Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoCsp/33/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123202728
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8123202728.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu

JUDr. Mareka Kohúta a JUDr. Mareka Košča, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. XXX, XXX XX D., 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., obaja zastúpení: JUDr.
Igor Šafranko, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti
žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151
653, zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10,
040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľnosti zmluvných
podmienok, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 11Csp/24/2023-280 zo

dňa 18.9.2024 v spojení s opravným uznesením, č.k. 11Csp/24/2023-304 zo dňa 22.10.2024, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie určil, že zmluvná
podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 30.3.2009 v článku I.
Základné podmienky, v bode 1., v znení: „Spracovateľský poplatok: 531,07 Eur/15.999.00 Sk, uhradený
z prostriedkov Úveru a Poplatok za správu Úveru: 2,99 Eur/90Sk/mesačne“, sú neprijateľné zmluvné

podmienky. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcom voči žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že dňa 30.3.2009 bola uzavretá písomná zmluva o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi. Hneď v časti I. pod názvom
„základné podmienky“ sú v bode 1 konkretizované základné podmienky úveru, a to jeho výška - 56.429,-
eur, úroková sadzba - 6,50 % p.a. fixná, spracovateľský poplatok - 531,07 eur, poplatok za správu úveru

2,99 eur mesačne a nasledujú ďalšie zmluvné podmienky.

3. Súd vo veci už raz rozhodol rozsudkom č.k. 11Csp/24/2023-154 z 27.9.2023, ktorým vyhovel žalobe
o určenie neprijateľnosti viacerých zmluvných podmienok, zamietol však žalobu o určenie neprijateľnej
zmluvnej podmienky ohľadom spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru. Zamietnutie
žaloby bolo zdôvodnené tým, že spomínané poplatky sú v zmluve jasne a zrozumiteľné uvedené hneď v
bode 1 I. časti zmluvy medzi základnými podmienkami úveru. Protiplnením spracovateľského poplatku

je spracovanie zmluvy a poskytnutie úveru, pričom dojednanie jednorazového poplatku pri zmluvách o
spotrebiteľskom úvere umožňuje aj aktuálna právna úprava, ktorú súd citoval. V rozsudku vychádzal tiež
zo záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ C-621/2017 z 3.10.2019, stanoviska Najvyššieho súdu ČR a
nálezu Ústavného súdu ČR, ktoré konkretizoval, ale aj rozsudku Najvyššieho súdu SR 7Cdo/249/2019zo dňa 28.2.2022 a napokon poukázal aj na viaceré rozsudky Krajského súdu v Prešove a tiež Krajského
súdu Nitra s totožným záverom.

4. Krajský súd v Prešove rozsudkom 1CoCsp/6/2024-255 z 23.4.2024 potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a zrušil vo výroku o zamietnutí žaloby ohľadom
spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru a v tejto časti vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Vytkol súdu, že sa nijakým spôsobom nevyrovnal s argumentáciou žalobcov, že
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17 sa netýka Slovenskej republiky a že v tomto smere

je potrebné brať do úvahy najmä zákon č. 483/2001 Z. z., ktorý stanovuje banke určité povinnosti pri
poskytovaní úveru a ich správe.

5. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie to, že sa nezaoberal novšou európskou judikatúrou, a to
rozsudkomSúdnehodvoraEÚC-224/19aC-259/19zodňa16.7.2020.Vovzťahuktomutorozsudkusúd
dodal, že ním neargumentovali ani samotní žalobcovia, a to ani v odvolaní. Súdu pritom nie je známe,

na základe čoho za tejto situácie by sa mal zaoberať rozsudkom európskeho súdu, ktorý nepovažoval
za relevantný pre tento spor, s čím sa nepochybne nestotožnil súd druhej inštancie, osobitne, ak súd
prvej inštancie svoj záver oprel o iný rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý bol vydaný len 9 mesiacov pred
rozsudkom, ktorý uprednostňuje odvolací súd, ale vychádzal aj z iných súdnych rozhodnutí.

6. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vyrovnať sa s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-224/19 a
C-259/19 zo 16.7.2020. K tomu súd uviedol, že uvedený rozsudok sa týka prejudiciálneho konania
na návrh španielskeho súdu a zaoberá sa tzv. províziou za poskytnutie úveru, a to z dôvodu, že
podľa španielskeho práva je možné pri zmluve o spotrebiteľskom úvere si dohodnúť aj províziu,
ale tiež poplatky ako to vyplýva z čl. 5 ods. 1 zákona č. 2/2009, ktorým sa upravuje uzatváranie

spotrebiteľských zmlúv o úvere v Španielsku, pričom podľa citovaného ustanovenia provízie, ale aj
poplatky účtované zákazníkovi musia zodpovedať skutočne poskytnutým službám alebo nákladom,
ktoré vznikli. Predmetom sporu teda bola dohodnutá provízia za poskytnutie úveru vo výške 1 % z
úveru. Keďže v slovenskej právnej úprave sa neuvádza v súvislosti s poskytnutím úverov vrátane
spotrebiteľských termín provízia, ale len poplatok prípadne odplata, súd prvej inštancie spomínaný

rozsudok Súdneho dvora EÚ nepovažoval za aplikovateľný aj pre tento spor. Nepochybne iný názor má
odvolací súd, ktorý zároveň uložil súdu prvej inštancie skúmať, či spracovateľský poplatok a poplatok za
správu úveru zodpovedá skutočne poskytnutým službám a vynaloženým nákladom. V bode 90 rozsudku
uviedol, že žalovaný by mal preukázať, že uvedené poplatky boli skutočne účtované za konkrétne
a preukázateľné služby, ktoré boli žalobcom poskytnuté a že cena poplatkov je skutočne reálna a

zodpovedá hodnote poskytnutých služieb. V bode 92 navyše uviedol, že výška poplatku by mala byť
náležite verifikovaná na základe dôkazov, ktoré predloží žalovaný.

7. Spomínaným rozsudkom Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-224/19 a C-259/19 totiž rozhodol, že
článok 3 ods. 1 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka uvedená v zmluve

o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a finančnou inštitúciou, ktorá spotrebiteľovi ukladá povinnosť
zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou dobrej viery vytvoriť značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech spotrebiteľa,
ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým službám a
vynaloženým nákladom, čo prislúcha vnútroštátnemu súdu.

8. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí stanovil jasný pokyn na doplnenie dokazovania s vyslovením
právneho názoru, ktorým je súd prvej inštancie viazaný. Ide o tzv. kasačnú záväznosť, ktorá znamená
bezpodmienečné rešpektovanie právneho názoru súdu vyššieho stupňa a je zároveň vykonaním
ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces a súvisí s princípom právnej istoty a

zákazom svojvôle pri rozhodovaní. Upustenie od tejto viazanosti je prípustné len výnimočne v prípade
zmeny skutkového zistenia, zmeny právnej úpravy alebo judikatúry. Keďže žiadny z týchto okolností
v danom prípade nenastal, súd prvej inštancie je povinný rozhodnúť v zmysle záveru spomínaného
rozsudku odvolacieho súdu.

9. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 5.9.2024 po doručení rozsudku Krajského súdu v Prešove uviedol,
že poplatok za poskytnutie úveru je spojený so spracovaním žiadosti klienta o poskytnutie úveru a
vypracovaním potrebnej úverovej a súvisiacej dokumentácie, ale zároveň predstavuje aj odplatu pre
veriteľa v súlade s § 499 Obchodného zákonníka, a to vylučuje možnosť súdneho prieskumu jehoprijateľnosti v zmysle článku 1 ods. 2 Smernice 93/13. V súvislosti s poplatkom za správu úveru žalovaný
poukázal aj na stanovisko Najvyššieho súdu ČR Cpjn/203/2013. Žalovaný ďalej uviedol, že za uvedený
poplatok žalovaný poskytoval tieto služby: zasielanie výpisu z úverového účtu najmenej 1x ročne,

sprístupnenie úverového účtu cez elektronickú službu internetbanking, administratívne úkony spojené
s vykonaním inkasa, vystavovanie rôznych potvrdení na žiadosť dlžníka, možnosť využitia bezplatnej
infolinky Sporotel a možnosť využitia bezplatného servisu na obchodnom mieste banky.

10. Žalovaný teda vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu síce konkretizoval služby, za

ktoré boli žalobcom predmetné poplatky účtované, avšak nepreukázal, že by výška týchto poplatkov
zodpovedala poskytnutým službám a vynaloženým nákladom a teda, že by zodpovedala hodnote
poskytnutých služieb. Súdu prvej inštancie preto vzhľadom na už spomínanú viazanosť právnym
názorom odvolacieho súdu neostávalo iné než žalobe vyhovieť aj v tejto časti, a to napriek tomu,
že možno súhlasiť so žalovaným, že z dôvodu zákazu retroaktivity je nesprávne poukazovať na
§ 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, ktorý do demonštratívneho zoznamu neprijateľných

zmluvných podmienok začlenil aj plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere
nesleduje záujmy spotrebiteľa. Toto ustanovenie totiž bolo do Občianskeho zákonníka zakomponované
s účinnosťou až od 13.6.2014, teda takmer 5 rokov po uzavretí zmluvy. Zároveň to však neznamená, že
aj bez tohto ustanovenia by nebolo možné zmluvnú podmienku vyhodnotiť ako neprijateľnú, a to podľa
generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

11. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V spore
boli v celom rozsahu úspešní žalobcovia a preto im súd priznal nárok na plnú náhradu trov konania
voči neúspešnému žalovanému, nakoľko nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno
použiť len výnimočne. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

12. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
zmenil tak, že žalobu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok o spracovateľskom poplatku a
poplatku za správu úveru zamietne a zaviaže žalobcov na spoločnú a nerozdielnu náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.

