Rozsudok – Konkurz ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2025

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 3Odi/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124363166
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dominika Vavreková, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:OSBB:2025:6124363166.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

3Odi/5/2024

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudcom JUDr. Dominikou Vavrekovou, v právnej
veci žalobcu BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO:
47 967 692, zastúpeného 1/ Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., so sídlom
Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, 2/ KASATKIN &
PARTNERS s. r. o., so sídlom Záhradnícka 29, 811 07 Bratislava, IČO: 47 255 021, proti žalovanému
A. B., C. XX. XX. XXXX, D. E. F. B. G. XXX, XXX XX B. G., zastúpenému JUDr. Peter Škrabák, advokát

so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, takto

r o z h o d o l :

3Odi/5/2024

I. Súd žalobu žalobcu zamieta.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

3Odi/5/2024

1. Žalobca sa podanou žalobou prostredníctvom právneho zástupcu 1/ domáhal zrušenia oddlženia
žalovaného z dôvodu, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný
nebol v čase podania návrhu platobne neschopný, keď mal dostatočný príjem na postupnú úhradu
svojich záväzkov. Zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že úmyselne
naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh. Žalovaný ako dlžník
nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností. Svoju aktívnu
vecnú legitimáciu na podanie žaloby odôvodnil žalobca tým, že je veriteľom žalovaného na základe

Zmluvy o úvere č. 5211957409, ktorú uzatvorili žalovaný a právny predchodca žalobcu 365.bank, a. s.
(predtým Poštová banka, a.s.) a z ktorej vyplývajúca pohľadávka bola na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 08. 12. 2014 postúpená na spoločnosť BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako
postupníka. Žalobca ďalej uviedol: „Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 09. 12. 2014 uzavretá medzi
spoločnosťou BOSSNUT INVESTMENTS LIMITED ako postupcom a spoločnosťou PRO CIVITAS s.
r. o. ako postupníkom.“ Na základe Zmluvy o zlúčení došlo dňa 09. 08. 2017 k zlúčeniu spoločnosti
PRO CIVITAS s. r. o. a spoločnosti BENCONT COLLECTION, a. s., pričom spoločnosť BENCONT

COLLECTION, a. s. sa stala nástupníckou spoločnosťou spoločnosti PRO CIVITAS s. r. o., ktorá
zanikla, čím sa spoločnosť BENCONT COLLECTION, a. s. stala novým veriteľom. Žalobca je nositeľom
aktívnej vecnej legitimácie, nakoľko je dotknutým veriteľom, ktorý si svoju oprávnenú pohľadávku voči
žalovanému riadne a včas prihlásil do konkurzného konania a jeho pohľadávka nebola v konkurznomkonaní popretá a nebola v konkurznom konaní ani v časti uspokojená. Konkurz na majetok žalovaného
vedený Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 4OdK/751/2018 bol vyhlásený dňa 24. 08. 2018.

2. V žalobe žalobca ďalej k nepoctivému zámeru uviedol, že žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer,
keď pri podaní návrhu naplnil zákonné predpoklady „nepoctivého zámeru“ podľa § 166g ods. 2 písm.
c/ ZKR – neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť,
že ide o dôležitú informáciu, § 166g ods. 2 písm. f/ ZKR - dlžník nebol platobne neschopný, § 166g
ods. 2 písm. h/ ZKR – mal snahu poškodiť svojho veriteľa a najmä zo správania žalovaného po podaní

návrhu nemožno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v rámci svojich možností a
schopností podľa ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR. Žalovaný nebol v čase podania návrhu platobne
neschopný, podľa informácií žalobcu bol v čase vyhlásenia konkurzu zamestnanou osobou s príjmom
postačujúcim na hoci len čiastočnú úhradu pohľadávky žalobcu, prípadne aj ostatných veriteľov žalobcu.
Žalovaný mohol zo svojho príjmu v malých mesačných dávkach 20 – 30 Eur uspokojovať pohľadávku
žalobcu a ostatných veriteľov a tým prejaviť úprimnú snahu riešiť svoj dlh a preukázať svoj poctivý

zámer. Žalovaný však namiesto toho využil inštitút oddlženia a zbavil sa všetkých svojich dlhov. Pre
dôkladné zistenie príjmov žalovaného v čase pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho
majetok žalobca navrhol vykonať dopyt na Sociálnu poisťovňu za obdobie pol roka pred podaním návrhu
na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného, z ktorého by bol preukázaný príjem žalovaného a
jeho platobná schopnosť/neschopnosť. Z predmetného listinného dôkazu sa podľa žalobcu preukážu

skutočnosti ním proklamované, a to že žalovaný mal dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich
záväzkov voči svojim veriteľom, teda že žalovaný mohol hoci len sčasti uspokojovať pohľadávky
svojich veriteľov a tým preukázať svoj poctivý zámer. Žalobca nemá zákonnú možnosť preveriť
dosiahnuté príjmy žalovaného a navrhovaný dôkaz nie je schopný sám zabezpečiť. Ďalej žalobca na
preukázanie svojich tvrdení navrhol, aby súd vykonal dopyt na Úrad geodézie, kartografie a katastra

za účelom poskytnutia informácie o vlastníckom práve žalovaného ako i informácie, či žalovaný v
čase pred podaním návrhu nepreviedol svoje nehnuteľnosti alebo či po oddlžení nenadobudol nejaké
nehnuteľnosti. Žalobca navrhuje, aby súd vykonal dopyt na predmetný úrad za obdobie 4 roky pred
podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného a dva roky po oddlžení žalovaného.
Žalobca navrhuje vykonať dopyt aj na Policajný zbor, dopravný inšpektorát za účelom poskytnutia

informácie o tom, či žalovaný vlastnil pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu osobné motorové
vozidlo a ak áno, kedy došlo k jeho prevodu, alebo odhláseniu z evidencie. Žalobca navrhuje vykonať
dopyt aj na Centrálny register účtov za účelom poskytnutia informácie o vedení osobných účtov na
meno žalovaného, po ktorom vykonaní žalobca žiada vykonať dopyt na bankové inštitúcie, v ktorých
má žalovaný evidovaný osobný účet za účelom poskytnutia výpisu z bankového účtu žalovaného za

obdobie rok pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok, počas konkurzu, ako i pol
roka po oddlžení, na základe ktorého dôkazu bude preukázaný poctivý/nepoctivý zámer žalovaného
a zrejmé jeho príjmy, výdavky a majetková situácia. Žalobca navrhuje pripojenie celého konkurzného
spisu za účelom oboznámenia sa so všetkými relevantnými skutkovými okolnosťami žalovaného.

