Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 24, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/349/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708211312
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6708211312.3

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne U. O., narodenej XX. O. XXXX, L. L., V. P. F. XX,
zastúpenej PRO iURE - advokátska kancelária s. r. o., Bratislava, Zámocká 32, IČO: 36 869 830, proti
žalovanej R. Y., narodenej XX. R. XXXX, V., V. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Dlhopolčekom,
Banská Bystrica, Horná 51, o určenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu, vedenom na
Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 16C/121/2008, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici zo dňa 10. decembra 2020 sp. zn. 16Co/22/2020 v spojení s opravným uznesením
zo dňa 04. januára 2021 sp. zn. 16Co/22/2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrice z 10. decembra 2020 sp. zn. 16Co/22/2020 v spojení
s opravným uznesením z 04. januára 2021 sp. zn. 16Co/22/2020 z r u š u j e a vec mu vracia na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdZvolen(ďalejaj„súdprvejinštancie")vporadídruhýmrozsudkomz09.decembra2019č.
k. 16C/121/2008 - 1353 I. výrokom konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007
zastavil,II.výrokomuložilžalovanejpovinnosťzaplatiťžalobkyniztitulubezdôvodnéhoobohateniasumu
5 735 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z uvedenej sumy od 13.12.2010 do zaplatenia
a to všetko v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, III. výrokom v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol a IV. výrokom žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

1.1. V odôvodnení súd prvej inštancie opätovne aj po doplnení dokazovania konštatoval, že žalobkyňa
svoj nárok uplatňuje voči žalovanej titulom vydania bezdôvodného obohatenia aplikujúc ustanovenie
§ 451 Občianskeho zákonníka. Viazaný právnym záverom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení
zastavil konanie o nároku žalobkyne za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007 pre prekážku veci
právoplatne rozhodnutej s odkazom na odôvodnenie v zrušujúcom uznesení.
1.2. V ďalšom sa súd prvej inštancie zameral na vyhodnotenie dokazovania týkajúceho sa uplatneného

nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom užívania rodinného domu a pozemkov
žalovanou. S poukazom na aplikačnú prax vyšších súdnych autorít (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo/184/2010) skúmal, či žalovaná užívala rodinný dom s pozemkami nad rámec svojho
spoluvlastníckeho podielu, ktorý predstavoval v prípade rodinného domu aj v prípade pozemkov
5/12 - in (42 % v pomere k celku). Zdôraznil, že žalobkyňa, ktorá podala žalobu a domáhala sa
vydania bezdôvodného obohatenia, bola povinná v rámci dôkaznej ťarchy preukázať, že žalovaná

(jej sestra) užívala rodinný dom a pozemky, ktoré boli v rozhodnom období v režime podielového
spoluvlastníctva nad rámec podielu na ňu pripadajúceho. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči žalovanej, a to v časti týkajúcej sa užívania pozemkov. V konaní totiž
podľa neho nebolo preukázané, že žalovaná užívala pozemky nad rámec vlastného podielu, teda, že
užívala viac ako 42 % celkovej výmery. Svedeckou výpoveďou Ing. E. R. bolo preukázané, že záhrada

mohla mať okolo 1700 m2, pričom žalovaná užívala len časť záhrady, a to v rozsahu maximálne do 300
m2 ( 17,6 %). Naviac súd prvej inštancie vykonal ohliadku miesta samého, kde zreteľne videl, že časťzáhrady bola obhospodarovaná, no väčšia časť ležala dlhodobo ,,úhorom" bez obrábania. Podľa súdu
prvej inštancie ovocné stromy neboli dlhodobo ošetrované, mnohé trpeli chorobou, a preto súd žalobu
v tejto časti o nároku za užívanie pozemkov žalovanou, zamietol.

1.3. Súd prvej inštancie však považoval čiastočný nárok žalobkyne za daný, pokiaľ išlo o majetkový
prospech získaný žalovanou plnením bez právneho dôvodu tým, že užívala rodinný dom aj garáž s
altánom, a to v celom rozsahu. Mal za preukázané, že žalovaná odmietala pustiť do rodinného domu
žalobkyňu príp. tretie osoby, ktoré s ňou v čase konkrétnych návštev boli. V tomto rozsahu preto
považoval nárok žalobkyne za opodstatnený, ak žalovaná užívala rodinný dom s garážou a altánkom

nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12. Rozhodné obdobie výpočtu ustálil od 23.11.2007
do 12.12.2010, ktorým dňom bolo právoplatným rozhodnutím súdu zrušené podielové spoluvlastníctvo
strán sporu a vec (rodinný dom) bola prisúdená do výlučného vlastníctva žalovanej. Súd prvej inštancie
pri určení výšky bezdôvodného obohatenia žalovanou vychádzal zo znaleckého posudku Slovenskej
technickej univerzity v Bratislave - Stavebnej fakulty Ústavu súdneho znalectva, ktorý bol podaný pod
znaleckým úkonom č. XX/XXXX a následne doplnený doplnkom č. 1 znaleckého úkonu č. XX/XXXX k

pôvodne podanému znaleckému úkonu. Súd prvej inštancie vychádzal z tohto posudku z dôvodu, že ho
považoval za obsahovo odborne najrozsiahlejšie spracovaný. Celková výška bezdôvodného obohatenia
podľa súdu prvej inštancie predstavovala 5 735 eur, na ktorú súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k
povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie v tejto výške žalobkyni a vo zvyšku uplatneného nároku žalobu
zamietol.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „odvolací súd") rozsudkom z 10. decembra 2020 sp. zn.
16Co/22/2020 v spojení s opravným uznesením z 04. januára 2021 sp. zn. 16Co/22/2020 I. výrokom
rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým konanie o nároku za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007
zastavil, potvrdil, II. výrokom rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobkyni 5 735 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 13.12.2010 do zaplatenia
(výrok II.) a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III.) zmenil tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 5 518 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od
30.05.2009 až do zaplatenia a vo zvyšku súd žalobu zamietol a v V. výroku žiadnej zo strán nepriznal
nárok na náhradu trov konania.

