Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/21/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200678
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Matulník

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:2016200678.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala

Matulníka,PhD.(sudcaspravodajca)ačlenovsenátuJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,LL.M.aJUDr.Martina
Tisa, v právnej veci žalobcu: V.. J. F., narodený XX. V. XXXX, bytom B. XX, S., právne zastúpený:
Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, IČO: 47 238 232,
proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016, v konaní
o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. 14Sa/1/2024-179 zo dňa
5. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta.
II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania
1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom
zo dňa 5. novembra 2024, č. k. 14Sa/1/2024-179 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa
§ 190 v spojení s § 199 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)
zamietol ako nedôvodnú správnu žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia
žalovaného č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“).

Preskúmavanýmrozhodnutímžalovanýpodľa§218ods.2zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistení
vrozhodnomznení(ďalejlen„zákonč.461/2003Z.z.“)zamietolvcelomrozsahuodvolaniežalobcuproti
prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava (ďalej len „prvostupňový
správny orgán“) č. 63676-24/2016-TT zo dňa 13. apríla 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo
veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a prvostupňové
správne rozhodnutie potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že
žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné

dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007, ale zaniklo 30. júna 2009.
2. Správny súd v prejednávanej veci rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý bol v poradí tretím
rozhodnutím správneho (resp. krajského) súdu. Napadnutému rozsudku predchádzal nasledovný
priebeh súdneho konania: (i) Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
20Sa/31/2016-56 zo dňa 15. decembra 2017 (ďalej len „prvý rozsudok“) podľa § 191 ods. 1 písm. d)
a g) SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie; (ii) Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) rozsudkom zo dňa 27. júna 2022,

sp. zn. 9Sžsk/107/2018 zrušil prvý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie; (iii) krajský
súd v poradí druhým rozsudkom zo dňa 12. augusta 2022, č. k. 20Sa/24/2022-110 (ďalej len „druhý
rozsudok“) postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil ako nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie; (iv) najvyšší správnysúd následne rozsudkom zo dňa 31. októbra 2023, sp. zn. 6Ssk/21/2023-144 zrušil druhý rozsudok a
vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Následne správny súd rozhodol napadnutým rozsudkom
tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.

3. Podstatné skutkové okolnosti, z ktorých krajský súd a následne správny súd vychádzali odôvodňujúc
svoje rozsudky (prvý rozsudok, druhý rozsudok, napadnutý rozsudok) možno zhrnúť nasledovne: (i)
prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi, ako samostatne
zárobkovo činnej osobe, nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
dňa 31. mája 2007, ale zaniklo dňa 30. júna 2009; (ii) prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že žalobca mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na základe rozhodnutia
č. TA/2005/1676 vydaného Trnavským samosprávnym krajom dňa 6. júna 2005, ktoré oprávnenie
bolo rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2007/2213 zrušené ku dňu 31. mája 2007;
(iii) žalobca v tejto súvislosti podal dňa 30. mája 2007 registračný list fyzickej osoby - odhlášku z
povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby
k 31. máju 2007. Žalobca bol na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0141/05

zo dňa 21. apríla 2005 s platnosťou od 5. mája 2005 držiteľom oprávnenia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, ktoré rozhodnutie nebolo zrušené ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia; (iv)
podľa údajov získaných od Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky príjem žalobcu z podnikania a
z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a
s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2005 (1 371 342,- Sk) presiahol zákonom stanovenú

hranicu (82 800,- Sk). Žalobcovi teda vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júna 2006 do 30. júna 2007; (v) vzhľadom na
príjmy, ktoré žalobca dosiahol za rok 2006 vzniklo žalobcovi povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie aj od 1. júla 2008 do 30. júna 2009; (vi) prvostupňový správny orgán teda uzavrel,
žepovinnénemocensképoistenieapovinnédôchodkovépoisteniežalobcoviakosamostatnezárobkovo

činnej osobe zaniklo dňa 30. júna 2009 (a nie 31. mája 2007); (vii) proti prvostupňovému rozhodnutiu
sa žalobca odvolal, o odvolaní rozhodol žalovaný preskúmavaným (druhostupňovým) rozhodnutím tak,
ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí dôvodil, že žalobca ku dňu 31.
mája 2007 nesplnil všetky podmienky pre zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo
činnej osoby, tieto splnil až 30. júna 2009, pretože za rok 2008 nedosiahol z podnikania príjem vyšší,

