Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819203649
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7819203649.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX,
bytom C. D. E. XXX, zast. JUDr. Martinou Vnenčákovou, advokátkou, so sídlom Čučmianska dlhá 7,
Rožňava, proti žalovaným: 1) F. B., nar. X.X.XXXX, bytom G. G. XXXX/XX, H., zast. JUDr. Luciou
Bakošovou, advokátkou, so sídlom Čučmianska 1685/11, Rožňava a 2) F. E., H. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XXX/XX, H., zast. JUDr. Ladislavom Korfantom, advokátom, so sídlom Cyrila a Metoda 4,
Rožňava, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa
22. septembra 2023 č.k. 11C/33/2019-381

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 1).

II. Mení rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 1) tak, že
žalobkyni priznáva proti žalovanej 1) náhradu trov konania v rozsahu 50%.

III. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 1) žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania.

IV. Žalobkyni priznáva proti žalovanej 2) náhradu trov náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal
žalované 1) a 2) k povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 1.000 Eur do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (I.) a priznal jej voči žalovaným 1) a 2) nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% s tým, že o výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozsudku (II.). Rozhodol tak o zostávajúcom nároku žalobkyne uplatnenom titulom nemajetkovej ujmy

v súvislosti s neoprávneným zásahom do jej osobnostných práv, pokiaľ išlo zo strany žalovaných
o šírenie o žalobkyni nepravdivého údaja o jej údajnom intímnom pomere s J. K. potom, čo súd prvej
inštancie medzičasom rozsudkom zo dňa 3.9.2021 v predmetnej veci právoplatne zaviazal obe žalované
k povinnosti písomne sa ospravedlniť žalobkyni za neoprávnené zásahy do jej občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti listom v znení vyplývajúcom z výrokovej časti tohto rozsudku a keď súčasne v dôsledku
podaného odvolania voči ostatným výrokom tohto rozsudku odvolací súd tento vo výrokoch II., III. a IV.
zrušil z dôvodov tam vytknutých nedostatkov (zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa

12.4.2023, sp.zn. 5Co/79/2022).

2. Vec právne posúdil podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR, § 11, § 13 Občianskeho zákonníka konštatujúc,
že neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré zasahuje do právchránených ustanovením § 11 OZ a je v rozpore s povinnosťami pôvodcu zásahu, stanovenými právnym
poriadkom. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré
zasahujeprávachránenéustanovením§11OZ.Neoprávnenýmzásahommôžubyťajpravdivétvrdenia,

ktoré sa dotýkajú intímnej sféry života občana, pretože tie sú tiež chránené ustanovením §11 OZ. Právo
na ochranu osobnosti (tzv. osobnostné právo) prináleží každej fyzickej osobe. Výpočet jednotlivých
zákonom chránených zložiek osobnosti je v § 11 OZ uvedený len príkladmo. Z hľadiska poskytnutia
ochrany nie je významné, či neoprávnený zásah bol spôsobený zavinene, či nezavinene, vedome
alebo nevedome. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následku, stačí, že neoprávnený zásah bol spôsobilý

vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv osobnosti fyzickej osoby. Konanie žalovaných súd
považoval za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne spôsobilý privodiť jej ujmu osobnosti
človeka. Žalobkyňa tak ako každý človek má s poukazom na § 11 OZ právo na ochranu svojej osobnosti,
svojho súkromia, pričom právo na ochranu súkromia zahŕňa široký rozsah života človeka - právo na
ochranu intímneho života, citového života, priateľských vzťahov, rodinných vzťahov a podobne, do
ktorého jej žalované zasiahli svojim konaním.

3. Žalobkyňa sa podaným návrhom domáhala, aby sa jej žalované písomne ospravedlnili formou listu za
neoprávnené zásahy do jej občianskej cti a dôstojnosti nepravdivým obvinením a rozširovaním lživých
informácií o údajnej nevere. V tejto časti súd návrh žalobkyne považoval za dôvodný a vyhovel mu
v plnom rozsahu, pretože v konaní bolo jednoznačne a bez pochybností preukázané, že žalované

sprostredkovali ďalej informáciu o tvrdenej nevere žalobkyne, že tá má nemanželský pomer s p. K..
Žalovaná 1) rade túto skutočnosť nijako nepoprela, potvrdila, že sa o tom dozvedela z rozhovoru s
p. K.. Rovnako túto skutočnosť nepoprela ani žalovaná 2/, ktorej to povedala jej matka - žalovaná
1) a ktorá to ďalej povedala svojmu otcovi - manželovi žalobkyne. Súd neskúmal pravdivosť tohto
tvrdenia, za tým účelom ani nevykonal niektoré z navrhovaných dôkazov. Pre posúdenie, či toto

tvrdenie mohlo spôsobiť zásah do osobnostných práv žalobkyne nie je podstatné, či bolo pravdivé alebo
nepravdivé. Pravdivé aj nepravdivé tvrdenie môže spôsobiť zásah do osobnostných práv fyzickej osoby.
Toto tvrdenie spôsobilo narušenie manželského a rodinného života žalobkyne tak, ako to vyplýva z
výpovede žalobkyne, jej manžela, čestného prehlásenia ich syna, ale aj svedkyne A. L. M.. V rámci
rodiny bola znížená vážnosť a dôstojnosť žalobkyne, existovali u nej, ale aj u jej manžela pochybnosti

o pravdivosti slov žalovaných, z toho dôvodu sa objavovali v rodine žalobkyne hádky a nervozita,
čo do určitej miery malo za následok aj opustenie spoločnej domácnosti jej synom a ochladenie
vzťahu žalobkyne s jej manželom. Na druhej strane súd teda mal vykonanými dôkazmi - výpoveďami
svedkov a žalobkyne preukázané, že bola znížená dôstojnosť žalobkyne v značnej miere resp. jej
vážnosť v spoločnosti. Svedok F. B. st. uviedol, že o údajnej nevere nikto nerozprával ani v dedine,

v práci kolegov nemal, do spoločnosti nechodil. Ani z výpovede svedkyne L. M. nevyplýva existencia
zníženia vážnosti žalobkyne v spoločnosti. Svedkyňa naopak potvrdila, že ich priateľské vzťahy ostali
zachované, nemalo to žiaden vplyv na ich spoločenský život. Naďalej sa stretávajú rovnako tak s
ďalšou rodinou D., ktorí o tejto skutočnosti vedia. K naštrbeniu vzťahov došlo podľa nej len vo vzťahu
k manželovi žalobkyne, ktorému vyčíta stále pochybnosti o nevere svojej manželky. Súd teda mal

preukázané, že zo strany žalovaných došlo k takému porušeniu osobnostných práv žalobkyne, ktoré
by odôvodňovalo priznanie práva na náhradu aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ je samostatný právny prostriedok ochrany
fyzickej osoby výnimočného charakteru v tom zmysle, že jeho použitie prichádza do úvahy len v tých
kvalifikovaných prípadoch, keď - objektívne posudzované - došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby

alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere, čo žalobkyňa preukázala. Zadosťučinenie v peniazoch
môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca,
najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. To
je jediná podmienka priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podmienkou priznania náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu

- existencia závažnej ujmy. Závažnosť ujmy treba posudzovať aj vzhľadom na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, ktoré vznikli. Pritom
však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba. Predpokladom úspešného uplatnenia
práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol objektívne

spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Všetky náležitosti musia byť súčasne
splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany
podľa § 11 OZ a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Žalobkyňa, ktorá je v rámci
tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia, je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorejbolo zasiahnuté. Žalované, ktoré sú nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov, alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je
vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania, neoprávnene zasahujúceho

do chránených osobnostných práv. V súdnom konaní musí takýto zásah osoby, ktorá neoprávnený
zásahspôsobila,preukázaťžalobcatvrdiaciexistenciutakéhotozásahu.Vprejednávanejvecižalobkyňa
tvrdila existenciu zásahu žalovaných do jej práva na dôstojnosť, česť, dobré meno ako aj vážnosť
žalobkyne. Titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňa požadovala od žalovaných zaplatenie sumy
1.000 Eur. Súd v súlade s právnym názorom vysloveným odvolacím súdom opätovne posúdil splnenie

podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd mal za to, že konanie žalovaných
spôsobilo u žalobkyne zníženie je dôstojnosti, bolo zásahom do jej ľudskej dôstojnosti najmä v rodinnom
prostredí - hádky s manželom, odsťahovanie syna, teda intímnej sféry súkromného života žalobkyne a
teda došlo k podstatnému zníženiu jej dôstojnosti. Vychádzajúc z demonštratívneho výpočtu dôvodov
odôvodňujúcich priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ a posúdenia zásahu
žalovaných do práv žalobkyne ako zásahu, ktorý podstatne znížil dôstojnosť žalobkyne, súd rozhodol, že

písomné ospravedlnenie žalovaných nie je postačujúce a žalované svojim konaním spôsobili žalobkyni
tak závažnú ujmu, ktorá odôvodňuje aj priznanie náhrady v peniazoch. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisí od voľnej úvahy súdu,
ktorý musí vychádzať z jednotlivých okolností, ako aj z celkovej povahy konkrétneho prípadu. Súd

sa v tomto prípade stotožnil s návrhom žalobkyne na priznanie náhrady v sume 1.000 Eur, ktorú
považuje aj vzhľadom na okolnosti prípadu spočívajúce jednak v samotnom konaní žalovaných, ktorí
už upustili od svojho konania, žalovaná 1) sa aj písomne ospravedlnila a jednak v spôsobenom
následku na strane žalobkyne - zásah do intímnej sféry súkromného života za dôvodné a dostatočné.
Žalobkyňa nepreukázala vyššiu závažnosť spôsobenej ujmy na svojom zdravotnom stave predloženou

prepúšťacou správou. Z predmetnej prepúšťacej správy súd nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi
konaním žalovaných a zdravotnými ťažkosťami žalobkyne. Aj z toho dôvodu súd považuje žiadanú
náhradu v sume 1.000 Eur za primeranú a dostatočnú.

4. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, keď osobitným spôsobom súčasne skúmal

tiež naplnenie podmienok postupu podľa § 257 CSP so záverom, že postup podľa tohto zákonného
ustanovenia nebol naplnený.

5. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná 1) z odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. V prvom rade mala za to, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné,

a to pre nedostatok jeho odôvodnenia. Okrem toho súd si nesprávne vyložil skutkové a právne
okolnosti v danej veci a rozhodol nesprávne a napokon súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností. Mala za to, že je nesprávny skutkový záver súdu o tom, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že bola znížená dôstojnosť žalobkyne v značnej miere.
Mala za to, že zníženie dôstojnosti žalobkyne bolo nižšej intenzity, zasahovalo len do rodinného života

žalobkyne, a to len na určité obdobie v čase podania žaloby, súčasne nezanechalo žiadne trvalé
následky, pretože žalobkyňa si žije šťastný rodinný život s manželom a synom. Okrem toho vážnosť
žalobkyne v spoločnosti znížená nebola, o údajnej nevere nikto nerozprával, a to ani v spoločenskom
a ani pracovnom živote žalobkyne. Vykonanými dôkazmi nebolo preukázané zníženie dôstojnosti
žalobkyne v značnej miere a morálna satisfakcia už uložená žalovaným je postačujúca. Nepovažovala

za preukázané, že zo strany žalovaných došlo k takému porušeniu osobnostných práv žalobkyne,
ktoré by odôvodňovalo priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobkyňa ohľadne
predmetného návrhu bola pasívna a nepreukázala, že zásah do jej osobnostných práv dosahoval
vyššiu intenzitu a že by odôvodňoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Jediným dôkazom žalobkyne bola prepúšťacia správa, ktorá nesúvisela s prejednávanou vecou, pretože

kardiologické zdravotné problémy žalobkyne pravdepodobne súvisia s jej vekom a životným štýlom
a takýto dôkaz nemožno spájať s konaním žalovaných. Napriek tomu, že žalobkyňa v konaní neuniesla
dôkazné bremeno, súd sa stotožnil s jej návrhom a priznal jej požadovanú náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v plne uplatnenej sume. Súd výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nevysvetlil
dostatočne a súd sa nedostatočne venoval podmienkam priznania peňažnej náhrady. Súd síce uvádza,

že žalovaná v 1. rade upustila od svojho konania a písomne sa ospravedlnila, tieto skutočnosti ale
v konečnom dôsledku nijako nezohľadnil vo svojom rozhodnutí. Výška priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy je neadekvátna, predstavuje svojvôľu súdu, neodzrkadľuje povahu sporu, ani okolnosti veci
a nevychádza ani z vykonaného dokazovania. V konaní žalobkyňa bola nečinná a súčasne ani nebolozabezpečené odborné vyjadrenie alebo príslušný posudok, ktorý by objektívne vyhodnotil a podal
objektívne závery o závažnosti vzniknutej ujmy u žalobkyne. Súd nesprávne vyhodnotil spôsobený
následok v živote žalobkyne, keďže žalobkyňa sa nerozviedla, spoločne žije s manželom a so synom

a nič nenasvedčuje tomu, že by bol zásah do jej súkromného života a intímnej sféry závažný. Ako
odvolateľka predložila v odvolacom konaní fotodokumentáciu zverejnenú žalobkyňou na sociálnych
sieťach zadokumentovanú v lete 2023, na základe ktorej je evidentné, že rodinné vzťahy žalobkyne nie
sú narušené a nič nenasvedčuje rozvratu rodiny, pretože žalobkyňa spolu s manželom a synom sa bavia
a užívajú si v kruhu známych, varia guľáš, hodujú a nevidno žiadny náznak narušených vzťahov. Okrem

