Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 25, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/54/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320208377
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Krajčová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320208377.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia
senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Roman Bolebruch, v spore žalobcu: W.. I. M.T. G.., L..
XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XX, J., zastúpeného JUDr. K. I., advokátkou, so sídlom T. XX, Bratislava,
proti žalovanému v 1. rade: C.. Ľ. C., L.. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. K. XX, J. a žalovanej v 2. rade: C..
D. C., L.. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. X, J., zastúpených inLEGAL s.r.o., IČO: 52 645 991, so sídlom

Kamenárska 17A, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B3-21C/95/2020 - 513 zo dňa 22.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k.
B3-21C/95/2020-13 zo dňa 22.11.2023, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti

žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B3-21C/95/2020-513 zo dňa 22.11.2023 žalobu zamietol
(výrok I.) a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
(výrok II.).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobou zo dňa 14.09.2020 sa

žalobca domáhal, aby súd uložil žalovaným povinnosť 1. uverejniť na webovej stránke Y. ospravedlnenie
s textom: „C. a C. sa týmto ospravedlňujeme W. za nepravdivé, skresľujúce a zavádzajúce
tvrdeniaojehoosobe,ktorébolizverejnenénawebovejstránkeY.2.odstrániťvšetkyinformácietýkajúce
sa žalobcu z webovej stránky Y. a 3. zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur.

3. Žalobca v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh uviedol, že
je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom v J. v mestskej časti E., pričom sa zapájal do

programov a aktivít v tejto mestskej časti a zároveň v rokoch 2014 až 2018 bol poslancom miestneho
zastupiteľstva. V roku 2018 taktiež kandidoval na post starostu tejto mestskej časti, pričom získal druhý
najvyšší počet hlasov. Po týchto voľbách sa stiahol z verejného života a prestal vykonávať akúkoľvek
verejnú funkciu. Uviedol, že je rešpektovaným odborníkom v oblasti inžinierstva pre technologické a
energetické vybavenie stavieb a v oblasti strojárstva. V danej oblasti poskytuje odborné poradenstvo,
žije rodinným životom, má šťastné manželstvo a vychováva spolu s manželkou maloleté dieťa. Od

roku 2009 je zamestnancom Strojníckej fakulty STU v Bratislave, aktívne vykonáva pedagogickú a
publikačnú činnosť vrátane výskumu. Zároveň je aj členom Slovenskej komory stavebných inžinierov.
V minulosti bol žalobca spájaný najmä s E. referendom ako člen petičného výboru a jeho hlavnýiniciátor. Uviedol, že v období jeho kandidatúry na post starostu mestskej časti E. sa žalovaní začali
aktívne venovať jeho osobe komentovaním jeho činnosti na verejných sieťach, čo vyvrcholilo vytvorením
webovej stránky Y. na ktorej žalovaní tvrdia, že žalobca nie je vhodným kandidátom na post starostu

mestskej časti E. z dôvodov, že šíri myšlienky T., zdieľa konšpirácie, je otvorene proruský, šíri nenávisť
voči imigrantom, zneužíva referendum na svoju kampaň a nevie kultivovane diskutovať. Žalovaní
prostredníctvom internetových diskusií a predmetnej webovej stránky jednostranným a difamačným
spôsobom šírili v období od 04.11.2018 informácie týkajúce sa osobnosti žalobcu, pričom ho verejne
označovali za osobu, ktorá prejavuje sympatie k hnutiu smerujúcemu k potláčaniu základných práv a

slobôd, šíri nenávisť k imigrantom a podobne. Žalovaní svoje konanie legalizujú tým, že len zdieľajú
obsah, ktorý v minulosti zdieľal on na svojom verejne prístupnom profile a to bez jeho komentárov
a vyjadrení. Nesporoval, že bol v minulosti aktívny vo verejnom svete, a preto v záujme zistiť čo
možno najširšiu verejnú mienku a názory ľudí prostredníctvom svojho profilu na facebooku inicioval
diskusie pod rôznymi článkami, ktoré boli verejne dostupné na sociálnych sieťach a internetových
médiách, avšak výlučne len preto, aby vyvolal verejnú diskusiu a oboznámil sa s názormi a postojmi

občanov v jeho okolí. V čase, keď boli príspevky zverejnené priamo ním na jeho facebookovom
profile, mohli ich vidieť všetci občania, mohli ich okomentovať a spraviť si objektívny názor v kontexte
celého spektra publikovaných informácii vrátane komentárov. Žalovaní o jeho činnosti neinformovali
objektívne a nestranne. Miesto toho zvolili jednostranný pohľad na vec, keď úmyselne upozorňovali na
články zdieľané žalobcom, ktoré považovali žalovaní za antisystémové, proti NATO, proti EU, proruské,

sympatizujúce s fašizmom. Žalovaní o jeho aktivitách informujú verejnosť počnúc rokom 2014, pričom
ich konanie ho degraduje na osobu šíriaci myšlienky C. T., rozširujúceho konšpiračné teórie, šíriaceho
nenávisť voči imigrantom, neschopného kultivovane diskutovať. Žalovaní neinformovali objektívne na
svojej webovej stránke o všetkých jeho aktivitách, čím neobjektívne a účelovo smerovali k degradácií
jeho osoby, mena, povesti, cti, práce a aktivít. Z množstva článkov vybrali tie, ktoré boli v danom čase

verejnosťou vnímané najcitlivejšie, pričom on však zdieľal aj iné články. Účelom predmetnej webovej
stránky bolo ho zdiskreditovať a poškodiť ako kandidáta na volenú verejnú funkciu a nepriamo tak
zvýhodniť iného kandidáta podľa subjektívneho názoru žalovaných. Nie je možné súdiť človeka za
zdieľanie informácie, ktorá v tom čase nebola overená. Na základe koláže a útržkov vytrhnutých z
kontextu časovej a tematickej línie, nie je možné spraviť objektívny názor na žalobcu. Žalovaní šíria

prostredníctvom webovej stránky o ňom výlučne negatívne informácie a vyhýbajú sa zverejňovaniu
informáciitak,abysičitateľmoholvytvoriťvlastnýúsudok.KzdieľaniuprejavuC.T.uviedol,žetenzdieľal
z dôvodu, že sa v mestskej časti E. malo zriadiť pracovisko NATO, pričom informovanosť obyvateľov
mestskej časti bola minimálna, a preto zdieľal predmetný prejav. Z dôvodu, že zdieľal jeden prejav C.
T., toto nemožno považovať za propagáciu; nikdy nebol členom jeho strany, ani nevyjadroval k tejto

strane sympatie, a to už vôbec nie k jej ideológií. Nikdy pozitívne a ani negatívne nehodnotil vystúpenia
C. T.. Uvedený prejav zdieľal len výlučne z dôvodu zriadenia pracoviska NATO, a preto skutkové
tvrdenie, že žalobca sympatizuje s ideológiou C. T. je nepravdivé a ani ako hodnotiaci úsudok nemá
žiaden podklad v jeho vyjadreniach. Za najvážnejší zásah považoval
tvrdenia žalovaných o jeho spájaní s režimom fašizmu a komunizmu, čo vyplývalo z názvu webovej

stránky M. čo podľa žalobcu nemalo žiaden skutkový základ, pričom zo strany žalovaných išlo podľa
neho len o poškodenie jeho dobrého mena. Jednoznačne ide o konanie, ktoré smeruje proti osobnej
a mravnej integrite fyzickej osoby, ktoré je objektívne spôsobilé znížiť dôstojnosť, vážnosť a česť a
ktoré ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Žalovaní nemôžu bez následkov nepravdivo
označiť osobu za komunistu, fašistu či osobu sympatizujúcu s komunizmom alebo fašizmom, a to ani

v rámci slobody slova či ochrany verejného záujmu. K zdieľaniu dezinformačných webov uviedol, že
zoznam konšpiračných webov je produktom občianskej iniciatívy a teda nejedná sa o osobu, ktorá
by bola kontrolovaná verejnou mocou a ktorej informácie by bolo možné hodnotiť ako nevyvrátiteľné.
Informácie, ktoré zdieľal na svojom facebookovom profile v roku 2015, boli vytvorené predtým, ako
vznikol zoznam konšpiračných webových stránok, a preto nemohol objektívne posúdiť pravdivosť, resp.

nepravdivosť daných informácii. Uvedené príspevky ho šokovali, a preto chcel vyvolať verejnú diskusiu,
aby v rámci kampane mohol pracovať s verejnou mienkou. Neskôr, ako sa články stali neaktuálnymi, ich
vymazal. K zdieľaniu názorov o vystúpení z NATO a EÚ uviedol, že takéto tvrdenia žalovaných nie sú
pravdou, pričom ani z textov, fotografií a článkov nevyplývalo, že by bol odporcom NATO alebo EÚ; ako
komunálny poslanec len prejavil svoj nesúhlas s umiestnením pracoviska NATO v dotknutej lokalite. Mal

zato,ženadanúproblematikuneexistujesprávnyalebonesprávnypostoj,apretoiniciovalnafacebooku
hlasovanie občanov o danej otázke, avšak žiadnym spôsobom nenabádal verejnosť k vystúpeniu z
NATO alebo EÚ. K zdieľaniu proruskej propagandy uviedol, že príchod motorkárov z Ruska bol v roku
2015 veľkou témou, ktorej venovali pozornosť všetky popredné média na Slovensku, pričom on tútoskutočnosť na facebooku zdieľal. Žalovaní k dokumentácii zverejnili aj fotku ruského prezidenta, pričom
ho vykreslili ako propagátora Ruska, jeho politiky, či podporovateľa politických reprezentantov Ruska.
On žiadnym spôsobom nepropagoval klub Nočných vlkov, nevyjadroval sa k nim pochvalne ani obdivne,

len zdieľal fotografie, ktoré boli z časti publikované aj v iných médiách na Slovensku, a preto takéto
konanie nie je možné podľa neho hodnotiť ako ruskú propagandu. V súvislosti s utečeneckou krízou z
roku2015zdieľalniekoľkočlánkovavideí,ktorézachytávajúniektoréokamihy,nazákladečohožalovaní
vytvorili časť webovej stránky s názvom „Straší imigrantmi vo E.och", avšak nikdy neuverejňoval žiadne
nenávistné statusy voči imigrantov a ani nikdy nezastával názor, že odmieta prijať utečencov. Jediné

čo na túto tému vykonal, bolo zverejnenie niekoľkých článkov, ktoré sa týkali migračnej krízy. Tvrdenia
žalovaných, že konanie referenda využil pre svoju politickú kampaň, je čisto účelové a vychádza len z
ich domnienok. Prevádzkovaním a vyhotovením predmetnej webstránky, zberom a archiváciou dát sa
žalovaní stávajú spracovateľmi osobných údajov žalobcu, čo článok 9 ods. 1 GDPR zakazuje. Uviedol,
že informácie a zdieľania, ktoré sú predmetom webstránky, ako aj tvrdenia na nich založené, sa týkajú
údajných politických názorov žalobcu a predstavujú osobitne citlivú kategóriu osobných údajov, ktorých

spracúvanie, je až na výnimka podľa čl. 9 ods. 2 GDPR zakázané. Uviedol, že medzi osobitnú kategóriu
politických osobných dát patrí aj verejné priraďovanie politickej afinity. Uviedol, že medzi výnimky napr.
patrí, ak osobné údaje dotknutá osoba preukázateľne zverejnila. V tejto súvislosti však žalobca uviedol,
že osobné údaje, ktoré sú publikované žalovanými na predmetnej webovej stránke, žalobca osobne
nezverejnil na všeobecne dostupnom webe, ale zdieľal v rokoch 2015-2017 na svojom facebookovom

profile, resp. na diskusnom fóre, obmedzenému počtu užívateľov facebooku a týkali sa len lokálnych
E. záujmov. Tieto informácie, polemiky či zdieľania žalobca nezverejnil na jeho webovej stránke, ktorá
je prístupná komukoľvek. Zároveň žalobca podotkol, že uvedené informácie už roky nie sú na jeho
facebookovom profile zverejnené. Ďalšou výnimkou je, keď je spracúvanie informácii nevyhnutné z
dôvodov významného verejného záujmu na základe práva Únie alebo práva členského štátu, ktoré

sú primerané vzhľadom na sledovaný cieľ, rešpektujú podstatu práva na ochranu údajov a stanovujú
vhodné a konkrétne opatrenia na zabezpečenie základných práv a záujmov dotknutej osoby. Žalobca
však spochybnil, či existujú dôvody verejného záujmu na spracúvanie jeho údajov, pričom rovnako
pochyboval aj o primeranosti vzhľadom na sledovaný cieľ, ktorým bolo informovanie voličov. Mal za to,
že ak zásah do jeho práv a slobôd trvá ešte roky po voľbách, nemožno ho považovať za primeraný.

