Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/41/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120280824
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6120280824.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Prievozská
2, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. Remedium Legal, s. r. o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO:
53 255 739, proti žalovanej: B. E., narodená Z., bytom G., o zaplatenie 3.000 eur s prísl., vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 29Csp/208/2020, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 10. februára 2022 sp. zn. 11CoCsp/21/2021, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 12. júla 2021
č. k. 29Csp/208/2020-138 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozhodnutie okresného súdu“)

žalobu zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že náhradu
trov konania stranám sporu nepriznal (druhá výroková veta). Zamietol návrh občianskeho združenia
Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo námestie 7, 811 02 Bratislava na pribratie
do konania podľa § 95 CSP (tretia výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že konal o žalobe žalobcu o zaplatenie

3.000 eur s príslušenstvom titulom nesplateného spotrebiteľského úveru poskytnutého zo strany
jeho právneho predchodcu. Právnym predchodcom žalobcu bola OTP Banka Slovensko, a. s., ktorá
so žalovanou uzatvorila 8. októbra 2015 zmluvu o spotrebiteľskom poistenom OTP Refinance
Exprese, na základe ktorej žalovanej poskytla úver vo výške 9.550 eur, celkovej čiastky 13.971,38 eur,
výške splátky 129,65 eur a termínom konečnej splatnosti 20. októbra 2024. Žalobca svoju aktívnu vecnú
legitimáciu na podanie žaloby vyvodil zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej s OTP Banka

Slovensko, a. s. dňa 17. júla 2019.

1.2. Okresný súd nárok žalobcu právne posúdil podľa § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 2, § 17 zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) účinnom v čase poskytnutia
úveru; ďalej vec posúdil podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobcu vyzval na predloženie listín

preukazujúcich splnenie povinnosti jeho právneho predchodcu podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. s
poukazom na § 11 ods. 2 toho istého zákona.

1.3. Okresný súd uplatnený nárok posúdil ako nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere uzatvorenej podľa zákona č. 129/2010 Z. z.; vyložil ustanovenie § 7 a § 11 ods. 2 citovaného
zákona; konštatoval, že žalobca napriek výzve súdu nepredložil listiny preukazujúce overenie žalovanou

deklarovaného príjmu z verejne dostupných registrov vrátane jej úveryschopnosti. Nebol predložený
výpiszúverovéhoregistra,zktoréhobybolozrejmé, či právny predchodca žalobcu zisťoval informácieo existujúcich záväzkoch a úverových vzťahoch od iných bánk alebo nebankových subjektov.
K oprávneniu preveriť skúmanie schopnosti splácať spotrebiteľský úver súdom okresný súd poukázal
na závery vyplývajúce z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C-679/2018, podľa

ktorého články 8 a 23 smernice č. 2008/48 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej
právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinností veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy
úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou
spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny, v dobe primeranej jeho možnostiam, môže uplatniť
len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne. Skúmanie schopnosti spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo preukázané, že právny predchodca
mal k dispozícii všetky relevantné údaje o výške príjmu žalovanej, o výške celkového objemu jej
výdavkov. Na základe uvedeného bolo potrebné s poukazom na § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z.
posúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinnosti overiť si schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa považuje úver za bezúročný a bez
poplatkov a veriteľ súčasne nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru.

1.4. Vychádzajúc z uvedeného okresný súd následne skúmal platnosť postúpenia pohľadávky voči
žalovanej na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok; s poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. konštatoval, že nebola splnená podmienka možnosti postúpenia pohľadávky, a teda, že predmetom
postúpenia bola pohľadávka zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere po termíne jeho konečnej splatnosti,

resp. sa pohľadávka stala splatnou pred uvedeným termínom. Uvedené vyplýva zo záveru, že právny
predchodca žalobcu nebol oprávnený poskytnutý úver zosplatniť.

