Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1720201037
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Walterová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1720201037.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: B. D. W. Š. O. W.
D. F. K. Á. , E. B.W. XX.X.XXXX, J. I. A. Z. I., I. Č.. XXX, zastúpená spoločnosťou: RV IURIS Advokátska
kancelária s.r.o., IČO: 53 540 476, Bratislava, Osvetová č. 24, za ktorú koná JUDr. Rastislav Vranec,
proti žalovanému: Z. G. X. W. I. F. K. S. D. Ý. , E. B. XX.X.XXXX, J. I. A. Z. I., I. Č.. XXX, zastúpený:
JUDr. Renáta Barbušová, advokátka, Bratislava, Štúrova č. 13, o určenie neexistencie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci
Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 27. apríla 2023, č. k. 62 C 71/2020-279, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava III) zo dňa 27. apríla
2023, č. k. 62 C 71/2020-279, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 27.4.2023, č. k. 62 C 71/2020-279, I. žalobu zamietol; II.
žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vychádzal zo žaloby
doručenej súdu dňa 23.6.2020, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému určenia, že žalovaný
nie je výlučným vlastníkom nehnuteľností, zapísaných na Okresnom úrade S., katastrálny odbor, okres

S., obec A. Z. I., katastrálne územie A. Z. I., na liste vlastníctva č. XX ako parcely registra „C“ č.
XXX/XX o výmere 539 m2, druh pozemku - záhrady; č. XXX/XX o výmere 102 m2, druh pozemku -
zastavané plochy a nádvoria; č. XXX/XX o výmere 254 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria
a rodinný dom stojaci na parcele č. XXX/XX so súpisným č. XXX. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že
dňa 19.2.2020 predávajúca (matka) A. D., narodená dňa XX.X.XXXX, uzatvorila s kupujúcim (synom),
žalovaným kúpnu zmluvu so zriadením vecného bremena doživotného užívania, ktorej predmetom
bol odplatný prevod vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam. Okresný úrad v S. rozhodol o

prevode vlastníctva k nehnuteľnostiam dňa 27.3.2020, pod č. V-XXXX/XXXX s tým, že predávajúca
nadobudla nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva na základe rozsudku Okresného súdu v Pezinku zo
dňa 16.7.2018, č. k. 9 C 128/2009-498, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
24.9.2019, č. k. 16 Co 2010/2018-588, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.12.2019. Predmetom
uvedených súdnych konaní bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva A. D., jej (dcéry)
a žalovaného k predmetným nehnuteľnostiam, pričom dňa 31.1.2020 podala proti rozsudku krajského
súdu dovolanie. Vzhľadom na čas medzi podaním dovolania a uzatvorením kúpnej zmluvy sa jej javí

uzatvorenie kúpnej zmluvy ako účelové zo strany predávajúcej i kupujúceho, majúc za to, že okrem
nepriaznivých vzťahov medzi ňou a matkou, bolo hlavným dôvodom prevodu vlastníctva sťažiť jej alebo
zabrániť domôcť sa svojho práva formou podaného dovolania. Účelovosť kúpnej zmluvy vzhliadla aj vo
výške kúpnej ceny (41.000,- €), kde si predávajúca a žalovaný započítali sumu 20.500,- €, čo je sumaza vyplatenie spoluvlastníckeho podielu zo strany predávajúcej voči žalovanému z konania o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a druhú časť kúpnej ceny v sume
20.500,- € má žalovaný vyplatiť predávajúcej do 24 mesiacov, čo je neobvyklé, je sumou za vyplatenie

spoluvlastníckeho podielu zo strany predávajúcej voči nej. Potenciálny dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy
vidí tiež v absencii spôsobu vyplatenia kúpnej ceny (v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom)
ako podstatnej náležitosti. Účelovosť uzatvorenia kúpnej zmluvy má podľa jej názoru potvrdzovať aj
nedostatok finančných prostriedkov predávajúcej na vyplatenie spoluvlastníckych podielov pre ňu a
žalovaného, ako aj na vyplatenie exekučných konaní vedených voči jej osobe, preto považovala za

zrejmé, že z dôvodu započítania časti kúpnej ceny medzi predávajúcou a žalovaným bola kúpna zmluva
uzatvorená ako fiktívna a žiadna kúpna cena alebo jej časť v skutočnosti medzi účastníkmi zmluvy
vyplatená nebola a nebude. Je presvedčená o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu neurčitosti
stanovenia platobných podmienok kúpnej ceny, jej rozporu s dobrými mravmi, nakoľko účelom zmluvy
je spôsobiť jej nemožnosť domáhať sa svojho práva ako podielového spoluvlastníka k nehnuteľnostiam
i uvedenia predávajúcej do omylu, keď za určitých okolností predávajúca ako matka mohla podpísať

kúpnu zmluvu pod nátlakom, neslobodne, keďže predávajúca nemala predstavu o tom, čo podpisuje aj
vzhľadom k jej veku a zdravotnému stavu, lieči sa na psychické problémy a užíva na tieto problémy lieky
s tým, že žalovaný ako kupujúci a súčasne syn predávajúcej musel omyl vyvolať alebo o ňom musel
vedieť. Naliehavosť svojho právneho záujmu na domáhanom sa určení odôvodnila tým, že bez takéhoto
určenia je jej aktuálne právne postavenie ako osoby, ktorá býva trvale spolu s početnou rodinou na

nehnuteľnosti neisté, spochybnené a ohrozené.

2.Voveciprvoinštančnýsúdnariadilpojednávanie,vykonaldokazovanieoboznámenímsasprocesnými
stranami predloženými listinnými dôkazmi, prednesom právnych zástupcov strán a zistil nasledovný
skutkový stav. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C 128/2009-498, zrušil

podielové spoluvlastníctvo A. D. (matka), Z. G. (syn, v tomto spore žalovaný) a B. D. (dcéra, v tomto
spore žalobkyňa) k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XX ako parcely registra „C“ č.
XXX/XX o výmere 539 m2, druh pozemku - záhrady; č. XXX/XX o výmere 102 m2, druh pozemku -
zastavané plochy a nádvoria; č. XXX/XX o výmere 254 m2, druh pozemku - zastavané plochy a rodinný
dom stojaci na parcele č. XXX/XX, so súpisným č. XXX, nachádzajúcim sa v katastrálnom území A. pri I.,

obec A. pri I., okres S., vedenom katastrálnym odborom Okresného úradu S. a prikázal ich do výlučného
vlastníctva A. D. s tým, že je povinná zaplatiť Z. G. a B. D. (svojim deťom) každému sumu 20.500,-
€. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 24.9.2019, č. k. 16 Co 210/2018-588, ktorý nadobudol
právoplatnosť nesporne dňa 10.12.2019 a vykonateľnosť dňa 14.12.2019, potvrdil žalovanou (v tomto
konaní žalobkyňa) odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie. Proti rozsudku odvolacieho