ako bola zákonom stanovená suma 106 827,- Sk.
4. Po zrušení druhého rozsudku najvyšším správnym súdom správny súd vec opätovne prejednal a
na pojednávaní konanom dňa 5. novembra 2024 vyhlásil napadnutý rozsudok, ktorý odôvodnil tak,
ako je uvedené nižšie. Vychádzal pritom zo záväzného právneho názoru obsiahnutého v rozsudkoch
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 9Sžsk/107/2018 zo dňa 27. júna 2022 a sp. zn. 6Ssk/21/2023-144

zo dňa 31. októbra 2023.
5. Rešpektujúc skutočnosť uvedenú v predchádzajúcom bode správny súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku (po tom, ako citoval časť rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020) okrem iného uviedol, že (i) „Poukazujúc aj na viazanosť súdu
názorom vysloveným kasačným súdom v zrušujúcom rozhodnutí, správny súd uvádza, že prvostupňové

rozhodnutie je síce stručné, avšak v spojení s napadnutým rozhodnutím možno konštatovať, že
žalobcovi boli ozrejmené dôvody, na základe ktorých mu povinné poistenie ako samostatne zárobkovo
činnej osobe nezaniklo dňa 31.05.2007 (držba licencie a existencia relevantného príjmu v rozhodnom
období), ale zaniklo dňa 30.06.2009 (z dôvodu absencie dosiahnutia relevantnej výšky príjmu v
rozhodnom období). Napriek tomu, že žalobca podal odhlášku z povinného nemocenského poistenia

a povinného dôchodkového poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba ku dňu 31.05.2007,
aj naďalej bol držiteľom aktívnej licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár,
o čom správny orgán prvého stupňa v čase podania odhlášky nemal vedomosť, a preto vo veci
žalobcu následne, keď sa o tejto skutočnosti dozvedel iným spôsobom, rozhodoval ako o spornom
prípade. Žalobca totiž túto skutočnosť žalovanej neoznámil napriek tomu, že mu z § 227 ods. 2

zákona o sociálnom poistení vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie,
prerušenie a zánik sociálneho poistenia.“ (bod 41 napadnutého rozsudku); (ii) „Správny súd konštatuje,
že z administratívneho spisu vyplýva, že nebol preukázaný žiaden dôvod, aby povinné poistenie
žalobcu zaniklo ku dňu 31.05.2007, naopak vyplýva z neho, že žalobca spĺňal zákonné podmienky
pre jeho trvanie (status samostatne zárobkovo činnej osoby, registrácia podľa osobitného predpisu

a existencia relevantného príjmu v rozhodnom období) aj po tomto dátume, a to až do 30.06.2009.
Žalovaná tak v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom o sociálnom poistení keď ustálila,
že žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné poistenie dňa 31.05.2007,
ale zaniklo až 30.06.2009.“ (bod 42 napadnutého rozsudku); (iii) „Nedôvodné sú tiež námietky oformalistickom prístupe súdu a neprihliadaní na materiálnu stránku veci. V predmetnej veci nie je možné
hovoriť o prílišnom formalizme, ktorý by viedol k zjavnej nespravodlivosti. Výklad a aplikácia právnych
predpisov v tomto prípade prihliada aj na účel a zmysel dotknutých právnych predpisov. Správny súd

zdôrazňuje, že právne závery týkajúce sa vyššie uvedených (sporných) právnych otázok už prešli
riadnou kontrolou ústavnosti a uznesením ústavného súdu zo dňa 30. novembra 2021, sp. zn. IV. ÚS
610/2021, bola ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti rozhodnutiu Veľkého senátu správneho
kolégia najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 odmietnutá. Ústavný súd pritom výslovne konštatoval,
že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu je podľa jeho názoru výslovne dostatočné a zrozumiteľné

a nie je možné ho považovať za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré by bolo
založené na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel
a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov“. (bod 44 napadnutého
rozsudku). Vychádzajúc z uvedeného dospel správny súd k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov
boli riadne odôvodnené, žalobca ako účastník konania dostal odpoveď na všetky zásadné otázky,
pričom preskúmavané rozhodnutie ani prvostupňové rozhodnutie nemožno hodnotiť ako arbitrárne či

nepreskúmateľné, a preto nezákonné. Správny súd preto správnu žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa
§ 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietol.
6. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 167, § 168 a 467 ods. 3 SSP
tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal a žalovanému, ktorý bol
v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, keďže správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré

by bolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby nahradil žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
7. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 19. februára 2024, pričom ako
dôvod kasačnej sťažnosti označil ustanovenie (i) § 440 ods. 1 písm. g) (tvrdiac, že správny súd rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a (ii) § 440 ods. 1 písm. f) SSP (tvrdiac, že správny

