Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 11, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/71/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3821010184
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Valášek

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3821010184.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Valáška

a sudcov JUDr. Lucie Horvátovej a JUDr. Michala Antalu, v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar.
XX.XX.XXXX v C., okres D., trvale bytom D.,
E. F. G. XXX/X, t. č. na slobode, pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písm.
a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.
júna 2024 pod sp. zn. 1T/32/2021, na verejnom zasadnutí konanom dňa 11. marca 2025 v Trenčíne,
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 odsek 1 písm. b), písm. d) Tr. poriadku s a napadnutý rozsudok okresného súdu z r

u š u j e v celom rozsahu.

II. Na podklade § 322 odsek 3 Tr. poriadku

súd podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku o s l o b o d z u j e obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v
C., okres D., trvale bytom D., E. F.
G. XXX/X, pre skutok uvedený v obžalobe prokurátora Okresnej prokuratúry Prievidza pod

sp. zn. 2Pv 414/20/3307 zo dňa 27. apríla 2021, právne kvalifikovaný ako prečin útoku na verejného
činiteľa podľa § 323 odsek 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

po tom, čo hliadka Obvodného oddelenia PZ SR Prievidza v zložení veliteľ ppráp. H. B. a člen hliadky
práp. I. G. bola dňa 02. októbra 2020 vyslaná stálou službou Obvodného oddelenia PZ SR Prievidza
na preverenie oznámenia do pobočky D. C. na Kláštornej ulici v Prievidzi, kde sa mala nachádzať
osoba, ktorá si po opakovaných upozorneniach od pracovníčok D. C. odmietala nasadiť v priestoroch
banky ochranu dýchacích ciest a po tom, čo po príchode hliadky PZ na miesto preverenia obžalovaný

hliadke uviedol, že ochranu dýchacích ciest si odmieta nasadiť, lebo mu to žiadny zákon a ani ústava
neprikazuje, vyhlásila zástupkyňa riaditeľa pobočky predmetnej banky bezpečnostnú prestávku v čase
okolo 12:00 hodiny, ktorá mala trvať do 13:00 hodiny, pričom vyzvala osoby nachádzajúce sa v
pobočke, aby na čas prestávky opustili priestory pobočky, čo obžalovaný odmietol rešpektovať, rovnako
obžalovaný neuposlúchol ani rovnakú výzvu na opustenie pobočky zo strany hliadky PZ, preto bol na
základe týchto skutočností, po náležitom poučení predmetnou hliadkou PZ predvádzaný na Obvodné
oddelenie PZ SR Prievidza za účelom podania vysvetlenia ako podozrivý z priestupku proti verejnému

poriadku podľa § 47 ods. 1 písm. a) Zákona číslo 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov, pričom z priestorov pobočky banky musel byť vyvedený členmi tejto hliadky za použitia
donucovacích prostriedkov, a to hmatov a podľa § 51 ods. 1 písm. c) Zákona číslo 171/1993 Z. z.
o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, nakoľko kládol aktívny odpor, a to hlavne počas
predvádzania - nastupovania do služobného policajného vozidla nachádzajúceho sa pred Obchodným
domom PRIOR, kedy pri nastupovaní začal kopať do zariadenia vozidla a následne udrel päsťou pravej
ruky do tváre službukonajúceho policajta - poškodeného ppráp. H. B., čím mu spôsobil drobné zranenia

- odreninu kože v oblasti pravej polovice tváre, ktoré zranenia si nevyžiadalo liečenie a ani sťaženie
obvyklého spôsobu života,pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. júna 2024 pod sp. zn. 1T/32/2021 bol A. B., nar.
XX.XX.XXXX (ďalej len „obžalovaný“) uznaný za vinného na podklade podanej obžaloby prokurátora
Okresnej prokuratúry Prievidza podľa § 234 odsek 1
Tr. poriadku zo dňa 27. apríla 2021 pod sp. zn. 2Pv 414/20/3307, doručenej okresnému súdu dňa 28.
apríla 2021, zo spáchania prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1
písm. a) Tr. zákona č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 214/2019 Z. z. na tom skutkovom základe, že

po tom, čo hliadka Obvodného oddelenia PZ SR Prievidza v zložení veliteľ ppráp. H. B. a člen hliadky
práp. I. G. bola dňa 02. októbra 2020 vyslaná stálou službou Obvodného oddelenia PZ SR Prievidza
na preverenie oznámenia do pobočky D. C. na Kláštornej ulici v Prievidzi, kde sa mala nachádzať
osoba, ktorá si po opakovaných upozorneniach od pracovníčok D. C. odmietala nasadiť v priestoroch

banky ochranu dýchacích ciest a po tom, čo po príchode hliadky PZ na miesto preverenia obžalovaný
hliadke uviedol, že ochranu dýchacích ciest si odmieta nasadiť, lebo mu to žiadny zákon a ani ústava
neprikazuje, vyhlásila zástupkyňa riaditeľa pobočky predmetnej banky bezpečnostnú prestávku v čase
okolo 12:00 hodiny, ktorá mala trvať do 13:00 hodiny, pričom vyzvala osoby nachádzajúce sa v
pobočke, aby na čas prestávky opustili priestory pobočky, čo obžalovaný odmietol rešpektovať, rovnako

obžalovaný neuposlúchol ani rovnakú výzvu na opustenie pobočky zo strany hliadky PZ, preto bol na
základe týchto skutočností, po náležitom poučení predmetnou hliadkou PZ predvádzaný na Obvodné
oddelenie PZ SR Prievidza za účelom podania vysvetlenia ako podozrivý z priestupku proti verejnému
poriadku podľa § 47 ods.1 písm. a) Zákona číslo 372/1990 Zb. O priestupkoch v znení neskorších
predpisov, pričom z priestorov pobočky banky musel byť vyvedený členmi tejto hliadky za použitia

donucovacích prostriedkov a to hmatov a chvatov podľa § 51 ods.1 písm. c) Zákona číslo 171/1993
Z.z. O Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, nakoľko kládol aktívny odpor a to hlavne počas
predvádzania - nastupovania do služobného policajného vozidla nachádzajúceho sa pred Obchodným
domom PRIOR, kedy pri nastupovaní začal kopať do zariadenia vozidla a následne udrel päsťou pravej
ruky do tváre službukonajúceho policajta

- poškodeného ppráp. H. B., čím mu spôsobil drobné zranenia - odreninu kože
v oblasti pravej polovice tváre, ktoré zranenia si nevyžiadalo liečenie a ani sťaženie obvyklého spôsobu
života.