1.5. Z uvedeného dôvodu, v dôsledku absencie aktívnej vecnej legitimácie, okresný súd žalobu v celom
rozsahu zamietol.

1.6. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd aplikoval § 255 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), stranám sporu náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalobca
bol v spore v celom rozsahu neúspešný a v spore úspešnej žalovanej trovy konania nevznikli. Osobitným
výrokom okresný súd rozhodol o návrhu na pribratie osobitného subjektu do konania tak, že tento návrh

zamietol.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkomz10.februára2022
č. k. 11CoCsp/21/2021-171 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom I. a II. výroku potvrdil (prvá výroková veta); stranám sporu nárok na

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (druhá výroková veta).

2.1.Odvolacísúdpotvrdilrozsudokokresnéhosúdupostupompodľa§387ods.1,ods.2CSP. Reagujúc
na odvolacie námietky konštatoval, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav
a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver; odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé

odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. Zdôraznil potrebu
preukázania aktívnej vecnej legitimácie pre konštatovanie úspechu v spore. K skúmaniu aktívnej vecnej
legitimácie odvolací súd uviedol, že predstavuje jednu zo základných podmienok konania.

2.2. Odvolací súd zistil, že okresný súd žalobcu vyzval na predloženie všetkých dokladov a výstupov z

registra, ktorými právny predchodca žalobcu overoval schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský
úver; žalobca zaslal žiadosť žalovanej o poskytnutie spotrebiteľského úveru a jej čestné vyhlásenie
o výške mesačného príjmu. Zo žalobcom predložených listín nevyplynulo, kto je zamestnávateľom
žalovanej, či žalovaná je zamestnaná na dobu určitú alebo neurčitú, a či z jej príjmu sú vykonávané
nejaké zrážky. Príjem tvrdený žalovanou nie je ničím preukázaný, a to ani správou zo Sociálnej

poisťovne. Súd prvej inštancie tak mohol vychádzať iba z toho, že tvrdený príjem žalovanej je 980 eur,
čo je možné považovať za hrubý príjem. Čistá mzda tak predstavovala sumu 747,65 eur. Žalovaná
v čase podania žiadosti o úver splácala iný spotrebný úver, ktorý jej bol poskytnutý vo výške 9.600
eur s mesačnou výškou splátky 156 eur. Z odpovede na lustráciou v registri obyvateľov vyplýva, že
žalovaná mala v roku 2019 maloleté deti. Bolo tak možné dospieť k záveru, že žalovaná bola aj bez

toho, aby splácala úver, vo finančnej tiesni a žiadnym spôsobom negarantovala splácanie úveru. Z
uvedených dôvodov odvolací súd považoval závery súdu prvej inštancie za vecne správne, a preto
rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov
konania.2.3. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd aplikoval § 396 ods. 1 v spojení s §
262 ods. 2 a § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní v

plnom rozsahu neúspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol a žalovanej účasťou
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania
stranám sporu nepriznal.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej ak „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť

odvodil z § 420 písm. f), § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského
súdu a rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alternatívne,
aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie v uplatnenom rozsahu a prizná mu voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3.1. Pokiaľ žalobca uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP tvrdil, že rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená, a to v otázke rozsahu povinností veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z., a to, či je na splnenie povinnosti v zmysle uvedeného ustanovenia postačujúce,
ak veriteľ disponoval údajmi od spotrebiteľa o čistom príjme, výdavkoch, rodinnom stave, bývaní,
zamestnaní a vzdelaní spotrebiteľa, na základe ktorých veriteľ posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver.

3.2.V samotnom texte dovolania dovolateľ poukázal na závery, na ktorých súd prvejinštanciezaložil
svoje rozhodnutie a zdôraznil, že podané odvolanie odôvodnil predovšetkým tým, že preukázal konanie
postupcu s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.; namietal nesprávne

právne posúdenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. V tomto smere citoval ustanovenie § 7 ods. 1 a
§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Považoval za zrejmé, zvýrazňujúc spojku „alebo“, že pokiaľ veriteľ
neskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným zo spôsobov uvedeným podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.
z., a teda na základe údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave alebo prihliadnutím na údaje z
príslušnej databázy alebo registra, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tvrdil,

že konajúce súdy tak v napadnutom rozhodnutí de facto novelizovali zákonom prijaté znenie zákona,
ktoré uvádza, za akých konkrétnych podmienok možno hovoriť o hrubom porušení povinností zo strany
dodávateľa; mal za to, že ak veriteľ posudzoval bonitu jedným zo spôsobov uvedených v § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti podľa § 7 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. (dovolateľ mal zrejme na mysli porušenie povinnosti podľa § 11 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z. z. - poznámka dovolacieho súdu), nakoľko zákonodarca v právnej norme uviedol slovo
„alebo“. Ide o výrokovú spojku, ktorá v právnej logike predstavuje vylučovací vzťah dvoch hypotéz.

