Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317206370
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2317206370.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudkýň:

JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Monika Vozárová, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX, 2. E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. D. XXX, 3. E. A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. D. XXX, 4.
F. G., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XXX, 5. I. B., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXXX/XX, K., všetci zastúpení
spoločnosťou: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36
865 281, proti žalovaným: 1. L. M., nar. XX.X.XXXX, bytom N. O. XXX/XX, D., 2. L. M., nar. X.X.XXXX,
bytom N. O. XXX/XX, D., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Ján Schweitzer, so sídlom Šafárikova
1527/47, Galanta, 3. Generali Česká pojišťovna a.s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, Praha,

Česká republika, IČO: 452 72 956, konajúca prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne
z iného členského štátu, so sídlom Lamačská cesta 3/A, Bratislava, IČO: 54 228 573, zastúpená
spoločnosťou:MSTPARTNERS,s.r.o.,sosídlomLaurinská3,Bratislava,IČO:36861545,ozaplatenie
pozostalostnej úrazovej renty, o odvolaní žalovanej 3. proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k.
30C/23/2017-883 zo dňa 13. júla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. výroku vo vzťahu k žalovanej 3. m e n í
tak, že žalobu žalobkyne 1. v časti o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty voči žalovanej 3. z a m

i e t a a v napadnutom III. výroku m e n í tak, že žalobcovia 1., 2., 3., 4. a 5. majú voči žalovaným 1.,
2. a 3. nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti o náhrade nemajetkovej
ujmy v plnom rozsahu z prisúdenej sumy, žalobkyňa 1. má voči žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu
trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty v plnom
rozsahu.

II. Žalovaná 3. má voči žalobkyni 1. nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacích konaní v časti
o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

- 20 -

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom žalovaným 1., 2., 3. uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni 1. pozostalostnú úrazovú rentu v sume 100,- eur mesačne, a to za obdobie od 15.3.2015 do
13.7.2019, t. j. sumu 5.196,90 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom v prevyšujúcej časti
nároku na pozostalostnú úrazovú rentu konanie zastavil, III. výrokom rozhodol, že žalobcovia 1. až 5.
majú voči žalovaným 1. až 3. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou § 448 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
v znení ku dňu smrti manžela žalobkyne 1. (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 92 ods. 1 a 2, § 93 ods.
1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.461/2003 Z. z.“), § 71 ods. 1, § 75 ods. 1 veta prvá zákona č. 35/2005 Z. z. Zákona o rodine, s poukazom
na procesné ustanovenia § 145 ods. 2, § 262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že po zrušení a vrátení veci súdu prvej inštancie uznesením odvolacieho
súdu č. k. 10Co/47/2020-587 zo dňa 24.2.2021 predmetom konania zostal žalobkyňou 1. uplatnený
nárok na pozostalostnú úrazovú rentu v sume 100,- eur mesačne, a to za obdobie od 15.3.2015 do
13.7.2019, t. j. suma 5.196,90 eur, keď v priebehu sporu žalobkyňa 1. (posúdiac podľa obsahu jej

vyjadrenia a písomné podania) v prevyšujúcej časti zobrala žalobu späť, s ktorým späťvzatím žalovaní
1. až 3. súhlasili. Právny zástupca žalovanej 3. v súvislosti s dispozičným oprávnením žalobkyne 1.
namietal, že nejde o čiastočné späťvzatie žaloby, ale o jej zmenu, avšak podľa názoru okresného súdu,
pokiaľ žalobkyňa 1. ohraničila časové obdobie, za ktoré požaduje pozostalostnú úrazovú rentu a zároveň
netrvala na úrokoch z omeškania s poukazom na skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, ide o kvantitatívnu
zmenužaloby(keďžepožadujemenejakožiadalavžalobe)atedakzmenežalobyvzmyslejejprocesnej

definície podľa ust. § 140 CSP nedošlo.

4. Okresný súd vychádzal zo skutočností, že v prejednávanej veci neboli medzi stranami sporné
skutkové tvrdenia, že v čase smrti manžela žalobkyne 1. ani on sám, ani žalobkyňa 1. nedovŕšili
dôchodkový vek. Manželia mali vzájomnú vyživovaciu povinnosť v zmysle ust. § 71 ods. 1 Zákona o

rodine. Nebohý bol pred smrťou zamestnaný v spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť,
a.s., odštepný závod Šaľa, kde jeho čistý mesačný príjem v roku 2014 dosahoval sumu 673,90 eur.
Dôchodkový vek by dovŕšil dňa 13.7.2019. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalobkyňa 1. od
roku 1993 podniká v oblasti poľnohospodárstva (ako samostatne hospodáriaci roľník), pričom na tomto
(rodinnom) podnikaní sa podieľal i nebohý manžel. Rovnako nebolo sporné, že žalobkyni 1. bol po smrti

nebohého manžela v roku 2015 priznaný vdovský dôchodok vo výške 309,- eur, ktorý sa valorizáciou
zvýšilvroku2016nasumu310,20eur,vroku2017nasumu315,50eur,vroku2018nasumu320,40eur,
vroku2019nasumu329,30eur.Žalobkyňa1.výškužiadanejpozostalostnejúrazovejrentyodvodzovala
od rovnakej životnej úrovne manželov s prihliadnutím na výšku dosahovaného čistého mesačného
príjmu manžela (673,90 eur), ako aj na jeho ďalšie nepeňažné podieľanie sa na spoločnom živote

manželov (opravy, údržby v domácnosti, či na pozemku) a rodinnom podnikaní (nebohý manžel v rámci
ich poľnohospodárskej činnosti zabezpečoval osobne mnohé práce). Výšku požadovanej pozostalostnej
úrazovej mesačnej renty v sume 100,- eur považovala za primeranú (3,30 eur na deň), postačujúcu len
na najnevyhnutnejšie potreby na úhradu bývania, stravovania, hygienických potrieb, ošatenia. Obrana
žalovanej 3. spočívala v tom, že tvrdené straty na podnikateľskej činnosti žalobkyne 1. nemožno

nahrádzať prostredníctvom vyživovacej povinnosti medzi manželmi. Ak žalobkyňa 1. utrpela straty v
rámci vlastnej podnikateľskej činnosti z titulu úmrtia jej manžela, mala si to uplatniť iným nárokom na
náhradu škody. Tiež poukazovala, že žalobkyňa 1. v rokoch 2015 a 2017 dosahovala prakticky rovnaké
príjmy (spolu s vdovským dôchodkom) ako v čase svojho úmrtia dosahoval poškodený, v rokoch 2018 a
2019 dosahovala také príjmy zo závislej činnosti a zo živnosti, ktoré aj bez vdovského dôchodku, ktorý

naďalej poberala, prevyšovali príjem poškodeného v čase jeho úmrtia a iba v roku 2016 dosahovala
nižší príjem ako poškodený v čase svojho úmrtia.

5. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňou 1. uplatnený nárok na pozostalostnú úrazovú rentu
je upravený v § 448 Občianskeho zákonníka tak, že na tento má nárok fyzická osoba, voči ktorej

mal zomrelý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť. Je nesporné, že Občiansky zákonník dáva
pozostalému odkázanému na výživné od zomrelého nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Nie je pritom
podstatné, či výživné súdom bolo alebo nebolo určené. Je nepochybné, že zomrelý manžel žalobkyne
1. mal počas svojho života zákonnú vyživovaciu povinnosť voči nej, ktorú si plnil dobrovoľne. Bolo by
nespravodlivé, absurdné a diskriminačné a v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka),

ak by po jeho smrti žalobkyňa 1., voči ktorej si svoju vyživovaciu povinnosť plnil dobrovoľne, mala
byť ukrátená tým, že jej výživné by malo byť uspokojované v menšom rozsahu iba preto, že platiteľ
výživného zahynul. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že nemožno súhlasiť s názorom žalovaných, že
by nárok na pozostalostnú úrazovú rentu nebol daný a že by výška pozostalostnej úrazovej renty 100,-
eur mesačne bola neprimerane vysoká. Pre prípad usmrtenia obsahuje zákon špeciálnu úpravu rozsahu

náhrady škody (okrem skutočnej škody, ušlého zisku, nemajetkovej ujmy). Okrem náhrady vecných
nákladov spojených s pohrebom sa tak peňažnou rentou odškodňujú aj náklady na výživu pozostalým,
ktorým zomrelý výživu poskytoval, alebo bol povinný poskytovať. Existencia tohto nároku je závislá
na právnej povinnosti k poskytovaniu výživného a výška náhrady je priamo úmerná výžive, ktorá sapozostalej dostávala za života manžela a to v rozsahu ku dňu smrti manžela. Vznik nároku žalobkyne 1.
na konkrétnu výšku výživného závisel na tom, či a v akom rozsahu jej zomrelý manžel výživu poskytoval,
alebo bol povinný poskytovať podľa hľadísk Zákona o rodine. Z ust. § 71 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva,

že rozsah vyživovacej povinnosti sa stanoví tak, aby životná úroveň oboch manželov bola zásadne
rovnaká a prihliadne sa na starostlivosť o domácnosť.

6. Okresný súd uzavrel, že v prejednávanej veci žalobkyňa 1. v čase smrti svojho manžela v roku 2015
mala 54 rokov, podnikala v oblasti poľnohospodárstva (ako samostatne hospodáriaci roľník), žili však z

príjmu jej manžela (približne 673,90 eur), pričom jej prínos bol z predaja mlieka a poľnohospodárskych
produktov, čo predstavovalo asi 200,- eur mesačne s tým, že finančne im vypomáhala i svokra, o
ktorú sa žalobkyňa 1. starala niekoľko rokov. Žalobkyňa sa starala o domácnosť, deti, neskôr vnúčatá,
varila a vykonávala práce okolo dobytka. Manžel sa výraznou mierou podieľal i na rodinnom podnikaní,
dokázalopraviťpoľnohospodárskestroje,ktorévyužívalinapodnikateľskúčinnosťamnohéztýchtoprác
zabezpečoval osobne, čím sa podieľal na šetrení domáceho rozpočtu. Manželia takýmto spôsobom žili,

boli si vzájomnou oporou a manžel bol nepochybne živiteľom rodiny. I pre vyživovaciu povinnosť medzi
manželmi platí, že súd pri určení výživného prihliadne k odôvodneným potrebám oprávneného manžela,
jeho majetkovým pomerom a možnostiam a schopnostiam povinného manžela. Aj keď žalobkyňa 1.
podnikala v oblasti poľnohospodárstva (ako samostatne hospodáriaci roľník), nemožno uzavrieť, že
by táto skutočnosť mala mať vplyv na zníženie priznanej renty (prípadne jej nepriznanie), pričom

