Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 28, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/119/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120210682
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5120210682.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária BURIK s.r.o., IČO:
52 804 364, so sídlom Námestie Svetozára Hurbana Vajanského 2, 036 01 Martin, proti žalovanému:
Slovenská republika – zastúpená Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava,
IČO: 00 166 481, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním vo výške
3.000,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
25C/76/2020-342 zo dňa 18.06.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom
nemajetkovej ujmy sumu 3.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 3.000 eur od 27.08.2020 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). Zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žalobca má nárok na ich náhradu
v rozsahu 100 % (výrok II.).

1.1 Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že uznesenie Okresného
riaditeľstvaPolicajnéhozboruSRČadca,ObvodnéhooddeleniaPolicajnéhozboru KysuckéNovéMesto
pod č. k. ČVS: ORP-502/KM-CA-2015 zo dňa 16.06.2015, bolo voči osobe žalobcu vznesené obvinenie
pre prečin „Ublíženia na zdraví“ podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin „Výtržníctvo“ podľa §
364 ods. 1 Trestného zákona, bolo nezákonným rozhodnutím. V súvislosti s uvedeným konštatovaním
súdu prvej inštancie bol však žalobca povinný preukázať, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma
vyjadriteľná v peniazoch, v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nemajetková ujma bola

uplatnená žalobcom žalobou. Súd prvej inštancie dospel k záveru, s poukazom na žalobcom preukázaný
následok, že samotné konštatovanie porušenia práva v prípade žalobcu, z dôvodu spôsobeného
následku nezákonným rozhodnutím, nebolo dostatočným zadosťučinením.
1.2 Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v

spoločenskom uplatnení, pričom výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa uvedeného odseku
nemohla byť vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu. Na preukázanie nemajetkovej ujmy v peniazoch (a preukázanie jej výšky)
bol vo veci vypočutý žalobca a okrem výpovede žalobcu boli vo veci vypočutí aj svedkovia E. B.(manželka žalobcu) a F. B. (matka žalobcu), ktorí svedkovia boli riadne súdom poučení v zmysle
zákona (Civilného sporového poriadku). Podľa súdu prvej inštancie žalobca výšku nemajetkovej ujmy
v sume 3.000 eur žiadal priznať s poukazom na § 17 ods. 3) zák. č. 514/2003 Z. z., a to vzhľadom

na to, že voči osobe žalobcu bolo vedené trestné stíhanie štyri a pol roka, ktoré trestné stíhanie
neskočilo právoplatným odsúdením žalobcu A. B. (čo v konaní nebolo sporné). Dĺžka uvedeného
trestného stíhania predstavovala viac ako 4 roky (od 16.6.2015 do 13.12.2019), čo tiež v konaní nebolo
sporné. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že k osobe žalobcu bolo potrebné uviesť, že trestné stíhanie
voči osobe žalobcu bolo začaté v čase, kedy žalobca dosiahol vek 27 rokov, bol čerstvo ženatý (6

rokov), z manželstva pochádzalo jedno dieťa a druhé dieťa bolo na ceste (manželka bola tehotná),
pričom do začatia trestného stíhania viedol život bezúhonného občana, ktorá skutočnosť nebola sporná.
Uznesením OR PZ Čadca, Obvodného oddelenia Policajného zboru Kysucké Nové Mesto pod č. k.
ČVS: ORP-502/KM-CA-2015 zo dňa 16.06.2015, bolo voči osobe žalobcu vznesené obvinenie pre: a)
prečin „Ublíženia na zdraví“ podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a b) prečin „Výtržníctvo“ podľa § 364
ods. 1 Trestného zákona, na základe ktorej právnej kvalifikácie hrozil žalobcovi, dovtedy bezúhonnému

občanovi, trest od 6 mesiacov až do 3 rokov (aj možné uloženie nepodmienečného trestu odňatia
slobody),ktorýskutoksamalstaťdňa26.04.2015,kedypoškodenýnedokázaljednoznačneidentifikovať
osobu, ktorá ho napadla. Podľa súdu prvej inštancie možná hrozba uloženia nepodmienečného trestu
odňatia slobody vyvolávala v osobe žalobcu strach, tiež strach z odlúčenia od rodiny
(z dôvodu možného uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody za skutky, ktoré nespáchal) a

z uvedeného odlúčenia strach so straty rodiny (možného rozvodu manželstva), tiež narušenie psychiky
žalobcu, ktoré zle znášala aj manželka žalobcu (čo malo za následok vznik nedorozumení v rodine).
Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca mal dobré zamestnanie v spoločnosti Scheffler,
s.r.o. (vo vedúcej pozícii) a v súvislosti s trestným stíhaním možnú stratu dobrého zamestnania (zvlášť
na E.) a s tým súvisiacu stratu príjmu, čoho dôsledkom bola strata možnosti uživiť mladú rodinu