3. Žalobca v žalobe ďalej uviedol, že pred podaním žaloby o zrušenie oddlženia zaslal žalovanému
výzvu na preukázanie poctivého zámeru, ktorou výzvou žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie
pohľadávky, ktorú žalobca eviduje voči žalovanému. Žalovaný napriek výzve neprejavil nielenže úprimnú
snahu riešiť svoje dlhy, ale žiadnu snahu a na výzvu žalobcu nereagoval. Žalobca má dôvodnú
pochybnosť o platobnej neschopnosti žalovaného. Zákon definuje platobnú neschopnosť fyzickej osoby

ako stav, kedy fyzická osoba nie je schopná plniť 180 dní po lehote aspoň jeden splatný záväzok.
Platobná neschopnosť musí byť stavom objektívnym a trvalým. Za platobnú neschopnosť nemožno
považovať stav, kedy dlžník odmieta hradiť svoj dlh. Žalobca zároveň podotýka, že na platobnú
neschopnosť dlžníka nemožno nazerať len z čisto formálneho hľadiska, teda z hľadiska naplnenia
zákonných znakov platobnej neschopnosti v zmysle ust. § 3 ods. 2 ZKR, nakoľko splnenie týchto

formálnych znakov môže dlžník sám svojím aj možným úmyselným konaním navodiť, aj keď skutočný
stav platobnej neschopnosti dlžníka vďaka príjmu dlžníka, nezodpovedá. Je nesprávne len na základe
nepreukázaného vyhlásenia dlžníka hovoriť o platobnej neschopnosti, avšak je nevyhnutné preskúmať
a dostatočným spôsobom preveriť skutočnú majetkovú situáciu dlžníka v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu na jeho majetok. Žalobca zastáva názor, že zo strany dlžníka bol stav platobnej

neschopnosti spôsobený samotným konaním žalovaného, keď tento prestal splácať svoje dlhy nie z
dôvodu objektívnej nemožnosti, nakoľko dosahoval príjem, ale z vlastného subjektívneho rozhodnutia.
Z uvedených dôvodov sa jedná o zneužitie inštitútu oddlženia a o zjavné zneužitie práva. Skutočnosť, že
dlžník, napriek dostatočnému príjmu, odmieta uhradiť dobrovoľne svoje záväzky a rozhodne sa zbaviť sasvojich záväzkov prostredníctvom inštitútu oddlženia, nemožno považovať za poctivý zámer. Uvedeným
konaním dochádza k úmyselnému zneužitiu inštitútu oddlženia žalovaným. Takéto zneužitie oddlženia je
zároveň bezprecedentným zásahom do vlastníckeho práva žalobcu, nakoľko zbavuje veriteľa možnosti

byť uspokojený zo svojej pohľadávky bez akejkoľvek náhrady; takéto konanie nemôže požívať právnu
ochranu. Rímske právo zakotvovalo zásadu „nemo turpitudinem suam allegare potest“, čo znamená,
že nikto nesmie mať prospech z vlastného nepoctivého správania. Pod nepoctivým správaním v
tomto univerze úvahy rozumieme také správanie sa subjektov práva, ktoré síce nachádza oporu v
platnom práve, avšak tvrdé uplatňovanie takýchto práv nie je slušné vo vzťahu k ostatným adresátom

a recipientom právnej úpravy. Zákaz zneužitia práva teda predstavuje istý materiálny korektív k príliš
formalistickému výkladu zákonného textu, ktorý by v konečnom dôsledku poškodzoval práva (prípadne
oprávnené záujmy) iných. Filozoficky sa tak inštitút zákazu zneužitia práva hlási k aristotelovskej
slušnosti ako korektívu príliš tvrdej aplikácie zákona. Žalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súduSR,sp.zn.22Cdo1917/2004:„Zazneužitívýkonuprávalzepovažovatpouzetakovéjednaní,jehož
cílem není dosažení účelu a smyslu sledovaného právní normou, nýbrž které je v rozporu s ustalenými

dobrými mravy vedeno přímym úmyslem zpúsobit jinému účastníku újmu.“ Najvyšší súd SR, sp. zn.
22 Cdo 1567/2004: „ Šikanou je takový výkon práva, jehož jediným cílem je poškodit jiného. Jednaní,
ktoré je šikanózní anebo ktoré je zneužitím práva, je v rozporu s dobrými mravy a proto mu lze odepřít
ochranu.“ Konanie opísané vyššie by sa mohlo hodnotiť nielen ako zjavné zneužitie práva, ale ako i
konanie v rozpore s dobrými mravmi. Konaniu v rozpore s dobrými mravmi nie je možné poskytnúť

právnu ochranu, ale naopak odoprieť, ktorý postup je právne záväzný v dôsledku ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít. Žalobca v závere svojej argumentácie poukazuje, že ust. § 166g ods.
2 ZKR uvádza demonštratívny výpočet nepoctivého zámeru a v prípade naplnenia skutkovej podstaty
niektorej zákonom stanovenej formy nepoctivého zámeru sa tento prezumuje a preto je na dlžníkovi, aby
preukázal svoj poctivý zámer a teda dôvodnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok,

uviedol objektívne dôvody, pre ktoré nie je v jeho možnostiach uspokojovať a riešiť svoje dlhy. Žalobca
na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/1/2019 zo dňa
06. 11. 2019, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13. 12. 2019, rozhodnutie Okresného súdu Bratislava
I č. k. 8Odi/1/2018-133 zo dňa 18. 10. 2018, právoplatné dňa 13. 12. 2018 a rozhodnutie Mestského
súdu Bratislava III č. k. B1-1Odi/9/2022-87 zo dňa 13. 12. 2023.

4. Podľa žalobcu, ak žalovaný disponuje dostatočným príjmom na to, aby mohol hoci len sčasti plniť
svoje záväzky a uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov, nemal by využiť právny inštitút oddlženia, ale
mal by využiť formu splátkového kalendára a týmto preukázať svoj poctivý zámer. Žalobca poukázal na
Dôvodovú správu k zákonu č. 377/2016 Z. z., v zmysle ktorej je významným predpokladom na možnosť

uchádzať sa o oddlženie platobná neschopnosť dlžníka. Ide však o domnienku vyvrátiteľnú. Vyvrátená
môže byť na začiatku konania samotným súdom („ex ante“ kontrola, keď súd vychádza len z vyhlásenia
dlžníka podľa § 167a ods. 1 písm. c) ZKR), alebo v rámci skúmania poctivého zámeru dlžníka na
základe žaloby dotknutého veriteľa („ex post“ kontrola). Súd pri „ex ante“ kontrole nemá reálnu možnosť
skúmať platobnú schopnosť (má k dispozícii len tvrdenia dlžníka a veriteľ v tom čase nemá o návrhu

na oddlženie žiadnu vedomosť). Z uvedeného dôvodu je potom celý proces dokazovania nepoctivého
zámeru na veriteľoch dlžníka, ktorí ale nedisponujú k tomu patriacimi procesnými oprávneniami.
Žalobca aj napriek týmto „procesným komplikáciám“ nadobudol informácie, ktoré preukazujú nepoctivý
zámer žalovaného. Za súčasného stavu, keď žalobca predkladá dôvodných pochybností o platobnej
neschopnosti žalovaného, je potom na mieste, aby súd dôkladne preskúmal splnenie podmienok

platobnej neschopnosti a teda aj poctivého zámeru žalovaného, aby tak predchádzal zneužívaniu
inštitútu oddlženia. Žalobca má za to, že žalovaný sa len snažil využiť právnu úpravu, primárne
orientovanú na osoby, ktoré vlastnia málo majetku a majú nízke príjmy. Takouto osobou žalovaný nie je,
pretože ak by mal žalovaný so stabilným príjmom skutočne poctivý zámer a úprimnú snahu riešiť svoj
dlh v medziach svojich možností, naďalej by riadne splácal svoje záväzky veriteľom, prípadne by využil

inštitút splátkového kalendára (§ 168 a nasl. ZKR), ktorý má na vymáhateľnosť pohľadávok rovnaký
právny účinok ako konkurz, avšak pri tomto spôsobe oddlženia dochádza vždy aspoň k čiastočnému
uspokojeniu veriteľov. Žalobca opätovne poukázal na to, že žalovaný má a mal pravidelný príjem, ktorý
je základnou podmienkou na povolenie splátkového kalendára. Zákon demonštratívne vymenúva, kedy
dlžník má poctivý zámer a rovnako aj situácie, kedy dlžník poctivý zámer nemá. Žalobca s poukazom na