2.1. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, na základe ktorého uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5 735 eur s príslušenstvom na tom skutkovom a právnom
základe,žeideonárokžalobkynetitulomvydaniabezdôvodnéhoobohatenia.Odvolacísúdužvosvojom
zrušujúcom uznesení výslovne konštatoval, že v prejednávanej veci nejde o nárok z bezdôvodného
obohatenia ale o nárok, ktorý vyplýva priamo z ust. § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka,

ktorého rozsah sa rovná nájomnému, ktorého výška zostala v konaní sporná. Keďže nebolo sporné,
že žalovaná užívala rodinný dom výlučne sama a nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu v celom
rozsahu a za toto užívanie náhradu vo forme peňažného plnenia z užívania vylúčenému spoluvlastníkovi
neposkytla, považoval odvolací súd uplatnený nárok žalobkyne na zaplatenie finančnej náhrady za
užívanie jej spoluvlastníckeho podielu rodinného domu čo do základu za dôvodný. Podľa odvolacieho

súdu súd prvej inštancie vychádzal pri určení náhrady za užívanie rodinného domu žalovanou, nad
rámec spoluvlastníckeho podielu na ňu pripadajúceho, zo záverov znaleckého posudku vypracovaného
STU, avšak nedôvodne započítal aj náhradu za užívanie garáže a altánku žalovanou. Súd prvej
inštancie vo vzťahu k pozemkom, ktoré sa nenachádzajú pod stavbami vo výlučnom užívaní žalovanou
v rozhodnom období dospel k správnemu skutkovému a právnemu záveru, že žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno v tomto rozsahu o nároku na zaplatenie náhrady za ,,nadužívanie" pozemkov
žalovanou, v časti týkajúcej sa užívania záhrad a priľahlých pozemkov nachádzajúcich sa okolo stavieb.
Odvolací súd aj vzhľadom na vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie a po jeho doplnení a
zopakovaní dospel k záveru, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že pozemky (parcela č. 399/8 a č.
399/9) vedené ako záhrady, užívala žalovaná nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12 - in. Zo

svedeckých výpovedi ako i ohliadky samej vyplývalo, že žalovaná užívala len časť tejto záhrady, a na
tomto skutkovom a právnom závere nemenilo ani skutočnosť, že k ohliadke došlo až potom, ako bolo
podielové spoluvlastníctvo strán sporu zrušené a vyporiadané. Naopak podľa odvolacieho súdu bolo
možné predpokladať, že ak žalovaná aj po zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva pozemky
v rozsahu pripadajúcom na záhrady neužívala nad rozsah svojho pôvodne určeného spoluvlastníckeho

podielu, potom ani pred týmto zrušením záhrady vo väčšom rozsahu neužívala. V tejto súvislosti
odvolací súd poukázal aj na svoje skoršie zrušujúce uznesenie, v ktorom výslovne uviedol, že nárok
na finančnú náhradu nevzniká v prípade, ak spoluvlastník (žalovaná) užíva len časť veci (parcely) v
rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, preto v takomto prípade nič nebráni druhémuspoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu. Dôvod,
prektorýtentospoluvlastníkprípadnespoločnúvecneužíva,niejeprávnevýznamný. To,žebyžalovaná
užívala záhrady o výmere viac ako 1800 m2 nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu však v konaní

nebolo preukázané.
2.2. Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku žalobkyne, že v prejednávanom prípade je
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR po sp. zn. 6Cdo/184/2010 neaplikovateľné. To, že v tam uvedenom
prípade bola časť spoločnej veci užívaná aj treťou osobou nič nemení na právnych záveroch vo vzťahu
k spoluvlastníkom spoločnej veci navzájom. Rozhodnutie vychádzalo z právneho záveru dovolacieho

súdu, ktorý sa zaoberal aj vzťahom spoluvlastníkov navzájom, teda nie vo vzťahu k tretej osobe.
2.3. Odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie nedôsledne nerozlišoval, že pozemky
nachádzajúce sa pod stavbami, ktoré žalovaná užívala v celom rozsahu, teda nad rámec na ňu
pripadajúceho spoluvlastníckeho podielu, bez pochýb tiež užívala v celom rozsahu. Podľa odvolacieho
súdu bolo v rozpore s princípmi formálnej logiky, aby žalovaná neužívala pozemky pod stavbami a
spoločnýdvorsprístupňujúcivchoddorodinnéhodomu,garážeaaltánku,aktietostavbyužívalavýlučne

ona a ako už vyššie ustálil súd prvej inštancie aj odvolací súd tieto stavby (rodinný dom, garáž, altánok)
užívala žalovaná v celom rozsahu. Odvolací súd uvedený nesprávny skutkový a právny záver súdu
prvej inštancie odstránil a vzhľadom na záver o čiastočnom nároku žalobkyne vo vzťahu k pozemkom
pod stavbami a spoločný dvor priznal žalobkyni náhradu za ich užívanie v období od 23.11.2007 do
12.12.2010 v súlade so závermi znaleckého posudku STU vo vzťahu k týmto pozemkom.

