Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715203636
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8715203636.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov doc.

JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja
bývania, so sídlom v Bratislave, na Lamačskej ceste č. 8, IČO: 31 749 542, právne zastúpeného GARAJ
& Partners s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Jozefskej č. 3, IČO: 35 951 125, proti žalovaným: 1.
F. I., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu vo X. F., na ul. U. č. XXXX, 2. R. I., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej
vo X. F., na ul. U. č. XXXX, 3. P. I., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu vo X. F., na ul. U. č. XXX, 4. Z. I.,
nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu vo X. F., na ul. U. č. XXX, právne zastúpených Mgr. Róbertom Liškom,
advokátom, so sídlom v Poprade, na ul. Štefánikovej č. 882/39, o zaplatenie sumy 10.153,43 eur s

prísl., o odvolaniach žalobcu a žalovaných v 3. a 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa
25.08.2023 č.k. 17C 177/2015-540, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o uložení povinnosti žalovaným v 3. a 4. rade zaplatiť žalobcovi istinu
7.163,58 eur, zmluvný úrok vo výške 3,9 % od 12.08.2016 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58
eur do 29.03.2023 vo výške 1.816,46 eur, zmluvný úrok vo výške 3,9 % od 30.03.2023 z nesplatenej
istiny vo výške 7.163,58 eur do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8 % zo sumy 7.163,58 eur od
23.03.2017 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 465,87 eur, všetko v

mesačných splátkach vo výške 150 eur splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého mesiaca nasledujúceho
po právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za
následok splatnosť celého plnenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

Zrušuje rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom konanie voči žalovaným v 1. a 2. rade zastavil a zároveň

zastavil konanie nad rámec istiny 7.163,58 eur, zmluvného úroku vo výške 3,9 % od 12.08.2016 z
nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do 29.03.2023 vo výške 1.816,46 eur, zmluvného úroku vo
výške 3,9 % od 30.03.2023 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do zaplatenia, úroku z omeškania
vo výške 8 % zo sumy 7.163,58 eur od 23.03.2017 do zaplatenia, nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 465,87 eur. Žalovaným v 3. a 4. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
7.163,58 eur, zmluvný úrok vo výške 3,9 % od 12.08.2016 z nesplatenej istiny vo výške 7.163,58 eur do
29.03.2023 vo výške 1.816,46 eur, zmluvný úrok vo výške 3,9 % od 30.03.2023 z nesplatenej istiny vo

výške 7.163,58 eur do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8 % zo sumy 7.163,58 eur od 23.03.2017
do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 465,87 eur, všetko v mesačných
splátkach vo výške 150 eur splatných vždy do 25. teho dňa toho-ktorého mesiaca nasledujúceho po
právoplatnosti rozsudku až do zaplatenia s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následoksplatnosť celého plnenia s tým, že plnenie jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade so žalobcom dňa 30.10.2002
uzatvorili zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru v zmysle zákona č.124/1996 Z.z. o Štátnom fonde
rozvoja bývania, na základe ktorej bola žalovaným v 1. a 2. rade poskytnutá podpora vo forme úveru
vo výške 16.596,96 eur s dobou splatnosti 20 rokov. Žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali poskytnutý
úver splácať mesačnými splátkami vo výške 99,71 eur. Záväzok z predmetnej zmluvy bol zabezpečený

ručením zo strany žalovaných v 3. a 4. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade porušili zmluvné povinnosti a k
25.02.2015 boli v omeškaní so zaplatením 30 mesačných splátok. Žalobca využil oprávnenie a odstúpil
od zmluvy dňa 09.03.2015. Odstúpenie od zmluvy bolo doručené žalovaným v 1., 2., 3. a 4. rade dňa
26.03.2015.

