Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoCsp/45/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5724200204
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5724200204.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, právne zastúpený: Remedium Legal, s.r.o.,
IČO: 53 255 739, so sídlom v Bratislave, Prievozská 2, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom A. XXXX/X, A., o zaplatenie 3.602,13 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Martin č.k. 6Csp/5/2024-84 zo dňa 21.8.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému

nepriznal nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Dňa
04.10.2017 uzavrel právny predchodca žalobcu so žalovaným Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského
úveru s poistením pre fyzické osoby č. 3017554256, na základe ktorej poskytol žalovanému
spotrebiteľský úver za účelom splatenia úverov vo výške 6.469,24 €, ktorý sa zaviazal splácať v
pravidelných 70 mesačných splátkach vo výške 135,02 € splatných vždy k 27. dňu príslušného
mesiaca. Úroková sadzba bola dojednaná vo výške 13,60 % a RPMN vo výške 16,11 %. Priemerná
RPMN predstavuje 12,57 %. Bolo dojednané aj poistenie úveru pre prípad smrti a úplnej invalidity

s poplatkom vo výške 2,57 € mesačne. Prvá splátka bola splatná dňa 27.10.2017. Výzvou pred
mimoriadnou splatnosťou zo dňa 21.12.2020 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že
eviduje ku dňu 19.12.2020 pohľadávky v omeškaní, a to kreditná karta vo výške 285,12 €, spotrebiteľský
úver LD1727700073 vo výške 443,57 € (Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre
fyzické osoby č. 3017554256), spotrebiteľský úver LD1634000337 vo výške 330,49 €, spotrebiteľský
úver LD1734600528 vo výške 317,23 € a nepovolené prečerpanie vo výške 25,77 €. Zároveň ho
vyzval na úhradu najneskôr do 5 dní a upozornil ho na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti

uvedených produktov. Výzva bola daná na poštovú prepravu dňa 21.12.2020. Oznámením o vyhlásení
splatnosti zo dňa 18.01.2021 právny predchodca žalobcu oznámil žalovanému, že neeviduje úhradu
splatnejpohľadávkyzoZmluvyospotrebiteľskomúvereč.3017554256.Pretovyhlasujesplatnosťúveru.
Súčasnehovyzvalnazaplateniedlžnejsumyvcelkovejvýške4.091,47€.Zásielkaboladanánapoštovú
prepravu dňa 18.01.2021. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 19.10.2023 právny predchodca
žalobcu oznámil žalovanému, že svoju pohľadávku zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru č.
3017554256 postúpil na žalobcu.

1.1
Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 52 ods. 1, § 53 ods. 9, § 525 ods. 2, § 565, § 37 ods. 1, §
39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), ďalej podľa § 92 ods. 8 Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách,podľa § 17 ods. 1, § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov.

1.2
Súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovaným dňa
04.10.2017 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 3017554256,
na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý účelový úver na splatenie úverov vo výške 6.469,24 €,
ktorý sa zaviazala splácať v 70 mesačných splátkach vo výške 135,02 € so splatnosťou k 27. dňu v

mesiaci. Prvá splátka bola splatná dňa 27.10.2017. Keďže žalovaný porušil svoju povinnosť splácať
poskytnutý úver riadne a včas, právny predchodca žalobcu vyhlásil úver za splatný. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že pre vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru neboli splnené zákonom vyžadované
predpoklady. Ustanovenie § 53 ods. 9 OZ okrem iného sleduje, aby dodávateľ pri neplnení povinností
spotrebiteľom dosiahol splatnosť celej pohľadávky a súčasne sleduje aj zamedziť tejto možnosti v
prípade, ak neplnenie povinností zo strany spotrebiteľa bude iba krátkodobé, nepresahujúce dobu troch

mesiacov odo dňa omeškania so zaplatením splátky. Podmienkou účinnosti výzvy na zaplatenie celej
pohľadávky je, že veriteľ v zákonom stanovenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní upozornil
spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva. Právo žiadať o zaplatenie celej pohľadávky sa môže uplatniť
až po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky. Rozhodujúce je, či v
čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula

lehota 15 dní na uplatnenie tohto práva. Ak však spotrebiteľ zaplatí zameškané splátky pohľadávky
skôr ako veriteľ uplatnil právo, uplatnenie po takomto zaplatení zmeškanej pohľadávky je neúčinné.
Účelom je dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlhu pre tým, ako dodávateľ využije
svoje právo na zosplatnenie dlhu. Mal za to, že výzva podľa ust. § 53 ods. 9 musí byť jasná a určitá,
aby spotrebiteľ nadobudol vedomosť, s ktorou konkrétnou splátkou je v omeškaní viac ako tri mesiace,

