Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoPr/4/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112226813
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8112226813.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov
senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. XXX, XXX XX, proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpenému JUDr. Felixom Neupauerom,
advokátom, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, za účasti intervenienta: PETRAN

A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s.r.o., so sídlom Puškinova 16, 080 01 Prešov, IČO:
36 854 581, o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
13Cpr/6/2012-128 zo dňa 15.12.2014 v spojení s opravným uznesením č.k. 13Cpr/6/2012-141 zo dňa
04.02.2015 a dopĺňacím rozsudkom č.k. 13Cpr/6/2012-320 z 13.6.2018 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku I. v časti o uložení povinnosti
žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 19.359,60 eura spolu s úrokom z omeškania:
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.06.2010 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.07.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.08.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.09.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.10.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.11.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.12.2010 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.01.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 603,18 eura odo dňa 15.02.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.07.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.08.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.09.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.10.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.11.2011 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 368,61eura odo dňa 15.12.2011 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 469,14 eura odo dňa 15.08.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.09.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.10.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.11.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.12.2012 do zaplatenia,

vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.01.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.02.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.03.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.04.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.05.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.06.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.07.2013 do zaplatenia,

vo výške 5,5 % ročne zo sumy 435,63 eura odo dňa 15.08.2013 do zaplatenia,do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti mení rozsudok vo výroku I. tak, že
žalobu zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom v spojení
s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom rozhodol takto, cit.:
„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 33.023,52 eura spolu s úrokom
z omeškania

vo výške 9% ročne zo sumy 364,23 eura odo dňa 15.03.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.04.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.05.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.06.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.07.2010 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.08.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.09.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.10.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.11.2010 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.12.2010 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.01.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.02.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.03.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.04.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.05.2011 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.06.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.07.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.08.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.09.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.10.2011 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.11.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.12.2011 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.01.2012 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.02.2012 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.03.2012 do zaplatenia,

vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.04.2012 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.05.2012 do zaplatenia,
vo výške 9% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.06.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.07.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.08.2012 do zaplatenia,

vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.09.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.10.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.11.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.12.2012 do zaplatenia,
vo výške 8,75% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.01.2013 do zaplatenia,

vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.02.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.03.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.04.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.05.2013 do zaplatenia,
vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.06.2013 do zaplatenia,

vo výške 5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.07.2013 do zaplatenia,
vo výške 5,5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.08.2013 do zaplatenia,
vo výške 5,5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.09.2013 do zaplatenia,
vo výške 5,5% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.10.2013 do zaplatenia,
vo výške 5,25% ročne zo sumy 728,46 eura odo dňa 15.11.2013 do zaplatenia,

vo výške 5,25% ročne zo sumy 607.05 eura odo dňa 15.12.2013 do zaplatenia,do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku."

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. O trovách konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

IV. Nárok žalobkyne na náhradu škody vo výške 7.000 eur vylučuje na samostatné konanie.“

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 19.1.2011,
sp.zn. 11C/79/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.9.2013, sp.zn.
2CoPr/21/2012 súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 4.2.2010,
ktoré bolo doručené žalobkyni dňa 9.2.2010 je neplatné a pracovný pomer trvá naďalej. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 25.11.2013. Ak zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil
pracovný pomer okamžite a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho

naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v
rozhodujúcomobdobí.Rozhodujúcimobdobímjekalendárnyštvrťrokpredchádzajúcištvrťroku,vktorom
sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca
nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak zákon neustanovuje

inak. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak sa podľa pracovnoprávnych
predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovného času zamestnanca.
Z výplatnej listiny súd prvej inštancie zistil hrubú mzdu žalobkyne. Za rozhodujúce obdobie považoval

v danom prípade obdobie október - december 2009. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely bol
zistený z hrubej mzdy zúčtovanej žalobkyni na výplatu v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného
ňou v rozhodnom období: Odpracovaná doba v rozhodnom období v hodinách: október - 21 dní x 8
hodín: 168 hodín, november - 20 dní x 8 hodín: 160 hodín, december - 21 dní x 8 hodín: 168 hodín. Spolu
456 hodín (správne 496 hodín, poznámka odvolacieho súdu). Mzda zúčtovaná v rozhodnom období

bola v októbri 612,10 eura, v novembri 448,79 eura a v decembri 1.016,60 eura. Spolu 923,65 eura
(správne 2.077,49, pozn. odvol. súdu). Priemerný hodinový zárobok je 4,1885 eura (2.077,49 eura :
496). Priemerný mesačný zárobok 728,46 eura (4,1885 eura x 173,92), keď priemerný počet pracovných
hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac je 173,92 hod. Žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá
na tom, aby ju naďalej zamestnával dňa 15.02.2010. Keďže táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi

