Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2025

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 4Sfk/40/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1021201233
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašiková

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2025:1021201233.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky

Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Zuzany
Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): PharmaComp, s.r.o., so sídlom Bystrická 901,
966 81 Žarnovica IČO: 47 358 203, zastúpeného spoločnosťou Hronček & Partners, s.r.o., AK so
sídlom Kálov č. 1, 010 01 Žilina IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 101024226/2021 zo dňa 11. júna 2021 a rozhodnutia Úradu pre vybrané hospodárske subjekty
č. 100110989/2021 zo dňa 22. januára 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/197/2021 - 441 zo dňa 20. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/197/2021 - 441 zo dňa 20. apríla 2022 sa m e n í tak,
že rozhodnutie žalovaného č. 101024226/2021 zo dňa 11.júna 2021 sa z r u š u j e a vec sa v r a
c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Sťažovateľovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania na správnom súde
a na kasačnom súde.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred správnym súdom

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 2S/197/2021 - 441 zo dňa 20. apríla
2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101024226/2021 zo dňa 11.06.2021 (ďalej ako
„napadnuté rozhodnutie“), ako aj prvostupňového rozhodnutia Úradu pre vybrané hospodárske subjekty
(ďalej ako „prvostupňový orgán“ alebo „správca dane“) č. 100110989/2021 zo dňa 22.01.202, ktorým
podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) žalobcovi vyrubil daň
na dani z príjmov vyberanú zrážkou za zdaňovacie obdobie 2016 v sume 7.741.781,82 €. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, že
žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku najskôr poukázal na osobitný spôsob zdanenia
dane vyberanej zrážkou podľa § 43 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení od 01.01.2016
(ďalej aj „ZODP“ alebo „zákon o dani z príjmov“). Za prvoradý dôvod zamietnutia žaloby považoval

správny súd tú skutočnosť, že sa nemohol stotožniť so žalobcovou interpretáciou ustanovenia §
43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, v zmysle ktorého daň z príjmov plynúcich zo zdrojov
na území Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou
daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide o peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktorébolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu
pracovníkovioddržiteľaokremtýchtoplnení,aksúvyplácanézaklinickéskúšanie,37ab).Uvedenýodkaz
pritompoukazujenazákonč.362/2011Z.z.oliekochazdravotníckychpomôckachaozmeneadoplnení

niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej ako „zákon o liekoch“ alebo „ZOL“).
3. Podľa správneho súdu z gramatického výkladu cit. ustanovenia jednoznačne vyplýva, že výnimku z
povinnosti daňovníka vybrať daň zrážkou v prípade peňažného a nepeňažného plnenia poskytnutého
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti predstavujú jedine plnenia, ktoré sa vyplácajú za klinické
skúšanie podľa zákona o liekoch. Z hľadiska interpretácie sporného ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o)

zákona o dani z príjmov bolo tak podľa správneho súdu evidentné, že všetky plnenia sa považujú na
účely citovaného ustanovenia, pravda s výnimkou plnení vyplácaných za klinické skúšanie podľa zákona
o liekoch.
4. Orgány verejnej správy podľa správneho súdu jednoznačne správne postupovali pri interpretácii
sporného ustanovenia, keď prijali záver, že odkaz 37ab) sa vzťahuje k pojmu „klinické skúšanie“, ktorý
upravuje zákon o liekoch. Z doslovného znenia ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) vôbec nevyplýva

zámer zákonodarcu odkaz použiť aj na iné plnenia definované podľa zákona o liekoch. Tu sa správny
súd nestotožnil ani s úvahou prezentovanou v odbornom stanovisku PhDr. Jozefa Žilinku, PhD., ktorý
uvádzal, že „keby zákonodarca chcel odkazom 37ab) odkazovať iba na pojem „klinické skúšanie“, bolo
by predsa v poznámke na konci zákona uvedené konkrétne ustanovenie, a to ustanovenie § 2 ods. 33
a 38 ZOL...“

5. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že existoval zámer zákonodarcu o prepojení celého
znenia ust. § 43 ods. 3 písm. o) ZODP, teda aj „peňažné a nepeňažné plnenia“ so zákonom o liekoch.
Tvrdenia žalobcu o úmysle zákonodarcu odkázať na celé znenie ZOL vyvracia aj dôvodová správa k
zákonu č. 333/2014 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.01.2015 novelizoval zákon o dani z príjmov.
Modelové situácie, ktoré žalobca simuloval v žalobe pri tzv. jednostranných záväzkoch pri poskytovaní

plnenia zo strany držiteľa poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti a vzájomných záväzkoch, kedy
dochádza k vzájomnému poskytovaniu plnení medzi držiteľom a lekárňou v rámci bežného obchodného
styku argumentačne neboli spôsobilé vyvrátiť a znegovať evidentnú zákonnú povinnosť žalobcu ako
držiteľa sledovať, od akého subjektu prijíma a nakupuje tovar, resp. služby. Ustanovenia § 43 ods. 10 až
12 zákona o dani z príjmov vymedzujú povinnosti žalobcu ako držiteľa, ktorý bol platiteľom dane v takom

prípade. Zákonom č. 253/2015 Z. z. sa novelizoval zákona o dani z príjmov a podľa § 2 písm. y) zákona
o dani z príjmov je držiteľom držiteľ registrácie lieku, držiteľ povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľ
povolenia na distribúciu liekov, farmaceutická spoločnosť, výrobca a distribútor zdravotníckej pomôcky,
výrobca a distribútor dietetickej potraviny alebo tretia osoba, ktorá sprostredkuje plnenia od týchto osôb.
6. Správny súd nesúhlasil ani so žalobcovou teóriou o tom, že lekáreň okrem poskytovania zdravotnej

starostlivosti vystupuje aj ako subjekt, ktorý je v zmysle zákona o liekoch oprávnený aj lieky predávať
a nakupovať vo vzťahu k držiteľovi povolenia na veľkodistribúciu liekov, alebo medzi poskytovateľmi
lekárenskej starostlivosti navzájom. Podľa žalobcových záverov bolo nevyhnutné považovať lekárne
pri obchodovaní na účely nákupu a predaja liekov za držiteľov podľa zákona o dani z príjmov.
Podľa správneho súdu bolo nevyhnutné uviesť, že s účinnosťou od 01.01.2016 došlo k spresneniu

a systematickému premiestneniu definície pojmov z ust. § 8 ods. 1 písm. l) zákona o dani z príjmov
k § 2 písm. y) a z) zákona. Za držiteľa sa považoval držiteľ registrácie lieku, držiteľ povolenia na
veľkodistribúciu liekov, držiteľ povolenia na výrobu liekov, farmaceutická spoločnosť 37ab (s odkazom na
zákon o liekoch) výrobca a distribútor zdravotníckej pomôcky, výrobca a distribútor dietetickej potraviny
37ac (zákon č. 577/2004 Z. z.) alebo tretia osoba, ktorá sprostredkuje poskytnutie plnenia od týchto

osôb a za poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytovateľ zdravotnej starostlivosti37aa) (zákon č.
578/2004 Z. z.), jeho zamestnanec alebo zdravotnícky pracovník, 37aa).
7. Na uvedenej analýze a interpretácii príslušných ustanovení zo strany správneho súdu nemení nič
ani novela zákona o dani z príjmov účinná od 01.01.2017, kedy došlo k ďalšej redefinícii pojmu držiteľ,
ktorým je aj držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti podľa § 20 ods. 1 písm. i) zákona

o liekoch. Správny súd bol toho názoru, že iba v prípade takto vymedzenej zdravotnej starostlivosti
(spätný predaj humánnych liekov zaradených v zozname kategorizovaných liekov držiteľovi povolenia
na veľkodistribúciu humánnych liekov, ktorý ich držiteľovi povolenia na poskytovanie lekárenskej
starostlivosti vo verejnej lekárni alebo v nemocničnej lekárni dodal, a predaj humánnych liekov
zaradených v zozname kategorizovaných liekov medzi držiteľmi povolenia na poskytovanie lekárenskej

starostlivosti vo verejnej lekárni alebo v nemocničnej lekárni na účel ich výdaja vo verejnej lekárni alebo
v nemocničnej lekárni) môže byť poskytovateľ v pozícii držiteľa.
8. Správny súd následne poukázal na princíp právnej istoty a zásadu legitímneho očakávania (nález
Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30.4.2008, nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov
verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej
situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m. m. nález Ústavného súdu SR sp.

