Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 17, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899911
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1708899911.8

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predseda senátu JUDr. Branislav Král a členovia
senátu: JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Michaela Krajčová, v právnej veci žalobcov: 1/ D.. Ľ. U., Z..
XX.XX.XXXX, bytom R. Q. XXXX/XX, K., 2/ L. K., Z.. XX.XX.XXXX, bytom F. R. XXXX/XX, K., 3/ F.
X., Z.. XX.XX.XXXX, R. A. XXXX/X, K., 4/ F. X., Z.. XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, B., 5/ H. X.,
Z.. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, 6/ P. X., Z.. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX, proti žalovaným: 1/ P.

X., Z.. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, 2/ B. X., Z.. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, B., 3/ F. A., Z..
XX.XX.XXXX, bytom R.. XX.T. XXXX/XX, B., 4/ F.. Q. B., Z.. XX.XX.XXXX, B. H. XXXX/X, B., 5/ Ľ. A.,
Z.. XX.XX.XXXX, B. Z. XXXX/XX, B., všetci zast.: Mgr. L. I., advokát, so sídlom K. G. X/A, Bratislava,
o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o náhrade trov konania, o odvolaní žalovaných proti
uzneseniu Okresného súdu Pezinok z 3. decembra 2024, č.k. 7C/55/2008-599, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok z 3. decembra 2024,

č.k. 7C/55/2008-599 vo vzťahu k pôvodne žalovaným 3 / až 5/, z r u š u j e.

II. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Pezinok z 3. decembra 2024,
č.k. 7C/55/2008-599 vo vzťahu k žalovaným 1 / a 2/, p o t v r d z u j e.

III. Žalobcom 1/ až 6/ n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie priznal žalobcom 1/ až 6/ proti žalovaným 1/až 5/ nárok
na náhradu trov prvoinštačného konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že Okresný súd Pezinok
rozsudkom z 5. decembra 2014, č.k. 7C/55/2008-406 v spojení s opravným uznesením z 24. marca
2021, č.k. 7C/55/2008-460 (ďalej len "napadnutý rozsudok") určil, že nehnuteľnosti zapísané na Liste
vlastníctva Č.. XXX, vedeného Správou katastra Q., pre okres Q., obec B., katastrálne územie B., ako
parcely registra ". M. ". , parcela č. XXXX o výmere XX XXX F., druh pozemku orná pôda, parc. č.
XXXX o výmere XXXX F., druh pozemku orná pôda, parc. č. XXXX o výmere o XXX F., druh pozemku

orná pôda, parc. č. XXXX o výmere XXX F., druh pozemku trvalé trávnaté porasty, parc. č. XXXX o
výmere XXXX F., druh pozemku orná pôda, parc. č. XXXX o výmere XXXX F. , druh pozemku orná
pôda, parc. č. XXXX o výmere XXXX F. , parc. č. XXXX o výmere XX XXX F., druh pozemku orná
pôda patria do dedičstva po poručiteľovi V. X., Z.. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, a to v podiele
1/3 k celku. Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 6/ náhradu trov konania v sume
362,15 eur a trov právneho zastúpenia v sume 4.810,63 eur, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti

rozsudku. Žalovaným 1/, 2/ ďalej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ náhradu hotových výdavkov
v sume 95,20 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Dopĺňacím uznesením zo 16. júna2015, č.k. 7C/55/2008-451 súd prvej inštancie uložil žalobcom 1/ až 6/ povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalovaným 3/, 4/, 5/ náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4.287,04 eur do troch dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia. Žalovanej 6/ náhradu trov konania nepriznal. Zároveň týmto uznesením

opravil dátum vyhlásenia uznesenia č.k. 7C/55/2008-227, ktorý správne mal znieť: " 17.10.2012 ". Toto
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.07.2015.

3. Krajský súd v Bratislave, rozsudkom zo dňa 30.05.2023, č.k. 14Co/10/2021 rozhodol, tak, že rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. V časti rozhodnutia o trovách konania rozhodnutie súdu

zrušil a vrátil na nové rozhodnutie. Konštatoval, že „predovšetkým súd prvej inštancie pri rozhodovaní
o trovách konania (pokiaľ ide o hodnotu úkonu právnej pomoci) nesprávne vychádzal z ocenenia
žalovanéhospoluvlastníckehopodielu(tentoustálilvovýške17.417,27eur).Vdanomprípadevšakplatí,
že "V spore o určenie, že veci (nehnuteľnosti) patria do dedičstva, nemožno pri určovaní tarifnej odmeny
za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva, keďže predmetný
spor nie je sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do

