Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/42/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112237528
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8112237528.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.BranislavaBrezuasudcovdoc.JUDr.

Petra Molitorisa, PhD. a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: Q. F., nar. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v J. č. XXX, právne zastúpenej JUDr. Katarínou Naster Dugasovou, advokátkou so sídlom v
Ľuboticiach, na ulici Hájnovej č. 33, proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana
Prešov, so sídlom v Prešove, na ulici Hollého č. 14, IČO: 00 610 577, právne zastúpenému: Advokátska
kancelária GOGA a spol. s r.o., so sídlom v Košiciach, na ulici Kupeckého č. 4, IČO: 36 863 947,
o náhradu škody titulom nákladov spojených s liečením, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13.06.2024 č. k. 10C 389/2012 - 598, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobkyni a žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
28.500 eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzajú zo zisteného skutkového stavu, citujúc ust. § 415, § 420 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a § 449

ods. 1 Občianskeho zákonníka, mal za preukázané, že žaloba je čiastočne dôvodná.

3. Podmienkou vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi subjektom porušujúcim právnu
povinnosť (záväzkovú alebo zákonnú) je okrem porušenia tejto povinnosti a vzniku škody aj príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi konaním, resp. opomenutím a vzniknutou škodou.

4. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v
rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Otázka príčinnej súvislosti môže byť
vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať od
všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala.

5. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý
ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou

na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený - nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovanípríčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

6. Nie s každým výsledkom, ktorý znamená zhoršenie zdravotného stavu pacienta, sa spája aj právna
zodpovednosť. Každý, kto poskytuje zdravotnú starostlivosť, ju má poskytovať lege artis. Podstatným
znakom postupu lege artis je súlad s poznatkami medicíny a biomedicínskych vied. Zdravotná
starostlivosť je v zmysle § 4 ods. 3 Zákona o zdravotnej starostlivosti poskytovaná správne, ak sa
vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej

liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov
lekárskej vedy.

7. Lege artis znamená, že lekár musí vykonať všetky zdravotné úkony na správne určenie choroby
so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia alebo zlepšenia zdravotného stavu
pacienta, pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy. Za poznatky lekárskej vedy možno

považovať všetko, čo veda dosiahla, teda je to postup, ktorý je dostatočné overený a použiteľný v
lekárskej praxi (napr. poznatky, ktoré sa vyučujú na lekárskych fakultách a sú rešpektované v praxi).
Dôležité je povedať, že lekár nemá povinnosť vykonať všetky potrebné vyšetrenia, či zákroky, ale
rovnako že ich má povinnosť vykonať včas - v správnom čase. Jedine takýto postup je možné označiť
za postup „lege artis“.

8. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním zdravotníckeho pracovníka a vznikom škody musí
byť úplne preukázaná, nestačí to, že je pravdepodobná. Tvrdenie, že pacient by mal preukázať 100-
percentnú súvislosť však bolo v posledných rokoch negované, pričom súdy vo viacerých prípadoch
vyslovili názor, že takáto požiadavka, ktorá je kladená na plecia pacienta je neprijateľná, keďže 100-

percentnú príčinnú súvislosť v podstate nie je možné dokázať. Napokon príčinná súvislosť medzi
zdravotným stavom žalobkyne a postupom poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalovanou bola už
právoplatne ustálená.

9. Čo sa týka tzv. kauzálneho nexu (príčinnej súvislosti medzi poskytovaním zdravotnej starostlivosti

a postihnutím žalobkyne) súd prvej inštancie považuje za potrebné uviesť, že príčinnú súvislosť pri
poskytnutí zdravotnej starostlivosti non lege artis a postihnutím žalobkyne považoval za danú s ohľadom
na závažné zanedbanie zdravotnej starostlivosti so závažným následkom na zdraví pacientky a má za
to, že nesprávny postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti mal za následok v konečnom dôsledku
zhoršený zdravotný stav žalobkyne.

10. Bolo v konaní nesporným, že žalobkyňa ako pacientka utrpela škodu na zdraví po operačnom
zákroku u žalovaného a uvedené bolo konštatované podľa medzitýmneho rozsudku tunajšieho súdu sp.
zn. 10C/156/2002 zo dňa 02.04.2008 s tým, že je žalovaný zodpovedný v plnom rozsahu za škodu na
jej zdraví, ktorá jej vznikla pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v čase od 05.08.1997 do 06.08.1997.