zn. PL.ÚS 16/06 zo dňa 24.6.2009, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 6.2.2008).
S legitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu
bez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi
rozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe. V danom prípade však podľa správneho súdu
neexistoval žiaden poznatok o arbitrárnej rozhodovacej praxe žalovaného pri aplikácii § 17 ods. 31, §

43 a § 2 zákona o dani z príjmov a podľa záverov správneho súdu orgány verejnej správy postupovali
striktne podľa zákona, napadnuté rozhodnutia spĺňajú zákonné kritéria a sú plne odôvodnené.
9. Správny súd konštatoval, že podľa neho orgán verejnej správy konal plne transparentne a už v roku
2015 existoval k aplikácii § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov pri zdaňovaní príjmov plynúcich
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa výklad legislatívy, ktorý bol zverejnený na webovom
sídle Finančnej správy SR, a teda bol dostupný pre daňové subjekty.

10.Knámietkežalobcuohľadnedoručovaniaprvostupňovéhorozhodnutiasprávnysúduviedol,žepodľa
§ 9 ods. 4 Daňového poriadku je plnomocenstvo voči správcovi dane účinné odo dňa jeho doručenia
správcovi dane alebo odo dňa jeho udelenia do zápisnice u správcu dane. Plnomocenstvo pre právneho
zástupcu žalobcu bolo doručené správcovi dane dňa 29.01.2021. Teda až potom, čo mu správca dane
zaslal prvostupňové rozhodnutie dňa 25.01.2021, kedy platilo pôvodné plnomocenstvo pre Ing. Kláru

Strakovú. Naviac prvostupňové rozhodnutie sa dostalo preukázateľne do dispozície žalobcu a bol s
ním riadne oboznámený s tým, že v zákonnej lehote využil možnosť podať voči nemu riadny opravný
prostriedok.
11. Záverom správny súd dodal, že žiadosť žalobcu o prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm.
a) SSP považoval za nedôvodnú. V danom prípade interpretácia sporného ustanovenia § 43 ods.

3 písm. o) zákona o dani z príjmov predstavovala meritórnu otázku, ktorú mal správny súd plne v
kompetencii posúdiť, preto návrh na prerušenie konania zamietol. Treba tiež dodať, že správny súd
považoval aj návrh žalobcu na položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ za neopodstatnený.
Súdny dvor EÚ podáva výklad konkrétne označených ustanovení zmlúv alebo aktov inštitúcií, orgánov
alebo úradov alebo agentúr Únie (čl. 267 ZFEU). V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny

dvor EÚ nemá právomoc vyjadrovať sa k výkladu vnútroštátneho práva, pretože táto úloha prináleží
výlučne vnútroštátnemu súdu (rozsudky vo veciach C 53/04 - bod 54, C 250/09 a C 268/09 - bod 75,
C-307/18 - bod 25, C-610/19 - body 68 až 70). Pre správny súd a jeho rozhodnutie v predmetnej veci
nebolo posúdenie nastolených predbežných otázok rozhodujúce, keďže ani nepovažoval interpretáciu
dotknutého ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov za nejednoznačnú. Správny

súd tak nezistil žiadne namietané porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne
dokazovanie v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom
rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako
„sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a
navrhol aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak,

že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a
vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov
konania.
13. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti k dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP namietal, že správny
súd nepreskúmal napadnuté rozhodnutia v celom rozsahu žalobných bodov a relevantných námietok,

predovšetkým sa nezaoberal námietkou ohľadne výkladu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenie
poskytnuté od držiteľa voči poskytovateľovi“, kedy nezdôvodnil, prečo pod týmto pojmom rozumie
všetky plnenia, napriek tomu, že v roku 2016 existovalo v platnej právnej úprave detailné pozitívne
a negatívne vymedzenie tohto pojmu, ktoré ho jednoznačne definovalo a sťažovateľ toto podrobne
odôvodnil. Správny súd sa argumentačne vyjadril len ku výkladu umiestnenia odvolávky „37ab“ v zákone

o dani z príjmov, smerujúcej na zákon o liekoch , avšak aj to nesprávne.
14. Ďalej sa podľa sťažovateľa správny súd nevenoval námietke, ktorou sťažovateľ v žalobe
odôvodňoval prepojenie pojmov v zákone o dani z príjmov a v zákone o liekoch, pričom podporne
poukázal na Usmernenie Ministerstva zdravotníctva SR v spolupráci s Ministerstvom financiíSR, ako i odpoveď MZ SR adresované inému daňovému subjektu. Rovnako sa podľa neho
správny súd nezaoberal ani námietkou týkajúcou sa skutočným zámerom zákonodarcu a vývoja
legislatívneho procesu, relevantnou pre zistenie skutočného cieľa zákonodarcu a námietkou o

ekonomickej neudržateľnosti výkladu finančných orgánov, ktorá by spôsobila finančnú likvidáciu lekární
a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
15. Ďalej k uvedenému sťažnostnému bodu namietal, že sa správny súd nevysporiadal s námietkou
poukazujúcou na nemožnosť aplikovať zrážkovú daň na plnenia z obchodného styku s poskytovateľom,
ktorý je fyzickou osobou, a prístup v porovnaní s právnickými osobami ako aj s námietkou týkajúcou sa

vnútornej rozpornosti rozhodnutí finančnej správy.
16. Sťažovateľ záverom k tomuto bodu namietal, že sa správny súd nevysporiadal s jeho námietkami o
nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí, vytýkal nevysporiadanie sa s námietkou nedostatočného
zistenia skutkového stavu orgánom verejnej správy, nevysporiadanie sa so žalobným bodom, že
skutkový stav, ktorý správny orgán vzal za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s
administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, vytýkal nesprávne vyhodnotenie porušenia zásady

dvojinštančnosti konania ako aj to, že sa správny súd nijako nevysporiadal s predloženými znaleckými
posudkami. Sťažovateľ namietal, že správny súd nevykonal sťažovateľom navrhnuté dôkazy a to, že
nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ a s jej návrhom sa nevysporiadal správne.
17. K dôvodom kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP sťažovateľ uviedol, že správny
súd vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne vyložil kľúčový pojem peňažné a nepeňažné plnenia

ako všetky plnenia a nie ako plnenia, ktoré môžu byť predmetom dane podľa zákona o dani z príjmov
v spojitosti so zákonom o liekoch a rovnako nesprávne posúdil, že odvolávka „37ab“ sa vzťahuje len
na pojem klinické skúšanie. Poukazujúc na prílohu č. 5 bod 21 Legislatívnych pravidiel vlády SR tvrdil,
že odkaz „37ab“ nie je v ust. § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov umiestnený nad slovným
spojením „klinické skúšanie“, ale až za interpunkčné znamienko ukončujúce vetu/časť vety. K výkladu

legislatívneho odkazu boli v správnom konaní predložené aj odborné stanoviská PhDr. Jozefa Žilineka,
PhD. v oblasti jazykovedy a logiky jazyka. Sťažovateľ tvrdil, že nie je potrebné dávať samostatný odkaz
nad každý pojem, ak je tento odkaz rovnaký. Už z gramatického výkladu daných ustanovení vyplýva,
že predmetom zrážkovej dane nemajú byť všetky a akékoľvek existujúce plnenia okrem klinického
skúšania.