13. Odvolanie podal z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

14.Namietal,ženapadnutýmrozsudkomdošlokporušeniujehozaručenéhoprávanaspravodlivésúdne

konanie, keďže jeho odôvodnenie nevyhovuje kritériám, ktoré sú naň v danom ohľade kladené právnou
úpravou a jej ustáleným výkladom zo strany najvyšších súdnych autorít. V spore žalovaný predniesol
množstvo zásadných právnych argumentov, prečo je súdny prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti
zmluvných podmienok o poplatkoch principiálne vylúčený, a subsidiárne - ak by napriek uvedenému
mal byť predsa vykonaný - akými kritériami a pravidlami sa súd musí pri akomkoľvek prieskume

zmluvnej podmienky riadiť. Väčšina týchto argumentov však zostala mimo pozornosti súdu prvej
inštancie. Takýto prístup je v neprekonateľnom konflikte s povinnosťou súdu vyrovnať sa s argumentmi
sporovej strany, a to tak, že sa s nimi buď stotožní alebo ich vyvráti (napr. nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 296/09 zo dňa 10.12.2009). Ak súd odmietne nejaký argument strany,
musí v odôvodnení rozsudku vysvetliť, prečo ho považuje za irelevantný. Nestačí, že sa s názorom

strany nestotožní. Absencia dostatočne vyčerpávajúcej odpovede, ktorá musí vyjadrovať konfrontačné
stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia neúspešnej strany, má vždy za následok porušenie povinnosti
riadneho odôvodnenia rozhodnutia (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
44/2011 zo dňa 26.10.2011). Súd prvej inštancie však postupoval presne opačne, arbitrárne formuloval
určité právne názory v duchu „jednoducho je to tak“ bez toho, aby dokázal presvedčivo objasniť, prečo

konkurujúca sporová argumentácia nie je správna a zlučiteľná s právnou úpravou.

15. K hlavnému konfliktu so zaručeným právom na spravodlivé súdne konanie došlo rezignáciou súdu
prvej inštancie na riadnu aplikáciu relevantných hmotnoprávnych noriem týkajúcich sa neprijateľnostizmluvných podmienok, ktoré boli nahradené jeho svojvoľnými úvahami a kritériami, ktoré nemajú
žiadnu zákonnú oporu. Nemôže byť žiadnej pochybnosti, že základné znaky relevantnej právnej normy,
ktorá musí byť použitá na posúdenie spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvných podmienok, sú vyjadrené

v ustanovení § 53 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Ide pritom o vnútroštátnu
transpozíciu kľúčových aspektov komunitárnej regulácie ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými
zmluvnými podmienkami, ktorá je sústredená najmä do Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ak otázka, ktorá je významná pre rozhodnutie, už
bola riešená v rozhodovacej praxi Súdneho dvora Európskej únie, je bezpodmienečnou povinnosťou

vnútroštátneho súdu vyporiadať sa s takouto judikatúrou a objasniť, ako ju premietol do svojich úvah
a hodnotení. V týchto súvislostiach žalovaný argumentoval, že základné znaky hypotézy relevantnej
právnej normy (pre posúdenie prijateľnosti zmluvných podmienok) - najmä značná nerovnováha a
požiadavka dôvery - boli veľmi podrobne „vysvetlené“ viacerými všeobecne uznávanými rozhodnutiami
Súdneho dvora Európskej únie. Ich význam spočíva najmä v zadefinovaní záväzných objektívnych
kritérií pre hodnotenie obsahu zmluvného vzťahu medzi podnikateľom (obchodníkom) a spotrebiteľom.

