Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/53/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122438927
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Blaha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6122438927.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána

Blahu, členiek senátu Mgr. Miriam Kamenskej a JUDr. Martiny Holecovej v právnej veci žalobcu
Tatra banka, a.s., so sídlom Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930, v konaní
zastúpený RASLEGAL, s. r. o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 855
561, proti žalovanému A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. X/XXXX, XXX XX E., v konaní
zastúpený F. C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. H. XXXX/XX, XXX XX E., o zaplatenie 52.121,37 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Žilina sp. zn. 45Csp/64/2022-217
zo dňa 10.08.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Žilina sp. zn. 45Csp/64/2022-217 zo dňa 10.08.2023 v napadnutom
výroku II. a III. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 2.210,-
Eur s príslušenstvom zastavil, vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. rozhodol, že
žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca podanie žaloby
odôvodnil tým, že dňa 03.08.2020 ako veriteľ so spoločnosťou Blank Job, s.r.o. ako dlžníkom a
žalovaným ako ručiteľom v zmysle § 497 až 507 Obchodného zákonníka uzavreli Zmluvu o splátkovom
úvere č. 8080111891 a v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka dohodu o ručení v spojení so
Všeobecnými úverovými podmienkami Tatra banky, a.s. Na majetok spoločnosti Blank Job, s.r.o. bol

uznesením zo dňa 08.03.2022, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 50/2022 zo dňa 14.03.2022,
vyhlásený konkurz. Oznámením v Obchodnom vestníku č. 1866/2022 zo dňa 28.09.2022 došlo k
zrušeniu konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Keďže vymáhanie
voči dlžníkovi už nie je možné, žalobca pristúpil k žalobe voči ručiteľovi. Žalobca poukázal na to,
žalobca a spoločnosť Blank Job, s.r.o. boli podnikateľmi a zároveň sa ich záväzkový vzťah pri jeho vzniku
s prihliadnutím na všetky okolnosti týkal ich podnikateľskej činnosti. Ak fyzická osoba, ktorá má ako
konateľ a spoločník úzke väzby k obchodnej spoločnosti, zabezpečuje v ručiteľskom vzťahu záväzok

tejto spoločnosti, nepovažuje sa za spotrebiteľa, podľa ust. § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka sa
na ňu vzťahuje Obchodný zákonník. Žalobca poskytol spoločnosti Blank Job, s.r.o. splátkový úver s
nasledujúcimi podmienkami: výška splátkového úveru 54.500,- Eur, druh úveru nezáväzný splátkový,
účel poskytnutia úveru financovanie oprávnených projektov a s nimi súvisiacich oprávnených výdavkovvrátane zaplatenia poplatku za záruku, úroková sadzba v čase poskytnutia úveru - úroková marža 3,9%,
splatnosť úrokov vždy k ultimu mesiaca, výška splátky 757,- Eur mesačne, úrok z omeškania 25%. Dňa
16.02.2022 žalobca so žalovaným uzatvoril dodatok č. 1 k zmluve, s ktorým súhlasil aj žalovaný ako

ručiteľ. V dodatku sa zmluvné strany dohodli na zmene frekvencie splácania úveru, úrokov, poplatkov
a nákladov. Spoločnosť Blank Job, s.r.o. nedodržala povinnosti vyplývajúce jej zo zmluvy (čl. VIII. bod
8.1. zmluvy) a dohodnuté splátky neplnila riadne a včas. Žalovaný k úhrade svojho dlhu po vyhlásení
konkurzu pristúpil v sume 1.002,51 Eur, v ostatnom rozsahu zostali záväzky nevysporiadané. V zmysle
výpisu z bankovej knihy (aktuálny stav úveru) zo dňa 07.10.2022 je pohľadávka voči žalovanému

vyčíslenákokamihuvyhotoveniavýpisuzbankovejknihyvsume52.121,37Eur,ktorápozostávazdlžnej
istiny vo výške 49.805,12 Eur a z dlžných poplatkov vo výške 2.316,25 Eur. Žalobcovi vznikol nárok na
zaplatenie istiny vo výške 52.121,37 Eur, úrokov z omeškania vzniknutých po ukončení konkurzu vo
výške bežných úrokov z omeškania podľa ust. § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v zákonnej výške
10,25% ročne od 29.09.2022, kedy sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením celého dlhu, až do
zaplatenia, a náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur.

3. Proti vydanému platobnému rozkazu, ktorým súd žalobe vyhovel, podal žalovaný odpor. Proti
žalobe sa bránil tým, že žalobca nedodržal zmluvné podmienky a bez dôvodu vyhlásil zročnosť celej
úverovej sumy. Žalobcom nebol výzvami upozorňovaný na to, že nedodržal zmluvné podmienky, ktoré
by odôvodňovali vyhlásenie zročnosti celého dlhu. Preukázateľne mesačne uhrádzal sumu 170,- Eur.

Žalovaný požiadal žalobcu prostredníctvom p. F. G. o oznámenie príčiny vyhlásenia zročnosti. Na
spoločnosť Blank Job, s.r.o. bol dňa 15.03.2022 vyhlásený konkurz, ktorý bol vyvolaný nepriaznivými
okolnosťami covidového obdobia, čo obmedzilo podnikanie spoločnosti, no i napriek tomu bol úver
riadne a pravidelne splácaný aj po vyhlásení konkurzu. Ak sa predmetný úver spláca aj po vyhlásení
konkurzu, nebol dôvod na vyhlásenie zročnosti úveru a prenášanie platobnej povinnosti z dlžníka na

žalovaného ako ručiteľa. Predmetný úver poskytnutý žalobcom bol garantovaný dohodou o záručnom
nástroji SIH Antikorona záruka 2A a dohodou o záručnom nástroji SIH Antikorona záruka 28. V prípade,
že by úver dlžník nesplácal, táto okolnosť by viedla k uplatneniu oboch typov ručení z uvedených fondov.
Ak by žalobca uplatnil tento predpokladaný postup, jednalo by sa o podanie žaloby o zaplatenie sumy
predstavujúcej 10% zo sumy poskytnutého úveru.

4. Žalobca v ďalšom priebehu konania uviedol, že za poskytnutý úver z titulu zmluvy o splátkovom úvere
č. 8080111891 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 16.02.2022 a súvisiacej dohody o ručení v spojitosti s
VÚP, sa zaručil žalovaný. Žalovaný nesprávne konštatuje, že v prípade poskytnutia záruky na základe
dohody o záručnom nástroji je žalobca oprávnený si uplatniť voči dlžníkovi a ručiteľovi len časť z

dlžnej sumy. Aj keď mu táto záruka potenciálne bude poskytnutá, uplatňované nároky, čo do istiny, sa
voči žalovanému nebudú zužovať, ale žalobca bude nútený zmeniť žalobu o vznik regresného nároku
osobitného ručiteľa. V prípade poskytnutia plnenia (záruky) žalobcovi osobitným ručiteľom vznikne
voči žalovanému regresný nárok, ktorý je žalobca zmysle zmluvy povinný vymáhať podľa bodu 6.5.6
zmluvy. V zmysle bodu 2.3 zmluvy je regresný nárok definovaný ako nárok osobitného ručiteľa, ktorý

osobitnému ručiteľovi vznikol voči dlžníkovi podľa § 308 Obchodného zákonníka v dôsledku poskytnutia
plnenia zo záruky za dlžníka v súvislosti s úverom, poskytovaným na základe tejto zmluvy. Žalobca
bude oprávnený vymáhať aj poskytnuté plnenie zo záruky ako nárok osobitného ručiteľa, nakoľko
v tomto smere pôjde o solidárny nárok žalobcu a osobitného ručiteľa v rozsahu vyplatenej záruky.
Žalovanýnespochybniluzatvoreniezmluvy,uzatvoreniedohodyoručení,akoaniexistenciunepriaznivej

ekonomickej situácie dlžníka, pre ktorú nie je objektívne možné vymáhať nároky priamo voči nemu.
Podľa zistení konkurzného súdu majetok dlžníka nepostačuje ani na úhradu nákladov spojených s
konkurzom. Spoločnosť Blank Job, s.r.o., ktorá bola hlavným dlžníkom, bola z obchodného registra
vymazaná, zanikla bez právneho nástupcu. Aj keby nedošlo k zosplatneniu celého úveru, medzičasom
tieto účinky nastali priamo zo zákona, pretože hlavný dlžník zanikol a automaticky sa tým aktivuje

zodpovednosť ručiteľa. Bolo povinnosťou žalovaného konkretizovať, v čom vidí údajné nesplnenie
zmluvných podmienok pre predčasné zosplatnenie úveru. Obligačný dlžník nedodržal svoje povinnosti a
dohodnuté splátky si neplnil riadne a včas (čl. VIII. bod 8.1. zmluvy). Žalovaný spláca úver v mesačných
splátkach vo výške 170,-Eur, ale ide o sumu, ktorú si sám určil bez toho, aby s tým žalobca súhlasil.
Od momentu vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka až do podania žaloby žalobca tieto úhrady

zohľadnil a uplatnil si len zostatkovú dlžnú istinu s príslušenstvom. Žalovaný síce deklaroval, že bude
hradiť pohľadávku (malo dôjsť k jej zaplateniu z inej hypotéky), ale k tomu nedošlo. Okrem omeškania
obligačného dlžníka s riadnym splácaním úveru, je ďalším prípadom neplnenia v zmysle čl. VIII. bod
8.1. zmluvy v spojitosti s bodom 13.1. VÚP aj začatie konkurzného konania voči dlžníkovi. Žalobcatiež poukázal na § 46 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorého nesplatné pohľadávky a záväzky
úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu, sa
od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné. V nadväznosti na uvedené preto

momentom vyhlásenia konkurzu nastala splatnosť všetkých úpadcových záväzkov, ktoré mu vznikli pred
vyhlásením konkurzu. V zmysle bodu 13.2 VÚP má žalobca ako veriteľ možnosť vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, ak sa vyskytne prípad neplnenia, ktorý objektívne nastal. Je len na úvahe veriteľa, či
k takémuto kroku pristúpi, či vyhlási splatnosť celého úveru alebo jeho časti a či tak urobí bezodkladne
po tom, ako dôjde k naplneniu prípadu neplnenia alebo až neskôr. Žalobca poukázal na bod 6.6.1

zmluvy, podľa ktorého je žalobca ako veriteľ oprávnený domáhať sa zaplatenia pohľadávky od ručiteľa
aj bez predchádzajúceho vyzvania dlžníka a poskytnutia ďalšej primeranej lehoty na plnenie dlžníkovi.
Vo vzťahu k výzve a postaveniu ručiteľa žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa
30.01.2013 sp. zn. 6MCdo 22/2011, podľa ktorého za kvalifikovanú výzvu na zaplatenie sa považuje
aj žaloba, v ktorom prípade splatnosť nastáva prvý deň po doručení žaloby dlžníkovi. Žalobca nebol
povinný preukazovať splácanie úveru zo strany dlžníka (a podporne ručiteľa) a nebol povinný ich ani

osobitne výzvami notifikovať o neplnení si zmluvných povinností. Strany si v zmluve dohodli výšku
úrokov z omeškania 25% p.a, napriek tomu si žalobca úroky z omeškania z dlžnej sumy neuplatnil v
celom rozsahu. Keďže žalovaný si neplní svoje finančné povinnosti a účelovými námietkami sa snaží
predlžovať konanie, žalobca si uplatnil úroky z omeškania podľa zmluvy v rozsahu 25% a v časti výšky
úrokov z omeškania navrhol zmenu žaloby.