(seba, ženu a deti). Skutočnosti týkajúce sa vedenia trestného stíhania voči osobe žalobcu žalobca
musel vysvetľovať aj v zamestnaní a to z dôvodu strachu o stratu zamestnania (kvôli rôznym rečiam
v zamestnaní). Hoci bol žalobca kandidátom na zaškolenie zamestnancov do novej fabriky do Mexika,
z dôvodu trestného stíhania a nutnosti podriadenia sa úkonom v trestnom konaní nemohol prijať
lukratívnu ponuku zamestnávateľa. Podľa súdu prvej inštancie na základe vedeného trestného stíhania

stratil žalobca možnosť nadštandardného príjmu počas zaškoľovania - pobytu v Mexiku (a tým aj
možnosť rekonštrukcie starého rodinného domu). Žalobca z dôvodu trvania trestného stíhania viac
ako 4 roky sa vyhýbal akýmkoľvek spoločenským podujatiam, pretože mal strach, že ako v danom
prípade, bude opätovne „navlečený“ ešte do nejakého iného trestného stíhania a na základe aj
ďalšieho trestného stíhania skončí žalobca vo výkone trestu odňatia slobody. K trestnému stíhaniu

žalobca uviedol, že viac ako štyri roky trvania trestného stíhania navrhoval žalobca dôkazy, orgány
činné v trestnom konaní neboli ochotné vykonať ním navrhované dôkazy preukazujúce jeho nevinu, za
uvedenej situácie sa cítil ako stíhaná osoba bezmocný. Z dôvodu trestného stíhania voči osobe žalobcu
si verejnosť držala od žalobcu „dištanc“. S poukazom na uvedené skutočnosti (následok spôsobený
žalobcovi trestným stíhaním) si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody vo výške

3.000 eur. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že pokiaľ vychádzal z opísaného dôsledku spôsobeného
trestným stíhaním v trvaní viac ako štyri roky, dôsledku preukázaného výpoveďou samotného žalobcu,
tiež dôsledku preukázaného výsluchom svedkov (manželky a matky poškodeného, ktoré osoby
vypovedali po zákonom poučení súdom), mal súd preukázané vyššie uvedené skutočnosti, ktoré boli
podkladom pre priznanie nároku s poukazom na § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z.. K obrane žalobcu

v trestnom konaní bolo podľa súdu prvej inštancie potrebné ďalej tiež uviesť, že žalobca mohol, no
nemusel oznámiť osobu páchateľa trestného činu/skutku, ktorý skutok bol žalobcovi kladený za vinu.
Spôsob obrany v trestnom konaní, ktorý zvolil žalobca, zákon nevylučoval a nemohol byť zvolený spôsob
obrany obvineného/obžalovaného na ťarchu žalobcu, zvlášť pri dĺžke trestného stíhania viac ako 4
roky, predpokladajúc profesionalitu orgánov činných v trestnom konaní, poznajúc možnosť dôsledku

takto vedeného trestného stíhania. Podľa súdu prvej inštancie tvrdenie žalovaného o spoluzavinení na
trestnom stíhaní a nepriznanie náhrady škody s odkazom na ust. § 8 ods. 6 písm. a) zák. č. 514/2003
Z.z (ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama), v danom konaní
nemohlo podľa názoru súdu prvej inštancie byť aplikované v prípade žalobcu, pretože v prípade žalobcu
si žalobca neuplatňoval nárok z uloženého trestu, ochranného opatrenia a ani väzby. S poukazom na

vyššie uvedený skutkový stav, preukázaný dôsledok v konaní, dôvody pre priznanie spôsobu a rozsahu
náhrady škody uvedené § 17 ods. 1, 2, 3 a 4 zák. č. 514/2003 Z. z. súd prvej inštancie rozhodol tak, ako
bolo uvedené vo výroku rozsudku a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 3.000 eur do troch dnípo právoplatnosti rozsudku. S poukazom na omeškanie žalovaného súd prvej inštancie priznal žalobcovi
aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne s účinnosťou od 27.08.2020 z priznanej sumy 3.000 eur.
1.3 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal žalobcovi vzhľadom na jeho úspech

v konaní ich náhradu v rozsahu 90 %.
2. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný, proti výroku I. a II., ktorým zaviazal žalovaného
k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3 000,- eur s príslušenstvom
z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a ktorým rozhodol o
náhrade trov konania. Uvedeným rozsudkom okresného súdu bol porušený zákon, nakoľko a) konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, b) súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a c) rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v konaní z hľadiska vecných
nedostatkov žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy argumentoval tak, že 1/
žalobca si trestné stíhanie zavinil sám svojím postojom k vedenému trestnému stíhaniu, kedy vedel, kto
je skutočný páchateľ, napriek tomu skutočného páchateľa trestného činu neoznámil, čím nepochybne