2.4. Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na námietku žalobkyne, aby súd prihliadol na výpovede
žalovanej a celkovo na konanie vedené na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15C/262/2004 o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, či na konanie vedené pred tým istým súdom pod sp. zn.
13C/172/2004, ak namietala, že sa súd prvej inštancie s obsahom uvedených konaní neoboznámil. Aj po
doplnení a zopakovaní dokazovania odvolací súd uviedol, že výpovede žalovanej v iných konaniach bolo

nutné ponímať aj s jej snahou upraviť práva a povinnosti strán sporu ako spoluvlastníčok do budúcna,
a jej vôľu nehnuteľnosti v ich podielovom spoluvlastníctve užívať do budúcna tak, aby nezhody medzi
nimi nevznikali a vzťahy boli do budúcna upravené. Podľa odvolacieho súdu iné predpoklady uplatnenia
nároku sú v konaní o určenie a zaplatenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu a iné v
konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, kde ide o úpravu vzťahov do budúcna,

a účelom tohto vyporiadania bolo účelné užívanie nehnuteľností len jednou zo strán sporu. Na rozdiel
pri určení náhrady, čo je predmetom tohto konania, sa skúma, či žalovaná fakticky užívala rodinný dom
a pozemky, avšak len nad rozsah na ňu pripadajúceho podielu. Účel žalobkyňou označených konaní
a v nich učinených výpovedí žalovanou, nemožno bez posúdenia predmetu každého konania zvlášť
prelínať a vytrhnúť z kontextu jej prejavenej vôle.

2.5. Pokiaľ išlo o v poradí prvý výrok napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým konanie
o nároku žalobkyne za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007 zastavil, v tomto rozsahu odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne. Z obsahu spisu Okresného súdu Zvolen
pod sp. zn. 13C/172/2004 vyplývalo, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.11.2007 bolo
rozhodnuté o uplatnenom nároku žalobkyne proti žalovanej za obdobie od 01.12.2004 do 22.11.2007 z

titulu bezdôvodného obohatenia. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.09.2008 pod
sp. zn. 14Co/69/2008 bolo rozhodnuté tak, že v časti rozsudku, v ktorej okresný súd návrh žalobkyne
zamietol, rozsudok potvrdil a v časti, v ktorej okresný súd žalobkyni vyhovel, tento rozsudok zmenil a
žalobu v tejto časti zamietol. Teda odvolací súd zamietol aj výrok, ktorým okresný súd rozhodol tak,
že žalovaná je oprávnená užívať rodinný dom a súčasne odvolací súd zamietol žalobu aj v tej časti, v

ktorej okresný súd priznal žalobkyni náhradu za užívanie nehnuteľnosti za obdobie od 01.12.2004 do
22.11.2007. Aj z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 22.11.2007 č. k. 13C/172/2004
vyplývalo, že súd zaviazal žalovanú na zaplatenie vyššie uvádzanej sumy s tým, že poukázal na to, že
rozsudok bol vydaný ku dňu 22.11.2007 a v predmetnom prípade bolo možné rozhodnúť o bezdôvodnom
obohatení len za predchádzajúce obdobie, teda nebolo možné rozhodnúť do budúcna tak, ako sa tohto

domáhala žalobkyňa, preto v tejto časti súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Proti uvedenému
rozsudku okresného súdu podali odvolanie všetci účastníci konania s tým, že v časti, v ktorej súd
rozhodol o nároku žalobkyne za obdobie od 01.12.2004 do 22.11.2007 zmenil tak, že návrh zamietol.
Podľaodvolaciehosúdunebolopodstatné,nazákladeakéhodôvodukzmenerozhodnutiaouplatnenom
nároku žalobkyni voči žalovanej za obdobie od 01.12.2004 do 22.11.2007 došlo, nakoľko i prípadná

zmena kvalifikácie nároku uplatneného žalobou nie je pre súd záväzná. Žalobkyňa v konaní a v samotnej
žalobe vyvodzovala svoj nárok na požadované peňažné plnenie ňou opísaným skutkovým stavom,
podstatou ktorého bolo, že žalovaná užíva spoločnú vec nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu.
Uvedeným skutkovým vymedzením si žalobkyňa splnila svoju povinnosť opísať v žalobe rozhodujúceskutočnostianebolapovinnáskutkovýrámecveciprávnevyhodnotiť,lebojevždyvecousúdu,abypodal
právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 16.08.208
sp. zn. 14Co/69/2008 preto o nároku žalobkyne za obdobie od 01.12.2004 do 22.11.2007 rozhodol tak,

