Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/37/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203385
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6623203385.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Danice

Kočičkovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Michala Tagaja ako členov senátu, v spore žalobcu:
A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX A., zastúpeného Advokátskou kanceláriou BUGRI,
s. r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú
pred súdom koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00
151 866, o zaplatenie 5.558,34 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č. k. 11C/65/2023-196 zo dňa 14. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 5 399,54

Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

II. Vo výroku II. o trovách prvoinštančného konania rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
5.558,34 Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol okresný

súd tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, do 15 dní od
právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (výrok II.).

1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou voči
žalovanému domáhal zaplatenia sumy 5.558,34 Eur a náhrady trov konania z titulu nemajetkovej ujmy,
ktorámumalavzniknúťvdôsledkuvýkonuslužbyhasičavrozsahupriemernéhotýždennéhoslužobného
času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/

ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica
2003/88/ES“) v spornom období od 01. augusta 2020 do 30. júna 2023, a to z dôvodu nesprávnej
transpozície smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Ide teda
o prípad uplatnenia nároku na náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi ako jednotlivcovi porušením
úniového práva žalovaným - Slovenskou republikou, ako členským štátom Európskej únie. Žalobca
žalobu skutkovo odôvodnil tým, že od 31.10.2013 je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru,
pričom štátnu službu vykonáva v služobnom pomere podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom

a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z. z.“) aktuálne v
hodnosti práporčík, vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej stanici v Poltári. V žalovanom období od
augusta 2020 do júna 2023 odpracoval žalobca spolu 1966,05 hodín služobnej pohotovosti (určenej
a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) časua jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 51,79 hod. týždenne. V období
od augusta 2020 do 31. 2. 2021 pracoval žalobca na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby
a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti; od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu

služby a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti, počas ktorej doby bol žalobca stále fyzicky prítomný
na hasičskej stanici a pripravený na prípadný výjazd. Žalobca v žalobe ďalej argumentoval tým, že
smernica2003/88/ESboladozákonač.315/2001Z.z.nesprávneprebratá,vdôsledkučohosaslužobná
pohotovosť hasičov nezapočítava do ich služobného času. Za nesprávne prebratie smernice podľa
žalobcu zodpovedá žalovaný, v dôsledku čoho mu vznikla škoda v podobe nemajetkovej ujmy, pretože

boli splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu, stanovené judikatúrou Súdneho dvora
Európskej únie, ktorými sú: 1/ porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo
právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2/ porušenie práva Únie je dostatočne
závažné a 3/ medzi porušením práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje
príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Z dôvodu absencie
právnej úpravy ohľadne nároku na náhradu škody za porušenie práva únie je potrebné analogicky

aplikovať ust. § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňujú náhradu ujmy v peniazoch za
porušenie práva na ochranu zdravia, ako aj za zásah do súkromného a rodinného života. Výšku
nemajetkovej ujmy žalobca vyčíslil analogicky podľa § 122 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 315/2001
Z. z. ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. (15
% alebo 30 % peňažnej náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného

kalendárneho roku) a peňažnou náhradou podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. (50 %
hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) v súčine s počtom
odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka a sumy zodpovedajúcej 35 % peňažnej
náhrady z hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 %

mínus 15 %) a v prípade určenej služobnej pohotovosti odpracovanej v čase pracovného pokoja ako
súčin odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20 % peňažnej náhrady
z hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roka (50 % mínus 30 %).
Vyššie uvedený spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy vychádzajúci z ust. § 122 ods. 2 písm. a) zákona č.
351/2001 Z. z., ktorý upravuje odmenu za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste štátnej

služby, považoval žalobca z hľadiska analógie za najbližšie k uplatnenému nároku, pretože hodiny
služobnej pohotovosti nezapočítané do služobného času možno analogicky posúdiť ako odpracované
mimo rozvrhnutia služobného času. Nemajetkovú ujmu za príslušný kalendárny mesiac tak žalobca určil
ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v daný kalendárny mesiac a 35 % alebo
20 % z príslušnej časti služobného platu za každú odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti v závislosti

od toho, či hodiny služobnej pohotovosti boli odpracované počas bežného služobného dňa (50 % mínus
15 %, čo predstavuje 35 %) alebo v deň služobného pokoja (50 % mínus 30 % , čo predstavuje 20 %).
Matematicky tabuľkovou formou žalobca nemajetkovú ujmu konkrétne vyčíslil za obdobie od augusta
2020 do decembra 2020 v sume 748,88 Eur, za obdobie od januára 2021 do decembra 2021 v sume
1.751,77 Eur, za obdobie od januára 2022 do decembra 2022 v sume 2.004,73 Eur a za obdobie od

januára 2023 do júna 2023 v sume 1.052,95 Eur. Na základe uvedeného výpočtu sa žalobca domáhal
nemajetkovej ujmy v peniazoch v celkovej sume 5.558,34 Eur.

1.2 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol,
že žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 16.10.2023, v ktorom vyjadril

svoj nesúhlas s podanou žalobou žalobcu. Žalovaný mal za to, že žalobca si nesprávne vykladá
pôsobnosť smernice 2003/88/ES, a že táto smernica sa na príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru nevzťahuje, preto jej ustanovenia nemohli byť žalovaným porušené tak, ako to tvrdí žalobca, a
teda mu nemohla ani vzniknúť žiadna škoda. Činnosť hasičov je možné podľa žalovaného subsumovať
pod pojem osobitných činností služieb civilnej ochrany. Smernica 2003/88/ES bola do právneho poriadku

SR prebratá správne a žalobca nepreukázal vznik nároku na náhradu škody, ani nepreukázal zásah
do súkromného a rodinného života, pričom vzhľadom na výpočet nemajetkovej ujmy ide v podstate
o mzdový nárok. Žalovaný tiež namietal, že nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní a že
správne mal žalobca žalovať svojho zamestnávateľa, nie štát a zároveň vzniesol námietku miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Lučenec a navrhol postúpenie sporu na Okresný súd Bratislava I. podľa

sídla ústredného orgánu štátnej správy zodpovedného za transpozíciu a aplikáciu smernice 2003/88/
ES (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky). V rámci svojej procesnej obrany žalovaný poukázal na
kolektívne zmluvy a výhody z nich pre hasičov plynúce, tiež na to, že žalobca vedel o podmienkach
výkonu služby, bol s nimi riadne oboznámený a nenamietal ich, ani spôsob výpočtu priemernéhotýždenného pracovného času. Upozornil súd na skutočnosť, že pokiaľ nie je žalobca odvolaný na
zásah, môže aj počas pohotovosti odpočívať, na čo má vytvorené podmienky a aj napriek neaktívne
strávenej služobnej pohotovosti mu zamestnávateľ vypláca dohodnutú odmenu. Podľa žalovaného

