhrade škody tak nemožno podľa názoru odvolacieho súdu
aplikovať žalovanou tvrdený koncept ,,bežného životného rizika“.

27. Žalovaná v odvolaní namietala aj výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané.
Argumentovala tým, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na
motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom predmetné motorové vozidlo užíval na základe
zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021 uzavretej na dobu neurčitú, ktorá je bezplatným právnym
úkonom, a preto žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Odvolací súd sa

s argumentáciou žalovanej nestotožnil a v tomto smere poukazuje na závery súdu prvej inštancie, ktorý
vysvetlil svoje úvahy ohľadom rozsahu (výšky) týchto nákladov. S týmito závermi odvolací súd v celom
rozsahu súhlasí. Podľa právnej teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke neodporuje, ak si zmluvné
strany v súvislosti s opotrebovaním vypožičanej veci dohodli určitú náhradu (viď uznesenie Najvyššieho
súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 2369/2003). Nie je relevantná ani obrana žalovanej

v odvolaní, že žalobca nie je vlastníkom predmetného motorového vozidla, nakoľko podľa zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách vzniká zákonný paušálny nárok na náhrady bez ohľadu na to, či
je použité vlastné motorové vozidlo alebo prenajaté (porovnaj R12/1990). Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, vec po právnej
stránke správne posúdil a správne rozhodol, keď zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady

škody 133,35 EUR s 5 % ročným úrokom
z omeškania z tejto sumy od 11.06.2024 do zaplatenia.

28. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku III. na základe odvolania podaného žalovanou
odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalovanej nie sú opodstatnené ani vo vzťahu k záveru súdu

prvej inštancie o potrebe aplikácie ustanovenia § 255 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania. Žalovaná v odvolaní argumentovala tým, že súd prvej inštancie mal aplikovať ustanovenie §
257 CSP a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tvrdila, že
konanie žalobcu, ktorý podal niekoľko takmer identických žalôb, je účelové s cieľom uškodiť žalovanej
a v rozpore

s dobrými mravmi.

29. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy
konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257
CSP, ktorého použitia sa žalovaná dovoláva, prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú dané dôvody

hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti súd neprizná. Musí ísť o celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak
v okolnostiach danej veci, ako ajv okolnostiach strán sporu. Odvolací súd zastáva názor, že podanie žalôb za jednotlivé nerealizované
stretnutia so synom, kedy porušovala zákonnú povinnosť žalovaná, nemôže byť zjavným zneužitím
práva. Odvolací súd svoj názor odôvodňuje aj s poukazom na vydané uznesenie Okresného súdu

Prievidza zo dňa 08.12.2022 č. k. 8C/34/2022-67, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie
vecí vedených na Okresnom súde Prievidza pre neefektívnosť z dôvodu, že jednotlivé veci strán sporu,
ktorých predmetom je náhrada škody
z titulu nerealizovaných stykov žalobcu s dieťaťom, sa líšia skutkovými tvrdeniami strán sporu,
exekučnými titulmi, štádiom konania a požiadavkou na vykonanie dokazovania. Za týchto okolností

ani odvolací súd nezistil existenciu takých výnimočných okolností, ktoré by odôvodňovali nepriznanie
náhrady trov konania úspešnému žalobcovi prostredníctvom aplikácie § 257 CSP.

30. Odvolací súd však preskúmaním napadnutého výroku III. o náhrade trov konania
v rozsahu odvolacích námietok žalobcu dospel k záveru, že hoci súd prvej inštancie pri rozhodovaní
onárokunanáhradutrovkonaniasprávnevychádzalzozákonompreferovanejzásadyúspechuvkonaní

vyjadrenej v ustanovení § 255 CSP, pochybil, keď v danom prípade vychádzal zo znenia odseku 2
uvedeného ustanovenia, v zmysle ktorého náhradu trov konania pomerne rozdelil a žalobcovi priznal
náhradu trov v pomernej časti v rozsahu 82, 38 %.

31. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

32. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

33. Podľa čl. 4 ods. 1 základných princípov CSP, ak sa právna vec nedá prejednať

a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia
tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej
právnej veci.

34. Podľa čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne

právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to
s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak,
aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej
náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

35. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania dôvodil tým, že žalobca
sa v konaní domáhal voči žalovanej celkovo zaplatenia 148,47 EUR vrátane úroku z omeškania
vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu a súd mu priznal celkom 135,39 EUR vrátane úroku z omeškania
vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu. Úspech žalobcu v konaní predstavoval 91,19 % a úspech
žalovanej predstavoval 8,81 %. Čistý úspech žalobcu (po odpočítaní úspechu žalovanej od úspechu

žalobcu ) tak predstavoval 82,38 %, v ktorom rozsahu patrí žalobcovi v zmysle § 255 ods. 2 CSP nárok
na náhradu trov konania proti žalovanej.

