Uznesenie – Majetok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Tos/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124011722
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8124011722.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr.
Mariána Sninského a JUDr. Moniky Halkociovej na neverejnom zasadnutí konanom dňa 27.02.2025,
v trestnej veci odsúdeného A. B., pre zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 4 Tr. zákona,
v konaní o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania, o sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu
Okresného súdu Prešov sp. zn. 1Nt/29/2024 zo dňa 17.12.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku z a m i e t a sťažnosť odsúdeného A. B..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa podľa § 399 ods. 2 Tr. poriadku, v spojení s § 394 ods.
1 Tr. poriadku zamietol návrh odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. na povolenie obnovy konania
vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 5T/62/2010.

Proti tomuto uzneseniu po jeho vyhlásení a poučení opravnom prostriedku podal priamo do zápisnice
o verejnom zasadnutí odsúdený A. B. sťažnosť, ktorú neskôr vlastným písomným podaním a následne
aj prostredníctvom obhajkyne písomne odôvodnil.

Odsúdený A. B. v písomných dôvodoch sťažnosti po rekapitulácii výroku sťažnosťou napadnutého
uznesenia uviedol, že trvá na povolení obnovy konania vzhľadom k novele Trestného zákona zo dňa

08.02.2024, ako to uviedol vo svojom podaní na Okresný súd Prešov zo dňa 20.11.2024. Okresný
súd Prešov odôvodnil zamietnutie obnovy konania tým, že výška trestných sadzieb bola zmenená nie
v dôsledku nesúladu právneho predpisu podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, ale na základe zákonodarnej
činnosti Národnej rady Slovenskej republiky a nakoľko ustanovenie Trestného zákona, na základe
ktorého bol právoplatne odsúdený, nestratilo účinnosť podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, preto o novú
skutočnosť sa tak nejedná. Oproti tomu odsúdený má za to, že súd prvej inštancie vykladá veľmi

zužujúcim a formalistickým spôsobom ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. poriadku a nemožno to viazať len
na postup podľa článku 125 ods. 3 Ústavy SR, ale aj na prípadné zmeny právnych úprav, konkrétnych
ustanovení Trestného zákona, za ktoré bol odsúdený. Aplikáciu týchto ustanovení v jeho prípade je
ešte potrebné zvážiť aj preto, že ku trestu bol odsúdený právoplatne ešte dňa 29.06.2010, odvtedy už
uplynulo viac ako 14 a pol roka a pritom ešte tento trest ani nezačal vykonávať. Tiež je potrebné uviesť,
že Ústavný súd SR sa v rámci posudzovania novely Trestného zákona zo dňa 08.02.2024 nezaoberal

otázkou porušenia rovnosti pred zákonom všetkých občanov SR, ale len ústavnosťou novely, resp. jej
jednotlivých častí. V tejto súvislosti poukazuje na Ústavu Slovenskej republiky na čl. 12 ods. 1 - ľudia sú
slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Tiež na čl. 12 ods. 2 Ústavy SR – základné práva a slobody sa
zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a
náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,

zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Z vyššie uvedeného vyplýva, že páchateľ teoreticky podobného
trestného činu úverového podvodu podľa § 222 Tr. zákona by podľa výšky škody bol súdený v rozmedzídvoch až ôsmich rokov trestu odňatia slobody podľa novely Trestného zákona. On mal v čase odsúdenia
rozmedzie trestu odňatia slobody trestnej sadzby 5 až 12 rokov. Teoreticky môže spolu vykonávať trest,
no vzhľadom k tomu, že boli novelou Trestného zákona zmiernené trestné sadzby, aj ich neuplatnením

na jeho osobu a skutočnosť, že trest ešte ani nezačal vykonávať, je poškodený a znevýhodnený
vočipáchateľoviodsúdenémupodľanovelyTrestnéhozákonaaonjeoprotinemuzvýhodnený.Týmtosú
porušenéjehoprávapodľačlánku12ods.1ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky.Ztohopohľadusúdprvej
inštancie uplatnením neprimerane formalisticky a v konkrétnych okolnostiach prípadu neopodstatnene
reštriktívnej interpretácie ust. § 394 ods. 1 Tr. poriadku poškodili jeho práva na obnovu konania a na nové

prejednanie trestnej veci, čo je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o práve na spravodlivé súdne
konanie. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patria aj neodkladné, neoddeliteľné
princípy právnej istoty (článok 1 ods. 1 Ústavy SR). Súčasťou uvedeného princípu je požiadavka, aby sa
na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď,
teda to, že obdobné situácie musia byť k rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačné
možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom,

pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
z augusta 2024, ktorým sa vyjadril k novele Trestného zákona zo dňa 08.02.2024, že právny predpis
jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenia nie sú v súlade Ústavou, resp. sú v súlade, preto nemôže
"byť novou skutočnosťou súdu skôr neznámou" v zmysle § 394 ods. 1 Tr. poriadku a tým len jednou
z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom

obnovy konania "ex lége", to je na základe § 41b ods. 1 č. 38/1993 Z.z. zákona o organizácii Ústavného
súdu SR, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Preto súd už nemôže
skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Tr. poriadku, ale obnovu konania povolí
podľa § 394 ods. 1 Tr. poriadku.

V písomných dôvodoch sťažnosti prednesených prostredníctvom obhajkyne D. E. F. po rekapitulácii
výroku sťažnosťou napadnutého uznesenia najsamprv zvýraznil, že svoj návrh na obnovu konania
odôvodnil tým, že bol odsúdený za trestný čin podľa § 222 ods. 4 Tr. zákona, kde bola trestná sadzba
trestu odňatia slobody od 5 do 12 rokov a to s prihliadnutím na výšku spôsobenej škody. Po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení Trestný zákon dňa 06.08.2024, je možné uložiť trest

odňatia slobody podľa § 222 ods. 3 písm. a/ Tr. zákona od 2 do 8 rokov a to vzhľadom k tomu, že
škoda, ktorú mal odsúdený spôsobiť, sa už nepovažuje za škodu značnú, ale škodu väčšiu. Okresný
súd obnovu konania nepovolil, čo stroho odôvodnil iba tým, že zmena Tr. zákona nie je dôvodom na
obnovu konania. Argumentami odsúdeného v jeho návrhu na obnovu konania, teda, že došlo ku zmene
trestnej sadzby za čin, za ktorý bol odsúdený, že ku spáchaniu skutku došlo ešte v roku 2006, že