žalobca nepreukázal výšku uplatneného nároku, vznik závažnej ujmy a uplatnená náhrada nemajetkovej
ujmy nie je podľa neho primeraná. Zároveň vzniesol námietku premlčania, keď mal za to, že žalobca si
svoj nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby. Na základe uvedeného žalovaný
navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobca v replike zo dňa 10.11.2023 zotrval na
podanej žalobe a na jej odôvodnení a s argumentáciou žalovaného nesúhlasil. Vo vzťahu k pôsobnosti

smernice uviedol, že smernica 2003/88/ES sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na hasičov, čo vyplýva
z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú poukázal, a teda práca hasiča nie je vyňatá z
pôsobnosti smernice 2003/88/ES, ako to nesprávne prezentoval žalovaný. Žalovaný je v spore pasívne
vecne legitimovaný, ako subjekt zodpovedný za správne prebratie smernice do právneho poriadku
SR, čo tiež vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca zotrval na tom, že
smernica 2003/88/ES nebola prebratá správne a výpočet priemerného týždenného služobného času

hasiča nezodpovedá realite, pretože nevychádza z presného výkonu služby konkrétneho hasiča, ani z
dôkazovopočtehodínslužobnejpohotovostipriloženýchkžalobe.Ztohtodôvodumázato,žebolivjeho
prípade splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením práva Únie a
ním uplatnená nemajetková ujma je primeraná a odôvodnená. Zdôraznil, že podstatou jeho žaloby nie
je to, či je za výkon služobnej pohotovosti odmeňovaný neprimerane nízkou odmenou, ale sa domáha

náhrady škody za sústavné porušovanie jeho osobnostných práv vymedzených v žalobe, vzniknutej
porušením čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda prekračovaním maximálneho
týždenného pracovného času v dôsledku nezapočítavania odpracovaných hodín služobnej pohotovosti
do pracovného času. Považoval tiež za irelevantné to, či pracovná pohotovosť zahŕňa aj určité neaktívne
obdobia, pretože rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu

pracovný čas je skutočnosť, že povinný musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom
a byť mu k dispozícii. Námietku žalovaného týkajúcu sa miestnej nepríslušnosti okresného súdu
považoval žalobca rovnako za nedôvodnú, pretože ku skutočnosti, ktorá zakladá právo na náhradu
škody(t.j.porušenieprávana48hodinovýpracovnýčaspodľasmernice2003/88/ES),došlovúzemnom
obvode Okresného súdu Lučenec. Na základe uvedeného navrhol, aby súd žalobe v plnom rozsahu

vyhovel. Žalovaný v duplike zo dňa 24.11.2023 zotrval na svojej právnej argumentácii o tom, že žalobca
spôsobom výpočtu nemajetkovej ujmy žiada v podstate náhradu škody vo forme doplatku (mzdový
nárok) a nie nemajetkovú ujmu, teda neodvodzuje svoj nárok od porušenia smernice 2003/88/ES, ale od
nedostatočného ohodnotenia služobnej pohotovosti. Mal za to, že nemajetková ujma mohla žalobcovi
vzniknúť až konkrétnym porušením smernice 2003/88/ES a len v rozsahu tohto porušenia, teda nie za

všetky hodiny služobnej pohotovosti, ale len za tie, ktoré prekračujú 48 hodinový týždenný pracovný
čas. Uplatnená nemajetková ujma je podľa žalovaného neprimeraná a žalobca nepreukázal konkrétny
zásahdosúkromnéhoarodinnéhoživota,resp.zásahdomedziľudskýchvzťahov,čizdravotnéhostavuv
príčinnej súvislosti s výkonom povolania v miere, ktorá by odôvodňovala výšku uplatnenej nemajetkovej
ujmy. Zotrval aj na vznesenej námietke premlčania a žiadal, aby súd v prípade, že sa s jeho námietkami

stotožní, žalobu zamietol.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že na pojednávaní
konanom dňa 14.02.2024 prejednal spor v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu a povereného
zástupcu žalovaného, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní. Zhrnul prednesy sporových

strán a uviedol, že vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom žaloby, vyjadreniami sporových
strán, listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami, výsluchom žalobcu, na základe čoho zistil
nasledovný skutkový stav:
„Žalobca je od 31.10.2013 príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, pričom štátnu službu
vykonávavslužobnompomerepodľazákonač.315/2001Z.z.oHasičskomazáchrannomzborevznení

neskorších predpisov, aktuálne v hodnosti práporčík, vo funkcii hasič záchranár, na hasičskej stanici v
Poltári.
V žalovanom období od augusta 2020 do júna 2023 odpracoval spolu 1.966,05 hodín služobnej
pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného
(služobného) času a jeho priemerný týždenný pracovný čas v tomto období predstavoval 51,79 hodín

týždenne.
V období od augusta 2020 do júna 2023 pracoval na zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7
hodín určenej služobnej pohotovosti (od 01.01.2022 na zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby
a 8 hodín určenej služobnej pohotovosti), počas ktorej bol stále fyzicky prítomný na hasičskej stanici apripravenýnaprípadnývýjazd.Napracovnúzmenunadväzujeurčenáslužobnápohotovosť,tedavrámci
jednej zmeny je na pracovisku sústavne 24 hodín. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných
hodín. V mieste výkonu služobnej činnosti pracujú 3 zmeny, každá nastupuje do služby každý tretí deň,

čo znamená že behom týždňa má žalobca 2 služby, niekedy až 3, čo predstavuje 48 až 72 hodín. Po
24 hodinovej zmene má žalobca dva dni voľna. Aj počas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti sa musí
zdržiavať na pracovisku, byť ustrojený na vykonanie zásahu a pripravený opustiť pracovisku do jednej
minúty od vyhlásenia pohotovosti. Ak je počas pohotovosti nariadený výkon služby, mení sa čas strávený
v pohotovostnej službe na prácu nadčas, ale neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa žalobcovi, ani

iným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru nezapočítava do fondu pracovného času.
Žalobca vykonal prepočet hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného
času v žalobnom období (od 01.08.2020 do 30.06.2023), pričom vychádzal z informácií a podkladov
získaných od svojho zamestnávateľa (výplatné pásky, dochádzkový systém,) konkrétne v rozsahu
1.966,05 hodín. Pretože žalovaný nerozporoval doklady predložené žalobcom, v podstate ktoré sám
vyhotovil, (jeho služobný úrad) uvedené súd považoval za nesporné a vychádzal z takéhoto určenia.

Za obdobie august 2020 až december 2020 u žalobcu predstavuje:
-fond pracovného času 899 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 292,82 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 292,82 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2020 pripadá v priemere 21,86
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2020 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 54,52 hodín (1191,82 hodín : 21,86 týždňov).

V období august 2020 až december 2020 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 278,82 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti
služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a14hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú

hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu by bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

Za obdobie január 2021 až december 2021 u žalobcu predstavuje:
-fond pracovného času 1984,40 hodín;

-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 637 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0,25 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 637,25 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2021 pripadá v priemere 52,14

pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2021 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,28 hodín (2621,65 hodín : 52,14 týždňov).

V období január 2021 až december 2021 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 609 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti

služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a28hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období odpracoval v rozsahu 0,25 hodín.

Za obdobie január 2022 až december 2022 u žalobcu predstavuje:
-fond pracovného času 1960 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 696,03 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 0 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ
spolu v rozsahu 696,03 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2022 pripadá v priemere 52,14
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2022 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 50,94 hodín (2656,03 hodín : 52,14 týždňov).V období január 2022 až december 2022 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 680,03 hodín 15 %-
nej určenej služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti

služobnéhoplatuzakaždúhodinu,a16hodín30%-nejurčenejslužobnejpohotovostivčasepracovného
pokoja, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú
hodinu. Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto
období nevykonával.

Za obdobie január 2023 až jún 2023 u žalobcu predstavuje:
-fond pracovného času 990 hodín;
-určená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 1 ZoHaZZ v rozsahu 337,45 hodín;
-nariadená služobná pohotovosť v zmysle § 92 ods. 2 ZoHaZZ v rozsahu 2,50 hodín.