5. Žalovaný v ďalšom priebehu konania uviedol, že jeho splnomocnený zástupca ho zastupuje vzhľadom
k tomu, že bol konateľom firmy, sľúbil mu, že ho nedostane do žiadnych problémov. Do konkurzu uviedol
firmu preto, lebo bol Covid, bol obmedzený v podnikaní. Bolo mu v banke povedané, že pokiaľ bude platiť
čo i len 100,- Eur, tak nie je dôvod pohľadávku zročniť. Bol za p. I., ktorý mu tiež povedal, že je možné

v prípade vybavenia hypotéky splatiť celý dlh v jednej splátke. Vzhľadom k týmto skutočnostiam išiel
do konkurzu, 170,-Eur spláca po dohode s p. I.. Keď žiadal o garantovaný úver, tak mu boli povedané
úplne iné podmienky, poskytnutý úver bol garantovaný dohodami o záručnom nástroji, pokiaľ by došlo
k nejakým problémom, tak stále je tam štát ako druhý ručiteľ. Pri podpísaní zmluvy mal byť v podstate
garantom štát, kde zastrešuje tú pohľadávku 90 % a tých 10 % nie je problém splácať. Navrhol výsluch

svedkov p. J. a p. K. I. k otázke, či pred nastolením zročnosti boli dopytovaní zo strany F. C. G. ohľadne
skutočnosti, či zročnosť úveru (ne)mala nastať v prípade, že by sa dlžník dostal do konkurzu, pokiaľ by
dochádzalo k pravidelným predpísaným splátkam.

6. Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 45Csp/64/2022-147 zo dňa 21.02.2023 pripustil zmenu žaloby

v znení, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 52.121,37 Eur spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 25% ročne zo sumy 52.121,37 Eur od 29.09.2022 do zaplatenia a paušálnou
náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

7. Dňa 09.08.2023 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu, v ktorom uviedol, že berie
žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 2.210,- Eur s príslušenstvom s poukazom na úhrady žalovaného
dňa 10.10.2022 vo výške 510,- Eur, dňa 11.11.2022 vo výške 170,- Eur, dňa 13.12.2022 vo výške 170,-
Eur, dňa 12.01.2023 vo výške 170,- Eur, dňa 17.02.2023 vo výške 170,- Eur, dňa 13.03.2023 vo výške
170,- Eur, dňa 12.04.2023 vo výške 170,- Eur, dňa 26.04.2023 vo výške 170,- Eur, dňa 11.05.2023 vo

výške 170,- Eur, dňa 14.06.2023 vo výške 170,- Eur, dňa 12.07.2023 vo výške 170,- Eur. Žiadal zaviazať
žalovaného na zaplatenie istiny 49.911,37 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 25% ročne zo
sumy 52.121,37 Eur odo dňa 29.09.2022 až do 10.10.2022, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne
zo sumy 51.611,37 Eur odo dňa 11.10.2022 až do 11.11.2022, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne
zo sumy 51.441,37 Eur odo dňa 12.11.2022 až do 13.12.2022, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne

zo sumy 51.271,37 Eur odo dňa 14.12.2022 až do 12.01.2023, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne
zo sumy 51.101,37 Eur odo dňa 13.01.2023 až do 17.02.2023, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne
zo sumy 50.931,37 Eur odo dňa 18.02.2023 až do 13.03.2023, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne
zo sumy 50.761,37 Eur odo dňa 14.03.2023 až do 12.04.2023, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne
zo sumy 50.591,37 Eur odo dňa 13.04.2023 až do 26.04.2023, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne

zo sumy 50.421,37 Eur odo dňa 27.04.2023 až do 11.05.2023, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne
zo sumy 50.251,37 Eur odo dňa 12.05.2023 až do 14.06.2023, úrokom z omeškania vo výške 25% ročne
zo sumy 50.081,37 Eur odo dňa 15.06.2023 až do 12.07.2023, úrokom z omeškania vo výške 25% ročnezo sumy 49.911,37 Eur odo dňa 13.07.2023 až do zaplatenia a paušálnou náhradou nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur.

8. Na základe čiastočného späťvzatia žaloby súd prvej inštancie v I. výroku napadnutého rozhodnutia
rozhodol o čiastočnom zastavení konania.

9. Predmetom sporu zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 49.911,37 Eur s príslušenstvom.

10. Súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesporné, že dňa 03.08.2020 bola uzatvorená medzi žalobcom
ako veriteľom, spoločnosťou Blank Job, s.r.o. ako dlžníkom a žalovaným ako ručiteľom Zmluva o
splátkovom úvere a dohoda o ručení. Dňa 16.02.2022 bol uzatvorený dodatok č. 1 k tejto zmluve.
Podľa súdu prvej inštancie medzi stranami úverovej zmluvy uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka, v ktorej bola inkorporovaná dohoda o ručení uzatvorená v zmysle § 303 a nasl. Obchodného
zákonníka, vznikol medzi žalobcom a úverovým dlžníkom (Blank Job, s.r.o.) obchodno-záväzkový

vzťah, preto aj ručiteľský záväzok žalovaného ako fyzickej osoby, ktorý bol v čase uzavretia dohody
o ručení spoločníkom úverového dlžníka, sa podľa § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka spravuje
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie považoval za nesporné tiež to, že na
majetok spoločnosti Blank Job, s.r.o. bol uznesením sp. zn. 3K/7/2022 zo dňa 08.03.2022, zverejneným
v Obchodnom vestníku dňa 14.03.2022, vyhlásený malý konkurz. V Obchodnom vestníku č. 186/2022

bol dňa 28.09.2022 zverejnený oznam o zrušení konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje
náklady konkurzu. Spoločnosť Blank Job, s.r.o. bola dňa 04.02.2023 vymazaná z obchodného registra.
Za sporný medzi stranami sporu súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu voči žalovanému na
zaplatenie sumy 49.911,37 Eur s príslušenstvom z titulu ručiteľského záväzku.

11. Súd prvej inštancie považoval za zistené, že na základe zmluvy o splátkovom úvere bol dlžníkovi
poskytnutý úver vo výške 54.500,- Eur, ktorý sa zaviazal dlžník splácať na základe dohodnutých
zmluvných podmienok vo výške 757,-Eur mesačne, a následne v dodatku k zmluve bol dojednaný
splátkový kalendár tak, že od 28.02.2022 do 31.07.2022 bola výška splátky 1,- Euro, v období od
31.08.2022 do 30.06.2026 bola výška splátky 1.041,- Eur a dátum poslednej splátky bol dňa 31.07.2027

vo výške 8,69 Eur. V zmluve o splátkovom úvere v čl. VIII, bod 8.1, sú uvedené prípady neplnenia
a prípady neplnenia sú uvedené aj v bode 13.1 Všeobecných úverových podmienok (VÚP), medzi
ktoré patrí skutočnosť, že dlžník je viac ako 10 dní v omeškaní so zaplatením pohľadávky veriteľa
a skutočnosť, že vo vzťahu k dlžníkovi dôjde k doručeniu návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka na súd v zmysle príslušných právnych predpisov, s tým, že ak nastane prípad neplnenia (bod

8.2 zmluvy) je veriteľ oprávnený realizovať všetky alebo ktorékoľvek z opatrení uvedených v bode 13.2
VÚP. Podľa bodu 13.2 VÚP, ak nastane prípad neplnenia, je veriteľ oprávnený v súlade s ostatnými
podmienkami v úverových dokumentoch a úverovými podmienkami vykonať ktorékoľvek alebo všetky
nasledovné opatrenia: a) stanoviť mimoriadnu splatnosť úveru alebo jeho určitej časti, b) započítať
celkovú pohľadávku veriteľa voči pohľadávke z účtu dlžníka, c) bez predchádzajúceho oznámenia

dlžníkovi zablokovať všetky účty dlžníka vedené veriteľom do výšky celkovej pohľadávky veriteľa, d)
dočasne obmedziť čerpanie úveru, e) odstúpiť od úverovej zmluvy, f) vypovedať úverovú zmluvu. Podľa
bodu 13.3.11 VÚP sa stanovením mimoriadnej splatnosti úveru alebo jeho časti rozumie využitie práva
veriteľa požadovať od dlžníka predčasné zaplatenie celkovej pohľadávky alebo určitej časti. Podľa bodu
13.3.2 VÚP, celková pohľadávka veriteľa alebo veriteľom určená časť sa stane splatnou dňom doručenia

oznámenia veriteľa o mimoriadnej splatnosti úveru dlžníkovi.
12. V danom prípade podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že dlžník (resp. ručiteľ) nesplácal
pohľadávku žalobcu riadne a včas (s poukazom na dojednané a realizované splátky), avšak súd prvej
inštancie nemal za preukázané, že žalobca (ako veriteľ) v danej veci vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru, keďže uvedené ani netvrdil, ani nepreukázal.