aby sa prípadným zaplatením omeškanej splátky mohol účinne vyhnúť zosplatneniu celej pohľadávky. V
neposlednom rade je označenie rozhodujúcej splátky nevyhnutné aj pre aplikáciu ust. § 54a OZ. Právny
predchodca žalobcu výzvou zo dňa 21.12.2020 vyzval žalovaného na úhradu dlžných splátok týkajúcich
sa viacerých zmlúv. Z výzvy ani nie je zrejmé, ktorá z dlžných súm sa vzťahuje na predmetnú úverovú
zmluvu. Súd k stotožneniu dospel až na základe ďalších predložených listín (prehľad splátok). Dlžná

suma splátok mala predstavovať 443,57 €, pričom splátka bola vo výške 135,02 €. Uviedol, že aj napriek
výzvam na úhradu omeškaných splátok, úver nie je riadne a včas splácaný. Zároveň ho upozornil na
možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Takto koncipovaná výzva podľa názoru súdu prvej
inštancie nespĺňa zákonné požiadavky tak, ako to má na mysli ust. § 53 ods. 9 OZ s spojení s ust. § 37
ods. 1 OZ. Takáto výzva je neurčitá a nezrozumiteľná a preto je v súlade s ust. § 37 ods. 1 OZ neplatná.

Žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal využitie práva svojho právneho predchodcu na predčasné
zosplatnenie úveru. Nemohlo tak dôjsť ani k platnému vyhláseniu predčasnej splatnosti peňažného
záväzku Oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 18.01.2021. Z výzvy nevyplýva,
ktorou konkrétnou splátkou, resp. jej časťou sa žalovaný dostal do omeškania so splácaním úveru.

1.3
Súd prvej inštancie konštatoval, že právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho
obsah alebo, keď prípadný rozpor možno odstrániť výkladom, pričom výklad nemôže dopĺňať právny
úkon. Určitosť, čo do identifikácie omeškanej splátky, je podstatná aj pre vyhodnotenie dodržania lehôt,
ako tieto vyplývajú z § 53 ods. 9 OZ a s ohľadom na určenie, kedy sa stáva zročný celý dlh naraz.

Práve z dôvodu, že sa jedná o právo veriteľa vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru (toto môže využiť podľa
vlastného uváženia k hociktorej omeškanej splátke za splnenia podmienok § 53 ods. 9 OZ), je nutné,
aby v upozornení spotrebiteľa ako dlžníka bolo konkretizované, ku ktorej omeškanej splátke využíva
svoje právo predčasného zosplatnenia úveru (poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa
23.03.2022,sp.zn.7CoCsp/1/2022).Žalovanýtaknemalmožnosťvyhnúťsapredčasnémuzosplatneniu

úveru zaplatením omeškanej splátky, nakoľko nemal vedomosť o tom, ktorá splátka je tá, pre ktorú sa
veriteľ rozhodol uplatniť svoje právo na predčasné zosplatnenie úveru. Nie je možné určiť, s ktorou
splátkou bol žalovaný v omeškaní. Súd nie je povinný pátrať v predložených dôkazoch a napomáhať
tak jednej alebo druhej strane. Určitosť právneho úkonu nemožno nahrádzať jeho neskorším výkladom.
Neurčitosťou výzvy súd nemá možnosť preskúmať naplnenie zákonných predpokladov pre uplatnenie

práva na zosplatnenie. Banka využila možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ktoré však súd
posúdil ako neplatné pre nedodržanie zákonom stanovených podmienok.

1.4Na základe uvedeného dospel k záveru, že banka postúpila žalobcovi pohľadávku bez toho, aby
úver nadobudol mimoriadnu splatnosť pred termínom konečnej splatnosti. Pohľadávka bola postúpená
zmluvou zo dňa 16.10.2023, pričom termín konečnej splatnosti nastal dňa 27.07.2023. K platnému

postúpeniu pohľadávky z titulu zmluvy o úvere mohlo dôjsť len vo vzťahu k jednotlivým splatným
splátkam a žalobca sa mohol domáhať zaplatenia jednotlivých splátok úveru. Žalobca sa však domáha
zaplatenia istiny na základe iného skutkového stavu, a to nadobudnutie predčasnej splatnosti úveru.
Pokiaľ nebola platne vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že by
bol predmetný úver predčasne splatný. Uviedol, že by mohol žalobcovi priznať splatné splátky, muselo

