Uznesenie Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Obdo/76/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116210221
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7116210221.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a
členiek senátu JUDr. Gabriely Mederovej a Mgr. Sone Pekarčíkovej, v spore žalobcu IKA TRANS, spol. s
r.o.,sosídlomNadtraťou26,06001Kežmarok,IČO:00635081,zastúpenéhoArtorIus,s.r.o.,sosídlom
Panenská 668/24, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 038 315, proti žalovanému
Východoslovenská energetika a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, za účasti

intervenienta Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599
361, zastúpenému KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Apollo Business Center II, blok A,
Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51 003 848, o zaplatenie 4.138,81 eura
s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 33Cb/44/2016, v konaní o dovolaní
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Cob/14/2019-879 z 29. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Cob/14/2019-879 z 29.

apríla 2022 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie (ďalej tiež „prvoinštančný súd“ alebo „okresný súd“)
rozsudkom č. k. 33Cb/44/2016-439 z 24. septembra 2018 žalobu žalobcu zamietol (výrok I.) a uložil mu
povinnosť nahradiť žalovanému a intervenientovi trovy konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. Z odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou domáhal,
aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 4.138,81 eura s úrokom z omeškania vo výške
8,05 % ročne zo sumy 1.897,01 eura od 21. februára 2015 do zaplatenia a zo sumy 2.241,80 eura
od 23. apríla 2015 do zaplatenia titulom ceny za dodanú elektrinu, ďalej paušálnu náhradu nákladov
spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- eur, ako aj povinnosť nahradiť mu trovy konania.
Žalobca ako výrobca elektriny dňa 9. decembra 2014 uzavrel so žalovaným ako odberateľom a

spoločnosťou Východoslovenská distribučná, a.s. ako PDS trojstrannú zmluvu o dodávke elektriny,
prevzatí zodpovednosti za odchýlku a doplatku, číslo zmluvy PDS: OZE_508_2013_15, číslo zmluvy
VSE: OZE_508_2013_15_VSE (ďalej len „zmluva”). Žalobca argumentoval, že na základe zmluvných
ustanovení žalovanému v kalendárnom mesiaci január 2015 dodal 35,916 MWh elektriny za cenu
1.897,01 eura s DPH, na zaplatenie ktorej žalovaného vyzval faktúrou č. 5150004, splatnou dňa 20.
februára 2015 a v kalendárnom mesiaci marec 2015 dodal žalovanému 42,444 MWh elektriny za cenu

2.241,80 eura s DPH, na zaplatenie ktorej žalovaného vyzval faktúrou č. 5150053 splatnou 22. apríla
2015. S poukazom na uvedené eviduje pohľadávku voči žalovanému za dodávky elektriny realizované
v mesiacoch január 2015 a marec 2015 v celkovej výške 4.138,81 eura. Žalovaný vo vyjadrení k
žalobe (v odpore proti vydanému platobnému rozkazu), navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Uviedol, že je podnikateľom v energetike s povolením na dodávku elektriny, no nie je subjektom,
ktorému v zmysle zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej

kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o podpore OZE”) majú
byť adresované právne úkony potrebné pre vznik alebo uplatnenie práva na podporu obnoviteľnýchzdrojov elektriny. Dôvodil, že výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov s právom na podporu majú
zákonom stanovené povinnosti voči Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „ÚRSO“) a voči
prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, do ktorej je výrobné zariadenie pripojené (Východoslovenská

distribučná, a.s.). Uviedol, že prevádzkovateľom distribučnej sústavy mu bola poskytnutá informácia,
že žalobca nesplnil povinnosti, ktoré by ho oprávňovali uplatniť si právo na podporu podľa § 4 ods. 1
písm. b/ zákona o podpore OZE. Nesplnenie povinností žalobcu potvrdil ÚRSO aj na svojom webovom
sídle www.urso.gov.sk, kde zverejnil úplný zoznam výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosti podľa
§ 4 zákona o podpore OZE. Tento zoznam obsahuje zariadenia výrobcov elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie, ktorí nemajú nárok na doplatok a odber elektriny za cenu elektriny na straty na rok 2015,
pretože si nesplnili oznamovaciu povinnosť o uplatnení podpory na rok 2015, vrátane predpokladaného
množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok ku dňu 15. augusta 2014.

3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané okolnosti detailne opísané v bode 9.
rozsudku, na základe ktorých skutkových okolností vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 písm.

c/, § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, v znení účinnom do 1. januára 2014 a po 1. januári 2014, ktoré
obsahujú úpravu spôsobu podpory a podmienok podpory výroby elektriny, úpravu práv a povinností
výrobcu elektriny a prechodných ustanovení k úpravám účinným od 1. januára 2014 (§ 18e zákona o
podpore OZE), súčasne podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), ktorý obsahuje
úpravu nepomenovaných zmlúv.

4. Súd prvej inštancie nemal za sporné, že medzi stranami došlo k uzavretiu zmluvy č.
OZE_508_2013_15 a tiež to, že žalobca je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov. Za sporné medzi
stranami označil súd prvej inštancie to, či si žalobca splnil voči žalovanému oznamovaciu povinnosť
v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE. Uviedol, že intervenient ako prevádzkovateľ

regionálnejdistribučnejsústavyneevidovalnastranežalobcukdátumu15.august2014včasnésplnenie
jeho povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE, preto listom z 15. decembra 2014
oznámil žalobcovi nemožnosť uplatnenia si podpory pre kalendárny rok 2015 z dôvodu, že vo vzťahu
k zdroju prevádzkovanému žalobcom nedošlo v roku 2014 k splneniu všetkých zákonných náležitostí,
ktoré sú nevyhnutným predpokladom na to, aby žalobcom prevádzkovaný zdroj požíval podporu

vyrobenej a dodanej elektriny v kalendárnom roku 2015, s čím žalobca nesúhlasil. Súd prvej inštancie
poukázal na to, že u intervenienta došlo k zmene systému fungovania a z toho dôvodu sa navrhovalo
uzatvorenie nového typu tzv. trojstrannej zmluvy, čo bolo systémom spracované a takéto zmluvy boli aj
odoslané.Avšakbezohľadunauzavretietejtotrojstrannejzmluvy,od1.januára2015sižalobcanemohol
uplatňovať nárok na podporu, pretože si nesplnil oznamovaciu povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona.

S poukazom na uvedené súd prisvedčil intervenientovi, že žalobca nemôže splnenie oznamovacej
povinnosti nahradiť ani návrhom na uzavretie zmluvy, ani uzatvorením/neuzatvorením novej zmluvy,
či ponechaním plynutia pôvodnej zmluvy, ani prechodným ustanovením zákona o podpore OZE. Za
rozhodujúce súd prvej inštancie považoval, či si žalobca splnil voči intervenientovi svoju oznamovaciu
povinnosť. Vo vzťahu k uvedenému súd prvej inštancie pri posudzovaní podacieho lístka žalobcu č.