Spolu služobná pohotovosť určená podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ a nariadená podľa § 92 ods. 2 ZoHaZZ

spolu v rozsahu 339,95 hodín. Na uvedené časové obdobie roku 2023 pripadá v priemere 25,86
pracovných týždňov, čo potom v jeho prípade znamená, že za uvedený časový úsek roku 2023 dosiahol
jeho priemerný týždenný pracovný čas 51,43 hodín (1329,95 hodín : 25,86 týždňov).

V období január 2023 až jún 2023 podľa § 92 ods. 1 ZoHaZZ odpracoval 337,45 hodín 15 %-nej určenej

služobnej pohotovosti, za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 15 % z príslušnej časti služobného
platu za každú hodinu, a 0 hodín 30 %-nej určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja,
za ktorú mu prináležala odmena v rozsahu 30 % z príslušnej časti služobného platu za každú hodinu.
Služobnú pohotovosť, ktorá mu bola nariadená podľa § 92 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ v tomto období
odpracoval v rozsahu 2,50 hodín“.

1.4 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku odcitoval čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR,
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, § 11, § 13, § 853 ods. 1, § 100 ods. 1 a 2, § 101 zákona č.
40/1964 Zb., Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uviedol, že v prejednávanom
spore je predmetom konania nárok žalobcu ako hasiča na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala

vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času presahujúceho
limit stanovený v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v spornom období od augusta 2020 do júna 2023,
v dôsledku nesprávnej transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.. Ďalej uviedol,
že v prvom rade je potrebné konštatovať, že podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý

sa má dosiahnuť, pričom voľbu foriem a spôsobov transpozície ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Smernica 2003/88/ES je uvedená v zozname preberaných právne záväzných aktov Európskej únie,
ktorý je prílohou č. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore od 01.01.2006.
Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES, táto smernica je adresovaná členským štátom, pričom žalovaný ako
členskýštátEurópskejúnieaadresátsmernice2003/88/ESpovstupeSlovenskejrepublikydoEurópskej

únie je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade, že
si štát, ktorý je členom EÚ, túto povinnosť nesplní, je právne zodpovedný za nesprávnu aplikáciu
smernice,pokiaľknesprávnejaplikáciismernicedošlovdôsledkujejnesprávnehoprebratiadoprávneho
poriadku. Pre prípad, že zákonodarca si túto povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho
dvora EÚ teóriu priameho účinku smerníc. Zásada priameho účinku smernice umožňuje žalobcovi, aby

sa dovolal aplikácie „nerešpektovanej“ smernice a následkov s tým spojených priamo pred orgánom
verejnej moci, ktorým je súd, pretože v našom právnom poriadku nie je pri uplatňovaní náhrady škody
a nemajetkovej ujmy iný orgán verejnej moci, ktorý by mal právomoc konať. Z uvedeného vyplýva, že
súd má právomoc vo veci konať a rozhodnúť, a teda námietka žalovaného o nedostatku právomoci
všeobecného súdu SR je aj s poukazom na čl. 1 Základných zásad Civilného sporového poriadku

nedôvodná. Na námietku miestnej nepríslušnosti vznesenú žalovaným okresný súd neprihliadol, pretože
dospel k záveru, že nie je dôvodná (§ 42 CSP). Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil okresný súd
aj námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia pôsobnosti smernice 2003/88/ES zo
strany žalobcu, keď mal žalovaný za to, že smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený

rozvrh služobného času v plnom rozsahu nevzťahuje, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností,
ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, a teda rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo veci C 429/09, ktoré sa týka mestského hasiča nie je možné považovať za smerodajné. Námietku
žalovaného o tom, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu ako hasiča vyhodnotil okresnýsúd ako nedôvodnú, pričom konštatoval, že bez právneho významu je aj fakt, či hasič plní svoje úlohy
v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Zdôraznil, že článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu

hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná
každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33. až 35.). Členské štáty
EÚ nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie

z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom obmedzovali
(C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99., C-429/09 vo veci Fuß, body 35. a 52.). Súdny dvor EÚ tiež
opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť
do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod
95.) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v
zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne

pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27.). Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04
vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej

pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné
započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1
zákona č. 315/2001 Z. z.). Cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES - neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov nebol v prípade zákona

č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý. Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do
jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne

ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (rozsudky Súdneho dvora EÚ C-214/20 zo dňa
11.11.2021, C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021).
Tento záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu.

1.5 V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
žalovaný podľa jeho názoru nesprávne argumentuje tým, že článok 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES
umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade hasičov, pretože tento článok sa na
hasičov nevzťahuje (vzťahuje sa len na a/ vrcholových riadiacich pracovníkov alebo na iné osoby

s právomocou nezávislého rozhodovania, b/ rodinných pracovníkov alebo c/ pracovníkov slúžiacich
náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách). Pracovníkov protipožiarnej služby
a služby civilnej ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný sa týka článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/
ES, ktorý však neumožňuje odklon od čl. 6 smernice 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5,
8 a 16 smernice 2003/88/ES). Rovnako ani argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený

služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti,
má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť podľa okresného
súdu neobstojí, pretože žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad), musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky
trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k

dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca je teda oddelený od svojho vlastného
sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať
si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená a právo
na odpočinok žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované. Žalobca plní v spoločnosti veľmi
zodpovedné úlohy, ktoré si neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, preto je dôležité, aby mal

možnosť po práci si odpočinúť, venovať sa svojim záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré
priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Práca žalobcu je vysoko zodpovedná, riziková
a nenahraditeľná. Súdny dvor vo viacerých prípadoch judikoval, že poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1/ cieľom porušenej právnej normy Únie je priznaťjednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné; 2/ existencia škody a 3/ priama príčinná súvislosť
medzi porušením práva Únie a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto
podmienky boli naplnené je na rozhodnutí toho-ktorého vnútroštátneho súdu. V prejednávanej veci

čl. 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom stanoviť 48-hodinovú
hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, táto hranica zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú
pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť

hasičov, o ktorú ide vo veci samej, pričom je zrejmé, že cieľ článku 2 a 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t. j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Súčasne podľa judikatúry
Súdneho dvora EÚ ide o dostatočne závažné porušenie práva Únie - v každom prípade je porušenie
práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti.
Na základe vyššie uvedeného dospel okresný súd k záveru, že základ nároku žalobcu je tak daný.

V dôsledku nerešpektovania čl. 2 ods. 1 a 2 a čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní
pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktoré by inak venoval rozvíjaniu
osobných, rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii, čím došlo k zásahu
do jeho osobnostných práv (práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci,
práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci a práva na

vedenie súkromného rodinného života), za čo mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie.
Samotné konštatovanie porušenia práva Únie nie je dostatočným zadosťučinením a práve peňažná
náhrada sa javí podľa okresného súdu ako spôsobilá forma odškodnenia takejto vzniknutej ujmy.