3.3. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal dovolateľ za to, že neboli splnené podmienky
porušenia povinnosti veriteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.; právny predchodca

preukázateľne svoju povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovanej splácať
poskytnutý úver splnil, keďže z predložených dokladov vyplýva, že právny predchodca pred poskytnutím
úveru disponoval informáciami o čistom príjme, výdavkoch, rodinnom stave, zamestnávateľovi, bývaní
ako aj vzdelaní žalovanej.

3.4. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. f) CSP namietal, že postup
odvolacieho súdu a odôvodnenie jeho rozsudku sú zjavne arbitrárne. Zo strany odvolacieho súdu
došlo k popretiu údajov nachádzajúcich sa v listinných dôkazoch predložených žalobcom
a práve z dôvodu absencie týchto údajov odvolací súd rozsudok okresného súdu
potvrdil. V rozsudku odvolacieho súdu je extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným

dokazovaním, skutkovými a právnymi zisteniami. Hodnotenie dôkazov odvolacím súdom bolo vykonané
bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii
nevyplývajú prijaté závery krajského súdu. V tomto smere dovolateľ zdôraznil, že odvolací súd bez
akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia uzavrel, že z predložených dokumentov nevyplýva, kto je
zamestnávateľom žalovanej; nevyplýva z nich, či je zamestnaná na dobu určitú alebo neurčitú;

tvrdený príjem žalovanej nie je ničím preukázaný a nevyplýva, či príjem žalovanej je hrubým alebo
čistým príjmom. K uvedenému dovolateľ uviedol, že zo žiadosti vyplýva, že žalovaná je zamestnancom
úradu práce sociálnych vecí a rodiny, s uzatvoreným pracovným pomerom na dobu neurčitú. Právnypredchodca príjem žalovanej overil čestným vyhlásením žalovanej a napokon zo žiadosti vyplýva,
že príjem žalovanej vo výške 980 eur je jej čistým príjmom.

3.5. Dovolateľ mal napokon za to, že žalovaná bola v celom konaní pasívna, žiadne skutočnosti
tvrdené žalobcom nerozporovala, a teda otázka skúmania bonity bola v spore nesporná. Napriek
tomu súdy nižších inštancií popreli skutkové tvrdenia žalobcu, čím prekročili svoje právomoci a
porušili základnú zásadu nezávislosti a nestrannosti súdu tým, že aktívne namiesto strany sporu
rozporovali skutkové tvrdenia žalobcu, ako aj obsah predložených listinných dôkazov. Tento

postup považoval žalobca za nesprávny procesný postup, ktorý mu znemožnil, aby uskutočňoval
jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

4. Vyjadrenie k dovolaniu podané nebolo; žalovaná ostala v dovolacom konaní voči súdu nečinná.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§

35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená
v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu nemožno vyhovieť.

6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom. O všetkých mimoriadnych opravných

prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne
skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky,
za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno
interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013,

1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).

7. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne
a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu.

8. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho

súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

9. Z ustanovenia § 420 písm. f) CSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10.1. Vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP (ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP)
platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/8/2017, 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).
Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.10.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konania. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

11. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP, z obsahu dovolania možno
vyvodiť, že namietal postup súdov nižších inštancií, najmä súdu prvej inštancie, pokiaľ tento z vlastnej
iniciatívy vykonal dôkaz smerujúci k splneniu povinnosti dodávateľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa

splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 zákona č. 129/2010 Z. z.; žalobca v zásade tvrdil, že súd (ani
v spotrebiteľskom spore) nemôže nahrádzať procesnú aktivitu strán sporu v celom rozsahu; žalovaná
skutočnosti tvrdené žalobcom nerozporovala; žalovaná bola v spore nečinná; otázka skúmania
bonity bola v spore nesporná a skutkové tvrdenia žalobcu popreli súdy nižších inštancií, čím prekročili
svoje právomoci.

