Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoCsp/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121480827
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:6121480827.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu

JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s. r. o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený: Advokátska
kancelária Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti
žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Ivan Savčák,
advokát, Partizánska 45, 085 01 Bardejov, IČO: 42 230 080, o zaplatenie 2.245,23 eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 7Csp/79/2021-280 zo dňa 4.4.2023 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. V poradí druhým rozsudkom prvoinštančný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovanej voči
žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca pôvodne na upomínacom Okresnom

súde Banská Bystrica domáhal ako právny nástupca B. B., E., C. XX, F., IČO: XX XXX XXX, aby súd
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.245,23 eur ako istinu, 1.077,51 eur ako úrok, 165,08 eur
úrok z omeškania a ďalej úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.312,59 eur od 24.3.2021
do 22.4.2021, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.262,59 eur od 23.4.2021 do 23.5.2021,
úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 2.212,59 eur od 25.5.2021 do zaplatenia a trovy konania.

3. Okresný súd Banská Bystrica ako upomínací súd vo veci vydal platobný rozkaz pod sp.

zn. 22Up/1412/2021 zo dňa 24.9.2021, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. Proti tomuto
platobnému rozkazu žalovaná podala odpor. Vo veci pokračoval Okresný súd Bardejov a rozsudkom
7Csp/79/2021-171 žalobu zamietol. Uznesením Krajského súdu v Prešove 17CoCsp/25/2022-224
rozsudok prvoinštančného súdu bol zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
so záväzným právnym názorom pre prvoinštančný súd, ktorý sa dotýkal najmä povinnosti doplniť
dokazovanie v naznačenom smere a opätovne vyhodnotiť celú hmotnoprávnu situáciu uplatňovaného
nároku.

4. Prvoinštančný súd preskúmavaným rozsudkom doplnil dokazovanie, opätovne vyhodnotil celú
procesnú a hmotnoprávnu situáciu a zistil, že žalovaná uzatvorila so B. B., E. dňa 24.11.2015 zmluvu
o splátkovom úvere (spotrebiteľský úver), ktorej predmetom bolo poskytnutie spotrebiteľského úveruna čokoľvek v sume 3.230 eur s fixnou úrokovou sadzbou 16,90 % ročne. Výslednou výškou úrokovej
sadzby po zohľadnení zľavy bolo 14,90 % ročne, výška splátky predstavovala 56,84 eur, splatnej vždy
25. deň v kalendárnom mesiaci. Splatnosť prvej splátky bola 25.12.2015, splatnosť úrokov a poplatkov

mesačne, ku dňu splatnosti splátky v kalendárnom mesiaci. Počet splátok bol dohodnutý na 108,
konečná splatnosť bola 25.11.2024. Splácanie bolo dohodnuté rovnomerne. Ročná percentuálna miera
nákladov predstavovala 17,33 %. V zmluve boli opísané predpoklady použité pre výpočet RPMN. Úver
bol poskytnutý okamžite v plnej výške s tým, že dlžník bol zaviazaný plniť svoje povinnosti za podmienok
uvedených v zmluve. Dohodnutý typ a výška úrokovej sadzby mali platiť do skončenia úverového vzťahu

za predpokladu, že dlžník počas celého obdobia trvania úverového vzťahu bude spĺňať podmienky pre
poskytnutie zľavy z úrokovej sadzby uvedenej vo „Zverejnení“. Priemerná hodnota RPMN bola uvedená
vo výške 15,55 %. Celková čiastka spojená s úverom, ktorú má žalovaná uhradiť bola vo výške 6.136,53
eur. Odplata podľa Občianskeho zákonníka predstavovala 16,62 %. Poplatok za poistenie úveru bol
splatný v termíne a periodicite splátky úveru v sume 1,92 eur mesačne.
Úver bol použitý na vyplatenie záväzku v B. B. č. XXXXXXXXXX so splátkou 41,91 eur, s aktuálnym

zostatkom 2.244,58 eur.
Banka na základe podmienok uvedených vo „Zverejnení“ poskytla žalovanej ako dlžníčke zľavu
z úrokovej sadzby, pričom splnenie podmienok pre priznanie zľavy sa má prehodnocovať každý
kalendárny mesiac počas celého obdobia trvania úverového vzťahu. Zmenu výšky úrokovej sadzby je
potrebné za celé obdobie oznámiť dlžníkovi oznámením. Bola dohodnutá možnosť zosplatnenia úveru

v prípade, ak dlžník nebude riadne a včas plniť svoje povinnosti. Pohľadávka banky zaniká až jej úplným
splatením. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, a to do vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli
v súvislosti s úverom. Dlžníčka udelila súhlas na poistenie k úveru v súlade s prílohou Zmluvy o poistení
k zmluve o úvere.
Súčasťou zmluvy boli aj Všeobecné obchodné podmienky B. B., E., Produktové obchodné podmienky

pre hypotekárne a splátkové úvery B. B., E., Sadzobník a podmienky určené „Zverejnením“. Súčasti
zmluvy boli prístupné na obchodnom mieste a na webovom sídle B. B.. Banka odovzdávala dlžníkovi
súčasti zmluvy elektronicky, prostredníctvom elektronickej služby Internet banking, alebo na elektronickú
adresu dlžníka evidovanú bankou. Na požiadanie poskytuje aj listinnú podobu. Prílohou k zmluve boli
súhlas s poistením úveru.

Vo Všeobecných obchodných podmienkach boli dohodnuté podmienky doručovania korešpondencie
dlžníkovi. V Produktových obchodných podmienkach bola dojednaná výška poslednej splátky, ktorá
predstavuje zostatok pohľadávky banky.
Zmluvné strany uzatvorili dňa 22.9.2016 Dodatok k zmluve o úvere, v zmysle ktorého na čas od
25.9.2016 do 25.2.2017 bola výška splátky znížená na 20 eur mesačne so splatnosťou k 25. dňu

v kalendárnom mesiaci. Po uplynutí tejto doby mala banka prepočítať zvyšné splátky podľa aktuálnej
výšky pohľadávky tak, aby konečná splatnosť bola zachovaná.
Keďže žalovaná riadne dlh neuhrádzala, banka, B. B., E., ju výzvou zo dňa 30.1.2020 vyzvala na úhradu
dlžnej sumy 937,62 eur s tým, že pokiaľ dlh nebude uhradený, môže dôjsť k zosplatneniu. Následne
banka pristúpila k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru k 2.3.2020. Uvedené listiny boli doručené

žalovanej do jej dispozičnej sféry. K úhrade dlhu nedošlo.
Následne banka vyzvala žalovanú výzvou zo dňa 17.12.2020 na úhradu celého zosplatneného dlhu
3.527,60 eura. Bola upozornená, že v prípade neuhradenia dlžnej sumy môže byť pohľadávka
postúpená tretej osobe. Aj od tejto výzvy bola predložená súdu, okrem kópie poštového podacieho hárku
aj doručenka. K úhrade dlhu nedošlo.

