Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122202099
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8122202099.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpenej: JUDr. Michal Feciľak, advokát, so sídlom Jesenná 8,
080 05 Prešov, proti žalovanej: Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., so sídlom Komenského
50, 042 48 Košice, IČO: 36 570 460, právne zastúpenej: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter
Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice, IČO: 36 588 725,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č. k. 17C/13/2022 – 428 zo dňa 14.11.2023 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u jrozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) výrokom I. uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 145,94 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne od 26.02.2022 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom
II. žalobu v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a výrokom III. žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalovanej v plnom rozsahu s tým, že pri výpočte trov konania sa bude vychádzať z hodnoty

predmetu konania rovnajúcej sa prísudku.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa
28.02.2022 domáhala, aby súd titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej zaviazal žalovanú
zaplatiť jej sumu 5.747,94 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od
26.02.2022 do zaplatenia.
Žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, na ktorej je umiestnená vodohospodárska stavba,
ktorá je vo vlastníctve žalovanej. Stavba bola právoplatne povolená rozhodnutím o povolení zriadenia

vodohospodárskeho diela č. pôd. XXXX/XXXX z 22.03.1976 býv. ONV Prešov a právoplatne
kolaudovaná rozhodnutím č. XXX/XXXX-XX z 08.03.1984 býv. Východoslovenským krajským národným
výborom.
Súd na základe zisteného skutkového stavu považoval za potrebné v prvom rade ustáliť, či v danom
prípade má žalovaná zákonné vecné bremeno k pozemku žalobkyne. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie plne odkázal na predchádzajúce súdne konania týkajúce sa dotknutých kanalizačných
zberačov A a G, a to rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 25C/21/2017-691 zo dňa 02.09.2021 s

potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/4/2022 zo dňa 19.10.2022, ako aj
rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 32C/22/2017-154 zo dňa 01.10.2018 s potvrdzujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/4/2019 zo dňa 22.01.2020, rozsudok Okresného súdu Prešov
sp. zn. 11C/87/2015 zo dňa 24.05.2017 s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn.9Co/129/2017 zo dňa 06.03.2018, či rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 29C/23/2017 zo dňa
29.10.2018spotvrdzujúcimrozsudokKrajskéhosúduvPrešovesp.zn.7Co/55/2019zodňa30.09.2019.
V uvedených rozhodnutiach súdy opakovane v zásade zhodne dospeli k záveru, že zákonnej formulácii

§ 37a zák. č. 138/1973 Zb. nemôže zodpovedať iný výklad ako ten, že vecné bremeno vzniká len k
tým vodohospodárskym stavbám, ktoré budú zriadené až po účinnosti zákona (pro futuro), pričom iba
takýto výklad daného ustanovenia môže byť ústavne súladným s poukazom na princípy právneho štátu
a neprípustnosť retroaktívneho výkladu právnych noriem. Rovnako tak nevzniklo vecné bremeno ani na
základe ust. § 20 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách.

Pri závere o neexistencii zákonného vecného bremena podľa zák. č. 138/1973 Zb., či podľa zák. č.
442/2002 Z.z. súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyni patrí nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, keďže žalovaná istým spôsobom užíva pozemky
žalobkyne bez právneho dôvodu.
Pri posúdení bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej na úkor žalobkyne súd prvej inštancie
vychádzal z vykonaného dokazovania (predovšetkým obhliadky na mieste samom a znaleckého

dokazovania) a dospel k záveru, že výšku bezdôvodného obohatenia je potrebné odvodzovať od
prospechu, ktorý žalovaná získala plnením bez právneho dôvodu, a teda bezdôvodnému obohateniu vo
výške zodpovedajúcej hodnote odplaty za výkon práv obdobných vecnému bremenu. Výška náhrady
za takéto obmedzenie vlastníckeho práva sa podľa názoru súdu musí odvíjať od povahy a rozsahu
obmedzenia, bez ohľadu na právne posúdenie, či vzniklo vecné bremeno alebo či má byť právo vlastníka

posúdené ako právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie má za to, že iba hodnota
výkonu práva obdobného vecnému bremenu predstavuje príslušný ekvivalent k obmedzeniam na strane
žalobkyne.
Vuvedenomrozsahusatedasúdprvejinštancieodchýliloddoterajšíchrozhodnutívobdobnýchveciach,
nakoľko nedospel k záveru, že by stavbou žalovanej bola žalobkyňa úplne vylúčená z užívania svojho