je potrebné zohľadniť starostlivosť žalobkyne o domácnosť (čo zákon vyslovene predpokladá). Pri
akceptovaní uvedených zásad je možné konštatovať, že výška pozostalostnej úrazovej mesačnej renty
100,- eur je primeraná, bude postačovať len na tie najnevyhnutnejšie potreby žalobkyne 1. (3,30
eur na deň) a je všeobecne známe, že ani hodnota úspor nie je takou hodnotou, ktorá by mala
výšku minimálnej pozostalostnej úrazovej renty ovplyvniť. Na uspokojovanie svojich ďalších potrieb/

podnikateľských aktivít bude musieť žalobkyňa 1. použiť ušetrené prostriedky. Po vyplatení renty bude
životná úroveň žalobkyne v 1. rade približne rovnaká, ako počas jej života s manželom. Neobstojí
obrana žalovanej 3., že ide o straty na podnikateľskej činnosti žalobkyne 1., ktoré nemožno nahrádzať
prostredníctvom vyživovacej povinnosti medzi manželmi, keďže vyživovacia povinnosť nereprezentuje
len finančný príjem nebohého manžela. Žalobkyňa 1. v tejto súvislosti zdôrazňovala, že podstatou

vyživovacej povinnosti je z hľadiska Zákona o rodine posudzovaný vždy aj okruh faktického prínosu
a starostlivosti každého z manželov, pričom v prejednávanej veci manželia boli obaja v produktívnom
veku a spoločne sa podieľali na rodinnom podnikaní. Za obdobie od 8.9.2015 do 13.7.2019 predstavuje
pozostalostná úrazová renta sumu 5.196,90 eur, ktorý výpočet žalovaní nespochybnili, a teda ho
okresný súd akceptoval. V prevyšujúcej časti nároku na pozostalostnú úrazovú rentu konanie zastavil s

poukazom na späťvzatie žaloby v tejto časti zo strany žalobkyne 1. a súhlas žalovaných.

7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol okresný súd podľa ust. § 262 ods.
1 CSP, žalobcovia boli v konaní v rozsahu uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy úspešní, keď vo veci
samej im bolo čo do základu ich nárokov, pri ktorých výška nároku záležala výlučne na posúdení súdom,

v plnom rozsahu vyhovené. Žalobkyňa 1. bola úspešná i v rozsahu uplatnenej pozostalostnej renty, keď
skutočnosť,žepočaskonanianastalasituácia,prektorúdošlokzánikunárokunapozostalostnúúrazovú
rentu, nemožno hodnotiť v jej neprospech. Žalobkyňa 1. bola zároveň úspešná i v odvolacom konaní,
keďže na základe jej odvolania došlo k zrušeniu rozhodnutia v napadnutej časti nároku na pozostalostnú
úrazovú rentu. Okresný súd potom úspešným žalobcom 1. až 5. v spore, ako aj v odvolacom konaní,

priznal voči žalovaným 1., 2. a 3. nárok na náhradu trov prvoinštančného ako i odvolacieho konania
v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov prvoinštančného i odvolacieho konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti rozsudku výlučne I. a III. výroku podala odvolanie žalovaná 3., ktorým navrhla, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v uvedenom rozsahu zamietol a priznal žalobcom nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 80,46 %, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP.
Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.b)CSPžalovaná3.namietlanedostatočnéodôvodnenie
rozsudku, poukázala na odseky 50, 51, 54 a 55 uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený prvý
rozsudok okresného súdu, z ktorého vyplýva, že bolo potrebné, aby okresný súd posúdil nárok na

pozostalostnú úrazovú rentu na základe Zákona o rodine a zároveň aby jasne, dostatočne, zreteľne,
logicky a presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie. Odôvodnenie, ktoré by spĺňalo uvedené kvality v
rozsudku absentuje. Okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočne vysporiadal, resp. vôbec
nevysporiadal s nárokom žalobkyne 1. na pozostalostnú úrazovú rentu a určením jej výšky. Jedinýmdôvodompriznaniapozostalostnejúrazovejrentyjeskutočnosť,žepozostalýbolmanželomžalobkyne1.
Hlbšie sa okresný súd dôvodom na priznanie nezaoberal, keď poukazoval iba na všeobecné skutočnosti
zo života žalobkyne 1. a zosnulého manžela. Rovnako chýba odôvodnenie určenia výšky pozostalostnej

úrazovej renty, v rozsudku úplne absentuje akékoľvek odôvodnenie výšky priznanej renty vo výške
100,- eur mesačne, nie je zrejmé, prečo okresný súd priznal práve 100,- eur za mesiac, ako sa k
tejto sume dopracoval, prečo nepriznal inú sumu. Prvoinštančný súd neuviedol žiadny k tejto sume
žiadnyvýpočet.Rovnakoabsentujeajurčenieaodôvodnenie,prečopriznalpozostalostnúúrazovúrentu
za obdobie od 15.3.2015 do 13.7.2019. V rozsudku absentuje odôvodnenie, ktoré by spĺňalo aspoň

minimálnepožiadavkykladenév§220ods.2CSP.Odôvodnenierozsudkuneobsahujevysporiadaniesa
s podstatnými časťami argumentácie žalovanej, uvedenie, ktoré dôkazy súd vykonal, prečo súd právne
posúdil spor spôsobom ako ho posúdil a neodkázal na žiadnu ustálenú rozhodovaciu prax iných súdov
či vyšších súdnych autorít.

9. Odvolateľka namietla aj nesprávny procesný postup súdu pri zmene žaloby. Žalobkyňa 1. sa pôvodne

domáhala zaplatenia zročnej pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od 15.3.2015 do 15.3.2017 vo
výške 2.400,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.400,- eur odo dňa nasledujúceho
po dni doručenia žaloby žalovaným až do zaplatenia, pozostalostnej úrazovej renty vo výške 100,-
eur mesačne za obdobie od 15.3.2017 splatnej vždy do 15-teho dňa v nasledujúcom kalendárnom
mesiaci a nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur. Okresný súd prvým rozsudkom priznal žalobkyni

1. nemajetkovú ujmu vo výške 23.000,- eur a výrokom č. VII. žalobu vo zvyšnej časti pozostalostnej
úrazovej renty zamietol. Žalobkyňa 1. podala voči VII. výroku rozsudku odvolanie. Predmetom konania
tak zostali: (i.) pozostalostná úrazová renta za obdobie od 15.3.2015 do 15.3.2017 vo výške 2.400,-
eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.400,- eur odo dňa nasledujúceho po dni
doručenia žaloby žalovaným až do zaplatenia a (ii.) pozostalostná úrazová renta vo výške 100,- eur

mesačne za obdobie od 15.3.2017 splatná vždy do 15-teho dňa v nasledujúcom kalendárnom mesiaci.
Žalobkyňa zastúpená právnym zástupcom na pojednávaní dňa 20.10.2022 uviedla: „Na podanej
žalobe ktorá zostala ešte predmetom sporu, pričom sa domáha pozostalostnej úrazovej renty za obd.
od 15.3.2015 do 15.3.2017 vo vyčíslenej sume, a ďalej za obd. od 16.3.2017 do 13.7.2019, kedy
pozostalý dovŕšil dôchodkový vek. Vzhľadom na trvanie sporu došlo k ohraničeniu PÚR a z tohto

dôvodu sme upravili žalobný petit.“ Okresný súd správne posúdil, že týmto vyhlásením žalobkyňa
1. zobrala po obsahovej stránke žalobu čiastočne späť. Paradoxne nebolo jasné akú presnú sumu
požaduje, keďže ju nešpecifikovala na pojednávaní. Následne na pojednávaní dňa 27.4.2023, kde
malo dôjsť len k vyhláseniu rozhodnutia, okresný súd zrušil procesné uznesenie zo dňa 28.3.2023,
ktorým ukončil dokazovanie a to z dôvodu vyššie uvedeného späťvzatia na pojednávaní dňa 20.10.2022,

s ktorým žalovaní nevyslovili súhlas. Žalovaní 1. až 3. boli vyzvaní na vyjadrenie sa, či súhlasia s
čiastočným spävzatím. S týmto späťvzatím žalovaná 3. súhlasila prípisom zo dňa 09.5.2023. Na základe
uloženej povinnosti žalobkyňa 1. zaslala súdu Vyjadrenie zo dňa 10.5.2023 (ešte pred pojednávaním
dňa 25.5.2023), ktoré však bolo doručené zástupcovi žalovanej 3. až 29.5.2023 (po pojednávaní
dňa 25.5.2023). Obsahom tohto Vyjadrenia bola zmena žaloby na sumu 5.326,20 eur vrátane úroku

zmeškania. Žalobkyňa 1. splnia uloženú povinnosť a doručila súdu Vyjadrenie zo dňa 10.5.2023. Na
pojednávaní dňa 25.5.2023 právny zástupca žalobkyne 1. uviedol, že požaduje, aby okresný súd na
Vyjadrenie zo dňa 10.5.2023 neprihliadal s tým, že na požadovanom príslušenstve zrazu netrvá a že
okresnému súdu doručí písomné vyčíslenie nároku v lehote 5 dní. Teda procesná strana žiadala, aby
sa neprihliadalo na podanie, ktoré jej okresný súd uložil povinnosť zaslať. Vyjadrenie žalobkyne 1. zo

dňa 10.5.2023 bolo zmätočné a vnútorne rozporné, žalovaná 3. ho namietala a nesúhlasila s ním. Je
zarážajúce, že žalobkyňa 1. doručí okresnému súdu podanie a následne na ďalšom pojednávaní žiada,
aby na neho okresný súd neprihliadal. Po obsahovej stránke bolo z návrhu nového petitu zrejmé, že
ide o jednoznačne zmenu žaloby, nakoľko dochádza k zmene výšky istiny z 2.400,- eur na 5.326,20
eur a rovnako aj k zmene úrokov z omeškania (príslušenstva). Okresný súd postupoval nesprávne,

keďže Vyjadrenie žalobkyne 1. zo dňa 10.5.2023 bolo neúplné alebo nezrozumiteľné, no napriek tomu
nekonal postupom podľa § 129 CSP. Až pod vykonaní tohto procesného postupu v závislosti od aktivity
a následného vyjadrenia žalobkyne 1. mohol okresný súd odmietnuť toto Vyjadrenie zo dňa 10.5.2023
alebo rozhodnúť o zmene žaloby. Prípisom zo dňa 29.5.2023 označeným ako „VEC: Upresnenie
navrhovaného výroku rozhodnutia“ došlo ku späťvzatiu žaloby tak, že žalobkyňa 1. požadovala priznanie

pozostalostnej úrazovej renty od 15.3.2015 do 13.7.2019 a trovy súdneho konania v rozsahu 100 %
a až na pojednávaní dňa 20.6.2023 bolo žalovanej 3. krátkou cestou doručené podanie žalobkyne
1. Vyjadrenie zo dňa 16.6.2023, v ktorom konkretizovala peňažne svoj nárok na sumu 5.196,90 eur.
Okresný súd opakovane procesne pochybil pri Vyjadrení zo dňa 10.5.2023, čím spôsobil tzv. inú vadukonania a naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, keď neodstránil nezrozumiteľnosť
podania, svojvoľne podanie žalobkyne 1. ignoroval, procesne sa s ním nevysporiadal a nerozhodol o
navrhovanej zmene žaloby.

10. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaná 3. uviedla, že žalobkyňa 1. si
uplatnila nárok na pozostalostnú úrazovú rentu v súvislosti so smrťou svojho manžela. Výživné medzi
manželmi nebolo určené žiadnym konkrétnym spôsobom, resp. nebolo vydané žiadne rozhodnutie,
ktoré by upravovalo vyživovaciu povinnosť medzi manželmi. Aj z tohto dôvodu akcentoval Krajský súd

v Trnave povinnosť okresného súdu postupovať tak, aby túto vyživovaciu povinnosť skúmal okresný
súd cez prizmu Zákona o rodine (§ 71). Zo žalobkyňou 1. predložených listinných dôkazov a vyjadrení
pred okresným súdom vyplýva, že v rokoch 2015 a 2017 dosahovala prakticky rovnaké príjmy (spolu
s priznaným vdovským dôchodkom) ako v čase svojho úmrtia dosahoval zomrelý manžel (poškodený)
a v rokoch 2018 a 2019 dosahovala žalobkyňa 1. také príjmy zo závislej činnosti a zo živnosti, ktoré
aj bez vdovského dôchodku (ktorý naďalej poberala), prevyšovali príjem poškodeného v čase jeho

úmrtia. Navyše z predložených listín vyplýva, že výška vdovského dôchodku sa za jednotlivé roky
valorizovala. Žalobkyňa 1. iba v roku 2016 dosahovala nižší príjem ako poškodený v čase svojho
úmrtia. Ani táto okolnosť s ohľadom na jej krátke trvanie aj s prihliadnutím na fakt, že ten rozdiel
nebol nejaký zásadný, preto nezaložila dôvod na vznik nároku na výživné podľa § 71 ods. 1 Zákona
o rodine. Žalobkyňa 1. nepreukázala žiadne ďalšie okolnosti z hľadiska právnej úpravy výživného

medzi manželmi, ktoré by osvedčovali vznik jej nároku na výživné medzi manželmi za rok 2016. Z
hľadiska právnej úpravy je potrebné preukázať jej ekonomické postavenie po úmrtí poškodeného. Nie
je zrejmé, či žalobkyňa v danom období disponovala nejakým hnuteľným, príp. nehnuteľným majetkom,
alebo úsporami. Pokiaľ žalobkyňa 1. tvrdí, že jej manžel sa podieľal na podnikaní, táto okolnosť nie
je okolnosťou, ktorá by sa mala zohľadňovať pri určovaní výživného medzi manželmi, nakoľko právna

úprava určuje, že pre určenie tohto výživného je rozhodujúce, aby manžel a manželka mali v zásade
rovnakú životnú úroveň, aby medzi nimi neboli zásadné rozdiely v životnej úrovni. Žalobkyňa 1. si
v podstate uplatňuj cez pozostalostnú úrazovú rentu náhradu za škody, ktorá bola spôsobené v jej
podnikaní z titulu tragickej udalosti, ktorá postihla jej manžela. Tento nárok si nemožno uplatňovať
prostredníctvom pozostalostnej úrazovej renty vo väzbe na vyživovaciu povinnosť. Z hľadiska výdavkov

žalobkyňa 1. deklarovala len bežné mesačné výdavky na oboch manželov spolu vo výške cca 637,- eur,
pričom pre účely posúdenia vyživovacej povinnosti medzi manželmi sú kľúčové odôvodnené výdavky
žalobkyne 1. Pokiaľ ide o započítanie materiálnej pomoci zomrelého pre účely určenia výšky vyživovacej
povinnosti – pozostalostnej úrazovej renty po smrti manžela je zrejmé, že spomenuté poľnohospodárske
činnosti zabezpečuje žalobkyňa 1. prostredníctvom na to odborne zameraných podnikateľov, ktorí si

predmetné činnosti (služby) vyúčtujú. Predmetné náklady by preto mali byť zahrnuté v rámci nákladov
na výkon poľnohospodárskej činnosti, v rámci daňových priznaní žalobkyne 1. Z hľadiska výkonu
poľnohospodárskej činnosti žalobkyňou 1. je relevantné, aký zisk (čistý príjem) dosiahla. V rámci
uvedeného zisku (čistého) príjmu sú už zarátané náklady vynaložené na výkon poľnohospodárskej
činnosti. Výhradne takýto zisk vstupuje do matematického vyčíslenia výšky vyživovacej povinnosti a v

konečnom dôsledku do výšky pozostalostnej úrazovej renty. Neobstojí ani argumentácia započítania
materiálnej pomoci zomrelého odôvodnená prostredníctvom rozhodnutia českého odvolacieho súdu
(takýto právny názor nie je v podmienkach SR právne záväzný) prijatého v spoločensky odlišných
podmienkach (rok 1973), t.j. rozhodnutie Krajského súdu v Českých Budějoviciach sp. zn. 3Co 883/73.
Práve naopak z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že „Práce a osobní péče, které vynakládá třeba

jeden z rodičů na dítě, tvoří materiálny hodnoty odpovídající příspěvku druhého z rodičů, který je
poskytuje v penězích. Zákon tak vyjadřuje myšlenku, že uspokojovaní potřeb dítěte tímto způsobem
může vyvážit platby druhého z rodičů.“, a teda poskytovanie materiálnej pomoci manželovi slobodne
hospodáriacemu roľníkovi za účelom dosahovania zisku, nie je možné započítať na účely vyživovacej
povinnosti. Aj samotný Zákon o rodine hovorí výlučne o starostlivosti o deti a domácnosť, poskytovanie

pomoci pri podnikaní jedného z manželov má úplne iný charakter. Táto koncepcia a takéto ponímanie
v právnej úprave a judikatúre súdov práve súvisí s postavením žien a ich plnením úlohy ako
matky. Žalobkyňou 1. uvádzané spoločné podnikanie na dosahovanom zisku nepripomína vyživovaciu
povinnosť medzi manželmi, ale skôr akýsi ušlý zisk, a teda z pohľadu určenia výšky pozostalostnej
úrazovej renty je irelevantné. Navyše vychádzajúc z tvrdení žalobkyne 1., že predmetné podnikanie sa

len rozbiehalo a zatiaľ neprinášalo zisk, možno uvedené skôr ponímať ako neprimerané majetkové riziko
prevzaté žalobkyňou 1. Z uvedeného rozhodnutia ďalej vyplýva, že „Náhrada nákladu na výživu náleží
pozůstalým, pokud tyto náklady nejdou hrazeny dávkami důchodového zabezpečení poskytovanými z
téhož dôvodu.“. Žalobkyni 1. bol priznaný vdovský dôchodok za účelom kompenzácie majetkovej stratyv dôsledku úmrtia jej manžela. Navyše platí zásada iura novit curia (súd pozná právo), a teda súd má
nehľadiac na právnu kvalifikáciu zo strany žalobcu posúdiť ním uplatnený nárok správne a objektívne,
v súlade s platným právom, t.j. nárok aj právne kvalifikovať. Nárok na priznanie pozostalostnej úrazovej

renty nie je u žalobkyne 1. daný. Je potrebné mať na pamäti, že žalobkyni už bola priznaná nemajetková
ujma vo výške 23.000,- eur. Dôkazné bremeno nebolo zo strany žalobkyne 1. unesené. Uplatneným
nárokom sa len zakrýva skutočný účel podanej žaloby v časti o úrazovú pozostalostnú rentu, a to
nahradenie ušlého zisku z hospodárskej činnosti.

11. K trovám konania žalovaná 3. v odvolaní uviedla, že namieta aj priznanie nároku na náhradu trov
konania. Konanie o nároku na úrazovú pozostalostnú rentu je konaním o nároku na náhradu škody.
Uvedené jasne vyplýva zo systematického zaradenia tohto inštitútu do Občianskeho zákonníka, keď
sa nachádza v šiestej časti s názvom Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie, v druhej
hlave s názvom Zodpovednosť za škodu v treťom oddiele Spoločné ustanovenia o náhrade škody. Je
potrebné vzhľadom na § 255 ods. 1 CSP, aplikovať zásadu (ne)úspechu v konaní. Nakoľko žalobkyňa

nemá byť v časti o nároku na pozostalostnú úrazovú rentu úspešná, je potrebné, aby odvolací súd
túto skutočnosť zohľadnil aj v prípade rozhodovania o nároku na náhradu trov konania. Celkovo bolo
priznaných žalobcom 48.000,- eur, čo spoločne s požadovanou sumou za pozostalostnú úrazovú rentu
predstavuje 53.196,90 eur. Z toho nedôvodný nárok predstavuje 5.196,90 eur. Teda úspech žalobcov
v spore predstavuje 90,23 % a úspech žalovaných 9,77 %. Po spoločnom započítaní, tak mohli byť

žalobcovia úspešní maximálne v rozsahu 80,46 %.

12. Žalovaní 1. a 2. odvolanie nepodali, k odvolaniu žalovanej 3. sa nevyjadrili.

13. Žalobkyňa 1. vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 3. uviedla, že odvolanie je v celom rozsahu

nedôvodné, preto navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal
žalobkyni 1. právo na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie pri určení výšky nároku na pozostalostnú
úrazovú rentu rozhodnutie dostatočne odôvodnil a uviedol skutočnosti, ktoré ho viedli k priznaniu
konkrétnej výšky nároku na pozostalostnú úrazovú rentu. Nemožno vytýkať súdu prvej inštancie, že sa
nezaoberal s každou námietkou žalovanej 3., ktorú v konaní uplatnila. Žalobkyňa 1. nesúhlasí s tvrdením

žalovanej 3., že upresnením navrhovaného výroku rozhodnutia došlo zo strany žalobkyne 1. k zmene
žaloby a okresný súd procesne pochybil, keď nerozhodol o navrhovanej zmene žaloby. Žalobkyňa 1.
sa domáhala priznania nároku na pozostalostnú úrazovú rentu za obdobie od 15.3.2015 do 13.7.2019.
Od počiatku konania sa domáhala priznania nároku na pozostalostnú úrazovú rentu v sume 100,- eur
mesačne počnúc odo dňa 15.3.2015 do dňa, kedy by nebohý dovŕšil dôchodkový vek (13.7.2019).