Následne došlo k postúpeniu pohľadávky zo B. B., E. na žalobcu.
Prvoinštančný súd skúmal dokument označený v spotrebiteľskej zmluve ako „Zverejnenie“, predložený
do konania žalobcom, z ktorého vyplýva zvýhodnenie úrokovej sadzby určenej bankou. Zverejnením sa
výška zvýhodnenia úrokovej sadzby bez zvýhodnenia znižuje o 1,5 % ročne, ak je v zmluve o úvere
dohodnutý ako účet pre splácanie klienta účet vedený v banke a nie je v nepovolenom prečerpaní,

súčasne klient má v banke vedený účet sporenia a na účet sporenia každý kalendárny mesiac
je pripísaná aspoň minimálna suma sporenia, alebo má v banke zriadené pravidelné investovanie
a pravidelne mesačne investuje aspoň vo výške minimálnej investície. Okrem toho môže dôjsť
k zvýhodneniu o 0,5 % ročne, ak je v zmluve o úvere dohodnuté poistenie v úvere a poistenie trvá po
celú dobu trvania úverového vzťahu. Okrem toho banka môže znížiť úrokovú sadzbu o 7,10 % ročne, ak

je v zmluve o úvere dohodnuté poistenie k úveru Senior a poistenie trvá po celú dobu trvania úverového
vzťahu. Zvýhodnenia môže klient získať jednotlivo pri splnení aspoň jednej z uvedených podmienok,
alebo až vo výške 2 % ročne, resp. 8,6 % ročne, ak klient splní v čase uzatvorenia zmluvy o úvere obidve
podmienky uvedené vyššie. Podmienky pre získanie a zachovanie zvýhodnení musí klient spĺňať v časeuzatvorenia zmluvy o úvere aj počas trvania celého úverového vzťahu. B. B., E. podaniami oznamovala
žalovanej zmenu výšky splátky poskytnutého úveru opakovane v závislosti od plnenia podmienok pre
poskytnutiezľavynadohodnutomzmluvnomúroku,resp.vzávislostiodtrvaniadodatkukzmluveoúvere

zo dňa 22.9.2016.
Pri uzatváraní úverového vzťahu žalovaná predkladala len svoj občiansky preukaz, uvádzala informáciu
o svojom zamestnaní, ktorá však bola banke známa, pretože pred niekoľkými mesiacmi si zriadila bežný
účet, na ktorý jej bola poukazovaná výplata. Pred poskytnutím úveru podpísala žiadosť o úver, ktorú
jej predložila banka na podpis a banka pri tejto príležitosti žiadala len informáciu o počte vyživovaných

osôb. V tom čase na seba mala odkázané výživou dve dcéry, z ktorých jedna navštevovala základnú
škodu a jedna strednú odbornú školu a s manželom žili v dome svokrovcov. V čase poskytovania úveru
nemala zriadený internet banking, ani elektronickú emailovú schránku, ktorú nepoužívala, pretože tomu
nerozumela. Žalovaná si pred podpisom zmluvu o úvere neprečítala, nemala vedomosť o doručovaní
ďalších súčastí zmluvy o úvere. Bola len slovne oboznámená s výškou úveru, výškou splátky a výškou
úrokovej sadzby. Potvrdila, že v minulosti jej boli doručované listiny v súvislosti s omeškaním plnenia

úverového vzťahu.
Žalovaná zaplatila na splatenie poskytnutého úveru celkovo sumu 2.485,42 eur, do dňa postúpenia
2.385,423 eur.
Prvoinštančný súd vec posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka a ďalej aplikoval ust. § 52 ods. 1, 2,
§ 53 ods. 1, 9, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 524, § 525, § 526 Občianskeho zákonníka. Ďalej aplikoval zákon

č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a vychádzal z ust. § 1 ods. 2, § 2, 7 ods. 1, 2, 4, 15, 16, §
9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b), ods. 2, § 17 ods. 1.
Ďalej aplikoval zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a to konkrétne § 89 ods. 1, § 92 ods. 8 tohto zákona.
Prvoinštančný súd uviedol, že zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody, avšak právny
vzťah medzi stranami je založený na spotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy, a preto je potrebné

pri posudzovaní vychádzať z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákona na ochranu
spotrebiteľa a podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
Prvoinštančný súd vo veci vykonal nové dôkazy v zmysle pokynov odvolacieho súdu a dospel
opätovne k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru a tiež k záveru o neplatnosti
predčasného zosplatnenia úveru a tým aj k absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

Prvoinštančný súd zistil, že spotrebiteľský úver bol poskytnutý za fixnú úrokovú sadzbu za 16,9 %
s tým, že sa veriteľ zaviazal poskytovať na úrokovej sadzbe zľavu podľa podmienok uvedených v listine
s názvom „Zverejnenie“. Dohoda o výške úrokovej sadzby po zohľadnení zľavy 14,9 % bola vypočítaná
k splátke úveru 56,84 eur, čo potvrdzuje aj následný opis predpokladov použitých pre výpočet RPMN.
Uplatnenie zľavovej úrokovej sadzby bolo viazané na splnenie konkrétnych podmienok, ktoré však

priamo v texte podpísanej zmluvy nie sú špecifikované, ale sú v samostatnom dokumente s názvom
„Zverejnenie“. Bolo zistené, že veriteľ začal úročiť poskytnutý úver sadzbou 14,9 %, čo súd vyvodil
z obsahu súdom zabezpečených oznámení o úroku. Neskôr úver od 15.10.2018 začal úročiť sadzbou
16,9 %, čo vyplýva z oznámenia z 8.8.2018. Teda dohodnutá „fixná“ úroková sadzba sa v zmluvnom
vzťahu prejavovala tým, že sa uplatňovali viaceré úrokové sadzby, v danom prípade od 14,9 % do 16,9 %

v závislosti od splnenia rôznych podmienok, ktoré podmienky však v texte zmluvy opísané vôbec neboli.
V tejto súvislosti prvoinštančný súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že externý dokument,
teda dokument mimo textu samotnej zmluvy označený ako „Zverejnenie“, ktorý je možné považovať za
neoddeliteľnú súčasť zmluvy, či uvedený doklad bol žalovanej predložený a stal sa súčasťou obsahu
zmluvy alebo nie.