ustanovenie § 166g ods. 1 ZKR uvádza, že predpokladom poctivého zámeru žalovaného je okrem iného,
aj úprimná snaha žalovaného riešiť, po podaní návrhu, svoj dlh v rámci svojich možností. Z konania
žalovaného takáto snaha nevyplýva. Zákonom výslovne uvedené podmienky nepoctivého zámeru (§
166g ods. 2 ZKR) nie sú konečným výpočtom a zákonodarca predpokladá, že existujú aj iné ďalšiedôvody nepoctivého zámeru dlžníka, ktoré sú dôvodom na zrušenie oddlženia dlžníka. Takým dôvodom
je aj neplnenie záväzkov bez dôvodu a v dobe tesne predchádzajúcej podaniu návrhu na konkurz.
Žalobca nespochybnil ekonomickú a spoločenskú opodstatnenosť oddlženia. Oddlženie je pre určitú

skupinu ľudí jedinou možnosťou, ako sa vymaniť z tzv. dlhovej pasce, do ktorej sa dostali, či už vlastným
pričinením,alebopreokolnosti,ktorénevedeliovplyvniť.Oddlženievšaknemožnopovažovaťzaspôsob,
ktorým sa ktorýkoľvek dlžník môže zbaviť svojich záväzkov voči veriteľovi. Žalobca má za to, že právna
úpravaoddlženianiejeurčenánaochranudlžníkov,ktorísaúmyselnevyhýbajúúhradesvojichzáväzkov
aj za situácie, keď ich príjem a sociálne a rodinné podmienky splatenie týchto záväzkov umožňujú. Ak

sa dlžník rozhodne pre oddlženie, veriteľ nemá možnosť tento proces zvrátiť. Je preto úlohou súdu v
konaní o zrušenie oddlženia posúdiť, či dlžník spĺňa podmienky oddlženia, má poctivý zámer, a teda či
môže požívať výhody plynúce z oddlženia.

5. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že žalovaný ani po podaní návrhu nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj
dlh v rámci svojich možností. Žalovaný po vyhlásení konkurzu nevykonal v prospech žalobcu žiadne

úhrady svojho záväzku napriek tomu, že sa u žalovaného nijako sa nezmenili žiadne okolnosti. Na
základe uvedeného nemožno podľa žalobcu hovoriť o naplnení skutkovej podstaty poctivého zámeru
v zmysle ust. § 166g ods. 1 ZKR. Žalovaný by pokračovaním v plnení svojich záväzkov dokázal
splatiť svoje záväzky voči všetkým veriteľom. Využitím inštitútu oddlženia poškodil všetkých svojich
veriteľov, keď po oddlžení nie je povinný uhradiť ani časť svojich záväzkov, aj napriek skutočnosti, že

nesplnil podmienky platobnej neschopnosti tak, ako to žalobca preukázal. Žalobca opätovne uviedol,
že oddlženie je určené (v zmysle ZKR a dôvodovej správy k ZKR) pre špecifickú skupinu ľudí. Pre túto
skupinu je oddlženie jedinou možnosťou, ako sa vymaniť z tzv. dlhovej pasce, do ktorej sa dostali či už
vlastným pričinením alebo pre okolnosti, ktoré nevedeli ovplyvniť. Oddlženie však nemožno považovať
za spôsob, ktorým sa ktorýkoľvek dlžník a najmä taký, ktorý má dostatočný príjem, môže zbaviť všetkých

svojich záväzkov voči svojim veriteľom. Je preto úlohou súdu v konaní o zrušenie oddlženia posúdiť,
či dlžník má poctivý zámer a teda či môže požívať výhody plynúce z oddlženia. Žalobca má za to, že
v tomto prípade u žalovaného také podmienky nie sú splnené. S poukazom na ustanovenie § 166g
ods. 1 ZKR je podľa žalobcu preukázaný nepoctivý zámer žalovaného, keď tento po podaní návrhu na
vyhlásenie konkurzu na jeho majetok žiadnym spôsobom neprejavil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy v

medziach svojich možností, napriek tomu, že disponoval dostatočným príjmom na to, aby mohol hoci
len sčasti uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov. Žalobca navrhol za účelom preukázania aj vyššie
uvedených skutočností ohľadom nepoctivého zámeru žalovaného vykonať dopyt na Sociálnu poisťovňu
za účelom zistenia príjmu žalovaného aj za obdobie po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na
jeho majetok, a to za obdobie pol roka po rozhodnutí o oddlžení za účelom preukázania, že žalovaný

po oddlžení disponoval príjmom, z ktorého by mohol hoci len sčasti uspokojovať pohľadávky svojich
veriteľov, tým prejaviť úprimnú snahu riešiť svoje dlhy a tým preukázať svoj poctivý zámer, tak ako to
má na mysli ZKR. Žalobca navrhol na preukázanie skutočností uvádzaných v podanej žalobe aj výsluch
žalovaného. V závere žaloby žalobca uviedol, že nie je možné priznať právnu ochranu konaniu dlžníka,
ktorým preukázateľne zneužíva inštitút oddlženia. Žalovaný má a mal finančné prostriedky na riadne

plnenie svojich záväzkov voči veriteľom. Napriek tejto skutočnosti účelovo podal návrh na vyhlásenie
konkurzu, kde ho súd zbavil všetkých jeho povinností na zaplatenie pohľadávok svojich veriteľov.
Žalovaný podaním vyhlásenia o platobnej neschopnosti navodil stav domnelej platobnej neschopnosti,
aby mohol podať návrh na konkurz. Zo správania žalovaného po podaní návrhu nemožno usudzovať, že
vynaložil úprimnú snahu svoj dlh riešiť v medziach svojich možností a schopností. Podľa žalovaného tak

preukázateľne naplnil podmienku podľa ust. § 166g ods. 1 ZKR, ust. § 166g ods. 2 písm. f/ ZKR nebol
platobne neschopný a ust. § 166g ods. 3 písm. e/ ZKR úmyselne sa priviedol do platobnej neschopnosti
zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby súd zrušil oddlženie
žalovaného a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov súdneho konania v celom rozsahu.

6. Žalobca k podanej žalobe pripojil nasledovné dôkazy: Žiadosť o preukázanie poctivého zámeru a
komunikáciu s veriteľom, Poučenie o práve veriteľa využiť svoje zákonné možnosti domáhať sa zrušenia
oddlženia – zo dňa 09. 08. 2024, Zmluvu o úvere zo dňa 02. 12. 2009, Zmluvu o postúpení
pohľadávok č. 2/2014 zo dňa 08. 12. 2014 s prílohou, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. 3/2024 zo dňa
09. 12. 2014, Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 36Odi/1/2019-79 zo dňa 06. 11. 2019, Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3CoKR/23/2020 zo dňa 04. 12. 2020, Rozsudok Mestského súdu
Bratislava III č. k. B1-31Odi/9/2022-87 zo dňa 13. 12. 2023, Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k.
2Odi/2/2021-77 zo dňa 07. 10. 2021 a Dôvodovú správu k zákonu č. 377/2016 Z. z.7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe prostredníctvom právneho zástupcu považoval návrh žalobcu
za neopodstatnený a navrhol, aby ho súd zamietol v plnom rozsahu z dôvodu, že žalobca nijako
nešpecifikoval, prečo a ako by mal mať žalovaný nepoctivý zámer. Jediným jeho argumentom je

tvrdenie, že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nebol žalovaný platobne neschopný. V čase
podania návrhu dosahoval čistý príjem cca 600 Eur, čo mu nepostačovalo ani na pokrytie základných
životných potrieb, na úhradu dlhov a exekúcií. Z tohto dôvodu začal právnemu predchodcovi žalobcu
splácať v nepravidelných splátkach a bol nútený si požičiavať ďalšie finančné prostriedky na splácanie
predchádzajúcich dlhov, čím mu vznikali nové. V čase pred vyhlásením konkurzu dosahoval jeho príjem

výšku minimálnej mzdy a zamestnávateľ mu zo začiatku vykonával aj zrážky zo mzdy v prospech
pôvodného veriteľa. Tvrdenie žalobcu o jeho platobnej neschopnosti v čase pred podaním návrhu na
vyhlásenie konkurzu a v čase jeho podania považuje za irelevantné a ničím nepodložené. V čase
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu bol platobne neschopný, bolo na neho vedených niekoľko
exekučných konaní, mal viacero dlhov vo viacerých nebankových spoločnostiach, popri ktorých mu
postupne vznikli aj viaceré exekučné konania. Podľa žalovaného je účelom štvrtej časti ZKR pomoc

ľuďom, ktorí sa ocitli v neriešiteľnej životnej situácii tým, že budú môcť žiť odznova. Ak by každý
zamestnaný dlžník, schopný čo i len čiastočne splácať svoje pohľadávky prostredníctvom exekučného
konania, nebol platobne neschopný, stratil by ZKR vo svojej štvrtej časti zmysel, nakoľko nikto
zamestnaný by nemohol prejsť oddlžením a inštitútom osobného bankrotu. Takáto právna konštrukcia
by paradoxne zvýhodňovala takých dlžníkov, ktorí nemajú zamestnanie a ani sa ho nesnažia získať.

