Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 2, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/79/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122204948
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2122204948.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov:

Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. D. XXXX/XX, E. F., zastúpený: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát, Jarmočná 2264/3, Šaľa,
protižalovanej:SRkonajúcaprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlom
Račianska 71, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava č. k. 31C/39/2022-105 zo dňa 12. januára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že
žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ustanovení § 5 ods. 1, § 5 ods.
2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 1, § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, § 6,

§ 8 ods. 1, § 9, § 12 ods. 1, 2 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky
a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení účinnom v čase vzatia žalobcu do väzby, § 255 ods.
1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 14.9.2001 bolo na žalobcu vyhlásené
celoštátne pátranie, ktoré nebolo úspešné, dňa 12.10.2001 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre
prípravutrestnéhočinuvraždyspolupáchateľstvom.Keďženebolomožnéžalobcuzaistiť,dňa31.1.2002
bol vydaný príkaz na zatknutie a následne dňa 17.4.2002 medzinárodný zatýkací rozkaz. Žalobcu

sa podarilo predviesť až dňa 29.4.2003, uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 29.4.2003 bol
žalobca vzatý do väzby, uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 12.11.2004 bol prepustený z väzby,
pričom väzba žalobcu trvala 581 dní. Dňa 30.9.2002 bola podaná obžaloba na žalobcu pre prípravu
trestného činu vraždy spolupáchateľstvom, pričom Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 17.1.2018
žalobcu spod obžaloby oslobodil, keď nebolo preukázané, že skutok spáchal žalobca. Nárok žalobcu
bol predbežne prerokovaný u žalovanej.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žaloba nie je dôvodná, keďže žalobca si väzbu zavinil
sám. Z rozhodnutia Okresného súdu Trnava o vzatí žalobcu do väzby vyplynulo, že žalobca vo svojej
výpovedi uviedol, „že o tom, že sa voči nemu vedie trestné stíhanie počul, po dobu dvoch rokov sa
zdržiavalvČeskejrepublikevPrahe,vBrne,vHradciKrálové,zdržiavalsatampracovne.“Zrozhodnutiatiežvyplýva,žeobvinenému(žalobcovi)sanepodarilodoručiťuznesenieovzneseníobvinenianaadresu
trvalého bydliska, ani na adresu svokra. Z rozhodnutia o vzatí žalobcu do väzby je tak zrejmé, že žalobca
v čase jeho vzatia do väzby (keď žalovaná v konaní nepreukázala, že by žalobca o trestnom stíhaní mal

informáciu už od začiatku trestného stíhania, čo však nie je pre právne posúdenie veci rozhodným) počul
o tom, že sa voči nemu vedie trestné stíhanie, teda mal informáciu o trestnom stíhaní vedenom na jeho
osobu. Napriek uvedenej informácii však nijako nekontaktoval orgány policajného zboru a ani neposkytol
štátnym orgánom kontakt na svoju osobu, napríklad riadnym splnením si povinností v zmysle zákona č.
253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky.

Zosamotnejvýpovedežalobcuajehorodinnýchpríslušníkovjezrejmé,žežalobcasavdobepredvzatím
do väzby nezdržiaval na mieste svojho nahláseného trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, ale
zdržiaval sa prevažne na území Českej republiky a podľa výsluchov uskutočnených na pojednávaní (na
rozdiel od výpovede v konaní o väzbe, kedy uvádzal iba miesta pobytu v Českej republiky) sa priebežne
vracal na územie Slovenskej republiky, kde sa zdržiaval na adrese svojho svokra. Súd prvej inštancie
ustálil, že preukázané miesto skutočného pobytu žalobcu v čase pred jeho vzatím do väzby bolo na

území Českej republiky, pričom žalobca túto skutočnosť ohlasovni pobytu neohlásil, čim porušil svoju
povinnosť podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri
obyvateľov Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobca si podľa jeho
výsluchu nepamätá, ako mal zabezpečené preberanie pošty. V situácií, keď žalobca počul o tom, že sa
proti nemu vedie trestné stíhanie, je skutočnosť, že tento nemá riadne a bezpečne ošetrené preberanie

pošty (ktorú môže dôvodne očakávať), ďalšou skutočnosťou potvrdzujúcou, že žalobca si väzbu zavinil
sám. Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniu svedkyne - manželky žalobcu, že preberanie pošty mali riadne
zabezpečené tým, že sa pravidelne vracali na územie Slovenskej republiky, keď „chodili normálne aj
domov, tri štyrikrát za týždeň”, keď uvedené nezodpovedá nemožnosti doručenia uznesenia o vznesení
obvinenia podľa údajov v uznesení o väzbe, ani celkovému postupu orgánov činných v trestnom konaní

voveci,kdeešte11.9.2001boložalobcovivznesenéobvinenie,14.9.2001vyhlásenéceloštátnepátranie
po ňom, ktoré bolo neúspešné, v januári 2002 vydaný príkaz na jeho zatknutie, následne v apríli
2002 medzinárodný zatýkací rozkaz, pričom žalobcu sa podarilo zadržať až 29.4.2003. Podľa súdu
prvej inštancie väzbu si potom zavinil práve sám žalobca, a to minimálne v podobe nedbanlivostného
zavinenia, teda, ak by sa aj v skutočnosti trestnému stíhaniu žalovaný úmyselne nevyhýbal (a bol na