sporná, súd prvej inštancie priznal náhradu mzdy za obdobie od 15.02.2010 do právoplatnosti rozsudku,
ktorým bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, t.j. 25.11.2013. Za február
2010 vo výške 364,23 eura + 728,46 eura x 44 mesiacov + za november 2013 - 607,05 eura. Spolu
33.023,52 eura a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Súd prvej inštancie žalobu na náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru aj za obdobie po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti

skončenia pracovného pomeru do 30.11.2013 ako nedôvodnú zamietol. Odôvodnil to tým, že uplatnenie
náhrady mzdy za toto časové obdobie žalobkyňa skutkovo neodôvodnila ani nepreukázala. Súd prvej
inštancie sa nestotožnil s vyjadrením žalobkyne, že pri výpočte náhrady mzdy sa má vychádzať z
pravdepodobného zárobku, pričom sa má vychádzať z priemernej mzdy za obdobie rokov 2008 až 2009,
keďže ustanovenie o pravdepodobnom zárobku sa použije iba vtedy, ak zamestnanec v rozhodujúcom

období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, čo sa v danom prípade nestalo. Preto vychádzal
z priemerného zárobku v rozhodujúcom období, keďže postupoval v súlade s ustanoveniami § 79 ods.
1, 2 a § 134 ods. 2 Zákonníka práce.
Vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu náhrady mzdy, teda úrokov z omeškaní súd prvej inštancie
uviedol, že mzda, ktorú náhrada mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru nahrádza,

je splatná pozadu za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom termíne, pričom medzi účastníkmi bola
v pracovnej zmluve dohodnutá splatnosť mzdy na desiaty kalendárny deň v mesiaci. Nevyplatenie
náhrady mzdy v lehote splatnosti, ktorá je rovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za
následok omeškanie so vznikom povinnosti platiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskehozákonníka s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splatnosť jednotlivých
miezd bola dohodnutá v pracovnej zmluve najneskôr na desiaty kalendárny deň v mesiaci, žalovaný sa
dostal do omeškania so zaplatením mzdy za mesiac február 2010 dňa 11.3.2010 a tak obdobne i so

zaplatením miezd za ďalšie mesiace, pričom žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania pri náhrade mzdy
až od 15.3.2010, súd žalobkyni uplatnené úroky z omeškania z náhrady mzdy za každý mesiac priznal,
a to vždy od 15. dňa mesiaca po splatnosti, pričom výšku úrokov z omeškania súd priznal v zmysle
nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., pričom pri úrokoch, kde si žalobkyňa uplatnila menej ako bol zákonný
úrok, súd priznal iba uplatnený úrok.

Súd prvej inštancie žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody vylúčil na samostatné konanie.
Súd prvej inštancie zároveň vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej v zmysle ustanovenie § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu I. výroku podal žalovaný odvolanie. Žalovaný namietal, že súd prvej

inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a následne súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal výpočet náhrady mzdy. Odôvodnenie rozsudku, v ktorom
súd prvej inštancie vysvetľuje, ako dospel k výpočtu priemerného mesačného zárobku žalobcu v
rozhodnom období, je zmätočné a teda nepreskúmateľné. Údaje vo výpočte súdu prvej inštancie nie

sú identické, pričom je zjavný nesúlad medzi údajom, koľko mala žalobkyňa odpracovať v rozhodnom
období hodín a údajom, ktorý súd prvej inštancie dosadil pri výpočte priemerného hodinového zárobku.
Žalovaný poukázal na to, že na pojednávaní konanom dňa 03.10.2014 navrhol, aby súd prvej inštancie
od Sociálnej poisťovne vyžiadal správu, či a v akej dĺžke bola žalobkyňa v období od februára 2010 do
18.07.2013 práceneschopná, keďže uvedená skutočnosť by sa negatívne premietla do mzdy, ktorá by v

takom prípade žalobcovi bola vyplatená zo strany žalovaného ako jeho zamestnávateľa. K žiadosti súdu
prvej inštancie sa Sociálna poisťovňa vyjadrila listom zo dňa 29.10.2014, kde ale namiesto informácie
o tom, v akom období bola žalobkyňa práceneschopná, uviedla informáciu o tom, v akom období boli
žalobkyni vyplácané nemocenské dávky, pričom uviedla, že nemocenské bolo žalobkyni vyplácané v
obdobíod10.02.2010do30.04.2010,vobdobíod27.01.2011do31.05.2011avobdobíod16.11.2011do

11.07.2012. Podľa telefonickej informácie od Sociálnej poisťovne je ale žalobkyňa práceneschopná od
18.07.2013 až do súčasnosti. Žalovaný preto namietal, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní
nemalzaoberaťtým,vakomobdobíboližalobkynivyplácanénemocenskédávky,alevakomobdobíbola
práceneschopná, keďže v takom období by v žiadnom prípade nemohla vykonávať pracovnú činnosť
v prospech žalovanej.