Žalovaný má s poukazom na ustanovenia § 3 ods. 2, § 166 ods. 1 a § 166g ods. 1 ZKR za to, že
v čase podávania návrhu na vyhlásenie konkurzu spĺňal všetky náležitosti na jeho vyhlásenie a to najmä
že bol platobne neschopný. Takisto zo žaloby nevyplýva, akým spôsobom mal mať nepoctivý zámer
voči veriteľovi, voči ktorému sa zo všetkých síl snažil plniť svoje povinnosti a až v momente, keď bola
jeho situácia neriešiteľná, sa rozhodol ísť cestou osobného bankrotu. Vzhľadom na uvedené žalovaný

navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

8. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu 1/ uviedol, že
žalovaný žiadnu ním deklarovanú skutočnosť nepreukázal listinnými dôkazmi a jeho tvrdenia ostávajú
nepreukázané. Podľa žalobcu žalovaný vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne také rozhodujúce a

objektívne dôvody, ktorými by preukázal dôvodnosť podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho
majetokatedatakéobjektívnedôvody,ktorébypreukázalijehonepriaznivúživotnúamajetkovúsituáciu,
ktorá by mu úplne znemožňovala úhrady jeho záväzkov a to aj čiastočné. Žalobca nepopiera inštitút
oddlženia,alezastávanázor,žepredmetnýprávnyinštitútjeurčenýtýmdlžníkom,ktorísaobjektívnebez
svojej viny ocitnú v nepriaznivej životnej ako i majetkovej situácií (sú PN, nezamestnaní, so zdravotnými

komplikáciami a podobne), ktorá im nedovoľuje ani čiastočné úhrady ich dlhov. V zmysle aktuálnej
rozhodovacej praxe súdov (Trnava, Košice, Nitra, Bratislava ako i Banská Bystrica) sa súdy podľa
žalobcu zjednotili v tom, že ak je dlžník riadne zamestnaný a dosahuje pravidelný príjem, je jeho
prvoradou úlohou zabezpečiť úhradu jeho záväzkov a plniť si svoje dlhy. V opačnom prípade sa jedná i
zneužitie inštitútu oddlženia a nepoctivý zámer dlžníka. Podľa žalobcu bolo v majetkových možnostiach

žalovaného čiastočne uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov, len by musel žalovaný prejaviť snahu o
vyriešenie jeho dlhov, ktorú snahu žalovaný neuskutočnil a túto ani nedeklaruje vo svojom vyjadrení, len
očierňuje postup a konanie žalobcu. V tomto smere žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
sp. zn. III. ÚS 570/2016, ktorý v súvislosti so samotným účelom oddlženia vyslovil: ,,Pri rozhodovaní o
oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na

strane dlžníka – fyzickej osoby) a záujmy stále neuspokojených veriteľov. Ak sa tejto svojej povinnosti
konajúci súd nezhostí rešpektujúc požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov, potom
buď poškodí dlžníka tým, že mu oddlženie nepovolí, prípadne mu na účel skúšobného obdobia uloží
neprimerané záťaže, alebo poškodí veriteľov tým, že vytvorí predpoklady na nevymáhateľnosť ich riadne
prihlásených a zistených pohľadávok, a to bez relevantných dôvodov.“ Taktiež poukázal na závery

rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/4/2022 zo dňa 23. 11. 2022, rozsudku Mestského
súdu Bratislava III sp. zn. B1-31Odi/9/2022 zo dňa 13. 12. 2023, rozsudok Okresného súdu Prešov sp.
zn. 3Odi/5/2022, rozsudok Okresného súdu Trnava sp. zn. 36Odi/5/2023, rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 3Odi/2/2022, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Odi/6/2022, rozsudok
Okresného súdu Košice I sp. zn. 30Odi/7/2022, rozsudok Okresného súdu Nitra sp. zn. 31Odi/1/2022,

rozsudok Okresného súdu Košice sp. zn. 33Odi/1/2022, pričom podľa neho ide len o rozsudky pre
platobnú schopnosť dlžníka a jeho správanie sa pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho
majetok, ostatné dôvody nepoctivého zámeru žalobca neuvádza, nakoľko skutkový stav je iný ako v
prejednávanom prípade.9. Žalovaný v nadväznosti na vyjadrenie žalobcu nad rámec svojho predchádzajúceho vyjadrenia
prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že mal snahu riešiť svoje dlhy v rámci svojich možností

a schopností, avšak jeho príjem nepostačoval ani na úhradu nevyhnutných výdavkov a úhradu všetkých
jeho dlhov, dostal sa do zložitej životnej situácie a ostal odkázaný na pomoc svojej priateľky a rodiny.

10. Na prejednanie veci samej súd určil termín pojednávania na deň 13. 02. 2025.

11. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu 2/ na pojednávaní odkázal na žalobu a svoje písomné
vyjadrenie, nad rámec ktorých uviedol, že podstatná otázka, ktorá by v tomto konaní mala byť riešená,
je otázka, akými príjmami disponoval žalovaný jednak v čase podania návrhu, ako aj bezprostredne po
podaní návrhu, či mu jeho ekonomické pomery umožňovali alebo neumožňovali platiť hoci aj čiastočne
záväzky veriteľov, ktorú otázku neposudzuje ani konkurzný súd, ani správca. Až v konaní o zrušení
oddlženia pre nepoctivý zámer dochádza prvýkrát k posudzovaniu týchto rozhodujúcich skutočností

majúcich vplyv na to, či žalovaný v čase podania návrhu, ako aj bezprostredne po podaní návrhu, mal
poctivý zámer, pokiaľ ide o jeho oddlženie. Žalobca vo vzťahu k vymeriavacím základom žalovaného
pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol, že nejde úplne o minimálnu mzdu,
tam ten vymeriavací základ dosahoval určitú sumu. Posúdiť stranu príjmov bez strany výdavkov je
nekompletné posúdenie, preto trval na výsluchu žalovaného. Vyjadrenia žalovaného vo veci považoval

za nekonkrétne, lebo poukazoval len na to, že boli tam viaceré exekúcie, boli tam viaceré záväzky,
nestačil mu tento príjem na pokrytie základných životných potrieb. Podľa žalobcu by mal byť sumár
životných potrieb a výpočet nevyhnutných nákladov na strane žalovaného vymedzený, takisto zoznam
jeho záväzkov a tie pomerovať k jeho príjmu. Až na základe týchto dát je možné zodpovedať otázku, či
dlžník bol alebo nebol platobne schopný, respektíve neschopný v čase podania návrhu na vyhlásenie