území Českej republiky iba pracovne, ako v tomto konaní uvádza), mal a mohol vedieť, že jeho konaním
(porušením zákonných povinností o nahlásení skutočného pobytu bez zabezpečeného preberania pošty
v spojení so zdržiavaním sa v zahraničí - pobytom na neznámom mieste, a to všetko pri vedomosti o
jeho trestnom stíhaní) bude naplnený dôvod väzby. Žalobca si tak väzbu zavinil sám vlastným konaním,
resp. opomenutím splnenia zákonných povinností, ktoré by umožňovali riadne zabezpečenie účasti jeho

osoby na trestnom stíhaní, aj bez potreby jeho vzatia do väzby. Situácia by bola iná v prípade, ak by
žalobca bol vzatý do väzby iba preventívne (z dôvodu obavy, že bude pokračovať v trestnej činnosti,
pôsobiť na svedkov a pod., prípadne, že ujde a bude sa skrývať bez predchádzajúceho konkrétneho
konania žalobcu, napr. vzhľadom na vysoký hroziaci trest) bez jeho predchádzajúceho konkrétneho
konania, ktoré je základom väzby. V tomto prípade väzba, do ktorej bol vzatý žalobca, bola však väzbou

až následného charakteru, t. j. v reakcii na dovtedajšie konanie žalobcu ako obvineného, ktorým bol
pobytžalobcunaneznámommieste,keď„obžalovanýsazdržiavalpodobudvochrokovnaúzemíČeskej
republiky, hoci vedel, že v Slovenskej republike sa vedie proti nemu trestné stíhanie“. Súd prvej inštancie
sa neuspokojil iba s danosťou zákonného dôvodu väzby v zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku,
ale mal za preukázané konkrétne konanie obvineného, ktorým dal sám žalobca príčinu k obavám, ktoré

boli dôvodom väzby a ktoré malo práve charakter jeho postoja voči orgánom činným v trestnom konaní
(zdržiavaním sa na štátu neznámom mieste, dokonca prevažne v zahraničí, bez preberania poštových
zásielok na území Slovenskej republiky, pri jeho informovanosti o vlastnom trestnom stíhaní). Súd prvej
inštancie zdôraznil, že je rozdiel, keď sa osoba berie do väzby z dôvodu preventívneho (bez vlastného
zavinenia) a iné, ak príčinou väzby je už doterajšie konanie obvineného/obžalovaného, kedy je väzba

priamym následkom práve tohto doterajšieho konania a kedy si tak väzbu zaviní obvinený sám, pretože
bez daného konania by k väzbe nebolo potrebné pristúpiť. Na uvedenom závere pritom nič nemení
ani skutočnosť, či sa žalobca na území Českej republiky pred vzatím do väzby zdržiaval z pracovných
alebo iných dôvodov, pretože povinnosť riadne hlásiť svoj skutočný pobyt nie je viazaná na konkrétne
dôvody tohto pobytu. Ani z výpisu z obchodního rejstříku spoločnosti DOMČEK, spol. s r.o. nevyplývalo

(a teda ani štátne orgány Slovenskej republiky to z daného verejne prístupného výpisu nemohli zistiť),
že by sa žalobca zdržiaval na území ČR, keď v spoločnosti DOMČEK, spol. s r.o. figuroval iba v pozícií
spoločníka (ktorý sa aktívne nemusí podieľať na bežnej výkonnej činnosti obchodnej spoločnosti, keď
túto zabezpečuje konateľ spoločnosti), pričom aj tu mal zapísanú ako adresu jeho pobytu adresu v E. F.,na ktorej sa reálne nezdržiaval. Vzhľadom na naplnenie negatívnej podmienky, ktorá vylučuje možnosť
priznania náhrady škody za rozhodnutie o väzbe, sa súd prvej inštancie (z dôvodu hospodárnosti) bližšie
nevenoval splneniu ostatných predpokladov na priznanie náhrady škody, ani argumentácii ohľadne jej

konkrétnej výšky.

5. Súd prvej inštancie priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu,
keďže žalovaná bola v konaní plne úspešná.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ustanovenia § 365
ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je prekvapivý, keďže súd prvej inštancie zamietnutie žaloby založil na aplikácii zákona č.
253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky,
pričom pri predbežnom právnom posúdení a ani počas konania neavizoval, že bude skúmať splnenie,
či nesplnenie povinností podľa tohto zákona. Žalovaná, na ktorej spočívala povinnosť tvrdiť a preukázať

existenciu skutočností vylučujúcich vznik práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe,
zostala pasívnou, dokonca ani netvrdila a nepreukazovala existenciu skutočností vylučujúcich vznik
práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe z dôvodu (údajného) nesplnenia povinností
podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov
Slovenskej republiky a zostala pasívnou aj pri dokazovaní, keď nenavrhla vykonať žiadne dôkazy ku

skutočnostiam vylučujúcim vznik uplatňovaného práva, pri výsluchu svedkov a žalobcu nekládla žiadne
otázky, ale spôsobom porušujúcim rovnosť strán konania nahrádzal nečinnosť žalovanej súd prvej
inštancie, ktorý sám od seba kládol otázky žalobcovi a svedkom ohľadom okolností, ktoré potom súd
prvej inštancie tiež sám od seba vyhodnotil ako „zavinenie väzby“ (otázky preberania pošty žalobcom,
otázky oznámenia pobytu, ohľadom toho, či sa zdržiaval na adrese trvalého pobytu, resp. kde mal

