Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120287296
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6120287296.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X.XX.XXXX, C., D. XX, 2/ E.
F., nar. XX.X.XXXX, C., A. X, 3/ G. H., nar. XX.X.XXXX, C., I. XX, 4/ J. K., nar. XX.X.XXXX, C., C. L.
XXX, 5/ C. H., nar. XX.X.XXXX, C., M. X a 6/ J. F., nar. XX.X.XXXX, N. J., B. C. XXX/X, všetci zastúpení
advokátskou kanceláriou JUDr. JCLic. O. J., B., s.r.o., Košice, Južná trieda 28 proti žalovanému Mestu
Košice, Košice, Tr. SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 5.484,15 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp. zn. 20C/50/2020 z 12. apríla 2022 v spojení
s dopĺňacím rozsudkom Mestského súdu Košice sp. zn. K2-20C/50/2020 zo 7. novembra 2023

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom z 12. apríla 2022 v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie (v
ďalšom aj „súd“) zamietol žalobu, priznal žalovanému náhradu trov konania v miere 100 % vo vzťahu
k žalobcovi a konanie v časti o zaplatenie 6.728,55 eura s 5 %-ným úrokom z omeškania od 5.4.2020
do zaplatenia, zastavil.

2. Rozhodol tak o nároku žalobcov na poskytnutie primeranej náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho
práva k pozemkom zákonným vecným bremenom zriadeným zákonom č. 66/2009 Z.z. uplatnenom
proti žalovanému ako vlastníkovi stavieb umiestnených na ich pozemkoch tvrdiac, že ich konkrétne,
v návrhu vymedzené pozemky - parcely vyčlenené geometrickým plánom užíva žalovaný tým, že sa
na nich nachádza miestna komunikácia, súčasť miestnej komunikácie a zároveň aj električková trasa
a jej súčasti.
Žalovaný uplatniac námietku premlčania nárok neuznal ani čo do základu ani čo do výšky a navrhol

žalobu zamietnuť.
Súd prvej inštancie rozhodol vo veci na základe právnych stanovísk strán sporu ako aj listinných dôkazov
a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, a preto ho zamietol.
Ako nesporné súd vymedzil, že sú žalobcovia podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré užíva
žalovaný, a to právnym titulom vecného bremena zriadeného podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky.

Citujúc § 1 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 označeného zákona za otázku medzi stranami spornú súd vymedzil,
či žalobcom ako vlastníkom pozemku patrí opakovaná náhrada za vecné bremeno, ktoré musia strpieť
vo forme užívania pozemkov žalovaným, alebo im patrí iba jednorazová náhrada, ktorá sa premlčuje vzákonnej premlčacej dobe v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, nakoľko táto jednorazová náhrada
patrí len tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. k 1.7.2009.
Súd sa nestotožnil s právnym stanoviskom žalobcov argumentujúcich, že rozhodnutia NS SR, na ktoré

poukazoval žalovaný vo svojich vyjadreniach, nie sú ustálenou rozhodovacou činnosťou, resp. praxou.
Súd poukázal a následne citoval z uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/171/2021, ktorým bol potvrdený
predchádzajúcimi uzneseniami NS SR prijatý právny názor, že náhrada za zákonom zriadené vecné
bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a patrí tomu vlastníkovi zaťaženého pozemku,
ktorý ním bol ku dňu účinnosti zákona, t. j. k 1.7.2009 a premlčuje sa v zákonom stanovenej lehote podľa

§ 101 Občianskeho zákonníka.
Súd uviedol, že sa NS SR otázkou poskytnutia náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno zaoberal
už v uznesení z 30.11.2020 sp. zn. 8Cdo/17/2019, a to súd citoval bod 43. odôvodnenia rozhodnutia.
Uviedol, že totožný názor bol vyslovený aj v skoršom uznesení NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2019, proti
ktorému bola podaná ústavná sťažnosť, ktorú Ústavný súd SR uznesením z 28.10.2020 sp. zn. IV.ÚS
539/2020 odmietol; súd prvej inštancie v tej súvislosti citoval body 18., 31. a 32. uznesenia, z ktorých

vyplýva, ústavný súd nevidel žiaden dôvod z ústavnoprávneho hľadiska, aby sa spochybňovali závery
sťažnosťou napadnutého uznesenia NS SR z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej
aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do majetkových práv. Ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti
namietaného porušenia základných práv zaručených v článku 20 ods. 1 a článku 46 ods. 1 Ústavy SR
napadnutým uznesením NS SR odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g/ zákona o ústavnom súde ako zjavne