dedičstva po poručiteľovi, totiž nezakladá priamo vlastnícke právo žalobcu. Rozhodnutie všeobecného
súdu o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho
práva poručiteľa, a nie jeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v
prípade úspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, riešia
až v následnom konaní o dedičstve. Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po

poručiteľovi, má tak na žalobcu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej podstate možno právne účinky
takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je
relevantná pre následný priebeh dedičského konania. Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri
rozhodovaní o trovách konania o určenie, že veci patria do dedičstva, namieste určenie základnej sadby
tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov (ďalej len "vyhláška"), nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky (nález Ústavného
súdu SR z 21. júna 2018, sp. zn. IV. ÚS 187/2018)". S poukazom na uvedené, súd prvej inštancie
potom ustálil hodnotu úkonu právnej pomoci v nesprávnej výške. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie vo výrokoch o trovách konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd zároveň uviedol, že súd prvej inštancie bude musieť
aj ustáliť, či v danej veci sú/nie sú splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (v zmysle
návrhu žalovaných), pričom platí, že „ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá
zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie
je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a

strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v
prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný "vytvoriť procesný priestor" umožňujúci stranám sporu
vyjadriť svoje stanovisko k prípadnej aplikácii tohto ustanovenia (nález Ústavného súdu SR z 18. júla
2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018)".

4. Súd prvej inštancie v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorého názorom bol viazaný, vyzval
strany sporu, aby sa vyjadrili k návrhu žalovaných a tiež doručili súdu potvrdenie o svojich majetkových
a sociálnych pomeroch.

5. Žalovaní 1/, 2/ vo svojom podaní z 26.01.2024 poukázali na to, že v súvislosti s možnosťou aplikácie §

257 CSP v predmetnom konaní je potrebné v prvom rade prihliadať na postoj strán v konaní, a to najmä,
ako si strany plnili svoje procesné povinnosti. Mali za to, že žalobcovia v značne významnej miere zavinili
množstvo procesných úkonov ktoré sa realizovali a ktoré boli v konečnom dôsledku nehospodárne,
čím sa významne predĺžila doba súdneho sporu a tieto úkony zbytočne zaťažili žalovaných a to najmä
tým, že žalobcovia riadne neuviedli skutočnosti a nepredložili dôkazy už pri prvom úkone. Žalobcovia

v ďalšom štádiu súdneho konania zavinili aj ďalšie zbytočné úkony a zmarili vykonané pojednávania.
Podobne 28.10.2011 žalobcovia zmarili pojednávanie tým, že sa naň nedostavili a žiadali o odročenie
podaním z 27.10.2011 z dôvodu kolízie ich PZ. Na toto pojednávanie sa riadne dostavili žalovaný 1/ a
PZ žalovaných, naviac žalobcovia nedoručili súdu ani nimi avizovanú zmenu návrhu na začatie konania
ako avizovali na pojednávaní z 01.04.2011, hoci mali právneho zástupcu z radov advokátov. Žalobcovia,

hoci boli zastúpení advokátom niekoľkokrát menili žalobný návrh, minimálne podaniami z 25.01.2012,
26.03.2012 a 14.11.2012, čím tiež zavinili a zvýšili nehospodárnosť konania. Taktiež dňa 01.04.2011
žalobcovia zavinili odročenie pojednávania, kedy PZ žalobcov žiadal o jeho odročenie z dôvodu potreby
zmeny petitu žaloby. Nehospodárnosť konania a s tým spojené prieťahy konania jednoznačne a výlučnezavinili žalobcovia, preto nie je spravodlivé, aby ich znášali žalovaní 1/ a 2/, pričom žalovaným 1/ a 2/
z tohto titulu už aj tak vznikli dodatočné výdavky. Žalovaní tu vždy vystupovali dobromyseľne a nikdy
nemali ani len špekulatívne úmysly. Predmetné podiely boli aj v prospech žalovaných riadne zapísané v

príslušnýchevidenciách,očomtaktiežrozhodovalištátneorgány,pričomdlhérokyichvlastníctvonebolo
žiadnym spôsobom spochybnené. O nárokoch žalobcov sa dozvedeli až v priebehu tohto konania. V
prípade akýchkoľvek pochybností mal štát nielen možnosť, ale aj povinnosť zasiahnuť, čo sa nikdy
neudialo a taktiež samotní žalobcovia po značne dlhý čas nič nekonali. Na základe vyššie uvedeného
mali žalovaní za to, že v tomto prípade je namieste aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní

o trovách konania.