žalobca pred vzatím do väzby miesto skutočného pobytu, v akom rozsahu a pod.), hoci takéto rozhodné
tvrdenia, resp. vôbec také tvrdenia neprodukovala žalovaná, pričom z takto súdom prvej inštancie
vykonaných výsluchov si učinil súd prvej inštancie určité závery o zavinení väzby žalobcom, čím úplne
nahradil pasívnu žalovanú pri dokazovaní skutočností vylučujúcich vznik uplatňovaného práva, čím
došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivé konanie. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku

nevysvetlil, v čom zavinenie väzby žalobcom malo spočívať, čím je v rozhodujúcej právnej otázke
vylúčenia uplatňovaného nároku nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený. Súd prvej inštancie
nevysvetlil, aké konkrétne povinnosti mal žalobca porušiť, podľa ktorých konkrétnych ustanovení, keď
len všeobecne odkazuje na ustanovenia § 6, § 8 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov
Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil,

že by zistil a z čoho zistil, že by žalobca vycestoval „s cieľom trvalo žiť v zahraničí“ do Českej republiky,
že by tam trvalo žil. Uvedenému kolidujú aj vykonané dôkazy, pretože žalobca vysvetlil, že sa vracal
pravidelne na Slovensko, jeho manželka svedkyňa G. B. vypovedala, že nikdy nebolo obdobie, že by
bývali iba v Českej republike, obe vypočuté svedkyne a žalobca sa vyjadrili, že žalobca sa z Českej
republikypravidelnevracalnaSlovensko,vČeskejrepublikezazdržiavalpracovne,pretonemôžeobstáť

skutkový záver, že by žalobca mal zámer a cieľ trvalo žiť v zahraničí a takýto záver objektívne možno
považovať na základe vykonaného dokazovania za nesprávny. Súd prvej inštancie nekonzistentným
spôsobom poukazoval na rôzne úrovne a stupne údajnej informovanosti žalobcu o jeho trestnom stíhaní
pred jeho vzatím do väzby. Záver, že žalobca počul o tom, že sa voči nemu vedie trestné stíhanie,
teda mal informáciu o trestnom stíhaní vedenom na jeho osobu, je logicky pochybným následkom a

hodnotením, lebo počutie a informovanie nemusí byť to isté, keď súd prvej inštancie ani nezisťoval,
odkiaľ mal žalobca počuť o trestnom stíhaní, nakoľko bol taký zdroj hodnoverný, aby mu žalobca
náležite mal uveriť a dôverovať. Keďže v tejto otázke vedomosti žalobcu neboli navrhnuté zo strany
žalovanej žiadne dôkazy, je pochybné a hmlisté, na základe čoho súd prvej inštancie vyvodil záver o
tom, že žalobca mal vedomosť o svojom trestnom stíhaní, resp. že bol o ňom „nesporne informovaný“.

Súd prvej inštancie sa nevyjadril k podstatnej námietke žalobcu prednesenej v konaní, ktorá spočíva
v tom, že pokiaľ sa žalobca nachádzal v Českej republike pred vzatím do väzby, bolo tomu tak z
dôvodu podnikania, bol riadne zapísaný vo verejnom obchodnom registri Českej republiky od 4.11.1999
(spoločnosť DOMČEK, spol. s r.o.), nenachádzal sa tam však sústavne a súvisle, prichádzal pravidelne
aj na Slovensko, prechádzal hranicami. Žalobca sa teda v zahraničí nevyskytol z dôvodu, že by sa

vyhýbal trestnému stíhaniu, ale z pracovných dôvodov, k čomu sa súd prvej inštancie vôbec nevyjadril.
Súd prvej inštancie nesprávnym spôsobom aplikoval a vyložil ustanovenie § 5 ods. 2 písm. a) zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, na ktorého aplikáciu neboli splnené podmienky, nedržal sa ustáleného výkladutohto ustanovenia, ako je podávaný v ustálenej judikatúre dovolacieho súdu a aplikoval ho, hoci nebolo
naplnené žiadne konanie, ktorým si žalobca zavinil väzbu, nebol pre jeho aplikáciu daný skutkový
stav. Vylúčenie uplatňovaného nároku, t. j. zavinenie väzby žalobcom, vzhliadol súd prvej inštancie

z tých istých dôvodov a prebral tie isté dôvody, o ktoré bolo rozhodnutie o uvalení väzby opreté,
navyše nevykonal k uvedenému ani len obsah trestného spisu, pritom v zmysle ustálenej judikatúry
dovolacieho súdu je zrejmé, že k vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu podľa ustanovenia §
5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom totiž nestačí, že tu bol zákonný dôvod väzby v

