Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 11, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/125/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117221957
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7117221957.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu A. B. C., nar. X.X.XXXX, bývajúceho
v D., D. XX, zastúpeného JUDr. Tomášom Polákom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Poštová 14,
proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, so sídlom v Bratislave,
Štúrova 2, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K3-7C/196/2018-200 zo dňa 15.7.2024 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zaväzujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

P r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. K3-7C/196/2018-200 zo dňa 15.7.2024
zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 % z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
samostatným uznesením.

2.Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu

10.000 € a nahradiť trovy konania titulom náhrady škody, nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená
pri výkone verejnej moci nezákonným uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Ministerstva vnútra
SR, Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície,
expozitúra Východ z 2.4.2014, ČVS:C./NKA-FP-VY-2014. Uvedeným rozhodnutím mu bolo podľa §
206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie pre zločin marenia spravodlivosti spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 244 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, ako aj
nezákonným zadržaním dňa 2.4.2014 o 7.50 hod. príslušníkmi Ministerstva vnútra SR z dôvodu podľa

§ 71 ods. 2 písm. b/ Trestného poriadku. Uvedeného dňa bol aj vypočutý v procesnom postavení
obvineného, pričom podľa vyššie označenému uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť. Pod
sp.zn. 1Pv/133/14/77/07 prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov podala návrh na vzatie do väzby
podľa § 87 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku.
Uznesením zo 4.4.2014 sp.zn. OTp/33/2014 Okresný súd Prešov nevyhovel návrhu prokurátorky na
jeho vzatie do väzby a prepustil ho hneď na slobodu, proti ktorému uzneseniu podala prokurátorka
sťažnosť. Krajský súd v Prešove uznesením sp.zn. 1Tpo/1006/2014 dňa 8.4.2014 podľa § 193 ods. 1

písm. c/ Trestného poriadku túto sťažnosť zamietol a prokurátor Krajskej prokuratúry Prešov uznesením
z 19.5.2014 sp.zn. 1/2Kpt 267/14/7700 podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku na základe jeho sťažnosti
zrušil uznesenie vyšetrovateľa, ktorým mu bolo obvinenie vznesené. Žalobca uviedol, že nezákonné
trestné stíhanie, ktoré bolo proti nemu vedené mu spôsobilo ujmu najmä v osobnom, profesionálnoma rodinnom živote, zasiahlo do jeho súkromia, dôstojnosti, dobrej povesti a osobnej cti. On a jeho
najbližšia rodina i priatelia s ním ťažko znášali prebiehajúce trestné konanie nehovoriac o jeho zadržaní,
čo ho trápilo a vzbudzovalo v ňom nepríjemné pocity minimálne v takej miere ako samotné obvinenie z

trestného činu a nič na tom nezmenilo ani to, že bol od počiatku presvedčený o svojej nevine, t.j., že sa
nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Uviedol, že od roku 2011 profesijne pôsobí ako advokát so
zameraním najmä na oblasť trestného práva, a tak mu bola najzávažnejšia ujma spôsobená v pracovnej
a spoločenskej oblasti. V čase, kedy mu bolo vznesené obvinenie a aj následne obhajoval svojich
klientov v rôznych trestných veciach, a preto je nepochybné, že by v tom čase pôsobil na Košickej

expozitúre NAKA príslušník PZ, ktorý by nemal vedomosť o jeho trestnom stíhaní, čo v závažnej miere
malo vplyv na jeho dôstojnosť, česť a dobrú povesť, ktorú si od začiatku vykonávania advokátskej praxe
buduje. Takéto obvinenie samozrejme nie je každodennou záležitosťou a vždy vzbudzuje v profesijnom
prostredí, v ktorom pôsobí zvýšený záujem a vzhľadom na tento fakt, následky tohto trestného stíhania,
aj keď bolo právoplatne zastavené bude znášať počas celého svojho pôsobenia v advokácii. Nemôže
opomenúť ani nevhodné a neprofesionálne správanie sa vyšetrovateľa, ktorý trestnú vec vyšetroval,

ktorý svojim nevhodným správaním a ironickými poznámkami v priebehu jeho zadržania a výsluchu
znevažoval jeho osobu. Uvedeným nezákonným rozhodnutím mu vznikla závažná ujma, preto samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vždy viedol bezúhonný život, nikdy
nebol právoplatne odsúdený za žiaden trestný čin, a preto tento zásah predstavuje vážne poškodenie
jeho občianskej cti, dobrej povesti a zásah do súkromného a profesijného života. Vzhľadom k tomu

10.5.2017 podal návrh na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom jeho žiadosť bola postúpená Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky. Generálna prokuratúra SR mu nevyhovela, a preto podal žalobu na súd.

