Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2023

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 20C/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219200588
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Desana Janíčková Rusnáková

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2023:2219200588.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudkyňou Mgr. Desanou Janíčkovou Rusnákovou v spore žalobkyne E.

A.Á., G.. XX.X.XXXX, K. K., Č.. XXX, E..Č.. K., Č.. XX, zastúpenej JUDr. Albínou Vágóovou, advokátkou
so sídlom v Dunajskej Strede, Ružová 265, proti žalovaným X/ P. Á., G.. XX.X.XXXX, K. K., Č.. XXX, 2/.
C. V., G.. XX.X.XXXX, K. W., K.A. XXX/X, zastúpeným JUDr. Zsoltom Hodosim, advokátom so sídlom v
Dunajskej Strede, Veľkoblahovská 6750, o určenie vlastníckeho práva takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu o určenie, že žalobkyňa a žalovaný 1/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX, vedenom Okresným úradom Dunajská Streda pre k. ú. K., U. K., okres
Dunajská Streda zamieta.

II. Žalovaní majú nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 8.2.2019 sa žalobkyňa domáhala určenia, že nehnuteľnosti označené
vo výroku rozsudku patria do bezpodielového spoluvlastníctva (BSM) jej a žalovaného 1/. Žalobu
odôvodnila tým, že darovaciu zmluvu podpísala v dôsledku podvodu, nátlaku a manipulácie zo strany
žalovaného 1/ (svojho bývalého manžela), pričom jej samotnej a tiež žalovanej 2/ (dcére bývalých
manželov) chýbala skutočná vôľa darovať i dar prijať. Zmluva je z tohto dôvodu absolútne neplatná.

2. Tunajší súd (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo 6.12.2022 č.k.
20C/6/2019-216 žalobe vyhovel. Výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil tak, že žalobkyňa
darovaciu zmluvu podpísala v presvedčení, že tak robí v záujme rodiny (týkajúceho sa pravdepodobne
ochrany majetku), pričom tak urobila za situácie vytvorenej žalovaným 1/, kedy nemala vedomosť o
skutočnom obsahu zmluvy, tejto jazykovo nerozumela a ani nemala dostatok času sa s ňou oboznámiť,
ale spoľahla na (nezistené) tvrdenia žalovaného 1/. Jej úmyslom nebolo nehnuteľnosti scudziť, teda
vzdať sa natrvalo vlastníctva k nim, a ani zriadiť súvisiace vecné bremeno. Keďže žalobkyni chýbala

skutočná vôľa vyvolať právne účinky ňou urobeného úkonu, zmluva je postihnutá vadou absolútnej
neplatnosti z dôvodu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Následkom je obnovenie pôvodného
právneho stavu, t.j. BSM žalobkyne a žalovaného 1/ k nehnuteľnostiam.

3. Krajský súd v Trnave (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných uznesením z 30.6.2023 sp.
zn. 23Co/36/2023 rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p., § 391 ods. 1 C.s.p.). Konštatoval, že pokiaľ súd prvej inštancie vyhodnotil

žalobkyňou uvedený dôvod podpísania darovacej zmluvy, spočívajúci v ochrane majetku pred údajnou
daňovou kontrolou, o ktorej ju mal informovať žalovaný 1/, ako nepravdivý, potom nie je zrejmé, z akého
dôvodu žalobkyňa zmluvu podpísala. Závery súdu o tom, že žalobkyňa nemala čas prečítať si zmluvu,
ktorá pre ňu bola aj nezrozumiteľná pre jazykovú bariéru, zase nie sú podložené dôkazmi.4. Z obsahu spisu a výsluchu strán i svedkov vyplýva, že žalobkyňa vedela, že ide podpisovať darovaciu
zmluvu k nehnuteľnostiam v prospech žalovanej 2/, pričom v konaní nevyšli najavo skutočnosti, že

by tak urobila pod nátlakom. Závery súdu prvej inštancie, že žalobkyňa by zmluvu nepodpísala, keby
vedela o jej obsahu, vychádzajú iba z tvrdení žalobkyne, a pokiaľ ich súd prvej inštancie prevzal, no
zároveň neuveril tvrdeniu žalobkyne o dôvode podpisu zmluvy (daňová kontrola), je jeho rozhodnutie
nepreskúmateľné.

5. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie, aby po vrátení veci opätovne posúdil žalobou uplatnený
nárok, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil v súlade so základným princípom voľného
hodnotenia dôkazov (Čl. 15 C.s.p.) a s § 191 C.s.p., a so sústredením sa na sporné otázky a odvolacie
argumenty žalovaných vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil
(§ 220 ods. 2 C.s.p.).