Podľa žalovaného ak by žalobkyňa bola práceneschopná a teda by nemohla vykonávať svoju činnosť
spočívajúcu v aktívnom vyhľadávaní záujemcov o poistenie a uzatvárať s nimi poistné zmluvy, v žiadnom
prípade by nemohla dosiahnuť mzdový nárok aspoň vo výške, akú vypočítal svojim vzorcom súd prvej
inštancie, ale omnoho nižší, keďže v takom prípade by jej zo strany zamestnávateľa bola vyplatená
náhrada príjmu podľa zákona č. 462/2003 Z.z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti

zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a po stanovenom
období by jej zo strany Sociálnej poisťovne podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov bolo vyplatené nemocenské. Uvedená skutočnosť by sa potom prejavila aj pri
určení úroku z omeškania, keďže obdobia práceneschopnosti súd prvej inštancie nevzal vôbec do úvahy
a úrok z omeškania zakaždým určil z pevnej sumy, a to napriek tomu, že minimálne z listiny doručenej

zo Sociálnej poisťovne mal preukázateľne vedomosť, že v období, za ktorý nárok žalobkyni priznal,
bola práceneschopná. Napadnuté súdne rozhodnutie trpí vadami, keďže jednak súd prvej inštancie
nevykonaldôkaznavrhnutýžalovaným,atobezakéhokoľvekzdôvodneniaanadruhejstranenesprávne
vyhodnotil obsah listiny doručenej mu zo strany Sociálnej poisťovne a v rámci tejto listiny uvedené
skutočnosti nevzal do úvahy pri svojom rozhodovaní.

Žalovaný zároveň zastáva názor, že sa mu postupom súdu prvej inštancie odňala možnosť konať
pred súdom, a to postupom súdu na pojednávaní konanom dňa 24.11.2014, kedy bol do súdneho
spisu založený listinný dôkaz, a to rozhodnutie Európskeho súdneho dvora zo dňa 22.05.2014, č.k.
C-539/2012. Napriek skutočnosti, že s obsahom uvedenej listiny nebol žalovaný oboznámený, súd prvej
inštancie bez toho, aby umožnil žalovanému oboznámiť sa s jej obsahom a prípadne doplniť súdny

spis, vyhlásil dokazovanie za skončené. Týmto postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva
žalobcu ako účastníka konania vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, ako aj ku všetkým dôkazom, ktoré sa
vo veci vykonali, pričom procesnú možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu musí konajúci súd vytvoriť
pre účastníka konania už v rámci dokazovania. Keďže ale žalovaný nedostal možnosť vyjadriť sa kdôkazu, ktorý predložil žalobca, došlo tým konaním súdu k odňatiu jeho procesných práv ako účastníka
súdneho konania. Takýmto postupom súdu prvej inštancie potom bola žalovanému odňatá možnosť, aby
v rámci svojho ďalšieho vyjadrenia uplatnil svoje právo vyplývajúceho z § 79 ods. 2 Zákonníka práce,

a teda požiadať konajúci súd, aby povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížil alebo vôbec nepriznal. S poukazom na vyššie uvedené sa preto žalovaný domnieva, že postup
uplatnený v prejednávanej právnej veci zo strany súdu prvej inštancie nebol ani v súlade s ust. čl. 48
ods. 2 prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

4. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil a priznal žalobkyni trovy odvolacieho konania. Považovala za nedôvodné námietky žalovaného
ohľadne odňatia možnosti konať pre súdom. Žalovaný sa na vytýčené pojednávanie nedostavil, svoju
prítomnosť neospravedlnil a nežiadal odročiť súdne pojednávanie v predmetnej veci, pričom o termíne
pojednávania bol upovedomený. Žalobkyňa opätovne poukázala na rozhodnutie Súdneho dvora č.

C-539-12 zo dňa 22.05.2014, z ktorého vyplýva, že pri náhrade mzdy sa má prihliadať aj na provízie,
pričom pri výške nároku na náhradu mzdy je potrebné poukázať na sankčný charakter, ktorá predstavuje
pokutu za porušenie povinnosti zamestnávateľa, ktorý neplatne skončil pracovný pomer, a preto pri
určení výšky je potrebné vychádzať z obdobia pred neplatným skončením pracovného pomeru tak, aby
žalobkyňanebolaukrátenánasvojichprávach.Navrhlapotvrdiťrozsudoksúduprvejinštancieakovecne

správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

5. Odvolací súd svojim (v poradí prvým) rozsudkom č.k. 6Copr/2/2015-174 zo dňa 26.05.2015 potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo výroku I. Na základe podaného
dovolania Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 18.07.2013 zo dňa 28.06.2016 zrušil tento rozsudok

odvolacieho súdu z dôvodu, že bolo odňatá žalovanej možnosť konať pred súdom pre nedoručenie
vyjadrenia žalobkyne k odvolaniu žalovaného. Vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

6. Odvolací súd svojím (v poradí druhým) rozsudkom č.k. 6CoPr/2/2018-336 zo dňa 19.06.2018
potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 13Cpr 6/2012-128 zo dňa 15.12.2014 v spojení s

opravným uznesením č.k. 13Cpr 6/2012-141 zo dňa 04.02.2015, keď neuznal odvolacie námietky
žalovaného ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že sa priznala mzda aj za obdobie
práceneschopnosti. Súd prvej inštancie správne vychádzal pri určení náhrady mzdy z priemerného
mesačného zárobku za relevantný štvrťrok. Svoje úvahy pri výpočte súd prvej inštancie riadne
a presvedčivo odôvodnil.