6. Súd prvej inštancie všetkým sporovým stranám doručil tlačivo na zistenie majetkových a sociálnych
pomerov s výzvou, aby ho riadne a pravdivo vyplnili. Žalobkyňa 1/ uviedla, že jej hlavným zdrojom príjmu
je prenájom, jej príjem dosahuje 7.816,87 eur za posledné zdaňovacie obdobie. Vlastní rodinný dom a
rozostavanústavbu.Máúsporyvsumecca30.000eur.Splácahypotekárnyúver.Starásaomatku,ktorá

je chorá a odkázaná na jej starostlivosť. V domácnosti žije i dospelý syn. Súd z predložených podkladov
zistil, že žalobkyňa 2/ pracuje v Sociálnej poisťovni ako samostatná referentka, jej príjem je 1.100 eur
mesačne. Vlastní 1 - izbový a 4-izbový byt , má úspory v sume cca 16.000 eur. Mesačne spláca úvery,
kde celková splátka je 580 eur. Je vydatá, manžel zarába okolo 3.000 eur. V domácnosti žijú dve deti a
vnučka. Žalobkyňa 3/ je dôchodkyňa, poberá starobný dôchodok a vdovský dôchodok v sume celkovo

738 eur mesačne. Býva v rodinnom dome, má úspory cca 25.000 eur. Trpí Alzeimerovou chorobou od
roku 2019, je odkázaná na starostlivosť. Žalobca 4/ je dôchodca, poberá starobný dôchodok sume 920
eur, vlastní 4-izbový byt , má úspory v sume 23.000 eur. Je ženatý, manželka je rovnako dôchodkyňa,
majú dve dospelé deti. Žalobca 5/ je poľnohospodár, jeho príjem je starobný dôchodok, býva v rodinnom
dome, je ženatý, je ťažko zdravotne postihnutý.

7. Žalovaný 1/ uviedol, že jeho príjmom je starobný dôchodok, žije v nájme, vlastní motorové vozidlo,
má úspory v hodnote 3.900 eur. Je ženatý, manželka má príjem 430 eur. Žalovaný 2/ je dôchodca, jeho
príjmom je starobný dôchodok v sume 653,49 eur. Býva v rodinnom dome. Úspory má v sume 1.680
eur. Je ženatý, manželka poberá starobný dôchodok v sume 572,15 eur.

8. Žalobcovia sa k možnej aplikácii § 257 CSP vyjadrili podaniami doručenými súdu dňa 15.11.2024,
prakticky s totožným obsahom. Tvrdenie žalovaných 1/, 2/, že by údajné predlžovanie sporu mohlo
mať za následok nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešným žalobcom, označili za celkom
nedôvodné a nesprávne, nakoľko je práve úlohou súdu, aby posúdil, ktoré výdavky žalobcov boli v spore

vynaložené účelne a dôvodne. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že niektorý z úkonov žalobcov v konaní
nebol uskutočnený účelne, súd nárok na náhradu trov právneho zastúpenia nemusí priznať, avšak
takéto posúdenie sa musí vzťahovať na posudzovanie každého jedného úkonu samostatne. Účelnosť
a dôvodnosť vynaloženia jednotlivých úkonov v spore zo strany žalobcov však deklaruje samotná
skutočnosť, že žalobcovia boli v spore úspešní. Pokiaľ išlo o údajnú dobromyseľnosť žalovaných 1/,

2/, ani tento argument nemá podľa žalobcov žiadnu relevanciu vo vzťahu k aplikácii § 257 CSP na
súdenú vec, nakoľko žalovaní 1/, 2/ mohli po doručení žaloby s argumentáciou žalobcov v celom
rozsahu súhlasiť, čo by viedlo k rýchlemu ukončeniu sporu, a nakoľko tak neurobili, ale žalobnú
argumentáciu (prostriedky procesného útoku žalobcov) v konaní spochybňovali, spôsobili, že žalovaní
boli v konaní neúspešnou stranou sporu, a preto sú povinní nahradiť žalobcom trovy konania. Ani

samotnú skutočnosť, že jediným súčasným príjmom žalovaných 1/, 2/ je starobný dôchodok nemožno
bez ďalšieho považovať za dôvod na aplikáciu § 257 CSP, nakoľko žalovaní 1/, 2/ môžu disponovať
ďalším majetkom, z ktorého budú schopní nahradiť trovy konania žalobcom.