11.1. Už súd prvej inštancie sa s touto námietkou vysporiadal; poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie vo veci č. C-679/2018, z ktorého záverov pre okresný súd vyplynulo, že čl. 8
a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosti preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti

stanovenej v čl. 8 smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod
podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa čl. 23. Zdôraznil, že čl. 8 a 23 smernice č. 2008/48/ES
sa majú ďalej vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za
porušenie povinnosti veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva

v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny,
v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto
neplatnosť namietne.

11.2. Odvolací súd k uvedenému pripomenul, že Civilný sporový poriadok umožňuje súdu skúmať

podmienky konania bez toho, aby nastala procesná aktivita strán sporu; z uvedeného dôvodu nemožno
aktivitu súdu prvej inštancie ohľadne zisťovania skutkových okolností týkajúcich sa bonity žalovanej
strany považovať za svojvoľnú a rozpore s princípom kontradiktórnosti.

11.3. K uvedenému dovolací súd len dodáva, že podľa § 295 CSP môže súd vykonať aj tie dôkazy,

ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; súd aj bez návrhu obstará
alebo zabezpečí taký dôkaz. Toto ustanovenie (§ 295 CSP) prelamuje dispozičný princíp v civilnom
procesescieľomposkytnúťspotrebiteľovičonajväčšiumieruochranyjehoprávgarantovanýchhmotným
právom; v spotrebiteľských sporoch môže súd vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je
to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; takýto postup je odôvodnený zvýšenou mierou ingerencie súdu

v spotrebiteľských veciach.

11.4. Najvyšší súd v uznesení z 29. septembra 2020 sp. zn. 7Cdo/161/2019 uviedol, že z
úradnej povinnosti súdu obstarať alebo zabezpečiť dôkaz, ktorý spotrebiteľ nenavrhol, a zároveň ktorý
bol nevyhnutný pre rozhodnutie (§ 295 CSP) nevyplýva, že súd musí vykonávať ďalšie dokazovanie

až dovtedy, kým „nenájde“ dôkaz podporujúci tvrdenie spotrebiteľa v spore. Takýto výklad úradnej
povinnosti súdu celkom zrejme nevyplýva z ustanovenia § 295 CSP a navyše by nebol ani ústavne
konformný.

11.5. Najvyšší súd v uznesení z 25. mája 2022 sp. zn. 4Cdo/233/2021 (publikovanom v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 83/2023) vyslovil, že v
sporoch s ochranou slabšej strany (v spotrebiteľských veciach) nie je povinnosťou súdu vykonať každý
spotrebiteľom navrhnutý dôkaz, avšak na druhej strane z ustanovení zákona (§ 295 Civilného sporového
poriadku) vyplýva, že ak je to nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci, má potrebné dôkazy vykonať ex offo.Pokiaľ takto nepostupuje, možno s ohľadom na okolnosti tej-ktorej veci konštatovať porušenie práva na
spravodlivý proces (§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku).

11.6. V danom prípade ale osobitosťou prejednávanej veci je, že pôvodným veriteľom (poskytovateľom
úveru) bola spoločnosť OTP Banka Slovensko, a. s.; pred začatím súdneho konania pohľadávku
postúpila na žalobcu.

11.7. Podstatnou otázkou, ktorú súdy skúmali, bola existencia (či neexistencia) aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu; súdy nižších inštancií svoje rozhodnutie založili na závere, že žalobca nie je v
spore aktívne vecne legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva,
kedy hmotné právo určuje, či žalobca má nárok na plnenie, ktorého sa v konaní domáha; zároveň
určuje aj, či žalovaný je tým nositeľom subjektívnej povinnosti, ktorá zodpovedá nároku uplatnenému
žalobcom. Vecná legitimácia je jedným z predpokladov úspešnosti v konaní. Aktívnou vecnou
legitimáciou sa rozumie „také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním

uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu),
alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého
súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z
účastníkov konania nenamieta.“ (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29. 06.