7. Proti tomto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. O jeho dovolaní rozhodol Najvyšší
súd SR (ďalej len ,,dovolací súd“) uznesením č.k. 2Cdo/198/2022 z 29.04.2024 tak, že rozsudok
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6CoPr/2/2018 z 19.06.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dovolací súd poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSSR sp.zn. 6Cz/72/69, z ktorého

vyplýva, že podľa právnej úpravy zákona č. 65/1965 Zb. účinného do 31. decembra 1969 (ktorá je
obsahovo totožná s jeho znením účinným do 31. marca 2002, pozn. dovolacieho súdu) pracovníkovi
v každom prípade neplatného zrušenia pracovného pomeru prislúcha náhrada mzdy a jej rozsah je
závislý na tom, či sa pracovník rozhodne v organizácii ďalej pracovať a svoje rozhodnutie organizácii
oznámi, alebo z organizácie napriek neplatnosti zrušenia pracovného pomeru odíde. Náhrada mzdy

priznávaná podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. účinného do 31. decembra 1969 je dôsledkom
neplnenia povinností organizácie, ktorá bola povinná prideľovať pracovníkovi, ktorý trval na tom, aby ho
ďalej zamestnávala, prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie tejto náhrady je preto závislé na
možnosti a ochote pracovníka prácu vykonávať; ak pracovník nie je schopný napr. v dôsledku pracovnej
neschopnosti, kedy mu prislúcha nemocenské, prácu konať, nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy

podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Priznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 písm. b) zákona č.
65/1965 Zb. má ale celkom inú povahu, lebo právna norma neviaže v tomto jedinom prípade povinnosť
organizácie na náhradu mzdy na ďalšie trvanie pracovného pomeru, ale ako výnimku stanovuje, že
pracovník má v prípade neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru nárok na náhradu mzdy aj
vtedy, ak nebude chcieť v organizácii zostať pracovať. Náhrada mzdy nemá v tomto prípade charakter

ekvivalentu mzdy, ktorú si pracovník nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu organizácia neumožnila
pracovať, ale má povahu satisfakcie voči pracovníkovi a súčasne aj sankcie voči organizácii. V tejto
súvislosti dovolací súd ďalej poukázal na závery Najvyššieho súdu v rozsudku sp.zn. 4Cdo/204/2009 z
28.02.2011 a v rozsudku sp.zn. 2CdoPr/7/2023 z 30.01.2024. Podľa dovolacieho súdu tak rozhodnutieodvolaciehosúduvychádzaloznesprávnehoprávnehoposúdeniavecivprávnejotázke,pričomvriešení
právnej otázky odvolacím súdom došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
nakoľko zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce

počas obdobia pracovnej neschopnosti.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), po vrátení veci dovolacím súdom, opätovne preskúmal napadnuté

rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455
CSP), v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP
a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke
odvolacieho súdu a dospel k záveru o dôvodnosti žalovaným podaného odvolania.

9.Vzmysleustanovenia§455CSP,akbolorozhodnutiezrušenéaakbolavecvrátenánaďalšiekonanie

a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
Pri kasačnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR neexistuje pre súd nižšej inštancie priestor na právnych
dialóg alebo úvahy o tom, či je záväzný právny názor správny, fundovaný alebo úplný. Povinnosť súdov
nižšej inštancie bezvýhradne sa podriadiť právnemu názoru súdu vyššej inštancie vyplýva z nutnosti
definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi súdmi,

čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie veci
v primeranej dobe a na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR považuje nerešpektovanie záväzného
právneho názoru (v prípade kasačného rozhodnutia) za závažné pochybenie súdu nižšej inštancie, ktoré
zakladá porušenie práva strany na spravodlivý proces.

10. Odvolací súd v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu v odvolacom konaní opätovne
posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym
posúdením, neúplným zistením skutkového stavu z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov,
nesprávnymi skutkovými zisteniami na základe vykonaných dôkazov, ako aj odňatím možnosti konať
pred súdom to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné

právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

11. Odvolateľ namietal, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že dôvodnosť tejto
námietky nebola zo spisu zistená.

12. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo
na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať
dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces

zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv
strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako
nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

13. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k odňatiu možnosti strán konať pred súdom. Právo na

súdnu ochranu nekorešponduje povinnosti súdu akceptovať právny názor sporovej strany. Žalobkyňa
síce nereagovala na odvolanie čo do počtu hodín, no opakovane sa k výške náhrady mzdy vyjadrovala,
vrátane pojednávania, na ktorom sa dokazovanie ukončilo a je evidentné, že sa so žalovaným
nestotožnila. Potvrdenie vybavené pečiatkou žalovanej o počte hodín (č.l.38) v rozhodujúcom štvrťroku
bolooboznámenénapojednávanídňa24.11.2014,naktoromsažalovanýnezúčastnil,atokorešponduje

s odôvodnením rozsudku. Vytýkaný nedostatok spočívajúci v nedoručení vyjadrenia k odvolaniu sa po
zrušení veci v dovolacom konaní bol odstránený (č.l. 299 spisu).14. Odvolací súd poukazuje na fakt, že súd prvej inštancie nariadil pojednávanie, na ktoré žalovaného
riadne a včas predvolal (doručenka pripojená k č.l. 119 spisu). Žalovaný mal možnosť zúčastniť sa
pojednávania a vyjadriť sa k veci, ktorú možnosť však nevyužil, na pojednávaní sa nezúčastnil, svoju

neúčasť neospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania. Súd prvej inštancie preto podľa § 101
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie rozhodol tak, že bude pojednávať v jeho neprítomnosti. Nedostavením sa strany sporu na
pojednávanie bez ospravedlnenia sa strana sama dobrovoľne zbaví možnosti vyjadrenia sa k dôkazom,
podávať príslušné návrhy, vrátane záverečného návrhu. Strana sa tiež vystavuje procesnej situácii, ktorá

je typická pre neúplný apelačný proces. V odvolacom konaní sú procesne obmedzené možnosti uvádzať
nové skutočnosti a dôkazy vrátane prostriedkov použitých až v dovolacom konaní (§ 366 CSP, do 30.06
2016 túto problematiku upravovalo ust. § 205a OSP). Žiadna výnimka z uvedeného ustanovenia na
žalovaného nedopadá. Odvolacia námietka o odňatí možnosti konať pred súdom nie je preto dôvodná
(porov. uznesenie NS SR č.k. 3Cdo 90/2016-210 zo dňa 28.06.2016, cit.: „Postup súdu, keď prejednal
vec v neprítomnosti žalovanej bol preto v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. Žalovaná mala procesnú možnosť

uplatniť svoj vplyv na výsledok konania a pokiaľ sama nekonala v súlade so zásadou, podľa ktorej právo
patrí bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným), to znamená tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu,
uplatnenie a výkon svojich práv, je nedôvodná jej námietka o odňatí možnosti konať pred súdom.“

15. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.

Táto nesprávnosť môže byť spôsobená tromi príčinami, ktorými sú chybné vyhodnotenie návrhov
na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov alebo predpoklad „dotvorenia“
skutkového stavu ďalšími prípustnými prostriedkami procesnej obrany či prostriedkami procesného
útoku.

16. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania, je
úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je
spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto
postupom sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej
dôkazného bremena a neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu.

17. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú
itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné
zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré
z vykonaného dôkazu vyplývajú a p. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť
zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo

hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne
ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým
záverom, je zrejmý nesúlad.

18. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že

všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených
dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

19. Odvolateľ ďalej namieta, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

20. Podľa § 79 ods.1,2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase neplatného skončenia právneho
pomeru, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil
pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak

súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

21. Podľa § 134 ods. 1 až 5 CSP Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely
(ďalej len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

22. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie
v jeho výroku I., ktorým priznal žalobkyni voči žalovanému náhradu mzdy vo výške 33.156,76 eura
za obdobie od 15.2.2010 do 30.11.2013 na základe ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, keďže mal
preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Prešov zo dňa 19.1.2011, sp.zn. 11C/79/2010 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.9.2013, sp.zn. 2CoPr/21/2012 súd určil, že okamžité

skončeniepracovnéhopomeružalovanýmzodňa4.2.2010,ktorébolodoručenéžalobkynidňa9.2.2010,
je neplatné.

23. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa pracovala pre žalovaného na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 31.7.2003 ako regionálny obchodný zástupca. Mzda bola dohodnutá vo výške

8.000,- Sk (265,55 eura) po dobu troch mesiacov a ďalej zaručená minimálna mzda a provízna odmena
závislá od uhradeného poistného. Listom zo dňa 4.2.2010 žalovaný okamžite skončil pracovný pomer
so žalobkyňou podľa § 68 Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Listom
zo dňa 15.2.2010 prostredníctvom právneho zástupcu, oznámila žalobkyňa žalovanému, že nesúhlasí
s okamžitým skončením pracovného pomeru a žiada o prideľovanie práce podľa pracovnej zmluvy.

