Rozsudok · Judgement · Open Courts

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 19SVs/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200891
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:7019200891.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte zloženom z predsedu senátu Mariána

Trenčana a členov senátu Mariána Fečíka, Petra Potáscha, Petry Príbelskej, Kristíny Babiakovej
(sudkyňa spravodajkyňa), Anity Filovej a Rastislava Dlugoša, v právnej veci žalobcu: T.. N. I., narodený
XX. U. XXXX, O. X, C., právne zastúpený advokátom: JUDr. Eugen Kostovčík, so sídlom Gelnická
33, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, so sídlom Železničná 1, Košice, o preskúmanie
zákonnosti opatrenia (oznámenia) žalovaného č. 103463624/2016 zo dňa 8. júla 2016, o kasačnej
sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/114/2019-37 zo dňa 7. októbra
2021, na základe postúpenia veci veľkému senátu uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3Sfk/53/2021 zo dňa 14. februára 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/114/2019-37 zo dňa 7. októbra 2021 sa zrušuje a vec
sa vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Daňový úrad Košice I vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z príjmov za zdaňovacie obdobia
rokov 2003, 2004, 2006 a 2007. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 695/321/84267/2008/
Moš zo dňa 28. októbra 2008 v spojení s dodatkom č. 1 zo dňa 25. novembra 2008.
2. Následne na podklade záverov vykonanej daňovej kontroly vydal Daňový úrad Košice I dodatočný

platobný výmer č. 695/230/93375/08/Ben zo dňa 3. decembra 2008 (ďalej len „prvý dodatočný platobný
výmer“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2004
v sume 349.514,- Sk.
3. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/223/5848-36852/2009/999541-r zo dňa 20.
marca 2009 zrušilo prvý dodatočný platobný výmer a vec vrátilo na ďalšie konanie.
4. V ďalšom konaní Daňový úrad Košice II vydal ďalší dodatočný platobný výmer č. 696/230/65736/10/
Tót zo dňa 28. októbra 2010 (ďalej len „druhý dodatočný platobný výmer“), ktorým žalobcovi vyrubil

rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2004 v sume 11.601,80 €. Tento
dodatočný platobný výmer bol potvrdený rozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.
I/223/3343-16756/2011/999541-r zo dňa 24. februára 2011.
5. Ministerstvo financií Slovenskej republiky rozhodnutím č. MF/018111/2011-71 zo dňa 30. júna 2011
zrušilo potvrdzujúce rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky a vec mu vrátilo na ďalšie
konanie. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/233/16934-89757/2011/999541-r zo
dňa 9. septembra 2011 zrušilo druhý dodatočný platobný výmer a vec vrátilo daňovému úradu na ďalšie

konanie.
6. Rozhodnutím Daňového úradu Košice II č. 696/230/56449/11/Tót zo dňa 30. augusta 2011 bola
žalobcovi uložená pokuta 1.160,10 € z rozdielu dane zisteného správcom dane za zdaňovacie obdobieroka 2004. Túto pokutu Daňový úrad Košice II zrušil rozhodnutím č. 696/230/85363/11/Tót zo dňa 12.
decembra 2011.
7. Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“ alebo „žalovaný“) rozhodnutím č. 298052/2016 zo dňa

15. marca 2016 určil žalobcovi rozdiel dane v sume 0,- € na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie roka 2004 (ďalej len „tretie rozhodnutie“).
8. Listom č. 1727696/2016 zo dňa 23. novembra 2016 správca dane oznámil žalobcovi, že tretie
rozhodnutie bolo vydané po prekluzívnej lehote, preto je bezpredmetné, nemá žiadny právny účinok
a nebude sa na neho prihliadať. Následne správca dane rozhodnutím č. 1727698/2016 zo dňa 23.

novembra 2016 zastavil daňové konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie roka 2004 z dôvodu, že k 31. decembru 2013 uplynula prekluzívna lehota na vyrubenie dane.
9. Daňový úrad Košice II rozhodnutím č. 696/340/7827/11/Fra zo dňa 11. februára 2011 (ďalej len
„rozhodnutie o zriadení záložného práva“) zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam žalobcu podľa §
71 ods. 1 a 9 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov (ďalej len „zákon o správne daní“), a to na zabezpečenie daňovej pohľadávky, ktorá

vznikne v budúcnosti vo výške 57.185,17 € v súvislosti s dodatočnými platobnými výmermi zo dňa 28. až
29. októbra 2010 (vrátane druhého dodatočného platobného výmeru), na základe ktorých bol vyrubený
rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobia rokov 2003 až 2007.
10. Realizáciou záložného práva (na návrh iného veriteľa žalobcu), zriadeného rozhodnutím o zriadení
záložného práva na pohľadávky správcu dane v súvislosti s dražbou nehnuteľností žalobcu (Notárska

zápisnica N 360/2015, Nz 19909/2015, NCRIs 20306/2015 zo dňa 30. apríla 2015), bola dňa 24. júna
2015 žalovanému pripísaná na účet čiastka 57.185,17 € (zápisnica Notárskeho úradu JUDr. Ing. Andrei
Kašperovej N 366/2015, U 21/2015 zo dňa 24. júna 2015).
11. Listom zo dňa 4. apríla 2016 požiadal žalobca o vrátenie zadržaných finančných prostriedkov v
súvislosti s daňovou kontrolou a nadväzujúcim vyrubovacím konaním na dani z príjmov fyzických osôb

za zdaňovacie obdobia 2003 až 2007.
12. Listom č. 459462/2016 zo dňa 11. apríla 2016 žalovaný oznámil žalobcovi, že finančné prostriedky
budú vrátené na účet notárskeho úradu, z ktorého boli žalovanému poukázané.
13. Finančné prostriedky poukázal žalovaný na účet príslušného notárskeho úradu 14. apríla 2016
(podľa vyjadrenia žalobcu mali byť pripísané na príslušný účet dňa 15. apríla 2016), teda pred

podpísaním zápisnice o odovzdaní finančných prostriedkov do úschovy notárskemu úradu (zápisnica
Notárskeho úradu JUDr. Ing. Andrei Kašperovej N 247/2016, U 18/2016 zo dňa 3. mája 2016).
14. Listom zo dňa 13. júna 2016 požiadal žalobca o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania zo
sumy, ktorá mu bola zadržaná v súvislosti s preplatkom vzniknutým realizáciou vydaného rozhodnutia
o zriadení záložného práva. Tento úrok žalobca právne kvalifikoval ako sankčný úrok podľa § 165 ods.

1 Daňového poriadku v spojení s § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní.
15. Listom - opatrením správcu dane č. 103463624/2016 zo dňa 8. júla 2016 (ďalej len „žalované
opatrenie“) bolo žalobcovi oznámené, že správca dane žiadosti žalobcu o vydanie úroku z omeškania
nevyhovuje.
16. Podľa názoru žalovaného povinnosť vrátiť daňový preplatok na dani z príjmu vzniká v lehote 30

dní odo dňa doručenia žiadosti o jeho vrátenie podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku. V súlade s §
79 ods. 3 Daňového poriadku vzniká správcovi dane povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy
daňového preplatku, ak tento nebol vrátený v lehote podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku. Daňový
poriadok pritom neupravuje osobitnú úpravu lehoty na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca
dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a neupravuje ani osobitnú úpravu výpočtu

úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.
17. Keďže v predmetnej veci bol daňový preplatok žalobcovi vrátený dňa 14. apríla 2016, neboli
podľa žalovaného splnené zákonné podmienky pre vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania zo sumy
daňového preplatku.
18. Proti opatreniu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne

posúdenie veci. Podľa názoru žalobcu bolo na predmetný prípad potrebné aplikovať § 165 ods. 1
a 7 Daňového poriadku. Žalobca argumentoval, že z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku
jednoznačne vyplýva, že sankčný úrok podľa § 35b zákona o správe daní sa považuje za úrok
z omeškania podľa Daňového poriadku. Sankčný úrok za neoprávnené zadržiavanie finančných
prostriedkom správcom dane podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní treba preto považovať za

súčasť systému úrokov z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku. Musia preto zostať zachované
aj práva vyplývajúce pre žalobcu v postavení daňového subjektu a povinnosti vyplývajúce pre správcu
dane z rozhodnutí vydaných do 31. decembra 2011 a zrušených po 1. januári 2012 a z vrátenia splatnejdane. Žalobca preto zastával názor, že žalovaný bol povinný rozhodnúť o vyrubení úroku z omeškania
v prospech žalobcu.
19. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 8S/60/2016-36 zo dňa 19. októbra

2017 zrušil opatrenie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
20. Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.
8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 zrušil predošlý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
21. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že daňovým preplatkom je suma realizovanej platby,

ktorá prevyšuje splatnú daň, je teda dôsledkom skutočnosti, že daňový subjekt plnil svoje daňové
povinnosti voči štátnemu rozpočtu nad rámec hmotnoprávneho predpisu alebo Daňového poriadku. V
predmetnom prípade mal Najvyšší súd Slovenskej republiky za preukázané, že k daňovému preplatku
došlo až dňa 24. júna 2015 (pripísaním finančných prostriedkov z vykonanej dražby na účet žalovaného
- správcu dane nad rámec daňovej povinnosti), teda až za účinnosti Daňového poriadku v znení účinnom
od 30. decembra 2012. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto nestotožnil s názorom, že žalobcom

tvrdený nárok na sankčné úroky vznikol za účinnosti zákona o správe daní, a preto aj napriek novej
právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované a zostáva zachované právo žalobcu na rozhodnutie o
ňom. Keďže k úhrade došlo až za účinnosti Daňového poriadku, na predmetný prípad žalobcu nebolo
možné aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/14/2015.
22. V nadväznosti na už uvedené právne posúdenie Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že na

vec je potrebné aplikovať § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku. Toto ustanovenie vyložil tak, že správca
dane je povinný vydať rozhodnutie o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku po uplynutí lehoty
30 dní od doručenia žiadosti daňového subjektu o jeho vrátenie. V prípade vzniku daňového preplatku
na dani z príjmov sa daňový preplatok však vráti najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku. Aplikujúc tieto
závery na prípad žalobcu konštatoval, že tento uhradil sumu dane dňa 24. júna 2015, a to bez právneho

titulu, čím došlo k daňovému preplatku. Povinnosťou žalovaného preto bolo, aby predmetný preplatok
na dani z príjmov vrátil v zmysle § 79 ods. 2 prvá veta za bodkočiarkou Daňového poriadku najneskôr
do 40 dní od jeho vzniku. Platba správcom dane však bola vrátená až 14., resp. 15. apríla 2016, teda
po uplynutí zákonnej lehoty.
23. Správny súd v ďalšom konaní vydal rozsudok č. k. 8S/114/2019-37 zo dňa 7. októbra 2021 (ďalej

len „napadnutý rozsudok“), ktorým zrušil žalované opatrenie a odôvodnil ho v plnom rozsahu v súlade s
kasačne záväzným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa
24. októbra 2019 (bod 21 a 22 tohto rozsudku).