že v tomto rozsahu nárok žalobkyne zamietol. Ak aj žalobkyňa dovolaním napadla rozsudok odvolacieho
súdu, dovolací súd v tomto konaní (2Cdo/43/2009) výslovne uviedol, že v dovolaním napadnutej časti
v sume 54 619,80 Sk v pôvodnej mene vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie, pričom išlo o obdobie
žalobkyňou dovolaním napadnuté, t. j. od 01.12.2004 do 13.10.2006. Následne aj Krajský súd v Banskej
Bystrici v uznesení zo dňa 29.06.2010 sp. zn. 14Co/55/2010 konštatoval, že predmetom odvolacieho

konania je suma 54 619,80 Sk v pôvodnej mene a to za obdobie od podania návrhu v tejto veci, t. j. od
01.12.2004 do 13.10.2006 tak, ako bol tento nárok vymedzený podaným dovolaním.
2.6. Podľa odvolacieho súdu konanie o nároku žalobkyne voči žalovanej za obdobie od 13.10.2006 do
22.11.2007, či už titulom užívania spoločnej veci nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu alebo z titulu
vydania bezdôvodného obohatenia bolo Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 16.09.2008 sp. zn.
14Co/69/2008 zamietnuté, pričom toto obdobie dovolaním žalobkyne napadnuté nebolo a dovolací súd

teda ani o tejto časti zamietnutého nároku rozhodnúť nemohol. Z rozhodovacej činnosti odvolaciemu
súdu bolo taktiež známe rozhodnutie Okresného súdu Zvolen vo veci pod sp. zn. 13C/172/2004, a to
rozsudok zo dňa 12.12.2016, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1 813,02
eura s príslušenstvom, keď v danom konaní mal súd za preukázané, že v rozhodujúcom čase, t. j. od
01.12.2004 do 13.10.2006 boli strany podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ako aj to že predmetné

nehnuteľnosti užívala žalovaná, ktorá náhradu vo forme peňažného plnenia žalobkyni neposkytla. Z
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 18.07.2017 sp. zn. 13Co/123/2017 vyplynulo, že
rozsudok okresného súdu v uvedenej veci bol v celom rozsahu potvrdený. Z dôvodov uvedených v
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vyplývalo, že žalobkyňou uplatnená výška náhrady za
užívanie jej spoluvlastníckeho podielu na spoločnej nehnuteľnosti za uplatnené obdobie voči žalovanej

bola uplatnená dôvodne, čo do výšky 1 813,02 eura, ktorá ostala predmetom sporu po tom, čo ostalo
právoplatné pôvodné rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej vo zvyšku žalobu zamietol, ktorý výrok
v odvolacom konaní potvrdil a nebol už teda predmetom konania po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho
súdu. Okresný súd v tejto prejednávanej veci preto rozhodol vecne správne, ak konanie o nároku
žalobkyne za obdobie od 13.10.2006 do 22.11.2007 zastavil pre prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ,,dovolateľka") dovolanie, ktorého
prípustnosť vyvodzuje z § 420 písm. f) a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľka žiadala, aby najvyšší
súd napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
3.1. Porušenie práva na spravodlivý proces dovolateľka namietala v súvislosti s vyhodnotením dôkazov

a porušením nestrannosti súdu pri vykonávaní dôkazov. Žalobkyňa mala za to, že súd porušil zásadu
dokazovania, keď ohliadku vykonal bez odborníka a následne z nej vyvodzoval závery o neužívaní
záhrady vo vzťahu k obdobiu pred viac ako 10 rokmi, na ktoré súd nemá potrebnú odbornosť - hoc
záhrada bola až ,,úhor" obrobená, zatrávnená a po okrajoch popri oplotení sa nachádzali ovocné stromy
a vinič. Úplnú svojvôľu pri posudzovaní dôkazov podľa názoru dovolateľky predstavovalo aj posúdenie

výpovede svedka Stankoviča, ktorý sa síce snažil vypovedať tendenčne v prospech žalovanej, avšak
v rámci výpovede uviedol viaceré skutočnosti, ktoré jednoznačne preukazovali, že žalovaná záhradu
užívala a brala z nej plody. Nesprávny procesný postup dovolateľka videla aj v tom, že súd pri hodnotení
užívania spoločných nehnuteľností žalovanou neprihliadol na skoršie vyjadrenie žalovanej. To, že
žalovaná spoločne pozemky užívala priznala sama vo svojich vyjadreniach v rámci konaní pod sp. zn.

13C/172/2004 a v konaní pod sp. zn. 15C/262/2004. Dovolateľka mala za to, že tendenčné úvahy súdu,
ževyjadreniažalovanejjepotrebnévykladaťsozreteľomnajejsnahudosiahnuťvkonaníurčitýcieľtreba
odmietnuť. Uvedené vysvetlenie odvolacieho súdu bolo podľa žalobkyne neodôvodnené neprihliadnutie
na jednoznačný dôkaz v prospech samotnej žalobkyne. Za porušenie práva na spravodlivý proces
dovolateľka považovala aj nesprávnu aplikáciu záverov uvedených v rozhodnutí Najvyššieho súdu