neopodstatnenú.
V súvislosti s poukazovaním žalobcov na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Košiciach a citovanie
rozsudkov krajského súdu, ktorými odvolací súd priznával opakovanú náhradu za vecné bremeno
zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z., súd prvej inštancie upriamil pozornosť na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 1Cdo/171/2021 z 27.10.2021, ktorým bol zrušený práve rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 12.5.2021 sp. zn. 9Co/72/2020 a vec bola vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Krajský súd
v predmetnom rozhodnutí sp. zn. 9Co/72/2020 rozhodujúc o obdobnej právnej veci dospel k záveru, že
keďže zákon č. 66/2009 Z.z. otázku náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zákonom zriadeným
vecné bremeno nerieši, že na základe ustálenej rozhodovacej praxe má byť priznávaná náhrada vo
forme opakovanej náhrady. Vychádzal pri tom z toho, že zákon č. 66/2009 Z. z. nemá charakter trvalého

obmedzenia, ale obmedzenie je dočasné a je preto vylúčené žiadať jednorazovú náhradu. Súd prvej
inštancie poukázal na bod 11. uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/171/2021 v ktorom sa konštatovalo:
„ŽalovanýmpredloženérozhodnutieNSSRz30.11.2020sp.zn.8Cdo/17/2019posudzujespornúotázku
formy náhrady za vznik zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z z. Najvyšší súd
v ňom vyslovil právny názor, že právo za náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení

vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniká jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., a teda, že náhrada za vznik vecného
bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia.“ Z bodu
13. uznesenia vyplynulo, že podľa najvyššieho súdu, pokiaľ súdy chcú vykladať uvedené ustanovenie
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. odlišne, museli by dospieť k záveru o skutkovej odlišnosti prípadov.

V prípade, ak skutková podstata je totožná a ak sa nepochybne jedná o náhradu za vznik vecného
bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z., je potrebné akceptovať právny názor, že táto náhrada je
jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia.
V prejednávanej veci, konštatoval súd, že je skutková podstata totožná. Nemal žiadne pochybnosti
o tom, že žalovaný užíva pozemky, vlastnícky patriace žalobcom titulom vecného bremena zriadeného

zákonom č. 66/2009 Z.z., a preto, pokiaľ by žalobcom prináležala táto náhrada za zriadené vecné
bremeno, prináležala by tomu vlastníkovi, ktorý ním bol ku dňu účinnosti zákona, t.j. k 1.7.2009, ktoré
právo sa pritom premlčuje v zákonom stanovenej lehote. Vzhľadom na to, že právo na náhradu vzniklo
žalobcom 1.7.2009 a títo si uplatnili nárok na súde po uplynutí 3 ročnej premlčacej doby, súd vzhľadom
na vznesenú námietku premlčania žalovaným, žalobu zamietol.

Priznal žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech náhradu trov konania v plnej miere 100 % voči
žalobcom, ktorí v konaní úspešní neboli.
V časti v ktorej žalobcovia podaním z 8.1.2021 zobrali žalobu čiastočne späť súd konanie výrokom
dopĺňacieho rozsudku zo 7. novembra 2023 zastavil.

3. Proti rozsudku z 12. apríla 2022 včas podali odvolanie žalobcovia voči všetkým (obidvom) výrokom
odôvodniac ho odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Navrhli, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.Namietli, že žaloba bola podaná v čase konštantnej rozhodovacej praxe súdov (trvajúcej 10 rokov),
podľa ktorej odplata za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. patrí vo forme opakujúceho sa
plnenia. Odvolávajúc sa na princíp právnej istoty argumentovali, že mali legitímne očakávania, že ich

spor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou, ktorá bola pred podaním žaloby,
pričom označili konkrétne rozhodnutia tak súdov prvej inštancie ako aj súdov odvolacích. Mali za to, že v
právnom štáte musí žalobca vedieť, ako budú súdy v obdobných prípadoch rozhodovať. Cieľom zákona
č. 66/2009 Z.z. je vyporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom, na ktorých majú obce a samosprávne kraje
postavené stavby, a preto ak sa budú súdy rozhodovať spory tak, že odplata za vecné bremeno je

jednorazová (teda premlčaná) už nič nedonúti obce a samosprávne kraje vyporiadať pozemky, a teda
nikdy nedôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom. Rozhodovacou činnosťou súdov sa
úplne popiera účel a význam zákona č. 66/2009 Z.z.
Namietlli voči názoru súdu prvej inštancie, ktorý aplikujúc v danej veci v súvislosti s nárokovanou
odplatou za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. ustanovenia tohto zákona, uviedol,
že rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR je ustálené, že zaň patrí jednorazová odplata. Toto