3. Z histórie pohybu na účte bolo zistené, že žalovaní v 1. a 2. rade titulom poskytnutého úveru uhradili

116 splátok po 99,71 eur, čo predstavuje spolu sumu 11.566,36 eur. V konaní vedenom na Okresnom
súdePopradsp.zn.17Ro574/2014boližalovanív1.a2.radezaviazanítitulompredmetnéhoúverového
vzťahu zaplatiť sumu 2.989,85 eur. Po podaní žaloby žalovaní v 1. a 2. rade uhradili žalobcovi titulom
úverového vzťahu dňa 12.01.2015 sumu 100 eur a následne v pravidelných splátkach spolu sumu 2.100
eur. Spolu na úhradu záväzku zaplatili sumu 13.766,36 eur, na základe rozhodnutia súdu boli zaviazaní

na úhradu sumy 2.989,85 eur, čo spolu predstavuje sumu 16.756,21 eur.

4. Spornou otázkou v konaní bolo, či predmetný právny vzťah možno subsumovať pod spotrebiteľský
vzťah a teda pod ustanovenia Občianskeho zákonníka vzhľadom na odstúpenie od zmluvy učinené zo
strany žalobcu.

5. V súlade s právnym názorom dovolacieho a odvolacieho súdu prvoinštančný súd dospel k názoru, že
na daný vzťah nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ale Obchodného zákonníka,
keďže nejde o spotrebiteľský vzťah. Žalobca je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory
štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa

podľa ustanovenia § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácií podpory
štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Žalobca je právnickou osobou pôvodne zriadenou zákonom č. 124/1996
Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania účinným od l. mája 1996. Tento zákon upravil podmienky
pre poskytovanie podpory štátu na rozširovanie a zveľaďovanie bytového fondu a vytvoril systém

ekonomickej podpory rozvoja bývania a sústredení zdrojov pre tento účel v Štátnom fonde rozvoja
bývania,ktorýbolnímzriadený.Podľa§1ods.3zákonač.150/2013Z.z.ježalobcafinančnouinštitúciou
slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov podľa osobitného predpisu, ktorými sú Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa stanovujú spoločné
ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde,

Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde
a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom
sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje
nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006 (Ú. v. EÚ L 348, 20.12.2013). Žalobca neposkytuje podporu vo
forme úveru širokej verejnosti, ale iba vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia mať na území Slovenskej

republiky trvalý pobyt, ak ide o fyzickú osobu, príp. sídlo, ak je žiadateľom podpory právnická osoba.
Podpora sa poskytuje za zvýhodnených podmienok upravených v zákone. Štátny fond rozvoja bývania
je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond, čo znamená, že prostriedky, ktorými disponuje, sú používané
najmä na poskytovanie podpory vo forme úverov za zvýhodnených podmienok oproti podmienkam
trhovým. Prostriedky fondu možno použiť aj na správu fondu, avšak len v zákonom limitovanom rozsahu.

Žalobca je osobitný subjekt zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje svoju bytovú
politiku zákonom upravenými nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva o úvere. Jeho činnosť nemá atribúty
podnikateľskej činnosti podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, nevykonáva činnosť za účelom
dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky. Zákonodarca vylúčil, aby sa na
žalobcu vzťahovala osobitná právna úprava spotrebiteľských úverov upravených zákonom č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a o pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (§ 1 ods. 3 písm. p)). Rovnako je žalobca vylúčený aj z právnej úpravy úverov na
bývanie upravených zákonom č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie (§ 1 ods. 4 písm. i)). Žalobca je tak
inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky štátu. Štátny fond rozvoja bývaniaako účelový fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky,
ktoré by nemali oporu v zákone.

6. Je zrejmé, že žalobca odstúpil od úverovej zmluvy podľa § 506 Obchodného zákonníka, keď dlžníci
v 1. a 2. rade boli v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu
dlhšiu ako 3 mesiace. Žalobca odstúpil od zmluvy aj v súlade s čl. 8.4. úverovej zmluvy. Ustanovenie
§ 506 Obchodného zákonníka je oprávnením veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi.
Súd žalovaných v 3. a 4. rade zaviazal na plnenie titulom ručiteľského záväzku a to zostatkom

istiny, zmluvného úroku 3,9 %, úroku z omeškania i nákladov spojených s uplatnením pohľadávky po
čiastočnom späťvzatí žaloby.