1.6 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku

konštatoval, že v príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu
ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok
40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného
času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník
(žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe

ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a
súčasne zásah do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES na
úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným

zaradením. Navyše je potrebné podľa okresného súdu zdôrazniť, že tento stav porušujúci právo
Európskejúniejedlhodobýažalovanýanilennevyvíjasnahukriešeniudanéhoproblému.Argumentáciu
žalovaného, že medzi porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, pretože
žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu
škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody), okresný súd rovnako nepovažoval

za dôvodnú. Konštatoval, že žalobca preukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca v rozpore s čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od augusta
2020 do júna 2023 odpracoval 1.966,05 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej služobnej
pohotovosti), ktoré neboli započítané do fondu pracovného (služobného) času, keď priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu v tomto období predstavoval 51,79 hodín týždenne. Žalobca na preukázanie

svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady od svojho zamestnávateľa, ktoré
žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil. Zásah do osobnosti žalobcu bol tak spôsobený jednak
skutočnosťou, že u žalobcu v rozhodnom období opakovane dochádzalo k prekročeniu limitu 48-
hodinového týždenného služobného času a jednak skutočnosťou, že žiadna z odpracovaných 1.966,05
hodín v žalovanom období v spojení s čl. 2 bod 1 smernice 2003/88/ES nebola započítaná do

pracovného času žalobcu. Základom sporu je vzťah zodpovednosti žalovaného za nemajetkovú ujmu,
ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku nesprávnej transpozície smernice o 48-hodinovom pracovnom čase.
Práve táto skutočnosť je príčinou, pre ktorú zamestnávateľ žalobcu vykladá zákon č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore v neprospech žalobcu tak, že odslúžená služobná pohotovosť nie
je vykazovaná ako odpracovaný čas, preto z hľadiska formálne vykazovaného počtu odpracovaných

hodínnedochádzakprekročeniu48-hodinovéhotýždennéhopracovnéhočasu. Služobnápohotovosťsa
síce započítava do štátnej služby, ale nie je započítaná do služobného pracovného času. Podľa názoru
okresného súdu boli v danom prípade splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
žalobcovi v konkrétnej sume. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhraduškody v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva Únie musí byť
primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom
práve členských štátov Európskej únie, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity určili, či sa

náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna, alebo vo forme
finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, je dôvodný záver, že žaloba
na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na
mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do

úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
za takýchto okolností strácajú svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade nemožno vylúčiť možnosť
bez ďalšieho uplatniť finančné zadosťučinenie. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti nie je jediným prípadom, kedy
fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ si žalobca

uplatnil svoj nárok za použitia analógie § 11 a 13 Občianskeho zákonníka, okresný súd aplikáciu
ustanovení o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich
osobnostných práv považoval za správny, nakoľko žalobca aj svojou výpoveďou v spojení s listinnými
dôkazmipreukázal,žepritakomrozvrhnutípracovnéhočasu,ktorýjevrozporesprávomEÚprichádzao
voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju priateľských vzťahov, psychickej a fyzickej

relaxácii. V uvedenej súvislosti okresný súd zdôraznil, že žalobca sa podanou žalobou domáha náhrady
škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času. Nežaluje teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú
za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu považuje finančné
odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva Zákon o hasičskom a záchrannom zbore ako pri

nariadenej služobnej pohotovosti. Takto stanovený postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval
okresnýsúdzaprimeranýcharakteruaspôsobu,akýmkzásahudošlo,ajknásledkomnaživotežalobcu,
a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca.

1.7 Vo vzťahu k námietke premlčania okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku

uviedol, že ju vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko nerešpektovaním smernice vznikla žalobcovi ujma,
ktorú je potrebné analogicky posúdiť podľa ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa
na ochranu osobnosti. Keďže ide o právo náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré je právom
majetkovej povahy, premlčuje sa vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho
zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na moment

kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva
fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym mesiacom za žalované
obdobie tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b/ smernice, pričom toto
porušenie smernice nebolo kompenzované v služobnom plate žalobcu za každý príslušný mesiac.
Služobný plat hasičov je splatný 10. dňom mesiaca za predchádzajúci mesiac. Ak by táto ujma žalobcu,

utrpená v daný mesiac bola kompenzovaná v služobnom plate žalobcu za daný mesiac, škoda by bola
nahradená a nebolo by potrebné domáhať sa jej náhrady v súdnom konaní. V uvedenej súvislosti
okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že ustálil počiatok plynutia
premlčacej doby na dátum splatnosti mzdy žalobcu, pretože tento okamih sa viaže na moment vzniku
nemajetkovej ujmy. Žalobca si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil počnúc splatnosťou mzdy

za mesiac august 2020, ktorá bola splatná 10. 09. 2020. Žaloba bola doručená súdu dňa 04. 09.
2023, preto nárok uplatnený v konaní nie je premlčaným v trojročnej premlčacej dobe. Pre úplnosť
okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že sa nestotožnil ani s námietkou
žalovaného o uplatnení mzdového nároku namiesto nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôraznil,
že v prejednávanom spore nejde o mzdový nárok a žalobca ani len netvrdil, že mu nebola vyplatená

mzda (plat). Len zo spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy nemožno automaticky podľa okresného súdu
vyvodiť, že predmetom sporu je v podstate mzdový nárok žalobcu. Žalobca naopak niekoľko krát
v priebehu konania zdôraznil, že predmetom jeho nároku je práve nemajetková ujma, ktorá mu vznikla
v dôsledku porušenia únijného práva žalovaným – Slovenskou republikou ako členským štátom EÚ, a to
nesprávnou transpozíciou smernice ohľadne 48-hodinového pracovného času a neuplatňuje si mzdový

nárok. Na základe uvedených skutočností okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a na základe
žiadosti žalovaného určil lehotu na plnenie s odkazom na ust. § 232 ods. 3 CSP v rozsahu 15 dní od
právoplatnosti rozsudku2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaný odvolal a v odvolaní uviedol, že proti
rozsudku súdu prvej inštancie podáva v zákonnej 15-dňovej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. d), písm. f) a písm. h) CSP. Žalovaný v odvolaní ďalej uviedol, že predmetom súdneho

konaniajenárok,ktorýježalobcomoznačenývzmysležalobyzodňa04.09.2023(ďalejlen„žaloba“)ako
nárok na náhradu škody, ktorý mal žalobcovi vzniknúť v dôsledku porušenia práva Európskej únie k jeho
ujme, a to v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo
4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „smernica 2003/88/
ES“) do právneho poriadku Slovenskej republiky v podobe zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom o

a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 315/2001 Z. z.“), v skutočnosti
je však podľa žalovaného predmetom súdneho konania mzdový nárok, ktorý bol žalobcom vyčíslený
vo výške 5.558,34 Eur ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z., a
to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Aby mohol
súd prvej inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok

žalobcu je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že smernica 2003/88/ES bola do
zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá nesprávne, t. j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia
zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré sú podľa jeho tvrdenia v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Ak sa
však súd prvej inštancie chcel dostať do pozície orgánu, ktorému je zverená právomoc posudzovať
súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území