trest odňatia slobody ešte ani nezačal vykonávať, že trest je v značnom nepomere s účelom trestu, je
neprimerane vysoký, je v rozpore s humanizáciou trestov a tvrdením, že ak došlo ku zmene Tr. zákona,
ktorého dôsledkom je aj zmena trestnej sadzby, potom sám zákonodarca deklaroval, že spoločnosť
záujem na takom vysokom treste, ako bol odsúdenému uložený, nemá záujem, sa súd vôbec nezaoberal
a s dôvodmi obnovy konania sa vysporiadal čisto formalisticky vychádzajúc iba z jazykového výkladu

ustanovení týkajúcich sa obnovy konania. Odsúdený už v návrhu na povolenie obnovy konania a aj vo
svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu poukázal na to, že od uloženia trestu do času podania
návrhu na obnovu konania uplynulo už 14 rokov a trest ešte ani nezačal vykonávať, poukázal na to, že
iným osobám sa za rovnaký trestný čin uloží v súčasnosti trest miernejší. Na podporu týchto dôvodov
podaného návrhu na obnovu konania a dôvodov sťažnosti odsúdeného proti uzneseniu okresného súdu

je potrebné poukázať na skutočnosť, že Slovenská republika je členským štátom Európskej únie a je
viazaná Chartou základných práv Európskej únie. Podľa čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej
únie (ďalej len „charta") nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo
spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie
byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní

trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest. Podľa článku 49 ods. 3 Charty,
prísnosťtrestovnesmiebyťneprimeranátrestnémučinu.Zásadaretroaktívnehouplatneniamiernejšieho
ustanovenia Tr. zákona je spojená so zásadou nevyhnutnosti a primeranosti trestov. S prihliadnutím na
to, že uložené tresty musia byť nevyhnutné a primerané, teda majú smerovať k potrestaniu páchateľov
za činy, ktoré spáchali a to spôsobom zodpovedajúcom ich závažnosti, nie je odôvodnené uloženie

trestu, ak po spáchaní činu zákonodarca zmenil posúdenie, a to či už vo vzťahu ku protiprávnosti
takého činu alebo vo vzťahu ku povahe alebo výške ukladaného trestu. Na Súdnom dvore Európskej
únie (ďalej len „SD EÚ“) sa vedie prejudiciálne konanie na základe návrhu podaného Najvyšším
správnym súdom Slovenskej republiky vo veci C-544/23 T.T., BÁJI Trans, s.r.o. proti Národnémuinšpektorátu práce. Dňa 04.02.2025, teda potom, čo o návrhu na obnovu konania rozhodol okresný súd,
predniesol generálny advokát v uvedenej veci návrh, v ktorom, okrem iného, uviedol: „71. Z judikatúry
Súdneho dvora vyplýva, že „uplatnenie [zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia

Tr. zákona] znamená postupné uplatňovanie právnych predpisov v časovom slede a spočíva na
konštatovaní, že toto postupné uplatňovanie vyjadruje v rámci dotknutého právneho poriadku zmenu
stanoviska, buď pokiaľ ide o trestnú kvalifikáciu skutkov, ktoré môžu predstavovať trestný čin, alebo
pokiaľ ide o trest, ktorý sa má uložiť za spáchanie takého trestného činu. (37) 72. Táto zásada sa
teda uplatňuje v prípade, keď sú zmeny platných predpisov pre páchateľa priaznivé, a to buď z dôvodu

zmeny trestnoprávnej kvalifikácie skutkov, alebo z dôvodu miernejšieho trestu. (38) 73. Okrem toho
uplatnenie zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia Tr. zákona predpokladá zmenu
v posúdení zákonodarcu, pokiaľ ide o primeranosť predtým zavedeného režimu sankcií. (39) Zmeny
v platných predpisoch preto musia odrážať zmenu postoja zákonodarcu k trestnoprávnej kvalifikácii
skutku alebo k trestu, ktorý sa má za trestný čin uložiť. (40) 89. V tejto súvislosti poznamenávam,
že posledná veta článku 49 ods. 1 Charty je formulovaná veľmi široko, bez stanovenia časového

obmedzenia pravidla, podľa ktorého ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest,
musí sa tento trest uplatniť. Toto ustanovenie najmä neodkazuje na obmedzenie založené na existencii
súdneho rozhodnutia, ktoré má konečnú povahu. 94. Pojem „konečný rozsudok“ sa v článku 49 ods.
1 Charty nespomína a už vôbec tam nie je jeho definícia. 113. Keďže je však tento pojem rozhodujúci
pri rozhodovaní o uplatnení zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia Tr. zákona

zakotvenej v tomto ustanovení a v záujme jednotného uplatňovania tejto zásady v rámci Únie, je vhodné
stanoviť určité charakteristiky, ktoré umožnia vymedziť kontúry. Na tento účel je možné vychádzať z
pojmu „konečný rozsudok“ v článku 50 Charty, ktorý zakotvuje zásadu ne bis in idem, a vyvodiť závery
z judikatúry ESĽP týkajúcej sa tejto zásady. Podľa ustálenej judikatúry totiž pri neexistencii zosúladenia
právnej úpravy Únie v oblasti sankcií uplatniteľných v prípade nedodržania podmienok stanovených

systémom zavedeným touto právnou úpravou, majú členské štáty právomoc zvoliť si sankcie, ktoré sú
podľa nich najvhodnejšie. Členské štáty však musia pri výkone svojich právomocí dodržiavať právo Únie
a jeho všeobecné zásady, a teda aj zásadu proporcionality. (69) Táto zásada tvorí súčasť všeobecných
zásad práva Únie, ktoré musia byť rešpektované vnútroštátnou právnou úpravou, ktorá spadá do
pôsobnosti práva Únie alebo ktorou sa toto právo vykonáva, a to aj v prípade, že nedošlo k zosúladeniu

právnej úpravy Únie v oblasti uplatniteľných sankcií. (70) 114. Pokiaľ zásada retroaktívneho uplatnenia
miernejšieho ustanovenia Tr. zákona súvisí so zásadou nevyhnutnosti a primeranosti trestov, (71) ktorá
je sama osebe zakotvená v článku 49 ods. 3 Charty, zastávam názor, že by mala mať širokú pôsobnosť,
aby sa mohla bezprostredne uplatniť na páchateľov trestných činov spáchaných pred nadobudnutím
účinnosti nového zákona a ktoré neviedli k vydaniu nezvratných rozhodnutí. Ak sa totiž zákonodarca