Tým, že žalovaní kopírujú a ďalej spracúvajú, zverejňujú, upravujú a kategorizujú osobné údaje za
účelom difamácie a vnucovania nimi zastávaného politického profilovania žalobcu, porušujú tým čl. 6
ods. 4 GDPR, keďže vykonávajú ďalšie spracúvanie osobných dát na iné účely, než ako boli pôvodne
určené, t.j. vyvolanie diskusie. Žalobca v rámci odpovede na to, kto vykonal zásah do jeho práv na
ochranu osobnosti uviedol, že žalovaní sú fyzické osoby, nie sú novinári a teda šírenie zavádzajúcich

a klamlivých informácii o jeho osobe nemôže niesť najmenšiu známku ochrany prípadne tolerancie.
Uviedol, že žalovaní sa v minulosti aktívne zapájali do komunálnej politiky vo E. Žalovaná v 2. rade
vykonávala funkciu člena volebnej komisie, bola členkou a predsedníčkou rady školy. Žalovaný v 1. rade
verejne na sociálnych médiách otvorene podporoval protikandidáta žalobcu na starostu v komunálnych
voľbách v roku 2018 a neskôr bol nominovaný novým starostom do finančnej komisie. K odpovedi na

otázku o kom boli inkriminované články a do koho osobnostnej sféry zasahovali uviedol, že je pravdou,
že v čase zverejnenia informácii na predmetnej webovej stránke pôsobil žalobca vo verejnom živote,
avšakod10.12.2018ježalobcafyzickouosobou,ktorejochranadobréhomenaapovestinesienajvyššiu
možnú ochranu a najnižšiu mieru tolerancie zásahov do osobnostných práv. Mal za to, že predmetné
informácie sú spôsobilé svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, keďže je

stále označovaný za osobu, ktorá prejavuje sympatie k hnutiu smerujúcemu k potláčaniu základných
práv a slobôd a podobne. Uviedol, že po komunálnych voľbách v roku 2018 bol z vlastnej vôle neaktívny
vo verejnom priestore. Dňa 30.11.2020 však založil občianske združenie OZ VSV- Vinohradnícky spolok
E.. K odpovedi na otázku čo bolo obsahom článkov uviedol, že žalovaní zbierali a zverejňovali informácie
o žalobcovi na jednom mieste - predmetnej webovej stránke, kde sú zdieľané desiatky fotografií, ktoré

súvisia s jeho osobou, vrátane jeho podobizne, osobného facebookového profilu a niekoľkých článkov,
ktoré zdieľal s verejnosťou. Uviedol, že spôsob, akým je stránka koncipovaná a akým spôsobom
pôsobí na jej návštevníka, vzbudzuje dojem, že je extrémista, sympatizuje s hnutiami potláčajúcimi
ľudské práva, zdieľa články, ktoré sú podľa žalovaných antisystémové a podobne. Žalovaní v diskusiách
podnecovali čitateľov k šíreniu informácii o žalobcovi, ktoré sami žalovaní zozbierali a zverejnili na

predmetnej stránke. V rámci odpovede na otázku, kde boli inkriminované články zverejnené, uviedol,
že žalovaní šírili informácie na predmetnej webovej stránke, ako aj prostredníctvom sociálnych sietí a
komentárov v diskusiách na sociálnych sieťach, kde sa vyjadrovali k aktuálnej politickej situácií. Tieto
informácie boli verejne dostupné všetkým čitateľom a najmä v prípade vyhľadania osoby žalobcu nainternete je predmetná webová stránka ponúkaná medzi prvými piatimi odporúčanými informáciami o
jeho osobe. V rámci odpovede na otázku kedy boli inkriminované články uverejnené, žalobca uviedol,
že tieto informácie sa začali šíriť najmä v roku 2018, kedy vykonával funkciu poslanca miestneho

zastupiteľstva a kandidoval na starostu mestskej časti E., avšak predmetná webová stránka je stále
aktívna a pravidelne aktualizovaná. Žalovaní konali tak, že fakty získané z verejne dostupných informácii
skresľovali uvádzaním tendenčných a difamačných informácii a tým neposkytli čitateľom hodnoverné a
objektívneinformácieoosobežalobcu,pričompodľanehojeposkytnutiepravdivýchaúplnýchinformácii
základom toho, aby si čitateľ mohol o danej skutočnosti utvoriť vlastný názor a neuspokojil sa len s

prezentovaným názorom novinára, ktorý je v danom prípade značne subjektívny a môže byť ovplyvnený
inými vonkajšími vplyvmi. Podotkol, že o ostatných osobách, ktoré kandidovali, žalovaní nešírili žiadne
informácie; zo strany žalovaných išlo o útok na jeho občiansku česť, keďže uverejnením množiny
nepravdivých a pravdu skresľujúcich informácii došlo a sústavne dochádza k porušovaniu dobrých
mravov. Uviedol, že následky vzniknutého porušenia občianskej cti by mali byť odstránené poskytnutím
primeraného zadosťučinenia spočívajúceho v plnení, ktorým je morálna satisfakcia, najmä formou

ospravedlnenia, stiahnutím difamačných a pravdu skresľujúcich informácii a formou peňažného plnenia.
Preurčenievýškyprimeranéhozadosťučineniavpeniazochplatiadvekritéria,atoposúdeniezávažnosti
vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
fyzickej osoby došlo. V súvislosti s posúdením závažnosti neoprávneného zásahu uviedol, že konaním
žalovaných došlo k uverejneniu nepravdivých a občiansku česť poškodzujúcich informácii o žalobcovi,

závažnému zníženiu ľudskej dôstojnosti žalobcu ako fyzickej osoby; narušeniu vzťahov v rodine, u ktorej
zverejnené informácie vyvolali nespokojnosť, životnú neistotu, u detí došlo k rodinnému zneisteniu,
ako aj narušeniu spoločenských vzťahov medzi príbuznými a známymi; narušeniu pracovných vzťahov;
nekomplexnému, neobjektívnemu, degradujúcemu, účelovo skresľujúcemu informovaniu tretích osôb o
žalobcovi už iba pri zadaní mena a priezviska do internetového vyhľadávača; ohrozeniu jeho pozície

v pracovnej oblasti, ohrozeniu jeho podnikateľských aktivít, ohrozeniu maloletého dieťaťa, ktoré bolo
vystavené už niekoľkým slovným útokom na adresu otca. Žalovaní účelovo využívajú silu predmetnej
webovej stránky, aby znemožnili jeho ďalšie verejné aktivity. Uvedené vyplývalo aj z odpovede
žalovaných na výzvu žalobcu o dobrovoľné upustenie od zásahov do jeho osobnostných práv, v ktorej si
žalovanípodmieňovalistiahnutiewebovejstránkyprehodnotenímjehonegatívnehopostojakpracovisku

Slovenskej jednotky NFIU vo E. a k pracovisku cudzineckej polície vo Vajnoroch.

4. Žalovaní v 1. a 2. rade v rámci skutkových a právnych tvrdení odôvodňujúcich ich procesnú
obranu uviedli, že z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Ústavy SR je
zrejmé, že chránia celé spektrum činností spojených s vyjadrovaním, zaznamenávaním a rozširovaním

ľudských myšlienok a informácii, pričom do tohto spektra možno podľa žalovaných zaradiť aj informácie
publikované na webovej stránke, ktoré sú verejného charakteru a týkajú sa žalobcu ako osoby aktívne
pôsobiacej vo verejnej sfére. Mali za to, že sloboda prejavu je nevyhnutnou podmienkou skutočnej
pluralitnejdemokraciezaloženejnaotvorenostiatolerantnostiaajpretojevÚstaveSRzaradenádočela
katalógu politických práv. Pri strete práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti dochádza

ku kolízii základných práv stojacich na rovnakej úrovni. Uviedli, že účelom prejavu je umožniť každej
ľudskej bytosti vyjadriť sa, komunikovať s inými ľuďmi, dať najavo myšlienky, názory a informácie, a
to aj také, s ktorými iní nesúhlasia, lebo predovšetkým v rozsahu rozdielneho a neakceptovateľného
prejavu sa naráža na odpor. ESĽP ustálil, že sloboda prejavu sa nevzťahuje len na informácie,
myšlienky a názory prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa považujú za neškodné či bezvýznamné,

ale aj na tie, ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú štát, časť populácie či konkrétneho jednotlivca,
vrátane nadnesených a zveličujúcich názorov. ESĽP vo svojich rozhodnutiach konštantne zdôrazňuje
nezastupiteľnú úlohu kritiky v rámci názorovej plurality, bez ktorej neexistuje demokratická spoločnosť.
Nespochybňujú právo na ochranu osobnosti bývalým, či súčasným politikom a ostatným verejne činným,
resp.verejneznámymosobám,avšakmerítkapreposúdenieskutkovýchtvrdeníahodnotiacichúsudkov

sú však omnoho mäkšie v prospech novinárov a iných pôvodcov výrokov, čo je dané tým, že osoba,
ktorá vstúpi na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom
verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesijný aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, a to aj v prípade, ak
ide o osobu, ktorá sa v rámci politického boja usiluje o správu verejných vecí. Preto je v týchto prípadoch
potrebný benevolentnejší prístup a preto sa na takéto osoby kladú náročnejšie požiadavky a verejnosť

je oprávnená získať o takejto osobe informácie vo výraznejšom spektre, a to pre posúdenie spôsobilosti
ako odbornej, tak morálnej túto funkciu zastávať a náležite obstarávať veci verejné. Vo vzťahu k osobám
verejného záujmu uviedli, že tie možno rozlíšiť na dve skupiny a to absolútne a relatívne osoby verejného
záujmu. Medzi absolútne osoby verejného záujmu patria v užšom zmysle politici vrátane regionálnychpolitikov a kandidátov a v širšom zmysle aj športovci, vedci, spisovatelia, herci, speváci a iné osoby zo
šoubiznisu, na ktoré sa upriamuje pozornosť verejnosti a ktoré sa takýmito osobami stali na základe
vlastného rozhodnutia. Medzi relatívne osoby verejného záujmu patria osoby, ktoré vzbudzujú osobitný

záujem spoločnosti, iba na základe udalosti, ktorú verejnosť zaujíma, napr. páchateľ trestného činu.
Teda každý kto vstupuje do verejného priestoru si musí uvedomiť, že sa od neho bude vyžadovať
vyššia miera tolerancie k výrokom týkajúcich sa jeho osoby a rovnako, že bude musieť strpieť vyššiu
mieru záujmu o svoju osobu. Nezakladá sa na pravde žalobcovo tvrdenie, že označili žalobcu za
sympatizanta s fašizmom a komunizmom. Nikde na webstránke sa takéto označenie žalobcu neuvádza

a ani nenaznačuje; nikde nie je čo i len zmienka (ani skutkové tvrdenie, ani hodnotiaci úsudok) o tom,
že by bol žalobca sympatizantom T., jeho strany ĽSNS alebo nimi zastávanej ideológie, alebo že by bol
členomdanejstranyalebovyznával,čiinklinovalkzločineckýmrežimomakojefašizmus,čikomunizmus
alebo že by bol ešte aj stúpencom rasovej nenávisti, či popieračom holokaustu. Na webstránke sú
zverejnené screenshoty facebookových príspevkov žalobcu, ktoré hodnoverne preukazujú, že skutočne
aktívne zdieľal a šíril myšlienky C. T. a iných extrémistov a v tejto korelácii žalovaní na webstránke

doplnili iba svoj racionálny hodnotiaci úsudok, v ktorom je podľa nich celkom zjavne prítomný skutkový
základ, bez použitia hanlivých výrazov, vyjadrujúci ich občiansky postoj k verejnej činnosti žalobcu, čo
predstavovalo ukážkový príklad dovolenej a adresnej kritiky, ktorá nie je objektívne spôsobilá zasiahnuť
do osobnostných práv žalobcu a spôsobiť mu nemajetkovú ujmu. Webstránka nepoužíva ani výraz
„propagácia" v akomkoľvek gramatickom tvare. Mali za to, že žalobca si vykladá nesprávne aj URL

adresu podstránky Y. Výskyt slov fašizmus a komunizmus v URL adrese považuje žalobca za ich
hodnotiaci úsudok, čo nie je pravdou, keďže URL (Universal Resources Locator) je jednotnou adresou
zdroja, ktorej funkciou je popisovať umiestnenie internetovej stránky, prípadne dokumentu, či obrázku
pre internetové vyhľadávanie a nie vyjadrovať hodnotiace úsudky o niekom, čiže v rámci URL adresy
žalovaní určite nemali v úmysle vyjadrovať akékoľvek skutkové tvrdenia, či hodnotiace úsudky vo

vzťahu k žalobcovi. K zdieľaniu dezinformácii žalobcom uviedli, že neoverovať si zdroje informácií, ich
pravdivosť, a hodnovernosť, navyše ak ich obsah bol v mnohých prípadoch mimoriadne kontroverzný a
nenávistný, následne tento obsah nekriticky preberať a šíriť, aby sa „pracovalo s verejnou mienkou" a
ešte aj v rámci politickej kampane, pokladali za vážny prešľap a zlyhanie politika, pričom to platí nielen
pre žalobcu, ale vo všeobecnosti pre akúkoľvek osobu usilujúcu sa o zastávanie verejnej funkcie, ktorá

