Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 6, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/20/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7219202137
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7219202137.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne ST ENERGY s.r.o., Košice,Pri
prachárni 20, IČO: 45 318 212, zast. KRAL PARTNERS s.r.o., Košice, Kukučínova 7, IČO: 47 244 143,
proti žalovanému Mestu Košice, Košice, Tr. SNP 48A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 504.686,60 eura
s príslušenstvom, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice sp.
zn. K2-37C/13/2019 zo 7. septembra 2023 znení opravného uznesenia sp. zn. K2-37C/13/2019 z 8.
januára 2024

r o z h o d o l :

Mení rozsudok v prvom vyhovujúcom výroku tak, že žalobu zamieta.

Odvolanie žalovaného proti druhému, žalobu v prevyšujúcej časti zamietavému výroku, odmieta.

Stranám náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“, prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom
uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni 431.998,72 eura spolu s príslušenstvom (výrok prvý),
v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol (výrok druhý) a priznal žalobkyni proti žalovanému právo na
náhradu trov konania v rozsahu 71,20 % (výrok tretí).

2. Súd tak rozhodol o nároku, ktorým žalobkyňa ako výlučná vlastníčka nehnuteľností – pozemkov
zapísaných na LV č. XXXXX pre kat. úz. A., ktoré sú súčasťou lokality Borovicový háj, ktoré tvrdila, že
v dôsledku územného plánu mesta Košice a v dôsledku ich užívania žalovaným bez právneho dôvodu,
nemôže užívať ona a realizovať svoje vlastnícke právo a so svojim majetkom disponovať, uplatnila si
preto voči žalovanému 169.857,50 eura titulom zaplatenia bezdôvodného obohatenia za obdobie od
4.7.20174 do 11.3.2019 s tým, že následne súd naposledy uznesením z 3.5.2021 č.k. 37C/13/2019-296

pripustil žalobkyňou navrhnutú zmenu žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia 504.686,60
eura spolu s príslušenstvom, a to na základe rozšírenia žaloby aj za ďalšie obdobie, a to do 31.12.2020.
Žalovaný nárok uplatnený žalobkyňou neuznal ani čo do dôvodu ani čo do výšky a navrhol žalobu
zamietnuť. Dôvodil, že na jeho strane bezdôvodné obohatenie nevzniklo, pretože územný plán mesta
Košice stanovil funkčné využitie lokality Borovicový háj ako verejnej zelene, ako verejná zeleň je územie
aj využívané a je preto odôvodnené v danom prípade primerané použitie zákona č. 66/2009 Z.z., na
základektoréhovzniklokpozemkomžalobkynezákonnévecnébremenovprospechneho–žalovaného.

V súvislosti s nárokom na odmenu za vecné bremeno vzniesol námietku premlčania.
Súdnazákladevymedzeniaspornýchanespornýchskutkovýchokolnostívykonaldokazovanieazistený
skutkový stav následne právne posúdil aplikujúc naň článok 2 ods. 2 CSP, § 488, § 489, § 494, § 451
ods. 1, 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1, § 123, § 563, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a §3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, nie však v celom
rozsahu uplatneného nároku.
Za nesporné skutočnosti súd vymedzil, že je žalobkyňa výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných

na LV č. XXXXX pre kat. úz. A., okres Košice II, a to pozemkov parc. č. 4354/3 – zastavané plochy
anádvoria,parc.č.4354/5–zastavanéplochyanádvoria,parc.č.4354/7–zastavanéplochy anádvoria,
parc. č. 4354/8 – zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 4354/9 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č.
4354/10 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 4354/11 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. 4354/12
- zastavané plochy a nádvoria, ktoré pozemky sa nachádzajú v lokalite Borovicový háj. Taktiež nemal za

sporné, že na predmetných pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne sa nachádzajú stromy, že pozemkami
prechádzajú spevnené chodníky. Konštatoval, že územie Borovicového hája vo všeobecnosti, nielen
pozemky vlastnícky patriace žalobkyni, nie je udržiavané, vychádzal pritom zo skutočnosti, že v minulosti
vybudované verejné osvetlenie toho času už neexistuje, keďže bolo zničené.
Vykonaným dokazovaním súd zistil, že nielen na pozemkoch žalobkyne, ale v lokalite Borovicový háj ako
takej, nikde nie sú žiadne stavby, ktoré by prešli do vlastníctva obce, t.z. žalovaného. Súd v tej súvislosti

odkázal na prednes žalovaného v konaní vedenom na Mestskom súde pod sp.zn. K2-37C/73/2020 na
pojednávaní 20.2.2023, kedy žalovaný uviedol, že nikdy netvrdil, že by v lokalite Borovicový háj bola
zriadená stavba, resp. park. Aj keď takýto zámer tu bol ešte v období socialistických organizácií, ktoré
mali v pláne vytvoriť verejný park pre obyvateľov mesta, o čom svedčí aj rozhodnutie odboru výstavby
ONV z 15.3.1985, tento zámer nebol nikdy zrealizovaný. Súd mal za to, že toto tvrdenie žalovaného

podporuje tá nesporná skutočnosť, z ktorej vyplývajú, resp. sú zrejmé chýbajúce prvky, napr. parkovej
architektúry, mestského mobiliáru ako lavičky, odpadkové koše a podobne.
Súdzastalnázor,žepozemkyvovlastníctvežalobkyneumiestnenévlokaliteBorovicovýhájsúsúčasťou
verejného priestranstva s využitím územia ako verejnej zelene, prístupné neobmedzenému okruhu
užívateľov, spĺňajúce znaky verejného priestranstva tak, ako to má na mysli jeho vymedzenie v rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/52/2009. Pozemky môžu slúžiť a aj slúžia verejnosti na relaxáciu a
ďalšie využitie. Súd mal za to, že vďaka tomu mohol žalovaný, disponujúc majetkom žalobkyne, plniť
svoje verejné funkcie súvisiace s uspokojovaním potrieb občanov užívaním týchto pozemkov, čo je jeho
povinnosťou podľa § 4 ods. 3 písm. f/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorú povinnosť by
však musel plniť iným spôsobom, t.z. kúpiť alebo prenajať napr. podobné pozemky s verejnou zeleňou

za rovnakým účelom, príp. tu osadiť zeleň. Mal za to, že žalovanému v takom prípade iste vznikol
majetkový prospech na úkor žalobkyne, a to užívaním jej majetku bez nájomnej zmluvy či iného titulu
oprávňujúceho užívať majetok žalobkyne, čím mal založenú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného
v konaní.
Uplatnený nárok právne posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré právne

posúdenie vyplynulo nielen z už uvedeného, ale predovšetkým z nespornej skutočnosti, že otázka
charakteru nároku žalobkyne bola už vo vzťahu medzi tými istými stranami sporu a vo vzťahu k totožným
pozemkom právoplatne vyriešená rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C/334/2016
z 8.10.2018, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25.3.2020 sp. zn.
11Co/99/2019, pričom v tomto spore sa rozhoduje o totožnom nároku žalobkyne voči žalovanému za

ďalšie obdobie.
Následne súd prvej inštancie venoval pozornosť otázke právnej istoty podľa článku 2 Civilného
sporového poriadku, otázke prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia v judikatúre Ústavného
súduSRodkážucpritomnanález II.ÚS349/09-36z20.januára2010,akoajnanálezI.ÚS171/2021-72
konštatujúc pritom, že všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné

rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením
daného prípadu. Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní
vec správne alebo nesprávne posúdil, súd musí v novom konaní rešpektovať prejudiciálny účinok
právoplatného rozhodnutia tých istých účastníkov. Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces

je zásada právnej istoty, pričom popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia
znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov, ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti; odkázal
na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 44/2010.
Súd rozobral, že v prejednávanom prípade žalobkyňa žiadala vydať bezdôvodné obohatenie za obdobie
od 4.7.2017 do 31.12.2020 vychádzajúc pritom z právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Košice II

č.k. 42C/334/2016-2016 z 8.10.2018 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 25.3.2020
sp. zn. 11Co/99/2019, ktorým rozhodnutím súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 224.000
eur spolu s úrokmi z omeškania, pričom žalobkyňou uplatnený nárok právne posúdil ako nárokvyplývajúci z bezdôvodného obohatenia. Išlo o obdobie od 29.9.2014 do 31.12.2014, od 3.7.2015 do
31.12.2015 a od 1.1.2016 do 31.12.2016 a od 1.1.2017 do 3.7.2017.
Súd konštatoval, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala plnenia za užívanie tých istých

pozemkov žalovaným, avšak za iné obdobie, a teda sa domáhala plnenia, ktorého priznanie je závislé
od posúdenia hmotno-právnej otázky, ktorá už bola právoplatne vyriešená v konaní Okresného súdu
Košice II sp. zn. 42C/334/2016, v ktorom súd dospel k záveru, že žalobkyňa má nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Súd mal za to, že označeným právoplatným rozhodnutím došlo k vyriešeniu
hmotnoprávneho vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným,

a preto z tohto rozhodnutia vychádzal pri právnom posúdení žalobkyňou uplatneného nároku. V tomto
konaníuplatnenínároksatýkalobdobiaod4.7.2017do31.12.2020,pričomnebolosporné,žežalobkyňa
v takto žalovanom období bola vlastníkom predmetných pozemkov evidovaných na LV č. XXXXX
nachádzajúcich sa v lokalite Borovicový háj, ktorým majetkom v žalovanom období disponoval žalovaný
bez toho, aby mu prináležal nejaký právny titul oprávňujúci ho predmetné pozemky užívať.
V ďalšej časti odôvodnenia sa súd zaoberal otázkou výšky bezdôvodného obohatenia, vydania ktorého

sažalobkyňavkonanízavymedzenéobdobiedomáhala.Pristanovenívýškybezdôvodnéhoobohatenia
vychádzalsúdzovšeobecnejhodnotynájmuvovýške4,002euro/m2/rok,atozaobdobieod4.7.2017do
24.5.2018tak,akositouplatnilažalobkyňa.Všeobecnáhodnotanájmuvuvedenejvýškebolastanovená
znaleckým posudkom č. 17/2018, ktorého zadávateľom bol súd v konaní vedenom na Okresnom
súde Košice II sp. zn. 42C/334/2016, predmetom ktorého konania bol totožný nárok medzi tými istými

sporovými stranami ako v tu prejednávanej veci, ktorého závery žalovaný rešpektoval a považoval
za správne a objektívne, ako to uviedol vo vyjadrení z 24.1.2022. Pri stanovení výšky bezdôvodného
obohatenia za obdobie od 25.5.2018 do 14.7.2018 vychádzal súd zo všeobecnej hodnoty nájmu 5,07
eura/m2/rok tak, ako si to uplatnila žalobkyňa, považujúc uvedenú výšku nájmu za zodpovedajúcu
hodnotám nájmov za pozemky v lokalite Borovicový háj priznávaných súdmi v minulosti a tiež reflektujúc

situáciuavývojnarealitnomtrhu.Preobdobieod15.7.2018do31.12.2020súdvychádzalzovšeobecnej
hodnoty nájmu 5,234 eura/m2/rok. Považoval za spravodlivé pri diametrálne odlišných hodnotách
stanovených znalcami v znaleckých posudkoch, ktoré boli v konaní predložené sporovými stranami,
vychádzať z hodnoty rovnakej, resp. veľmi blízkej sumám priznaných v iných obdobných právoplatných
súdnych konaniach vedených na súde ohľadom tzv. Borovicového hája, v ktorých je totožný žalovaný

a ktorý voči rozhodnutiam, v ktorých súd vychádzal práve zo sumy 5,234 eura/m2/rok ani nepodal
odvolanie; napr. 20C/61/2018. Spolu tak dospel k záveru o práve žalobkyne na vydanie bezdôvodného
obohatenia za užívanie pozemkov v jej výlučnom vlastníctve za celé žalované obdobie spolu 431.998,72
eura, v ktorej výške súd žalobe vyhovel a v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol. Z prisúdenej sumy
zároveň rozhodol aj o nároku žalobkyne na úroky z omeškania a tieto žalobkyni priznal.