7. Žalovaní v 3. a 4. rade boli zaviazaní na plnenie ako solidárni dlžníci a to tak, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

8. V zmysle ust. § 232 ods. 4 C.s.p., bolo priznané plnenie uložené žalovaným v 3. a 4. rade splácať
v splátkach po 150 eur mesačne vzhľadom na nemožnosť zaplatiť žalovanú sumu naraz pod stratou
výhody splátok.

9. Výrok o trovách konania bol odôvodnený ust. § 257 C.s.p. a z dôvodov hodných osobitného zreteľa

trovy konania stranám sporu priznané neboli. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa považovala
nepriaznivá finančná situácia žalovaných v 3. a 4. rade, ktorí nie sú schopní ani žalovanú sumu zaplatiť
naraz, keďže ich finančná situácia je nepriaznivá. Navyše vzhľadom na predmet činnosti žalobcu
nepriznaním náhrady trov konania žalobcovi nedôjde k vážnemu zásahu do jeho majetkovej sféry.

10. Proti tomuto rozsudku, s výnimkou výrokov o zastavení konania, podali v zákonom stanovenej lehote
odvolania žalobca a žalovaní v 3. a 4. rade.

11. Žalobca napadol len výrok o trovách konania a tento navrhol zmeniť tak, aby žalobcovi bol priznaný
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Alternatívne požadoval rozsudok v tejto časti zrušiť a

vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že žalobcom uplatnený nárok bol
dôvodný v celom rozsahu. Rozhodnutie vo výroku o trovách je nedostatočné a tým aj nepreskúmateľné,
v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

12. Žalovaní v 3. a 4. rade požadovali rozsudok v jeho vyhovujúcej časti zmeniť tak, aby žaloba žalobcu

proti žalovaným v 3. a 4. rade bola zamietnutá. Ako dôvod uviedli, že žalobca poskytol žalovaným
v 1. a 2. rade ako dlžníkom na základe zmluvy podporu vo forme úveru vo výške 16.596,96 eur. V
dôsledku porušenia zmluvy zo strany žalovaných v 1. a 2. rade sa žalobca dobrovoľne rozhodol využiť
inštitút odstúpenia od zmluvy a listom zo dňa 09.03.2015 od zmluvy odstúpil a žiadal o vrátenie zostatku
úveru vrátane zmluvnej pokuty. Na základe odstúpenia od zmluvy sa zmluva zrušuje od začiatku a tým

zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy má teda účinky ex tunc, teda spätne ku
dňu uzavretia zmluvy a úverová zmluva sa tak zrušuje od začiatku, pričom nastupuje režim vyporiadania
vzťahovmedziúčastníkmipodľa§457anasl.Občianskehozákonníka.Vzmysleust.§457Občianskeho
zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému
všetko, čo podľa nej dostal. Žalovaní v 1. a 2. rade už vrátili žalobcovi všetko, čo od neho dostali, aj

vrátane úrokov z omeškania a teda výška dlhu uplatňovaná žalobcom nie je reálna. Žalobca neposkytuje
úver ako taký, ale poskytuje podporu za zvýhodnených podmienok oproti podmienkam trhovým. Ak má
ísť o poskytovanie podpory za zvýhodnených podmienok, nie je ústavne konformné vykladať zmluvu
v neprospech ručiteľov, na ktorých by sa malo hľadieť ako na spotrebiteľov. Na základe uvedeného
dojednané ustanovenia o zmluvnej pokute, ako aj zvýšenie úrokovej sadzby nebolo platne dojednané.

Pokiaľ ide o výšku zmluvnej pokuty, táto sa prieči dobrým mravom.

13. Vzhľadom na žalobcom vykonané odstúpenie od zmluvy, čím sa zmluva zrušila ex tunc, neexistujú
žiadne podmienky prechodu ručiteľského záväzku na žalovaných v 3. a 4. rade. V tomto smere je nárok
voči ručiteľom premlčaný. Na ručiteľský vzťah žalovaných v 3. a 4. rade (akcesorický vzťah) sa vzťahujú

ustanovenia Občianskeho zákonníka. Žalovaní v 3. a 4. rade ako ručitelia mali za splnenie záväzku zo
zmluvy ručiť po dobu, kým žalovaní v 1. a 2. rade nezriadia záložné právo k nehnuteľnosti v prospech
žalobcu. Žalobca ako veriteľ rovnako svojou nedbanlivosťou zavinil, že žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžnícinemôžu pohľadávku uspokojiť, a preto žalovaní v 3. a 4. rade ako ručitelia môžu plnenie podľa § 549
Občianskeho zákonníka odoprieť.