18. Ďalej podľa sťažovateľa správny súd nesprávne uviedol, že z dôvodovej správy k zákonu č.
333/2014 Z. z., ktorým sa novelizoval zákon o dani z príjmov s účinnosťou od 01.01.2015, citovanej
žalovaným i správnym súdom vyplýva, že zrážková daň v zmysle ust. § 8 ods. 1 písm. l), § 17 ods.
31 a § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov sa aplikuje len na určitú skupinu plnení, ktorými
sú peňažné a nepeňažné plnenia poskytnuté držiteľom voči poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v

zmysle zákona o liekoch. Dôvodová správa podľa sťažovateľa uvádza konkrétne príklady plnení, pričom
všetky korešpondujú s týmto pozitívnym vymedzením. Plnenia za klinické skúšanie bolo potrebné z § 43
ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov vyňať z dôvodu, že inak sú považované za peňažné a nepeňažné
plnenia v zmysle pozitívneho vymedzenia tohto pojmu v zákone o liekoch. Zámerom zákonodarcu bolo,
aby zrážkovej dani podliehali len peňažné a nepeňažné plnenia v zmysle zákona o liekoch, čo vyplýva

z dôvodovej správy, predkladacej správy i vyhodnotenia medzirezortného pripomienkového konania.
19. Sťažovateľ opätovne poukázal na Usmernenie ku zdaňovaniu peňažných a nepeňažných plnení
Ministerstva zdravotníctva SR a Ministerstva financií SR 2011, ktoré po prvýkrát rieši, aké peňažné a
nepeňažné plnenia medzi držiteľmi a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti sa majú zdaňovať podľa §
8 ods. 1 písm. l) v spojení s § 8 ods. 3 písm. c) zákona o dani z príjmov a § 17 ods. 31 v spojení s § 21 ods.

2písm.m)zákonaodanizpríjmovsúčinnosťouod01.12.2011(užvtedybezmožnostiuplatniťsidaňové
výdavky). Od 01.01.2015 došlo len k zmene spôsobu zdaňovania zrážkou a zavedeniu oznamovacích
povinností s cieľom zvýšenia transparentnosti, avšak obsah pojmu peňažných a nepeňažných plnení
ako predmetu dane zostal rovnaký. Opätovne poukázal sťažovateľ i na ekonomický dopad a podľa neho
nezmyselnosť výkladu žalovaného a správneho súdu, ak by sa mala zrážková daň uplatňovať na všetky

plnenia so zdravotníckym tovarom s výnimkou plnení za klinické skúšanie s tým, že podľa sťažovateľa
je výklad žalovaného a správneho súdu protiústavný a v rozpore s právom vlastniť majetok a podnikať.
20. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 24.01.2023 uviedol, že sa stotožňuje so závermi
správneho súdu uvedenými v napadnutom rozsudku.
21. V podaní zo dňa 02.02.2023 sťažovateľ k prebiehajúcemu konaniu doplnil, že Krajský súd v Žiline o

rovnakej právnej otázke rozhodol rozsudkom sp. zn. 31S/22/2020 zo dňa 14.11.2022, v ktorom v ktorom
rozhodoltak,žezrážkovádaňazdaňovaniepostupompodľa§43ods.3písm.o)zákonaodanizpríjmov
sa na predmetné plnenia poskytnuté žalobcom (peňažné platby vyplatené za dodaný tovar od lekární)
aplikovať nemala a teda rozhodnutie FR SR ako aj správcu dane, ako prvostupňového orgánu, posúdilako nezákonné s uvedením odôvodneného právneho záveru, prečo sa zrážková daň na tieto plnenia
uplatniťnemohla,atedaprečojepostupfinančnýchorgánovpridorubochtejtoosobitnejdanenesprávny
a nezákonný. V podaní zo dňa 10.02.2025 sťažovateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho správneho

súdu SR v obdobných veciach, pričom východiská a právne závery všetkých týchto rozhodnutí sú
považuje za zhodné (sp. zn.: 1Sfk/34/2022 zo dňa 30.09.2024, týkajúce sa roka 2016, rozsudok vo veci
sp. zn.: 5Sfk/111/2022 zo dňa 29.10 2024 týkajúce sa roka 2015 a rozsudok vo veci sp. zn.: 3Sfk/40/2021
zo dňa 18.12.2024, týkajúce sa roka 2015).

III. Konanie na kasačnom súde

22. Prejednávaná vec bola dňa 05.04.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a
rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným
výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: 4Sfk/40/2023.

23. Predmetom prieskumu pre kasačným súdom bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
2S/197/2021 - 441 zo dňa 20. apríla 2022, ktorým podľa ust. § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou
sa sťažovateľ domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101024226/2021 zo dňa
11.06.2021 ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane č. 100110989/2021 zo dňa 22.01.202,

ktorým podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku sťažovateľovi vyrubil daň na dani z príjmov vyberanú
zrážkou za zdaňovacie obdobie 2016 v sume 7.741.781,82 €.
24. Kasačný súd z obsahu administratívneho a súdneho spisu zistil, že Úrad pre vybrané hospodárske
subjekty ako správca dane vykonal u sťažovateľa ako daňového subjektu daňovú kontrolu dane z
príjmov vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobie rok 2016, o výsledku ktorej vyhotovil protokol z

daňovej kontroly č. 101522470/2020 zo dňa 05.10.2020. Na základe výsledku daňovej kontroly vyrubil
prvostupňovým rozhodnutím č. 100110989/2021 zo dňa 22.01.2021 daň z príjmov vyberanú zrážkou za
zdaňovacie obdobie 2016 v sume 7.741.781,82 €. Správca dane konštatoval, že v roku 2016 sťažovateľ
poskytoval peňažné plnenia poskytovateľom zdravotnej starostlivosti (lekárňam) podľa zákona č.
578/2004 Z. z., kedy od nich nakupoval lieky a zdravotnícky materiál, ktorý následne predával. Kontrolou

správca dane zistil, že z týchto plnení nevykonal zrážku dane a neodviedol daň správcovi dane. Z
evidencií, ktoré mal správca dane k dispozícii zistil, že taktiež nepredložil správcovi dane oznámenie o
zrazení a odvedení dane na tlačive, ktorého vzor určilo Finančné riaditeľstvo SR, uverejnené na jeho
webovom sídle. Správca dane vyhodnotil, že bolo povinnosťou sťažovateľa postupovať pri poskytnutí
peňažných plnení v prospech poskytovateľov zdravotnej starostlivosti v zmysle § 43 zákona o dani z

príjmov a daň z týchto plnení zrážať a odvádzať správcovi dane.
25. Správca dane zároveň poukázal na znenie § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov v znení
účinnom od 01.01.2015, podľa ktorého daň z príjmov plynúcich zo zdrojov na území SR daňovníka s
obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide
o peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,

jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa s výnimkou týchto plnení, ak sú
vyplácané za klinické skúšanie,37 ab) (odkaz na zákon o liekoch).
26. Predmetné rozhodnutie napadol sťažovateľ odvolaním. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č.
101024226/2021 zo dňa 11. júna 2021 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane
potvrdil.

27. Toto rozhodnutie napadol žalobca správnou žalobou, ktorú Krajský súd v Bratislave zamietol.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

28. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s

§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §
444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP

bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná.
29. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránenézáujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

30. Podľa § 17 ods. 31 zákona o dani z príjmov, z peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,37aa) ktorý je daňovníkom podľa § 2 písm. d) druhého bodu a
písm. e) tretieho bodu, od držiteľa sa daň vyberá podľa § 43.
31. Podľa § 43 ods. 1, z príjmov podľa odsekov 2 a 3 sa daň vyberá zrážkou, pričom sa použije sadzba
dane vo výške 19 %; ak tieto príjmy sú vyplatené, poukázané alebo pripísané daňovníkovi nezmluvného

štátu podľa § 2 písm. x), použije sa sadzba dane vo výške 35 %.
32. Podľa § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov, daň z príjmov plynúcich zo zdrojov na území
Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou daňovou
povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide o peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od
držiteľa okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie,37ab). Odkaz 37ab) znie: „Zákon č.

