Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 26Co/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619200781
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8619200781.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.
Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Košča, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX
XX C. XXX, zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Námestie SNP 7, 091 01 Stropkov
IČO: 35510722, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava,
IČO: 35 697 270, zastúpený: Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., so sídlom Vajnorská

21A, 831 03 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. SK-1C/19/2019-167 zo dňa 6.6.2022 takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným rozhodnutím do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdSvidník(ďalejlenako„súdprvejinštancie“)zaviazalžalovaného

zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 2.500,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo
zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi proti žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku
samostatným uznesením.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému domáhal

zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Žalobu odôvodnil tým, že v rokoch 2011 a 2012 bol
klientom žalovaného, pretože na základe zmluvy o pripojení, ktorú so žalovaným uzatvoril, využíval jeho
služby telekomunikačného operátora. Dňa 9.2.2017 D. B. našiel v B. za budovou na E. F. G. XX, v ktorej
sídli značková predajňa Orange Slovensko, a. s., v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie
papierového odpadu medzi papierovým odpadom aj archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo
originálnych písomností s osobnými údajmi zákazníkov spoločnosti Orange Slovensko, a. s., vrátane

originálu písomnosti označenej ako „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“ zo
dňa 21.2.2012, na ktorej sa nachádzali jeho osobné údaje. Predmetná archívna krabica s nájdenými
písomnosťami bola ako dôkazný materiál odovzdaná D. B. advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi,
ktorý bol splnomocnený právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života
dotknutých osôb v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange Slovensko a.
s.. Listom zo dňa 28.2.2017 zástupca žalobcu vyzval žalovanú v súvislosti s jej protiprávnym zásahom

do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú
satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastúpenia. Právny zástupca žalovaného listom zo dňa
16.3.2017 zástupcovi žalobcu oznámil, že spoločnosť Orange Slovensko sa ospravedlňuje za vzniknutú
situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala.
Zároveň odmietol zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,- eur z dôvodu, že prípadný zásah do
osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný

život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.3. Nakoľko žalovaný pri svojom prvom úkone namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník,
pričom uviedol, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu
osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovaného, t. j. v danom prípade Okresný súd Bratislava

II, súd prvej inštancie skúmal svoju miestnu príslušnosť. Súd pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal
z podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcu,
avšak zásah do súkromia bezprostredne súvisí s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní
žalovaným v rámci plnenia Zmluvy o pripojení. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov
žalobcu žalovaným ako telekomunikačným operátorom je zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických

komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZEK“), teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje §
9 ods. 1 ZOOÚ. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný na účely uzavretia zmluvy o pripojení, ale aj ďalších
činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mal zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu.
Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a
žalovaný takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení
odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje

ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez
akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže
byť žiaden spor. Preto súd predmetný spor považoval za spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že
žalobca má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného súdu Svidník, žalovaným uplatnenú námietku
miestnej nepríslušnosti považoval za nedôvodnú.

4. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou vecnej legitimácie strán. Žalobca bol dňa 21.2.2012,
kedy bol v mene žalovaného vyhotovený dokument s jeho osobnými údajmi, klientom žalovaného
na základe zmluvy o pripojení. Súd zároveň žalobcu považoval za dotknutú osobu v zmysle § 4
ods. 2 písm. a) zákona č. 122/2013 Z. z o ochrane osobných údajov, u ktorej došlo pri spracúvaní

jeho osobných údajov prostredníctvom spoločnosti ELSIG s. r. o. k porušeniu ustanovení zákona
o ochrane osobných údajov a tým k zásahu do jeho súkromného života. Žalobca sa teda touto
žalobou domáhal svojho práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho
zákonníka, čím bola založená aktívna vecná legitimácia žalobcu. Svoju pasívnu legitimáciu namietal
žalovaný. Občianskoprávna zodpovednosť žalovaného za zásah do súkromia žalobcu má objektívny

charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly ochrany
osobnosti v súkromnom práve. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné, že
žalovaný konal prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že kto
písomné dokumenty s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne likvidoval a
sprístupnil, ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov bolo spôsobené pri plnení

Zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú práve so žalovaným. Objektívna zodpovednosť je
zodpovednosťou za výsledok (bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom
právnom vzťahu. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného.

5. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal vecou samou, k čomu uviedol, že na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázaný zásah do súkromia žalobcu pri
protiprávnom spracúvaní jeho osobných údajov, preto v ďalšom skúmal, aká ujma bola žalobcovi

spôsobená, jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tvrdenie žalovaného, že
žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla, je
v úplnom rozpore s konštatovaním predsedníčky úradu v rozhodnutí zo dňa 9.3.2018, č. k. XXXXX/
XXXX-XX-X o rozklade spoločnosti ELSIG, s. r. o. proti rozhodnutiu úradu o uložení pokuty za predmetný
bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcu.

6. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky ÚOOÚ SR v jej rozhodnutí,
že významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania mal i zistený počet odcudzenej
dokumentácie (viac než 400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného
incidentu (umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad), sprístupnenie

osobných údajov dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb, kategória neoprávnene
sprístupnených osobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného identifikátora) a čas trvania
protiprávneho konania. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd prvej inštancie
citoval: „Predsedníčka úradu konštatuje, že zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitémuprešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil.
Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho
konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z.

z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní výšky pokuty najmä na mieru
závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti, za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu, a
to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup
neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých
osôb, neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a z ktorého bola archívna krabica začiatkom

mesiaca február 2017 odnesená H. D. B. do miesta sídla advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza
Motyku a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov,
keďže zmluvná dokumentácia obsahovala aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti Orange ako
dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora
dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z. z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom
neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä

strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a
závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä
pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo
finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov alebo akémukoľvek
hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo

citlivých osobných údajov a malo a čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých
osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas trvania
protiprávneho konania, a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne
spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim
zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za

tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca
február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia
bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom
nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti - kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho
konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú

priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“

7. Žalobca ako právny prostriedok ochrany za zásah do svojho súkromia požadoval náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur. Súd prvej inštancie konštatujúc splnenie
podmienok pre priznanie relutárnej náhrady sa pri rozhodovaní o výške náhrady zaoberal závažnosťou

vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 OZ). Žalovaný ako
významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu týkajúceho sa stoviek
jeho zákazníkov postavil pomerne benevolentne, keď po prvotnom ospravedlnení sa dotknutým osobám
listom zo dňa 16.3.2017 v ďalšom už popieral akúkoľvek svoju zodpovednosť za bezpečnostný incident
a konanie svojho obchodného zástupcu (jeho pracovníka) ako priameho pôvodcu zásahu značne

relativizoval. Súd prvej inštancie nezdieľal názor žalovaného, že osobné údaje žalobcu a ďalších
dotknutých osôb boli do neuzamknutého skladu na papierový odpad umiestnené „omylom, resp.
nedopatrením“, pretože podľa názoru súdu prvej inštancie sa tak stalo hrubou nedbanlivosťou osoby
pracujúcej v prospech obchodných záujmov žalovaného. Dokumenty s osobnými údajmi žalobcu boli
naviac už od roku 2014 po odchode obchodnej zástupkyne I. J. nedbalo uložené (založené tovarom) v

značkovej predajni žalovaného v B. a žalovaný ani nepreukázal odovzdanie týchto dokumentov novému
obchodnému zástupcovi, pretože už v roku 2014 nebol dôvod uchovávať tieto dokumenty z rokov 2011 a
2012 na značkovej predajni, ale mali byť bezpečne uložené v centrálnom archíve žalovaného. Písomné
materiály s osobnými údajmi žalobcu boli naviac uložené v originálnej archívnej krabici a v tejto krabici
„umiestnené“ do neuzamknutého skladu na papierový odpad, čo len zvýrazňuje stupeň nedbanlivosti

priameho pôvodcu zásahu.

8. Súd prvej inštancie prihliadol na vzájomné vzťahy jednotlivých uvedených argumentov aj na význam
chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého množstva ďalších dotknutých osôb a
v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil sumu

2.500,- eur pre žalobcu ako sumu primeranú, pričom z dôvodov primeranosti pri stanovení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Aj keď v tejto súvislosti podotkol, že
predmetným zákonom štát realizuje svoju politiku odškodňovania obetí trestných činov z verejnýchzdrojov, preto nie je náležité vyčerpávajúco aplikovať tento právny predpis (ani odvodzovať z neho
rôzne vzorce) na rozhodovanie o náhrade nemajetkovej ujmy súkromnoprávnom spore. V rozhodnom
období,kedydošlokzásahudoprávžalobcutobolasuma podľavyššieuvedenéhopredpisu4.350,-eur.

Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,- eur, ktorá približne
zodpovedá polovici uvedenej sumy odškodnenia obetí násilných činov, prihliadal pritom k preventívnej,
sankčnej a predovšetkým satisfakčnej funkcií peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. V prevyšujúcej časti
súd prvej inštancie žalobu zamietol.