Za tento trestný čin bol obžalovaný odsúdený nasledovne :

Podľa § 323 ods.1 Trestného zákona, § 38 ods.2 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní
1 (jeden) rok.

Podľa § 49 ods.1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods.1 Trestného zákona sa výkon uloženého trestu

podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

Citovaný rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, pretože ho ihneď po jeho vyhlásení na
hlavnom pojednávaní (na ktorom bol osobne prítomný obžalovaný a aj jeho obhajca i intervenujúci a
dozorový prokurátor), napadol odvolaním v celom rozsahu, t. j. proti všetkým jeho výrokom obžalovaný.

Svoje odvolanie obžalovaný prostredníctvom zvoleného obhajcu odôvodnil písomne podaním zo dňa
22. júla 2024 v ktorom doslovne uviedol, že :

„Dňa 2.10.2020 môj klient obžalovaný A. B. navštívil pobočku D. C. na Kláštornej ulici v Prievidzi za
účelom vyzdvihnutia si peňazí, ktoré mu boli doručené.

Do pobočky D. C. prišiel asi o 10.30 hod. a pred ním čakali na vybavenie traja zákazníci. Pracovníčka
banky povedala môjmu klientovi, že ho neobslúži, lebo majú od 12.00 do 13.00 hod. obedovú prestávku.
Kladiem si otázku, či za jeden a pol hodiny nedokážu vybaviť štyroch ľudí.

Nakoľko nemal dýchacie cesty prekryté rúškom, nebol obslúžený pracovníčkou D.. C.. Keď sa domáhal

vyplatenia uvedených peňazí, pracovníčka D. C. privolala mestskú políciu, ktorá ho z objektu vyviedla .I napriek tomu sa opätovne môj klient tam vrátil a žiadal, aby mu peniaze boli vyplatené. Následne na
to pracovníčka zavolala štátnu políciu, ktorá ho vyviedla. Možno povedať, že vyvedenie z uvedeného
objektu bolo protiprávne, pretože sa správal slušne, nerobil žiadne problémy nikomu a domáhal sa

vyplatenia len svojich peňazí než ako je v rozsudku uvedené, že nevyviedli ho z toho dôvodu, že nemal
rúško, ale pre jeho správanie. Sami policajti ako svedkovia uviedli, že voči podozrivému z priestupku
použili hmaty a chmaty a takto vyviedli človeka, ktorý chodí po barle a je invalid. Následne, aby bol
urobený ešte väčší cirkus na námestí, pretože ho viedli na parkovisku k autu, privolali ešte aj pomoc
a prišla ďalšia hliadka s dvomi osobami. Myslím si, že na nevládneho človeka chodiaceho na barle sú

štyria ľudia priveľa. Pri nakladaní do vozidla, do ktorého môj klient nechcel ísť, lebo v objekte budovy
policajti spísali s ním zápisnicu, kde im vysvetlil všetky podrobnosti dôvodov, za akým účelom prišiel
do D. C. a prečo nemá prekryté dýchacie cesty, bol nakladaný do vozidla z jednej strany bol ťahaný, z
druhej strany sa mu snažili strčiť nohy do vozidla. Keďže sa bránil, udreli ho do oblasti genitálií a tým
mu spôsobili veľkú bolesť. Vtedy môj klient zareagoval tak, že mu vyletela ruka , ktorá zasiahla policajta.
Tento policajt hneď išiel k lekárovi, no však lekár mu nezistil žiadne zranenie a ďalej pokračoval v práci.

Následne na to bol môj klient obž. A. B. zadržaný a daný do cely predbežného zadržania i napriek tomu,
že nikomu nič neurobil, nevyhrážal sa a nebol agresívny.

Prokurátor podal návrh na väzbu, o ktorej rozhodoval Okresný súd Prievidza, no však celé pojednávanie
o väzbe sa viedlo ohľadne rúška a nie ohľadne útoku na verejného činiteľa.

Môj klient musel urobiť čestné prehlásenie, že bude nosiť rúško a až potom bol prepustený a nebol
zobratý do väzby.

PozrušeníveciKrajskýmsúdomvTrenčíneOkresnýsúdvPrievidzivykonaldokazovanievrámcinázoru
Krajského súdu v Trenčíne , no však okrem vypočutia svedkov
- policajtov B. H. a svedka I. G. nepripustil žiadne otázky obžalovaného a obhajcu s odôvodnením, že
tieto otázky sa predmetnej veci netýkajú. Poukazujem na to, že vyvedenie môjho klienta z priestorov D.

C. a ďalšie konanie policajtov bolo nezákonné a celý spor vznikol len z týchto dôvodov.

Ďalej opätovne poukazujem na to, že nevidím dôvod vyvedenia z priestorov banky, nevidím dôvod
predvedenia na políciu na podanie vysvetlenia, nevidím dôvod predbežného zadržania v cele ako aj
návrh na vzatie do väzby. Poukazujem na to, že i napriek tomu, že môj klient jednoznačne od samého

začiatku žiadal pre nerešpektovanie Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodných dohovorov vypočutie
A. J. B., A. D. K. , A. L. F., ktorí sa mali vyjadriť k povinnosti nosenia rúška, čo mu nebolo umožnené.
Zároveň sme žiadali, aby bola vypočutá za D. C. buď pracovníčka alebo jej riaditeľka, čo nám nebolo
umožnené.