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

24. Proti napadnutému rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalovaný - sťažovateľ, namietajúc nesprávne
právne posúdenie veci, pričom požaduje zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci správnemu
súdunaďalšiekonanie.Sťažovateľsastotožňujesnázoromsprávnehosúduvtom,ženaprípadžalobcu
bolo aplikovateľné ustanovenie § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku. Zdôrazňuje však, že správny súd
tieto ustanovenia vyložil nesprávne.

25. V prípade žalobcu totiž podľa žalovaného nemožno aplikovať § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou
Daňového poriadku, keďže táto právna úprava sa vzťahuje len na situácie, ak správca dane rozhoduje
o vrátení preplatku vzniknutého v dôsledku podania daňového priznania na dani z príjmu, ktorého
súčasťou je aj žiadosť o vrátenie vyčísleného daňového preplatku (XV. Oddiel tlačiva daňového
priznania). Keďže v prípade žalobcu k vzniku preplatku nedošlo podaním daňového priznania, na jeho

prípad tak bolo aplikovateľné ustanovenie § 79 ods. 2 prvá veta pred bodkočiarkou Daňového poriadku.
Povinnosť správcu dane vrátiť daňový preplatok tak bola viazaná na moment podania žiadosti o jeho
vrátenie, a to 30 dní od doručenia žiadosti. V súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku tak nárok na
úrok z omeškania zo sumy daňového preplatku vznikne len v prípade nedodržania 30-dňovej lehoty na
vrátenie daňového preplatku od podania žiadosti o jeho vrátenie.

26. V predmetnej veci žalobca požiadal o vrátenie daňového preplatku dňa 4. apríla 2016, pričom daňový
preplatok mu bol vrátený dňa 15. apríla 2016. Bol teda vrátený v súlade s § 79 ods. 2 Daňového poriadku
v 30-dňovej lehote. Žalobcovi preto nevznikol nárok na úrok z omeškania podľa § 79 ods. 3 Daňového
poriadku a žalovaný ani nemal povinnosť o takomto nároku rozhodnúť.
27. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril aj žalobca, ktorý uviedol, že úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového

poriadku a sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní majú odlišný účel. Zatiaľ čo
prvé uvedené ustanovenie sankcionuje nedodržanie lehoty na vrátenie daňového preplatku, § 35b ods.
5 až 7 zákona o správe daní sankcionuje nezákonné zadržiavanie finančných prostriedkov na základe
nezákonného rozhodnutia správcu dane. Samotná skutočnosť vrátenia finančných prostriedkov (či užv lehote alebo po lehote) nemá podľa žalobcu vplyv na existenciu nároku na odškodnenie v súvislosti
so škodou (ušlým ziskom) vzniknutou nezákonným zadržiavaním finančných prostriedkov správcom
dane na základe nezákonných rozhodnutí. Žalobca zopakoval svoju argumentáciu, že je neudržateľný

výklad, podľa ktorého by súčasná právna úprava umožňovala neodškodniť daňový subjekt (formou
sankčného úroku) za neoprávnené zadržiavanie finančných prostriedkov správcom dane (na základe
nezákonného rozhodnutia). Preto opätovne zdôraznil svoj názor, že § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku
je potrebné vykladať ústavne-konformne tak, aby sa systém sankčného úroku z omeškania podľa § 35b
ods. 5 až 7 zákona o správe daní uplatňoval aj na situácie, ktoré sa svojím časovým aspektom netýkajú

intertemporálneho obdobia medzi prechodom zo zákona o správe daní na Daňový poriadok. Zastáva
tiež názor, že správny bol v predmetnej veci prvý vydaný rozsudok správneho súdu.

III. Postúpenie veci veľkému senátu
28. Uznesením sp. zn. 3Sfk/53/2021 zo dňa 14. februára 2024 senát 8S Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „senát 8S“ alebo „predkladajúci senát“) podľa § 22 ods. 1 písm. a)

zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) postúpil vec vedenú pod sp. zn.
3Sfk/53/2021 na prejednanie a rozhodnutie o právnej otázke nastolenej v uvedenom uznesení veľkému
senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“).
29. Predkladajúci senát zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP),
oprávnenou osobou (§ 442 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1

SSP a § 57 SSP).
30.Priskúmanídôvodnostipodanejkasačnejsťažnostipredkladajúcisenátzistil,žeprejehorozhodnutie
bude rozhodujúce zodpovedanie kľúčovej právnej otázky nastolenej sťažovateľom, či sa povinnosť
vrátenia daňového preplatku na dani z príjmov podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v lehote „najskôr
po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania..., najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového

preplatku“ vzťahuje len na situáciu vzniku daňového preplatku na predmetnej dani v súvislosti s podaním
daňového priznania alebo aj na vznik daňového preplatku na dani z príjmov z iných dôvodov. V
nadväznosti na odpoveď na túto otázku totiž závisí posúdenie nároku žalobcu na úrok z omeškania
podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
31. V rámci rozhodovacej činnosti kasačného súdu predkladajúci senát identifikoval staršiu judikatúru

tohto súdu, ktorá vychádzala z právneho názoru, že v prípade vzniku preplatku na dani z príjmov
sa daňový preplatok vráti najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku, a to bez ohľadu na to, z akého
dôvodu preplatok vznikol. Jednak ide o pre vec kasačne záväzný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 ako aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017 zo dňa 24. októbra 2018, sp. zn. 8Sžfk/50/2017 zo dňa 20.

júna 2019 či rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa
22. marca 2023 a sp. zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22. marca 2023.
32.Predkladajúcisenátsasvyjadrenýmprávnymnázoromnestotožniladospelknázoru,žeodprávnych
názorov vyjadrených vo vyššie uvedených rozhodnutiach je potrebné sa odchýliť. Svoje právne úvahy a
závery predkladajúci senát postavil na tom, že ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového

poriadku sa aplikuje len na preplatok na dani z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období v nadväznosti
na podanie daňového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového preplatku. Keďže
však vo veci sťažovateľa daňový preplatok na dani z príjmov nevznikol v dôsledku podania daňového
priznania, povinnosť vrátiť daňový preplatok podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku nevznikla správcovi
dane 40 dní od zaplatenia preplatku, ale až v lehote 30 dní odo dňa podania žiadosti o jeho vrátenie.

33. Veľký senát v súlade s § 466 ods. 4 SSP požiadal o stanovisko Generálnu prokuratúru Slovenskej
republiky, ktorá dňa 4. marca 2025 vo svojom stanovisku uviedla, že sa s podanou kasačnou sťažnosťou
žalovaného stotožňuje. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku považuje za zrozumiteľné,
jednoznačné, jasné a nevidí dôvod, aby jeho výklad vyvolával pochybnosti. Priklonila sa k názoru
prekladajúceho senátu, že daňový subjekt musí správcu dane požiadať o vrátenie daňového preplatku,

keďže štát zastúpený daňovým úradom nemá možnosť kontrolovať oprávnenosť vrátenia každého
daňového plnenia.
IV. Posúdenie veci veľkým senátom
34. Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sa po zistení, že postup
predkladajúceho senátu bol súladný s ustanovením § 22 ods. 1 písm. a) SSP, oboznámil so spisovým

materiálom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/53/2021, a keďže otázka
predložená v postupujúcom uznesení bola jediným sťažnostným bodom žalovaného kasačnej sťažnosti,
a teda povaha veci pripúšťala rozhodnúť veľkému senátu vo veci samej, preskúmal napadnutý rozsudoksprávneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu
s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
35. Na úvod svojich úvah sa veľký senát zaoberal otázkou vplyvu tej skutočnosti, že predkladajúci senát

odlišný názor, a teda odklon identifikoval aj od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019, ktorý bol pôvodne vydaný v posudzovanej veci, a teda
správnemusúduzakladalkasačnúzáväznosť,najehoďalšípostup.Veľkýsenátvtejtosúvislostivprvom
rade poukazuje na to, že ustanovenie § 22 ods. 1 písm. a) SSP žiadnym spôsobom nelimituje senáty
Najvyššieho správneho súdu v tom, akých rozhodnutí kasačného súdu sa vzniknutý odlišný názor môže

týkať, a preto neidentifikoval výslovné zákonné obmedzenie obrátiť sa na neho s odlišným právnym
názorom aj v takom prípade, ak už bol v tej istej veci vyslovený právny názor kasačným súdom. Naopak,
bolo by popretím zmyslu a účelu zriadenia veľkého senátu, ak by bez ďalšieho z dôvodu už vysloveného
(aj opakovaného) právneho názoru kasačného súdu, hoci aj v tej istej veci, nemohol veľký senát posúdiť
prípadné vzniknuté rozpory v právnych názoroch senátov Najvyššieho správneho súdu. Napokon, veľký
senát Najvyššieho správneho súdu už vo veci sp. zn. 1SVs/3/2022 posúdil konkurujúce právne názory