súdu podala žalovaná dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 25.11.2021,
sp. zn. 6 Cdo 229/2020, dovolanie odmietol, nakoľko uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá
spochybnenie správnosti riešenia právnych otázok odvolacím súdom, nie otázok skutkových. Medzi
procesnými stranami bolo nesporné, že dovolanie spolu s výzvou dovolacieho súdu bolo žalovanému (v
dovolacom konaní žalobca v 2. rade) doručené dňa 17.6.2020. Ďalej uviedol, že A. D., výlučná vlastníčka

vyššie špecifikovaných nehnuteľností, ako predávajúca a súčasne oprávnená z vecného bremena, dňa
19.2.2020 uzatvorila so žalovaným ako kupujúcim a súčasne povinným z vecného bremena kúpnu
zmluvu,nazákladektorejsapredávajúcasazaviazalaodovzdaťkupujúcemuapreviesťnanehovýlučné
vlastnícke právo k predmetu kúpy (k predmetným nehnuteľnostiam) a kupujúci sa zaviazal predmet kúpy
prevziať a zaplatiť predávajúcej kúpnu cenu v sume 41.000,- € tak, že časť kúpnej ceny v sume 20.500,-

€ sa zaviazal zaplatiť v deň podpisu tejto zmluvy s tým, že táto časť kúpnej ceny, časť pohľadávky
predávajúcej voči kupujúcemu sa započítava v deň podpisu tejto zmluvy so splatnou pohľadávkou
kupujúceho voči predávajúcej v sume 20.500,- € z titulu rozsudku Okresného súdu Pezinok
zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C 128/2009-498, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
24.9.2019, č. k. 16 Co 210/2018-588, ktorý nadobudol

právoplatnosť dňa 10.12.2019, pričom vzájomným započítaním tieto splatné pohľadávky v deň podpisu
zmluvy zanikajú a každá zo zmluvných strán ich považuje za vysporiadané. Zmluvné strany sa ďalej
dohodli, že zostatok kúpnej ceny v sume 20.500,- € kupujúci zaplatí predávajúcej v lehote najneskôr
do 24 mesiacov odo dňa podpisu kúpnej zmluvy. Zmluvné strany zhodne prehlásili, že kúpna cena je
dohodnutá s ohľadom na skutočnosť, že kupujúci nadobúda predmet kúpy

so všetkými, v článku V. bode 3. Zmluvy uvedenými ťarchami, ako aj, že kupujúci
ako povinný z vecného bremena zriaďuje v prospech predávajúcej ako oprávnenej z vecného bremena
bezodplatne vecné bremeno spočívajúce v práve predávajúcej doživotne bývať a užívať nehnuteľnosti,
ktoré sú predmetom kúpy. Podľa výpisu z listu vlastníctva č. XX, pre katastrálne územie A. pri I.,žalovanýnazákladekúpnejzmluvynadobudolpredmetnénehnuteľnostidosvojhovýlučnéhovlastníctva
povolením katastrálneho vkladu dňa 27.3.2020, pod č. V-XXXX/XXXX. Všeobecná lekárka MUDr. Y.
D. dňa 15.4.2021 na žiadosť predávajúcej potvrdila, že A. D. (predávajúca) od mesiaca marec 2019

nenavštívila ambulanciu praktického lekára a ani jej neboli predpisované žiadne lieky.

3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 37 ods. 1, §
38 ods. 1, ods. 2, § 39, § 49a Občianskeho zákonníka, § 137 písm. c/, § 177 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, dôvodiac nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení.

Uviedol, že súd sa pri posudzovaní určovacej žaloby musí ex offo primárne zaoberať otázkou procesnej
prípustnosti žaloby, teda existenciou naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení a
až po splnení tejto procesnej podmienky vyžadovanej Civilným sporovým poriadkom, pristúpi k vecnému
posúdeniu opodstatnenosti žaloby. Nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje dôvod, pre
ktorý je nutné určovaciu žalobu zamietnuť. Právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, musí
byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca ako účastník hmotnoprávneho vzťahu (vecnoprávneho alebo

záväzkovoprávneho) môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti práva a právnej
neistoty a docieliť tak ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem je
preto daný vtedy, ak bez žalobou požadovaného určenia existencie/neexistencie práva, by sa stalo
právne postavenie žalobcu neistým alebo ohrozeným. V posudzovanom spore žalobkyňa vzhliadla svoj
naliehavý právny záujem na určení neexistencie vlastníckeho práva žalovaného k nehnuteľnostiam

v tom, že jej hmotnoprávne postavenie môže byť súdom judikovanou neplatnosťou kúpnej zmluvy,
uzatvorenej medzi jej matkou a bratom (žalovaným), priaznivo ovplyvnené, avšak nevysvetlila aký
priaznivý vplyv z hľadiska jej právneho postavenia, ochrany jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
by mala spôsobiť súdom konštatovaná neplatnosť ňou namietaného právneho úkonu. Žalobkyňa mylne
považovala za neisté a ohrozené svoje právne postavenie tým, že trvale býva spolu so svojou početnou

rodinou v predmetnej nehnuteľnosti a v prípade procesného neúspechu, rešpektujúc na príslušnom liste
vlastníctva zapísané výlučné vlastnícke právo žalovaného, sa bude musieť z nehnuteľností vysťahovať.
Zhodne s názorom žalovaného mal za to, že obývanie dotknutých nehnuteľností žalobkyňou spolu s
jej ďalšími rodinnými príslušníkmi, ani ich odkázanosť na bývanie v predmetných nehnuteľnostiach,
odpojenie žalobkyne od elektrickej energie a s tým spojené zadovažovanie si elektrickej energie

z vlastného elektrického prístroja, nie sú relevantnými skutočnosťami z hľadiska ohrozenia práva
a neistoty právneho postavenia žalobkyne, pretože predmetom posudzovanej určovacej žaloby je
spochybnenie vlastníckeho práva žalovaného a tak sledovaným účelom súdneho konania má byť
ochrana vlastníckeho práva žalobkyne, avšak odkázanosť žalobkyne a jej rodinných príslušníkov na
bývanie v dotknutých nehnuteľnostiach nijako nesvedčí v prospech vlastníckeho práva