Žalobca v priebehu konania argumentoval dostupnosťou označeného dokumentu na obchodných
miestach B. B., E., ako aj na jej webovom sídle, a tiež odovzdaním žalovanej prostredníctvom
elektronickej služby internet banking, resp. doručením na elektronickú adresu. Tieto formy doručenia
žalobca žalovanej nepreukázal. Uviedol, že o týchto úkonoch nemal informácie archivované. Žalovaná
obdŕžanie týchto dokumentov popierala, takisto, ako aj zriadenie a používanie služby internet banking,

resp. elektronickej pošty.
Prvoinštančný súd v súvislosti s vyhodnotením možnosti spotrebiteľa, teda žalovanej, oboznámiť sa
s podmienkami poskytovania úrokovej zľavy v dokumente „Zverejnenie“ vychádzal z rozhodnutia
Európskeho súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci C 42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. proti G. F..
Poukázal na čl. 10 ods. 2 písm. f) smernice Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES a na ust.

§ 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, kde obsah tejto smernice bol transponovaný
a dospel k záveru, že B. B., E. mala povinnosť upraviť všetky zmluvné podmienky v texte zmluvy
o úvere. Podmienky mohli byť aj súčasťou nadväzujúcej zmluvnej dokumentácie, keďže smernica
transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskomúvere bola nevyhnutne vyhotovená len ako jediný dokument. Podstatné však je, aby všetky náležitosti
uvedené v čl. 2, teda aj náležitosti špecifikované pod jej písm. f), ktorá zodpovedá zmluvnej náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, boli vyhotovené písomne alebo na inom

trvalom nosiči a tieto boli odovzdané spotrebiteľovi. Spotrebiteľ má právo sa oboznámiť so všetkými
svojimi právami a povinnosťami vyplývajúcimi mu zo zmluvy a tiež sa vyžaduje, aby mal šancu ovplyvniť
svoje budúce správanie v zmluvnom vzťahu dodržiavaním všetkých dohodnutých zmluvných dojednaní.
Nie je podstatné, aby zmluvou o úvere vyhlásená súčasť, dokument označený ako „Zverejnenie“,
bol žalovanou podpísaný. Pokiaľ však obsahuje podstatnú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. i)

zákona o spotrebiteľských úveroch, teda podmienky, za ktorých sa poskytuje zľava z úrokovej sadzby
poskytnutého úveru, potom je potrebné, aby uvedený dokument bol v písomnej podobe spotrebiteľovi
odovzdaný, a to buď v listinnej podobe, alebo v podobe trvalého nosiča, ktorý mu zabezpečí reálnu
možnosť uchovávať informácie, ktoré mu boli osobne určené.
Keďže nebolo preukázané, že by uvedená listina s názvom „Zverejnenie“ bola doručená žalovanej ako
súčasť zmluvy písomne alebo na inom trvalom nosiči a odovzdaná, ani jej nebolo reálne umožnené

sa s nimi pri uzatváraní zmluvy mohla oboznamovať, preto je možné s následkami podľa § 11 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch považovať tento úver za bezúročný a bez poplatkov. Nie je možné
doručenie tejto súčasti zmluvy považovať za vykonané v súlade so zákonom, ak žalovaná mala možnosť
sa oboznámiť s obsahom týchto listín len na webovom sídle B. B., E., kde toto sídlo spravuje B. B., E.
a má možnosť kedykoľvek tieto listiny zmeniť alebo odstrániť a nezaručuje pre spotrebiteľa nemennosť

uvedenej listiny.
Pokiaľ zmluva musí obsahovať zákonom predpokladané súčasti, je potrebné, aby, pokiaľ sa tieto súčasti
nachádzajú na externých dokumentoch, boli súčasťou zmluvy a odovzdané spotrebiteľovi.
Prvoinštančný súd rovnaký záver vyvodzuje aj vo vzťahu k všetkým súčastiam zmluvy, a to Produktovým
obchodným podmienkami a Všeobecným obchodným podmienkam, Sadzobníku a „Zverejneniu“.

Prvoinštančnýsúdsaďalejzaoberalotázkou,čivsúvislostisprocesomzosplatneniaúverubolidodržané
všetky podmienky pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať úver podľa zákona o spotrebiteľských
úveroch, a to § 7 tohto zákona s následkami uvedenými v § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Prvoinštančný súd upriamil pozornosť na povinnosť spotrebiteľa poskytnúť dodávateľovi úplné údaje
o svojich majetkových pomeroch, ale aj povinnosťou dodávateľa tieto informácie získať a analyzovať

ich, najmä vo vzťahu k osobnému, resp. domácemu rozpočtu, a to tak vo vzťahu k príjmom, ale aj k
výdavkom konkrétnej osoby ako žiadateľa o úver. Analýza iba niektorých strán rozpočtu príslušnej osoby
nepostačuje.
Prvoinštančný súd opäť poukázal v tomto smere na bohatú súdnu prax, na smernicu Európskeho
parlamentu a rady 2008/48/ES, a to bod 26, ďalej na veci Súdneho dvora C 565/2012, C 679/18,

a uviedol, že žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal, že by pri posudzovaní spôsobilosti žalovanej
splácať poskytnutý úver pôvodný veriteľ prihliadal na údaje zistené z príslušnej databázy alebo
registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Nepreukázal žiadne
overenie údajov, ktoré mu na tento účel mala žalovaná poskytnúť. Nemôže byť na preukázanie
podstatných skutočností akceptovateľný len poukaz žalobcu na overenie príjmu žalovanej z interných