9. Proti rozsudku, voči výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, vrátane súvisiaceho výroku o
trovách konania, v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný a navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie žalovaný
podal z dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky (§ 365 ods. 1 písm. a) CSP), súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h) CSP).

10.Žalovanýuviedol,žeužpriprvomprocesnomúkonenamietolmiestnunepríslušnosťOkresnéhosúdu

Svidník, pričom zotrval na tomto stanovisku a nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko
v danej veci neexistuje ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade
nejedná o spotrebiteľský spor. Poukázal na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom
tieto ohrozené práva ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale
jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Následne

žalovaný poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu
osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením motorových vozidiel, pričom aj
v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následné žaloby na nemajetkové
ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je podľa žalovaného relevantná
pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko rozhodoval miestne

nepríslušnýsúdazároveňžalobcanebolzaviazanýakospotrebiteľnapovinnosťzaplatiťsúdnypoplatok.
Týmto žalovaný považoval princíp kontradiktórnosti za narušený, keďže sa v spotrebiteľských sporoch
neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore
na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní v neprospech žalovaného, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

11. Žalovaný zároveň namietal aj svoju pasívnu legitimáciu v konaní a právne posúdenie súdu prvej
inštancie v tejto otázke považuje za nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom
odôvodnení, sú pre tento prípad podľa žalovaného nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní
osobných údajov platí Zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý upravuje povinnosti

prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov, občianskoprávny
vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných
údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na mieste podľa žalovaného
analogicképoužitie§420ods.2Občianskehozákonníkazdôvodu,žetuexistujeosobitnáprávnaúprava
o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva

na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom zákone za bezpečnosť
osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti priamo citovaným zákonom.
Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovaného nevysporiadal a nesprávne právne posúdil otázku
pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Pokiaľ sa súd
prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovaného, je takéto rozhodnutie nutné

považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty žalovanej strany a
táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené práva žalovaného
na spravodlivý proces.

12. Žalovaný je toho názoru, že nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom došlo

k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušil žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich zo
zákona o ochrane osobných údajov, ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných údajov vo
svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že len
stroho konštatoval, že týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávnerozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné pre
súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke právomoc
rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú otázku,

ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaný porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o
ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a presvedčivo
vyargumentovať.Takýtopostupzostranysúduprvejinštancieneboldodržaný.Pokiaľsúdprvejinštancie
sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaný nezodpovedá za predmetný
bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne. Týmto

spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie
poukázal na podmienky ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a organizačných údajov,
pričom ani súd neuvádza tento dôkaz medzi podkladmi svojho rozhodnutia a samotný dokument je
informatívnym dokumentom a nemožno ho aplikovať na vzťah medzi sporovými stranami.

13. Odvolací súd v poradí prvom rozhodnutí potvrdil rozsudok v časti uloženia povinnosti žalovanému

zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110,- eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil rozsudok tak, že žalobu žalobcu na zaplatenie
nemajetkovej ujmy v tejto časti zamietol. Žalobcovi proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

14. Odvolací súd v tomto rozhodnutí uviedol, že pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej
nepríslušnostiOkresnéhosúduSvidník,odvolacísúdsanestotožnilstoutonámietkouadospelkzáveru,
ževovecikonalmiestnepríslušnýsúd.Vdanomprípadesanepochybnejednáosporvyvolanýzásahom
do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň
sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku
Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (E.), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor
uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod
pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd

Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom
súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť,
ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť,
ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode
Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola

v konaní sporná, preto odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho
miestnej príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník je daná ako osobitná
miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovaného o miestnej
nepríslušnosti súdu prvej inštancie.

15. Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní, odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením súdu prvej inštancie v bodoch 78 až 100 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom v
celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho
vzťahu so žalovaným, pričom tento konal prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaný aj keď
konajúci prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že

nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje
citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou
právnickou osobou pri realizácií činností žalovaného, a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto
právnickej osobe, teda žalovanému. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané ako to bolo

v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovaného, nie je
relevantnépoužitieustanovenízákonaoochraneosobnýchúdajov,nakoľkopriamozuvedenéhozákona
vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako to využil žalobca
v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu
osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaný, ktoré v súvislosti s jeho zodpovednosťou neskončilo

vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel
odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie
je dôvodná.16. Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že
suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania,
ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie

nevyplýva jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade. Rovnako tak
žalovaný sa ospravedlnil za predmetné konanie žalobcovi, pričom v danom prípade nemožno hovoriť
o nejakej škandalizácii žalobcu, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že
by došlo k úmyselnej motivácii k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať
do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť

alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo
v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho
súdudôležitápreposudzovanievýškyprimeranejfinančnejnáhrady.Vzhľadomnavýznamnépostavenie
žalovaného na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno-sankčnú, je dôvodné
priznať žalobcovi nárok na finančnú náhradu.