13. Podľa súdu prvej inštancie nenastala splatnosť úveru ani podľa § 46 zákona č. 7/2005 Z.z. o
konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), na ktorý sa odvolával žalobca, pričom aj vyčíslil žalovanú
pohľadávku ku dňu vyhlásenia konkurzu. Podľa tohto ustanovenia vyhlásením konkurzu sa nesplatné
pohľadávky považujú za splatné od vyhlásenia konkurzu až do jeho zrušenia (považujú sa za splatné len

po určitý časový úsek). Po zrušení konkurzu sa obnovuje pôvodná splatnosť pohľadávok a záväzkov,
ktoré neboli uspokojené resp. splnené. V danom prípade bol naviac vyhlásený na majetok dlžníka
(spoločnosť Blank Job, s.r.o) malý konkurz podľa § 106 a nasl. ZKR. Podľa § 106h ZKR, ustanovenia §
167b až 167g, § 167j až 167n, § 167p, § 167q, § 167s až 167v sa použijú primerane. Malý konkurz bymal prebiehať rýchlo, bez väčších nákladov podľa vzoru oddlžovacieho konkurzu, a preto ustanovenia
malého konkurzu odkazujú na primerané použitie právnej úpravy oddlžovacieho konkurzu v stanovenom
rozsahu, kde podľa § 167c ods. 1 ZKR, prihlásením pohľadávky sa pohľadávka voči dlžníkovi stáva

splatnou. Teda na rozdiel od konkurzu podľa druhej časti zákona sa vyhlásením konkurzu nesplatné
pohľadávky nestávajú splatnými, k splatnosti pohľadávok dochádza až prihlásením pohľadávky. Žalobca
podľa súdu prvej inštancie ani netvrdil a ani nepreukázal, že si prihlásil pohľadávku do konkurzu. Ani
vyhlásením malého konkurzu na majetok dlžníka tak podľa súdu prvej inštancie nenastala splatnosť
pohľadávky žalobcu.

14. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poukázal tiež na to, že podľa bodu 6.6.2 zmluvy bolo
medzizmluvnýmistranamivýslovnedojednané,žeručiteľsazaväzujepoobdržanívýzvyveriteľazaplatiť
veriteľovi dlžníkom nezaplatenú splatnú zabezpečovanú pohľadávku alebo jej splatnú časť, ktorá bude
obsahovať správu o tom, že dlžník nezaplatil zabezpečovanú pohľadávku v súlade s ustanoveniami
tejto zmluvy, a to v lehote uvedenej v tejto výzve a na účet určený veriteľom v tomto oznámení. Súd

prvej inštancie nemal za preukázané, že by si žalobca splnil zmluvne dojednanú povinnosť, t.j. že
vyzval žalovaného ako ručiteľa na zaplatenie splatnej pohľadávky s poukazom aj na obsah správy podľa
dojednaného ustanovenia. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo/22/2011 zo
dňa 30.01.2013, súd prvej inštancie uviedol, že ho nemožno aplikovať na danú vec z dôvodu odlišnosti
skutkového stavu, pretože vzhľadom na dojednané ustanovenie 6.2.2 zmluvy výzvu nie je možné

nahradiť žalobou.

15. Súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo výroku II. napadnutého rozhodnutia zamietol s odôvodnením,
že nebola preukázaná splatnosť pohľadávky žalobcu (k splatnosti pohľadávky nedošlo v zmysle
dojednaných zmluvných podmienok, ani na základe zákona) a žalobca si nesplnil povinnosť voči

žalovanému s poukazom na dojednané zmluvné ustanovenie bodu 6.2.2 zmluvy. Ďalšími námietkami
žalovaného sa súd prvej inštancie nezaoberal.

16. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol vo výroku III. napadnutého
rozhodnutia aplikujúc § 262 ods. 1 a 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP tak, že

žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Procesné zavinenie na
zastavení konania o zaplatenie sumy 2.210,- Eur s príslušenstvom na návrh žalobcu z dôvodu čiastočnej
úhrady žalovaným súd prvej inštancie síce pripísal žalovanému, súčasne ale dospel k záveru, že vo
vzťahu k výsledku sporu je neúspech žalovaného iba nepatrný.

17. Proti výrokom II. a III. rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, teda z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že prizná žalobcovi
nárok v celom rozsahu, alebo aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
opätovné prejednanie a rozhodnutie.

18. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že pri svojom rozhodnutí zjavne prehliadol skutočnosť, že
pôvodný úverový dlžník (spoločnosť Blank Job, s.r.o.) bol ku dňu 03.02.2023 vymazaný z obchodného
registra, čím stratil právnu subjektivitu a zanikol. Ku dňu rozhodovania súdu už úverový dlžník
neexistoval a jediným zaviazaným z úverovej zmluvy bol žalovaný ako ručiteľ. Ku dňu vydania

rozhodnutia súdu prvej inštancie tak žalobca nemal k dispozícii žiadnu inú alternatívu, iba si uplatňovať
dlžnú pohľadávku od žalovaného ako ručiteľa. V tom spočíva aj vada nesprávneho a nedostatočného
zistenia skutkového stavu, ktorá sa následne premietla aj do nesprávneho právneho posúdenia. Súd
prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne aplikoval ustanovenie § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka,
a to predovšetkým druhú vetu tohto ustanovenia, podľa ktorej vyzvanie (dlžníka) nie je potrebné,

ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní najmä pri
vyhlásení konkurzu. Podľa žalobcu táto právna norma stanovuje automatické zosplatnenie dlhu ex lege
fikciou upravenou v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka voči ručiteľovi v prípade nemožnosti alebo
zbytočnosti vyzvania hlavného dlžníka. Splatnosť dlhu voči úverovému dlžníkovi sa teda týmto stávabezpredmetnou. Žalobca uviedol, že v prípade nemožnosti plnenia úverového dlžníka nastupuje na jeho
miesto ako primárny dlžník ručiteľ a dlh sa voči nemu automaticky stáva splatným. Účelom a zmyslom
druhej vety ustanovenia § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka bolo vyhnúť sa situácii, kedy by nebolo

možné vyzvať na plnenie primárneho úverového dlžníka, v takomto prípade tak na jeho miesto nastupuje
priamo ručiteľ a dlh sa stáva automaticky splatným, a to bez potreby osobitnej výzvy, keďže splatnosť
dlhu nastáva okolnosťou predpokladanou v ustanovení § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, teda zo
zákona. Skutočnosť, že žalobca v danej situácii nevyhlásil mimoriadnu splatnosť a nevyzval na plnenie
dlhu úverového dlžníka je preto s ohľadom na uvedené skutočnosti právne irelevantná. Neobstojí potom

záver súdu prvej inštancie, že nemal preukázané zosplatnenie pohľadávky žalobcu. Splatnosť dlhu voči
ručiteľovi nastáva ex lege najneskôr momentom vzniku nemožnosti splnenia dlhu primárnym dlžníkom,
teda najneskôr výmazom spoločnosti Blank Job, s.r.o. z obchodného registra. Žalobcovi nebolo zrejmé,
ako mal úverového dlžníka vyzvať na plnenie a oznámiť mu vyhlásenie mimoriadnej splatnosti po tom,
akodošlokjehovýmazuzobchodnéhoregistra,atedakjehozániku,ideoobjektívnuprekážkuzavinenú
dlžníkom a nie žalobcom, pre ktorú ho žalobca ani nemohol vyzvať na plnenie a zosplatniť tak dlh,

pretože akákoľvek výzva zaslaná spoločnosti Blank Job, s.r.o. by za týchto okolností nemala žiadne
právne účinky, pretože by nemala adresáta. Takýmto výkladom by sa žalobca dostal do neriešiteľnej
situácie, kedy by si ako veriteľ nemohol nikdy pohľadávku zosplatniť, nakoľko by nebolo možné na
plnenie vyzvať neexistujúceho úverového dlžníka. Takýmto postupom by súd poskytol neprimeranú
ochranu dlžníkovi a ručiteľovi, keďže by znemožnil žalobcovi uplatniť si pohľadávku voči ručiteľovi,

ktorý by ako konečný užívateľ výhod a ovládajúca osoba ako jediný profitoval z protiprávneho konania
úverového dlžníka a súd by tak poskytol ochranu nepoctivému dlžníkovi a ručiteľovi, ktorý si neplní svoje
záväzky na úkor veriteľa. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so zásadou spravodlivého usporiadania
veci. Súd prvej inštancie preto zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou nesprávneho právneho posúdenia.
Súd prvej inštancie v ods. 28 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pripustil, že žalobca dlh voči

úverovému dlžníkovi nemusel zosplatniť, resp. vyhlásiť mimoriadnu splatnosť, následne však na druhej
strane zamietol žalobu žalobcu práve z dôvodu, že nepreukázal zosplatnenie úveru voči hlavnému
dlžníkovi. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie tiež poznačené arbitrárnosťou a
svojvôľou súdu prvej inštancie, je zmätočné a nezrozumiteľné.

19. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel k nesprávnym právnym záverom založeným aj na
nesprávnom a nedostatočnom zistení skutkového stavu o tom, že nemal preukázané zaslanie výzvy
žalovanému ako ručiteľovi v zmysle bodu 6.6.2. úverovej zmluvy. Žalobca poukázal na emailovú
komunikáciu so žalovaným zo dňa 10.11.2022, v ktorej sa naňho žalovaný obrátil s dopytom o uzavretie
dohody o vysporiadaní bankového úveru. Predmetná komunikácia bola súdu predložená ako listinný

dôkazný prostriedok spoločne s replikou zo dňa 02.12.2022, tento dôkaz nikto nespochybnil. V tejto
komunikácii žalovaný sám priznáva, že dňa 02.11.2022 reagoval na predchádzajúcu výzvu spoločnosti
žalobcu č. 842/22/Lco na zaplatenie dlžnej sumy v splátkach. Z toho je zrejmé, že žalovaný bol zo
strany žalobcu vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy najneskôr dňa 02.11.2022 a ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie boli splnené všetky podmienky bodu 6.6.2. úverovej zmluvy vrátane

osobitného vyzvania ručiteľa na zaplatenie dlžnej sumy. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé,
z akých dôvodov súd prvej inštancie na tento dôkaz neprihliadal, keďže v rozsudku nešpecifikoval, aké
dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal pri rozhodovaní, iba všeobecne uviedol, že vykonal
dokazovanie listinnými dôkazmi. V tomto smere je preto rozhodnutie súdu prvej inštancie arbitrárne a
nepreskúmateľné. Ďalej žalobca zdôraznil, že v bode 6.6.2. úverovej zmluvy nie sú stanovené žiadne

osobitné náležitosti, ktoré by takáto výzva ručiteľovi mala obsahovať, hovorí sa iba o vyzvaní ručiteľa.
Niet preto prekážky, pre ktorú by za takúto výzvu nebolo možné považovať aj samotnú žalobu, čo súd
prvej inštancie tiež prehliadol. V zmysle základnej právnej teórie má žalobca za to, že doručenie žaloby
žalovanému malo v hmotnoprávnej sfére účinky plnohodnotnej výzvy na plnenie. Poukázal pritom na
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 248/98, publikovaný ako ZSP 44/1999.

Podľa žalobcu žalobu na plnenie možno zároveň považovať za výzvu na plnenie so všetkými právnymi
účinkami. Podľa žalobcu sa pri tejto otázke súd prvej inštancie odklonil od ustálenej súdnej praxe,
pričom zároveň neuviedol žiadne racionálne dôvody, ktoré by odôvodňovali tento odklon. Podľa žalobcu
v konaní riadne preukázal, že v súlade s bodom 6.6.2. úverovej zmluvy bol žalovaný na zaplatenie dlhu
riadne vyzvaný, a to najneskôr doručením žaloby na plnenie. Žalobca v tejto súvislosti tiež zdôraznil,

že osobitne vyzývať ručiteľa s ohľadom na okolnosti veci a ustanovenie § 306 ods. 1 Obchodného
zákonníka pri tom ani nebolo potrebné.20. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie z hmotnoprávneho hľadiska prehliadol tiež skutočnosť,
že žalovaný počas súdneho konania zaplatil sumu 2.210,- Eur. V zmysle ustanovenia § 407 ods.
3 Obchodného zákonníka platí, že čiastočným plnením dlžník uznáva svoj záväzok. Ide o zákonný

následok, ktorý žalovaný nevie vylúčiť a súd prvej inštancie bol povinný toto v rozhodnutí zohľadniť, čo
ale bezdôvodne neurobil. Na danú situáciu dopadá ustanovenie § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka
a platí právna domnienka, že záväzok v uznanom rozsahu trvá. Rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v
tejto časti trpí vadou arbitrárnosti.

21. Podľa odvolacích námietok žalobca sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní dopustil i vážnych
procesných pochybení, ktoré sú takej intenzity, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny
proces. Súd prvej inštancie neuviedol predbežný právny názor v zákonom požadovanej kvalite, pri
konštatovaní predbežného právneho názoru sa obmedzil iba na vymenovanie niektorých ustanovení
právnych predpisov, podľa ktorých mienil nárok posudzovať, k dôvodnosti pohľadávky žalobcu, k jej
splatnosti, k doručeniu výzvy žalovanému na zaplatenie, či aplikabilite súdnych rozhodnutí, na ktoré

žalobca poukazoval, súd prvej inštancie nezaujal žiadne predbežné stanovisko. Súd prvej inštancie mal
uviesť predbežné právne posúdenie veci tak, aby bolo jasné, či má nárok za preukázaný a ak nie, z
akých dôvodov. Takýmto postupom súd prvej inštancie ignoroval imperatívny príkaz v ustanovení § 181
ods. 2 CSP a konal v príkrom rozpore so zákonom, keď toto pochybenie malo následne zásadný vplyv
na priebeh súdneho konania ako aj na rozhodnutie vo veci samej, ktoré súd prvej inštancie zaťažil vadou

prekvapivosti. Ak by súd prvej inštancie žalobcovi v rámci predbežného právneho posúdenia uviedol,
že nemá preukázanú splatnosť pohľadávky, alebo že nemá preukázané vyzvanie ručiteľa na úhradu
dlhu, nepochybne by tomu žalobca prispôsobil ďalší procesný postup. Tým, že si súd prvej inštancie
nesplnil svoje základné procesné povinnosti, bola žalobcovi táto možnosť odňatá, čo zásadne ovplyvnilo
jeho právo na spravodlivý súdny proces a žalobca bol odkázaný jeho procesný útok koncentrovať až do

odvolacieho konania, čo nie je jeho zmyslom a účelom. Právne posúdenie súd prvej inštancie uviedol až
v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutia, keď už žalobca nemohol na tieto okolnosti adekvátne
reagovať, čím súd prvej inštancie odňal žalobcovi reálnu možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/126/2020 zo dňa
29.06.2022 zdôrazňujúc, že Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval v tomto rozhodnutí porušenie

ustanovenia § 181 ods. 2 CSP za závažné procesné pochybenie súdu a zároveň za dôvod na zrušenie
rozhodnutia súdu.

22. Žalobca v podanom odvolaní poukázal aj na nesprávne označenie súdneho konania spisovou
značkou CSP, čo podľa žalobcu môže evokovať spotrebiteľský charakter súdneho konania. V danej veci

sa však nejedná o spotrebiteľskú vec, ale ide o obchodnoprávny spor, čo nebolo nikdy ani súdom, ani
sporovými stranami spochybnené.

23. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že vzhľadom na obsah spisového materiálu a
dôkaznú situáciu považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a navrhol, aby odvolací súd

odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný ako ručiteľ nebol vyzvaný k plneniu za dlžníka
– Blank Job, s.r.o., pričom bol inštruovaný, že ak bude naďalej platiť určenú výšku splátok, nenastane
zročnosť úveru. Poukázal na skutočnosť, že žalobca si nemôže svojvoľne a jednostranne meniť
podmienky úverového vzťahu za trvania úverového vzťahu, pretože sa jedná o zmluvný vzťah medzi
dvoma zmluvnými stranami. Ak sú niektoré ustanovenia všeobecných úverových podmienok a zmluvy

o splátkovom úvere v rozpore so zákonom, resp. absentujú zákonné náležitosti, tento stav zapríčinil
žalobca a ako podnikateľský subjekt je povinný znášať mieru podnikateľského rizika. Rozpornosť alebo
nedostatočnosť právnych listín u žalobcu nemôžu mať nepriaznivý dopad na žalovaného.

24. Žalobca v odvolacej replike v celom rozsahu zotrval na podanom odvolaní a žiadal, aby bola vec čo

najskôr predložená na prejednanie odvolaciemu súdu.

25. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na názore, že žaloba bola podaná predčasne bez splnenia
náležitých právnych krokov.

26. Odvolanie žalobcu spolu so spisom súdu prvej inštancie bolo na rozhodnutie o odvolaní predložené
dňa 13.12.2023 Krajskému súdu v Žiline. Krajský súd v Žiline dňa 10.07.2024 postúpil spor na
rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici s odôvodnením, že predmetný spor je sporom
obchodnoprávnym a s účinnosťou od 1. júna 2023 je v obchodnoprávnych sporoch v zmysle § 34 ods. 2písm. a) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
funkčne príslušným odvolacím súdom pre obvod krajských súdov v Banskej Bystrici, v Trenčíne a v
Žiline Krajský súd v Banskej Bystrici.

27. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP) viazaný rozsahom
odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 ods. 1 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie

je dôvodné. Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý
verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP) a
rozsudok verejne vyhlásil. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu
a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

28. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie na podklade odvolania
žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový
stav, vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonaním dôkazmi za preukázané, vo
svojom rozhodnutí dal zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky významné pre rozhodnutie sporu, ako

ho strany v priebehu konania vymedzili a s podstatnou argumentáciou strán sporu sa v preskúmavanom
rozhodnutí aj primeraným spôsobom vysporiadal. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie výlučne vo väzbe na obsahové vymedzenie odvolania odvolací súd uvádza a dopĺňa
nasledovné skutočnosti.

29. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa voči žalovanému podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny
vo výške 52.121,37 Eur s príslušenstvom, keď po čiastočnom späťvzatí žaloby z dôvodu čiastočných
úhrad žalovaným po podaní žaloby v sume 2.210,- Eur predmetom sporu zostalo zaplatenie sumy
49.911,37 Eur s príslušenstvom. Podanie žaloby žalobca odôvodnil tým, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi sumu 52.121,37 Eur ako nesplatenú istinu poskytnutého úveru a neuhradených dlžných

poplatkov, keď istina úveru predstavuje 49.805,12 Eur a dlžné poplatky sumu 2.316,25 Eur. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť, pretože v danej veci nemal za
preukázané, že žalovaná pohľadávka žalobcu nadobudla splatnosť. Súd prvej inštancie založil svoj
záver predovšetkým na zistení, že v danom prípade síce nebolo sporné, že dlžník nesplácal pohľadávku
žalobcu riadne a včas s poukazom na dojednané splátky v zmysle úverovej zmluvy v znení jej dodatku,

ale v konaní nemal za preukázané, že žalobca ako veriteľ v danej veci vyhlásil mimoriadnu splatnosť
úveru, keď v zmysle bodu 13.3.11. VÚP sa stanovením mimoriadnej splatnosti úveru alebo jeho časti
rozumie využitie práva veriteľa požadovať od dlžníka predčasné zaplatenie celkovej pohľadávky alebo
určitej časti, čo žalobca ani netvrdil a ani nepreukázal. Nosnú odvolaciu argumentáciu žalobca založil na
tom, že skutočnosť, že žalobca za danej situácie nevyhlásil mimoriadnu splatnosť a nevyzval na splnenie

dlhu úverového dlžníka, je právne irelevantná, pretože pri uplatnení druhej vety ustanovenia § 306 ods.
1 Obchodného zákonníka splatnosť dlhu voči ručiteľovi nastala ex lege najneskôr momentom vzniku
nemožnostisplneniadlhuprimárnymdlžníkom,t.j.najneskôrvýmazomúverovéhodlžníkazobchodného
registra a dlh sa voči nemu stal automaticky splatným.