pozemku, a teda že by jej malo patriť bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklého nájomného. Súd prvej
inštancie zdôraznil predovšetkým to, že stavba žalovanej sa, okrem jednej vstupnej šachty, skutočne
nenachádza na povrchu pozemku žalobkyne. Zistené skutočnosti skôr nasvedčujú záveru o tom, že
pozemok žalobkyne stále má istý užívací potenciál, stále na ňom môže so súhlasom správcu vodného
toku byť prípadne umiestnená aj nejaká stavba, prípadne môže aj so súhlasom správcu kanalizačného

zariadenia iným spôsobom využívať dotknuté časti pozemku (napríklad aj na poľnohospodársku činnosť
v súlade aj s jej predurčením s ohľadom na druh daného pozemku - orná pôda).
Súd prvej inštancie po vyhodnotení dôkazov, každého jednotlivo i všetkých v ich vzájomnej súvislosti,
s poukazom na zistený skutkový stav a citovanú právnu úpravu dospel k záveru, že žalobkyňa má
nárok na bezdôvodné obohatenie, pri výpočte ktorého je potrebné vychádzať z výmery zabraného

pozemku o rozlohe 251 m2 (záver geometrického plánu XXX-XX-XXX-XX-XX z mája 1993 spoločnosti
GEODÉZIA a.s.) a plneniu v prospech žalovanej bez právneho dôvodu zodpovedajúcemu výkonu jej
práv na pozemku žalobkyne, ktorých obsah je v zásade totožný s obsahom práv zodpovedajúcich
vecnému bremenu, ktoré by inak žalovaná mala k pozemku žalobkyne. Súd pritom mal k dispozícii iba
jediný využiteľný výsledok odbornej otázky týkajúcej sa stanovenia tejto hodnoty, a to vo výške 0,29

EUR/m2/rok vychádzajúc zo znaleckého posudku E. F. G. č. XX/XXXX.
Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovanú vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v sume 145,94
EUR, vypočítané nasledovným spôsobom: výmera stavbou žalovanej zabraného pozemku a pozemku,
v časti ktorej je vlastnícke právo žalobkyne obmedzené stavbou žalovanej 251 m2 x 0,29 EUR/m2/rok
x 2 roky, vrátane príslušných úrokov z omeškania.

Otrováchkonaniarozhodolpodľa§262ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSPtak,žežalobkynipriznal
náhradu trov konania v plnom rozsahu s dovetkom, že pri výpočte trov konania sa bude vychádzať z
prísudku.

2. Proti zamietavému výroku rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa

z dôvodu, že názor súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že výška bezdôvodného obohatenia
sa v prejednávanej právnej veci rovná všeobecnej hodnote vecného bremena porušuje právnu
istotu a legitímne očakávania žalobkyne a je v rozpore s ustálenou praxou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v zmysle ktorej bol súd prvej inštancie povinný rešpektovať prejudiciálny účinok
predchádzajúcich právoplatných rozsudkov Okresného súdu Prešov a Krajského súdu v Prešove,

v ktorých súdy výšku bezdôvodného obohatenia odvodzovali od výšky nájomného. K otázke záväznosti
skoršie vydaných rozhodnutí existuje pomerne bohatá judikatúra (rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Cdo
44/2010, 6 Cdo 56/2011, 5 MCdo 16/2010 či 2 MCdo 2/2014 a mnohé ďalšie), ktorá nebola prijatím
nového procesného kódexu prekonaná a preto je stále aktuálna.Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že súd prvej inštancie nedocenil skutočnosť, že stavby žalovanej
boli na pozemku žalobkyne vybudované bez jej súhlasu, resp. bez súhlasu jej právneho predchodcu.
Žalovanému nevzniklo ani právo zodpovedajúce vecnému bremenu, neexistuje preto dôvod, pre ktorý

by teda v rámci bezdôvodného obohatenia mal žalobkyni vydať finančné plnenie tak, akoby šlo o situáciu
v ktorej vecné bremeno na pozemku viazne. Právny záver súdu prvej inštancie neoprávnene zvýhodňuje
žalovaného, ktorý napriek tomu, že: (i) svoje stavby (jeho právny predchodca) postavil na cudzích
pozemkoch bez súhlasu ich vtedajších vlastníkov; (ii) tieto stavby ani dodatočne nevysporiadal; (iii) za
užívanie zastavaných pozemkov v zásade neposkytuje ich vlastníkom žiadne plnenie; (iv) nedisponuje