3.Žalovaná navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú a poukázala na rozsudok NS

SR sp.zn. 3Cdo/201/2007 z 30.7.2008 s tým, že nejde o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby vtedy, ak je proti nej v súlade so zákonnými podmienkami vznesené obvinenie z trestného
činu a aj ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní zasahujúce do práv tejto fyzickej osoby sú
vykonávané v medziach zákona a nič na tom nemení ani prípadné neskoršie zastavenie stíhania alebo
prepustenie z väzby alebo oslobodeniu spod obžaloby. V súvislosti s požadovanou výškou nemajetkovej

ujmy žalovaná uviedla, že žalobca dostatočným spôsobom neodôvodnil jej opodstatnenosť a dôvody
uvádzané žalobcom sú všeobecné a vágne.

4.Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu 29.2.2024 špecifikoval svoj nárok tak, že z celkovej
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 € požaduje 3.000 € za jeho nezákonné zadržanie,

obmedzenie slobodnej slobody v cele predbežného zadržania od 2.4. do 4.4.2014 v zmysle § 3 ods.
1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. a náhradu nemajetkovej ujmy 7.000 € za nezákonné rozhodnutie,
a to uznesenie o vznesení obvinenia z 2.4.2014, ČVS: C./NKA-FP-VY-2014, v dôsledku neho vedené
nezákonné trestné stíhanie od 2.4.2014 do 3.6.2014, kedy mu bolo doručené uznesenie o zrušení
uznesenia o vznesení obvinenia. Poukázal, že z ustálenej a aktuálnej judikatúry NS SR a Ústavného

súdu SR je zrejmé, že pri zrušení uznesenia o vznesení obvinení obvineného, zastavení trestného
stíhania obvinenému a oslobodení obžalovaného spod obžaloby treba v konečnom dôsledku a zásadne
vychádzať z toho, že bolo preukázané, že trestne stíhaná osoba čin nespáchala, preto trestne stíhané
voči nej nemalo byť ani začaté. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia trestného stíhania
je neskorší výsledok trestného konania. Uznesenie vyšetrovateľa, ktorým mu bolo vznesené obvinenie

jeho zadržania ako obvineného treba považovať, preto v celom rozsahu za nedôvodné, neopodstatnené
a nezákonné.

5.Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov E. C., F. A. D., B. G. C.,
B. A. H., oboznámením sa s listinnými dôkazmi. Zistil, že skutočne uznesením vyšetrovateľa PZ

Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej polície expozitúra Východ z 2.4.2014 bolo
žalobcovi na záväzný písomný pokyn dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov vznesené
obvinenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku za zločin marenia spravodlivosti spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 344 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, nakoľko
žalobca ako advokát zapísaný v Slovenskej advokátskej komore a obhajca obvineného E. C. stíhaného

v trestnej veci za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti dňa 20.11.2013 v čase
okolo 18,00 hod. telefonicky kontaktoval H. H., že spolu s E. C. stoja pred bránou jej reštaurácie v C. I.
J. a chcú sa s ňou stretnúť, pričom po jej príchode od nej žiadali, aby povedala svojmu bratovi A. B. K.,
ktorý je obvinený spolu s E. C. za vyššie uvedené trestné činy, aby pri najbližšej návšteve svojho bratav Ústave na výkon väzby v Prešove odkázala, aby sa k ničomu nepriznával a pod. Proti tomu uzneseniu
o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosť. Dňa 2.4.2014 bol žalobca zadržaný o 7.50 hod. v D.
v blízkosti svojho bytu v aute pri odchode z práce príslušníkmi Národnej kriminálnej agentúry, národnej

jednotky finančnej polície expozitúra Východ podľa § 86 Trestného zákona z dôvodov uvedených v § 71
ods. 2 písm. b/, c/ Trestného zákona. Svedčí o tom zápisnica o zadržaní obvineného z 2.4.2014 ČVS: C./
NKA-FP-VY-2014 a výpoveď žalobcu. Dňa 3.4.2014 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov
pod sp. zn. 1Pv/133/14/7707-15 podľa § 87 ods. 1 Trestného poriadku návrh na vzatie žalobcu ako
obvineného do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/, c/ Trestného poriadku. Uznesením zo

4.4.2014 sp. zn. 0Tp/33/2014 sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov nevyhovel návrhu
prokurátorky na vzatie žalobcu ako obvineného a zadržaného do väzby žalobcu ihneď prepustil na
slobodu (zápisnica Okresného súdu Prešov o výsluchu obvineného zo 4.4.2014 sp.zn. 0Tp/33/2014.
Proti tomuto uzneseniu podala prokurátorka Okresnej prokuratúry Prešov sťažnosť, ktorú Krajský súd
vPrešovezamietoluznesenímzodňa8.4.2014sp.zn.1TpO/1006/2014-36,nakoľkozvýpovedísvedkov
H. H. a A. H. L. nie je možné urobiť záver, žeby konanie žalobcu ako obvineného malo napĺňať znaky

stíhaného trestného činu. Uznesením z 19.5.2014 sp.zn. 1/2KPT/267/14/7700-8 prokurátor krajskej
prokuratúry Prešov rozhodujúc o sťažnosti žalobcu ako obvineného zrušil uznesenie vyšetrovateľa
z 2.4.2014 v časti, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre spolupáchateľstvo zločinu marenia
spravodlivosti. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené 3.6.2014.