konštatovanie súdu nemali za pravdivé.
Citujúc Ústavný súd SR k problematike odplaty za vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý v
bode 11. uznesenia sp. zn. IV. ÚS 430/2021-47 zo 7.9.2021 uviedol, že ,,pokiaľ sťažovatelia argumentujú
neprípustnosťou dovolania poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 8Cdo/17/2019 z 30.
novembra 2020, ústavný súd podotýka, že vydanie tohto uznesenia ešte neznamená, že ide o ustálenú

rozhodovaciu prax dovolacieho súdu“. Žalobca mal za to, že tak samotný ústavný súd konštatoval, že
rozhodnutienajvyššiehosúdusp.zn.8Cdo/17/2019,naktorépoukázalvodôvodnenísvojhorozhodnutia
súd prvej inštancie, s tým, že ide o ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ústavného súdu, aj keď ide
o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, hneď nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax. Žalobcovia
argumentovali, že naopak ustálená rozhodovacia prax bola taká, že odplata za vecné bremeno podľa §

4 zákona č. 66/2009 Z.z. je opakujúca sa. Označili v tejto súvislosti konkrétne rozhodnutia okresných aj
krajských súdov. Dôvodili, že aj preto podávali žalobu a mali legitímne očakávania, že súd aj v ich spore
rozhodne tak, ako rozhodol vo vyššie uvedených sporoch.
Čo sa týka § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. konštatovali, že zákonodarca zriadil vecné bremeno zákonom.
Uviedli, že jednou z materiálnych podmienok obmedzenia vlastníckeho práva je poskytnutie primeranej

náhrady. Zákonodarca v zákone č. 66/2009 Z.z. nestanovil primeranú náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva, keďže nič nehovorí o odplate za zriadené vecné bremeno. Poukázali na to, že
Ústavný súd hovorí, že „zásah do vlastníctva, ktorý sa udeje bez splnenia jednej podmienky určenej čl.
20 ods. 4 Ústavy, vždy odporuje Ústave SR (PL ÚS 42/2015, bod 38.)“.
Žalobcovia mali za to, že zákonné ponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu, nespĺňa

ani požiadavku vedomosti o výške primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania o okamihu,
v ktorom vlastník dostane primeranú náhradu. Teda zákonodarca nemôže ponechávať výklad zákona
iba na judikatúru, lebo v takom prípade je to v rozpore s princípom právnej istoty a v rozpore s princípom
právneho štátu. Čo sa týka judikatúry, podotkli, že aj tá spočiatku bola rôzna, súdy najskôr riešili otázku,
či za vecné bremeno zriadené § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí odplata alebo nie. Dodali, že v súčasnosti

je už judikatúra jednotná, a to, že za vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z.z. patrí vlastníkom
pozemkov odplata. Citujúc (neoznačili zdroj): „Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014
konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.
Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez

ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia“, uviedli, že v danom prípade išlo o zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a nie o zriadenie vecného bremena podľa
zákona č. 66/2009 Z.z. Uviedli, že podstata rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku spočívala v tom, že „vyslovený právny názor v rozsudku z 24.

marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré
sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č.
182/1993Z.z.ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorovjeplneprijateľnýapoužiteľnýajnapriznávanie
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z.“
S takýmto právnym názorom Najvyššieho súdu SR sa žalobcovia nestotožnili, odvolajúc sa na

výklad zákona, cieľ, pre ktorý bol zákon schválený, dôvod, pre ktorý bolo zriadené vecné bremeno a
jeho časové trvanie. Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. bolo vyporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom,
na ktorých obce a samosprávne kraje mali postavené stavby, a to zámennou zmluvou alebo
prostredníctvom pozemkových úprav. Namietali, že Najvyšší súd SR ani Ústavný súd SR sa v žiadnomsvojom rozhodnutí nezaoberali otázkou, prečo bol zákon č. 66/2009 Z.z. schválený, čo bolo jeho cieľom
a zmyslom, čo mali žalobcovia pre správny výklad zákona za veľmi potrebné a dôležité. Dôvodili, že ak
by odplata za vecné bremeno mala byť jednorazová, tak už nič nedonúti obce a samosprávne kraje, aby

pristúpili k vyporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami. Výklad zákona č. 66/2009
Z.z. týkajúci sa odplaty za vecné bremeno, aký podal Najvyšší súd SR v uznesení a osvojil si ho i súd
prvej inštancie, mali za rozporný s cieľom a zmyslom zákona. .
Argumentovali,žezákonodarcaprostredníctvomzákonnejúpravydalmožnosťobciamasamosprávnym
krajom usporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom pod ich stavbami už pred schválením zák. č. 66/2009