6. Na základe rozhodnutia odvolacieho súdu tunajší súd nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom doplnil
dokazovanie o výsluch žalobkyne.

7. Právna zástupkyňa žalobkyne zotrvala na dôvodoch neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 37 ods. 1
aj § 39 Občianskeho zákonníka, a trvala na tom, že žalobkyňa pri uzavretí zmluvy konala na základe

informácie žalovaného 1/, ktorý jej povedal, že ich majetok bude predmetom kontroly daňového úradu,
pričom jej mal na vzdialenosť asi 2 metrov ukázať oznámenie z pošty o uložení zásielky. Žalovaný
1/ toto tvrdenie poprel, súvisiace dôkazy žalobkyňa neprodukovala. Žiada sa však dodať, že ak by si
bol žalovaný 1/ daňovú kontrolu skutočne vymyslel, žalobkyňa ani nemá ako svoje tvrdenie preukázať.
Súd toto tvrdenie aj naďalej považuje za nepravdepodobné, vzhľadom na to, že v predchádzajúcom

rozsudku už ako pravdepodobné vyhodnotil (s týmto protichodné) tvrdenie žalobkyne o časovej tiesni
pred podpisom zmluvy (pozri ďalej).

8. Ohľadne časovej tiesne, do ktorej mal žalovaný 1/ žalobkyňu dostať v súvislosti s podpisom zmluvy,
súd po doplnení výsluchu žalobkyne zistil, že žalobkyňa „tesne“ pred podpisom zmluvy (ktorý súd už

v pôvodnom rozsudku ustálil na 17.7.2017 a na tomto zotrváva; viď ods. 79. odôvodnenia) už vedela,
že má ísť podpísať darovaciu zmluvu, nakoľko jej to žalovaný oznámil, keď jej v tento deň okolo
15:00 hod. zavolal do práce s tým, aby sa z práce vypýtala a išla domov; pokiaľ však ide o obsah
zmluvy,žalobkyňazotrvalanatvrdení,žehonepoznala.Žalobkyňakuvedenémuprodukovalaakodôkaz
potvrdenie zamestnávateľa, z ktorého vyplýva, že v tento deň odišla z práce o 15:07 (č.l. 64 spisu).

Z potvrdenia, a ani z iného dôkazného prostriedku, však nemožno jednoznačne zistiť, či žalobkyňa o
podpise darovacej zmluvy vedela aj skôr (t.j. pred telefonátom žalovaného 1/) alebo nie. Žalovaní i
svedok V. sa zhodli na tom, že o darovaní nehnuteľností žalovanej 2/ sa v rodine už predtým hovorilo,
a hoci súd naďalej zotrváva na svojom predchádzajúcom stanovisku o ich pravdepodobnej motivácii a
nedôveryhodnosti svedka V. (ods. 83 posledné tri vety odôvodnenia pôvodného rozsudku), ako aj na

závere, že napriek plánovaniu termínu podpisu zo strany žalovanej 2/ a jej manžela o ňom žalobkyňa
vôbec vedieť nemusela (ods. 82. odôvodnenia pôvodného rozsudku), faktom je, že dôkaznú povinnosť
ohľadne tohto tvrdenia má žalobkyňa, a že sa jej ho jednoznačne preukázať nepodarilo, i keď sa súdu
naďalej javí ako pravdepodobné (ods. 80 odôvodnenia pôvodného rozsudku).

9. Žalobkyňa tiež tvrdila, že darovacia zmluva bola pre ňu nezrozumiteľná z dôvodu jej vyhotovenia v
slovenskom jazyku. Súd pôvodne toto tvrdenie vyhodnotil ako pravdepodobné (ods. 81 odôvodnenia
pôvodného rozsudku) a po doplnení dokazovania na ňom zotrváva, i keď sa javí, že žalobkyňa
v porozumení slovenského jazyka nemá až také medzery, ako uvádza, keďže sa v tomto jazyku
stredoškolskyvzdelávalaaajnasúdebolaschopnáčiastočnekomunikovaťposlovensky.Jevšakrozdiel

medzi jazykom bežným a právnym, v ktorom bola vyhotovená darovacia zmluva, a ktorý je väčšinovej
populácii všeobecne menej zrozumiteľný, a to aj v prípade, ak osoba ten istý jazyk v jeho bežnej podobe
používa v každodennej komunikácii.