V žalobe bol vypočítaný zročný nárok na pozostalostnú úrazovú rentu v sume 2.400,- eur. Odo dňa
16.3.2017 sa preto žalobkyňa 1. ďalej domáhala priznania sumy 100,- mesačne. Vzhľadom k tomu, že
počas konania nastala situácia, pre ktorú došlo postupom podľa § 92 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. k
zániku nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, bolo možné zročný nárok žalobkyne 1. na pozostalostnú
úrazovú rentu vypočítať celý, t.j. aj za obdobie od 16.3.2017 do 13.7.2019. V žiadnom ohľade tak zo

strany žalobkyne 1. nedošlo k zmene žaloby, nakoľko nedošlo ani k rozšíreniu uplatneného práva ani k
uplatneniu iného práva ako v pôvodnej žalobe. Predmetným úkonom žalobkyňa len upresnila vyčíslenie
nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, ktorú už bolo možné vyčísliť ako zročný nárok, preto procesný
postup súdu prvej inštancie v tejto súvislosti považuje za správny. Žalobkyňa 1. odmieta tvrdenie, že si
má cez pozostalostnú úrazovú rentu uplatňovať náhradu za škodu, ktorá bola spôsobená v jej podnikaní

z titulu tragickej udalosti, ktorá postihla jej manžela, a že uplatneným nárokom len zakrýva skutočný
účel podanej žaloby v časti o pozostalostnú úrazovú rentu, ktorým má byť nahradenie ušlého zisku z
hospodárskej činnosti. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil. Pozostalostná úrazová renta
má finančne zabezpečiť členov rodiny po smrti živiteľa rodiny, ak v čase úmrtia mal nebohý voči nim
vyživovaciu povinnosť (manžel, maloleté deti zosnulého a podobne). Pozostalostná úrazová renta plní

funkciu náhradného výživného, pokiaľ povinný z dôvodu úmrtia už nemôže plniť výživné. Je preukázané,
že nebohý bol v čase svojej smrti manželom žalobkyne 1., manželia žili v spoločnej domácnosti a v
zmysle ust. § 71 Zákona o rodine, mali ako manželia vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Manžel si voči
žalobkyni 1. plnil vyživovaciu povinnosť dobrovoľne a nebol preto dôvod priznávať ju osobitne súdnym
rozhodnutím. Listinnými dôkazmi je preukázané, že nebohý v čase svojej smrti nedovŕšil dôchodkový

vek a nebol mu priznaný dôchodok. Niet potom žiadneho dôvodu, prečo by v zmysle § 448 Občianskeho
zákonníkanemalžalobkyni1.vzniknúťnároknapozostalostnúúrazovúrentu,keďprevzniktohtonároku
je v zmysle ust. § 448 Občianskeho zákonníka rozhodujúci stav, ktorý v pomeroch pozostalej existoval
v čase smrti jej manžela. Účelom nároku na pozostalostnú úrazovú rentu je pritom zabezpečenievyrovnania životnej úrovne po smrti jedného z manželov. Požiadavka na rovnakú životnú úroveň vyplýva
z princípu solidarity a rovnakého postavenia v právach a povinnostiach vyplývajúcich z manželského
zväzku. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov je zjavné, že nemusí byť splnená podmienka

odkázanosti, ako je to napr. pri vyživovacej povinností detí k rodičom, resp. vyživovacej povinnosti medzi
ostatnými príbuznými. Prostredníctvom tejto vyživovacej povinnosti sa tak okrem uspokojenia osobných
potrieb sleduje i naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového
hľadiska. Za primeranú výživu sa pritom nepovažujú len nevyhnutné náklady na stravovanie, ale tiež
uspokojovanie ďalších nevyhnutných potrieb manžela vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu,

spôsobu života a podobne. Dispozícia určitou sumou peňazí, ktorá zabezpečuje úhradu osobných
potrieb pre najbližšiu budúcnosť neznamená ešte, že manžel, ktorý takouto sumou disponuje, nemá
nárok na výživné voči druhému manželovi. Pri rozhodovaní o výživnom preto treba brať do úvahy, že k
bežnému hospodáreniu patrí aj dispozícia primeranými peňažnými rezervami, ktorých sa účastník, kým
nedôjde k mimoriadnym prípadom, inak nedotýka. Mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí
vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol nebohý povinný platiť ku dňu svojej smrti. Výška

pozostalostnejúrazovejrentyzávisíodrozsahuvyživovacejpovinnostipovinnejosoby(nebohý).Rozsah
vyživovacej povinnosti je daný druhom vyživovacej povinnosti, ktorú mal nebohý. Účelom výživného
je zabezpečovanie všetkých odôvodnených potrieb oprávneného. Pri určení výživného prihliada súd
na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.
Zákonpritomnevylučujesúbehpozostalostnejúrazovejrentyadôchodkovýchdávok(vdovskýdôchodok

a podobne). Preto sa s argumentom žalovanej 3., že žalobkyni už bol priznaný vdovský dôchodok
za účelom kompenzácie majetkovej straty v dôsledku úmrtia jej manžela, nemožno stotožniť. Nebohý
bol pred smrťou zamestnaný v spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., odštepný
závod Šaľa, kde jeho čistý mesačný príjem v roku 2014 dosahoval sumu 673,90 eur. Tento príjem
nebol konštantný, ale rokmi sa zvyšoval, preto je predpoklad, že v roku 2015 a ďalej by bol vyšší.

Preto i keď pre vznik nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalým je v zmysle § 448 ods.
1 Občianskeho zákonníka rozhodujúci stav, ktorý v pomeroch pozostalých a zomretého existoval v
čase jeho smrti, treba pri porovnaní zmeny rozhodujúcich pomerov zohľadňovať aj následné zmeny vo
vývoji mzdovej úrovne, ktoré spočívajú vo zvýšení (valorizácii) priemerného zárobku toho, kto výživu
poskytoval, alebo bol povinný ju poskytovať nebohý manžel žalobkyne 1. si privyrábal ďalej aj tým,

že vypomáhal susedom s kosením, čo predstavovalo ďalší príjem do domácnosti. K smrti nebohého
došlo dňa 6.1.2015. Nebohý by dôchodkový vek dovŕšil dňa 13.7.2019. Žalobkyňa 1. od roku 1993
podniká v oblasti poľnohospodárstva (ako samostatne hospodáriaci roľník). Z predložených daňových
priznaní vyplýva: rok 2013: príjmy vo výške 17.943,31 eur, náklady vo výške 14.081,88 eur, rok 2014:
príjmy vo výške 22.110,57 eur, náklady vo výške 17.940,88 eur, rok 2015: príjmy vo výške 21.254,69

eur, náklady vo výške 17.644,77 eur, rok 2016: príjmy vo výške 15.178,96 eur, náklady vo výške
13.402,69 eur, rok 2017: príjmy vo výške 13.050,78 eur, náklady vo výške 10. 316,59 eur, rok 2018:
príjmy vo výške 20.886,78 eur, náklady vo výške 16.190,34 eur, rok 2019: príjmy vo výške 23.378,84
eur, náklady vo výške 16.714,09 eur. Z predložených rozhodnutí sociálnej poisťovne je zjavné, že
žalobkyni 1. bol po smrti nebohého manžela v roku 2015 priznaný vdovský dôchodok vo výške 309,-

eur. Vdovský dôchodok sa valorizáciou zvýšil v roku 2016 na sumu 310,20 eur, v roku 2017 na sumu
315,50 eur, v roku 2018 na sumu 320,40 eur, v roku 2019 na sumu 329,30 eur. Ako vyplynulo aj
z výsluchu žalobkyne 1., samostatne hospodáriacim roľníkom bola síce ona, ale poľnohospodársku
činnosť v skutočnosti vykonával v prevažnej miere jej nebohý manžel. Žalobkyňa 1. sa starala o dobytok.
V súvislosti s podnikaním si manželia kúpili poľnohospodársky stroj v stave vyžadujúcom opravu, ktorú

vedel zabezpečiť aj sám nebohý. Nebohý sa tak vo významnej miere podieľal na šetrení rodinného
rozpočtu tým, že nebolo potrebné hradiť mnohé služby tretím osobám (a to tak v domácnosti ako aj v
poľnohospodárstve). Zisk, ktorý v rámci podnikania v poľnohospodárskej činnosti manželia získavali,
používali predovšetkým na opravu poľnohospodárskych strojov. Manželia poľnohospodársku činnosť
nevykonávali v takom rozsahu, že by im boli poskytované dotácie, preto sa snažili pomôcť si takýmto

spôsobom. Manželia tak de facto do úmrtia nebohého žili z príjmu zo zamestnania nebohého. Manželia
postupne smerovali do situácie, kedy by zisky z poľnohospodárskej činnosti nemuseli byť všetky použité
na opravu starých strojov a konečne by sa tak dalo povedať, že sa bude jednať o zisk v pravom
slova zmysle, ktorý predstavoval príjem pre rodinu a domácnosť. Uvedené sa však nepodarilo, pretože
žalobkyňa 1. dňa 6.1.2015 nielenže prišla o milovaného manžela, ale prišla aj o podstatnú časť príjmu.

Žalobkyni 1. bol síce po smrti manžela priznaný vdovský dôchodok, avšak tento v žiadnom prípade
nenahrádza príjem nebohého a jeho ďalšie aj nepeňažné podieľanie sa na spoločnom živote manželov
(opravy, údržby v domácnosti či na pozemku, atď.). Z príjmu nebohého manželia hradili mesačné
výdavky: strava v sume 200,- eur, plyn, rozhlas a noviny v sume 116,- až 157,- eur, elektrina v sume107,81 eur, internet v sume 15,- eur, pevná linka a televízia v sume 52,- eur, mobil obidvoch v sume
26,- - 33,- eur, pohonné hmoty v sume 60,- eur, kozmetika a hygienické potreby v sume 30,- eur,
ďalšie výdavky na vnúčatá a rodinu v sume 30,- eur. Nebohý manžel v rámci ich poľnohospodárskej

činnosti zabezpečoval osobne mnohé práce, ktoré by inak pre manželov prestavovali sumu cca 9.400,-
eur. Žalobkyňa 1. žalovanú výšku pozostalostnej úrazovej renty odvádzala od rovnakej životnej úrovne
manželov s prihliadnutím na výšku dosahovaného priemerného čistého mesačného príjmu nebohého
manžela pred jeho úmrtím. Je možné konštatovať, že výška priznanej pozostalostnej úrazovej mesačnej
renty v sume 100,- eur je primeraná a bude postačovať len na tie najnevyhnutnejšie potreby žalobkyne

(3,30 eur na deň) na úhradu bývania, stravovania, hygienických potrieb, ošatenia. Vzhľadom k tomu,
že priznaný nárok žalobkyne 1. na pozostalostnú úrazovú rentu je čo do dôvodu a výšky jednoznačne
správny a daný, námietku týkajúcu sa priznania nároku žalobkyne 1. na náhradu trov konania v rozsahu
100 % považuje za nedôvodnú.