Ja poukazujem na to, že môj klient je čestný človek, riadne žil celý život, vychovával rodinu a ostal sám,
pretože mu manželka zomrela a peniaze vo výške cca 18 € , ktoré mu boli poskytnuté, a ktoré si išiel
zobrať, sú jeho obživou na týždeň.

Z vyššie uvedených dôvodov žiadam Krajský súd v Trenčíne, aby vo veci rozhodol tak, že zruší rozsudok

Okresného súdu Prievidza sp.zn. 1T 32/2021 zo dňa 10.6.2024 a obž. A. B., nar. X.X.XXXX obvineného
pre prečin útoku na verejného činiteľa v zmysle § 323
ods. 1 písm. a) Tr. zák. spod obžaloby oslobodí.“

Odvolanie čo do dôvodov doplnil aj obžalovaný samotný, a to písomným podaním zo dňa 07. augusta

2024, v ktorom uviedol nasledovné:

„2.10.2020 som si išiel pre peniaze do banky. ÚVZ bez opory v zákone vydal nariadenie, o povinnosti
prekrytia úst a nosa. Pritom takéto právomoci nemal ani papierovo. Takéto klamanie ľudí nastalo až
8.10. 2020, keď sa menil zákon 355/2007 ZÁKON o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a

o zmene a doplnení niektorých zákonov. Do tej doby ÚVZ nemohol vydávať nariadenia z toho jasne
vyplýva: nikto ma nemohol nútiť niečo konať, keď mi to zákon neprikazuje. Tu poukážem: Bol núdzový
stav. Tak pri platnosti Ústavy SR
ČI. 51 (2) Podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinnostív čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon.

A Ústavný zákon môže vydať len Národná rada a nie ÚVZ. Tak sa pýtam: prečo policajti aj na poslednom

pojednávaní tvrdili boli sme riešiť neprekrytia si horných dýchacích ciest a vyzvali sme obžalovaného,
aby si nasadil prekrytie horných dýchacích ciest. Ďalej poukázal na vyhlášku č. 143/1988 Zb.

1. Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, prijme účinné zákonodarné, správne, súdne
alebo iné opatrenia na zabránenie mučeniu na celom území, ktoré je pod jeho jurisdikciou.

2. Žiadne výnimočné okolnosti, nech sú akéhokoľvek druhu buď vojnový stav, alebo hrozba vojny,
vnútropolitická nestabilita alebo akákoľvek iná mimoriadna situácia, nemôže slúžiť na ospravedlnenie
mučenia.

3. Nariadenie nadriadeného činiteľa alebo orgánu štátnej moci nemôže slúžiť na ospravedlnenie
mučenia.

Článok 4 1. Každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto Dohovoru, zabezpečí, aby všetky akty mučenia

boli trestnými činmi podľa jeho trestného zákona. To isté platí pre pokus mučenia a pre konanie
ktorejkoľvek osoby, ktoré predstavuje spolupáchateľstvo alebo účastníctvo na mučení.

Na pojednávaní som sa pýtal policajtov čo ich chráni pri neznalosti zákona, lebo neznalosť zákona
neospravedlňuje.

Preto tu poukážem na Zákon o policajnom zbore 171/1993 Z. z., ktorý chráni
a zároveň ukladá povinnosti policajtom §1 ods. 3 Policajný zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou,
ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi
a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

§ 2 Úlohy Policajného zboru

(1) Policajný zbor plní tieto úlohy:

a) spolupôsobí pri ochrane základných práv a slobôd, najmä pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody
a bezpečnosti osôb a pri ochrane majetku,

§9

(1) Policajt v službe je povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný
čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania.

(2) Policajt je aj v čase mimo služby povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je
páchaný trestný čin alebo priestupok, ktorým je bezprostredne ohrozený život, zdravie alebo majetok.

Keď policajti videli, že mi nechcú dať moje peniaze, čím konali trestný čin a policajti nezasiahli, pritom
bolo jasné: zamestnanci banky sa ma pokúšali mučiť. Týmže nezasiahli sa dopustili trestného činu
zneužitia právomoci verejného činiteľa. Z hore uvedeného Zákona
o policajnom zbore jasne vyplýva čo, a ako mali konať. Bez toho aby som ich na to upozornil, zákon

im to prikazuje. Pritom sa to dalo ľahko vyriešiť, Príkazom zamestnancom banky na vyplatenie mojich
peňazí, ktoré som dostal šekom od F.. Ale namiesto toho kryli ich trestný čin: neoprávnené používanie
cudzej veci. Porušenie práv pri správe cudzieho majetku. A iné. Ale riešili neprekrytie úst a nosa, načo
nemali vôbec zákonné oprávnene.

Síce policajti na súdnom konaní 10. 06. 2024 tvrdili že ma vyzývali, aby som prišiel dať vysvetlenie a bol
som poučený. Na predchádzajúcom pojednávaní nevedeli povedať či mi prikazovali, alebo neprikazovalisi nasadiť náhubok. S toho jasne vyplýva, že boli náležíte poučení a musia tvrdiť, že tak konali inak
porušili svoje povinnosti.