2010); otázku vecnej legitimácie súd skúma ex offo v každom štádiu konania a jej nedostatok vedie k
zamietnutiu žaloby.

11.8. Je teda povinnosťou súdu ex offo skúmať aktívnu vecnú legitimáciu v každom štádiu konania;
o to viac to platí v sporoch s ochranou slabšej strany, ktorými nepochybne sú spotrebiteľské spory (§

290 a nasl. Civilného sporového poriadku).

11.9. V prípade, že nárok uplatňuje postupník (ako je tomu v prejednávanej veci), ktorý nadobudol
pohľadávku od postupcu (ktorým je banka), súd je povinný skúmať, či takéto postúpenie pohľadávky
banky je platné nielen podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách; v prípade postúpenia pohľadávky

vyplývajúcej zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon č. 129/2010 Z. z. špecifikuje aj ďalšie
podmienky (§ 17); postúpiť nemožno pohľadávku, pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru okrem prípadu, že sa spôsobom súladným s § 53 ods. 9 v spojení s § 565 stala splatnou.
Základným zistením smerujúcim k záveru o platnosti postúpenia pohľadávky (a tým aj k ustáleniu
zistení o existencii, či absencii aktívnej vecnej legitimácie) je odpoveď na otázku, či pohľadávku (zo

spotrebiteľského úveru) je možné postúpiť, či to zmluva o spotrebiteľskom úvere umožňuje, resp. či
nenastali okolnosti, ktoré postúpeniu pohľadávky bránia.

11.10. Ak potom v súvislosti s aplikovanými ustanoveniami § 7 ods. 1, § 11 ods. 2 prvá veta zákona č.
129/2010 Z. z. má na posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky dopad záver, či veriteľ posúdil s

odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať úver, a či v dôsledku absencie odbornej
starostlivosti bol oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru
(úver zosplatniť, resp. vyhlásiť ho za predčasne splatný), nemožno dôvodne argumentovať, že súdy
nižších inštancií porušili právo žalobcu na spravodlivý proces, pokiaľ ex offo zisťovali, či je v spore s
ochranou slabšej strany aktívne vecne legitimovaný.

12. Dovolateľ namietal, že súdy nižších inštancií „de facto novelizovali“ ustanovenie § 7 ods. 1 v spojení
s § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. V tomto smere zdôrazňoval, že ak veriteľ posudzoval bonitu
klienta jedným zo spôsobov uvedených v § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., nemohlo dôjsť k hrubému
porušeniu povinnosti veriteľa. Namietal, že súdy nižších inštancií mu znemožnili, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a požiadavky
zákonodarcu na dodávateľa (veriteľa) aktívne zmenili za cenu výkladu zákona contra legem.

12.1. K uvedenému dovolací súd uvádza, že § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. v čase uzatvorenia
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyžadoval od veriteľa, aby pred uzavretím zmluvyospotrebiteľskom

úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru posúdil s
odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy
najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa
a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.12.2. Sankciu za absenciu požadovanej odbornej starostlivosti definoval § 11 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z. nasledovne: Ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je

oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver.

12.3. Dovolací súd zdôrazňuje, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutie nezaložili na konštatovaní
hrubého porušenia povinnosti dodávateľa (veriteľa) tak, ako ho predpokladá druhá a tretia veta
citovaného ustanovenia pod následkom toho, že sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Treba prisvedčiť dovolateľovi, že už súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia výslovne uviedol, že

je potrebné posúdiť konanie právneho predchodcu žalobcu ako hrubé porušenie jeho povinností overiť
si schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, v dôsledku čoho sa považuje predmetný úver
za bezúročný a bez poplatkov a súčasne nemohol požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. Súdy nižších inštancií však nepriznali žalobcovi menej, ako si uplatnil z dôvodu, že považovali
úver za bezúročný a bez poplatkov, ale žalobu zamietli z dôvodu, že žalobca nebol v spore aktívne

vecne legitimovaný, a to preto, že pôvodný veriteľ nebol oprávnený úver zosplatniť (§ 11 ods. 2 prvá
veta zákona č. 129/2010 Z. z.) z dôvodu, že nekonal s odbornou starostlivosťou.