zavinil trestné stíhanie, ktoré voči nemu bolo vedené, 2/ žalobca si síce uplatnil nárok na náhradu škody
z titulu nemajetkovej ujmy, avšak v situácii kedy porušil všeobecnú povinnosť predchádzať vzniku škody
vzmysle§415anasl.Občianskehozákonníka,nakoľkovedel,ktojeskutočnýmpáchateľomskutku,jeho
identitu však orgánom činným v trestnom konaní neoznámil, z ktorého dôvodu mal súd prvej inštancie
postupovať analogicky v súlade s ust.

§ 8 ods. 6, písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., 3/ nárok na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy v
peniazoch v zmysle § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. nastupuje, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, t.j. ak ide o prípad hodný osobitného zreteľa, čo nie je možné konštatovať práve pre postoj
žalobcu v rámci trestného konania, ktoré proti nemu bolo vedené v situácii, kedy žalobca vedel, kto je

páchateľ trestného činu, avšak identitu skutočného páchateľa neoznámil, 4/ vznik nemajetkovej ujmy na
strane žalobcu je v celosti založený na jeho tvrdeniach bez toho, aby bola jej existencia preukázaná.
Podľa žalovaného
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. priznanie nemajetkovej ujmy nastupuje až v prípade, ak konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Následne sa nemajetková ujma určuje s

prihliadnutím na osobu poškodeného a jeho doterajší život, prostredie v ktorom žije a pracuje, okolnosti,
za ktorých k nej došlo ako aj vzhľadom na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v jeho
súkromnom živote prípadne v spoločenskom uplatnení a to podľa noriem súkromného práva. Žalovaný
dodal, že na priznanie nároku na nemajetkovú ujmu nemala a nemohla mať vplyv dĺžka trestného
konania, keďže jeho nárok neodvodzuje od nesprávneho úradného postupu, ale od nezákonného

rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktorý titul bol aj predbežne prerokovaný so žalovaným. Žalobca
pritom nepreukázal, že by si na Ústavnom súde SR uplatnil nároky vyplývajúce z prípadných prieťahov
v konaní a žiadny orgán nekonštatoval, že prieťahy v trestnom konaní vznikli. Poukázal na to, že
Najvyšší súd SR konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch v úvahe súdu, jeho
úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak

nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznať
neprimerané sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by
napríklad pri porovnaní odškodnenia a zásahu práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov
do iných základných práv zaručených Ústavou SR mohli niektoré ujmy na iných základných právach
bagatelizovať /sp. zn. 4Cdo 171/2005/. Rovnako Najvyšší súd SR dospel k záveru, že súd je povinný

vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti
odškodnenia aj
s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných obdobných veciach /sp. zn. 6Cdo 37/2012/. Podľa
žalovaného nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nebolo možné vyvodiť už zo samotnej
existencienesprávnehoúradnéhopostupu,činezákonnéhorozhodnutiabezzreteľananásledkydopadu

vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k
nej došlo. Nečinnosť orgánov verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní a nezákonnosť rozhodnutia
by síce znamenali samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného
nezbavilo povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej
ujmy

v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia
práva nebolo dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie uvedenej
vzniknutej ujmy. Žalovaný namietal ničím nepreukázané závery súdu o tom, že trestné stíhanie malo
dopad na psychické zdravie žalobcu, /bod 72. rozsudku/, žalobca nepredložil žiadny objektívny dôkaz otom, že ním tvrdené dopady na psychické zdravie nastali a že sa tak stalo v dôsledku trestného stíhania;
žalobcovi malo z dôvodu vedeného trestného stíhania hrozila strata zamestnania /bod 73.,74. rozsudku/,
žalobca nestratil zamestnanie z dôvodu vedeného trestného stíhania; žalobca nemohol prijať lukratívnu

pracovnú ponuku a dosiahnuť nadštandardný príjem /bod 75., 76. rozsudku/, žalobca nepreukázal, že z
dôvodu trestného stíhania nemohol prijať lukratívnu ponuku zamestnávateľa, resp. že by z tohto dôvodu
prišiel o príjem; so žalobcom verejnosť prerušila kontakty a držala si od neho dištanc /bod 77., 79.
rozsudku/, žalobca však nepreukázal, že
z dôvodu trestného stíhania s ním niekto /hocikto/ prerušil osobné kontakty. Podľa žalovaného trestné