362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“
33. Podľa § 43 ods. 10 prvá veta zákona o dani z príjmov, zrážku dane je povinný vykonať platiteľ
dane122) pri výplate, poukázaní alebo pri pripísaní úhrady v prospech daňovníka.
34. Podľa § 17 ods. 31 zákona o dani z príjmov (v znení od 01.12.2011 do 31.12.2014), súčasťou základu
dane daňovníka podľa § 2 písm. d) druhého bodu a § 2 písm. e) tretieho bodu je aj peňažné plnenie

a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti 37aa) od držiteľa
registrácie lieku, držiteľa povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľa povolenia na výrobu liekov, 37ab)
výrobcu zdravotníckej pomôcky, výrobcu dietetickej potraviny 37ac) alebo prostredníctvom tretej osoby.
35. Podľa § 2 ods. 45 zákona o liekoch (v znení od 01.01.2016 do 25.05.2020), za peňažné alebo
nepeňažné plnenie sa na účely tohto zákona nepovažujú plnenia poskytované držiteľom povolenia

na výrobu liekov, držiteľom povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľom povolenia na poskytovanie
lekárenskej starostlivosti, držiteľom registrácie humánneho lieku alebo farmaceutickou spoločnosťou v
rámci bežného obchodného styku2b) týkajúceho sa predaja alebo kúpy liekov. Ak sa nepreukáže, že
podmienky poskytnutých plnení zodpovedajú podmienkam obvyklým v bežnom obchodnom styku a že
sa týkajú predaja alebo kúpy liekov, nepovažujú sa takéto plnenia za plnenia poskytnuté v rámci bežného

obchodného styku. Odkaz 2b znie: „Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov, zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.“
36. Podľa § 18 ods. 12 zákona o liekoch (v znení od 01.01.2016), správa o výdavkoch na
propagáciu, marketing a na peňažné a nepeňažné plnenia obsahuje údaje o výdavkoch držiteľa
povolenia na veľkodistribúciu liekov v členení výdavky na a) marketing, b) propagáciu, c) peňažné

plnenia poskytnuté priamo alebo nepriamo zdravotníckemu pracovníkovi18c) alebo poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti18d) a d) nepeňažné plnenia poskytnuté priamo alebo nepriamo zdravotníckemu
pracovníkovi alebo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti.
37. Podľa § 18 ods. 13 zákona o liekoch (v znení od 01.01.2016), o údajoch o peňažných
alebo nepeňažných plneniach poskytnutých priamo alebo nepriamo zdravotníckemu pracovníkovi

alebo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti podľa odseku 12 písm. c) a d) držiteľ povolenia na
veľkodistribúciu liekov uvedie...c) výšku a účel peňažného plnenia poskytnutého priamo alebo nepriamo
zdravotníckemupracovníkovialeboposkytovateľovizdravotnejstarostlivosti,aaksaplnenievzťahujena
liek alebo liečivo, aj názov lieku alebo názov terapeutickej skupiny lieku podľa anatomicko-terapeuticko-
chemickej skupiny liečiv, v členení účelu na 1. klinické skúšanie s uvedením mena a priezviska a

finančného ohodnotenia skúšajúceho, 2. neintervenčnú klinickú štúdiu s uvedením mena a priezviska a
finančného ohodnotenia odborného garanta, 3. štúdiu o bezpečnosti humánneho lieku po registrácii s
uvedením mena a priezviska zdravotníckeho pracovníka, ktorý túto štúdiu vykonáva, 4. prieskum trhu, 5.
odborné prednášky, 6. odborné konzultácie, 7. účastnícke a registračné poplatky za účasť na odborných
podujatiach, 8. dary, 9. cestovné náklady a náklady na ubytovanie a na stravovanie, 10. iný účel...

38. Podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR schválených uznesením vlády SR zo dňa 25. mája 2010 č.
352 v znení neskorších uznesení, Prílohy č. 5, bodu 21: „Ak sa v texte právneho predpisu odkazuje na
iné právne predpisy, odkazy sa číslujú priebežne. Číslovanie sa vyjadruje arabskými číslicami s okrúhlou
zátvorkou za príslušným číslom, umiestňujú sa napríklad nad slovo „predpisov“ alebo nad právny pojem,
na ktorý sa odkazuje, napríklad „osobitný zákon1)“, „osobitné predpisy2)“ alebo „blízke osoby3)“.

39. Podľa Legislatívnych pravidiel vlády SR schválených uznesením vlády SR zo dňa 25. mája 2010
č. 352 v znení neskorších uznesení, bodu Prílohy č. 5, bodu 22: „Poznámky pod čiarou k príslušným
odkazom nie sú súčasťou právneho predpisu; majú informatívnu hodnotu. Preto nesmú obsahovať veci,
ktoré majú normatívnu povahu.“40. Podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej
veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia
poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

41. Kasačný súd zistil, že predmetom jeho právneho posúdenia už bola skutkovo a právne obdobná vec
(totožná právna otázka týkajúca obsahu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľom
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“.), vedená pred kasačným súdom pod sp. zn. 1Sfk/34/2022 zo
dňa 30.09.2024 (zdaňovacie obdobie rok 2016) ako aj pod sp. zn. 5Sfk/111/2022 zo dňa 29. októbra
2024 (zdaňovacie obdobie rok 2015), pričom vyrubenie dane v predmetných veciach je založené

na obdobnom skutkovom základe, na totožnej právnej argumentácii finančných orgánov, totožného
právneho posúdenia správneho súdu a pri uplatnení takmer totožných námietok sťažovateľa ako v
prejednávanej veci, pričom v oboch konaniach kasačný súd kasačnej sťažnosti vyhovel.
42. V súlade s § 464 ods. 1 SSP, kasačný súd v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozsudku
1Sfk/34/2022 zo dňa 30.09.2024, s ktorým sa stotožnil a neidentifikoval dôvody, pre ktoré by sa mal
od relevantnej argumentácie odchýliť, preto uvádza jeho vybrané časti, ktoré sú aplikovateľné i na

prejednávanú vec:
,,41. Predmetom správneho súdneho prieskumu v prejednávanej veci boli rozhodnutia finančných
orgánov, ktorými bol sťažovateľovi určený rozdiel na dani z príjmov vyberanej zrážkou za zdaňovacie
obdobieroku2016vsume281.667,03Eur.Finančnéorgányuzavreli,žesťažovateľakodržiteľpovolenia
na veľkodistribúciu liekov bol v zmysle § 43 ods. 3 písm. o) ZODP povinný zrážať daň z peňažných

plnení, ktoré poskytoval lekárňam ako poskytovateľom zdravotnej starostlivosti za spätný výkup liekov
a zdravotníckeho materiálu.
42. Sporným v prejednávanej veci bol výklad predmetu dane vyberanej zrážkou podľa ustanovenia § 43
ods. 3 písm. o) ZODP, konkrétne bol sporným obsah pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia poskytované
držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“. Žalovaný a krajský súd zastávali názor, že tento

pojem má podľa gramatického znenia tohto ustanovenia zahŕňať všetky plnenia bez ohľadu na dôvod ich
vyplácania, a teda aj plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku (okrem plnení za klinické
skúšanie, ktoré toto ustanovenie explicitne vyníma). Naopak, sťažovateľ presadzoval užšie chápanie
tohto pojmu tvrdiac, že obsah tohto pojmu je determinovaný zákonom o liekoch, na ktorý odkazuje
poznámka pod čiarou k uvedenému ustanoveniu i teleologický a systematický výklad. V zmysle tohto

výkladu sa za peňažné a nepeňažné plnenie, a teda ani za predmet dane vyberanej zrážkou nemá
považovať plnenie poskytované v rámci bežného obchodného styku v rámci predaja a kúpy liekov.
Sťažovateľ namietal, že jeho príjmy mali byť zdaňované výdavkovou metódou, a teda daňou z príjmu
po odpočítaní odôvodnených výdavkov na jeho činnosť.
43. Po preskúmaní obsahu administratívneho a súdneho spisu a po oboznámení sa s relevantnou

