Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 28, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13Csp/158/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122211429
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8122211429.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna

48,81107Bratislava-mestskáčasťStaréMesto,IČO:35831154,zastúpenéhoJUDr.JánomŠoltésom,
advokátom, Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX C.
XXX, o zaplatenie 20,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu 29.12.2022 sa právny predchodca žalobcu D. E. F., G. domáhal, aby súd
rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 20,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5

% ročne od 27.6.2020 do zaplatenia a trovy konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že je právnym nástupcom spoločnosti Consumer Finance Holding a.s..
Uviedol,žesožalovanýmuzatvorilispoludňa10.3.2015zmluvuopôžičkeč.XXXXXXXX/XXXXXXXXXX
(evidenčné číslo zmluvy/ príd. autorizačný kód), za základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške
368,90 Eur („cena na splátky“ alebo „pôžička - finančné plnenie“) na kúpu spotrebného tovaru bližšie
špecifikovaného v zmluve (práčka). Kúpna cena tovaru bola 368,90 Eur. Žalovaný pri podpise zmluvy

uhradil akontáciu vo výške 0,- Eur a na zvyšok kúpnej ceny žalobca poskytol žalovanému pôžičku podľa
uvedenej zmluvy o pôžičke.

3. Žalobca tvrdil, že podľa zmluvy o pôžičke mal žalovaný splácať pôžičku v pravidelných 60 mesačných
splátkach v sume 10,- Eur, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 600,- Eur. Do dňa spísania
žaloby uhradil žalovaný z vyššie uvedenej zmluvy sumu 580,- Eur. Vzhľadom na to, že žalovaný
porušil svoju povinnosť splácať poskytnutú pôžičku resp. jednotlivé povinné splátky riadne a včas, t.j.

v súlade so zmluvou a podmienkami k zmluve, dňa 1.4.2020 listom – predžalobná upomienka vyzval
žalovaného k úhrade dlžných splátok, na čo poskytol žalovanému dodatočnú lehotu na plnenie viac než
30 dní, a upozornil, že ak nedôjde aspoň k úhrade najstaršej omeškanej splátky, bude oprávnený úver
zosplatniť. Nakoľko k úhrade dlžných splátok nedošlo, dňa 19.6.2020 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný
informovaný listom zo dňa 21.6.2020 – oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Žalovaný
dlžné splátky neuhradil. Žalobca uviedol, že právo veriteľa na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
upravuje článok 9.2 zmluvných podmienok.

4. Žalobca tvrdil, že celkový dlh žalovaného ku dňu podania žaloby predstavuje sumu 20,- Eur
(pozn. súdu: bez toho aby bolo zrejmé z čoho pozostáva). Uviedol, že zákonné úroky si uplatňuje
od šiesteho dna nasledujúceho po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, zmluvnú pokutusi v tomto konaní neuplatňuje. Ďalej uviedol, že ku dňu podania žalobného návrhu mal žalovaný
uhradiť sumu 600,- Eur s tým, že uvedenú sumu tvorí súčet predpísaných splátok do zosplatnenia
dlhu a suma po zosplatnení (pozn. súdu: zo žaloby nie je zrejmé z čoho táto suma po zosplatnení

pozostáva, resp. ako a na základe čoho ju žalobca vypočítal): 59x10=590 + 10 = 600). Zopakoval,
že ku dňu podania žalobného návrhu žalovaný uhradil sumu 580,- Eur, ktoré sú riadnymi splátkami
poskytnutého finančného plnenia. Súčasťou pohľadávky žalobcu sú aj náklady, ktoré mu vznikli
v súvislosti s vymáhaním pohľadávky, ktoré si v konaní uplatňuje vo výške 0,- Eur. Istina (bez akontácie)
+ náklady na vymáhanie - prijaté úhrady (bez akontácie) = dlžná suma (600,- Eur + 0 Eur – 580,- Eur

= 20,- Eur). Na základe uvedeného dlžná suma - neuplatnené náklady = žalovaná suma (20,- Eur – 0,-
Eur = 20,- Eur).

5. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, hoci ho na to súd pri príprave pojednávania uznesením vyzval,
a žaloba s prílohami mu bola doručená ešte dňa 8.2.2023. V súvislosti s tým však súd pripomína,
že „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 CSP)

povinnosťvšeobecnéhosúdupriznaťakýkoľvekuplatnenýnárok.II.Všeobecnýsúdnemôževyvodzovať
právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca
samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam
a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8 CSP – procesné povinnosti a
procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019, zdroj

a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

6. Počas konania následne žalobca oznámil, že pohľadávka voči žalovanému, ktorá je predmetom tohto
konania, bola spoločnosťou D. E. F., G. ako postupcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
postúpená spoločnosti Intrum Slovakia s.r.o. ako postupníkovi, a navrhol, aby súd pripustil jeho vstup do

konanianamiestopôvodnéhožalobcu.Súdotomtonávrhurozhodoluznesenímč.k.13Csp/158/2022-58
zo dňa 3.7.2023 tak, že tomuto návrhu vyhovel a vstup nového žalobcu na miesto pôvodného žalobcu
pripustil.

7. Keďže v danom prípade hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 1000,- Eur (tzv. „drobný

spor“), súd vec v súlade s ust. § 297 CSP prejednal bez nariadenia pojednávania.

8. Súd pritom poukazuje na to, že v návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti
čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia
§ 132 ods. 1 CSP musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností,

ktoréodôvodňujúuplatnenýnárok(povinnosťtvrdenia),tedavymedziťskutkovéokolnosti,ktorémajúbyť
podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť
žalobný návrh. Žalobným návrhom je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo
žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje
začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej § 132 ods. 1 CSP. Podľa §

132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.
Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

9. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou.

Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj
nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je
potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi
skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na
akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj

tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. 25 Cdo 643/2000, in Soubor
rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

10. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno
tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový

stav aplikovať.11. Podľa Čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách
jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu
podľa odseku 1.

12.PodľaČl.5CSPzjavnézneužitieprávanepožívaprávnuochranu.Súdmôževrozsahuustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.

13. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

14. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

15. Podľa § 215 ods. 1 a 2 CSP súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav

sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

16. Súd sa vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinami, ktorých
odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (§ 204 CSP), a na základe zhodných (resp.
nespochybnených) tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

17. Dňa 29.12.2016 uzatvoril právny predchodca žalobcu spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s.
ako veriteľ so žalovaným ako klientom písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej
právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému viazaný spotrebiteľský úver 368,90 Eur na úhradu
tovaru (práčka). V zmluve je ďalej uvedené kúpna cena 368,90 Eur, počet splátok 60, akontácia 0% (0,-

Eur), splátka 10,- Eur, celková čiastka 600,- Eur, RPMN 23,26%, fixná ročná úroková sadzba 23,26%,
priemerná hodnota RPMN 34,42%, celkové náklady spotrebiteľa 231,10 Eur, termín konečnej splatnosti
3/2020. Spôsob úročenia, resp. uplatňovania úrokovej sadzby v zmluve uvedený nie je.

18. Z predloženého prehľadu splátok a úhrad a vyjadrenia žalobcu vyplýva, že žalovaný na úhradu tejto

zmluvy zaplatil postupne v rôznych dňoch (mimo dohodnutých termínov splátok - teda pred resp. po ich
splatnosti - čo by mohlo mať vplyv na výpočet úrokov) sumu 580,- Eur.

19. Podľa nespochybnených tvrdení žalobcu a predložených listín predžalobnou upomienkou zo dňa
1.4.2020 právny predchodca žalobcu žalovaného vyzval k úhrade dlžných splátok a upozornil na

možnosť vyhlásenia splatnosti celého úveru, a keďže k úhrade dlžných splátok nedošlo, dňa 19.6.2020
úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 21.6.2020.

20. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie
uvedené podstatné skutočnosti (najmä vo vzťahu k výpočtu úrokov) v konaní stranami konkrétne

uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu (§ 215 ods. 1 a 2 CSP) zistené neboli
a ani nevyšli najavo (§ 191 ods. 1 CSP).

21. V súvislosti s eventuálnym dopĺňaním skutkových tvrdení (ako podkladu zisťovania skutkového
stavu) súd tiež pripomína, že podľa § 140 ods. 2 CSP zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo

doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, pričom podľa § 294 CSP zmena žaloby sa v
spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným spotrebiteľ.