17. O náhrade trov konania odvolací súd uviedol, že Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie
obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2
O.s.p. (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej
právnej úpravy, nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2
a 3 O.s.p.), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch,

keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP
(pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo

znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné,
a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa
považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Priznanie plnej náhrady trov konania je
v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je
uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/36/2023 zo dňa 24. januára 2024 zrušil
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania a v tejto
časti vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

19. Podľa dovolacieho súdu odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal
s navrhovanou aplikáciou ust. § 257 CSP dovolateľkou v odvolaní, i napriek tomu, že žalovaná námietku
proti priznanému nároku na náhradu trov konania uplatnila, ak aj uviedla dôvody (č.l. spisu 198-199).

20. Odôvodnenie uvedené odvolacím súdom v bode 38 a 39 napadnutého rozhodnutia, nespĺňa

náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia vyplývajúce z ust. § 393 ods. 2 v spojení s § 220 ods.
2 CSP, lebo z jeho obsahu vyplýva, že sa odvolací súd vôbec nezaoberal uplatnenými námietkami
žalovanou vo vzťahu k navrhovanej aplikácii ust. § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania. Na
základe uvedeného dovolací súd považoval preto napadnuté rozhodnutie pre nedostatok dôvodov za
nepreskúmateľné, a to do takej miery, že nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia

súdu došlo v konaní k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada tejto povahy je dôvodom, ktorý
zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť. Rozhodovacia prax najvyššieho
súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním
napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych
záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu.

21. Po rozhodnutí dovolacieho súdu žalobca podal vyjadrenie v tejto veci, v ktorom zotrval na názore, že
argumentácia žalovaného je nesprávna, pretože v konaniach, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu alebo od znaleckého posudku sa za základné považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. V tejto súvislosti poukázal na

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.8.2020 sp. zn. II. ÚS 225/2020. Uviedol, že v
konaniach o ochranu osobnosti je vždy základným konštatovanie zásahu do osobnostných práv, pričom
priznanie nemajetkovej ujmy, prípadne jej výška je okolnosťou sprevádzajúcou. Aj pri nepriznaní žiadnej
nemajetkovej ujmy za súčasného konštatovania zásahu do osobnostných práv žalobcu má žalobcanárok na plnú náhradu trov konania (rozdiel je len vo výške trov vychádzajúc z rôzneho výpočtového
základu - § 10 ods. 8 advokátskej tarify).

22. K argumentácii žalovaného, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku žalobca
opakovane zdôraznil, že ide o konanie o ochranu osobnosti, v ktorom je základné a rozhodujúce
konštatovanie súdu o zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý sa pre účely rozhodovania o trovách
v takomto prípade považuje za stranu v spore plne úspešnú. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného
súdu SR (II. ÚS 225/2020, II. ÚS. 223/2022, IV. ÚS 599/2013) je konštatovanie žalovaného o nepomere

medzi priznanou sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania bez právneho významu a rovnako
je bez právneho významu aj konštatovanie žalovaného o nevyhnutnosti žalobcu niesť „zodpovednosť
(aspoň čiastočnú) za výsledok sporu“. Žalobca odmietol argumentáciu žalovaného o opakovaní veľkého
počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov zo strany žalobcu, keďže súd priznáva náhradu trov
konania zásadne vždy úspešnej strane konania. Žalobca je zastúpený v konaní právnym zástupcom a
sám žalobca neopakuje v konaní žiadne úkony. Žalovaný však zámerne, účelovo a tendenčne podsúva

súdu naratív o „platení trov právnemu zástupcovi“, ktorý už „má zarobené“, pričom podľa názoru žalobcu
mu musí byť celkom zrejmé, že trovy v súdnom konaní patria strane (účastníkovi konania), ktorá bola v
konaní úspešná. Právny zástupca úspešného účastníka je pritom len „platobným miestom“ (§ 263 ods.
1 CSP). Žalovaný v konaní celkom nepravdivo konštatuje, že bol do súdneho sporu „reálne donútený“,
pretože žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur a táto bola neprimeraná

a neadekvátna. Túto argumentáciu zo strany žalovaného považuje žalobca za nepoctivú, pretože ani
v tomto konaní, ani v žiadnom inom konaní s identickým skutkovým a právnym základom neponúkla
žalobcovi, ani žiadnej z dotknutých osôb, ani len symbolickú nemajetkovú náhradu. V predmetnej veci
neboli splnené žiadne podmienky pre možnosť aplikácie § 257 CSP o použití moderačného práva súdu,
pretože nebolo možné konštatovať výnimočné okolnosti prípadu ani dôvody hodné osobitného zreteľa.