Z.z. a to vyvlastnením alebo prostredníctvom pozemkových úprav (§ 141 zák. č. 50/1976 Zb. Stavebný
zákon, § 11 ods. 24 zák. č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového
vlastníctva v pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvá, ako aj § 24a
zák. č. 135/1961 Zb. Cestný zákon).
Tvrdili, že vlastníci pozemkov tak nemajú žiaden právny prostriedok, aby donútili obce a samosprávne
kraje k usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Navrhovali odkúpenie pozemkov alebo zámenu pozemkov,

ale žalovaný s ničím nesúhlasil. Mali za to, že opakovaná náhrada za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1
zák. č. 66/2009 Z.z. má v tomto prípade charakter donucujúceho prostriedku proti vlastníkovi stavby, aby
tento vysporiadal majetkové vzťahy v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva vlastníka pozemku.
Tvrdili, že ak by chcel zákonodarca zriadiť vecné bremeno s jednorazovou odplatou, tak by to bol zakotvil
priamo do zákona, tak ako to urobil v iných zákonoch. Zákonodarca však ani len nehovoril o odplate, lebo

cieľom zákonodarcu nebolo definitívne vyriešenie situácie zriadením vecného bremena, ale cieľom je
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami. Mali za to, že zákonodarca predpokladal,
že v blízkom čase dôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkov pod stavbami. Preto odplata
by mala byť opakujúca sa až do usporiadania vlastníckeho práva.
NáslednevčastiIV.odvolaniažalobcoviaďalejdôvodili,prečobyodplatamalabyťvoformeopakujúceho

sa plnenia.
A to poukázali na to, že do účinnosti zák. č. 66/2009 Z.z. súdy priznávali vlastníkom pozemkov pod
stavbami obcí bezdôvodné obohatenie vo výške nájomného; nájomné mali platiť obce a samosprávne
kraje tým vlastníkom pozemkov, s ktorými mali uzatvorené nájomné zmluvy. Ak obce a samosprávne
kraje mali uzatvorené nájomné zmluvy ku dňu schválenia zákona, vecné bremeno podľa § 4 ods. 1

zák. č. 66/2009 Z.z. vôbec nevzniklo, aj keď na pozemkoch vlastníkov boli postavené stavby obcí a
samosprávnych krajov, Sú tak dve skupiny vlastníkov: jedna skupina vlastníkov pod stavbami obcí tá,
ktorá má uzatvorené nájomné zmluvy s obcami a dostáva pravidelne odplatu - nájomné, a to ročne alebo
mesačne; druhá skupina vlastníkov pozemkov pod stavbami obcí je tá, ktorá nemala ku dňu schválenia
uzavreté nájomné zmluvy s obcami a na týchto pozemkoch bolo zriadené vecné bremeno. Dôvodili,

že podľa ústavy vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnakú ochranu, pričom vzniknutá situácia
tomu nenasvedčuje. Namietali, že pri jednorazovej odplate za zriadenie vecného bremena zákonom
ide o iluzórnu ochranu vlastníckeho práva, a to z dôvodu existencie inštitútu premlčania a uplatňovania
obcami a samosprávnymi krajmi námietok premlčania. Namietli, že vlastníci pozemkov pod stavbami
nevedeli o zákone č. 66/2009 Z.z., nevedeli o tom, že zákon zriadil vecné bremeno na ich pozemky, ktoré

sú pod stavbami, ktorých vlastníkom sú obce a mestá. Ak by aj vlastníci pozemkov boli bdelí a vedeli o
zákone č. 66/2009 Z.z., zo žiadneho ustanovenia tohto zákona sa nedozvedeli, že si majú požiadať o
jednorazovú odplatu za zriadenie vecného bremena a to v premlčacej dobe počítanej odo dňa účinnosti
tohto zákona. Ak by po 12 rokoch malo platiť, že odplata za vecné bremeno je jednorazová, označili to
žalobcovia za výhru, resp. výhodu pre obce a samosprávne kraje, lebo už nemusia robiť nič len užívať

cudzí majetok bez akejkoľvek náhrady.
Žalobcovia tiež namietali, že sa súd v rozhodnutí nevyporiadal s princípom právneho štátu a princípom
legitímnych očakávaní žalobcov; žalobu podávali na základe judikatúry, ktorá už bola konštantná,
zastávajúca právny názor, že odplata za vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. je vo forme
uplatňujúceho sa plnenia. Pri podaní žaloby teda vychádzali z právnej istoty a legitímneho očakávania,