SR pod sp. zn. 6Cdo/184/2010. Podľa nej predmetné rozhodnutie riešilo inú skutkovú situáciu, než
tú, ktorá bola predmetom tohto súdneho konania. Predmetné rozhodnutie riešilo skutkový stav kde
okrem spoluvlastníkov užívala spoločnú vec z ich rozhodnutia a so súhlasom aj iná tretia osoba, čo v
tomto prípade tak nebolo. Najvyšší súd uviedol, že vo veci 6Cdo/184/2010 ostatným spoluvlastníkom
nič nebránilo užívaniu spoločných pozemkov, čo podľa dovolateľky v tomto prípade nebolo, nakoľko v

predmetnom prípade žalovaná zabránila žalobkyni vstupovať na spoločné pozemky a užívať ich. To, že
žalovaná bránila žalobkyni v užívaní spoločných nehnuteľností konštatovali súdy v konaní pod sp. zn.
13C/172/2004 ako aj v konaní pod sp. zn. 15C/262/2004.3.2. Nesprávne právne posúdenie v zmysle dovolacieho dôvodu § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa
videla pri riešení otázok ,,1/ Či vzniká spoluvlastníkovi, ktorého iný spoluvlastník protiprávne vylúčil
z užívania spoločnej veci, nárok na náhradu, ak spoluvlastník po tom čo druhého vylúčil z užívania

spoločnej veci sám spoločnú vec užíva iba v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, avšak zároveň
druhému spoluvlastníkovi bráni v užívaní spoločnej veci?" ,,2/ Či možno od spoluvlastníka vylúčeného
z užívania spoločnej veci spravodlivo požadovať, aby sa po verbálnom útoku a vyhnaní zo spoločných
nehnuteľností pravidelne pokúšal o vstup na spoločné pozemky a riskoval tak ďalší verbálny prípadne
fyzický útok od druhého spoluvlastníka a hodnotiť ju na vrub vylúčeného spoluvlastníka?" Podľa názoru

dovolateľky nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že dôvod pre ktorý spoluvlastník spoločnú vec neužíva, nie
je právny významný. Toto tvrdenie podľa nej obstojí len v prípadoch, v ktorých druhý užíva len časť
veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel a zároveň druhému spoluvlastníkovi nebráni
v užívaní spoločnej veci. Dovolateľka mala za to, že takto uvažoval najvyšší súd aj v rozhodnutí pod
sp. zn. 6Cdo/184/2010, kde uviedol, že rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič

nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu
a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dovolateľka zastávala názor, že od spoluvlastníka vylúčeného
z užívania spoločnej veci nemožno spravodlivo požadovať, aby sa po verbálnom útoku a vyhnaní zo
spoločných nehnuteľností pravidelne pokúšal o vstup na spoločné pozemky a riskoval tak ďalší verbálny
prípadne tiež fyzický útok od druhého spoluvlastníka.

3.3. Dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobkyňa uplatnila aj pri riešení otázok,, 1/
Či môže rozsudok, ktorým odvolací súd zmení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že zamietne žalobu,
pričom v odôvodnení rozsudku uvedie, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol o určitom nároku, tak
rozhodol nad rámec návrhu, nakoľko takýto návrh nebol vôbec žalobcom uplatnený, predstavovať
vo vzťahu k neskôr a v inom konaní uplatnenému predmetnému nároku prekážku veci právoplatne

rozhodnutej?" 2/ Či môže súd vo vzťahu k právoplatnej a nezrušenej časti rozsudku prihliadať na
skutočnosť, že iná časť bola dovolacím súdom zrušená?" Dovolateľka bola toho názoru, že výrok o
zastavení konania (ako aj v rozsudku súdu prvej inštancie aj v rozsudku odvolacieho súdu) je nesprávny,
a to z dôvodu, že v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.09.2008 sp.
zn. 14Co/69/2008 (v jeho právoplatnej časti) sa výslovne uvádza, že pokiaľ Okresný súd Zvolen priznal

žalobkyni nárok na bezdôvodné obohatenie do minulosti, tak rozhodol nad rámec návrhu, nakoľko
si žalobkyňa nárok na bezdôvodné obohatenie (resp. náhradu za užívanie) vôbec neuplatnila. Toto
zamietavé rozhodnutie sa vo vzťahu k obdobiu od 13.10.2006 do 22.11.2007 stalo právoplatným, a teda
z tohto právoplatného rozhodnutia podľa žalobkyne jednoznačne vyplývalo, že si žalobkyňa vo vzťahu
k obdobiu od 13.10.2006 do 22.11.2007 nárok na bezdôvodné obohatenie ani náhradu za užívanie

neuplatnila. Predmetný výrok v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.09.2008 sp. zn.
14Co/69/2008 bolo preto nevyhnutné vykladať v súlade s jeho odôvodnením. Nebolo možné prihliadať
na to, že na základe dovolania bola iná časť rozhodnutia napadnutá a dovolacím súdom zrušená.

4. Žalovaná sa k dovolaniu vyjadrila a žiadala, aby najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol,

alternatívne zamietol, nakoľko dovolanie nie je dôvodné.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) a to oprávneným subjektom (§ 427 CSP) zastúpeným podľa
§ 429 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) skúmal či sú splnené aj ďalšie podmienky

dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je prípustné a zároveň aj
dôvodné.

Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolateľka porušenie práva na spravodlivý proces namietala v súvislosti s nesprávnym
vyhodnotením dôkazov a s tým, že súdy nižšej inštancie nesprávne aplikovali na prejednávanú vec
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (6Cdo/184/2010).

7. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor

dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce
je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1Cdo/42/2017,
2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto ajv danom prípade skúmal opodstatnenosť argumentácie dovolateľa, že v konaní došlo k ním tvrdenej
vade zmätočnosti.

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie)
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou

práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom
svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).