V súvislosti so žalovaným v rámci procesnej obrany vznesenou námietkou premlčani, ak by súd
uplatnený nárok právne posúdil ako nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným
vecným bremenom, súd pre úplnosť dodal, že nakoľko uplatnený nárok posúdil ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, nepovažoval za potrebné sa vnesenou námietkou zaoberať.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a to podľa pomeru úspechu vo veci, pričom

porovnajúc mieru úspechu žalobkyne 85,60 % a mieru úspechu žalovaného 14,40 % dospel k záveru
o nároku žalobkyne vo veľkosti 71,20 % na náhradu trov konania.

3. Proti rozsudku včas podali odvolanie obe sporové strany: žalobkyňa proti výroku o trovách konania,

žalovaný proti všetkým jeho výrokom.

4. Žalobkyňa podala odvolanie proti tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd jej priznal
právo na náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 71,20 %, a to z odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. tvrdiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.
Žalobkyňa zastala názor, že napadnutý výrok rozsudku je nesprávny a podľa jej názoru mal jej súd
správne priznať náhradu trov vo výške 100 %. Argumentovala, že zásadu úspechu podľa § 255 CSP
vo veci je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška nároku závisí od úvahy súdu alebo od
znaleckého posudku. Podľa jej názoru, má právo na náhradu trov konania v plnej výške a to výlučne

z prisúdenej sumy. Dôvodila, že interpretáciu pojmu úspech vo veci, je v danom prípade potrebné
skúmať čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku. Pri rozhodovaní o náhrade trov
konania je potrebné rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce. V danom konaní primárnym je fakt,
že k bezdôvodnému obohateniu došlo, jeho výška nasleduje. Súd prvej inštancie mal preto žalobkynisprávne priznať plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy. Navrhla preto odvolaciemu súdu zmeniť
napadnutý rozsudok v časti tretieho výroku tak, že má žalobkyňa proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

5. Žalovaný podal odvolanie proti všetkým výrokom rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/,
d/, e/, f/ a h/ CSP.
Poukážuc na bod 22. odôvodnenia rozsudku (v ktorom súd dôvodiac tým, že v lokalite Borovicový háj
sa nenachádzajú žiadne stavby, ktoré by prešli do vlastníctva obce, t.j. žalovaného, právne uzavrel, že

nemožno nárok žalobkyne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zákonného vecného bremena zriadeného
zákonom č. 66/2009 Z.z.), mal žalovaný za to, že súd akoby opomenul § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009
Z.z., podľa ktorého sa zákon primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom,
na ktorých je umiestnená verejná zeleň, ak táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu.
Žalovaný mal za to, že súd v otázke posúdenia vzniku zákonného vecného bremena podľa zákona
č. 66/2009 Z.z. rozhodol nesprávne, v rozpore so zákonom a ustálenou súdnou praxou, a tiež aj

s názorom Krajského súdu v Košiciach. Žalovaný v tej súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp .zn. 5Co/227/2022 z 19. októbra.2023, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Košice II sp. zn. 24C/39/2021 z 21. júna 2022, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou
sa žalobkyňa ako spoluvlastníčka pozemkov v lokalite Borovicový háj domáhala priznania nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia voči mestu. Žalovaný súčasne citoval odseky 16. až 19. a 21.

označeného rozsudku odvolacieho súdu.
Žalovaný sa s citovaným názorom Krajského súdu v Košiciach (v zmysle ktorého vo vzťahu k pozemkom
v lokalite Borovicový háj vzniká podľa § 1 ods. 2 zákona vecné bremeno – poznámka odvolacieho súdu)
stotožnil a mal za to, že súd v tomto konaní otázku vzniku vecného bremena k pozemkom pod verejnou
zeleňou nesprávne právne posúdil.

Tiež mal za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
keď v bode 22. odôvodnenia rozsudku uviedol, že v lokalite Borovicový háj nie sú žiadne stavby, ktoré
by prešli do vlastníctva obce, t.j. žalovaného. Označil toto zistenie súdu za rozporné s vykonaným
dokazovaním a skutočným stavom. Poukázal na to, že v konaní predložil fotodokumentáciu potvrdzujúcu
zriadenie a existenciu verejného osvetlenia, vrátane kolaudačného rozhodnutia a protokolu ku

kolaudácii, z ktorých vyplýva, že v rámci realizácie premeny tejto lokality na verejnú zeleň - park
bolo vybudované verejné osvetlenie. Podľa žalovaného, súd túto skutočnosť odignoroval a zameral
sa na neexistenciu lavičiek a odpadkových košov, na základe čoho usúdil, že „nikde nie sú žiadne
stavby, ktoré by prešli do vlastníctva obce“. Podľa žalovaného, v rámci premeny lokality Borovicový
háj na verejnú zeleň - park došlo k vybudovaniu verejného osvetlenia, ktoré bolo riadne skolaudované,

prešlo do vlastníctva mesta a bolo predmetom delimitácie Borovicového hája ako celku zahŕňajúceho
vybavenie parku, z ktorého sa väčšina vzhľadom na uplynutie vyše troch desaťročí nezachovala (lavičky,
odpadkové koše).
Namietol, že navrhol ako dôkaz vykonanie obhliadky na predmetných pozemkoch žalobkyne, čím sa
mala preukázať existencia vybavenia parku (verejného osvetlenia), ktorý navrhnutý dôkaz, potrebný

na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd nevykonal. Namietol, že s existenciou verejného osvetlenia
ako stavby, vo vzťahu k súdom tvrdenej neexistencii stavieb, sa súd v odôvodnené rozhodnutia vôbec
nevyporiadal. Označil rozhodnutie v tomto smere za arbitrárne s tým, že súd mu – žalovanému
nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.
Namietal aj voči záveru, resp. odôvodneniu súdu, ktorý otázku charakteru nároku žalobkyne vo vzťahu
medzi tými istými stranami sporu a vo vzťahu k totožným pozemkom mal za právoplatne vyriešenú
rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. 42C/334/2016 z 8.10.2018 dôvodiac a poukazujúc na
prejudiciálny účinok tohto skoršieho rozhodnutia a potrebu zachovania právnej istoty žalobkyne, ktorej

bol voči žalovanému v minulosti priznaný nárok na opakovanú náhradu za skoršie obdobie. Pokiaľ
súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukazoval na nálezy Ústavného súdu SR, resp. na skoršie
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, žalovaný dôvodil v odvolaní, že žiaden súd nemôže vystupovať
v pozícii zákonodarcu, a teda aplikácia práva na konkrétny právny vzťah nemôže byť v rozpore s právnou
normou vyjadrenou v platnom a účinnom právnom predpise. Dôvodil, že súdy musia reflektovať zmenu

právnej úpravy, v tomto prípade procesného kódexu a túto zmenu sú povinné zohľadniť aj pri aplikácii
skorších právnych záverov ustálenej rozhodovacej praxe.
Citujúc článok 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku namietal, že je neprípustné, aby s poukazom
na zachovanie právnej istoty súd priznal žalobkyni nárok v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou(8Cdo/17/2019, 2Cdo/194/2018, IV. ÚS 539/2020) len preto, že za iné obdobie jej bol obdobný nárok
priznaný v inom konaní. Vychádzajúc z § 193 CSP súd nie je viazaný iným rozhodnutím všeobecného
súdu. Ani ustanovenie § 194 CSP, na ktoré súd poukázal v odôvodnení napadaného rozsudku, tvrdil

žalovaný, že nemôže byť dôvodom priznania nároku len z dôvodu, že tento bol priznaný skorším
rozhodnutím. Argumentoval, že ak by sa aj odvolací súd s argumentáciou žalovaného nestotožnil
a priklonil sa k nesprávnemu výkladu ustanovení § 193 a § 194 CSP v zmysle súdom prvej inštancie
uvedených nálezov ústavného súdu, poukázal žalovaný, že podľa § 194 ods. 2 CSP, ak bolo o otázke
podľa ods. 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vyporiada sa s ním v odôvodnení

rozsudku. Zdôraznil, že teda súd nie je takým rozhodnutím viazaný. Žalovaný mal tak za nemožné
stotožniť sa s argumentáciou súdu prvej inštancie a ním uvádzanými nálezmi ústavného súdu, keďže
tieto nezohľadnili zmenu ustanovení Civilného procesného kódexu, týkajúcich sa viazanosti súdu inými
rozhodnutiami. Trval na tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v otázke viazanosti súdu skorším rozhodnutím, a to rozsudkom Okresného súdu Košice
II sp.zn. 42C/334/2016 z 8. októbra 2018.

V tej súvislosti (viazanosti súdu skorším rozhodnutím) žalovaný ďalej argumentoval poukazom na §
288 CSP, podľa ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali
právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. Zdôraznil, že zákon
teda obmedzuje záväznosť rozhodnutia, resp. právneho posúdenia na jeho výrok. Citoval z rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/115/2016, v zmysle ktorého „aby takéto posúdenie bolo záväzné,

otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom súdnom
konaní právoplatne skončenom, priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku.
Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodní rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny
stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by tým dochádzalo k obmedzeniu
subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Súd je teda viazaný iba výrokom rozsudku, nie

jeho odôvodnením. Pre súd je záväzné posúdenie predbežnej otázky uskutočnené v inom konaní medzi
totožnými účastníkmi, ak ide o otázku riešenú vo výroku rozhodnutia, t.j. otázku, ktorá bola predmetom
konania, pričom riešenie ostatných otázok, s ktorými sa súd musel v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadať, nie je pre súd v inej veci záväzné“. Na základe uvedeného argumentoval, že pre viazanosť
súdu skorším rozhodnutím o nároku žalobkyne v tomto konaní bolo nevyhnutné, aby výrok skoršieho

rozhodnutia uvádzal, že vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom z bezdôvodného obohatenia,
čo v danom prípade nebolo. Ďalej argumentoval, že nakoľko skoršie rozhodnutie nie je a nemôže
byť rozhodnutím o tom, že žalovaný je povinný poskytovať náhradu aj za iné obdobie, než o ktorom
právoplatne súd rozhodol, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie s prejudiciálnym
účinkom na konanie v tejto veci. Taktiež vzhľadom na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia nie je

záväzné, mal za nemožné žalobkyni v tomto konaní priznať nárok s odvolaním sa na viazanosť súdu
skorším rozhodnutím vo veci sp. zn. 42C/334/2016. Mal za to, že súd v zmysle záverov obsiahnutých
v uznesení NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 a uznesení NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018
z 26. augusta 2019 v spojení s uznesením ÚS SR z 28. októbra 2020 sp. zn. IV.ÚS 539/2020, mal žalobu
zamietnuť ako nedôvodnú.