rozhodol zmierniť prísnosť starého zákona, je to preto, že uznal, že protiprávnosť daného konania a/
alebo predtým stanovený trest už nie sú striktne nevyhnutné. 115. Ako správne uviedol vnútroštátny súd,
táto zásada teda znamená, že ak už odpadne spoločenská potreba trestať isté konanie, prípadne sa
zmení prísnosť náhľadu na toto konanie vyjadrená v miere prísnosti sankcie, neexistuje žiadny rozumný
a spravodlivý dôvod, aby všetky „historické“ delikty a ich páchatelia boli naďalej stíhaní, ak škodlivosť

historicky sankciovaného konania a prísnosť sankcie zaň už zákonodarný orgán vidí odlišne. 116. Z
toho vyplýva, že zásada retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia Tr. zákona sa má uplatniť,
ak takýto zákon nadobudne účinnosť pred rozhodnutím vydaným v konaní o opravnom prostriedku, a to
aj v prípade, že kasačný súd vykonáva preskúmanie obmedzené na nesprávne právne posúdenie. Súd
poslednej inštancie je teda povinný uplatniť miernejší trestný zákon bez ohľadu na to, či bol prijatý pred

alebo po rozhodnutí správneho súdu nižšej inštancie, ktoré má preskúmať. 117. Na to, aby sa zásada
retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia Tr. zákona uplatnila v plnom rozsahu, je potrebné
neutralizovať procesné rozdiely spojené s rôznymi štádiami súdneho konania, počas ktorých sa má
táto zásada uplatňovať. Špecifické črty správnych sporov, ktoré sú vlastné každému členskému štátu
(ako je konečná povaha alebo právna sila rozhodnutej veci rozsudku vydaného správnym súdom nižšej

inštancie alebo odkladný alebo neodkladný účinok kasačnej sťažnosti), by nemali viesť k obmedzeniu
časovej pôsobnosti uvedenej zásady na určité štádiá súdneho konania, pokiaľ predmetný trestný čin
neviedol k vydaniu rozhodnutia, ktoré sa stalo nezvratným. 118. Úloha kasačného súdu musí byť
najmä upravená tak, aby mu umožnila uplatniť miernejší trestný zákon, ktorý nadobudol účinnosť po
vyhlásení rozsudku napadnutého kasačnou sťažnosťou a ktorý správny súd nižšej inštancie nemohol

zohľadniť v deň vyhlásenia svojho rozsudku. Kasačný súd preto musí mať možnosť vyhovieť kasačnej
sťažnosti, hoci napadnutý rozsudok, ktorý prejednáva, v zásade nemožno považovať za nesprávne
právne posúdený len z dôvodu, že sa v ňom neuplatnil zákon, ktorý v čase jeho vyhlásenia nebol účinný.
To musí viesť tento súd k tomu, aby neuplatňoval alebo vykladal v súlade s právom Únie ustanoveniasvojho vnútroštátneho práva, (72) ktoré by mu mohli brániť plneniu jeho úlohy v súlade so zásadou
retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia Tr. zákona. 119. Ak sa tým zahmlieva osobitosť
kasačnej sťažnosti, (73) je to nevyhnutný dôsledok širokého rozsahu pôsobnosti tejto zásady. 120. V

tejto súvislosti pripomínam, že vo viacerých členských štátoch je súd poslednej inštancie vo veciach
administratívnych sankcií povinný zohľadniť miernejšie ustanovenie zákona, aj keď bol tento zákon
prijatý až v priebehu konania, ktoré pred ním prebieha. (74) 121. Zo všetkých týchto skutočností vyplýva,
že ani kvalifikácia rozsudku ako „konečného“ podľa slovenského práva, ani skutočnosť, že kasačná
sťažnosť je v tomto práve vnímaná ako mimoriadny opravný prostriedok, ani osobitné procesné znaky

kasačnej sťažnosti by podľa môjho názoru nemali brániť uplatneniu zásady retroaktívneho uplatnenia
miernejšieho ustanovenia Tr. zákona zakotvenej v poslednej vete článku 49 ods. 1 Charty, lebo inak by
bol jej rozsah neprimerane obmedzený. Generálny advokát na záver, okrem iného, navrhol, aby SD
EÚ na prejudiciálnu otázku položenú Najvyšším správnym súdom odpovedal takto: - vnútroštátnemu
súdu ukladá povinnosť zohľadniť v rámci kasačnej sťažnosti, ktorá mu bola podaná, miernejší trestný
zákon, ktorý nadobudol účinnosť po vyhlásení rozhodnutia správneho súdu nižšej inštancie, ktoré sa

stalo právoplatným podľa vnútroštátneho práva a ktoré je predmetom tejto sťažnosti, pokiaľ sa toto
rozhodnutie nestalo nezvratným, keďže môže byť spochybnené, ak odsúdený v stanovenej lehote podá
opravný prostriedok“. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že nie je možné prehliadnuť, že podľa
návrhu generálneho advokáta sa má na zmenu Tr. zákona prihliadať v ktoromkoľvek štádiu trestného
konania a to aj v prípadoch, keď sa rozhoduje o mimoriadnych opravných prostriedkoch, ku ktorým

návrh na obnovu konania patrí. Na zmenu Tr. zákona mal preto ako dôvod obnovy konania prihliadnuť
aj okresný súd pri rozhodovaní o návrhu odsúdeného na povolenie obnovy konania. Je potrebné
poukázať na to, že z ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. poriadku explicitne nevyplýva, že by dôvodom obnovy
konania mohli byť iba skutočnosti, ktoré existovali v čase rozhodovania o treste. Naopak z uvedeného
ustanovenia Tr. poriadku vyplýva, že dôvodom na povolenie obnovy konania sú skutočnosti, vzhľadom

na ktoré by bol uložený trest v zjavnom nepomere k závažnosti činu. V kontexte novej skutočnosti
a spolu s ňou s poukazom na zmenu Tr. zákona, ktorá sa prejavila aj v zmene trestnej sadzby za
trestný čin, za ktorý bol A. B. odsúdený, je zrejmé, že uložený trest je v zrejmom nepomere k závažnosti
ním spáchaného trestného činu. To, že na zmenu Tr. zákona v prospech odsúdeného pri obnove
konania je potrebné prihliadať, s poukazom na čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie

vyplýva z konštatovania generálneho advokáta v ods. 121 návrhu, z vyjadrení ktorého možno vyvodiť,
že uplatneniu zásady retroaktívneho uplatnenia miernejšieho ustanovenia Tr. zákona zakotveného v
poslednej vete článku 49 ods. 1 Charty by nemalo brániť ani to, že rozsudok, ktorým bol odsúdenému
uložený trest podľa starého Tr. zákona, nadobudol právoplatnosť pred nadobudnutím novely Tr. zákona,
ktorý znížil trestnú sadzbu za trestný čin, ktorého sa dopustil odsúdený, lebo inak by bol rozsah zásady

„lex posterior mitius“ neprimerane obmedzený. Vzhľadom na uvedené navrhujeme, aby Krajský súd v
Prešove uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie, v ktorom
sa bude musieť okresný súd vysporiadať s vyššie tvrdenými skutočnosťami odsúdeného. Zároveň
navrhujeme, aby Krajský súd v Prešove prerušil konanie o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, ktorou by požiadal o výklad čl.