SlovenskejrepublikysosmernicouEurópskejúnie,taktotoprávobezakýchkoľvekpochybnostínespadá
do kompetencie súdu prvej inštancie, resp. do kompetencie iného všeobecného súdu členského štátu
Európskej únie. Podľa názoru žalovaného a v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj
právneho poriadku Európskej únie, súd prvej inštancie nemá zverenú právomoc na porovnanie súladu,
resp. na právne záväzné vyslovenie nesúladu zákona č. 315/2001 Z. z. (alebo len niektorých ustanovení

tohto zákona) so smernicou 2003/88/ES vo všeobecnosti, ani v konkrétnom prejednávanom prípade
žalobcu. Súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko
dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania presiahli predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje
len individuálny nárok žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy. Aby mohol súd prvej inštancie
konštatovať, že došlo k porušeniu práva Únie Slovenskou republikou, musel by najskôr rozhodnúť, že

zákon č. 315/2001 Z. z. nesprávne prebral smernicu 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku.
Uvedené nie je v medziach právomoci vnútroštátnych súdov, a to ani pre individuálne posúdenie
prípadu. Žalovaný v odvolaní ďalej namietal pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, pričom uviedol, že
je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako
dvomi samostatnými subjektami, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych vzťahoch

nemožno zamietať. Súd prvej inštancie nevzal podľa žalovaného do úvahy potrebu rozlišovania medzi
prebratím smernice a aplikáciou smernice a následne nesprávnym právnym posúdením aplikoval tento
záver na vznik zodpovednosti kompetentných orgánov za porušenie predpisov v procese preberania a
následnej aplikácie smernice. V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že v prvom prípade
ide o transponovanie, t. j. prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho

právneho poriadku členského štátu. Prebratie smernice je potom premietnuté do podoby a textu
právneho predpisu, ktorý musí byť s obsahom alebo so znením smernice v súlade. Ak sa teda žalobca
domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne
prebrala smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., musel práve žalobca preukázať v čom vidí
zásadné pochybenie, pre ktoré by mu mohla vzniknúť škoda. Na to, aby bolo možné konštatovať, že

smernica 2003/88/ES bola prebratá do zákona č. 315/2001 Z. z. nesprávne, musí dôjsť k porovnaniu
zákona č. 315/2001 Z. z. v jeho znení pred účinnosťou, ako aj po účinnosti (t. j. po prebratí) smernice
2003/88/ES. Podľa žalovaného len takouto konfrontáciou znení zákona č. 315/2001 Z. z. by bolo možné
zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou prebratia smernice 2003/88/ES. V druhom prípade ide
o aplikáciu, t. j. použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Porušenie smernice preto

môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si adresát účinkov smernice
(napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s obsahom, inak povedané smernica môže
byť do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t. j. aplikácia)
môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia
smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok žalobcu na náhradu škody. V tomto

rozsahu je preto podľa názoru žalovaného nevyhnutné, aby sa prebratie a aplikácia smernice rozlišovali,
nakoľko aj nesprávne prebratá smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak.
V uvedenej súvislosti žalovaný v odvolaní zdôraznil, že žalobca namietal nesprávne prebratie smernice
2003/88/ES, nie však jej aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu. Slovenská republika teda nemôženiesť zodpovednosť za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovno-právny vzťah
žalobcu u jeho zamestnávateľa. Žalovaným je v tomto súdnom konaní Slovenská republika, ktorá
má podľa žalobcu zodpovednosť za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi nesprávnym prebratím (nie

aplikáciou) smernice 2003/88/ES. Slovenská republika však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je
ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii smernice 2003/88/ES podieľal. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného,
ako žalovaného titulu, totiž nie je predmetom tohto súdneho konania. Miera zodpovednosti žalovaného
za prípadný vznik škody sa musí medzi dvoma samostatnými subjektami (Slovenskou republikou a
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, resp. Hasičským a záchranným zborom) rozlišovať. Nie je

prípustné,abysazodpovednosťSlovenskejrepublikyodvodzovalaodindividuálnehoprístupuinejosoby
k pracovno-právnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Ak niet pochýb o tom, že Slovenská republika
a Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov,
potom nie je možné dospieť k inému záveru, než že posúdenie ich zodpovednosti za prípadný vznik
škody ako dôsledok výkonu určitých práv nie je možné zamieňať. Preto aj keby súd prvej inštancie
konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť

nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Zamieňanie Slovenskej republiky a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako
dvoch samostatných subjektov prichádza podľa žalovaného do úvahy ako ďalší dôvod nedostatku
pasívnej legitimácie žalovaného.

2.1Žalovanývodvolaníďalejvovzťahukpôsobnostismernice2003/88/ESuviedol,žepodľajehonázoru
súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný
pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a
s tým spojený rozvrh služobného času, nevzťahuje v plnom rozsahu. Poukázal na čl. 1 ods. 2 smernice
2003/88/ES a tiež na čl. 1 ods. 3 a 4 smernice 2003/88/ES a uviedol, že pôsobnosť smernice 2003/88/

ES je v zmysle čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES a čl. 1 ods. 4 smernice 2003/88/ES vymedzená s
odkazomnačl.2smerniceRady89/391/EHSz12.júna1989ozavádzaníopatrenínapodporuzlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Podľa čl. 2 ods. 1 smernice 89/391/EHS: „táto
smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo,
obchod,administratíva,služby,vzdelávanie,kultúra,voľnýčas,atď.)“ Podľačl.2ods.2smernice89/391/

EHS: „táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany“. Z vyššie uvedeného možno podľa žalovaného vyvodiť záver, že rozsah
pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v čl. 2 ods. 1 smernice 89/391/EHS, ako aj
negatívne je vymedzený v čl. 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, inak povedané smernica 2003/88/ES sa

neuplatní na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Vzhľadom
na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného času sa smernica 2003/88/
ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v plnom rozsahu nevzťahuje,
preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci
Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa

civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému, ako aj právnej úpravy samotného Hasičského
a záchranného zboru bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem osobitné činnosti služieb
civilnejochranyvzmyslečl.2ods.2smernice89/391/EHS.RozhodnutievoveciV-429/09G.Fußsatýka
mestského hasiča - zamestnanca StadtHalle, preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko
režim výkonu hasičských činností v takomto zariadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne

odlišné od režimu v akom fungujú príslušníci Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike,
ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody od definitívy až po
systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov Policajného zboru. Nakoľko smernica
2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času, ako aj
ich odmeňovania nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.

Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu nemôžu
aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda. Vo vzťahu k nároku na
náhradu škody žalovaný v odvolaní uviedol, že má za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že
by mu vznikol nárok na náhradu škody. Uviedol, že v prvom rade mu nie je zrejmé ako mohla vzniknúť
žalobcovi ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil škodu, ktorá mu mala

vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný. Počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa
alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie svojho zamestnávateľa.
Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo venovať sa inej činnosti (tedav čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej služobnej pohotovosti je
v mieste vykonávania štátnej služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že
zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa

preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času služobného výkonu práce môže žalobca
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiadny výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. V zhrnutí to
znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za

vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce žalobca dostáva sa takto stanovený čas pracovnú
odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Čo
sa týka posúdenia, či v prípade žalobcu došlo k porušeniu práva na maximálny 48-hodinový týždenný
pracovný čas, je podľa žalovaného potrebné zo strany žalobcu preukázať, či žalobca skutočne pracoval
nad takýto limit za rozhodné obdobie. Nie všetky hodiny odpracovanej pohotovosti sú totiž hodinami
nad maximálny limit pracovného času. Takisto je podľa žalovaného potrebné zohľadniť nerovnomerné

rozvrhnutieslužobnéhočasuuhasičovvreferenčnomobdobíštyroch mesiacov.Privýpočtetýždenného
pracovného času treba teda počítať na základe referenčných období a nie každý mesiac jednotlivo,
tak ako to počíta a následne uvádza samotný žalobca v žalobe. Súd prvej inštancie nebral do úvahy
nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 4 mesiacov, čo podľa
žalovaného nie je v súlade so smernicou. V uvedenej súvislosti poukázal žalovaný v odvolaní tiež na tú

skutočnosť, že žalobca pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (za každý kalendárny
rok, t. j. referenčné obdobia v trvaní až 12 mesiacov), čo je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.
Z uvedeného dôvodu sú podľa žalovaného žalobcom predložené údaje o priemernom týždennom
pracovnom čase irelevantné, nakoľko žalobca pri stanovení priemerného týždenného pracovného času
nezohľadnil predmetné ustanovenie smernice, a preto sú jeho výpočty podľa žalovaného zavádzajúce.