6.Súd prvej inštancie následne podrobne rozoberal výpovede žalobcu, výpovede svedka E. C., B. A.
H., F. A. D., B. G. C.. Tiež uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Košice II z 26.2.2021 sp. zn.
19Pc/75/2019-45 bolo manželstvo žalobcu a B. G. C. B. rozvedené, pričom návrh na rozvod manželstva
podal žalobca a odôvodnil ho nezhodami, ktoré sa objavili v manželstve od polovice roku 2016
vyplývajúcimi z jeho pracovnej vyťaženosti. Súd mal k dispozícii aj lekársku správu zo dňa 20.2.2017

lekárky B. F. C., kde bolo zistené, že žalobca má diagnostikované obštrukčné spánkové apnoe ťažkého
stupňa s dominanciou obštrukčných apnoických epizód s klinicky závažnými desaturáciami s vysokým
počtom prebudzacích reakcií, narušenou architektonikou spánku s redukciou hĺbkových štádií a REM
v spánku s klinicky závažnou ronchopatiou a spĺňa indikačné kritériá na liečbu neinvazívnou ventiláciou
typu CTAP. Žalobca uvádzal, že na vznik tak závažného ochorenia aj v tomto prípade malo naňho

vplyv viacero faktorov, ale on považuje za najpodstatnejší faktor stresovej situácie, ktorý musel čeliť
v roku 2014 v súvislosti s jeho nezákonným trestným stíhaním a zadržaním. Žiadna iná životná situácia
v jeho prípade nemala za následok vznik obáv o jeho ďalšiu budúcnosť. Čo sa týka rozvodu manželstva,
aj keď z odôvodnenia rozvodového rozsudku explicitne nevyplýva, že dôvodom rozvodu bolo jeho
nezákonnétrestnéstíhanie,uvedenáskutočnosťmalanemalývplyvnarozvratemanželstva,naodlúčení

a odcudzení. V rozvodovom konaní neuviedol skutočnosti súvisiace s jeho trestným stíhaním, nakoľko
od ukončenia vysokej školy doposiaľ profesijne pôsobí ako advokát a nechcel, aby aj sudcovia pôsobiaci
na civilných úsekoch súdov v Košiciach mali vedomosť o jeho trestnom stíhaní. Ako ďalší dôvod uviedol,
že na Okresnom súde Košice II, kde sa rozvod konal pôsobil v tom čase jeho otec takmer 30 rokov ako
trestný sudca a nechcel znížiť nielen svoje dobré meno, ale nechcel, aby bolo zasiahnuté do osobnej

integrity jeho otca.

7.Súd prvej inštancie následne vec právne posúdil a citoval ustanovenie § 17 ods. 1 a článok 19 Ústavy
Slovenskej republiky, § 46 ods. 3 Ústavy SR, § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. a/, b/, § 3 ods. 2, § 4 ods.
1 písm. b/, f/ a m/, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 6 ods. 3, § 7, § 15 ods. 1, 2, § 17 ods. 2, ods. 3, ods.

4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení rozhodnom pre právne posúdenie veci účinnom od 1.1.2013 do 28.2.2019
a vo veci rozhodol.

8.Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že rozhodnutiami vyššie uvedenými orgánov činných

v trestnom konaní mal preukázané, že žalobcovi bolo uznesením vyšetrovateľa vznesené obvinenie na
základe písomného pokynu dozorujúceho prokurátora, že bol zadržaný príslušníkmi Policajného zboru
a vypočutý v procesnom postavení obvineného, následne bol rozhodnutím súdu prepustený na slobodu
a sťažnosť prokurátorky proti rozhodnutiu zamietol krajský súd uznesením z 8.4.2014. Žalobca titulom
nezákonného zadržania si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy 3.000 € titulom nezákonného vznesenia

obvinenia a vedenia trestného stíhania sumu 10.000 €.

9.Predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím sú, že právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo právoplatne zrušenéalebo zmenené pre zákonnosť príslušným orgánom, poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok a vznik škody ako aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím
a škodou (nemajetkovou ujmou).

10.Vyššie citovanými rozhodnutiami sudcu pre prípravné konanie a prokurátora krajskej prokuratúry
(ktorým bolo zrušené uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia) mal súd prvej inštancie
preukázané, že obvinenie bolo žalobcovi vznesené v dôsledku pochybenia orgánov činných v trestnom
konaní, keď z vykonaných a zabezpečených dôkazov nevyplýval dôvodný a dôkazmi relevantne

podložený materiálny záver, že žalobca mal svojim konaním naplniť všetky zákonné znaky skutkovej
podstaty spolupáchateľstva a zločinu marenia spravodlivosti. Rozhodnutie vyšetrovateľa PZ o vznesení
obvinenia bolo na sťažnosť žalobcu zrušené prokurátorom Krajskej prokuratúry, preto uznesenie
o vznesení obvinenia je potrebné považovať za nezákonné rozhodnutie. Trestné stíhanie žalobcu trvalo
od 2.4.2014, teda od vznesenia obvinenia do 3.6.2014, kedy bolo žalobcovi doručené rozhodnutie
z 19.5.2014 o zrušení uznesenia o začatí trestného stíhania. Jeho osobná sloboda pri zadržaní bola

obmedzená po dobu troch dní, keďže žalobca bol zadržaný v príčinnej súvislosti s obvinením, ktoré mu
bolo vznesené nezákonne a dôvody väzby dané neboli, nezákonné bolo aj jeho zadržanie a obmedzenie
jeho osobnej slobody od zadržania do prepustenia na slobodu.