žalobkyne, nehovoriac o preukázaní jeho existencie za predpokladu neplatnej, žalobkyňou napadnutej
kúpnej zmluvy. Sama žalobkyňa je totiž uzrozumená s tým, že nie je účastníčkou ňou spochybňovanej
kúpnej zmluvy zo dňa 19.2.2020, preto i za premisy, že kúpna zmluva uzatvorená medzi žalovaným
(kupujúcim)amatkou(predávajúcou)jeabsolútneneplatná,obnovilbysaprávnystavknehnuteľnostiam
svedčiaci v prospech vlastníckeho práva predávajúcej ako pôvodnej výlučnej vlastníčky nehnuteľností,

a teda žalobkyňa by sa nestala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností ani v prípade súdom judikovanej
neplatnosti kúpnej zmluvy, preto ani v tomto ohľade nie je daný naliehavý právny záujem žalobkyne
na požadovanom určení. V posudzovanom spore podporuje záver o neexistencii naliehavého právneho
záujmu na domáhanom sa určení taktiež nesporná skutočnosť, že v inom súdnom dvojinštančnom
konaní civilné súdy vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam

rozhodli o prikázaní predmetných nehnuteľností do výlučného vlastníctva A. D. (predávajúcej) s
povinnosťou výplaty svojich detí (žalobkyne a žalovaného). Uvedený verdikt nezvrátil ani Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako dovolací súd, pričom je nesprávny názor žalobkyne, že hoci prvoinštančný,
odvolací a dovolací súd dali za pravdu žalovanému, tento fakt nič nemení na
opodstatnenosti určovacej žaloby a posudzovaný spor je potrebné riešiť samostatne, keďže protistrana

správne argumentovala, že o vlastníckom práve žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky nehnuteľností
bolo už právoplatne rozhodnuté v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva a
rozsudkomOkresnéhosúduPezinokzodňa16.7.2018,č.k. 9C128/2009-498,boli
vlastnícke práva všetkých dotknutých subjektov, teda aj žalobkyne a žalovaného usporiadané.
Preto stanovisko žalobkyne týkajúce sa samostatného (izolovaného) posudzovania určovacej žaloby

nezávisle od súdnych rozhodnutí vydaných vo veci zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, je nelogické a nedôvodné. Ďalej prvoinštančný súd
dôvodil, že odhliadnuc od procesnej neprípustnosti posudzovanej určovacej žaloby z dôvodu absencie
naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, pre úplnosť konštatoval, že neobstojíani hmotnoprávna argumentácia žalobkyne týkajúca sa absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa
19.2.2020, nakoľko pokiaľ ide o dojednanie spôsobu zaplatenia kúpnej
ceny (v hotovosti alebo bezhotovostným prevodom), chýbajúca klauzula o spôsobe úhrady kúpnej

ceny, ktorú si zmluvné strany dohodli určito v konkrétnej sume 41.000,- €,
nespochybňuje túto podstatnú náležitosť kúpnej zmluvy z hľadiska určitosti,
pričom sama žalobkyňa uviedla, že môže ísť iba o potenciálny dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy, teda
sama nebola presvedčená o dôvodnosti svojej námietky. Žalovaný správne poznamenal, že dohoda
o spôsobe zaplatenia kúpnej ceny predstavuje iba vedľajšie zmluvné dojednanie a zhodne uvádza,

že fakt absentujúceho spôsobu uhradenia kúpnej ceny v žiadnom prípade nie je spôsobilý založiť
absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z dôvodu
neurčitosti právneho úkonu. Nestotožnil sa ani s argumentáciou žalobkyne, že zmluvné strany uzatvorili
kúpnu zmluvu účelovo a hlavným dôvodom prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam bolo sťaženie, resp.
zmareniejejprávanasúdnuochranuprostredníctvomdňa31.1.2020podanéhodovolaniaprotirozsudku
krajského súdu, ktorý potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o spôsobe vyporiadania podielového

spoluvlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalobkyňa vôbec nepreukázala, že zmluvné strany
v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy o podanom dovolaní mali vedomosť, práve naopak žalovaným v
konaní tvrdená skutočnosť, že dovolanie mu bolo doručené až dňa 17.6.2020 bola medzi procesnými
stranami nesporná, preto je zrejmé, že účastníci kúpnej zmluvy objektívne nemohli zvažovať možnosť
prípadného zmarenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tým, že počas dovolacieho

konania zrealizujú prevod vlastníctva v prospech žalovaného. Odhliadnuc od uvedeného, totožne
s tvrdením žalovaného mal prvoinštančný súd za to, že uzatvorenie napadnutej kúpnej zmluvy a
uskutočnený prevod vlastníckeho práva v prospech žalovaného po iniciovaní dovolacieho konania sp.
zn. 6 Cdo 229/2020, nepredstavuje právny úkon, ktorý by bol spôsobilý znemožniť žalobkyni domáhať
sa jej vlastníckeho práva ako podielovej spoluvlastníčky nehnuteľností v dovolacom konaní,

nakoľko podstatnou je skutočnosť, že zmluvné strany uzatvorili kúpnu zmluvu dňa 19.2.2020, až po
právoplatnom skončení súdneho sporu o zrušenie a vyporiadanie ich podielového spoluvlastníctva, ergo
v čase, keď predávajúca figurovala ako právoplatná výlučná vlastníčka predmetných nehnuteľností a nič
jej nebránilo nehnuteľnosti scudziť. V priebehu dovolacieho konania zrealizovaný prevod
vlastníctva k nehnuteľnosti nie je žiadnou prekážkou pre konanie a rozhodnutie dovolacieho súdu, čo

sa napokon prejavilo aj vydaním odmietavého rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 25.11.2021, t. j. ešte počas posudzovaného určovacieho sporu, počas posudzovania prejudiciálnej
otázky platnosti kúpnej zmluvy. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že časový okamih uzatvorenia
kúpnej zmluvy (19 dní po podaní dovolania) nemá žiadnu súvislosť so znemožnením práva žalobkyne
domáhať sa jej vlastníckych práv k dotknutým nehnuteľnostiam a vôbec nepreukazuje účelové konanie

zmluvných strán, ktoré by malo byť v rozpore s dobrými mravmi. V súvislosti s
namietanou výškou a fiktívnym dojednaním kúpnej ceny za účelom jej reálneho nezaplatenia zo strany
žalovaného súd prvej inštancie dôvodil, že medzi kontrahentmi dohodnutá kúpna cena v sume 41.000,-
€ nedosahuje tak neprimerane nízku sumu, pri ktorej by prichádzala do úvahy polemika o rozpore s
dobrými mravmi a zastretom právnom úkone (darovacej zmluve), pričom zmluvné strany si môžu v

rámci zásady zmluvnej autonómie dojednať aj nižšiu kúpnu cenu, než je trhová cena nehnuteľností.
Zároveň je v danom prípade potrebné vziať zreteľ na priamy príbuzenský vzťah medzi predávajúcou
a kupujúcim (matkou a synom), preto je prirodzené a pochopiteľné, že predávajúca
nepožadovala od kupujúceho zaplatenie kúpnej ceny v sume zodpovedajúcej trhovej cene, ktorú by
zrejme žiadala od kupujúceho ako cudzej osoby. Žalovaný správne poukázal na skutočnosť, že aj v

zmysle rozhodovacej súdnej praxe neprimerane dohodnutá nízka alebo vysoká cena nezakladá rozpor
s dobrými mravmi a nevedie k neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Dodal,
že na dohodnutej výške kúpnej ceny sa odzrkadlila i ťarcha viaznuca na nehnuteľnostiach v podobe
viacerých exekučných záložných práv a zriadeného vecného bremena, ktorému zodpovedá právo
predávajúcej nehnuteľnosť doživotne a bezodplatne užívať tak, ako to explicitne vyplýva z