sa dopúšťa podobného konania. K príspevkom o vystúpení SR z NATO a EÚ uviedli, že webstránka
iba konštatuje, že žalobca zdieľa príspevky za vystúpenie z NATO a EÚ, či spochybňuje spoluprácu
so zahraničnými partnermi, pričom nikde neuvádzali, že by bol žalobca odporcom NATO a EÚ. To
isté platilo aj o proruskej propagande, pri ktorej žalovaní uviedli, že ju len zdieľa, pričom nikde nebolo
uvedené, že je propagátor Ruska a jeho politiky. K strašeniu migrantmi vo Vajnoroch uviedli, že žalobca

zdieľal video s násilnou scénou domáceho násilia s komentárom „Naši noví spolubydlící", na ktorom
sú dvaja ľudia tmavej pleti, čo evokuje strach z cudzincov, hrozbu zhoršenia bezpečnostnej situácie,
pričom v tejto súvislosti sa používa slovo „spolubývajúci", ktoré budí predstavu, že v ohrození sú naše
obydlia a rodiny. Zároveň žalobca zdieľal článok s titulkom „Nucenou kvótu EU pres tisíc béžencu
vydržíme, ale co nesneseme, je ebola, HIV, malárie a cholera..." a s fotografiou davu bradatých mužov

tmavšej pleti inej kultúry, ktorí emotívne niečo skandujú alebo voči niečom protestujú (muž v popredí
má agresívny výraz v tvári, zaťatú päsť), ktorý vyvoláva obavy z chorôb a násilného chovania, ako
aj článok s titulkom „Nakonec možná budeme pred imigranty v obavách o své holé životy utíkat do
Ruska!" a fotografiou obrovských plameňov a horiacich vozidiel, ktorý vyvoláva dojem, že migranti
sú tak nebezpeční, že budeme musieť pred nimi utekať, báť sa o životy, naša krajina a orgány nám

nepomôžu a záchranu nájdeme až v Rusku a aj článok, ktorý je okomentovaný slovami: „posúvam
názor: amerika to tam svým „humanitárním" bombardováním rozjebala a nic nevyrešila. tak ať si ten
problém reší sama a nedává ruce pryč. Neumím si predstavit, že by rusko takto vyplenilo a rozjebalo
néjakou zemi a potom nám ješté narídilo, kolik agresivních uprchlíku máme máme prijmout". K odpovedi
na otázku kto informuje uviedli, že sú manželia žijúci v mestskej časti E., ktorí sa zaujímajú o správu

vecí verejných a komunálnu politiku v mieste svojho bydliska, pričom nikdy neboli politicky aktívni a
nezastávali žiadne verejné funkcie a ani do nich nekandidovali. Nikdy neboli členmi ani žiadnej politickej
strany. Žalovaný v 1. rade je manažér pracujúci v oblasti informačných technológii. Žalovaná v 2. rade
je vyštudovaná žurnalistka a šéfredaktorka internetového portálu Y. ktorý žalovaní spolu v minulosti
založili. Žalovaní majú dve deti. Ide teda o bežných občanov, ktorí vytvorením webovej stránky využili

slobodu slova, keďže považovali za spoločensky prospešné vyjadriť nahlas svoj občiansky postoj a
upriamiť pozornosť verejnosti na obsah a názory, ktoré v internetovom priestore zverejňoval a rozširoval
žalobca, v tom čase poslanec miestneho zastupiteľstva a kandidát na starostu mestskej časti E. V
tejto súvislosti uviedli, že nie len novinári sú nositeľmi slobody slova ale tej je nositeľ každý. Žalovaník tvrdeným politickým aktivitám uviedli, že funkcia člena volebnej komisie nie je politická funkcia, a
preto účasť žalovanej v 2. rade v okrskovej volebnej komisii z nej predsa nerobí političku. To isté platí
aj o jej pôsobení v rade školy - materskej školy, kde si ju za svoju zástupkyňu zvolili rodičia detí,

pričom v rade školy už žalovaná v 2. rade nepôsobí. Žalovaného v 1. rade zase mestská časť E. nikdy
neoslovila a neponúkla mu miesto člena finančnej komisie a ani sa o takéto miesto nikdy neuchádzal.
K odpovedi na otázku o kom sa informuje uviedli, že zriadili webovú stránku za účelom informovania
verejnosti o aktivitách žalobcu ako komunálneho politika na internetovej sieti s globálnym pokrytím,
prostredníctvom ktorej dodnes žalobca pravidelne komunikuje verejné témy týkajúce sa mestskej časti

E.. Aj na základe tvrdení žalobcu, že ten sa intenzívne angažoval v komunálnej politike, pričom jeho
záujem o politické dianie neustál ani po volebných, či referendových neúspechoch. Uviedli, že žalobca
sa naďalej ako politik propaguje na sociálnej sieti Facebook a viacerých internetových stránkach, ktoré
sú prioritne zamerané na jeho osobu a politické predstavy. Uviedli, že na facebooku prevádzkuje
voľne dostupný profil s príznačným názvom „I. kandidát na nezávislého starostu", pričom na tomto
profile zverejňuje príspevky zamerané predovšetkým na rôzne aktuálne komunálne problematiky a

udalosti, napr. zdieľa článok s názvom kedy budú nové trate električiek alebo informuje o projekte
priemyselného parku Na Pántoch, pridáva linky ohľadom projektu Park City Triblavina, ktoré obsahujú
aj apel na čitateľov alebo zdieľa audiovizuálne záznamy z rokovania miestneho zastupiteľstva vo
Vajnoroch. Popri tomto sa zviditeľňuje aj na internetovej stránke M. ktorá je taktiež politicky orientovaná.
Aj napriek tomu, že žalobca v rokoch od 2018 do 2022 verejnú funkciu nezastával, jeho systematická

a dlhodobá prezentácia seba samého na internetovej sieti (verejnom priestore) dokazuje, že stále chce
byť viditeľný a vnímaný v politickom kontexte, keďže sa označuje slovom politik, výrazne zobrazuje
svoju podobizeň a komentuje témy späté s komunálnou politikou, v ktorej v minulosti niekoľko rokov
pôsobil, čiže jeho súčasné správanie nezodpovedá správaniu človeka bez politických ambícií, resp.
bez ambícií ovplyvňovať verejnú mienku. Preto mali za to, že v prípade žalobcu ide o tzv. absolútnu

osobu verejného záujmu. Žalobca sa stal osobou verejného záujmu nie z donútenia, ale na základe
svojho slobodného rozhodnutia, a preto v zmysle konzistentnej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR
je nepochybne povinný strpieť širšiu mieru spoločenskej pozornosti a hodnotenia, ktorú sú cielené na
jeho osobu. Samotný žalobca verejný priestor vyhľadáva, ukazuje sa v ňom a usiluje sa pritiahnuť na
seba pozornosť, a preto záujem verejnosti (vrátane žalovaných) o osobu žalobcu je nanajvýš legitímny.

Preto aj samotný žalobca musí logicky očakávať, že sa stane objektom záujmu širokej verejnosti, a
to nielen sympatizantov, čo sa udialo aj v tomto prípade. V odpovedi na otázku, čo je predmetom
informovania žalovaní uviedli, že Ústavný súd SR konzistentne definuje vec verejného záujmu, okrem
iného, aj činnosť osôb vo verejnom živote, napr. činnosť politikov miestnych i celoštátnych, úradníkov,
sudcov, advokátov, prípadne kandidátov a čakateľov na tieto funkcie, pričom vecou verejného záujmu je

všetko, čo na seba upúta verejnú pozornosť. To podľa žalovaných značí, že verejné záležitosti a verejná
činnosť osôb nielen môžu, ale aj majú byť predmetom diskurzu, posudzovania, kritiky a oponentúry.
Uviedli, že ich impulzom vytvoriť webovú stránku v priebehu volebnej kampane na starostu v mestskej
častiE.bolokonaniežalobcu,ktorýprostredníctvomsvojhofacebookovéhoprofiluI.M.W.avdiskusiách
na facebookovej stránke Vajnoráci zverejňoval, zdieľal a rozširoval pozoruhodné idey. Žalovaní jeho

statusy a príspevky poctivo zosumarizovali a zachytili screenshotom, a teda na predmetnú webovú
stránku prevzali obsah, ktorý už predtým publikoval žalobca, a teda s ním sám súhlasil. To znamenalo,
že pôvodcom prevažnej väčšiny informácii o žalobcovi na predmetnej webovej stránke neboli žalovaní,
ale samotný žalobca. Neskôr žalobca predmetné komentáre a príspevky vymazal, a preto nebyť
žalovaných a ich webovej stránky, verejnosť by sa nemala možnosť dozvedieť, že žalobca ako bývalý

poslanec miestneho zastupiteľstva a kandidát na starostu, ktorý je prítomný a aktívny vo verejnom
priestore, propagoval myšlienky C. T.; zdieľal dezinformácie z webov Zem a vek, Slobodný vysielač,
Hlavné správy, Parlamentní listy, či Aeronet, čo sú podľa žalovaných nedôveryhodné weby vyznačujúce
sa neserióznym, klamlivým, podvodným, konšpiračným alebo propagandistickým obsahom, ktorých
financovanie a pozadie vyvoláva množstvo otáznikov; zdieľal názory za vystúpenie Slovenskej republiky

z NATO a EÚ, vytváral atmosféru strachu zo zriadenia pracoviska NATO na území mestskej časti E.
a prirovnával ho k okupácii vojskami Varšavskej zmluvy z roku 1968; zdieľal jednostranne prorusky
orientovaný obsah o vítaní Nočných vlkov, vojne na Ukrajine, ruskej armáde, prezidentovi Putinovi;
zdieľalnenávistnéčlánkyakomentárenasmerovanéprotiimigrantomavyužiltémumiestnehoreferenda
o bývalom letisku na svoju volebnú kampaň a nezvládal vedenie vecnej diskusie na sociálnej sieti

facebook.Žalobcasazasvojeprejavyverejnenedištancoval.Niektorézwebov,zktorýchžalobcačerpal,
sú evidované v databáze konšpiračných webov na stránke konspiratori.sk. Cieľom predmetnej webovej
stránky nebolo dehonestovať žalobcu, ale verifikovanými faktami a konštruktívnou kritikou poukázať
na jeho názorovú a hodnotovú výbavu, ktorú pritom demaskoval on sám, keďže je primárnym zdrojominformácii o svojej osobe. Webová stránka neobsahuje informácie zo súkromnej sféry žalobcu, ale čerpá
výhradne z jeho verejných prejavov; na webovej stránke pomenovali konkrétne dôvody, pre ktoré majú
výhrady k pôsobeniu žalobcu v komunálnej politike, ktoré racionálne ozrejmili a podopreli dôkazmi, a

teda každý návštevník stránky si má možnosť zobraziť screenshoty komentárov a príspevkov žalobcu,
ktoré sú následne predmetom subjektívneho hodnotenia žalovaných, a preto mali žalovaní za to, že
ich hodnotiace úsudky na predmetnej webovej stránke na osobu žalobcu a jeho konanie sú založené
na vecnom a faktickom základe, pričom ide o kritiku primeranú aj po formálnej stránke, keďže používa
slušný jazyk, argumenty a nie hanlivé a vulgárne výrazy. V odpovedi na otázku, kde sa informuje o

žalobcovi, uviedli, že informujú o žalobcovi vo verejnom priestore, keďže informácie o ňom boli najskôr
zverejnené ním samotným na jeho facebookovom profile I. M. W. a v diskusiách na facebookovej
stránke Vajnoráci a až následne sa objavili na ich webovej stránke. Žalovaní teda využili rovnaký spôsob
oslovenia verejnosti, ako využíva samotný žalobca, keďže o sebe informuje cez webovú stránku M. a
kandidati.webnode.sk. V dnešnej dobe je prirodzené, že diskurz sa presúva do online priestoru, ktorý je
dostupný aj bežným občanom a umožňuje im realizovať práva späté so slobodou prejavu. K odpovedi

na otázku, kedy predmetná webstránka vznikla, uviedli, že tá vznikla pred voľbami v roku 2018, v ktorých
sa žalobca uchádzal o post starostu mestskej časti E.. K odpovedi na otázku ako sa informuje, uviedli,
že hoci sa vyjadrujú na adresu žalobcu kriticky, ani raz sa neuchýlili k vulgarizmom, pejoratívam a vždy
sa pridržiavali vecnej roviny, a preto sú ich hodnotiace úsudky plne konformné s požiadavkami poctivej
kritiky. Mali za to, že ich skutkové tvrdenia sú preukázané a pravdivé. K hodnotiacim úsudkom uviedli,

že ich pravdivosť sa nepreukazuje, pričom majú skutkový základ. K uplatnenej nemajetkovej ujme
žalovaní uviedli, že tvrdenia žalobcu o údajnej závažnej nemajetkovej ujme spôsobenej predmetnou
webstránkousújednostranné,nepodloženéavykonštruované.Uviedli,žeajkebyžalobcuniektozokolia
konfrontoval s informáciami, ktoré sa dozvedel na predmetnej webovej stránke, prvotnou príčinou tejto
konfrontácie musí žalobca hľadať v sebe, keďže ho nikto nenútil zverejňovať obsah aký zverejňoval.