Pritomcelýčas,akoprišlištátnypolicajtidobanky,somsedelnastoličkeadržalsomvrukáchfrancúzsku
barlu, moju pomôcku na chodenie, tak je jasné nemali oprávnene ma stotožňovať, na koľko som sa
nedopúšťal žiadnej činnosti, ktorá by ich oprávňovala zisťovať moju totožnosť, na to majú právo len
keď vykonávajú činnosť podľa § 2 ods. 1 písm. a až s. Zákona o policajnom zbore. Pritom sa nedržali
horeuvedených § 1 ods. 3 § 2 ods. 2 písm. a

a § 9 ods. 1 a 2.

Pritom zamestnanci banky mi neboli schopný za 2 hodiny vydať moje peniaze. Keď prídem za min. pred
uzávierkou na poštu, pošta mi vydá list, balík či peniaze aj po čase prevádzky, lebo som tam prišiel pred
prestávkou.

Zločinec v Talári Okr. sudcu I.. M. N. je taký arogantný, že sa prizná
k porušeniu zákona. Nepustil ma na pojednávanie, lebo akýsi predpis, ktorý je v rozpore
s Ústavou SR. so zákonmi, s medzinárodnými zmluvami a dohodami, ktorými je SLOVENSKO viazaná.
Preto tu citujem z knihy Núdzový stav de iure de facto od Gréty Noe. str. 100

(III. ÚS64/00) Predmetný právny názor ústavného súdu dopĺňam vtom zmysle, v čase rozhodnutia
ústavného súdu (31.01.2001) článok 144 ods. 1 Ústavy SR ustanovoval do 30. 06. 2001 cit. Sudcovia
sú pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaný len zákonom, kým účinnosťou od 01. 07. 2001 ustanovuje cit.
Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavnými zákonmi
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5

a zákonom, z ktorého ustanovenia implicitne vyplýva, že sudcovia nie sú viazaní podzákonnými
právnymi predpismi, ani v nich obsiahnutými právnymi predpismi

Ústavný súd taktiež konštantne judikuje, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a
aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05) /III. ÚS 64/00 Nález

ústavného súdu Slovenskej republiky SP. ZN. III. ÚS 64/2000 z 31 januára 2001/

/Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 23/2005 z 13. apríla 2005/

Preto sa tento zločinec dopustil aj trestného činu podľa trestného zákona

§ 350 Marenie výkonu rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky

Kto marí alebo podstatne sťažuje výkon rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky tým, že
nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho rozhodnutia, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Postavil podzákonný predpis nad medzinárodnú zmluvu a dohodu, ktorou je Slovensko viazane na
ktorú som ho upozorňoval, a žiadal aby mi zabezpečil vstup na pojednávanie. Pričom výslovne
som mu zakázal pojednávať mojej neprítomnosti. Nechce predvolať mojich svedkov, nechce povoliť
rekonštrukciu prípadu, inak neviem dokázať, že policajt ma pred tým udrel do oblasti genitálií. Nechce

brať do úvahy čo sa dialo predtým. Pritom na pojednávaní na Okr. súde Piešťany 8T/4/2023, kde
prokurátorka povedala: prípad treba brať globálne, nie len ten skutok, nikto neprotestoval ani sudkyňa,
ani obhajca. Keď to poviem ja tak zločinec povie to len ten skutok, ale súd musí brať aj to čo k tomu
predchádzalo a viedlo.

To že ma chcel zločinec donútiť k nasadeniu náhubku a obmedziť mi prísun kyslíka sa dopustil trestného
činu. A tu zas poukážem na vyhlášku 143/1988 Zb. a vyhlášku 53/1974 pokúsil sa ma mučiť, bez
akejkoľvek opore v zákone a čo je nepremlčateľné. Ako mám dokázať svoju nevinu, keď zločinec bráni
spravodlivosti, čo jasne poukazuje na jeho zaujatosť.

Tu sú citáty už zo spomínanej knihy: Napokon odkazujem na právny názor emeritného sudcu ústavného
súdu, Drgonca 2019 cit. Základom výkladu práva v právnom štáte je zdravý rozum.Na rozdiel od organov verejnej moci, ktorých moc je vymedzená a obmedzená v člnku 2 ods. 2 Ústavy
SR, sú adresátom článkom 2 ods. 3 Ústavy SR, cit: Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,, a
nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá," fyzické osoby a právnické osoby, ktoré sa

môžu správať vo vzťahu k orgánom verejnej moci podľa vlastného uváženia vždy, keď prameň práva,
ktorý bol prijatý v súlade so zásadami materiálneho právneho štátu, týmto osobám neurčil povinnosť
správať sa ustanoveným spôsobom a určitých podmienok /Ibiden s 279/

A zločinec v talári chcel so mňa robiť hlupáka, pritom sám zo seba robil hlupáka, lebo len jeden je A.

J. B. bývalý minister spravodlivosti, predseda najvyššieho súdu, sudca najvyššieho súdu. ktoré ho som
pozýval ako svedka. Pritom má syna na súde, ale ten sa volá C.. Tak tento zločinec v talári dehonestoval
súd. Chcel hlupáka robiť so mňa urobil zo seba.

Ja nemám povinnosť uposlúchnuť výzvy verejného činiteľa pokiaľ presahuje svoje právomoci, a
prikazuje mi robiť niečo čo zákon neukladá. Pokiaľ mi také niečo káže, stráca mandát verejného činiteľa.

Ako počuť zo zvukového záznamu z výpovedi policajtov nie je jasné k čomu som mal dať vysvetlenie.
Či to má byť k tomu nasadeniu náhubkov, alebo trestnému činu zamestnancov banky. Lebo policajt vie,
lepšie mal by vedieť nevydanie cudzej veci je trestný čin. Dookola tvrdili, že mi kázali nasadiť si náhubok.
Keď sa opýtam, aký zákon mi to prikazoval nie je jasné ani z jedného spisu. Pritom ak vezmeme do
úvahy výnimočný stav, tak podľa Ústavy SLOVENSKA, tento zákon by musel byť Ústavný zákon. Takýto

zákon by musela vydať národná rada. Podľa Ústavy SR ČL. 13 ods. 2 až 4 Medze základných práv
a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Zákonné obmedzenia
základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.
Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia
sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. To isté platí aj pre zákon 23/1991 Zb. ÚSTAVNÝ ZÁKON, ktorým

sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia
Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorým je SR viazaná ČI. 4

(1) Povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných
práv a slobôd.