tohosúdneprihliadolnapostojasprávanieodvolateľkyvkonaní,ktorádávnoupustilaodsvojhokonania,
nemala v úmysle zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, už v priebehu konania prejavila ľútosť nad
svojim konaním a žalobkyni sa ústne a napokon aj písomne ospravedlnila. V prejednávanej veci sa jedná
výlučne o subjektívne vnímanie žalobkyne, ktoré objektívne nie je preukázané. Okrem toho osobitným
spôsobom namietala tiež výrok o náhrade trov majúc za to, že súd nesprávne vyhodnotil podmienky pre
aplikáciu § 257 CSP, pretože mala zato, že boli osvedčené predpoklady pre použitie tohto zákonného

ustanovenia.Akodôvodnaaplikáciu§257CSPpovažovalazohľadniťosobnéamajetkovépomerynajej
strane,aleajjejpostojasprávanievkonaní.Uviedla,žejedôchodkyňazaťaženádlhmiaexekúciami,trpí
ťažkými depresiami, opakovane bola hospitalizovaná na psychiatrii a pravidelne užíva lieky. Priznanie
náhrady trov konania podľa zásady úspechu by predstavovalo voči nej neprimeranú tvrdosť, a môžu
prevýšiť aj uplatnenú peňažnú satisfakciu. Mala za to, že súd nesprávne posúdil jej majetkovú situáciu.

Má množstvo výdavkov súvisiacich so živobytím: náklady na bývanie 100 eur, elektrina 21,19 eur, plyn
5,39 eur, odpad 35 eur, televízia Antik 11 eur, mobil 10 eur. Za zriadenie pripojenia a aktiváciu služby
k televízii uhradila sumu 69 eur. Okrem dlhu voči EOS KSI Slovensko spláca dlh pre Intrum Slovakia
s.r.o.Užívaliekynapodporuzdraviaamesačneuhrádzazanákupliekovcca80eur.Akoosobavyššieho
veku a starobná dôchodkyňa si šetrí na pohreb 30 eur mesačne, má zhoršený zrak a za nové okuliare

zaplatila 107,30 eur. V priebehu roku 2023 bola nútená zakúpiť novú práčku v sume 279 eur, sporák
v sume 179 eur a televíziu v sume 239 eur a rýchlovarnú kanvicu v sume 18,99 eur. Okrem toho je
potrebné prihliadnuť aj na jej postoj v konaní, jej ospravedlnenie žalobkyni, keď jej zámerom nebolo
škodiť žalobkyni, oľutovala čo sa stalo. Zo všetkých uvedených dôvodov mala za to, že existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania. Z uvedených dôvodov navrhla vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alternatívne zmeniť rozsudok tak, že žalobkyni
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch neprizná a žiadnej zo strán sporu neprizná právo na
náhradu trov konania.

6. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote tiež žalovaná 2) z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1

písm. f), h) a e) CSP, ktorý navrhla zmeniť tak, že odvolací súd predmetný nárok žalobkyne zamietne
a žalobkyni neprizná voči žalovanej 2) náhradu trov konania alternatívne vec zruší a vec vráti súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla, že je dcérou otca manžela žalobkyne,
ktorému telefonovala to, čo sa skutočne dozvedela od svojej matky, žalovanej v 1. rade. Svojmu
otcovi v dobrej viere ako dcéra oznámila iba to, čo sa dozvedela a v konaní to aj bolo preukázané.

Okresný prokurátor vo veci trestného oznámenia správne vyhodnotil tiež, že je vylúčené, aby vedela
o nepravdivosti informácie, ktorú jej matka podala o údajnej nevere žalobkyne. K tomu, že K. skutočne
sa chválil o pomere so žalobkyňou žalovaný v 1. rade, bol navrhnutý súdu na vypočutie ako svedok J.
E., ktorého súd nepovažoval za potrebné vypočuť, lebo žalovaná 1) túto informáciu potvrdila. Súd tiež
nevypočúval ani svedka K.. Samotná žaloba je voči nej nespravodlivá a nezákonná. Priznanie finančnej

satisfakcie má výnimočný charakter a nie je preukázaná ani príčinná súvislosť s daným jej konaním.
Okrem toho vo vzťahu k výroku o trovách konania odkázala na § 257 CSP, ktorý súd podľa jej názoru
nesprávne a nezákonne vyhodnotil na jej strane. Mala za to, že je preukázané z dôkazov, potvrdení od
Úradu práce a sociálnych vecí Rožňava, že do 31.7.2023 spätne 3 roky bola na materskej dovolenke
s maloletým synom a poberala do tohto dátumu rodičovský príspevok vo výške 270 eur a poberala

prídavky na dve deti – I. a II./2023 v sume 120 eur, od III./2023 na jedno dieťa v sume 60 eur, keďže
staršie bolo zverené otcovi, hoci naďalej má vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k obom deťom. Podľa
rozsudku OS Rožňava 12P/211/2022 bola zaviazaná platiť na dcéru, ktorá chodí do 3. ročníka gymnázia
výživné mesačne 31 eur. Vzhľadom na jej zlé sociálne, majetkové pomery, jej bol poskytnutý právny
zástupca prostredníctvom Centa právnej pomoci. Uviedla, že tiež pripája ospravedlnenie žalobkyni, keď

nedopatrením bola presvedčená o tom, že ho má zaslať až po právoplatnosti celej právnej veci.

7. K odvolaniam žalobkyňa uviedla, že sa s napadnutým rozhodnutím súdu v celom rozsahu stotožňuje,
keď súd sa riadil v rámci svojho rozhodnutia právnym názorom vyjadreným v zrušujúcom uzneseníKrajského súdu v Košiciach č.k. 5Co/79/2022-286 zo dňa 12.4.2023. Mala za to, že riadne preukázala,
že zásah do jej osobnostných práv zo strany žalovaných bol takej intenzity a povahy a takého tvrdenia,
že v jeho dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti jej ako osoby a podstatné je, že išlo o zásah, ktorý pri

objektívnom vnímaní podstatne znížil jej dôstojnosť. Žalované vo svojich odvolaniach a ani v konaní
pred súdom neuviedli a ani nepreukázali skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci.
Preto navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

8. Žalovaná 1) v odvolacej replike zotrvala na podanom odvolaní so záverom, že žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno na preukázanie predmetného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na
základe čoho jej finančná náhrada neprináleží.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania oboch žalovaných ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a §

380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej
1) je čiastočne dôvodné v rozsahu výroku o trovách konania a odvolanie žalovanej 2) nie je dôvodné.