Pre úplnosť žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno je v tejto súvislosti na strane žalobcu.

2.2 Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie právny
nároknanáhraduškodysubsumovalpodustanoveniaObčianskehozákonníka,avšakžalovanýzotrváva
na svojich tvrdeniach ohľadne určenia prípadnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13

Občianskeho zákonníka, ktorá je na zvážení súdu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal, t. j. 5.558,34 Eur, je podľa žalovaného neprimeraná
a privysoká, a to aj v porovnaní s výškou náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých
ujma je v porovnaní s tvrdenou ujmou žalobcu podstatnejšia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti,

pričompriurčovanívýškynáhradyujmytrebavychádzaťzdôkazovpreukazujúcichvýškuujmy.Žalovaný
poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/19/2020, podľa
ktorého určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá
nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu
umožniaúvahunaurčitomkvalitatívnomposúdenízákladnýchsúvislostíajvkontextesďalšímiprávnymi

predpismiupravujúcimiobdobnúproblematiku.Hocivýškunemajetkovejujmysúdurčujevoľnouúvahou,
nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Žalobca vo svojich podaniach, ani na
pojednávaní neodôvodnil výšku požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento údajný
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu spočíval. Nestačí totiž, aby zásah do osobnostných
práv fyzickej osoby mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby

spôsobiť, čo v prípade žalobcu nie je žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenie
nie je možné nahradiť odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť iných súdov v obdobných prípadoch.
Vzhľadom na to, že ide o osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom
jednom prípade individuálne, čo súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy
nebral do úvahy.

2.3 V záverečnej časti odvolania poukázal žalovaný na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS
288/2017 z 5. decembra 2017, z ktorého vyplýva, že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. V ich judikatúre by tak mal existovať vzťah

priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy, výškou priznanej náhrady a tiež poukázal na viaceré
rozhodnutia okresných a odvolacích súdov SR, ktoré priznali žalobcom v rovnakých sporoch nižšiu
náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k námietke premlčania žalovaný uviedol, že v súvislosti so
vznesenou námietkou premlčania uvádza, že ju považuje za dôvodnú, nesúhlasí s argumentáciou súduprvej inštancie uvedenou na str. 18 v odseku 43. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku a na
podporu svojho názoru poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.12.2023
sp. zn. 17Co/122/2023-360, ktorý v odseku 4.8.4 str. 25 uviedol: „Na základe uvedeného neobstojí

argumentácia súdu prvej inštancie (ani žalobcu), že premlčanie uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy plynie až od splatnosti mzdy.“ S poukazom na bod 4.8.5 odôvodnenia rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/122/2023-360 zo dňa 14.12.2023, kde odvolací súd
výslovne uviedol, že premlčacia doba začína plynúť nasledujúcim dňom po dni, kedy k takémuto zásahu
došlo, či došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ES možno spravidla zistiť v priebehu, resp. najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca. Vo vzťahu ku
trovám konania žalovaný uviedol, že podáva odvolanie aj voči výroku II. odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na
náhradutrovkonaniavrozsahu100%.Uviedol,žesozáveromsúduprvejinštancieohľadnetrovkonania
sa nestotožňuje a má za to, že nárok žalobcu bol nesprávne uplatnený. V prípade, ak by odvolací

súd vyhovel podanému odvolaniu žalovaného, tak výrok o trovách konania musí byť v celom rozsahu
zmenený v prospech žalovaného. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, t. j. ak
odvolací súd zmení prvý výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.558,34 Eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, potom je II. výrok
odvolaním napadnutého rozsudku o trovách konania potrebné zmeniť, nakoľko ide o závislý výrok, ktorý

je priamo viazaný na úspech/neúspech žalobcu/žalovaného v tomto spore. Navrhol, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne
a prizná žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na svojej argumentácii uvedenej v žalobe a v na

ňu nadväzujúcich podaniach.

4.Krajskýsúdakosúdodvolací(§34ods.1CSP)prejednalodvolaniežalovanéhovrozsahuazdôvodov
daných ust. § 379 a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP (a contrário)
a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa ust. § 388 CSP zmenil tak,

ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vo výroku o trovách
prvoinštančného konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP
konštatujúc jeho vecnú správnosť, potvrdil.

5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska

odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP.

6. Podľa článku 7, veta druhá a tretia Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa článku 120 ods. 5.

7. Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí, a pri
rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa článku 7
ods. 2 a 5 a zákonom.

8. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), súdy prejednávajú a rozhodujú
súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

9. Podľa § 85 ods. 1 a ods. 2 veta prvá zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore,

služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii
služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne.

10. Podľa § 86 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných
dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby aj na ňu bezprostredne
nadväzujúcejslužobnejpohotovostivmiestevykonávaniaštátnejslužbyjenajviac24hodínvslužobnom
dni.11. Podľa § 91 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., štátnou službou nadčas je štátna služba
vykonávaná nad rámec určeného služobného času. V kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať

štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

12. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

13. Podľa § 97 ods. l písm. h) zákona č. 315/2001 Z. z., ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje
čas náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za štátnu službu vo sviatok.

14. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z., príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených
týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej

službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

15. Podľa § 122 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 1 určená
služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou
je príslušná časť jeho služobného platu, a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja. Náhrada za

služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu
štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

16. Podľa čl. 1 bod 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES (ďalej len "smernica"),
táto smernica sa vzťahuje na minimálne doby denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej

dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný pracovný čas a určité aspekty nočnej práce,
práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

17. Podľa čl. 1 bod 3 smernice, táto sa vzťahuje na všetky odvetvia činnosti verejné a súkromné
v zmysle článku 2 Smernice č. 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto

smernice.

18. Podľa čl. 2 ods. 1 smernice, pracovný čas je akýkoľvek čas počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi alebo praxou.

19. Podľa čl. 6 písm. b) smernice, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre
každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

20. Podľa čl. 16 písm. b) smernice, členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku 6 (maximálny
týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce 4 mesiace.

21. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník"), fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

22. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce

zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo.

23. Podľa čl. 24 Všeobecnej Deklarácie ľudských práv, každý má právo na odpočinok a
zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.24. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovaného nepovažuje
za dôvodné.

25. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a
záchranného zboru SR v služobnom pomere mal v období od augusta 2020 do 31. 12. 2021 týždenný
pracovný čas rozvrhnutý zo 17 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 7 hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku; s účinnosťou od 01. 01. 2022 sa týždenný pracovný čas žalobcu
skladal zo 16 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasledovala 8 hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku, t. j. žalobca mal 24 hodinové pracovné zmeny v takom rozsahu, že súhrn
takto naskladaného týždenného pracovného času presahoval 48 hodín. Výkon služobnej pohotovosti
bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a
jej trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá
sa do fondu pracovného času nezapočítavala.

26. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca uplatnil práve v súvislosti s prekročením
maximálneho limitu týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/
ES argumentujúc tým, že nemajetková ujma mu vznikla v súvislosti s porušením práva Únie – neúplnou
transpozíciou smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.. Odvolací súd sa stotožňuje so
závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej

inštancie z nasledovných dôvodov:

27. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP,
súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením

práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je
štát, je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom
prípade sa v zmysle § 21 Občianskeho zákonníka považuje za právnickú osobu. Z judikatúry Súdneho
dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi

jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy.

28. Ak jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením
práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie práv
jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený

a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva Únie pri preberaní
smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to
znamená, že súd prvej inštancie bol oprávnený a povinný skúmať, či jednotlivé ustanovenia zákona č.
315/2001 Z. z. zodpovedajú cieľom článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Bez posúdenia tejto
otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne v odvolaní súdu prvej

inštancievytýkachýbajúcuprávomocposudzovaťprirozhodovaníožalobouuplatnenomnárokužalobcu
súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou č. 2003/88/ES.

29. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/
ES (neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane

nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že
smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby prijatím transpozičných
opatrení vo svojom právnom poriadku dosiahli cieľ sledovaný smernicou. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu Únie prebraté tak, aby
bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby

sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným
smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte Únie. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/
ES jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní, vrátane
nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín; žalovaný prebral smernicu č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001
Z. z. nasledovným spôsobom: Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka

Hasičského a záchranného zboru je časový úsek, v ktorom príslušník Hasičského a záchranného zboru
vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č.
315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného boru je 40 hodín týždenne. Podľa
§ 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zborumôže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí
služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nesmie byť dĺžka služobného času

v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a
na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby
je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., služobný úrad
určuje príslušníkovi Hasičského a záchranného zboru služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste
vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa §

86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z.
vyplýva, že zákon č. 315/2001 Z. z. oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a
záchranného zboru v rámci služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského
a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka
Hasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej
právnej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť

sa nezapočítava do služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica č.
2003/88/ES v článku 2 bod 1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas
ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti
v súlade s vnútroštátnymi predpismi a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.
Z uvedeného vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného

zboru má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z.
tak jednoznačne v rozpore so smernicou č. 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka
Hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica č. 2003/88/ES
pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný
čas“, ako je definícia uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1

a 2 a § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. boli prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č.
315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky
do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s
účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý

na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho roka) a
v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z., dôvodom uvedenej právnej úpravy malo byť zosúladenie

s právom Únie. K ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou
od 01.01.2012, kedy sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie
šiestich mesiacov. Z uvedeného vyplýva záver, že v rámci preberania smernice č. 2003/88/ES po
vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie nebola zohľadnená skutočnosť, že pracovná (služobná)

pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že
nebolo preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice č. 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskejrepubliky,resp.žežiadneustanoveniezákonač.315/2001Z.z.niejevrozporesosmernicou
č. 2003/88/ES.

30. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej žalovaný
poukazoval na rozdiel medzi prebratím smernice č. 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice
č. 2003/88/ES na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice č. 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací
súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice č. 2003/88/ES do
právneho poriadku Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii

smernice č. 2003/88/ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho
súdu z hľadiska prejednávaného sporu bez právneho významu. Podľa článku 29 smernice č. 2003/88/
ES, táto smernica je adresovaná členským štátom. Žalovaný ako členský štát Únie a adresát smernice
č. 2003/88/ES je po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie zodpovedný za prijatie všetkých
opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. V prípade nesplnenia

tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice č. 2003/88/ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku nesprávneho prebratia smernice do právneho poriadku
SR. Nakoľko smernica č. 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za jej správne
prebratie (transpozíciu), v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice č.2003/88/ES do právneho poriadku SR je pasívne vecne legitimovaný žalovaný (štát). Žalovaný sa preto
neopodstatnene v spore bráni nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie.

31. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica č. 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne v odvolaní namietal,
že v prípade žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica č. 2003/88/
ES sa na žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností
žalobcu a rozvrh služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú

určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany). Súd prvej inštancie popri znení smernice č. 2003/88/ES
správne pri rozhodovaní vychádzal aj z príslušnej judikatúry ESD, pretože vnútroštátny súd je povinný
plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý výklad práva Únie ESD podal (rozsudok C-261/21 zo dňa
07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi súdu prvej inštancie
bez dopadu na záväznosť rozhodnutí ESD, od ktorých nie je dôvod ani možnosť sa odchýliť vzhľadom
na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b) smernice č.

2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že smernica č. 2003/88/ES sa má uplatniť
na činnosti Hasičského a záchranného zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,
ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď

zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť
pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice č. 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný
rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a
právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah

na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva
profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na ktorého
sa vzťahujú ustanovenia smernice č. 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52
a 55, C-429/09 vo veci Fuß, body 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené je
nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica č. 2003/88/ES sa nevzťahuje na žalobcu

ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj skutočnosť, či takýto
príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo
štátny. Článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno

podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35).
Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES
tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor EÚ

tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci
Pfeiffer, bod 95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej
prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho,
akú prácu skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov,

ESD ustálil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas
ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou č. 2003/88/ES (C-429/09 vo veci
Fuß, C-52/04 vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je

potrebné započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice
č. 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122
ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať
do jeho pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry ESD, podľa ktorej „ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť

na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od
neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto dobaslužobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka“ (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19
zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Uvedený záver ESD
sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Nesprávny je tiež

názor žalovaného, že článok 17 ods. 1 smernice č. 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice
č. 2003/88/ES v prípade príslušníkov Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov
alebo na iné osoby s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c/
pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov

protipožiarnej služby a služieb civilnej ochrany sa týka článok 17 ods. 3 smernice č. 2003/88/ES,
ktorý ale neumožňuje odklon od článku 6 smernice č. 2003/88/ES (len odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a
16 smernice č. 2003/88/ES).

32. Po prejednaní odvolania žalovaného odvolací súd ďalej uvádza, že správny je záver súdu
prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva

vyplývajúceho z práva Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že predpoklady zodpovednosti
žalovaného vyplývajú z judikatúry ESD, ktorú v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku súd prvej
inštancie citoval. Podľa judikatúry ESD, štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením
práva Únie ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)

medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli
predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi v dôsledku porušenia práva
Únie splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na
priemerný týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedený článok smernice

č. 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v
konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice
č. 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský
právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol
48 hodín. Porušenie článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne

závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a
súčasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou ESD (napr. C-429/09).

33. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku

škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne

zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky),
pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a na úkor
svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal tak o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim
najbližším, rodine, priateľom a záľubám.