právnou úpravou kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú.
44. Sťažovateľ namietal tak porušenie jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu nedostatočného
odôvodnenia napadnutého rozsudku, ako aj nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.
Kasačný súd najprv pristúpil ku skúmaniu otázky, či možno napadnutý rozsudok považovať za spĺňajúci
požiadavku jeho riadneho odôvodnenia. Sťažovateľ v správnej žalobe veľmi dôkladne a podrobne

argumentoval, z akých dôvodov považuje rozhodnutie žalovaného za vecne nesprávne. Poukazoval na
gramatický, účelový, systematický, historický a logický výklad, argumentačne podložený špecifickými
právnymi a ekonomickými dôvodmi a dôkazmi (napr. odborné posúdenia, Výročné správy FR SR).
Naproti tomu je odôvodnenie napadnutého rozsudku pomerne strohé a nedostatočne reagujúce na
sťažovateľove špecifické námietky. Krajský súd sa nijako nevysporiadal ani s návrhom na položenie

otázky Súdnemu dvoru EÚ. Aj napriek uvedenému však kasačný súd dospel k záveru, že z napadnutého
rozsudku je zrejmé, z akých dôvodov krajský súd rozhodol o zamietnutí správnej žaloby (kedy sa priklonil
ku gramatickému výkladu a extenzívnemu chápaniu sporného pojmu peňažné a nepeňažné plnenia
presadzovaného žalovaným a uviedol aj dôvody, pre ktoré k tomuto záveru dospel). Keďže kasačný
súd nevzhliadol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ďalej skúmal hmotnoprávne posúdenie

veci, čo koniec koncov požadoval aj sám sťažovateľ apelujúci na vyriešenie spornej právnej otázky
a nastolenie stavu právnej istoty zo strany kasačného súdu, a to aj s poukazom na rozpornú prax
krajských súdov (napadnutý rozsudok oproti rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/22/2020
zo dňa 14.11.2022 a sp. zn. 31S/102/2020 zo dňa 28.07.2021, na ktoré sťažovateľ poukázal). V tejto
súvislosti kasačný súd uvádza, že nevzhliadol ani nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, a to z

obdobných dôvodov (bolo z neho zrejmé, že žalovaný rozhodol o vyrubení dane vyberanej zrážkou
z dôvodu aplikácie extenzívneho gramatického výkladu a námietkami sťažovateľa vrátane námietky o
prepojení so zákonom o liekoch sa zaoberal, hoci stroho).45. Kasačný súd súhlasí so sťažovateľom v tom, že na zistenie obsahu právnych noriem a právnych
pojmov, najmä pokiaľ zákon neobsahuje ich legálnu definíciu, nestačí vychádzať len z ich doslovného
znenia a jazykového (gramatického) výkladu. Ústavný súd SR už viackrát zdôraznil, že k výkladu

právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v
prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu
zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len
prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na
overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné

interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický
výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012,
I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010, III. ÚS 295/2017-31).
46. V tejto súvislosti možno poukázať aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo dňa
08.12.2010, podľa ktorého: „(...) Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri

interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.
Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho
odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z
ústavnoprávnychprincípov.Privýkladeaaplikáciiprávnychpredpisovtedanemožnoopomínaťichúčela
zmysel,ktorýniejevyjadrenýlenvslováchavetáchtoho-ktoréhozákonnéhopredpisu,aleivzákladných

princípoch právneho štátu.“
47. Krajský súd v prejedávanej veci pritom vychádzal striktne z gramatického výkladu, ako vyplýva z
bodov 79 a 80 napadnutého rozsudku. V zhode s názorom žalovaného argumentoval tým, že keďže
ZODP pojem peňažné a nepeňažné plnenia plynúce od držiteľa poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti
nedefinuje, treba pod ním rozumieť všetky plnenia bez ohľadu na dôvod ich vyplácania (a teda aj plnenia

vyplácané v rámci bežného obchodného styku). Krajský súd sa na základe gramatického výkladu tiež
jednoznačne stotožnil s názorom žalovaného, že odkaz č. 37ab) na zákon o liekoch použitý v § 43 ods.
3 písm. o) ZODP sa vzťahuje len k pojmu „klinické skúšanie“, a nie k celému tomuto ustanoveniu.
48. Kasačný súd si uvedomuje, že pojem peňažné a nepeňažné plnenie je široký, pokiaľ ide o obvyklý
význam prisudzovaný pojmu plnenie i význam prisudzovaný pojmu plnenie v ZODP. V zmysle ZODP je

peňažné a nepeňažné plnenie príjmom a ako príjem je aj predmetom dane [§ 2 písm. b) a c) ZODP].
Medzi účastníkmi bolo pritom sporné, či obsah tohto pojmu na účely § 43 ods. 3 písm. o) ZODP bližšie
špecifikoval, resp. determinoval odkaz č. 37ab uvedený na konci ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o)
ZODP a v poznámke pod čiarou poukazujúci na zákon o liekoch. Sporné bolo, či sa tento odkaz na
zákon o liekoch vzťahuje len na slovné spojenie „klinické skúšanie“ alebo na celú významovú vetu tohto

ustanovenia vrátane pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“. Primárne kasačný súd uvádza, že v zmysle
Legislatívnych pravidiel vlády SR (v tomto prípade schválených uznesením vlády SR zo dňa 25.05.2010
č. 352, Príloha č. 5, bod 22) poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho
predpisu a majú informatívnu hodnotu. Ich výklad sám o sebe preto nemôže postačovať na zistenie
obsahu a zmyslu pojmu peňažné a nepeňažné plnenia; môže však byť istým vodítkom.

49. Kasačný súd uvádza, že z jazykovej a logickej formulácie odkazu č. 37ab na zákon o liekoch
nie je jednoznačne zrejmé, či úmyslom zákonodarcu bolo použiť tento odkaz len na definíciu pojmu
„klinické skúšanie“ alebo aj pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“. Pokiaľ by zákonodarca v poznámke
pod čiarou odkázal výslovne len na tie ustanovenia zákona o liekoch, ktoré upravujú pojem klinické
skúšanie, neexistovala by pochybnosť, že odkaz sa vzťahuje len na pojem klinické skúšanie. Ak by

umiestil samostatné rovnaké odkazy tak za pojem peňažné a nepeňažné plnenia ako aj za pojem
klinické skúšanie, neexistovala by zasa pochybnosť o tom, že zákonodarca chcel oba pojmy ZODP
prepojiť so zákonom o liekoch. Uvedené však zákonodarca neurobil a použil odkaz len jedenkrát,
a to za pojem klinické skúšanie, zároveň však na konci ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) ZODP.
Medzi pojem klinické skúšanie a odkaz č. 37ab však vsunul interpunkčné znamienko - čiarku, ktorú

možno chápať ako oddeľujúci znak ukončujúci predchádzajúcu vetu (porov. Legislatívne pravidlá vlády,
schválené uznesením vlády SR zo dňa 25.05.2010 č. 352, Príloha č. 5, bod 21, podľa ktorého sa
odkaz síce umiestňuje nad právny pojem, na ktorý sa odkazuje, napr. „osobitné predpisy2)“ alebo
„blízke osoby3), avšak tieto príklady sú uvádzané bez čiarky). V nadväznosti na uvedené sa kasačný
súd prikláňa k záveru, že odkaz č. 37ab sa vzťahuje na celé predchádzajúce znenie ustanovenia §