ustanovenia článku III. bodu 4. kúpnej zmluvy. Nevzhliadol ani účelovosť uzatvorenia kúpnej zmluvy
a jej rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu k článku III. kúpnej zmluvy (kúpna cena a jej splatnosť),
nakoľko započítanie pohľadávky žalovaného (kupujúceho) z titulu súdom právoplatne priznanej výplaty
vyrovnacieho podielu z vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, o ktorú sumu
20.500,- € sa znížil záväzok žalovaného zaplatiť predávajúcej kúpnu cenu, je legitímnym a legálnym

hmotnoprávnyminštitútom,ktorýabsolútnevôbecnevypovedáonemorálnomsprávaníkontrahentov.Ak
by totiž žalovaný reálne zaplatil (previedol na účet predávajúcej alebo v hotovosti) celú dojednanú kúpnu
cenu v sume 41.000,- €, predávajúca by naďalej mala súdom uloženú povinnosť zaplatiť mu čiastku
20.500,- € z titulu vyporiadaného podielového spoluvlastníctva k tej istej nehnuteľnosti, ktorá bolapredmetom kúpy podľa napadnutej kúpnej zmluvy. Je preto nezmyselná úvaha žalobkyne o tom, že ak
si zmluvné strany navzájom skutočne neposkytli a nevrátili svoje vzájomné pohľadávky v rovnakej sume
20.500,- € z titulu časti kúpnej ceny a zároveň z titulu vyplatenia vyrovnacieho podielu z vyporiadania

podielovéhospoluvlastníctva,jeichkonanievrozpore sdobrýmimravmi;právenaopak,vzájomné
započítanie peňažných pohľadávok zmluvných strán je v tomto prípade žiaduce, hospodárne a plne
v súlade s platným právom. Za bezpredmetnú považoval i námietku ohľadom druhej časti dojednanej
kúpnej ceny v sume 20.500,- €, nakoľko vyplatenie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti zo strany
predávajúcej voči žalobkyni nemá žiadnu vecnú súvislosť so splnením zmluvného záväzku žalovaného

zaplatiť predávajúcej zvyšnú časť kúpnej ceny v sume 20.500,- €. Rovnako z
hľadiska dobrých mravov postráda logickosť aj namietaná dohodnutá doba splatnosti (24
mesiacov) kúpnej ceny a nie je mu zrejmé, na základe akých úvah, tvrdiac neobvyklosť doby splatnosti,
žalobkyňa dospela k záveru, že z dôvodu nezvyčajnej dĺžky lehoty splatnosti kúpnej ceny, by mala kúpna
zmluva vykazovať znaky účelovosti a nesúladu s dobrými mravmi. Ani prípadný nedostatok finančných
prostriedkov predávajúcej na vyplatenie spoluvlastníckych podielov procesných strán a exekučných

konaní nemá žiadnu právnu relevanciu, pokiaľ ide o účelovosť uzatvorenia kúpnej zmluvy a údajne
fiktívnu kúpnu cenu, keďže práve predávajúca je subjektom, ktorý na základe odplatného prevodu
svojho vlastníckeho práva finančné prostriedky za predané nehnuteľnosti inkasuje a jej potenciálna
insolventnosť je v tomto súdnom konaní z hľadiska posudzovania platnosti kúpnej zmluvy irelevantná. K
domnienkežalobkyne,žepredávajúcamohlapodpísaťkúpnuzmluvupodnátlakom,neslobodne,vstave

nepríčetnosti, nevediac, čo podpisuje s tým, že kupujúci (žalovaný) mal vyvolať u predávajúcej omyl
vychádzajúci zo skutočnosti, ktorá je pre uzatvorenie kúpnej zmluvy rozhodujúca, uviedol, že žalobkyňa
si k týmto hmotnoprávnym námietkam nesplnila ani len povinnosť tvrdenia, keď vôbec neopísala
skutkové okolnosti, neuviedla konkrétnu situáciu, na základe ktorej by mohla dôvodne usudzovať, že na
žalobkyňu bol vyvíjaný nátlak a že za účelom uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 19.2.2020 bola uvedená

do omylu, tobôž aby svoje všeobecné tvrdenie o neslobodnej vôli predávajúcej nejakým spôsobom
preukázala. Žalobkyňa neuniesla svoje dôkazné bremeno ani k tvrdenej nepríčetnosti predávajúcej,
keď konštatáciu o psychických problémoch a užívaní psychiatrických liečiv nepodložila žiadnou listinou,
alebo iným dôkazom spôsobilým čo i len osvedčiť jej tvrdenie. Naproti tomu žalovaný v konaní predložil
lekárske potvrdenie preukazujúce skutočnosť, že predávajúcej neboli v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy

ani približne rok predtým (od marca 2019) predpisované žiadne lieky, z čoho možno zjavne vydedukovať,
že predávajúca neužívala ani lieky určené na liečenie psychických problémov - duševných porúch
a námietka žalobkyne, ktorou sa snažila spochybniť duševný stav svojej matky (predávajúcej) sa
na pravde nezakladá. Záverom uviedol, že žalobkyňa nepreukázala svoj naliehavý právny záujem
na požadovanom určení, čím zároveň nepreukázala zmysel i procesnú prípustnosť určovacej žaloby,

ale odhliadnuc od inak platnej kúpnej zmluvy, ktorej namietanými vadami, vzhľadom na procesnú
neprípustnosť určovacej žaloby sa napriek svojmu odôvodneniu (body 13. až 18.) zaoberať nemusel,
dospel k záveru, že uplatnenému negatívnemu určovaciemu nároku žalobkyne nebolo možné priznať
procesný úspech.
3.2. O nároku na náhradu trov konania rozhodol právne podľa ustanovení § 255 ods. 1 v spojení s

§ 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, dôvodiac ustanovením §
365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd
prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky
procesného útoku, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci). Poukázala na rozhodnutia Okresného súdu v Pezinku zo dňa 16.7.2018, č. k.
9 C 128/2009-498, Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.9.2019, č. k. 16 Co 210/2018-588, ktorých

predmetom bolo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam,
ktoré boli prikázané do vlastníctva jej matky (predávajúca), pričom v dovolacom konaní úspešná nebola.
Tvrdila v žalobe, že predávajúca a žalovaný pristúpili k uzatvoreniu kúpnej zmluvy zámerne
účelovo, na ktorom tvrdení zotrváva, pretože hlavným dôvodom prevodu vlastníctva bolo zamedzeniejej dediť v prípade, ak by predávajúca, ako jej matka, zomrela. Forma prevodu nehnuteľností medzi
predávajúcou a žalovaným bola účelovo vymyslená a napriek odôvodneniu súdu prvej inštancie je
zrejmé, že zmluvné strany sa snažili prekryť nízku cenu nehnuteľnosti prehlásením uvedeným v Článku