V príčinnej súvislosti s webovou stránkou nedošlo k žiadnej nemajetkovej ujme na strane žalobcu,
keďže tá pozostáva z pravdivých skutkových tvrdení a po obsahovej a formálnej stránke adekvátnych
hodnotiacich úsudkov. Na základe toho mali žalovaní za to, že ich výkonom slobody prejavu nedošlo k
neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, a preto žalobe nemožno vyhovieť, a
to aj bez toho, aby sa vôbec realizoval test proporcionality. Žalobca nepreukázal, že mu ujma vznikla

a že bola takej povahy a intenzity, že došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti či vážnosti v
spoločnosti.
KargumentomžalobcuohľadomGDPRuviedli,žeakmážalobcavúmyslenamietaťporušenieprávnych
predpisov na úseku ochrany osobných údajov, mal by v prvom rade zvoliť adekvátny prostriedok
právnej ochrany a začať konanie, ktorého predmetom konania a rozhodovania nie je ochrana osobnosti,

ale ochrana osobných údajov. Uviedli, že ochrana osobných údajom podľa zákona č. 18/2018 Z.z.
spadá do vecnej pôsobnosti Úradu pre ochranu osobných údajov, ktorý je orgánom štátnej správy s
celoslovenskoupôsobnosťoupodieľajúcimsanaochranezákladnýchprávfyzickýchosôbprispracúvaní
osobných údajov a plní úlohy a vykonáva právomoci, ktoré sú mu zverené podľa ustanovení zákona
č. 18/2018 Z.z. a GPDR. Žalovaní mali za to, zmysle zákona č. 18/2018 Z.z. a GDPR zisťovanie a

rozhodovanie či došlo k porušeniu práv pri spracúvaní osobných údajov patrí do právomoci úradu,
prípadne aj súdu, avšak dotknutá osoba musí využiť príslušný procesný nástroj, tzn. buď podať návrh
na začatie konania o ochrane osobných údajov podľa § 99 a nasl. zákona č. 18/2018 Z.z., alebo
osobitnú žalobu podľa článkov 79 a 82 GDPR. Žalobca však nepodal na úrad návrh na začatie konania
o ochrane osobných údajov podľa § 99 a nasl. zákona č. 18/2018 Z.z. a nepodal ani osobitnú žalobu

podľa článkov 79 a 82 GDPR. A preto boli žalovaní toho názoru, že v konaní o ochranu osobnosti
súd neposudzuje dodržiavanie legislatívy v oblasti osobných údajov, ale konkrétne skutkové tvrdenia a
hodnotiace úsudky v kontexte konfliktu medzi súkromným záujmom žalobcu na ochrane osobnosti na
jednej strane a slobodou prejavu žalovaných a právom verejnosti na prístup ku informáciám na strane
druhej, a teda súd aplikuje príslušné normy Občianskeho zákonníka (§ 11), Dohovoru (čl. 10), Ústavy

SR (čl. 26) a realizuje tzv. test proporcionality v zmysle judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR. Navyše
v prípade predmetnej webstránky nedochádzalo a ani nedochádza k žiadnemu porušovaniu právnych
predpisovnaúsekuochranyosobnýchúdajov.GDPRaajzákonč.18/2018Z.z.explicitneustanovujú,že
spracúvanie osobitných kategórii osobných údajov, medzi ktoré sa radia aj politické názory nie je nijakým
spôsobom obmedzované v situáciách, ktoré presne vystihujú prípad žalobcu a to, keď sa spracúvanie

týka osobných údajov, ktoré dotknutá osoba preukázateľne zverejnila (čl. 9 ods. 2 písm. e) GDPR
alebo § 16 ods. 2 písm. e) zákona č. 18/2018 Z.z.). Webstránku zriadili výlučne vo verejnom záujme,
aby upriamili pozornosť verejnosti na informácie šírené komunálnym politikom - žalobcom vo verejnom
priestore a ako obyvatelia mestskej časti E. tým zároveň vyjadrili svoj vlastný kritický postoj k osobežalobcu v spojitosti s jeho ašpiráciami pôsobiť vo verejných funkciách. To podľa nich značí, že je daný
významný verejný záujem na tom, aby verejnosť mala prístup k dôkazom na webstránke zachytávajúcim
obsah šírený žalobcom na internete, ktorý sa žalobca po neúspešnej kandidatúre na starostu Vajnor

z roku 2018 snažil utajiť tým spôsobom, že ho zmazal zo svojho facebooku. Zároveň uviedli, že v
komunálnych voľbách, ktoré sa uskutočnili koncom októbra 2022 sa žalobca uchádzal dokonca až o 4
volené funkcie. Kandidoval za starostu Vajnor, za poslanca miestneho zastupiteľstva vo Vajnoroch, za
poslanca mestského zastupiteľstva v Bratislave a ešte aj za poslanca Bratislavského samosprávneho
kraja, a preto mimoriadny verejný záujem na zachovaní webstránky ešte vzrástol a pretrváva, keďže

žalobca bol zvolený za poslanca miestneho zastupiteľstva vo Vajnoroch, čiže v súčasnosti je aktívnym
politikom s dosahom na správu veci verejných v mestskej časti E. kde žalovaní žijú.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl.16, čl. 19 a čl. 26 Ústavy SR, podľa čl. 8 a
čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd upravujúce právo na rešpektovanie
súkromného a rodinného života (čl. 8) a podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a dospel k záveru,

že žaloba je nedôvodná.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom o sporu je konflikt dvoch základných práv a slobôd
garantovaných Ústavou SR, ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to
práva na slobodu prejavu na jednej strane a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena na strane druhej. Pri strete/konflikte práva na slobodu prejavu a práva na
ochranu osobnosti (t.j. práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu
mena) je súd povinný skúmať: kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí a následne na základe odpovedí
na dané otázky pomocou testu proporcionality určiť, ktoré právo, resp. sloboda má byť uprednostnená
(II. ÚS 152/2008).

Kto informuje (pôvodcovia kritiky) - žalovaní ako pôvodcovia zásahu do súkromia žalobcu sú občania/
obyvatelia mestskej časti Bratislava - E.de teda o fyzické osoby, ktoré nemajú postavenie novinárov
(ktorým judikatúra ESĽP alebo Ústavného súdu SR priznáva privilegované postavenie), ani politikov,
prípadne politických kandidátov alebo osôb vykonávajúcich akúkoľvek verejnú funkciu, pričom takouto
funkciou nebolo ani členstvo žalovanej v 2. rade v rade školy (bola volená rodičmi detí) a volebnej

komisií (kontrola nad volebným procesom, hoci ide o delegovanú činnosť zo strany politických strán),
prípadne členstvo žalovaného v 1. rade vo finančnej komisii mestskej časti Bratislava - E., ktoré síce
bolo žalobcom tvrdené, avšak nebolo nepreukázané.
O kom sa informuje (osoba zasiahnutá kritikou) - v prípade žalobcu ide o osobu, ktorá bola v rokoch
2014-2018 poslancom Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - E. pričom vo voľbách do

orgánov samosprávy obcí v roku 2018 kandidoval za starostu mestskej časti Bratislava - E. avšak
neúspešne a následne vo voľbách do orgánov samosprávy obcí a vyšších územných celkov v roku
2022 kandidoval za starostu mestskej časti Bratislava - E., poslanca Miestneho zastupiteľstva mestskej
časti Bratislava - E. poslanca Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy a poslanca
Zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja, pričom úspešný bol len v rámci volieb za poslanca

Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - E., a teda od roku 2022 opäť vykonáva mandát
poslanca Miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - E..
Podľa judikatúry ESĽP sú verejne činné osoby tie, ktoré sa podieľajú na výkone verejnej moci, na
chode štátu a správe vecí verejných a mali by sa verejnosti za svoju činnosť aj zodpovedať. Základnú
kategóriu verejne činných osôb predstavujú politici, pri ktorých na rozdiel od súkromných osôb, je

potrebné pri stanovení rozsahu ich práva na ochranu dobrej povesti a súkromia zohľadniť verejný
záujem na slobodnej diskusii o politických otázkach, keďže práve tá predstavuje nevyhnutný prvok
demokratickej spoločnosti (Oberschlick v. Rakúsko). Zároveň platí, že hranice prijateľnej kritiky sú u
politikov širšie než u bežných súkromných osôb, pričom na rozdiel od súkromnej osoby sa politik
nevyhnutne a vedome vystavuje dôkladnej kontrole každého svojho slova a činu zo strany novinárov,

aj zo strany širokej verejnosti a v dôsledku toho musí preukázať vyššiu mieru tolerancie (Lingens v.
Rakúsko). Za politikov sa považujú najmä predstavitelia zákonodarnej moci, územných samospráv a
vysokí predstavitelia výkonnej moci, pričom aj kandidát na politickú funkciu musí zniesť vyššiu mieru
kritikyvočisvojejosobe(LopesGomezdaSilvav.Portugalsko).ESĽPtedasvojimirozhodnutiamivytvoril
akýsi rebríček verejne činných osôb podľa miery prípustnej kritiky, pričom na vrchole tohto rebríčka

stoja členovia vlády (Castells v. Španielsko), nasledovaní radovými politiky bez ohľadu na to, či pôsobia
celoštátne (Lingens v. Rakúsko) alebo lokálne-komunálne (Kwiecien v. Poľsko), či iba ako kandidáti na
politickú funkciu (Kwiecien v. Poľsko alebo Lopes Gomez da Silva v. Portugalsko). Aj Najvyšší súd ČR
(v rozhodnutí 30Cdo/1109/2005) vyslovil, že hranice prijateľnej kritiky sú adekvátne širšie u politikov nežpri súkromnej osobe, pričom rovnako ako ESĽP v rozhodnutí Lingens v. Rakúsko konštatoval, že politik
nevyhnutne a vedome predkladá novinárom a širokej verejnosti na kontrolu každé svoje slovo a čin, a
preto musí prejaviť vyšší stupeň tolerancie. V inom rozhodnutí zase Najvyšší súd ČR (30Cdo/923/2004)

konštatoval,ževstupdopolitikyznamenákonkludentnýsúhlassväčšoumierouzverejňovaniainformácií
o svojej osobe, a to nielen informácií pozitívnych. Aj Ústavný súd SR (II. ÚS 418/2009) vyslovil, že ak
ide o zásah do osobnosti osoby verejného záujmu, táto okolnosť má za následok potrebu posudzovať
akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči kritickým názorom vysloveným médiami na jeho adresu a voči
miere expresivity použitých výrazov ako zvýšenú.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zistené z vykonaného dokazovania, ako aj závery vyplývajúce
z rozhodnutí ESĽP, Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu SR, žalobcu možno označiť ako politika
na komunálnej úrovni a preto hranica kritiky, ktorú musí zniesť, je podstatne širšia, resp. najširšia a tým
pádommusípreukázaťajvyššiumierutolerancievočitakejtokritike,pričomnauvedenénemalavplyvani
tá skutočnosť, že v roku 2018-2022 nevykonával mandát poslanca Miestneho zastupiteľstva mestskej
časti Bratislava - E., keďže tak v čase vyhlásenia tohto rozsudku, ako aj v čase prvého zverejnenia

informácii na predmetnej webovej stránke, postavenie (komunálneho) politika mal, pričom najmä čas
zverejnenia kritiky/informácie je najdôležitejším kritériom pre posúdenie postavenia osoby, ktorej sa
kritika/informácia týka. To, že politik istú dobu nevykonáva svoju politickú činnosť aktívne neznamená,
že mu vzniká nárok na to, aby sa kritika voči nemu vyjadrená v časoch jeho aktívnej politickej činnosti
odstránila.

Kde sa informuje (miesto kritiky) - miestom kritiky žalobcu bol online verejný priestor, a to webová stránka
M., ktorá je prístupná každému, kto si predmetnú
webovú stránku vyhľadá a teda je potrebná aktívna snaha (konanie) čitateľa predmetnej kritiky o jej
vyhľadanie.
Kedy sa informuje (čas kritiky) - webstránka vznikla pred komunálnymi voľbami v roku 2018, avšak

funguje aj v súčasnosti, teda informácie sú stále verejne prístupné.
Čo a ako sa informuje (predmet kritiky a spôsob kritiky) - podľa judikatúry ESĽP treba starostlivo
rozlišovať fakty (skutkové tvrdenia) a hodnotiace úsudky, pretože kým pravdivosť faktov možno dokázať,
pravdivosť hodnotiaceho úsudku dokázať nemožno. S uvedeným záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd
SR (2do 80/2015), ktorý uviedol, že pri posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi

faktami a hodnotiacimi úsudkami
Predmetom informácii o žalobcovi boli jeho vlastné príspevky a komentáre zdieľané na jeho vlastnom
a verejnosti prístupnom facebookovom profile, teda jeho vlastná činnosť na verejnosti prístupnom
facebookovom profile žalobcu, ktorú žalovaní prostredníctvom sreenshotov zachytili, zhromaždili a
zverejnili na webovej stránke M. a následne podrobili aj kritickým hodnotiacim

úsudkom. Jednotlivé zdieľané príspevky žalobcu boli žalovanými roztriedené do šiestich tematických
skupín týkajúcich sa šírenie myšlienok C. T., zdieľania konšpiračných webov, príspevkov o vystúpení z
NATOaEÚ,Nočnýchvlkoch,imigrantoch,akoajzneužitiareferendanapolitickúkampaňaneschopnosti
žalobcu zvládať predvolebné diskusie.
Súd prvej inštancie zdôraznil, že predmetná webstránka obsahuje početné tak skutkové tvrdenie

žalovaných, ako aj ich hodnotiace úsudky, pričom v niektorých prípadoch ide aj o ich kombináciu - tzv.
hybridné výroky.