by však dôjsť z jeho strany k zmene žaloby, ktorú žalobca neučinil a v zmysle ust. § 294 CSP je v
tomto konaní aj tak neprípustná. Zo žaloby musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha, a to vrátane
rozhodujúcich skutočností. Žalobca vymedzil v žalobe svoj nárok aj opisom skutkového deja, ktorý z jeho
pohľadu založil opodstatnenosť jeho žalobnej požiadavky. Zo žaloby vymedzenej jej náležitosťami podľa
§ 127 a § 132 CSP musí byť zrejmé, čoho sa žalobca domáha, a to vrátane rozhodujúcich skutočností.
Nie je pritom potrebné, aby strana svoj uplatnený nárok aj právne kvalifikovala. Žaloba tak predstavuje

neprekročiteľný program civilného sporu (§ 216 ods. 1 CSP). To zároveň súvisí aj s otázkou riešenia
zásady„niedvakrátvtejistejveci“,keďvymedzeniesporujehozákladnýmiznakmi–okruhomsporových
strán, skutkových okolností prípadu a žalobného petitu vytvára prekážku litispendencie (prekážku veci
začatej), resp. prekážku res iudicata (prekážku veci skončenej). Pokiaľ by malo dôjsť k podstatnej zmene
opísaného skutkového deja, muselo by ísť o zmenu žaloby, o ktorej môže rozhodnúť súd na základe

procesného návrhu žalobcu (§ 140 ods. 2 CSP). Z uvedeného potom vyplýva, že súd v civilnom spore
nemôže bez procesnej iniciatívy žalobu meniť či dotvárať skutkový základ žaloby v jej podstatných
rysoch. (napr. uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.10.2023, č.k. 9CoCsp/21/2023-143).
Ďalší postup v podobe kreovania si vlastného skutkového stavu predstavuje neprípustnú modifikáciu
skutkového základu žaloby, v dôsledku čoho došlo by došlo k prekročeniu žalobného návrhu a k

rozhodnutiu bez procesného podkladu – žaloby. Preto súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
tak, že ich úspešnému žalovanému nepriznal, keďže z obsahu spisu nemal preukázaný vznik trov na
jeho strane.

2.

Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalobca z dôvodu, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z dôvodu, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napadnutý rozsudok žiadal zmeniť tak, že

odvolací súd žalobe vyhovie, prípadne vec zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

2.1
Žalobca namietal porušenie § 171 ods. 1 a § 181 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej aj len „CSP“). Žalobca uviedol, že v danom konaní súd nevyslovil svoje predbežné
právne posúdenie veci, neprezentoval pred stranami žiadnu skutočnosť ako spornú – a to ani na
nariadenom pojednávaní – čím nevytvoril zákonný priestor na doplnenie dôkazov a jeho rozhodnutie
v časti zamietnutia žaloby je tak extrémne prekvapivé, a to osobitne s poukazom na skutočnosť, že
žalovaný bol v celom konaní pasívny a dôvodnosť, či výšku nároku uplatneného žalobou žiadnym

spôsobom nerozporoval. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6CoCsp/28/2023 zo
dňa 30.05.2024.
2.2
Žalobca sa nestotožňuje s právnym záverom súdu ohľadom toho, že z výzvy zo dňa 21.12.2020
nevyplýva, ktorou konkrétnou splátkou, resp. jej časťou sa žalovaný dostal do omeškania so splácaním

úveru. Súd teda konštatoval, že táto výzva je nejasná a nezrozumiteľná, a preto je v súlade s ust. § 37
ods. 1 OZ neplatná. Žalobca mal za to, že pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti je potrebné, aby a) bola
táto možnosť dohodnutá, b) aby bol dlžník v omeškaní aspoň tri mesačné splátky a c) aby bol dlžník na
možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti veriteľom upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní pred
uplatnením tohto práva – pričom veriteľ v oznámení o zosplatnení (a mimochodom ani vo výzve podľa

ust. § 53 ods. 9 OZ) nie je povinný špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou sa dlžník omeškal – a
teda pre ktorú splátku k zosplatneniu došlo. Žalobca uviedol, že zo strany veriteľa nedošlo pri uplatnení
práva podľa ust. § 565 OZ k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti. V konaní bolo riadne preukázané,
že možnosť zosplatnenia úveru bola medzi postupcom a žalovaným dohodnutá, čo napokon nemal zasporné ani samotný súd. Žalovaný bol preukázane v omeškaní so zaplatením splátok aspoň tri mesiace,
pričom bolo zároveň preukázané, že postupca upozornil žalovaného v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie práva v zmysle ust. § 565 OZ (podaním zo dňa 21.12.2020). Žalobca mal za to, že ak

postupca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru podaním zo dňa 18.01.2021 – toto svoje právo uplatnil
v súlade s ust. § 565 OZ a v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Cdo/224/2021 z 30.11.2022,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/26/2023 z 29.11.2023, uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/87/2023 z 31.05.2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/148/2022 z 12.07.2023 atď.) pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 27.09.2020
(t. j. splátky, ktorá vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru predchádzala po dobu troch mesiacov a pre
ktorej nezaplatenie mohol ako jedinej (!) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru) a zároveň toto svoje právo
uplatnil v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ po omeškaní spotrebiteľa (žalovaného) s platením splátok po dobu
dlhšiuako3mesiace,pričomspotrebiteľ(žalovaný)bolnespornenatotooprávnenieveriteľaupozornený