konkurzu. Výsluch žalovaného žalobca navrhoval prvýkrát v žalobe za účelom preukázania skutočností
uvádzaných v podanej žalobe, pričom podstatnou skutočnosťou uvádzanou v žalobe je, že žalovaný
by pokračovaním v plnení svojich záväzkov dokázal splatiť záväzky voči všetkým veriteľom hoci aj
postupným splácaním. Prirodzenou súčasťou posúdenia, či dlžník je schopný plniť svoje záväzky, je
aj otázka, aké iné záväzky musí plniť, aké má náklady na uspokojenie svojich životných potrieb a či

mu vlastne z toho jeho príjmu po uspokojení tých základných životných potrieb zostáva ešte určitá
časť peňazí na uspokojovanie, hoci aj čiastočné uspokojovanie ostatných veriteľov. Strana výdavkov
je v tomto konaní založená na všeobecných vyjadreniach žalovaného, že mu boli vykonávané zrážky
zo mzdy, že mal viacero veriteľov, avšak chýba konkrétne doloženie akýchkoľvek dôkazov k týmto
tvrdeniam. Uvedené je podstatné skúmať aj podľa rozhodovacej praxe súdov. Túto situáciu musí

predovšetkým dokazovať žalovaný vzhľadom na všeobecnú zásadu takzvaného negatorného tvrdenia,
ku ktorému sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, kde nie je možné od žalobcu požadovať,
aby preukazoval nejaké negatívne skutočnosti, ktoré vie dokazovať len strana žalovaná. V tom prípade
to dôkazné bremeno prechádza na stranu žalovanú.

12. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní v plnom rozsahu zotrval na svojich
písomných vyjadreniach. Žalovaný síce v rozhodnom období mal príjem a bol
zamestnanou osobou, ale samotný príjem žalovaného v tomto čase dosahoval sumu okolo 600 Eur
mesačne, čo mu nepostačovalo na úhradu základných životných potrieb a tak isto na úhradu všetkých
dlhov. Zdôraznil, že žalovaný mal viacero dlhov, viacero exekučných konaní a viacero pohľadávok a

nemal iba jedinú žalobcovu pohľadávku. Nebolo v možnostiach a schopnostiach žalovaného splatiť
všetky tieto pohľadávky, ktoré nevznikli bezprostredne alebo účelne bezprostredne pred podaním
návrhu na vyhlásenie konkurzu, o čom svedčí aj zmluva o úvere, ktorú podpísal žalovaný s právnym
predchodcom žalobcu a to už niekoľko rokov pred svojím oddlžením. Čo sa týka príjmu žalovaného,
samotná existencia pravidelného príjmu zo strany žalovaného vzhľadom na zákonnú definíciu platobnej

neschopnosti fyzickej osoby sama o sebe nepreukazuje a nesvedčí o platobnej schopnosti žalovaného.
Čo sa týka správania dlžníka po vyhlásení konkurzu, žiadny právny predpis neprikazuje dlžníkovi, aby
po vyhlásení konkurzu veriteľovi platil akékoľvek dlhy, ktoré mal voči veriteľovi a jedinou výnimkou je
prípadnienepatrnéhodedenia,darualebovýhryzostávkyalebohry.Žalovanýprávenaopakmalpoctivý
zámer. Znakom poctivého zámeru je aj to, že sa zamestnal a začal sa socializovať po oddlžení, čo aj

žalovaný spravil. Vo vzťahu k výsluchu žalovaného navrhovaného stranou žalobcu žalovaný uviedol, že
nie je zrejmé, čo by žalovaný mal vypovedať a k akým skutočnostiam by sa mal vyjadriť. Preto žalobu
žalobcu žalovaný považuje za všeobecnú a skutkové tvrdenia žalobcu za ničím nepodložené. Žalobu
navrhol zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.13. Súd na základe nesporných skutkových tvrdení, o ktorých pravdivosti nenadobudol ani na základe
vykonaného dokazovania pochybnosti, na základe vykonaného dokazovania a na základe skutočností

známych súdu z jeho činnosti ustálil nasledovný skutkový stav:

14. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4OdK/751/2018 zo dňa 16. 08. 2018 bol
vyhlásený konkurz na majetok žalovaného ako dlžníka a súd oddlžil žalovaného tak, že ako dlžníka ho
zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené

v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
dňa 23. 08. 2018. Konkurz bol zrušený z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu.
V konaní nebolo sporné, že žalobca je veriteľom žalovaného, svoju pohľadávku prihlásil do konkurzu
na majetok žalovaného. Súd posúdil ako nespornú aj skutočnosť, že žalovaný mal v období šiestich
mesiacov pred vyhlásením konkurzu príjem s tým, že zamestnávateľ žalovaného vykonával žalovanému
zrážky zo mzdy. V čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo voči žalovanému vedené aspoň

jedno exekučné konanie a žalovaný mal viacerých veriteľov.

15. V danej veci súd považoval za splnené podmienky podľa ust. § 166f ods. 1 ZKR, za ktorých sa
veriteľ môže domáhať zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia v tom smere, že žalobca ako
veriteľ dotknutý oddlžením je aktívne legitimovaným na podanie žaloby, keďže v žalobe uviedol, že je

veriteľom žalovaného, svoju pohľadávku si riadne prihlásil v konkurze a do dňa podania žaloby nebol
v konkurze uspokojený ani v časti svojho nároku; žaloba smeruje voči žalovanému ako dlžníkovi, tento
teda je pasívne legitimovaný a taktiež bol návrh podaný v lehote šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu.
Ďalšoupodmienkouvzmyslecit.ustanoveniajepreukázanie,žedlžníknemalprioddlženípoctivýzámer.
Spornou skutočnosťou v tomto konaní bolo, či sú naplnené znaky konania žalovaného s nepoctivým

zámerom. Preukázanie nepoctivého zámeru z dôvodov tvrdených žalobcom v zmysle § 166g ods. 2
ZKR je na strane žalobcu.

16. Súd na návrh žalobcu vykonal dokazovanie Odpoveďou na lustráciu v Sociálnej poisťovni, ktorú
si súd zaobstaral a je súčasťou súdneho spisu. Z tejto lustrácie vyplýva, že v čase pol roka pred

podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, t. j. od februára 2018 do júla 2018 bol žalovaný evidovaný ako
zamestnanec v pracovnom pomere len v mesiacoch február, marec, jún a júl 2018, pričom za mesiace
február 2018 do júl 2018 teda jeho priemerný vymeriavací základ predstavoval výšku 541,73 Eur.

17. Podľa ustanovenia § 166f ods. 1 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), veriteľ, ktorý bol dotknutý
oddlžením, má právo domáhať sa zrušenia oddlženia návrhom na zrušenie oddlženia podaným voči
dlžníkovi alebo jeho dedičom do šiestich rokov od vyhlásenia konkurzu alebo určenia splátkového
kalendára na súde, ktorý rozhodol o oddlžení, ak preukáže, že dlžník nemal pri oddlžení poctivý zámer.
Ak je takýchto návrhov viac, súd ich spojí na spoločné konanie. Vo veci samej rozhoduje súd rozsudkom.

18. Podľa ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní
návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností
a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať
zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, v prípade nie nepatrného dedenia,

daru alebo výhry zo stávky alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na
uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti alebo sa
do spoločnosti opätovne zaradil.

19. Podľa ustanovenia § 166g ods. 2 písm. c/ ZKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v návrhu alebo

v prílohe návrhu alebo na dopyt správcu uviedol nepravdivú dôležitú informáciu alebo neuviedol dôležitú
informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu.

20. Podľa ustanovenia § 166g ods. 2 písm. f/ ZKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak v čase podania
návrhu dlžník nebol platobne neschopný, aj keď o tom vedel alebo s prihliadnutím na okolnosti musel

vedieť.21. Podľa ustanovenia § 166g ods. 2 písm. h/ ZKR, dlžník nemá poctivý zámer najmä, ak zo správania sa
dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť
niektorého veriteľa.