Práve naopak, tvrdošijný postoj žalovaného, ktorý popieral samotný základ nároku žalobcu napriek už
spomínanému mnohonásobnému judikovaniu jeho danosti odvolacími súdmi, priamo vylučuje aplikáciu
§ 257 CSP.

23. Žalovaný poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu v tejto veci s tým, že po preskúmaní

vyjadrenia žalobcu a obsahu spisu konštatuje, že žalobca vo vzťahu k rozhodovaniu odvolacieho
súdu o samostatnom nároku na náhradu trov konania ako aj návrhu žalovaného na aplikáciu § 257
CSP neuviedol žiadnu novú argumentáciu. Doslova len opakuje celú svoju argumentáciu k vyššie
uvedeným otázkam, tak ako už uviedol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Uvedené podľa
názoru žalovaného len podporuje jeho argumentáciu o potrebe aplikácie § 257 z dôvodu opakovania

veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov. Skutočným dôvodom tohto vyjadrenia žalobcu
je len umelé navyšovanie počtu právnych úkonov v konaní v snahe navýšiť trovy právneho zastúpenia
vzhľadom ku skutočnosti, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške trov konania bežne akceptuje aj
úkony takéhoto charakteru. Nad rámec vyššie uvedeného žalovaný dodal, že krajský súd sa vo svojom
rozsudku nevysporiadal nielen s relevantnou argumentáciou žalovaného ohľadom aplikácie § 257 CSP,

ale ani s relevantnou argumentáciou žalovaného vo vzťahu k otázke k vzniku samostatného práva
žalobcu na náhradu trov konania, resp. jeho rozsahu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal aj na ostatné
rozhodnutia, ktorých o obnove veci najvyšší súd vyhovel dovolaniu žalovaného.

24. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34

CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie opätovne preskúmal rozsudok v napadnutej časti v
rozsahu zrušenia dovolacím súdom (trov konania), viazaný jeho právnym názorom, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči výroku o trovách konania nie
je dôvodné.

25. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

26. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.28. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že ide o vec patriacu do skupiny viacerých
vecí s rovnakým skutkovým a právnym základom, ktoré sú prejednávané na Okresnom súde Svidník
z dôvodu, ktorý aj v prejednávanej veci bol nepochybne ustálený súdom prvej inštancie a ktorý bol

dôvodom pre rozhodnutie ÚOOÚ SR zo 16.8.2017, číslo: XXXXX/XXXX-XX-XX, v ktorom tento orgán
konštatoval porušenie zákona tým, že pri likvidácií obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti
Orange Slovensko, a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo
(IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis
povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste, nepostupoval s náležitou starostlivosťou.

Táto okolnosť, teda porušenie zákona na ochranu osobných údajov v prejednávanej veci, bola dôvodom
pre priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

29. Otázka náhrady trov konania v týchto veciach bola predmetom prieskumu tak odvolacieho súdu,
ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci II. ÚS 233/2022, pričom Ústavný súd v uznesení
z 24.5.2022 uvedenej spisovej značky konštatoval, že možno konštatovať plný úspech žalobcu v spore

o ochranu proti zásahu do jeho osobnostných práv, ak súd skonštatuje takýto zásah, pričom za tejto
situácie patrí žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia zásad úspechu. Zároveň
Ústavný súd konštatoval, že z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

30. Do pozornosti odvolací súd dáva, že aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS
225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatovalcit.:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o

náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje
rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.

31. Z týchto názorov Ústavného súdu vychádzali potom rozhodnutia odvolacieho súdu (Krajského súdu
v Prešove) v otázke náhrady trov konania a z tohto názoru treba vychádzať aj v prejednávanej veci pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov.

32. Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (advokátskej tarify do 31.12.2023)

vyplýva, že tarifnou hodnotou je suma 1.000,- eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma
2.000,- eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť v akej výške v konečnom dôsledku táto
náhrada nemajetkovej ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu
trov konania. Rozhodujúcou okolnosťou je to, že žalobca mal vo veci úspech, nakoľko zásah do jeho
osobnostných práv v súvislosti s nesprávnym nakladaním s jej osobnými údajmi, bol zistený a preto má

nárok v zmysle citovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky na plnú náhradu trov konania.

33. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už

neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1,
2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech
len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo
veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo)
alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak

mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce
(pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú

náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej
náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu
pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho
základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu].In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ,
Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017,
s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.)

34.Odvolacísúdvdanomprípadepriznalprocesneúspešnémužalobcovinároknanáhradutrovkonania
pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %. Odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolacie námietky
žalovaného o aplikácii § 257 CSP v danom prípade s poukazom na všeobecne známe skutočnosti,
týkajúce sa žalovaného ako úspešného podnikateľského subjektu, kedy priznané náhrady trov konania v

žiadnom prípade nemôžu pre žalovaného predstavovať sumu, ktorá by bola objektívne spôsobilá ohroziť
jeho finančnú stabilitu, či jeho podnikanie. Každá strana sporu v prípade meritórneho rozhodnutia súdu
si musí byť vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu bude niesť trovy konania. V prejednávanej
veci nebolo dôvodné upustiť od tejto zásady. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 233/2022 zo dňa 24.5.2022, kedy ústavný súd SR uznesením
odmietol ústavnú sťažnosť žalovaného, pričom aj v tejto veci znel výrok rozhodnutia Krajského súdu

v Prešove č. k. 13Co/7/2021 z 30.3.2021 tak, že priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu, pričom následne boli trovy právneho zastúpenia súdom prvej inštancie vypočítavané
podľa § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., keď súd vychádzal pri
výpočte hodnoty úkonu právnej služby z tarifnej hodnoty 2.000,- eur, nakoľko v konaní bola žiadaná
náhrada nemajetkovej ujmy. Ústavný súd SR považoval námietku nesprávne určenej výšky sadzby

tarifnej odmeny za neopodstatnenú s poukazom na to, že spor medzi stranami sporu bol jednoznačne
sporom o ochranu osobnosti a na základe uvedenej vyhlášky potom nie je poskytnutý manévrovací
priestor pre určenie výšky tarifnej hodnoty.

35. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že v prípadoch, keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len

od úvahy súdu nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy súdu
pokiaľ ide o výšku plnenia. Ak žalovaný poukázal na to, že išlo o zjavne premrštenú sumu tak treba
pripomenúť, že v čase podania žaloby žiadne súdne rozhodnutie slovenského súdu v obdobnej veci
neexistovalo, preto určiť, čo by bolo primerané v tom čase bolo mimoriadne obtiažne. Suma 5.000,-
eur nenapĺňa definíciu šikanózneho výkonu práva vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania (ide

o sumu zhodnú s výškou pokuty uloženej sprostredkovateľovi žalovanému). Preto je namieste priznať
plnú náhradu trov konania ak bol žalobca v základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný
len v časti.

36. Taktiež možno súhlasiť s argumentáciou žalobcu ktorému ako plne úspešnej strane čo do základu

patrí plná náhrada trov konania z prisúdenej sumy, pričom ide o štandardný a zaužívaný výrok o nároku
na náhradu trov konania používaných v prípade, kedy výška plnenia závisí od úvahy súdu a kde za plne
úspešného sa považuje žalobca aj vtedy, ak vo výške plný úspech nemal.

37. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

38. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 2.5.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie
(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto

trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým
vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať
náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad
rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu

k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS
303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp.
zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania,ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného
princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1.)

39. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré
úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide
konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).

40. Odvolací súd v súvislosti s prípadnou aplikáciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257
CSP, ktorej sa dožaduje žalovaný Orange, a.s. (ďalej len zodpovedná osoba za porušovanie osobných
údajov GDPR) pripomína, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (anglicky General Data Protection
Regulation, skrátene GDPR), plným názvom Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679
z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto

údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov), je nariadenie
Európskej únie, ktorého cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných údajov občanov.

41.VÚradnomvestníkuEurópskejúniebolovyhlásené27.apríla2016.Nariadenia,vschválenomznení,
sú priamo účinné pre každý členský štát EÚ. V slovenskom právnom poriadku je nariadenie premietnuté

aj do zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
z 29. novembra 2017. Zákon 18/2018 Z. z. je účinný na Slovensku rovnako ako GDPR od 25. mája
2018. Zákon bol priamo aj nepriamo aktualizovaný v roku 2019 (v znení č. 35/2019 Z. z. (nepriamo),
221/2019 Z. z.).