stíhanie žalobcu nemalo vplyv na žalobcov osobný život, rodinný život, na jeho zamestnanecký pomer, v
dôsledku trestného stíhania s ním nikto preukázateľne neprerušil kontakty, ktoré dovtedy mal v osobnom
či pracovnom živote. Nedošlo ku rozvratu jeho manželského a rodinného života, naopak, narodilo sa
mu dieťa. V konaní neboli vypočutí žiadni svedkovia, s výnimkou manželky a matky žalobcu, ktoré však
rozvrat ich vzájomných vzťahov z dôvodu trestného stíhania žalobcu nepotvrdili. Napokon žalovaný
navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v časti uplatneného

nároku na náhradu škody z titulu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietne.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu sa vyjadril tak, že nesúhlasí s odvolaním žalovaného, pokladá ho za
nedôvodné a v celom rozsahu sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie, ktoré je vecne správne
a riadne odôvodnené. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalovaného
vrozsahuazdôvodovdanýchust.§379 a§380CSPabeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§385
ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 3.000,- eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 5 % ročne zo sumy 3.000,- eur od 27.08.2020 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.
5. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
6. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa

svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako
a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného

hodnotenia dôkazov.
7. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej
apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň
poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti

s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie §
380 ods. 1 CSP).
8. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie.
9. Neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa tej skutočnosti, že žalobca si trestné stíhanie zavinil sám

jeho postojom k uvedenému trestnému stíhaniu, kedy vedel, kto je skutočný páchateľ, napriek tomu
skutočného páchateľa trestného činu neoznámil, čím nepochybne zavinil trestné stíhanie, ktoré bolo voči
nemu vedené. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že predmetná námietka bola nedôvodná, tak
ako to súd prvej inštancie správne vyhodnotil v bode 83. odôvodnenia rozhodnutia, s ktorým záveromsa odvolací súd aj stotožnil a v podrobnostiach naň odkazuje. V danom prípade sa aj podľa odvolacieho
súdunejednaloopriznanienáhradyškodyvprípadoch,aksiosobauloženietrestuochrannéhoopatrenia
alebo väzby zavinila sama, keďže uvedeným titulom si žalobca náhradu škody ani neuplatnil, a teda

ani nebolo možné postupovať podľa § 8 ods. 6 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. Uvedená námietka
žalovaného bola nesprávna aj z toho dôvodu, že žalobca ako obvinený nebol povinný oznamovať osobu
páchateľa a spôsob obrany v trestnom konaní, ktorý v samotnom trestnom konaní zvolil, mu nemohol
ísť na ťarchu, ako to správne ustálil aj súd prvej inštancie v bode 82. odôvodnenia rozhodnutia, na ktorý
odvolací súd v podrobnostiach odkazuje. Navyše v danom prípade mal žalobca ako obvinený absolútne

právo odoprieť vypovedať.

10. Pokiaľ ide o námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že žalobca si síce uplatnil nárok na náhradu
škody z titulu nemajetkovej ujmy, avšak v situácii, keď porušil všeobecnú povinnosť predchádzať vzniku
škody v zmysle § 415 a nasl. Občianskeho zákonníka, nakoľko vedel, kto je skutočným páchateľom
skutku, jeho identitu však orgánom činným v trestnom konaní neoznámil, vyhodnotil odvolací súd ako

nedôvodnú. Uvedená námietka žalovaného aj podľa odvolacieho súdu neobstojí, keďže k spôsobu
obrany žalobcu je potrebné zdôrazniť, tak ako to tvrdil sám žalobca počas celého konania, a ako
to vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, že žalobca už v jeho prvej výpovedi pred orgánmi
činnými v trestnom konaní označil svedkov, ktorí s ním boli v čase spáchania skutku, teda svedkov,
ktorí potvrdzovali, že predmetný skutok nespáchal (zápisnica o výsluchu žalobcu ako obvineného

v prípravnom konaní). Z uvedeného je nepochybne zrejmé, že žalobca sa nebránil len tým, že niečo
nespravil, ale aj označil svedkov, ktorí s ním boli v danom čase a ktorí svedkovia neboli vypočutí
orgánmi činnými v trestnom konaní. Až súd žalobcom navrhnutých svedkov vypočul a dospel k záveru,
že je potrebné žalobcu oslobodiť. Zo spisového materiálu je zrejmé, že medzi uvedenými svedkami
bola aj manželka žalobcu, ktorá možného páchateľa dokonca označila. Aj z uvedeného bolo zrejmé,

že žalobcovi nemožno vyčítať spôsob obrany, skôr bolo možno namieste vyčítať orgánom činným
vtrestnomkonaníspôsobdokazovaniaspočívajúcivtom,žežalobcomnavrhnutýchsvedkovnevypočuli,
čourobilažsúdauvedenéviedlokzáveruonedôvodnostisamotnéhotrestnéhostíhania.Možnosúhlasiť
s názorom žalobcu, že to boli orgány činné v trestnom konaní, ktoré mali dokazovať vinu, nie žalobca
ako obvinený jeho nevinu a obvinený ani nebol povinný vyhľadávať páchateľa.