22. Podľa ustanovenia § 166g ods. 5 ZKR, poctivý zámer dlžníka súd skúma iba v konaní o návrhu
na zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer. V konkurznom konaní ani v konaní o určení splátkového
kalendára súd poctivý zámer dlžníka neskúma.

23. Podľa § 3 ods. 2 veta štvrtá ZKR v znení účinnom v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu,
fyzická osoba je platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden
peňažný záväzok. Ak peňažnú pohľadávku nemožno voči dlžníkovi vymôcť exekúciou alebo ak dlžník
nesplnil povinnosť uloženú mu výzvou podľa § 19 ods. 1 písm. a), predpokladá sa, že je platobne
neschopný.

24. Inštitút zrušenia oddlženia dlžníka pre nepoctivý zámer podľa ustanovenia § 166f ZKR umožňuje
vykonanie následnej kontroly poctivosti zámeru dlžníka pri jeho oddlžení súdom, pretože pri vyhlásení
konkurzu súd poctivý zámer dlžníka v zmysle § 166g ods. 5 veta druhá ZKR neskúma. Žalobca žalobu
založil na tvrdeniach, že žalovaný pri podaní návrhu naplnil zákonné predpoklady nepoctivého zámeru
podľa § 166g ods. 2 písm. c/ ZKR (neuviedol dôležitú informáciu, aj keď vedel alebo s prihliadnutím

na okolnosti musel vedieť, že ide o dôležitú informáciu), § 166g ods. 2 písm. f/ ZKR (nebol platobne
neschopný) aj § 166g ods. 2 písm. h/ ZKR (mal snahu poškodiť svojho veriteľa) a najmä z
jeho správania po podaní návrhu nemožno usudzovať, že vynaložia úprimnú snahu riešiť svoj dlh v
rámci svojich možností a schopností podľa ustanovenia § 166g ods. 1 ZKR. V konaní však žalobca
svoje tvrdenia o nepoctivom zámere žalovanej žiadnym spôsobom nepreukázal, ani neuviedol žiadne

konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o splnení podmienok na zrušenie
oddlženia.

25. Žalobca nepoctivý zámer žalovaného odôvodňoval tým, že žalovaný v čase podania návrhu nebol
platobne neschopný, keďže bol zamestnanou osobou s príjmom postačujúcim na čiastočnú úradu

pohľadávky žalobcu. Súd sa však nestotožnil s takýmto záverom žalobcu o platobnej schopnosti
žalovaného a v tomto smere poukazuje na zákonnú definíciu platobnej neschopnosti fyzickej osoby
podľa ustanovenia § 3 ods. 2 vety štvrtej ZKR v znení účinnom ku dňu podania návrhu na vyhlásenie
konkurzu na majetok žalovaného, podľa ktorej sa za platobne neschopnú považuje fyzická osoba,
ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Pojem „platobná

neschopnosť“ teda znamená taký majetkový stav dlžníka, ktorý vzhľadom na nedostatok finančných
prostriedkov (vrátane iného finančného majetku okrem finančných prostriedkov) nedosahuje hodnotu
v takej výške, aby bol spôsobilý na úhradu pohľadávky veriteľa v lehote 180 dní od splatnosti tohto
záväzku. Preukázanie nepoctivého zámeru, v danom prípade z dôvodov tvrdenia zo strany žalobcu o
existencii platobnej schopnosti, je na strane žalobcu. Za účelom definovania platobnej neschopnosti v

ustanovení § 1 vyhl. č. 643/2005 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o spôsobe určenia platobnej
neschopnosti a predlženia v znení účinnom ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, bol určený
druh a výška finančného majetku, ktorého existencia vyvracia závery o platobnej neschopnosti, pričom
malo ísť o finančný majetok v hodnote takej, aby bol spôsobilý na krytie záväzku dlžníka voči veriteľovi.
Pri platobnej neschopnosti sa neposudzuje celkový majetkový stav dlžníka, t. j. existencia iného

majetku, ale práve finančné prostriedky, resp. iný finančný majetok, ktorý má vplyv na posudzovanie
platobnej schopnosti, t. j. na existenciu finančných prostriedkov, hotovosti, peňazí na účte alebo iného
finančného majetku v takej hodnote aby bol spôsobilý na krytie splatného záväzku (viď rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41CoKR/10/2023-113 zo dňa 31. 10. 2023). Na základe vyššie
uvedeného teda nie je možné súhlasiť s názorom žalobcu, že pokiaľ žalovaný ako dlžník mohol uhrádzať

pohľadávku v pravidelných mesačných splátkach, nie je platobne neschopný. Podstatou definície
platobnejneschopnostiniejeto,čijedlžníkschopnýzáväzokuhradiťvmalýchsplátkach,alečidisponuje
dostatkom finančného majetku, ktorým by záväzok mohol uhradiť v určitom časovom období, pričom
nemožnoopomínaťaniskutočnosť,žepriomeškanísplatenímfinančnýchzáväzkovnastupujenásledok
v podobe jeho navyšovania o úroky z omeškania, prípadne iné sankcie. Existenciu žiadneho finančného

majetku, a to ani finančných prostriedkov v hodnote spôsobilej na krytie záväzku v časovom období 180
dní po lehote splatnosti, žalobca v konaní nepreukázal a ani len netvrdil. Taktiež úhrada pohľadávok
jedného veriteľa pred podaním návrhu na oddlženie zo strany dlžníka automaticky neznamená jeho
schopnosť uhrádzať aj pohľadávky ďalších veriteľov dlžníka. Skutočnosť, že žalovaný mal v časepodania návrhu pravidelný príjem zo zamestnania vo výške približne 600 Eur, ešte nepreukazuje jeho
platobnú schopnosť, a teda objektívnu schopnosť nad rámec zabezpečovania základných životných
potrieb uhrádzať svoje pohľadávky vo vzťahu k všetkým svojim veriteľom, nielen izolovane vo vzťahu

k žalobcovi ako veriteľovi. Zo žaloby nevyplýva, akých ďalších veriteľov mal žalovaný a aká bola výška
týchtodlhov,čojejednouzpodmienokpreurčenieaposúdenieplatobnejschopnosti,resp.neschopnosti
dlžníka.Žalovanýmalajinézáväzky,nielenzáväzokvočižalobcovi,sktorýmibolrovnakotakvomeškaní
a ktoré bolo potrebné vziať do úvahy na posúdenie platobnej neschopnosti podľa § 3 ods. 2 ZKR.
Taktiež skutočnosti, že žalovaný nebol schopný uhradiť záväzok voči žalobcovi, resp. jeho právnym

predchodcom od roku 2009 a nebolo možné vymôcť záväzky voči jeho veriteľom ani v procese exekúcií
trvajúcich minimálne rok, svedčia skôr o platobnej neschopnosti žalovaného. Na základe žalobcom
uvádzaných skutočností súd teda nedospel k záveru, že žalovaný ako dlžník v čase podania návrhu
nebol platobne neschopný, a teda že je daný nepoctivý zámer žalovaného ako dlžníka podľa § 166g
ods. 2 písm. f/ ZKR.

26. Vo vzťahu k skutkovej podstate nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 písm. c/ ZKR žalobca
nesplnil ani povinnosť tvrdenia, keď neuviedol, akú dôležitú informáciu bol žalovaný povinný uviesť
a neuviedol.