11. Rovnako je nesporným, že v priebehu konania boli predložené znalecké posudky, ktoré však presne
nekvantifikovali reálne náklady žalobkyne. Žalobkyňa síce doložila do spisu rôzne pokladničné bloky,
respektíve ústrižky preukazujúce, napríklad použitie verejných toaliet, avšak ide o sumy rádovo v
desiatkach a stovkách eur. Pre objektivitu je tiež nutné uviesť, že je takmer nemožné za tak dlhé obdobie,

ktoré uplynulo od zákroku po súčasnosť, reálne uschovávať a predložiť podklady preukazujúce reálne
náklady spojené s liečením.

12. Zásah do života žalobkyne žalovaným po zákroku bol bezpochyby enormný, o čom svedčia výstupy
lekárov a uvedené má dopad aj na celkové prežívanie, psychickú pohodu a súkromný život žalobkyne.

13. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania
neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho
neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých
prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola

alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať
záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencietýchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí.

14. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

15. Žalobkyňa v tomto konaní jednak lekárskymi závermi uvedenými v skutkovom stave ako aj vlastnou
výpoveďou preukázala nad rozumnú pochybnosť, že došlo po operačnom zákroku k zásadným zmenám
v jej živote ako aj v životoch jej blízkych osôb, najmä najbližšej rodiny. Išlo nielen o kvalitu trávenia času,
ale aj o osobnú limitáciu pri viacerých aktivitách.

16. Súd prvej inštancie ďalej poukazuje aj na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012 zo dňa 26.

septembra 2013: „Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú
osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú
vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V tomto ustanovení Občianskeho zákonníka je upravená
analógia. Analógia legis (analógia zákona) sa používa ako forma aplikácie zákona vtedy, keď treba riešiť
otázku, riešenie ktorej nie je síce v zákone upravené, ale ten istý zákon upravuje riešenie podobného

prípadu. Vychádza sa pritom z predpokladu, že zákonodarca by podľa rovnakých zásad upravil aj daný
prípad“.

17. Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v
historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované

rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými
mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných
vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti.
Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne
postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka

právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým
konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu,
avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v
skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť

právo (niekoho iného). V zákonom stanovených prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky
premlčania.

18. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno
odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo

nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty
občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj
zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.
Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak
uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u

príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku
premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho
práva.

19. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovanou stranou súd prvej inštancie akcentuje tú

skutočnosť, že žaloba bola vskutku podaná 03.08.2010, teda za premlčané možno považovať všetky
nároky žalobkyne pred 03.08.2008, čo predstavuje subjektívnu premlčaciu dobu.

20. Žalobkyňa požadovala vo svojom ostatnom podaní doručenom súdu dňa 11.06.2024 sumu 200
eur, respektíve 400 eur mesačne, čo sa považovalo aj s ohľadom na žalobkyňou doložené bločky

nachádzajúce sa v spise, za neprimerané a odvodené len od subjektívneho pocitu nespokojnosti
žalobkyne. Nie je vylúčené, že niektorý mesiac mohli náklady výnimočne dosiahnuť aj 400 eur, avšak
len ťažko možno prezumovať, že takéto zvýšené náklady spojené s liečením boli dosahované na
každomesačnej báze od roku 2009. V tejto súvislosti sa skonštatovalo, že priemerný starobný dôchodokv roku 2009 bol vo výške 339,73 eur, pričom priznanie sumy 400 eur mesačne len vo vzťahu k zvýšeniu
nákladov za liečenie sa považovalo za disproporčné.

21. Nevyhnutné bolo preto ustáliť aj s ohľadom na dĺžku konania mesačnú sumu, ktorá by pokrývala
zvýšené náklady žalobkyne na liečenie. Súd ustálil túto sumu vo výške 150 eur mesačne, ktorú mal za
primeranú. Z uvedeného možno odvodiť, že súd priznal žalobkyni celkovo sumu zvýšených nákladov
za 190 mesiacov (5 mesiacov v roku 2008 - august až december, 180 mesiacov za roky 2009 - 2023
vrátane a 5 mesiacov v roku 2024 t.j. v čase rozhodovania súdu), čo spolu predstavuje sumu 28.500 eur.