(podaním zo dňa 21.12.2020). Žalobca zdôraznil, že v žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s právnym
názorom súdu, v zmysle ktorého je v oznámení o zosplatnení potrebné špecifikovať, pre nesplnenie
ktorej konkrétnej splátky nastalo zosplatnenie, nakoľko to nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.
Žalobca ďalej poukázal na právne závery vyjadrené v rozhodnutí 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024. Žalobca
poukázal na to, že žiadne zákonné ustanovenie v žiadnom prípade neudáva postupcovi povinnosť

v oznámení o zosplatnení špecifikovať, s ktorou konkrétnou splátkou sa žalovaný omeškal. Takáto
povinnosť veriteľa zo žiadneho zákona nevyplýva, ale je podľa žalobcu absurdná, nakoľko žalovaný ako
spotrebiteľ, ktorý uzatvoril predmetnú zmluvu, čerpal poskytnuté finančné prostriedky a svoje záväzky
sa zaviazal splácať, objektívne musí mať vedomosť o tom, koľko a kedy na poskytnutý úver uhradil a
teda ktorá splátka je tá, s ktorou sa omeškal, prípadne kedy a koľko mal uhradiť a neuhradil (nakoľko

tieto informácie vyplývajú zo samotnej zmluvy). Žalobca dodal, že záver, ktorý prezentuje súd (v zmysle
ktorého má žalobca v oznámení o zosplatnení označiť, o ktorú konkrétnu splátku sa jedná) ukladá
veriteľom povinnosť, ktorú nie je možné zo znenia ust. § 53 ods. 9 OZ, ako ani z ust. § 565 OZ
vyvodiť. Žalobca ďalej uviedol, že určenie, pre nezaplatenie ktorej konkrétne určenej splátky nastalo
zosplatnenie dlhu, je právnym posúdením, t.j. výhradne na posúdení súdu a žalobca nemá povinnosť

vec právne kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť, čo napokon aj bezpochyby urobil. Závery súdu
sú tak v priamom rozpore s procesným kódexom a napokon aj vykonaným dokazovaním v konaní.
PoukázalnauznesenieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5Cdo196/2009zodňa22.09.2010
a Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 289/2017 z 21.11.2017. Žalobca poukázal
na rozhodnutia viacerých odvolacích súdov napr. Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7CoCsp/14/2023

zo dňa 29.02.2024, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17CoCsp/4/2024 zo dňa 27.06.2024
a v nich vyslovené právne závery. Záverom k nepriznaniu splatných splátok uviedol, že sa nestotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že nemožno priznať splatné splátky úveru, nakoľko pohľadávka sa
postupovala po konečnej splatnosti úveru, a teda odpadá povinnosť skúmať podmienky podľa § 17
zákona o spotrebiteľských úveroch.

3.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP), t.j. žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie jeho žalobu
zamietol, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

prípustný (§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m/ CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie
v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia §
380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s §
219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP vo výroku I., ako aj
v závislom výroku II., t.j. výroku o práve na náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil.

4.
Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa
stotožnil s podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe

žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd
v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387
ods. 2 CSP).5.
Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 380 CSP je

viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak
mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia podmienok

konania.

6.
V ďalšom odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným
porušením práva na spravodlivý proces, teda či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil, a to
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na všetky námietky

(argumenty) uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05),
pričom konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220
ods. 2 CSP, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav a primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného
dokazovania, svoje závery náležite vysvetlil a dostatočne uspokojivo objasnil, z akých úvah vychádzal.