že odplata im patrí. Legitímne očakávania žalobcov sú založenú na samotnom zákone, ktorý nehovorí,
že odplata za existenciu vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. má byť jednorazová, ako je
to uvedené v iných zákonoch a zároveň aj na predchádzajúcich rozhodnutiach súdov tak okresných
ako i krajských a aj Najvyššieho súdu SR. Poukazovali na to, že napadnuté rozhodnutie zhoršuje ich
doterajšiu pozíciu oproti predchádzajúcim rozhodnutiam, teda je v napätí s ich legitímnymi očakávaniami

a súd sa touto skutočnosťou v rozhodnutí vôbec nevyporiadal. Tvrdili, že je preto rozhodnutie arbitrárne
a nespravodlivé. Mali za to, že právna úprava zák. č. 66/2009 Z.z. na základe konkrétnych nimi
označených rozhodnutí o opakovanej náhrade založila právnu istotu a legitímne očakávania, už pri
podávaní žaloby, že súdy budú rozhodovať podľa doterajšej judikatúry a predovšetkým v súlade s čl. 20Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu. Mali legitímne očakávania, že svoj majetok bude do budúcna
užívať. Štát im užívanie znemožnil a zákonom č. 66/2009 Z.z. v súlade s výkladom NS SR v rozhodnutí
z 30.11.2020 im de facto vyvlastnil majetok, nakoľko vlastníkom ostalo iba holé vlastnícke právo.

Namietali, že nemôže ani najvyšší súd a nie to okresný súd vo svojom rozhodnutí, ani zákonodarca
po 11 rokoch od účinnosti zákona povedať, že odplata za vecné bremeno podľa § 4 zák. č. 66/2009
Z.z. je jednorazová. Nemôže to najmä povedať v čase, kedy už by mohli obce a samosprávne kraje
vznášať námietku premlčania, lebo by to bolo v rozpore s princípom právneho štátu a v rozpore s
princípom legitímnych očakávaní, tiež v rozpore s čl. 20 Ústavy SR. Dôvodili, že každý súd by mal

vykladať zákon ústavne konformným spôsobom pričom jediný ústavný konformný výklad § 4 zák. č.
66/2009 Z.z. je poľa ich názoru ten, že odplata za obmedzenie vlastníckeho práva má byť opakovaná
za celý čas jeho obmedzovania. Cieľom zákona č. 66/2009 Z.z. je totiž majetkovo-právne usporiadanie
vlastníckych vzťahov, teda, aby sa vlastníkom pozemkov pod stavbami stali obce a samosprávne kraje
prostredníctvom pozemkových úprav alebo zámenných zmlúv. Rozhodnutím súdu, zopakovali, že došlo
k porušeniu čl. 20 a čl. 46 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu v Dohovoru ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

4. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

5. Kajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalobcami

ako oprávnenými osobami (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 - 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľmi (§ 380 a § 365 CSP),
preskúmalodvolanímnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancieadospelkzáveru,žeodvolaniužalobcov
nie je možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

6. Rozsudok bol verejne vyhlásený 27. februára 2025 o 10.20 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a
zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 21.2.2025.

7. Žalobcovia odôvodnili odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), súd dospel
na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a
vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

8. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne
realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako
aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu), pochybenia vo vykonanom

dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v
článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď),
porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v
rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2 CSP).

9. Vada predpokladaná v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami,
ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ (skutkové zistenia). Nesprávnosť skutkových zistení
pri tomto odvolacom dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení
výsledkov dokazovania, keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo

prípadne neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané.

10. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne

zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý
použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

11. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.12. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového
stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, ktorý je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít - Najvyššieho súdu
SR a Ústavného súdu SR, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a nebola zistená žiadna tzv. iná vada
konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

13. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorýmisaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujeanatietoodkazuje(§387ods.2CSP).Odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, nenechal pritom
priestor pre vznik pochybností, prečo žalobu zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny

v celom rozsahu a odvolací súd v celom rozsahu sa stotožňuje s jeho dôvodmi.

14. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodovnapadnutéhorozsudkuniejespôsobiléničzmeniťanipodanéodvolanie.Odvolacísúdreagujúc
na odvolacie námietky žalobcov a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

15. Pokiaľ žalobcovia namietali, že vzhľadom na konštantnú rozhodovaciu prax súdov v čase podania
žaloby, podľa ktorej rozhodovacej praxe bola odplata za vecné bremeno zriadené podľa zákona č.
66/2009 Z.z. priznávaná ako opakovaná náhrada a teda na základe princípu právnej istoty mali
legitímne očakávania, že ich spor bude rozhodnutý v súlade s touto konštantnou rozhodovacou praxou,

odvolací súd dáva do pozornosti dovolateľov, čo tvorí, resp. predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax
všeobecných súdov, čo je základným atribútom právnej istoty podľa článku 2 CSP a ako chápať princíp
legitímneho očakávania predstavujúci osobitnú kategóriu právnej istoty.