902770655SK o odoslaní poštovej zásielky na adresu VSD, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice s dátumom
poštovej pečiatky Poprad 1 vychádzal z toho, že táto poštová zásielka nie je bližšie identifikovaná čo sa
týka jej obsahu a tiež, že je zo dňa 30. decembra 2014. Uviedol, že aj keby bola bližšie identifikovaná,
podstatné je, že bola odoslaná po zákonom stanovenej lehote, t. j. po 15. auguste 2014. Vo vzťahu k
podaciemu hárku č. EPH002083810 súd prvej inštancie konštatoval, že sa na ňom nachádza údaj o

odosielateľoviTatranskámliekareňa.s.,Nadtraťou26,06001Kežmarok,akodátumpodaniajeuvedený
deň 17. marec 2014, podacie číslo RP911890687SK a adresátom je Východoslovenská distribučná, a.s.,
Mlynská 31, 042 91 Košice. Rovnako však ide o bližšie neidentifikovanú poštovú zásielku, z ktorej nie
je zrejmý jej obsah. Uvedené údaje o zásielke nedokazujú jej obsah, a teda ani odoslanie dokumentov
preukazujúcich oznámenie o uplatnení podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny

žalobcom intervenientovi. K podaciemu hárku č. EPH002690490 súd prvej inštancie uviedol, že z
neho vyplýva údaj o odosielateľovi Tatranská mliekareň a.s., Nad traťou 26, 060 01 Kežmarok, dátum
podania 4. júl 2014, podacie číslo RP912125965SK, pričom aj tu ide o odoslanie bližšie neidentifikovanej
poštovej zásielky žalobcom adresátovi Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice s
dátumom poštovej pečiatky Kežmarok, 4. júl 2014. Uvedený údaj o poštovej zásielke ani v tomto prípade

nedokazuje podľa súdu prvej inštancie jej obsah, a teda odoslanie dokumentov - oznámenie o uplatnení
podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny žalobcom intervenientovi.5. Z evidencie prijatej pošty intervenienta zo dňa 8. júla 2014 mal súd prvej inštancie preukázané, že
pri zásielke RP912125965SK pod poradovým číslom 41970 je uvedený zápis: podacia pošta Kežmarok
1, odosielateľ Tatranská mliekareň a.s., obsah správy - žiadosť o vydanie stanoviska k projektu

Teplovod Kežmarok, PD (projektová dokumentácia) a mapy. Z uvedeného je podľa súdu prvej inštancie
nepochybné, že zásielka doručená intervenientovi dňa 8. júla 2014 pod horeuvedeným poradovým
číslom neobsahovala zákonom požadované dokumenty o uplatnení podpory na rok 2015 od žalobcu
adresované intervenientovi, naopak, v označenej zásielke bola len žiadosť o vydanie stanoviska k
projektu Teplovod Kežmarok, PD (projektová dokumentácia) a mapy.

6. Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE bol
žalobca povinný oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (intervenientovi) uplatnenie
podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15.
augustu 2014 na nasledujúci kalendárny rok, t. j. na rok 2015. Takéto oznámenie vykonané žalobcom
voči intervenientovi podľa súdu prvej inštancie zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, z dôvodu ktorého

nepovažovalzapreukázané,žežalobcasipredmetnúoznamovaniupovinnosťvočiintervenientovisplnil.
Dospel preto k záveru, že v dôsledku nesplnenia si zákonnej povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm.
c/, zaniklo jeho osobe právo uplatňovať si v roku 2015 na elektrinu vyrobenú v príslušnom zariadení na
výrobu elektriny, nárok na podporu. Zároveň konštatoval, že uplatnenie podpory zo strany výrobcu je
hmotnoprávnymúkonom,ktorýmusíbyťuskutočnenýkaždoročnevprekluzívnejlehote.Márneuplynutie

tejto lehoty má za následok, že výrobca si v nasledujúcom roku nárok na podporu uplatniť nemôže.

7. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že splnil všetky podmienky podpory na rok 2015 v intenciách
ustanovenia § 18e zákona o podpore OZE v platnom znení, súd prvej inštancie uviedol, že povinnosť
výrobcu elektriny oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie

podpory, bola a je rovnaká v znení zákona o podpore OZE platnom a účinnom do 31. decembra 2013,
ako aj po 1. januári 2014. Novelou ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, účinnou od 1. januára
2014, nedošlo k zmene podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, došlo len k
zmene následkov nesplnenia si povinností výrobcov uvedených v § 4 ods. 2 a to tak, že výrobca elektriny
správomnapodporu,ktorýnesplnípovinnostipodľaodseku2,sinemôženaelektrinuvyrobenúvdanom

zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b/ a c/ na nasledujúci kalendárny rok.

8. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko žalobca si svoju povinnosť
podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE voči intervenientovi v zákonom stanovenej lehote (do
15. augusta 2014) nesplnil, nemôže si na elektrinu vyrobenú vo svojom zariadení na výrobu elektriny

uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b/ a c/ na nasledujúci kalendárny rok, t. j. na rok 2015. Žalobcovi
nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom nevznikol, preto žalobu zamietol.

9. Návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedka súd prvej inštancie zamietol s
odôvodnením, že obrana žalovaného a intervenienta spočívajúca v ich skutkových tvrdeniach bola

dostačujúca na vyvrátenie skutkových tvrdení žalobcu. Súd prvej inštancie preto upustil od vykonania
ďalšieho dokazovania s odôvodnením, že listinné dôkazy predložené žalovaným a intervenientom
jednoznačne preukazujú nesplnenie si zákonných povinností žalobcu voči intervenientovi.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 zákona

č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP”) tak, že žalovanému a intervenientovi,
ktorí mali v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Na odvolanie žalobcu proti prvoinštančnému rozsudku z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, rozsudkom č. k. 3Cob/14/2019-879
z 29. apríla 2022, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. Odvolací súd, poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež „Ústavný
súd SR“ alebo „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 78/05 konštatoval, že súd prvej inštancie presvedčivo a
logicky odpovedal na každý relevantný argument vznesený v spore a odôvodnenie jeho rozhodnutia
spĺňa kritériá vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho

rozhodnutia a že právne závery odvolaním napadnutého rozhodnutia sú v súlade s vykonanými
skutkovými zisteniami. Napadnuté rozhodnutie čo do rozsahu jeho odôvodnenia zhodnotil ako
rozhodnutie v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), ako aj čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).13. Stotožniac sa so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie a jeho právnym záverom,
odvolací súd na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k

podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní, uviedol nasledovné:

14.Zazrejmémal,rovnakoakosúdprvejinštancie,žežalobcasižalobouuplatňujeakovýrobcaelektriny
s právom na podporu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o podpore OZE, zákonný nárok na doplatok
s odôvodnením, že si splnil všetky povinnosti vyplývajúce mu zo zákona. Súd prvej inštancie žalobcom

uplatnený nárok preskúmal osobitne z hľadiska splnenia, resp. nesplnenia zákonných podmienok a
zákonných povinností vyplývajúcich z právnej úpravy zákona o podpore OZE. Základnou spornou
otázkou v predmetnom konaní je splnenie si zákonnej povinnosti žalobcu v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/
zákona o podpore OZE vo vzťahu k výrobným zariadeniam žalobcu, čo je nevyhnutné pre posúdenie
riadneho a včasného splnenia povinnosti žalobcom voči intervenientovi, pretože podľa § 4 ods. 2 písm.
c/ zákona o podpore OZE je žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu povinný ÚRSO a

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy oznámiť uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. a/
a c/ zákona o podpore OZE, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu
na nasledujúci kalendárny rok. Ak by si žalobca povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore
OZE nesplnil, malo by to za následok, že si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu
elektriny uplatniť právo na doplatok za rok 2015.

15. Žalobca dôvodil, že si svoju oznamovaciu povinnosť voči intervenientovi ako prevádzkovateľovi
regionálnej distribučnej sústavy riadne a včas splnil prostredníctvom oznámenia doručeného
intervenientovi dňa 8. júla 2014 v poštovej zásielke spolu s ďalšími dokumentami a predložil dôkaz
o odoslaní takejto zásielky a jej hmotnosti. Intervenient namietal, že jeho podateľňa eviduje príjem

uvedenejzásielky,avšakneeviduje,žebyjejobsahombolopredmetnéoznámenie.Žalobcapoukázal,že
zo svedeckej výpovede pracovníčky podateľne činnej pre intervenienta, v konaní vedenom pred súdom
prvej inštancie pod sp. zn. 33Cb/70/2015 vyplynulo, že evidencia obsahu prijatých zásielok neprebieha
podľa formalizovaných pravidiel a je nepresná a nespoľahlivá. Žalobca preto navrhol vypočutie Mgr. X.
M.(bývaléhoenergetikažalobcu),ktorýpredmetnúzásielkupripravovalaodovzdalnapoštovúprepravu.

Zároveň navrhol, aby intervenient v konaní pred súdom prvej inštancie predložil originál predmetnej,
jemu doručenej zásielky tak, ako ju obdržal (s celým jej obsahom a obálkou), čo by umožnilo preverenie
jej hmotnosti a porovnanie oproti hmotnosti uvedenej na doklade o jej odovzdaní na poštovú prepravu.

16. Odvolací súd mal za to, že ak by aj pri preverení hmotnosti spornej obálky s jej obsahom (žiadosť o

vydanie stanoviska k projektu Teplovod Kežmarok s prílohami) v zmysle návrhu žalobcu, táto napokon
vážila predsa len menej oproti údaju o jej hmotnosti uvedenej na doklade o jej odovzdaní na poštovú
prepravu, uvedené by ešte spoľahlivo nepreukazovalo, že dokladom v nej chýbajúcim, ktorý je príčinou
rozdielu vo váhe, bolo práve podanie, ktorým si žalobca splnil svoju oznamovaciu povinnosť. Vzhľadom
na uvedené odvolací súd konštatoval, že takéto dokazovanie by neznamenalo priblíženie sa k želanej

a možnej miere zistenia skutkového stavu, ktorá by bez akýchkoľvek pochybností svedčila o tom, že
žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania, že si povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 zákona
o podpore OZE, splnil. Uviedol, že žalobca má právo na podporu, avšak z dôvodu nesplnenia vyššie
uvedenej povinnosti stráca možnosť uplatniť si ju pre rok 2015. Zdôraznil, že ustanovenie § 4 ods. 2
písm. c/ stanovuje, že ide o opakovanú činnosť oznamovania, z ktorej musí byť jednoznačná vôľa, ku

komu smeruje a v akom rozsahu. Nemožnosť uplatnenia podpory zaniká zo zákona, teda ex lege na
nasledujúci kalendárny rok.

17. Vo vzťahu k aplikácii § 18e ods. 1 zákona o podpore OZE odvolací súd uviedol, že Ústavný súd SR
v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 uviedol, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového

znenia § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE, je z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiadúce,
pričom mechanizmus tejto sankcie sa uplatní ex lege a nie sú potrebné nejaké ďalšie rozhodnutia s tým,
že sa jedná o súkromnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Ustanovenia o podpore v zmysle
§ 4 ods. 2 zákona o podpore OZE sú relevantné pre všetky subjekty, ktoré majú nárok na podporu, bez
ohľadu na to, kedy boli uvedené do prevádzky.

18. K tvrdeniu žalobcu o tom, že sprievodný list intervenienta zo dňa 10. októbra 2014 spolu s návrhom
zmluvy, ďalej uzavretie zmluvy o dodávke a doplatku z 9. decembra 2014 a sprievodný list intervenienta
z 10. decembra 2014, predstavujú uznanie záväzku intervenienta a žalovaného zodpovedajúceho právužalobcu na poskytnutie podpory, odvolací súd uviedol, že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné
z textu listiny. Zdôraznil, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE stanovuje žalobcovi
povinnosť oznámiť voči žalovanému dve skutočnosti, a to oznámiť uplatnenie podpory a oznámiť

predpokladané množstvo dodanej elektriny. I keď predmetná zákonná úprava nestanovuje formu pre
splnenie si týchto dvoch notifikačných povinností, musí byť preukázané, že tieto boli splnené, pričom
listiny, na ktoré žalobca poukázal, nemožno podľa odvolacieho súdu akceptovať ako dôkaz o tom, že
žalobca si splnil povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE v roku 2014, aby nestratil právo na
odber a doplatok pre nasledujúci rok, t. j. pre rok 2015.

19. Sumarizujúc vyššie konštatované závery, odvolací súd uzatvoril, že žalobca nepreukázal, že splnil
notifikačnú povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE. Uviedol, že výrobca má určité
zákonné povinnosti, ktoré musí akceptovať, pokiaľ si chce uplatniť podporu. Bez jednoznačného prejavu
vôle nemôže mať žalovaný a intervenient vedomosť, či má výrobca záujem uplatniť si podporu, ani
to, že žalobca má zámer uplatniť si podporu doplatkom, výkupom na straty, resp. obidvomi druhmi

tejto podpory, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok. K
ďalším odvolacím argumentom odvolací súd uviedol, že ich považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne zaoberať.