11.Súd v odôvodnení rozsudku sa zaoberá aj vo všeobecnej a teoretickej rovine predpokladmi

úspešnosti uplatnenia si nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a dospel k záveru, že samotné
konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na nepriaznivé následky vzniknuté
žalobcovi v jeho osobnom a pracovnom živote, a preto priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 5.000 €, z toho 2.000 € za nezákonné zadržanie a obmedzenie osobnej slobody
od 2.4.2014 do 4.4.2014 a 3.000 € za nezákonné trestné stíhanie od 2.4.2014 do 3.6.2014.

12.V súvislosti s nezákonným zadržaním a obmedzením osobnej slobody v cele predbežného zadržania
žalobca musel znášať psychickú záťaž, ktorú popísal tak, že prežíval obavy o svoje zdravie, keď v cele
bol umiestnený s neznámou osobou majúcou zdravotný problém nevediac, či nebola pod vplyvom
omamných látok, čo mu bránilo spať, pričom bol zároveň po 24-hodinovým monitoringom kamier pri stále

svietiacom ostrom svetle. Tiež po jeho zadržaní a pri výsluchu ako obvineného v putách demonštratívne
ho viedli celou budovou polície a jeho pocit bol znásobený tým, že advokátom špecializujúcim sa na
trestné právo, a teda osobou známou vyšetrovateľom, policajtom a zamestnancom NAKA, expozitúra
výkon titulom svojho povolania.

13.Konštatujúc, že v roku 2014 bola minimálna mzda 352 €, jej 50-násobok činí 17.600 € a 10-násobok
3.520 € (§ 5 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi v znení účinnom od 1.7.2013 do 30.6.2016).

14.V súvislosti so zadržaním teda priznal žalobcovi sumu 2.000 € a považoval to za súladné

s požiadavkou spravodlivosti v porovnaní s tým, že sumou 17.600 €, ktorá predstavuje strop
náhrady nemajetkovej ujmy v prejednávanej veci, štát odškodňuje smrť spôsobenú trestným činom
a sumu 3.520 € morálnu ujmu spôsobenú trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo
sexuálneho zneužívania. Súd zohľadnil aj judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie 5Cdo/140/2019
z 24.4.2022, kde bol žalobcom advokát), aj súladnú s požiadavkou spravodlivosti a rozhodnutím sp.zn.

7Cdo/263/2020 z 31.3.2022, keď dovolací svojim rozhodnutím redukoval náhradu nemajetkovej ujmy
za väzbu trvajúcu rok a 26 dní a trestné stíhanie trvajúce 3 roky a 6 mesiacov na sumu 15.000 €.

15.Čo sa týka priznanej ujmy 3.000 € za nezákonné trestné stíhanie zohľadnil súd, že žalobca nikdy
nebol právoplatne odsúdený za žiaden trestný čin, viedol bezúhonný život a žalobca musel počas

trestného stíhania sa podrobiť dvom úkonom trestného konania výsluchu obvineného vyšetrovateľom
a výsluchu sudcom v súvislosti s rozhodovaním o väzobnom stíhaní. Zohľadnil aj negatívny vplyv
trestného stíhania na jeho zdravotný stav, ale aj súvislosti s tým, že rodina zle znášala jeho trestné
stíhanie, mal obavu o svoju profesijnú budúcnosť advokáta. V prevyšujúcej časti jeho nárok zamietol,
keďže žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy aj za nepriaznivé následky vzniknuté v jeho

rodinnom živote, a to za narušenie jeho vzťahu s manželkou, čo viedlo k rozvodu manželstva, čo
však vykonaným dokazovaním preukázané nebolo. Žalobca tiež nepreukázal tvrdenie, že v súvislosti
s trestným stíhaním sa zhoršilo jeho spánkové apnoe a nepreukázal ani obsah a rozsah tvrdenej
medializácie jeho trestného stíhania v týždenníku Trend a na blogu novinára I.. K námietke žalovanejvznesenej v priebehu konania, že má za ňu konať Ministerstvo vnútra SR a nie Generálna prokuratúra
SR súd uvádza, že v prejednávanej veci bola daná tak príslušnosť Ministerstva vnútra SR, ako aj
Generálnej prokuratúry SR, preto v mene štátu je oprávnená konať aj Generálna prokuratúra SR, ktorá

začala konať vo veci ako prvá akceptujúc postúpenie žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie nároku
Ministerstvom vnútra.