Okrem toho žalovaný namietal aj to, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, konkrétne výšky žalobkyňou uplatneného nároku. Poukázal na to, že
v konaní bolo predložených viacero znaleckých posudkov, vrátane posudku vyhotoveného Ústavom
súdneho inžinierstva v Žiline, ktoré si vzájomne odporovali, súd aj napriek návrhu žalovaného však
nenariadil kontrolné znalecké dokazovanie a osvojil si jednotkovú všeobecnú hodnotu nájmu pozemku

priznanú žalobkyni v konaní 20C/61/2018 (nie totožnému s týmto konaním), čo označil za neštandardný
postup.
Výrok napádaného rozsudku v časti úrokov z omeškania označil za nezrozumiteľný.
Navrhol preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne, alebo
aby rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Žalobkyňa vo vyjadrení na odvolanie žalovaného mala za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
správne a dôvody odvolania nie sú dané.
Pokiaľ žalovaný namietal, že v danom prípade nejde o bezdôvodné obohatenie, lebo k nehnuteľnostiam
žalobkyne - pozemkom vzniklo zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Zb., zastala žalobkyňa

iný názor, a to, že žiadne zákonné vecné bremeno nevzniklo, zo strany žalovaného ide o bezdôvodné
obohatenie a na daný zistený skutkový stav nemožno aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z.
Citujúc § 1 ods. 1, 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. argumentovala, že účelom zákona je úprava
usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce, ak nemá vlastníkstavby ku dňu účinnosti zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo; v uvedených
prípadoch vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanou vlastníkom stavby dňom
účinnosti zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Žalobkyňa mala za to, že § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. nie je možné aplikovať na posudzovaný prípad,
pretože zákonodarca zriadil vecné bremeno len k pozemkom pod stavbou, pričom sporné pozemky
v lokalite Borovicový háj stavbou nie sú, na uvedených pozemkoch sa nachádza verejná zeleň. Mala za
to, že o primeranom použití zákona na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je
umiestnená o.i. verejná zeleň, ak táto prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, je potrebné

nahliadaťvintenciáchslovnéhospojenia„primeranevzťahuje“.Argumentovala,žeprávozodpovedajúce
vecnému bremenu vzniká v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. iba k pozemkom pod stavbou a nie k takým
pozemkom, na ktorých sa nachádza o.i. verejná zeleň, teda pozemkom uvedeným v § 1 ods. 2
zákona. Mala za to, že žalovanému k pozemkom vo vlastníctve žalobkyne vecné bremeno nevzniklo
a na zistený skutkový stav je potrebné aplikovať ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka
o bezdôvodnom obohatení. Za nesporné mala, že verejnú zeleň nemožno považovať za stavbu v zmysle

občianskoprávnych, ale ani stavebno-právnych predpisov. Uviedla, že s takýmto názorom sa v celom
rozsahu stotožnil aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 3Co/131/2022 z 29.6.2023.
Upriamila pozornosť na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov
k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce iba za predpokladu, že prešli do vlastníctva obce
podľa osobitných predpisov, za ktorý je potrebné považovať aj zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

Ona - žalobkyňa v konaní tvrdila a aj preukázala, že na žalovaného podľa zákona č. 138/1994 Z.z.
o majetku obcí, neprešla žiadna verejná zeleň. Žalobkyňa teda nesúhlasila s tvrdením žalovaného,
že k tejto verejnej zeleni vzniklo vecné bremeno a za správny nepovažovala ani rozsudok Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/227/2022 z 19.10.2023, na ktorý sa žalobca (zrejme správne žalovaný –
poznámka odvolacieho súdu) odvoláva a podľa ktorým prezentovaného názoru, pokiaľ zákon č. 66/2009

Z.z. v § 1 ods. 2 hovorí, že sa zákon primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov
k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový areál
alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň ak prešli do vlastníctva obce
podľa osobitného predpisu, úpravu o primeranej aplikácii zákona č. 66/2009 Z.z. nemožno zúžiť iba
na usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie vecného

bremena aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2. Žalobkyňa argumentovala, že aj keby súhlasila s názorom,
že k verejnej zeleni môže vzniknúť vecné bremeno v súlade so zákonom č. 66/2009 Z.z., v tomto
konaní chýba preukázanie ďalšej podmienky stanovenej zákonom č. 66/2009 Z.z., a to, že verejná zeleň
prešla do vlastníctva obce podľa zákona č. 138/1991 Zb. Tvrdila, že žalovaný nepreukázal, že na neho
verejná zeleň, resp. nehnuteľný majetok prešli podľa zákona č. 138/1991 Zb. a odvolací súd sa s tým

ani v konaní nijako nevyporiadal (na rozdiel od konania 3Co/131/2022). Namietla, že žalovaný v konaní
nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno, na základe akého titulu začal štát, podľa žalovaného jeho
právny predchodca, Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, š.p. užívať nehnuteľný majetok,
ktorý podľa neho prešiel na Mesto Košice podľa zákona č. 138/1991 Zb.
Pokiaľ žalovaný svoje právo odvodzuje od toho, že z hospodárskej zmluvy z 10.11.1987 vyplýva, že

Borovicový háj v obstarávacej hodnote 398.054 Sk bol vo vlastníctve štátu a v správe Záhradníckeho
a sadovníckeho podniku Košice, ktorého zriaďovateľom bol Národný výbor mesta Košice a zákonom
č. 138/1991 Zb. prešiel všetok majetok štátu, ku ktorému mal právo hospodárenia Záhradnícky
a sadovnícky podnik mesta Košice, š.p. do vlastníctva mesta, o čom svedčí aj delimitačný protokol
z 28.6.1991, kde je pod položkou č. 430 uvedený Borovicový háj v obstarávacej hodnote 398.054

Sk, preukazujúc uvedené dôkazmi: stanovisko ÚHA zo 17.5.2021, rozhodnutím o využití územia
č. Výst. 2224–a 1985-Bk, hospodárskou zmluvou z 10.11.1987, delimitačným protokol z 28.6.1991,
geometrickým plánom č. 241-1-3601-45-82, katastrálnou mapou, identifikáciou parciel, žalobkyňa
namietala, že štát žiadnu verejnú zeleň uvedenú v odpore nikdy nevlastnil a z toho dôvodu ani verejná
zeleň nemohla prejsť do vlastníctva obce – Mesta Košice, podľa zákona č. 138/1991 Zb. Na tomto

základe nemohlo ani podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniknúť vecné bremeno v prospech
žalovaného k údajnej verejnej zeleni – tzv.Borovicový háj.
Pokiaľ žalovaný uviedol v konaní, že lokalita tzv. Borovicový háj je územným plánom definovaná
ako plochy verejnej zelene nepretržite už od spracovania územného plánu schváleného roku 1976,
žalobkyňa nenamietala, avšak tvrdila, že toto nesvedčí o vlastníctve žalovaného k „Borovicovému háju“,

ale nasvedčuje tomu, že žalovaný ho užíva bez právneho dôvodu, a tým sa bezdôvodne obohacuje na jej
úkor. Namietla, že žalovaný ním predloženými listinami žiadnym spôsobom svoje vlastníctvo k verejnej
zelene – tzv. Borovicový háj, nepreukázal.Uviedla, že v konaní bolo preukázané, že v tzv. Borovicovom háji sa na uvedených pozemkoch
nachádzajú stromy, voľne rastúce borovice, že žalovaný, ale predtým aj Záhradnícky a sadovnícky
podnik mesta Košice, š.p. ho označil ako „Borovicový háj“ o výmere 11425 ha, kat. úz. B. - C.. Podľa

žalobkyne, na základe uvedeného žalovaný v súdnych konaniach považuje tzv. Borovicový háj za
verejnú zeleň a svoje vlastníctvo. Podľa žalobkyne tomu tak nie je.
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že on, resp. jeho právny predchodca na pozemkoch žalobkyne vysadil borovice,
a že je to jeho vlastníctvo vo forme verejnej zelene, ktorá naň prešla zo štátu podľa zákona č. 138/1991
Zb. a podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo vecné bremeno, mala žalobkyňa za to, že ak žalovaný,

resp. jeho právny predchodca vynaložil nejaké náklady na zakúpenie stromov a ich výsadbu, podľa
žalovaným predloženej hospodárskej zmluvy a delimitačného protokolu, toto má len účtovný charakter,
bez vplyvu na vlastníctvo nehnuteľností.
Žalobkyňa tvrdila, resp. zotrvala na tom, že jej pozemky žalovaný užíva v rozpore s právom,
bez právneho dôvodu, čím sa bezdôvodne obohacuje. Žalobkyňa tvrdila aj to, že aj borovice na
uvedených pozemkoch sú jej vlastníctvom, teda že jej vlastníctvom je aj časť Borovicového hája

situovaná na jej pozemkoch, že žalovaný nijakú verejnú zeleň nevlastní. Mala za to, že v konaní
uvádzanou hospodárskou zmluvou a delimitačným protokolom neboli prevádzané žiadne nehnuteľnosti,
žiadna verejná zeleň, lebo všetko išlo o absolútne neplatné prevody. Žalovaný nemohol od štátu
nadobudnúť žiadne nehnuteľnosti prechodom podľa zákona č. 138/1991 Zb., lebo štát nikdy nijaké
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania, nevlastnil. Argumentovala, že porasty sú podľa § 120

Občianskeho zákonníka súčasťou pozemku a nemôžu byť samostatným predmetom práv a povinností
a v okamihu fyzického spojenia s pôdou sa stávajú vlastníctvom vlastníka pozemku. Na tomto základe
nemohol žalovaný nadobudnúť vlastníctvo tzv. Borovicového hája - verejnej zelene - ani predloženou
hospodárskou zmluvou, ani delimitačným protokolom, ani protokolom o prechode vlastníctva v zmysle
zákona č. 138/1991 Zb., a teda nemohlo vzniknúť ani vecné bremeno k pozemkom žalobkyne

podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. Uviedla, že samotná skutočnosť, že štát prevádza „Borovicový
háj“ (hospodárskou zmluvou z 10.11.1987), neznamená sama o sebe, že tzv. Borovicový háj nie je
súčasťou veci, t.z. nie je vecou samostatnou, s ktorou možno nakladať. Súčasť veci má rovnaký právny
režim ako vec hlavná - pozemok. Aj keď došlo v danom prípade k „nakladaniu s vecou“ - „Borovicovým
hájom“, treba to považovať za absolútne neplatný prevod z dôvodu, že predmetom prevodu bola

neexistujúca vec - tzv. Borovicový háj. Žalobkyňa zotrvala na tom, že žalovaný nevyvrátil jej tvrdenia,
že tzv. Borovicový háj je iba súčasťou veci a nie samostatnou vecou. Tzv. „Borovicový háj“ - verejná
zeleň nikdy neprešla na Mesto Košice a nemožno ju považovať za stavbu, a teda zákon č. 66/2009
Z.z. nemožno aplikovať na takýto skutkový stav. Dodala, že žalovaný nepreukázal, že „Borovicový háj“ -
verejná zeleň je stavbou podľa § 43 (zrejme správne § 43a - pozn. odvolacieho súdu) zákona č. 50/1976

Zb. a že v zmysle § 43a ods. 3 písm. p/ patrí medzi oddychové parky. Namietla, že nikdy žalovaný
nepreukázal ani, že Borovicový háj bol povolenou stavbou.
Žalovaným predkladané rozsudky označila žalobkyňa za nesprávne, lebo vychádzajú z názoru, že
žalovaný je vlastníkom verejnej zelene a že vzniklo vecné bremeno v jeho prospech. Pretože nejde
o vecné bremeno, na rozhodnutie vo veci nemožno aplikovať ani uznesenie NS SR sp.zn. 8Cdo/17/2019

z 30.11.2020 a 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a nález ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 539/2020 z 28.10.2020 a ďalšie
žalovaným v konaní uvádzané judikáty a poukazovanie na súdnu prax.
Naopak, žalobkyňa zastala stanovisko, že na prejednávanú vec je potrebné aplikovať rozsudok
Okresného súdu Košice II sp. zn. 45C/17/2010 z 23.2.2016, Krajského súdu v Košiciach sp .zn.
5Co/248/2016 zo 17.4.2017 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/139/2023 z 29.6.2023

a v konaní a rozhodovaní vychádzať najmä z rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/52/2009, nálezu ÚS SR
III. ÚS 237/09 a rozsudku NS ČR sp .zn. 33Odo/1253/2005, uznesenie NS ČR z 23.11.2005 sp. zn.
33Odo/233/2004 a nálezu ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 2049/21 z 18.1.2022. Mala za potrebné sa v konaní
riadiť ustálenou súdnou praxou a širokou judikatúrou ohľadom súčasti veci.
Zákon č. 66/2009 Z.z. v konaní nemožno v prospech žalovaného aplikovať, pretože žalovaný nejakú

nehnuteľnosť prechodom podľa zákona č. 138/1991 Zb. nenadobudol (neprešla naň verejná zeleň
vzmysle§1ods.2zákonač.66/2009Z.z.avzmysle§4ods.1nevzniklovoverejnomzáujmekpozemku
pod stavbou právo zodpovedajúce vecnému bremenu, lebo žalovaný nikdy nemal a nepreukázal
v konaní, že má stavbu (verejnú zeleň) „Borovicový háj“ povolenú podľa platných právnych predpisov,
ktorá prešla z vlastníctva štátu na Mesto Košice.