43 ods. 3 písm. o) ZODP, vrátane pojmu peňažné a nepeňažné plnenia, a nielen na pojem klinické
skúšanie. Nakoľko formulácia predmetného odkazu nie je úplne jednoznačná, kasačný súd poukazuje
aj na potrebu vykladať nejasné či nejednoznačné znenie právnych noriem na prospech fyzických a
právnických osôb (bližšie pozri bod 62 tohto rozsudku).50. Ako však kasačný súd naznačil vyššie, na zistenie obsahu pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia
poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti“ nie je možné použiť len jazykový výklad
tohto pojmu. Sťažovateľ v administratívnom a súdnom konaní poukazoval na historický, teleologický a

systematický výklad. Kasačný súd zastáva názor, že na zistenie, či sporné plnenia sťažovateľa mohli
byť plneniami v zmysle § 43 ods. 3 písm. o) ZODP, je potrebné použiť aj tieto iné metódy výkladu práva,
a preto sa v ďalšom skúmaní zameral na historické okolnosti prijatia dotknutej právnej úpravy, dôvodové
správy zákonodarcu a širšie systematické súvislosti.
51. Pojem peňažné a nepeňažné plnenie poskytnuté držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti

bol ako predmet dane do zákona o dani z príjmov s účinnosťou od 01.12.2011 zavedený práve vtedy
novoprijatým zákonom č. 342/2011 Z. z. o liekoch (čl. VI zákona; § 8 ods. 1 písm. l) ZODP, § 17
ods. 31 ZODP, § 21 ods. 2 písm. m) ZODP v znení od 01.12.2011 - tieto plnenia tvorili predmet dane
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti už vtedy bez možnosti uplatniť si daňové výdavky).
52. Následne zákon č. 333/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o dani z príjmov, zaviedol
zdaňovanie peňažných a nepeňažných plnení zrážkou. Z dôvodovej správy k zákonu č. 333/2014 Z. z.,

jej všeobecnej časti, plynie, že oblasťou, ktorú chcel zákonodarca upraviť novými ustanoveniami § 17
ods. 31 a § 43 ods. 3 písm. o) ZODP bolo „zavedenie zrážkovej dane u farmaceutických spoločností z
peňažných plnení poskytovaných lekárom a samozdanenie lekárov z darov a iných nepeňažných plnení
prijatých od farmaceutických spoločností“.
53. Dôvodová správa k tomuto zákonu v osobitnej časti [k § 8 ods. 1 písm. l), ods. 3 písm. c) a ods. 13, § 9

ods. 2 písm. y), § 17 ods. 31, § 21 ods. 2 písm. l), § 43 ods. 3 písm. o), ods. 17 a 18 a § 49a ods. 3 ZODP]
uvádzala k dôvodom prijatia tejto novej právnej úpravy nasledovné: „Navrhovaná úprava mení spôsob
zdaňovania peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,
jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa registrácie lieku, držiteľa povolenia
na veľkodistribúciu liekov, držiteľa povolenia na výrobu liekov, výrobcu zdravotníckej pomôcky, výrobcu

dietetickej potraviny alebo prostredníctvom tretej osoby. Podľa § 8 ods. 13 a § 17 ods. 31 zákona sa
mení spôsob zdaňovania predmetných plnení zrážkovou daňou, pričom ak ide o peňažné plnenia -
tieto bude zdaňovať sám držiteľ, ktorý ich vyplatil, ak ide o nepeňažné plnenie - tieto bude zdaňovať
sám poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnanec alebo zdravotnícky pracovník, ktorý ho
od držiteľa prijal.“

54. Z obsahu dôvodovej správy podľa kasačného súdu neplynie úmysel zákonodarcu zdaniť všetky
peňažné a nepeňažné plnenia poskytnuté držiteľom zrážkovou daňou ani rozširovať predmet dane, ale
len zmeniť spôsob zdaňovania týchto plnení.
55. Zákon o liekoch v znení od 01.01.2016 pritom obsahuje negatívne vymedzenie pojmu peňažné alebo
nepeňažné plnenia tak, že sa za nich nepovažujú plnenia poskytované v rámci bežného obchodného

styku v rámci predaja a kúpy liekov. Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 393/2015 Z. z. bolo cieľom
tejto úpravy vylúčiť z peňažných a nepeňažných plnení bežné dodávateľsko-odberateľské vzťahy
medzi hospodárskymi subjektmi, ak sú splnené podmienky poskytnutých plnení v súlade s Obchodným
zákonníkom alebo Občianskym zákonníkom. Zároveň ustanovenie § 18 ods. 13 v spojitosti s § 18 ods.
1 písm. r) a § 18 ods. 12 zákona o liekoch (v znení od 01.01.2016), ktoré ukladá držiteľovi povinnosť

podávať správu o výdavkoch na propagáciu, marketing a na peňažné a nepeňažné plnenia, ktoré
priamo či nepriamo poskytuje poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, za takéto plnenia príkladmo
uvádzaplneniazaklinickéskúšanie,prieskumtrhu,odbornéprednášky,odbornékonzultácie,účastnícke
či registračné poplatky za účasť na odborných podujatiach, dary či cestovné náklady. Cieľom tejto
úpravy bolo podľa dôvodovej správy k zákonu č. 393/2015 Z. z. získať podrobnejšie informácie o

peňažných a nepeňažných plneniach držiteľa registrácie poskytovaných zdravotníckym pracovníkom
a poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Hoci v § 18 ods. 1 písm. r) zákona o liekoch ide len o
demonštratívny výpočet peňažných a nepeňažných plnení, tieto druhy plnení sú si svojou povahou a
účelom obdobné, pričom možno konštatovať, že spolu tvoria pozitívne vymedzenie pojmu peňažné
a nepeňažné plnenia. Tak z negatívneho vymedzenia ako aj z pozitívneho vymedzenia peňažných a

nepeňažných plnení (z povahy a účelu jednotlivých v zákone uvádzaných druhov) je zároveň zrejmé,
že plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku - predaja a kúpy liekov - medzi držiteľmi
a poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti nepatria medzi peňažné a nepeňažné plnenia podľa zákona
o liekoch.
56. Z vyššie uvedených súvislostí týkajúcich sa procesu prijímania príslušnej legislatívy pre kasačný

súd vyplýva vzájomné prepojenie zákona o liekoch a zákona o dani z príjmov, pokiaľ ide o obsahové
vymedzenie pojmu peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľom poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti. Kasačný súd sa preto stotožnil so sťažovateľom v tom, že tento pojem je osobitný pojem
zavedený do právneho poriadku SR zákonom o liekoch, pričom ide o pojem stabilný a ustálený, sobsahom determinovaným osobitnou právnou úpravou zákona o liekoch. Vychádzajúc z historického,
účelového a systematického výkladu, najmä argumentu vnútornej konzistentnosti a bezrozpornosti
právneho poriadku sa preto podľa kasačného súdu má definícia peňažných a nepeňažných plnení podľa

zákona o liekoch použiť aj na účely § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov.
57. Ďalej poukazoval sťažovateľ aj na iracionálnosť a nespravodlivosť výkladu žalovaného a krajského
súdu, podľa ktorých sa má zrážková daň uplatňovať na všetky plnenia so zdravotníckym tovarom s
výnimkou plnení za klinické skúšanie, a to z dôvodu, že zákon pri uplatňovaní zrážkovej dane držiteľa
neoprávňuje na uplatnenie výdavkov spojených s dosiahnutým príjmom. Držitelia by tak neboli schopní

urobiť jediný obchod - poskytnúť akékoľvek plnenie, ktoré by nepodliehalo zrážkovej dani vo výške 19%
z hrubej ceny zdravotníckeho tovaru (bez možnosti uplatniť si daňové výdavky) bez ohľadu na to, s akou
maržou tovar predávajú a kde je cena navyše limitovaná právnou úpravou. Žalovaný nebol schopný túto
argumentáciu vyvrátiť a logicky vysvetliť ani v administratívnom ani v súdnom konaní a obmedzoval sa
viac menej len na citáciu dotknutých ustanovení zákona o dani z príjmov.
58. V tejto súvislosti kasačný súd pripomína, že judikatúra ústavného súdu tiež kladie dôraz na to,