14. Žalovaná 3. k vyjadreniu žalobkyne 1. uviedla, že sa pridržiava svojej argumentácie uvedenej

v odvolaní a túto vo vyjadrení zopakovala.

15. Žalobkyňa 1. vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej 3. zopakovala svoje argumenty uvedené vo
vyjadrení k odvolaniu.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovanej 3. bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§

365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke
súduminimálne5dnípredjehovyhlásením(§219ods.3CSP)adospelkzáveru,žeodvolaniežalovanej
3. je dôvodné, preto postupom podľa § 388 CSP napadnuté výroky I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie
zmenil.

17. Žalobcovia 1. až 5. sa žalobou domáhali uloženia povinnosti žalovaným 1. až 3. zaplatiť žalobkyni 1.
sumu 50.000,- eur a žalobcom 2. až 5. každému po 30.000 eur titulom nemajetkovej ujmy a žalobkyňa 1.
sa domáhala aj zaplatenia zročnej pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od 15.3.2015 do 15.3.2017
vo výške 2.400,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.400,- eur odo dňa nasledujúceho
po dni doručenia žaloby žalovaným až do zaplatenia a ďalej pozostalostnej úrazovej renty vo výške

100,- eur mesačne za obdobie od 15.3.2017 splatnej vždy do 15-teho dňa v nasledujúcom kalendárnom
mesiaci.

18. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 30C/23/2017-355 zo dňa 27.6.2019 (prvým v poradí) rozhodol
I. výrokom tak, že žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť žalobkyni 1. nemajetkovú ujmu vo výške

23.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných
zaniká povinnosť ostatných žalovaných; II. výrokom žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť žalobcovi
2. nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu
plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť ostatných žalovaných; III. výrokom žalovaní 1., 2. a
3. sú povinní zaplatiť žalobkyni 3. nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť ostatných žalovaných; IV.
výrokom žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť žalobkyni 4. nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur do
3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
ostatných žalovaných; V. výrokom žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť žalobcovi 5. nemajetkovú
ujmu vo výške 5.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo

žalovaných zaniká povinnosť ostatných žalovaných; VI. výrokom žalobu žalobcov 1. až 5. v prevyšujúcej
časti voči žalovaným 1. až 3. zamietol; VII. výrokom žalobu žalobkyne 1. v časti zročnej pozostalostnej
úrazovej rente a pozostalostnej úrazovej rente zamietol; VIII. výrokom žalobcom 1. až 5. priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 100 %; IX. výrokom žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť na Okresnýsúd Galanta súdny poplatok vo výške 1.506,- eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku tak, že s
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

19. Odvolací súd rozsudkom č. k. 10Co/47/2020-587 zo dňa 24.2.2021 rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti o uložení povinnosti žalovaným 1., 2., 3. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni
1. vo výške 23.000,- eur (I.), o uložení povinnosti žalovaným 1., 2., 3. zaplatiť náhradu nemajetkovej
ujmy žalobcovi 2. vo výške 10.000,- eur (II.), o uložení povinnosti žalovaným 1., 2., 3. zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy žalobkyni 3. vo výške 5.000,- eur (III.), o uložení povinnosti žalovaným 1., 2.,

3. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni 4. vo výške 5.000,- eur (IV.), o uložení povinnosti
žalovaným 1., 2., 3. zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi 5. vo výške 5.000,- eur (V.), o uložení
povinnosti žalovanej 3. zaplatiť súdny poplatok (IX.) potvrdil a v časti zamietnutia žaloby žalobkyne 1. o
zaplatenie zročnej pozostalostnej úrazovej renty a pozostalostnej úrazovej renty (VII.) a v časti náhrady
trov konania (VIII.) zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu, že nakoľko súd
prvej inštancie pre vznik nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, posúdil ako obligatórnu podmienku

podľa zákona č. 461/2003 Z. z. súdnym rozhodnutím určenú vyživovaciu povinnosť zomrelého (v čase
smrti) voči oprávnenej osobe, neposúdil nárok žalobkyne 1. správne. Vznik nároku na pozostalostnú
úrazovú rentu upravuje prvá veta ust. § 448 Občianskeho zákonníka, a to existenciou vyživovacej
povinnosti voči fyzickej osobe, ku ktorej mal zomrelý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, čo
zahŕňa aj dobrovoľné plnenie vyživovacej povinnosti, v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine. Súd prvej

inštancie mal preto skúmať existenciu vyživovacej povinnosti v čase smrti manžela žalobkyne, nie podľa
predpisov o sociálnom poistení, na ktoré odkazuje Občiansky zákonník v ustanovení § 448 v súvislosti s
výškou pozostalostnej úrazovej renty (vznik nároku upravuje dotknuté ustanovenie § 448 Občianskeho
zákonníka). Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil
aj v závislom výroku o náhrade trov konania (VIII.) a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie

v tejto časti. Dôvodom bola neurčitosť a nepreskúmateľnosť výroku súdu prvej inštancie o náhrade
trov konania, ktorým síce vymedzil vznik nároku na náhradu trov konania žalobcom 1. až 5., avšak už
nerozhodol, vzhľadom na počet žalovaných, vo vzťahu ku ktorým žalovaným (žalovaný 1., 2., 3.) majú
jednotliví žalobcovia nárok na náhradu trov konania, aj s prihliadnutím na predmet sporu, zahŕňajúci tiež
nárok žalobkyne 1. na pozostalostnú úrazovú rentu.

20. Po rozsudku odvolacieho súdu (prvý v poradí) označený v odseku 19 zostala predmetom konania
požiadavka žalobkyne 1. voči žalovaným 1., 2., 3. na zaplatenie zročnej pozostalostnej úrazovej renty
za obdobie od 15.3.2015 do 15.3.2017 vo výške 2.400,- eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo
sumy 2.400,- eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovaným až do zaplatenia a ďalej

pozostalostnej úrazovej renty vo výške 100,- eur mesačne za obdobie od 15.3.2017 splatnej vždy do 15-
teho dňa v nasledujúcom kalendárnom mesiaci ako aj rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania
žalobcov 1. až 5. voči žalovaným 1. až 3. o náhradu nemajetkovej ujmy a o nároku na náhradu trov
konania žalobkyne 1. na pozostalostnú úrazovú rentu.

21. Žalobkyňa 1. podaniami zo dňa 29.5.2023 a 16.6.2023 oznámila okresnému súdu, že žiada priznať
pozostalostnú úrazovú rentu v sume 100,- eur mesačne, a to za obdobie od 15.3.2015 do 13.7.2019, t.
j. sumu 5.196,90 eur a vo zvyšnej časti nároku na pozostalostnú úrazovú rentu a úrokov z omeškania
zobrala žalobu späť.

22. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom žalovaným 1., 2. a 3. uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni 1. pozostalostnú úrazovú rentu v sume 100,- eur mesačne, a to za obdobie od 15.3.2015 do
13.7.2019, t. j. sumu 5.196,90 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom v prevyšujúcej časti
nároku na pozostalostnú úrazovú rentu konanie zastavil, III. výrokom rozhodol, že žalobcovia 1. až 5.
majú voči žalovaným 1. až 3. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

23. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný 1., žalovaný 2. a žalovaná 3. majú postavenie samostatných
spoločníkov (§ 76 CSP), teda nevzniká medzi nimi pasívna solidarita, pričom odvolanie voči rozsudku
súdu prvej inštancie podala výlučne žalovaná 3.

24. Žalobkyňa 1. ani žalovaní 1. a 2. nenapadli odvolaním I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie (druhý
v poradí), preto v tomto rozsahu I. výrok (vo vzťahu žalobkyne 1. a žalovaných 1. a 2.) nadobudol
právoplatnosť.25. Strany sporu nenapadli odvolaním ani II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie (druhý v poradí), preto
II. výrok nadobudol právoplatnosť.

26. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej
3. bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalovanej 3. uložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni 1. pozostalostnú úrazovú rentu v sume 100,- eur mesačne, a to za obdobie
od 15.3.2015 do 13.7.2019, t. j. sumu 5.196,90 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, III. výrokom
rozhodol, že žalobcovia 1. až 5. majú voči žalovaným 1. až 3. nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

27. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

28. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo

už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací
súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

29. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie zistil dostatočným spôsobom skutkový stav, keď z
obsahu spisu sú zrejmé všetky skutočnosti, ktoré je možné použiť pri zmene súdneho rozhodnutia, preto

odvolací súd nepovažoval za potrebné a účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď
si to nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem (§ 385 ods. 1 CSP).

30. Žalovaná 3. v odvolaní namietala nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie pri zmene žaloby
urobenej podaním žalobkyne zo dňa 10.5.2023, ktoré bolo podľa nej neúplné a nezrozumiteľné, no

napriektomusúdprvejinštancienepostupovalpodľa§129CSP,povykonaníktoréhomoholtotopodanie
odmietnuť alebo rozhodnúť o zmene žaloby. Podľa žalovanej 3. má konanie inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.

31. Podľa § 124 ods. 1 CSP každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu.

32. Podľa § 139 CSP žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

33. Podľa § 140 ods. 1 a 2 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo (1). Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností

tvrdených v žalobe (2).

34. Podľa § 142 ods. 1 CSP o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na
ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola
zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

35.Zobsahuspisuvyplýva,žežalobkyňa1.sažalobou(okremnemajetkovejujmy)domáhalazaplatenia
zročnej pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od 15.3.2015 do 15.3.2017 vo výške 2.400,- eur spolu
s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.400,- eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby
žalovaným až do zaplatenia a ďalej pozostalostnej úrazovej renty vo výške 100,- eur mesačne za

obdobie od 15.3.2017 splatnej vždy do 15-teho dňa v nasledujúcom kalendárnom mesiaci. Žalobkyňa 1.
vo vyjadrení zo dňa 10.5.2023 uviedla, že žiada zaplatiť pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 5.326,20
eur spolu s úrokom z omeškania. Na pojednávaní dňa 25.5.2023 právny zástupca žalobkyne 1. uviedol,
že požaduje, aby okresný súd na vyjadrenie zo dňa 10.5.2023 neprihliadal s tým, že na požadovanom
príslušenstve žalobkyňa 1. netrvá, a že doručí písomné vyčíslenie nároku v lehote 5 dní. Žalobkyňa 1.

vo vyjadrení zo dňa 16.6.2023 uviedla, že žiada zaplatiť pozostalostnú úrazovú rentu za obdobie od
15.3.2015 do 13.7.2019 vo výške 5.196,90 eur.