24. Ťažisko odvolacích námietok žalovaného spočívalo v tom, že súd prvej inštancie nesprávne priznal
žalobkyni náhradu mzdy aj za obdobie jej práceneschopnosti. Podľa žalovaného súd prvej inštancie
nesprávne interpretoval právny predpis (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce) a vyvodil nesprávne právne
závery, keďže žalobkyni ako zamestnancovi počas obdobia jeho dočasnej pracovnej neschopnosti

neprináleží náhrada mzdy podľa ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce, nakoľko mu v dôsledku
pracovnej neschopnosti prislúcha nemocenské.

25. Za zásadné pre prejednávanú vec považuje odvolací súd rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR
sp.zn. 6Cz/72/69 z 22. decembra 1969, publikované ako R 90/70, ktorého právna veta znie: ,,Ak

pracovník nie je schopný (napr. v dôsledku pracovnej neschopnosti, kedy mu prislúcha nemocenské)
alebo ochotný konať prácu pridelenú podľa pracovnej zmluvy, nemá nárok na poskytnutie náhrady
mzdy podľa § 61 ods. 1 Zák. práce. Náhrada mzdy podľa § 61 ods. 2 Zák. práce nemá charakter
ekvivalentu mzdy, ktorú si pracovník nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu organizácia znemožnila
konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má

povahusatisfakcievočipracovníkoviasúčasneajsankcievočiorganizácii,ktorábezdôvodnepristúpilak
okamžitému zrušeniu pracovného pomeru s pracovníkom. Z hľadiska včasnosti uplatnenia nároku podľa
§ 64 Zák. práce nie je rozhodujúce, že neskoršie v priebehu konania vymedzil pracovník rozsah svojhonároku tak, že miesto pôvodne požadovanej náhrady mzdy podľa § 61 ods. 1 Zák. práce požadoval
náhradu mzdy len podľa § 61 ods. 1 Zák. práce.“

26.PorovnajúcvyššiecitovanýsúčasnéúčinnýtextZákonníkapráce(§79ods.1) snormatívnymtextom
predošlej právnej úpravy zákona č. 65/1965 Zb. (§ 61 ods.1) (účinnej do 31. marca 2002), z ktorého
vychádzal Najvyšší súd ČSSR v rozhodnutí sp.zn. 6Cz/72/69 odvolací súd konštatuje, že ani po zmene
právnej úpravy neexistuje dôvod pre iný výklad relevantných ustanovení Zákonníka práce, než aký je
daný v existujúcej judikatúre.

27. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/204/2009 z 28.02.2011 vyplýva: ...(„)Výpoveď z
pracovného pomeru, okamžité zrušenie pracovného pomeru alebo zrušenie pracovného pomeru v
skúšobnej dobe sú (aj z pohľadu ustanovenia § 61 Zákonníka práce) neplatné len vtedy, ak ich
neplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. Náhrada mzdy, ktorá zamestnancovi patrí
podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce, je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po neplatnom

rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe
prestal v rozpore s ustanovením § 35 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy, i napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany
zamestnávateľaprideľovaťzamestnancovitrvajúcemunatom,abyhozamestnávateľďalejzamestnával,

prácu podľa pracovnej zmluvy. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa
prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je
sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak nemôže zamestnanec
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, karantény alebo
z dôvodu inej dôležitej osobnej prekážky v práci, pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy

(§ 127 Zákonníka práce), nemá nárok ani na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka
práce.(“)...

28. V rozsudku sp.zn. 5Cdo/225/2018 z 27.01.2022 (bod 19. odôvodnenia) najvyšší súd uviedol: ...
(„)Dovolací súd uzatvára, že porovnaním textu ustanovenia § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. (Zákonník

práce) účinného do 31.12.1969, resp. do 31.03.2002 so znením § 79 ods. 1 Zákonníka práce možno
dospieť k záveru, že charakter (podstata) nároku na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru sa po zmene právnej úpravy nezmenil a závery zhora uvedených rozhodnutí najvyšších súdov
sú použiteľné aj v súdenej veci. Inak povedané, k strate na zárobku zamestnanca následkom nesplnenia
povinnosti zamestnávateľa prideľovať mu prácu (nie následkom plnenia satisfakčnej úlohy náhrady

mzdy vysvetlenej vyššie) môže dôjsť len vtedy, ak je zamestnanec sám pripravený, ochotný a schopný
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Tento záver je podporený aj jazykovým znením ustanovenia
§ 141 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého zamestnancovi počas jeho neprítomnosti v práci pre
chorobu nepatrí náhrada mzdy, ak osobitný predpis neustanovuje inak.(“)...

29. Najvyšší súd v rozsudku sp.zn. 2CdoPr/7/2023 z 30.01.2024 (bod 19.1. odôvodnenia) konštatoval: ...
(„) Napriek tomu, že zo strany dovolateľa neboli závery o nesplnení podmienok na výkon,
resp. pripravenosti žalobcu nastúpiť do práce ako podmienky priznania náhrady mzdy dostatočne
spochybnené, považuje dovolací súd za potrebné uviesť, že aj z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva,
že k strate na zárobku zamestnanca následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať mu

prácu (nie následkom plnenia satisfakčnej úlohy náhrady mzdy) môže dôjsť len vtedy, ak je zamestnanec
sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy (rozsudok najvyššieho
súdu z 22. januára 2022 sp.zn. 5Cdo/225/2018).(“)...

30. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o priznaní náhrady

mzdy žalobkyni za celé ňou žalované obdobie bez zohľadnenia obdobia práceneschopnosti žalobkyne
nie je vecne správny. Ak zamestnanec nie je schopný, napríklad v dôsledku pracovnej neschopnosti,
vykonávať pridelenú prácu podľa pracovnej zmluvy, nemá právny nárok na poskytnutie náhrady mzdy, aj
keď predtým vyhlásil, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Ak zamestnanec nie je
schopný (napríklad pre práceneschopnosť, keď mu patria nemocenské dávky) prácu vykonávať, nemá

v tejto dobe nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 Zákonníka práce. Odvolací
dôvod žalovaného, v ktorom namieta nesprávne právne posúdenie veci tým, že sa priznala náhrada
mzdy aj za obdobie práceneschopnosti, tak odvolací súd posúdil ako dôvodný.31. Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného
zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď
mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Súd prvej inštancie správne vychádzal pri určení náhrady mzdy z priemerného mesačného zárobku za
relevantný štvrťrok (§ 134 ods. 1 až 5 Zákonníka práce). Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok
predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok.

32. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po

rozhodujúcomobdobíapoužívasapočasceléhoštvrťroka,aktentozákonneustanovujeinak.Priemerný
zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na
štyri desatinné miesta.

33. Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v

rozhodujúcom období

34. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak,
že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa

zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

35. Z predloženého mzdového listu za rok 2009 (č.l. 75 spisu) bola zistená súdom prvej inštancie hrubá
mzda navrhovateľky a počet odpracovaných hodín. Rozhodujúcim obdobím je v danom prípade október
- december 2009, kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok.

Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely bol zistený z hrubej mzdy zúčtovanej žalobkyni na výplatu
v rozhodnom období a z obdobia odpracovaného ňou v rozhodnom období. V októbri 2009 žalobkyňa
odpracovala 21 dní po 8 hodín, celkovo 168 hodín. V novembri 2009 žalobkyňa odpracovala 20 dní po 8
hodín,celkovo160hodín.Vdecembri2009žalobkyňaodpracovala21dnípo8hodín,celkovo168hodín.
Celkovo žalobkyňa odpracovala v rozhodujúcom období 496 hodín. Ďalej z vykonaného dokazovania

vyplýva, že mzda žalobkyne zúčtovaná v rozhodnom období bola v októbri 2009 v sume 612,10 eura,
v novembri 2009 v sume 448,79 eura a v decembri 2009 v sume 1.016,60 eura, teda celkovo 2.077,49
eura. Priemerný hodinový zárobok predstavoval 4,1885 eura (2.077,49 eura/496 hodín). Priemerný
mesačný zárobok (priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac) je 173,92
hodín. Priemerný mesačný zárobok žalobkyne potom predstavuje sumu 728,46 eura (4,1885 eura x

173,92 hodín).

36. Žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával dňa 15.2.2010. Vyššie
uvedeným rozsudkom Okresného súdu Prešov bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru
žalovaným zo dňa 04.02.2010 je neplatné. Rozsudok nadobudol právoplatnosť ku dňu 25.11.2013.

37. Ako mal súd preukázané z oznámení Sociálnej poisťovne zo dňa 29.10.2014 (č.l. 118 spisu)
a 03.12.2014 (č.l. 125 spisu), žalobkyňa poberala nemocenské dávky a bola práceneschopná v období
od 10.02.2021 do 30.04.2021, od 27.01.2011 do 31.05.2011, od 16.11.2011 do 11.07.2012 a od
18.07.2013, ktoré ďalej trvá. Za toto obdobie jej nárok na náhradu mzdy neprináleží, nakoľko žalobkyňa

v tomto období nebola schopná zaradiť sa riadne do pracovného procesu a vykonávať pre žalovaného
prácu. Z dokladov o práceneschopnosti žalobkyne (č.l. 127 až 132 spisu) vyplýva, že žalobkyňa bola
práceneschopná minimálne v období od 18.07.2013 do 31.05.2014. Náhrada mzdy preto prináleží
žalobkyni mimo vyššie uvedených období od jej oznámenia o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní
15.02.2010 do 25.11.2013, t.j. do právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 19.01.2011

o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

38. Za obdobie roku 2010 priznal odvolací súd žalobkyni náhradu mzdy vo výške 5.827,68 eura za
obdobie mája až decembra 2010, teda za 8 mesiacov (728,46 eura x 8 = 5.827,68 eura), kedy bola
žalobkyňa schopná zaradiť sa riadne do pracovného procesu a vykonávať pre žalovaného prácu.