žiadnym právnym titulom oprávňujúcim ho predmetné pozemky užívať; sa prostredníctvom právneho
názoru súdu prvej inštancie dostáva do výhodnej pozície, v ktorej by mal žalobkyni uhradiť akési
symbolické bezdôvodné obohatenie vo výške všeobecnej hodnoty vecného bremena.
Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súd prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

3. Čo do výroku o náhrade trov konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.
V odvolaní uviedla, že okresný súd vec správne právne posúdil podľa § 255 ods. 1 CSP, avšak
nesprávne toto ustanovenie vykladal a nesprávne ho na okolnosti veci aplikoval, keď plný procesný
úspech žalobkyne založil (výlučne) na názore a zistení, že rozhodnutie súdu záviselo na znaleckom
posudku a od žalobkyne nebolo možné požadovať, aby „sa s absolútnou presnosťou trafila“ do

výsledku odborného posúdenia už v čase podania žaloby, a preto ju treba považovať za plne procesne
úspešnú. Žalobkyňu nemôže ospravedlniť ani to, že vychádzala z posudku E. A.. Je tomu tak
preto, že sama žalobkyňa zadala „svojmu“ znalcovi úlohu tak, že má určiť všeobecnú hodnotu nájmu
výlučne porovnávacou metódou a na základe zmlúv, ktoré mu žalobkyňa ako zadávateľka predložila.
Aj rozhodovanie o náhrade trov konania musí zodpovedať požiadavke spravodlivosti. Nespravodlivosť

napadnutého rozhodnutia spočíva práve v tom, že žalovanej napriek jej 97,5 % úspechu v spore nemá
patriť žiadna náhrada nákladov. Vzhľadom na všetky tieto uvedené skutočnosti mal preto okresný súd
priznať žalovanej v zmysle zásady úspechu plnú náhradu trov, pretože procesný neúspech žalovanej
bol iba zanedbateľný (2,5%), resp. vychádzať aspoň zo zásady pomeru úspechu a neúspechu a priznať
žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 95 %.

4.Vovyjadreníkodvolaniužalobkyne,žalovanáuviedla,žeurčenieotázkyvýpočtuvýškybezdôvodného
obohatenia nemá charakter právnej otázky, vo vzťahu ku ktorej možno uvažovať o prejudiciálnom účinku
jej riešenia v inom konaní, ale je len skutkovou otázkou, o ktorej súd rozhoduje výhradne na základe pred
ním vykonaných dôkazov a vlastných výsledkoch ich hodnotenia. O prejudicialite možno uvažovať len

vo vzťahu k samotnej existencii určitého nároku a aj to len za nezmenenej skutkovej a právnej situácie.
Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, v čom spočívalo skutočné obmedzenie žalobkyne. Určenie
výšky bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklého nájomného v situácii, keď vlastník pozemku je len
obmedzený a nie vylúčený z užívania pozemku by v konečnom dôsledku viedol k vzniku bezdôvodného
obohatenia na strane vlastníka pozemku.

5. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok
(CSP), po preskúmaní rozsudku v napadnutom rozsahu, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalobkyne, aj žalovanej podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, pri viazanosti dôvodmi a rozsahom odvolania
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolania žalobkyne
ani žalovanej nie sú opodstatnené, a preto rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku
o trovách konania potvrdil.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov, to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

6. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal

správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a pre zdôraznenie jeho
správnosti, a s prihliadnutím na odvolacie námietky, dopĺňa nasledovné:7. K námietke žalobkyne týkajúcej sa skoršieho prejudikovania jej nároku, čo do základu aj výšky,
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.1.2012 (na ktoré sa

odvoláva aj žalobkyňa), podľa ktorého je pre súd záväzné posúdenie hmotnoprávneho vzťahu medzi
stranami sporu. z tohto rozhodnutia okrem iného vyplýva: „Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku
znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce,
či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom
na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie

byť táto otázka položená a akékoľvek jej "nové" právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých
istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú
mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za
základpresvojerozhodnutieprejudikovanýhmotnoprávnyvzťaharozhodnevrozporesprejudikovaným
hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v
zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon (rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.1.2012).“