36.Spoukazomnauvedenévodseku35bolopodaniežalobkyne1.zodňa10.5.2023,ktorýmžalobkyňa
1.žiadalapriznaťpozostalostnúúrazovúrentuvovýške5.326,20eurspolusúrokomzomeškania,podľa

obsahu zmenou žaloby, keďže žiadala priznať pozostalostnú úrazovú rentu vo vyššej výške (rozšírila
uplatnené právo) ako si uplatnila v žalobe.37. Zmena žaloby je dispozičný procesný úkon, ktorý patrí výlučne žalobcovi. Meniť žalobu počas
konania môže žalobca len so súhlasom súdu. Súd o prípustnosti zmeny žaloby rozhoduje uznesením
spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje

bezprostredne po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.

38. Žalobkyňa 1. síce v podaní zo dňa 10.5.2023 zmenila žalobu, avšak následne na pojednávaní dňa
25.5.2023 požiadala, aby súd prvej inštancie na toto podanie neprihliadal s tým, že na požadovanom
príslušenstve netrvá, a že súdu doručí písomné vyčíslenie nároku v lehote 5 dní. Pokiaľ žalobkyňa

1. na svojom podaní zo dňa 10.5.2023 už netrvala a oznámila okresnému súdu doručenie nového
podania, nebolo dôvodné vyzývať žalobkyňu 1. na odstránenie vád podania zo dňa 10.5.2023 a ani
rozhodovať o zmene žaloby na základe tohto podania, ktoré v podstate žalobkyňa 1. zobrala späť.
Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak o uvedenom podaní žalobkyne 1. nerozhodoval, na
toto (podanie zo dňa 10.5.2023) v zmysle jej žiadosti neprihliadal a vo veci rozhodol na základe jej
posledného podania zo dňa 16.6.2023, ktorým žiadala pozostalostnú úrazovú rentu za obdobie od

15.3.2015 do 13.7.2019 vo výške 5.196,90 eur. Posledné podanie (zo dňa 16.6.2023) bolo podľa obsahu
zároveň čiastočným späťvzatím žaloby, nakoľko žalobkyňa 1. časovo obmedzila trvanie svojho nároku
do presne uvedeného dátumu (13.7.2019) a po tomto dátume už pozostalostnú úrazovú rentu nežiadala
priznať a zároveň nežiadala ani úrok z omeškania zo žalovanej sumy. Odvolací súd dodáva, že zmenou
žaloby nie je sumárne vyčíslenie nároku uplatňovaného pôvodne ako opakujúce sa plnenie, jedná sa

len o iné číselné vyjadrenie nároku. Zmenou žaloby taktiež nie je, ak žalobca obmedzí (aj časovo)
svoj žalobný návrh a bude požadovať menej. Takéto podanie je potrebné posudzovať ako čiastočné
späťvzatie žaloby (§ 144 a nasl. CSP). Súd prvej inštancie preto správne v II. (nenapadnutom) výroku
rozsudku v prevyšujúcej časti nároku na pozostalostnú úrazovú rentu konanie zastavil.

39. Odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania vykonaného pred súdom
prvej inštancie (označené už v odseku 4), ktoré neboli medzi stranami sporné a odvolateľkou ani
namietané, že v čase smrti manžela žalobkyne 1. ani on sám, ani žalobkyňa 1. nedovŕšili dôchodkový
vek. Manželia mali vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Nebohý bol pred smrťou zamestnaný v spoločnosti
Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s., odštepný závod Šaľa, kde jeho čistý mesačný príjem

v roku 2014 bol vo výške 673,90 eur. Dôchodkový vek by dovŕšil dňa 13.7.2019. Žalobkyňa 1. od
roku 1993 podniká v oblasti poľnohospodárstva ako samostatne hospodáriaci roľník, pričom na tomto
podnikaní sa podieľal i nebohý manžel tak, že mnohé práce zabezpečoval osobne a dokázal opraviť
poľnohospodárske stroje. Manžel žalobkyne 1. sa podieľal na spoločnom živote manželov (opravy,
údržby v domácnosti a na pozemku). Žili z príjmu manžela, pričom prínos žalobkyne bol z predaja

mlieka a poľnohospodárskych produktov, čo predstavovalo asi 200,- eur mesačne s tým, že finančne im
vypomáhala i svokra, o ktorú sa žalobkyňa 1. starala niekoľko rokov. Žalobkyňa sa starala o domácnosť,
deti, neskôr vnúčatá, varila a vykonávala práce okolo dobytka. Z príjmu nebohého manželia hradili
mesačné výdavky na stravu v sume 200,- eur, plyn, rozhlas a noviny v sume 116,- až 157,- eur, elektrinu
v sume 107,81 eur, internet v sume 15,- eur, pevnú linku a televíziu v sume 52,- eur, mobil obidvoch v

sume 26,- eur až 33,- eur, pohonné hmoty v sume 60,- eur, kozmetiku a hygienické potreby v sume 30,-
eur, ďalšie výdavky na vnúčatá a rodinu v sume 30,- eur. Žalobkyni 1. bol po smrti nebohého manžela
v roku 2015 priznaný vdovský dôchodok vo výške 309,- eur, ktorý sa valorizáciou zvýšil v roku 2016
na sumu 310,20 eur, v roku 2017 na sumu 315,50 eur, v roku 2018 na sumu 320,40 eur, v roku 2019
na sumu 329,30 eur.

40. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď síce aplikoval
správne normy, ale ich nesprávne interpretoval. Poskytovanie materiálnej pomoci manželovi slobodne
hospodáriacemu roľníkovi za účelom dosahovania zisku, nie je možné započítať na účely vyživovacej
povinnosti. Žalobkyňa 1. si v podstate uplatňuj cez pozostalostnú úrazovú rentu náhradu za škody, ktorá

bola spôsobené v jej podnikaní z titulu tragickej udalosti, ktorá postihla jej manžela. Tento nárok si
nemožno uplatňovať prostredníctvom pozostalostnej úrazovej renty vo väzbe na vyživovaciu povinnosť.
Žalobkyňou 1. uvádzané spoločné podnikanie na dosahovanom zisku nepripomína vyživovaciu
povinnosť medzi manželmi, ale skôr akýsi ušlý zisk, a teda z pohľadu určenia výšky pozostalostnej
úrazovej renty je irelevantné. Aj samotný Zákon o rodine hovorí výlučne o starostlivosti o deti a

domácnosť, poskytovanie pomoci pri podnikaní jedného z manželov má úplne iný charakter. Uplatneným
nárokom sa len zakrýva skutočný účel podanej žaloby v časti o úrazovú pozostalostnú rentu, a to
nahradenie ušlého zisku z hospodárskej činnosti. Žalovaná 3. v odvolaní namietala, že súd prvej
inštancie nedostatočne odôvodnil rozsudok, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľanej sa súd prvej inštancie nezaoberal dôvodom pre priznanie nároku, absentuje odôvodnenie výšky
priznanej renty, nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie priznal práve sumu 100,- eur a nie inú sumu, ako
sa k tejto sume dopracoval, neuviedol, žiadny výpočet a prečo rentu priznal za obdobie od 15.3.2015

do 13.7.2019.

41. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci
predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď na zistený

skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval.

42. Podľa § 448 Občianskeho zákonníka fyzická osoba, voči ktorej mal zomrelý v čase svojho úmrtia
vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma

pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.

43. Podľa § 92 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. fyzická osoba, voči ktorej mal poškodený, ktorý
zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť
určenú súdom a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný

dôchodok, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu (1). Pozostalostná úrazová renta sa vypláca v
období, počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť uvedená v odseku 1 (2).

44. Podľa § 93 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí
vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti

(1). Suma pozostalostnej úrazovej renty alebo úhrn súm pozostalostných úrazových rent po tom istom
poškodenom nesmie presiahnuť sumu úrazovej renty, na ktorú mal alebo by mal poškodený nárok pri
100-percentnej strate pracovnej schopnosti. To platí aj vtedy, ak poškodený bol poberateľ úrazovej renty
z dôvodu nižšieho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti (2).

45. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

46. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

47. Ustanovenie § 448 Občianskeho zákonníka upravuje nároky pozostalých osôb, ak následkom
protiprávneho úkonu došlo k usmrteniu poškodeného. V zmysle tohto ustanovenia fyzická osoba, voči

ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť, má nárok na pozostalostnú úrazovú
rentu. Zmyslom a účelom peňažnej renty podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka je odškodnenie
majetkovej ujmy, ktorá vznikla pozostalým tým, že ten, kto mal voči nim vyživovaciu povinnosť, zomrel
následkom škodnej udalosti, za ktorú zodpovedá škodca. Občianskoprávna úprava pozostalostnej
úrazovejrentypodmieňujevzniknárokuexistenciouvyživovacejpovinnostivočifyzickejosobe,ktorúmal

zomrelý v čase svojho úmrtia, čo zahŕňa aj dobrovoľné plnenie vyživovacej povinnosti v zmysle § 71 ods.
1 Zákona o rodine medzi manželmi. Výška sumy pozostalostnej úrazovej renty sa potom posúdi a určí
podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Týmto predpisom je v súčasnosti zákon č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení, ktorý upravuje úrazové dávky a v rámci úrazových dávok aj podmienky na
priznanie pozostalostnej úrazovej renty. Podľa ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. fyzická

osoba, voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania,
v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom, a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový vek, alebo mu
nebol priznaný predčasný starobný dôchodok, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Pozostalostná
úrazová renta sa vypláca v období, počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť poškodeného, ktorý
zomrel voči fyzickej osobe. Nárok na pozostalostnú úrazovú rentu zaniká dňom, v ktorom by poškodený

dovŕšil dôchodkový vek. Náhrada sa teda uskutočňuje formou peňažného dôchodku, nie jednorazovo.
Na posúdenie nároku na pozostalostnú úrazovú rentu je určujúci stav v dobe smrti poškodeného. Podľa
toho stavu rozhoduje súd o povinnosti nahradiť škodu a aj o rozsahu škody. Ustanovenie § 93 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z. z. upravuje, že mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výškevýživnéhoalebopríspevkunavýživu,ktorébolpoškodenýpovinnýplatiťkudňusvojejsmrti.Niejepritom
rozhodujúce, či táto vyživovacia povinnosť bola určená rozhodnutím súdu. V prípade, že vyživovacia
povinnosť nie je určená súdnym rozhodnutím, konajúci súd je povinný si podmienky existencie trvania

a výšky vyživovacej povinnosti posúdiť sám ako otázku predbežnú.

48. Súd prvej inštancie správne posúdil žalobkyňou 1. uplatnený nárok ako nárok na pozostalostnú
úrazovú rentu v zmysle § 448 Občianskeho zákonníka a dospel aj k správnemu záveru, že nárok
žalobkyne 1. na pozostalostnú úrazovú rentu bol daný tým, že zomrelý manžel žalobkyne 1. mal počas

života zákonnú vyživovaciu povinnosť voči nej, ktorú si plnil dobrovoľne a že v čase smrti nedovŕšil
dôchodkový vek. Okresný súd správne určil aj rozhodné obdobie poskytovania tohto nároku v zmysle §
92 zákona č. 461/2003 Z. z. a to odo dňa smrti manžela žalobkyne 1. do dňa, kedy by dovŕšil dôchodkový
vek, t.j. od 15.3.2015 do 13.7.2019, ktoré obdobie ani nebolo sporné.