49 Charty základných práv Európskej únie, za účelom objasnenia, či sa zásada „Lex posterior mitius“
sa má vykladať tak, že sa vzťahuje aj na trestné konanie v štádiu rozhodovania o povolení obnovy
konania a to aj s prihliadnutím na okolnosti veci odsúdeného, ktorý ani 14 rokov po uložení trestu tento
ešte nezačal vykonávať. Zároveň je potrebné poukázať na to, že došlo ku premlčaniu výkonu trestu
na základe rozsudku, ktorý bol odsúdenému uložený v konaní, ktorého obnovy sa odsúdený domáha.

Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona, uložený trest nemožno vykonať po uplynutí premlčacej doby, ktorá
je päť rokov pri odsúdení na iný trest. Podľa § 90 ods. 3 Tr. zákona, do premlčacej doby sa nezapočítava
doba, po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že sa odsúdený zdržiaval v cudzine s úmyslom vyhnúť
sa trestu, alebo bol na ňom vykonávaný trest odňatia slobody. Podľa § 90 ods. 4 písm. a/ Tr. zákona,
premlčanie výkonu trestu sa prerušuje, ak súd urobil opatrenie smerujúce k výkonu trestu, o ktorého

premlčanie ide. Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/62/2010 z 29.06.2010 bol A. B. uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky a 4 mesiace. Premlčacia doba výkonu uvedeného
trestu je podľa § 90 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona 5 rokov. Premlčacia doba uplynula 29.06.2015. Ku
prerušeniu premlčacej doby by došlo v prípade, ak by súd urobil opatrenie smerujúce k výkonu trestu,
o premlčanie ktorého ide. Súd však žiadne opatrenie, ktoré by smerovalo k výkonu trestu, neurobil.

V čase od právoplatného odsúdenia až do uplynutia premlčacej doby sa A. B. nachádzal vo výkone
trestu odňatia slobody. Ani táto skutočnosť však nemá vplyv na plynutie premlčacej doby a to napriek
tomu, že v ustanovení § 90 ods. 3 Tr. zákona je uvedené, že do premlčacej doby sa nezapočítava doba,
po ktorú nebolo možné trest vykonať preto, že bol na odsúdenom vykonávaný trest odňatia slobody.Toto ustanovenie totiž nemožno automaticky vykladať tak, že ak je odsúdený vo výkone trestu odňatia
slobody, premlčacia lehota neplynie a to ani za použitia jazykového výkladu. Každý prípad je potrebné
posúdiť individuálne, čo je vyjadrené slovným spojením „do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po

ktorú nebolo možné trest odňatia slobody vykonať, preto že ..." ktoré je úvodom k vymenovaniu situácií,
ktoré môžu brániť výkonu trestu odňatia slobody. Uvedenú vetu je potrebné vykladať i s prihliadnutím na
zásady a význam ukladania trestov a inštitútu premlčania. Premlčanie je totiž založené na myšlienke,
že pokiaľ páchateľ nespáchal v premlčacej dobe iný trestný čin, potom nie je výkon trestu potrebný
a neskorší výkon trestu by mohol byť až kontraproduktívny. Zároveň nemožno prehliadnuť, že výkon

trestu odňatia slobody nemá byť iba obyčajnou represiou, ktorá nemá prínos pre odsúdeného ani pre
spoločnosť. Ak by samotná skutočnosť, že odsúdený je vo výkone trestu odňatia slobody, znamenala,
že trest odňatia slobody nemožno vykonať, potom by nebolo vôbec potrebné túto skutočnosť explicitne
uviesť a postačovala by iba veta „do premlčacej doby sa nezapočítava doba, po ktorú nebolo možné trest
odňatia slobody vykonať. Totiž nariadiť výkon trestu bolo možné A. B. bez ohľadu na to, či sa nachádzal
na slobode alebo vo výkone trestu odňatia slobody. Nariadeniu či výkonu trestu totiž nebránila žiadna

prekážka a teda ani skutočnosť, že je odsúdený vo výkone trestu. Ba práve naopak, skutočnosť, že
je vo výkone trestu, znamená, že je plne v rukách štátu a bolo mu možné výkon trestu nariadiť. Bolo
by v rozpore s účelom trestu, aby ďalší trest, ktorý mal odsúdený vykonať, nebol vykonaný ako trest
sčítaný, teda aby s ním nezačal ihneď potom, čo vykonal iný trest za trestný čin, ktorý spáchal pred
trestným činom, ktorého výkon sa premlčal a pre ktorý sa vo výkone trestu nachádzal. Ako trest „sčítaný“

by ho však mohol vykonať iba vtedy, ak by mu bol počas trestu odňatia slobody, ktorý vykonával, výkon
ďalšieho trestu aj nariadený. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že trest odňatia slobody, ktorý bol
odsúdenému uložený v konaní, ktorého obnovy sa domáha, je už premlčaný.

Na základe riadne a včas podanej sťažnosti preskúmal krajský súd v zmysle § 192 ods. 1 Tr. poriadku

správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie
tomuto výroku predchádzajúce a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného dôvodná nie je.

Predpokladom pre povolenie obnovy konania, ktorá je jedným z mimoriadnych zákonom stanovených
opravných prostriedkov umožňujúcich zrušenie právoplatného rozhodnutia vo veci, pokiaľ ide o trestné

stíhanie, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom, je preukázanie splnenia zákonných podmienok
presne vymedzených v § 394 ods. 1 Tr. poriadku.

Podľa § 394 ods. 1 Tr. poriadku, obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo
právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr

neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi
odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom
nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom
rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by

bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa § 394 ods. 4 písm. a/, b/ Tr. poriadku skutočnosťou skôr neznámou okrem iného aj podľa odseku
1 je aj

a) rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorého rozhodnutím prokurátora alebo súdu
Slovenskej republiky alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo
slobody obvineného, ak negatívne dôsledky tohto rozhodnutia nemožno inak napraviť,

b)strataúčinnostiprávnehopredpisu,jehočastialeboniektoréhoustanoveniapodľačl.125ods.3ústavy

voči rozsudku vydanému na základe aplikácie takého právneho predpisu jeho časti alebo niektorého
ustanovenia, ak tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný.

V rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania nie je možné preskúmavať správnosť
a zákonnosť pôvodného, právoplatného rozhodnutia, nie je možné posudzovať zákonnosť postupu

v pôvodnom konaní v tom smere, či sa súd pri rozhodovaní vysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie a obhajobou obvineného, či rešpektoval zásady bezprostrednosti
a ústnosti, či bolo zachované právo na obhajobu a pod., ale skúma sa len, či vyšli najavo také skutočnosti
alebo dôkazy, ktoré neboli súdu skôr známe a či by tieto dôkazy alebo skutočnosti samé o sebe alebov spojení so skutočnosťami a dôkazmi, ktoré boli známe už predtým, mohli odôvodniť iné rozhodnutie
o vine alebo o treste. Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku za splnenia
zákonných podmienok podľa § 394 ods. 1 Tr. poriadku je teda spravidla odstránenie prípadných

nedostatkov v skutkových zisteniach v rozhodnutí, ktoré je už právoplatné.

Novými skutočnosťami je potrebné rozumieť tvrdenia, ktoré neboli predmetom zisťovania alebo
dokazovania pred rozhodnutím, ktorého sa návrh na obnovu konania týka. Ide o skutočnosti, ktoré
možno charakterizovať ako objektívne existujúce javy, ktoré v predmetnej veci neboli dôkazom, ale môžu

mať vplyv na zistený skutkový stav v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Skutočnosťou predtým
neznámou sa rozumie objektívne existujúci stav, ktorý je možné použiť ako dôkaz, ktorý môže mať vplyv
na zistenie skutkového stavu veci, pričom mal existovať v čase, kedy došlo k skutku. Charakter novej
skutočnosti nemôže mať prípadný nesprávny právny názor súdov rozhodujúcich vo všetkých stupňoch
alebo existencia iného právneho názoru iného súdu v inej veci.

Krajský súd konštatuje, že súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru, keď zistil, že návrh
odsúdeného A. B. na povolenie obnovy konania, ktoré skončilo právoplatným rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 5T/62/2010 zo dňa 29.06.2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov
sp. zn. 5T/62/010 zo dňa 13.08.2010, právoplatný dňa 29.06.2010, ktorým obvinený A. B. bol uznaný
vinným zo zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 4 Tr. zákona a bol mu uložený trest odňatia

slobody v trvaní 3 rokov a 4 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom
stráženia, nie je dôvodný.

Podľa § 399 ods. 2 Tr. poriadku, súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky
obnovy konania podľa § 394.

V tomto návrhu na povolenie obnovy konania odsúdený poukázal, najmä na novelizované znenie
Trestného zákona, účinné od 06.08.2024, na úpravu trestných sadzieb, o.i. aj pri trestnom čine
úverového podvodu, zo spáchania ktorého bol právoplatne uznaný vinným a odsúdený podľa § 222 ods.
1, 4 Tr. zákona v znení účinnom do 06.08.2024.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že medzi nové skutočnosti
či dôkazy, pri existencii ktorých možno povoliť obnovu konania, nepatrí zmena právnej úpravy,
v dôsledku ktorej by bolo možné spáchaný skutok v súčasnosti, po právoplatnosti vyneseného rozsudku,
posudzovať inak.

Súčasne nemožno ani uzavrieť, aby bolo zo strany Ústavného súdu SR konštatované, že dotknuté
ustanovenia Trestného zákona stratili po právoplatnosti odsúdenia z dôvodu vyslovenia ich neústavnosti
účinnosť – konkrétne ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení uznesenia Ústavného súdu SR

uverejneného pod č. 41/2024 Z.z. (nález pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL ÚS 3/2024
zo dňa 03.07.2024).

Obnova konania vo vzťahu k legislatívnej úprave je prípustná len v tom rozsahu, ak dôjde k strate
účinnosti právneho predpisu, na podklade ktorého došlo k právoplatnému odsúdeniu podľa čl. 125

ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého, ak Ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi
predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré
ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov
od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi
a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy

uvedené v odseku 1 písm. b/ a c/, aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm.
d/, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných
ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Vo vzťahu k námietkam odsúdeného o ústavou garantovanej ochrane ľudských práv a slobôd, súd na
doplnenie argumentácie poukazuje na § 2 ods. 1 Tr. zákona, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním
trestného činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzujea trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Aj z tohto ustanovenia je zrejmé,
že aplikácia prípadných novelizácií trestných kódexov, ak by boli na prospech stíhanej osoby, je možná
v časovom období od spáchania skutku, no len do právoplatného rozhodnutia súdu o ňom.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, výška trestných sadzieb o.i. v ustanovení § 222 Tr.
zákona, za spáchanie trestného činu úverového podvodu, bola zmenená zákonodarnou činnosťou
NR SR, novelou trestných kódexov. Vo vzťahu k týmto ustanoveniam nedošlo k strate ich účinnosti,
nebola ústavným súdom vyslovená ich neústavnosť, nedošlo k zániku trestnosti skutkov, za ktoré bola

sťažovateľka právoplatne odsúdená.

Samotná legislatívna zmena trestných sadzieb v ustanoveniach § 222 Tr. zákona nie je takou
skutočnosťou, ani takým dôkazom, s existenciou ktorých ustanovenie § 394 Tr. poriadku spája splnenie
podmienok pre povolenie obnovy konania.

Ďalej argumentácia odsúdeného v rámci sťažnostných námietok prednesených prostredníctvom jeho
obhajkyne opierajúce sa o časti argumentácie návrhu Generálneho advokáta Súdneho dvora EÚ vo
veci sp. zn. C-544/23 prednesený dňa 04.02.2025 aplikujúc ho v spojení s návrhom odsúdeného na
prerušenie sťažnostného konania pred krajským súdom ako súdom sťažnostným - po zamietnutí návrhu
odsúdeného na povolenie obnovy konania podľa § 394 Tr. poriadku a nasl. okresným súdom ako súdom

prvostupňovým a súčasne s návrhom pre sťažnostný súd na prerušenie konania a na predloženie
prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, sa podľa názoru krajského súdu nejaví ako vhodná – nejde
totižto o totožné, ale ani podobné prípady - v kontexte porovnávaného prípadu sp. zn. C-544/23 pred
Súdnym dvorom EÚ z nasledovaných dôvodov.