I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jej riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uskutočňovala svoje procesné
práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, podľa názoru
odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad nešlo, keď súd prvej inštancie síce stručne avšak
dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery, z ktorých pri svojom

rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za
rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého
skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal, ako aj to, o aké ustanovenia právnych
predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
K odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie porušil ustanovenie § 171 ods. 1 a § 181 ods. 2

CSP odvolací súd konštatuje, že táto nie je spôsobilá viesť k zrušeniu rozsudku súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vo veci nenariadil predbežné prejednanie sporu, čo nie je povinný, pokiaľ nariadi vo veci
pojednávanie tak, ako v tomto prípade. Preto námietka nedodržania postupu podľa § 171 ods. 1 CSP
nie je dôvodná. Čo sa týka námietky nedodržania § 181 ods. 2 CSP na nariadenom pojednávaní, tak
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie podľa zápisnice neuviedol sporné a nesporné skutočnosti,

ani predbežné právne posúdenie. Uvedený postup je však potrebné posudzovať v súvislostiach, a to
tých, že žalobca (jeho právny zástupca) ani žalovaný sa na súdnom pojednávaní nezúčastnili, a preto
postup súdu prvej inštancie sa ich nemohol dotknúť na ich právach, nakoľko pri vlastnej neúčasti
nemohlibyreagovaťnaprípadnésporné,nespornéskutočnostiaprávneposúdenieveci.Pretonásledná
námietka o neposkytnutí predbežného právneho posúdenia a neuvedenia sporných a nesporných

skutočností pri neúčasti žalobcu na nariadenom pojednávaní nie je dôvodná. Napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z ustálenej právnej praxe tunajšieho odvolacieho súdu, a preto právny
názor vyjadrený súdom prvej inštancie nemôže byť považovaný za prekvapivý, rovnako tak zistený
skutkový stav nie je ničím výnimočný a vychádza z riadneho zistenia stavu veci. Odvolací súd poukazuje
na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Obdo/56/2020

zo dňa 28.12.2020, v ktorom bol vyjadrený právny názor: „Civilný sporový poriadok v ustanovení §
181 ods. 2 C. s. p. v podstatných rysoch prevzal úpravu priebehu pojednávania po prednesoch strán
podľa § 118 ods. 2 O.s.p.. Podľa § 181 ods. 2 C. s. p., po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré
skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré
dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To

neplatí,aktakužpostupovalpripredbežnomprejednanísporu.Aksamosudcatotozákonnéustanovenie
nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv,
ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom
nediskvalifikuje stranu sporu napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod.,

čo napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisnice z pojednávania pred súdom prvej
inštancie. Striktné nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. (teraz § 181 ods. 2 C. s. p. - pozn.
dovolacieho súdu) zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné a ktoré zostali sporné) možno hodnotiť len ako tzv. inú vadukonania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. odôvodniť. Existencia tejto
vady sama osebe však nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle
§ 237 písm. f) O.s.p.“ Odvolací súd v súlade s uvedeným právnym názorom, s ktorým sa stotožňuje

konštatuje, že neuvedenie sporných, nesporných skutočností a predbežného právneho posúdenia
v tomto konkrétnom prípade, vzhľadom na neúčasť žalobcu (jeho právneho zástupcu) na súdnom
pojednávaní a skutočnosť, že súd prvej inštancie sa neodchýlil od rozhodovacej praxe v obdobných
prípadoch, tak postup súdu prvej inštancie nemožno hodnotiť tak, že by súd prvej inštancie svojím
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca sa pojednávania z vlastnej vôle nezúčastnil a na
prípadné právne posúdenie, resp. uvedenie sporných a nesporných skutočností by nemohol reagovať.
K označenému rozhodnutiu tunajšieho súdu sp.zn. 6CoCsp/28/2023 zo dňa 30.05.2024 odvolací súd
uvádza, že k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia došlo z dôvodu nedostatočnej špecifikácie nároku
žalobcu a nedodržania postupu podľa § 129 ods. 1 CSP. V tejto prejednávanej veci bol nárok žalobcu
riadne vymedzený a nebol daný dôvod na postup podľa § 129 CSP.

7.
Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu
sa nesprávneho právneho posúdenia súdu prvej inštancie vo vzťahu k výzve na zaplatenie omeškaných
splátok s upozornením na zosplatnenie označené ako „Výzva“ zo dňa 21.12.2020 (č.l. 33 súdneho
spisu), ktorú súd prvej inštancie posúdil ako neplatný právny úkon z dôvodu neurčitosti, nakoľko v ňom

absentovalo uvedenie splátky, s ktorou mal byť žalovaný viac ako tri mesiace v omeškaní.
8.
Účelom právnej úpravy ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je zamedziť „zosplatňovaniu“
záväzkov spotrebiteľov zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorých plnenie je dojednané v splátkach z dôvodu
len krátko trvajúceho omeškania spotrebiteľa so zaplatením splátky (len pár eur) a súčasne dať

spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej splátky predtým, ako dodávateľ využije svoje
právo na zosplatnenie celého dlhu. K uvedenému však musí byť nepochybne spotrebiteľ informovaný,
pre nezaplatenie ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa ustanovenia § 565 Občianskeho
zákonníka. Podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej
úverovej zmluvy, „ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže

dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva“.
Uvedené ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého „ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pri
nesplnení niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže

veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky“. Odvolací súd zastáva názor, že
výzva prezumovaná § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je jednostranným právnym úkonom, ktorý
z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať (identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v
prejednávanomsporežalovaný)vomeškaníaktorázakladádôvodnavyhláseniemimoriadnejsplatnosti
úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie je možné následne preskúmať splnenie podmienok na

uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru a splatnosť tohto úkonu. Je potrebné si
uvedomiť, že sa nejedná iba o formálnu podmienku, ale sa jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa
voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť sa“ o hroziacom následku spočívajúcom
vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, a tento následok odvrátiť. Práve uvedenie konkrétnej splátky
je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť voči spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie

„iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní, vykazuje podstatnú mieru abstrakcie a spotrebiteľ
ztaktovyjadrenéhoúdajanemôžebezďalšiehourčiť,ktorásplátkamôževbudúcnostizaložiťdôvodnosť
predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného
potom v konečnom dôsledku nie je objektívne vopred možné určiť, kedy si dodávateľ uplatní svoje právo
pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Navyše je potrebné poukázať na to, že veriteľovi

v spotrebiteľských sporoch vzniká právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru iba v prípade, ak
je dlžník v omeškaní s niektorou splátkou aspoň tri mesiace a súčasne upozorní dlžníka – spotrebiteľa
v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Táto 15-dňová lehota (na upozornenie
a uplatnenie tohto práva) musí uplynúť do splatnosti splátky, ktorá sa stane najskôr splatnou po uplynutí
troch mesiacov od splatnosti splátky, ktorá zakladá právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru.

Právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené omeškaním s úhradou splátky (s ktorou je
spotrebiteľ v omeškaní aspoň tri mesiace), potom môže veriteľ uplatniť výlučne do splatnosti najbližšej
nasledujúcej splátky (t.j. v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí troch mesiacov
od omeškania so zaplatením splátky zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na zosplatnenie nazáklade splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zanikne. Z uvedeného potom možno vyvodiť,
že z právneho úkonu veriteľa podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka by malo byť
zrejmé naplnenie podmienok podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka. Len takýto výklad je

spôsobilý korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom účelu ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s §
565 Občianskeho zákonníka. V nadväznosti na uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že procesný súd
nie je povinný ex offo vyhľadávať dôvod oprávnenosti úkonu veriteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, keďže by mohlo dôjsť aj k dôvodom, na ktoré účastníci právneho vzťahu ani nepomysleli.
V kontexte s takto formulovaným právnym názorom odvolací súd poukazuje aj na relevantnú odbornú

literatúru, a to Občiansky zákonník I. § 1 – 450 – Komentár od Števček, M., Dulák, A., Bajánková, J.,
Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015 (strana 576
a nasl.), ktorá dospela k rovnakému právnemu záveru.
9.
Nauvedenomnemeníničanito,ževrozhodovacejčinnostiniektorýchodvolacíchsúdov(ktorúnemožno
považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP, ktorého

deficitu si je vedomý aj žalobca, ak v odvolaní hovorí o „rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít“;
pričom tieto rozhodnutia nemožno zároveň v posudzovanej veci považovať za záväzné v zmysle §
193 eventuálne § 455 CSP) a na ktorú poukazoval žalobca v odvolaní, bol vyslovený opačný právny
názor, ako zaujal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Súd prvej inštancie svoj právny názor
riadne odôvodnil a skutočnosť, že v otázke platnosti právneho úkonu pôvodného veriteľa (právneho

predchodcu žalobcu), ktorým si tento voči žalovanému uplatnil právo podľa ust. § 565 OZ (vyhlásil
predčasnú splatnosť úveru), nedospel k rovnakým právnym záverom, ako dospeli iné odvolacie súdy
v rozhodnutiach, na ktoré poukázal žalobca, nie je porušením práva žalobcu na spravodlivý proces.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v uvedenej ťažiskovej právnej otázke posudzovanej
veci nie je rozhodovacia činnosť odvolacích súdov ustálená, keďže existuje množstvo rozhodnutí, v

ktorých odvolacie súdy vyjadrili opačný právny názor, ako bol prezentovaný v rozhodnutiach, na ktoré
poukazoval žalobca (napr. rozhodnutia Krajského súdu v Žiline spis. zn. 6CoCsp/14/2023 zo dňa
29.06.2023, spis. zn. 7CoCsp/1/2022 zo dňa 23.02.2022, spis. zn. 8CoCsp/12/2024 zo dňa 30.05.2024,
spis. zn. 9CoCsp/12/2024 zo dňa 30.04.2024, spis. zn. 11CoCsp/9/2024 zo dňa 30.04.2024). Za
ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít (čl. 2 ods. 2 CSP) nemožno považovať