20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému a
intervenientovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalobca.

21. Proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote rozsiahle

dovolanie žalobca (č. l. 921 - 952), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení § 420 písm. f/ a § 421
ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.

21.1. Žalobca (v ďalšom texte tiež „dovolateľ“) v úvode svojho dovolania poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky („ďalej tiež „Najvyšší súd SR“, „najvyšší súd“ alebo „NS SR“)

sp. zn. 1Obdo/l/2021 z 29. marca 2022, ktorým najvyšší súd rozhodol v obdobnej veci o dovolaní
tam vedeného dovolateľa, obsahujúce zhodnú, resp. podobnú argumentáciu, aká je uplatnená v
tu posudzovanej veci. Označeným uznesením najvyšší súd konštatoval prípustnosť a aj dôvodnosť
dovolania zo strany iného výrobcu elektriny z OZE a zrušil potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu
č. k. 3Cob/41/2019-1097 z 26. novembra 2019, argumentujúc porušením práva žalobcu na riadne

odôvodnenie rozsudku.

21.2. Dôvodiac v dovolaní označenými rozhodnutiami Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu
SR, zaoberajúcimi sa právom na náležité odôvodnenie rozhodnutia a prípustnosťou dovolania podľa
§ 420 písm. f/ CSP (body 24. až 57. dovolania), následnom opise žalovaných nárokov (body 73.

až 83.) a priebehu konania na súde prvej inštancie, vrátane jeho rozhodnutia (body 84. až 115.),
dovolateľ argumentoval tvrdením, že už v prvoinštančnom konaní navrhol na preukázanie ním tvrdených
skutočností vypočutie svedka Mgr. X. M., ktorý oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 za žalobcu
vyhotovil a spolu s ostatnými listinami zásielku aj pripravil na poštovú prepravu; rovnako navrhol
vypočutie ďalších svedkov, ktorí podpisovali dokumenty za intervenienta súvisiace s návrhom Zmluvy

o dodávke a doplatku 2015, ako aj samotnú zmluvu a inštrukciu k fakturácii podľa nej (osobitne pani
A. H.). Navrhol, aby intervenient v konaní pred súdom prvej inštancie predložil originál jemu doručenej
poštovejzásielkyč.RP912125965SKtak,akojuobdržal(scelýmjejobsahomaobálkou),čobyumožnilo
preverenie jej hmotnosti a porovnanie oproti hmotnosti uvedenej na doklade o jej odovzdaní na poštovú
prepravu. Dovolateľ taktiež poukazoval na následné správanie intervenienta a žalovaného po dátume

15. august 2014, kedy intervenient z vlastnej iniciatívy navrhol uzavretie Zmluvy o dodávke a doplatku
2015 s účinnosťou od 1. januára 2015, ako aj samotné uzavretie tejto zmluvy všetkými jej zmluvnými
stranami s účinnosťou od 1. januára 2015 a inštruovanie dovolateľa k fakturácii podľa uvedenej zmluvy
prostredníctvom listu intervenienta zo dňa 10. decembra 2014. Všetko toto podľa žalobcu potvrdzovalo,
že k splneniu jeho povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE muselo dôjsť, pretože

inak by bolo konanie intervenienta a žalovaného nelogické. Vo vzťahu k tvrdeniu intervenienta v konaní
pred súdom prvej inštancie o tom, že k uzavretiu Zmluvy o dodávke a doplatku 2015 došlo v rámci
celoplošného prezmluvňovania výrobcov elektriny z OZE, kde sa nepreverovalo splnenie oznamovacej
povinnosti výrobcov elektriny podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE na rok 2015, žalobcadôvodil, že ak by takéto tvrdenie malo byť pravdivé, znamenalo by to, že žalovaný a intervenient konali
v právne irelevantnom omyle na ich strane, resp. že uvedenú zmluvu síce uzavreli s účinnosťou od 1.
januára 2015, avšak nemali v úmysle ju plniť pre rok 2015, čo by predstavovalo právne irelevantnú a

neprejavenú výhradu na ich strane bez dopadu na platnosť a účinnosť predmetnej zmluvy.

21.3. Dovolateľ v konaní pred súdom prvej inštancie dôvodil aj tým, že za trvania Zmluvy o dodávke
a doplatku 2013 (uzavretej na dobu neurčitú) a v súvislosti s návrhom a uzavretím Zmluvy o dodávke
a doplatku 2015, došlo k uznaniu záväzku podľa § 323 ObchZ, ktorá okolnosť spôsobuje podľa neho

potrebu aplikovania § 192 CSP, a teda prenos dôkazného bremena na žalovaného s intervenientom.
Uznanie záväzku žalobca vzhliadal (a) v sprievodnom liste intervenienta z 10. októbra 2014 spolu s
návrhom Zmluvy o dodávke a doplatku 2015, ktoré boli doručené dovolateľovi a ktoré predstavujú návrh
zmluvy; (b) v uzavretej Zmluve o dodávke a doplatku 2015 z 9. decembra 2014 a sprievodnom liste
intervenienta z 10. decembra 2014 (v ktorom bol dovolateľ inštruovaný k fakturácii podľa uvedenej
zmluvy práve pre rok 2015 a teda k fakturácii žalovaných nárokov). Podľa názoru dovolateľa intervenient

uvedenými úkonmi (vykonanými počas platnosti a účinnosti Zmluvy o dodávke a doplatku 2013,
uzavretej dňa 12. februára 2013 na dobu neurčitú, t. j. aj na rok 2015) jednoznačne uznal svoj záväzok
zodpovedajúci uplatnenému právu dovolateľa na poskytnutie podpory podľa Zmluvy o dodávke a
doplatku 2013 práve pre rok 2015.

V tejto súvislosti dovolateľ osobitne zdôrazňoval rozdiel medzi uznaním záväzku podľa Obchodného
zákonníka a uznaním dlhu podľa Občianskeho zákonníka a prvoinštančnému súdu vytkol, že nereagoval
na jeho argumentáciu ohľadne uznania záväzku intervenienta podľa Zmluvy o dodávke a doplatku 2013
na rok 2015, spôsobujúce prenos dôkazného bremena na žalovaného a intervenienta.