kasačných senátov, ktoré boli vydané v tej istej veci a dôvodnosť na obmedzenie predloženia odlišného
názoruvtejtovecinezistil.Veľkýsenátvosvojomrozhodnutísp.zn.1Vs/1/2021zodňa24.februára2022
užpritomjudikoval,ževývojprávnychnázorovnaurčitúotázkujevdemokratickejspoločnostiprirodzený
a práve veľký senát bol zriadený ako mechanizmus pre autorizovanie prípadnej zmeny judikatúry.
36. Navyše je potrebné dodať, že osobitosťou v predmetnej veci je aj zmena v rámci reorganizácie

justície spočívajúca vo vytvorení Najvyššieho správneho súdu, ktorý prevzal agendu správneho
súdnictva zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Aj pri rešpektovaní
kompetenčnej kontinuity je snaha o ustálenie judikatúrnych východísk v rozhodovacej činnosti
Najvyššieho správneho súdu prostredníctvom jeho veľkého senátu legitímna. Navyše v tejto veci
sa predkladajúci senát nesnaží odchýliť len od predchádzajúceho kasačne záväzného rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019), ale aj od ďalšej
rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho správneho súdu (bod
31 tohto rozsudku).
37.Veľkýsenátsirovnakouvedomuje,ževpredmetnejveciideokasačnékonanieiniciovanéžalovaným
(sťažovateľom), pričom právne názory, od ktorých sa chce predkladajúci senát odchýliť, boli formulované

v zásade v prospech žalobcu. Na druhej strane z platnej a účinnej právnej úpravy (§ 22 ods. 1 písm.
a) SSP), aj pri zohľadnení princípu právnej istoty, nemožno vyvodiť zákaz zmeny právneho názoru
kasačného súdu v neprospech žalobcu. Vzhľadom na to, že súd nie je orgánom tvorby práva, ale právo
vykladá, zmena rozhodovacej činnosti a jej vývoj vo vzťahu k výkladu právneho predpisu sú možné,
pričom možno prijať záver, že „novo“ zadefinovaný právny názor v zmenenej rozhodovacej činnosti bol v

právnom poriadku obsiahnutý vždy. Uvedený prístup bol odobrený aj početnou rozhodovacou činnosťou
ústavného súdu v súvislosti s odchýlením sa dokonca veľkého senátu od svojho prechádzajúceho
rozhodnutia. V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 137/2024 zo dňa 20. marca 2024 (zverejnené v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 4/2024) ústavný súd vyslovil, že nové
rozhodnutie veľkého senátu je „len“ kryštalizáciou judikatúrnej tvorby právneho názoru v skutkovej

situácii určitého typu, ktorá je spojená s prelomením skoršieho právneho názoru na horizontálnej línii
názorovej konkurencie. Poukázal tiež na to, že zákonná úprava neustanovuje na prelomenie skoršieho
právneho názoru veľkého senátu jeho novým rozhodnutím žiadne osobitné kritériá (ako napríklad
podmienku mimoriadnej excesívnosti skoršieho právneho názoru). Veľký senát zároveň dopĺňa, že aj v
tejtocitovanejveciveľkýsenátvosvojomneskoršomprávnomnázorenerozhodolvprospechdotknutých

účastníkov konania a ústavný súd, hoci porušenie právnej istoty bolo sťažovateľmi namietané, porušenie
tohto princípu v súvislosti s novým a odlišným názorom veľkého senátu nezistil. Vzhľadom na uvedené
závery následne veľký senát pristúpil k posúdeniu predložených odlišných názorov.
38. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje

daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od
doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca

dane rozhodnutie nevydáva.
39. Podľa § 15 ods. 1 Daňového poriadku daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť
vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí
daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.40. Podľa § 15 ods. 4 Daňového poriadku daňové priznanie sa podáva na tlačive platnom pre
príslušné zdaňovacie obdobie; ak sa daňové priznanie podáva elektronickými prostriedkami, podáva
sa v predpísanej forme. Prílohou daňového priznania, ak tak ustanovuje osobitný predpis, sú doklady

preukazujúce tvrdenia uvedené v daňovom priznaní.
41. Podľa § 15 ods. 5 Daňového poriadku vzory tlačív daňových priznaní určí ministerstvo a uverejní ich
na svojom webovom sídle s vyznačením dátumu uverejnenia.
42. V súvislosti s citovanými ustanoveniami veľký senát tiež upriamuje pozornosť na to, že v záverečnej
časti vzorov tlačív daňových priznaní v závislosti od ich druhu sa nachádza osobitná časť označená

ako „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku“, „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku alebo vyplatenie
daňového bonusu“ alebo „Žiadosť o vyplatenie daňového bonusu, o vrátenie daňového preplatku alebo
vyplatenie zamestnaneckej prémie.“
43. Povinnosť podať daňové priznanie pri dani z príjmu v prípade fyzických osôb upravuje § 32 a v
prípade právnických osôb § 41 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o dani z príjmov“).

44. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov daňové priznanie sa podáva do troch kalendárnych
mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia a hlásenie sa podáva do konca apríla po uplynutí
zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho
mesiaca, za predchádzajúci kalendárny mesiac. V lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia
je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň aj zaplatiť.

Daňovník, ktorému do lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku alebo do lehoty podľa
odseku 3 správca dane neoznámil číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka, je povinný daň
zaplatiť v lehote do ôsmich dní od doručenia tohto oznámenia, ak mu toto oznámenie bolo doručené
po lehote na podanie daňového priznania. Rovnaký postup sa použije, ak za osobu, ktorá nemá do
termínu na podanie daňového priznania správcom dane oznámené číslo účtu správcu dane vedeného

pre daňovníka, podáva daňové priznanie dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu.
45. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností veľký senát zastáva názor, že ustanovenie § 79
ods. 2 Daňového poriadku vytvára systém vracania daňových preplatkov (vo všeobecnosti) na základe
iniciatívy daňového subjektu, t. j. na základe jeho žiadosti. Táto skutočnosť vyplýva explicitne z prvej
ako aj poslednej vety citovaného ustanovenia. Nastavenie tohto systému je racionálne, keďže vyplýva

zo skutočnosti, že nie je v možnostiach štátu skontrolovať oprávnenosť každého jednotlivého daňového
plnenia bezodkladne po jeho realizovaní, ako aj z prezumpcie, že je záujmom každého daňového
subjektu sledovať správnosť úhrady svojej daňovej povinnosti. Teda je jeho záujmom neplatiť vyššiu
daňovú povinnosť, ako je zo zákona povinný. V širšom zmysle ide teda o uplatnenie právnej zásady
vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým).

46. V tomto kontexte je podľa veľkého senátu potrebné chápať aj § 79 ods. 2 Daňového poriadku
(veta za bodkočiarkou), podľa ktorého sa daňový preplatok na dani z príjmu za príslušné zdaňovacie
obdobie vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, najneskôr však do 40 dní odo
dňa vzniku daňového preplatku. Daň z príjmu je totiž viazaná na povinnosť podať daňové priznanie (§
32 a nasl. zákona o dani z príjmov v prípade fyzických osôb, § 41 a nasl. zákona o dani z príjmov v

prípade právnických osôb). Daňové priznanie na dani z príjmu sa podáva na osobitnom tlačive určenom
Ministerstvom financií Slovenskej republiky (§ 15 ods. 1, 4 a 5 Daňového poriadku), ktorého súčasťou
je aj žiadosť o vrátenie prípadného daňového preplatku (bod 38 tohto rozsudku).
47. Naviazaniu § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku na žiadosť o vrátenie daňového
preplatku obsiahnutého v daňovom priznaní z dani príjmov svedčí aj úprava lehôt vrátenia preplatku -

najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku
daňového preplatku. Táto úprava logicky nadväzuje na § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov, podľa
ktorého sa daňové priznanie podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia
a v lehote na podanie daňového priznania vzniká aj povinnosť platiteľa dane daň zaplatiť. Ide o úpravu
lehôt, ktorá v nadväznosti na podané daňové priznania na dani z príjmu umožňuje skontrolovať daňovým

orgánom žiadosti daňových subjektov o vrátenie daňových preplatkov, zistiť, či tieto daňové preplatky
nemožno použiť na daňové nedoplatky a následne ich vyplatiť (§ 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku).
48. Rovnaké princípy sa vzťahujú aj na daň z motorových vozidiel, pre ktorú platí podľa § 79 ods. 2 veta
za bodkočiarkou Daňového poriadku rovnaká výnimka ako pre daň z príjmu (§ 10 ods. 14 a § 9 ods.
1 a 2 zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov).
49. Vyššie uvedené úvahy podporuje aj historický výklad § 79 Daňového poriadku a zohľadnenie
príslušných dôvodových správ k jeho novelám.50. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku vo vyhlásenom znení ak nemožno daňový preplatok použiť
podľa odseku 1, správca dane daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od jeho vzniku; daňový preplatok
na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po

uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní
odo dňa vzniku daňového preplatku.
51. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku totiž upravovalo systém, v rámci ktorého malo dôjsť k
vracaniu preplatkov na dani automaticky, v lehote 30 dní odo dňa ich vzniku, pričom vznik preplatkov pri
danizpríjmovbolviazanýnavznikdaňovejpovinnosti-napodaniedaňovéhopriznania-uplynutielehoty

na podanie daňového priznania. Zákonodarca k tomu v dôvodovej správe k Daňovému poriadku uviedol,
že „navrhované ustanovenie upravuje, že správca dane použije daňový preplatok podľa ustanovenia o
použití platieb, resp. ak nemožno takto postupovať, preplatok sa použije na kompenzáciu nedoplatkov u
iného správu dane. Ak nemožno preplatok použiť uvedeným spôsobom, vráti sa daňovému subjektu. V
ustanoveníjeuloženápovinnosťsprávcovidanezaplatiťdaňovémusubjektuúrokvprípade,akpreplatok
(aj nadmerný odpočet a spotrebnú daň) vráti po ustanovenej lehote.“

52. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 ak nemožno daňový
preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu, daňový preplatok vráti
v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku

daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.
53. Novelou Daňového poriadku, zákonom č. 331/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009
Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia
dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela“), však došlo k úprave § 79 ods. 2 Daňového poriadku a

zmene celkového vyplácania preplatkov na dani tak, že ich vrátenie bolo viazané na žiadosť daňového
subjektu.Tásadoručujebuďsamostatne,alebojesúčasťoutlačivanadaňovépriznanie(§79ods.2veta
za bodkočiarkou Daňového poriadku). V dôvodovej správe k bodu 73 novely sa uvádza, že „ustanovenie
sa upravuje tak, že preplatok správca dane vracia na žiadosť daňového subjektu.“
54. Veľký senát preto s ohľadom na už uvedené konštatuje, že tak z historického výkladu, ako aj z

gramatickéhoasystematickéhovýkladu§79ods.2Daňovéhoporiadkuvkontexteosobitnéhopredpisu-
zákonaodanizpríjmov,jezrejmé,žepovinnosťsprávcudanevrátiťpreplatoknadanisavovšeobecnosti
viaže na podanie žiadosti o vrátenie preplatku. Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového
poriadku v tomto smere nie je výnimkou a vzťahuje sa na osobitný prípad preplatkov, ktoré vznikajú na
základe podania daňového priznania na dani z príjmov a dani z motorových vozidiel, pričom aj v tomto

prípade daňovník podáva žiadosť o vrátenie preplatku ako súčasť daňového priznania.
55. Veľký senát preto prijal záver (na rozdiel od záverov uvedených v rozhodnutiach uvedených v
bode 31 tohto rozsudku), že preplatok na dani z príjmu sa podľa § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou
Daňového poriadku vracia vždy v lehote najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku (bez ohľadu na moment
podania žiadosti o jeho vrátenie). Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku sa

aplikuje len na preplatok na dani z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období v nadväznosti na podanie
daňového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového preplatku.
56. Hoci iné senáty kasačného súdu v obdobných veciach ako je súdená vec dospeli k iným záverom
ako je výklad prezentovaný v tomto rozsudku, dôležitou skutočnosťou je to, že veľký senát uskutočnil
práve vyššie uvedený komplexný výklad súvisiacej právnej úpravy (vzhľadom na systematiku Daňového

poriadku a správy daní, pri uplatnení legitímnych výkladových metód - historického, gramatického,
systematického a teleologického výkladu), a to v rozsahu, ktorý presahuje jazykovú interpretáciu
ustanovenia § 79 ods. 2 Daňového poriadku, keď bez ďalšieho nevidel dôvod tieto skoršie výklady
akceptovať ani cez prizmu právnej istoty (k tomu pozri aj body 35 - 37 tohto rozsudku). Vzhľadom
na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie),

ktoré nachádza svoje uplatnenie spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému
výsledku. Skôr ako súd pristúpi k rozhodnutiu veci prihliadajúc na zásadu in dubio mitius, musí
plnohodnotne vyčerpať všetky štandardné výkladové metódy výkladu právnej úpravy a len v prípade, ak
tieto nevedú k možnosti ustálenia jej obsahu, je dôvodné v rámci rozhodovania vo veci uplatniť výklad
preferujúci vyššiu mieru ochrany základných práv a slobôd, t. j. neurčitosť právnej úpravy vykladať v

neprospech normotvorcu/verejnej moci. Predmetná zásada však nemôže byť základom a ani dôvodom
pre rezignáciu zo strany súdu na uskutočnenie takéhoto komplexného výkladu a ani pri prípadnej
neurčitosti právnej úpravy, nie je možné konštatovať, že táto existuje, a preto je bez ďalšieho nevyhnutné
uplatniť zásadu in dubio mitius (porov. v tomto smere napr. uznesenie sp. zn. 4Sfk/18/2022, rozsudokSúdneho dvora z 23. apríla 2020, C-401/18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až
209). Ako však vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, veľký senát pre svoj záver využil štandardné
výkladové metódy, pričom tento jeho postup vo svojej podstate vylúčil možnosť oprieť sa v rámci

rozhodovania tohto sporu o zásadu in dubio mitius, keď je zrejmé, že pri štandardných metódach výkladu
bolo možné súvisiacu právnu úpravu interpretovať tak ako to vyplýva z tohto rozsudku. Skutočnosť, že
tento výklad je iný ako bol doterajší výklad, sama osebe nevyvoláva stav prípadnej neurčitosti právnej
úpravy, ktorý by mal byť kompenzovaný potrebou aplikácie zásady in dubio mitius.
57. Keďže vo veci sťažovateľa daňový preplatok na dani z príjmov nevznikol v dôsledku podania

daňového priznania, povinnosť vrátiť daňový preplatok (ktorý vznikol dňa 24. júna 2015) podľa § 79 ods.
2 Daňového poriadku nevznikla správcovi dane 40 dní od 24. júna 2015, ale až v lehote 30 dní odo dňa
podania žiadosti o jeho vrátenie, teda v lehote 30 dní odo dňa 4. apríla 2016. Vzhľadom na uvedený
záver preto vyhodnotil veľký senát kasačnú sťažnosť ako dôvodnú.
58. Len na doplnenie veľký senát uvádza, že hoci otázka vzniku nároku žalobcu na sankčný úrok podľa
§ 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nebola predmetom kasačnej sťažnosti, v súvislosti s touto

právnou otázkou veľký senát v plnom rozsahu odkazuje na už ustálené právne závery Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uvedené v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 ako aj napr. na
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/52/2020 zo dňa 28. marca
2024.
59. Na záver veľký senát konštatuje, že si je vedomý dôsledku, že v súlade s prijatým právnym záverom

žalobca nebude mať nárok na odškodnenie straty hodnoty zadržiavaných finančných prostriedkov
formou úroku z omeškania za dobu, po ktorú sťažovateľ viedol daňové konanie (približne 3 roky) so
zadržanými finančnými prostriedkami žalobcu (približne 1 rok) aj po uplynutí prekluzívnej lehoty na
vyrubenie dane. Namiesto snahy o prelomenie jasného textu ustanovení § 79 ods. 2 a 3 Daňového
poriadku, právny poriadok umožňuje uplatniť nároky na náhradu škody vyplývajúce z nesprávneho

úradnéhopostupusťažovateľanazákladezákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V. Záver
60. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel veľký senát k tomu záveru, že napadnutý rozsudok
správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Veľký

senát preto postupom podľa § 466 ods. 5 písm. a) v spojení s § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnutý
rozsudok správneho súdu a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach (právnemu nástupcovi Krajského
súdu v Košiciach podľa zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov) na ďalšie konanie.
61. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil veľký senát najmä v bodoch

53 až 55 tohto rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi veľkého senátu sú správny súd (§ 469 SSP)
ako aj ďalšie senáty Najvyššieho správneho súdu (§ 466 ods. 3 SSP) viazané.
62. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467
ods. 3 SSP).
63. Toto rozhodnutie prijal veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 6:1. Podľa § 465 SSP sudca Marián Fečík k nemu pripája svoje odlišné stanovisko.

Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Mariána Fečíka
k rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 19SVs/2/2024 z 26. marca 2025

1. Na podklade § 465 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) pripájam k rozsudku veľkého
senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „veľký senát“) sp. zn. 19SVs/2/2024

z 26. marca 2025 (ďalej len „disentované rozhodnutie“) odlišné stanovisko, a to k jeho výroku aj
odôvodneniu.

2. V súdenej veci bola právomoc veľkého senátu založená s odkazom na § 22 ods. 1 písm. a) SSP,
keď postupujúci senát 8S v uznesení o postúpení veci sp. zn. 3Sfk/53/2021 z 14. februára 2024 (ďalej

len „postupujúce uznesenie“) vyjadril potrebu iného výkladu § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“),
než aký bol zaujatý v predchádzajúcich piatich rozhodnutiach kasačného súdu. To znamená, že
postupujúci senát navrhol veľkému senátu založiť novú judikatórnu líniu odlišnú od tej predchádzajúcejreprezentovanej rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017 z 24.
októbra 2018, sp. zn. 8Sžfk/50/2017 z 20. júna 2019, sp. zn. 8Sžfk/41/2018 z 24. októbra 2019 a
rozhodnutiami Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/24/2021 z 22. marca 2023

a sp. zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22. marca 2023 (ďalej aj „päť rozhodnutí kasačného súdu“).

3. Zatiaľ čo päť rozhodnutí kasačného súdu prezentovalo výklad § 79 ods. 2 daňového poriadku vo
vzťahu k priznaniu úroku zo sumy daňového preplatku na dani z príjmov vo všeobecnosti priaznivejší pre
daňový subjekt vrátane žalobcu (viď bod 31), postupujúci senát a následne i veľký senát sa stotožnili s

výkladom novým, ktorý je vo všeobecnosti pre daňový subjekt a konkrétne i pre žalobcu menej priaznivý
(viď body 54 a 55).

4. Veľký senát pritom rozhodol vo veci samej a to tak, že kasačnou sťažnosťou žalovaného napadnutý
rozsudoksprávnehosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonaniezaväzujúchosvojimprávnymnázorom.

5. Podľa môjho názoru však disentované rozhodnutie bolo vydané (A) v rozpore s účelom správneho
súdnictva, (B) koncepčne bolo vystavané na ústavne nekonformnom výklade príslušných právnych
noriem a (C) bez prihliadnutia k právnej istote a predvídateľnosti práva.