že v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR sa s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom
štáte spája aj požiadavka racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem (m. m. PL. ÚS 1/04).
Racionálny a spravodlivý sa kasačnému súdu v tomto prípade javí taký výklad obsahu právnej normy,
podľa ktorého by boli plnenia poskytované v rámci bežného obchodného styku zdaňované ako bežné
príjmy z podnikania, teda tak, že dani bude podliehať len čistý príjem s možnosťou uplatniť si právo

na odpočítanie daňového výdavku na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmu. Žalovaný počas
administratívneho a súdneho konania neuviedol žiaden ekonomický alebo spoločenský dôvod, prečo
by plnenia poskytované distribútormi liekov lekárňam v rámci bežného obchodného styku (pri predaji
a kúpe liekov za bežných trhových podmienok) mali byť zdaňované zrážkou bez možnosti uplatniť si
výdavky, resp. prečo sa nemôže uplatniť štandardná príjmovo-výdavková metóda zdaňovania. Naopak

zrážanie dane z plnení v užšom chápaní v zmysle argumentácie sťažovateľa sa kasačnému súdu
javí ako racionálne a opodstatnené ako aj zamýšľané zákonodarcom, a to práve v spojitosti s jeho
iniciatívou regulovať a urobiť transparentným poskytovanie odmien, podpôr či darov distribútormi liekov
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, predovšetkým v rámci ich účasti na kongresoch a iných
podujatiach, ku ktorému zákonodarca pristúpil prijatím zákona o liekoch a jeho neskoršej novelizácie.

59. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 31S/22/2020 zo dňa 14.11.2022 v obdobnej právnej veci, ktorý síce ako názor súdu nižšieho stupňa
nie je pre kasačný súd záväzný, avšak kasačný súd sa s ním stotožňuje. V zhode s názorom Krajského
súdu v Žiline kasačný súd uvádza, že podstata daňových príjmov pri podnikateľoch je vyjadrená v §
6 a nasl. zákona o dani z príjmov, pričom pri výpočte základu dane sa dôraz kladie na rozdiel medzi

príjmamiavýdavkami.Lenziskpoočistenínákladovpredstavujezákladdane,ktorýsanáslednezdaňuje
príslušnou sadzbou dane z príjmu. Určitú výnimku z tejto zásady tvoria príjmy podľa § 43 zákona
o dani z príjmov. Ide však o špecifickú skupinu príjmov, v ktorej vykonáva zrážku dane za povinnú
osobu poskytovateľ plnenia, nie jeho príjemca (napr. daň z úrokov z vkladov odvedie banka). Nejde o
štandardné samozdanenie vlastnej podnikateľskej činnosti, ale o zrazenie dane z príjmov tretích osôb.

Principiálne ide o výnimku z príjmovo - výdavkovej metódy výpočtu dane z príjmov, pričom každá takáto
zmena by mala byť komunikovaná zákonodarcom pri jej prijatí a aj riadne vysvetlená jej adresátom.
60. V uvedenom prípade však zákonodarca takúto zásadnú výnimku zo spôsobu zdaňovania, kedy
by sa de facto všetky plnenia distribútorov liekov lekárňam mali zdaňovať daňou 19% z hrubej
ceny, nekomunikoval a nezdôvodnil. Práve naopak, z procesu prijímania právnej úpravy už od

roku 2011 vyplýva, že zákonodarca chcel prijímanou právnou úpravu primárne pokryť peňažné
plnenia - dary a odmeny - poskytované farmaceutickými spoločnosťami poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti, primárne lekárom a samozdanenie lekárov z darov a iných nepeňažných plnení prijatých
od farmaceutických spoločností, a teda nie všetky plnenia smerujúce od držiteľov lekárňam z bežného
obchodného styku. Ako bolo naznačené vyššie, proces prijímania príslušných zmien zákona o dani

z príjmov bol spätý so zákonom o liekoch a dosvedčuje ich previazanosť aj pri obsahovom naplnení
právnych pojmov.
61. Argument žalovaného a krajského súdu, že § 43 ods. 3 písm. o) ZODP výslovne vyníma zo zrážkovej
dane len peňažné a nepeňažné plnenia poskytované držiteľmi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti
za klinické skúšanie, na vyššie uvedenom názore kasačného súdu nič nemení. Plnenia za klinické

skúšanie totiž spadajú pod užšie vymedzenie pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“ v zmysle zákona
o liekoch (viď § 18 ods. 13 a § 15 ods. 9 zákona o liekoch v znení od 01.01.2016), a teda bolo potrebné
ich z § 43 ods. 3 písm. o) ZODP vyňať explicitne, aby zrážkovej dani nepodliehali. Z tejto výnimky však
rozhodne nemožno vyvodiť záver, že peňažné a nepeňažné plnenia podliehajúce zrážkovej dani súakékoľvek a všetky plnenia poskytované držiteľmi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, aj plnenia
poskytované v rámci bežného obchodného styku. Záver, že predmetom zrážkovej dane sú peňažné a
nepeňažné plnenia v zmysle zákona o liekoch, z ktorých sú však vyňaté plnenia za klinické skúšanie, je

podľa kasačného súdu plne v súlade s jazykovým i logickým výkladom.
62. Napokon kasačný súd dodáva, že ak by aj bola právna úprava nejasná v tom, ako správne vykladať
pojem peňažné a nepeňažné plnenia ako predmet zrážkovej dane, tak v stave takejto nejasnosti
(spornosti) nemôže byť prihliadnuté na extenzívny výklad, naopak treba pristúpiť k uprednostneniu
výkladuvprospechdaňovéhosubjektu,čohosasťažovateľajdomáhal.Zozásadyústavnekonformného

výkladu vyplýva požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú
do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo
právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne
normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv
a slobôd (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, I. ÚS 252/07). Uplatnenie pravidla in dubio

mitius vyplýva aj z nálezov Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 643/06 zo dňa 19.09.2007 a IV. ÚS
666/02 zo dňa 15.12.2003 (Sbírka rozhodnutí, svazek 31, nález č. 145): „za situace, kdy právo umožňuje
dvojí výklad, nelze pominout, že na poli veřejného práva mohou státní orgány činit pouze to, co jim
zákon výslovně umožňuje; z této maximy pak plyne, že při ukládání a vymáhání daní dle zákona (čl. 11
odst. 5 Listiny), tedy při de facto odnětí části nabytého vlastnictví, jsou orgány veřejné moci povinny ve

smyslu čl. 4 odst. 4 Listiny šetřit podstatu a smysl základních práv a svobod - tedy v případě pochybností
postupovat mírněji (in dubio mitius).“
63. Ústavne konformný výklad preto taktiež vedie kasačný súd k osvojeniu si užšieho chápania pojmu
peňažné a nepeňažné plnenia, keďže zabezpečuje plnohodnotnejšiu realizáciu práva sťažovateľa na
podnikanie a ochranu vlastníctva. Kasačný súd nevidel potrebu obrátiť sa v tomto smere na Súdny dvor

EÚ s návrhom na vydanie prejudiciálneho nálezu, nakoľko spornú právnu otázku bolo možné vyriešiť
použitím výkladových metód národného práva v súlade s ustanoveniami primárneho práva EÚ, ktorých
aplikácie sa sťažovateľ dovolával. Rovnako nevidel potrebu obrátiť sa ani na Ústavný súd SR s návrhom
na vyslovenie nesúladu sporného ustanovenia ZODP s Ústavou SR, keďže tiež bolo možné spornú
otázku vyriešiť výkladom textu zákona v súlade s článkami Ústavy SR, rozpor s ktorými sťažovateľ

namietal.
64. Z účelového, systematického a ústavne súladného výkladu preto vyplýva, že pojem „peňažné
plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho
zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa“ ako predmet dane vyberanej zrážkou
podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZODP je potrebné vykladať v súlade s obsahovým chápaním tohto pojmu

podľa zákona o liekoch.
66. Imperatívom právneho štátu je, aby bol obsah právnych noriem vyjadrený určito a zrozumiteľne
tak, aby ich adresáti vopred poznali obsah svojich práv a povinností z nich vyplývajúcich, a aby bol aj
následný postup štátnych orgánov aplikujúcich tieto normy pre nich predvídateľný. Sťažovateľ tvrdil, že
celý dotknutý zdravotnícky sektor (distribútori liekov a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti) chápali

znenie sporného ust. § 43 ods. 3 písm. o) ZODP tak, že zrážková daň sa uplatňuje len na peňažné
a nepeňažné plnenia v užšom zmysle - v zmysle zákona o liekoch. Skutočnosť, akým spôsobom si
vykladali dotknutú právnu normu jej adresáti, ilustroval aj na dôkazoch založených v súdnom spise
- odpovediach FR SR na infožiadosti právneho zástupcu, na ktoré kasačný súd už len na dôvažok
poukazuje.