36. Odvolací súd sa vyššie uvedeným postupom súd prvej inštancie pri hodnotení pomeru úspechu strán
v predmetnom spore nestotožnil. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobca si uplatnil podanou žalobou

proti žalovanej nárok na náhradu škody vo výške 133,35 EUR s 5 % ročným úrokom z omeškania
od 26.06.2022 až do zaplatenia, a nie iba do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie
napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi 133,35 EUR
s 5 % ročným úrokom z omeškania od 11.06.2024 až do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol, t.
j. zamietol ju, ako vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku, v časti o zaplatenie 5 % úroku

z omeškania zo sumy 133,35 EUR za obdobie od 26.06.2022 do 10.06.2024. Žalobca tak bol úspešný
nielen čo sa týka celej istiny, ale i v časti príslušenstva za obdobie od 11.06.2024, a to až do zaplatenia,
teda nie iba do rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol rozsudkom dňa 30.09.2024.
Úrok z omeškania uplatnený žalobou totiž plynul a plynie aj po rozhodnutí súdu prvej inštancie,
pretože zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by žalovaná svoju povinnosť splnila dňa 30.09.2024.

V dôsledku uvedeného možno konštatovať, že sa ďalej menil, resp. mení aj pomer úspechu strán v spore
v nadväznosti na plynutie doby omeškania so splnením povinnosti uloženej žalovanej napadnutým
rozsudkom, preto pomer úspechu ustálený súdom prvej inštancie nezodpovedá skutočnosti. Súdom
prvej inštancie zvolený postup pri zohľadnení neúspechu v časti žalobou uplatneného a súdomnepriznaného príslušenstva by bol namieste vtedy, ak by už nárok žalobcu na úrok z omeškania po
rozhodnutí súdu prvej inštancie vôbec neplynul, lebo len vtedy by bolo možné presne ustáliť pomer
úspechu a neúspechu strán sporu.

37. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1MCdo/1/2004
zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého „Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej
pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania)
nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať „ za neúspech

v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za „čiastočný úspech“ v zmysle
ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p..“ K tomu odvolací súd uvádza, že v tam posudzovanom prípade
však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého výška po vyčíslení
včaserozhodnutiakonajúcehosúdupredstavovalaccapolovicuuplatnenejistinyauvedenérozhodnutie
reflektovalo právnu úpravu trov konania podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ktorá bola
účinná do 30.06.2016. Od 01.07. 2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v súvislosti

s právnou úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od §142 ods. 3 O.s.p. už
neobsahuje pojem „ neúspech v pomerne nepatrnej časti“ . Ústavný súd v náleze III.ÚS 475/2018
zo dňa 04.02.2021 uviedol, že „ Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola
snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla
pôvodne vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim

posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného
sporového poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky“.

38. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého posudku

alebo úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku
z omeškania, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP.
Napriek tomu odvolací súd z dôvodov uvedených v bode 36. tohto rozsudku dospel k záveru, že
v posudzovanej veci nie je namieste celkom bezvýhradne aplikovať ust. § 255
ods. 2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril“ právnu normu riadiac

sa pritom kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu strany sporu len
v nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež s prihliadnutím na
princíp právnej istoty uzavrel, že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný
v predmetnom spore vo veci samej, pokiaľ ide o istinu 133,35,- EUR aj s 5 % ročným úrokom
z omeškania za obdobie od 11.06.2024 až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti 5

% ročného úroku z omeškania z istiny 133,35,- EUR za obdobie od 26.02.2022 do 10.06.2024,
patrí náhrada trov konania v plnej výške. Zohľadnil pritom aj ustálenú rozhodovaciu činnosť
v obdobných sporoch strán sporu, na ktorú poukázal žalobca vo svojom odvolaní, ktoré rozhodnutia
sú označené v bode 4.3. odôvodnenia tohto rozsudku. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti týkajúcej
sa sporových strán odvolací súd poukazuje napríklad na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo

dňa 25.02.2025 č. k. 27Co/11/525 - 196, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej - vyhovujúcej časti (výrok I.) a v súvisiacej časti o trovách konania (výrok III.) a v bode
48. odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol: „Porovnaním žalobného návrhu a rozhodnutia súdu
možno konštatovať, že žalobca bol v ťažiskovom rozsahu úspešný, keďže súd prvej inštancie svojím
rozhodnutím jeho žalobe

v ťažiskovej časti vyhovel (s výnimkou časti nepriznaných úrokov z omeškania 5 % ročne zo sumy
144,18 EUR od 23.01.2022 do 26.04.2024) a vo svetle zásady úspechu žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu, ktoré mu v súvislosti s uplatnením práva vznikli.“

39. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2

CSP ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., ktorým bola
žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 133,35 EUR s 5 % ročným úrokom z omeškania
od 11.06.2024 do zaplatenia a vo výroku III. zmenil podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto
mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule
(§ 393 ods. 2 CSP ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).