30. Keďže odvolací súd nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie, pri posudzovaní tejto odvolacej
námietky žalobcu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie (§ 383 CSP).

31. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že žalobca ako veriteľ spolu so spoločnosťou Blank Job, s.r.o. ako
dlžníkom a A. B. C. ako ručiteľom 1/ uzavrel zmluvu o splátkovom úvere Business úver TB Expres

č. 8080111891 a Dohodu o ručení v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 03.08.2020
(ďalej len „zmluva o splátkovom úvere“). Z článku I. s názvom Základné podmienky vyplýva výška
úveru 54.500,- Eur, úrok z omeškania 25 % p.a., druh úveru splátkový, úroková sadzba 3,9 % p.a.,
splatnosť úrokov vždy k ultimu mesiaca, dátum splatnosti poslednej splátky určený v bode 5.1. tejto
Zmluvy. V dodatku k zmluve bol dojednaný splátkový kalendár tak, že od 28.02.2022 do 31.07.2022

bola výška splátky 1,- Euro, v období od 31.08.2022 do 30.06.2026 bola výška splátky 1.041,- Eur
a dátum poslednej splátky bol dňa 31.07.2027 vo výške 8,69 Eur. Z článku II. s názvom Základné
ustanovenia vyplýva, že žalobca ako veriteľ na základe žiadosti spoločnosti Blank Job, s.r.o. ako
dlžníka o poskytnutie úveru uzatvoril s úverovým dlžníkom zmluvu o splátkovom úvere a za účelomzabezpečenia zabezpečenej pohľadávky uzatvoril žalobca a žalovaný ako ručiteľ dohodu o ručení
obsiahnutú v bode 6.6. zmluvy o splátkovom úvere. V článku 6.6. zmluvy o splátkovom úvere s
názvom Dohoda o ručení, vyhlásenia a záväzky ručiteľa, bod 6.6.1., ručiteľ vyhlásil, že v zmysle §

303 Obchodného zákonníka v prípade, ak dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku, za ktorú sa
pre účely tejto dohody o ručení považuje aj pohľadávka osobitného ručiteľa, riadne a včas, zaplatí
zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka v súlade s touto zmluvou. Zmluvné strany sa dohodli,
že: (i) veriteľ je oprávnený vyzvať a domáhať sa zaplatenia zabezpečovanej pohľadávky od ručiteľa
bez predchádzajúceho vyzvania dlžníka a poskytnutia ďalšej primeranej lehoty na plnenie dlžníkovi,

(ii) vylučujú takúto povinnosť veriteľa uvedenú v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. V bode 6.6.2.
zmluvy o splátkovom úvere sa ručiteľ zaviazal po obdržaní výzvy veriteľa zaplatiť veriteľovi dlžníkom
nezaplatenú splatnú zabezpečovanú pohľadávku alebo jej splatnú časť, ktorá bude obsahovať správu
o tom, že dlžník nezaplatil zabezpečovanú pohľadávku v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy, a to v
lehote uvedenej v tejto výzve a na účet určený veriteľom v tomto oznámení.

32. Aj podľa odvolacieho súdu ustanovenie 6.6.2. zmluvy o splátkovom úvere zakladá právo žalobcu
ako veriteľa proti žalovanému ako ručiteľovi požadovať zaplatenie zabezpečenej pohľadávky, ktorú
nezaplatil úverový dlžník, avšak pod podmienkou, že nastala jej splatnosť. V bode 6.6.2. úverovej
zmluvy sa žalovaný ako ručiteľ výslovne zaviazal (po obdržaní výzvy veriteľa) zaplatiť žalobcovi
dlžníkomnezaplatenúsplatnúzabezpečovanúpohľadávkualebojejsplatnúčasť.Vovzťahukodvolacím

námietkam žalobcu odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že splatnosť pohľadávky žalobcu, za
ktorú ručí žalovaný, predstavuje oprávnenie žalobcu domáhať sa jej zaplatenia od dlžníka (a prípadne
využiť na tento účel podanie žaloby) a zároveň je podmienkou ručiteľského záväzku žalovaného.
Splatnosť pohľadávky žalobcu určuje zmluva o splátkovom úvere v znení jej dodatku a VÚP, čo žalobca
v podanom odvolaní nespochybnil. Ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie, žalobca v celom

priebehu konania netvrdil, že by mu voči dlžníkovi vzniklo právo na zaplatenie celej istiny úveru, sám
žalobca podanie žaloby odôvodnil tým, že povinnosťou úverového dlžníka bolo splatiť istinu úveru
spolu s úverovým úrokom v splátkach dohodnutých v úverovej zmluve v znení jej dodatku splatných
k ultimu mesiaca a že tieto splátky úveru dlžník neplatil riadne a včas. Správne preto súd prvej inštancie
vyhodnotil, že žalobca ani len netvrdil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že pohľadávka

žalobcu na zaplatenie celej nezaplatenej istiny úveru (nie len jednotlivých splátok) sa stala splatnou.
Ani podľa odvolacieho súdu z obsahu spisu nevyplýva, že by všetky splátky úveru už boli splatné
(podľa zistení súdu prvej inštancie bol dátum poslednej splátky 31. 07. 2027), že v súdenej veci nastala
mimoriadna splatnosť úveru (nielen okolnosti, pri ktorých vzniklo žalobcovi právo mimoriadne zosplatniť
úver), prípadne, že by žalobca od zmluvy o úvere vo vzťahu k úverovému dlžníkovi odstúpil a pod., teda

žiadnatakáprávnaskutočnosť,ktorejdôsledkombyboloprávožalobcupožadovaťodúverovéhodlžníka
resp. od ručiteľa namiesto jednotlivých splatných splátok úveru celú neuhradenú istinu poskytnutého
úveru.

33. Podľa odvolacích tvrdení žalobcu súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ustanovenie § 306 ods. 1

Obchodného zákonníka, a to predovšetkým druhú vetu tohto ustanovenia, ktorá stanovuje automatické
zosplatnenie dlhu ex lege fikciou upravenou v § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka voči ručiteľovi
v prípade nemožnosti alebo zbytočnosti vyzvania hlavného dlžníka a preto skutočnosť, že žalobca
nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, je právne irelevantná. Odvolací súd sa s touto argumentáciou
žalobcu nemohol stotožniť.

34. Podľa § 306 ods. 1 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Obchodný zákonník“), veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade,
že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval.
Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj

záväzok nesplní najmä pri vyhlásení konkurzu.

35. Odvolací súd je toho názoru, že ustanovenie § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka nezakladá
automatické zosplatnenie celej úverovej istiny podľa uzavretej zmluvy o splátkovom úvere, ako to
nesprávne tvrdil žalobca v podanom odvolaní. Z právnej doktríny (Patakyová, M. a kol. Obchodný

zákonník. Komentár. Prvé vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2022, s. 1792) vyplýva, že v zmysle §
306 ods. 1 Obchodného zákonníka oprávnenie veriteľa domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa je
zásadne podmienené nesplnením splatného záväzku dlžníkom po uplynutí primeranej doby od písomnej
výzvy uskutočnenej veriteľom. Podmienka písomnej výzvy, teda prioritného uplatnenia pohľadávkyzabezpečenej ručením u dlžníka, však nie je absolútna, v osobitných prípadoch je veriteľovi umožnené
domáhať sa splnenia záväzku priamo od ručiteľa, a to ak veriteľ nemôže vyzvanie uskutočniť alebo ak je
nepochybné, že dlžník svoj splatný záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. Ustanovenie § 306

ods. 1 Obchodného zákonníka je dispozitívnym ustanovením, strany sa preto môžu dohodnúť, že výzva
dlžníka na plnenie nie je potrebná a veriteľ môže požiadať ručiteľa o plnenie splatnej pohľadávky priamo,
ako tomu bolo aj v súdenej veci, keď si strany v článku 6.6. úverovej zmluvy s názvom Dohoda o ručení,
vyhlásenia a záväzky ručiteľa bod 6.6.1. dohodli, že veriteľ je oprávnený vyzvať a domáhať sa zaplatenia
zabezpečovanej pohľadávky od ručiteľa bez predchádzajúceho vyzvania dlžníka a poskytnutia ďalšej

primeranej lehoty na plnenie dlžníkovi. V posudzovanom prípade ide o tzv. priame ručenie, ktoré vyplýva
z dohody zmluvných strán. Z výkladu ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že toto zákonné
ustanovenie upravuje len to, kedy resp. za akých podmienok sa môže veriteľ domáhať splnenia svojej
splatnej pohľadávky od ručiteľa. Osobitne druhá veta ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, na
ktorú poukázal žalobca v podanom odvolaní a ktorej zákonným následkom malo byť podľa žalobcu
zosplatnenie celého úveru, upravuje len prípady prelomenia tzv. zásady subsidiarity ručenia, pri ktorej sa

vyžaduje, aby veriteľ uplatnil svoju pohľadávku predovšetkým u hlavného dlžníka. Toto ustanovenie však
nemá za následok zosplatnenie dlhu ex lege, ako nesprávne uvádza žalobca, upravuje len predpoklady
uplatnenianárokuvočiručiteľovi,pričomtotoustanoveniezároveňvýslovnepredpokladá,žepohľadávka
voči dlžníkovi už musí byť splatná, aby ju bolo možné uplatniť u ručiteľa. V ust. § 306 ods. 1 veta
druhá Obchodného zákonníka nie je upravená žiadna fikcia mimoriadneho zosplatnenia úveru ex lege.

Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, z akej časti jazykového vyjadrenia ust. § 306 ods. 1 Obchodného
zákonníka by mal vyplývať zákonný dôsledok (mimoriadneho) zosplatnenia úveru, keď tento inštitút
a podmienky jeho uplatnenia obsahuje zmluva o splátkovom úvere v znení jej dodatku a VÚP.