49. Pri určení výšky nároku na pozostalostnú úrazovú rentu prvoinštančný súd správne postupoval podľa

§ 71 ods. 1 Zákona o rodine, avšak dospel k nesprávnemu právnemu záveru, keď pri určení rozsahu
vyživovacej povinnosti prihliadol na pomoc manžela s podnikaním žalobkyne 1. posudzujúc ju obdobne
ako starostlivosť o domácnosť, na ktorú je súd povinný v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine prihliadnuť.

50. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z

manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd
prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

51. Zákon ukladá súdu povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť. Domácnosť

podľa Občianskeho zákonníka tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady
na svoje potreby. V súvislosti s ustanovením § 71 ide o širokú definíciu, podstatná je predovšetkým
starostlivosť o potomkov manželov. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu zákona o
rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa svojmu
osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejto činnosti správne priznáva finančné ohodnotenie, resp.

ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela; až po jeho
posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Súčasne je vyjadrením záverov aplikačnej praxe
o možnosti plnenia vyživovacej povinnosti aj formou naturálneho plnenia. Aj takýmto spôsobom sa
manžel podieľa na majetkovom postavení rodiny, a to podľa svojich schopností a možností, bez ohľadu
na to, či sú rozdielne v porovnaní s druhým manželom (napr. v prípade choroby, nemožnosti nájsť

pracovné uplatnenie). Tým nie je dotknutá požiadavka v zásade rovnakej životnej úrovne (systém ASPI
komentár k § 71 Zákona o rodine).

52. Starostlivosť o deti a domácnosť Zákona o rodine, ale aj Občiansky zákonník na niekoľkých miestach
stavajú na roveň finančným príspevkom, ktorými na potreby rodiny prispieva ten z manželov, ktorý je

zárobkovo činný. Takýto prístup je plne v súlade s trendmi európskeho rodinného práva, ktoré je rovnako
založené na princípe ochrany slabšieho účastníka rodinnoprávneho vzťahu a na princípe manželskej
solidarity.Výkonosobnejstarostlivostiodetiarodinujecenenýrovnakoakozárobkováčinnosť.Podobné
ustanovenia obsahuje Zákon o rodine pri úprave vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom, keď ukladá
povinnosť prihliadnuť na skutočnosť, ktorý z rodičov sa o dieťa osobne stará a v prípade, ak rodičia

žijú, spolu tiež povinnosť prihliadnuť na starostlivosť o spoločnú domácnosť. Rovnako pri vysporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd prihliadne na starostlivosť o spoločnú domácnosť a deti.
Manžel, ktorý obstaráva uspokojovanie potrieb rodiny, má byť zásadne chránený tak, aby sa nedostal do
nevýhodnejšieho postavenia v dôsledku straty svojho zamestnania, resp. skrátenia výkonu pracovnej
činnosti. Toto by mali súdy pri rozhodovaní zvlášť zohľadniť (Pavelková, B. Zákon o rodine. Komentár.

3. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, 442 s.)

53. V zmysle vyššie uvedených záverov starostlivosťou o domácnosť je staranie sa o členov rodiny,
zabezpečovanie ich potrieb ako aj starostlivosť o spoločné obydlie. Poskytovanie pomoci pri podnikaní
druhému manželovi nemá charakter starostlivosti o domácnosť v tom ponímaní, ako to má na mysli

Zákon o rodine. Podnikanie nemožno stotožňovať s domácnosťou, preto pri rozhodovaní o určení
rozsahu vyživovacej povinnosti naň súd nemôže prihliadať spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 Zákona
o rodine, ktorý hovorí výlučne o starostlivosti domácnosť. Táto koncepcia a takéto ponímanie v právnej
úprave a judikatúre súdov súvisí práve s postavením žien a ich plnením úlohy ako matky. Uvedenéustanovenievychádzaztrendoveurópskehorodinnéhoprávazaloženéhonaprincípeochranyslabšieho
účastníka rodinnoprávneho vzťahu a na princípe manželskej solidarity a vzťahuje sa na situácie, keď sa
jeden z manželov stará o domácnosť na úkor svojho zamestnania (skrátením výkonu pracovnej činnosti,

nevykonávaním žiadneho zamestnania), preto je takejto činnosti priznávané finančné ohodnotenie,
resp. súd ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela. V tu
prejednávanej veci bola týmto manželom žalobkyňa 1., ktorej príjem bol nižší oproti príjmu manžela
práve z dôvodu starostlivosti o domácnosť. V tejto súvislosti ešte odvolací súd dodáva, že manžel
žalobkyne bol riadne zamestnaný a preto bežná pomoc s opravami v domácnosti a jej údržba nie je

starostlivosťou o domácnosť v zmysle § 71 ods. 1 Zákona o rodine, na ktorú je potrebné osobitne
prihliadať.

54. Žalobkyňa 1. počas konania poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Českých Budejoviciach
sp. zn. 3Co/883/73, podľa ktorého je možné započítanie materiálnej pomoci zomrelého manžela pri
určovaní výživného. Odvolací súd k tomuto uvádza, že z označeného rozhodnutia nevyplýva, že

pri určovaní výživného je možné započítať akúkoľvek pomoc zomretého manžela. Práve naopak, aj
v uvedenom rozhodnutí súd dospel k záveru, že „Práca a osobná starostlivosť, ktorú vynakladá napríklad
jeden z rodičov o dieťa, tvorí materiálne hodnoty zodpovedajúce príspevku druhého z rodičov, ktorý
ich poskytuje v peniazoch. Zákon tak vyjadruje myšlienku, že uspokojovanie potrieb dieťaťa týmto
spôsobom môže vyvážiť platby druhého z rodičov.“ Ani z tohto rozhodnutia nevyplýva, že pomoc

druhému manželovi s podnikaním je možné započítať na účely vyživovacej povinnosti.

55. Pokiaľ súd prvej inštancie pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadol na
pomoc manžela žalobkyne 1. s jej podnikaním ako na pomoc v domácnosti v zmysle § 71 ods. 1 Zákona
o rodine, vec nesprávne právne posúdil, síce na zistený skutkový stav aplikoval správny právny predpis,

ale tento nesprávne interpretoval a následne ho nesprávne aplikoval.

56. Následne bez toho, aby okresný súd ustálil, v akej výške bol zomretý povinný poskytovať výživné
žalobkyni 1. a bez zohľadnenia vdovského dôchodku priznaného žalobkyni 1., určil sumu pozostalostnej
úrazovej renty vo výške 100,- eur mesačne považujúc takúto sumu za primeranú. Námietka žalovanej

3., že súd prvej inštancie rozhodnutie v tejto časti nedostatočne odôvodnil, keď neuviedol žiadny výpočet
k sume 100,- eur za mesiac tak bola čiastočne dôvodná, napriek tomu tento postup neznemožnil strane
uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, ktoré by malo za následok potrebu zrušenia rozhodnutia.

57. Súd prvej inštancie v odseku 27 správne konštatoval, že i pre vyživovaciu povinnosť medzi manželmi
platí, že súd pri určení výživného prihliadne k odôvodneným potrebám oprávneného manžela, jeho
majetkovým pomerom a možnostiam a schopnostiam povinného manžela. Z uvedených kritérií však
zohľadnil len niektoré, keď vychádzal len zo skutočností, že žalobkyňa 1. v čase smrti manžela
podnikala ako samostatne hospodáriaci roľník, žili z príjmu manžela vo výške 673,90 eur, jej prínos bol

z predaja mlieka a poľnohospodárskych produktov v sume 200,- eur mesačne, žalobkyňa 1. sa starala o
domácnosť, deti, neskôr vnúčatá, varila a vykonávala práce okolo dobytka a manžel sa výraznou mierou
podieľal i na rodinnom podnikaní. Súd prvej inštancie opomenul vziať do úvahy aj výdavky žalobkyne 1.
a manžela a aj prípadné osobitné potreby jednotlivých manželov.

58. Podľa § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené
potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Uvedeného
ustanovenie tak ukladá súdu pri určovaní výživného vychádzať nielen z príjmov oprávneného
a povinného, ale zohľadniť aj konkrétnu mieru ich potrieb danú povahou práce, spôsobom života,
zdravotným stavom manželov a pod. Zároveň je súd povinný prihliadnuť na starostlivosti o domácnosť

a na osobnú starostlivosť o deti, ktorých výkon je postavený na roveň finančnému zabezpečovaniu
potrieb rodiny.

59. V konaniach o určenie výživného na manžela podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného
mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“) súd zisťuje skutočný stav veci a za účelom jeho zistenia

je povinný vykonať všetky potrebné dôkazy aj keď ich účastníci konania nenavrhli (čl. 6 CMP). Tu
prejednávaná vec je sporovým konaním riadiacim sa ustanoveniami CSP, podľa ktorého súd nezisťuje
skutočný stav veci, ale povinnosť označiť skutkové tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie zaťažuje strany
sporu.60. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a

žalobný návrh.

61. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmú
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

62. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť
dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže
splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná

zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení podľa § 132 ods. 1 CSP, alebo preto, že takáto skutočnosť

nemohla byť preukázaná vôbec). Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie
súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom
procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

63. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že v konaní bolo preukázané (a nebolo to ani sporné), že manžel

žalobkyne 1. bol pred smrťou zamestnaný v spoločnosti Západoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s.,
odštepný závod Šaľa a jeho čistý mesačný príjem v roku 2014 bol vo výške 673,90 eur. Žalobkyňa
podnikala ako samostatne hospodáriaci roľník a jej príjem bol z predaja mlieka a poľnohospodárskych
produktov vo výške 200,- eur mesačne a starala sa o domácnosť. Manželia mali spoločné mesačné
výdavkynastravuvsume200,-eur,plyn,rozhlasanovinyvsume116,-euraž157,-eur,elektrinuvsume

107,81 eur, internet v sume 15,- eur, pevnú linku a televíziu v sume 52,- eur, mobil obidvoch v sume 26,-
eur až 33,- eur, pohonné hmoty v sume 60,- eur, kozmetiku a hygienické potreby v sume 30,- eur, ďalšie
výdavky na vnúčatá a rodinu v sume 30,- eur. Žalobkyňa 1. s manželom tak mali spolu príjem vo výške
873,90 eur mesačne, t.j. 437,- eur na osobu a výdavky mali spolu vo výške 660,81 eur mesačne, t.j.
330,41 eur na osobu. Po úhrade výdavkov zostala manželom suma 213,09 eur, t.j. 106,54 eur na osobu.