11. K námietke žalovaného o tom, že postačuje v danom prípade iba konštatovanie porušenia práva
a k námietke nepreukázania nemajetkovej ujmy, odvolací súd v zhode so žalovaným konštatuje, že
každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého je síce do
okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia potrebné nazerať ako na nevinného, avšak samotný
fakt trestného konania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne

zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a rovnako ako
porušenie práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(čl. 17 ods. 1 Ústavy SR) je spôsobilé obmedziť, či porušiť právo jednotlivca na rešpektovanie a ochranu
jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti osobnej cti a dobrej povesti, tak ako je garantované v
čl. 10 Listiny (čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy SR), a to tým viac, pokiaľ sa jedná

o obvinenie nepravdivé. Už samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať vznik nemateriálnej ujmy, a
teda v prípade trestného konania, ktoré sa skončilo inak než právoplatným odsúdením, ujma vzniká i v
dôsledku samotného vedenia trestného konania. V právnom štáte nemôže nastať situácia, kedy sa voči
určitej osobe vedie 4,5 roka trestné stíhanie (a takáto osoba je vystavená neustálym procesným úkonom
zo strany orgánov činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená, a následne obžalovaná

z trestného činu), toto sa skončí oslobodzujúcim rozsudkom z dôvodu, že osoba skutok nespáchala
prípadne, že skutok nebol trestným činom, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po takmer päť
rokov vystavená stresu, úzkosti a frustrácii, nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy (obdobne
Okresný súd Revúca v rozsudku č. k. 7C/438/2015 zo dňa 14.03.2017 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/219/2017 zo dňa 18.01.2018; rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3Co/118/2008 zo dňa 25.03.2010; Krajský súd
v Košiciach v rozsudku č. k. 5Co/113/2019 zo dňa 17.12.2019 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Košice I z 12.10.2018 č. k. 37C/34/2017-417; Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 554/04 zo dňa
31.03.2005; Krajský súd v Bratislave v rozsudku č. k. 6Co/589/2015 zo dňa 13.06.2016; Okresný súd
Bratislava I v rozsudku č. k. 26C/39/2011 zo dňa 03.09.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave č. k. 14Co/643/2012 zo dňa 21.10.2014; Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016
zo dňa 24.01.2017)
11.1 Najnovšia európska judikatúra povinnosť dokazovať nemajetkovú ujmu už nevyžaduje a pomaly
ale isto ju opúšťa aj naša judikatúra (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 137/2008zo dňa 18.02.2010 [R 53/2010]), lebo trendom sa stáva skutočnosť, že nemajetková ujma vzniká už
samotným porušením, resp. zásahom do oblasti práv a slobôd každého človeka. Preto nie je potrebné
demonštrovať, že takýto zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím

osobám, príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila dôstojnosť človeka v očiach iných. Takýto prístup
označuje Európsky súd pre ľudské práva za príliš formalistický (rozhodnutie ESĽP vo veci Danev c.
Bulharsko
z 2.9.2010, sťažnosť číslo 9 411/05, § 5). V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR [R 53/2010] sa uvádza,
že „ak došlo k zásahu do súkromia, nie je procesnou povinnosťou dotknutej osoby preukazovať,

že neoprávnený zásah pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jej vážnosti a dôstojnosti v
spoločnosti“. (obdobne Krajský súd v Košiciach v rozsudku č. k. 5Co/113/2019 zo dňa 17.12.2019 v
spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.37C/34/2017-417 zo dňa 12.10.2018).
11.2 V zmysle stanoviska občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Cpjn
206/2010 zo dňa 13.04.2011 [R 58/2011] je pri úvahe o poskytnutí primeraného zadosťučinenia treba
prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie trvalo a nielen k dobe, po ktorú dochádzalo k prieťahom

v konaní. Ak ide o výšku odškodnenia za rok trvania konania, podľa názoru Najvyššieho súdu ČR, by
sa táto mala pohybovať (rok 2011) v rozmedzí medzi 15 000,- Kč až 20 000,- Kč (cca 600 až 800,-
eur) za jeden rok konania, t.j. 1250,- Kč až 1 667,- Kč (cca 50 až 67,- eur) za jeden mesiac konania,
pričom však prvé dva roky konania postačuje ohodnotiť o polovicu nižšou čiastkou. Najvyšší súd ČR
vychádzal z rozhodnutí ESĽP, pričom v rozsudku sp. zn. 30 Cdo 1313/2010 zo dňa 18.10.2011 zaujal