36. Súd prvej inštancie v okolnostiach súdenej veci preto správne uzavrel, že pokiaľ sa žalobca v tomto

súdnom konaní proti žalovanému ako ručiteľovi z titulu jeho ručiteľského záväzku domáhal zaplatenia
celej neuhradenej istiny úveru, nepreukázal, že nastala jej splatnosť ako zmluvne dohodnutý predpoklad
vzniku ručenia žalovaného za zabezpečené záväzky dlžníka a preto žalobca nepreukázal, že by mu
vzniklo právo požadovať od žalovaného ako ručiteľa (celú) nezaplatenú istinu úveru. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza zo správne zisteného skutkového stavu, ktorý súd prvej inštancie

i správne právne posúdil, preto nevykazuje žiadne vady zmätočnosti a nezrozumiteľnosti, ako to
namietal odvolateľ, domnelá zmätočnosť rozhodnutia vyplýva z nesprávneho výkladu ust. § 306 ods. 1
Obchodného zákonníka zo strany žalobcu. Odvolací súd už len pre úplnosť uvádza, že z obsahu spisu
nevyplývala ani žiadna konkrétna suma, ktorá by predstavovala neuhradené splátky úveru zo strany
úverového dlžníka, pri ktorých už nastala ich splatnosť podľa zmluvy o splátkovom úvere v znení jej

dodatku, preto nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť ani len z časti.

37. Odvolací súd nepovažuje za správny ani ten názor žalobcu, že súdom prvej inštancie prijaté riešenie
v napadnutom rozhodnutí je v príkrom rozpore so zásadou spravodlivého usporiadania veci a ani ten
názor žalobcu, že ručiteľ týmto dosiahne zmarenie svojho ručiteľského záväzku a má ako konečný

užívateľ výhod a ovládajúc osoba dlžníka prospech z protiprávneho konania dlžníka. Odvolací súd
aj na tomto mieste zdôrazňuje, že predmetom sporu (po čiastočnom späťvzatí žaloby) na základe
skutkových tvrdení žalobcu, bolo zaplatenie celej neuhradenej úverovej istiny, ktorej splatnosť sa
žalobcovi preukázať nepodarilo, keď v tomto smere neprodukoval relevantné skutkové tvrdenia. Súd
prvej inštancie nedospel k žiadnemu takému záveru, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že ručiteľský

záväzok žalovaný zmaril, dôvodom procesného neúspechu žalobcu bola skutočnosť, že v tomto súdom
konaní v rozpore s dohodu o ručení požadoval od žalovaného z titulu ručenia takú pohľadávku, pri ktorej
nepreukázal, že už nastala jej splatnosť.

38. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný ako ručiteľ nebol vyzvaný na

zaplatenie splatnej pohľadávky v súlade s článkom 6.6.2. zmluvy o splátkovom úvere. Namietal, že v
konaní riadne preukázal, že v súlade s bodom 6.6.2. zmluvy o splátkovom úvere, ktoré neobsahuje
žiadne osobitné náležitosti výzvy, bol žalovaný na zaplatenie dlhu riadne vyzvaný najneskôr doručením
žaloby na plnenie. Namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu, že za výzvu veriteľa
nazaplateniezabezpečovanejpohľadávkyvovzťahukručiteľovijemožnépovažovaťajsamotnúžalobu.

Podľa žalobcu súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo sa odklonil od konštantnej
judikatúry poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4Obo 248/98
publikovaný ako ZSP 44/1999 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo/22/2011. V tejto
časti rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za značne prekvapivé v rozpore s princípom právnejistoty, keď súd prvej inštancie podľa žalobcu neuviedol žiadne racionálne dôvody, ktoré by odôvodňovali
takýto odklon.

39. Odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že aj v prípade, že ak by bolo možné žalobu z hľadiska
jej obsahových náležitostí považovať za výzvu v zmysle článku 6.6.2. zmluvy o splátkovom úvere,
ani v takom prípade by nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť, keďže žalobca nepreukázal splatnosť
žalovanej pohľadávky a tým ani existenciu povinnosti žalovaného ako ručiteľa túto pohľadávku žalobcovi
uhradiť za dlžníka. Preto ani v prípade, ak by túto odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd

vyhodnotil ako opodstatnenú, ani tak by nemohla zvrátiť výsledok tohto súdneho konania v prospech
žalobcu.

40. Preto už len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že
súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa bodu 6.6.2 zmluvy o úvere bolo medzi zmluvným stranami
výslovne dojednané, že ručiteľ sa zaväzuje po obdržaní výzvy veriteľa zaplatiť veriteľovi dlžníkom

zabezpečovanú pohľadávku alebo jej splatnú časť, ktorá bude obsahovať správu o tom, že dlžník
nezaplatil zabezpečovanú pohľadávku v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy, a to v lehote uvedenej
v tejto výzve a na účet určený veriteľom v tomto oznámení. Podľa súdu prvej inštancie si zmluvné
strany výslovne dojednali, že je potrebná výzva veriteľa voči ručiteľovi podľa bodu 6.6.2 zmluvy o úvere.
Súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by si žalobca splnil zmluvne dojednanú povinnosť a

vyzval ručiteľa na zaplatenie splatnej pohľadávky aj s poukazom na obsah správy podľa dojednaného
ustanovenia v zmysle bodu 6.6.2. zmluvy o úvere, a dospel k záveru, že na daný prípad nie je možné
aplikovať žalobcom označené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo/22/2011 vzhľadom na
odlišnosť skutkového stavu.

41. Po preskúmaní bodu 6.6.2 zmluvy o splátkovom úvere je aj odvolací súd toho názoru, že strany
si vymenili obsahové náležitosti výzvy, ktorá mala podľa ich vôle obsahovať správu o tom, že dlžník
nezaplatil zabezpečovanú pohľadávku v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy, lehotu na plnenie
a tiež účet určený veriteľom. Argumentácia žalobcu postavená na presvedčení, že bod 6.6.2 zmluvy
o splátkovom úvere neobsahuje žiadne náležitosti výzvy, preto nie je správa.

42. Žalobca v podanom odvolaní namietal aj to, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí bez
bližšieho zdôvodnenia odklonil od konštantnej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, podľa
ktorej za kvalifikovanú výzvu na plnenie možno považovať aj žalobu. V konkrétnej rovine poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Mcdo/22/2011, v ktorom bol posudzovaný prípad, v ktorom

žalobca požadoval úroky z omeškania ako príslušenstvo viažuce sa k pohľadávke vyplývajúcej zo
záväzkového vzťahu, ktorý podlieha režimu ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pri
určení času splnenia (splatnosti) dlhu, ako skutočnosti rozhodujúcej z hľadiska určenia momentu, kedy
sa dlžník dostáva do omeškania, bolo podľa najvyššieho súdu potrebné vychádzať z ustanovenia § 563
Občianskeho zákonníka upravujúceho prípady, kedy čas splnenia nie je vôbec stanovený. Splatnosť

záväzku, a teda začiatok omeškania dlžníka, nastáva v takomto prípade nasledujúci deň po dni, keď
bol dlžník vyzvaný veriteľom na plnenie, pričom za kvalifikovanú žiadosť žalobcu o splnenie dlhu, treba
považovať aj podanie žaloby na zaplatenie pohľadávky. Toto rozhodnutie je podľa odvolacieho súdu
aplikovateľné na prípady, kedy splatnosť záväzku nastáva nasledujúci deň po dni, keď bol dlžník vyzvaný
veriteľom k plneniu a zákon neobmedzuje veriteľa v tom, kedy má dlžníka o splnenie dlhu požiadať

a nepredpisuje ani formu výzvy na splnenie dlhu, preto za kvalifikovanú výzvu sa považuje aj žaloba,
v ktorom prípade splatnosť nastáva prvý deň po doručení žaloby dlžníkovi. Žalobca tiež v odvolaní
poukázal na judikát ZSP 44/1991, v ktorom bola vyslovená právna veta, že doručením žaloby, ktorou sa
veriteľ domáha splnenia záväzku od dlžníka aj ručiteľa, je voči dlžníkovi splnená podmienka písomnej
výzvy v zmysle § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka (rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo/248/98). Podstata

odôvodnenia súdu prvej inštancie spočíva na zistení, že v danom prípade si strany dohodli vo vzťahu
k ručiteľovi obsahové náležitosti výzvy na plnenie, ktoré skutkové zistenie aj podľa odvolacieho súdu
znemožňuje na posudzovaný prípad aplikovať judikatúru, ktorá dopadá na prípady, kedy forma či obsah
výzvy nie sú určené zákonom alebo dohodou strán. Preto poukaz žalobcu na judikatúru dopadajúcu
na situácie, kedy zákon nevyžaduje osobitné obsahové náležitosti výzvy na plnenie, nie je priliehavé,

pretože strany si potrebu realizácie výzvy s konkrétnymi obsahovými náležitosťami dohodli práve v bode
6.6.2 zmluvy o splátkovom úvere. Pokiaľ žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že pre svoj odklon
od súdnej praxe neuviedol žiadne racionálne dôvody, táto námietka je neopodstatnená, pretože súd
prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia argumentoval práve odlišnosťou skutkovéhostavu. Žalobca v podanom odvolaní úplne abstrahuje od skutkových reálií súdenej veci, i od dôvodov,
na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

43. Ďalší odvolací prieskum správnosti záveru súdu prvej inštancie vo vzťahu k (ne)realizovaniu výzvy
bode 6.6.2 zmluvy o splátkovom úvere v podobe podania žaloby už odvolací súd vykonať nemohol pre
nedostatok ďalšej priliehavej odvolacej argumentácie. Strohé tvrdenie žalobcu, že za výzvu na plnenie
je možné na základe právnej teórie považovať aj žalobu s odkazom na konštantnú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít nemohla v danom prípade postačovať na možnosť preskúmania konkrétnych

záverov súdu prvej inštancie zo strany odvolacieho súdu, že žaloba práve z jej obsahového hľadiska
nemôže nahradiť výzvu v zmysle 6.6.2 zmluvy o splátkovom úvere, keďže v konkrétnej rovine odvolacia
argumentácia žalobcu neobsahuje vymedzenie dôvodov, pre ktoré rozhodnutie súdu prvej inštancie
v tejto časti považuje za nesprávne. Nebolo úlohou odvolacieho súdu túto procesnú aktivitu žalobcu
nahrádzať, pretože za obsahové vymedzenie odvolanie zodpovedá žalobca.