(2) Medze základných práv a slobôd možno za podmienok ustanovených Listinou základných práv a
slobôd (ďalej len „Listina") upraviť iba zákonom.

(3)Zákonnéobmedzeniazákladnýchprávaslobôdmusiaplatiťrovnakoprevšetkyprípady,ktoréspĺňajú

ustanovené podmienky.

(4) Pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd musí sa dbať na ich podstatu a
zmysel. Také obmedzenia nemožno zneužívať na iné účely, než na ktoré boli ustanovené.

Podľa Benáckej komisie sa primal čl. 51 ods. 2 Ústavy SR. aby sa nedal zneužiť výnimočný stav ako je:
vojna, vojnový stav atď. Aby vládna garnitúra nemohla zneužiť svoje postavenie.

Má Okr. súd, alebo Krajský súd poznanie,, či vedomosti, ktoré by vyvracali právoplatné rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu, a policajti mali právo riešiť nasadenie náhubkov. Ak takéto poznanie

nemáte, tak je jednoznačné policajti prekročili svoju právomoc, tým nemohli mať ochranu verejného
činiteľa a ja som sa nemohol dopustiť útoku na verejného činiteľa. Súdu musí byť stotožnený s tým:
Policajti konali podľa zákona, nepresiahli svoje právomoci. Neukladali mi povinnosti, ktoré by boli v
rozpore z Ústavou SR, medzinárodnými zmluvami a dohodami, Ústavnými zákonmi. Ktoré chránia ľudí
pred neoprávneným zasahovaným štátnej moci.

Preto som nevinný.“

Dozorový prokurátor Okresnej prokuratúry Prievidza sa k písomnému odôvodneniu odvolania
obžalovaného do konania verejného zasadnutia odvolacieho súdu písomne nevyjadril.

Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré sa vykonalo za splnenia
všetkých procesných podmienok, t. j. v prítomnosti obžalovaného i jeho zvoleného obhajcu, v rámcikonečného návrhu uviedol, že navrhuje odvolanie obžalovaného ako nedôvodné, podľa § 319 Tr.
poriadku zamietnuť.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol, že
sa pridržiava v plnom rozsahu podaných písomných odôvodnení odvolania a žiada rozhodnúť spôsobom
v nich uvedenom.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol, že sa tiež

v plnom rozsahu pridržiava písomných odôvodnení odvolania a žiada súd, aby ho v plnom rozsahu spod
obžaloby oslobodil.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného
podľa § 316 odsek 1 Tr. poriadku a ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek
3 Tr. poriadku, na verejnom zasadnutí dňa 11. marca 2025,

na podklade podaného odvolania obžalovaného, ktoré mu spolu so spisom bolo predložené 12.
septembra 2024, preskúmal podľa § 317 odsek 1 Tr. poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo.
Napodkladepodanéhoodvolania,ktorýmobžalovanýnapadolvšetkyvýrokyprvostupňovéhookresného
súdu, krajský súd, neopomenutím svojej zákonnej povinnosti podľa § 317 odsek 1 posledná veta Tr.

poriadku dospel k jednoznačnému záveru, že odvolanie obžalovaného, ktoré je prípustné, bolo podané
oprávnenou osobou, včas i na správnom mieste, je dôvodné.

Odvolacísúdvsúvislostistýmtoprejednávanýmprípadompovažujezapotrebnéuviesť,ževpredmetnej
veci už bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu zo dňa 28. júna 2021 o tom, že obžalovaný je vinný

zo spáchania žalovaného skutku, ktorý právne kvalifikoval ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa
§ 323 odsek 1 písm. a) Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok, ktorého
výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 31. januára 2023 sp. zn. 2To/76/2021, bol vyššie uvedený rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu zrušený podľa § 321 odsek 1 písm. a) Tr. poriadku a podľa

§ 322 odsek 1 Tr. poriadku bola vec vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol. Dôvodom zrušujúceho rozhodnutia bolo v záujme zachovania práva obžalovaného
na obhajobu uskutočniť opätovne hlavné pojednávanie takým spôsobom, aby sa ho obžalovaný mohol
zúčastniť, pokiaľ o to prejaví záujem. Okresný súd ďalej pri rozhodovaní vo veci mal zohľadniť zásadu
zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius). Rozsudkom okresného súdu zo dňa 19. júna 2023 bolo

následne opätovne rozhodnuté o tom, že obžalovaný je vinný zo spáchania žalovaného skutku, ktorý
právne kvalifikoval ako prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písm. a) Tr. zákona za
čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní jeden rok, ktorého výkon bol podmienečne odložený
na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Krajský súd uznesením zo dňa 19. júna 2023 vyššie uvedený
rozsudok zrušil (z dôvodov podľa § 321 odsek a) a d) Tr. poriadku) a vec opätovne vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dôvodom zrušujúceho rozhodnutia bolo nedostatočné
vysporiadaniesasúduprvéhostupňasotázkouriadnehopoučeniaobžalovanéhoavýzvynadobrovoľné
plnenie povinnosti dostaviť sa na útvar PZ pred realizáciou predvedenia zo strany hliadky PZ.