zmysle ustanovenia § 67 Trestného poriadku. Súd prvej inštancie neuviedol žiadne úkony procesného
charakteru, ani konanie žalobcu (vlastné iné konanie), ktorým by žalobca ovplyvnil postup orgánov
činných v trestnom konaní uvádzaním nepravdivých skutočností, či predstieraním dôvodov k trestnému
stíhaniu alebo iným spôsobom, ktorý by bol podľa ustálenej judikatúry dovolacieho súdu dôvodom na
vylúčenie uplatňovaného nároku. Dôvody na vylúčenie žalobcovho nároku podľa ustanovenia § 5 ods.
2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

alebo jeho nesprávnym úradným postupom musia byť uplatňované a vykladané reštriktívne, pretože
predstavujú obmedzenie práva vyplývajúceho z čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Nosnými a
rozhodujúcimiprevylúčenieuplatňovanéhonárokužalobcubolopresúdprvejinštancienekonanie,resp.
opomenutie, že si žalobca nesplnil zákonné povinnosti, nenahlásil skutočný pobyt a nezabezpečil si
preberanie pošty, avšak v zmysle § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a ustálenej judikatúry
dovolacieho súdu však dôvodom vylúčenia nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
môže byť iba konanie dotknutej osoby, nie nekonanie alebo opomenutie. Žalobca navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná. Vo vyjadrení uviedla, že sa plne stotožňuje so zamietnutím
žaloby súdom prvej inštancie ako i s jeho odôvodnením. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, výsledkom ktorého bol riadne zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby z
dôvodu, že žalobca si svojim konaním väzbu sám zavinil. Rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje

vyčerpávajúce odôvodnenie tak vo vzťahu k súdom zistenému skutkovému stavu, ako aj vo vzťahu
k právnemu posúdeniu a nemožno ho považovať za nepreskúmateľný, či nedostatočne odôvodnený.
Tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaná pri poukazovaní na skutočnosť, že žalobca si väzbu zavinil
sám, netvrdila a neprodukovala existenciu skutočností vylučujúcich vznik práva na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe z dôvodu nesplnenia povinností podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o

hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky sa nezakladajú
na pravde. Žalovaná v duplike zo dňa 3.11.2022 uviedla, že osobitne poukazuje aj na vtedy platné
znenie ustanovenia § 9 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky
a registri obyvateľov Slovenskej republiky, podľa ktorého občan, ktorý má trvalý pobyt na území
Slovenskej republiky a ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90

dní, pred vycestovaním ohlási túto skutočnosť ohlasovni v mieste trvalého pobytu; v ohlásení uvedie
štát a miesto pobytu a predpokladanú dobu pobytu. Z uvedeného jasne vyplýva, že ak by žalobca
túto svoju povinnosť riadne splnil a aj ju dodržiaval, orgány činné v trestnom konaní by nemali
akýkoľvek problém so zabezpečením jeho osoby pre účely realizácie úkonov v trestnom konaní a preto
uvedené podporuje tvrdenia žalovanej o zavinení si väzby žalobcom. Z toho dôvodu rozsudok súdu

prvej inštancie nemôže byť prekvapivým, keďže súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie práve
na skutočnostiach odôvodňujúcich zavinenie väzby zo strany žalobcu, ktoré žalovaná prezentovala
(námietky riadne uplatnila) v dovtedajšom priebehu konania. Konanie žalobcu po vznesení obvinenia
spočívajúce v neposkytnutí výpovede a vyhýbaniu sa orgánom činným v trestnom konaní (o. i. aj
prostredníctvom skrývania sa žalobcu v skrini, čo vyplynulo z jeho výpovede na pojednávaní konanom

dňa8.9.2023),jepotrebnépovažovaťzaokolnosťpodporujúcuskutočnosť,žežalobcasvojimpočínaním
v čase trestného stíhania vyvolal stav, na základe ktorého sudkyňa pre prípravné konanie nemohla
rozhodnúť vo veci vzatia žalobcu do väzby inak, teda sa objektívne naplnila dikcia ustanovenia § 5
ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom o väzbe z dôvodu zavinenia žalobcu ako obvineného. Nie

je podstatné, či žalobca o svojom trestnom stíhaní vedel v rovine 100% istoty, alebo o ňom iba počul.
Na naplnenie negatívnej podmienky upravenej v ustanovení § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom totižto postačuje zavinené konanie vo forme nevedomej nedbanlivosti, čo počutie o svojomtrestnom stíhaní a následne nedostavenie sa pred orgány činné v trestnom konaní, resp. vyhýbanie
sa týmto zložkám, nesporne napĺňa. Súd prvej inštancie zavinenie väzby žalobcom posudzoval v
širších súvislostiach, pričom sa neuspokojil iba s mechanickým prebratím dôvodov väzby tak, ako to

naznačuje žalobca, ale mal za preukázané konkrétne konanie obvineného, ktorým si sám žalobca
spôsobil väzbu, a to svojim postojom k orgánom činným v trestnom konaní spočívajúcom v zdržiavaní
sa na štátu neznámom mieste prevažne v zahraničí, nepreberaním poštových zásielok na území
Slovenskej republiky pri súčasnej znalosti o vlastnom trestnom stíhaní. Žalovaná navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