Uvedená suma predstavuje podľa názoru súdu zreálnenie zvýšených liečebných nákladov žalobkyne.

22. Súd prvej inštancie zamietol návrh na doplnenie dokazovania ďalším znaleckým dokazovaním,
nakoľko aj s ohľadom na už realizované znalecké posudky ako aj vyjadrenia MUDr. Q. a MUDr. Y.
mal za to, že je technicky takmer nemožné, najmä pri absencii kompletného predloženia podkladov
preukazujúcich vynaložené náklady spojené s liečením, ustáliť a presne kvantifikovať skutočné náklady.

Odročenie pojednávania by bolo neúčelné a spôsobilo by len ďalšie trovy, prípadne prieťahy v konaní,
čo by smerovalo len k odkladu meritórneho rozhodnutia. Taktiež je nevyhnutné uviesť, že prípadné
vypracovanie ďalšieho znaleckého posudku by s vysokou pravdepodobnosťou nedospelo k použiteľným
záverom vzhľadom na špecifiká celého sporu a konania, všetko za predpokladu ďalších nákladov a
oddialenia meritórneho rozhodnutia.

23. K zamietavému rozhodnutiu týkajúceho sa doplnenia dokazovania prispieva aj fakt, že ako už bolo
uvedené, z komunikácie medzi súdom (vyššia súdna úradníčka) a znalcom MUDr. Q. (č. l. 560 a nasl.
spisu) vyplýva, že určenie nákladov na zdravotnú starostlivosť od vzniku poškodenia zdravia až doteraz
nie je možné zodpovedať ani z pohľadu pacientky (žalobkyne), súdu, ani protistrany. Zdôraznil, že kým

sa strany sporu nedohodnú, čo budú vzájomne akceptovať, potom tento spor nemá riešenie a ani možný
výpočet liečebných nákladov. Súd mal preto za to, že vypracovanie znaleckého posudku by v predmetnej
veci nebolo nielen účelné, ale ani dobre možné, s neistým výsledkom spočívajúcom skôr v odhade ako
v reálnom ustálení predmetných súm.

24. Prvoinštančný súd žiadnym spôsobom nespochybnil prežité útrapy žalobkyne, ako aj v súčasnosti
ustálený zdravotný stav, všetko v kontexte tej skutočnosti, že žalovaný sa žalobkyni ani neospravedlnil,
pričomnárokzinéhokonaniažalobkynevočižalovanémubolonutnévymáhaťprostredníctvomexekúcie
na rozdiel od dobrovoľného plnenia. Na druhej strane, rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale aj
spravodlivé, čo nachádza svoj odraz vo finančnom vyjadrení vo výrokovej časti rozsudku. Princíp

proporcionalityjevyjadrenýtiežvtejskutočnosti,ženiektorénákladyžalobkynebolihradenézverejného
zdravotného poistenia, niektoré uhrádzala sama, pričom je takmer nemožné aj s ohľadom na čas, ktorý
uplynul od operácie, tieto nákladové položky odlíšiť, čo napokon konštatovali aj ako odborne spôsobilé
osoby, znalci MUDr. Q. a MUDr. Y..

25. Čo sa týka žalovaným namietanej duplicity priznania nárokov žalobkyni oproti nárokom hradeným z
verejného zdravotného poistenia, v tejto súvislosti sa skonštatovalo, že špecifické zdravotné problémy
žalobkyne si vyžadujú kvalitnejšiu stravu, ktorá nie je hradená zo zdravotného poistenia, preto nemôže
ísť, minimálne vo vzťahu k strave, o duplicitu nárokov, pričom nemôže byť na ťarchu žalobkyne, že si za
žalované obdobie presahujúce desaťročie neodkladala všetky pokladničné bločky, respektíve faktúry.

26. Priznaná suma predstavuje približné náklady, ktoré vynaložila žalobkyňa na zlepšenie komfortu
svojho života. Súd priznal žalobkyni 28.500 eur s tým, že od operácie uplynulo už viac ako 20 rokov,
pričom uvedená suma je odrazom diskrečnej právomoci súdu v snahe uzavrieť najmä pre žalobkyňu
traumatizujúce konanie. Priznaná suma možno presne nekopíruje dnešné cenové relácie, avšak pri

rozložení na jednotlivé mesiace mohla aspoň čiastočne pokrývať mesačné náklady v rokoch bližšie k v
minulosti realizovanej operácii. Náklady na liečenie boli bezpochyby iné v roku 1997, resp. 2008 a iné
sú v súčasnosti. Uzavretie predmetného sporu pri zohľadnení dôkaznej situácie ako aj s ohľadom na
špecifiká prípadu je výrazom ukončenia traumatizovania žalobkyne.