Krajský súd má zato, že pre obhajobou odsúdeného aplikovaný prípad – považovaný za totožný
ako v prejednávanej veci odsúdeného o obnove konania - predložený na posúdenie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ Najvyšší správnym súdom SR (sp.zn.1SVs/2/2022), podľa zistení krajského
súdu (obhajoba v odôvodnení sťažnosti ponúkla odkaz na celé znenie návrhu Generálneho advokáta
Súdneho dvora EÚ) vlastne platí, že v čase rozhodovania Najvyššieho správneho súdu SR o kasačnej

sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sa 51/2017 z 27. marca 2019 v spojení
s opravným uznesením č. k. 4Sa 51/2017 z 9. decembra 2019 – už neexistovala ako súčasť právneho
poriadku SR definícia konkrétnej povinnosti (povinnosť používať záznamové zariadenie na vozidlo, o
aké ide v rozhodovanej veci, sa nevzťahovala) nesplnením ktorej pôvodne nastal následok v podobe
naplnenia konkrétneho protiprávneho konania – subsumovateľného pod ustanovený priestupok, či iný

správny delikt (administratívny delikt) za spáchanie ktorého je možné uložiť konkrétnu administratívnu
sankciu, ktorá naopak (opísaná povinnosť - používať záznamové zariadenie na vozidlo) v čase
rozhodovania I. a II. stupňa administratívneho orgánu, Inšpektorátu práce SR a následne už skôr
označeného rozhodnutia KS v Bratislave, zamietajúceho (a v časti odmietajúceho) správnu žalobu
proti rozhodnutiu Inšpektorátu prace o uložení pokuty, bola súčasťou tomu zodpovedajúcej právnej

úprave (zákona č. 461/2007 Z.z. o používaní záznamového zariadenia v cestnej doprave a súvisiacich
vykonávajúcich predpisov) a teda aj nášho právneho poriadku.

V kontexte uvedeného, no najmä sťažnostnej argumentácie odsúdeného je na tomto mieste potrebné
zvýrazniť, že zjavne v tomto prípade (veci) bola existencia povinnosti (používať záznamové zariadenie

na vozidlo) prostredníctvom rozšírenia výnimiek z tejto povinnosti tzv. „vypustená“ z nášho právneho
poriadku konkrétnym nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) ako jedného z prameňov práva
EÚ.

Je pritom potrebné pripomenúť, že „Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)“ je priamo

uplatniteľné v členských štátoch. Znamená to, že sa uplatňuje priamo po nadobudnutí účinnosti
v členských štátoch bez toho, aby bolo potrebné transponovať ho do vnútroštátneho práva, môžu sa ním
vytvárať práva a povinnosti pre jednotlivcov, ktorí sa tak môžu naň priamo odvolávať na vnútroštátnych
súdoch (ako bolo tomu aj v tomto konaní), jednotlivci ho môžu použiť ako referenciu vo vzťahu k iným
jednotlivcom, členským štátom EÚ a orgánom EÚ.

Zhrnúc doposiaľ uvedené platí, že v čase rozhodovania Najvyššieho správneho súdu SR o kasačnej
sťažnosti v hore označenom prípade – teda posudzované pôvodne protiprávne konanie ako priestupok,
či iný správny delikt (ako obdoba trestného činu v osobitnej časti v Trestnom zákone) už protiprávnymkonaním nie je, resp. nebolo, pričom táto právna skutočnosť nenastala na podklade zákonodarnej
činnosti NR SR, ale priamo právnym aktom - nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) ako
jedného z prameňov práva EÚ.

Inak povedané, NSS SR (sp.zn.1SVs/2/2022) po „zásahu“ priamo právnym aktom EÚ do nášho
právneho poriadku ne/priamo aj v prospech subjektu postihnutého v rámci priestupkového konania
administratívnou sankciou sa podaním prejudiciálnej otázky (veci sp. zn. C-544/23) domáha na Súdnom
dvore EÚ výkladu správnej aplikácie čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta") posledná veta --- Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento
trest - v kontexte zániku „trestnosti“ (pôvodne protiprávneho konania definovaného v našom právnom
poriadku) po nadobudnutí účinnosti Nariadenia - Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) ako jedného
z prameňov práva EÚ, teda, či je možné v čase rozhodovania o sťažnosti (v sťažnostnom konaní) proti
zamietnutiukasačnejžalobyvočiužprávoplatnémurozhodnutiusúduouloženíadministratívnejsankcie,
použiť aktuálnu právnu úpravu – práva EÚ, ktorá je pre páchateľa priaznivejšia, keďže jeho pôvodné

protiprávne konanie sa už v súčasnosti za protiprávne nepovažuje.

A teda v tomto prípade (sp. zn Vec C-544/23, sp.zn.1SVs/2/2022) členský štát vykonávajúc právo
Únie, podľa vnútroštátneho práva udelil administratívnu sankciu za porušenie povinnosti, pričom nie
len táto povinnosť vyplynula z práva Európskej únie, ale aj povinnosť postihovať jej porušenie je/bola

uložená členským státom na základe práva EÚ, pričom platí, že zmena právnej úpravy v prospech
postihnutého subjektu v súvislosti s administratívnym „trestaním“ – nastala novelizáciou pôvodného
nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ), novým nariadením Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ).

Oproti tomu v odsúdeným uvádzanej novele Trestného zákona (z.č. 40/2024) však tunajší zákonodarca
(NR SR) na takéto prípady, zániku trestnosti pôvodného konania páchateľa (odsúdeného) posúdeného
ako trestný čin (§ 84 Tr. zákona), pri aplikácii novelizovaných ustanovení Trestného zákona (v spojení
s novo upraveným rozsahom - výškou jednotlivých hraníc spôsobenej škody, ktoré sa zásadne zvýšili
- § 125 Tr. zákona), zjavne pamätal v prechodnom ustanovení § 438k ods. 7 Tr. zákona, podľa ktorého

- trest, ktorý bol právoplatne uložený pred 15. marcom 2024 a ktorý nebol ešte celkom vykonaný, za
čin, ktorý podľa tohto zákona v znení účinnom od 15. marca 2024 nie je trestným činom, sa vo zvyšnom
rozsahu nevykoná. A to aj v spojení z ust. § 84 Tr. zákona - trestnosť činu, ktorý mal v čase spáchania
znaky niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti tohto zákona, zaniká, ak neskorší zákon
ustanoví, že tento čin nie je trestným činom.