obdobné stanovisko a v uznesení sp. zn. 30 Cdo 3007/2010 zo dňa 31.08.2011 dodal, že ide o psychickú
kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti náročne preukázateľné, aj preto by bolo
nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu účastníka (R 58/2011) alebo psychologickými, alebo
psychiatrickými posudkami.
11.3 Mimo oblasť ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania netreba vznik nemajetkovej ujmy

preukazovať v situáciách, kedy je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola
danou skutočnosťou postihnutá, a šlo by teda o notorietu, ktorú dokazovať netreba (NS ČR 30 Cdo
2555/2010). Uvedené sa aplikuje v situáciách, kedy je prima facie zrejmé, že akejkoľvek osobe v
rovnakom postavení by za rovnakých okolností ujma taktiež vznikla. Inými slovami, treba zvážiť, či
vzhľadomnakonkrétneokolnostiprípadubysaajináosobavobdobnompostavenímohlacítiťdotknutou

v zložkách tvoriacich

vo svojom súhrne nemajetkovú sféru jednotlivca. (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30 Cdo/2865/2015 zo dňa 20. januára 2016 autorsky spracovaný JUDr. Zuzanou Fabianovou, Ph.D.,
advokátkou v systéme ASPI pod názvom „Preukazovanie vzniku

nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci“)
11.4 V tejto súvislosti napr. Okresný súd Žilina v rozhodnutí č. k. 14C/192/2009 zo dňa 18.10.2012
nenapadnutom opravnými prostriedkami uviedol, že za prieťahy v konaní priznáva Ústavný súd SR
alebo Európsky súd pre ľudské práva náhradu v priemere 1.000 až 2.000,- eur za rok, za nezákonné

odpočúvanie priznáva náhradu 20.000,- eur (I. ÚS 117/07-33 zo dňa 4.2.2009). Krajský súd v Banskej
Bystrici v rozsudku č. k. 16Co/219/2017 zo dňa 18.01.2018 v spojení s rozsudkom Okresného súdu
Revúca č. k. 7C/438/2015 zo dňa 14.03.2017 priznal žalobcovi nemajetkovú ujmu za dĺžku trestného
konania za prvý rok trestného konania v sume 400 eur, za druhý rok v sume 500 eur, za tretí až šiesty
rok po 600 eur a za siedmy rok trestného stíhania v pomernej časti v sume 230 eur, spolu 3.530 eur.

11.5 Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.01.2017 v prípade, keď
bola žalobkyňa stíhaná 55 mesiacov, z toho 3 mesiace väzobne, uviedol:„26. Ústavný súd preto
konštatuje, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa
právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne
akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a

to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom
2004). . . 39. ...
V každom prípade však pokiaľ vo veci sťažovateľky, v ktorej trestné stíhanie žalobcu trvalo takmer 55
mesiacov a väzba takmer tri mesiace, bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške35000€,užlennapríkladsodkazomnarozhodovaciupraxvšeobecnýchsúdovvČeskejrepublike

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 z 11. januára 2012, uverejnený
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Českej republiky, zošit č. 4/2012, pod R
52/2012, s. 327 a nasl., ako ajv ňom uvedená široká komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov
iných európskych štátov), ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1 000 eur
za mesiac jej trvania, nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného

stíhania sumou 620 eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne. Uvedený nález Ústavného
súdu SR aplikoval aj Krajský súd v Prešove
v rozsudku č. k. 4Co/115/2018 zo dňa 14.05.2019, pričom ujmu za nezákonné trestné stíhanie priznal
vo výške 70.360,- eur a ujmu za väzobné stíhanie vo výške 11.040,- eur. Jednalo sa
o rozhodnutie aplikujúc starší zák. č. 58/1969 Zb., keď výška odškodnenia nebola obmedzená ako v

zák. č. 514/2003 Z.z.. Situácia v danom prípade bola odlišná v tom, že sa jednalo
o advokátku a zásah bol o to citeľnejší.
12. Aj podľa odvolacieho súdu v prípade obvinenia a nezákonného trestného stíhania nevinnej osoby
bolo zrejmé, že každej takejto osobe bola spôsobená nemajetková ujma. Námietka žalovaného,
že v prípade 4,5 ročného nezákonného trestného stíhania postačovalo iba samotné konštatovanie
porušenia práva, bola celkom nesprávna.