14. Z obsahu článku VII. Zmluvy o poskytnutí podpory (záručné podmienky) ale vyplýva, že strany sporu
si aj napriek kogentnej povahe ust. § 261 Obchodného zákonníka, o ktorý sa opiera žalobca, zabezpečili
poskytnutú podporu ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 546 až § 560). Je preto namieste posúdiť
zmluvu aj z hľadiska ust. § 39 Občianskeho zákonníka a potom je v tomto smere takýto právny úkon
neplatný, prinajmenej v časti ručiteľského záväzku. Na neplatnosť právneho úkonu súd musí vždy

prihliadať. Absolútna neplatnosť totiž znamená, že vznik, zmena alebo zánik práv a povinností podľa
absolútne neplatného právneho úkonu vôbec nenastali. Táto neplatnosť nastáva priamo zo zákona (ex
lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc).

15. Z obsahu zmluvy je zrejmé, že právny úkon ručenia je neplatný, pretože ho žalovaní v 3. a 4. rade
urobili v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, teda že za

záväzok ručia len do doby, kedy bude právoplatné kolaudačné rozhodnutie a bude možné stavbu užívať.
Žalovaní v 1. a 2. rade si nesplnili svoju povinnosť zriadiť záložné právo v prospech žalobcu a žalobca
ich nikdy ani na splnenie tejto povinnosti nevyzval a rovnako ani z tohto dôvodu od zmluvy, ak sa tak
nestalo, neodstúpil. Je teda zrejmé, že ak by žalovaní v 3. a 4. rade mali vedomosť, že tieto strany si
svoje povinnosti nesplnia, tento právny úkon by neurobili. Tento omyl sa teda týka takej okolnosti, bez

ktorej by žalovaní v 3. a 4. rade takýto úkon nikdy neurobili.

16. Okrem toho žalobca si svoju pohľadávku mohol uplatniť v konkurze a to prihláškou. Ak by si svoju
pohľadávku do konkurzov žalovaných v 1. a 2. rade prihlásil, bol by uspokojený čo do sumy 5.517,95
eur. Žalobca zavinil, že jeho pohľadávku žalovaní v 1. a 2. rade nemôžu uspokojiť, a preto žalovaní v

3. a 4. rade majú právo odoprieť plnenie v danom rozsahu, ktoré by im inak vyplývalo z ručiteľského
záväzku (§ 549 Občianskeho zákonníka).

17. Žalobca navrhol rozsudok v jeho vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdiť.

18. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej
časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že
len odvolanie žalobcu je opodstatnené.

19. Pri rozhodovaní o veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených

skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

20. Pokiaľ ide o otázku, či žalobca uzavretím zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru s fyzickou

osobou ako dlžníkom uzatvára spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka , resp. inej
právnej normy, a teda či sa na uvedený právny vzťah majú aplikovať platné a účinné právne predpisy
Slovenskej republiky, resp. únijné predpisy upravujúce ochranu spotrebiteľa, už bola medzičasom
vyriešená v rozhodnutiach dovolacieho súdu sp. zn. 4Cdo 106/2018, sp. zn. 8Cdo 9/2019 a sp. zn. 5Cdo
170/2018, ktoré možno považovať za súčasť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