Naopak v prejednávanom prípade odsúdeného (návrhu na obnovu konania) však nielenže
nejde o prípad rovnaký, ale ani obdobný, v posudzovanom prípade totižto po novele Trestného zákona
(ako to správe sumarizuje aj odsúdený) aj naďalej trestný čin úverového podvodu podľa § 222 Tr. zákona
jesúčasťouosobitnejčastiTrestnéhozákona,jetotožnedefinovaný,ibamiernejšieupravuje(ustanovuje

v spojení s novo upraveným rozsahom - výškou jednotlivých hraníc spôsobenej škody, ktoré sa zásadné
zvýšili - § 125 Tr. zákona) trestné sadzby, v rámci ktorých je možné ukladať trest odňatia slobody od 2
do 8 rokov oproti pôvodnej trestnej sadzbe od 5 - do 12 rokov (do 06.08.2024).

Skutok uvedený v skutkovej vete rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/62/2010 zo dňa

29.06.2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Prešov sp.zn. 5T/62/010 zo dňa 13.08.2010, ktorým
bol obvinený A. B. uznaný vinným zo zločinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 4 Tr. zákona, aj
po novele Trestného zákona je aj naďalej subsumovateľný pod skutkovú podstatu totožného trestného
činu – prečinu úverového podvodu podľa § 222 ods. 1, 3 písm. a/ Tr. zákona, (po zmiernení - úprave
výšky škody zo škody značnej na škodu väčšiu § 125 ods. Tr. zákona) a teda aj naďalej je tento skutok

trestným činom a jeho trestnosť nezanikla.

Zákonodarca v rámci označenej novely Tr. zákona po nadobudnutí jej účinnosti, však nepristúpil
v prechodných a záverečných ustanoveniach v novej právnej úprave, pri aplikácii nových miernejších
trestných sadzieb ustanovených pre trestné činy uvedené v osobitnej časti Trestného zákona - to platí

aj pre trestný čin úverového podvodu § 222 Tr. zákona - k prelomeniu tzv. zásady zákazu retroaktivity
a teda k takej právnej úprave, ktorá by bola aplikovateľná spätne na právne vzťahy, či rozhodné právne
skutočností (príkladmo okamih spáchania trestného činu), o ktorých už bolo rozhodnuté právoplatne
meritórnym rozhodnutím a ktoré nastali ešte pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona tak, ako tomu jev prípadoch ust. § 438k ods. 7 Tr. zákona v spojení § 84 Tr. zákona, okrem už štandardnej aplikácie ust. §
2 ods. 1 Tr. zákona, ktorá dlhodobo predstavuje výnimku zo zákazu retroaktivity, čo znamená, že len - ak
v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu

sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Vynesením rozsudku
sa má na mysli čas, v ktorom dochádza k rozhodovaniu v merite veci.

V tomto kontexte je potom potrebné ešte zvýrazniť, že znenie ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona je obsiahnuté v
čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, s tým zásadným rozdielom, že tuzemský
zákonodarca, nie v rozpore s Ústavou SR, či Dohovorom a Chartou, pravidlo, že – „Neskorší zákon sa
použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie“ Ústavy SR alebo „Ak po spáchaní trestného činu zákon
ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest“ Charty EÚ - v ust. § 2 ods. 1 Tr. zákona (toto pravidlo)
presnejšie definuje tak, že „ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť
viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa

priaznivejší“, pričom rozhodovacia prax súdov ustálila, že ide o rozhodovanie súdov až po vyhlásenie
(vynesenie) rozsudku v merite veci v konaní na oboch stupňoch súdov, čiže v konaní na súde I. stupňa
v spojení s konaním na súde II. stupňa, pokiaľ proti rozsudku prvostupňovému súdu bol podaný opravný
prostriedok.

V reakcii na doposiaľ uvedené a návrh odsúdeného na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru
EÚ je potrebné ďalej uviesť, že podľa čl. 19 ods. 3 Zmluvy o založení Európskej únie (ďalej len „ZEÚ“)
Súdny dvor Európskej únie v súlade so zmluvami rozhoduje a) o žalobách podaných členským štátom,
inštitúciou alebo fyzickou osobou alebo právnickou osobou; b) o prejudiciálnych otázkach o výklade
práva Únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami na základe žiadosti vnútroštátnych súdnych

orgánov; c) v iných prípadoch ustanovených zmluvami.

Podľa čl. 267 ZFEÚ (pôvodný čl. 234 ZES) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný
nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo
úradov alebo agentúr Únie.

V zmysle bodu 1. Odporúčania Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní
návrhov na začatie prejudiciálneho konania, 2019/C 380/01 (ďalej len „Odporúčanie“) prejudiciálne
konanie upravené v článku 19 ods. 3 písm. b) ZEÚ a článku 267 ZFEÚ je základným mechanizmom
práva Európskej únie. Jeho účelom je zabezpečiť jednotný výklad a uplatňovanie tohto práva v

rámci Únie pomocou nástroja, ktorým súdom členských štátov umožňuje obrátiť sa na Súdny dvor
v prejudiciálnom konaní s otázkami o výklade práva Únie alebo platnosti aktov prijatých inštitúciami,
orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie.

Podľa bodu 8. Odporúčania, návrh na začatie prejudiciálneho konania sa musí týkať výkladu alebo

platnosti práva Únie, a nie výkladu vnútroštátnych právnych predpisov alebo skutkových otázok, ktoré
sa objavili vo vnútroštátnom konaní.

Podľa bodu 9. Odporúčania, Súdny dvor môže rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania,
len ak sa na predmetnú vec vo vnútroštátnom konaní uplatní právo Únie. V tejto súvislosti je nevyhnutné,

aby vnútroštátny súd uviedol všetky relevantné skutkové okolnosti a právne skutočnosti, ktoré ho vedú
k záveru, že ustanovenia práva Únie sa môžu na danú vec uplatniť.