8. Právny vzťah medzi stranami sporu bol skorším rozhodnutím Okresného súdu Prešov zo dňa
02.09.2021 č.k. 25C/21/2017 - 691 potvrdeného Krajským súdom v Prešove, prejudiciálne posúdený
v tom zmysle, že žalovaná užíva nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu, nakoľko

zákonom č. 138/1973 Zb., ani zákonom. č. 442/2002 Z.z. nedošlo k vzniku zákonného vecného bremena
k pozemku žalobkyne. Skorší záver súdu o tom, že nedošlo k vzniku zákonného vecného bremena
predstavuje prejudikovaný hmotnoprávny základ týkajúci sa strán sporu a ich hmotnoprávneho vzťahu,
ktorýzakladádanosťnárokužalobkynenavydaniebezdôvodnéhoobohateniaaktorýjepresúdzáväzný
aj v tomto konaní. Od skoršieho rozhodnutia o základe nároku sa prvoinštančný súd v napadnutom

rozsudku neodchýlil a tento záver plne rešpektoval.

9. Od prejudikovania základu nároku však treba odlišovať rozhodovanie o samotnej výške nároku, ktorá
je vo vzťahu k základu nároku druhotnou otázkou. Právne posúdenie výšky nároku v skoršom konaní
nemožno stotožňovať so záväzným posúdením hmotnoprávneho vzťahu medzi stranami sporu. Odlišné

rozhodnutie o výške bezdôvodného obohatenia nezakladá medzi stranami sporu iný hmotnoprávny
vzťah ako už bol ustálený skorším rozhodnutím.

10. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí neodklonil od skôr prejudikovaného záveru, že
medzi stranami sporu nedošlo k vzniku zákonného vecného bremena, a na základe vykonaného

dokazovania nedospel k iným skutkovým zisteniam ako v predchádzajúcom konaní, ale len
rozdielne právne posúdil výšku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Preto takýto postup
prvoinštančného súdu nemožno považovať sa rozporný s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, na ktoré
v odvolaní poukazuje žalobkyňa.

11. Výška bezdôvodného obohatenia nezodpovedá strate, ktorú „utrpela“ žalobkyňa (tým, že v rozhodnej
dobenemohlanehnuteľnostivyužívaťonasama,prípadneprenajať apod.),alevplnení,ktorénemusela
vynaložiť žalovaná, ak by pozemok vo vlastníctve žalobkyne užívala spôsobom a za podmienok
prislúchajúceho platného právneho titulu.

12. „Za plnenie bez právneho dôvodu je potrebné považovať aj užívanie cudzej nehnuteľnosti bez
nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Bezdôvodné obohatenie ako prospech
vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenia, bez toho, aby za to platil úhradu a bez toho, aby
sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky vynaložené s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec
užívať.Takýtoužívateľprirodzenenemôžespotrebovanéplnenievpodobevýkonuprávaužívaniacudzej

veci vrátiť (vydať), preto je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou. Výška peňažnej
náhrady musí vychádzať z finančného ocenenia prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol.
Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná suma, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným
obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím na druh právneho dôvodu (zmluvného
typu či vecného práva k cudzej veci), ktorým sa spravidla právo užívania veci vzhľadom na jeho rozsah

a spôsob užívania zakladá. Odvolací súd v tomto ohľade správne poukázal na závery v rozhodnutí
najvyššieho súdu z 12. novembra 2009 sp. zn. 5Cdo/8/2009, podľa ktorých sa má prihliadnuť na účel
a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci vzhľadom na
jeho rozsah a spôsob zakladá; najčastejšie ide o nájomnú zmluvu, kedy sa výška náhrady určuje podľaobvyklej hladiny nájomného, ktoré by nájomca v danom mieste a čase platil, ak by vec užíval na základe
platnej nájomnej zmluvy.“ (rozsudok NS SR sp.zn. 5Obdo/13/2022 zo dňa 14.6.2023)

13. Vychádzajúc z uvedeného možno zhrnúť, že pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia sú
rozhodujúce dva faktory, a to prospech toho, kto sa bezdôvodne obohacuje a druh právneho titulu, na
základe ktorého s prihliadnutím na rozsah a spôsob užívania obvykle k užívaniu dochádza.
Niet pochýb o tom, že pri stavbách slúžiacich verejnému záujmu a činnostiach súvisiacimi s ich
udržiavaním a prevádzkou, ako sú vodohospodárske stavby, telekomunikačné stavby, energetické

zariadenia, stavby pozemných komunikácií a pod., pokiaľ vzhľadom na rozsah užívania nedôjde
k vyvlastneniu pozemkov, zriaďuje sa k nim zákonné vecné bremeno.