8. K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení uviedol, že žalovaný
vo svojom skoršom vyjadrení poukázal na ustanovenie § 9 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu
občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky, avšak podstatná argumentácia
súdu prvej inštancie bola založená na ustanovení § 6, resp. § 8 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu
občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky (resp. na „mieste skutočného

pobytu žalobcu v ČR“), na čo žalovaný ani skutkovo nepoukazoval a nebránil sa tým. Žalobca zotrval
na svojom odvolacom návrhu.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „Civilný sporový poriadok“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného

sporového poriadku), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti
(§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach

daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného
sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového

poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného
sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho
potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 34.860
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 18.6.2022 do zaplatenia spôsobenej vykonaním väzby
na základe rozhodnutia o väzbe, pričom bol následne spod obžaloby oslobodený. Vzhľadom na rozsah
a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či v konaní pred súdom prvej

inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či vec správne právne posúdil.

11. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), f), h) Civilného
sporového poriadku.

12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu
o odvolaniach proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolaní, tak aj

dôvodmi podaných odvolaní (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty).
Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj
dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje
tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých
ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 Civilného sporového poriadku zároveň vymedzuje výnimky,

kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 Civilného sporového
poriadku viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť
v súlade s ustanovením § 365 Civilného sporového poriadku dôvodom na podanie odvolania, odvolacísúd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku
predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku oprávnenie odvolacieho súdu
preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.

13. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatnenej požiadavky, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel

k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci
samej, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku vo veci samej. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu žalobcovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

14. Ako prvé žalobca namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia, nekonzistentný a vnútorne protirečivý, rozsudok súdu prvej inštancie je
prekvapivý, súd prvej inštancie nahrádzal nečinnosť žalovaného pri výsluchu žalobcu a svedkov.

15. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

16. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad

opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké

skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých

alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

17. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalobcom namietaných skutočností je správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá
všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie

nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.18. Žalobca ďalej namietal, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je prekvapivý, keďže súd prvej
inštancie zamietnutie žaloby založil na aplikácii zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov
Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky, pričom pri predbežnom právnom

posúdení a ani počas konania neavizoval, že bude skúmať splnenie, či nesplnenie povinností podľa
tohto zákona.

19. Odvolací súd uvádza, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku je zamerať
procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas

konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa
3.5.2023 a z obsahu zvukového záznamu z uvedeného pojednávania je zrejmé, že súd prvej inštancie
veľmipodrobneuviedol,ktoréskutočnostipovažujezaspornéaktorézanespornéavysvetlilstranám,že
vec bude posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, za relevantné ustanovenie označil súd prvej
inštancie ustanovenie § 5 ods. 2 písm. a) uvedeného zákona s tým, že dokazovanie bude zamerané na

skúmanie splnenia negatívnej podmienky podľa uvedeného zákonného ustanovenia.

20. Zo samotnej skutočnosti, že súd prvej inštancie neuviedol, že bude aplikovať v danej veci aj zákon
č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej
republiky, nevyplýva porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Z dokazovania vedeného

súdom prvej inštancie muselo byť žalobcovi zrejmé, že spornou je skutočnosť, či sa po vznesení
obvinenia zdržoval dlhodobo na území Českej republiky, keďže práve zdržovanie sa mimo miesta
svojho trvalého bydliska v Slovenskej republike a nepreberanie akýchkoľvek zásielok na adrese trvalého
pobytu a na adrese u svokra, bolo dôvodom na vzatie ho do väzby pre vyhýbanie sa trestnému
stíhaniu. Nie je pritom rozhodujúcim pre vec samu, aké konkrétne ustanovenie zákona č. 253/1998

Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky porušil
žalobca ale je rozhodujúcim zistenie, či si väzbu zavinil sám. Práve dokazovanie o tejto otázke, teda
zavinenie väzby žalobcom pre vyhýbanie sa trestnému stíhaniu z dôvodu zdržovania sa na neznámom
mieste v Českej republike a nepreberania zásielok, bolo nosným pre zistenie, či negatívna podmienka
upravená v ustanovení § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom bola naplnená. Preto z týchto
dôvodov nemohol byť napadnutý rozsudok prekvapivým pre žalobcu, keďže súd prvej inštancie pri
zamietnutí žaloby vychádzal zo skutočností odôvodňujúcich zavinenie väzby samotným žalobcom.

21. Žalobca nemohol byť ani prekvapený iným právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie,

keďže súd prvej inštancie založil svoje zamietavé rozhodnutie na aplikácii ustanovenia § 5 ods. 2
písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré aj uviedol v rámci predbežného právneho posúdenia na
pojednávaní konanom dňa 3.5.2023 a rozhodne mal po celú dobu konania na súde prvej inštancie
priestor tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska predbežného právneho názoru súdu prvej inštancie

a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.