21. Dovolací súd v uvedených právnych veciach dospel k záveru, že žalobca je osobitný subjekt
zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi,
pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené
zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy

v zmysle ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na odôvodnenie tohto záveru dovolací súd po
krátkom historickom exkurze úpravy spotrebiteľského práva vo vnútroštátnej právnej úprave a výklade
relevantných ustanovení právnych predpisov upravujúcich a definujúcich pojmy spotrebiteľské zmluvy,
dodávateľa a spotrebiteľa, ďalej konštatoval, že žalobca je právnickou osobou pôvodne zriadenou
zákonom č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania účinným od 01. mája 1996. Tento zákon

upravil podmienky pre poskytovanie podpory štátu na rozširovanie a zveľaďovanie bytového fondu a
vytvoril systém ekonomickej podpory rozvoja bývania a sústredení zdrojov pre tento účel v Štátnom
fonde rozvoja bývanie, ktorý bol ním zriadený (§ 1 ods. 1). Postavenie žalobcu zostalo nezmenené aj
po zákonných zmenách (zákon č. 607/2003 Z.z., zákon č. 150/2013 Z.z.). Podľa § 1 ods. 3 zákona č.150/2013 Z.z. je žalobca finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov podľa
osobitného predpisu, ktorými sú nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17.
decembra 2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja,

Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj
vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o
Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom
námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 1083/2006. Žalobca
neposkytuje podporu vo forme úveru širokej verejnosti, ale iba vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia

mať na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ak ide o fyzickú osobu, prípadne sídlo, ak je žiadateľom
podpory právnická osoba (§ 7 zákona č. 150/2013 Z.z.). Podpora sa poskytuje za zvýhodnených
podmienok upravených v zákone. Štátny fond rozvoja bývania je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond,
čo znamená, že prostriedky, ktorými disponuje sú používané najmä na poskytovanie podpory vo forme
úverov za zvýhodnených podmienok, oproti podmienkam trhovým (§ 3, § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.
150/2013 Z.z.). Prostriedky fondu možno použiť aj na správu fondu, avšak len v zákonom limitovanom

rozsahu (§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 150/2013 Z.z. Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel
k záveru, že žalobca je osobitný subjekt zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje
svoju bytovú politiku zákonom upravenými nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva o úvere. Jeho činnosť
nemá atribúty podnikateľskej činnosti podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, nevykonáva činnosť
za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky. Otázkou zostáva, či

žalobca má aj v takomto prípade postavenie dodávateľa. Ako už dovolací súd konštatoval, posúdenie
toho, či ide o dodávateľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva EÚ.
Dovolací súd v predmetnom rozhodnutí tiež poukázal na to, že ponímanie osoby dodávateľa v článku
2 písm. c) Smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej „Smernica 93/13/EHS“) sa vzťahuje len na zmluvy, ktoré podliehajú tejto Smernici.

Podľa článku 1 bod 2 tejto Smernice, zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo
regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské
štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto
Smernice. Do rozsahu tejto Smernice nespadajú zmluvné podmienky, ktoré odrážajú zákonné alebo
regulačné ustanovenia konkrétneho štátu. Štátny fond rozvoja bývania nemôže pri poskytovaní podpory

bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu“, ale je povinný dodržať zákonom stanovené pravidlá. Ak
žiadateľ podpory splní zákonné podmienky, fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených a zákonom
regulovaných podmienok uzavrieť. V tomto prípade dovolací súd dospel k záveru, že na takto zákonom
regulované uzatvárané zmluvy o úvere sa uvedená Smernica nevzťahuje a nemožno z nej vychádzať
pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k žalobcovi. Na podporu správnosti uvedeného záveru dovolací

súd poukázal na to, že zákonodarca vylúčil, aby sa na žalobcu vzťahovala osobitná právna úprava
spotrebiteľských úverov upravených zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a o pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 3 písm. p)).
Rovnako je žalobca vylúčený aj z právnej úpravy úverov na bývanie upravených zákonom č. 90/2016
Z.z. o úveroch na bývanie (§ 1 ods. 4 písm. i)). Žalobca je tak inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický

nástroj bytovej politiky štátu. Ochrana spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti nekalým praktikám
dodávateľov, ktoré sa pri realizovaní podpory štátom vylučujú. Podporu zo štátneho fondu rozvoja
bývania možno poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov so zákonom stanovených podmienok, ktoré
sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na
kapitálovom trhu. Štátny fond rozvoja bývania ako účelový fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách

o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone. Ako už bolo konštatované
dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe vyššie uvedených špecifík žalobca
nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, tak ako to má na mysli náš právny poriadok. Keďže
však ochranu spotrebiteľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva EÚ,

teda v zmysle cieľov komunitárneho práva, bolo nutné posúdiť, či štátny fond rozvoja bývania je možné
chápať ako dodávateľa v zmysle chápania tohto pojmu cez optiku komunitárneho práva. Ani v tomto
prípade nemožno dospieť k záveru, že žalobca spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa ust. § 52 ods.
3 Občianskeho zákonníka.