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces).
8. Žalobca odôvodnenie kasačnej sťažnosti systémovo rozčlenil do niekoľkých častí. V prvej časti sa
zameral na splnenie dvoch kumulatívnych kvalifikačných podmienok potrebných pre vznik povinnosti
hradiť sociálne poistenie. Zároveň zdôraznil, že urobil všetky kroky a prejavil všetku možnú vôľu ukončiť

status SZČO, a tým ukončiť svoje podnikanie ako fyzická osoba - podnikateľ dňom 31. mája 2007
(ďalej jednotlivé podniknuté kroky vymenoval). V súvislosti s uvedeným mal za to, že jeho vec už bola
definitívnym a nespochybniteľným spôsobom vyriešená, napriek tomu o 9 rokov neskôr bolo vydané
rozhodnutie pobočky žalovaného, že jeho sociálne poistenie nemalo zaniknúť dňa 31. mája 2007, čím
došlo k závažnému zásahu do princípu právnej istoty.

9. V druhej časti žalobca namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia pre
nedostatok zrozumiteľných dôvodov, prečo boli prvostupňové rozhodnutie a preskúmavané rozhodnutie
zo strany správneho orgánu vôbec vydané. Následne kládol subjektívne otázky typu, či išlo len o
iniciatívužalovanéhoalebooformuopravypochybeniavevidenciižalovanéhoalebo„iné“.Argumentoval
tiež tým, že doposiaľ nedostal odpovede na zásadné otázky, týkajúce sa zmeny zániku jeho sociálneho

poistenia ako SZČO.
10. V tretej časti žalobca namietal postup žalovaného spočívajúci v tom, že mu ako účastníkovi konania
bolo odňaté postupom žalovaného pred vydaním rozhodnutia právo konať pred správnym orgánom
a rozhodnutie bolo vydané bez jeho priamej účasti na administratívnom konaní. Týmto postupom
malo dôjsť zo strany žalovaného k autoritatívnemu zásahu do jeho právneho postavenia. Následne

namietal,žeštandardizácioutakéhotopostupubypodľajehonázorudošloibakoznamovaniurozhodnutí
správnych orgánov ex post.
11. V kontexte narušenia princípu právnej istoty žalobca v ďalšej časti kasačnej sťažnosti spochybnil
záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu ku skôr
vydanému rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho

rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu
Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019.
12. V záverečnej časti kasačnej sťažnosti žalobca žiadal, aby najvyšší správny súd rozsudok správneho
súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
13. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 17. januára 2025 vyjadril žalovaný. Žalovaný zotrval

na svojom právnom názore, že vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia žalobcu postupoval v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z. V súvislosti s
argumentáciou žalobcu poukázal na viaceré rozhodnutia najvyššieho správneho súdu v obdobných
veciach. Záverom navrhol, aby najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
14. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým
postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho

vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca)
včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods.
1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho
vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
15. Najvyšší správny súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci

pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po
oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.
16. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,
najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
17. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom
podľa § 190 v spojení s § 199 ods. 3 SSP zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 45597-3/2016-BA zo dňa 17. októbra 2016,
ktorým žalovaný prvostupňové rozhodnutie pobočky žalovaného potvrdil. Prvostupňový správny orgán
rozhodnutímč.63676-24/2016-TTzodňa13.apríla2016rozhodolotom,žežalobcovinezaniklopovinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31. mája 2007, ale zaniklo 30. júna 2009.
18. V podanej kasačnej sťažnosti žalobca opätovne otvoril otázku posudzovania jeho statusu ako

SZČO z dôvodu držby licencie L1A v súvislosti s rozhodnutím o tom, že mu nemalo zaniknúť povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie ku dňu 31. mája 2007, pričom tiež spochybňoval
záväznosť rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 v porovnaní s jeho skorším
rozhodnutím sp. zn. 1Vs/1/2019. Najvyšší správny súd však otázku postavenia žalobcu v súvislosti
s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na skoršie zrušujúce rozhodnutie

najvyššieho správneho súdu, ktoré sa uvedenej otázke venovalo vyčerpávajúco, a na ktorej spornosť dal
najvyšší správny súd už odpoveď. Najvyšší správny súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s právnym
názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozsudku najvyššieho správneho súdu, v rámci ktorého
boli zohľadnené aj odlišné právne názory vyslovené Veľkým senátom najvyššieho súdu (1Vs/1/2019
a 1Vs/3/2019) a zároveň proti rozhodnutiu 1Vs/3/2019 bola odmietnutá aj ústavná sťažnosť ústavným

súdom uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021.
19. Žalobca v súvislosti s vyššie uvedeným ďalej pomerne rozsiahlym spôsobom napádal záväznosť
rozhodnutia Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 vo vzťahu k skôr vydanému
rozhodnutiu Veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/1/2019, a na ne nadväzujúceho rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 610/2021, ktorým bola odmietnutá sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu sp. zn. 1Vs/3/2019. V dotknutom uznesení ústavného súdu bolo konštatované, cit.: „Podľa
názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani
za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone,
resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych
predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov
napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ
nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na
podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne

udržateľný.“. Ústavný súd opäť pripomenul, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu (bod 22 odôvodnenia
tohtorozhodnutia),apreto,akvšeobecnésúdyzaujímajúvovzťahukurčitejotázkerôzneprávnenázory,
nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov z iných

než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (pozri bližšie IV. ÚS 426/2018).
Zdôraznil, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu
príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej
istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného
právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru

veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta,
ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu
pozri body 17, 19, 21 a 23 odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v
predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať, a naopak, postupujú ex officio, pričom taký ichzákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní
v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Žalobcom avizované
(ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami

veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21
ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“).
20. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba
ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi

najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by
vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej

sťažnosti, ako celku, sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal,
keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto
prípade nedošlo. Rozhodnutie ústavného súdu, ako aj rozhodnutie Veľkého senátu najvyššieho súdu je
pre súdy záväzné. Na základe vyššie uvedeného možno považovať námietky v príslušnej časti kasačnej
sťažnosti žalobcu za nedôvodné.

21. Najvyšší správny súd v tomto kontexte dopĺňa, že „obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania“.
Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu základné práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 listiny a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania (uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 111/2017-17 zo dňa 8. marca 2017).
22. Vo vzťahu k nedostatkom, na ktoré žalobca upozornil (doba, ktorá uplynula od podania odhlášky;
nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané; odňatie práv účastníka

konania) najvyšší správny súd konštatuje, že prvostupňové rozhodnutie, ako aj preskúmavané
rozhodnutie sú síce pomerne stručné, avšak obsahujú všetky zákonné náležitosti a riadne ozrejmujú
dôvod, na základe ktorého žalobcovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie dňa 31. mája 2007 (držba licencie a príjem v rozhodnom období). Rozhodovanie o tejto otázke
je vyhradené nedávkovému konaniu podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom zákon ukladá

žalovanému rozhodnúť len v prípadoch, ktoré sú sporné, čo bol aj prípad žalobcu. Napriek tomu, že
žalobca podal Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia ku dňu 31. mája 2007, aj naďalej
bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, o čom pobočka Sociálnej poisťovne
nemala vedomosť. Žalobca túto skutočnosť neoznámil napriek tomu, že mu z § 227 ods. 2 zákona
č. 461/2003 Z. z. vyplýva povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie

a zánik sociálneho poistenia. Žalovaný sa o držbe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe
nedozvedel od žalobcu, ale až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Následne po
preskúmaní skutkového stavu, pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla o sociálnom poistení žalobcu ako
o spornom prípade. Konštatovania, že pobočka rozhodla až po 9 rokoch od podania Registračného listu
FO - odhlášky tak v tomto smere nie sú dôvodné.

23. Najvyšší správny súd zároveň poukazuje na to, že je všeobecne známou skutočnosťou vzhľadom na
rozhodovaciu činnosť, že prvostupňové a odvolacie konanie Sociálnej poisťovne, i rozhodnutia v rámci
nich vydané, tvoria jeden celok. Umožňuje to § 218 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu a ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Rozhodnutie žalovaného teda môže byť v rámci takéhoto doplnenia i podrobnejšie skutkovo a
právne odôvodnené, pričom takéto odôvodnenie vytvára spolu s odôvodnením prvostupňového
rozhodnutia jeden argumentačný celok. V predmetnej veci boli stručné argumenty pobočky podrobne
rozvedené a vysvetlené rozhodnutím žalovaného a spolu tieto rozhodnutia tvoria dostatočný podklad
na konštatovanie ich presvedčivosti, argumentačnej dostatočnosti a zákonnosti. Zároveň žalobca ako

účastník konania dostal možnosť sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolať, čo aj využil. Cez prizmu
týchto záverov je potom potrebné nazerať aj na nedostatky, ktoré žalobca vytýkal žalovanému. Žalovaný
vo svojom rozhodnutí ozrejmil podstatné skutočnosti a vyjadril sa ku všetkým odvolacím námietkam,
čo najvyšší správny súd považuje za postačujúce. V tomto kontexte najvyšší správny súd vyhodnotilnámietky žalobcu ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie žalovaného považuje za plne súladné so
zákonom č. 461/2003 Z. z., ako aj postup, ktorý vydaniu preskúmavaného rozhodnutia predchádzal.
24. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči

napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť
považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto
rozsudku.
25. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v
spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal

a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.
26. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.