V bode 21. vyjadrenia k odvolaniu žalobkyňa (nesprávne uvedúc „žalovaný“ - pozn. odvolacieho súdu)
zhrnula, že podľa jej názoru preukázala, že: i/ tzv. Borovicový háj nie je stavbou, ii/ verejná zeleň nikdy
neprešla do vlastníctva Mesta Košice, iii/ pozemky sú vo vlastníctve žalobkyne, iv/stromy – borovice
sú vo vlastníctve žalobkyne – súčasť veci, v/žalovaný v tzv. Borovicovom háji nevlastní žiaden majetoka podľa zákona nikdy na neho žiaden neprešiel, žiadna verejná zeleň, vi/k verejnej zeleni nevzniklo
žiadne vecné bremeno, lebo žalovaný nič v tomto smere nevlastní, vii/na základe uvedeného na takýto
skutkovýstavnemožnoaplikovaťzákonč.66/2009Z.z.aviii/vykonanýmdokazovanímbolopreukázané,

že ide o verejnú zeleň, ktorú bez právneho dôvodu užíva žalovaný, teda ide o bezdôvodné obohatenie.
Žalobkyňa uzavrela, že podľa jej názoru nikdy žiadna verejná zeleň na žalovaného – Mesto Košice
neprešla tak, aby mohol byť aplikovaný zákon č. 66/2009 Z.z. Tzv. Borovicový háj nie je spôsobilým
predmetom prevodu, nakoľko je súčasťou pozemku, na ktorom bol vypestovaný a teda nie je
samostatnou vecou.

Pokiaľ sa týka ďalších námietok žalovaného, žalobkyňa mala za to, že súd v konaní vykonal všetky
navrhované dôkazy potrebné na z istenie skutkového stavu a navrhované vykonanie obhliadky uviedla,
že by nemalo žiaden význam, neprispelo by k objasneniu dôležitej skutočnosti, pretože skutkový
stav bol dostatočne zistený na základe všetkých vykonaných dôkazov. S neexistenciou stavieb v tzv.
Borovicovom háji mala za to, že sa súd dostatočne vyporiadal v odseku 22. odôvodnenia rozsudku,
keď uzavrel, že na pozemkoch žalobkyne nie sú žiadne stavby. Žalovaným proklamované osvetlenie je

zničené, nefunkčné a aj keby bolo, bolo by bez súhlasu žalobkyne neoprávnenou stavbou a k predmetu
konania právne bezvýznamnou skutočnosťou. Mala za to, že stav nehnuteľnosti žalobkyne je zrejmý zo
znaleckých posudkov, ktoré boli do konania predložené.
Za nedôvodné mala žalobkyňa aj odvolanie žalovaného v časti, v ktorej namietal nesprávnosť právneho
posúdenia veci súdom, ak pri rozhodovaní prihliadol na rozhodnutie Okresného súdu Košice II

sp. zn. 42C/334/2016 z 8. októbra 2018, potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 11Co/99/2019 z 25. marca 2020, na základe ktorého bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni
bezdôvodné obohatenie za obdobie od 29.9.2014 do 3.7.2017. V prejednávanej veci, poukázala
žalobkyňa na to, že sa domáha plnenia za užívanie tých istých pozemkov žalovaným, len za iné
obdobie. Z uvedeného skutkového stavu mala za významné to, že pri rozhodovaní danej veci je

potrebné vychádzať z požiadavky harmónie súdnych rozhodnutí podmieňujúcich dôveru v právo. Takej
požiadavke by nebolo vo vzťahu k prejednávanej veci urobené zadosť v prípade, ak by súd v tomto
konaní posúdil predbežnú otázku – vzniku bezdôvodného obohatenia uplatneného žalobkyňou inak, ako
túto otázku posúdil súd v predchádzajúcom konaní sp. zn. 42C/334/2016 bez toho, aby tu boli pre iné
posúdenie skutočne vážne dôvody, najmä iné skutkové zistenia o právne významných skutočnostiach.

Keďže žiadne iné skutkové zistenia neboli dané, mala za potrebné považovať postup súdu prvej
inštancie, ktorý vychádzal z rozhodnutia sp. zn. 42C/334/2016, za správny.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a uplatnila si náhradu trov odvolacieho
konania.

7. Žiadne ďalšie vyjadrenia sporových strán neboli dané.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolaní podaných včas žalobkyňou i
žalovaným ako oprávnenými osobami (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 – 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)

a viazaný rozsahom odvolaní (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľmi (§ 380
a § 365 CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je dôvodné v zaväzujúcej časti proti prvému výroku rozsudku, dôvodne podala
odvolanie žalobkyňa ohľadne priznanej náhrady trov konania, a keďže neboli splnené podmienky na
potvrdenie rozsudku ani na jeho zrušenie, rozsudok zmenil (§ 387 ods. 1 CSP), resp. odvolací súd

odmietol odvolanie podané žalovaným proti žalobu zamietajúcemu druhému výroku rozsudku (§386
písm. b/ v spojení s § 359 CSP) .

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený 6. marca 2025 o 10.00 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského
súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli

a zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 28.2.2025.

10. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie ustálil skutkový stav, ktorý medzi stranami sporu ani
nebolsporný:žežalobkyňajevýlučnouvlastníčkounehnuteľností–pozemkovvymedzenýchvžalobnom
návrhu nachádzajúcich sa v lokalite Borovicový háj, že v tejto lokalite nikde nie sú žiadne stavby, ktoré

by prešli do vlastníctva obce – žalovaného, že sa na pozemkoch nachádzajú stromy a prechádzajú
nimi spevnené chodníky, že predmetné pozemky sú súčasťou verejného priestranstva s využitím
územia ako verejnej zelene, sú prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov a slúžia verejnosti na
relaxáciuaďalšievyužitie.Súdmalzato,ževďakatomumôžežalovanýdisponujúcmajetkomžalobkyneplniť svoje funkcie súvisiace s uspokojovaním potrieb občanov užívaním týchto pozemkov, čo je jeho
povinnosťou v zmysle § 4 ods. 3 písm. f/ zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (zabezpečovať
výstavbu a údržbu a vykonávať správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného

cintorína, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení, kultúrnych pamiatok, pamiatkových
území a pamätihodností obce) a teda žalovanému týmto spôsobom vznikol majetkový prospech na úkor
žalobkyne. Právne vec posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, s odkazom na to, že
otázka charakteru nároku žalobkyne bola už vo vzťahu medzi tými istými stranami sporu a vo vzťahu k
tým istým pozemkom vyriešená rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C/334/2016 z 8.10.2018

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/99/2019 z 25.3.2020 a odvolajúc sa na
princíp právnej istoty mal za nemožné ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne
rozhodnuté v osobitnom spore žalobkyne a žalovaného. Žalobkyni žalovaný nárok priznal (posúdiac
výšku požadovaného nároku) v časti a to titulom práva na yvdanie bezdôvodného obohatenia, tak ako
si žalobkyňa nárok uplatnila.

11. Z podaného odvolania nesporne vyplýva, že aj keď odvolateľ vymenoval, že podáva odvolanie z
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, podstatou jeho odvolania je námietka
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, ktorý žalobkyňou uplatnený nárok posúdil
tak, ako si ho žalobkyňa uplatnila, t.j. ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka a neaplikoval, resp. neposudzoval tento nárok podľa ustanovení zákona č.

66/2009 Z.z. tak, ako sa domáhal (v uplatnenej procesnej obrane) posúdiť žalobou uplatnený nárok
žalobkyne žalovaný, majúci za to, že ide o nárok titulom obmedzenia vlastníckeho práva žalobkyne
zákonným vecným bremenom, ktoré vzniklo v zmysle § 4 ods. 1 a § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z.
primeranou aplikáciou tohto zákona aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých
je umiestnená verejná zeleň. Namietal aj voči záveru súdu, ktorý dôvodiac princípom právnej istoty

mal otázku právneho charakteru nároku žalobkyne vo vzťahu tých istých strán sporu a vo vzťahu
k tým istým pozemkom za právoplatne vyriešenú skorším rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.
42C/334/2016 z 8.10.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/99/2019
z 25.3.2020, v ktorom konaní súd žalobkyni priznal proti žalovanému právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia za iné časové obdobie.

Žalovaný teda namietal proti právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého
súd mal za nemožné aplikovať na prejednávanú vec ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.z. Súd
sa totiž s procesnou obranou žalovaného a jeho argumentáciou, že v prípade Borovicového hája
ide o majetok vo vlastníctve žalovaného (mesta Košice), ktorý prešiel do jeho vlastníctva podľa
ustanovení zákona o majetku obcí (č. 138/1991 Zb.) a ktorý súčasne je umiestnený na pozemkoch

vo vlastníctve žalobkyne, ide preto o verejnú zeleň, a teda na usporiadanie vlastníckych vzťahov
k pozemkom žalobkyne, na ktorých je umiestnená verejná zeleň, by sa mal v zmysle § 1 ods. 2
vzťahovať zákon č. 66/2009 Z.z., nestotožnil Súd na vyvrátenie žalovaným uplatnenej obrany sústredil
svoju pozornosť na to, že na pozemkoch žalobkyne v lokalite Borovicový háj ako takej nie sú nikde
žiadne stavby, ktoré by prešli do vlastníctva žalovaného a hoci konštatoval, že pozemky žalobkyne

umiestnenévlokaliteBorovicovýhájsúsúčasťouverejnéhopriestranstvasvyužitímúzemiaakoverejnej
zelene prístupnej neobmedzenému okruhu užívateľov, prostredníctvom existencie ktorej žalovaný
plní svoje verejné funkcie vo vzťahu k uspokojovaniu potrieb obyvateľov mesta, cítiac sa viazaný
skorším (vyššieoznačeným) súdnym rozhodnutím, ktorým súd žalobkyni priznal proti žalovanému právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia za iné časové obdobie, právne posúdil aj tu uplatnený nárok

žalobkyne ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (tak ako si ho žalobkyňa uplatnila).