informácií. Povinnosťou veriteľa je pritom hodnoverne preukázať vynaloženie odbornej starostlivosti pri
skúmaní bonity pri poskytovaní úveru, čo vyplýva z § 7 ods. 15 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Žalobca neodôvodnil, ako pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať poskytnutý úver B. B., E.
dospela k záveru o výške mesačných nákladov na úhradu jej životných potrieb v sume 90 eur, keď
disponovala informáciou o odkázanosti dvoch detí na jej výživu a o jej osobnom stave svedčiacom

o existencii manželského partnera, ktorého príjmy alebo prípadne odkázanosť na žalovanú vôbec
banka nezisťovala a neoverovala. Prvoinštančný súd tento postup, ktorý pri ustálení výšky nákladov
potrebných na zabezpečenie základných životných potrieb zohľadňoval len sumu 90 eur považoval za
neakceptovateľný. Podľa zákona o životnom minime, životné minimum predstavuje spoločensky uznanú
minimálnu hranicu príjmu fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze. Pokiaľ je príjem

spotrebiteľa nižší, než súčet súm všetkých pre životné minimum spoločne posudzovaných osôb, potom
vznikom prípadného ďalšieho úverového zaťaženia spotrebiteľa sa len prehlbuje stav hmotnej núdze
a poskytnutie úveru sa týmto javí ako nelogické. Veriteľ pritom musí postupovať pri poskytovaní úverov
s odbornou starostlivosťou.
Už len súčet zákonne určenej sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu u žalovanej

198,09 eur a sumou životného minima určených pre ďalšie dve nezaopatrené maloleté osoby odkázané
na žalovanú svojou výživou (2 x 90,42 eur) v danom prípade presahuje príjem žalovanej (277 eur),
z ktorého mal pôvodný veriteľ podľa produkovaných tvrdení vychádzať.Právny predchodca žalobcu nezohľadnil výšku príjmu manžela žalovanej, ani skutočnosť, či aj manžel
žalovanej nie je na ňu odkázaný svojou výživou. V takom prípade by bolo nutné disponibilný príjem
žalovanej znížiť aj o sumu životného minima určeného pre druhú plnoletú fyzickú osobu bývajúcu so

žalovanou, t.j. o 138,19 eur.
Právny predchodca žalobcu absolútne rezignoval na preukázanie existencie podmienok, za ktorých by
bolo možné považovať povinnosť posúdiť schopnosť spotrebiteľa splatiť poskytnutý úver s odbornou
starostlivosťou za splnenú. Tvrdený disponibilný príjem žalovanej v čase poskytnutia úveru tak hodnotil
prvoinštančný súd len ako nepreukázanú fikciu.

Vzhľadom na absenciu akéhokoľvek hodnoverného preukázania vynaloženia odbornej starostlivosti
pôvodného veriteľa pri posudzovaní schopnosti žalovanej splácať poskytovaný spotrebiteľský úver
súd podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch považoval tento úver
za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcu nepostupoval
s odbornou starostlivosťou pri skúmaní schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver, prvoinštančný
súd viedli k záveru, že veriteľ nebol oprávnený tento úver predčasne zosplatniť. Preto je aj predčasné

zosplatnenie spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa absolútne neplatným právnym úkonom podľa
§ 39 Občianskeho zákonníka, a to pre rozpor so zákonom s poukazom na § 11 ods. 2 zákona
o spotrebiteľských úveroch.
Keďže na to, aby bolo možné postúpiť bankový úver na iný subjekt, je potrebné postupovať podľa § 92
ods. 8 zákona o bankách a postúpiť je možné len úver, ktorý bol predčasne zosplatnený, nebolo možné

považovať postúpenie pohľadávky z banky na žalobcu za platné, pretože banke nesvedčilo oprávnenie
úver zosplatniť, vzhľadom na nedostatočné skúmanie schopnosti spotrebiteľa splácať úver.
Naviac prvoinštančný súd zistil, že splatná časť úveru ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala
sumu 1.855,41 eur. Úhrady žalovanej činili 2.485,42 eur. Žalovaná mala ku dňu tvrdeného postúpenia
pohľadávky splatenie úveru „predplatené“ až v sume 630,01 eur. Teda v čase vystavenia výziev

z 30.1.2020, 3.3.2020 a 17.12.2020 B. B., E. nebola v omeškaní.
Preto žalobca nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na uplatňovanie práva, teda že mu právo
patrí. Preto bolo potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a vychádzal zo zásady
úspechu v spore. V konaní bol žalobca neúspešný v celom rozsahu, čo znamená, že žalovaná

naopak bola v konaní v celom rozsahu úspešná. Súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi. O výške tohto nároku bude rozhodnuté samostatným
rozhodnutím podľa § 262 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie.

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Žalobca v odvolaní

uviedol, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobca sa pridržiaval svojich tvrdení a poukázal na to, že Zverejnenie a Produktové obchodné

podmienky boli žalovanej predložené pred uzatvorením zmluvy tak, aby sa s nimi mohla riadne
oboznámiť. Tieto súčasti zmluvy sú vždy prístupné v obchodnom mieste a sú predkladané v rámci
procesu uzatvárania zmluvy. Žalovaná si na tieto okolnosti nepamätá, pričom však podpisovala podľa jej
tvrdení viacero listín a dokumentov. Žalobca výslovne tvrdil, že sa jednalo aj o Zverejnenie, čo žalovaná
nepoprela.

Žalovaná mala v čase uzatvárania úverovej zmluvy so B. B., E. vedený v tejto banke účet na jej meno,
na ktorý jej bol úver vyplatený. Teda mala prístup na internet banking. Pokiaľ sa týka emailovej schránky,
existencia tohto nosiča je irelevantná, keďže na webovom prehliadači B. B., E. bolo možné kedykoľvek
vzhliadnuť príslušné dokumenty banky. Úplne postačoval prístup k internetu.
Žalobca uviedol, že vyjadrenia žalovanej sú tendenčné a poukázal na rovnakú obranu inej žalovanej

v obdobnom konaní pred prvoinštančným súdom.
V priebehu konania nebolo preukázané, že by žalovaná nepoznala obsah Zverejnenia a ostatných
zmluvných dokumentov, alebo že by tento obsah nebol riadne postupcom sprístupnený, keďže
o samotný obsah dokumentov sa žalovaná dobrovoľne a vedome, podľa jej vlastných slov, zjavne
nezaujímala.