14. Takisto aj v prejednávanej veci bol medzi stranami spor o tom, či žalovaná užíva pozemky žalobkyne
na základe zákonného vecného bremena alebo nie. Prípadný iný (domnelý) právny dôvod užívania
pozemkov medzi stranami sporu tvrdený ani preukazovaný nebol. Vzhľadom na uvedené, má odvolací

súd za to, že v tomto konkrétnom prípade, vzhľadom na špecifiká tejto veci, a to minimálne obmedzenie
vlastníckeho práva vo vzťahu k predmetnej parcele, ktorá je právne kvalifikovaná ako orná pôda, a ktorú
môže žalobkyňa v podstatnom rozsahu využívať napr. na poľnohospodárske účely, bolo možné výšku
bezdôvodného obohatenia určiť na základe kritérií pre výpočet náhrady za vecné bremeno, aj keď sa
jedná o iný právny inštitút, nakoľko bezdôvodné obohatenie nemusí byť vždy prezentovaná výslovne

výškou nájomného.

15. Nedôvodná je aj námietka žalobkyne spočívajúca v tom, že stavby boli na pozemku žalobkyne
vybudované bez jej súhlasu, nakoľko práve táto skutočnosť zakladá jej nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorý jej bol napadnutým rozsudkom priznaný.

16. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania. Nárok na celú
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva vzniká aj vtedy, ak rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Úvaha súdu sa týka len
skutkových poznatkov o výške plnenia, nemôže sa spájať so základom uplatneného nároku a ani s jeho

právnym posúdením. Táto úvaha má základ v hmotnom práve, ktoré upravuje výšku určitých nárokov
len vymedzením právne relevantných kritérií a túto výšku ponecháva na rozhodnutie konkrétnym
okolnostiam prípadu. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté.
Výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce

(k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). V danej veci základom je to, že bezdôvodným
užívaním pozemku vo vlastníctve žalobkyne bolo zasiahnuté do jej práv. Samotná výška nároku je potom
len dôsledkom nadväzujúcim na záver o danosti základu nároku.
Vtejtosúvislostijepotrebnézdôrazniť,žezmyslomaúčelomnáhradytrovkonaniajeposkytnúťúspešnej
strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti

s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu
nebolo konanie pred všeobecným súdom.
Nedôvodná je aj argumentácia žalovanej o tom, že žalobkyňa sama zadala znalcovi úlohu tak, že
má určiť všeobecnú hodnotu nájmu výlučne porovnávacou metódou na základe ňou predložených
zmlúv, a že toto konanie žalobkyne bolo účelové, pretože žalobkyňa pri výške uplatňovaného nároku

vychádzala zo skorších právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré výšku nároku posúdili obdobne.
Žalobkyňa bola čo do základu nároku úspešná, nakoľko bolo v priebehu konania preukázané, že
žalovaná neoprávnene zasiahla do jej majetkových práv. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie postupoval
správne, keď konštatoval, že žalobkyňu je potrebné považovať za úspešnú stranu sporu v zmysle ust.
§ 255 ods. 1 CSP, čo do uplatnenia jej nároku a priznal jej voči žalovanej nárok na náhradu trov konania

v celom rozsahu.

17. Za daného stavu odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie v napadnutom rozsahu, podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil, stotožňujúc sa s dôvodmi uvedenými v jeho rozhodnutí.

18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa 396 ods. 1 CSP, s použitím § 255
ods. 2 CSP. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie na základe odvolaní podaných oboma stranami
sporu potvrdil. Možno teda ustáliť, že v odvolacom konaní mali obe strany úspech len čiastočný, nakoľko
vo vzťahu k svojmu odvolaniu ani jedna zo strán nebola úspešná, a naopak, vo vzťahu k odvolaniužalobkyne bola úspešná žalovaná a vo vzťahu k odvolaniu žalovanej bola úspešná žalobkyňa. Preto
odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).