21.4. V ďalšej časti dovolania (bod 116. a nasl.) žalobca, zopakujúc odvolaciu argumentáciu podanú
proti prvoinštančnému rozsudku, poukázal na to, že po podaní odvolania zaslal odvolaciemu súdu dňa
23. októbra 2018 podanie označené ako „Podanie žalobcu v rámci odvolacieho konania proti rozsudku
Okresného súdu Košice I sp. zn. 33Cb/44/2016 zo dňa 24. 9. 2018”, prílohou ktorého bolo podanie
intervenienta zo dňa 20. decembra 2019, ktoré intervenient predložil v obdobnom konaní vedenom na

súde prvej inštancie pod sp. zn. 26Cb/128/2015 pod názvom „Plánované údaje o výrobcoch elektriny
z OZE/KVET na rok 2015”. Označená príloha predstavovala dokument, ktorý intervenient zaslal dňa
28. novembra 2014 (t. j. po viac ako 3 mesiacoch od 15. augusta 2014) na ÚRSO, prostredníctvom
ktorého vyčíslil na žiadosť ÚRSO svoje plánované náklady na podporu pre výrobcov elektriny na rok
2015. V rámci tohto vyčíslenia (na riadku 588) je uvedený aj žalobca s tým, že v uvedenom riadku sa

nachádzajú konkrétne hodnoty intervenientom plánovaných nákladov na podporu pre žalobcu na rok
2015, a zároveň je pri žalobcovi uvedené aj to, že tento si splnil svoju oznamovaciu povinnosť podľa §
4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE na rok 2015 voči intervenientovi.

21.5. Žalobca ďalej uviedol, že v prílohe svojho podania z 13. februára 2020 (ktorým reagoval na

podanie intervenienta z 3. februára 2020), doručil odvolaciemu súdu zrušujúce uznesenie odvolacieho
súdu sp. zn. 2Cob/137/2018 z 28. júna 2019, v ktorom odvolací súd v nadväznosti na svedeckú
výpoveď A. Z. zo 7. septembra 2016 v obdobnom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn.
33Cb/70/2015 konštatoval, že „Za situácie, keď v konaní bolo preukázané, že podateľňa, prijímajúca
zásielky aj pre žalovaného v 1. rade (t. j. intervenienta) nefungovala spôsobom zaručujúcim označenie

a zaevidovanie každého listinného podania nachádzajúceho sa v jednej doručenej zásielke, je potrebné
hodnotiť skutočnosť doručenia/nedoručenia vo vzájomnej súvislosti so všetkými zisteniami získanými v
procese dokazovania...“.

21.6. Žalobca tiež dôvodí ďalším svojím podaním z 15. februára 2022 (ktorým reagoval na podanie

intervenienta z 15. októbra 2021), v ktorom poukázal na to, že v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn.
29Cb/61/2016, súd prvej inštancie pripustil vypočutie svedka X. M., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi
z 20. januára 2020 potvrdil, že formulárové oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 za žalobcu
pripravil (vyplnil), dal do obálky spolu s inými dokladmi týkajúcimi sa spoločnosti Tatranská mliekareň
a.s. a zalepenú obálku odovzdal na jej prevzatie k poštovej preprave v relevantnom čase na adresu

intervenienta.

21.7.Žalobca v dovolaní tvrdí, že v konaní pred súdom prvej inštancie vyššie označenými listinami
nedisponoval a ani ich bez svojej viny uplatniť nemohol. Tvrdí, že po podaní odvolania ním uplatnené
odvolacie dôvody žiadnym spôsobom nemenil a nedopĺňal, v prípade označených listín išlo o novoty v

odvolacom konaní, na ktoré (dôvodiac uzneseniami Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 10/2017-12 a sp.
m. III. ÚS 141/2019-10), mal odvolací súd prihliadať.

21.8. Zhrnúc v ďalšej časti dovolania obsah rozhodnutia odvolacieho súdu (bod 124. a nasl.), žalobca
konajúcim súdom vytkol nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí, pre ich nedostatočné a nepresvedčivé

odôvodnenia. Namietol, že súdy sa nevysporiadali s jeho argumentáciou o zmluvnej povahe žalovaných
nárokov. Namietol tiež, že napadnuté rozhodnutia konajúcich súdov vychádzajú z posúdenia žalobou
uplatnených nárokov ako zákonných, odvodzovaných zo zákona o podpore OZE, posudzujúcich ich len
z toho hľadiska, či si žalobca splnil voči intervenientovi oznamovaciu povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm.
c/ zákona o podpore OZE pre rok 2015, bez toho, aby sa venovali Zmluve o dodávke a doplatku 2015,
okolnostiam jej uzavretia, rozsahu a predmetu úpravy, a to napriek tomu, že žalované nároky sú nárokmi

súkromnoprávnej povahy.

21.9. Konajúcim súdom žalobca ďalej vytkol, že pri vyhodnocovaní dôkazov a pri rozhodovaní o jeho
návrhoch na vykonanie dokazovania nerešpektovali, že žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu
(čl. 15 ods. 2 CSP), že za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu veci (§ 187 ods. 1

CSP) a že dôkazy je potrebné hodnotiť každý jednotlivo, ale aj všetky v ich vzájomnej súvislosti (§ 191
ods. 1 CSP). Namietol, že súdy zamerali dokazovanie výlučne na priame a bezprostredné preukázanie
samotného fyzického doručenia oznámenia o uplatnení podpory dňa 8. júla 2014 intervenientovi v
poštovej zásielke č. RP912125965SK.

21.10. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu strán sporu a postupu súdov pri vedení dokazovania žalobca
uviedol, že pred súdmi nižšej inštancie dôvodil uznaním záväzku zo strany intervenienta, kedy nastupuje
vyvrátiteľná právna domnienka, že uznaný záväzok v čase jeho uznania trvá, v dôsledku ktorej
domnienkydochádzakzmeneprocesnéhopostaveniažalobcu,pretožedôkaznébremenooneexistencii
záväzku zaťažuje žalovaného, resp. intervenienta, a to s poukazom na § 192 CSP. Táto okolnosť podľa

tvrdenia žalobcu vyžadovala na strane žalovaného a intervenienta dôkaz opaku, ktorú okolnosť ale súdy
nebrali do úvahy.

21.11.Súduprvejinštanciežalobcavytkol,žesanevyjadrilksvedeckejvýpovediA.Z.;odôvodneniejeho
rozsudku sa týka iba jeho návrhu na vypočutie svedka X. M., avšak ani v tomto prípade odôvodnenie

rozsudku neobjasňuje, prečo by za daného skutkového a dôkazného stavu svedecká výpoveď X.
M. nemohla byť akceptovateľným dôkazom a prečo a z akých konkrétnych príčin nebola pripustená.
Nevykonanie ostatných návrhov žalobcu na dokazovanie súd prvej inštancie nezdôvodnil vôbec.