9. Podstatou odôvodnenia súdneho rozhodnutia je vysvetlenie, objasnenie a „obhájenie" toho, ako
súd procesne postupoval (vrátane toho, ako rozhodol), a ako také nemôže byť od doterajšieho
procesného postupu oddelené. Rozhodnutie je vyvrcholením procesného postupu súdu a samotné
súdne rozhodnutie je najdôležitejším procesným úkonom súdu. Rozhodnutie odvolacieho súdu a

jeho odôvodnenie je spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu pri tvrdenom porušení práva na
spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (II. ÚS 120/2020). Za vadu
zmätočnosti nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
sporovej strany, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom.

10. Ak dovolateľka vytýka konajúcim súdom nesprávne vyhodnotenie dôkazov, táto námietka je
nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania z dôvodu, že prípadné nesprávne hodnotenia vykonaných
dôkazov odvolacím súdom, bez ďalších relevantných skutočností nemožno považovať za tzv.
zmätočnostnú vadu v procesnom postupe odvolacieho súdu, a to preto, že (i) hodnotenie dôkazov
prislúcha zásadne len tomu súdu, ktorý ich vykonal, teda v tomto prípade súdu prvej inštancie,

(ii) pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto
dôvodu nesprávne, ale táto skutočnosť sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420
písm. f) CSP nezakladá. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999,
R 6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp. zn. 2Cdo/130/2011, 5Cdo/244/2011,
6Cdo/185/2011 a 7Cdo/38/2012) zastávali názor, že ani prípadná neúplnosť či nesprávnosť skutkových

zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za
dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho
konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu týchto judikátov a rozhodnutí
nedotkli, preto ich treba považovať za naďalej aktuálne.

11. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje
oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie
na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť
dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím
súdom meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M.,

a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442). Dovolací súd bol preto
viazaný zisteniami súdov nižších inštancií ohľadom nepreukázania o tom, že pozemky (parcela č. XXX/
X a č. XXX/X) vedené ako záhrady, užívala žalovaná nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12
- in.

12. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej
a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v
prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie

sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,
avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
prečo sa stotožnil s vyhodnotením dokazovania súdom prvej inštancie týkajúceho sa nepreukázania
tej skutočnosti, že pozemky (parcela č. XXX/X a č. XXX/X) vedené ako záhrady, užívala žalovaná nad

rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu 5/12 - in.

13. V súvislosti s namietaným porušením zásady hodnotenia dôkazov v tom, že súdy nižšej inštancie
nesprávne zohľadnili výpoveď svedka R., neprihliadli na skoršie výpovede žalovanej o užívaní
spoločných nehnuteľností v rámci iných súdnych konaní a prijali svojvoľné závery z vykonanej ohliadky,
dovolací súd, uvádza, že súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania. Súd

hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a
následne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a
jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného

skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku.

14. Z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že tento dospel k záveru o neodôvodnenosti
žaloby žalobkyne v časti nároku za užívanie pozemkov žalovanou (parcela č. XXX/X a č. XXX/X)
vedených ako záhrady nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Predovšetkým na základe skutočnosti,

že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o užívaní veci žalovanou v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu dovolateľky ako žalobkyne. Dovolací súd v kontexte dovolateľkinej námietky o zjavnom rozpore
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu s vykonanými dôkazmi uvádza, že mu zásadne neprislúcha
hodnotiť skutkové zistenia súdov nižšej inštancie, prípadne ich nahrádzať svojím vlastným hodnotením.
Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne konkrétne, zrozumiteľne odôvodnil právny názor o tom,

že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o užívaní veci žalovanou v rozsahu jej spoluvlastníckeho
podielu, pričom výslovne vyhodnotil aj tvrdenia žalobkyne týkajúce sa „skorších výpovedí žalovanej,
výpovede svedka R. a svojvoľných záverov súdu z miesta ohliadky". Odvolací súd dospel k záveru,
že nebolo zistené, žeby sa žalovaná podieľala užívaním nehnuteľností (záhrady) na úžitkovej hodnote
tejto veci vo väčšom rozsahu, ako zodpovedá jej podielu, nevznikla jej preto ani povinnosť náhrady voči

žalobkyni ako spoluvlastníčke neužívajúcej veci v rozsahu svojho podielu.

15. Pokiaľ dovolateľka považovala za procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP nesprávny právny
záver súdov nižšej inštancie, dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho
súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi

neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež sp. zn. 1Cdo/62/2010, 2Cdo/97/2010,
3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010 a 8ECdo/170/2014). Podľa
právneho názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie
uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia niektorej
právnej otázky súdom) na možnosť strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace

procesné oprávnenia. Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá žalobcami tvrdenú
vadu zmätočnosti (§ 420 CSP), zotrval aj judikát R 24/2017 a tiež viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu (por. sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018).

16. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene
namieta,žeodvolacísúd(prípadnesúdprvejinštancie)nesprávnymprocesnýmpostupomjejznemožnili
uskutočňovaťjejpatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces
(§ 420 písm. f) CSP.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP

17. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu. Zo zákonodarcom zvolenej formulácietohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka
hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného
zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na

aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na
jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže
byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods.
1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ

právnu otázku nastolí, nie už tým, pod ktoré písmeno § 421 CSP ju podradí.

18. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého vyvodzuje dovolateľ z § 421 ods. l CSP, má viazanosť
dovolaciehosúdudovolacímidôvodmi(§440CSP)kľúčovývýznam.Záveryo(ne)prípustnostidovolania
prijíma dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 CSP). Výsledok
posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený tým, ako dovolateľ súdu vysvetlí (konkretizuje),

že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky, ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. l písm. b) CSP). Sama
polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho
rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo
nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. 2Cdo/203/2016, 2Cdo/54/2018, 3Cdo/6/2017, 3Cdo/67/2017, 4Cdo/95/2017, 7Cdo/140/2017).