7. Súd prvej inštancie ďalej doplnil, že všetka žalovanými zverejnená kritika vo forme hodnotiacich
úsudkov na predmetnej webovej stránke bola vyslovená v čase volebnej kampane vo vzťahu

k politickému kandidátovi, ktorého miera akceptácie kritiky je najširšia, pričom aj napriek možno
niekedy ostrejším výrazom (ako napr. antisystémový, konšpirácie, proruská propaganda), tieto sledovali
legitímny cieľ a to verejný záujem žalovaných na výsledku komunálnych volieb - od ktorého závisela
následná správa veci verejných. Takáto kritika predstavuje základný pilier demokratickej spoločnosti, v
ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k verejným veciam a vynášať o nich hodnotiace úsudky, čo

platí aj o osobách, ktoré verejné veci zhmotňujú, pričom aj pri takejto kritike platí z princípu demokracie
vyplývajúca ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú (II. ÚS 326/09).

8. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú
v celom rozsahu zamietol, keďže žalovanými vyslovenú kritiku uvedenú na webovej stránke M. vo

forme skutkových tvrdení považoval za pravdivú a vo forme hodnotiacich úsudkov zase za založenú
na dostatočných skutkových základoch bez použitia expresívnych alebo hanebných výrazov, pričom i
napriek tomu, že predmetnú kritiku bolo možné považovať za nie priaznivú vo vzťahu k žalobcovi, mala
legitímny cieľ, keďže sledovala záujem žalovaných ako občanov miestnej časti Bratislava-E. na správevecí verejných s tým, že v čase jej vyslovenia bola namierená voči osobe žalobcu ako komunálneho
politika, resp. kandidáta na funkciu v komunálnej politike, ktorého hranica kritiky je podstatne širšia, resp.
najširšia spomedzi všetkých osôb, na základe čoho musí preukázať aj vyššiu, resp. najvyššiu mieru

tolerancie voči takejto kritike, a preto súd prvej inštancie žalovanými vyslovenú kritiku považoval za
prípustnú a oprávnenú a zároveň za objektívne nemožnú zasiahnuť do práv žalobcu na ochranu jeho
osobnosti.

9. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k žalobcom tvrdenému ohrozeniu jeho osobných údajov

žalovanými, súd prvej inštancie uviedol, že podstata skutkových a hodnotiacich úsudkov žalovaných
vychádzala z vlastných príspevkov a komentárov žalobcu, ktoré boli verejnosti prístupné na jeho
verejnom facebookovom profile, a teda, ak by tieto žalobcom dobrovoľne a verejne zverejňované a
šírené príspevky a komentáre predstavovali osobitnú kategóriu osobných údajov podľa § 9 ods. 1
zákona č. 18/2018 Z.z. - napr. jeho politické názory, neplatil by pre ich spracúvanie podľa § 9 ods. 2
tohto zákona zákaz, keďže tieto osobitné kategórie osobných údajov zverejnil samotný žalobca ako

dotknutá osoba podľa tohto zákona. Na základe uvedeného súd prvej inštancie argumentáciu žalobcu
ohľadom ohrozenia jeho osobných údajov považoval za nedôvodnú. Za nedôvodnú tiež považoval
argumentáciu žalobcu ohľadom neobjektívnosti a nestrannosti kritiky žalovaných, keďže už samotná
povaha hodnotiaceho úsudku/kritiky v sebe obsahuje prvok subjektívnosti, čo je prirodzený dôsledkom
toho, že ľudia nevnímajú rovnakú situáciu rovnako, resp. jej nepripisujú rovnaký význam atď.

10. Vo vzťahu k nevykonaným dôkazom navrhnutých tak zo strany žalobcu, ako aj žalovaných, súd
prvej inštancie uviedol, že podľa § 185 ods. 1 CSP nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy
ale len tie, ktoré sú potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V danom prípade mal súd za to,
že boli vykonané len tie dôkazy, ktoré na zistenie rozhodujúcich skutočností stačili (t.j. stranami sporu

predložené listinné dôkazy), pričom vykonanie výsluchov strán sporu a žalobcom navrhnutých svedkov
súd prvej inštancie považoval za nadbytočné a nehospodárne (ako už vyššie uviedol).

11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s princípom úspechu v
konaní a žalovaným ako úspešnej strane sporu podľa § 255 ods. 1 CSP priznal plný nárok na náhradu

trov konania od žalobcu.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
e), f) a h) CSP.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom

rozsahu zamietol z dôvodu, že žalovanými vyslovenú kritiku uvedenú na webovej stránke M. vo forme
skutkových tvrdení považoval za pravdivú a vo forme hodnotiacich úsudkov zase za založenú na
dostatočných skutkových základoch bez použitia expresívnych alebo hanebných výrazov, pričom i
napriek tomu, že predmetnú kritiku bolo možné považovať za nie priaznivú vo vzťahu k žalobcovi,
mala podľa názoru súdu prvej inštancie legitímny cieľ, keďže sledovala záujem žalovaných ako

občanov miestnej časti Bratislava-E. na správe vecí verejných s tým, že v čase jej vyslovenia bola
namierená voči osobe žalobcu ako komunálneho politika, resp. kandidáta na funkciu v komunálnej
politike, ktorého hranica kritiky je podstatne širšia, resp. najširšia spomedzi všetkých osôb, na základe
čoho musí preukázať aj vyššiu, resp. najvyššiu mieru tolerancie voči takejto kritike, a preto súd prvej
inštancie žalovanými vyslovenú kritiku považoval za prípustnú a oprávnenú a zároveň za objektívne

nemožnú zasiahnuť do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti. S predmetným záverom súdu prvej
inštanciežalobcanesúhlasí,považujehozarozpornýspredloženýmidôkazmiaskutkovýmiokolnosťami
prejednávaného prípadu.
Súd prvej inštancie sa stotožnil s ponímaním slobody prejavu spôsobom, akým ju vnímajú žalovaní,
pričom na základe oboznámenia sa s obsahom webovej stránky v zásade konštatoval, že faktické

tvrdenia a hodnotiace úsudky žalovaných sú pravdivé a teda neporušujú práva žalobcu na ochranu jeho
osobnosti. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z nadpisov článkov/videí a webových odkazov, ktoré boli
zverejnené žalovanými na webovej stránke M. bez toho aby si overil, či uvedené tvrdenia žalovaných
sa zakladajú na pravdivom skutkovom základe.
Žalobca poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (2Cdo 80/2015), ktorý uviedol, že pri

posudzovaní limitov slobody prejavu treba rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Ako
súd prvej inštancie správne uviedol, že aj napriek tomu, že nie je možné preukazovať pravdivosť
hodnotiaceho úsudku (názoru), aj hodnotiaci úsudok môže byť excesom a nemusí byť v súlade s právom
na slobodu prejavu najmä vtedy, keď hodnotiaci úsudok nemá žiadny faktický (skutkový základ), odktorého by sa odvíjal. A teda tam, kde je tvrdenie hodnotiacim úsudkom, môže primeranosť zásahu
závisieť od toho, či existuje dostatočný skutkový základ pre napadnuté tvrdenia, keďže hodnotiaci
úsudok bez akéhokoľvek skutkového základu, ktorý by ho podporoval, môže byť neprimeraný (De Haes

and Gijsels v. Belgicko a Feldek v. Slovensko).
Naopak v prípade skutkových tvrdení je legitímne vyžadovať, aby autor takéhoto tvrdenia preukázal
jeho pravdivosť. Hoci pri hodnotiacom úsudku požiadavka dôkazu pravdy je nesplniteľná, požiadavka
dokázaťvprimeranejmierepravdepodobnosti,žeskutkovétvrdeniebolopravdivé,nepredstavujerozpor
s právom na slobodu prejavu (Europapress Holding d.o.o. v. Chorvátsko).

Vo svetle vyššie uvedeného má žalobca za to, že súd prvej inštancie sa dostatočným, najmä
presvedčivým spôsobom, ktorý by bolo možné preskúmať, nevysporiadal s otázkou pravdivostí
tvrdení, respektíve s existenciou dostatočného skutkového základu pre hodnotiace úsudky uvádzanými
žalovanými, keď sa podrobne neoboznámil s obsahom článkov, výrokmi, odkazmi, ktoré žalovaní uviedli
ako závadné, diskvalifikujúce osobu žalobcu a ktoré majú žalobcu zaradiť do niektorej z kategórii,
ktoré určili žalovaní (šíri myšlienky T., je otvorene proruský, je proti NATO, zdieľa konšpirácie, je proti

migrantom).
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie sa javí, že tak ako bežný návštevník predmetnej webovej
stránky M. nadobudol dojem, že tvrdenia uvádzané žalovanými sú založené na objektívnom, reálnom a
pravdivom základe. Dané však žalovanými nikdy nebolo preukázané a dané žalobca celú dobu namieta
a rozporuje.

Súd prvej inštancie ani žalovaní dostatočným, zrozumiteľným a dôveryhodným spôsobom nepreukázali
ako by mali zverejňovanie článkov týkajúcich sa verejného politického života na Slovensku a v zahraničí
byť úplne diskvalifikujúce pre kandidáta na akúkoľvek volenú pozíciu vo verejnom živote. Súd prvej
inštancie nevysvetlil akým spôsobom žalobca šíri „myšlienky T." a teda skutkové tvrdenia a hodnotiace
úsudky žalovaných sú zakladané na pravde.

Žalobca opakovane poukazuje na skutočnosť, že žalovaní vedome a účelne selektujú informácie o
osobe žalobcu s cieľom poškodiť jeho osobu v profesijnej politickej kariére a úmyselne a tendenčne
vyberajú také príspevky a zverejňujú heslá a myšlienky ktoré sú spôsobilé v návštevníkovi webovej
stránky vyvolať negatívne emócie o osobe žalobcu. Žalovaní neinformujú o osobe žalobcu objektívnym
spôsobom tak, aby si čitateľ mohol sám vytvoriť vlastný hodnotiaci úsudok o jeho osobe. V tejto súvislosti

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2011, sp. zn. 1Cdo/113/2000.
Súd prvej inštancie sa pritom vôbec nezaoberal otázkou primeranosti zásahu a najmä formou ako
žalovaní informujú o osobe žalobcu, keď vo vzájomnej súvzťažnosti nevyhodnotil dôkazy prezentované
žalobcom a žalovanými, ktoré mal žalobca zverejňovať na svojej webovej stránke, a ktoré mali
diskvalifikovať žalobcu v politickom živote napriek tomu, že na podporu svojich tvrdení žalobca predložil

súdu rozsiahle množstvo listinných dôkazov preukazujúce, že žalobca na svojej webovej stránke
zdieľal množstvo príspevkov odlišného charakteru ako tie prezentované žalovanými. V súvislosti s
primeranosťou zásahu do osobnostných práv žalobcu žalobca opätovne poukazuje na uznesenie
Ústavného súdu SR z 3. novembra 2011, č.k. I. ÚS 416/2011-14. Žalovaní nikdy nedali žalobcovi
možnosť sa k uvedeným skutočnostiam vyjadriť, neumožnili mu, aby na webovej stránke k uvádzaným

skutočnostiam uviedol svoj názor, pohľad na vec a dôvody, pre ktoré články a myšlienky údajne šíril.
Nebezpečenstvo spôsobu, aký si žalovaní zvolili na prezentovanie osoby žalobcu, vníma žalobca v
tom, že návštevník webovej stránky M. je na základe tendenčne zverejnených informácií (hodnotiacich
úsudkov a tvrdení žalovaných) prinútený vytvoriť si obraz o osobe žalobcu ako osobe, ktorá je
antisystémová, podporuje strany podporujúce fašizmus a potláčajúce menšiny a podobne a to práve

z toho dôvodu, že žalovaní prezentujú osobu žalobcu výlučne v takomto svetle. Navyše príspevky
zverejnené žalovanými tvorili len zlomok agendy a príspevkov, ktoré žalobca zverejňoval na svojom
facebookovom profile. Z uvedeného dôvodu je potrebné konanie žalovaných vnímať ako silno difamačné
(napr. rozhodnutie ÚS SR z 3. novembra 2011, č.k. I. ÚS 416/2011-14 a rozhodnutie NS SR z 31.
januára 2011, sp. zn. 1Cdo/113/2000.

Žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že príspevky a články zverejňované na jeho facebookovom
profile boli zverejňované vždy v čase, kedy daná problematika alebo téma rezonovala verejnosťou,
prípadne obyvateľmi E.. Po tom ako sa články stali neaktuálne ich žalobca revidoval (vymazal), pričom
v súčasnosti sa na facebookovej stránke žalobca venuje iným aktuálnym občianskym témam. Uvedené
však žalovaných nezaujíma a cielenie zverejňujú príspevky a informácie výlučne z histórie z rokov

2015-2017, ktoré boli aktuálne v danom období, hýbali spoločnosťou a ktoré nie sú už dlhšiu dobu na
facebookovom profile žalobcu zverejnené.
Žalovaní úmyselne nezverejňujú okruhy iných tém, ktorým sa žalobca venuje, venoval a zároveň si
vyberajú pre propagáciu svojho webu a svojich myšlienok len tie témy, ktoré sa im v rámci konceptu„prečo nie je M. vhodný kandidát za starostu" vyhovujú. Dané neumožňuje návštevníkovi webovej
stránky vytvoriť si vlastný objektívny hodnotiaci úsudok, nakoľko obsahom webu sú len difamačné
a pravdu skresľujúce informácie, ktoré žalovaní cielene vytriedili tak, aby zdiskreditovali žalobcu v

komunálnych voľbách. Ak by chceli žalovaní pravdivo a zodpovedne informovať o osobe žalobcu museli
by vytvoriť webovú stránku s iným názvom, iným obsahom a inými subjektívnymi hodnotiacimi úsudkami
žalovaných ako je webová stránka Y.Z verejnej komunikácie, ktorú žalovaní zachytili a zverejnili na
webovej stránke jasne vyplýva, že žalobca a žalovaní majú rozdielny pohľad na politiku a otázky
verejného života, pričom žalovaní majú výhrady k vnímaniu politiky a otázok verejných spôsobom akým

ich vníma žalobca, čo je zjavne ďalším dôvodom pohnútkou, pre ktorú žalovaní zriadili webovú stránku,
na ktorej verejnosť informujú o krokoch, prejavoch a správaní žalobcu, ktorý nie je pre ich subjektívny
postoj a vnímanie veci akceptovateľný.
Ak osoby ako žalovaní verejne kritizujú inú osobu a to vytvorením webovej stránky, ktorej návštevnosť
podporujú vo verejných diskusiách, sú zodpovední za obsah, ako aj spôsob a formu akou informujú
o osobe, pričom spôsob, kritika by mala byť nastavená tak, aby úmyselne nepoškodzovala práva

dotknutej osoby a nepôsobila difamačne. Uvedené však nie je prípad tejto webovej stránky, kde žalovaní
nepravdivo veľkými písmenami s prečiarknutými vlajkami EU a NATO prezentujú myšlienku, že žalobca
je za vystúpenie SR z uvedených štruktúr. Je zrejmé, že dané nie je pravdou.
Žalobca v minulosti často zdieľal aj príspevky z oblastí, ktoré sa priamo nedotýkali komunálnej politiky,
pretože ho šokovali. V roku 2014-2018 neboli dostupné možnosti a informačno-technické prostriedky

pre jednoduché rozlíšenie informácií od dezinformácií, pričom ani dnes s touto problematikou nie je
internetovýpriestoraniprávnysystémEUanaSlovenskuplnevyporiadaný.Žalobcachcelformouonline
interakcií na kontroverzné príspevky spoznať nálady obyvateľstva, vyhodnotiť relevantnosť správy a
získať ďalšie informácie, ktoré by danú správu verifikovali, alebo naopak označili ako dezinformáciu.
Možnosti pre takéto analýzy sociálne siete jednoznačne poskytujú. Je možné na základe „lajkov",

komentárov či dokonca príspevok označiť ako falošnú správu.
Následky vzniknutého porušenia občianskej cti by mali byť odstránené poskytnutím primeraného
zadosťučinenia spočívajúceho v plnení, ktorým je morálna satisfakcia, najmä formou ospravedlnenia,
stiahnutím difamačných a pravdu skresľujúcich informácií a formou peňažného plnenia. Žalovaní svojim
konaním spôsobujú žalobcovi ujmu. Ide o stav nežiaduci, protiústavný a protiprávny, vyžadujúci, aby vo

veci bola vykonaná náprava. Je zjavné, že sa tak môže stať a že k odstráneniu následkov, ktoré žalovaní
vyvolali, môže dôjsť iba rozhodnutím súdu, ktorí žalovaným uloží povinnosť zdržať sa a tým upustiť od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti žalobcu, odstrániť následky neoprávnených
zásahov do práva na ochranu osobnosti žalobcu a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Žalobcamázato,žeformu,ktorúzvoliližalovaní(vytvorenieosobitnejwebovejstránky,ktorájeprístupná

všetkým bez časového obmedzenia), má za následok výraznú intenzitu zásahu do osobnostných
práv žalobcu prakticky bez časového obmedzenia. Žalovaní nezverejnili svoje úvahy, názory postoje v
rozhodnom čase v súvislosti s konkrétnymi úkonmi žalobcu a nereagovali tak na aktuálnu situáciu a
konanie žalobcu, ale vytvorili akúsi „webovú stránku hanby", ktorá je v prevádzke už viac ako 5 rokov a
ktorá reflektuje na informácie údajne zverejnené žalobcom v roku 2015-2017.

Súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že zásah do práv žalobcu stále trvá a prakticky
bude trvať až do doby, kým sa tak žalovaní na základe vlastných subjektívnych pocitov nerozhodnú
a predmetnú webovú stránku zneprístupnia verejnosti. Dané je z hľadiska porušovania ľudských a
osobnostných práv žalobcu neakceptovateľné.
Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu aby sa

dostatočne oboznámil so všetkými skutkovými okolnosťami prípadu a mohol tak pravdivosť skutkových
tvrdení a hodnotiacich úsudkov žalobcov náležite vyhodnotiť. Súd prvej inštancie nielen že nevykonal
navrhovaný výsluch strán sporu a svedkov, ale ani sa nevysporiadal s dôkazmi prezentovanými
žalobcom preukazujúce, že skutočnosti uvádzané žalovanými na webovej stránke M. sú tendenčné,
zavádzajúce difamačné, prezentované spôsobom ohrozujúcim dobré meno a povesť žalobcu.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tomto odvolaní žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie 21C/95/2020-513 zo dňa 22.11.2023 zmenil tak, že žalobnému návrhu žalobcu vyhovie;
eventuálne, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. K žalobcom podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní, ktorí uviedli, že nesúhlasia s dôvodmi

uvádzanými v odvolaní; rozsudok súd prvej inštancie je vecne správny, riadne odôvodnený a jeho
vydaniu predchádzal zákonný procesný postup. Podané odvolanie obsahuje v prevažnej miere repetíciu
argumentácie, ktorú žalobca používal v prvoinštančnom konaní a s ktorou sa súd prvej inštancie náležite
vysporiadal v odôvodnení rozsudku.V prvoinštančnom konaní bolo tiež preukázané, že webstránku žalovaní založili z legitímneho dôvodu,
lebo ich ako obyvateľov mestskej časti E. znepokojilo, aký obsah žalobca (v tom čase kandidujúci na
starostu danej mestskej časti) rozširoval po internete. Žalobca totiž zdieľal napr. myšlienky C. T., články

z rôznych dezinformačných webov, názory za vystúpenie Slovenskej republiky z NATO a EÚ, prorusky
orientovaný obsah o vítaní Nočných vlkov, vojne na Ukrajine, ruskej armáde, prezidentovi Putinovi,
nenávistné články a komentáre nasmerované proti imigrantom, tému zriadenia pracoviska NATO na
území mestskej časti E. prirovnával k okupácii vojskami Varšavskej zmluvy z roku 1968, atď.
Žalovaní na webstránke vyjadrili vecným a kultivovaným spôsobom svoj kritický pohľad na žalobcovo

pôsobenie v internetovom priestore, ktoré subjektívne hodnotili ako diskvalifikujúce pre zastávanie
politických funkcií v ich mestskej časti. Cieľom webstránky nebolo dehonestovať žalobcu, ale
verifikovanými faktami a konštruktívnou kritikou poukázať na jeho názorovú a hodnotovú výbavu, ktorú
pritom demaskoval on sám, keďže on je primárnym zdrojom informácii o svojej osobe (žalovaní iba
poctivo zosumarizovali a zachytili screenshotmi obsah, ktorý publikoval na internete žalobca).
Navyše žalobca sa nikdy ani len náznakom nedištancoval ani neospravedlnil za obsah, ktorý zverejňoval

na svojom facebookovom profile počas svojej kandidatúry na starostu Vajnôr. Žalobca je aktívnym
poslancom mestskej časti E., dvakrát kandidoval na starostu tejto mestskej časti, v ostatných voľbách
do orgánov samosprávy kandidoval ešte aj za poslanca mestského zastupiteľstva v hlavnom meste
Bratislava a za poslanca Bratislavského samosprávneho kraja. Žalovaní teda iba využili svoju základnú
slobodu na prejavenie názoru, ktorú im priznáva, zaručuje a chráni tak čl. 26 Ústavy SR, ako i čl.

10. Dohovoru. Zvolili si formu webstránky, nakoľko žalobca sa ako politik tiež prezentuje na internete.
Žalobca v čase vzniku webstránky i v súčasnosti prevádzkuje viaceré internetové stránky, kontá na
sociálnych sieťach, publikuje blogy, vystupuje v miestnych médiách a pod., ktorými sa usiluje upútať na
seba pozornosť a vplývať na verejnosť v záujme svojho politického pôsobenia, ambícií a cieľov.
Žalobca na jednej strane sám intenzívne využíva slobodu prejavu (dokonca aj na kritiku žalovaných

- napr. jeho blog na sme.sk), avšak žalovaným v tom chce zamedziť, lebo sa mu nepáči, že mu v
obraznom slova zmysle „nastavujú zrkadlo" a dovoľujú si ho ako politika vnímať v negatívnom svetle.
Okrem toho existencia webstránky je spätá výlučne s politickými aktivitami žalobcu a keďže žalobca
naďalej vykonáva politickú činnosť, zastáva funkciu poslanca miestneho zastupiteľstva a politicky sa
propaguje na internete, tak považujeme za opodstatnené i ďalšie prevádzkovanie webstránky.

Sloboda prejavu je conditio sine qua non skutočnej pluralitnej demokracie založenej na otvorenosti
a tolerantnosti a aj preto je v Ústave SR zaradená do čela katalógu politických práv (viď. uznesenie
Ústavného súdu SR z 15. októbra 2009, sp. zn. IV. ÚS 362/09). Rozmanitosť názorov (hodnotiacich
úsudkov) je imanentnou súčasťou demokratickej spoločnosti a zvlášť keď sa jedná o názory na politiku
a politikov, ktorí z povahy svojich funkcií disponujú nástrojmi spôsobilými ovplyvňovať životy obyvateľov

a dianie či už na celoštátnej alebo komunálnej úrovni a hospodária s verejnými finančnými zdrojmi.
Stotožniť sa nemožno ani s výhradou žalobcu v odvolaní, že webstránka nezverejňuje všetky dostupné
informácie o jeho osobe a ostatné jeho príspevky a agendy, a preto je podľa neho tendenčná a skreslená,
lebo sa zameriava iba na kritizovanie a nepíše o ňom pozitívne. Zmysľom webstránky je informovanie
verejnosti o myšlienkach a postojoch šírených na internete osobou, ktorá kontinuálne vyvíja úsilie o

získanie politickej moci a vplyvu na rozhodovanie o veciach verejných (t.j. žalobca) v mestskej časti, kde
žalovaní žijú, vychovávajú deti a záleží im na jej budúcnosti. Za daných okolností je úplne oprávnené a
legitímne, že konanie žalobcu nie je žalovaným benevolentné, vyvolalo v nich obavu, vnímajú ho kriticky
a poukazujú naň prostredníctvom svojho komunikačného nástroja - webstránky, lebo žalobca neskôr
svoje facebookové príspevky, statusy a komentáre zmazal a k tomu ešte využíva vlastné webstránky,

profily na sociálnej sieti, bloguje, poskytuje rozhovory atď., v ktorých k sebe samozrejme nie je kritický,
svojenedostatkyčilapsusyneprezentujeainformujeosebeibapozitívnymspôsobom,čosícejelogické,
lebo si chce prikloniť verejnú mienku vo svoj prospech a presadiť sa vo voľbách (čiastočne sa mu to aj
skutočne podarilo, lebo v roku 2022 bol zvolený za poslanca v miestnom zastupiteľstve a je ním doteraz),
ale zároveň tým sám znemožňuje verejnosti vytvoriť si komplexný obraz o jeho osobe. Z uvedeného

je zrejmé, že jediné čo žalovaní webstránkou sledujú je verejný záujem na prístup k informáciám o
myšlienkach a postojoch šírených komunálnym politikom a nič iné.
Súd prvej inštancie sa dôkladne a správne vysporiadal s otázkou pravdivosti skutkových tvrdení i
existencie skutkového základu hodnotiacich úsudkov žalovaných (pri hodnotiacich úsudkoch nemožno
opomenúť, že sú z povahy veci subjektívne a nie objektívne, čiže v ich prípade judikatúra dôkaz pravdy

nepripúšťa) a v súlade so zaužívanou súdnou praxou aplikoval na vec tzv. test proporcionality čo je
všeobecne akceptovaná metóda používaná v prípadoch kolíznych situácií základných práv procesných
strán.Žalovanívzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostipovažujúodvolaniežalobcuprotirozsudkusúduprvej
inštancie preto považujeme v celom rozsahu za neopodstatnené.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania
žalobcu podľa § 380 CSP, ktorými je viazaný, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385
CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné , preto rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

15. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť uverejniť na webovej
stránke Y. ospravedlnenie za nepravdivé, skresľujúce a zavádzajúce tvrdenia o jeho osobe, ktoré
boli zverejnené na webovej stránke Y. a odstrániť všetky informácie týkajúce sa žalobcu z webovej
stránky Y. Zároveň žiadal, aby súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur.

16. Súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú, keď dospel k záveru, že
informácie zverejnené žalovanými na webovej stránke M. vo forme skutkových tvrdení považoval za
pravdivé a vo forme hodnotiacich úsudkov zase za založené na dostatočných skutkových základoch,
bez použitia expresívnych alebo hanebných výrazov, pričom i napriek tomu, že predmetnú kritiku bolo
možné považovať za nie priaznivú vo vzťahu k žalobcovi, ktorá mala legitímny cieľ, keďže sledovala

záujem žalovaných ako občanov miestnej časti Bratislava-E. na správe vecí verejných s tým, že v čase
jej vyslovenia bola namierená voči osobe žalobcu ako komunálneho politika, resp. kandidáta na funkciu
v komunálnej politike, ktorého hranica kritiky je podstatne širšia, resp. najširšia spomedzi všetkých osôb,
na základe čoho musí preukázať aj vyššiu, resp. najvyššiu mieru tolerancie voči takejto kritike, a preto
súd prvej inštancie žalovanými vyslovenú kritiku považoval za prípustnú a oprávnenú a zároveň za

objektívne nemožnú zasiahnuť do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti.

17. Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie neopomenul
v danej veci aplikovať žiadne z relevantných ustanovení Ústavy SR a Občianskeho zákonníka, pričom v
odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul správne právne závery, z ktorých je vo všeobecnosti potrebné

vychádzať pri posúdení dôvodnosti podanej žaloby. S týmito všeobecnými závermi a východiskami sa
plne stotožňuje aj odvolací súd a rovnako z nich vychádzal, keďže dôsledne vychádzajú aj z ustálenej
rozhodovacej praxe ESĽP a najvyšších súdnych autorít.

18. V odvolacom konaní taktiež nevyšlo najavo, že konanie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu súdu prvej

inštancie, trpelo vadou, týkajúcou sa procesných podmienok, na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť
(§ 380 ods. 2 CSP).

19. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu odvolací súd zdôrazňuje, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním. Podľa § 379 a §

380 CSP je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i
kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacímsúdompreskúmanéadôvody,zktorýchmábyťpreskúmané.Nazákladeuvedenéhoodvolací
súd preskúmaval rozhodnutie súdu prvej inštancie len v rozsahu dôvodov uvedených v podaných
odvolaniach.

20. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd dopĺňa nasledovné:

21. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu
prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods.1). Výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme
(okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods. 2).

22. Podľa čl. 26 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má
právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá).
Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatreniav demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného
poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).

23. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.

24. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej

povahy.

25. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo.

26. Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti,

najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov
osobnej povahy, ide o generálnu klauzulu ochrany osobnosti fyzickej osoby a súčasne výslovne a
v príkladoch uvádza jednotlivé typické hodnoty osobnosti fyzickej osoby. Zákon nepodáva výpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva. Je nutné zvážiť, či
rôznorodosť prejavov jednotlivých stránok ľudskej osobnosti fyzickej osoby zodpovedá i mysliteľne

širokému spektru možných neoprávnených zásahov proti niektorej zo zložiek osobnosti. Česť fyzickej
osoby patrí k významným právnym hodnotám, lebo má dôležitý význam pre vzťah fyzickej osoby k
iným fyzickým osobám a ostatným účastníkom občianskoprávnych vzťahov, čím značne ovplyvňuje aj
postavenie fyzickej osoby v spoločnosti.

27.Predmetomochranyctipodľa§11Občianskehozákonníkajetakékonanie,ktorésadotýkaosobnosti
občana tým, že znižuje jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a
ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou občianskoprávnej ochrany cti je to,
aby zásah bol objektívne spôsobilý takú ujmu osobnosti fyzickej osoby privodiť.

28. K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť nepravdivými tvrdeniami difamačného
(ohováranie; klebeta; poškodenie cti, hanobenie) charakteru, ale tiež publikovaním neprípustných
hodnotiacich úsudkov o konkrétnej osobe. Zákon pritom vymedzuje znaky, za prítomnosti ktorých treba
určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť
na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a

porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú tieto znaky dané, má fyzická osoba právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané
zadosťučinenie (§13 ods. 1 Občiansky zákonník).

29. Na posúdenie, či v konkrétnom prípade ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok, je potrebné

zohľadniť vždy kontext celého článku, charakter použitého žánru (napr. reportáž, komentár v osobitnej
rubrike tomuto žánru určenej) a to, či je priemernému čitateľovi/návštevníkovi webstránky zrejmé, že ide
o hodnotiaci úsudok a nie o skutkové tvrdenie.
Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny postoj, názor jeho autora na určitý fakt, pričom tento fakt autor
hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe autorovi vlastných kritérií. Pravdivosť

hodnotiaceho úsudku nie je možné dokazovať práve preto, že vychádza zo subjektívneho hodnotenia
určitého faktu jeho autorom, je však možné skúmať, či tento hodnotiaci úsudok vychádza z pravdivého
základu (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 3Cdo/61/2011).
Skutkové tvrdenie naopak vyjadruje objektívnu existenciu určitej skutočnosti, hodnotiaci úsudok
vyjadruje subjektívny postoj, názory a závery autora článku k určitým faktom. Hodnotiaci úsudok môže

byť vyjadrený aj s určitou mierou novinárskeho zveličenia a preháňania.

30. V prejednávanej veci vo vzťahu k zverejneným článkom a výrokom na webstránke, za zverejnenie
ktorých žalobca požadoval ospravedlnenie, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že všetkyinformácie a články, ktoré boli zverejnené a sú predmetom žaloby, ktoré zverejnili žalovaní (pričom
častokrát ide o citácie výrokov samotného žalobcu, ktoré on sám zverejňuje na svojich internetových
profiloch), sú jednak skutkové tvrdenia (citácie a tzv. screenshoty zo stránok a profilov zverejnených

priamo žalobcom) ako aj ich hodnotiace úsudky, resp. ide o tzv. „hybridné výroky".
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že aj judikatúra ESĽP, ktorá má v otázkach slobody
prejavu rozsiahly charakter, jednoznačne poskytuje v súvislosti so slobodou prejavu autorom ochranu
pri používaní polemických výrokov; ochranu pri istej forme zľahčovania a zovšeobecňovania informácií;
ochranu pri primeranej dávke nepresnosti a expresívnosti vo vyjadrovacích prostriedkoch; ochranu

pri sprostredkovaní informácií verejného záujmu, atď. Polemické výroky vylučujú zásah do práva na
ochranu osobnosti, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je
zásadneprípustná,pretožeslobodaprejavujejednouznajdôležitejšíchzásaddemokratickejspoločnosti
(pozrinálezÚSIV.ÚS107/2010,ÚSČRIIÚS357/96).Navyšeprizverejňovaníinformáciínawebstránke
čerpali žalovaní nesporne a nepochybne z obsahu vyjadrení (statusov, názorov, žalobcom označených
článkov) zverejňovaného priamo a výlučne samotným žalobcom.

31. Len v prípadoch, ak je zverejnené informácie možné považovať len za „špekulácie" bez skutkového
základu, ktoré navyše vytvárajú negatívny obraz verejnosti o dotknutej osobe, potom je možné pri
realizácii slobody prejavu zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti tejto osoby (uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 390/211 zo dňa 19.10.2011). V danom prípade však zverejnené informácie nie je

možné považovať za špekulácie, keď tieto informácie vychádzali z informácií a údajov prezentovaných
vo verejnom priestore samotným žalobcom (túto skutočnosť nespochybnil napokon ani samotný
žalobca, ktorý tvrdil, že boli vytrhnuté z celkového kontextu).
Aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že pri strete základného
práva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy s

právom na ochranu osobnosti zaručenej v čl. 19 ods. 1 ústavy, teda základných práv rovnakej úrovne, je
vecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého konkrétneho prípadu
starostlivo zvážili, či jednému právu nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom (por.
rozhodnutie I. ÚS 67/06). Nie každé zverejnenie nepravdivého (resp. viac alebo menej nepresného)
údaju musí totiž automaticky znamenať neoprávnený zásah proti cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti

konkrétnej osoby. K takému zásahu dochádza len vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej
sféry fyzickej osoby existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu takou
mierou, ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. Nie je preto možné bez ďalšieho
tvrdiť,žekaždézjednodušenie(aleboskreslenie)musínevyhnutneviesťkzásahudoosobnostnýchpráv
dotknutej osoby. Významné však je, aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde

(viď obdobne I. ÚS ČR 156/99).
Základné právo na slobodný prejav pritom treba považovať za konštitutívny znak demokratickej
pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich
hodnotiace úsudky.
Vecou verejnou sú pritom všetky agendy štátnych inštitúcií, ako aj činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom

živote, t.j. napríklad činnosť politikov miestnych aj celoštátnych, úradníkov, sudcov, advokátov, prípadne
kandidátov, či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je však aj všetko, čo na seba upútava
verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti, resp. verejná činnosť jednotlivých osôb môžu byť verejne
posudzované. Pri kritike verejnej záležitosti vykonávanej verejne pôsobiacimi osobami platí z ústavného
hľadiska prezumpcia, že ide o kritiku ústavne konformnú. Ide o výraz demokratického princípu, o

výraz participácie členov občianskej spoločnosti na veciach verejných. Pritom prezumpciou ústavnej
konformity je chránený len hodnotiaci úsudok, nie tvrdenia faktov, ktoré v miere, v ktorej slúžili za základ
kritiky, musí naopak dôkazne preukazovať samotný kritik.

32. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (nález č. II.ÚS 152/08) treba zvážiť v každom konkrétnom

prípade, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým použitím princípu
proporcionality, t.j. vyvažovaním jednotlivých chránených práv. Neoprávnenosť zásahu do osobnostných
práv je daná vtedy, ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a ak
tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu do takej miery, že to nemožno tolerovať v demokratickej
spoločnosti. V tomto smere súd má skúmať: 1. kto je kritizovaný - kto kritizuje, 2. čo je kritizované, 3.

kde a za akých okolností a 4. akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené.

1/ kto je kritizovanýV tomto konaní sa práva na ochranu osobnosti domáha žalobca, v čase uverejnenia sporných článkov
verejnečinnáosoba-komunálnypolitik,kandidátnastarostu,vovzťahukuktorémusúkritériáposúdenia
skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov podstatne širšie, keď verejne činná osoba vstupom na

verejnú scénu musí počítať s tým, že bude pod drobnohľadom verejnosti, aj v záujme médií, a teda ako
osoba spravujúca verejné záležitosti je povinná tolerovať aj také zásahy do svojej osobnosti, ktoré nie sú
povinné tolerovať iné osoby. Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí (uznesenie sp.zn. 4Cdo/149/2009)
uviedol, že práva na ochranu osobnosti sa môžu domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby,
no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie

v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú scénu
musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma
o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje
verejné záležitosti. V tomto smere platí, že osoba verejne činná musí strpieť intenzívnejší zásah do
svojich osobnostných práv aj pokiaľ ide o informovanie verejnosti o jej trestnom stíhaní (rozsudok ESĽP
Ligens proti Rakúsku, sťažnosť č. 9815/82).

Odvolací súd dodáva, že najvšeobecnejšia klasifikácia osôb, do ktorých osobnostných práv malo
byť výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné,
teda radových občanov, ktorí nezastavajú žiadnu zvláštnu funkciu ani inú významnú spoločenskú rolu.
Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb
verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci

(politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách, sudcovia ako špecifická kategória, štátni
úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú
volené či menované funkcie, výkon ktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej
možnej podobe neformálneho sankčného mechanizmu a ktorých konanie by „malo byť trvale predmetom
skúmania a debát a malo byť otvorené kritike" (rozhodnutie ESĽP vo veci Thorgier Thorgeirson proti

Islandu z 25.06.1992, sťažnosť č. 13778/93, bod 61). Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o
verejne zaujímavých témach je kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa
charakteristiky adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ktorí musia zniesť širšie
limity akceptovateľnej kritiky" (rozhodnutie ESĽP vo veci Janowski proti Poľsku z 21.01.1999, sťažnosť
č. 25716/94, bod 28).