Krajský súd v posudzovanom prípade bol na podklade podaného odvolania obžalovaného viazaný

prieskumnou povinnosťou vo vzťahu k všetkým napadnutým výrokom rozsudku prvostupňového
okresného súdu a takto zistil, že prvostupňový okresný súd pri dodržaní procesného postupu vykonal
všetky dostupné dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, takže z hľadiska dodržania zásad
obsiahnutých v ustanovení § 2 odsek 10 Trestného poriadku je dôvodný záver v tom, že neexistuje
žiaden relevantný ďalší

dostupný dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný. Už úvodom vo vzťahu
k preskúmavanému výroku o vine dospel krajský súd k nepochybnému záveru, že prvostupňový okresný
súd zásadným spôsobom pri hodnotení pred ním vykonaných zákonných dôkazov pochybil, keď vyslovil
svoj nepochybný záver o tom, že skutok, tak ako jeho dej vyplynul z vykonaného dokazovania, je
trestným činom. Následne okresný súd v súvislosti s týmto nesprávnym záverom obžalovanému,

ktorého uznal z takéhoto trestného činu za vinného, v rámci ukladania trestnoprávnych sankcií uložil
podmienečný trest odňatia slobody na jeden rok, výkon ktorého mu odložil na skúšobnú dobu v trvaní
osemnásť mesiacov tak, ako to vyplýva a je aj uvedené vo výrokovej časti citovaného a odvolaním
obžalovaného napadnutého rozsudku prvostupňového okresného súdu.Podľa § 2 odsek 10 Tr. poriadku súd je povinný postupovať tak, aby zistil skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnompresvojerozhodnutie.Srovnakoustarostlivosťoujepovinnýobjasňovaťskutočnosti,ktoré

svedčia proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Podľa § 2 odsek 12 Tr.
poriadku súd hodnotí všetky zabezpečené dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že odvolací súd môže iba výnimočne vstupovať do hodnotenia

dôkazov prvostupňovým súdom. Je tomu tak iba v prípadoch, ak sa prvostupňový súd zásadným
spôsobom odchýli od zákonného hodnotenia dôkazov (§ 2
odsek 12 Tr. poriadku), prípadne ak jeho hodnotenie zjavne vybočuje aj z rámca logického uvažovania.
Naproti tomu ak tomu tak nie je, teda ak prvostupňový okresný súd v súlade so zákonom hodnotí
zákonným spôsobom vykonané dôkazy, pritom sú aj jeho úvahy
a hodnotenie v rámci logického uvažovania, a odvolateľ sa nestotožňuje s hodnotením dôkazov

prvostupňovým súdom, resp. má iné, svoje subjektívne predstavy o hodnotení vykonaných dôkazov,
nejde o žiadne pochybenie, ktorá má viesť k zrušeniu napadnutých výrokov riadnym opravným
prostriedkom.

V zmysle článku 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V zmysle článku 2 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa § 1 odsek 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení účinnom v čase skutku policajný
zbor sa vo svojej činnosti riadi ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Podľa § 8 odsek 1, odsek 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení účinnom v čase

skutku je pri vykonávaní služobnej činnosti policajt povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby
i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a
aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného
jeho služobnou činnosťou. Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dodržiavať etický kódex
policajta, ktorý vydá minister. Policajt je pri vykonávaní služobnej činnosti spojenej so zásahom do práv

alebo slobôd osoby povinný túto osobu hneď, ako je to možné, poučiť o jej právach, ktoré sú ustanovené
v tomto zákone alebo v inom všeobecne záväznom právnom predpise.

Podľa§17odsek1zákonač.171/1993Z.z.oPolicajnomzborevzneníúčinnomvčaseskutkujepolicajt
oprávnený požadovať potrebné vysvetlenie od osoby, ktorá môže prispieť k objasneniu skutočností

dôležitých pre odhalenie priestupku alebo správneho deliktu a na zistenie jeho páchateľa, ako aj na
vypátranie hľadaných alebo nezvestných osôb a vecí.
V prípade potreby je policajt oprávnený vyzvať osobu, aby sa ihneď alebo v určenom čase dostavila
na útvar Policajného zboru na spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia alebo, ak ide o objasňovanie
priestupku, na spísanie záznamu alebo zapísania výsledkov úkonov do správy o výsledku objasňovania

priestupku.

Podľa § 17 odsek 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení účinnom v čase skutku ak osoba
bezdostatočnéhoospravedlneniaalebobezzávažnýchdôvodovvýzvepodľaodseku1nevyhovie,môže
ju policajt predviesť na útvar Policajného zboru za účelom podania vysvetlenia. O predvedení spíše

policajt úradný záznam.

Ak príslušník policajného zboru prekročí svoju právomoc a uskutočňuje zákrok, ku ktorému nie je podľa
zákona oprávnený, nepožíva ochranu verejného činiteľa podľa § 323
a § 324 Trestného zákona. Útok na jeho zdravie, ak občan prekročí hranice nutnej obrany, možno

prípadne posúdiť len ako trestný čin proti zdraviu (viď napr. R 54/1970 a R 47/1980).

V posudzovanom prípade, v rámci svojej prieskumnej povinnosti vo vzťahuk napadnutému výroku o vine odvolaním obžalovaného krajský súd ale zistil, že prvostupňový
okresný súd sa dopustil viacero zásadných pochybení pri zákonnom hodnotení vykonaných
dôkazov, ktoré boli inak vykonané v súlade so zákonom, a ktoré však jednoznačne spochybňujú

nepochybnosť a presvedčivosť napadnutého výroku o vine obžalovaného a spôsobujú teda jeho
zákonnú neakceptovateľnosť, najmä pokiaľ ide preukázanie toho, či skutok tak ako sa stal skutočne
napĺňa znaky trestného činu. Okresný súd dostatočne dôsledne nepostupoval v intenciách § 2 odsek
12 Tr. poriadku pri hodnotení vykonaných dôkazov, a to jednotlivo a v ich súvislostiach, nevyrovnal sa
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, a preto dospel k nesprávnemu a k chybnému

záveru o vine obžalovaného. Okresný súd v napadnutom rozsudku nepostupoval ani v súlade s § 168
odsek 1 Tr. poriadku, keď sa nedostatočne vysporiadal s rozhodnými skutočnosťami, na ktoré v rámci
svojej obhajoby obžalovaný poukazoval.