27. Prvoinštančný súd podrobil rozhodnutie aj kontextu princípu primeranosti poukazujúc aj na tzv.
Paretovo optimum. Jedná sa z ekonomického pohľadu o taký stav spoločnosti, kedy žiadny jednotlivec
alebo skupina už nemôže dosiahnuť lepšie postavenie bez toho, aby sa postavenie iného subjektu
zhoršilo. Ide o rovnovážny stav, kedy ak sa chce mať niekto lepšie než ako sa má, môže tak urobiťlen na úkor iného. Nemožno ekonomicky zrovnávať postavenie jednotlivca, navyše dôchodkyne a
nemocničného zariadenia, zvlášť za situácie, kedy si tento jednotlivec, v danom prípade pacient,
nespôsobil svoje problémy mimovoľne, ale boli spôsobené zdravotníckym výkonom zdravotníckeho

zariadenia.

28. S prihliadnutím na uvedené súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
rozsudku.

29. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 251, § 255 ods. 1, ods. 2 a § 257 C.s.p.

30. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolania obe strany sporu.

31. Žalobkyňa napadla len výrok o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti. V tejto časti navrhla rozsudok
zmeniť tak, aby jej žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedla, že súd prvej inštancie

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Predmetom tohto konania je náhrada účelne vynaložených nákladov na
liečenie, pričom žalobkyňa má vysoké náklady na svoju liečbu od času, kedy k poškodeniu zdravia
žalovaným došlo, a to od roku 1997 a bude ich mať doživotne. V konaní súdu predložila všetky

listinné dôkazy, ktorými disponovala. Súpis jej chronických diagnóz spôsobených konaním žalovaného
sa nachádza aj na strane 302 spisu. Zároveň je obsahom spisu aj početný súbor listinných dôkazov
- dokladov o zaplatení za lieky, zdravotnícke pomôcky, hygienické potreby, poplatky za verejné WC a
ďalšie, ktoré všetky vyplývajú z poškodenia zdravia žalovaným a ktoré musí každý mesiac vynakladať na
liečbu a zlepšenie jednotlivých symptómov, ktoré má. Tieto náklady sú poplatky uhrádzané žalobkyňou

ako pacientkou nad rámec verejného zdravotného poistenia. Vzhľadom na presné vyčíslenie nákladov
na symptomatickú liečbu v mesiacoch február a marec roku 2015 a priemerný starobný dôchodok
v roku 2015, ktorý bol vo výške 411,06 eur, je nepochybné, že jej priemerné mesačné náklady na
symptomatickú liečbu boli každoročne vo výške cca 60 % starobného dôchodku. Ak súd použil ako
referenčný bod pre výpočet mesačnej čiastky priemerný starobný dôchodok, tak má za to, že suma

150 eur mesačne je neprimerane nízka vzhľadom na percentuálne vyjadrenie jej výdavkov v roku 2015
a neustále stúpajúcu priemernú výšku starobného dôchodku a s tým súvisiace všeobecné zvyšovanie
cien. Taktiež sa súd prvej inštancie nevysporiadal s každoročnou infláciou, ktorá v posledných rokoch
bola enormne vysoká a značným spôsobom ovplyvnila hodnotu peňazí. V sume cca 250 eur v priemere
za mesiac február a marec roku 2015 je náhrada nákladov výlučne za symptomatickú liečbu. V tejto

sume nie sú zahrnuté náklady na vecnú škodu, na nutričnú liečbu a na náklady súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a návštevou zdravotníckych zariadení. Pri zahrnutí všetkých nákladov tieto
predstavujú 80 až 85 % z priemerného starobného dôchodku. Suma 28.500 eur je neúmerne nízka k
nákladom, ktoré má a ktoré súdu v konaní preukázala.