Zmluva o úvere vymenúva v čl. III bod 1 písm. a) – d) všetky súčasti zmluvy. Ďalej je uvedené v zmluve,
že súčasti zmluvy sú prístupné na obchodnom mieste a na webovom sídle banky. Teda priamo zmluva
predpokladá, že by spotrebiteľ sa mohol na danom mieste s príslušnými listinami oboznámiť. Banka
umožňuje prístup k týmto listinám a archív je od roku 2006.V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C 375/2015, podľa
ktorého internetové stránky, pokiaľ tieto stránky umožňujú prístup k informáciám pre budúce použitie po
obdobiezodpovedajúceúčeluinformáciíanezmenenúreprodukciuuloženýchinformácií,majúcharakter

trvalého média.
Preto súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru a skutkovým zisteniam. Prístupnosť informácií na
súčasti zmluvy je prístupný na online stránke banky. Preto aj náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch týmto zverejnením sa stali súčasťou hlavnej zmluvy a žalobca, resp. jeho
právny predchodca si splnil predpokladaným spôsobom na základe rozhodovacej praxe Súdneho dvora

EÚ svoje povinnosti.
Tiež je nesprávny záver prvoinštančného súdu o skutočnosti, že zmluva neobsahuje všetky zákonné
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch, najmä výšku poslednej splátky,
pretože sa na ňu aplikuje rovnaký režim, ako na úroky.
Žalobca namietal skúmanie bonity spotrebiteľa. Ide o otázku skutkovú a odbornú. Otázka bonity
spotrebiteľa je vyhodnocovaná len dodávateľom, nie súdom. V prejednávanej veci skúmanie bonity

spotrebiteľa nebolo sporné, nebolo namietané zo strany žalovaného, a preto nastupujú účinky
nespornosti. Súd nemôže nahrádzať aktivitu strán sporu, keďže nikto nenavrhoval a nepredložil návrh
na vykonanie dôkazov na bonitu žalovanej. Súd nemôže ani v spotrebiteľskom spore nahrádzať
procesnú aktivitu strán v celom rozsahu. Žalovaná nielenže nenavrhovala a nepredložila vykonať
žiaden dôkaz za účelom preukázania, že predchodca žalobcu neskúmal jej bonitu. Pokiaľ veriteľ

neskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným zo spôsobov uvedených v zákone podľa § 7 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch, teda na základe príjmov, výdavkoch a rodinnom stave, alebo prihliadnutím
na údaje z príslušnej databázy alebo registra, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Veriteľ posudzoval bonitu spotrebiteľa aspoň jedným zo spôsobov uvedených v § 7 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu povinnosti veriteľa

posudzovať bonitu spotrebiteľa s odbornou starostlivosťou. Keďže sa v danom prípade aplikuje splnenie
jednej z alternatív uvedených v zákone, ide o vylučovací vzťah dvoch hypotéz, nie kumuláciu.
Veriteľ pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver bral do úvahy dobu, na ktorú úver
bol poskytnutý, zohľadnil maximálnu dobu splatnosti úveru, ktorú ustanovuje NBS, zohľadnil príjem
spotrebiteľa, údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých registrov.

Celý proces overovania bonity žalovanej žalobca súdu predložil. Ide o výstupy z interných aplikácií
banky. Postupca všetkými údajmi disponuje len vo forme počítačového kódu, ktoré však pretavil
do priloženého výpočtu primárnej návratnosti. Uvedený výstup obsahuje všetky údaje zhromaždené
z príslušných registrov a z otázok položených žiadateľovi o úver, ktoré boli použité pri posudzovaní
bonity spotrebiteľa.

Záväzky spotrebiteľa banka overila dopytom do úverového registra dňa 24.11.2015 a zistila, že
spotrebiteľ mal v čase podania žiadosti o úver mesačné úverové zaťaženie v sume 42 eur. Úver, ktorý
je predmetom tohto konania, mal byť použitý na vyplatenie predchádzajúceho úveru. Veriteľ počítal pri
posudzovaní bonity mesačného úverového zaťaženia vo výške 0 eur. Spotrebiteľ deklaroval príjem vo
výške 277 eur, ktorý príjem bol overený z interných informácií. Spotrebiteľka bola vydatá, mala dvoch

členov domácnosti. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb veriteľ bral do
úvahy paušálnu sumu vo výške 90 eur. Potom disponibilný zostatok predstavoval 277 eur mínus 0 eur
(existujúce záväzky) mínus 90 eur (paušálna suma výdavkov), čo predstavuje 187 eur. Disponibilný
zostatok je vyšší ako splátka schvaľovaného úveru. Prvoinštančný súd vytkol veriteľovi, že nepostupoval
s odbornou starostlivosťou a na strane výdavkov absentoval súčet zákonne určenej sumy životného

minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a pre dve nezaopatrené deti. Zákon o spotrebiteľských úveroch
tento údaj nevyžadoval.
Poskytovateľ úveru postupoval s odbornou starostlivosťou v súlade s ust. § 7 zákona o spotrebiteľských
úveroch a zobral do úvahy všetky informácie, ktoré mu toto ustanovenie ukladá vziať do úvahy v čase
podpisu zmluvy. Významnou skutočnosťou je fakt, že úver bude slúžiť na vyplatenie splátkového úveru

v B. B., E.. Teda úver, ktorý mala žalovaná, zanikne. Preto veriteľ počítal pri posudzovaní bonity
s mesačným úverovým zaťažením 0 eur. Žalovaná v žiadosti o úver deklarovala príjem 270 eur, tento
príjem bol overený. Ďalej deklarovala, že je vydatá a má dvoch členov domácnosti. Veriteľ bral do
úvahy v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb u spotrebiteľa paušálnou sumou
90 eur. Aj v súčasnej dobe sa vychádza z paušálnej sumy, pretože faktúrami, napr. za telefón, a ich

zatajením sa zlepší platobná kapacita spotrebiteľa. Častokrát sa stáva, že uvedené faktúry podliehajú
zmenám. Uplatňovanie paušálnych výdavkov v rámci overovania platobnej kapacity spĺňa predpoklady
postupu s odbornou starostlivosťou. Teda ak zo sumy 277 eur ako príjem žalovanej bez záväzkov (0
eur) a pri odpočítaní paušálnych nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa(90 eur), potom výsledok ako disponibilný zostatok predstavuje 187 eur, teda sumu vyššiu, ako splátka
poskytovaného úveru.
Prvoinštančný súd sa nezaoberal otázkou, že žalovaná refinancovala svoj pôvodný úver, teda išlo

o refinančný úver, kde platobná disciplína žalovanej veriteľovi bola známa. Taktiež veriteľovi boli známe
okolnosti, že žalovaná disponovala s potrebnými informáciami z bežného účtu.
Žalovaná ďalej uviedla, že počet členov domácnosti bol 3, teda žalovaná plus dve deti aj napriek tomu,
že mala uviesť počet členov domácnosti 4. Taktiež bolo potrebné uviesť, že bývali v dome svokrovcov.
Na inom mieste pred prvoinštančným súdom žalovaná uviedla, že ide o ich dom.