Z vykonaného dokazovania, a to primárne z výsluchu svedkov – príslušníkov PZ, ale aj samotného
obžalovaného totiž vyplynulo, že zo strany príslušníkov PZ došlo k použitiu donucovacích prostriedkov

vo forme hmatov a chvatov voči obžalovanému, pri tom , ako sa ho títo snažili predviesť na
Obvodné oddelenie PZ SR v Prievidzi. Súčasne z uvedených dôkazných prostriedkov tiež vyplynulo, že
obžalovaný sa po začatí realizácie predvedenia tomuto predvedeniu bránil a kládol voči nemu odpor.
Z vykonaného dokazovania nevznikli ani pochybnosti o tom, že pri tomto konaní obžalovaného, kedy
sa bránil predvádzaniu príslušníkmi PZ, došlo k vzniku zranení na strane poškodeného ppráp H. B..

Uvedené skutočnosti mal za preukázané aj súd prvého stupňa.

Základným predpokladom posudzovania konania obžalovaného ako trestného činu prečinu útoku
na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1 písm. a) Tr. zákona je však pozitívne zistenie, že pri
vykonávaní zákroku príslušníkmi policajného zboru (a pri ktorom malo dôjsť k útoku na verejného

činiteľa obžalovaným), títo neprekročili svoju právomoc a uskutočnili zákrok, ku ktorému boli oprávnení.
V inom prípade príslušníci policajného zboru nepožívajú ochranu verejného činiteľa. V takomto prípade
napriek pasívnemu a ani aktívnemu odporu, ak občan neprekročí hranice nutnej obrany, nemožno
jeho konanie posúdiť ako útok na verejného činiteľa, ale iba prípadne ako iný trestný čin. V danom
prípade ku konaniu obžalovaného došlo práve v reakcii na konanie príslušníkov PZ, keď títo použili

donucovacích prostriedkov vo forme hmatov a chvatov voči obžalovanému pri jeho predvádzaní. Zákon
o Policajnom zbore v § 17 odsek 2 umožňuje predvádzanie osoby v takýchto prípadoch výlučne
v prípade ak osoba (v tomto prípade obžalovaný) by bez závažných dôvodov neuposlúchol výzvu na
dostavenie sa na útvar Policajného zboru. Otázka riadneho poučenia obžalovaného musí byť preto
nielen prvotnou, ale aj rozhodujúcou z pohľadu posúdenia zákonnosti postupu príslušníkov PZ v danom

prípadeavnadväznostinatoajvyhodnotenianaplneniaznakovžalovanéhotrestnéhočinu.Okresnýsúd
preto správne v rámci ich výsluchu na hlavnom pojednávaní (ako základného dôkazného prostriedku pre
účely overenia ich postupu) zisťoval, akým spôsobom bol obžalovaný poučený o jeho povinnosti dostaviť
sa na útvar Policajného zboru na spísanie zápisnice o podaní vysvetlenia alebo, ak ide o objasňovanie
priestupku, na spísanie záznamu alebo zapísania výsledkov úkonov do správy o výsledku objasňovania

priestupku a akým spôsobom ho príslušníci PZ vyzvali na splnenie tejto povinnosti. Svedok-poškodený
H. B. vo svojej výpovedi na otázku samosudcu k tejto okolnosti (výsluch na hlavnom pojednávaní 10.
júna 2024) uviedol, že obžalovaný bol vyzvaný aby sa ihneď alebo v určenom čase dostavil na útvar
Policajného zboru. Svedok I. G. pri jeho výsluchu na hlavnom pojednávaní v ten istý deň na identickú
otázku samosudcu uviedol, že obžalovaný mal byť iba vyzvaný opustiť banku, čo odmietol na čo mal byť

poučený, že neuposlúchnutie výzvy policajta je priestupok, s čím obžalovaný nemal súhlasiť. Svedok
uviedol, že následne bolo pristúpené k predvedeniu obžalovaného.

Krajský súd naproti záveru okresného súdu, vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti ani jednu
z uvedených svedeckých výpovedí nepovažoval za dôkaz, z ktorého je možné bez akýchkoľvek

pochybnosti vyvodiť, že obžalovaný bol príslušníkmi PZ riadne poučený o existencii jeho povinnosti
a následkoch spojených s jej porušením, ako ani o riadnej a jednoznačnej výzve na okamžité dostavenie
sa na príslušný útvar PZ. Krajský súd zdôrazňuje, že jednak sa výpovede príslušníkov PZ o obsahu
poučenia obžalovaného rozchádzali, avšak ani jeden z nimi uvádzaných spôsobov nemožno považovať
za takú výzvu adresovanú obžalovanému, ktorá by im umožnila ihneď následne realizovať jeho

predvedenie. Z výzvy uvádzanej svedkom poškodeným H. B. totiž vyplynulo, že obžalovaný mal mať
možnosť dostaviť sa na útvar Policajného zboru buď ihneď, alebo aj neskôr (poškodený uvádzal „v
určenom čase“ bez bližšieho určenia tohto momentu). Takéto znenie výzvy je síce súladné s výzvou
v zmysle § 17 odsek 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore avšak neumožňuje následne hneďpostup podľa § 17 odsek 2 vyššie uvedeného zákona (predvedenie osoby). Pokiaľ je totiž obžalovanému
daná voľba, kedy sa má dostaviť na útvar (ihneď, alebo v istom bližšie neurčenom čase) nemožno
považovať za neuposlúchnutie takejto neurčitej výzvy ak neprejaví vôľu dostaviť sa tam ihneď, nakoľko