16.Súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovanej ohľadom maximálnej výšky náhrady nemajetkovej
ujmy, lebo táto je podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. vo výške 50-násobku minimálnej mzdy

v rozhodnom období. Súd sa však musí zaoberať tým, v čom je majetková ujma žalobcu v jeho
spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní
so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom
znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.

17.O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal náhradu trov konania podľa

pomeru jeho úspechu vo veci s tým, že pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo skutočnosti,
že nemajetková ujma sa z hľadiska rozhodovania o trovách konania vyznačuje určitými špecifikami
a spočíva do určitej miery aj na úvahe súdu. Pokiaľ výška plnenia závisí aj na úvahe súdu, nevedia strany
výsledok sporu ovplyvniť a tak prípadné nevyhovenie žalobe v celom rozsahu nemožno považovať za
čiastočný neúspech. Preto priznal náhradu trov konania žalobcovi vo výške 100%, avšak iba z priznanej

náhrady nemajetkovej ujmy.

18.Žalovaná podala v zákonnej lehote proti rozsudku odvolanie, a to proti I. a III. jeho výroku z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne. Žalovaná zastáva názor, že súd prvej

inštancieajsprihliadnutímnajudikatúruinýchvšeobecnýchsúdovpriznalžalobcovineprimeranevysokú
sumu nemajetkovej ujmy. V časti nemajetkovej ujmy 2.000 € za nezákonné zadržanie súd v bode 47.
odôvodnenia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/140/2019, kde bola žalobcovi
a advokátovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu trvajúcu 88 dní vo výške 5.000 €, t.j. po
prepočítaní 56 € za jeden deň väzby. V posudzovanej veci žalobca bol zadržaný a obmedzený na

osobnej slobode necelé tri dni, a teda za nezákonné zadržanie súd priznal za jeden deň žalobcovi 666
€. Takáto náhrada nemajetkovej ujmy nie je dôvodná a primeraná ani zo súdom vykonaného prehľadu
aktuálnej judikatúry a doposiaľ priznávaných súm nemajetkových ujm za deň obmedzenia osobnej
slobody inými súdmi. Preto v tejto súvislosti podľa názoru žalovanej náležite súd neodôvodnil, prečo
uvedený limit v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré sám citoval, nezohľadnil ani v posudzovanej

veci. Súd sa nevysporiadal ani so zjavným rozporom v dôkazoch, keď na jednej strane dôvodnosť
priznaného nároku oprel o tvrdenie žalobcu ohľadne nemravného a neprofesionálneho správania
vyšetrovateľa, pričom na druhej strane sám žalobca v zápisnici o výsluchu obvineného uviedol, že
voči správaniu polície nemá námietky. Čo sa týka nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 € za nezákonné
trestné stíhanie žalovaná má za to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca v konaní

preukázal vznik tak závažnej ujmy, ktorú nemožno uspokojiť inak ako náhradou v peniazoch, a to
napríklad samotným konštatovaním porušenia práva. Samotné trestné stíhanie žalobcu trvalo približne
dva mesiace, keď na základe riadneho opravného prostriedku bolo uznesenie o vznesení obvinenia
voči žalobcovi zrušené. V priebehu konania nebolo nijakým spôsobom preukázané, že v dôsledku
dvojmesačného trestného stíhania bol žalobca poškodený vo sfére pracovnej a profesionálnej, pretože

to nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu. Uvedené je iba všeobecným konštatovaním a v tejto
súvislosti je potrebné poukázať aj na dôležitý význam prezumpcie neviny, pretože jej dodržiavanie
významne obmedzuje negatívny dopad trestného stíhania na povesť a vnímanie stíhanej osoby jej
okolím. Vedomosť iných osôb o trestnom stíhaní nepredstavuje tak významnú ujmu, aby bolo spôsobilé
na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V neposlednom rade žalovaná namietala aj celkovú

výšku priznanej nemajetkovej ujmy 5.000 €, ktorú považuje za v rozpore s ust. § 17 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. v nadväznosti na osobitný predpis (zákon č. 274/2017 Z.z.). Pri zachovaní zásady
proporcionality priznávanej výšky nemajetkovej ujmy obetiam násilnej kriminality v porovnaní s výškou
nemajetkovej ujmy priznávanej osobám, ktorým mala byť nemajetková ujma spôsobená trestným
stíhaním, má žalovaná za to, že nie je možné porovnávať trestné stíhanie žalobcu so spôsobením smrti

avnadväznostinatoužvôbecnieprirovnávaťtakétotrestnéstíhaniekujmeosobyakojedinejpozostalej
obete násilného trestného činu, ktorá bola svojou výživou odkázaná na zomrelého, v takom prípade sa
poskytuje 50-násobok. Vzhľadom k tomu v prípade odškodnenia žalobcu mal súd postupovať v zmysle
§ 12 ods. 3 veta prvá zákona č. 274/2017 Z.z., z ktorého vyplýva, že žalobcovi by mohla byť priznanánemajetková ujma najviac vo výške 10-násobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie
kalendárneho roku, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. Za skutok, ktorý sa kládol žalobcovi za
vinu mu bolo vznesené obvinenie v roku 2014, kde suma mesačnej minimálnej mzdy predstavovala

352 € a najvyššia možná priznaná výška nemajetkovej ujmy v tomto prípade nesmie byť vyššia ako
10-násobok tejto sumy, čo predstavuje 3.520 €. V posudzovanom prípade neboli žalobcom preukázané
také výnimočné okolnosti prípadu, na základe ktorých by bolo možné eventuálne uvažovať o priznaní
nemajetkovej ujmy nad tento zákonný limit.