III. ods. 4. Účelovosť uzatvorenia kúpnej zmluvy potvrdzuje taktiež výška kúpnej ceny (41.000,- €),
kde si predávajúca a žalovaný započítali sumu 20.500,- €, čo je suma za vyplatenie spoluvlastníckeho
podielu zo strany predávajúcej voči žalovanému z konania o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam a druhá časť kúpnej ceny vo výške 20.500,- €, ktorú má vyplatiť
žalovaný ako kupujúci predávajúcej do 24 mesiacov od podpisu kúpnej zmluvy, čo je neobvyklé, ale

zároveň je to suma za vyplatenie spoluvlastníckeho podielu zo strany predávajúcej voči žalobcovi
z konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré ale nebolo a nebude nikdy
vyplatené. Dala do pozornosti, že kúpna cena je jednou z dvoch podstatných náležitostí, ktoré musí
obsahovať každá kúpna zmluva. Pokiaľ by nebolo potrebné to „maskovať“ v kúpnej zmluve, zmluvné
strany ako príbuzní, mohli a mali uzatvoriť darovaciu zmluvu samozrejme aj so zriadením vecného
bremena, doživotného užívania. To, že je to účelovo vymyslené svedčí aj skutočnosť, že v kúpnej zmluve

chýbajú „zámerne“ dohodnuté platobné podmienky, nakoľko predávajúca by kúpnu cenu žalovanému
nikdy nevyplatila. Preto je na rozdiel od žalovaného a prvoinštančného súdu presvedčená o
absolútnej alebo relatívnej neplatnosti uzatvorenej kúpnej zmluvy pre neurčitosť stanovenia kúpnej ceny
a zámernej absencie platobných podmienok s poukazom na ustanovenie § 37 Občianskeho zákonníka.
Vytkla súdu prvej inštancie, že dostatočne neposúdil kúpnu zmluvu z pohľadu znenia § 39

Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od súdu prvej inštancie tvrdí, že predávajúca ako matka podpísala
kúpnu zmluvu pod nátlakom, neslobodne, resp. jej prejav vôle bol ovplyvnený inými okolnosťami a bola
uvedená do omylu. Tak ako predávajúca neiniciovala z vlastnej vôle konanie o zrušenie podielového
spoluvlastníctvaacelékonaniesmerovalo ktomu,abysapráveonastalavýlučnouvlastníčkou
nehnuteľnosti, takisto predávajúca bola presviedčaná a zmanipulovaná tretími osobami, že aj keď ona

v podstate obýva spoločnú nehnuteľnosť, nestará sa o ňu, nemá o ňu záujem, tak nie je vhodné, aby
dedila po svojej matke, avšak opak je pravdou. Žalovaný predávajúcu ako matku vôbec nenavštevuje a
nestará sa o ňu. Predávajúca obýva nehnuteľnosť sama a žalovaný ako terajší výlučný vlastník nemá
záujem nielen o predávajúcu ako matku, ale ani o nehnuteľnosť. Predávajúca vzhľadom na svoj vek
a zdravotný stav potrebuje pomoc a ona v rámci svojich možnosti spolu so svojou rodinou jej ju aj

poskytuje. Zdôraznila, že predávajúca má na nehnuteľnosti odpojenú elektrinu, plyn a vodu
platí ona sama, takýto stav je neudržateľný, ale žalovaný v tejto veci vôbec nekoná. Z jej strany
nie je jednoduché preukázať účelovosť a neplatnosť uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi predávajúcou a
žalovaným, ale skutkový stav je taký ako ho popisuje. Z uvedených dôvodov a skutočností je zrejmé, že
kúpna zmluva uzatvorená medzi predávajúcou a žalovaným napĺňa dôvody neplatnosti v nadväznosti

na § 37, § 39 a § 49a Občianskeho zákonníka. Pristúpila k podaniu tejto určovacej žaloby, ktorá má
preventívny charakter a má miesto tam, kde jej pomocou možno eliminovať stav ohrozenia práva či
neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak. Vzhľadom k
tomu,ženemalaúspechani vjednomzkonaníozrušeniepodielovéhospoluvlastníctvainapriek
tomu, že predložila relevantné dôkazy, aby nehnuteľnosť bola prikázaná jej do výlučného vlastníctva

a preukázateľne investovala do nehnuteľnosti nemalé finančné prostriedky, jedinou možnosťou bolo a
je napraviť túto nespravodlivosť v rámci tohto konania, kde by v prípade jej úspechu mala možnosť
dediť nehnuteľnosti po predávajúcej ako svojej matke, resp. pristúpiť za života predávajúcej k rokovanou
s predávajúcou ako matkou o odkúpení alebo darovaní nehnuteľnosti. Terajší stav, teda rokovanie o
odkúpení nehnuteľnosti za reálnu kúpnu cenu po zohľadnení vložených investícii z jej strany a celej

rodiny so žalovaným nie je možné. Nesúhlasila s posúdením naliehavého právneho záujmu zo strany
súdu prvej inštancie, nakoľko bez určenia akého sa domáha, je jej aktuálne právne postavenie ako
osoby, ktorá býva trvale spolu s početnou rodinou na nehnuteľnosti neisté, spochybnené a ohrozené.
Faktický stav evidovaný v katastri nehnuteľností, ktorý je ohrozením jej právneho postavenia pritom
nemožno odstrániť inak, ako na základe súdneho rozhodnutia, ktoré jedine môže byť podkladom na

vykonaniezmenyvevidenciikatastranehnuteľností,atospätnýmprevodomnehnuteľnostídovýlučného
vlastníctvapredávajúcej,jejmatkyanáslednýmrokovaním spredávajúcouoodkúpeníalebo
darovaní nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, resp. možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej.
Má tak za to, že kúpnou zmluvou uzatvorenou medzi predávajúcou a žalovaným nedošlo k zákonnému
a platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a žalovaný sa s vyššie uvedených dôvodov

nestal výlučným vlastníkom nehnuteľností. Odvolaciemu súdu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmeniť a jej žalobe vyhovieť, alebo napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa
(správne prvej inštancie, poznámka odvolacieho súdu) i jeho odôvodnením v celom
rozsahu. Napriek tomu, že prvoinštančný súd zamietol žalobu z primárneho dôvodu nepreukázania

naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení, teda na nepreukázaní procesnej
prípustnosti určovacej žaloby, čo podrobne aj odôvodnil, sa naviac v konaní a v
odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal aj žalobkyňou namietanými vadami uzatvorenej kúpnej
zmluvy (body 13. až 18.) a skonštatoval, že považuje uzatvorenú kúpnu zmluvu za platnú. Napadnuté
rozhodnutie je riadne odôvodnené, má vnútornú logiku, je zrozumiteľné a dáva odpoveď a právne závery