voľba spôsobu uposlúchnutia výzvy je na jeho vôli a môže si sám vybrať kedy sa na ústav dostaví.
Obdobne aj z výpovede svedka I. G. jednoznačne vyplýva, že ani spôsob akým mal byť obžalovaný
poučený o jeho povinnosti dostaviť sa na útvar PZ, resp. vyzvaný na dostavenie sa na útvar PZ
nemožno považovať za súladný so zákonom. Svedok totiž uviedol, že obžalovaného poučil o tom, že
neuposlúchnutím výzvy príslušníkov PZ sa dopúšťa priestupku s čím obžalovaný nesúhlasil a následne

mali príslušníci bez ďalšieho pristúpiť k predvedeniu obžalovaného. Je tak zjavné, že aj v tejto verzii
postupu príslušníkov PZ nedošlo k jednoznačnej výzve adresovanej obžalovanému na dobrovoľné
splnenie jeho zákonnej povinnosti v zmysle § 17 odsek 1 Zákona o policajnom zbore, t. j. aby sa ihneď
dostavil na útvar Policajného zboru.

S prihliadnutím na vyššie uvedené nemožno skutočnosť, že obžalovaný s prihliadnutím na obsah

výzvy príslušníkov PZ, neprejavil vôľu ihneď sa dostaviť na útvar PZ, považovať za neuposlúchnutie
výzvy v zmysle § 17 odsek 2 zákona o Policajnom zbore. Uvedené následne spôsobuje nenaplnenie
zákonných podmienok na jeho predvádzanie. Pokiaľ teda príslušníci PZ k predvedeniu obžalovaného
(a aj použitiu hmatov a chvatov pri jeho realizácii) za takýchto okolnosti pristúpili, prekročili svoje
oprávnenia a porušili svoje povinnosti v zmysle vyššie uvedeného zákona. Ich zo zákonom nesúladné

konanietaknemôžepožívaťochranuposkytovanúverejnýmčiniteľomprivýkoneichprávomoci.Konanie
obžalovaného preto bez ohľadu na skutočnosť, či išlo o aktívny, alebo pasívny odpor (za ktorý svoje
konanie považoval obžalovaný) nie je možné posúdiť ako trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa §
323 a § 324 Trestného zákona. Konanie obžalovaného spočívajúce v spôsobení zranenia poškodenému
by tak bolo možné považovať iba za niektorý z trestných činov smerujúcich proti záujmu na ochrane

zdravia osôb, avšak to len v prípade, ak by obžalovaný prekročil mieru primeranej obrany voči útoku na
jeho osobu, čomu však s prihliadnutím nielen na minimálny rozsah zranení u poškodeného a spôsob
akým k ich vzniku malo dôjsť jednoznačne nie je prítomné. Vzhľadom na uvedené nebolo možné konanie
obžalovaného v zmysle obžaloby považovať ani za iný trestný čin.

Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine krajský súd v sumáre uvádza, že okresný súd nesprávne
a v rozpore s vykonanými dôkazmi, na rozdiel od toho ako tomu malo byť pri ich správnom a
zákonnom hodnotení, spolu s neopomenuteľnými zásadami, medzi ktoré prioritne patrí už uvádzaná
zásada „in dubio pro reo“ dospel k nesprávnym skutkovým záverom, ktoré navyše v odôvodnení
napadnutého rozsudku či už vôbec nevysvetlil alebo vysvetlil a odôvodnil nejasne, nezrozumiteľne,

v teda nepreskúmateľne. Pri správnom a zákonnom procesnom postupe mal okresný súd totiž dospieť
minimálne k záveru, že nebolo
v relevantnom rozsahu nepochybne, bez akýchkoľvek rozumových pochybností preukázané, že konanie
obžalovaného napĺňa znaky trestného činu prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 odsek 1
písm. a) Tr. zákona. V posudzovanom prípade totiž nielen z výpovede obžalovaného, ale aj z oboch

priamych usvedčujúcich dôkazov - svedeckých výpovedí svedka poškodeného H. B. a svedka I. G.,
vyplývajú dubiozity a relevantné rozpory, ktoré majú svoj podstatný význam pre náležité posúdenie
pre záver o nimi popísaného skutkového deja. Dôkazy, o ktoré okresný súd nekriticky oprel svoj
nepochybný záver o naplnení všetkých znakov trestného činu útoku na verejného činiteľa konaním
obžalovaného, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody netvoria ucelenú reťaz dôkazov, vzájomne sa

dopĺňajúcich a podporujúcich.

Odvolací súd v dôsledku vyššie uvedených dôvodov nemohol opomenúť platnú
a v každom prípade záväznú zásadu „in dubio pro reo, t. j. v pochybnostiach v prospech obvineného
či obžalovaného“ (prezumpcia neviny vyplývajúca z výkladu ustanovenia § 2 odsek 4 Tr. poriadku

a garantovaná aj v rámci čl. 50 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj platným Dohovorom o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná), a túto potom v
posudzovanej trestnej veci aj ex officio aplikovať.

Z týchto dôvodov potom krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 321 odsek 1

písm. b), písm. d) Tr. poriadku v celom rozsahu (výrok pod bodom I.) s tým, že obžalovaného (výrok pod
bodom II.), na podklade § 322 odsek 3 Tr. poriadku a podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodil spod
obžaloby (tak ako je uvedené aj vo výrokovej časti tohto rozsudku).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e zo zákona prípustný už ďalší riadny opravný
prostriedok - odvolanie.