12.4. Dovolacia argumentácia je v tomto smere v rozpore s obsahom rozhodnutí súdov nižších
inštancií; ak tieto § 11 ods. 2 tretia veta zákona č. 129/2010 Z. z. neaplikovali, nemohli ho potom ani „de

facto novelizovať“, ako namieta dovolateľ.

13. Žalobca namietal rozpor odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu s vykonaným dokazovaním,
skutkovými a právnymi zisteniami a tvrdil, že hodnotenie dôkazov odvolacím súdom bolo vykonané bez
akéhokoľvek racionálneho základu.

13.1. Už okresný súd s poukazom na závery vyslovené v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove
pod sp. zn. 22Co/107/2018 k zákonnej povinnosti veriteľa posúdiť schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver uviedol, že schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom

rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení
splácať splátku v predpokladanej výške. Dodávateľ musí preto, okrem iného, analyzovať
spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy
vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver; analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama osebe k
posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje. Okresný súd konštatoval, že žalobca nepredložil listiny

preukazujúce overenie žalovanou deklarovaného príjmu z verejne dostupných registrov vrátane jej
úveryschopnosti; súdu nebol predložený výpis z úverového registra.

13.2. Dovolací súd pripomína, hoc nie je súdom skutkovým, že zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere
žiadne informácie o spotrebiteľke týkajúce sa jej schopnosti splácať spotrebiteľský úver nevyplývajú; z

vykonanej lustrácie upomínacím súdom vyplýva, že žalobkyňa je vydatá, v čase žiadosti o poskytnutie
úveru mala E. maloleté deti (najmladšie narodené v roku XXXX); v čase lustrácie upomínacím
súdom žalovaná bola zamestnancom spoločnosti T. (s vymeriavacím základom do 124 eur mesačne).
Zo žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru vyplýva, že žalovaná je vydatá, s počtom členov
domácnosti 3, počtom detí 1. Pri údajoch o zamestnávateľovi je uvedený úrad práce, sociálnych vecí

a rodiny, avšak s uvedením pracovnej funkcie: materská dovolenka (!) s charakterom pracovnej zmluvy
na dobu neurčitú. Priemerný mesačný príjem je uvedený na sumu 980 eur a je uvedená existencia iného
záväzku spotrebného úveru o výške 9.600 eur, o výške splátky 156 eur, ako aj povolené debety v sume
850 eur. Obsahom spisu je tiež čestné vyhlásenie žalovanej o príjme 980 eur mesačne. Iné
údaje žalobca na výzvu súdu na preukázanie, že splnil povinnosť podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010

Z. z. neposkytol.

13.3. Už z uvedeného vyplýva, že právny predchodca žalobcu vychádzal pri posudzovaní schopnosti
žalovanej splácať spotrebiteľský úver iba z údajov poskytnutých žalovanou, bez toho, abytieto údaje boli akýmkoľvek spôsobom overené, čo dovolateľovi správne vyčítal už súd prvej inštancie
(žalobca nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o výške príjmu žalovanej a o výške celkového
objemu jej výdavkov); na uvedený záver nadviazal odvolací súd konštatovaním o tom, že príjem tvrdený

žalovanou nie je ničím preukázaný. Dovolací súd nezistil v hodnotení dôkazov extrémny nesúlad s
dôkazmi predloženými žalobcom do súdneho spisu. Napokon žalobca spomenul, že podľa žiadosti
o poskytnutie úveru mala byť žalovaná zamestnancom úradu práce sociálnych vecí a rodiny, s
uzatvoreným pracovným pomerom na dobu neurčitú (bod 3.4. tohto rozhodnutia). Dovolací súd dodáva,
že z tejto žiadosti ale vyplýva, že pri údajoch žalovanej o jej zamestnávateľovi je síce uvedený úrad

práce, sociálnych vecí a rodiny, avšak s uvedením pracovnej funkcie: materská dovolenka (bod 13.2.
tohto rozhodnutia). Odhliadnuc od rozdielu medzi materským a rodičovským príspevkom dovolací súd
pripomína, že najmladšie dieťa žalovanej malo v čase žiadosti o poskytnutie úveru necelých dva a
pol roka; uvedené skôr nasvedčuje záveru, že žalovaná bola v čase podania žiadosti evidovaná ako
poberateľka rodičovského príspevku (podľa žiadosti bola na materskej dovolenke) od úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny a nie tomu, že bola zamestnancom úradu.