k jednotlivým skutočnostiam namietaným v konaní žalobkyňou. K skutočnostiam uvedeným
v článkoch I. až IV. odvolania nemá žiadne pripomienky, dôvody uvedené odvolateľkou v článku V.
odvolania nie sú dané. Tvrdeniu uvedenému v odvolaní v článku VI. druhý odsek nerozumie, nakoľko
žiadne rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nebolo zrušené. Naopak rozsudok Okresného súdu
Pezinok zo dňa 16.7.2018, č. k. 9 C128/2009-498, bol v celom rozsahu potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 24.9.2019, č. k. 16 Co 210/2018-588 a žalobcom v 1. a 2. rade v tom konaní

bol priznaný plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
10.12.2019 a vykonateľnosť dňa 14.12.2019. Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave
bolo žalobkyňou (v tomto konaní takto označená) podané dovolanie, ktoré bolo odmietnuté uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2021, sp. zn. 6Cdo 229/2020. Poukázal na to,
že žalobkyňa pôvodne tvrdila, že kúpna zmluva bola uzatvorená účelovo po podaní dovolania a že

hlavným dôvodom prevodu vlastníctva bolo sťažiť alebo zabrániť žalobcovi domôcť sa svojho práva
formou dovolania, ale v odvolaní už tvrdí: „v podstate nie je a nebolo hlavným dôvodom prevodu
vlastníctva sťažiť alebo zabrániť žalobcovi domôcť sa svojho práva formou dovolania podanom na NS
SR.“ V súvislosti s týmto tvrdením konštatoval, že je na slobodnej vôli vlastníka nehnuteľnosti
komu a na koho za svojho života prevedie svoj majetok, a to aj v prípade, že má dedičov (napríklad svoje

deti). Opačný výklad by bol zásahom do voľného nakladania a disponovania s vlastným majetkom a ad
absurdum by potom každé dieťa takého rodiča, ktorý predá svoj majetok ešte za svojho života, mohlo
napadnúť takúto kúpnu zmluvu z dôvodu, že sa mu zúžil rozsah majetku, ktorý mohlo dediť. Dodal, že
naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak by bolo právne postavenie žalobkyne bez
takejto žaloby neisté. Právne postavenie žalobkyne sa však uzatvorením kúpnej zmluvy nezmenilo. Aj

naďalej zostáva zákonnou dedičkou po svojej matke, takže jej právne postavenie nebolo nijako dotknuté
a zostáva nezmenené. Tým, že jej matka časť svojho majetku za života previedla na iného, sa jej právne
postavenie ako zákonnej dedičky nemení. Mení sa len rozsah prípadného majetku, ktorý by prichádzal
do úvahy ako dedičstvo. To nemá nič spoločné so zmenou alebo neistotou jej právneho postavenia v
dedení. Zarážajúce je tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že „...jedinou možnosťou bolo a je napraviť túto

nespravodlivosť (pozn. odvolateľka má na mysli nespravodlivosť súdnych rozhodnutí) v rámci tohto
konania, kde by v prípade jej úspechu mala možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej ako svojej
matke.“ Právoplatné rozhodnutia súdov považuje žalobkyňa za nespravodlivé jedine z dôvodu, že v nich
neuspela.Pritomsajednaloodlhoročnýsúdnyspor,ktorýajvďakaobštrukciámzostranyžalobkynetrval
práve tak dlho. Nevie ako môže žalobkyňa tvrdiť, že v prípade úspechu v tomto konaní by mala možnosť

dediť nehnuteľnosti po svojej matke, ktorá môže so svojou nehnuteľnosťou voľne za svojho života
disponovať a dedič, teda ani žalobkyňa nemá záruku, v akom rozsahu nadobudne majetok po svojom
rodičovi, poručiteľovi. Zotrval na svojich doterajších vyjadreniach v konaní, v ktorých sa podrobne vyjadril
k namietaným dôvodom neplatnosti kúpnej zmluvy, ktoré opakovane uvádza žalobkyňa vo svojom
odvolaníaktorépodrobneprávneodôvodnilajprvoinštančnýsúd.Ohradilsavočinepravdivémutvrdeniu

žalobkyne, že údajne „predávajúca (ich matka) neiniciovala ani konanie o zrušenie a vyporiadanie
podielovéhospoluvlastníctva knehnuteľnostiam,žebolapresviedčanáazmanipulovaná
tretími osobami a podobne. Ide o nepreukázané tvrdenia žalobkyne a všetky tieto skutočnosti
boli preukazované v 10-ročnom súdnom spore. Matka žalobkyne sa slobodne rozhodla podať žalobu
na súde z dôvodu neznesiteľného spolunažívania so svojou dcérou a jej rodinou. Záverom uviedol, že

žalobkyňa sa so svojou početnou rodinou dodnes odmietajú z nehnuteľnosti vysťahovať, nepreberajú
žiadnu poštu a na nehnuteľnostiach vykonávajú nelegálnu činnosť (čierne stavby). Nie je pravda, že
sa ako syn o matku nezaujíma a nestará, keď príde do nehnuteľnosti, kde býva vzhľadom na zriadené
vecné bremeno na poschodí jeho matka, snaží sa vyhnúť rodine žalobkyne, nakoľko sú agresívni a
útoční voči nemu a chce sa vyhnúť konfliktom. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne, skutkovo a právne správny v celom rozsahu potvrdiť; žiadal náhradu trov
odvolacieho konania.6. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jej odvolaniu nesúhlasila s
dôvodmi, tvrdeniami a skutočnosťami uvádzanými žalovaným vo svojom vyjadrení, ktoré obsahuje aj
nepravdivé a ničím nepodložené skutočnosti. Zotrvala na podanom odvolaní v celom

rozsahu, pričom označené odvolacie dôvody sú dané. Zopakovala svoje tvrdenia uvedené v odvolaní
ohľadom naliehavého právneho záujmu, účelovosti uzavretia kúpnej zmluvy, kúpnej ceny uvedenej
v kúpnej zmluve, ktorými sa žalovaný vo vyjadrení k jej odvolaniu vôbec nezaoberal a nevysvetlil,
ako aj neplatnosti kúpnej zmluvy. Je pravdou a niekoľkokrát to uviedla, že
obýva nehnuteľnosť so svojou početnou rodinou a prehlasuje, že nikdy sa z nehnuteľnosti nevysťahuje

preto, že preukázateľne investovala do nehnuteľnosti nemalé finančné prostriedky a morálne má právny
a spravodlivý nárok na časť nehnuteľnosti. Rozporuje vymyslené a ničím nepodložené tvrdenia bez
akýchkoľvek predložených dôkazov zo strany žalovaného, že nepreberá poštu a vykonáva nelegálnu
činnosť (čierne stavby). Preto jedinou možnosťou bolo a je napraviť túto nespravodlivosť v rámci tohto
konania, kde by v prípade jej úspechu mala možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej
ako svojej matke, resp. pristúpiť za života predávajúcej k rokovaniam s predávajúcou ako matkou o

odkúpení alebo darovaní nehnuteľnosti. Zotrvala na odvolacom návrhu.