Opierajúc sa o doposiaľ uvedené je zrejmé, že v prípade návrhu Generálneho advokáta Súdneho dvora
EÚ vo veci sp. zn. C-544/23 predneseného dňa 04.02.2025 (pred Najvyšším správnym súdom SR

vednej ako sp.zn.1SVs/2/2022), ktorý má byť argumentačne podkladom v prípade návrhu odsúdeného
A. B. na obnovu konania na prerušenie sťažnostného konania a predloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru EÚ, ako už bolo uvedené, členský štát, čiže Slovenská republika, vykonávajúc
právo Únie, podľa vnútroštátneho práva udelil administratívnu sankciu za porušenie povinnosti, pričom
nie len táto povinnosť vyplynula z práva Európskej únie, ale aj povinnosť postihovať jej porušenie

je/bola uložená členským státom na základe práva EÚ, pričom platí, že zmena právnej úpravy
v prospech postihnutého subjektu v súvislosti s administratívnym „trestaním, zánikom trestnosti“ –
nastala novelizáciou pôvodného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ), novým nariadením
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ).V kontexte uvedeného potom podľa názoru krajského súdu odsúdeným navrhovaná prejudiciálna
otázka vo vnútroštátnom konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 1Nt/29/2024 o jeho návrhu na

povolenie obnovy konania, v jeho pôvodnej trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 5T/62/2010, nespadá do právomoci Súdneho dvora EÚ, pričom podstatným dôvodom neprerušenia
konania a nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, je skutočnosť, že v odsúdeného
trestnej veci vo vnútroštátnom konaní nebolo aplikované právo Európskej únie, ale právo prijaté
národným parlamentom (zákonodarcom) členského štátu EÚ, konkrétne novelizovaný Trestný zákon

a Trestný poriadok, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Napokon nad rámec uvedeného krajský súd si nemohol osvojiť úvahu odsúdeného uvedenú v sťažnosti
podanej prostredníctvom obhajkyne, že podľa návrhu generálneho advokáta sa má na zmenu Tr. zákona
prihliadať v ktoromkoľvek štádiu trestného konania a to aj v prípadoch, keď sa rozhoduje o mimoriadnych
opravných prostriedkoch, ku ktorým návrh na obnovu konania patrí – postaviac podľa argumentácie

obhajkyne tento mimoriadny opravný prostriedok na roveň kasačnej žalobe – sťažnosti ako mimoriadne
opravného prostriedku v rámci konania podľa zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku,
nakoľkosámgenerálnyadvokátvtomtonávrhuvbodoch101a102rozvíjaprávneúvahy,sozáverom,že
kasačná žaloba, resp. sťažnosť sa nejaví ako mimoriadny opravný prostriedok – nakoľko sa rozhodnutie,
proti ktorému smeruje, nestalo nezvratným, keďže môže byť spochybnené, ak odsúdený v stanovenej

lehote podá opravný prostriedok.

V samotnom znení uvedeného návrhu generálny advokát v týchto úvahách uvádza:

„101. V tejto súvislosti sa domnievam, že aj keď sa kasačná sťažnosť podaná vnútroštátnemu súdu

teoreticky javí ako mimoriadny opravný prostriedok podľa slovenského práva, pretože smeruje proti
rozhodnutiu správneho súdu, ktoré má podľa tohto práva konečnú povahu, nezdá sa, že by táto sťažnosť
vzhľadom na jej vlastnosti, ako ich uviedol samotný vnútroštátny súd, mala znaky mimoriadneho
opravného prostriedku.
102. Ako totiž vyplýva z ustanovení SSP, ktoré som citoval vyššie, právo podať kasačnú sťažnosť

na tento súd nepodlieha takým reštriktívnym obmedzeniam, najmä pokiaľ ide o dôvody jej podania
alebo osoby oprávnené ju podať, že by sa mala považovať za mimoriadny opravný prostriedok. Inými
slovami, keďže podľa slovenského práva sa podanie kasačnej sťažnosti nejaví ako striktne upravené
a výnimočné,(64) ide o riadny opravný prostriedok, ktorý je súčasťou pokračovania súdneho konania
iniciovaného T.T. pred správnym súdom a ktorý môže viesť k tomu, že rozsudok vydaný týmto posledným

uvedeným súdom bude v stanovenej lehote spochybnený.“
Na záver krajský súd teda konštatuje, že obsahom návrhu odsúdeného A. B. na povolenie obnovy
konania, ani obsahom podanej sťažnosti odsúdeného neboli také iné skutočnosti, či tvrdenia, ktoré by
svedčali záveru, že vo veci by boli splnené podmienky umožňujúce povolenie obnovy konania, pretože
obnova konania je mimoriadny opravný prostriedok určený v zásade na nápravu nedostatkov skutkovej

povahy. Rovnako tiež platí, že obnova konania tak sama osebe predstavuje účinný prostriedok nápravy,
ktorého účelom (okrem iného) je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach právoplatných rozhodnutí
všeobecných súdov, pokiaľ dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli súdu skôr
známe, a preto ani nemohli byť vzaté do úvahy pri rozhodovaní. (pozri primerane R 35/2024, uznesenie
NS SR sp. zn. 5Tdo/30/2024 zo dňa 16.05.2024).

Súčasne teda platí, že návrh na povolenie obnovy konania preto nemožno aplikovať na akúkoľvek
situáciu zmeny právnej úpravy, ale práve a len na zmenu (§ 394 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku), ktorá
musí spočívať v strate jej účinnosti a prípadne platnosti podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR na podklade
derogačného nálezu Ústavného súdu SR, a nie v dôsledku novelizácie Trestného zákona.

Z tohto dôvodu preto neobstojí ani námietka odsúdeného, že postup (konanie) okresného súdu
a samotné sťažnosťou napadnuté rozhodnutie bolo vykonané a rozhodnutie vyhlásené porušujúc pritom
jeho práva mu garantované v čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR, nakoľko tento článok je potrebné vykladať
tak, že práve príkladmo – pre pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné

zmýšľanie .... – nesmie byť účastník súdneho procesu v konaní pred súdom pri aplikácii platnej právnej
úpravy diskriminovaný a majú byť plne vytvorené podmienky pre kontradiktórny proces.V posudzovanom prípade odsúdený po podaní návrhu na povolenie obnovy konania bol riadne k svojmu
návrhu v konaní pred súdom vypočutý, mal možnosť svoj návrh predniesť, doplniť ho, argumentovať
v jeho prospech, resp. oponovať argumentácii intervenujúceho prokurátora a to všetko v prítomnosti mu

ustanovenej obhajkyne, po vyhlásení napadnutého rozhodnutia potom bol riadne poučený o možnosti
podania opravného prostriedku, čo napokon aj využil vo forme písomne odôvodenej sťažnosti a to aj
prostredníctvom svojej obhajkyne, pričom jeho návrh bol zjavne zamietnutý v súlade splatnou právnou
úpravou a ustálenou súdnou praxou.

Na základe vyššie uvedených dôvodov krajský súd, nezistiac dôvody pre povolenie obnovy konania,
sťažnosť odsúdeného postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.