Žalovaná ako spotrebiteľka je povinná uvádzať pravdivé údaje vo svojej žiadosti o úver, ale veriteľ má len
limitované možnosti, ako overiť spotrebiteľom uvádzané údaje. V tom čase Opatrenie Národnej banky
ešte neplatilo, z ktorého opatrenia vyplývajú kompetencie veriteľa overovať bonitu spotrebiteľa. V čase
uzatvorenia zmluvy bol oprávnený veriteľ overovať len úverové záväzky spotrebiteľa. Žalobca poukázal
na existujúcu rozhodovaciu prax v súvislosti s hodnotením skúmania bonity spotrebiteľa, kde poukázal
na rozhodnutia odvolacích súdov Krajského súdu v Prešove a Krajského súdu v Košiciach.

Z obsahu argumentácie vyplýva, že k hrubému porušeniu odbornej starostlivosti nedošlo. Spôsob
a právny záver súdu, akým súd dospel k uvedeným záverom o neskúmaní bonity, je podľa žalobcu
nesprávny. Naopak, podľa názoru žalobcu bolo v konaní jednoznačne preukázané, že postupca si splnil
svoju povinnosť poskytnúť s odbornou starostlivosťou a samotný výsluch žalovanej potvrdil, že tak učinil
nielen z hľadiska preverovania (lustrácie) v databázach, ale aj z hľadiska konkrétneho zisťovania príjmov

a výdavkov žalovanej.
Nesprávnym je potom aj záver súdu o neplatnosti vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a následne
rozpor s ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, pretože úver nie je možné považovať za bezúročný
a bez poplatkov a úver bol riadne zosplatnený po riadnom skúmaní s odbornou starostlivosťou bonity
spotrebiteľa.

Preto žalobca žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal, tento zmenil
a žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Uplatnil si náhradu trov konania.

6. K odvolaniu žalobcu zaujala písomné stanovisko žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a priznal jej nárok na náhradu trov

odvolacieho konania.

7. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne. Preto odvolací súd

napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako správny potvrdil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s veľmi podrobnými a správnymi dôvodmi napadnutého rozhodnutia
prvoinštančného súdu ako po skutkovej, tak po právnej stránke, odvolací súd v celom rozsahu na
tieto závery poukazuje, ale vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu k odôvodneniu rozhodnutia
prvoinštančného súdu naviac dodáva, len na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia, uvedené:

8. Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutie prvoinštančného súdu trpí vadou, podľa ktorej súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, obsah práva na spravodlivý proces je súbor širokého spektra práv,

medzi ktoré možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom,
právonanezávislýanestrannýsúd,právonazákonnéhosudcu,právonaprejednaniesporuvprimeranej
lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí,zákazľubovôle,právonavysporiadaniesasovšetkýmirelevantnýmiskutočnosťamivkonaní

zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia.
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP však dôjde len vtedy, ak porušenie práva na spravodlivý súdny
proces dosiahne určitú intenzitu, ktorá v kontexte s celým konaním predstavuje pochybenie súdu, ktoré
je potrebné napraviť.

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci ide o rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktoré už raz bolo
zrušené, odvolací súd má právo, a dokonca aj povinnosť, toto pochybenie napraviť v odvolacom konaní.
Odvolací súd skúmal, ktoré z jednotlivých práv, ktoré predstavujú v svojom súhrnne právo žalobcu na
spravodlivý súdny proces, bolo porušené tak, že došlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.Žalobca bližšie nekonkretizoval porušenie jednotlivých práv. Nie je povinnosťou, ani úlohou odvolacieho
súdu iniciatívne vyhľadávať prípadné porušenie dielčich práv práva na spravodlivý súdny proces.
V svojom kontexte však proces prvoinštančného súdu od podania žaloby až po písomné vyhotovenie

súdneho rozhodnutia netrpí žiadnymi vadami, ktoré by mohli mať akýkoľvek vplyv na porušenie
žalobcovho práva na spravodlivý proces. Porušenie práva na spravodlivý proces nie je rozhodnutie
súdu, ktoré nie je v súlade s názorom žalobcu. V procese, v ktorom bolo o uplatnenom práve
žalobcu rozhodované, nedošlo k porušeniu ani obmedzeniu žiadneho tohto práva, a preto výsledky
prvoinštančného konania sú zákonné.

9. Ďalej žalobca v odvolaní tvrdil odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, podľa ktorého
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Skutkový stav a spôsoby vytvárania skutkového stavu sú stanovené v zákone. Náležité zistenie
skutkového stavu prvoinštančným súdom tvorí predpoklad správneho rozhodnutia a posúdenia
prejednávanej veci po právnej stránke. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd

prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).
V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že prvoinštančný súd pri zisťovaní skutkových okolností
prejednávanej veci postupoval správne. Prvoinštančný súd nepochybil, pokiaľ v prejednávanej veci
vykonával dokazovanie, pretože vykonal všetky navrhnuté relevantné dôkazy, ktoré strany sporu navrhli
vykonať.Prvoinštančnýsúdtietodôkazyhodnotilpodľasvojejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetky

dôkazy vo vzájomnej súvislosti a hodnotenie dôkazov uviedol v písomnom vyhotovení rozsudku tak,
ako má na mysli ust. § 220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd pri hodnotení dôkazov nepostupoval s
ľubovôľou, hodnotil jednotlivé dôkazy z hľadiska ich dôležitosti a relevancie vo vzťahu k zisťovaným
skutočnostiam, vyhodnotil zákonnosť ich získania, vykonania a hodnotil aj ich pravdivosť. Až po takejto
selekcii jednotlivých dôkazov hodnotil všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a vyvodil z nich právne

závery.
V prejednávanej veci nebolo zistené, aby vznikla potreba vytvárať skutkové zistenia inými spôsobmi,
prípadne niet dôvodu ani na ďalšie dotvárania skutkového stavu novotami v odvolacom konaní, pretože
na takýto postup nebol vytvorený priestor ani zákonný dôvod. Prvoinštančný súd skutkový stav zistil
presne, precízne a tento skutkový stav aj správne právne posúdil. Správne zistený skutkový stav je

základom pre právne posúdenie veci.