27. Súd má taktiež za to, že žalobca nepreukázal, že zo správania sa žalovaného ako dlžníka pred

podaním návrhu možno usudzovať, že mal snahu poškodiť svojho veriteľa alebo zvýhodniť niektorého
veriteľa (§ 166g ods. 2 písm. h/ ZKR). Žalobca neuviedol, akým spôsobom malo dôjsť k takémuto
poškodeniu či zvýhodneniu konkrétneho veriteľa, pričom taktiež v tomto prípade je úmysel dlžníka
povinný tvrdiť a preukázať žalobca. Tvrdenia žalobcu v tomto smere sú všeobecné, pričom skutočnosť,
že žalovaný využil možnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu oddlžením nemožno bez uvedenia

a preukázania iných relevantných skutočností považovať za poškodenie veriteľa. V tejto súvislosti súd
nemal preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovaný by pokračovaním v plnení svojich záväzkov dokázal
splatiť svoje záväzky voči všetkým veriteľom, a teda využitím inštitútu oddlženia poškodil všetkých
svojich veriteľov. Z vykonaného dokazovania tak súd nemá preukázané akékoľvek úmyselné konanie
žalovaného, ktorým by sa zámerne priviedol do stavu platobnej neschopnosti s jednoznačným cieľom

zbaviť sa dlhov aj za cenu poškodenia veriteľov.

28. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nebola preukázaná ani existencia
nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR. Súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že nepoctivý zámer
vyplýva bez ďalšieho z toho, že žalovaný má pravidelný príjem a teda môže po vyhlásení konkurzu hoci

v malých splátkach ďalej splácať svoje dlhy. Uvedené by bolo v rozpore so základným princípom inštitútu
oddlženia, ktorý by za takejto interpretácie nemohol využiť prakticky nikto, kto bol zamestnaný v čase
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu. Takýto výklad vylučuje aj samotné vyššie citované ustanovenie
§ 166g ods. 1 ZKR, ktoré obsahuje definíciu poctivého zámeru dlžníka. Aj keď nejde o taxatívny
výpočet možností poctivého zámeru, podstatou je podieľanie sa na procese konkurzného konania

poskytovaním súčinnosti a snaha dlžníka aj po oddlžení riešiť svoje zárobkové pomery zabezpečením
príjmu a v prípade neočakávaného a nie nepatrného príjmu, poskytnúť veriteľom aspoň polovicu z neho
na uspokojenie nevymáhateľného dlhu. Naopak, ak teda dlžník po podaní návrhu na oddlženie nemá
neočakávaný príjem v nie nepatrnej výške, nevzniká mu zákonná povinnosť na výzvu veriteľa splácať
jeho pohľadávku, aby tým prejavil svoj poctivý zámer. Žalobca v konaní netvrdil, že u žalovaného došlo k

zmene majetkových pomerov v nie nepatrnom rozsahu, a teda k vzniku povinnosti poskytnúť časť svojho
príjmuveriteľomnaúhraduzáväzkov.Odžalovanéhoakodlžníkanemožnoočakávať,žedokážesplácať
všetky svoje záväzky, ak má viacerých veriteľov a po procese oddlženia nemôže samotný dlžníka ani
nahrádzať funkciu správcu konkurznej podstaty a vlastným výpočtom zistiť, v akom rozsahu môže aj
naďalej uspokojovať svojich veriteľov a akú čiastku zo svojho príjmu im môže uhrádzať. Súd taktiež

považoval za irelevantnú skutočnosť, že žalovaný nevyužil inštitút splátkového kalendára. Skutočnosť,
že dlžník má stabilný príjem bez ďalšieho automaticky neznamená, že sú zároveň dané aj zákonné
podmienky na jeho oddlženie formou splátkového kalendára podľa § 168c až 168e ZKR a že využitie
inej formy oddlženia je preto prejavom nepoctivého zámeru dlžníka.

29. Žalobca navrhol vykonať dokazovanie dopytom na Úrad geodézie, kartografie a katastra, na
Policajný zbor, dopravný inšpektorát, na centrálny register účtov, na bankovú inštitúciu, v ktorej mal
žalovaný evidovaný osobný účet. Súd tieto návrhy na vykonanie dokazovania zamietol z dôvodu,
že žalobca žiadne konkrétne skutočnosti vo vzťahu k majetku zisťovanému týmito dôkazmi netvrdil.Netvrdil, že by žalovaný nadobudol nejaký majetok po vyhlásení konkurzu, pričom túto skutočnosť
si mohol žalobca čiastočne preveriť aj sám, napr. verejne dostupnými informáciami z katastra
nehnuteľností. Žalobca zároveň netvrdil, že by žalovaný vlastnil motorové vozidlo, či iný majetok, či už

vo forme finančných prostriedkov alebo iných majetkových hodnôt. Súd v súvislosti s návrhmi žalobcu
na vykonanie dokazovania uvádza, že dokazovaním v sporovom konaní sa majú preukázať tvrdené
skutočnosti, nie zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby
prostredníctvom neho zistila, či náhodou neexistujú skutočnosti v jej prospech. Taktiež žalobca tvrdí,
že bol ako veriteľ prihlásený v konkurze, mohol teda nahliadať do konkurzného spisu, komunikovať so

správcom a mohol žiadať zisťovať majetkové pomery žalovaného priamo v tomto konaní, a teda mohol
predmetné dôkazy sám zabezpečiť. Niektoré z uvedených šetrení správca bežne v konkurze vykonáva,
preto súd nemôže suplovať procesnú aktivitu žalobcu. Súd preto návrh žalobcu na vykonanie vyššie
uvedeného dokazovania zamietol.

30. Žalobca v podanej žalobe taktiež navrhol vykonať dokazovanie pripojením celého konkurzného

súdneho spisu sp. zn. 4OdK/751/2018, a to za účelom oboznámenia sa so všetkými relevantnými
skutkovými okolnosťami. Z uvedeného nie je zrejmé, aké konkrétne skutočnosti sa majú z konkurzného
spisu preukázať, aké konkrétne listiny, aký konkrétny údaj, aké skutkové tvrdenia, ktoré v konaní vyšli
najavo, sa majú týmto osvedčiť. Pripojenie súdneho spisu nie je prípustným spôsobom dokazovania,
keďže dôkazný prostriedok musí byť vždy konkrétne označený. Pokiaľ mal žalobca záujem vykonať

dokazovanie konkrétnou informáciou, konkrétnym údajom, musel by tento dôkaz označiť. Zároveň
sporová strana nemôže preniesť svoju povinnosť predkladať dôkazy na súd za predpokladu, že je
sama schopná navrhovaný dôkaz zabezpečiť. Pokiaľ žalobca tvrdí, že svoju pohľadávku prihlásil v
konkurze, a teda je veriteľom žalovaného, má teda právo nahliadnuť do konkurzného spisu, má právo
komunikovať so správcom konkurznej podstaty, má právo požadovať prešetrenie majetkových pomerov

dlžníka v rámci konkurzu. Teda všetky informácie, ktoré sú v konkurznom spise uvedené, mohol žalobca
zabezpečiť a predložiť spolu so žalobou. Nebol preto dôvod, aby súd suploval procesnú aktivitu žalobcu
a pripojením konkurzného spisu následne sám dotváral skutkové tvrdenia žalobcu tým, že by sám
rozhodol, čo z konkurzného spisu je, alebo nie je podstatné, a teda čo má alebo nemá byť predmetom
dokazovania v konaní o zrušenie oddlženia. Takýto postup súdu by bol neprípustný (viď právny názor

vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 42CoKR/3/2023-144 zo dňa 26. 09. 2023).
Súd preto taktiež návrh žalobcu na vykonanie dokazovania pripojením celého konkurzného súdneho
spisu sp. zn. 4OdK/751/2018 zamietol.