Najmä v rozsudku zo dňa 14.3.2013, vo veci C-415/11 - Aziz (ďalej len „rozsudok C-415/11“) postuloval
absolútne zásadné interpretačné a aplikačné kritériá. V odôvodnení napadnutého rozsudku však nič
nenasvedčuje tomu, že by súd prvej inštancie podrobil posudzované zmluvné podmienky prieskumu
z hľadiska týchto kritérií. Nenachádza sa v ňom žiadna zmienka ani o rozsudku C-415/11, ani o
rozsudku C-226/12. Je vysoko pravdepodobné, že žiaden z testov, ktoré sú podľa nich obligatórne pri

prieskume zmluvnej podmienky, nebol vôbec vykonaný. Pre kvalifikáciu napadnutého rozsudku ako
nepreskúmateľného pritom plne postačuje už to, že jeho odôvodnenie sa o aplikácii a prípadných
výsledkoch takých testov na okolnosti konkrétneho prípadu nijako nezmieňuje. Relevantné právne
normy - najmä v ustanoveniach § 53 ods. 1 a 10 Občianskeho zákonníka a čl. 4 ods. 1 Smernice 93/13 -
v skutočnosti vôbec neboli aplikované (resp. neboli aplikované ústavne konformným spôsobom, t. j. nie

svojvoľne a arbitrárne). Týka sa to najmä požiadavky kvalifikovanej („značnej“) nerovnováhy v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o conditio sine qua non, bez existencie
ktorej - a zo sporového hľadiska navyše riadne tvrdenej a preukázanej - vôbec nemožno usudzovať
na atribút neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Nestačí totiž akákoľvek nerovnováha v právnom
(zmluvnom) postavení subjektov záväzkového vzťahu, ale musí ísť o nerovnováhu intenzívnu, čomu

musí úplne prirodzene zodpovedať aj odôvodnenie súdneho rozhodnutia konštatujúceho neprijateľnosť.
V napadnutom rozsudku sa však nič, čo by vyhovovalo týmto kritériám, nenachádza. Nie je nijako
objasnené, prečo by ktorákoľvek zo zmluvných podmienok, ktoré boli „vyhodnotené“ ako neprijateľné,
mala zakladať práve kvalifikovanú nerovnováhu (a teda že nejde len o nerovnováhu bežnú). Aj absencia
takéhoto vysvetlenia úplne diskvalifikuje napadnuté výroky. Žiaden súd sa nemôže svojvoľne rozhodnúť,

že určitú zložku aplikovateľnej právnej normy jednoducho vypustí z rozhodovacieho procesu, resp.
že vo svojom odôvodnení nevysvetlí, v čom vzhliadol jej naplnenie. Ak teda splnenie podmienok
značnej nerovnováhy a posúdenia celého obsahu a všetkých okolností záväzkového vzťahu nebolo
v napadnutom rozsudku presvedčivo - alebo skôr vôbec - zdôvodnené, nemôže nijako obstáť záver
o riadnej aplikácii práva, naopak, takýto rozsudok trpí arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou, úplne

vylučujúcou sporovú stranu, proti ktorej smeruje, z možnosti viesť s ním polemiku, uplatňovať voči
nemu námietky a argumentovať, prečo sú jeho závery nesprávne, to všetko v neprekonateľnom rozpore
s obsahom ústavne zaručených práv týkajúcich sa súdnej ochrany, akú môže každý subjekt práva
legitímne očakávať a vyžadovať.

16. Ďalej namietal neprípustne retroaktívny prístup založený na aplikácii ustanovenia § 53 ods. 4 písm.
t) Občianskeho zákonníka v znení účinnom odo dňa 13.6.2014 („požadujú od spotrebiteľa plnenie
za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa“). Súd
prvej inštancie síce v bode 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku formálne proklamoval, že sa
nemieni dopustiť jeho retroaktívnej aplikácie, v skutočnosti ho však nepochybne použil pod „rúškom“

generálnej klauzuly v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navyše aj výslovne potvrdil,
že sa cíti viazaný právnym názorom Krajského súdu v Prešove v skoršom zrušujúcom rozsudku č. k.
1CoCsp/6/ 2024-255 zo dňa 23.4.2024, ktorý najmä v bodoch 84 a 89 odôvodnenia postuloval, že je
potrebné aplikovať práve ustanovenie § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka. Prístup súdu prvej
inštancie je právne neudržateľný. Ak identifikoval nové právne pravidlo zavedené s účinnosťou odo

dňa 13.6.2014, ktoré nemožno aplikovať retroaktívne, nie je možné to isté pravidlo následne dovodiť
extenzívnou interpretáciou starších právnych noriem a „tváriť sa“, že existovalo a pôsobilo už pred
nadobudnutím účinnosti právnej normy, ktorou došlo k jeho explicitnej reglementácii. Uvedené platí
o to viac, že ide o ustanovenie, ktoré nie je transpozíciou Smernice 93/13. Slovenský zákonodarcaišiel touto reguláciou nad rámec požiadaviek Smernice 93/13, čo samo osebe síce nie je porušením
tejto smernice, avšak zároveň to značí, že ide o výsostne špecifickú vnútroštátnu úpravu, ktorá môže
pôsobiť výlučne pro futuro, a to od okamihu, keď došlo k takémuto rozšíreniu vnútroštátneho katalógu