12. Pokiaľ sa týka právneho názoru súdu prvej inštancie, že je v tomto konaní viazaný skorším
právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Košice II, ktorý v rovnakej veci za rovnakého skutkového
stavu týkajúceho sa tých istých pozemkov, na ktorých je umiestnený Borovicový háj priznal žalobkyni

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti žalovanému za iné prechádzajúce obdobie, odvolací
súd sa s týmto nestotožnil, nepovažuje ho za správny.

13. Prejudicialita v civilnom procese je kauzálny vzťah medzi dvoma rozhodnutiami orgánov verejnej
moci. Môže ísť o dve súdne rozhodnutia, alebo o súdne rozhodnutie a rozhodnutie orgánu verejnej

správy. Skoršie rozhodnutie má prejudiciálny účinok, ak je ním orgán verejnej moci pri vydaní
ďalšieho (neskoršieho) rozhodnutia viazaný. Pre meritórne posúdenie veci v konaní o vydanie ďalšieho
(neskoršieho) rozhodnutia, má skoršie rozhodnutie význam ako otázka predbežná (prejudiciálnaotázka). Prejudicialita v civilnom procese existuje vtedy, ak je súd prejednávajúci spor viazaný iným
rozhodnutím orgánu verejnej moci (rozhodnutím iného súdu alebo orgánu verejnej moci).

14. Otázka prejudiciality a riešenia predbežných otázok v civilnom procese je upravená v § 194 CSP.
Ustanovenie § 194 je potrebné interpretovať spoločne s § 193 CSP, zároveň je potrebné prihliadnuť
na ust. § 228 upravujúce subjektívnu záväznosť rozsudku, na ust. § 162 CSP upravujúce obligatórne
prerušenie konania a na ust. § 164 upravujúce fakultatívne prerušenie konania.

15. Podľa § 193 CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je
v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo

zániku spoločnosti.

16. Podľa § 194 ods. 1 CSP , otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako
orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.

17. Podľa § 194 ods. 2 CSP, ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie
prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.

18. Úprava Civilného sporového poriadku ustanovuje v § 194 ods. 2, že ak existuje rozhodnutie (s
výnimkou rozhodnutia podľa § 193) o otázke, ktorá je pre súd prejudiciálna, súd na takéto rozhodnutie

prihliadne a vyporiada sa s ním v odôvodnení svojho rozhodnutia. Konanie súdu v plnej jurisdikcii
znamená, že súd (v zásade, až na výnimky) nie je viazaný rozhodnutím súdu v inej veci, ani rozhodnutím
iného orgánu verejnej moci.

19. Existujú však prípady, keď je súd viazaný rozhodnutím iného orgánu verejnej moci vrátane

rozhodnutia súdu v inej veci. Ide o prípady prejudiciality v civilnom procese. Prejudicialita v civilnom
procese je daná len vtedy, ak to vyplýva ex lege. Právnym základom pre prejudicialitu v civilnom procese
sú: i/ ustanovenia o záväznosti súdnych rozhodnutí (najmä § 228) a ii/ ustanovenie § 193 o viazanosti
súdu inými rozhodnutiami.

20. Podľa § 228 CSP, výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa stali
právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak.

21. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

22. V odseku 20. citované ustanovenie § 228 CSP upravuje tzv. materiálnu stránka právoplatnosti
súdneho rozhodnutia, ktorá spočíva v záväznosti súdneho rozhodnutia pre určitý okruh subjektov.
Výrok právoplatného rozsudku je záväzný predovšetkým pre sporové strany (tzv. záväznosť inter
partes). Zároveň je výrok právoplatného rozsudku záväzný aj pre právnych nástupcov sporových strán
(tzv. pozitívna stránka materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia). Pozitívnu stránku materiálnej

právoplatnosti rozhodnutia, teda okruh jeho subjektívnej záväznosti normuje § 228 CSP. Materiálna
stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia sa prejavuje aj ako nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia
(tzv. negatívna stránka materiálnej právoplatnosti) a spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej
veci, čo znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť.
Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda nikdy nie dvakrát o tej istej veci.

K otázke právnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia sa vyslovil Najvyšší súd SR
v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31. 1. 2012, ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk NS a
súdov SR č. 3/2013 pod č. 40, podľa ktorého: „Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne
vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú
otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“. Tento, súdnou praxou aplikovateľný

právny záver, je podporený aj rozhodnutiami Ústavného súdu SR, napr. sp. zn. II. ÚS 349/2009 ( na
ktoré sa odvolal aj súd prvej inštancie), I. ÚS 170/2015.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že súd musí rešpektovať predchádzajúce právoplatné súdne
rozhodnutie len vtedy, ak sa týka veci, ktorá predstavuje predbežnú otázku v nasledujúcomcivilnom konaní. V danom prípade predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu Košice II v spojení
s rozhodnutím odvolacieho súdu je svojou povahou žalobou na plnenie a súdy pri rozhodovaní
o tomto nároku na plnenie len ako (vlastnú) prejudiciálnu otázku posudzovali právny titul (dôvod)

hmotnoprávneho vzťahu medzi sporovými stranami so záverom, že ide o nárok titulom bezdôvodného
obohatenia. Nejde teda o rozsudok s prejudiciálnym účinkom pre toto nové konanie, keďže nejde o
rozsudok vyslovujúci vo výroku, že určitý právny vzťah alebo právo (ne)existuje, ktorý by pre adresátov
tohto rozhodnutia tvoril prekážku právoplatne rozhodnutej veci a ktorého výrok by bol záväzný pre súd
a iné štátne orgány pri posudzovaní predbežnej otázky.

23. Odvolací súd preto zastáva názor, že predmetným súdnym rozhodnutím Okresného súdu Košice
II sp. zn. 42C/334/2016 z 8.10.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11Co/99/2019 z 25.3.2020 súdy nerozhodli o prejudiciálnej otázke v zmysle § 194 CSP.

24. Odvolací súd zároveň a pre úplnosť dodáva, že predmetné predchádzajúce rozhodnutie okresného

súdu, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom bolo prijaté 8.10.2018, resp. 25.3.2020, od ktorého
času došlo k vývinu a zmene v rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu týkajúcej sa otázky právneho
posúdenia dôvodov užívania pozemkov súkromných vlastníkov v lokalite Borovicový háj v Košiciach
mestom Košice.

25. V zmysle uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2018, sp.zn. 3Cdo/198/2017: „Nový, teda
judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne).
Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k
zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu,
iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť

len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny,
judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na
všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od
neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.“

27. Aj keď nemožno v prípade vyššie v odseku 24. konštatovanej zmeny v rozhodovacej činnosti
tunajšieho odvolacieho súdu ale i Mestského súdu Košice (v otázky právneho posúdenia dôvodov
užívania pozemkovsúkromnýchvlastníkovvlokaliteBorovicovýhájvKošiciachmestomKošice) hovoriť
o ustálenej rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít predstavujúcej či vytvárajúcej stav právnej
istoty v zmysle článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ide o rozhodnutia, ktorých existenciu nie

je možné opomínať.

28. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty (na viazanosť, ktorým, resp. na potrebu rešpektovanie ktorého
sa takisto odvolával súd prvej inštancie v súvislosti s existenciou právoplatného rozhodnutia Okresného
súdu Košice II sp. zn. 42C/334/2016 z 8.10.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.

zn.11Co/99/2019z25.3.2020),znamenáo.i.to,že jepotrebnépriposudzovaníhmotnoprávnehovzťahu
sporových strán v skutkovo obdobných resp. rovnakých veciach/sporoch vychádzať z rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít, t.j. rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. V otázke
právneho posúdenia otázky charakteru právneho vzťahu medzi vlastníkmi pozemkov v kat. úz. B.
- C., na ktorých pozemkoch je zriadený Borovicový háj ako verejná zeleň vo vlastníctve Mesta

Košice doposiaľ také rozhodnutie neexistuje, resp. odvolaciemu súdu nie je známe. V rozhodovacej
praxi odvolacieho Krajského súdu v Košiciach týkajúcej sa predmetnej nastolenej otázky však došlo
k ustáleniu rozhodovacej činnosti, v ktorých posledných prijatých rozhodnutiach sa senáty odvolacieho
súdu prikláňajú k záveru o vzniku vo verejnom záujme (podľa § 4 ods. 1 a § 1 ods. 2 zákona č.
66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,

ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce vyššie územné celky) k pozemkom vlastníkov v lokalite
Borovicový háj, na ktorých je zriadená verejná zeleň vo vlastníctve Mesta Košice, plniaca túto funkciu
v zmysle platného Územného plánu hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice, dňom účinnosti zákona
č. 66/2009 Z.z. v prospech Mesta Košice (žalovaného) práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.
Ide napríklad o rozhodnutia – rozsudky Krajského súdu v Košiciach: sp. zn. 6Co/78/2022 z 13.9.2022,

5Co/227/2022 z 19.10.2023, 5Co/4/2023 z 30.1.2024, 5Co/20/2023 z 20.2.2024, 5Co/68/2023
zo14.3.2024, 5Co/86/2023 z 25.4.2024, 5Co/129/2023 zo16.5.2024, 5Co/90/2023 z 28.5.2024,
6Co/80/2023 z 28.5.2024, 2Co/78/2023 zo 6.6.2024, 2Co/82/2023 zo 6.6.2024, 5Co/134/2023z 9.7.2024, 6Co/85/2024 z 27.8.2024, 6Co/76/2024 z 15.10.2024, , 9Co/68/2023 zo 16.10.2024, resp.
uznesenia sp. zn. 19Co/53/2022 z 31.5.2023, 11Co/128/2022 z 20.3.2024, 3Co/144/2023 z 23.7.2024,

30. Závery súdu prvej inštancie, že na posudzovanú vec nemožno aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z.
s odôvodnením, že hmotnoprávna otázka charakteru nároku žalobkyne, t.j. základ nároku bol už
právoplatne vyriešený v konaní Okresného súdu Košice II sp. zn. 42C/334/2016, v ktorom súd dospel
kzáveru,žežalobkyňamánároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia,asúdjetýmtozáveromviazaný,
nie sú teda, vzhľadom na vyššieuvedené ani opodstatnené ani správne.

Súd napriek zisteniu (viď odsek 23. odôvodnenia), že pozemky vo vlastníctve žalobkyne umiestnené
v lokalite „Borovicový háj“ sú súčasťou verejného priestranstva s využitím územia ako verejnej zelene,
prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov a aj napriek tomu, že mal preukázané Protokolom
z 3.5.2004 o prechode vlastníctva majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí, že Správa mestskej zelene v Košiciach, so sídlom Rastislavova 79, Košice
odovzdala preberajúcemu Mestu Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice nehnuteľnosti, okrem iného

Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha v kat. úz. B. - C. s prechodom vlastníctva ku dňu účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí 1.5.1991 (viď odsek 16. odôvodnenia), zákon č. 66/2009 Z.z. na
usporiadanie vlastníckych vzťahov k týmto pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň, v zmysle
§ 1 ods. 2 zákona, neaplikoval. Mal za to, že ide v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Cdo /52/2009 o verejné priestranstvo na pozemkoch žalobkyne a teda jeho užívaním verejnosťou vzniká

žalovanému na úkor žalobkyne podľa § 456 Obč. zákonníka bezdôvodné obohatenie. Opomenul vziať
do úvahy a posúdiť vec podľa špeciálnej právnej úpravy zákonom č. 66/2009 Z.z.