42. Nariadenie chráni základné práva a slobody fyzických osôb so zameraním na právo ochrany
osobnýchúdajov.Stanovujepravidláochranyfyzickýchosôbapravidláprevoľnýpohyb(ktorýsanesmie
obmedziť ani zakázať) osobných údajov v Európskej únii (Článok 1, ods. 1-3). Táto konzistentná úroveň
ochranyfyzickýchosôbvcelejÚniimázabrániťrozdielom,ktorésúprekážkouvoľnéhopohybuosobných
údajov v rámci vnútorného trhu (preambula, ods. 13).

43. GDPR niektoré osobné údaje považuje za „citlivé“ (článok 4 ods. 13, 14 a 15, článok 9 a odôvodnenia
51 - 56 GDPR, ktoré sa takto súhrnne nenazývajú ale sú uvádzané ako „genetické údaje“, „biometrické
údaje“ „údaje týkajúce sa zdravia“), ktorých spoločným znakom je, že podliehajú osobitným podmienkam
spracovania. Na stránkach Európskej komisie sú uvedené tieto

i. osobné údaje, ktoré odhaľujú rasový alebo etnický pôvod, politické názory, náboženské alebo
filozofické presvedčenie;
ii. členstvo v odborových zväzoch;
iii. genetické údaje, biometrické údaje spracúvané len na účely identifikácie ľudskej bytosti;
iv. zdravotné údaje;

v. údaje týkajúce sa sexuálneho života alebo sexuálnej orientácie danej osoby.

44. V rámci stanovenia „kategórií“ osobných údajov, ktoré patria do osobitnej kategórie osobných údajov,
došlo na Slovensku k zmenám platným od 25.5.2018. Podľa Úradu na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky (ÚOOÚ)

i. zákon č. 122/2013 Z. z. pozná osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré sú v uvedené v § 13 a odtiaľ
vypadol z týchto citlivých osobných údajov údaj o členstve v politickej strane alebo hnutí a tiež
ii. rodné číslo. Slovenská republika prijala novú úpravu spracúvania rodného čísla, ako národného
identifikátora a to v § 78 ods. 4 zákona č. 18/2018 Z. z., a to na základe splnomocňujúceho ustanovenia
nariadenia v čl. 87. Stále platí, že rodné číslo je zakázané zverejňovať, právo zverejniť rodné číslo ma

iba dotknutá osoby, ktorej sa týka
iii. Zo zoznamu citlivých osobných údajov tiež vypadli údaje týkajúce sa uznania viny za trestné činy a
priestupky, ktoré sa stali samostatnou kategóriou osobných údajov a sú uvedené v čl. 10 nariadenia.

45. Pre uvedené skutkové okolnosti porušenie práva na ochranu osobných údajov a najmä 400 násobné

porušenie ochrany GDPR citlivých údajov obyvateľov okresu B. a B. by zvýhodniť porušovateľove práva
a jeho majetok bolo nielen nerozumné, ale aj v príkrom rozpore s princípom spravodlivého usporiadania
pomerov so zreteľom na priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. Uprednostniť osobu zodpovednúza porušenie práva pred obeťou porušenia osobných údajov podľa presvedčenia odvolacieho súdu je
neakceptovateľné.

46. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenie od legitímneho
výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects. Inak povedané je
neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na ochranu osobných
údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom rozhodovania o
náhrade trov konania. Aj preto je ustanovenie § 257 CSP v danej veci v prospech obchodnej spoločnosti

neaplikovateľné.

47. Odvolací súd je presvedčený, že nepriznaním náhrady trov inak úspešnej strane sporu, by došlo k
porušeniu práv odvolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

48. Je potrebné poukázať na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na
rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Hypotetické priznanie trov
konania v rozsahu 200.000,- eur v iných, avšak skutkovo podobných konaniach, nemohlo mať dopad
na prejednávanú vec, totižto nepochybne nárok na náhradu trov konania je nárokom patriacim strane

sporu a advokát je platobným miestom (pozri § 263 CSP).

49. Odvolací súd nepovažoval za dôvod hodný osobitného zreteľa žalovaným tvrdené opakovanie
veľkého počtu obsahovo a formálne rovnakých úkonov (žalôb) zo strany žalobcu pretože rovnaká
skutočnosť svedči aj žalovanej strane, ktorá je teda (stranou) vo viacerých súdnych konaniach s

identickým skutkovým aj právnym základom a vo všetkých týchto konaniach ju zastupuje ten istý právny
zástupca.