10. Prvoinštančný súd podľa žalobcu nesprávne vec právne posúdil. Ide o odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP. Nesprávne právne posúdenie veci nastáva v prípade, ak na zistený skutkový stav
súd buď neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah

správnej právnej normy nesprávne interpretoval, prípadne ak správne zvolenú a správne interpretovanú
právnu normu nesprávne aplikoval. Ani v tomto rozsahu odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd
pri rozhodovaní pochybil. Prvoinštančný súd každú jednu skutkovú okolnosť dôležitú pre rozhodnutie vo
veci správne aj právne posúdil, vyvodil správne právne závery, ktoré viedli k záveru, že úver právneho
predchodcu žalobcu ako veriteľa bol poskytnutý v dôsledku porušenia povinnosti veriteľa vyplývajúci zo

zákona ako bezúročný a bez poplatkov na jednej strane a na druhej strane ako úver, ktorý nebolo možné
zosplatniť a tým následkom ani platne postúpiť, a preto žalobcovi nesvedčí hmotné právo na uplatnenie
nárokov z takto postúpenej pohľadávky od pôvodného veriteľa B. B., E., Bratislava.

11. Prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy okolnosť, že súčasťou zmluvy

o refinančnom úvere sú aj H. I. J. B. B., platné od 1.1.2015, ďalej Produktové obchodné podmienky
platné od 1.1.2015, Sadzobník, podmienky označené ako „Zverejnenie“. Tieto doklady sú súčasťou
zmluvy, v svojej podstate obsahujú náležitosti zmluvy. Bolo povinnosťou právneho predchodcu žalobcu
oboznámiť žalovanú s týmito listinami pred podpisom zmluvy, s cieľom, aby v čase uzatvárania úverovej
zmluvy vedela o svojich právach a povinnostiach, aby sa mohla rozhodnúť, či uvedenú zmluvu uzavrie

alebo nie.
Prvoinštančný súd vyhodnotil, že tým, že zmluva neobsahovala súčasti priamo pri podpise zmluvy
a neboli tieto listiny odovzdané žalovanej, má to za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úverového
vzťahu.

12. V prejednávanej veci explicitne vyvstal problém so zverejnením súčasti zmluvy označenej ako
podmienky „Zverejnenie“, ktoré mali priamy vplyv na výšku úroku.
Tak, ako to uviedol prvoinštančný súd, základ tohto problému je riešený už súdnou praxou, ktorá tento
základ má v rozsudku Súdneho dvora z 9.11.2016 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti G. F., sp.zn. C-42/15. Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ, teda v danom prípade žalovaná, oboznámiť so svojimi právami
a povinnosťami, ktoré jej zo zmluvy o úvere vyplývajú. Je potrebné vychádzať zo skutočností, že ani

smernica 2008/48, ale ani vnútroštátne predpisy neuvádzajú povinnosť, aby všetky náležitosti zmluvy
boli obsiahnuté v jednom vyhotovenom dokumente, môžu byť súčasťou zmluvy aj iné dokumenty, ktoré
obsahujú uvedené náležitosti, avšak musia byť skutočne odovzdané spotrebiteľovi, teda žalovanej pred
uzavretím zmluvy, aby sa mohla žalovaná s týmito listinami a dokumentami oboznámiť. Nemusia byť
tieto dokumenty odovzdané písomne, postačuje, aby boli uložené na trvalom nosiči, okrem písomného

vyhotovenia. Trvalý nosič je akýkoľvek nástroj, ktorý umožňuje spotrebiteľovi uložiť informácie, ktoré
sú mu osobne určené, a to spôsobom, ktorý k nim umožňuje prístup pre budúce využitie počas
obdobia zodpovedajúceho účelu týchto informácií a ktorý umožňuje nezmenenú reprodukciu uložených
informácií.
Na preukázanie odovzdania žalovanej súčasti zmluvy o úvere dôkazné bremeno leží na strane právneho
nástupcu dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je povinný preukazovať, v akom rozsahu a aké listiny mu

boli doručené.
V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že doručoval všetky listiny ako súčasti zmluvy o úvere žalovanej
do emailovej schránky, avšak, vzhľadom na to, že doklady o doručovaní si nezachoval, nemôže túto
okolnosť preukázať. Tým sa žalobca dostal do dôkaznej núdze, pretože hodnoverným spôsobom
nevedel preukázať, že správu so súčasťami zmluvy zaslal žalovanej ako spotrebiteľke. Jeho obrana,

že listiny je možné vidieť na webovom sídle veriteľa, nespĺňa charakter účinnej obrany, pretože
trvalým nosičom dát nie sú webové stránky, pretože nespĺňajú požiadavku nezmenenej reprodukcie.
Do verejne prístupnej webovej schránky má žalobca, resp. jeho právny predchodca prístup a môže
akýmkoľvek spôsobom do súčastí zmluvy zasahovať, pričom ani v tomto prípade žalobca nepreukázal,
že by nevyhnutné informácie, ktoré boli súčasťou zmluvy o úvere, boli zaslané žalovanej vo forme

samostatného uzamknutého dokumentu, ktorý nie je možné žiadnym spôsobom meniť.
Tým, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy pochybil, všetky súčasti zmluvy, najmä súčasť zmluvy
s názvom „Zverejnenie“, ktoré má principiálny vplyv na úroky dohodnutého úveru a podmienky
poskytovania zliav z úrokov, žalovanej preukázateľne nedoručil na trvalom nosiči, má to vplyv na
podstatné náležitosti zmluvy o úvere, a tým pádom aj na okolnosť bezúročnosti a bezpoplatkovosti tohto

úveru.