neprijateľných zmluvných podmienok. V prípade oboch preskúmavaných poplatkov pritom nároky banky
nielen vznikli, ale boli aj uspokojené výlučne v období predo dňom 13.6.2014, takže po nadobudnutí
účinnosti novely č. 102/2014 Z. z. už príslušné zmluvné podmienky nijako nezaväzovali spotrebiteľov.
Práve v tom spočíva podstata intertemporálneho pravidla v ustanovení § 879p Občianskeho zákonníka.
Ak by v právnom vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom vzniknutom predo dňom 13.6.2014 stále

pôsobili zmluvné podmienky, ktoré by zodpovedali niektorej z novozavedených skutkových podstát, odo
dňa 13.6.2014 sa už ďalej nesmeli používať. Avšak, ako je tomu vo veci samej, ak takáto zmluvná
podmienka prestala pôsobiť už skôr, nároky, ktoré z nej dodávateľovi vznikli predo dňom 13.6.2014, nie
je možné za žiadnych okolností spochybňovať, pretože by tým došlo k nedovolenej retroaktívnej aplikácii
právnejnormynaskôrlegálnenadobudnutépráva,ktorájeabsolútnenezlučiteľnáspostulátmiprávneho
štátu (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 1/04 zo dňa 24.2.2005). Nárok na

zaplatenie jednorazového spracovateľského poplatku vznikol a bol uspokojený v deň uzavretia zmluvy o
splátkovom úvere so žalobcami (30.3.2009). Zmluvná podmienka, ktorá banke priznala toto právo bola
teda „splnená“ a následne už nijako nepôsobila, a už vôbec nevyvolávala žiadne právne účinky po dni
13.6.2014 (nadobudnutie účinnosti novely č. 102/2014 Z. z.). Nárok na zaplatenie poplatku za správu
úveru síce predstavoval opakujúce sa plnenie splatné v mesačných intervaloch, avšak rozhodujúcou

okolnosťou je, že možnosť vyberania tohto typu poplatku bola s účinnosťou odo dňa 10.6.2013 zrušená
zákonom č. 132/2013 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Od daného okamihu banka poplatok za
správu úveru nikdy neúčtovala a nevyberala, pričom zodpovedajúca zmluvná podmienka stratila ex
lege priamo v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 132/2013 Z. z., akékoľvek relevantné právne

účinky (bola „odstránená“ zo zmluvy uzavretej so žalobcami). Opäť teda platí, že v relevantnom okamihu
nadobudnutia novely č. 102/2014 Z. z. - dňa 13.6.2014 - táto zmluvná podmienka už jednoducho
neexistovala v právnom zmysle a nijako nezaväzovala spotrebiteľov. Je teda neodškriepiteľné, že súd
prvej inštancie retroaktívne aplikoval kritériá § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka v znení
účinnom odo dňa 13.6.2014 a na rozhodujúce skutkové okolnosti veci takto použil právnu normu, ktorá

vôbec nemala byť uplatnená vzhľadom na jednoznačné intertemporálne pravidlá v ustanovení § 879p
Občianskeho zákonníka.

17. Nesúhlasil ani so závermi, ku ktorým súd prvej inštancie dospel pri „hodnotení“ protiplnenia
posudzovaných poplatkov. Vo vzťahu k spracovateľskému poplatku žalovaný uviedol, že tento poplatok

je spojený jednak so spracovaním žiadosti klienta o poskytnutie úveru a vypracovaním potrebnej
úverovej a súvisiacej dokumentácie, ale zároveň predstavuje aj odplatu pre veriteľa, že mal pre
žiadateľa o úver rezervované potrebné finančné prostriedky a bol pripravený ich v plnom rozsahu
poskytnúť. Príslušný poplatok je odrazom kogentného ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka. Už
len samotná okolnosť aprobácie i účelového určenia tohto poplatku priamo v právnej úprave vylučuje

možnosť súdneho prieskumu jeho prijateľnosti. Ide totiž o jednu z hlavných zásad tohto prieskumu,
ako ju vyjadruje ustanovenie článku 1 ods. 2 Smernice 93/13: „Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú
záväznézákonnéaleboregulačnéustanoveniaaustanoveniaalebozásadymedzinárodnýchdohovorov,
ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú
ustanoveniam tejto smernice.“ Jej podstatou je, že ak zákonodarca explicitne reguluje určitú otázku,