44.Žalobcatiežnamietal,žesúdupredložilsreplikouzodňa02.12.2022akolistinnýdôkaznýprostriedok
aj emailovú komunikáciu so žalovaným zo dňa 10.11.2022, v ktorej sa naňho žalovaný obrátil s dopytom
o uzavretie dohody o vysporiadaní bankového úveru. V tejto komunikácii mal žalovaný priznať, že
dňa 02.11.2022 reagoval na predchádzajúcu výzvu žalobcu č. 842/2022/Lco na zaplatenie dlžnej sumy
v splátkach. Tento dôkaz nebol žalovaným rozporovaný či spochybňovaný, z tohto dôkazu má byť podľa

žalobcu zrejmé, že žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy dňa 02.11.2022 v zmysle ust. 6.6.2
zmluvy o splátkovom úvere. Žalobca vytýkal napadnutému rozhodnutiu, že z neho nie je zrejmé, či dôkaz
emailovoukomunikáciousožalovanýmzodňa10.11.2022vôbecvykonalazakýchdôvodovprípadnena
tento dôkaz neprihliadal, pričom ani nikde inde súd prvej inštancie nešpecifikoval, ktoré dôkazy vykonal
a z ktorých vychádzal pri dokazovaní, čo podľa žalobcu zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

45. V tomto smere odvolací súd uvádza, že podľa § 132 ods. 1 CSP sa v žalobe okrem všeobecných
náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností,
označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Zákonodarca v ustanovení § 132 ods. 2
CSP výslovne upravil, že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené

dôkazy. Pokiaľ žalobca predložil súdu listinné dôkazné prostriedky, bolo jeho povinnosťou zároveň
uviesť, aké konkrétne skutkové tvrdenia ním predložené dôkazné prostriedky majú preukazovať. Z
obsahu spisu však vyplýva, že žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie neuviedol žiadne
takéskutkovétvrdenia,zktorýchbybolomožnévyvodiť,ževsúladesbodom6.6.2.zmluvyosplátkovom
úvere osobitnou výzvou vyzval žalovaného na zaplatenie splatnej zabezpečovanej pohľadávky. Len pre

prípad uvedenia takýchto tvrdení by bolo (v prípade ich spornosti) povinnosťou súdu prvej inštancie
vykonať dokazovanie týmto dôkazným prostriedkom a uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré
právne významné skutočnosti z neho zistil. Nebolo úlohou súdu prvej inštancie, aby vyvodzoval z
listinných dôkazných prostriedkov predložených žalobcom skutkové tvrdenia, uvádzanie skutkových
tvrdení je procesnou povinnosťou strán. Zákon vytyčuje hranice dokazovania z vlastnej iniciatívy súdu

tak,žečinnosťsúdusanesmievyznačovaťpátranímpodôkazochasúdsvojouvlastnouaktivitounesmie
vnášať do sporu skutočnosti, pre ktoré nenachádza podklad v tvrdeniach strán sporu. Pokiaľ by súd
prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 132 ods. 2 CSP sám vyvodzoval z predložených dôkazov
skutkové tvrdenia v prospech žalobcu a nahradil by tak jeho procesnú aktivitu v spore, nepochybne by
tým porušil zásadu rovnosti účastníkov súdneho konania (čl. 6 CSP) a právo na spravodlivý proces.

Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
a rovnakého procesného postavenia subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje súd.
Preto súdu prvej inštancie neprináležalo, aby bez príslušnej argumentácie žalobcu sám vyhľadával
v ním predložených listinných dôkazoch, či a kedy mal žalobca vyzvať žalovaného na zaplatenie
zabezpečovanej pohľadávky v zmysle uzavretej zmluvy o splátkovom úvere, resp. v zmysle dohody o

ručení, keďže by tým neprípustne zasahoval do sporu v prospech žalobcu. Ak žalobca ani len netvrdil,
že vyzval žalovaného v zmysle článku 6.6.2. zmluvy o splátkovom úvere osobitnou výzvou na plnenie
za úverového dlžníka, nemôže vytýkať súdu prvej inštancie, že za účelom ním neuvedených skutkových
tvrdení nevykonal dokazovanie, pretože dôkaznej povinnosti strán vždy musí predchádza povinnosť
tvrdenia, keďže skutočnosti, ktoré strany ani netvrdili, v zmysle pravidiel logického uvažovania ani

nemôžu byť predmetom dokazovania. Preto súd prvej inštancie nepochybil, keď vo svojom rozhodnutí
výslovne neuviedol, že žalobcom predložená emailová komunikácia nepreukazuje žiadnu spornú
skutočnosť, ktorú by žalobca tvrdil a ktorá by bola pre posúdenie sporu relevantná, nejednalo sa o dôkaz,zktoréhosúdprvejinštancievychádzalaktorývyhodnocovalprizisťovanískutkovéhostavupodstatného
pre prijatie jeho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP).

46. K všeobecnému odvolaciemu tvrdenia žalobcu, že súd prvej inštancie nešpecifikoval, ktoré dôkazy
vykonal a z ktorých vychádzal pri dokazovaní, odvolací súd uvádza, že v odseku 9. napadnutého
rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že na pojednávaní vykonal dokazovanie oboznámením
listinných dôkazných prostriedkov a následne z odseku 24 a nasl. napadnutého rozhodnutia vyplýva
jednoznačný a presvedčivý záver, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, teda na základe

akého skutkového stavu súd prvej inštancie rozhodol. Súdy sú povinné sa v konaní vysporiadať so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie o veci podstatné
a právne významné (III. ÚS 177/2021, II. ÚS 495/2015, I. ÚS 131/2017). Aj z ust. § 220 ods. 2 CSP
upravujúceho náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva, že v odôvodnení rozsudku súd
uvedie, aké dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj priamo toto procesné
ustanovenie predpokladá, že súd prvej inštancie nie je povinný uvádzať, ktoré dôkazy nevzal za základ

svojich skutkových zistení, ale jeho povinnosťou je vymedziť tie, ktoré z dôvodu ich relevancie hodnotil.
Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je dôkazom prisudzovaná hodnota
závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti a hodnota pravdivosti resp. vierohodnosti.
Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre
jeho rozhodnutia a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Keďže spornou medzi stranami zostala

skutočnosť, či má žalobca povinnosť zaplatiť z titulu ručiteľského záväzku žalobcu pohľadávku žalobcu
v sume 49.911,37 Eur, súd prvej inštancie správne vykonal dokazovanie príslušnými ustanoveniami
zmluvy o splátkovom úvere a v nej inkorporovanou dohodou o ručení ako aj ustanoveniami všeobecných
úverových podmienok, ktorých pre posúdenie sporu významné znenie citoval a preto z obsahu
napadnutého rozhodnutia výslovne vyplýva, ktoré dôkazy súd prvej inštancie (s relevanciou vo vzťahu

k predmetu sporu) vykonal, teda o aké konkrétne nesporné skutkové tvrdenia a relevantné skutkové
zistenia na podklade konkrétnych dôkazov oprel svoj záver, že nebola preukázaná splatnosť žalovanej
pohľadávkyžalobcuakonevyhnutnýpredpokladvznikuručiteľskéhozáväzkužalovanéhoažesižalobca
nesplnil i zmluvnú povinnosť podľa čl. 6.2.2 zmluvy o splátkovom úvere. Odvolanie žalobcu neobsahuje
žiadnu takú argumentáciu, z ktorej by bolo možné zo strany odvolacieho súdu vyvodiť, že súd prvej

inštancie sa nezaoberal takým konkrétnym dôkazom, ktoré by bol spôsobilý preukázať konkrétne
skutkové tvrdenia žalobcu, na podklade ktorých by sa závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, ukázali ako nesprávne. Ust. § 220 ods. 2 CSP používa pri vymedzení odôvodnenia
súdneho rozhodnutia kategórie jasnosti a výstižnosti, ktoré musí odôvodnenie súdneho rozhodnutia
spĺňať, teda povinnosťou súdu je pri koncipovaní odôvodnenia rozhodnutia vystihnúť podstatu riešenia

predmetu sporu, a nie uvádzať skutočnosti nepodstatné pre jeho prijatie. Napadnuté rozhodnutie spĺňa
požiadavky jasnosti a zrozumiteľnosti, čo umožnilo žalobcovi predniesť relevantné odvolacie námietky.
Ani túto odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú.

47. Podľa odvolacích tvrdení žalobcu úhrada žalovaného v priebehu súdneho konania v sume 2.210,-

Eur predstavuje uznanie záväzku v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, čo súd prvej inštancie
bezdôvodne nezohľadnil. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v celom priebehu konania ani len
netvrdil, že zo strany žalovaného došlo čiastočnými úhradami k uznaniu žalovaného záväzku žalobcu.
Žalovaný naviac v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vysvetlil, že z jeho strany išlo o snahu
predísť zosplatneniu úveru po dohode so zamestnancom žalobcu. Nebolo potom zo strany súdu prvej

inštancie z dôvodu absencie relevantných skutkových tvrdení dôvodné právne posúdiť čiastočnú úhradu
žalovaného záväzku ako jeho uznanie v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.

48. Odvolací súd ani v odvolacom konaní nemohol prihliadať na skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že
z emailovej komunikácie so žalovaným zo dňa 10.11.2022 má vyplývať, že žalovaný v nej priznal, že

dňa 02.11.2022 reagoval na predchádzajúcu výzvu žalobcu č. 842/22/Lco na zaplatenie dlžnej sumy
v splátkach a že čiastočná úhrada žalovaného dlhu v priebehu súdneho konania v sume 2.210,- Eur
predstavuje zo strany žalovaného uznanie záväzku, pretože sa jedná o nové skutkové tvrdenia, ktoré
žalobca mal a mohol uplatniť už pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto na tieto tvrdenia
prihliadať nemohol, keďže sa jednalo o tzv. neprípustné novoty v odvolacom konaní. Čo sa týka významu

nových skutkových tvrdení žalovaného v odvolacom konaní, odvolací súd poukazuje na skutočnosť,
že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany mohli strany uplatniť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (§ 154 CSP). Odvolací súd je viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, že dokazovanie zopakuje alebo doplní.Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366
CSP. V zmysle § 366 CSP majúcom základ v koncentrácii konania podľa § 154 CSP, odvolací súd je
aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany,

ktoré doteraz neboli použité, avšak len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu
alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v
konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v

odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako
reštriktívnevnímanávýnimkazpravidla,ževodvolacomkonaníspravidlaniesúprípustnétieprostriedky
procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.

49. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neuviedol predbežný právny názor v zákonom
požadovanej kvalite, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces a k odňatiu možnosti

konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú
aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, tiež viesť strany už počas konania k
tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu a zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali
zbytočné dôkazy, ktoré nemajú príslušnú relevanciu k predmetu sporu alebo k skutkovým tvrdeniam,
ktoré podľa súdu prvej inštancie nie sú sporné alebo právne významné. Ani prípadné neuvedenie

predbežného právneho názoru súdu alebo nedostatočne uvedenie predbežného právneho názoru však
nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Ak súd toto zákonné ustanovenie nedodrží,
nemá to žiaden priamy dosah na možnosť realizácie procesných práv strán, ktoré im Civilný sporový
poriadok priznáva. Porušenie tohto ustanovenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu napr. v práve
zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, na

záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Aj rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít
(napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Obdo/92/2018, sp. zn. 2Obdo/56/2020, sp. zn. 7Cdo/111/2020, sp. zn.
1Obdo/66/2020,rozhodnutieÚSSRII.ÚS366/2018),ktorýmisúNajvyššísúdSRakoajÚstavnýsúdSR
(NS SR sp. zn. 6Cdo/129/2017) vychádza zo záveru, že súd rozhoduje na základe zisteného skutkového
stavu (§ 215 ods. 1 CSP), berie do úvahy iba skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas konania (článok 11

ods.4CSP)aprizisťovanískutkovéhostavuvychádzazozhodnýchtvrdenístrán,akneexistujedôvodná
pochybnosťoichpravdivosti(§186ods.2CSP).Privýkonespravodlivostisúdnesmiebyťobmedzovaný
tak pôvodnými predbežnými závermi o skutkovej stránke veci, ako ani prípadným vlastným predbežným
právnym posúdením. Preto nedodržaním procesného postupu podľa ustanovenia § 181 ods. 2 CSP
nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces a ani k možnosti konať pred súdom a ani

prípadné nedostatočne uvedenie predbežného právneho posúdenia žiadnym spôsobom nediskvalifikuje
sporovú stranu z výkonu jej procesných práv. Naviac neuvedenie predbežného právneho názoru, resp.
jeho neuvedenie v dostatočnej kvalite zákon validuje práve vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie.
Následne neuvedenie predbežného právneho posúdenia je možné napraviť aj v odvolacom konaní,
pretože strana môže reagovať na skutkové a právne posúdenie veci v rozhodnutí súdu prvej inštancie

práve vo svojom odvolaní, tam má možnosť vo vzťahu k dôvodom napadnutého rozhodnutia uviesť svoju
argumentáciu a vysvetliť, z akých dôvodov mala byť prejednávaná vec skutkovo alebo právne posúdená
inak. Prípadné skutkové a právne posúdenie uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie tak bolo možné
zároveň revidovať v odvolacom konaní, v ktorom žalobca namietal najmä nesprávnu aplikáciu ust. §
306 ods. 1 Obchodného zákonníka, s čím sa odvolací súd nestotožnil. Je preto síce potrebné dať

za pravdu žalobcovi, že predbežné právne posúdenie súdom prvej inštancie prispieva k zvyšovaniu
právnej istoty a k znižovaniu prekvapivosti súdneho rozhodnutia, to však neznamená, že neuvedenie
alebouvedeniepredbežnéhoprávnehoposúdeniasúdomprvejinštancievnedostatočnejkvalitejetakou
procesnou vadou, ktorá by znemožňovala žalobcovi uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere,
že dochádza k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a k odňatiu možnosti konať pred súdom, teda

k vade, pre ktorú by bolo potrebné rozhodnutie zrušiť, pretože to, že žalobca predpokladal iné meritórne
rozhodnutie, ho nezbavilo možnosti a ani povinnosti uviesť skutkové tvrdenia a predložiť potrebné
dôkazy na preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Pokiaľ žalobca poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/126/2020 zo dňa 29.06.2022, najvyšší
súd v tomto rozhodnutí zrušil rozsudok krajského súdu ako i rozsudok okresného súdu a vrátil vec

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Z obsahu tohto rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd zistil, že
odvolací súd sa argumentačne nevysporiadal s procesnými námietkami žalobcu, súd prvej inštancie
nerešpektoval ustanovenie § 181 ods. 2 CSP, čím konal v príkrom rozpore so zákonom a konanie zaťažil
vadou arbitrárnosti a prekvapivosti rozhodnutia, pričom súd prvej inštancie nedoručil žalobcovi duplikuk jeho replike, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 167 ods. 4 CSP. Dovolací súd v tejto veci dospel k
záveru, že práve nedoručenie vyjadrenia sporovej strany vytvorilo taký stav nerovnosti, ktorý je v rozpore
s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý súdny proces.

Z obsahu tohto rozhodnutia ako celku však žiadnym spôsobom nevyplýva, že výlučne neuvedenie
predbežnéhoprávnehoposúdeniabolodôvodomnazrušujúcerozhodnutie.Pretoodvolacísúdodkazuje
na konštantnú súdnu prax pri posudzovaní tejto otázky, podľa ktorej neuvedenie predbežného právneho
názoru nelimituje procesnú stranu pri realizácii jej procesných práv, ktorú rozhodnutie Najvyššieho súdu
sp. zn. 1Cdo/126/2020 zo dňa 29.06.2022 nespochybnilo. Odvolací súd preto dospel k záveru, že

námietka odvolateľa týkajúca sa nedodržania postupu podľa § 181 ods. 2 CSP nemohla založiť dôvod
na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie.

50. Napriek skutočnosti, že žalobca výslovne v odvolaní uviedol, že jeho odvolanie smeruje voči II. ako aj
III. výroku napadnutého rozhodnutia, vo vzťahu k III. výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie neuviedol
žiadne konkrétne dôvody jeho nesprávnosti, preto pri absencii príslušnej argumentácie žalobcu odvolací

súd jeho vecnú správnosť preskúmať nemohol, pretože žalobca osobitne neumožnil odvolaciemu súdu
prieskum napadnutého rozhodnutia v rozsahu závislého výroku III. o trovách konania. V zmysle § 262
ods. 1 CSP síce platí, že o nároku na náhradu trov konania súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, čo však neznamená, že v prípade odvolania podaného odvolateľom proti
závislému výroku o náhrade trov konania, by odvolací súd mal správnosť rozhodnutia o trovách konania

vyhodnocovať ex offo, resp. bez odvolacej argumentácie odvolateľa, ale aj pri posudzovaní správnosti
závislého výroku je odvolací súd viazaný a limitovaný tvrdeniami a argumentmi uvedenými odvolateľom.

51. Odvolací súd bol odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný, preto rozhodnutie súdu
prvej inštancie v napadnutom výroku II. a III. preskúmal výlučne v zmysle dôvodov uvedených žalobcom

v podanom odvolaní, ktorými sa žalobcovi vecnú správnosť preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej
inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch spochybniť nepodarilo.

52. Odvolací súd zároveň konštatuje, že v konaní nezistil také vady procesných podmienok, na
ktoré odvolací súd prihliada aj vtedy, ak neboli stranami uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP). V tejto

súvislosti odvolací súd pre úplnosť poukazuje na skutočnosť, že v zmysle § 91 CSP v sporoch
medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti sa zastúpenie nepripúšťa, pokiaľ nie je
zástupcom osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Skutočnosť, či sa jedná
o spor medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, sa posudzuje podľa predpisov hmotného
práva. Civilný sporový poriadok v tomto ustanovení vymedzil osobitnú kategóriu sporov, pri ktorých

nie je prípustné zastúpenie inou ako odborne spôsobilou osobou, teda osobou s vysokoškolským
právnickým vzdelaním druhého stupňa alebo advokátom. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade
bola úverová zmluva uzavretá medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, teda jedná sa o
obchodný záväzkový vzťah, ktorým sa spravuje i ručenie, a teda aj posudzovaný spor je sporom
medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti, pričom z obsahu spisu nevyplýva, že by

zástupkyňa žalovaného mala právnické vzdelanie druhého stupňa, a preto bolo povinnosťou súdu prvej
inštancie v prípade zistenia, že zástupkyňa žalovaného nie je advokátkou a nemá ani vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa podľa § 89 ods. 2 CSP v spojení s § 91 CSP zastúpenie žalovaného
takýmto zástupcom uznesením nepripustiť. Pokiaľ však súd prvej inštancie takto nerozhodol a pripustil
zastúpenie takýmto zástupcom, Civilný sporový poriadok v prípade takéhoto zastúpenia neukladá

vo vzťahu k úkonom takéhoto zástupcu žiadnu sankciu v podobe prípadnej neprihliadania na úkony
zástupcu a podobne. Z uvedených dôvodov ani uvedené procesné pochybenie nezaložilo dôvod na
zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd už v tomto štádiu konania o nepripustení
takéhoto zastúpenia nerozhodoval, pretože v tomto štádiu konania bude už žalovanému len doručovať
rozhodnutie odvolacieho súdu, keď vo vzťahu k určeniu zástupcu pre doručovanie CSP už neobsahuje

žiadne obmedzenie (§ 106 ods. 2 CSP). Vadu procesných podmienok nepredstavuje ani vedenie
súdnehosporuvnesprávneurčenomsúdnomregistri„Csp“napriektomu,žesajednáoobchodnoprávny
spor.

53. Vzhľadom na vyššie konštatované skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie je vo výroku vo veci samej, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania, vecne
správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (prvá výroková veta rozhodnutia odvolacieho súdu).54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti
žalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%(druhávýrokovávetarozhodnutia

odvolacieho súdu).

55.Podľa§262ods.2CSPovýšketrovodvolaciehokonaniarozhodnesúdprvejinštanciesamostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).