žalobcom akcentované a zatiaľ ojedinelé rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/123/2022 zo
dňa 30.01.2024. Odvolací súd primárne poukazuje na to, že v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR
posudzoval ťažiskovo otázku začiatku plynutia premlčacej doby v zmysle ust. § 103 OZ. Iba okrajovo sa
vyjadril k otázke náležitostí vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru v tom zmysle, či predmetný úkon má
obsahovať vymedzenie/určenie splátky zakladajúcej právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru

ako (esenciálnej) náležitosti tohto právneho úkonu, pričom dospel k negatívnemu záveru, ktorý založil
len na prostom konštatovaní, že povinnosť označiť vo vyhlásení predčasnej splatnosti (zosplatnení)
konkrétnu splátku zákon veriteľovi neukladá a že pokiaľ sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak,
treba vychádzať z princípu racionálneho správania účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade
so zákonom, a teda vzhľadom na ust. § 565 druhej vety OZ je potrebné predpokladať, že zosplatnenie

bolo vyvolané tou splátkou, ktorá bola
v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti. Z uvedeného možno vyvodiť, že Najvyšší súd sa
v dotknutom rozhodnutí vyjadril výlučne k otázke platnosti právneho úkonu, t.j. vyhlásenia predčasnej
splatnosti úveru, podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR navyše v uvedenom rozhodnutí
nijako osobitne neposudzoval otázku náležitosti zosplatneniu obligatórne predchádzajúceho právneho

úkonu veriteľa, a to výzvy podľa ust. § 53 ods. 9 OZ. Iné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj
Ústavného súdu SR, na ktoré žalobca odkazoval, sa bezprostredne nastolenej právnej problematiky
netýkajú. V kontexte uvedeného odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie v prejednávanom
spore učinil prieskum právneho úkonu - výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka podľa §
37 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru o jeho neplatnosti z dôvodu neurčitosti pričom s týmto

záveromsúduprvejinštanciesaodvolacísúdvkontexteposúdeniauvedenéhovodseku9.odôvodnenia
tohto rozsudku plne stotožňuje.
10.
Z dotknutých zákonných ustanovení teda vyplýva, že zákon prísne stanovuje kritéria, za akých
podmienok môže prísť k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, pričom tieto podmienky musia byť

splnenékumulatívne.Zuvedenéhotiežvyplýva,žeajkeďvymedzeniekonkrétnejsplátky,preomeškanie
dlžníka, s ktorou veriteľ zvažuje uplatnenia práva zosplatniť úver, v upozornení (výzve) na zosplatnenie
dlhu neukladá zákonné ustanovenie § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka expressis verbis, ide
o bezpodmienečnú náležitosť takejto výzvy. Odvolací súd zastáva právny názor, že požiadavka na takévymedzenie vyplýva z účelu predmetného upozornenia (výzvy), ktorým je informovať spotrebiteľa o tom,
s ktorou je v omeškaní a zároveň pre omeškanie s ktorou splátkou veriteľ zvažuje uplatnenia práva na
predčasne zosplatniť úver/dlh.

11.
Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca podaním zo dňa 30.01.2021 označeným
ako: „Výzva“ oznámil žalovanému, že ku dňu 19.12.2020 je v omeškaní so splácaním pohľadávky
banky vo výške 443,57 eur (ďalej aj sumy 285,12 eur, 330,49 eur, 317,23 eur, 25,77 eur). Týmto
podaním banka vyzvala žalovaného na úhradu špecifikovanej pohľadávky v lehote 5 kalendárnych dní

(nie je špecifikované od akého momentu). Zároveň upozornila žalovaného, že v prípade, ak dlžnú sumu
v stanovenej lehote neuhradí, banka je oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť pohľadávky banky,
čím sa stane splatnou v celom rozsahu. Z konštrukcie predmetnej výzvy je zrejmé, že táto neobsahuje
identifikáciu splátky (dokonca výzva na splatenie dlžných záväzkov z piatich rôznych zmlúv), s ktorou
je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá zakladá dôvod na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je vopred možné posúdiť,

kedy si dodávateľ uplatní svoje právo pristúpiť k vyhláseniu predčasnej splatnosti (túto vyhlásil dňa
18.01.2021), a táto pôsobí vo vzťahu k spotrebiteľovi neurčito. Na základe uvedeného nemožno výzvu
zo dňa 21.12.202 považovať za kvalifikovanú výzvu v zmysle požiadaviek vyslovených v § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z dôvodu neurčitosti (výzvy) ako právneho
úkonu, v dôsledku ktorej je tento jednostranný právny úkon veriteľa neplatný, nemožno vyhlásenie