34. V rozpore s judikatúrou ESD je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením práva
Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa
na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t. j. nevyvinul primerané úsilie na
zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra ESD (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore

so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by im to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od
nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa ESD výkon práv priznaných jednotlivcom priamo
uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva

voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice č. 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľao dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

35. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5.558,34 Eur,
ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku výkonu služby v rozsahu priemerného týždenného služobného času
presahujúceho limit stanovený v článku 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES. Súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o žalobou uplatnenom nároku žalobcu prihliadol na okolnosti, za ktorých nemajetková ujma
žalobcovi vznikla (neúplná transpozícia smernice č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z.) a na s tým

spojenýzásahdoprávažalobcunaodpočinok,ktoréprávojeúzkospojenésprávomžalobcunaochranu
zdravia, pričom výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vzhľadom na okolnosti
jej vzniku považoval za primeranú, čo odôvodnil. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že nie je
podstatné na základe akého mechanizmu určenia výšky uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca
k v žalobe uplatnenej výške náhrady nemajetkovej ujmy dospel, pretože tak ako je vyššie uvedené,
výška náhrady nemajetkovej ujmy podlieha voľnej úvahe súdu a nie je determinovaná žiadnym vzorcom

jej výpočtu, ktorý môže slúžiť len ako určité vodítko pri jej určení.

36. Smernica č. 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade
jej porušenia. Je na vnútroštátnom práve členských štátov EÚ, aby pri dodržaní zásad rovnocennosti
a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného náhradného

voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady. Právny poriadok Slovenskej republiky nemá výslovnú právnu úpravu ohľadne práva jednotlivca
na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani
zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na

zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11
až § 13 Občianskeho zákonníka). Žalovaný nesprávne v odvolaní namieta, že žalobca nepreukázal
spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v rozpore s článkom 6 písm.
b) smernice č. 2003/88/ES v žalovanom období odpracoval viac ako 48 hodín týždenne. Žalobca na
preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil súdu prvej inštancie doklady od

svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil a nenavrhol v tomto smere
vykonať žiadne dokazovanie. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom
období pracoval viac ako 48 hodín priemerne v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol.
Žalobca nielenže pracoval nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore
s článkom 6 písm. b) smernice č. 2003/88/ES v spojení s článkom 2 bod 1 smernice č. 2003/88/ES mu

odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času.

37. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného,
že v danom prípade neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého možno žiadať peňažné

odškodnenielenvtedy,akniejepostačujúcezadosťučineniepodľa§13ods.1Občianskehozákonníkaa
neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená dôstojnosť, resp. vážnosť žalobcu v spoločnosti.
So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu
zdravia a právo na súkromie) a jeho okolnosti, nemožno podľa odvolacieho súdu podmieňovať možnosť
uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti

žalobcu v spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2
Občianskehozákonníkasúuvedenélenpríkladmo,právnaúpravanevylučuje,abyfyzickáosobapoužila
aj iné prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická
osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené
následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením

sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ smernice č. 2003/88/ES) je dôvodný záver, že

žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je
na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do
úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženiedôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť
právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň neobstojí argumentácia žalovaného, že
pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas služobnej pohotovosti odpočívať alebo

sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok (spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna
činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, pretože žalobca
vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad), musí tam byť fyzicky prítomný
a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má
vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť

svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a
spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim
vlastnýmpotrebám,jepraktickyvylúčená.Právonaodpočinokžalobcubolopermanentneniekoľkorokov
porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné úlohy, a preto je dôležité, aby
mal možnosť si po práci adekvátne odpočinúť. Z uvedeného dôvodu považuje odvolací súd žalobcovi
prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak,

aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice č. 2003/88/ES. K porušeniu práv
žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa
názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je
a nemôže ho stráviť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia
práva Únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov do

osobnostných práv ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní.

38. Pokiaľ ide o žalovaným v odvolaní namietané posúdenie dôvodnosti žalovaným vznesenej námietky
premlčania uplatneného nároku žalobcu za mesiac august 2020 súdom prvej inštancie, odvolací
súd uvádza, že v tejto časti považuje odvolanie žalovaného za opodstatnené. Súd prvej inštancie na

premlčanie uplatneného nároku správne aplikoval ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka ohľadne
dĺžky premlčacej doby, avšak počiatok plynutia premlčacej doby určil nesprávne. V uvedenej súvislosti
odvolací súd uvádza, že aj keď je predmetom konania v prejednávanom spore náhrada škody od
štátu za porušenie práva Európskej únie v dôsledku nesprávnej transpozície smernice (škodový nárok),
keďže sa na výpočet náhrady škody analogicky aplikujú ustanovenia o náhrade nemajetkovej ujmy (§

13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka), v záujme jednotnosti právneho posúdenia aj na premlčanie
uplatneného nároku je potrebné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu ako v prípade nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy. Všeobecná trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo
mohlo vykonať po prvý raz; tým je objektívne vymedzený začiatok plynutia premlčacej doby od slova
„právo mohlo vykonať“; tento okamih je daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda

na tom či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve. Na základe uvedeného neobstojí
argumentáciasúduprvejinštancie,žepremlčanieuplatnenéhonárokunanáhradunemajetkovejujmyza
mesiac august 2020 plynie až od splatnosti mzdy za tento mesiac, teda od 10.09.2020, kedy sa žalobca
dozvedel, že mu nemajetkovú ujmu žalovaný v mzde nenahradil, pretože plynutie premlčacej doby nie
je závislé od tejto subjektívnej vedomosti žalobcu. Navyše predmetom konania nie je mzdový nárok

žalobcu, preto uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemá žiadny súvis so mzdou žalobcu
a jej splatnosťou. Niet preto dôvodu na kompenzáciu nemajetkovej ujmy zamestnávateľom žalobcu
vo výplatnom termíne mzdových nárokov. Navyše kompenzáciu nemajetkovej ujmy je povinný štát –
Slovenská republika, v mene ktorej v tomto súdnom spore zamestnávateľ žalobcu len koná, žalovaným
nie samotný zamestnávateľ žalobcu. V nadväznosti na uvedené odvolací súd uvádza, že žalobca sa pri

vynaložení náležitej starostlivosti mohol dozvedieť o prekročení priemerného týždenného pracovného
času už v priebehu príslušného mesiaca, resp. najneskôr deň po uplynutí príslušného mesiaca, za
ktorý požaduje náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko by sám mal vedieť, koľko hodín spolu v priebehu
príslušného mesiaca odpracoval; na to nie je potrebná výplatná páska, resp. mzdový list. Na základe
uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. §

388 CSP vo výroku I. zmenil tak, že žalobcovi z dôvodu premlčania nároku za mesiac august 2020
nepriznal sumu 158,80 Eur a v tejto časti žalobu zamietol.

39. Vo vzťahu k trovám prvoinštančného konania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie o nároku
žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalovanému správne rozhodol podľa § 255 ods.

1 CSP, t. j. podľa zásady úspechu v konaní. Pri rozhodovaní o trovách konania v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z názoru, že základ nároku (existencia nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy) je daný a len výška nároku závisí od úvahy súdu. Pri rozhodovaní o trovách
konania v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu, sa výška náhrady trovkonania odvíja len od výšky prisúdenej sumy, bez ohľadu na pôvodný predmet konania. V režime
ustanovenia§255ods.1CSPtakmalžalobcavzhľadomnavyššieuvedenévprejednávanomsporeplný
úspech,pretožezákladnárokuboldanýalenvýškaplnenia(nemajetkovejujmy)záviselaodúvahysúdu.

Zamietnutie žaloby žalobcu v prevyšujúcej časti, preto nemalo vplyv na plný úspech žalobcu v spore.
Rovnaký prístup pri rozhodovaní o náhrade trov konania v prípadoch, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu vyplýva napr. z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/56/2017
zo dňa 08.02.2017.

40. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením,
ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

41. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.

2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.