21.12. Rovnako odvolaciemu súdu žalobca vytkol, že len doplnil zdôvodnenie ohľadom žalobcom

navrhovaného preverenia hmotnosti spornej poštovej zásielky č. RP912125965SK (ohľadne splnenia
si oznamovacej povinnosti), avšak nevysporiadal sa už (takisto ako aj súd prvej inštancie) s ostatnými,
žalobcom navrhovanými dôkazmi a ani nepristúpil k vyhodnoteniu vykonaných dôkazov (vrátane
navrhnutých dôkazov) podľa § 191 CSP (t. j. vo vzájomnej súvislosti), ale tieto posudzoval iba každý
jednotlivo, bez ozrejmenia svojho myšlienkového postupu v tomto smere.

21.13. Odvolaciemu súdu žalobca tiež vytkol, že napriek tomu, že v priebehu odvolacieho konania
uplatnil významné novoty preukazujúce, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k vadám, ktoré
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a ktoré dovolateľ nemohol bez vlastnej viny
uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, odvolací súd sa k nim žiadnym spôsobom nevyjadril.

21.14. Dôvodiac v ďalšej časti dovolania (bod 290 a nasl.) dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 CSP,
dovolateľ konajúcim súdom vytkol nesprávne právne posúdenie kogentnej povahy § 4 ods. 3 zákona
o podpore OZE, nesprávne právne posúdenie aplikácie § 4 ods. 3 v spojení s § 18e ods. 1 zákona
o podpore OZE, napokon nesprávne právne posúdenie procesno-právnej otázky ohľadne dôkazného

bremena vo vzťahu k obsahu doručovanej zásielky, ktoré podľa žalobcu zaťažuje adresáta zásielky.

21.15. Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení žalobca dovolaciemu súdu navrhol, aby podľa
§ 449 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 450 CSP, zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.3Cob/41/2019-879 z 26. novembra 2019 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k.
33Cb/70/2015-439 z 19. novembra 2018 a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie, resp.
aby podľa § 449 ods. 3 CSP zmenil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu tak, že žalobe vyhovie

v plnom rozsahu. Žalobca si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie,
odvolacom i dovolacom súde, v rozsahu 100 %.

22. Písomným podaním z 28. júla 2022 (č. l. 195 spisu) bola dovolaciemu súdu doručená oprava
dovolaniažalobcuspočívajúcavopraveč.k.rozsudkuodvolaciehosúduadátumejehovydania,rovnako

v oprave č. k. rozsudku súdu prvej inštancie a dátume jeho vydania a v súlade s vykonanou opravou
zosúladil so skutočným stavom veci dovolací petit.

23. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný písomným podaním z 30. októbra 2022 (č. l. 1050 -
1078 spisu), v ktorom, podrobne sa vyjadriac k dovolacím námietkam žalobcu, považujúc napadnuté
rozhodnutia súdov za súladné so zákonom a so zaužívanou praxou justičných autorít, navrhol dovolanie

ako neprípustné odmietnuť, resp. ako nedôvodné zamietnuť. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu
trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. Písomné vyjadrenie žalovaného zaslal súd prvej inštancie
postupom podľa § 436 ods. 4 CSP žalobcovi (č. l. 2015, 2016 spisu), ktorého ďalšie vyjadrenia
nenasledovali.

24. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená
advokátom (resp. advokátskou kanceláriou) v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že
tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je prípustný a dôvodný zároveň.

25. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí výlučne do právomoci dovolacieho súdu (viď. sp. zn. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti
osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení predpokladov prípustnosti dovolania
definovaných v jednotlivých ustanoveniach CSP (obdobne aj sp. zn. I. ÚS 438/2017). Pri vyslovení
záveru o (ne)prípustnosti dovolania dovolací súd preto nie je viazaný tým, čo uviedol dovolateľ, prípadne

druhá strana.

26. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.
a/ až f/ predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolanie prípustné podľa § 420

možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1, 2 CSP).

27. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa

vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový
stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, avšak ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

28. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a/
až c/ citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacím dôvodom (§ 440 CSP),

ktorýmjenesprávnosťvytýkanávdovolaní.Vdôsledkuuvedenejviazanostidovolaciehosúdudovolacím
dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní
uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 59/2017 z 8. júna 2017).29. V tu posudzovanej veci žalobca v dovolaní argumentuje prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm.
f/ a § 421 ods. 1 CSP.

30. Najvyšší súd po oboznámení sa s dovolaním žalobcu považoval za potrebné zaoberať sa primárne
prípustnosťou dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

31. Pod porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP možno
zahrnúť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,
právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia (nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných
argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom,

pričom k naplneniu tohto dovolacieho dôvodu nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj
jehonedostatočnosťoualebonezrozumiteľnosťou,čisvojvoľnosťou-viďnapr.II.ÚS419/2021),právona
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené
so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Podľa §
420 písm. f/ CSP je kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle judikatúry ústavného súdu

však iný pojem ako procesný postup, a to „právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými
atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.
Všeobecné súdy teda pri výklade a aplikácii aj procesných právnych noriem musia uprednostniť vždy
ten z rôznych do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý je priaznivejší, ústretovejší a zabezpečujúci
plnohodnotnejšiu realizáciu práv pre stranu sporu. Jednotlivec sa totiž obracia na súd s požiadavkou

o poskytnutie súdnej ochrany jeho ohrozenému alebo porušenému právu s dôverou, že táto ochrana
bude poskytnutá spravodlivo a v súlade s právnym poriadkom vrátane európskej úrovne štandardov
ochrany ľudských práv (II. ÚS 419/2021). Pod pojmom „nesprávny procesný postup“, ktorý odôvodňuje
prípustnosťdovolaniapodľa§420písm.f/CSPvzmyslevyššieuvedenejaktuálnej judikatúryústavného
súdu možno rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako

súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení,
mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia,
jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky
atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. Nemožno totiž oddeľovať procesný postup súdu a
rozhodnutie, ktoré je jeho sumárom a výsledkom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň

nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú
právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí
byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37
až 41).

32. Dovolateľ vo vzťahu k prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP namietol nepreskúmateľnosť
napadnutých rozhodnutí tvrdiac, že tieto sa nedostatočne vysporiadali s jeho námietkami a neodôvodnili
nevykonanie ním navrhnutých dôkazov.

33. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť

práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

34. K naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f/ CSP nedochádza len úplnou absenciou
odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou (viď napr. II. ÚS
419/2021). Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods.