13. Pokiaľ žalovaný namietal, že vznik nemajetkovej ujmy boli v celosti založený na tvrdeniach
žalobcu bez toho, aby bola ich existencia preukázaná, odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku
ako nedôvodnú, a to jednak z toho dôvodu, že nemajetkovú ujmu ani nebolo potrebné preukazovať
z vyššie uvedených dôvodov, pričom je potrebné konštatovať, že samotná nemajetková ujma bola

napriek tomu preukazovaná a preukázaná. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie správne uviedol, že na preukázanie nemajetkovej ujmy v peniazoch a jej výšky boli vypočutí
jednak manželka žalobcu, jeho matka, ako aj samotný žalobca, a to v zmysle zákonných poučení
Civilného sporového poriadku. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal
so skutočnosťami vyplývajúcimi z dokazovania na odôvodnenie nemajetkovej ujmy v bodoch 67. až

84. odôvodnenia rozhodnutia, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd aj stotožnil, a preto bol argument
o nepreukázaní nemajetkovej ujmy vyhodnotený ako nepravdivý. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva,
že to bol práve žalovaný, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno preukazovania, že by výsluchy svedkov
obsahovali nepravdivé okolnosti, pričom žalovaný ani nenavrhol žiadne dôkazy preukazujúce opak.

14. Neobstojí námietka žalovaného spočívajúca v tom, že nemožno priznávať neprimerané sumy, keďže
suma vo výške 3.000,- eur po stíhaní trvajúcom 4,5 roka ovplyvnil žalobcov život (tak súkromný, rodinný
i pracovný). Navyše argument týkajúci sa toho, že výška nemajetkovej ujmy by nemala prevyšovať výšku
náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné trestné činy, nebola dôvodná, keďže súdom prvej
inštancie priznaná suma vonkoncom nedosahovala takúto výšku.

15. Pokiaľ žalovaný namietal, že neboli ničím preukázané závery súdu prvej inštancie o tom, že trestné
stíhanie malo dopad na psychické zdravie žalobcu, nakoľko žalobca nepredložil žiadny objektívny dôkaz
o tom, že ním tvrdené dopady na zdravie, nastali a že sa tak stalo v dôsledku trestného stíhania, odvolací
súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej

inštancie sa s touto otázkou náležite vysporiadal v bode 72. odôvodnenia rozhodnutia a s ktorým sa
odvolací súd stotožnil a zároveň naň poukazuje. Navyše krajský súd dodáva, že skutočnosti uvedené
v bode 72. odôvodnenia rozhodnutia boli preukázané tak jeho výpoveďou, výpoveďami jeho manželky
a jeho matky, ako osobami, ktoré mu boli bezprostredne blízke a situáciu náležite vnímali. Žalovaný
na vyvrátenie uvedených dôkazov nenavrhol žiadne dokazovanie, hoci dôkazné bremeno bolo na

jeho strane. Všeobecne totiž platí, že nestačí len popretie tvrdených skutočností, ale vyžaduje sa
kvalifikované popretie tvrdených skutočností, pre ktoré je potrebná dôkazná iniciatíva tej strany sporu,
ktorá s predloženými tvrdeniami podporenými dôkazmi nesúhlasí. Aj podľa krajského súdu bolo zrejmé,
že žalobca bol vystavený hrozbe trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov až 3 roky, pričom najmä
počas prípravného konania boli ignorované návrhy na vykonanie dokazovania v jeho prospech a až

v konaní pred súdom boli na jeho obranu vypočutí siedmi svedkovia, ktorých navrhoval vypočuť od
začiatku trestného stíhania.

16. Neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa nepreukázania záverov súdu prvej inštancie o tom,
že by žalobcovi mala z dôvodu vedenia trestného stíhania hroziť strata zamestnania, keďže žalobca

nestratil zamestnanie z dôvodu vedeného trestného stíhania, nakoľko žalobca nikdy nedôvodil tým,
že o zamestnanie prišiel, ale dôvodil tým, že s poukazom na ust. § 68 ods. 1 písm. a) Zákonníka
práce mu pri odsúdení za úmyselný trestný čin hrozilo okamžité skončenie pracovného pomeru, čo by
znamenalo stratu práce spojené s nemožnosťou postarať sa o jeho rodinu. Napokon uvedené vyplývaaj zo správneho hodnotenia uvedenej otázky súdom prvej inštancie obsiahnutej v bodoch 73. až 74.
odôvodnenia, na ktoré v podrobnostiach poukazuje a odkazuje naň aj odvolací súd.