31. Vzhľadom na procesnú obranu žalovaného o potrebe použitia zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu

na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže sporné pozemky
sú nehnuteľnosťami, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, ktorá prešla do jeho vlastníctva podľa
osobitného predpisu (§ 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z.), mal sa súd prvej inštancie starostlivo zaoberať
aplikáciou tohto právneho predpisu so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.

32. K otázke vzniku zákonného vecného bremena k pozemkom vlastníkov v lokalite Borovicový háj, na
ktorých je zriadená verejná zeleň - Borovicový háj, ktorá prešla do vlastníctva mesta podľa osobitného
predpisu a vzniku v prospech Mesta Košice (žalovaného) práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
sa rozhodovacia prax odvolacieho súdu ustálila a vyjadrila o.i. nasledovne:
i/ v rozsudku z 13.9.2022 sp. zn. 6Co/78/2022:

„ ... 54. Z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a zo zhodných tvrdení strán sporu vyplynulo, že
predmetnéparcelyžalovanýdlhodobo(odroku1957)využíva,keďnatýchtopozemkochzačalrealizovať
výsadbu verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj“. Správou národného majetku „Borovicový
háj“ bol poverený Záhradnícky a sad. podnik mesta Košíc, ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal
Záhradníckemu a sad. podniku mesta Košíc - Správa verejnej zelene Košice; uvedené vyplynulo z

Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987 (č.l. 440). Ku dňu
účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku preukázal
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, pričom delimitačným protokolom zo dňa 28.06.1991
tento majetok bol odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe
uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa 14.mája 1991 ako rozpočtová organizácia

mesta; uvedené vyplynulo z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle
zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 3.5.2004 (č.l. 441). Z uvedeného vyplýva, že bola splnená
podmienka uvedená v ust. § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a to, že cit. zákon sa vzťahuje aj na
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do
vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 138/1991 Zb.

... 58. Charakter zelene a miesta voľne prístupného verejnosti ohľadne danej lokality vyplýva aj z
dokumentu Miestny územný systém ekologickej stability mesta Košice (ďalej MÚSES). Miestny územný
systém ekologickej stability (MÚSES) z r. 2013, ktorý bol schválený uznesením z XXII. rokovania
Mestského zastupiteľstva v Košiciach zo dňa 16.12.2013 pod č. 811 (čl. 332), patrí medzi dokumentáciu
ochrany prírody a krajiny. Pre územie Košíc bol územný systém ekologickej stability na miestnej úrovni

po prvýkrát spracovaný ako Lokálny územný systém ekologickej stability mesta Košice (LÚSES) v roku
1992 a na základe spracovaných analýz bolo v rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 59 lokálnych
biocentier a 135 lokálnych biokoridorov. V roku 2006 bol spracovaný Miestny územný systém ekologickej
stability mesta Košice (MÚSES) a v ňom bolo v rámci aglomerácie Košíc vyčlenených 11 biocentiermestskej regionálnej úrovne, 36 biocentier miestnej úrovne, 3 biokoridory mestskej regionálnej úrovne,
118 biokoridorov miestnej úrovne a 44 interakčných prvkov. Prvý Regionálny územný systém ekologickej
stability mesta Košice (RÚSES) bol spracovaný v roku 1995 a dokumentácia tohto RÚSES bola s

malými úpravami prevzatá aj do Územného plánu veľkého územného celku Košického kraja (ÚPN VÚC),
spracovaného v roku 1998 (zmeny a doplnky roku 2004, 2009). RÚSES mesta Košice bol aktualizovaný,
súbežne s aktualizáciou LÚSES v roku 2006 a samostatne v roku 2010. Dokumentácia predloženého
MÚSES predstavuje aktualizáciu MÚSES mesta Košice z roku 2006, s rešpektovaním vyčlenených
biocentier a biokoridorov vyššieho stupňa z aktualizovaných RÚSES mesta Košice z rokov 2006 a

2010 (MÚSES, r. 2013). Z MÚSES vyplynulo, že už od roku 1995 je lokalita Borovicového lesíka nad
Popradskou ul. považovaná za biocentrum (str. 88) na mestskej regionálnej úrovni (BC-R (M) str.101
a zároveň súčasť biokoridoru mestského regionálneho významu (BK-R (M) Čičkovský potok - BC-R(M)
Borovicový lesík nad Popradskou ul. - BC-R(M) Park na Žriedlovej ul. - BC_R(M) Mestský park - Mlynský
náhon - Hornád (str. 113).“
ii/ v rozsudku zo 6.6.2024 sp. zn. 2Co/82/2023:

„ ... 10. ... Odvolací súd je totožný so sporovými stranami v tom, že zák. č. 66/2009 Z.z. nedefinuje
pojem verejná zeleň. V proteste prokurátora bolo namietané definovanie pojmu verejná zeleň v rámci
VZN, pričom však nemožno poprieť fakt, že daná lokalita je zeleňou vo vlastníctve mesta a je prístupnou
verejnosti. K danej odvolacej námietke odvolací súd poukazuje na to, že Borovicový háj bol až do
roku 1987 identifikovaný ako les a následne užívaný ako verejná zeleň. Predmetné VZN č. 2/1991 sa

nezaoberalo konkrétne identifikáciou Borovicového hája, dokonca ani jeho založením, či vytvorením,
pričom existencia Borovicového hája už v období pred 19.12.1991, t.j. pred vyhlásením VZN č. 2/1991,
bola nesporne preukázaná ostatnými písomnými dôkazmi produkovaným stranami sporu v konaní, ako
aj to, že lokalita mala už vtedy charakter verejnej zelene. Tento charakter Borovicového hája ako verejnej
zelene je treba odlíšiť od sadov, parkov, a pod., ktoré sú stavbami v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o

územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), aké má na mysli ustanovenie § 1 ods.1
z. č. 66/2009 Z.z. V niektorých prípadoch budú sa preto plochy zelene považovať za stavbu alebo budú
prináležať k stavbe, prípade budú existovať nezávisle od stavieb a súčasne sa nebudú považovať za
stavbu, čo zjavne bude aj prípad Borovicového hája. Borovicový háj predstavuje vnútromestskú zeleň,
ktorá je prístupná verejnosti, pričom takto je vnímaná od počiatku jeho výsadby. Dokonca spočiatku

aj sám žalobca označil Borovicový háj za verejnú zeleň (viď žalobu na č.l. 1 a nasl. súdneho spisu).
Následná argumentácia žalobcu, keď následne tvrdil, že v zmysle § 120 ods.1 OZ ide v prípade
Borovicového hája o súčasť veci tiež neobstojí vzhľadom na početné písomné dôkazy predložené
stranami v tomto konaní, ktoré potvrdzujú vlastníctvo Borovicového hája prislúchajúce žalovanému.
Zákon č. 66/2009 Z.z. pojem „verejná zeleň“ síce nedefinuje, no s týmto pojmom sa v súčasnosti je

možné stretnúť v § 47 ods.5 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny. Taktiež pôvodný zák.
č. 287/1994 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v § 32 ods.4 obsahoval pojmy verejný sad a záhrada,
ktoré nie sú pojmovo vzdialené od pojmu verejná zeleň. Pojem „verejná zeleň“ je možné na základe
sadovníckej a urbanistickej praxe vymedziť ako „zeleň prístupnú všetkým občanom bez obmedzenia
a slúžiacu na všeobecné užívanie“. Predstavuje zeleň v uliciach, stromoradia, zelené pásy a pruhy,

mobilnú zeleň v uliciach, voľné miesta po asanácii budov, parkoviská, zeleň na námestiach, zeleň pri
významných budovách, pomníky a pamätníky, verejnú zeleň na sídliskách, mestské parky a parkovo
upravované plochy, promenády, promenádne lúky, odpočinkové lúky, okružné prechádzkové trasy,
cieľové prechádzky, odpočívadlá, prírodné kiná a amfiteátre, náučné chodníky, psie lúky a pod. Zeleň
verejnýchparkovtvoriavšetkyverejnéprístupnéplochyzelenevsídelnomútvare.Ajvzmysleevidovania

spôsobu využitia pozemkov na LV č. XXXXX pre k.ú. A. v okrese Košice II pre väčšinu parciel platí, že
sa jedná o pozemky, na ktorých je okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a
lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využitie; v konaní nikdy ani nebolo sporné, že pozemky, resp.
pozemok, ktoré sú predmetom konania, sú súčasťou Borovicového hája, ktorého výmera je totožná
minimálne od roku 1984 až doteraz, a to aj napriek spochybneniu rozsahu územného rozhodnutia

vo vzťahu k tam uvedeným parcelám žalobcom. V nadväznosti na to nie je vylúčené, že jednotlivé
parcely a ich označenie tak, ako boli obsiahnuté a označené vo vtedajších podkladoch pre budúci zámer
(napr. geometrický plán), prešli zmenami. Z dokumentu Miestny územný systém ekologickej stability
mesta Košice (MÚSES) z roku 2013, ktorý bol schválený uznesením z XXII. rokovania Mestského
zastupiteľstva v Košiciach zo dňa 16.12.2013, vyplýva označenie Borovicového hája za biocentrum, a

preto aj z tohto dokumentu vyplýva charakter Borovicového hája ako verejnej zelene a miesta voľne
prístupného širokej verejnosti. ...
... 14. K tej časti odvolania, ktorou odvolateľ argumentoval tým, že verejná zeleň subsumovaná pod § 1
ods.2 zák. č. 66/2009 Z.z. musí byť spôsobilým predmetom občiansko-právnych vzťahov, a teda sa musíjednať o samostatnú vec v právnom slova zmysle, odvolací súd uvádza, že už zo samotnej zákonnej
konštrukcie § 1 ods.2 zákona č. 66/2009 Z.z. vyplýva, že pokiaľ ide o kategóriu vecí - cintorín, športový
areál a verejná zeleň, tieto môžu byť predmetom prevodu vlastníckeho práva, teda spĺňajú podmienku

samostatnej veci v právnom slova zmysle. Pokiaľ by tomu tak nebolo, nemohol by zákonodarca v § 1
ods.2 tohto zákona stanoviť podmienku („.. ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do
vlastníctva obce podľa osobitného predpisu“). V súvislosti s touto námietkou odvolací súd poukazuje na
znenie § 118 OZ platného v čase prevodu majetku (1987), podľa ktorého predmetom občianskoprávnych
vzťahov sú veci a práva, pokiaľ to ich povaha pripúšťa. Podľa § 119 ods.1 OZ, veci sú hnuteľné alebo

nehnuteľné. Podľa § 119 ods.2 OZ, nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným
základom. Odvolací súd nespochybňuje skutočnosť, že predmetom prevodu vlastníckeho práva môže
byť len vec spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov (§ 118 OZ), teda z právneho hľadiska
vec samostatná. V tejto súvislosti odvolací súd nevníma žiaden dôvod, prečo park, resp. zeleň nemá
mať charakter samostatnej veci, a teda prečo by nemal (resp. podľa žalobcu, nemohol) byť predmetom
prevodu, a to bez ohľadu na skutočnosť, či žalovaný, resp. jeho právny predchodca veci nachádzajúce

sa v parku vysadil alebo sa o ne staral, revitalizoval ich, ochraňoval alebo bral úžitky. Skutočnosť, že ide
o vec je zrejmá aj z inventárnej a technickej karty z 18.1.1988 a na nej vyčíslenej hodnoty 398 054 Kčs.
So zreteľom na vôľu prevodcu a nadobúdateľa došlo k platnému prevodu majetku podľa Hospodárskej
zmluvy z 10.11.1987. ...
iii/ v uznesení z 20.3.2024 sp. zn. 11Co/128/2022:

„ ... 15. Z listín tvoriacich obsah súdneho spisu a zo zhodných tvrdení strán sporu vyplynulo, že
predmetnéparcelyžalovanýdlhodobo(odroku1957)využíva,keďnatýchtopozemkochzačalrealizovať
výsadbu verejnej zelene označovanej ako „Borovicový háj“. Správou národného majetku „Borovicový
háj“ bol poverený Záhradnícky a sad. podnik mesta Košíc, ktorý správu ku dňu 30.11.1987 odovzdal
Záhradníckemu a sad. podniku mesta Košíc - Správa verejnej zelene Košice; uvedené vyplynulo z

Hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku zo dňa 10.11.1987 (č.l. 141). Ku dňu
účinnosti zák. č. 138/1991 Zb. právo hospodárenia k predmetnému nehnuteľnému majetku preukázal
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice, pričom delimitačným protokolom zo dňa 28.06.1991
tento majetok bol odovzdaný Správe mestskej zelene v Košiciach, ktorá bola zriadená na základe
uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 7/B zo dňa 14.mája 1991 ako rozpočtová organizácia

mesta; uvedené vyplynulo z protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle
zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 03.05.2004 (č.l. 142). Z uvedeného vyplýva, že bola
splnená podmienka uvedená v ust. § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., a to, že cit. zákon sa vzťahuje aj
na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, nakoľko táto prešla do
vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým je zák. č. 138/1991 Zb..“

33. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych

vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkví, športový
areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do vlastníctva obce
podľa osobitného predpisu (odkaz 2/ len na zákon č. 138/1991 Zb.)

34. Zákon č. 66/2009 Z.z. je špeciálny právny predpis, ktorého prijatie bolo vyvolané potrebou vo

verejnom záujme zabezpečiť obciam, mestám a vyšším územným celkom právny rámec umožňujúci
im nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom pod stavbami, ktoré na ne štát delimitoval bez akéhokoľvek
právneho vzťahu k týmto pozemkom. Zámerom zákonodarcu bolo súčasne zabezpečiť obciam právny
vzťah k takýmto pozemkom priamo zo zákona - zriadením vecného bremena, a to do času definitívneho
usporiadania vlastníckych vzťahov.

Zoznenia§1ods.2zákonač.66/2009Z.z.jezrejmé,žesazákonvzťahujeprimeraneajnausporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň, ktorá prešla do vlastníctva obce podľa
osobitného predpisu.
Súd prvej inštancie v danom prípade síce uzavrel, že pozemky vo vlastníctve žalobkyne umiestnené
v lokalite Borovicový háj sú súčasťou verejného priestranstva s využitím územia ako verejnej zelene,

sú prístupné neobmedzenému okruhu užívateľov, spĺňajú znaky verejného priestranstva tak ako
verejné priestranstvo bolo vymedzené v rozsudku NS SR sp. zn. 4 Cdo/52/2009, môžu slúžiť a slúžia
verejnosti na relaxáciu, avšak majúc za to, že otázka charakteru nároku žalobkyne bola už vo vzťahu
medzi tými istými stranami sporu a vo vzťahu k totožným pozemkom právoplatne vyriešená (rozsudok42C/334/2016 v spojení s rozsudkom 11Co/99/2019), právne posúdil nárok žalobkyne ako nárok na
bezdôvodné obohatenie (v súlade s tým ako už bol posúdený).
Nezaoberal sa procesnou obranou žalovaného o potrebe posúdiť nárok uplatnený žalobkyňou podľa §

4 ods. 1 v spojení s § 1 ods. 2 zákona č.66/2009 Z.z. V tej súvislosti len uzavrel, že na pozemkoch
žalobkyne sa žiadne stavby nenachádzajú a preto mal za nemožné na usporiadanie vlastníckych
vzťahovkpozemkomžalobkyne,naktorýchsažiadnestavbynenachádzajúpoužiťzákonč.66/2009Z.z.
Zákon č. 66/2009 Z.z. preto neaplikoval. Dospel k záveru, že umiestnením verejnej zelene žalovaného
na pozemkoch žalobkyne žalovaný - mesto Košice sporné nehnuteľnosti žalobkyne užíva bez, čím

znemožňuje žalobkyni realizovať vlastnícke práva v plnom rozsahu a užívaním bez právneho titulu sa
na jej úkor bezdôvodne obohacuje.

35. Pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. sú v zmysle § 1 zákona rozhodujúce dve podmienky:
- stavba vo vlastníctve obce, resp. i verejná zeleň nachádzajúca sa na pozemku a
- spôsob nadobudnutia stavby - delimitáciou zo štátu na obec.

36. V konaní nebolo sporné, že vlastníkom pozemkov, o ktoré vo veci ide, je žalobkyňa, tvrdila
to žalobkyňa a žalovaný to nespochybňoval. Pokiaľ sa týka otázky, čo je na pozemkoch žalobkyne
umiestnené, resp. ako sa užívajú, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že sama žalobkyňa v žalobe
argumentovala tým, že jej pozemky v dôsledku územného plánu mesta Košice užíva žalovaný ako

„verejnú zeleň“ v dôsledku čoho je obmedzená vo výkone svojich vlastníckych oprávnení. Aplikáciu §
4 zákona č. 66/2009 Z.z. na posudzovaný skutkový stav mala žalobkyňa za vylúčenú dôvodiac, že
zákonodarca zriadil vecné bremeno len k pozemkom pod stavbou, pričom sporné pozemky v lokalite
Borovicový háj stavbou nie sú, na uvedených pozemkoch sa nachádza verejná zeleň. Podľa žalobkyne
však verejnú zeleň nemožno považovať za stavbu v zmysle občianskoprávnych, ale ani stavebno-

právnych predpisov a pozornosť upriamila i na to, že zákon č. 66/2009 Z.z. upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce iba za predpokladu, že prešli do
vlastníctva obce podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Ona - žalobkyňa v konaní tvrdila a aj
preukázala, že na žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí neprešla žiadna verejná
zeleň.

37. Pokiaľ žalobkyňa argumentuje tým, že nedošlo k prechodu majetku zo štátu na obec/mesto Košice,
pretože štát Slovenská republika nikdy nebol(a) vlastníkom Borovicového hája, pretože Borovicový háj
nikdy nebol a nie je vecou, ale stromy, ktoré sa v tzv. Borovicovom háji nachádzajú sú podľa názoru
žalobkyne, súčasťou jej pozemkov, nie samostatnou vecou, odvolací súd zastáva názor, že sa súd prvej

inštancie nevyporiadal dôsledne s listinnými dôkazmi predloženými žalovaným, pričom predovšetkým
z Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov, v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí, nesporne vyplýva to, že ním došlo k odovzdaniu nehnuteľného majetku, o.i. pod
položkou č. 7 nehnuteľného majetku – Borovicový háj o rozlohe 11,4245 ha v kat. úz. B. – C. v
nadobúdacej hodnote 398.054,- Sk. K odovzdaniu došlo medzi Správou mestskej zelene v Košiciach

ako odovzdávajúcim a Mestom Košice, t.j. žalovaným ako preberajúcim. Z textu protokolu vyplýva, že
predmetom prevodu bol, resp. išlo o nehnuteľný majetok, ku ktorému právo hospodárenia v zmysle
§ 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. (1.5.1991) preukazoval/
vykonával Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice. Súd zistil /odsek 16. odôvodnenia), že
Prílohou č. 7 Protokolu bola inventárna a technická karta budovy s názvom „budovy“ - „Borovicový

háj – rozloha 11,4245 ha“. Delimitácia sa uskutočnila na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva
v Košiciach č. 7/B zo 14. mája 1991, ktorým bola zriadená Správa mestskej zelene Košice ako
rozpočtová organizácia mesta.

38..Zákonč.138/1991Zb.omajetkuobcí,vustanovení§1ods.1vzneníúčinnomvčaseprijatiazákona

vymedzil, že je jeho účelom určiť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva
obcí, a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom. Podľa § 2 ods. 2 zákona č.
138/1991Zb.veci,kuktorýmpatriloprávohospodáreniaštátnympodnikom,rozpočtovým,príspevkovým
organizáciám a drobným prevádzkarniam národného výboru, ku ktorým prešla zakladateľská alebo
zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu (§ 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 4 a § 5 ods. 1 zákona

č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie NV na obec), prešli z majetku
Slovenskej republiky do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú.
Do dňa účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení (24.11.1990) boli veci, vrátane tých
s ktorými hospodárili národné výbory, národným majetkom vo vlastníctve štátu a národné výbory aorganizácie, ktoré boli nimi založené a zriadené, mali k týmto veciam právo hospodárenia. Zákon o
obecnom zriadení vzťah obcí k veciam, ku ktorým mali národné výbory právo hospodárenia, výslovne
neupravil. Nepochybne však tieto veci zostali naďalej vo vlastníctve štátu, resp. od 1. januára 1991 sa

stali vlastníctvom Slovenskej republiky. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, prešli
tieto veci z majetku Slovenskej republiky do vlastníctva obce, resp. do vlastníctva mesta Košice priamo
na základe zákona. Delimitačné protokoly plnili v tomto smere deklaratórnu, evidenčnú preukaznú
funkciu tak pre odovzdávajúceho ale aj pre nadobúdateľa majetku.

39. Nepochybne teda Borovicový háj bol ako hmotný substrát, súčasť verejnej zelene mesta Košice,
predmetom prechodu z vlastníctva štátu - Slovenskej republiky na mesto Košice. Bola teda splnená
jedna z dvoch, zákonom č. 66/2009 Z.z. vymedzených podmienok pre jeho aplikáciu, a to spôsob
nadobudnutia stavby - delimitáciou zo štátu na obec.

40.. Ďalšou, resp. druhou zákonom vymedzenou podmienkou pre aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z.

na daný prípad, ktorého aplikácie sa dožadoval žalovaný je, aby išlo o stavbu vo vlastníctve obce,
ktorá prešla do jej vlastníctva podľa zák. č. 138/1991 Zb., alebo aby išlo o verejnú zeleň, ktorá prešla
do vlastníctva obce podľa zák. č. 138/1991 Zb., keďže podľa § 2 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. sa
tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých
je umiestnená verejná zeleň, ak verejná zeleň prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu -

zák. č. 138/1991 Zb.

41. Čo je stavba, definuje § 43 stavebného zákona. Zákon č. 66/2009 Z.z. sa teda vždy bude vzťahovať
na pozemok pod stavbou - zastavaný stavbou nadobudnutou obcou delimitáciou, bez ohľadu na to, o
aký druh stavby ide, teda pozemné stavby i inžinierske stavby.