2 CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP. Odôvodnenie
má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať
odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a
musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane

a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii dbať tiež na jeho
celkovúpresvedčivosť.Právonariadneodôvodnenierozhodnutianeznamenáprávonauvedenie„aspoň
nejakých“ dôvodov, ale ide o právo na uvedenie dostatočných, logických a zrozumiteľných argumentov
reagujúcich na relevantné tvrdenia a námietky strán sporu, vyhodnotenie dokazovania a vysvetlenieprečo prípadne v konaní navrhované dôkazy súd nevykonal. Súd by mal presvedčivo odôvodniť a
vysvetliť aj aplikáciu príslušného právneho predpisu, či ustanovenia z neho na rozhodovanú vec.

35. V prípade odvolacieho rozhodnutia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). Aj v tomto prípade sa však musí odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3
CSPvodôvodneníodvolaciehorozhodnutiavysporiadaťspodstatnýmitvrdeniamiuvedenýmivodvolaní

(odvolacími námietkami). Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie (§ 387 ods. 3 CSP). Ak odôvodnenie odvolacieho súdu neobsahuje
zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu k vyššie uvedeným námietkam, nespĺňa atribúty riadneho
odôvodnenia, čím porušuje právo na spravodlivý súdny proces.

36. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie č. k. 33Cb/44/2016-439 z 24. septembra 2018 vyplýva, že žalobu
žalobcu s nárokom na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom zamietol s odôvodnením, že žalobca
v zákonom stanovenej lehote (do 15. augusta 2014) nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť podľa §
4 ods. 2 písm. c/ zákona o podpore OZE voči intervenientovi, spočívajúcu v oznámení o uplatnení
podpory vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, ktorá okolnosť má za následok, že si

na elektrinu vyrobenú na svojom zariadení na výrobu elektriny nemôže uplatniť právo na podporu
podľa § 4 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o podpore OZE. Zároveň zamietol návrh žalobcu na vykonanie
dokazovania výsluchom svedka s odôvodnením, že obrana žalovaného a intervenienta spočívajúca v
ich skutkových tvrdeniach bola postačujúca na vyvrátenie skutkových tvrdení žalobcu. Mal za to, že
listinné dôkazy predložené žalovaným a intervenientom, nesplnenie si zákonných povinností žalobcu

voči intervenientovi, jednoznačne preukázali.

37. Proti zamietavému rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca odvolanie, v ktorom vo vzťahu
k rozloženiu dôkazného bremena a hodnoteniu dôkazov dôvodil, že zmluvný vzťah medzi stranami
sporu, založený Zmluvou o dodávke a doplatku 2015 je potrebné posudzovať aj z pohľadu jeho

súkromnoprávneho charakteru, tvrdiac, že zákon o podpore OZE nezasahuje do zmluvnej voľnosti
strán sporu a vo vzťahu k zmluvnej voľnosti v ust. § 4 ods. 2 písm. c/ a § 4 ods. 3 neobsahuje
kogentné ustanovenia. Poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/1160/2003 z 26.
augusta 2004 dôvodil ďalej dôkazom opaku na strane žalovaného a intervenienta a tvrdil, že za situácie
platného uznania záväzku nemožno urobiť záver, že oprávnený veriteľ (t. j. žalobca) neuniesol dôkazné

bremeno ohľadom skutočnosti, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, a to ani vtedy, ak povinný
dlžník takúto skutočnosť popiera negatívnymi tvrdeniami. V odvolaní žalobca dôvodil svojimi návrhmi,
jednak vo vzťahu k intervenientovi, aby predložil originál jemu doručenej spornej zásielky, ďalej návrhom
na vypočutie svedka Mgr. X. M., ktorý zásielku pripravoval a odovzdal na poštovú prepravu, ako aj
návrhom na vypočutie osôb, ktoré Zmluvu o dodávke a doplatku 2015 v čase po 15. auguste 2014

a sprievodné listy k návrhu podpisovali za intervenienta. Dôvodil ďalej výpoveďou svedkyne A. Z. k
okolnostiam fungovania podateľne intervenienta v rozhodnom čase roku 2014. Napokon argumentoval
nesprávnym právnym posúdením merita veci. Po podaní odvolania žalobca odvolaciemu súdu doručil
viaceré následné písomné podania, reagujúce na vyjadrenia intervenienta v odvolacom konaní (napr.
podanie žalobcu z 23. októbra 2018 na č. l. 554 a nasl. spisu, v prílohe ktorého predložil dôkaz

preukazujúci, že žalobca nahlásil uplatnenie podpory pre rok 2015 ÚRSO aj intervenientovi, ďalej
podanie žalobcu z 13. februára 2020 na č. l. 594 a nasl., ktorým predložil odvolaciemu súdu podanie
s prílohou - zrušujúcim uznesením KS v Košiciach sp. zn. 2Cob/137/2018 vydaným v obdobnej veci
žalobcu a ďalšie).

38. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozsudkom č. k. 3Cob/14/2019-879
z 29. apríla 2022, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd, totožne
so súdom prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal, že splnil notifikačnú povinnosť v zmysle
§ 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, preto stratil možnosť uplatniť si právo na podporu pre rok 2015.
K návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania uviedol, že ak by aj pri preverení hmotnosti spornej

obálky s jej obsahom, táto napokon vážila predsa len menej oproti údaju o jej hmotnosti uvedenej na
doklade o jej odovzdaní na poštovú prepravu, uvedené by ešte spoľahlivo nepreukazovalo, že dokladom
v nej chýbajúcim, ktorý je príčinou rozdielu vo váhe, bolo práve podanie, ktorým si žalobca splnil
svoju oznamovaciu povinnosť. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatoval, že takéto dokazovanieby neznamenalo priblíženie sa k želanej a možnej miere zistenia skutkového stavu, ktorá by bez
akýchkoľvek pochybností svedčila o tom, že žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania,
že si povinnosť v zmysle § 4 ods. 2 zákona o podpore OZE, splnil. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu

o uznaní záväzku intervenienta a žalovaného, odvolací súd k žalobcom označeným listinám uviedol,
že je potrebné hodnotiť len to, čo je poznateľné z textu listiny. Zdôraznil, že listiny, na ktoré žalobca
poukázal, nemožno akceptovať ako dôkaz o tom, že žalobca si splnil povinnosti podľa § 4 ods. 2 zákona
o podpore OZE v roku 2014. K ďalším odvolacím argumentom odvolací súd uviedol, že ich považoval
pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa s nimi osobitne zaoberať.

39. Z odvolania žalobcu je dovolaciemu súdu zrejmé, že obsahovo je pomerne rozsiahle; žalobca v ňom
konkrétnymi argumentami spochybňoval správnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie, namietol
nevykonanie navrhnutých dôkazov, resp. nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov, nesprávne
právne posúdenie veci, ako aj nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie tvrdiac, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorú uplatnil v konaní pred prvoinštančným

súdom.