10. Žalobkyňa vo svojom záverečnom návrhu opätovne poukázala na neplatnosť darovacej zmluvy

najmä z dôvodu vád vôle (§ 37 OZ). Zdôraznila časovú tieseň, do ktorej ju žalovaný 1/ pred podpisom
zmluvy dostal, s ohľadom na skutočnosť, že podľa výpovede svedkyne K. (v tom čase zamestnankyne
obecného úradu) nebolo vôbec potrebné dohodnúť si na overenie podpisov termín na úrade vopred.
Ohľadne zmluvy samotnej poukázala na jej obsah, ktorý bol pre ňu nevýhodný, keďže pre prípadrozvodu manželov (ktorý sa nikdy predtým medzi nimi neriešil ani v hypotetickej rovine) jej umožňoval
užívať len jednu miestnosť s príslušenstvom. Žalovaný 1/ bol ten, kto v celej veci konal aktívne, dal
vypracoval zmluvu, zabezpečil prítomnosť žalovanej 2/ a jej manžela na konkrétny deň a zariadil prevod

nehnuteľností. Žalobkyňa navyše zmluve nerozumela, lebo komunikuje po maďarsky, čo žalovaný 1/
vedel a využil v jej neprospech. Zmluva je tak neplatná aj z dôvodov podľa § 31 ods. 1 a § 39 OZ. Naďalej
možno pochybovať i o tom, či bola zmluva naozaj podpísaná 17.7.2017 na obecnom úrade alebo už
14.7.2017 v mieste bydliska bývalých manželov, resp. jednotlivými zmluvnými stranami na inom mieste
a v inom čase. Konanie žalovaného 1/ nepochybne smerovalo výhradne k dosiahnutiu právneho stavu,

za ktorého by sa so žalobkyňou nemusel deliť o spoločný majetok, ktorý doposiaľ sám užíva. Konanie
žalovanej 2/ zase nezodpovedá konaniu obdarovaného v zmysle príslušných ustanovení OZ, nakoľko
dar riadne neprijala (neužíva ho a ani to nemá v úmysle); navyše darovacia zmluva nespĺňa náležitosť
bezodplatnosti, pretože žalovanú 2/ obmedzuje v možnosti nehnuteľnosti scudziť, ktoré je majetkovej
povahy. Z týchto dôvodov navrhla žalobe vyhovieť.

11. Aj žalovaní sa vo svojom záverečnom návrhu pridržali svojej predchádzajúcej argumentácie,
poukazujúc najmä na vnútornú rozpornosť žaloby spočívajúcu v tom, že žalobkyňa vyvodzuje
neplatnosť darovacej zmluvy z viacerých zákonných dôvodov (absencia náležitostí jej vôle, absencia
náležitostí predmetu právneho úkonu, omyl, lesť). Zdôraznili, že prevod nehnuteľností na žalovanú
2/ bol predmetom rodinných rozhovorov pred podpisom zmluvy, čo žalobkyňa priamo nespochybnila.

Poukázali na okolnosti podpisu zmluvy, kedy sa na obecný úrad strany konania dostavili spoločne a
zmluvu podpísali dobrovoľne a v zhode. Časovú tieseň na strane žalobkyne vylúčili, nakoľko žalovaná
2/ a svedok si museli podpis zmluvy naplánovať (vybrať si voľno v práci). Jazykovú bariéru na strane
žalobkynespochybnilistým,žežalovanásavzdelávalavslovenskomjazyku,vktoromsasčastivyjadrila
i na poslednom pojednávaní. Konštatovali, že žalobkyňa je v stave dôkaznej núdze, t.j. jej tvrdenia

nemožno preveriť dôkaznými prostriedkami. Z uvedených dôvodov navrhli žalobu zamietnuť.

12. Podľa § 132 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (C.s.p.) v žalobe sa okrem
všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich
skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Opísanie rozhodujúcich

skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých
povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.

13. Nepripojenie dôkazov teda nie je vadou žaloby; nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukazovať
skutočnosti, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, však odôvodňujú jej zamietnutie po

prejednaní veci.

14. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena možno rozhodnúť v neprospech strany len vtedy, ak
zhodnotenie dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané, neumožňuje súdu prijať záver ani o pravdivosti
tvrdenia strany a ani o tom, že by bolo nepravdivé (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z

20.4.2017 sp. zn. 21Cdo/904/2016).