9. Ostatní žalovaní sa k výzve súdu nevyjadrili.

10. Súd prvej inštancie následne pristúpil k posudzovaniu možnej aplikácie § 257 CSP v rámci
rozhodovania o nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že aplikácia § 257 CSP pri rozhodovaní o
náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na
priznanie náhrady trov konania podľa zásady úspechu v konaní, avšak príslušný súd dôjde k záveru,

že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť
môže spočívať v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Takéto rozhodnutie o
nepriznaní náhrady trov konania sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania anesmie odporovať dobrým mravom. Rozhodovanie o trovách konania je v podstate druhotným aspektom
konania, preto z pohľadu ústavnoprávnej udržateľnosti rozhodnutia nepovažuje za nevyhnutné, aby
všeobecný súd za každých okolností poskytol stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili k potenciálnej

aplikácii § 257 Civilného sporového poriadku. (uznesenie Ústavného súdu SR zo 06.06.2019, sp. zn. II.
ÚS 113/2019, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk).

11. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na to, že Civilné sporové konanie je v prípade rozhodovania
o nároku na náhradu trov konania ovládané zásadou úspešnosti, ktorá je zakotvená v § 255 ods. 1 CSP

a podľa ktorej strana, ktorá mala v konaní plný úspech, má právo na náhradu trov konania. Súd v rámci
rozhodnutia vo veci samej, rozhoduje i o nároku na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania
rozhoduje po právoplatnosti rozsudku a i výroku o náhrade trov konania, vyšší súdny úradník. Z pohľadu
možnej aplikácie § 257 CSP, kedy súd rozhodne, že žiadna strana sporu, nemá na právo na náhradu
trov, ide o exces- výnimku, z pravidla úspešnosti v spore. Aplikácia tohto ustanovenia je i podľa názoru
Ústavného súdu SR úplne výnimočná. Túto výnimočnosť je možné hľadať v okolnostiach prejednávanej

veci, prípadne i v tom, aký dosah bude mať rozhodnutie nahradiť trovy konania dosah na stranu sporu.

12. Súd prvej inštancie po preskúmaní okolností danej veci, konštatoval, že v predmetnom prípade išlo
o štandardnú žalobu o určenie vlastníckeho práva, kde žalobcovia boli v konaní plne úspešní, nakoľko
súd ich žalobe vyhovel. Súd v okolnostiach veci, ani v okolnostiach na strane strán sporu, či už žalobcov,

alebo žalovaných nevidel výnimočnosť a ani také skutočnosti, pri ktorých by bolo možné konštatovať,
že je na mieste aplikácia § 257 CSP. Samotná skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ sú dôchodcovia a poberajú
starobný dôchodok nemôže byť považovaná za prekážku povinnosti nahradiť trovy konania. Žalovaní
4/-5 dôchodcami nie sú, sú v produktívnom veku, pričom súdu neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by
naznačovali, že tieto osoby objektívne nemôžu pracovať a mať príjem. Súd prvej inštancie mal za to, že

je v ich možnostiach a schopnostiach nahradiť trovy konania a že táto povinnosť nebude mať na nich
likvidačnýdosah.Zároveňzaargumentysvedčiaceprotipovinnostinahradiťtrovykonanianebolomožné
uznať ani to, že podľa žalovaných žalobcovia prispeli k prieťahom v konaní, napr. aj tým, že menili petit
žaloby. Je totiž právom žalobcu meniť petit žaloby a to až do momentu, kedy súd vo veci rozhodne. Je
vecou posúdenia súdom, či zmenu žaloby pripustí, alebo nie. Pokiaľ ide o účelnosť vynaloženia trov, táto

je vecou rozhodovania o výške náhrady trov konania, avšak nie pokiaľ ide o rozhodovanie o samotnom
nároku na náhradu trov.

13. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že nakoľko žalobcovia boli v konaní úspešní, majú právo na
náhradu trov konania voči žalovaným. Aplikácia § 257 CSP nebola v danej veci namieste, respektíve súd

nenašiel na ňu dôvody. Právo na náhradu trov je potrebné chápať ako náhradu všetkých výdavkov, ktoré
musela strana v spore využiť na to, aby sa domohla svojho práva, ktoré jej v zmysle zákona prináleží
a pokiaľ tieto náklady boli vynaložené účelne.