19.K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý považuje odvolanie za nedôvodné,
vychádzajúce z jednostranného a subjektívneho pohľadu žalovanej na predmet sporu, ktorým
sa žalovaná prezentuje v každom obdobnom konaní, kde vystupuje ako subjekt zodpovedný za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a ktorý je sprevádzaný absolútnym popieraním vzniku
akejkoľvek nemajetkovej ujmy, prípadne jej bagatelizovaním v súvislosti s nezákonne vedeným trestným
stíhaním. Žalobca považuje za nevyhnutné poukázať na to, že rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorými

prvostupňový súd argumentuje v bode 47. odôvodnenia svojho rozsudku, nepredstavujú žiaden limit
pri priznávaní primeranej výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhania a väzbu, prípadne
za držanie, ako to účelovo tvrdí žalovaná. Jediný zákonný limit pri priznávaní náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch predstavuje ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/140/2019

v rozsahu a v zmysle, v akom ho zohľadnil konajúci súd, žiadnym spôsobom nepojednáva o hornom
limite výšky náhrady nemajetkovej ujmy za jeden deň väzby, resp. obmedzenie slobody trestne stíhanej
osoby. Najvyšší súd SR ako dovolací súd považoval za súladnú s požiadavkou spravodlivosti výšku
náhrady nemajetkovej ujmy 5.000 € za väzbu 88 dní, ale neurčil tým žiadnu hornú hranicu náhrady ujmy
za jeden deň pozbavenia osobnej slobody vo výške 56 € vo všetkých obdobných prípadoch. Vôbec

to teda neznamená, že osobe, ktorej nemajetková ujma vznikla, nemôže byť priznaná i vyššia suma
zodpovedajúca vzniknutej majetkovej ujme. Žalovaná bez poznania konkrétnych skutkových okolností
tak len mechanicky argumentuje, že keďže aj v tomto prípade bola predmetom prieskumu dovolacieho
súdu suma náhrady nemajetkovej ujmy za obmedzenie osobnej slobody advokáta, je nutné priznanú
sumu 56 € za jeden deň nezákonnej väzby a zadržania považovať za primeranú, dokonca najvyššiu

možnú vo všetkých ostatných prípadoch, kedy bol nezákonne obmedzený na osobnej slobode advokát,
čo žalobca považuje za neprípustné. Takýto abstraktný, formalisticky aj mechanicky prístup vôbec
nezodpovedá zmyslu a účelu zákona č. 514/2003 Z.z., najmä ust. § 17 ods. 3. Preto v súvislosti
opätovne poukazuje žalobca na nález Ústavného súdu SR z 24.1.2017 sp.zn. III. ÚS 754/2016, v zmysle
ktorého stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy za deň či mesiac trvania väzby

alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípady nie je možné, pretože primeranosť výšky
náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť
nemožno vopred postihnúť. Žalobca nesúhlasil aj s tvrdením žalovanej, že v napadnutom rozsudku
nie je náležite zdôvodnená primeraná výška nemajetkovej ujmy, či už v súvislosti s priznaním sumy
2.000 alebo 3.000 €. Žalovaná opätovne zľahčuje a bagatelizuje nezákonný procesný postup, ktorému

musel žalovaný čeliť a podrobiť sa, jeho priebeh aj následky, dôvodením, že takúto tortúru predsa musia
absolvovať aj ostatné osoby, ktorých osobná sloboda je obmedzená. Žalobca však preukázal, že aké
nepriaznivé následky malo jeho nezákonné zadržanie a trestné stíhanie prakticky na všetky sféry jeho
súkromného, profesionálneho života a zjednodušovanie považuje za cynické, bez citu pre elementárnu
empatiu a spravodlivosť, ktorej je však žalovanej v takýchto obdobných prípadoch žiaľ vlastné. Tiež