13.4. Napokon dovolací súd opakovane zdôrazňuje, že súdy nižších inštancií svoje rozhodnutie založili
na závere, že právny predchodca nepostupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní schopnosti
žalovanej splácať úver; z toho dôvodu právny predchodca s poukazom na § 11 ods. 2 prvá
veta zákona č. 129/2010 Z. z. nemohol požadovať od spotrebiteľky, aby úver predčasne splatila a na

základe uvedeného nemohol platne postúpiť pohľadávku pred konečnou splatnosťou úveru, resp. pred
tým, ako sa úver stal predčasne splatným (nakoľko ho z dôvodov vyššie uvedených zosplatniť nemohol).

14. Právny predchodca žalobcu síce bonitu žalovanej skúmal, avšak jeho povinnosťou bolo nielen
bonitu skúmať (proces zisťovania informácií o príjmoch a výdavkoch žiadateľa o úver), ale zistené

skutočnostiajvyhodnotiť.Okresnýsúdsvojerozhodnutiezaložilnakonštatovaní,že právny predchodca
žalobcu nemal k dispozícii všetky relevantné údaje o výške príjmu spotrebiteľky a výške jej
výdavkov; odvolací súd doplnil, že tvrdenia žalovanej v žiadosti o poskytnutie úveru právny predchodca
žalobcu nijakým spôsobom neoveril (príjem tvrdený žalovanou nie je ničím preukázaný), dovolací súd
dodáva, že absentuje vyhodnotenie získaných informácií o schopnosti spotrebiteľky splácať úver. Záver

nižších súdov o absencii vyhodnotenia schopnosti spotrebiteľky (absencia odbornej starostlivosti pri
posudzovaní schopnosti splácať spotrebiteľský úver) nebol výsledkom ich nesprávneho postupu, či
nepreskúmateľnosti (nedostatočného odôvodnenia) a zjavnej arbitrárnosti (svojvoľnosti) ich rozhodnutí.

15. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

16. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu.

18. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

19. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania. Právna úprava dovolacieho konania dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

20. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnenýmdovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442
CSP).

21. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania,
ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na právnu otázku, ktorej
vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu; zo zákonodarcom
zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak
otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna otázka“). Musí byť splnená

požiadavka, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a že išlo o jedinú
právnu otázku, výlučne na vyriešení ktorej také rozhodnutie záviselo.

22. Najvyšší súd konštantne judikuje vo svojich rozhodnutiach, že len konkrétne označenie právnej
otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť,
či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, a či sa pri jej riešení

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Treba
zdôrazniť, že o otázku relevantnú z hľadiska ustanovenia § 421 ods. 1 CSP sa nejedná pri riešení otázky,
či strana sporu uniesla dôkazné bremeno, bremeno procesnej zodpovednosti za výsledok v spore,
pretože záver súdu o tom, či strana sporu (ne)uniesla dôkazné bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore

zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych
skutkových okolnostiach, ktoré súd posudzuje v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Dovolací
súd totiž nie je v rámci dovolacieho konania oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, keďže je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

23. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o
skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine) ako aj

procesnoprávna, (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o
právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, (vyriešenie ktorej
neviedlokzáveromvyjadrenýmvrozhodnutíodvolaciehosúdu),ikebybolaprípadnevpriebehukonania
súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka

relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným,
určitým a zrozumiteľným spôsobom). Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421
ods. 1 CSP, nevymedzí právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum,
hranicektoréhoniesúvymedzené.Vtakomprípadenemôžesvojerozhodnutiezaložiťnapredpokladoch
alebo domnienkach; ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie

vymedzenia právnej otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych
a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým
„suplovať“ aktivitu dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný
bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania
a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri

Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový
poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382).

24. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu pristúpil dovolací súd k preskúmaniu prípustnosti
podaného dovolania z hľadiska jeho obsahu, vymedzeného dovolateľom.