Relevantné hmotnoprávne normy

22. Podľa § 497 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo aj „OBZ“) zmluvou o úvere
sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.23. Nasledujúce dispozitívne ustanovenia Obchodného zákonníka (od ktorých sa strany v zmysle §
263 ods. 1 OBZ môžu odchýliť) stanovujú výšku úrokov, ich uplatňovanie, ako aj pravidlá splácania
a splatnosti úrokov.

24. Napríklad podľa § 502 ods. 1 OBZ od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Podľa § 503 ods. 1 OBZ záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako

rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa
poskytnuté peňažné prostriedky majú vrátiť v splátkach, sú v deň splatnosti každej splátky splatné aj
úroky z tejto splátky. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia dlžník je oprávnený vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky pred dobou určenou v zmluve. Úroky je povinný zaplatiť len za dobu od poskytnutia do
vrátenia peňažných prostriedkov.

25. V prejednávanom prípade je zrejmé, že ide o právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke. Zo
skutočností uvedených žalobcom však vyplýva, že v podrobnostiach ide o nároky medzi žalobcom ako
veriteľom a žalovaným ako spotrebiteľom vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a právny
vzťah (zmluvu) medzi účastníkmi je preto potrebné posúdiť aj podľa ZoSU, ktorý stanovuje špeciálnu

úpravu spotrebiteľských úverov.

26. Podľa § 1 ods. 1 ZoSU tento zákon upravuje práva a povinnosti súvisiace s poskytovaním
spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, podmienky poskytovania
spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových

nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu
spotrebiteľa.

27. Podľa § 9 ods. 1 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.

28. Podľa § § 9 ods. 2 ZoSU zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka (§ 52 a 60 o spotrebiteľských zmluvách) musí obsahovať (okrem ďalších tam
uvedených, pozn. súdu) tieto náležitosti:
i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná,

ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové
sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových
sadzbách spotrebiteľského úveru,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
l) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

m) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny.

29. Podľa § 273 OBZ časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na všeobecné obchodné podmienky
vypracované odbornými alebo záujmovými organizáciami alebo odkazom na iné obchodné podmienky,

ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené.

30. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

31. Podľa § 11 ods. 1 písm. a), b) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, alebo neobsahuje
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.32. Podľa § 11 ods. 2 veta druhá a tretia ZoSU v prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods.
1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa
považuje najmä posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez údajov o sociálno-ekonomickej

situácii spotrebiteľa a účelové použitie údajov o sociálno-ekonomickej situácii spotrebiteľa na vytvorenie
zdania väčšej schopnosti spotrebiteľa splácať úver, ako tomu v skutočnosti je.

Všeobecné východiská

33. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení zmluva o úvere predpokladá záväzok veriteľa, že
na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a záväzok dlžníka
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ďalší obsah takéhoto právneho vzťahu (vrátane
niektorých otázok týkajúci sa úročenia, úrokov a ich splatnosti) je vo všeobecnosti subsidiárne určený
dispozitívnymi normami § 498 a nasl. Obchodného zákonníka (ak strany nedohodnú inak). V prípade
zmluvy o spotrebiteľskom úvere (čo je aj tento prípad) však zákon pre vznik práva na úroky a poplatky

v zmysle § 9 ods. 2 ZoSU, okrem písomnej formy zmluvy, vyžaduje aj jej ďalšie obligatórne obsahové
náležitosti (inak sa podľa § 11 ods. 1 písm. a) alebo b) ZoSU poskytnutý spotrebiteľský úver považuje
za bezúročný a bez poplatkov).

34. V písomnej zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť preto určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 OZ),

okrem ďalších náležitostí, v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU určená:

f) doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere – čím sa, vzhľadom na vymedzenie pojmu zmluvy
o spotrebiteľskom úmere (§ 2), rozumie doba trvania záväzku poskytnúť peňažné prostriedky (čo má
významnajmäprineskoršom,prípadnepostupnomčerpaníúveruresp.prirevolvingu)atermínkonečnej

splatnosti spotrebiteľského úveru,

g)podmienkyupravujúcejehočerpanie–teda„Akýmspôsobomakedyspotrebiteľdostanepeniaze“(viď
formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorý je uvedený v prílohách č. 3 a 4 tohto
zákona, a obsahuje niektoré vysvetľujúce informácie),