40. Nemožno poprieť, že nadmerný rozsah odvolania nie je žiadúci, a to v kontexte zabezpečenia
promptnej a spravodlivej ochrany porušených práv subjektu domáhajúceho sa ochrany. Na strane
druhej, presná a jasná formulácia odvolacích dôvodov je potrebná nielen z pohľadu ich významu pre súd

odvolací, ale aj pre protistranu (resp. ostatným subjektom konania), ktorým zákon umožňuje k tomuto
opravnému prostriedku vyjadriť sa (§ 373 ods. 3 CSP), pričom reálna možnosť využiť svoje procesné
práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany je podstatou kontradiktórnosti
konania a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“, ktorý princíp je zakotvený v Čl. 6 Civilného sporového
poriadku.

41. Je nutné súhlasiť s názorom žalobcu v jeho dovolaní, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia s jeho podstatnými tvrdeniami a argumentami, uvedenými v odvolaní (stručne zhrnutými v
bode 37. tohto uznesenia), nezaoberal, v dôsledku ktorej okolnosti porušil kogentné ustanovenie § 387
ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami

strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie; odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

42. Vo vzťahu k procesnej vade konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP dovolateľ odvolaciemu súdu vytkol

(rovnako aj súdu prvej inštancie) aj proces dokazovania tvrdiac, že nevykonal navrhované dôkazy a ich
nevykonanie nezdôvodnil.

43. Dovolací súd vo vzťahu k procesu dokazovania vo všeobecnosti uvádza, že zákon vychádza zo
zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných

dôkazochzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie,jevecoujehovnútornéhopresvedčenia
a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Civilný sporový
poriadok v § 132 ods. 1 ukladá sporovej strane povinnosť označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich
skutočností. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v

rámci dokazovania vykonané, je však už vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán.
Povinnosťou súdu je teda nechať sporovým stranám priestor na prednes svojich návrhov a dôkazných
prostriedkov, nie je však už jeho povinnosťou všetky navrhované dôkazné prostriedky aj vykonať. V
predmetnom prípade žalobcovi predkladanie návrhov na dôkazné prostriedky bezpochyby umožnené
bolo (túto skutočnosť dovolateľ ani nenamietal); procesné pochybenie odvolacieho súdu však spočíva

nie v nevykonaní navrhnutých dôkazov, ale v neodôvodnení dôvodu, pre ktorý žalobcom navrhnuté
dôkazy nevykonal.

44. Osobitne vo vzťahu k návrhu žalobcu na výsluch svedka X. M., ktorého výsluch žalobca inicioval už
v konaní na súde prvej inštancie, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že jeho výsluchom mal žalobca

úmysel preukázať, že včas splnil svoju oznamovaciu povinnosť, ktorej konštatované nesplnenie bolo
zo strany konajúcich súdov dôvodom na zamietnutie žaloby žalobcu (resp. potvrdenie zamietajúceho
rozsudku súdom odvolacím). Predmetom výpovede označeného svedka nemalo byť preverovanie
hmotnosti spornej obálky s jej obsahom (ktorá námietka síce bola tiež jednou zo žalobcom tvrdenýchokolností), ale podstatným malo byť zistenie obsahu zásielky a jej odovzdanie na poštovú prepravu.
Naviac, vo vzťahu k osobe X. M. žalobca dôvodil podaním z 15. februára 2022, doručeným odvolaciemu
súdu síce až po podaní odvolania, avšak v ktorom poukázal na to, že v obdobnom konaní vedenom pod

sp. zn. 29Cb/61/2016, súd prvej inštancie vypočutie svedka X. M. pripustil a tento vo svojej svedeckej
výpovedi z 20. januára 2020 potvrdil, že oznámenie o uplatnení podpory na rok 2015 za žalobcu
pripravil (vyplnil) a dal do obálky spolu s ďalšími dokladmi. Označeným dôkazom žalobca dôvodil ako
novotou v odvolacom konaní, ktorú okolnosť bez vlastnej viny nemohol predložil v pôvodnom konaní a
ku ktorej okolnosti sa odvolací súd vôbec nevyjadril, rovnako tak, ako sa nevyjadril k ostatným novotám

predloženým žalobcom v odvolacom konaní po podaní odvolania. Bez zdôvodnenia ostali aj ďalšie
argumenty, resp. návrhy v odvolaní, ku ktorým odvolací súd v bode 54. rozsudku len stručne uviedol,
že „Ďalšie argmenty považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez
potreby sa s nimi osobitne zaoberať“. Takéto konštatovanie odvolacieho súdu je však v tomto prípade
pre zdôvodnenie postupu súdu spočívajúceho v nevykonaní navrhnutých, podľa dovolacieho súdu pre
preukázanie tvrdených a popieraných skutočností, relevantných dôkazov, nepostačujúce.

45. S poukazom na všetky vyššie konštatované skutočnosti dovolací súd uzatvára, že (nesprávnym)
procesným postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu základného práva žalobcu na spravodlivý
proces, vyplývajúceho z Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo v
posudzovanom prípade zakladá vadu zmätočnosti podľa ust. 420 písm. f/ CSP.

46. Sumarizujúc vyššie uvedené, dovolateľ dôvodne namietol prípustnosť dovolania podľa § 420
písm. f/ CSP, preto dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods.
1 CSP) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Dovolací súd v tomto prípade
nezaujímalmeritórnypostojkdovolacímnámietkamdovolateľavznesenýmkdovolaciemudôvodupodľa

§ 421 CSP o nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko preskúmanie právneho posúdenia veci
odvolacím súdom nie je ani možné, nakoľko odôvodnenie jeho rozsudku neobsahuje právne relevantné
závery vo väzbe na podstatné odvolacie námietky žalobcu, čím je v tomto smere nedostatočné, a teda
nepreskúmateľné zo strany dovolacieho súdu.

47. Vrátením veci odvolaciemu súdu sa vytvára procesný priestor na ochranu a naplnenie namietaných
práv dovolateľa (žalobcu) v rámci ďalšieho konania pred odvolacím súdom, rovnako tak žalovaného
ako protistrany a intervenienta na jeho strane. Povinnosťou odvolacieho súdu bude v náležitom
a zrozumiteľnom odôvodnení svojho nového rozhodnutia dôsledne sa vysporiadať so všetkými
relevantnými tvrdeniami a námietkami strán sporu.

48. Podľa § 455 CSP, v ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu
vysloveným v tomto uznesení.

49. V novom rozhodnutí rozhodne odvolací súd aj o trovách pôvodného konania (pred súdom prvej

inštancie a pred odvolacím súdom) a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.