14. Proti tomuto uzneseniu podali žalovaní 1/, 2/ odvolanie a navrhli, aby odvolací súd napadnuté

uznesenie zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov prvoinštančného konania,
príp., aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaní 1/, 2/
považujú napadnuté uznesenie za nesprávne a rozporné so skutkovým a právnym stavom. Majú za to,
že súd nesprávne určil a označil okruh žalovaných v tomto prípade povinných v zmysle napadnutého
uznesenia. Súd uznesením zaviazal na náhradu trov konania žalovaných 1/ až 5/, čo žalovaní považujú

za nesprávne a nie je im zrejmé, ako a na základe čoho dospel súd k takémuto zisteniu. Pôvodne na
začiatku súdneho konania v zmysle žaloby žalobcov bolo za žalovaných označených 6 osôb, a to P. X.,
B. X., F. A., F.. Q. B., K. A. a M. V.. Uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 17. 10. 2012, právoplatným
dňa 28. 11. 2012, súd konanie voči žalovaným 3/, 4/, 5/ a 6/ zastavil. Týmto uznesením bolo teda
zastavené konanie voči štyrom žalovaným na základe návrhu žalovaných, a to konkrétne voči F. A.,

F.. Q. B., K. A. a M. V.. Následne súd prvej inštancie dopĺňacím uznesením zo dňa 16.06.2015, č.k.
7C/55/2008-451, právoplatným dňa 14.07.2015, rozhodol aj o trovách konania súvisiacich s uznesením
súdu prvej inštancie zo dňa 17.10.2012. V súvislosti s vyššie uvedeným preto nie je žalovaným 1/, 2/
zrejmé, prečo súd označil za žalovaných len 5 osôb a tieto zaviazal na náhradu trov konania, pričom
voči trom žalovaným (F. A., F.. Q. B., K. A.) bolo súdne konanie právoplatne skončené a zároveň

bolo právoplatne rozhodnuté o trovách. Žalovaní 1/, 2/ majú za to, že minimálne voči žalovaným 3/
až 5/ došlo k duplicitnému rozhodnutiu súdu, k vzniku prekážky res iudicata, čo je neprípustné. Čo
sa týka samotného rozsahu (100%) priznania náhrady trov prvoinštančného konania uviedli, že takéto
rozhodnutie je nesprávne, keďže žalobcovia nemali úspech voči štyrom žalovaným zo šiestich. Naviacžalobcovia sami procesne zavinili množstvo zbytočných a nehospodárnych úkonov v konaní. Čo sa týka
žalobcov v žiadnom prípade podľa žalovaných nie je možné považovať trovy, ktoré vznikli žalobcom za
potrebné a účelné v súvislosti s úkonmi týkajúcimi sa konania na základe nesprávne podanej žaloby

- kedy od podania žaloby až do 21.12.2012 žalobcovia pred súdom nesprávne formulovali, čoho sa
domáhajú. Žalovaní poukazovali a opakovane upozorňovali na tento nedostatok. Žalovaní by preto
nemali byť zaťažený trovami za úkony, ktoré boli realizované z dôvodu zmätočnosti návrhu žalobcov.
Bez ohľadu na uvedené, žalovaní 1/, 2/ majú za to, že sú tu aj okolnosti hodné osobitného zreteľa v
zmysle § 257 CSP. Žalovaní 1/, 2/ totiž nijakým spôsobom nezavinili predmetné konanie, ich vlastnícke

právo vzniklo a bolo zapísané na základe rozhodnutí štátnych orgánov, boli dobromyseľní a žalobcovia
dlhé roky vedeli, že nie sú vlastníkmi ani s tým nič nerobili. Na základe toho majú za to, že by náhrada
trov konania nemala byť žalobcom, hoci úspešným v konaní, priznaná, a to aj vzhľadom na prieťahy v
konaní spôsobené výlučne žalobcami. Nie je možné súhlasiť s názorom súdu, že žalobcovia disponujú
dispozičným právom a z toho titulu môžu znova a znova ho uplatňovať, a to procesne nesprávne.
V tomto prípade, ak by sa konalo o návrhu žalobcov bezo zmien, tento by musel byť zamietnutý, a

preto žalobcovia menili žalobný návrh, čím vznikali zbytočné trovy nielen im, ale aj žalovaným, pričom
žalobcovia by v tomto prípade nemali žiadny úspech.

15. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1
CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia

§ 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/
je čiastočne dôvodné.

16. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobcovia sa pôvodne podanou žalobou domáhali určenia

vlastníckeho práva k vyššie označeným nehnuteľnostiam proti žalovaným, a to:
1/ P. X/Ľubomírovi A., 6/ M. V.. Súd prvej inštancie (z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcami z dôvodu,
že žalovaní 3/ až 6/ nadobudli svoje spoluvlastnícke podiely k žalovaným nehnuteľnostiam oprávnene)
uznesením z 23.10.2012, č.k. 7C/55/2008-227 konanie voči
žalovaným 3/, 4/, 5/ a 6/ (t.j. F. A., Q. B., K. A., M. V.) zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

dňom 28.11.2012. Uznesením zo 16.06.2015 (právoplatným 14.07.2015) č.k. 7C/55/2008-457 v spojení
s opravným uznesením z 24.03.2021 č.k. 7C/55/2008-460 súd prvej inštancie zaviazal žalobcov 1/ až 6/
spoločne a nerozdielne na zaplatenie trov konania pôvodným žalovaným 3/ až 5/ v sume 4.287,04 eur
s tým, že pôvodnej žalovanej 6/ ich náhradu nepriznal, nakoľko jej trovy v konaní nevznikli.
Súd prvej inštancie rozsudkom z 05.12.2014, č.k. 7C/55/2008-406 v spojení s opravným uznesením z

24.03.2021, č.k. 7C/55/2008-460 vo veci samej rozhodol tak, že určil, že žalované nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi V. X., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX a to v podiele 1/3 k celku.
Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ až 6/ náhradu trov konania v sume 362,15 eur
a trov právneho zastúpenia v sume 4.810,63 eur, ako aj povinnosť zaplatiť týmto žalobcom náhradu
hotových výdavkov v sume 95,20 eur. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, tento rozsudok súdu

prvej inštancie vo veci samej potvrdil a vo výroku o trovách prvoinštančného konania ho zrušil a v
rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň žalobcom 1/ až 6/ nepriznal proti
žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Následne súd prvej inštancie uznesením z 03.12.2024, č.k. 7C/55/2008-599 (uznesenie, ktoré je
predmetom prieskumu tohto odvolacieho konania) priznal žalobcom 1/ až 6/ proti žalovaným 1/ až 5/ (P.

X., B. X., F. A., F.. Q. B., K. A.) nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.

17. Z uvedeného prehľadu rozhodnutí súdu prvej inštancie potom vyplýva, že pôvodne označení
žalovaní 3/ až 6/ (F. A., Q. B., K. A., M. V.) už v čase vydania napadnutého uznesenia neboli
stranami sporu, nakoľko voči nim bolo konanie právoplatne zastavené (uznesením z 23.10.2012, č.k.

7C/55/2008-227) a medzi nimi a žalobcami bolo rozhodnuté aj o trovách konania (uznesením zo
16.06.2015 č.k. 7C/55/2008-457 v spojení s opravným uznesením z 24.03.2021 č.k.
7C/55/2008-460) a to tak, že súd zaviazal žalobcov 1/ až 6/ spoločne a nerozdielne na zaplatenie trov
konania týmto žalovaným (3/ až 5/) v sume 4.287,04 eur s tým, že žalovanej 6/ ich náhradu nepriznal.
Je potom zrejmé, že v ďalšom konaní súd prvej inštancie už nemohol konať s pôvodne žalovanými 3/

až 6/ a nemohol ani napadnutým uznesením nanovo rozhodovať o trovách prvoinštančného konania
medzi nimi (podľa zásady úspechu v spore), keďže o týchto trovách už súd prvej inštancie predtým
právoplatne rozhodol (uznesením zo 16.06.2015 č.k. 7C/55/2008-457 v spojení s opravným uznesením
z 24.03.2021 č.k. 7C/55/2008-460).18.Ztýchtodôvodovnebolinavydanienapadnutéhouzneseniasúduprvejinštancievčasti,vktorejtento
súd priznal žalobcom 1/ až 6/ proti pôvodne žalovaným 3/ až 5/ nárok na náhradu trov prvoinštančného

konania v rozsahu 100% splnené procesné podmienky a preto ho v tejto časti odvolací súd bez ďalšieho
zrušil (§389 ods. 1 písm. a/ CSP).

19. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu k zvyšným žalovaným (1/,
2/) v tejto časti považoval odvolací súd rozhodnutie za vecne správne. Odvolací súd uznesenie súdu

prvej inštancie vo výroku týkajúcom sa priznania trov prvoinštančného konania žalobcom 1/ až 6/
proti žalovaným 1/, 2/ potvrdil, pretože ho považoval za vecne správne, a keďže sa v celom rozsahu
stotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia ako správnymi, uznesenie odvolacieho súdu už ďalšie
dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP).