i) úroková sadzba spotrebiteľského úveru – ktorou je podľa § 2 písm. j) ZoSU úroková sadzba vyjadrená
ako fixné alebo variabilné percento, a súčasne podmienky ktoré upravujú jej uplatňovanie – ktorými
sa, vychádzajúc z podstaty a zmyslu úročenia, rozumejú všetky podmienky tak aby bolo zrejmé ako,
resp. z akej sumy a odkedy (napr. či už od dojednania úveru - rezervácie peňažných prostriedkov,

alebo od reálneho poskytnutia peňažných prostriedkov v prospech dlžníka, alebo až od určitého iného
času v prípade dojednania dočasného bezúročného obdobia) a dokedy sa má uplatňovať (napr. do
stanoveného času splatnosti, alebo do vrátenia, alebo inak), a to tak, aby bola jasne určiteľná povinnosť
platenia úrokov (napr. aj v situácii prípadného predčasného alebo oneskoreného vrátenia peňažných
prostriedkov), a

k) výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia – čím sa nepochybne rozumie ako sa jednotlivé
splátky priraďujú k nesplateným zostatkom. Len takýto výklad požiadavky zákona totiž spĺňa účel

spotrebiteľského práva, a to jednak venovať zvýšenú pozornosť ochrane spotrebiteľa (ktorý by nemal
byť zavádzaný a mal by mať čo najviac informácií umožňujúcich mu – pred, ale i dodatočne po poskytnutí
úveru - čo najlepšie posúdiť situáciu a urobiť rozhodnutie ohľadom uzavretia zmluvy a následne aj
spôsobu, resp. rýchlosti splácania úveru), a tiež preto, že len pri vyššie uvedenom riadnom vymedzení
uplatňovania úrokovej sadzby (úročenia) je možné kedykoľvek (i v priebehu splácania) určiť obsah

právneho vzťahu, t.j. výšku zostávajúcej istiny, úrokov a ostatných poplatkov.

35. Prax, a ako vyplýva z ust. § 9 ods. 2 písm. l) a m) ZoSU aj zákon (rozlišujúci minimálne splácanie
s amortizáciou istiny alebo bez), totiž pozná rôzne spôsoby splácania úveru. Napríklad poskytnuté
peňažné prostriedky (istina) sa môžu splácať na začiatku a úroky až na konci, prípadne naopak, alebo sa

úroky a poplatky strhnú ihneď z celkovej výšky spotrebiteľského úveru (pozri napr. vysvetlivky k položke
2C formulára o zmluvných podmienkach podľa vyhl. č. 620/2007 Z.z. v pôvodnom znení), prípadne sa
istina spláca spolu s úrokmi v rôznych kombináciách (čo navonok nevylučuje rovnakú resp. nemennú
výšku celkovej splátky), či už s pevnou splátkou istiny a sumy úroku, resp. podľa ich rôzne stanovenéhopodielu, alebo sa amortizuje celkovými rovnomernými tzv. anuitnými splátkami, pri ktorých sa plynule
mení výška a pomer splátky istiny a úroku. Spôsob úročenia a splácania úveru a jeho jednotlivých
častí musí byť preto vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom vylučujúcim pochybnosti o obsahu

povinnosti splácať jeho jednotlivé položky (vrátane postupu jej splnenia). V zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU
v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU úroky, resp. úroková sadzba, podmienky jej uplatňovania a podmienky
splácaniaistiny,úrokovainýchpoplatkovmusiabyťvýslovnepísomnedohodnuté,resp.určenévzmluve
o spotrebiteľskom úvere. Inak sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, a veriteľ nárok na úroky
a poplatky nemá.

36. Všetky vyššie uvedené obligatórne obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom
zároveň vo svojej podstate vymedzujú rozhodujúce skutočnosti, ktoré jediné odôvodňujú, resp. v zmysle
ZoSU sú spôsobilé (mohli by a mali by) odôvodňovať nárok na úroky a poplatky (odplatu) za úver podľa
zmluvyospotrebiteľskomúvere,aktorépretomusížalobcavsúvislostisnimipreúspechvkonaníriadne
tvrdiť (a preukázať). Totiž len ak je v zmluve (presne) stanovený rozsah a spôsob čerpania, úročenia

a splácania úveru resp. jeho jednotlivých častí a súvisiacich poplatkov (teda záväzok), iba vtedy zákon
s takýmto prejavom vôle spája právne následky (teda vznik práv a povinností), a len vtedy je možné
kedykoľvek určiť rozsah všetkých práv a povinností, ktoré sú obsahom daného právneho vzťahu.