16. Najsamprv, v súvislosti s otázkou, čo je považované za ustálenú rozhodovaciu prax, dáva odvolací

súd do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 6 Cdo 129/2017, resp.
poukazuje aj na závery rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 198/2017 zaoberajúceho sa
prípustnosťou i zmeny judikatúry:
V zmysle uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017: „Ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach

najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ
niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom
rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.“

V zmysle uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2017, sp. zn. 6 Cdo 129/2017: „S prihliadnutím
na čl. 3 Základných princípov CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba
zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho
dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a
Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú.“

Zároveň v zmysle uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2018, sp. zn. 3 Cdo 198/2017:
„Nový, teda judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti
(retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza.
Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú
istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno

obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať
nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj
na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od
neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.“

17. Zohľadniac vyššieuvedené právne stanoviská odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že navyše v
prípade rozhodnutí, na ktoré poukazovali žalobcovia v odvolaní ako na konštantnú rozhodovaciu prax,
ide o rozhodnutia okresných resp. krajských súdov, v prípade ktorých ani nemožno hovoriť o ustálenej
rozhodovacej praxi.Okrem toho, súd prvej inštancie odklon od ich právnych záverov dôkladne odôvodnil aj s poukázaním na
ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá je vytváraná rozhodovaním, resp. rozhodnutiami najvyššieho súdu,
na ktoré správne poukázal a z ktorých vychádzal.

18. Princíp právnej istoty v procese prijímania súdneho rozhodnutia znamená, že v každom štádiu
procesu musí byť stranám sporu zrejmá právna úvaha súdu. Právnou istotou sa má zabrániť
nepredvídaným a prekvapivým rozhodnutiam. Vyžaduje v procese tvorby súdneho rozhodovania dať
stranámsporurozumnýpriestornapolemickúreakciunaprávneargumentyprotistrany, akoajnaprávne

úvahysúdu.Výsledkommábyťrozhodnutie,ktoréstranysporu„neprekvapí“,tedajelogickýmvyústením
doterajšieho priebehu konania, keď aj po všetkých právnych argumentoch a skutkových okolnostiach
musí jedna zo strán procesne prehrať.
Pokiaľ ide o súlad s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, je potrebné článok 2
základných princípov Civilného sporového poriadku vykladať vo funkčnej jednote s článkom 3, v tomto
zmysle je jednoznačné, že za najvyššie súdne autority možno mať i/ Ústavný súd Slovenskej republiky,

ii/ Najvyšší súd Slovenskej republiky a iii/ v oblasti ich kompetenčného dosahu na „civilný proces v SR“
i Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie.
Reflexiu princípu právnej istoty možno nájsť v mnohých pravidlách a inštitútoch, v konkrétnych právnych
situáciách predvídaných Civilným sporovým poriadkom. Princíp právnej istoty ako teoretický postulát
nachádza v Civilnom sporovom poriadku svoju konkrétnu právnu reflexiu najmä v inštitútoch Veľkého

senátu ako nástroja na dosiahnutie zjednocovania judikatúry Najvyššieho súdu SR (§ 48 CSP),
v obligatórnosti vyjadrenia právneho názoru súdu na prejednávanú vec podľa § 171 ods. 1 CSP,
v dôkladnom odôvodnení prípadného odklonu od konštantnej judikatúry, ak sa ju sudca rozhodne
nerešpektovať (§ 220 ods. 3 CSP) a v inštitúte tzv. pokuty za súdivosť podľa § 452 ods. 2 CSP.

19. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/551/2012: „Z ústavnej kompetencie súdov
interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru
týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovávaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu
od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných
práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.“

20. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a
rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym
posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska

sudcovho právneho názoru navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení
takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľným právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade
s procesným právom a jeho pravidlami.

21. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR, II. ÚS/300/2018 z 15. septembra 2018: „V zásadnej

ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci neho s požiadavkou
právnej istoty, respektíve predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy rozhodovali v
obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. V každom prípade však pri odchýlení od
skoršej rozhodovacej praxe sa vyžaduje cielené zdôvodnenie odlišného stanoviska prijatého v obdobnej
otázke.

22. Odvolací súd má za to, že nemožno princíp právnej istoty chápať zjednodušene a obmedzene len
akopožiadavku,žezásadneprávnerovnaké(obdobné)prípadysamajúposudzovaťrovnakoarozdielne
prípady rozdielne, a ani nie dogmaticky. Ak teda súd posúdi konkrétnu právnu situáciu odvolávajúc sa
na pravidlo analogickej aplikácie už posúdených prípadov, aj na prípad, kedy právnu situáciu posúdi

inak, musí: i/ svoj myšlienkový postup „odkryť“ stranám sporu napr. pri predbežnom prejednaní sporu
obligatórnym ozrejmením svojho právneho názoru, ii/ svoj myšlienkový postup v oboch prípadoch
náležite odôvodniť.
V posudzovanej veci súd prvej inštancie postačujúcim spôsobom zdôvodnil nepriznanie náhrady
žalobcom poukázaním na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu o jednorazovom charaktere náhrady s

tým, že v danej veci úspešne vzniesol žalovaný námietku premlčania.