67. Podľa odpovede FR SR č. 66382/2021 zo dňa 12.2.2021 finančné orgány vykonali voči držiteľom
podľa § 2 písm. y) ZODP na dani z príjmov vyberanej zrážkou podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZODP daňovú
kontrolu u 6 subjektov za rok 2015 a u 5 subjektov za rok 2016. Z toho rozdiel na tejto dani vyrubili u
5 subjektov za rok 2015 a 4 subjektov za rok 2016, a to v celkovej výške až 14.558.823,87 Eur za rok
2015 a 10.175.378,41 za rok 2016 Eur. Doruby pri týchto spolu 9 subjektoch sa tak pohybujú za obe

zdaňovacie obdobia (2015+2016) v sume cez 24 miliónov Eur.
68. Naproti tomu z odpovede FR SR č. 78164/2021 zo dňa 19.02.2021 vyplýva, že počet subjektov
[držiteľov podľa § 2 písm. y) ZODP a poskytovateľov ZS podľa § 2 písm. z) ZODP], u ktorých bola
vyberaná zrážková daň podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZODP bol za rok 2015 12.187 a za rok 2016 7.090, a
daň vybraná zrážkou bola v celkovej výške 1.109.600 Eur za rok 2015 a 1.067.667 Eur za rok 2016. V

súčte odviedlo 19.277 subjektov na zrážkovej dani podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZODP len niečo cez 2,1
milióna Eur. Na otázku, aké druhy plnení boli takto zdanené, FR SR neodpovedalo.
....70. Kasačný súd vzhľadom na vyššie uvedené uzatvára, že krajský súd ako aj finančné orgány vec
nesprávne právne posúdili, keď vychádzali len z doslovného formalistického výkladu pojmu peňažné
a nepeňažné plnenia a zahrnuli pod tejto pojem aj plnenia z bežného obchodného styku v rámci

predaja a kúpy zdravotníckeho tovaru, ktoré v zmysle zákona o liekoch nie sú považované za peňažné
a nepeňažné plnenia, a pri ktorých je ich zahrnutie ako predmetu zrážkovej dane zákonodarcom
nepredpokladané, nelogické a nesystematické. Keďže krajský súd žalobu zamietol, kasačný súd
rozhodol o zmene napadnutého rozsudku tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

71.Zároveňvšakkasačnýsúdpoukazujenato,žezáveryprezentovanévtomtorozsudkuneznamenajú,
že sťažovateľovi nemôže byť za žiadnych okolností zo sporných plnení v novom rozhodnutí vyrubená
daň zrážkou v zmysle § 43 ods. 3 písm. o) ZODP. Nie akékoľvek obchodné transakcie spočívajúce
v predaji a kúpe liekov a zdravotníckych pomôcok medzi distribútorom a poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti totiž bez ďalšieho spadajú pod pojem „bežný“ obchodný styk. Podľa ustanovenia § 2 ods.
45 zákona o liekoch platí, že plnenia sa nepovažujú za plnenia poskytnuté v rámci bežného obchodného

styku, ak sa nepreukáže, že (i) podmienky poskytnutých plnení zodpovedajú podmienkam obvyklým v
bežnom obchodnom styku a (ii) že sa týkajú predaja alebo kúpy liekov. Obe uvedené podmienky pritom
musia byť kumulatívne splnené pre to, aby plnenie mohlo byť vyňaté z pojmu peňažné a nepeňažné
plnenie plynúce od držiteľa poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti i z predmetu zrážkovej dane podľa
§ 43 ods. 3 písm. o) ZODP. V daňovom konaní, v ktorom ide o daň vyberanú zrážkou z plnení v

rámci obchodného styku, je následne správca dane vo všeobecnosti povinný riadne zistiť skutkový
stav, splnenie oboch podmienok skúmať a vyhodnotením ich (ne)splnenia sa v odôvodnení vydaného
rozhodnutia náležite zaoberať.
72. Pokiaľ sporné transakcie vykonávané v rámci obchodného styku (predaja a kúpy liekov) nenapĺňajú
definíciu bežného obchodného styku, teda obchodného styku vykonávaného za bežných trhových

podmienok, ale naopak zahŕňajú skrytú, nepriamu podporu poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, nič
nebude brániť tomu, aby takéto plnenie distribútor mal povinnosť zdaniť zrážkou podľa § 43 ods. 3
písm. o) ZODP. Tomu vo svojej podstate zodpovedá aj účel § 3 ods. 2 písm. a) ZODP, podľa ktorého
príjem získaný darom štandardne nie je predmetom dane, ale to neplatí pre dary, ktoré boli poskytnuté
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa, ktoré predmetom dane sú. Súlad s obvyklými

trhovými podmienkami je podľa kasačného súdu potrebné skúmať najmä pokiaľ ide o cenu a množstvo
ako aj akékoľvek iné podmienky obchodnej spolupráce medzi držiteľom a poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti.
73. Finančné orgány v napadnutých rozhodnutiach bez ďalšieho považovali sporné plnenia sťažovateľa
poskytované lekárňam v dotknutom zdaňovacom období za predmet zrážkovej dane podľa § 43 ods.

3 písm. o) ZODP, a preto neskúmali povahu plnení ani to, či tieto plnenia spĺňali alebo nespĺňali
podmienku ich súladu s bežnými trhovými podmienkami pre ich vyňatie z predmetu dane vyberanej
zrážkou.Zuvedenéhodôvodubudeichúlohouvďalšomkonanískúmať,prípadneizapotrebydoplnenia
dokazovania, jednak povahu plnení a jednak ich súlad s bežnými trhovými podmienkami. Bude teda
ich povinnosťou zodpovedať otázku, (i) či išlo o plnenia v rámci predaja a kúpy liekov (resp. iného

zdravotníckeho tovaru), a (ii) či podmienky týchto plnení zodpovedali obvyklým podmienkam bežného
obchodného styku (najmä pokiaľ ide o cenu, množstvo a iné podmienky spolupráce medzi sťažovateľom
a lekárňami). Kasačný súd dodáva, že § 2 ods. 45 zákona o liekoch explicitne vyníma z peňažných
a nepeňažných plnení plnenia spočívajúce v predaji a kúpe liekov v rámci bežného obchodného
styku. Podľa kasačného súdu však treba pristupovať obdobne aj k plneniam spočívajúcim v predaji

a kúpe iného zdravotníckeho tovaru v rámci bežného obchodného styku (teda za obvyklých trhových
podmienok), pri ktorých negatívne vymedzenie v § 2 ods. 45 zákona o liekoch explicitne zakotvené
nie je, avšak tieto plnenia podľa kasačného súdu nespadajú svojou povahu a účelom pod pozitívne
vymedzenie peňažných a nepeňažných plnení podľa zákona o liekoch (viď bod 55 odôvodnenia).“
43. Keďže kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a rovnakou vadou (nezákonnosťou)
podľazisteníkasačnéhosúdutrpíajrozhodnutiežalovaného(§191ods.1písm.c)SSP).Keďžesprávny
súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý
rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Orgány verejnej správy sú v ďalšom konaní viazané právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku

(§ 469 SSP).
44. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods.
1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal nárok na náhradu trov kasačného konania, ako aj
náhradu trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodnesprávny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
45. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.