10. Odvolateľky vo svojich odvolaniach uplatnili zhodne odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e),
f) a h) a žalovaná 1) navyše aj podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

11. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade

ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

12. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí právo na prístup k súdu, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach a
povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, právo vyjadriť sa
k dokazovaniu a k právnej stránke veci, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých

rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami súdom,
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia.
13. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,

ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,

ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
14. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
15. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciiprávana správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Výnimku tvorí odvolacím
súdom posúdená čiastočná opodstatnenosť odvolania žalovanej 1) proti rozsudku vo výroku o trovách
konania, pokiaľ išlo o uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

17. K odvolaniu žalovanej 1) odvolací súd uvádza nasledovné.

18. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že predmetom konania je náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch ako nárok, ktorý si žalobkyňa uplatnila v predmetnom konaní popri nároku o uloženie
povinnosti žalovaným ospravedlniť sa žalobkyni za neoprávnené zásahy do jej občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti listom v konkrétnom znení, o ktorom bolo medzičasom rozsudkom Okresného súdu Rožňava
zo dňa 3. septembra 2021 (č.k. 11C/33/2019) právoplatne rozhodnuté vyhovujúcim spôsobom. Niet
pritom pochybností, že oba predmetné nároky majú základ v skutkovej okolnosti, podľa ktorej obe

žalované šírili o žalobkyni informáciu, ktorej pravdivosť nemali preukázanú, o tom, že žalobkyňa mala
intímny pomer s v rozsudku označeným pánom. Už samotná skutočnosť, že súd rozhodol o nároku
žalobkyne o uloženie povinnosti žalovaným ospravedlniť sa žalobkyni za neoprávnené zásahy do jej
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti listom v konkrétnom znení tak, že v tejto časti nároku v celom rozsahu
vyhovel, odôvodňuje nespochybniteľný záver, že na strane žalobkyne vznikla ujma spôsobilá objektívne

vyvolať následky týkajúce sa osobnosti žalobkyne v súvislosti s označenou skutkovou okolnosťou,
pretože v opačnom prípade by súd nemal splnenú podmienku, že zásah bol objektívne spôsobilý porušiť
alebo ohroziť právo žalobkyne chránené ustanovením § 11 OZ na to, aby vyhovel nároku žalobkyne
o uloženie povinnosti žalovaným ospravedlniť sa žalobkyni.
19. Nedôvodnou je preto odvolacia námietka žalovanej 1) v časti, v ktorej odvolateľka mala za to, že

v danej konkrétnej veci nemožno hovoriť o objektívnom znížení dôstojnosti žalobkyne.

20. Odvolateľka v ďalšom rozvinula predmetnú odvolaciu námietku do tvrdenia, že žalobkyňa
nepreukázala, aby zásah do jej osobnostných práv dosahoval vyššiu intenzitu (tak závažnú ujmu)
odôvodňujúcu priznanie nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch.

21. Ani predmetnú odvolaciu námietku odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú.

22. Odvolací súd poukazuje na to, že nemajetková ujma je ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry
fyzickej osoby, a do jej postavenia v spoločnosti. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Nemajetková ujma sa prejavuje v ťažko
definovateľnej sfére vnímania ťažkostí, nepohodlia, stresu a iných nežiaducich účinkov spojených
so zásahom do základných ľudských hodnôt. Aj keď nemajetková ujma je škoda morálna, ideálna,
imateriálna, prináleží za ňu poškodenému peňažná (materiálna) satisfakcia.

23. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať vtedy, ak by sa
morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Dôvody priznania náhrady sú v tomto ustanovení uvedené
len demonštratívne. Zákon tu ustanovuje jedinú podmienku priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorá je splnená vtedy, keď sa nemateriálne zadosťučinenie nezdá postačujúce. Pokiaľ sa v

ďalšom texte tohto ustanovenia uvádzajú slová „najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť
fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti“, ide iba o príklad následku neoprávneného zásahu, v
ktorom je táto podmienka splnená. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j.
materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu - existencia
závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za

ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za
ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či
by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení
a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 137/2008).

24. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (porovnaj R 53/2010) difamačný následok nie je jediným
právne akceptovateľným prejavom závažnosti ujmy spôsobenej fyzickej osobe na chránenýchosobnostných právach. V tejto súvislosti je potrebné akcentovať, do ktorých čiastkových osobnostných
práv bolo neoprávneným zásahom zasiahnuté.

25. Ustanovenie § 11 OZ zaručuje každému človeku právo na ochranu viacerých zložiek osobnosti, ktoré
sú v citovanom ustanovení zoradené za sebou bez vytvorenia zreteľného vzťahu hierarchie medzi nimi
a potom je logické, že aj práva zaručené v § 13 OZ musia byť v rovnakej miere prístupné každému, do čej
osobnosti bolo zasiahnuté, a to bez ohľadu na to, do ktorej konkrétnej zložky bolo zasiahnuté. Pritom je
rovnako logické, že pri zásahu do niektorých zložiek vymedzených v § 11 už takpovediac z podstaty veci

nemôže nastať zníženie vážnosti spoločnosti a niekedy nenastane ani zníženie dôstojnosti. Takýmito
prípadmi môžu byť zásahy do súkromia. Podstatné je, že existujúca zákonná úprava tieto nároky
umožňuje priznať, a to práve na ten účel a v tých prípadoch, kedy došlo k zásahu do tých hodnôt, ktoré
sú ústavne chránené v článku 16 ods. 1 či článok 19 ods. 1 Ústavy, resp. chránené v článku 8 Dohovoru.
Ak všeobecné súdy pri výklade ust. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti zvolia výklad taký
úzky, že sa dostávajú do rozporu so samotným textom uvedených noriem Občianskeho zákonníka, ale

na základe takéhoto výkladu dospejú k záveru, že ochrana v podobe peňažnej satisfakcie v zmysle § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nemá poskytnúť za zásah do jednej so zákonom chránených hodnôt,
ktorá je súčasne chránená ústavne v podobe základného práva, treba ich postup považovať za rozporný
s článkom 152 ods. 4 Ústavy (viď nález Ústavného súdu SR II. ÚS 424/2012).