50. Odvolací súd nestotožnil ani s tvrdením žalovaného o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa
spočívajúcom v tom, že žalovaný bol do súdneho konania reálne donútený v dôsledku uplatnenia

neprimeranej sumy vo výške 5.000,- eur a takto uplatnená suma jej nedávala možnosť vyhnúť sa tomuto
súdnemu konaniu.

51. Z úradnej činnosti je známe odvolaciemu súdu, že v tejto skupine prípadov s rovnakým skutkovým
a právnym základom ani po opakovanom právoplatnom judikovaní právneho základu nároku iných

dotknutých osôb tým istým bezpečnostným incidentom žalovaný stále namietal nielen neprimeranosť
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ale najmä popieral samotný právny základ nároku dotknutých osôb,
a to napriek stále pribúdajúcim a v súčasnosti už desiatkam rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré danosť
nároku dotknutých osôb právoplatne judikovali. Pre takýto prípad si žalovaný musí byť dobre vedomá
všetkých dôsledkov, ktoré sú s neúspešným sporom spojené, vrátane povinnosti nahradiť trovy konania

úspešnej strany. Zásada úspechu vo veci (zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre
sporové konania a jej obsahom je stále povinnosť nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania.

52. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení so zásadou efektivity sa majú vykladať
v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje uložiť spotrebiteľovi povinnosť

znášať časť trov konania, ak v nadväznosti na konštatovanie neplatnosti zmluvnej podmienky z dôvodu
jej nekalej povahy sa jeho návrhu na vrátenie súm, ktoré boli na základe tejto podmienky zaplatené bez
právneho dôvodu, vyhovelo len čiastočne, pretože je prakticky nemožné alebo nadmerne ťažké určiť
rozsah práva tohto spotrebiteľa na vrátenie týchto súm. (pozri rozsudok SD EU C-714/22).

53. Z týchto stručných dôvodov odvolací súd nezistil ani jeden akceptovateľný dôvod na použitie
zmierňujúceho ust. § 257 CSP, a to ani čiastočne v prospech osoby zodpovednej za masívne porušenie
osobných údajov podliehajúcej ochrane únijovému právu.

54. Odvolací súd tak rozhodol o trovách prvoinštančného a odvolacieho konania v zmysle ust. § 396

ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči
žalovanému v celom rozsahu s poukazom na úspech žalobcu v konaní, pričom výška priznanej náhrady
závisela od úvahy súdu. Na základe judikatúry Ústavného súdu v bodoch 17-18 tohto rozhodnutia je
nepochybné, že žalobcovi patrí plný nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania bezohľadu na to, že v konečnom dôsledku mu bola priznaná suma 110,- eur náhrady nemajetkovej ujmy, aj
keď tento uplatňoval pôvodne vo výške 5.000,- eur. U takéhoto nároku sa strana sporu považuje za plne
úspešnúvtedy,akjeúspešnáčodozákladunároku.Niejetotižmožnézaťažiťžalujúcustranuprocesnou

zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu. Žalobca bol, čo sa týka základu nároku, plne úspešný,
a to čo sa týka prvoinštančného aj odvolacieho konania, má preto právo na plnú náhradu trov konania.

55. V rámci výroku tohto uznesenia odvolací súd rozhodol aj trovách dovolacieho konania podľa § 453
ods. 3 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Žalovaný síce bol úspešný v rámci dovolacieho

konania, keď dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania a vznikol by
mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd však zohľadnil v
tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, spočívajúce v tom, že na žalovanej
strane ide o osobu zodpovednú za rozsiahle porušenie práva na ochranu osobných údajov spotrebiteľov
a bolo by rozpore s princípom spravodlivého usporiadania pomerov medzi stranami sporu, pokiaľ by jej
bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania, obzvlášť za situácie pokiaľ odvolací súd po vrátení

veci dovolacím súdom opätovne rozhodol tak, že priznal žalobcovi náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania.

56. Zároveň odvolací súd konštatuje, že pre rozhodnutie o trovách konania je podstatné konečne
rozhodnutie vo veci samej s tým, že prvoinštančné odvolacie aj dovolacie konanie tvorí jeden celok

toho istého konania, a preto ani žalovaný nemá prípadný nárok na trovy dovolacieho konania, aj keď
v ňom bol úspešný, nakoľko podstatným pre rozhodnutie je rozhodnutie vo veci samej, v ktorom bol
plne úspešný žalobca.

57. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).