37. Pre úplnosť treba uviesť, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj odkazom na obchodné

podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len dojednaní technického
a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať spotrebiteľovi už
v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods. 2 ZoSU), a nič by
preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo v zmluve (mutatis
mutandis aj nález ÚS ČR citovaný nižšie). Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy

odkazom na obchodného podmienky nemôže byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka
o obchodných podmienkach), pretože ak má byť súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak
sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaké pravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy,
ktorú tento odkaz určuje (poukazom na obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne
(určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak, aby bolo zrejmé úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností)

trebahľadaťavykladaťnainommieste(napr.vobchodnýchpodmienkach),písomne(§9ods.1ZoSu),a
zároveň aj nie menším písmom ako iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

38. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere ako dvojstranného právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných

podmienok napísaná drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných
zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti
súd zdôrazňuje, že v prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné
poskytnúť vyššiu mieru ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom
je potrebné posúdiť aj úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich

často v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner
spotrebiteľa podmienky, ktoré sú podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti.
Pokiaľ tak učiní, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu
ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).

39. K tomu možno poukázať aj na právny záver uvedený v náleze Ústavného súdu ČR z 11.11.2013,
sp. zn. I.ÚS 3512/11. Podľa neho v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednania o zmluvnej pokute
(argumentum a minori ad maius tým skôr o predmete hlavného záväzku resp. o podstatných
náležitostiach zmluvy, pozn. súdu) v zásade nemôžu byť súčasťou tzv. všeobecných zmluvných
podmienok, ale len spotrebiteľskej zmluvy samotnej (na ktorú spotrebiteľ pripája svoj podpis). Ústavný

súd zdôraznil, že dodávateľ sa má chovať k spotrebiteľovi, ktorý je slabšou zmluvnou stranou poctivo,
v opačnom prípade mu nie je možné poskytnúť právnu ochranu. Zásada poctivosti sa prejavuje aj
tým, že zmluvné dojednania nesmú byť umiestnené v oddieloch, ktoré vzbudzujú dojem nepodstatného
charakteru. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby
nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru,

a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá,
že pozornosti spotrebiteľa zrejme uniknú.40. Súd napokon pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne
konkrétne, určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo
zrejmé o čom a na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na

základe ktorých konkrétnych skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku
na zaplatenie uplatnenej sumy (resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska
prekážky litispendencie a res iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady
koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane
otázok týkajúcich sa prípadného premlčania). V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je

povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho
nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd
nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok
odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový
stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom
podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe predložených konkrétnych skutkových

tvrdení, a to či už zhodných (§ 186 ods. 2 CSP), nepopretých (§ 151 ods. 1 CSP) alebo verifikovaných
(preukázaných) po vykonanom dokazovaní (§ 220 ods. 2 CSP), a skutočnosti, ktoré procesne nikto
netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti,
prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú.
Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať

právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať),
preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva
skutočnosti potrebné pre priznania práva – rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe
skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď § 181 ods. 3, § 215 ods. 2 CSP,
ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP – v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako
súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na
zaplatenie požadovanej sumy (najmä konkrétnych úrokov) nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia),
a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených

v žalobe ani nepripúšťa (§ 294 v spojení s ust. § 140 ods. 2 CSP), nemožno mu priznať súdnu ochranu,
a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

41. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej
„základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné

a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu).
V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne
opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu
bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho
procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je

v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť
ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda
in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,
Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.

H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné
preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu
súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ...
žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom.
Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré

samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti
a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle §
129 ods. 3 CSP, nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval
svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti
sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený

skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania),
za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného
úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti
a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdeniažalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho
vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri § 167 a komentár k nemu). Súd môže dať stranám
možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na

úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore
je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu
účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú
všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste
odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných

skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec
je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané,
ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“
spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia
v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní
súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len

z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie
je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy,
ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán
súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje – uzavrie proces skutkového základu pre meritórne
rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

Právne posúdenie

42. V danom prípade, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa
§ 220 ods. 2 CSP (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p., s uvedením čoho sa žalobca domáhal

a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje súd za potrebné poukázať predovšetkým na to, že
žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len priamo netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové
okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé
položky (najmä ohľadom súm zodpovedajúcim úrokom). V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na
ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, stalo

sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym
poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Ani z týchto príloh však nevyplývajú všetky dôvody uplatnených
nárokov. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb
(pojem použil Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-
justice.cz). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou

údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné
o čom a na akom základe má súd rozhodnúť.

43. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien.
Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno

tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska
hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti
tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec
netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o
skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti

bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. „Zákon účastníkom
ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností,
je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto
norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako
rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného

bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti
účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo
okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR
z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo 17/2010).

44. Na doplnenie uvedeného súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010,
sp. zn. 33 Cdo 2259/2008, podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin
a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením
odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovýmizjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným způsobem by přenášel aktivitu
a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami
občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

45. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany
netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

46. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným bola uzavretá platná písomná
zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom veriteľa poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky,
a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi určité úroky (a
poplatky), a ďalej že mu veriteľ určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich nevrátil,
prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky (a poplatky), a že zmluva obsahuje všetky
obligatórne obsahové náležitosti. Žalobca však všetky tieto skutočnosti v konaní riadne ani netvrdil,

a žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením
o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali.

47. Tento nedostatok sa pritom týka predovšetkým úrokov (prípadne rôznych poplatkov, resp. nákladov
zaúčtovaných na ťarchu žalovaného). Žalobca uplatnil právo na vrátenie poskytnutých peňažných

prostriedkov, ku ktorým pripočítal aj úroky (a prípadne aj rôzne poplatky), vo vzťahu k požadovaným
úrokom (a poplatkom) prirátaným k istine však neuviedol všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré
by ich odôvodňovali, a tieto zo žaloby a príloh (z predložených dôkazov) napokon nevyplývajú ani
nepriamo. Celá argumentácia k nim je v podstate založená len na poukaze a dôvere na ich strohé
vyčíslenie žalobcom bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tento dlh, vrátane

jeho základu, výšky i času vzniku odôvodňujú. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu
k požadovanej sume (najmä k zaúčtovaným úrokom) žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti
umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na
všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného)
znenia ust. § 172 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom do r. 2003) ak sa právo opieralo o tzv. výpis

z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly
a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to len
pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom
konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo
kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba

z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva.
Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť
s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky (v jeho „informačnom
systéme“)jesnáďakousiverejnoulistinou,ažetotoodôvodňujeapotvrdzujevýškužalobcomuplatnenej
pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade, ak by už samotné takéto vyjadrenia žalobcu mali byť

dôkazom o výške dlhu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu, by bola úloha súdu zbytočná
a jeho tvrdenia či výstup z jeho „informačného systému“ – závislý od vstupných údajov žalobcu – by
mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií,
pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa § 205 CSP iba listiny vydané orgánmi
verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za

verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

48. Vo vzťahu k požadovanej sume zaúčtovaných úrokov (či poplatkov) žalobca neuviedol (ani nepriamo
v prílohách) všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce ich určenie, prípadne overenie ich výpočtu.
Pri uplatnení vyčíslených (kapitalizovaných) úrokov sú takými skutočnosťami, ktoré odôvodňujú ich

uplatnenie (nárok), vychádzajúc z ich podstaty, nesporne najmä uvedenie výšky úrokovej sadzby
s poukazom na konkrétne skutočnosti, ktorú ju odôvodňujú, a najmä presné uvedenie jednotlivých súm
– z ktorých sa uplatňuje, s uvedením konkrétnych období – za ktoré sa pri týchto sumách uplatňuje,
spolu s ich skutkovým odôvodnením. Vznik jednotlivých dlžných súm, resp. čiastok v nich zahrnutých,
však v danom prípade z tvrdení žalobcu nemožno identifikovať, a teda ani posúdiť. Výšku úrokovej