22. Žalobcom namietané pochybenie súdu spočívajúce v opomenutí uvedenia (oznámenia)
predbežného právneho posúdenia veci tvorí súčasť široko chápaného práva na spravodlivý (riadny)
súdny proces, avšak jeho rešpektovanie alebo porušenie možno v zásade posúdiť len vo vzťahu k

celému súdnemu konaniu. Podľa názoru odvolacieho súdu by uvedené pochybenie mohlo zakladať
porušenie práva na spravodlivý proces len v prípade, ak by bolo spojené s konkrétnym relevantným
nepriaznivým dôsledkom pre žalobcu, ktorý bol spôsobený namietaným postupom a zároveň by sa
tento negatívny dôsledok musel vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v
ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravnom konaní. V danom prípade právne posúdenie veci

vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Pokiaľ však súd prvej inštancie
v rámci predbežného právneho posúdenia neuviedol, že vec bude posudzovať (mimo) iného aj podľa
ustanovení zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov
Slovenskej republiky, uvedené pochybenie ale nespôsobilo pre žalobcu nereparovateľný negatívny
dôsledokanesmerovaloktrvalémuodopretiujehoprávanaspravodlivý(riadny)proces.Vprejednávanej

veci žalobca mal možnosť po doručení tohto rozsudku namietať vytýkané pochybenie súdu prvej
inštancie v odvolaní a tak v ďalšom štádiu konania uplatniť svoj vplyv na dosiahnutie nápravy tvrdeného
porušenia, čo aj urobil. Napokon z obsahu spisu vyplýva, že otázka, či si žalobca zavinil väzbu sám
práve z dôvodu, že sa vyhýbal trestnému stíhaniu, bola nielen predmetom právnej argumentácie strán(skutkových tvrdení a ich popretia protistranou), ale aj predmetom dokazovania a súd prvej inštancie
sa ňou dôkladne zaoberal a vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za takejto situácie teda bolo
celkom zjavné, že ide o skutočnosť spornú medzi stranami, pričom súd prvej inštancie jej spornosť

v rámci predbežného právneho posúdenia jasne deklaroval.

23. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že námietka žalobcu týkajúca sa opomenutia
postupu podľa ustanovenia § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku zo strany súdu prvej inštancie
nie je vzhľadom na priebeh konania relevantná a ani v tomto smere k porušeniu práva na spravodlivý

súdny proces žalobcu nedošlo.

24. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie nahrádzal nečinnosť žalovaného spôsobom
porušujúcim rovnosť strán, keďže pri výsluchu žalobcu a svedkýň im sám od seba kládol otázky
a nahrádzal tak nečinnosť žalovaného.

25. V preskúmavanom prípad bol výsluch žalobcu a svedkýň uskutočnený na pojednávaní dňa 8.9.2023,
pričom najskôr žalobca a svedkyne vypovedali súvisle k veci sami a potom im kládli otázky advokát
žalobcu a súd prvej inštancie, zástupca žalovanej otázky na žalobcu a svedkyne nemal. Postup
pri výsluch strany nie je v Civilnom sporovom poriadku upravený, postup pri výsluchu svedka je
upravený v ustanovení § 202 Civilného sporového poriadku. Postup pri vykonávaní dôkazu výsluchom

strany závisí od úvahy súdu, najčastejšie však prebieha obdobným spôsobom ako výsluch svedka. To
znamená, že súd vyzve stranu, svedka, aby súvisle opísali všetko, čo vedia o tvrdených skutkových
zisteniach,ktorésúsporné,následneodpovedajúsosúhlasomsúdunaotázkyostatnýchstrán,potomna
otázky súdu. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 8.9.2023 je zjavné, že výsluch žalobcu a svedkýň
prebiehal presne týmto opísaným spôsobom, a preto neobstojí odvolacia námietka, že súd nemôže pri

výsluchu strán a svedkýň klásť otázky, pretože tým porušuje rovnosť zbraní. Procesný postup súdu prvej
inštancie pri výsluchu žalobcu a svedkýň považuje odvolací súd za správny. Z uvedeného je zrejmé, že
súd prvej inštancie neporušil procesné práva žalobcu tak, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces.

26. Ďalej žalobca namietal, že napadnutý rozsudok trpí skutkovými vadami, nakoľko súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov a v dôsledku vád v skutkových
zisteniach vec aj nesprávne právne posúdil.

27. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno

napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať
len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

28. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku

odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

29. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ.

30. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri
ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri

hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

31. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako
už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledokhodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia
dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola
výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu

odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd
má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej
požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom
pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje
rozhodnutie aj presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní nemajú za následok

úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou
súdu prvej inštancie.

32. S poukazom na dôvody súdu prvej inštancie pre zamietnutie žaloby a na uplatnenú odvolaciu
argumentáciu žalobcu, spornou a odvolaním nastolenou otázkou bolo, či sa žalobcu väzbu zavinil sám.

33. Podľa § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu
zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli
dôvodom väzby alebo jej predĺženia.