A. K účelu správneho súdnictva

6. Základným účelom správneho súdnictva je ochrana práv alebo právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb v oblasti verejnej správy (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 1 SSP).
Tento účel je pretavený aj do princípu správneho súdneho konania upraveného v § 5 ods. 2 SSP, podľa
ktorého „konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd

a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.“ Toto relatívne široké
vymedzenie nie je samoúčelné, ale má slúžiť ako určitá výkladová inštrukcia pri žalobách fyzických a
právnických osôb, a to logicky nielen pre správne súdy ale i kasačný súd.

7. Kasačným súdom však nie sú len trojčlenné kasačné senáty ale i veľký senát. Hoci aktivovanie

právomoci veľkého senátu v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP je spojené s „unifikáciou“ judikatúry, aj
pre veľký senát musí ako základná axióma rozhodovania pri žalobách fyzických a právnických osôb
platiť ochrana subjektívnych práv účastníkov administratívnych vzťahov. Táto axióma musí „prežiariť“
eventuálne nutkanie veľkého senátu akademicky judikovať vec na podklade komparácie konkurenčných
právnychnázorovignorujúczohľadnenieprávažalobcunaochranujehosubjektívnychpráv.Domnievam

sa, že v disentovanom rozhodnutí veľký senát túto axiómu náležite nevyhodnotil. V opačnom prípade
by totiž mal aplikovať ústavne konformný výklad § 79 ods. 2 Daňového poriadku založený na uplatnení
zásady in dubio pro libertate, resp. in dubio mitius.

B. Ústavnoprávny výklad a pravidlo in dubio mitius

8. Každá spoločnosť, ktorá dospela do fázy vzniku štátu, musí riešiť otázky vzťahu štátu a jednotlivca.
Materiálny právny štát tento vzťah upravuje tak v rovine inštitucionálnej, kde nezastupiteľné miesto patrí
správnemu súdnictvu, ako i v rovine normatívnej a procesnej. Zatiaľ čo v súkromnom práve je štát v
podstate na úrovni jednotlivca (§ 21 Občianskeho zákonníka), inak je tomu v práve verejnom. Štát je tu

voči jednotlivcovi vo vrchnostenskom postavení, tvorí pravidlá, na základe nich vydáva príkazy, vynucuje
si ich plnenie a navyše sa to deje vo veľkej miere v záujme štátu, čo je typické pri výbere daní. Pravidlá
hry určené štátom v podobe zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych noriem by preto mali
byť jasné a jednoznačné v prípade spornosti by sa nemali vykladať na úkor ich adresátov.

9. Jedným z prostriedkov na zmiernenie nerovnovážneho postavenia medzi štátom a jednotlivcom je
ústavne konformný výklad právnych noriem (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Imanentnou
súčasťou takéhoto výkladu je princíp in dubio pro libertate, teda vo všeobecnosti v pochybnostiach v
prospech slobody, čo znamená, že ak je k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy, treba zvoliť
ten, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho-ktorého základného práva či slobody. Obdobou

uvedeného princípu na poli správneho, predovšetkým daňového práva je pravidlo in dubio mitius (v
pochybnostiach v prospech alebo miernejšie).10. V slovenskom právnom priestore sa sformulovanie pravidla in dubio mitius najčastejšie spája s
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008, v zmysle
ktorého „ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je

nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie,
kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva
(daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od
občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní
a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány

verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade
pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius.“ V citovanom
náleze slovenský ústavný súd pritom výslovne odkázal na obdobný záver Ústavného súdu Českej
republiky vyjadrený v náleze sp. zn. IV. ÚS 666/02 z 15. decembra 2003, avšak poukázať možno aj na
iný nález tohto súdu sp. zn. I. ÚS 643/06 z 13. septembra 2007.

11. Pravidlo in dubio mitius pritom nepredstavuje priamo nejaký druh alebo metódu výkladu právnej
normy, a teda nie je priamo prostriedkom na zistenie jej významu. Naopak rozhoduje o postupe, ak je
výklad právnej normy sporný. Jedná sa preto o pravidlo o pravidlách výkladu, teda metapravidlo.

12. Pre aplikáciu pravidla in dubio mitius sa vo všeobecnosti vyžaduje naplnenie dvoch pozitívnych

podmienok a to, že: (i) musí ísť o normu verejného práva, (ii) o ktorej výklade sú relevantné pochybnosti,
a negatívnej podmienky spočívajúcej v tom, že sa nejedná o prelomenie euro konformného výkladu,
zamedzenie dvojitého zdanenia v zmysle medzinárodnej zmluvy, resp. o zneužitie práva.

13. Verejnoprávny charakter normy znamená, že spor o výklad je spojený so sporom medzi štátom a

jednotlivcom. Aplikácia pravidla in dubio mitius preto neprichádza do úvahy v súkromnom práve, a ani vo
verejnom práve, ak by sa týkala „sporov“ medzi účastníkmi administratívnych vzťahov, ktoré sú typické
napr. v stavebných alebo katastrálnych veciach. Preto typickými odvetviami verejného práva, s ktorým
sa pravidlo in dubio mitius spája, sú tie, kde je na jednej strane vzťahu štát (orgán verejnej správy)
a na druhej strane jednotlivec (účastník administratívneho konania). Medzi takéto právne odvetvia

nesporne patrí aj daňové právo. Daňová povinnosť je pritom jednostranná, pretože platenie daní nie je
priamo spojené s nejakou protihodnotou a zasahuje do základného práva vlastniť majetok. Štát je tu vo
všeobecnosti v trojjedinom postavení, ako zákonodarca prijíma daňové právne normy, prostredníctvom
daňových orgánov zabezpečuje výber daní a súčasne je aj príjemcom daní. Daňové právne normy by
preto mali byť formulované jasne a jednoznačne, aby ich štát nemohol zneužívať vo svoj prospech a

naopak, aby v prípade ich nejasnosti počítal s tým, že výklad sporného ustanovenia bude správnym
alebo ústavným súdom vykonaný v prospech daňového subjektu. Že tomu tak (často) nie je, svedčí
okrem známeho citátu aj znenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku zhodou okolností týkajúce sa v súdenej
veci práve dane z príjmov.

14. Otázka pochybností o výklade právneho (daňového) predpisu vyvoláva v právnej teórii či odbornej
spisbe a judikatúre najviac polemík. Zjednodušene povedané jej zodpovedanie spočíva v určení, (i) kto
by ju mal skonštatovať a (ii) ako by sa s ňou mal vysporiadať. Pod slovom „kto“ má mať pochybnosť,
sa rozumie buď súd alebo adresát právnej normy. Vysporiadanie sa s pravidlom in dubio mitius je zasa
spojené so spôsobom, ako sa naň prihliada v rámci interpretácie právnej normy.

15. Paradoxne sa domnievam, že oba tieto aj v praxi sporné momenty sú v súdenej veci jednoznačné
a odvíjajú sa od existencie piatich rozhodnutí kasačného súdu.

16. Pochybnosť o výklade § 79 ods. 2 Daňového poriadku existuje totiž na najvyššom poschodí sústavy

správneho súdnictva, a to medzi piatimi rozhodnutiami kasačného súdu a postupujúcim senátom,
ktorého názor si následne osvojil aj veľký senát. Nakoniec, ak by tu tento spor o výklad nebol, nekonal
by vo veci ani veľký senát.

17. Postupujúci senát v postupujúcom uznesení (bod 58) označil znenie § 79 ods. 2 a 3 Daňového

poriadku za „pomerne jasné“, následne veľký senát v disentovanom rozhodnutí (bod 59) už skonštatoval
jeho „jasný text“. Automaticky sa však potom núka otázka, keď je znenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku
tak jasné, že iný jeho výklad neobstojí, ako mohlo byť inak vyložené v piatich rozhodnutiach kasačnéhosúdu troch rozdielnych kasačných senátov a súčasne byť dôvodom aktivácie rozhodovania veľkého
senátu.

18. Zároveň sa domnievam, že veľký senát uplatnil gramatický a teleologický výklad § 79 ods. 2
Daňového poriadku „len optikou správcu dane“.

19. Gramaticky možno znenie vety za bodkočiarkou v § 79 ods. 2 Daňového poriadku vyložiť aj tak, že
sa týka akéhokoľvek preplatku na dani z príjmov, t. j. bez ohľadu na to, či je daňový preplatok spojený s

podaním daňového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiadosť o vrátenie preplatku. Veď implicitne takto
gramaticky bolo toto ustanovenie vyložené aj v piatich rozhodnutiach kasačného súdu. Zákon totiž vo
vete za bodkočiarkou v § 79 ods. 2 Daňového poriadku explicitne nerozlišuje medzi prípadmi vzniku
preplatku na dani z príjmov.

20. Aj vo vzťahu k teleologickému výkladu pritom možno namietať veľkým senátom prezentovaný účel.

Je nesporné, že daňový preplatok nie je peňažným dlhom v zmysle súkromnoprávnych predpisov.
Napriek tomu tu nemožno nevidieť určitú podobnosť. Daňový preplatok podobne ako nesplatený
peňažný dlh predstavuje peňažné prostriedky, ktoré sa majú vrátiť, s tým, že pokiaľ sa nevrátia včas a
riadne, mali by sa vrátiť s úrokom (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo
2895/99 z 29. marca 2001). Ak sa pritom úrok z omeškania počíta od momentu riadneho a včasného

nesplnenia dlhu, javí sa opodstatneným priznávať aj úrok za nevrátenie preplatku na dani z príjmov
od momentu márneho uplynutia 40 dňovej lehoty na jeho vrátenie počítanej od jeho vzniku. Inak totiž
dochádza k zvýhodňovaniu štátu ako kvázi dlžníka.