žalobca nevidí žiaden rozpor v dôkazoch, keď dôvodnosť priznaného nároku je opretá o tvrdenie žalobcu
ohľadne nevhodného správania sa vyšetrovateľa v priebehu jeho zadržania. Je pravdou, že žalobca
v predmetnej zápisnici uviedol, že nemá námietky voči správaniu príslušníkov PZ, žalovaná však toto
konštatovanie prirodzene účelovo vytrhla z kontextu, keďže predtým žalobca uviedol: „Policajtmi som
bol zadržaný v stredu ráno okolo 7.45 hod. pred bytovkou, v ktorej bývam.“ Z uvedeného je však bez

akýchkoľvek pochýb zrejmé, že toto vyjadrenie žalobcu ako zadržaného reflektovalo na otázku sudcu
pre prípravné konanie OS Prešov, ktorý u žalobcu zisťoval okolnosti jeho zadržania, miesto a čas,
a najmä to, či boli voči nemu zo strany príslušníkov použité donucovacie prostriedky, čo je tiež pravidelne
predmetom výsluchu obvineného pred sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho väzbe
v trestnom stíhaní. Žalobca sa jednoznačne vyjadril, ako sa správali k nemu vyšetrovatelia a žalovaná

mala možnosť vo vzťahu k týmto žalobcom uvádzaným skutočnostiam a tvrdeniam, ktoré vyplynuli
z jeho výsluchu, navrhnúť príslušné dokazovanie, čo však neučinila. Žalovaná síce uvádza, že rozsah
nemajetkovej ujmy priznaný žalobcovi súdom prvej inštancie je v rozpore s rozhodovacou praxou súdov
pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, svoju argumentáciu však nepodložilažiadnymi relevantnými rozhodnutiami. Ak by tomu aj tak bolo, vznik, výška a následky nemajetkovej
ujmy sú vždy prísne individuálne a je potrebné ich takto aj v každom jednotlivom prípade hodnotiť.
Skutočnosť, že žalobca bol nezákonne zadržaný a trestne stíhaný a že to malo nedozierne následky

na jeho osobný a pracovný život, dobré meno, česť a povesť jeho i celej rodiny, je tak v zmysle len
teoretickej konštrukcie žalovanej vlastne chybou okolia žalobcu, ktoré si nedostatočne uvedomovalo
princíp prezumpcie neviny, a nie chybou orgánov verejnej moci, ktoré žalobcu nezákonne zadržali,
obvinili a stíhali. Nesúhlasí s názorom žalovanej, že nepreukázal závažnosť ujmy, ktorá mu vznikla jeho
trestným stíhaním a zadržaním a v tomto poukazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku

v bodoch 47. a 48., s ktorým sa síce nie v úplnom rozsahu stotožňuje, avšak vo vzťahu k odvolacím
námietkam dáva táto časť napadnutého rozsudku relevantnú odpoveď, na základe akých skutočností
súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 €. V závere žalobca
uviedol, že námietka žalovanej ohľadne rozporu výšky priznanej ujmy s ust. § 17 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z.z. a zákonom č. 274/2017 Z.z. je bezpredmetná, keďže z bodov 36., 37. a 50. odôvodnenia
vyplýva,ževkonajúcisúdaplikovalzákonč.215/2006Z.z.oodškodňovaníosôbpoškodenýchnásilnými

trestnými činmi, ktorý predstavoval v zmysle zákonného ust. § 17 ods. 4 osobitný predpis v čase
rozhodnom pre právane posúdenie veci. Z prechodných ustanovení zákona č. 274/2017 Z.z. účinného
od 1.1.2018 navyše vyplýva, že konania vo veciach podľa tretej časti začaté pred 1. januárom 2018
sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.12.2017. V čase nezákonného postupu voči žalobcovi
platný zákon č. 215/2006 Z.z. ustanovoval maximálnu celkovú sumu odškodnenia vo výške 50-násobku

minimálnejmzdy.Vzhľadomktýmtoskutočnostiampovažuježalobcaargumentáciužalovanejvodvolaní
za nedôvodnú a navrhuje, aby odvolací súd v plnom rozsahu potvrdil napadnuté výroky rozsudku súdu
prvej inštancie a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

20.K vyjadreniu sa opätovne vyjadrila žalovaná, ktorá v celom rozsahu zotrvala na svojej argumentácii

obsiahnutom v odvolaní.

21.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd vec prejednal na základe podaného odvolania podľa
ust. § 385 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas
a oprávnenou osobou preskúmal napadnuté výroky rozsudku ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je
dôvodné čiastočne. Zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol odvolaním napadnutý, preto
nebol predmetom prieskumu odvolacím súdom a ostal právoplatný. Rozsudok bol verejne vyhlásený
na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené
minimálne 5 dní pred vyhlásením na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 2 CSP).

22.Žalovaná použila odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Podstata odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého
stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti,

ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a
pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný
tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením

je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale
nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
23. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli
za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané,. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval
nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade

so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje
rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa kritériá
riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolacie námietky odvolateľky boli už predmetom
dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Aniďalšieskutočnostiuvedenévodvolaníneumožňujúodvolaciemusúduprijaťinézáveryaniesúspôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním
ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

24.Poukazujúc na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že vecne správne sú dôvody
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými dôvodmi sa aj odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Na
doplnenie s zvýraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza:
25.Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 754/2016 uviedol, že „všeobecné súdy
disponujúprirozhodovaníovýškenáhradynemajetkovejujmyvpeniazochzavedenietrestnéhostíhania
širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania
iných prípadov upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch
je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického
prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce

posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno
limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti
či obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu
z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je
zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa

jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné pre prípady rozhodovania o výške náhrady
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
(orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a
dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil zákonom ich hornú hranicu. Z tohto dôvodu musí
byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký autonómny

priestor na realizáciu voľnej úvahy.
26.Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

27.Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003
Z.z. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na súdnu judikatúru (4MCdo/15/2009), ktorá dôvodila,
že zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma
spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená.