25. Dovolateľ uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP; tvrdil tak, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od riešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte
nebola vyriešená. Právnu otázku vymedzil nasledovne:
Je na splnenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. postačujúce, ak veriteľ

disponoval údajmi od spotrebiteľa o čistom príjme, výdavkoch, rodinnom stave, bývaní, zamestnaní a
vzdelaní spotrebiteľa, na základe ktorých veriteľ posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver?26. Dovolací súd pripomína, že otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP vôbec musí byť procesnou
stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť
prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. V prípade absencie náležitého vymedzenia právnej

otázky najvyšší súd nemôže pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili/neriešili prvoinštančný a odvolací súd.

26.1. Dovolací súd sa preto najskôr zaoberal tým, či sú splnené tieto predpoklady prípustnosti dovolania,
a to najmä z hľadiska, či žalobca v podanom dovolaní vôbec nastolil právnu otázku, resp. ním

nastolená právna otázka je taká, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Dovolací
súd uzatvára, že dovolateľom nastolená právna otázka nepredstavuje právnu otázku, ktorú odvolací súd
riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním.

27. K nastolenej otázke (bod 25. tohto rozhodnutia) dovolací súd zdôrazňuje, že nie je položená
prípustným spôsobom. Dovolateľ sa pýta, či na splnenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods. 1 zákona č.

129/2010 Z. z. posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver,
postačuje disponovanie údajmi od spotrebiteľa o čistom príjme, výdavkoch, rodinnom stave, bývaní,
zamestnaní a vzdelaní spotrebiteľa, pričom sám tvrdil ako fakt, že právny predchodca preukázateľne
svoju povinnosť veriteľa s odbornou starostlivosťou posúdiť schopnosť žalovanej splácať poskytnutý
úver splnil (bod 3.3. tohto rozhodnutia), k čomu dovolací súd uvádza, že uvedená dovolacia otázka

smeruje k dokazovaniu a skutkovému záveru (a na tom základe k právnemu záveru, že pôvodný
veriteľ nebol oprávnený úver zosplatniť z dôvodu, že nekonal s odbornou starostlivosťou) a prelína sa
s argumentáciou dovolateľa v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP, na ktorú dal
dovolací súd odpoveď vo vyššie uvedenom posúdení tohto dovolacieho dôvodu. Dovolacia otázka je
tak nekorektná, neurčitá a protirečivá, majúca prvky skutkovej a hypotetickej otázky z dôvodu,

že súdy nižších inštancií nezaložili svoje rozhodnutie na konštatovaní, že veriteľ disponoval údajmi
len od spotrebiteľa, ale rozhodnutie založili na závere, že veriteľ tieto informácie nijakým spôsobom
neverifikoval. Dovolací súd dodáva, že veriteľ nepreukázal, že tieto údaje (informácie) riadne posúdil
(vyhodnotil).

28. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobcu namietajúceho vadu podľa §
420 písm. f) CSP nie je prípustné, dovolací súd zmätočnostnú vadu nezistil, preto dovolací súd dovolanie
v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c) CSP. V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci v
zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie nie je prípustné podľa § 447 písm. f) CSP z dôvodu, že súdy
nižších inštancií výlučne na riešení právnej otázky, ktorú dovolateľ nastolil, svoje rozhodnutia nezaložili,

resp. absentuje náležité vymedzenie právnej otázky prípustným spôsobom z dôvodu jej neurčitosti,
vnútornej protirečivosti a hypotetickosti, t. j. dovolateľom uplatnený dovolací dôvod nebol vymedzený
spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 v spojení s § 421 ods. 1 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd
dovolanie ako celok odmietol.

29. Pri rozhodovaní o trovách dovolacieho konania dovolací súd aplikoval § 453 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods.1 CSP. Podľa princípu úspechu v dovolacom konaní by trovy dovolacieho konania patrili v
dovolacom konaní plne úspešnej žalovanej. Žalovaná v dovolacom konaní trovy dovolacieho konania
neuplatnila, v dovolacom konaní bola nečinná a z obsahu spisu vyplýva, že jej trovy dovolacieho konania
nevznikli, preto jej dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

30. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.