21. V tomto kontexte je namieste poukázať, ako aplikoval pravidlo in dubio mitius rozšírený senát

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 7 Afs 54/2006 zo 16. októbra
2008 uviedol: „[59] K argumentu, že výklad rozhodných ustanovení zákona o DPH, ke kterému se
přiklonilNejvyššísprávnísoud,jevrozporusezákladnímistrukturálnímiprincipydanězpřidanéhodnoty,
je třeba uvést, že toho si je rozšířený senát Nejvyššího správního soudu plně vědom a že věc posoudil v
rozporustímtoprincipemzcelareflektovaně.Samotnýzákladnístrukturálníprincipfungováníurčitédaně

je jistě významnou (a někdy zcela zásadní) výkladovou pomůckou při interpretaci určitého zákonného
ustanovení, jež se dotyčné daně týká, ovšem „přebít“ jiné výkladové alternativy může jen za určitých
podmínek. Teleologickým výkladem - a ničím jiným ve své podstatě výklad opírající se o základní
strukturální princip určité daně není - lze korigovat jiné výkladové alternativy tehdy, lze-li to s přihlédnutím
kevšemokolnostemvztahujícímsekespornéprávníotázcepovažovatzavýkladnejvícešetřícíhodnoty,

na nichž je založen ústavní řád České republiky.“

22. Z citovaného rozhodnutia českého najvyššieho správneho súdu je úplne zrejmé, že rozšírený senát
(obdoba veľkého senátu slovenského najvyššieho správneho súdu) aplikoval pravidlo in dubio mitius aj v
prípade, že výklad sporného daňového predpisu vykonaný v prospech daňového subjektu bol v rozpore

so základnými štrukturálnymi princípmi dane.

skonštatoval jasnosť jeho textu (bod 59 disentovaného rozhodnutia). Pri takomto prístupe by však súd
mohol vždy odignorovať relevantné pochybnosti týkajúce sa interpretácie právnej normy, a to aj po ich
premietnutí do aplikačnej či súdnej praxe, právnej teórie, resp. odbornej spisby. Existenciu takýchto
pochybností, resp. konkurenciu dvoch možných výkladov pritom nesporne preukazuje päť rozhodnutí
kasačného súdu.

24. Opakovane je nutné zdôrazniť, že keďže daňové právo a to vrátane § 79 ods. 2 Daňového poriadku
zasahuje do základného práva daňového subjektu vlastniť majetok, je vecou štátu ako zákonodarcu,
aby túto právnu normu sformuloval jasne a jednoznačne. Tieto adjektíva je pritom potrebné spájať s
pochopením právnej normy jej adresátom. Ak sa to nepodarí, musí to byť štát, ktorý by mal rátať s

tým, že výklad právnej normy bude súdom vykonaný v prospech jej adresáta teda daňového subjektu.
Znenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku ale zjavne jasne a jednoznačne naformulované nie je. Tento
záver nepochybne potvrdzuje päť rozhodnutí kasačného súdu. Ak pritom výklad daného zákonnéhoustanovenia bol sporný na kasačnom súde, nemohol byť jasný na úrovni daňového subjektu ako
právneho laika.

25. Súčasne je potrebné dodať, že v súdenej veci zároveň neboli zistené skutočnosti, ktoré by
bránili aplikácií pravidla in dubio mitius v podobe existujúceho euro konformného výkladu, zamedzenia
dvojitého zdanenia v zmysle medzinárodnej zmluvy alebo zneužitia práva žalobcom.

C. K právnej istote a predvídateľnosti práva

26. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty,
ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je
tiež požiadavka, aby súd na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dal rovnakú odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované
(napr.nálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS231/2010z25.augusta2010).Nadruhej

strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné
rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch. Súd je však povinný svoje závery riadne, racionálne a
ústavne konformne odôvodniť a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale
práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal.

27. Obzvlášť citlivá je pritom zmena judikatúry v správnom súdnictve a osobitne v daňových veciach,
ak jej výsledkom je prijatie názoru v prospech štátu a v neprospech daňového subjektu. Ako už bolo
uvedené nejasná daňová právna norma by nemala byť vykladaná na úkor jej adresáta. Zlyhanie štátu
v legislatívnej rovine sa nemá nahrádzať prostredníctvom výkladu takejto normy. V opačnom prípade
sa moc stáva právom. Hoci primárne Ústavný súd Slovenskej republiky uvedené spojil s aplikáciou

pravidla in dubio mitius, sekundárne možno poukázať aj na iný jeho názor, v zmysle ktorého „právomoc
všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie
zákona fakticky novelizovať“ (nález sp. zn. II. ÚS 796/2016 z 22. júna 2017). Štát, resp. daňové
orgány už minimálne od 24. októbra 2018, kedy bolo vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017, vedeli, že výklad § 79 ods. 2 Daňového poriadku je zo strany správneho

28. Právnu istotu možno vnímať aj cez vnútornú konzistenciu súdnych rozhodnutí. Zmena právneho
názoru vo veci konajúceho kasačného senátu by v zásade mala byť spojená s relevantnou zmenou
rozhodných skutkových alebo právnych okolností. Bez uvedeného by k zmene právneho názoru
kasačného senátu malo dochádzať len výnimočne a keď už, tak v prospech žalobcu. Odkaz veľkého
senátu v tejto súvislosti na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1SVs/3/2022 z 28. apríla 2023 (viď bod 35 disentovaného rozhodnutia) ale neobstojí. V
danej veci síce tiež došlo k zmene právneho názoru v neprospech žalobcu, avšak týmto bol prokurátor,
ktorý sa oproti fyzickej a právnickej osobe ale domáha ochrany zákonnosti a nie svojich subjektívnych
práv.

29. Následkom zmeny právneho názoru kasačného súdu je okrem právnej neistoty aj predĺženie
správneho súdneho konania. Zábezpekou v tomto smere je notorieta v rozvrhu práce kasačného súdu,
v zmysle ktorej, ak kasačný senát zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie,
je ten istý kasačný senát príslušný aj na rozhodovanie o kasačnej sťažnosti podanej proti novému
rozhodnutiu správneho súdu v tej istej veci. Táto zábezpeka v súdenej veci však bola znegovaná

vznikom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, v dôsledku čoho nemohla byť kasačná
sťažnosť pridelená na rozhodnutie pôvodnému kasačnému senátu, ktorý predtým vydal rozsudok sp. zn.
8Sžfk/41/2018 z 24. októbra 2019. Paradoxne sa teda vznik samostatnej najvyššej inštancie správneho
súdnictva z pohľadu žalobcu negatívne premietol do rozhodovania v súdenej veci. Hoci uvedené nie
je bez ďalšieho nezákonné, z pohľadu „citu pre spravodlivosť“ to nemožno opomenúť. Aj na správne

súdne konanie totiž dopadá v zmysle § 5 ods. 1 SSP princíp spravodlivosti normatívne ukotvený v čl.
II ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.30. Pre úplnosť treba dodať aj to, že aplikácii pravidla in dubio mitius na výklad § 79 ods. 2 Daňového
poriadku v súlade so závermi piatich rozhodnutí kasačného súdu nebránila ani tá skutočnosť, že
žalobca sa domáhal v rámci tohto pravidla pre neho ešte výhodnejšieho výkladu spojeného s použitím

predchádzajúcej právnej úpravy. V súdenej veci bol totiž sťažovateľom žalovaný, pričom posúdenie
aplikovateľnosti výhodnejšej právnej úpravy patrí kasačnému súdu.

Záver

31. Hoci rešpektujem disentované rozhodnutie veľkého senátu (nakoniec bol som jediným sudcom, ktorý
sa s ním nestotožnil), dovoľujem si s jeho závermi nesúhlasiť, pretože sú podľa môjho názoru právne
nesprávne a voči žalobcovi výsostne nespravodlivé.

príjmov za príslušné obdobie (vyrubovacie konanie bolo následne zastavené) a fakticky len na podklade
rozhodnutia o zriadení záložného práva. Vo vzťahu k dopadu na základné právo vlastniť majetok je
ale rozdiel medzi tým, ak správca dane zriadi na nehnuteľnosti daňového subjektu záložné právo a
neoprávneným zadržiavaním peňažnej sumy vo výške 57.185,17 eur v dĺžke 296 dní. Opätovne možno
poukázať na už citovaný rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky,

podľa ktorého „[57] Je věcí zákonodárce, aby byl při legislativních změnách uvážlivý a aby do platného
práva zasahoval způsobem, který bude zmenšovat, a nikoli posilovat obtíže spojené s výkladem a užitím
zákona. Nelze chtít po adresátech právních norem, aby - jakkoli by takový požadavek byl v konkrétním
případě z morálního hlediska třeba i oprávněný - dobrovolně státu poskytovali něco, k čemu nejsou
povinni. ....“

33. Domnievam sa, že veľký senát v súdenej veci rezignoval na ochranu subjektívnych práv žalobcu.
Zlyhanie zákonodarcu prijať jasné a jednoznačné znenie právnej normy, resp. jeho následnú pasivitu
iniciovať po prijatí piatich rozhodnutí kasačného súdu príslušnú novelizáciu, kompenzoval veľký senát
disentovaným rozhodnutím. Výklad sporného ustanovenia § 79 ods. 2 Daňového poriadku pritom spojil

s procesne absolútne nevhodnou situáciou spojenou jednak s okolnosťami vzniku daňového preplatku
u žalobcu ako aj predchádzajúcim rozhodovaním kasačného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
by som preto za oveľa vhodnejšie považoval judikovanie relevantnej právnej otázky „mimo živej veci“
prostredníctvom stanoviska Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podľa § 24d ods. 1 písm.
b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

34. Zásah do subjektívnych práv žalobcu si paradoxne uvedomil v závere disentovaného rozhodnutia
(bod 59) aj veľký senát (viď aj bod 58 postupujúceho uznesenia), avšak žalobcu v tomto smere odkázal
na uplatnenie si nároku na náhradu škody vyplývajúceho z nesprávneho úradného postupu žalovaného
- sťažovateľa na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
Podľa môjho názoru však takýto názor nemôže materiálne obstáť. Predovšetkým si neviem predstaviť,
v čom vidí veľký senát nesprávny úradný postup žalovaného, keď súčasne v podstate skonštatoval,
že žalovaný postupoval lege artis. Sanácia ujmy žalobcu odkazom na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. sa mi preto javí ako úplne iluzórna. Ak veľký senát dospel k záveru, že správca dane

„viedol daňové konanie (približne 3 roky) so zadržanými finančnými prostriedkami žalobcu (približne
1 rok) aj po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane“, mal žalobcovi poskytnúť ochranu už pri
správnom súdnom prieskume. Nejednalo by sa o žiadne prelamovanie „jasného textu“ § 79 ods. 2
Daňového poriadku, ako uviedol veľký senát (bod 59 disentovaného rozhodnutia), ale o aplikáciu jeho
ústavne konformného výkladu prostredníctvom pravidla in dubio mitius.