Odvolací súd nepriznal náhradu mzdy za obdobie od 15.02.2010 do 30.04.2010, kedy žalobkyňa
poberala nemocenské dávky a bola práceneschopná.39. Za obdobie roku 2011 priznal odvolací súd žalobkyni náhradu mzdy v celkovej výške 4.614,09 eura,
a to za obdobie júna až októbra 2011 vo výške 3.642,30 eura (728,46 eura x 5= 3.642,30 eura), za január
2011 vo výške 603,18 eura (počet odpracovaných dní 18 v tomto mesiaci x 33,51 eura /8 pracovných

hodín denne x 4,1885 eura/) a za november 2011 vo výške 368,61 eura (počet odpracovaných dní
11 v tomto mesiaci x 33,51 eura /8 pracovných dní x 4,1885 eura/), kedy bola žalobkyňa schopná
zaradiť sa riadne do pracovného procesu a vykonávať pre žalovaného prácu. Odvolací súd nepriznal
náhradu mzdy za obdobie od 27.01.2011 do 31.05.2011 a za obdobie od 16.11.2011 do 31.12.2011,
kedy žalobkyňa poberala nemocenské dávky a bola práceneschopná.

40. Za obdobie roku 2012 priznal odvolací súd žalobkyni náhradu mzdy v celkovej výške 4.111,44 eura,
atozaobdobieaugustaaždecembra2012vovýške3.642,30eura(728,46eurax5=3.642,30eura)aza
júl 2012 vo výške 469,14 eura (počet odpracovaných dní 14 v tomto mesiaci x 33,51 eura /8 pracovných
hodín denne x 4,1885 eura/), kedy bola žalobkyňa schopná zaradiť sa riadne do pracovného procesu a
vykonávať pre žalovaného prácu. Odvolací súd nepriznal náhradu mzdy za obdobie od 01.01.2012 do

10.07.2012, kedy žalobkyňa poberala nemocenské dávky a bola práceneschopná.

41. Za obdobie roku 2013 priznal odvolací súd žalobkyni náhradu mzdy v celkovej výške 4.806,39 eura,
a to za obdobie januára až júna 2016 vo výške 3.642,30 eura (728,46 eura x 6= 4.370,76 eura) a za jún
2013 vo výške 435,63 eura (počet odpracovaných dní 14 v tomto mesiaci x 33,51 eura /8 pracovných

hodín denne x 4,1885 eura/), kedy bola žalobkyňa schopná zaradiť sa riadne do pracovného procesu a
vykonávať pre žalovaného prácu. Odvolací súd nepriznal náhradu mzdy za obdobie od 18.07.2012 do
25.11.2013, kedy žalobkyňa bola práceneschopná.

42. Celkovo tak odvolací súd priznal žalobkyni náhradu mzdy v celkovej výške 19.359,60 eura a vo

zvyšnej časti považoval žalobu čo do žalovanej istiny za nedôvodnú.

43. Vo vzťahu k uplatnenému príslušenstvu náhrady mzdy, teda úrokov z omeškania, odvolací súd
uvádza, že mzda, ktorú náhrada mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru nahrádza,
je splatná pozadu za mesačné obdobie v najbližšom výplatnom termíne, pričom medzi stranami sporu

bola v pracovnej zmluve dohodnutá splatnosť mzdy na desiaty kalendárny deň v mesiaci. Nevyplatenie
náhrady mzdy v lehote splatnosti, ktorá je rovnaká ako lehota splatnosti mzdy, ktorú nahrádza, má za
následok omeškanie so vznikom povinnosti platiť úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka s poukazom na § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Vzhľadom k tomu, že splatnosť jednotlivých
miezd bola dohodnutá v pracovnej zmluve najneskôr na desiaty kalendárny deň v mesiaci, žalovaný

sa dostal do omeškania so zaplatením mzdy za mesiac máj 2010 dňa 11.6.2010 a tak obdobne i so
zaplatením miezd za ďalšie mesiace, pričom žalobkyňa si uplatnila úrok z omeškania pri náhrade mzdy
až od 15.6.2010, odvolací súd žalobkyni uplatnené úroky z omeškania z náhrady mzdy za každý mesiac
priznal, a to vždy od 15. dňa mesiaca po splatnosti. Výšku úrokov z omeškania odvolací súd priznal v
zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z, pričom pri úrokoch, kde si žalobkyňa uplatnila menej ako bol

zákonný úrok, odvolací súd priznal iba uplatnený úrok.

44. So zreteľom na uvedené odvolací súd rozhodol o odvolaní voči rozsudku v spojení s opravným
uznesenímvzmysleust.§387ods.1a§388CSP tak,akojeuvedenévovýrokovejčastitohtorozsudku.

45. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 396 ods. 1 CSP) spolu s trovami
prvoinštančného konania v zmysle výroku III. napadnutého rozsudku.

46. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).