17.Pokiaľžalovanýnamietalničímnepreukázanézáverysúduprvejinštancieotom,žežalobcanemohol
prijať lukratívnu pracovnú ponuku a dosiahnuť tak nadštandardný príjem, vyhodnotil túto odvolaciu
námietku odvolací súd ako nedôvodnú. Podľa krajského súdu súd prvej inštancie sa s touto námietkou
náležite vysporiadal v bodoch 75. a 76. odôvodnenia rozhodnutia, s ktorými závermi sa stotožnil
a zároveň na ne odkazuje. Len na zdôraznenie odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania

vyplynulo,žeskutočnosť,žežalobcaboltrestnestíhaný,savprácirozšírila,keďmupodriadenývsituácii,
keď mal rešpektovať jeho pokyny, uviedol, že ak tak neurobí, či ho zbije. Podľa krajského súdu v konaní
nebolo vyvrátené procesne účinným spôsobom, že v dôsledku trestného stíhania nemohol ísť do Mexika
zaúčať zamestnancov, čím by si kariérne polepšil. Ním uplatnený nárok pritom odvodzoval z toho, že
ujmu spôsobenú trestným stíhaním pociťoval ako nespravodlivú, keďže nezákonné trestné stíhanie mu
zasahovalo do jeho kariérnej príležitosti, čo znášal rovnako zle, pričom uvedená skutočnosť vyplývala

zo žalobcom navrhnutých výpovedí svedkov.
18. Neobstojí námietka žalovaného súvisiaca s nepreukázaním záveru súdu prvej inštancie, že so
žalobcom verejnosť prerušila kontakty a držala si od neho dištanc práve z dôvodu trestného stíhania
voči jeho osobe. Aj podľa odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že jedna z jeho
najbližších osôb E. G. – a jeho rodina uvedené kontakty prerušili. Okrem toho z výpovede jeho manželky

tiež vyplynulo, že okrem osôb bližšie uvedených sa s ním prestali stýkať aj jeho kamaráti, ktorých mali
spoločných práve s E. G.. Obdobné skutočnosti vyplynuli aj z výpovede jeho matky. Podľa krajského
súdu vykonaným dokazovaním bolo taktiež preukázané, že kvôli trestnému stíhaniu prestal spoločensky
žiť a „večne“ sa s manželkou hádali, čo je zrejmé aj z bodu 22. odôvodnenia rozhodnutia, pričom jeho
manželka dokonca zvažovala, či bude ďalej s ním alebo bez neho.

19. Pokiaľ žalovaný dôvodil uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/285/2018 zo dňa 15.08.2018,
uvedené uznesenie nemožno na vec vzťahovať, keďže sa týka celkom iného prípadu. Konanie bolo v
danom prípade vedené pred Okresným súdom Bratislava III. pod sp. zn. 12C/235/2015 a pred Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 2Co/240/2016, pričom „žalobca v tomto konaní uplatňoval nárok, ktorý
odôvodnil tým, že od júla 2002 do júna 2013 viedol pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.

8C/11/2003 súdny spor o neplatnosť závetu jeho tety, p. C.. P., v ktorom bola preukázaná nezákonná
činnosť justície.“ (bod 2. odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/240/2016 zo
dňa 29.05.2018) Jednalo sa teda o prípad prieťahov v civilnom konaní, keď namiesto ústavnej sťažnosti
pre prieťahy v konaní podal žalobca (nesprávne) žalobu o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.,
ktorej zamietnutie bolo plne legitímne. Žalobca si však neuplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy

v konaní, keďže prieťah v konaní je determinovaný aj samotnou efektívnosťou postupu súdu, resp.
príslušného orgánu a niekedy aj trvanie konania po dlhšiu dobu neznamená, že súd konal neefektívne, a
teda neznamená prieťah v konaní. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúci
aj v tom, že bol 4,5 roka nezákonne trestne stíhaný. Inak povedané, v danom prípade nebolo dôležité,
či v trestnom konaní boli alebo neboli prieťahy, dôležité bolo to, že žalobca bol tak dlhú dobu nezákonne

stíhaný, nakoľko je potrebné dôsledne rozlišovať prieťah v konaní a dĺžku doby nezákonného trestného
stíhania.
20. Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované
len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými

okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
21. Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám
súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalobkyne je len jej subjektívnym,
ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na konštantnú judikatúru

súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnyminázormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými
okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o dôvodnosti podanej žaloby.
22. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto

rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli
neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.
23. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá
za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami
odvolateľa.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania
tá strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade bol žalobca voči žalovanému v konaní úspešný,
a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške
100 %.

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)

V Žiline, dňa 28. januára 2025
JUDr. Roman Tichý

predseda senátu

JUDr. Vladimír Topoľančíkčlen senátu

JUDr. Eva Malíková

člen senátu