15.Podľa§34Občianskehozákonníka(OZ)právnyúkonjeprejavvôlesmerujúcinajmäkvzniku,zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

16. Podľa 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

17. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Vo všeobecnosti, úkony sú právne skutočnosti, ktoré spočívajú v určitom ľudskom správaní, a to
v správaní vedomom a vôľovom. V zmysle § 34 OZ zo znakov definujúcich právny úkon má zásadný
význam jednota vôle a jej prejavu. To znamená, že pokiaľ by neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického
donútenia), neexistoval by ani právny úkon; právny úkon by však neexistoval ani vtedy, ak by neexistoval

prejav vôle. Vôľa ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému (chcenému) následku je
nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu.19. V súvislosti so zisťovaním existencie vôle v určitom konkrétnom prípade, t.j. so zisťovaním, či pri
určitom prejave vôle ten, kto vôľu prejavil, ju aj skutočne mal, teda, či skutočne chcel to, čo prejavil, že
chce, treba uviesť, že spravidla prejav skutočne vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa pri jej prejave

usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, teda z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený.
Neprihliada sa však na vnútornú pohnútku (motív) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je irelevantná, ibaže
by bola právnym úkonom prejavená, a tým sa stala jeho súčasťou. Ak prejav posúdený podľa týchto
zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je primeraným prejavom skutočnej vôle, predpokladá sa, že ním
je.

20. Náležitosťami vôle sú predovšetkým jej sloboda a vážnosť (ale taktiež absencia omylu a tiesne).
Slobodou vôle je sloboda jej vytvorenia, teda sloboda vzniku vôľového rozhodnutia a sloboda jeho
prejavu. Pokiaľ ide o vážnosť vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, avšak v skutočnosti vôľa
neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 OZ neplatný. Medzi takéto právne úkony patria
(mimo iných) simulované úkony ako aj úkony urobené s tzv. vnútornou výhradou. Simulovaný je právny

úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny, ale v skutočnosti nie je vážne
mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný.
Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s tzv. vnútornou výhradou (mentálnou rezerváciou). Na
rozdiel od simulovaného úkonu, pri ktorom ten, kto ho urobil, právny úkon len predstieral, v skutočnosti
ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel,

ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich. Na vnútornú výhradu sa preto pri
posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada. Takýto právny úkon je platný, akoby vnútorná
výhrada neexistovala. Pokiaľ ide o náležitosti prejavu, sú nimi určitosť a zrozumiteľnosť (napr. rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 27.5.2010 sp. zb. 1Cdo/113/2008).

21. V danom prípade bolo vo veci vykonané rozsiahle dokazovanie, ktorého výsledky však nemožno
vyhodnotiť jednoznačne. Hoci zistené skutočnosti (manželská kríza žalobkyne a žalovaného 1/, podpis
darovacej zmluvy s morálne sporným obsahom článku II. v jazyku málo zrozumiteľnom pre žalobkyňu,
následný rozvod manželov, užívanie nehnuteľností žalovaným 1/ doposiaľ, motivácia žalovanej 2/ a
svedka V. produkovať tvrdenia v prospech žalovaných z dôvodu bezplatného užívania bytu patriaceho

žalovanému 1/) i naďalej vedú súd k záveru, že žalovaný 1/ mal skutočne v úmysle znemožniť
žalobkyni prístup k predtým spoločnému majetku (tak, ako sa to uvádza v ods. 84. odôvodnenia
predchádzajúceho rozsudku), resp. aj zabezpečiť, aby v prípade rozvodu žalobkyňa z tohto majetku
nemohla nič nadobudnúť, tento záver zostáva len v rovine pravdepodobnosti, čo na úspech žaloby, a
teda na zmenu aktuálneho stavu, nestačí (viď cit. rozsudok NS ČR, ods. 14.).

22. Dôkazné bremeno v súdnom konaní spočíva na oboch (resp. všetkých) stranách konania vo vzťahu k
nimi tvrdeným skutočnostiam (t.j. strana musí preukázať to, čo tvrdí). Žalobkyňa v súvislosti s podpisom
darovacej zmluvy k nehnuteľnostiam jednoznačne nepreukázala skutočnosti odôvodňujúce prípadné
nedostatky svojej vôle alebo jej prejavu, preto na tento právny úkon treba nazerať ako na platný. Pokiaľ

pri podpise zmluvy došlo k situácii, kedy si žalobkyňa aj bola vedomá obsahu a dôsledkov tohto svojho
konania, pričom ale jeho následky spočívajúce v zmene vlastníckeho práva v skutočnosti spôsobiť
nechcela, bolo by potrebné považovať tento úkon za právny úkon s vnútornou výhradou, ktorý však
následkom neplatnosti postihnutý nie je (viď cit. rozhodnutie NS SR, ods. 20.). Žalobu tak súd musel
zamietnuť z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobkyňou.

23. O nároku plne úspešných žalovaných na náhradu trov konania (vrátane trov odvolacieho konania)
rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 3 C.s.p. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu
smeruje.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a/ neboli splnené procesné podmienky,
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo
ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh
na súdny výkon rozhodnutia, resp. na vykonanie exekúcie.