26. Ľudská dôstojnosť predstavuje najvyššiu hodnotu stojacu v základe celého slovenského
právneho poriadku. Tým sa ľudská dôstojnosť stáva objektívne ústavnou. Pod zorným uhlom
uvedeného je tak akýkoľvek zásah alebo zníženie ľudskej dôstojnosti skutočne nevyhnutné vnímať
ako zásah veľmi závažný, a teda aj ťažko reparovateľný, lebo ľudská dôstojnosť je hodnotou
horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami alebo spoločenskými normami, je

úplne nenahraditeľná iným statkom, tým menej je potom kvalifikovateľnou hodnotou alebo vyčísliteľnou
v peniazoch. Je nevyhnutné trvať na požiadavke, aby súdy vo svojej judikatúre rešpektovali určité
kritériá, ktoré by vždy brali do úvahy pri určení konkrétneho spôsobu alebo stanovenia výšky
primeraného zadosťučinenia. Základným a určujúcim hľadiskom pre stanovenie uvedených kritérií musí
byť hľadisko závažnosti a intenzity zásahu do práv patriacich do tzv. intímnej sféry súkromného života

jednotlivca dotýkajúci sa samotnej podstaty ľudskosti a ľudskej dôstojnosti, ktorý je nevyhnutné vnímať
ako zásah najcitlivejší a najzávažnejší. Je potrebné akýkoľvek zásah alebo zníženie ľudskej dôstojnosti
vnímať ako zásah veľmi závažný, a teda aj ťažko reparovateľný. Pretože ľudská dôstojnosť je hodnotou
horizontálne neporovnateľnou s ostatnými ústavnými hodnotami alebo spoločenskými normami, je úplne
nenahraditeľná iným statkom, a tým menej je potom hodnotou kvalifikovateľnou alebo vyčísliteľnou

v peniazoch (nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 1586/09, zdroj Judikatúra vo veciach nemajetkovej ujmy,
J. Vozár a spol., Wolters Kluwer 2015).

27. Aj v kontexte vyššie uvedeného odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil právny
záver, podľa ktorého: -výpočet dôvodov odôvodňujúcich priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

§ 13 ods. 2 OZ je iba demonštratívny, -predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je najmä
situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity alebo takého tvrdenia, že v jeho dôsledku
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka), keď je irelevantné, či k zníženiu dôstojnosti
došlo v spoločnosti alebo inde, podstatné je, že išlo o taký zásah, ktorý (pri objektívnom vnímaní)
podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby, - zásah do tzv. intímnej sféry súkromného života jednotlivca

je zásahom do samotnej podstaty ľudskosti a ľudskej dôstojnosti, ktorý je nevyhnutné vnímať ako zásah
veľmi závažný.

28. Konaním oboch žalovaných a to, že šírili o žalobkyni informáciu, ktorej pravdivosť nemali overenú
o tom, že žalobkyňa mala intímny pomer s v rozsudku označeným pánom, došlo nepochybne k zásahu

do súkromia žalobkyne, jej intímnej sféry a rodinného života, preto súd správne zhodnotil, že žalobkyňa
tak ako každý človek má s poukazom na § 11 OZ právo na ochranu svojej osobnosti, svojho súkromia,
ktoré zahŕňa široký rozsah života človeka- napr. právo na ochranu intímneho života, citového života,
rodinných vzťahov a pod., do ktorých bolo zasiahnuté konaním žalovaných.

29. Už samotný charakter čiastkových osobnostných práv žalobkyne, do ktorých bolo neoprávneným
zásahom zasiahnuté, odôvodňoval záver súdu o tom, že konaním oboch žalovaných (šírili o žalobkyni
informáciu, ktorej pravdivosť nemali overenú o tom, že žalobkyňa mala intímny pomer s v rozsudku
označeným pánom) došlo na strane žalobkyne k zásahu, ktorý podstatne znížil jej dôstojnosť, pretožezo strany žalovaných nepochybne išlo o zásah do tzv. intímnej sféry žalobkyne, ktorý je zásahom do
samotnej podstaty ľudskosti a ľudskej dôstojnosti, ktorý je nevyhnutné vždy vnímať (objektívne) ako
zásah veľmi závažný. Povaha ujmy na strane žalobkyne ako závažnej potom odôvodňovala následný

záver súdu o tom, že písomné ospravedlnenie žalovaných (ako forma materiálnej satisfakcie) nie je
postačujúce. Tým boli splnené zákonné podmienky na to, aby súd priznal žalobkyni (hoci aj popri už
uloženej povinnosti žalovaných ospravedlniť sa žalobkyni) náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

30. Odvolateľka ďalej nedôvodne namietala, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je

neadekvátna,predstavujesvojvôľusúduajevrozporesprincípomspravodlivosti,neodzrkadľujepovahu
sporu ani okolnosti veci a nevychádza ani z vykonaného dokazovania.

31. Pokiaľ ide o otázku výšky náhrady nemajetkovej ujmy, táto nachádza svoje vyjadrenie v § 13
ods. 3 OZ, podľa ktorého výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Základnými premisami v otázke

výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 OZ sú: (a) optimalizácia medzi základnými
funkciami primeraného zadosťučinenia a špecifiká každého jednotlivého prípadu vylučujú pevnú,
zákonom stanovenú štandardizáciu sadzieb či hraníc (či už minimálne alebo maximálne), exaktnú
metodiku výpočtu alebo existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na ktorých základe by sa výška
relutárnej náhrady priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť požadované (por. napr. N. I.: K

přiměřenému zadostučinění ve sporech o ochranu osobnosti. Bulletin advokacie č. 4/2003, str. 9), (b)
pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vo všeobecnosti vychádza z faktu, že stanovenie
výšky nároku na prisúdenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch možno zisťovať značne obtiažne,
a preto súd túto výšku určí podľa svojej úvahy, ktorá podlieha hodnoteniu, (c) určenie výšky náhrady je
tak vecou voľnej úvahy súdu, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom

stave ohľadom oboch zákonom predvídaných kritérií, t.j. 1/ ohľadom závažnosti vzniknutej ujmy a 2/
ohľadom okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

32. V prejednávanej veci súd vychádzal zo zistenia, že v konaní bolo jednoznačne a bez pochybností
preukázané, že žalované sprostredkovali ďalej informáciu o tvrdenej nevere žalobkyne, že tá má

nemanželský pomer s p. K., ďalej že, žalovaná 1) (ako bývalá manželka manžela žalobkyne) túto
skutočnosť nijako nepoprela, potvrdila, že sa o tom dozvedela z rozhovoru s p. K. a rovnako túto
skutočnosť nepoprela ani žalovaná 2), ktorej to povedala jej matka - žalovaná 1) s tým, že žalovaná to
ďalej povedala svojmu otcovi - manželovi žalobkyne. Súd skutkovo uzavrel, že toto tvrdenie spôsobilo
narušenie manželského a rodinného života žalobkyne tak, ako to vyplýva z výpovede žalobkyne,

jej manžela, čestného prehlásenia ich syna ale aj svedkyne A. L. M.. Súd zistil tiež skutkový stav,
podľa ktorého do získania informácie o intímnom vzťahu žalobkyňa s manželom žili šťastne tridsať
rokov. V rámci rodiny bola znížená vážnosť a dôstojnosť žalobkyne, existovali u nej ale aj u jej
manžela pochybnosti o pravdivosti slov žalovaných, z toho dôvodu sa objavovali v rodine žalobkyne
hádky a nervozita, čo do určitej miery malo za následok aj opustenie spoločnej domácnosti jej synom

a ochladenie vzťahu žalobkyne s jej manželom. Vzhľadom na zistené okolnosti daného prípadu
a závažnosť ujmy na strane žalobkyne, hoci aj za okolnosti, že žalované už upustili od svojho konania
a hoci aj za okolnosti, že žalovaná 1) sa písomne žalobkyni ospravedlnila, súd považoval požadovanú
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 1000 Eur za primeranú a dôvodnú.