22. V prejednávanej veci medzi stranami sporu bola dňa 30.10.2002 uzatvorená zmluva o poskytnutí
podpory vo forme úveru, pričom záväzkové vzťahy z tejto zmluvy o úvere vzniknuté sa bez ohľadu na
povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka (§ 261 ods. 6 písm. d)).23.Čosatýkaprávnejúpravyodstúpeniaodzmluvy,tátobolaobsiahnutávdvochprávnychpredpisocha
to v Obchodnom zákonníku a v Občianskom zákonníku. Podľa ust. § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka,
odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany

odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy
odvolať alebo meniť bez súhlasu druhej strany. Tento právny predpis ust. § 351 ods. 1 umožňuje,
aby určité ustanovenia mohli podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu trvať aj po
ukončení zmluvy. Pri úverovej zmluve ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka umožňovalo veriteľovi
odstúpiť od zmluvy, ak bol dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky

po dobu dlhšiu ako tri mesiace a požadovať od dlžníka vrátenie dlžnej sumy s úrokmi. Na rozdiel od
uvedeného Občiansky zákonník s odstúpením od zmluvy v ust. § 48 ods. 2 v zásade spája jej zrušenie
a to s účinkami od začiatku.

24. V prejednávanej veci aplikácia ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka nie je možná, nakoľko právny
vzťah vzniknutý medzi stranami sporu nemá charakter spotrebiteľský.

25. Vzhľadom na vyššie uvedené, odstúpením žalobcu od zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru
nedošlo k jej zrušeniu od počiatku, ale až momentom, keď prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od
zmluvy bol doručený druhej strane (§ 349 ods. 1 Obchodného zákonníka).

26. Čo sa týka ručenia, týmto sa zabezpečoval záväzok zo zmluvy o úvere. Preto aj záväzkové vzťahy,
ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261
ods. 7 Obchodného zákonníka). Na tom nič nemohla zmeniť ani skutočnosť, že v ručiteľskom vyhlásení
je odkaz na ust. § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúce ručenie. Podľa ust. § 263 Obchodného
zákonníka sa strany nemôžu odchýliť okrem iného aj od ust. § 261 Obchodného zákonníka. Znamená to,

že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci ani dohodou nemôžu
dohodnúť, že sa budú spravovať iným zákonom (Občianskym zákonníkom). Ručenie v obchodných
záväzkových vzťahoch je v Obchodnom zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto
nepoužijú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ručení.

27. Pre vznik ručenia ust. § 303 Obchodného zákonníka vyžaduje písomné vyhlásenie budúceho
ručiteľa urobené voči veriteľovi, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplní určitý záväzok. Vyhlásenie
žalovaných v 3. a 4. rade má všetky náležitosti, ktoré uvedené ustanovenie vyžaduje. Je adresované
veriteľovi, je v ňom uvedené aký záväzok sa zabezpečuje a obsahuje aj vyhlásenie žalovaných v 3. a 4.
rade splniť dlh, ak ho nesplní dlžník. Vyhlásenie má písomnú formu a je podpísané žalovanými v 3. a 4.

rade. Za jediný nedostatok vyhlásenia možno považovať, že odkazuje na ust. § 546 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Uvedený nedostatok však vyhlásenie nerobí nezrozumiteľným, pretože obsah záväzku je
v ňom dostatočne vyjadrený.