20. V danej veci sa žalobcovia 1/ až 6/ podanou žalobou domáhali určenia, že žalované nehnuteľnosti v

podiele 1/3 patria do dedičstva po poručiteľovi V. X., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Žalobcovia
boli v spore úspešní, nakoľko súdy po riadnom zistení skutkového stavu rozhodli, že žalované pozemky
spoluvlastnícky (1/3) vždy patrili právnym predchodcom žalobcov (a právni predchodcovia žalovaných
ich v minulosti nenadobudli) a že žalovaní 1/, 2/ ich do svojho vlastníctva nemohli nadobudnúť ani
vydržaním, nakoľko neboli dobromyseľní pri ich nadobúdaní z objektívnych dôvodov. Správne potom

súd prvej inštancie konštatoval, že podľa zásady úspechu v spore právo na náhradu trov konania patrí
(proti žalovaným 1/, 2/) žalobcom. Žalovaní 1/, 2/ potom navrhli túto náhradu trov konania žalobcom
nepriznať pre existenciu dôvodov osobitného zreteľa (§ 257 CSP). Za tieto označili prieťahy v konaní
vyvolané samotnými žalobcami, predovšetkým z dôvodu navrhovaných viacerých zmien žalobných
petitov (nesprávne podanej žaloby) a neúčasťou žalobcov na nariadených pojednávaniach. Zároveň sa

označovali za dobromyseľných, keďže im svedčil zápis vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam a
žalobcovia boli v tomto smere dlhodobo nečinní.

21. Odvolací súd bol potom zhodne s názorom súdu prvej inštancie, že žalovanými tvrdené skutočnosti,
nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 CSP. Odvolací súd poukazuje na

to, že súd prvej inštancie správne pristúpil ku skúmaniu kritérií na prípadný postup podľa § 257 CSP
až potom, čo si najskôr vyhodnotil otázku procesného úspechu žalobcov 1/ až 6/ podľa § 255 ods. 1
CSP (aj podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS/255/2020, zo dňa 27.08.2020
platí, že „Pred tým, než všeobecný súd dospeje k záveru o potrebe aplikácie ustanovenia § 257 CSP,
je potrebné ustáliť otázku procesného úspechu sporových strán, keďže účelom tohto ustanovenia je

odstránenie neprimeranej tvrdosti voči strane sporu, ktorá nemala v konaní úspech v záujme dosiahnutia
spravodlivosti“). Súd prvej inštancie teda správne najskôr ustálil, že žalobcovia 1/ až 6/ boli (vo vzťahu
k žalovaným 1/, 2/) v konaní procesne úspešnou stranou a preto im patrí nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania podľa § 255 ods. 1 CSP (výsledok sporu bol zhodný s ich naposledy urobeným
žalobným návrhom). Následne súd správne zisťoval aj podmienky pre možnú aplikáciu ust. § 257 CSP,

ku ktorej dal stranám možnosť sa aj riadne vyjadriť. V tomto smere teda súd prvej inštancie neporušil
procesné práva žiadnej zo sporových strán.

22. Ako už bolo uvedené, keďže súd prvej inštancie ustálil (a správne), že charakter sporu nezavdal
žiaden dôvod pre aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (a teda, že z tohto pohľadu nemožno v konaní

úspešným žalobcom 1/ až 6/ nepriznať nárok na náhradu trov prvoinštančného konania), správne súd
postupoval aj následne, keď skúmal i ďalšie kritéria pre postup podľa § 257 CSP, ktorými mali byť
prieťahy v konaní vyvolané pôvodne nesprávne formulovaným žalobným petitom a dobromyseľnosť
žalovaných v zápis ich vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam. Pokiaľ išlo o dobromyseľnosť
žalovaných, odvolací súd poukazuje (a odvoláva sa) v tomto smere na závery rozhodnutia súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu vo veci samej, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaní 1/, 2/ nemohli
nadobudnúť vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam ich vydržaním, nakoľko neboli s ohľadom
na všetky okolnosti dobromyseľní. Tieto závery potom priamo vylučujú, aby táto okolnosť - žalovanými
1/, 2/ tvrdená dobromyseľnosť (ktorá sa navyše javí ako nepravdivá) mohla byť dôvodom hodného
osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 CSP. Ak by totiž boli žalovaní 1/, 2/ s ohľadom na všetky