32. Je nepochybné, že v tomto 10 rokov trvajúcom súdnom konaní súdu preukázala svoje tvrdenia,
podporila ich listinnými dôkazmi, ktoré bola schopná zabezpečiť, avšak najvhodnejší na riadny výpočet
nákladov, ktoré od roku 1997 mala, by bol znalec, resp. znalecká organizácia, tak ako to navrhla.
Má za to, že znalecká organizácia, resp. fundovaní znalci zo Slovenskej republiky alebo zahraničia,
sú najvhodnejšou možnosťou pre vypracovanie komplexného znaleckého posudku, nakoľko doterajšie

znalecké posudky neposkytli ucelený obraz a jasný prehľad prejednávanej problematiky. Jej návrh na
vykonanie znaleckého dokazovania bol zamietnutý.

33. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, táto je v príkrom rozpore s dobrými mravmi.

34. Žalovaný vo svojom opravnom prostriedku navrhol rozsudok v jeho vyhovujúcej časti zmeniť tak,
aby žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z posudku MUDr. O. vyplýva záver, že žalobkyňa

nemá žiadne náklady, ktoré by neboli hradené z verejného zdravotného poistenia, čo by vzhľadom na
zákaz duplicity znamenalo, že žalovaný nemôže byť zaviazaný na náhradu nákladov, ktoré sú hradené
z verejného zdravotného poistenia, pričom potrebu vynakladania iných výdavkov znalec nezistil. Z
dokazovania zároveň nevyplynulo, aké iné účelne vynaložené náklady, ktorých vynaloženie žalobkyňazároveň preukázala, nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia, a teda žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno ohľadom výdavkov spojených s liečením, ktoré by v zmysle § 449 ods. 1 Občianskeho
zákonníka mali byť odškodnené. Pokiaľ súd prvej inštancie zohľadnil len žalobkyňou tvrdené výdavky

ako náklady spojené s liečením bez riadneho preukázania ich vynaloženia a dospel k záveru o potrebe
ich odškodnenia, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nakoľko odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia nedáva odpovede na základné aspekty uplatneného nároku a je založené na domnienkach
súdu a nie na výsledku procesu dokazovania, je rozhodnutie arbitrárnym.

35. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolania
žalobkyne a žalovaného nie sú opodstatnené.

36. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

37. Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa porušenia práva na spravodlivé súdne konanie, s týmito nie je
možné sa stotožniť.

38. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné

prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

39. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

40. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v
preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

41. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

42. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

43. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi apredstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol
v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu

hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie

však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

44. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných
princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

45.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

46. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a

prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

47. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno

spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo
nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie

zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania
dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný

skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

48. Dôvodnou nie je ani námietka žalobkyne, že akceptácia vznesenej námietky premlčania je v

rozpore s dobrými mravmi. Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením
hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade
s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny úkon sa
prieči dobrým mravom pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú mieru stálosti (nemennosti),

vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi podstatná časť spoločnosti. V konaní
žalovaným dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke však nemožno
pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Premlčanie je kvalifikované uplynutie
času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je
zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie

námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo
nemôže priznať. Neprihliadnutie na vznesenú námietku premlčania, prípadne na odopretie tohto práva,
hoci aj pre rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je v rozpore s ust. §
100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorého jednoznačne vyplýva, že súd musí prihliadnuť nanámietku premlčania vznesenú dlžníkom a nemôže veriteľovi priznať premlčané právo. Dobrým mravom
neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného proti nemu. Použitím ust. § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka nemožno ignorovať dlžníkom odôvodnene vznesenú námietku premlčania

a premlčané právo veriteľovi priznať a tak reparovať už zaniknuté právo veriteľa na vymáhanie jeho
pohľadávky.

49. Čo sa týka sumy 28.500 eur priznanej žalobkyni ako náhrada škody z titulu nákladov spojených s
liečením podľa ust. § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v tejto časti prvoinštančný súd dostatočne

zrozumiteľným spôsobom vysvetlil ako dospel k tejto čiastke. O správnosti a primeranosti tejto škody
nemá dôvodné pochybnosti ani odvolací súd.

50. Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016 v ust. § 136 umožňoval súdu v prípade, ak možno
výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určiť ju podľa
svojej úvahy. Zákon tu mal na mysli situácie, kedy je nárok preukázaný čo do svojho právneho základu

a ťažkosti spôsobuje úplná nemožnosť obstarania skutkových zistení alebo možnosť ich obstarania
len s nepomernými ťažkosťami. Nepomerné ťažkosti pri zisťovaní výšky nároku môžu byť dané aj
neprimeranými nákladmi (hrubo nezodpovedajúcimi výške uplatneného nároku) na zisťovanie okolností
rozhodujúcichprevýpočetvýškynároku(napr.priznaleckomdokazovaní).Určenievýškynárokuúvahou
súdu nie je ničím neobmedzené, nepodliehajúce žiadnemu hodnoteniu. Úvaha súdu musí mať vždy

podklad v zistení skutočností, ktoré mu umožnia určité kvantitatívne posúdenie základných súvislostí.

51. Aj keď Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016 už obdobné ustanovenie neprevzal, možnosť
určenia výšky nároku súdom za situácie, ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju
nemožno zistiť vôbec, nie je úplne vylúčená ani pri terajšej právnej úprave.

52.Platítotižust.článku4Civilnéhosporovéhoporiadku,podľaktoréhoaksaprávnavecnedáprejednať
a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia
tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej
právnej veci. Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by

zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy,
na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov
zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

53. V priebehu konania, tak ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd, na pojednávaní konanom

dňa 07.10.2021 podal vysvetlenie hlavný konzultant znaleckého ústavu Forensic.sk MUDr. K. Q.,
PhD., ktorý viedol, že ak by aj bol znalecký ústav ustanovený, kooperovali by znalci z rôznych
odvetví typu gastroenterológia, interná medicína, chirurgia, farmaceut a podobne, pričom tento znalecký
posudok, teda náklady na jeho vypracovanie, by boli značne vyššie, ako keby to vypracovával
znalec fyzická osoba. Ďalej vysvetlil, že v podstate jedinou možnosťou v tomto spore, kde už bolo

právoplatne rozhodnuté o sťažení spoločenského uplatnenia, je vypracovanie určitej mernej jednotky
alebo takpovediac konštanty za nejaké merateľné obdobie, či už mesiac alebo rok nákladov, ktoré
by bolo spriemerované a následne by tieto minimálne medicínske náklady mohol súd prepočítať v
období od poškodenia zdravia žalobkyne až po prítomnosť. Ďalej konštatoval, že možno by do úvahy
pripadalo pribrať do konania aj znalca z odvetvia ekonomiky, ktorý by na reálnych dátach, respektíve

číslach, vedel vyčísliť náklady za nejaké merateľné obdobie, napr. rok a podobne. Na tomto pojednávaní
ďalší predstaviteľ znaleckého ústavu MUDr. Y. uviedol, že hypoteticky je možné v zmysle zákona č.
437/2004 Z.z. nájsť určité medicínsky spravodlivé riešenie per analogiám, kde by sa vypočítalo sťaženie
spoločenského uplatnenia s ohľadom na jednak začiatok sporu a jednak na aktuálny zdravotný stav
dotazujúcej sa osoby. Zároveň ale dodal, že nie je v medicínskych možnostiach nijakým spôsobom

odsúhlasiť sumu týkajúcu sa prípadných dezinfekcií, čistiacich prostriedkov a podobne, keďže toto by
už nespadalo do okruhu znaleckej činnosti z medicínskeho hľadiska.

54. MUDr. K. Q., PhD. v rámci komunikácie so súdom (č. listu 560 a 561 spisu) poukázal na to, že určenie
nákladov od vzniku poškodenia zdravia až doteraz, nie je možné zodpovedať ani z pohľadu pacientky,

ani z pohľadu súdu a ani z pohľadu protistrany. Zdôraznil, že kým sa strany sporu nedohodnú, čo budú
vzájomne akceptovať, tento spor nemá riešenie a nie je možný ani výpočet liečebných nákladov.55. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej doposiaľ medzi stranami sporu
nedošlo k uzavretiu vzájomne akceptovateľnej dohody, z ktorej by bolo možné vychádzať pri výpočte
liečebných nákladov formou znaleckého dokazovania.

56. V danom prípade určenie výšky náhrady škody z titulu nákladov spojených s riešením
prostredníctvomznaleckéhodokazovanianiejezistiteľné,apretosúdprvejinštanciesprávnepostupoval
ak tieto náklady určil svojou úvahou na sumu 28.500 eur. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd
postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

57. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1
C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní žalobkyňa a
žalovaný so svojimi opravnými prostriedkami nemali ani čiastočný úspech.

58. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).