7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalobkyne uviedol,
že žalobkyňa opakovane uvádza tie isté skutočnosti, ktoré uviedla vo svojom odvolaní a ktoré
opakovane uvádzala aj vo svojich vyjadreniach v priebehu prvoinštančného konania. K všetkým jej

vyjadreniam sa priebežne písomne vyjadroval a na skutkových a právnych dôvodoch uvedených v
týchto vyjadreniach zotrval v plnom rozsahu. Zopakoval svoje tvrdenia uvedené vo svojom vyjadrení k
odvolaniužalobkynetýkajúcesanaliehavéhoprávnehozáujmu,odôvodnenianapadnutéhorozhodnutia,
okolnostiam uzavretia kúpnej zmluvy. Dodal, že žalobkyňa so svojou rodinou siedmich ľudí vôbec
neplatila za spotrebu elektriny (v dome je jeden elektromer), toto všetko vždy musela platiť jej matka

a keď nemala peniaze alebo vznikli nedoplatky, musel to zaplatiť vždy on ako jej syn. V konečnom
dôsledku vyplatil aj všetky dlhy v exekučných konaniach za matku a žalobkyňu, z dôvodu ktorých boli
na nehnuteľnostiach zapísané exekučné záložné práva. Dosť zarážajúco vyznieva tvrdenie žalobkyne
v závere vyjadrenia, že „na základe súdneho rozhodnutia (ak by samozrejme uspela) môže dôjsť k
vykonaniuzmenyvevidenciikatastranehnuteľností,atospätnýmprevodomnehnuteľnostídovýlučného

vlastníctva predávajúcej jej matky a následným rokovaním s predávajúcou ako matkou o odkúpení alebo
darovaní nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva...“ Týmto vlastne žalobkyňa potvrdila o čo jej ide,
pričom nevie kde berie žalobkyňa istotu, že by jej matka nehnuteľnosti predala alebo darovala. Matka
žalobkyne sa vyjadrila, že toto v úmysle nemá, pretože dcéra, ktorá sa ju niekoľkokrát pokúšala zbaviť
svojprávnosti a dosiahnuť, aby bola ustanovená za jej opatrovníka, sa o ňu vôbec nestará. Zotrval na

odvolacom návrhu.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§
379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z), ďalej len C.s.p.], túto prejednal
bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo

potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem § 385 ods. l
C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil
dňa 26. marca 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia
upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje

s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na
zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť
ešte nasledovné.

9. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie

vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným
dokazovanímsúdomprvejinštancieaktorétedanepochybneexistovalivčasevyhláseniajehorozsudku.
Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam
a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo
ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220
C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380ods. 2 C.s.p., takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a
na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.

11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalobkyňa nemá daný naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, s ktorým odôvodnením odvolací súd súhlasí. V danom spore sa žalobkyňa
domáhala určovacej žaloby, ktorou žiadala určiť, že žalovaný nie je výlučným vlastníkom nehnuteľností,
zapísaných na Okresnom úrade S., katastrálny odbor, okres S., obec A. pri I., katastrálne územie A.

pri I., na liste vlastníctva č. XX ako parcely registra „C“ č. XXX/XX o výmere 539 m2,
druh pozemku - záhrady; č. XXX/XX o výmere 102 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria;
č. XXX/XX o výmere 254 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria a rodinný dom stojaci
na parcele č. XXX/XX so súpisným č. XXX, z dôvodu ktorého prvoinštančný súd správne skúmal, či
má žalobkyňa na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Odvolací súd poukazuje na to, že
žalobca má právny záujem na požadovanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo

alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený, alebo by sa jeho právne postavenie bez tohto určenia
stalo neistým. K vzniku žalobcovho právneho záujmu na určení stačí také chovanie žalovaného, ktoré
nasvedčuje úmyslu žalovaného porušiť právo žalobcu alebo spôsobiť žalobcovi ujmu na jeho právnom
postavení. Základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, sú po procesnej stránke dve skutočnosti. Prvou je, že strany majú vecnú legitimáciu a

druhou, že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu alebo práva, o ktoré v
konaní ide. Ak súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej
žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je
potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem žalobcu musí

byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu
je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť
a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť
právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami sporu je

sporný, jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu,
ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp.
ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Súd preto v každom štádiu konania musí mať za
doloženú existenciu naliehavého právneho záujmu, inak (bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí
žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t. j. z úradnej

povinnosti. Platí to pre súd prvej inštancie i súd odvolací. Pre skúmanie súdu nie je treba,
aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec urobil, napríklad v
podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Podľa rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.1998, sp. zn. 5 Cdo 60/1998, publikovaného v Zbierke súdnych

rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, sa určovacou žalobou žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku
súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna
určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny
záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je
neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení

žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách,
na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného je tak
zrejmé, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej
neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho
postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota

vznikla.Posúdenienaliehavéhoprávnehozáujmujeotázkouprávnejkvalifikácierozhodnýchskutočností
tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia
právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP), naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. (§ 137 písm. c/, d/
C.s.p.), sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením

otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho
práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä
vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho
vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu kposúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť
naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v

ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, či sa vytvorí pevný základ pre právne
vzťahy sporových strán a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o
určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov
vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v
konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť

odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o
(ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia
žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len
zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie.

12. V danom spore sa žalobkyňa nedomáhala určenia, aby bola ona vlastníčkou predmetných

nehnuteľností, ale toho, aby ním nebol ani žalovaný. Vlastníčkou vyššie uvedených nehnuteľností bola
pred vykonaním právneho úkonu (kúpna zmluva zo dňa 19.2.2020) matka sporových strán, ktorým
previedla svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného (svojho syna). Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na to, že vlastnícke právo je najvýznamnejším vecným právom, definíciu ktorého
obsahuje priamo zákon. Vlastníctvom alebo vlastníckym právom treba rozumieť právo ovládať vec,

najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci
kohokoľvek k tej istej veci. Oprávnenie s vecou nakladať (ius disponendi) je veľmi široké. Predstavuje
základ pre realizáciu hospodárskych hodnôt iným spôsobom než užívaním a spotrebou.
Oprávnenie s vecou nakladať sa napĺňa právnymi úkonmi, najmä zmluvami alebo jednostrannými
právnymi úkonmi, prípadne aj opustením veci. Vlastník je zásadne oprávnený vec aj zničiť, pravda, ak

mu v tom nebráni zákon.

13. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobkyne, že jej aktuálne právne postavenie
ako osoby, ktorá býva trvale spolu s početnou rodinou na nehnuteľnosti je neisté, spochybnené a
ohrozené,žefaktickýstavevidovanývkatastrinehnuteľností,ktorýjeohrozenímjejprávnehopostavenia

pritom nemožno odstrániť inak, ako na základe súdneho rozhodnutia, ktoré jedine môže byť podkladom
na vykonanie zmeny v evidencii katastra nehnuteľností, a to spätným prevodom nehnuteľností do
výlučného vlastníctva predávajúcej, jej matky a následným rokovaním s predávajúcou o odkúpení alebo
darovaní nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva, resp. možnosť dediť nehnuteľnosti po predávajúcej.
Tak ako aj správne konštatoval prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, žalobkyňa

nebola účastníčkou ňou spochybňovanej kúpnej zmluvy a ak by aj táto zmluva bola absolútne neplatná,
obnovil by sa právny stav k nehnuteľnostiam svedčiaci v prospech vlastníckeho práva predávajúcej, ako
pôvodnejvýlučnejvlastníčkynehnuteľnostíažalobkyňabysanestalaichvýlučnouvlastníčkou.Rovnako
neobstojí ani tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že v prípade jej úspechu v tomto konaní by mala možnosť
dediť predmetné nehnuteľnosti po predávajúcej, jej matky, resp. pristúpiť k rokovaniam o ich odkúpení,

nakoľko, tak ako je uvedené v bode 12. odôvodnenia tohto rozhodnutia, predávajúca ako vlastníčka
predmetných nehnuteľností mala právo s nimi nakladať podľa svojej vlastnej vôle a žalobkyňa by nemala
žiadnu istotu v prípade, ak by sa jej žalobe vyhovelo, že by jej matka nehnuteľnosti predala, darovala.
Odvolacísúdsastotožnilsargumentácioužalovanéhouvedenouvjehovyjadreníkodvolaniužalobkyne,
že žalobkyňa aj naďalej zostáva zákonnou dedičkou po predávajúcej, zmení sa iba rozsah prípadného

majetku, ktorý by prichádzal do úvahy ako dedičstvo. Skutočnosť, že žalobkyňa obýva nehnuteľnosti aj
so svojou početnou rodinou nemá vplyv na jej neisté postavenie, keďže ani vyhovením jej žalobe by
sa jej právne postavenie nijako nezmenilo. Odvolací súd má za to, že ide teda o procesne neprípustnú
žalobu z hľadiska rozhodujúcich skutočností, od ktorých žalobkyňa odvíja žalobný nárok, vyplývajúci
z hmotného práva. V súčasnosti je v katastri nehnuteľností ako vlastník predmetných nehnuteľností

zapísaný žalovaný a v prípade, ak by bolo žalobe vyhovené a určené, že žalovaný nie je vlastníkom
nehnuteľností, prišlo by síce k zmene vlastníctva týchto nehnuteľností, ale ich vlastníčkou by sa stala
opätovne matka sporových strán a na právnom postavení žalobkyne by sa nič nezmenilo.

14. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie žalobu správne zamietol pre nedostatok naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení, nemusel sa už vysporiadavať s
jednotlivými námietkami žalobkyne ohľadom (ne)platnosti predmetnej kúpnej zmluvy, pretože ak súd
dospeje k záveru, že nie sú splnené podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, žalobu zamietne bezvykonávania ďalšieho dokazovania. Z tohto dôvodu sa odvolací súd odvolacími námietkami žalobkyne
týkajúce sa (ne)platnosti kúpnej zmluvy podľa § 37, § 39, § 49a Občianskeho zákonníka nezaoberal.
15. Odvolací súd k odvolaciemu dôvodu žalobkyne, že jej súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil ako strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) dôvodí, že žalobkyňa neuviedla žiadne
skutočnosti týkajúce sa tohto odvolacieho dôvodu, preto vyhodnotil odvolaciu námietku žalobkyne o
porušení jej práva na spravodlivý proces za nedôvodnú a zároveň poukazuje na to, že medzi porušenie
práva na spravodlivý proces patrí aj odňatie možnosti konať pred súdom, ktorým sa rozumie nielen

procesný postup súdu, ale aj rozhodnutie, v dôsledku ktorého strana sporu nemôže uplatniť svoje
práva. V zmysle platnej právnej úpravy nesprávny procesný postup súdu, priečiaci sa zákonu alebo
inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia
tých jej procesných práv, ktoré jej procesný predpis priznáva za účelom ochrany jej práv a právom
chránených záujmov, je odňatím možnosti strany konať pred súdom. Zákon v žiadnom zo svojich
ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom bližšie nešpecifikuje; pod odňatím možnosti

konať pred súdom je však potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje
strane realizáciu konkrétnych procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných jej Civilným
sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, ktoré
by inak mohla pred súdom uplatniť a z ktorých bola v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčená.
Vždy ide o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv (napríklad môže ísť o právo predniesť

alebo doplniť svoje návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, právo označiť navrhované
dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť
na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a právnej stránke veci,
právo podávať opravné prostriedky). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá samo tvrdenie
sporovej strany o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne

došlo. Ak došlo k odňatiu možnosti stranám konať pred súdom, táto skutočnosť je okolnosťou, pre
ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie, vydané v konaní, postihnutom
touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. V danom prípade odvolací
súd dospel k záveru, že uvedené splnené nebolo. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to,
že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ

vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu
predchádzalo, čo žalobkyňa neurobila.

16. Žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila aj odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p.,
t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací

súd považoval tento odvolací dôvod za nedôvodný, pretože v danej veci súd prvej inštancie riadne
zistil skutkový stav, vykonal nad rámec dokazovanie, keďže žalobu primárne zamietol pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol
na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Odvolací súd taktiež nezistil v postupe súdu prvej inštancie
žiadne pochybenie pri zisťovaní skutkového stavu veci, z dôvodu ktorého uvedený odvolací dôvod

neobstojí.

17. Ďalej žalobkyňa svoje odvolanie odôvodnila taktiež tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli

uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. e/, g/ C.s.p.) bez toho, aby konkrétne uviedla, ktoré dôkazy prvoinštančný
súd nevykonal, ako aj ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené, z dôvodu ktorého odvolací súd na tieto odvolacie dôvody nemohol
prihliadnuť. Odvolací súd znova dáva do pozornosti, že účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo
konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov

napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalobkyňa neurobila.

18. K odvolacím námietkam žalobkyne o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu
(§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok
hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých

dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa
ustanovení § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovanýprávnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada
voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri
hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku

ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného
v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnejpožiadavkepreskúmateľnosti.Vposudzovanejvecisúdprvej
inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne
odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti

a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový
nález súdu. Okolnosti namietané žalobkyňou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných
dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom
rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred

všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa
dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.

19. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa
na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za
úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

20. Žalobkyňa podala odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku II.

o náhrade trov konania, ale svoje odvolanie v tomto rozsahu vôbec neodôvodnila, z dôvodu ktorého
odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v
uvedenom výroku, keď žalovaný odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom
je súd viazaný žalobou, teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.).

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods.
l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech,
keďže odvolaniu žalobkyne vyhovené nebolo, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,

ktoré vydá súdny úradník.

22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami

sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka ani nevznieslia žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos

VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).