o mimoriadnej splatnosti úveru – označené ako ,,Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo
dňa 18.01.2021 považovať za platné a účinné. Vzhľadom na uvedené (absencia kvalifikovanej výzvy
v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka) krajský súd zastáva názor, že neboli splnené podmienky
v zmysle § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka pre mimoriadne vyhlásenie splatnosti úveru,
čo má za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a s tým spojený nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie žalobcu v spore. Pokiaľ žalobca upriamuje pozornosť na opačné závery niektorých
iných odvolacích súdov Slovenskej republiky, odvolací súd s poukazom na už vyššie uvedené závery
zdôrazňuje, že rozhodnutia súdov rovnakej inštancie nie sú pre súd tej istej inštancie v tomto smere
záväzné. Náležitým nie je ani poukaz odvolateľa na ním označené rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, nakoľko tieto sa týkajú začiatku plynutia premlčacej doby v prípade zosplatneného

spotrebiteľského úveru (čo nie je daný prípad), ale nijakým spôsobom tieto rozhodnutia dovolacieho
súdu nereflektujú na problematiku obsahových náležitostí predmetných notifikácii a s tým súvisiaceho
posúdenia platnosti zosplatnenia spotrebiteľského úveru.
12.
Odvolací súd konštatuje, že ak nebolo zosplatnenie úveru platné, nebolo možné predmetnú pohľadávku

(platne) postúpiť na žalobcu, z ktorého titulu u žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia. Zo
súvisiacich písomností (príloha č.l. 12) je zrejmé, že právny predchodca/banka na žalobcu postupoval
práve pohľadávku odvodzovanú od predmetného zosplatnenia (zosplatnenie dňa 26.01.2021). Krajský
súd dodáva, že otázku vecnej legitimáciu skúma súd z úradnej povinnosti. S ohľadom na opísané/
uvedené nedodržanie zákonných predpokladov predčasného zosplatnenia, ide o neplatný právny úkon.

K mimoriadnej zročnosti úveru teda nedošlo, preto ani nemohla začať plynúť premlčacia doba pre celý/
zročný dlh. Nakoľko však žalobca svoj/uplatnený nárok skutkovo vymedzil ako plnenie z predčasne
zosplatneného úveru, pričom v prvoinštančnom ani odvolacom konaní nie je (§ 294 a § 371 CSP) zmena
žaloby (ktorou je i zmena podstatných skutkových tvrdení) možná/prípustná, odvolací súd nemohol
nárok posudzovať inak, napríklad/predovšetkým ako plnenie jednotlivých nezosplatnených mesačných

splátok, nakoľko by išlo o odlišný (vyplývajúci z iných skutkových tvrdení) nárok (žalobcom neuplatnený).
Preto je nedôvodnou námietka žalobcu, že pohľadávka mala byť priznaná z titulu zmluvy o úvere,
nakoľkokpostúpeniupohľadávkydošloposplatnostiajposlednejsplátky,nakoľkožalobcasámvymedzil
ako základnú okolnosť postúpenia nie splatnosť jednotlivých splátok, ale predčasné zosplatnenie úveru.
Uvedená okolnosť vzhľadom na skutkové tvrdenia uvedené v žalobe bránia tomu, aby mohol, či už súd

prvej inštancie alebo odvolací súd priznať žalobcovi pohľadávku z neplatného právneho úkonu (zmluva
o postúpení pohľadávok), ktorého neplatnosť bola vyvolaná neplatnosťou zosplatnenia.
13.
Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie v závislom výroku o práve na náhradu trov konania,
žalobca v tejto časti zjavne založil svoje odvolanie len na tom, že považoval napadnutý rozsudok

v merite veci za vecne nesprávny, a preto napadol odvolaním aj v ňom závislý výrok o práve na náhradu
trov konania. Inak žalobca neprodukoval žiadne odvolacie námietky, ktoré by mohli byť predmetom
prieskumu v odvolacom konaní.
14.Vzhľadom na vyššie uvedené, konštatujúc nedôvodnosť odvolania žalobcu, odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP tak vo výroku I., ako aj vo výroku II. ako vecne
správny potvrdil.

15.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že
žalovanému, ktorý by ako procesne plne úspešná strana sporu v odvolacom konaní inak vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči procesne neúspešnému žalobcovi, náhradu trov odvolacieho

konania nepriznáva, nakoľko mu celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

16.
Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).