13. Len ako poznámku odvolacieho súdu v prejednávanej veci je potrebné uviesť, že po tom, čo odvolací
súd vec zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvoinštančnému súdu, žalobca predložil
súdu listinu, o ktorej tvrdil, že predstavuje sporné „Zverejnenie“, ktoré malo stanovovať podmienky

určovania úroku pri každej jednotlivej mesačnej splátke žalobcu, vzhľadom na tvrdené zvýhodnenie.
Tieto podmienky sa nachádzajú v prvoinštančnom spise na čl. 250, 251, a sám žalobca ich predložil
v znení od 1.9.2020, teda nie z obdobia uzatvorenia úverovej zmluvy dňa 24.11.2015, čo svedčí tiež
o tom, že súčasť zmluvy „Zverejnenie“ nebola bez akýchkoľvek pochybností predložená s uzatváraním
úverovej zmluvy žalovanej riadne a nezameniteľne.

14. Ďalšou okolnosťou, ktorá mala podstatný vplyv na zisťovanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
bola okolnosť spočívajúca v zisťovaní bonity žalovanej ako spotrebiteľky. Skúmanie bonity spotrebiteľa
je ex offo povinnosťou súdu pri každom spore, kde spotrebiteľovi bol poskytovaný úver. Každý veriteľ
musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa. Je povinnosťou súdu preskúmať, či

veriteľ náležite pristúpil k tejto povinnosti a vyhodnotiť, ktorú a akú povinnosť porušil veriteľ, resp. či sa
tejto povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa zhostil riadne.
V čase, kedy o úver zažiadala žalovaná a v čase, kedy žalovanej bol poskytnutý úver, teda ku
dňu 24.11.2015, platilo ust. zákona č. 129/2010 Z.z., podľa ktorého zákon rozlišoval, či veriteľ
nekonal s odbornou starostlivosťou a náležitým spôsobom neoveril spôsobilosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver, alebo rátal s alternatívou hrubého porušenia povinnosti, kedy sankcia za obe
nesprávne konania bola rozdielna.
Základnou zásadou bolo podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorej veriteľ je pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo pred zmenou tejto zmluvy, spočívajúcej v navýšení
spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
Prvoinštančný súd pri dokazovaní, či pri porušení povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa podľa § 7 ods.
1 zákona o spotrebiteľských úveroch došlo k porušeniu odbornej starostlivosti alebo hrubého porušeniapovinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona, dospel k záveru, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou,
pretože náležitým spôsobom nevyhodnotil dostupné informácie, ktoré od žalovanej ako spotrebiteľky
má k dispozícii. V takom prípade nemôže veriteľ jednorazovo žiadať o splatenie spotrebiteľského úveru,

ako sa to stalo v prejednávanej veci.
Odvolací súd zistil, že tento záver prvoinštančného súdu je správny, pretože právny predchodca žalobcu
nepostupoval s dostatočnou odbornou starostlivosťou, pretože pomery žalovanej zisťoval povrchne.
Z pojmu odborná starostlivosť je daná povinnosť veriteľa vyplývajúca z profesionality platnej pre
postavenie dodávateľa ako subjektu obchodného práva postupovať s vyšším nárokom v rámci

vedomostí, znalostí a informácií o predmete svojho podnikania, pričom musí zisťovať schopnosti
spotrebiteľa splácať úver s takou starostlivosťou, ktorá nevylučuje požadovať pri spotrebiteľovi
preukázať aj doklady k tvrdeniam, ktoré sa na prvý pohľad javia ako nesporné. Veriteľ by mal pri odbornej
starostlivosti byť aktívny a sám aktívne zisťovať a preverovať bonitu spotrebiteľa, nie uspokojiť sa len
s listinami, ktoré predloží spotrebiteľ, resp. ktoré si obstará v rámci svojich možností z príslušných
registrov. Tento postup je o to viac dôležitý najmä v prípade, ako sa to stalo u žalovanej, že úver,

ktorý je predmetom sporu, má slúžiť na refinancovanie už iného úveru, dokonca u toho istého veriteľa.
V danom prípade žalobca bez zjavného dôvodu nezistil príjem žalovanej od zamestnávateľa, uspokojil
sa len s príjmami, ktoré chodili na účet žalovanej, dokonca v čase, keď žalovaná bola nezamestnaná,
sama zabezpečovala vkladanie finančných prostriedkov na tento účet, čo nakoniec svedčí o tom, že
nie v každom období jej nezamestnanosti jej bol poskytnutý výhodný úrok podľa „Zverejnenia“, pretože

nemala dostatočný príjem na účet, z ktorého sa úver uhrádzal.
Právny predchodca žalobcu nezohľadnil ďalšie výdavky z príjmu žalovanej, keď bez zjavného dôvodu
neprihliadol na okolnosť, že žalovaná má minimálne dve vyživovacie povinnosti, že žije u svokrovcov
spoločne s manželom, o ktorom nemala banka informácie o príjme žiadne. Právny predchodca žalobcu
dokonca ani nevyhodnotil doposiaľ existujúcu platobnú disciplínu žalovanej k refinancovanému úveru.

Odborná starostlivosť pri poskytovaní úverov je starostlivosťou odbornou vtedy, ak je komplexom
účinných nástrojov umožňujúcich zhodnotiť potenciál spotrebiteľa splatiť úver, rozsah, ktorý bude daný
individuálnym okolnosťami. Nie je odbornou starostlivosťou vtedy, ak je takýto postup povrchný, a to
nielen vo vzťahu k spotrebiteľovi, ale aj vo vzťahu k vlastným zdrojom.
Aprávevprejednávanejvecižalobcanepreukázal,žeodbornústarostlivosťnezanedbal.Pretoodvolacia

námietka žalobcu o nesprávnom postupe v súvislosti s vyhodnotením nemožnosti zosplatniť úver
a následne postúpiť úver a splniť podmienky vyplývajúce z § 92 ods. 8 zákona o bankách, viedla
k nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, nie je dôvodná.
V danom prípade o hrubom porušení povinnosti podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nie
je možné hovoriť, pretože veriteľ mal informácie o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa.

15. Vzhľadom na uvedené, na strane žalobcu nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia, teda
oprávneniežalobcuvyplývajúcezhmotnéhoprávasvedčiaceotom,žejenositeľomsubjektívnehopráva
na zaplatenie požadovanej sumy.

16. Preto správne postupoval prvoinštančný súd, pokiaľ žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol
a odvolací súd prvoinštančný rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako správny potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP. Úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalobcovi.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).