33. Nemožno preto hovoriť o svojvôli súdu pri posúdení odôvodnenosti predmetného nároku čo do jeho
konkrétnej výšky, pretože súd vychádzal zo zistených okolností prípadu a zo zistenej ujmy, ktorá vznikla
na strane žalobkyne, ktoré zhodnotil v rámci svojej úvahy v otázke, či žalobkyňou požadovaná náhrada
nemajetkovej ujmy v uplatnenej výške 1000 Eur je primeranou, teda dôvodnou.

34. Pokiaľ odvolateľka namietala, že súd nesprávne vyhodnotil spôsobený následok v živote žalobkyne,
a že neprihliadol na postoj a správanie žalovanej 1), ktorá upustila od svojho konania a žalobkyni
sa ospravedlnila, táto námietka prezentuje nesúhlas odvolateľky s hodnotením dôkazov súdom prvej
inštancie.

35. Hodnotenie dôkazov je činnosťou súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi
obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Zákon teda vychádza zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, v dôsledku čoho skutkový záver sudcu vychádzajúci z vykonanýchdôkazov je vecou vnútorného postoja (presvedčenia) a myslenia konajúceho sudcu. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov však neznamená ľubovôľu hodnotiaceho, keďže z hľadiska dôležitosti sú pre
rozhodnutie významné len také dôkazy, ktoré vypovedajú o okolnostiach súvisiacich s prejednávanou

vecou. Pri hodnotení dôkazov súd hodnotí predovšetkým pravdivosť toho-ktorého dôkazu (porovnaj
napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/154/2007, 3Cdo 204/2009, 5Cdo/96/2019).

36. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,
ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania musí sudca už od začiatku
dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Podstatou zistenia skutkového stavu veci
je teda úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z
nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zákon
nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie

jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie
dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery
sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver
o tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 M Cdo 14/2011, 6M Cdo 21/2011 a ďalšie).

37. Ani v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne pochybenie. Prípadná okolnosť, že
žalobkyňa sa nerozviedla, že spoločne žije s manželom a so synom, predsa nevyvracia skutkové závery
súdu o tom, že konanie žalovaných (šírenie o žalobkyni nepravdivého údaja o jej údajnom intímnom
pomere s J. K.) spôsobilo narušenie manželského a rodinného života žalobkyne, v rámci rodiny bola

znížená vážnosť a dôstojnosť žalobkyne, existovali u nej ale aj u jej manžela pochybnosti o pravdivosti
slov žalovaných, z toho dôvodu sa objavovali v rodine žalobkyne hádky a nervozita, čo do určitej
miery malo za následok aj opustenie spoločnej domácnosti jej synom a ochladenie vzťahu žalobkyne
s jej manželom. Súd nekonštatoval trvalé narušenie manželského a rodinného života, jeho rozvrat,
ku ktorému ani nemuselo dôjsť, napr. v podobe rozvodu alebo rozchodu manželov. Zavádzajúcim je

tvrdenie odvolateľky, že súd neprihliadol na jej postoj a správanie spočívajúce v upustení od svojho
konania a v ospravedlnení sa žalobkyni, pretože súd prihliadol aj na tieto okolnosti, avšak so záverom,
že napriek týmto okolnostiam ostatné okolnosti daného prípadu a závažnosť ujmy na strane žalobkyne
odôvodňovali, aby súd požadovanú nemajetkovú ujmu vo výške 1.000 Eur považoval za primeranú
a dôvodnú.

38. Odvolací súd si k priznanej výške dovolí poznamenať, že na zaplatenie sumy 1.000 Eur boli
zaviazané obe žalované spoločne a nerozdielne, čo v konečnom dôsledku znamená, že v rámci
vzájomného usporiadania medzi žalovanými, každá zo žalovaných sa bude na tejto sume podieľať iba
v jednej polovici.

39. Odvolací súd ale vzhliadol čiastočnú opodstatnenosť odvolania žalovanej 1) v rozsahu namietaného
výroku o trovách konania.

40. Žalovaná 1) v tejto časti odvolania podstatu odvolania založila na právnom názore, že na jej strane

boli osvedčené predpoklady pre použitie § 257 CSP, ktoré vzhliadla v jej osobných a majetkových
pomeroch, ako aj v jej postoji a správaní v konaní.

41. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, pokiaľ išlo o jeho výrok o trovách konania, súd
rozhodovaním o náhrade trov vychádzal z úspechu žalobkyne v celom rozsahu aplikujúc pritom § 255

ods. 1 CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vyplýva, že súd osobitným spôsobom v súvislosti
s výrokom o náhrade trov konania skúmal podmienky pre aplikáciu § 257 a dospel k záveru, že jediným
dôvodom na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP sú osobné a majetkové pomery žalovaných. Vo vzťahu
k žalovanej 1) súd zistil, že táto je starobnou dôchodkyňou s príjmom 554,93 Eur mesačne, má tiež
dlh voči spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. vo výške 1.995,17 Eur; žalovaná 1) nepreukázala súdu

žiadne výdavky, ani to, či predmetnú pohľadávku voči spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. spláca a v
akej výške. K tvrdenému zlému zdravotnému stavu žalovanej 1). ktorá sa lieči na psychiatrii, trpí ťažkými
depresiami, užíva lieky uviedol, že príčinnú súvislosť medzi jej zdravotným stavom a vedením sporu
žalovaná nepreukázala a vychádzajúc aj z prepúšťacej správy vyplýva, že žalovaná 1) sa dlhoročne liečina psychiatrii a jej choroba má zrejme úzku súvislosť aj s požívaním alkoholu. Zhodnotiac uvedené súd,
súd nevzhliadol u žalovanej 1) dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov
konania a považoval za spravodlivé priznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni vychádzajúc

zo zásady úspechu v spore.