34. „K vylúčeniu nároku na odškodnenie za väzbu podľa ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona č.
58/1969Zb.totižnestačí,žetubolzákonnýdôvodväzbyvzmysleustanovenia §67Trestnéhoporiadku
alebo jej trvania v zmysle ustanovenia § 72 Trestného poriadku, ale treba, aby si obvinený sám väzbu
zavinil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/154/2019 zo dňa 23.4.2020).“

35. „Zavinenie väzby samotnou osobou, ktorá žiada o náhradu škody, zákon o zodpovednosti za škodu
bližšie nedefinuje, preto je interpretácia a aplikácia tohto zákonného ustanovenia zverená všeobecným
súdom, ktoré o nárokoch na náhradu škody spôsobenej väzbou rozhodujú. Pri tomto rozhodovaní
vychádzajú vždy z konkrétnych okolností každého jednotlivého prípadu, zistených z riadne vykonaného
dokazovania, a na základe toho urobia právny záver o zavinení, resp. nezavinení väzby osobou

žiadajúcou náhradu škody (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/40/2019 zo
dňa 29.7.2020).“

36. „Zavinenie si väzby osobou, ktorá žiada o náhradu škody v zmysle tohto zákona je potrebné
hľadať v určitom konkrétnom konaní nad rámec skutočností zakladajúcich dôvodnú obavu pre

naplnenie materiálnych podmienok väzby (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9
Cdo/161/2022 zo dňa 23.8.2023)“.

37. „Právny záver krajského súdu v tomto smere, že sťažovateľ si väzbu zavinil sám, je konzistentný
a logický. Ako podklad pre tento záver použil krajský súd predovšetkým výpoveď sťažovateľa

v prípravnom konaní, z ktorej je zrejmé zavinené konanie sťažovateľa, ktoré z časti predchádzalo jeho
vzatiu do väzby a ktoré zároveň viedlo k obave, že bude pokračovať v špecifikovanej trestnej činnosti
(zadovažovanie drogy pre seba a iné osoby). Uvedený skutkový podklad je dostatočným podkladom
na formulovanie uvedeného právneho záveru o zavinení väzby sťažovateľom. Vyvodenie uvedeného
právneho záveru zo špecifikovaného skutkového stavu nemožno považovať za svojvoľné (uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 338/2020 zo dňa 15.7.2020 ).“

38. „Ústavný súd k tomu len stručne uvádza, že pojem zavinenia podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
potrebné odlíšiť od zavinenia v trestnoprávnom chápaní ako znaku skutkovej podstaty trestného činu.
Nejde o identické inštitúty, keďže v prvom prípade má otázka zavinenia vplyv na špecifický právny vzťah,

ktorého obsahom je povinnosť štátu nahradiť škodu, kým v druhom prípade sa zavinenie existenčne
dotýka trestno-právneho vzťahu, ktorého obsahom je povinnosť páchateľa znášať zodpovednosť za
verejnoprávny delikt - trestný čin. Tomu napovedá aj judikatúra Ústavného súdu Českej republiky
zohľadňujúca takmer identické okolnosti právnej úpravy (nález sp. zn. Pl. ÚS 11/10), podľa ktorej nie
je adekvátne stotožňovať zavinenie v právnej úprave zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci so zavinením v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka a podľa ktorej zároveň pojem
„zavinenie“ v právnej úprave zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci by sa mal
chápať ako „spôsobenie si“ alebo „zavdanie príčiny“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 254/2024 zo dňa 6.5.2024)“.39. Negatívnou podmienkou vylučujúcou vznik nároku na náhradu škodu za nezákonnú väzbu je
v zmysle ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom zavinenie si tejto väzby vlastným
konaním, pričom nestačí len naplnenie zákonných dôvodov väzby.

40. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca si väzbu zavinil sám tým, že sa vyhýbal trestnému
stíhaniu z dôvodu zdržovania sa na neznámom mieste v Českej republike a tiež z dôvodu nepreberania

si zásielok v mieste trvalého pobytu napriek tomu, že o svojom trestnom stíhaní mal vedomosť.

41. Žalobca v odvolaní namietal, že nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie vyvodil záver o
tom, že žalobca mal vedomosť o svojom trestnom stíhaní, resp. že bol o ňom „nesporne informovaný“.
Súd prvej inštancie túto skutočnosť považoval za preukázanú z uznesenia Okresného súdu Trnava
o vzatí do väzby zo dňa 29.4.2003, keď obvinený vo svojej výpovedi uviedol, že o tom, že sa voči nemu

vedie trestné stíhanie, počul.

42. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil, z čoho zistil, že žalobca trvalo žil v Českej
republike, pretože žalobca sa vracal pravidelne na Slovensko, obe vypočuté svedkyne a žalobca sa
vyjadrili, že žalobca sa z Českej republiky pravidelne vracal na Slovensko a v Českej republike za

zdržiaval pracovne. Uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie opätovne zistil z uznesenia Okresného
súdu Trnava sp. zn. Tpr o vzatí do väzby zo dňa 29.4.2003, keď obvinený uviedol, že sa zdržiaval po
dobu dvoch rokov v Českej republike, pričom ako miesta pobytu uviedol len mestá v Českej republike. Aj
z výpovede žalobcu na pojednávaní konanom v prejednávanej veci dňa 8.9.2023 vyplýva, že ho zadržali
v E. F., kde bol na návšteve u svokrovcov a na Slovensku býval pred odchodom do Čiech u svokrovcov.

43. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevyjadril k podstatnej námietke žalobcu, že pokiaľ
sa žalobca nachádzal v Českej republike pred vzatím do väzby, bolo tomu tak z dôvodu podnikania a bol
riadne zapísaný vo verejnom obchodnom registri Českej republiky. Súd prvej inštancie sa však k tejto
námietke vyjadril v odôvodnení rozsudku (ods. 15.), keď uviedol, že z výpisu z obchodného registra

vyplýva, že žalobca bol spoločníkom spoločnosti a ako adresu pobytu mal zapísanú adresu v E. F., na
ktorej sa nezdržiaval, teda orgány činné v trestnom konaní nemohli zistiť miesto jeho pobytu.

44. Žalobca v odvolaní uvádzal, že súd prvej inštancie len prevzal dôvody, o ktoré bolo rozhodnutie
o vzatí do väzby opreté a poukázal na tie dôvody, na základe ktorých bol vzhliadnutý dôvod útekovej

väzby a nosnými a rozhodujúcimi pre vylúčenie uplatňovaného nároku žalobcu bolo pre súd prvej
inštancie nekonanie, resp. opomenutie, že si žalobca nesplnil zákonné povinnosti, nenahlásil skutočný
pobyt a nezabezpečil si preberanie pošty, avšak v zmysle ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom dôvodom vylúčenia nároku môže byť iba konanie dotknutej osoby. Záver vyplývajúci

z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, že pri
vylúčení nároku na odškodnenie z dôvodu zavinenia si väzby nestačí len poukázanie súdu na zákonný
dôvod väzby, ale treba, aby si obvinený väzbu zavinil sám, neznamená, že súd nemôže svoj záver
o zavinení si väzby založiť na skutkových zisteniach vyplývajúcich z rozhodnutia o vzatí do väzby. Súd
prvej inštancie nekonštatoval, že žalobca si väzbu zavinil sám z dôvodu, že bol naplnený zákonný

dôvod väzby. Naopak súd prvej inštancie podrobne popísal konanie žalobcu, v ktorom videl zavinenie
si väzby, pričom toto pozostávalo z aktívneho konania (zdržiavanie sa žalobcu na štátu neznámom
mieste, dokonca prevažne v zahraničí, v situácií, že bol informovaný o vlastnom trestnom stíhaní) a tiež
zopomenutiasvojichpovinností(zabezpečiťsipreberaniepošty,ktorúmoholžalobcavzhľadomnasvoje
trestné stíhanie dôvodne očakávať), pričom vychádzal so skutočností vyplývajúcich z trestného konania,

ale aj so skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania v tomto konaní.

45. Odvolacie námietky žalobcu o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie sú tak
nenáležité.

46. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že príčinou väzby žalobcu bolo jeho
konanie po začatí trestného stíhania pred vzatím do väzby, kedy je väzba priamym následkom práve
tohto doterajšieho konania.47. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie z dôvodu, že nesprávnym
spôsobom aplikoval a vyložil ustanovenie § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, na ktorého

aplikáciu neboli splnené podmienky, nedržal sa ustáleného výkladu tohto ustanovenia ako je podávaný
v ustálenej judikatúre dovolacieho súdu a aplikoval ho, hoci nebolo naplnené žiadne konanie, ktorým
si žalobca zavinil väzbu.

48. Súd prvej inštancie vzhľadom na zistený skutkový stav spočívajúci v konaní žalobcu pred jeho vzatím

do väzby správne použil ustanovenie § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a toto zákonné
ustanovenie aj správne interpretoval, s čím sa odvolací súd v plnej miere stotožnil.

49. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré
boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli

k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom naplnené boli. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní
nebola preukázaná opodstatnenosť žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú nezákonným
rozhodnutím o väzbe. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho

záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalobcom, pričom žalobcom namietaná nesprávnosť
vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie
vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.

50. V súvislosti s prejavom nespokojnosti žalobcu s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd poukazuje

na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr. II. ÚS
4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie
bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III.
ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd
prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa splnenia podmienok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa vád v skutkových

zisteniach a v právnom posúdení veci súdom prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za nenáležité.

51. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie
sú naplnené.

52. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy správne vyhodnotil, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, pričom sa vysporiadal aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán a zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

53. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do
nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

54. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania žalobca v odvolaní neuviedol žiadne odvolacie
dôvody. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo vecisamej za vecne správny a žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť rozsudku súdu prvej
inštancie vo výroku o náhrade trov konania vychádzajúcich z tzv. zásady úspechu nespochybnil (v
prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolanie

dôvodné.

55. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie
žalobu zamietol, je vecne správny. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil.

56. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením
po právoplatnom skončení veci.

57. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).