V prejednávanej veci preto súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad ust. § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z.z. a správne posúdil zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím.
28.V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a stotožňuje
sa so záverom súdu prvej inštancie, že trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivcaavyvolávaajnegatívnedopadynajehoosobnýživotaživotnýosud.Trestnéstíhaniezasiahlo
do súkromného života žalobcu do jeho cti a dobrej povesti a preto je spôsobilé obmedziť, či porušiť aj
jeho práva na rešpektovanie a ochranu jeho súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a
dobrej povesti, tak ako to zaručuje čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie,
ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa

vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.
29.Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu vykonal rozsiahle dokazovanie aj na zistenie
skutočností, potrebných pre ustálenie výšky nemajetkovej ujmy. Odvolací súd vzhľadom na všetky
konkrétne okolnosti, aj vzhľadom na výšku priznanej sumy dospel k záveru, že náhrada nemajetkovej
ujmy priznaná žalobcovi je primeraná.

30.Aj keď zákon č. 514/2003 Z.z. neuvádza žiadne kritériá pre určenie náhrady nemajetkovej ujmy, ani
žiadnu metodiku výpočtu, ani žiadne bodové ohodnotenie na základe ktorého by sa výška priznávanej
náhrady súdom určila, je treba určiť túto výšku na základe zákona podľa voľnej úvahy, ktorá však musí
byť odôvodnená a musí mať svoje základy v zistenom skutkovom stave a musí byť limitovaná podľa
ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a § 5 ods. 1 zák. č. 215/2006 Z.z. účinného od 1.7.2013

do 30.6.2016.
31.Ak žalovaná sa domáhala, aby odvolací súd určil náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bude zodpovedať
zákonnejúpraveapožadovalzohľadniťzákonč.274/2017Z.z.,taktátonámietkajenedôvodná.Udalosť,
s ktorou žalobca spája svoj nárok , nastala za účinnosti zák. č. 514/2008 Z.z. v čase, kedy ustanovenie§ 17 ods. 4 odkazovalo na zákon č. 274/2017 Z.z.. Súd prvej inštancie preto aplikoval na daný prípad
správny právny predpis a aj ho správne vyložil, limit tam stanovený neprekročil. Zo žiadneho predpisu
nevyplýva (a ani zo žalovanou uvedeného rozhodnutia NS SR) horný limit výšky náhrady nemajetkovej

ujmy za jeden deň väzby, resp. obmedzenie slobody trestne stíhanej osoby. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu je pre priznanie nemajetkovej ujmy záväzný len horný limit, v tomto prípade 50-násobok minimálnej
mzdy v roku 2014.
32.Každá fyzická osoba vníma zásah do svojich osobnostných práv inak, závisí to od jej osobnostného
vybavenia, postavenia v spoločnosti, charakteru rodinné života ale i pracovného uplatnenia. Je

nespochybniteľné, že negatívy zásah do osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco, individuálne a rozmanito
u každej fyzickej osoby inak. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahu do týchto osobnostných sfér života
každého človeka sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy
do týchto oblastí súkromného, rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď
obdobnými prípadmi.
33.V tomto smere súd prvej inštancie skutočne podrobne a správne vyhodnotil uvedený zásah

anámietkyodvolateľky,ževmnohomvodôvodneníuvádzapocityaujmyrodinnýchpríslušníkovžalobcu
nie sú relevantné. Ide predsa o soby blízke, a žalobca vnímal ich pocity, trápilo ho to, prejavilo sa to
v celej škále jeho života. Tiež správne vyhodnotil súd prvej inštancie zásah do kariérnej sféry žalobcu,
dostatočne ho odôvodnil a námietky žalovanej v tomto smere považuje odvolací súd za účelové.
34.Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozsudok v časti odvolaním

napadnutého vyhovujúceho výroku a súvisiaceho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
35.O nároku na náhradu trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade nejde o neúspešného žalobcu, pretože mu bola priznaná časť ním
uplatneného nároku, výška závisela od úvahy súdu. Odvolací súd tu poukazuje na správne posúdenie
a rozhodnutie, ako aj zdôvodnenie súdu prvej inštancie výroku o trovách konania, s ktorým sa odvolací

súd plne stotožňuje. Pri vyčíslení výšky náhrady trov konania bude súd vychádzať iba z prisúdenej sumy.
Keďže bol žalovaný v odvolacom konaní neúspešný, trovy odvolacieho konania boli žalobcovi priznané
v plnom rozsahu.
36.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).