35. Záverom považujem za dôležité upozorniť ešte na jeden (nezamýšľaný) dôsledok disentovaného
rozhodnutia. Pokiaľ totiž veľký senát nezistil dôvod na uplatnenie pravidla in dubio mitius ani v daňovej
veci, v ktorej rozhodnú právnu otázku vyložilo v prospech daňového subjektu päť skorších rozhodnutí
kasačného súdu a napriek tomu dotknuté zákonné ustanovenie vyhodnotil ako jasné a vyložil ho v

neprospech daňového subjektu, potom si už neviem predstaviť prípad, v rámci ktorého by sa pravidlo
in dubio mitius mohlo aplikovať. V zmysle prvej vety § 466 ods. 3 SSP je pritom právny názor vyjadrený
v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný. Obávam sa preto, žedisentovaným rozhodnutím veľký senát nezabuchol dvere pred aplikáciou pravidla in dubio mitius len
u žalobcu, ale všeobecne.

JUDr. Marián Fečík
Podľa § 79 ods. 2 veta pred bodkočiarkou Daňového poriadku má správca dane povinnosť vrátiť daňový
preplatok v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za

bodkočiarkou Daňového poriadku sa vzťahuje na osobitný prípad preplatkov, ktoré vznikajú na základe
podania daňového priznania na dani z príjmov a dani z motorových vozidiel, v ktorom je obsiahnutá
žiadosť o vrátenie daňového preplatku.
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Mariána Fečíka
k rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 19SVs/2/2024 z 26. marca 2025

z 26. marca 2025 (ďalej len „disentované rozhodnutie“) odlišné stanovisko, a to k jeho výroku aj
odôvodneniu.

len „postupujúce uznesenie“) vyjadril potrebu iného výkladu § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o
správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“),
než aký bol zaujatý v predchádzajúcich piatich rozhodnutiach kasačného súdu. To znamená, že
postupujúci senát navrhol veľkému senátu založiť novú judikatórnu líniu odlišnú od tej predchádzajúcej
reprezentovanej rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/58/2017 z 24.

októbra 2018, sp. zn. 8Sžfk/50/2017 z 20. júna 2019, sp. zn. 8Sžfk/41/2018 z 24. októbra 2019 a
rozhodnutiami Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/24/2021 z 22. marca 2023
a sp. zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22. marca 2023 (ďalej aj „päť rozhodnutí kasačného súdu“).

3. Zatiaľ čo päť rozhodnutí kasačného súdu prezentovalo výklad § 79 ods. 2 daňového poriadku vo

vzťahu k priznaniu úroku zo sumy daňového preplatku na dani z príjmov vo všeobecnosti priaznivejší pre
daňový subjekt vrátane žalobcu (viď bod 31), postupujúci senát a následne i veľký senát sa stotožnili s
výkladom novým, ktorý je vo všeobecnosti pre daňový subjekt a konkrétne i pre žalobcu menej priaznivý
(viď body 54 a 55).

noriem a (C) bez prihliadnutia k právnej istote a predvídateľnosti práva.

A. K účelu správneho súdnictva

6. Základným účelom správneho súdnictva je ochrana práv alebo právom chránených záujmov fyzických

a právnických osôb v oblasti verejnej správy (čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 1 SSP).
Tento účel je pretavený aj do princípu správneho súdneho konania upraveného v § 5 ods. 2 SSP, podľa
ktorého „konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd
a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.“ Toto relatívne široké
vymedzenie nie je samoúčelné, ale má slúžiť ako určitá výkladová inštrukcia pri žalobách fyzických a

právnických osôb, a to logicky nielen pre správne súdy ale i kasačný súd.

7. Kasačným súdom však nie sú len trojčlenné kasačné senáty ale i veľký senát. Hoci aktivovanie
právomoci veľkého senátu v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP je spojené s „unifikáciou“ judikatúry, ajpre veľký senát musí ako základná axióma rozhodovania pri žalobách fyzických a právnických osôb
platiť ochrana subjektívnych práv účastníkov administratívnych vzťahov. Táto axióma musí „prežiariť“
eventuálne nutkanie veľkého senátu akademicky judikovať vec na podklade komparácie konkurenčných

právnychnázorovignorujúczohľadnenieprávažalobcunaochranujehosubjektívnychpráv.Domnievam
sa, že v disentovanom rozhodnutí veľký senát túto axiómu náležite nevyhodnotil. V opačnom prípade
by totiž mal aplikovať ústavne konformný výklad § 79 ods. 2 Daňového poriadku založený na uplatnení
zásady in dubio pro libertate, resp. in dubio mitius.

B. Ústavnoprávny výklad a pravidlo in dubio mitius

uvedeného princípu na poli správneho, predovšetkým daňového práva je pravidlo in dubio mitius (v
pochybnostiach v prospech alebo miernejšie).

10. V slovenskom právnom priestore sa sformulovanie pravidla in dubio mitius najčastejšie spája s
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. septembra 2008, v zmysle

ktorého „ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je
nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie,
kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva
(daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od
občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní

a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány
verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade
pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius.“ V citovanom
náleze slovenský ústavný súd pritom výslovne odkázal na obdobný záver Ústavného súdu Českej
republiky vyjadrený v náleze sp. zn. IV. ÚS 666/02 z 15. decembra 2003, avšak poukázať možno aj na

iný nález tohto súdu sp. zn. I. ÚS 643/06 z 13. septembra 2007.

12. Pre aplikáciu pravidla in dubio mitius sa vo všeobecnosti vyžaduje naplnenie dvoch pozitívnych
podmienok a to, že: (i) musí ísť o normu verejného práva, (ii) o ktorej výklade sú relevantné pochybnosti,
a negatívnej podmienky spočívajúcej v tom, že sa nejedná o prelomenie euro konformného výkladu,
zamedzenie dvojitého zdanenia v zmysle medzinárodnej zmluvy, resp. o zneužitie práva.

13. Verejnoprávny charakter normy znamená, že spor o výklad je spojený so sporom medzi štátom a
jednotlivcom. Aplikácia pravidla in dubio mitius preto neprichádza do úvahy v súkromnom práve, a ani vo
verejnom práve, ak by sa týkala „sporov“ medzi účastníkmi administratívnych vzťahov, ktoré sú typické
napr. v stavebných alebo katastrálnych veciach. Preto typickými odvetviami verejného práva, s ktorým

sa pravidlo in dubio mitius spája, sú tie, kde je na jednej strane vzťahu štát (orgán verejnej správy)
a na druhej strane jednotlivec (účastník administratívneho konania). Medzi takéto právne odvetvia
nesporne patrí aj daňové právo. Daňová povinnosť je pritom jednostranná, pretože platenie daní nie je
priamo spojené s nejakou protihodnotou a zasahuje do základného práva vlastniť majetok. Štát je tu vovšeobecnosti v trojjedinom postavení, ako zákonodarca prijíma daňové právne normy, prostredníctvom
daňových orgánov zabezpečuje výber daní a súčasne je aj príjemcom daní. Daňové právne normy by
preto mali byť formulované jasne a jednoznačne, aby ich štát nemohol zneužívať vo svoj prospech a

15. Paradoxne sa domnievam, že oba tieto aj v praxi sporné momenty sú v súdenej veci jednoznačné
a odvíjajú sa od existencie piatich rozhodnutí kasačného súdu.

16. Pochybnosť o výklade § 79 ods. 2 Daňového poriadku existuje totiž na najvyššom poschodí sústavy
správneho súdnictva, a to medzi piatimi rozhodnutiami kasačného súdu a postupujúcim senátom,

ktorého názor si následne osvojil aj veľký senát. Nakoniec, ak by tu tento spor o výklad nebol, nekonal
by vo veci ani veľký senát.

17. Postupujúci senát v postupujúcom uznesení (bod 58) označil znenie § 79 ods. 2 a 3 Daňového
poriadku za „pomerne jasné“, následne veľký senát v disentovanom rozhodnutí (bod 59) už skonštatoval

jeho „jasný text“. Automaticky sa však potom núka otázka, keď je znenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku
tak jasné, že iný jeho výklad neobstojí, ako mohlo byť inak vyložené v piatich rozhodnutiach kasačného
súdu troch rozdielnych kasačných senátov a súčasne byť dôvodom aktivácie rozhodovania veľkého
senátu.

18. Zároveň sa domnievam, že veľký senát uplatnil gramatický a teleologický výklad § 79 ods. 2
Daňového poriadku „len optikou správcu dane“.

20. Aj vo vzťahu k teleologickému výkladu pritom možno namietať veľkým senátom prezentovaný účel.
Je nesporné, že daňový preplatok nie je peňažným dlhom v zmysle súkromnoprávnych predpisov.
Napriek tomu tu nemožno nevidieť určitú podobnosť. Daňový preplatok podobne ako nesplatený
peňažný dlh predstavuje peňažné prostriedky, ktoré sa majú vrátiť, s tým, že pokiaľ sa nevrátia včas a
riadne, mali by sa vrátiť s úrokom (viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo

2895/99 z 29. marca 2001). Ak sa pritom úrok z omeškania počíta od momentu riadneho a včasného
nesplnenia dlhu, javí sa opodstatneným priznávať aj úrok za nevrátenie preplatku na dani z príjmov
od momentu márneho uplynutia 40 dňovej lehoty na jeho vrátenie počítanej od jeho vzniku. Inak totiž
dochádza k zvýhodňovaniu štátu ako kvázi dlžníka.