ním zvolené riešenie nemôže nikdy mať atribúty neprijateľnosti. Ratio legis sa odvíja od premisy, že
vnútroštátny zákonodarca prijíma iba také právne normy, ktoré sú súladné s jej zamýšľaným cieľom
a sú dostatočne vyvážené. Plne zodpovedá výkladovému pravidlu v 13. bode odôvodnenia Smernice
93/13/EHS a takto je aj stabilne interpretovaná Súdnym dvorom Európskej únie (napr. rozsudok zo
dňa 9.7.2020 vo veci C-81/19 - Banca Transilvania). Vo vzťahu k poplatku za správu úveru žalovaný

jednak prezentoval argumenty s cieľom vyvrátiť vrcholne nesprávnu predstavu, že správa úveru
predstavuje akúsi internú záležitosť veriteľa, ktorá sa voči spotrebiteľovi nijako neprejavuje. Ide o
zásadné nepochopenie povahy úverového produktu, ktorý nie je žiadnym jednoduchým „požičaním
peňazí“, ale ide o komplex (balík) služieb poskytovaných veriteľom dlžníkovi, v rámci ktorých samotné
poskytnutie finančných prostriedkov predstavuje len jednu z jeho viacerých zložiek. Zároveň presne

popísal služby, ktoré v čase trvania úverového záväzku žalobcov boli protihodnotou poplatku za správu
úveru a ktoré banka poskytovala, resp. ktoré boli k dispozícii dlžníkom z úverových zmlúv. Na všetky
tieto tvrdenia „reagoval“ súd prvej inštancie v bode 32 odôvodnenia napadnutého rozsudku tak, že:
„Žalovaný teda vychádzajúc z právneho názoru súdu II. inštancie síce konkretizoval služby, za ktoré boližalobcom predmetné poplatky účtované, avšak nepreukázal, že by výška týchto poplatkov zodpovedala
poskytnutým službám a vynaloženým nákladom a teda, že by zodpovedala hodnote poskytnutých
služieb.“ Už na prvý pohľad musí byť zjavné, že ide o povrchné hodnotenie ukážkovo demaskujúce,

že súdu v skutočnosti vôbec nešlo o skúmanie protihodnoty, naopak, výsledok v podobe vyhlásenia
príslušných zmluvných podmienok za neprijateľné bol vopred daný, nech by žalovaný predniesol
akékoľvek tvrdenia o ich ekonomickom dôvode. Nielen že je založené na absolútne svojvoľných
kritériách, ktoré sú negovaním záväzných záverov úniovej judikatúry citovanej vyššie v tomto odvolaní
i výrazom neprípustnej sudcovskej tvorby práva, ale je aj vrcholne arbitrárne a nekonzistentné. Súd

prvej inštancie (rovnako ako predtým odvolací súd) „vykonštruoval“ kritérium akejsi korelácie poplatku
a poskytnutej služby, avšak bez akéhokoľvek vysvetlenia takéhoto mechanizmu. Žiaden z týchto
súdov nedokázal najmä presvedčivo objasniť, ako by malo znieť obhájiteľné právne pravidlo, ktoré by
regulovalo prípustnú výšku poplatku vo vzťahu k „hodnote“ protiplnenia (služby), ba dokonca ani len
to. ako by sa mala ustáliť samotná „hodnota“ služby. Napadnutý rozsudok operuje aj „vynaloženými
nákladmi“,avšakopäťniejezrejmé,aká„výškanákladov“bymalarezultovaťdozáveruonekalejpovahe

zmluvnej podmienky. Vôbec nemožno identifikovať algoritmus, podľa ktorého by sa posudzovalo, či je
výška poplatku primeraná vynaloženým nákladom, ani len to, aké náklady by sa na tento účel mali
zohľadňovať.

18. Žalobcovia navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

19. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

20. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, existenciou inej vady v konaní, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym
posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné
právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení

rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

21. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne

zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania,
nemožno mať pochybnosti o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie
a neboli zistené žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

porušenie práva na spravodlivý proces vo vzťahu k žalovanému.

22. V danom prípade bol predmetnou Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 30.3.2009 (ďalej aj
ako ,,Zmluva“) založený medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi záväzkovo-právny
vzťah, z ktorého vyplynula veriteľovi povinnosť poskytnúť za dohodnutých podmienok žalobcom ako

dlžníkom úver - peňažné prostriedky 56.429,- eur a žalobcom ako dlžníkom povinnosť poskytnuté
peňažnéprostriedkyvrátiťžalovanémuajsúrokmiadohodnutýmipoplatkami(vrátanespracovateľského
poplatku vo výške 531,07 eur a poplatku za správu úveru vo výške 2,99 eur mesačne) a splátkou vo
výške 293,84 eur od 20.5.2009 pri konečnej splatnosti 20.3.2039.

23. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť
rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a
hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri

rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nebola
naplnená.24. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie

predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne

normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní ( pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to,
že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj

strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať
v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného

procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

25. K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
7Cdo/7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.

26. Za inú vadu konania v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa považuje procesná vada,
ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci(napr.nesprávnerealizovaniemanudukačnejpovinnostisúdu,vykonanienezákonne
získaného dôkazu, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím), pričom jej dôsledkom
je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. Takáto vada však v posudzovanej veci

indikovaná nebola.

27. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo strany na spravodlivý proces.

28. Podľa záveru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité
vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade

s ust. § 220 ods. 2 CSP.

29. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnurozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

30. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobcami a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalobcovia sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
správnenaposúdenieprávnehovzťahuaplikovalustanovenianaochranuspotrebiteľa.Jepritomzrejmé,
že obsah zmluvy si žalobcovia ako spotrebitelia osobitne nevyjednali a nemali ani možnosť podstatným

spôsobom ovplyvniť jej obsah.

31. V rozhodnutí C-621/17 zo dňa 3.10.2019 Súdny dvor Európskej únie rozhodol takto: ,,1. Článok 4
ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka

formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo
veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so
spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré
znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby
poskytované ako protihodnota dotknutých súm. 2. Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v

tom zmysle, že taká zmluvná podmienka, o akú ide vo veci samej, ktorá sa týka poplatkov za správu
zmluvy o úvere a ktorá neumožňuje jednoznačne určiť konkrétne služby poskytované ako protihodnota,
v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami strán, ktoré vyplývajú zo zmluvy.“

32. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 2 a
článku 5 Smernice rady 93/13/EHS vyslovil, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka
formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo
veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so
spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré

znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby
poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Avšak aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že musí ísť o
služby poskytované spotrebiteľom ako protihodnota súm obsiahnutých v zmluve o úvere. Teda musí ísť o
služby sledujúce záujmy spotrebiteľa a nie dodávateľa. Explicitne je to vyjadrené v ust. § 53 ods. 4 písm.
t) OZ, podľa ktorého za neprijateľné zmluvné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú

od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy
spotrebiteľa. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v zmysle § 53
ods. 4 písm. t) OZ na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech
spotrebiteľa v prevažnej miere.

33. Aj v prípade týchto zmluvných podmienok odvolací súd poukazuje na to, že ustanovenie § 53
ods. 4 písm. t) OZ bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 13.6.2014 s prechodným
ustanovením § 879p OZ, podľa ktorého ustanovením § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka sa
spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014, teda aj na Zmluvu uzatvorenú medzi stranami
sporu 30.3.2009.

34. Smernica Rady 93/13/EHS nevyžaduje plnú harmonizáciu, preto § 53 ods. 4 písm. t) OZ nie je
v rozpore so Smernicou, a preto ani rozsudok SD EÚ C-621/17 nijakým spôsobom neruší slovenskú
právnu úpravu obsiahnutú v § 53 ods. 4 písm. t) OZ a naviac, ustanovenie § 53 ods. 4 písm. t) OZ,
ani nie je v žiadnom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17, ale je s ním v zhode,

nakoľko § 53 ods. 4 písm. t) OZ ani podrobnú ani žiadnu špecifikáciu všetkých služieb poskytnutých ako
protihodnotu dotknutých poplatkov, nevyžaduje.35. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-224/19 z 16.7.2020, v ktorom
je uvedené, že „ Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na jedenástu otázku vo veci C-224/19
odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka

uvedená v zmluve o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a finančnou inštitúciou, ktorá spotrebiteľovi
ukladá povinnosť zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou dobrej viery
vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech
spotrebiteľa, ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým
službám a vynaloženým nákladom, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

36. Nie je dôležité ako sa predmetný poplatok volá, ale jeho obsah. Poplatok za spracovanie žiadosti sa
spravuje tými istými pravidlami ako poplatok za poskytnutie úveru.

37. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako
slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen

podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s "ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.). Za neprijateľnú sa
považuje aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu
po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného

plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

38. Odvolací súd sa stotožňuje s rozhodnutím Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe z 3. mája
2010 č.k. AZ 17 U 192/2010, podľa ktorého ,,Poplatky za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského
úveru sú neprijateľné. Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie pri poskytovaní

spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému vedľajšiemu
dojednaniu o cene. Poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru bol bankou
stanovený vo výške 2 % z výšky úveru, najmenej však 50,- eur paušálne. Banka sledovala podľa
vlastných vyjadrení v podstate úhradu úsilia vynaloženého pri spracovaní údajov v predzmluvnej fáze,
túto obranu však súd odmietol a vyhodnotil jej konanie vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce.