sadzby, z ktorej zrejme svoj nárok odvodzuje, žalobca síce uviedol aspoň nepriamo (predložením
zmluvy, kde je vyjadrená ako percento), jej uplatňovanie s uvedením úročených súm a období s jej
skutkovým odôvodnením pri výpočte úroku však nie (kedy konkrétne poskytol peňažné prostriedky
a po akú dobu uplatňovania úroku s nimi žalovaný disponoval), a tieto skutočnosti zo žaloby napokonnevyplývajú ani nepriamo (z predložených príloh). Na spotrebiteľský úver sa totiž, ako už bolo uvedené
vyššie, nevzťahujú automaticky obvyklé všeobecné subsidiárne pravidlá úročenia a splácania podľa
dispozitívnych ustanovení OBZ (v zmysle ust. § 9 ods. 2 ZoSU v spojení s ust. § 11 ods. 1 ZoSU), a úroky,

resp. výška úrokov (úroková sadzba), podmienky jej uplatňovania a podmienky splácania istiny, úrokov
a iných poplatkov musia byť výslovne písomne dohodnuté, resp. určené v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. Uvedené by pritom mohlo byť zrejmé aspoň nepriamo z dohodnutého rozpisu splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, v tomto prípade však tomu tak nebolo (v zmluve nie je uvedená výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov). V návrhovom (sporovom) konaní je pritom

zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok
odôvodňovali (bremeno tvrdenia), súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za navrhovateľa
rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného
a zisteného skutkového stavu), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na úroky a poplatky
nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu
z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

49. Okrem neunesenia bremena tvrdenia o všetkých skutočnostiach odôvodňujúcich právo na
vyúčtované a uplatnené úroky súd pripomína, že tieto sú zároveň obligatórnymi obsahovými
náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a vzhľadom na vyššie uvedené, i v nadväznosti na
stým súvisiace dôkazné bremeno, je preto tiež zrejmé, že predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahuje podmienky, ktoré upravujú spôsob uplatňovania úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru –
ako, z akej sumy, odkedy a dokedy (§ 9 ods. 2 písm. i) ZoSU), a poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto
považuje aj podľa § 11 ods. 1 ZoSU za bezúročný a bez poplatkov.

50. V súvislosti s bremenom tvrdenia zo skutočností uvedených žalobcom a sociálnou situáciou

žalovaného (u ktorého podľa zmluvy mesačné finančné výdavky i výdavky napr. na SIPO, na bývanie,
telefón mali byť údajne vo výške 0,- Eur) tiež nevyplýva, že by v zmysle § 7 ods. 1 ZoSU pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Podľa názoru súdu pritom posúdenie príjmov bez primeraného zistenia a posúdenia
sociálneho postavenia dlžníka a najmä jeho celkových výdavkov neumožňuje dospieť k záveru, či

vzhľadom na jeho sociálno-ekonomickú situáciu bude schopný úver splácať, a preto ak veriteľ takto
nepostupoval, hrubo porušil svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácaťspotrebiteľskýúver,atentosatiežztohtodôvodupodľa§11ods.2ZoSUpovažujezabezúročný
a bez poplatkov.

51. Vzhľadom na tieto dôvody, teda jednak pre neunesenie bremena tvrdenia ohľadom skutočností
odôvodňujúcich konkrétny výpočet úrokov, ako aj s poukazom na absenciu obligatórnych obsahových
náležitostí zmluvy, a hrubé porušenie vyššie uvedenej povinnosti veriteľa, s ktorými zákon spája
bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, má žalobca, z titulu pohľadávky zo zmluvy o úvere postúpenej
mu podľa § 524 OZ od jeho právneho predchodcu nárok iba na vrátenie poskytnutých peňažných

prostriedkov (bez zmluvných úrokov a poplatkov). Keďže žalovanému bol poskytnutý úver vo výške
368,90 Eur, a žalovaný takúto sumu už aj uhradil (vzhľadom na jeho úhrady vo výške 580,- Eur), súd
žalobu voči nemu zamietol.

52. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku

na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa §
255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262
ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

53. Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa § 257 CSP výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

54. V konaní bol procesne úspešný žalovaný, a preto by mu mal súd v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP

aj bez návrhu (s prihliadnutím na obsah súdneho spisu) v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, priznať
podľa § 255 ods. 1 CSP pomernú náhradu trov konania, o ktorej výške by následne v zmysle § 262
ods. 2 CSP rozhodol po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (ktoré by vydal súdny
úradník). Keďže však žalovanému v doterajšom konaní podľa obsahu súdneho spisu doposiaľ žiadnepreukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva (trovy konania) nevznikli, a neúspešný žalobca na náhradu trov konania nemá právo, súd nárok
na náhradu trov konania stranám nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.