21. V tomto kontexte je namieste poukázať, ako aplikoval pravidlo in dubio mitius rozšírený senát
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 7 Afs 54/2006 zo 16. októbra
2008 uviedol: „[59] K argumentu, že výklad rozhodných ustanovení zákona o DPH, ke kterému se
přiklonilNejvyššísprávnísoud,jevrozporusezákladnímistrukturálnímiprincipydanězpřidanéhodnoty,
je třeba uvést, že toho si je rozšířený senát Nejvyššího správního soudu plně vědom a že věc posoudil v

rozporustímtoprincipemzcelareflektovaně.Samotnýzákladnístrukturálníprincipfungováníurčitédaně
je jistě významnou (a někdy zcela zásadní) výkladovou pomůckou při interpretaci určitého zákonného
ustanovení, jež se dotyčné daně týká, ovšem „přebít“ jiné výkladové alternativy může jen za určitých
podmínek. Teleologickým výkladem - a ničím jiným ve své podstatě výklad opírající se o základnístrukturální princip určité daně není - lze korigovat jiné výkladové alternativy tehdy, lze-li to s přihlédnutím
kevšemokolnostemvztahujícímsekespornéprávníotázcepovažovatzavýkladnejvícešetřícíhodnoty,
na nichž je založen ústavní řád České republiky.“

23. V súdenej veci slovenský veľký senát naopak pravidlo in dubio mitius neaplikoval. Podľa môjho
názoru však veľký senát svojim prístupom v podstate urobil pravidlo in dubio mitius zbytočným, pretože
znenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku „komplexným výkladom“ dointerpretoval a následne dokonca
skonštatoval jasnosť jeho textu (bod 59 disentovaného rozhodnutia). Pri takomto prístupe by však súd
mohol vždy odignorovať relevantné pochybnosti týkajúce sa interpretácie právnej normy, a to aj po ich

premietnutí do aplikačnej či súdnej praxe, právnej teórie, resp. odbornej spisby. Existenciu takýchto
pochybností, resp. konkurenciu dvoch možných výkladov pritom nesporne preukazuje päť rozhodnutí
kasačného súdu.

24. Opakovane je nutné zdôrazniť, že keďže daňové právo a to vrátane § 79 ods. 2 Daňového poriadku

zasahuje do základného práva daňového subjektu vlastniť majetok, je vecou štátu ako zákonodarcu,
aby túto právnu normu sformuloval jasne a jednoznačne. Tieto adjektíva je pritom potrebné spájať s
pochopením právnej normy jej adresátom. Ak sa to nepodarí, musí to byť štát, ktorý by mal rátať s
tým, že výklad právnej normy bude súdom vykonaný v prospech jej adresáta teda daňového subjektu.
Znenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku ale zjavne jasne a jednoznačne naformulované nie je. Tento

záver nepochybne potvrdzuje päť rozhodnutí kasačného súdu. Ak pritom výklad daného zákonného
ustanovenia bol sporný na kasačnom súde, nemohol byť jasný na úrovni daňového subjektu ako
právneho laika.

25. Súčasne je potrebné dodať, že v súdenej veci zároveň neboli zistené skutočnosti, ktoré by

bránili aplikácií pravidla in dubio mitius v podobe existujúceho euro konformného výkladu, zamedzenia
dvojitého zdanenia v zmysle medzinárodnej zmluvy alebo zneužitia práva žalobcom.

C. K právnej istote a predvídateľnosti práva

súdnictva odlišný od ich výkladu. Po vydaní ďalších rozhodnutí kasačného súdu mal preto štát pristúpiť
k legislatívnej zmene. Od roku 2018 do roku 2025 mal pritom zákonodarca skoro 7 rokov na vykonanie
príslušnej novelizácie, najmä keď za toto obdobie bol Daňový poriadok zmenený 31 krát (od zmeny
zákonom č. 368/2018 Z. z. až po zákon č. 279/2024 Z. z.).28. Právnu istotu možno vnímať aj cez vnútornú konzistenciu súdnych rozhodnutí. Zmena právneho
názoru vo veci konajúceho kasačného senátu by v zásade mala byť spojená s relevantnou zmenou

rozhodných skutkových alebo právnych okolností. Bez uvedeného by k zmene právneho názoru
kasačného senátu malo dochádzať len výnimočne a keď už, tak v prospech žalobcu. Odkaz veľkého
senátu v tejto súvislosti na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1SVs/3/2022 z 28. apríla 2023 (viď bod 35 disentovaného rozhodnutia) ale neobstojí. V
danej veci síce tiež došlo k zmene právneho názoru v neprospech žalobcu, avšak týmto bol prokurátor,

ktorý sa oproti fyzickej a právnickej osobe ale domáha ochrany zákonnosti a nie svojich subjektívnych
práv.

je ten istý kasačný senát príslušný aj na rozhodovanie o kasačnej sťažnosti podanej proti novému
rozhodnutiu správneho súdu v tej istej veci. Táto zábezpeka v súdenej veci však bola znegovaná
vznikom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, v dôsledku čoho nemohla byť kasačná
sťažnosť pridelená na rozhodnutie pôvodnému kasačnému senátu, ktorý predtým vydal rozsudok sp. zn.
8Sžfk/41/2018 z 24. októbra 2019. Paradoxne sa teda vznik samostatnej najvyššej inštancie správneho

súdnictva z pohľadu žalobcu negatívne premietol do rozhodovania v súdenej veci. Hoci uvedené nie
je bez ďalšieho nezákonné, z pohľadu „citu pre spravodlivosť“ to nemožno opomenúť. Aj na správne
súdne konanie totiž dopadá v zmysle § 5 ods. 1 SSP princíp spravodlivosti normatívne ukotvený v čl.
II ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

30. Pre úplnosť treba dodať aj to, že aplikácii pravidla in dubio mitius na výklad § 79 ods. 2 Daňového
poriadku v súlade so závermi piatich rozhodnutí kasačného súdu nebránila ani tá skutočnosť, že
žalobca sa domáhal v rámci tohto pravidla pre neho ešte výhodnejšieho výkladu spojeného s použitím
predchádzajúcej právnej úpravy. V súdenej veci bol totiž sťažovateľom žalovaný, pričom posúdenie
aplikovateľnosti výhodnejšej právnej úpravy patrí kasačnému súdu.

Záver

nesprávne a voči žalobcovi výsostne nespravodlivé.

32. Žalobcovi bola správcom dane zadržiavaná relatívne veľká peňažná suma vo výške 57.185,17
eur a to od 24. júna 2015 do 15. apríla 2016. K uvedenému zadržaniu došlo bez vyrubenia dane z
príjmov za príslušné obdobie (vyrubovacie konanie bolo následne zastavené) a fakticky len na podklade

rozhodnutia o zriadení záložného práva. Vo vzťahu k dopadu na základné právo vlastniť majetok je
ale rozdiel medzi tým, ak správca dane zriadi na nehnuteľnosti daňového subjektu záložné právo a
neoprávneným zadržiavaním peňažnej sumy vo výške 57.185,17 eur v dĺžke 296 dní. Opätovne možno
poukázať na už citovaný rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky,
podľa ktorého „[57] Je věcí zákonodárce, aby byl při legislativních změnách uvážlivý a aby do platného

práva zasahoval způsobem, který bude zmenšovat, a nikoli posilovat obtíže spojené s výkladem a užitím
zákona. Nelze chtít po adresátech právních norem, aby - jakkoli by takový požadavek byl v konkrétním
případě z morálního hlediska třeba i oprávněný - dobrovolně státu poskytovali něco, k čemu nejsou
povinni. ....“

u žalobcu ako aj predchádzajúcim rozhodovaním kasačného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
by som preto za oveľa vhodnejšie považoval judikovanie relevantnej právnej otázky „mimo živej veci“
prostredníctvom stanoviska Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky podľa § 24d ods. 1 písm.
b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.34. Zásah do subjektívnych práv žalobcu si paradoxne uvedomil v závere disentovaného rozhodnutia
(bod 59) aj veľký senát (viď aj bod 58 postupujúceho uznesenia), avšak žalobcu v tomto smere odkázal

na uplatnenie si nároku na náhradu škody vyplývajúceho z nesprávneho úradného postupu žalovaného
- sťažovateľa na základe zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
Podľa môjho názoru však takýto názor nemôže materiálne obstáť. Predovšetkým si neviem predstaviť,
v čom vidí veľký senát nesprávny úradný postup žalovaného, keď súčasne v podstate skonštatoval,

že žalovaný postupoval lege artis. Sanácia ujmy žalobcu odkazom na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. sa mi preto javí ako úplne iluzórna. Ak veľký senát dospel k záveru, že správca dane
„viedol daňové konanie (približne 3 roky) so zadržanými finančnými prostriedkami žalobcu (približne
1 rok) aj po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane“, mal žalobcovi poskytnúť ochranu už pri
správnom súdnom prieskume. Nejednalo by sa o žiadne prelamovanie „jasného textu“ § 79 ods. 2
Daňového poriadku, ako uviedol veľký senát (bod 59 disentovaného rozhodnutia), ale o aplikáciu jeho

ústavne konformného výkladu prostredníctvom pravidla in dubio mitius.

kasačného súdu a napriek tomu dotknuté zákonné ustanovenie vyhodnotil ako jasné a vyložil ho v
neprospech daňového subjektu, potom si už neviem predstaviť prípad, v rámci ktorého by sa pravidlo
in dubio mitius mohlo aplikovať. V zmysle prvej vety § 466 ods. 3 SSP je pritom právny názor vyjadrený
v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný. Obávam sa preto, že
disentovaným rozhodnutím veľký senát nezabuchol dvere pred aplikáciou pravidla in dubio mitius len

u žalobcu, ale všeobecne.

JUDr. Marián Fečík

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 10, 2025. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok , Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025