Zeleň je (na účely stavebného zákona) v § 139a ods. 9 stavebného zákona definovaná ako vysadené
alebo udržiavané rastliny v sídlach a v ich okolí, ako aj pozdĺž líniových stavieb v ostatnej krajine.
V dôvodovej správe k zákonu č. 66/2009 Z.z. je ohľadom § 1 ods. 2 uvedené, že primerane podľa
tohto zákona budú môcť byť usporiadané aj pozemky, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál
vo vlastníctve obce alebo verejná zeleň. Podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obce pri

výkone samosprávy zabezpečujú, okrem iného, aj správu a údržbu verejnej zelene, výstavbu, údržbu
a správu športových zariadení a obecného cintorína. Areály cintorínov (vrátane plôch zelene), kryté
i nekryté športové areály (vrátane plôch zelene), ale i samotné plochy zelene - sady, parky, sú (tiež)
stavby, teda pozemky pod nimi (vrátane priľahlých plôch) sú už zahrnuté v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. Stavby sadov a parkov sú inžinierske stavby, ktoré sú vo svojej podstate plochami zelene s rôznymi

prvkami napr. parkovej architektúry, mobiliáru atď. Pre právne posúdenie, či ide o stavbu a o akú stavbu,
sú podstatné kritériá uvedené v stavebnom zákone, nie názov stavby. V niektorých prípadoch sú teda
i plochy zelene považované za samostatnú stavbu, v niektorých prípadoch prináležia k inej stavbe a v
tomto stave je potom ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z vo vzťahu k pozemkom pod stavbami
(vrátane k nim priľahlým plochám, na ktorých môže byť aj verejne prístupná zeleň) bezpredmetné, keďže

uvedené pozemky sú už zahrnuté v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. V ďalších prípadoch existujú
plochy zelene nezávisle od stavieb a ani nie sú považované za stavbu.
Za objekt zelene sa v zmysle záhradnej a krajinárskej architektonickej tvorby považuje človekom
zámerne vytvorená plocha z biologických a technických prvkov, ktoré tvoria funkčnú náhradu pôvodného
prírodného prostredia. Verejná zeleň je súhrn všetkých voľne rastúcich a verejne prístupných zelených

rastlín. Plochy zelene je možné zistiť napr. zo záväznej časti územného plánu obce, v ktorom sú
vymedzené aj funkcie tejto zelene, napr. verejne prístupné záhrady, sady, parky, aleje s relaxačnou
funkciou, sprievodná zeleň pozemných komunikácií s izolačnou a ochrannou funkciou atď. Východiskom
pre určenie by teda mohol byť územný plán.

42. V posudzovanej veci nebolo sporné, argumentovala tým i žalobkyňa v žalobe, že jej „pozemky v
„Územnom pláne hospodárstva – sídelnej aglomerácie“ (UPN HSA Košice) sú definované ako verejná
zeleň a sú súčasťou lokality „Borovicový háj“, ktorá je definovaná v Miestnom územnom systéme
ekologickej stability (MUSES, schválené uznesením Mestského zastupiteľstva Košice č. 811/2013)
ako mestské biocentrum regionálneho významu. V dokumente „Hodnotenie zraniteľnosti na dopady

zmeny klímy v MČ Košice – Západ bol borovicový háj vyhodnotený ako jedna z mála relevantných
plôch, ktorá poskytuje účinné útočisko pred horúčavami. Nehnuteľnosti bez súhlasu žalobkyne a bez
právneho dôvodu užíva žalovaný. V dôsledku územného plánu mesta Košice a užívaním predmetných
nehnuteľností žalovaným ako verejnej zelene, nemôže žalobkyňa realizovať svoje vlastnícke právo.“43. Argumentáciu žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu, že štát nikdy žiadnu verejnú zeleň nevlastnil,
že na žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí žiadna verejná zeleň neprešla, že

v prípade hospodárskej zmluvy a delimitačného protokolu, ktorými malo dôjsť k prevodu verejnej zelene,
ideoabsolútneneplatnéprevody,keďžepredmetomprevodubolaneexistujúcavec–tzv.Borovicovýháj,
že Borovicový háj je iba súčasť veci, a nie samostatnou vecou, že borovice na predmetných pozemkoch
sú jej vlastníctvom a teda aj časť Borovicového hája na jej pozemkoch je jej vlastníctvom, že k verejne
zeleni nemôže vzniknúť vecné bremeno, a pre to všetko neprichádza do úvahy posudzovať uplatnený

nárok podľa zákona č. 66/2009 Z.z. považuje odvolací súd za nesprávnu.
Predovšetkým úplne opomína, že Borovicový háj nie je len je súborom krov a stromov na pozemkoch
žalobkyne, ale ide o majetkový substrát ako celok, cielene vytváraný, majúci svoju ideovú myšlienku,
plniaci v zmysle územného plánu ako i ďalších prijatých rozhodnutí a dokumentov (MÚSES) funkciu
verejnej zelene. Borovicový háj slúži verejnosti na jej športové a relaxačné využitie. Ide o plochu
(verejnej)) zelene nezávislú od stavieb, ktorá ani ako celok označený Borovicový háj nie je považovaný

za stavbu. V zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. je preto aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na
posudzovaný prípad mať za dôvodnú, pretože vzhľadom na charakter Borovicového hája ako verejnej
zelene, ktorá prešla do vlastníctva obce/žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. boli pre to splnené
rozhodujúce § 1 ods. 2 zákona stanovené podmienky, resp. predpoklady. Účinnosťou zákona č. 66/2009
Z.z. vzniklo zo zákona vo verejnom záujme vecné bremeno zaťažujúce pozemky žalobkyne v prospech

žalovanéhoakovlastníka verejnejzeleneakoceloktvoriacejresp.predstavujúcej Borovicovýháj.Nejde
preto v žiadnom prípade o užívanie pozemkov žalobkyne bez právneho dôvodu, ale žalovaný užíva
pozemky žalobkyne na základe právneho titulu.

44. Nárok uplatnený žalobkyňou bolo preto vzhľadom na vyššie uvedené potrebné posudzovať podľa

zákona č. 66/2009 Z.z. Predmetom prechodu na žalovaného bol Borovicový háj ako verejná zeleň a
vzhľadom na neexistenciu zmluvného vzťahu, ktorý by žalovaného oprávňoval tieto pozemky, na ktorých
je umiestnený Borovicový háj užívať, v súlade s § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. k 1.7.2009 vzniklo v
prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého je držba a užívanie
týchto pozemkov. Žalovaný tak užíva sporné parcely na základe zákonného vecného bremena.

45. Hoci zákon č. 66/2009 Z.z. nerieši otázku finančnej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva, súdnou praxou bolo postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie
jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného. Vychádzalo sa z doterajšej rozhodovacej činnosti
vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález ÚS SR PL. ÚS 42/2015 z 12.10.2016, pričom už v

rozhodnutísp.zn.III.ÚS237/2009saústavnýsúdpriklonilkúvahámoopakovanýchplatbáchprimeranej
náhrady počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj
Krajský súd v Košiciach (a aj okresné súdy v obvode tohto krajského súdu).

46. Odlišné od doterajšej rozhodovacej praxe sú však závery rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z

26.8.2019 a sp. zn. 8 Cdo/17/2019 z 30.11.2020, v zmysle ktorých náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a vzniká tomu,
kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t.j. 1. júla 2009, pričom sa premlčuje
v lehote 3 rokov. V označených rozhodnutiach najvyšší súd vychádzajúc z rozhodnutí NS SR sp. zn.
3Cdo/49/2014 z 14.4.2016 (R 73/2016) a sp. zn. 7Cdo/26/2014 z 24.3.2016, ktoré sa týkali priznávania

primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov dospel k záveru, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a
použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009
Z.z.
NS SR v rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/17/2019 sa odvoláva na akceptovanie vyššie uvedenej judikatúry

ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012 a v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 539/2020
z 28.10.2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018,
keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.
Aj proti rozhodnutiu NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím
ÚS SR sp. zn. III. ÚS 537/2021 z 30.9.2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o

veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi, spor nebol právoplatne rozhodnutý.
Ohľadneotázkypriznávanianáhradyzavecnébremenozriadenézák.č.66/2009Z.z. rozhodovaciaprax
dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej
náhrady; ide a o rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/171/2021 z 27. 10.2021 a sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26.1.2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR sp. zn. 8 Cdo/17/2019, teda obe vychádzajú
z priznania jednorazovej náhrady.
Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uznesenia sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta

2019 a rovnako aj uznesenia sp. zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 je zrejmé, že náhrada za
zriadenie vecného bremena má charakter jednorazovej odplaty. Najvyšší súd tiež celkom jednoznačne
uviedol, že uvedené rozhodnutia tvoria ustálenú rozhodovaciu prax ohľadne tejto otázky.

47. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí (2Cdo/194/2018, 8Cdo/17/2019), na

ktoré nadväzujú a potvrdzujú ich i ďalšie rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/171/2021 z 27. októbra 2021
a sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26. januára 2022 na posudzovanú právnu vec, je možné dospieť len k záveru o
nemožnosti priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne zákonným vecným
bremenom podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. opakovane až do usporiadania vlastníckych vzťahov
spôsobom upraveným v zák. č. 66/2009 Z.z. Vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné
bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z.z., má nárok na jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva, právo na ktorú podlieha premlčaniu.

48. Podľa ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

49. Podľa ust. § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva.

50. Podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,

premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

51. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany (argumentujúc, že k predmetným pozemkom žalobkyne
vzniklo na základe zákona č. 66/2009 Z.z. zákonné vecné bremeno, za obmedzenie vlastníckeho
práva žalobkyne, v dôsledku ktorého patrí žalobkyni ako vlastníčke pozemkov jednorazová náhrada,

ktorá podlieha premlčaniu) už v konaní pred súdom prvej inštancie vzniesol proti uplatnenému nároku
námietku premlčania. Dôvodil, že všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. 1. júlom 2009, a teda uplynula 30. júnom 2012, pričom žaloba bola podaná
po jej uplynutí.
V kontexte uvedeného je žalovaným vznesená námietka premlčania dôvodná, a teda v zmysle § 100

ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno žalobkyni premlčané právo na náhradu za zákonné vecné
bremeno priznať.
Okrem toho, keďže žalobkyňa nebola vlastníkom zaťažených pozemkov ku dňu účinnosti zákona,
t.j. 1. júla 2009 (nadobudla ich v dobrovoľnej dražbe, ktorej priebeh bol osvedčený notárskou
zápisnicou N 716/2021 o priebehu opakovanej dobrovoľnej dražby – vyplýva to z odôvodnenia rozsudku

42C/334/2016), v zmysle záverov rozhodnutí NS SR sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26.8.2019 a sp. zn. 8
Cdo/17/2019 z 30.11.2020, by jej jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva pri zriadení
vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. ani nepatrila.

52. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď na zistený skutkový stav danej veci

neaplikoval ustanovenia zák. č. 66/2009 Z.z., ktorý sa na vec vzťahuje, aplikácie ktorého na vec sa
uplatnenouprocesnouobranoudomáhalžalovaný.Odvolacísúdpreto,keďženebolisplnenépodmienky
ani na potvrdenie, ani na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie, v zmysle § 388 CSP odvolaním
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu z vyššie uvedených dôvodov ako právne neopodstatnenú
zamietol, a to posúdiac skutkový stav tak ako bol zistený súdom prvej inštancie podľa ustanovení zákona

č.66/2009Z.z.,ktoréhoaplikáciunaposudzovanúvecsúdprvejinštancienemal,zhodnesožalobkyňou,
za opodstatnenú.

53. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP, keďže odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, rozhodol
aj o nároku na náhradu trov konania (nerozhodoval preto osobitne o odvolaní žalobkyne proti výroku

o náhrade trov konania). Podľa § 255 CSP, zohľadniac úspech strán vo veci, mal by priznať náhradu
trov konania žalovanému. Keďže však žalovanému, vychádzajúc z obsahu spisu žiadne trovy nevznikli,
rozhodol súd o trovách konania, a to včítane trov odvolacieho konania, tak že náhradu trov stranám
nepriznal.54. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.