42. Z uvedeného vyplýva, že súd pri posúdení, či boli splnené podmienky pre prípadnú aplikáciu
§ 257 CSP predstavujúcu z hľadiska náhrady trov konania výnimku zo zásady úspechu v konaní,
prihliadal výlučne na osobné a majetkové pomery žalovanej 1), ktoré aj podľa názoru súdu samé o sebe

v prejednávanej veci nepredstavovali dôvod hodný osobitného zreteľa alebo takú výnimočnosť, aby
odôvodňovali, či už čiastočnú alebo úplnú aplikáciu § 257 CSP. Napriek uvedenému, ale odvolací
súd má za to, že na strane žalovanej 1) existujú konkrétne okolnosti, súdom prvej inštancie v otázke
možnej aplikácie § 257 CSP opomenuté, ktoré komplexným zhodnotením s osobnými a majetkovými
pomermi na jej strane odôvodňujú čiastočnú aplikáciu § 257 CSP. Súdna prax pri riešení tejto otázky
si totiž vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní

a pod. Aj v tu prejednávanej veci bolo potrebné zohľadniť, že žalovaná 1), hoci sa od začiatku konania
bránila proti podanej žalobu, ktorú ako nedôvodnú žiadala zamietnuť, v priebehu konania opakovane
vyjadrila úprimnú ľútosť vo vzťahu k svoju konaniu, žalobkyni sa písomne ospravedlnila tak, ako jej bolo
súdom uložené a napokon okolnosť, a to, že informáciu, ktorou neoprávnene došlo na strane žalobkyne
k zásahu do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, povedala "iba" svojej dcére. Označené okolnosti

v spojení s osobnými a majetkovými pomermi na strane žalovanej 1) potom odôvodňovali pristúpiť
k čiastočnej aplikácii § 257 CSP a priznať žalobkyni ako úspešnej strane sporu v konaní náhradu trov
konania v rozsahu 50%.

43. K odvolaniu žalovanej v 2. rade odvolací súd uvádza nasledovné.

44. Odvolateľka podstatu odvolania založila na tvrdení o tom, že samotná žaloba proti nej je nezákonná
a nespravodlivá majúc za to, že v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti, ktoré bol povinný súd
skúmať a citlivo vyhodnotiť a keď mala tiež za to, že nie je preukázaná ani príčinná súvislosť.

45. Odvolateľka v podstate namieta samotný základ nároku opomínajúc, že o ňom už bolo medzičasom
rozhodnuté. V predmetnej veci bolo relevantným, že predmetnou žalobou sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanej 1) a 2) uloženia povinnosti ospravedlniť sa žalobkyni za oprávnené zásahy do jej občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti formou listu v konkrétnom znení a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, o ktorej
bolo medzičasom právoplatne rozhodnuté vyhovujúcim výrokom v časti požadovaného ospravedlnenia.

Tým bol právoplatne vyriešený základ nároku žalobkyne, a to, že obe žalované neoprávnene zasiahli
do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobkyne, pokiaľ o nej šírili informáciu, ktorej pravdivosť nemali
preukázanú o tom, že žalobkyňa mala intímny pomer s p. J. K.. Okrem toho v súvislosti s právoplatne
posúdeným základom nároku ako opodstatneným, súd posúdil ako opodstatnený nárok žalobkyne
v časti primeraného zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia sa v konkrétnom znení konkrétnou formou

aspornýmzostalvýlučnenárokžalobkyne,ktorýmsadomáhalaprotiobomžalovanýmtiežnemajetkovej
ujmy v peniazoch. Z uvedeného potom jednoznačne vyplýva, že súd v konaní o nároku žalobkyne na
zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch bol viazaný tým, ako súd posúdil základ nároku, teda, že tento
je daný, čím sú dané aj všetky jeho zákonné predpoklady vrátane predpokladu príčinnej súvislosti medzi
konaním žalovaných (t.j. aj žalovanej 2/) a zásahom do chránených a oprávnených práv žalobkyne. Na

uvedenom nemenia nič ani odvolateľkou uvádzané okolnosti, podľa ktorých: žalovaná 2) svojmu otcovi
v dobrej viere ako dcéra oznámila iba to, čo sa dozvedela, čo jej oznámila jej matka (žalovaná 1/); jej
matka sa to dozvedela od J. K., keď v konaní bolo preukázané, že žalovaná 1) jej túto informáciu poskytla
v tom istom obsahu; okresný prokurátor vo veci trestného oznámenia správne vyhodnotil, že je vylúčené,
aby žalovaná 2) vedela o nepravdivosti informácie, ktorú jej podala jej matka o údajnej nevere žalobkyne;

pán K. sa skutočne chválil o pomere so žalobkyňou žalovanej 1), bol navrhnutý súdu vypočutie ako
svedka J. E., ktorého súd nepovažoval za potrebné vypočuť a tiež nevypočúval ani svedka K., pretože
týmito okolnosťami odvolateľka mienila spochybniť práve namietanú nezákonnosť a nespravodlivosť
samotnej žaloby a tvrdené nepreukázanie príčinnej súvislosti, teda samotný základ nároku.

46. Súd pri posúdení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy postupoval správne, ak vychádzal
z medzičasom v časti právoplatného rozsudku, pretože tým dodržal princíp právnej istoty ako
integrálnej súčasti práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatnéhosúdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu
spravodlivosti.

47. Žiadne iné dôvody spochybňujúce vecnú správnosť napadnutého výroku I. v podanom odvolaní
žalovanej 2) nemožno vyvodiť.

48. Odvolateľka odvolaním učinila tiež výrok o trovách konania, keď mala za to, že súd pri rozhodovaní
o trovách konania na jej strane mal vzhliadnuť dôvody hodné osobitného zreteľa, aké ma na mysli §

257 CSP, čo však neurobil. V tejto súvislosti zdôraznila, že predsa je preukázané z dôkazov – potvrdení
od Úradu práce a sociálnych vecí Rožňava, že do 31.7.2023 bola na materskej dovolenke s maloletým
synom Viktorom a do tohto dátumu poberala rodičovský príspevok 270 Eur, a že poberala na dve deti
prídavky v mesiaci január a február roku 2023 v sume 120 Eur a od marca 2023 prídavok na jedno
dieťa v sume 60 Eur, pretože staršie bolo zverené otcovi, ku ktorému jej bola súdom určená vyživovacia
povinnosť mesačne sumou 31 Eur k dcére. Okrem toho poukázala na to, že vzhľadom na jej zlé sociálne

a majetkové pomery jej bol poskytnutý právny zástupca prostredníctvom Centra právnej pomoci, čo si
vyžadovalo splnení všetkých daných podmienok.

49. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, pokiaľ išlo o jeho výrok o trovách konania, súd
rozhodovaním o náhrade trov aj vo vzťahu k žalovanej 2) vychádzal z úspechu žalobkyne v celom

rozsahu aplikujúc pritom § 255 ods. 1 CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vyplýva,
že súd osobitným spôsobom v súvislosti s výrokom o náhrade trov konania skúmal podmienky pre
aplikáciu § 257 CSP a dospel k záveru, že iným dôvodom na aplikáciu § 257 na strane žalovanej
2) boli osobné a majetkové pomery na jej strane, ktoré, ale súd nevyhodnotil ako také výnimočné
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni. K okolnosti,

že žalovanej 2) bola priznaná bezplatná právna pomoc v spore súd akcentoval, že ani priznanie
nároku na bezplatnú právnu pomoc nepredstavuje samo o sebe skutočnosť, pre ktorú súd protistrane
nepriznaná náhradu trov konania a v tejto súvislosti odkázal na vyslovený Ústavným súdom Slovenskej
republiky názor v uznesení sp.zn. I.ÚS 118/2017. Súd v ďalšom konštatoval, že žalovaná 2) súdu
netvrdila ani nepreukázala také výnimočné skutočnosti, ktoré by voči nej odôvodňovali nepriznanie

nároku na náhradu trov konania žalobkyni, a pričom súd sám na jej strane nevzhliadol dôvody hodné
osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov konania. Preto považoval za spravodlivé
priznanie nároku na náhradu trov konania žalobkyni vychádzajúc z jej úspechu v spore.