31. Súd taktiež nevykonal žalobcom navrhované dokazovanie dopytom na Sociálnu poisťovňu za

účelom preukázania výšky príjmu žalovaného za obdobie pol roka po jeho oddlžení, pretože vykonanie
uvedeného nepovažoval za nevyhnutné za účelom rozhodnutia vo veci samej. Ako už bolo uvedené
vyššie, súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že v prípade, že žalovaný má po svojom oddlžení
pravidelný príjem zo zamestnania, je prejavom jeho nepoctivého zámeru, ak hoci v malých splátkach
ďalej nespláca svoje dlhy. Žalobca v konaní ani netvrdil, že žalovaný po podaní návrhu na vyhlásenie

konkurzu dosiahol neočakávaný príjem v nie nepatrnej výške, nevznikla mu teda zákonná povinnosť na
výzvu veriteľa splácať jeho pohľadávku, aby tým prejavil svoj poctivý zámer. Vykonanie dokazovania za
účelom zistenia príjmu žalovaného zo zamestnania pol roka po vyhlásení konkurzu súd preto považoval
za nadbytočné.

32. Žalobca v podanej žalobe navrhol vykonať dokazovanie taktiež výsluchom žalovaného, a to za
účelom preukázania skutočností uvádzaných v podanej žalobe. Tvrdenia žalobcu v žalobe však boli
koncipované všeobecne, žalobca ich rovnako uvádza aj v ďalších žalobách o zrušenie oddlženia pre
nepoctivý zámer voči iným žalovaným. Z návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom žalovaného
nebolo zrejmé, k akým konkrétnym skutočnostiam má žalovaný vypovedať a aké skutkové tvrdenia by

sa mali výsluchom žalovaného preukázať, t. j. nebolo vôbec zrejmé, za účelom preukázania ktorého
skutkového tvrdenia má byť vykonané dokazovanie výsluchom žalovaného, a teda ho súd nepovažoval
za kvalifikovaný. Pokiaľ žalobca svoju žalobu založil na skutočnosti, že žalovaný mal pravidelný príjem,
túto skutočnosť žalovaný v konaní nespochybnil, uvedené v konaní teda nebolo sporné. Zároveň
nebola sporná ani výška príjmu žalovaného za obdobie pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie

konkurzu, keďže súd v tomto smere vykonal dokazovanie odpoveďou na lustráciu v Sociálnej poisťovni
za žalobcom žiadané obdobie pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. Nebolo teda potrebné
preukazovať otázku výšky príjmu žalovaného, keďže uvedené vyplýva z vyjadrenia žalovaného a taktiež
z iného dôkazu. Žalobca v podanej žalobe netvrdil žiadne skutočnosti ohľadom výdavkov žalovaného.Až na pojednávaní, na ktorom žalovaný osobne prítomný nebol, žalobca prostredníctvom právneho
zástupcu 2/ špecifikoval, že žalovaného žiada vypočuť za účelom zistenia nákladov žalovaného na
uspokojenie svojich životných potrieb a jeho záväzkov v pomere k jeho príjmu, pretože strana výdavkov

je v tomto konaní založená na všeobecných vyjadreniach žalovaného, že mu boli vykonávané zrážky
zo mzdy, že mal viacero veriteľov, avšak chýba konkrétne doloženie akýchkoľvek dôkazov k týmto
tvrdeniam. Súd jednak nepovažoval takto špecifikovaný prostriedok procesného úroku žalobcu za
uplatnený včas v súlade s ustanovením § 153 ods. 2 CSP, pretože vykonanie výsluchu žalovaného by si
vyžadovalo odročenie pojednávania, pričom žalobca takto neodôvodňoval potrebu vykonania výsluchu

žalovaného ani v reakcii na jeho tvrdenia vo svojom vyjadrení zo dňa 11. 11. 2024. Pokiaľ žalovanému
vytýkal všeobecnosť jeho tvrdení o jeho výdavkovej sfére, tieto boli len reakciou na všeobecné tvrdenia
samotnéhožalobcutakvpodanejžalobe,akoajvovyjadrenízodňa11.11.2024.Zároveňsúdpovažoval
vykonanie výsluchu žalovaného za nehospodárne aj s poukazom na to, že počet jeho veriteľov v čase
podania návrhu na vyhlásenie konkurzu je možné zistiť aj inak, a to napríklad z konkurzného spisu, ktorú
skutočnosť mohol žalobca ako veriteľ prihlásený v konkurze aj sám zistiť. Súd sa taktiež nestotožnil

stvrdeniamižalobcu,žežalovanýbymalvkonanípreukazovaťdôvodnosťpodanianávrhunavyhlásenie
konkurzu na jeho majetok, a teda svoju platobnú neschopnosť, a že by mal povinnosť špecifikovať
svoje výdavky a ich výšku pred podaním ako i v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho
majetok. Súd zdôrazňuje, že nepoctivý zámer dlžníka je povinný preukázať žalobca ako veriteľ, dlžník
v pozícii žalovaného nie je povinný na základe domnienok a ničím nepodložených a nepreukázaných

tvrdení žalobcu preukazovať svoj poctivý zámer a dôvodnosť návrhu na vyhlásenie konkurzu a svoju
platobnú neschopnosť. Na uvedenom názore nič nemení ani „všeobecná zásada tzv. negatorného
tvrdenia“, v zmysle ktorej žalobca žiadal od žalovaného, aby preukazoval tieto skutočnosti, ktoré vie
podľa neho dokazovať len strana žalovaná, pretože týmto spôsobom nemožno nahrádzať povinnosť
tvrdenia žalobcu. Vykonaným dokazovaním sa majú preukazovať tvrdené skutočnosti, nie zisťovať to,

čo strany netvrdili a súd opakovane zdôrazňuje, že dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby
prostredníctvom neho zistila, či náhodou neexistujú skutočnosti v jej prospech.

33. Pokiaľ žalobca odkazuje na rozhodnutia prvostupňových súdov a jedno rozhodnutie odvolacieho
súdu, súd konštatuje, že tieto nie sú právne záväzné, pretože nejde o rozhodnutia najvyšších súdnych

autorít. Súdna prax okresných súdov, ani ak by bola ustálená, nespadá do ochrany legitímneho
očakávania sporovej strany tak, ako je výslovne normatívne vymedzená v čl. 2 ods. 2 CSP. Súd
zdôrazňuje, že je potrebné posudzovať platobnú neschopnosť v každom jednotlivom prípade osobitne
s poukazom ako aj na osobu žalovaného ako dlžníka, tak aj s poukazom na ďalšie skutkové oklnosti.
V konaniach o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer navyše existuje v skutkovo obdobných veciach

množstvo rozhodnutí prvostupňových aj odvolacích súdov s odlišným právnym záverom (napr. rozsudok
Okresného súdu Žilina sp. zn. 1Odi/1/2019 z 05. 08. 2020, rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 6Odi/2/2021-120 zo dňa 01. 02. 2023, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
7Odi/7/2022-85 zo dňa 23. 08. 2023, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 6Odi/15/2022
– 97 zo dňa 25. 01. 2024 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 42CoKR/3/2023-144 zo

dňa 26. 09. 2023).

34. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že z obsahu súdneho spisu nebol
preukázaný ani jeden z dôvodov na zrušenie oddlženia žalovanej pre nepoctivý zámer. Vzhľadom na
všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. Preto súd

žalobu zamietol tak, ako je uvedené v I. výroku tohto rozhodnutia.

35. Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci.

36. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

37. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

38. Keďže žalovaný mal v konaní plný úspech, súd mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal proti žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, teda 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle §262 ods. 2 CSP rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia poverený vyšší
súdny úradník (výrok II. tohto rozhodnutia).

Poučenie:

3Odi/5/2024
Proti tomuto súdnemu rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia
na Okresnom súde Banská Bystrica.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej

Banská Bystrica dňa 13. februára 2025