Dôvody odlišného vymedzenia hraníc možných zásahov do osobnostných práv u verejných osôb pritom
možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru musia tieto osoby preukázať
vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich osobu, a jednak v tom, že vďaka tomuto
svojmu postaveniu majú tieto osoby väčšie možnosti prístupu do médií, teda väčšie možnosti oponovať
možnej kritike, než je to u osôb súkromných (por. Lingens v. Rakúsko, Castells v. Španielsko, Thorgeir

Thorgersionv.Island,Thomav.Luxembursko,rozsudokz29.03.2001č.38432/97,Dalbanv.Rumunsko,
rozsudok z 28.09.1999 č. 28114/95). Súd prvej inštancie teda postupoval správne,
keď kvalifikoval osobu žalobcu, ktorý bol v rozhodnom období kandidátom na starostu a poslancom,
ako osobu verejného záujmu.
Odvolací súd uvádza, že ak ide o zásah do osobnosti osoby verejného záujmu, táto okolnosť má za

následok potrebu posudzovať akceptovateľnú mieru jej tolerancie voči kritickým názorom vysloveným
na jeho adresu a voči miere expresivity použitých výrazov ako zvýšenú. Aj takáto osoba má nepochybne
právo na ochranu svojej povesti, dokonca aj vtedy, ak koná ako súkromná osoba, ale potreba takejto
ochrany musí byť v rovnováhe so záujmami otvorenej diskusie o konaní takejto osoby.
V danom prípade inkriminované články obsahovali informácie týkajúce sa pôsobenia a činnosti žalobcu

ako komunálneho politika, v súvislosti s jeho kandidatúrou na starostu mestskej časti Bratislava -., je
teda nesporné, že sa jednalo o osobu vo verejnej funkcii. Žalobca tak bol nepochybne osobou verejného
záujmu a jeho osobu je preto potrebné vnímať ako osobu verejnú, pri ktorej hranice akceptovateľnej
kritiky sú značne široké. Preto je aj miera akceptovateľnej kritiky ako aj ochrany súkromia v dôsledku
realizácie slobody prejavu u žalobcu vyššia ako u bežných osôb; v danom prípade ide jednu z najširších.

Pri verejne činnej osobe platí vyššia miera tolerancie aj pri nepresných a nepravdivých výrokoch.

2/ kto kritizuje
Žalovaní ako pôvodcovia zásahu do súkromia žalobcu sú občania/obyvatelia mestskej časti Bratislava
- E., ide teda o fyzické osoby, ktoré nemajú postavenie novinárov (ktorým judikatúra ESĽP alebo

Ústavného súdu SR priznáva privilegované postavenie), ani politikov, prípadne politických kandidátov
alebo osôb vykonávajúcich akúkoľvek verejnú funkciu. V demokratickej spoločnosti nepochybne aj
fyzické osoby - občania majú právo slobodne vyjadrovať svoje názory a postoje najmä k otázkam
verejného záujmu, ku ktorým nepochybne patrí ja právo vyjadrovať sa k názorom a informáciámzverejňovaným kandidátom na starostu príslušnej mestskej časti, rešpektujúc pri tom právo adresáta
kritiky na ochranu súkromia, cti a dôstojnosti. Na druhej strane, pokiaľ by tieto informácie zverejňoval
iný politik, kandidát na funkciu starostu alebo aj novinár, u ktorých možno predpokladať širšiu znalosť

relevantných informácií, je nepochybné, že ich vyjadrenia budú mať oveľa väčší potenciál zasiahnuť
do práv dotknutej osoby, než pokiaľ ho vyslovila osoba, u ktorej je zjavné, že je to iba jej subjektívny
názorzaloženýnaverejneznámychinformáciách(rozsudokESĽPAllenetdeRibemontprotiFrancúzsku
sťažnosť č. 15175/89).

3/ čo je kritizované
Predmetom kritiky vo vzťahu k žalobcovi boli jeho výroky, statusy, komentáre, ktoré sám žalobca
zverejňoval na svojich verejných (facebookových, instagramových) profiloch predovšetkým v súvislosti s
jeho kandidatúrou na starostu mestskej časti ako aj s poukazoiom na to, že ide o komunálneho poslanca.
Podľa judikatúry ESĽP, čím viac obsah prejavu súvisí s verejnou činnosťou dotknutej osoby, tým viac
je tento prejav chránený slobodou prejavu. Žalobcu ako kandidáta na starostu mestskej časti, poslanca

mestského zastupiteľstva, komunálneho politika jednoznačne treba považovať za verejne činnú osobu,
keď práve v súvislosti s kandidatúrou na túto funkcia a s tým súvisiacim jeho verejným vystupovaním,
zverejňovaním názorov na internete dostupných širokej verejnosti (keďže nešlo o jeho súkromný profil)
a jeho vlastným verejným prezentovaním názorov a postojov sa dostal do predmetu záujmu verejnosti
- obyvateľov mestskej časti, v ktorej kandidoval do funkcie starostu.

4/ kde a za akých okolností
Komentáre, screenshoty a články boli uverejnené vždy v aktuálnom čase a boli umiestnene vo verejnom
internetovom priestore (teda v rovnakom priestore v ako sám žalobca zverejňoval svoje výroky, zdieľal
články a zverejňoval svoje statusy).

5/ akým spôsobom boli tvrdenia zverejnené
K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek
iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k
takémutoporušeniumalodôjsťslovom,trebapriskúmaní primeranostikonkrétnehovýrokuvprvomrade

odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené
na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011,
sp. zn. 3Cdo/84/2011, cit.: „Ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný prejav, je pre
posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu, ale tiež

formu v ňom použitých výrazových (slovných i grafických) prostriedkov, pretože tá je vonkajším prejavom
obsahu (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/10/2005).
Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou
dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie
nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť,

či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska
pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby
celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť
tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami,
ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutej osoby v očiach ostatných fyzických osôb, a

teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov
a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za
ktorých k tvrdeniu došlo.
V prejednávanej veci možno konštatovať, že žalovaní v konaní preukázali pravdivosť prednesených
skutkových tvrdení, keď bolo v konaní preukázané, že tieto tvrdenia vychádzali z výrokov a informácií

zverejňovaných v online priestore samotným žalobcom. Ak aj v zverejnených príspevkoch žalovaní
použili ironizovanie, odsudzovanie a zavrhovanie názorov žalobcu, tvrdenia žalovaných sa opierajú o
okolnosti, o ktorých je oznamovaný pravdivý údaj, pričom nešlo o tvrdenie, ktoré sa dotýkalo intímnej
sféry života žalobcu, preto má odvolací súd za to, že zverejnením takýchto informácií, nedošlo k zásahu
do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý
k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to
na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je
však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie jeprimeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená,
či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi
kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia

práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná
(zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z
pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž
záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená,
že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy

a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k
dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).
V rámci hodnotiaceho úsudku (kritiky) žalovaní síce použili aj preháňanie, zveličenie a možno
expresívnejšie spojenia, avšak v zmysle európskej judikatúry k prebudeniu verejnosti z letargie je
niekedy nutné použiť aj ostrejšie výrazy, ktoré by za iných okolností mohli byť považované za urážlivé.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že a aj nadnesené a preháňajúce názory a to dokonca aj názory niekoho

urážajúce, ak sú prednesené vo verejnej alebo politickej diskusii sú ústavne chránené (Handyside proti
Spojenému kráľovstvu - sťažnosť č. 5493/72, Ligens v. Rakúsko, Prager a Oberschlick v. Rakúsko).
Požiadavka, aby každá kritika mala umiernenú podobu by zbavovala (na škodu veci) kritiku určitého
emocionálneho náboja, ktorý má často svoje opodstatnenie.
Ďalej bolo pre právne posúdenie veci nevyhnutné posúdenie, či kritika prednesená žalovanými vo forme

hodnotiacich úsudkov bola prípustná (oprávnená), t.j. či spĺňala kritériá kritiky vecnej, konkrétnej a
primeranej. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto požiadavky v preskúmavanej veci boli splnené. Kritika
bola vecná, pretože, ako už bolo uvedené, vychádzala z pravdivých skutočností (uvedených vyššie),
bola konkrétna (teda na základe konkrétnych skutočností umožňovala vytvoriť si vlastný názor na jej
závery) a s prihliadnutím na to, že na strane žalobcu išlo o osobu verejne činnú bola aj primeraná formou

a obsahom, ktoré nevybočovali z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného cieľa.
Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že právo na slobodu prejavu neplatí len pre „informácie" alebo
„myšlienky" prijímané priaznivo, či považované za neškodné alebo nedôležité, ale aj pre tie, ktoré sú
nepríjemné, šokujú, či znepokojujú akúkoľvek skupinu spoločenstva.
Zobsahuacharakteruspornýchzverejnenýchinformáciíačlánkov,zaktorésúdprvejinštanciežalobcovi

nepriznal právo na ospravedlnenie, je zrejmé, že ich cieľom nebolo iba stroho podať informáciu o
predmetnýchskutočnostiach,avšakichcieľomnepochybneboločitateľovwebstránkyazaujať.Samotná
snaha žalovaných zaujať čitateľov webstránky, ktorej motívom nebolo (aspoň to nebolo v konaní
preukázané) hanobenie, či zneuctenie osoby žalobcu, nepredstavuje za zistených okolností tzv. exces,
teda vybočenie z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho účelu (cieľa), ktorým je v

danom prípade poukázanie na názory a postoje žalobcu, ktorý je aktívnym komunálnym politikom, bol
kandidátom na starostu mestskej časti a ktoré podľa názoru žalovaných nezodpovedajú požiadavkám,
ktoré sú kladené na žalobcu, vzhľadom na jeho postavenie verejného činiteľa. Vecou verejnou sú totiž
nepochybne aj názory a vystupovanie žalobcu v pozícii poslanca a kandidáta na starostu, najmä v
súvislostisvýkonomjehofunkcie,ktorémôžubyťverejneposudzované,aakideohodnotiaceúsudky,t.j.

kritiku, ide o kritiku dovolenú a takéto osoby potom musia akceptovať aj väčšiu mieru kritiky v súvislosti s
ich správaním a s výkonom ich funkcie. Prejavom slobody prejavu je nepochybne právo šíriť informácie
a myšlienky o otázkach verejného záujmu a je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto
informácie prijímať. Z uvedených dôvodov preto i z pohľadu tohto kritéria záujem na poskytnutí ochrany
slobode slova v danej veci prevažuje nad záujmami žalobcu.

33. Záverom možno teda zhrnúť, že zverejnenie sporných článkov, statusov, zdieľaní a informácií
obsahujúcich hodnotiace úsudky a kritiku žalobcu nemožno považovať za neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobcu, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď návrh zamietol, a to
v celom rozsahu, keďže v dôsledku absencie neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu

neboli splnené zákonné predpoklady pre uloženie povinnosti žalovaným poskytnúť žalobcovi primeranú
nepeňažnú satisfakciu, náhradu nemajetkovej ujmy a ani predpoklady pre uloženie povinnosti odporcovi
strpieť uverejnenie ospravedlnenia.

34. Aplikujúc vyššie uvedené závery na prejednávanú vec, možno zároveň dospieť k záveru, že súd

prvej inštancie dospel (po dôslednom vykonaní testu proporcionality, s ktorého výsledkami sa odvolací
súd v plnom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje) k správnemu záveru, že skutkové tvrdenia uvádzané
na webstránke sú pravdivé a hodnotiace úsudky uvádzané v týchto článkoch, odkazoch majú vecnýskutkový základ, preto neboli spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Z uvedeného
dôvodu považoval odvolací súd odvolanie žalobcu a nedôvodné.

35. Odvolací súd dopĺňa, že články, informácie a názory zverejnené žalovanými na webstránke ani
nevybočili z rámca všeobecne uznávaných zásad slušnosti v demokratickej spoločnosti a tým nestratili
charakter korektného úsudku (správy, komentára, úvahy) a neocitli sa preto mimo právnej ochrany.
Žalovaní navyše tieto skutočnosti a informácie ani neprezentujú ako jednoznačné fakty.

36. Zároveň z vyššie uvedených dôvodov, keď články, informácie a názory zverejnené žalovanými na
danej webstránke týkajúce sa výlučne obdobia, kedy žalobca bol poslancom a kedy kandidoval za
starostu mestskej časti, neobsahujú žiadne také informácie (hodnotiace úsudky a skutkové tvrdenia),
ktoré by mohli zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu a ich zverejnením nedošlo k
neprimeranému zásahu do práv žalobcu, pričom navyše tieto boli informácie zverejnené v období jeho
kandidatúry na funkciu starostu a výlučne v súvislosti s jeho osobou ako kandidátom na starostu a

poslancom a v konaní nebolo preukázané že by v súčasnosti žalovaní zverejňovali na danej stránke
akékoľvek nové informácie o žalobcovi (ktorý v súčasnosti už nie je aktívnym politikom), postupoval súd
prvej inštancie správne, keď žalobu ako celok (teda aj v časti ktorou sa žalobca domáhal odstránenia
informácii o jeho osobe z danej webstránky) zamietol.

37. Žalobca vo svojom odvolaní len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom
prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne
neprihliadol. Súd prvej inštancie precízne poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie
jeho rozhodnutia možno považovať za presvedčivé. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zamietajúcej časti, dôvody vedúce k tomuto zamietnutiu
si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach odkazuje na dôvody obsiahnuté v písomnom
vyhotovení rozhodnutia. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v
zamietajúcej časti, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku,ktorýmžalobuzamietolakovecnesprávnyakoajvsúvisiacomvýrokuotrováchprvoinštančného

konania potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

38. O nároku na náhradu trov odvolacieho rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP.

39. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).