50. Z podaného odvolania v časti výroku o náhrade trov konania ako závislého výroku je teda zrejmé,

že odvolateľka v podanom odvolaní v tejto časti nenamietala, že by sa súd prípadnou aplikáciou § 257
CSP nezaoberal vôbec, ale namietala spôsob, akým súd prípadnú aplikáciu § 257 CSP vyhodnotil.
Odvolateľka ani v podanom odvolaní neodôvodňovala potrebu aplikácie § 257 CSP z iných dôvodov, než
na ktorých požadovala aplikáciu § 257 CSP už v priebehu súdneho konania, a ktorými sa súd súčasne
aj zaoberal. Je potrebné prisvedčiť názoru súdu o tom, že okolnosť priznania nároku na bezplatnú

právnu pomoc nepredstavuje samo o sebe skutočnosť, pre ktorú súd protistrane, ktorá bola úspešná
v spore, neprizná náhradu trov konania. Pri uvedenom názore súd prvej inštancie tiež správne poukázal
na Ústavným súdom SR vyslovený záver v uznesení sp.zn. I.ÚS 118/2017, v zmysle ktorého: Iba
zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľke bol Centrom právnej pomoci priznaný nárok na bezplatnú
právnu pomoc, nie je možné vyvodiť, že jej osobné a majetkové pomery odôvodňujú priznanie náhrady

trov konania úspešnému účastníkovi z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Uvádzaná okolnosť
odvolateľky, a to, že jej v konaní vzhľadom na zlé sociálne a majetkové pomery bol poskytnutý právny
zástupca prostredníctvom Centra právnej pomoci, potom nemôže byť okolnosťou pre prípadnú aplikáciu
§ 257 CSP, pretože takáto okolnosť sama o sebe nespadá pod dôvod hodný osobitného zreteľa
a výnimočnosť prípadu odôvodňujúcu v § 257 CSP. K samotnej tvrdenej okolnosti, že do 31.7.2023

poberala rodičovský príspevok 270 Eur, keďže bola s maloletým synom O. J. na materskej dovolenke
a okrem toho prídavky na dve deti v sume 120 Eur v mesiacoch január a február 2023 a od marca 2023
prídavky na jedno dieťa v sume 60 Eur, keďže vo vzťahu k staršiemu dieťaťu jej súdom bola určená
vyživovacia povinnosť vo výške 31 Eur, odvolací súd uvádza, že týmito okolnosťami odvolateľka mienila
preukázať svoje zlé sociálne a majetkové pomery. Odvolací súd ale uvádza, že ust. § 257 CSP neslúži

na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (nález Ústavného súdu ČR
I.ÚS 2862/07). Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo, že majetková
a zárobková situácia strany, z ktorého v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Ustanovenie
má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti prestrany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Aj keď žalovaná 2) poukázala
na to, že do 31.7.2023 bola na materskej dovolenke a do toho istého dátumu poberala iba rodičovský
príspevok a ďalej tiež v mesiaci január a február a od marca 2023 prídavky na dieťa (od marca 2023 na

jedno dieťa vo výške 60 Eur), a že má stále vo vzťahu k dvom deťom vyživovaciu povinnosť, uvedené
nepostačuje pre vyvodenie záveru o jej zlých sociálnych a majetkových pomerov, pokiaľ sa odvolateľka
opomenula zmieniť o akejkoľvek jej príjmovej situácii aj za nasledujúce obdobie, resp. o majetkových
pomeroch ako takých, pretože v opačnom prípade doteraz ňou tvrdené , hoci aj preukázané nemá
výpovednú hodnotu o jej celkovej majetkovej alebo sociálnej situácii. Odvolací súd ďalej uvádza, že

sám nevzhliadol iné okolnosti, napr. pokiaľ ide o jej postoj v konaní alebo jej správanie (napr. ľútosť
a pod.) tak, ako tieto boli vzhliadnuté na strane žalovanej 1). Naopak, žalovaná 2) neprejavila žiadnu
ľútosť nad svojim konaním, keď aj zo samotného obsahu podaného odvolania je zrejmé, že žalovaná
2) do dnešného dňa "nepochopila", že základ nároku je už právoplatne vyriešený (dokonca aj priznaný
nárok o povinnosti žalovaných sa ospravedlniť žalobkyni), o čom svedčí aj znenie v jej odvolaní, a to, že
samotná žaloba je voči nej nespravodlivá, nezákonná. Uvedené presne vystihuje aj ňou zdôrazňujúcu

okolnosť, že svojmu otcovi oznámila v dobrej viere iba to, čo sa dozvedela. Napokon takouto okolnosťou
nie je ani v odvolaní len tak mimochodom uvedené, že pripája aj ospravedlnenie, ktoré žalobkyni
zasiela. Práve načasovanie a spôsob, akým sa žalovaná 2) ospravedlnila žalobkyni, vedie odvolací
súd k presvedčeniu, že v tejto časti oznámené ospravedlnenie je iba účelové pre potreby podaného
odvolania žalovanej 2) v časti výroku o trovách konania. Komplexným zhodnotením uvedeného odvolací

súd preto nevzhliadol nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti trov konania, pokiaľ súd
nezistil zákonné predpoklady pre aplikáciu § 257 CSP vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 2).

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu vecne správne, preto ho odvolací
súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, okrem výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou

a žalovanou 1), ohľadne ktorého neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
Odvolací súd preto v súlade s § 388 CSP zmenil výrok o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou
a žalovanou 1) tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej 1) náhradu trov konania v rozsahu 50%.

52. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 1) rozhodol odvolací súd

v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Žalovaná bola neúspešná čo do výroku
I. napadnutého rozsudku a úspešná čo do výroku II. napadnutého rozsudku (v plnom rozsahu, pretože
napriek tomu, že odvolací súd uznal opodstatnenosť čiastočnej aplikácie § 257 CSP, rozhodnutie podľa
§ 257 CSP záviselo od úvahy odvolacieho súdu), tomuto zodpovedal úspech a neúspech žalobkyne
v odvolacom konaní. Preto odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán (vo vzťahu medzi žalobkyňou

a žalovanou 1/) nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

53. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou 2) rozhodol odvolací
súd v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná 2) nebola v odvolacom
konaní úspešná, súčasne k možnej aplikácii § 257 CSP vo vzťahu k žalovanej 2) platí aj vo vzťahu

k odvolaciemu konaniu už doteraz uvedené, preto odvolací súd žalobkyni proti žalovanej 2) priznal
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

54. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).