28. Právne bezvýznamnou je i námietka žalovaných v 3. a 4. rade, podľa ktorej si žalobca svoju

pohľadávku neprihlásil do konkurzov žalovaných v 1. a 2. rade. Veriteľ má právo žiadať splnenie dlhu
od ručiteľa, ak dlžník napriek výzve v primeranej lehote dlh nesplnil. Pre vznik záväzku ručiteľa je
rozhodujúce len to, že dlh nesplnil dlžník. Je bez významu, či veriteľ využil všetky možnosti na to,
aby dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky proti dlžníkovi. Nevyužitie práva prihlásiť pohľadávku do
konkurzu nie je možné považovať za zavinenie na tom, že pohľadávku mohol uspokojiť dlžník.

29. Bez právneho významu je poukaz žalovaných v 3. a 4. rade na dojednanie, podľa ktorého ručenie
bolo obmedzené len po dobu zriadenia záložného práva. K zriadeniu záložného práva nedošlo a teda
ručiteľský záväzok žalovaných v 3. a 4. rade trval i naďalej.

30. Pokiaľ ide o žalovanými v 3. a 4. rade uvádzanú neplatnosť právneho úkonu ručenia pre omyl podľa
ust.§49aObčianskehozákonníka,vtomtosmeresvojetvrdenianičímprávnevýznamnýmnepreukázali.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok v
jeho vyhovujúcej časti týkajúcej sa žalovaných v 3. a 4. rade ako vecne správny potvrdil.

32. Zároveň zrušil rozsudok vo výroku o trovách pre jeho nepreskúmateľnosť.33. V danom prípade výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 257 C.s.p. s poukazom na bližšie
nešpecifikovanú nepriaznivú finančnú situáciu žalovaných v 3. a 4. rade.

34. Ustanovenie § 257 C.s.p. umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Jeho účelom je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je
výrazom skutočnosti, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť
života, právo sa dotvára sudcovským výkladom v medziach ustanovených všeobecnými podmienkami

uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov
konania, než vyplynie z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Civilný sporový poriadok
vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné
okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.

35. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu

v konaní vyplývajúcou z ust. § 255 C.s.p. Aplikácia ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov
prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov
konania podľa § 255 a nasl. C.s.p., súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť
v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj

v okolnostiach u strán sporu. Uplatnenie tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania
prichádza do úvahy len výnimočne a má sa vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní
náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p. sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči stranám sporu
a nesmie odporovať dobrým mravom.

36. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia byť v rozhodnutí náležite odôvodnené. V tomto smere
rozhodnutie o trovách požiadavku riadneho a presvedčivého odôvodnenia nespĺňa. Z odôvodnenia
rozhodnutia sa nedajú zistiť osobné a majetkové pomery strán sporu umožňujúce výnimočné
nepriznanie náhrady trov konania.

37. Obsahové náležitosti rozsudku určuje ustanovenie § 220 C.s.p. Ich správnosť a úplnosť je
predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Či je rozhodnutie preskúmateľné alebo
nie sa dá zistiť len z jeho odôvodnenia.

38. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,

prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Obdobným spôsobom náležitosti odôvodnenia rozsudku upravovalo ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. v
znení účinnom do 30.06.2016.

39. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 220 ods. 2 C.s.p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právonasúdnuochranuniejenaplnenéreálnymobsahom.Konaniearozhodovanievšeobecnýchsúdov
sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v

ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti
svoje rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje stranám sporu posúdiť, ako súd v ich
veci vyložil a aplikoval príslušné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci
samej.

40. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane odníma možnosť v odvolacom konaní
riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujímať stanoviská k
nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu.41. Keďže vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia je potrebné hodnotiť ako nesprávny procesný
postup súdu, ktorým bolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní

predodvolacímsúdom,odvolacísúdpodľaust.§389ods.1písm.b)C.s.p.rozsudokvovýrokuotrovách
konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 C.s.p.).

42. Po vrátení veci bude úlohou prvoinštančného súdu svoje rozhodnutie vo vzťahu k možnosti aplikácie

ust. § 257 C.s.p. odôvodniť tak, aby spĺňalo náležitosti vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 C.s.p. a následne
opätovne rozhodnúť o náhrade trov konania.

43. Súd prvej inštancie, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) v
novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

44. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).