23. Osobitnou kategóriou právnej istoty je podľa judikatúry princíp, resp. doktrína legitímneho
očakávania. Judikatúra Slovenskej republiky definuje legitímne očakávania ako kategóriu právnej istoty,ktorej účelom je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb
pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého
výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06).

Orgán verejnej moci musí vo vzťahu k účastníkom konania postupovať predvídateľným, čitateľným
spôsobom a to vzhľadom na očakávania, ktoré voči tomuto orgánu účastník má. Očakávania účastníkov
musia byť opodstatnené a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo postup orgánov verejnej
moci v podobných prípadoch.
V rovine legitímnych očakávaní účastníka vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej moci princíp/

doktrína právnej istoty pripomína zásadu, že pri rozhodovaní v skutkovo zhodných alebo podobných
prípadoch má orgán verejnej moci postupovať tak, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a taktiež
zásadu zákazu prekvapivých rozhodnutí orgánov verejnej moci.
Aplikovaním zásady legitímnych očakávaní sa dodržiava predvídateľnosť postupu, resp. rozhodnutia
orgánu verejnej moci, avšak táto doktrína nie je absolútna.

24. Odvolací súd preskúmaním rozhodnutia a postupu súdu prvej inštancie je presvedčený, že vzhľadom
na postup súdu v konaní a odôvodnenie vydaného rozhodnutia, k nedodržaniu/porušeniu zásady
legitímneho očakávania nedošlo, doktrína totiž nemôže byť chápaná neobmedzene. Takéto jej chápanie
by znamenalo nemožnosť akéhokoľvek vývoja právnej teórie a judikatúry. Súd prvej inštancie v danej
vecivsúladesprincípomprávnejistotyvzmyslečl.2základnýchprincípovCivilnéhosporovéhoporiadku

rozhodol vec súladne s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, o svojom postupe a právnych
názoroch žalobcov, resp. obe strany sporu informoval a umožnil im argumentovať. Rozsudok, včítane
odklonu od žalobcami poukazovaných rozhodnutí okresných a krajských súdov z predchádzajúceho
obdobia vydaných v iných obdobných sporoch, dôsledne odôvodnil a to poukazom na zmenu či vývoj
ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

25. Pokiaľ sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd má za to, že súd
prvej inštancie vec správne právne posúdil, jeho právna argumentácia je súladná s aktuálnou ustálenou
rozhodovacou praxou najvyššieho súdu v obdobných veciach.

26. Pokiaľ sa týka spornej otázky v posudzovanej veci a to či za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva prináleží vlastníkovi pozemku jednorazová alebo opakovaná náhrada, došlo v jej posudzovaní
k vývoju právnych názorov. Zákonné vecné bremená sa riadia verejnoprávnou úpravou, ktorá je voči
úprave vecných bremien v Občianskom zákonníku špeciálna. Zákon č. 66/2009 Z.z. nerieši otázku
finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, súdnou praxou však bolo postupne

ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého
nájomného. Vychádzalo sa z doterajšej/predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít,
ktorej základom bol nález ÚS SR PL.ÚS 42/2015 z 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. III.ÚS
237/2009 sa ústavný súd priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania
núteného obmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach

(a aj okresné súdy v obvode tohto krajského súdu).

27. Odlišnými od uvádzanej rozhodovacej praxe sa stali závery rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a sp. zn. 8 Cdo/17/2019 z 30.11.2020:

28. Uznesením sp. zn. 8 Cdo 17/2019 z 30.11.2020 Najvyšší súd SR ako dovolací súd zrušil rozsudok
odvolacieho súdu, podľa ktorého náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj
opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov podľa zákona č. 66/2009 Z.z..
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie najvyššieho
súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd pri riešení predmetnej otázky odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2018, ktoré
poukazuje na ďalšie rozhodnutia NS SR v tomto smere.

29.Uznesenímsp.zn.2Cdo194/2018z26.8.2019NajvyššísúdSRakosúddovolacíodmietoldovolanie

proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu. Okresný súd vzhľadom na aplikáciu § 4 zák. č. 66/2009
Z.z., podľa ktorého sa majú vzťahy vlastníka pozemku a vlastníka cesty usporiadať konštatoval, že
nemôže byť žalobcom uplatnený nárok posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Od
účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo k pozemku pod stavbou vo verejnom záujme zákonné vecnébremeno až do vykonania pozemkových úprav a vlastníkovi patrí náhrada v súlade s § 151n ods. 3
Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
dobe, pretože ide o nárok z práva, ktorému korešponduje vecné bremeno. Tento nárok je len jeden a má

ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena,
teda ku účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. ku dňu 1. júla 2009. Vlastníkom pozemku v tej dobe nebol
žalobca, pretože ten sa stal vlastníkom až 27. mája 2015. Právo na náhradu vecného bremena patrilo
teda v zmysle uvedeného len predchádzajúcim vlastníkom tohto pozemku, t.j. B. Z. a X. Z. v čase vzniku
vecného bremena (od 1.7.2009).