19.Nesprávneprávneposúdeniedovolateľkanamietalapririešeníotázok ,,1/Čivznikáspoluvlastníkovi,
ktorého iný spoluvlastník protiprávne vylúčil z užívania spoločnej veci nárok na náhradu, ak spoluvlastník
po tom čo druhého vylúčil z užívania spoločnej veci sám spoločnú vec užíva iba v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu, avšak zároveň druhému spoluvlastníkovi bráni v užívaní spoločnej veci?" ,,
2/ Či možno od spoluvlastníka vylúčeného z užívania spoločnej veci spravodlivo požadovať, aby sa
po verbálnom útoku a vyhnaní zo spoločných nehnuteľností pravidelne pokúšal o vstup na spoločné
pozemky a riskoval tak ďalší verbálny prípadne fyzický útok od druhého spoluvlastníka a hodnotiť ju na
vrub vylúčeného spoluvlastníka?" Podľa názoru dovolateľky nemožno prisvedčiť tvrdeniu, že dôvod pre

ktorý spoluvlastník spoločnú vec neužíva, nie je právny významný. Toto tvrdenie podľa nej obstojí len v
prípadoch, v ktorých druhý užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel a
zároveň druhému spoluvlastníkovi nebráni v užívaní spoločnej veci.

20. Žalobkyňa v rámci dovolania namietala, že súdy po vykonanom dokazovaní vychádzali z

nepodloženého záveru (premisy) o tom, že žalovaná neužíva sporné nehnuteľnosti nad rámec jej
spoluvlastníckeho podielu. V dovolacom konaní bolo preto potrebné posúdiť, či sa táto argumentácia
žalobkyne týka skutkovej alebo právnej otázky.

21. Riešenie skutkovej otázky je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových

poznatkovsúduvprocesedokazovania;prijejriešenísasúdzameriavanaskutkovéokolnostivýznamné
napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný,
čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej
alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým
zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť

skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese
právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu,
normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich
podklade) prijíma právne závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na
posudzovaný prípad.

22. V danom prípade dovolateľka napáda správnosť skutkového záveru súdov (premisy), že žalovaná
neužíva sporné nehnuteľnosti (záhradu) nad rámec zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu.
Argumentuje tým, že od žalobkyne vylúčenej z užívania spoločnej nehnuteľnosti nemožno spravodlivo
požadovať, aby sa po verbálnom útoku a vyhnaní zo spoločných nehnuteľností pravidelne pokúšala

o vstup na spoločné pozemky. I keď je od tohto záveru súdov závislé vyriešenie právnej otázky, či
žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni peňažnú náhradu za takéto užívanie, nič to nemení na tom, že v
dovolaní nastolená otázka (či výlučne žalovaná užívala sporné nehnuteľnosti) má skutkovú (nie právnu)povahu, ktorá nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP a nemôže viesť k založeniu
prípustnosti dovolania žalobkyne v zmysle tohto ustanovenia.

23. Nesprávne právne posúdenie v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka videl pri riešení
otázok,,1/Čimôžerozsudok,ktorýmodvolacísúdzmenírozsudoksúduprvejinštancietak,žezamietne
žalobu, pričom v odôvodnení rozsudku uvedie, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol o určitom nároku,
tak rozhodol nad rámec návrhu, nakoľko takýto návrh nebol vôbec žalobcom uplatnený, predstavovať
vo vzťahu k neskôr a v inom konaní uplatnenému predmetnému nároku prekážku veci právoplatne

rozhodnutej?" 2/ Či môže súd vo vzťahu k právoplatnej a nezrušenej časti rozsudku prihliadať na
skutočnosť, že iná časť bola dovolacím súdom zrušená?" Dovolateľka bola toho názoru, že výrok o
zastavení konania (ako aj v rozsudku súdu prvej inštancie aj v rozsudku odvolacieho súdu) je nesprávny,
a to z dôvodu, že v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.09.2008 sp.
zn. 14Co/69/2008 (v jeho právoplatnej časti) sa výslovne uvádza, že pokiaľ Okresný súd Zvolen priznal
žalobkyni nárok na bezdôvodné obohatenie do minulosti, tak rozhodol nad rámec návrhu, nakoľko

si žalobkyňa nárok na bezdôvodné obohatenie (resp. náhradu za užívanie) vôbec neuplatnila. Toto
zamietavé rozhodnutie sa vo vzťahu k obdobiu od 13.10.2006 do 22.11.2007 stalo právoplatným, a
teda z tohto právoplatného rozhodnutia podľa žalobkyne jednoznačne vyplývalo, že si žalobkyňa vo
vzťahu k obdobiu od 13.10.2006 do 22.11.2007 nárok na bezdôvodné obohatenie ani náhradu za
užívanie neuplatnila. Predmetný výrok v rozhodnutí zo dňa 16.09.2008 sp. zn. 14Co/69/2008 bolo preto

nevyhnutné vykladať v súlade s jeho odôvodnením. Nebolo možné prihliadať na to, že na základe
dovolania bola iná časť rozhodnutia napadnutá a dovolacím súdom zrušená.

24. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že Okresný súd Zvolen rozsudkom z 22. novembra 2007 v
konaní pod sp. zn. 13C/172/2004 rozhodol o uplatnenom nároku žalobkyne proti žalovanej za obdobie

od 01.12.2004 do 22.11.2007 z titulu bezdôvodného obohatenia. Následne rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 16. septembra 2008 pod sp. zn. 14Co/69/2008 bol rozsudok okresného súdu v časti,
ktorej zamietol návrh, potvrdený a v zostávajúcej časti ho krajský súd zmenil tak, že návrh zamietol.
Dovolací súd poukazuje najmä na odôvodnenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, z ktorého vyplýva, že
pokiaľ išlo o bezdôvodné obohatenie, okresný súd rozhodol o nároku, ktorý nebol v konaní ani uplatnení.

Návrhom na začatie konania a v celom rozsahu sa žalobkyne domáhali konštitutívneho rozhodnutia,
ktorým súd rozhodne o tom, kto bude predmet spoluvlastníctva užívať a akým spôsobom, to znamená
podľaichnávrhuodplatnezaurčitúniminavrhovanúsumu.Takétorozhodnutiejeprávnouskutočnosťou,
zakladajúcouvznik,zmenualebozánikprávapovinnostístým,žeideonovozaloženéprávaapovinnosti
smerujúce len do budúcnosti, ktoré nemôžu zakladať práva a povinnosti spätne. Pokiaľ potom okresný

súd rozhodol o povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie, ktoré malo spočívať v náhrade za užívanie
spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 1/ žalovanou, konal v rozpore s § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku a jeho konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení z 17. decembra 2009 sp. zn. 2Cdo/43/2009,

pričom z odôvodnenia predmetného uznesenia jednoznačne vyplýva, že najvyšší súd rozhodol iba o
období v časti žalobkyňou napadnutom v dovolaní, t. j. o období od 01.12.2004 do 13.10.2006, o ktorom
sa následne konalo aj pred súdmi nižšej inštancie a nárok za toto obdobie bol žalobkyni priznaný.

25. Dovolací súd je toho názoru, že v časti, v ktorej rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z

16. septembra 2008 sp. zn. 14Co/69/2008 nebol napadnutý, ostal právoplatný, s tým, že jeho výroky
bolo nevyhnutné vykladať v zmysle odôvodnenia samotného rozsudku, v ktorom krajský súd výslovne
uviedol, že pokiaľ ide o bezdôvodné obohatenie, bol toho názoru, že okresný súd rozhodol o nároku,
ktorý v konaní nebol uplatnený. Možnosť odvolacieho súdu zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vlastnosťou apelačného opravného systému, vrátane systému neúplnej apelácie, na ktorom je založené

odvolacie konanie v sporovom konaní. Ak nie je možné rozhodnutie potvrdiť, pretože odvolanie je
úplne alebo sčasti dôvodné a zároveň tu nie sú dané dôvody pre zrušenie rozhodnutia, je povinnosťou
odvolacieho súdu preskúmať skutkovú i právnu stránku veci a meritórne rozhodnúť. Dovolací súd
uvádza, že pri zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd nahradí toto rozhodnutia svojím
rozhodnutím, t. j. rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje nielen úplné a výstižné zdôvodnenie, ale aj

všetko to, čo je potrebné z hľadiska určitosti a vykonateľnosti rozhodnutí o otázkach predstavujúcich
predmet odvolacieho konania vrátane súvisiacich otázok.26. Dovolací súd nesúhlasí s právnym posúdením súdov nižšej inštancie, že tu bola prekážka
právoplatne rozhodnutej veci. Prekážka res iudicata (právoplatne rozhodnutej veci), ktorá vylučuje,
aby súd vec znova prejednal, je vyslovená v ustanovení § 230 CSP. K jej porušeniu dôjde vtedy, ak

sú súčasne splnené tri podmienky: 1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne
rozhodnuté, 2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi a 3. o tej istej veci. Za tú
istú vec v zmysle treba v novom konaní považovať ten istý nárok, o ktorom sa už prv právoplatne
rozhodlo, ak sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu. Ak žaloba
bola zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi,

nejde o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku právoplatne rozhodnutej veci. O taký prípad ide aj v
prejednávanej veci, nakoľko rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 16 septembra 2008, sp.
zn. 14Co/69/2008 bola žaloba zamietnutá aj z dôvodu, že okresný súd rozhodol o nároku, ktorý nebol
v konaní uplatnený. Týmto rozhodnutím teda súd nerozhodol o tom, že žalobkyni neprislúcha nárok na
náhradu za užívanie spoločnej veci žalovanou nad rozsah jej spoluvlastníckeho podielu. Žalobkyňou
tvrdené právo na základe skutočností v žalobe uvedených vlastne ani nepreskúmal, čo je zrejmé z

odôvodnenia. Nemožno preto vyvodiť, že označený rozsudok je takým rozhodnutím o veci, ktoré by
bránilo prejednaniu novej žalobe o nároku na náhradu za užívanie spoločnej veci žalovanou nad rozsah
jej spoluvlastníckeho podielu. Na základe uvedeného možno konštatovať, že dovolateľkou tvrdené vady
konania sú dané.

27. Z dôvodov uvedených vyššie dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP je
procesne prípustné a dôvodné. Dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods.
1, 2 CSP), a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

28. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd

prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.