Žalobkyňa 1. v konaní netvrdila ani nepreukazovala, že by mala aj iné odôvodnené výdavky, preto bolo
možné považovať za výdavky žalobkyne sumu zodpovedajúcu 1 spoločných výdavkov, t.j. sumu 330,41
eur mesačne. Pri dorovnávaní životnej úrovne manželov manželským výživným je potrebné hodnotiť
nielen príjmy a výdavky manželov, ale aj osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a
iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Pokiaľ však žalobkyňa 1. nesúca v konaní bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno žiadne takéto špecifické skutočnosti netvrdila a neuvádzala odlišnú mieru
svojichodôvodnenýchpotriebdanúvekom,zdravotnýmstavom,aleboinýmirozhodnýmiskutočnosťami,
bolo možné pri určení výživného vychádzať len z príjmov a výdavkov manželov a tieto porovnať. Keďže
výdavky manželov boli rovnaké, ale príjmy nie, manžel bol povinný ku dňu svojej smrti poskytovať
žalobkyni 1. ako manželke na dorovnanie životnej úrovne sumu 236,95 eur, ktorá spolu s jej príjmom

vo výške 200,- eur mesačne predstavuje polovicu z celkového spoločného príjmu manželov (príjem
manžela vo výške 673,90 eur + príjem žalobkyne 1. vo výške 200,- eur, t.j. spoločný príjem vo výške
873,90 eur : 2 osoby = 436,95 eur – 200,- eur príjem žalobkyne 1.).

64. Mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške výživného, ktoré bol poškodený

povinný poskytovať ku dňu svojej smrti. V konaní nebolo sporné, že žalobkyni 1. bol po smrti manžela
priznanývdovskýdôchodok,ktorývroku2015poberalavovýške309,-eurmesačne.Účelomvdovského
dôchodku je zabezpečiť vdove príjem v prípade úmrtia jej manžela, preto bolo potrebné pri výpočte
výživného zohľadniť aj tento príjem žalobkyne 1. Odvolací súd podporne poukazuje na ustanovenia §
448 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.12.2019, ktoré už presne stanovuje spôsob výpočtu

tohto nároku pozostalých tak, že sa uhrádza vo výške rozdielu medzi tým, čo by poškodený mal podľa
primeranéhoočakávaniapozostalýmnanákladochnavýživuposkytovať,akbykusmrteniunebolodošlo
a dávkami podľa osobitného predpisu poskytovanými z rovnakého dôvodu.65. Nakoľko vdovský dôchodok priznaný žalobkyni 1. v súvislosti so smrťou manžela bol vo vyššej výške
(309,- eur) ako výživné, ktoré bol manžel povinný žalobkyni 1. ku dňu jeho smrti poskytovať (236,95
eur), nebolo dôvodné priznať žalobkyni 1. pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 100,- eur mesačne.

Odvolaciemu súdu nezostalo iné než konštatovať pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v
nesprávnomprávnomposúdeníuplatnenéhonároku.Čosatýkaďalšíchrokovzrozhodnéhoobdobia,zo
strany žalobkyne 1. nebola tvrdená žiadna konkrétne podstatná zmena pomerov odôvodňujúca zmenu
rozhodnutia a zároveň bolo nesporné, že vdovský dôchodok bol žalobkyni 1. každoročne valorizovaný.

66. S ohľadom na vyššie uvedené s dôrazom na odsek 49, 50, 64, 65 odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. vo vzťahu k žalovanej 3. postupom podľa 388 CSP zmenil a žalobu
žalobkyne 1. v časti o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty voči žalovanej 3. ako nedôvodnú
zamietol.

67. Žalovaná 3. podala odvolanie aj voči výroku III. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie

rozhodol tak, že žalobcovia 1. až 5. majú voči žalovaným 1. až 3. nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. Namietala, že nakoľko žalobkyňa 1. nemá byť v časti o nároku na pozostalostnú úrazovú
rentu úspešná, je potrebné aby odvolací súd túto skutočnosť zohľadnil aj v prípade rozhodovania
o nároku na náhradu trov konania. Celkovo bolo priznaných žalobcom 48.000,- eur, čo spoločne s
požadovanou sumou za pozostalostnú úrazovú rentu predstavuje 53.196,90,- eur. Z toho nedôvodný

nárok predstavuje 5.196,90,- eur. Teda úspech žalobcov v spore predstavuje 90,23 % a úspech
žalovaných 9,77 %. Po spoločnom započítaní tak mohli byť žalobcovia úspešní maximálne v rozsahu
80,46 %.

68. Odvolací súd v rozsudku č. k. 10Co/47/2020-587 zo dňa 24.02.2021 zrušil prvý rozsudok súdu prvej

inštancie aj v časti náhrady trov konania z dôvodu neurčitosti a nepreskúmateľnosti výroku súdu prvej
inštancie o náhrade trov konania, ktorým síce vymedzil vznik nároku na náhradu trov konania žalobcom
1. až 5., avšak už nerozhodol, vzhľadom na počet žalovaných, vo vzťahu ku ktorým žalovaným (žalovaný
1., 2., 3.) majú jednotliví žalobcovia nárok na náhradu trov konania, aj s prihliadnutím na predmet sporu,
zahŕňajúci tiež nárok žalobkyne 1. na pozostalostnú úrazovú rentu.

69. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku III. výrokom rozhodol tak, že žalobcovia 1. až 5. majú
voči žalovaným 1. až 3. nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

70. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

71. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods.
2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

72. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

73. V zmysle § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

74. Ak je v žalobe uplatnených niekoľko samostatných nárokov, nemôže úspech žalobcu v spore
ohľadom niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s ďalším
nárokom. V takom prípade je potrebné rozhodnúť o náhrade trov konania vo vzťahu ku každému
nároku samostatne. Obdobne, pokiaľ si každý zo žalobcov uplatňuje samostatný nárok, je nutné
rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania každého zo žalobcov osobitne. Nedôvodnou tak bola

odvolacia námietka žalovanej 3. o priznaní nároku na náhradu trov konania žalobcom v rozsahu 80,46
% zodpovedajúcom rozdielu medzi úspechom žalobcov 1. až 5. a neúspechom žalobkyne 1.75. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia 1. až 5. si v predmetnom spore uplatnili nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy a zároveň si žalobkyňa 1. uplatnila nárok na pozostalostnú úrazovú rentu, bolo
potrebné postupovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania o každom nároku samostatne a zároveň

zohľadniť charakter uplatnených nárokov. Súd prvej inštancie ale takýmto spôsobom nepostupoval, čo
malo za následok vecnú nesprávnosť výroku III. napadnutého rozsudku o náhrade trov konania.

76. V konaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je nutné žalobcu považovať za plne procesne
úspešného podľa § 255 ods. 1 CSP, pokiaľ mal úspech čo do základu tohto nároku a súčasne výška

plnenia, vyplývajúca z jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Žalobca má v takom
prípade právo na náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej) a
priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu
úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

77. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa

uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP),
ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala
strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer
úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od

úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nepôjde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlišovať, čo je základné
a čo sprevádzajúce (pozri nález ÚS ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do

žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca (pozri
Komentár k Civilnému sporového poriadku doc. JUDr. Marek Števček, PhD. a kolektív C. H. Beck, 2016
s. 926).

78. Aj Ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021 poukázal na znenie príslušnej

časti dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku a na závery uvedené v rozhodnutiach
ústavného súdu (I. ÚS 56/2017, IV. ÚS 652/2018) a v publikovanej odbornej literatúre a konštatoval,
že vec sťažovateľa je prípadom, keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od
úvahy súdu, a teda prípadom odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s
dôsledkami na rozhodovanie o trovách konania. Z uvedeného teda vyplýva, že zmyslom novej právnej

úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP.

79. Súd prvej inštancie (prvým) rozsudkom č. k. 30C/23/2017-355 zo dňa 27.6.2019 priznal žalobkyni
1. nemajetkovú ujmu vo výške 23.000,- eur, žalobcovi 2. nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur,

žalobkyni3.nemajetkovúujmuvovýške5.000,-eur,žalobkyni4.nemajetkovúujmuvovýške5.000,-eur,
žalobcovi 5. nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur. Žalobcov 1. až 5. bolo preto potrebné považovať
každého za procesne úspešného v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, keď mali úspech čo do základu
uplatneného nároku a výška plnenia, vyplývajúca z tohto procesného úspechu, závisela od úvahy súdu.
Ohľadom nároku na pozostalostnú úrazovú rentu bola žalobkyňa 1. voči žalovaným 1. a 2. úspešná

v celom rozsahu, keď súd prvej inštancie žalobe žalobkyne 1. vyhovel a žalovaní 1. a 2. odvolanie voči
rozsudku súdu prvej inštancie nepodali.

80. Odvolací súd s ohľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
III. zmenil tak, že žalobcovia 1., 2., 3., 4. a 5. majú voči žalovaným 1., 2. a 3. nárok na náhradu

trov prvoinštančného a odvolacieho konania v časti o náhrade nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu
z prisúdenej sumy a žalobkyňa 1. má voči žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v časti o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty v plnom rozsahu, keď
nevzhliadol v predmetnom spore dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust.
§ 257 CSP.

81. Z dôvodu zmeny rozsudku súdu prvej inštancie v I. výroku v časti o nároku žalobkyne 1. na
pozostalostnú úrazovú rentu voči žalovanej 3. stíhala odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP povinnosťrozhodnúť i o náhrade trov konania o nároku žalobkyne 1. vo vzťahu k žalovanej 3. na pozostalostnú
úrazovú rentu (prvoinštančného i odvolacích konaní).

82. Žalobkyňa 1. vzala žalobu späť v časti o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od
14.07.2019 naďalej z dôvodu, že nebohý manžel by dovŕšil dôchodkový vek dňa 13.7.2019. Zo žaloby
nevyplýva,žebyžalobkyňa1.žiadalapriznaťtentonároklendodovŕšeniadôchodkovéhovekumanžela,
ale naopak, žiadala ho priznať vo výške 100,- eur mesačne bez časového obmedzenia, preto zastavenie
konania v tejto časti zavinila žalobkyňa 1. Žalobkyňa 1. zároveň vzala žalobu späť aj v časti úroku

z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.400,- eur odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby
žalovaným až do zaplatenia bez uvedenia dôvodu, preto aj v tejto časti zavinila zastavenie konania
žalobkyňa 1. Ohľadom nároku na pozostalostnú úrazovú rentu bola žalovaná 3. úspešná v celom
rozsahu, preto odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a §
262 ods. 2 CSP priznal žalovanej 3. voči žalobkyni 1. nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
a odvolacích konaní o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty v plnom rozsahu, keď nezistil dôvody

na postup podľa § 257 CSP.

83. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

84. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľky, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

85. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
sporovej strany, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto
súvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

86. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

- 2 -

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).