Dovolateľ položil dovolaciemu súdu otázku, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné
bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z.z., má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného
obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo
obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo
považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1

zákona č. 66/2009 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia.
NS SR konštatoval, že obdobná právna otázka už bola rozhodovacou praxou dovolacieho súdu
vyriešená, pričom poukázal na vyššie citované rozhodnutia NS SR sp.zn. 7 Cdo 26/2014 ako aj sp. zn.
3 Cdo 49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa §
23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Dovolací súd uviedol, že

vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie
vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym
obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa
významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone č. 182/1993 Z.z. Svedčí

o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob,
ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa
nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli
na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského
režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať

medzery vo vlastníckych vzťahoch. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom
dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky,

t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor
niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014

konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.
Predmetnébremenovzniká„inrem“,vzťahujesanakaždéhovlastníkazaťaženéhopozemkubezohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne

jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.
zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých

posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS
227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. Pl.
ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie
je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t.j. od účinnosti

zákona 1. septembra 1993. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č.
66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.30. Uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28.10.2020 ústavný súd odmietol ústavnú
sťažnosť proti vyššieuvedenému uzneseniu NS SR č.k. 2 Cdo 194/2018 z 26.8.2019 a konštatoval,
že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným

spôsobom aj vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa, pričom z ústavnoprávneho hľadiska
nietžiadnehodôvodu,abysaspochybňovalizáverynapadnutéhouznesenianajvyššiehosúduzpohľadu
námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy.

31. Aj proti rozhodnutiu NS SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola

rozhodnutím ÚS SR sp. zn. III.ÚS 537/2021 z 30.9.2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu
subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebiehalo konanie pred všeobecnými súdmi a spor nebol
právoplatne rozhodnutý.

32. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - uznesenia sp. zn. 2 Cdo 194/2018 z 26.
augusta 2019 a rovnako aj uznesenia sp. zn. 8 Cdo 17/2019 z 30. novembra 2020 je zrejmé, že

náhrada za zriadenie vecného bremena má charakter jednorazovej odplaty. Najvyšší súd tiež celkom
jednoznačne uviedol, že uvedené rozhodnutia tvoria ustálenú rozhodovaciu prax ohľadne tejto otázky.
Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí NS SR (2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019),
na ktoré nadväzujú (a potvrdzujú z nich plynúce právne závery o jednorazovej náhrade) i ďalšie
rozhodnutia NS SR (1Cdo 171/2021 z 27. októbra 2021, 1Cdo/99/2019 z 26. januára 2022,

5Cdo/175/2019 z 27.4.2022) na posudzovanú právnu vec, je možné dospieť len k záveru o nemožnosti
priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov zákonným vecným bremenom
podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom
upraveným v zák. č. 66/2009 Z.z. Vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v
zmysle zákona č. 66/2019 Z.z., má nárok na jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho

práva, ktorá náhrada podlieha premlčaniu.
Ak teda odvolatelia odôvodňovali svoj nárok tiež potrebou rešpektovania princípu právnej istoty a v
čase podania ich žaloby prevažujúcim hodnotením peňažnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva vzniknutého na základe zákona č. 66/2009 Z.z. v rozhodnutiach okresných a krajských súdov ako
náhrady opakovanej, odvolací súd záverom sumarizuje, že rozhodnutia prvoinštančných a odvolacích

súdov netvoria ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, súčasne je zrejmé, že ohľadne
otázky charakteru náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na základe zákona č. 66/2009
Z.z. došlo k zmene judikatúry a súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať
nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor.

33. K tvrdeniam odvolateľov, že rozhodovacou činnosťou súdov a priznávaním jednorazovej odplaty,
resp. náhrady sa úplne popiera účel a význam zákona č. 66/2009 Z.z., odvolací môže dodať len toľko,
že je povinný rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu ako najvyššej súdnej inštancie
všeobecného súdnictva, ktorá sa zhodla na jednorazovej náhrade.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho
konania, a to tak, že stranám ich náhradu nepriznal. Žalovanému, ktorý by vzhľadom na úspech v
odvolacom konaní mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, žiadne trovy nevznikli, žalobcovia/
odvolatelia na náhradu trov odvolacieho konania nemajú právo.

35. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).