Spotrebiteľ nenavštívi banku z dôvodu poradenstva v otázke konkrétnej úrokovej sadzby alebo rady, či
si na základe vlastnej finančnej situácie môže dovoliť úver, ale výhradne s cieľom zistiť, či a za akých
mesačných splátok je banka vôbec ochotná mu ním požadovaný úver poskytnúť. Preverenie úverovej
spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku za
spracovanie pri poskytovaní úveru vyšší krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva

banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok.
Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí
úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie
spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok, bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala
skutočné protiplnenie. Aj z tohto dôvodu je zmluvná podmienka stanovujúca povinnosť platiť poplatok

za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru neprijateľná a voči spotrebiteľom neúčinná.
Súd doplnil, že zmluvná podmienka, je neprijateľná aj z dôvodu, že nie je pre spotrebiteľa jasná a
zrozumiteľná - nie je z nej totiž zrejmé, či poplatok za spracovanie bude na spotrebiteľa dopadať iba v
prípade, ak uzavrie zmluvu o úvere alebo aj v situácii, keď sa bude iba informovať ohľadom úverovej
služby (arg. výška úveru 0,- eur = paušálna minimálna výšky poplatku 50,- eur). Vyšší krajinský súd

potvrdilrozhodovaciulíniu,podľaktorejjeprespotrebiteľavždyneprijateľnéspoplatňovanieakýchkoľvek
úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto
sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 34. rozsudku)“.

39. Spracovateľský poplatok je neprijateľný z dôvodu jeho neurčitosti, keďže by mal korešpondovať

konkrétne identifikovanému predmetu plnenia. Žalovaný nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostali
žalobcovia, za ktoré mali zaplatiť poplatok vo výške 531,07 eur. Bezpodmienečne sa vyžaduje, aby sa
ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľom, slúžiace ich záujmom. Takéto vedľajšie plnenie si žalobcovia
zjavne neobjednali, ani individuálne nevyjednali a neslúži na ich prospech, ale výlučne na prospech
dodávateľa, čím nadobúda vlastnosť neprijateľnosti, čo dopadá rovnako aj na poplatok za správu úveru

vo výške 2,99 eur/mesačne. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá okrem úrokov aj inštitút
poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme.40. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
19Csp/205/2018 zo dňa 18.7.2021 v konaní voči totožnému žalovanému Slovenskej sporiteľni boli
určené neprijateľné zmluvné podmienky v znení: ,,Spracovateľský poplatok: 189,17 eur uhradený pri

uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru, Poplatok za správu Úveru: 1,99 eur/mesačne odo
dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoCsp/22/2021 zo
dňa 20.1.2022 v konaní voči totožnému žalovanému bol zmenený rozsudok Okresného súdu Prešov
sp. zn. 32Csp/136/2019 zo dňa 31.3.2021 vo výroku III. tak, že boli určené neprijateľné zmluvné
podmienky v znení: ,,Spracovateľský poplatok: 169,- eur, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy

z prostriedkov Úveru a Poplatok za správu Úveru: 2,99 eur/mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej
zmluvy.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/28/2022 zo dňa 30.1.2023 v konaní voči
totožnému žalovanému bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4Csp/9/2019
zo dňa 29.4.2022 vo výroku o určení neprijateľných zmluvných podmienok v znení: ,,Spracovateľský
poplatok:2.699,-SkuhradenýzprostriedkovúveruaPoplatokzasprávuúveru60,-Skmesačne“,pričom
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakladá povinnosť dodávateľa zdržať sa používania zmluvnej

podmienky (alebo podmienky s rovnakým významom), ktorá už bola súdom určená za neprijateľnú a
teda neplatnú. Povinnosť zdržať sa používania neprijateľnej podmienky je potrebné vykladať extenzívne,
t. j. takúto podmienku nemôže dodávateľ používať ani v rámci procesnej obrany v súdnom konaní.

41. Sumarizujúc vyššie uvedené dôvody, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie

je spôsobilé privodiť zrušenie ani zmenu napadnutého rozsudku, a keďže napadnutý rozsudok je v
meritórnom výroku, ktorým súd určil neprijateľnosť zmluvných podmienok o spracovateľskom poplatku
a poplatku za správu úveru vecne správny, so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku
aj o trovách konania, odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v spojení s opravným uznesením ako vecne správny potvrdil.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP a §
255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalobcom priznal proti žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).