okolnosti v danej veci skutočne dobromyseľnými držiteľmi daných nehnuteľností po celú vydržaciu
dobu, nadobudli by ich do svojho vlastníctva a súd by musel žalobu zamietnuť (k čomu nedošlo). Ani
chybu orgánu verejnej správy, ktorá bola príčinou pre iniciovanie súdneho sporu (zápis nevlastníka do
katastra), resp. v danom prípade chybný postup notára, ktorý v roku 1992 žalované pozemky nesprávne(v rozpore so skutočným a zapísaným stavom) prededil v prospech žalovaných, nemožno automaticky
pokladať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Dôležité je zohľadniť všetky podstatné
okolnosti konkrétneho prípadu, najmä následnú chronológiu súdneho konania, ako aj zvolenú procesnú

obranu žalovaných (porov. III. ÚS 299/2021). Žalovaní 1/, 2/ si boli potom vedomí, že ich predchodcom
nesvedčalo vlastnícke právo k žalovanému spoluvlastníckemu podielu, keďže vedeli, že ich právna
predchodkyňa nadobudla na základe delebnej zmluvy z 1937 do vlastníctva úplne iné pozemky, než
tie, ktoré boli predmetom sporu a ktoré na základe rovnakej delebnej zmluvy nadobudli práve právni
predchodcovia žalobcov. Tieto skutočnosti pritom vyplývali zo všetkých verejných a dostupných listín.

Napriek tejto vedomosti žalovaní potom naďalej trvali na svojej obrane v konaní (čomu svedčí aj to, že v
ďalšom sa už odvolávali na vydržanie tohto spoluvlastníckeho podielu). Je potom zrejmé, že ani postup
žalovaných v konaní nezavdal dôvod hodný osobitného zreteľa pre postup podľa § 257 CSP.
Pokiaľ išlo o prieťahy v konaní (podľa žalovaných vyvolané žalobcami) ani túto okolnosť nemožno
považovať za dôvod pre postup podľa § 257 CSP. Predovšetkým vlastnícke právo k nehnuteľnosti je
právom,ktorésanepremlčujeatedažalobcomničnebránilosasvojhoprávadomáhaťajpodlhšomčase

(túto skutočnosť nemožno dávať žalobcom na ťarchu). Ak potom žalobcovia zvolili nesprávny postup pri
ochrane svojich práv (ich ochrany sa domáhali nesprávne formulovaným žalobným petitom, ktorý museli
v priebehu konať upravovať), táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom na nepriznanie trov konania
(resp. na postup podľa § 257 CSP), ale ju súd zohľadní pri rozhodovaní o samotnej výške trov konania
(z pohľadu, nakoľko boli jednotlivé úkony žalobcov úkonmi účelne a hospodárne vynaloženými a teda

za ktoré možno/nemožno priznať právo na ich náhradu). Je potrebné si uvedomiť, že súd prvej inštancie
napadnutým uznesením zatiaľ rozhodoval len o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, nie o
ich výške (a tu zohľadňoval predovšetkým procesný úspech v spore). Pokiaľ išlo o majetkové, sociálne a
iné pomery žalovaných 1/, 2/ ich prípadné nesprávne vyhodnotenie súdom prvej inštancie, žalovaní 1/,
2/ v odvolaní nenamietali a preto sa nimi odvolací súd v ďalšom nezaoberal. Napriek tomu je odvolací

súd zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že je v možnostiach a schopnostiach žalovaných 1/, 2/
nahradiť žalobcom 1/ až 5/ trovy konania a že táto povinnosť nebude mať na nich likvidačný dosah.
V tomto smere je potrebné si uvedomiť, že hodnota úkonu právnej služby sa v danej veci neodvíja od
hodnoty spoluvlastníckeho podielu, ale je určovaná podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
(kedy nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch), čo bude mať potom nepochybné

vplyv na výšku trov, ktorú budú musieť žalovaní 1/, 2/ uhradiť.

23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k
žalovaným 1/, 2/ ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

24. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP tak, že ich náhradu v tomto odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/ až 6/ nepriznal,
nakoľko im žiadne trovy v tomto odvolacom konaní nevznikli. Pokiaľ išlo o pôvodne žalovaných 3/ až
6/, ako už bolo uvedené, títo prestali byť stranou konania potom, čo bolo voči nimi konanie právoplatne
zastavené. Preto odvolací súd vo vzťahu k nim napadnuté uznesenie bez ďalšieho zrušil (s bodkou) bez

potreby rozhodovať vo vzťahu k nim o trovách tohto odvolacieho konania.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP.).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).