Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/20/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423206479
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:1423206479.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, D., zastúpený: Advokátska kancelária
OLŠOVSKÝ, spol. s r. o., IČO: 50 595 652, so sídlom
G. Švéniho 6, 971 01 Prievidza, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava-mestská časť Staré
Mesto, o určenie nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti výroku I. a III. rozsudku Okresného
súdu Prievidza č. k. 8C/36/2024-215 zo dňa

3. októbra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., III. p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3.000 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobu vo zvyšnej
časti zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

1.2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo
výške 6.659,47 EUR s príslušenstvom z dôvodu, že bol dlhodobo nútený pracovať ako hasič-technik
strojník špecialista nad rámec týždenného pracovného času
48 hodín v dôsledku porušenia práva EÚ, smernice 2003/88/ES. Nemajetkovú ujmu žalobca určil ako
súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona

o Hasičskom zbore a sumy zodpovedajúcej 15 % peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za
príslušný kalendárny mesiac daného roka. Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja určil ako súčin
odpracovaných hodín v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 30 % náhrady z prináležiacej
hodinovej sadzby príslušného mesiaca v danom roku.

1.3.Žalovanýnamietaldôvodnosťžalobcovhonárokuaneprimeranosťuplatňovanejvýškynemajetkovej
ujmy. Mal za to, že žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku podľa zákona č. 514/2003,

a to predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom a že
v zmysle uvedeného zákona neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovaného
smernica 2003/88/EHS nemá vymedzenú pôsobnosť spadajúcu na osobu žalobcu a okruh jeho činností,
nakoľko sa nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru. Mal za to, že nie je vo veci pasívne vecnelegitimovaný. Pokiaľ mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou
povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu pohotovosť
nebola určovaná. Takisto žalovaný namietal premlčanie nároku. Uviedol, že minimálne požiadavky

bezpečnosti a ochrany zdravia, rovnako ako uplatnenie odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli
riadne transponované do zákona č. 315/2001 Z. z. Poukázal, že žalobca ani neuviedol aká konkrétna
škoda mu bola spôsobená s tým, že neboli splnené všeobecné podmienky vyplývajúce z judikatúry
Súdnehodvora.Tabuľkupriloženúakoprílohukžalobenemožnopodľažalovanéhopovažovaťzadôkaz,
ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci

a maskuje mzdové nároky, a preto sa javí ako špekulatívny. Výška nemajetkovej ujmy je neprimeraná,
a to aj s porovnaním výškou náhrad, ktoré sú priznávané obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia. Vo vzťahu k úroku z omeškania poukázal
na rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 6Cdo/185/2011 s tým, že ustáliť omeškanie žalovaného je možné až
po rozhodnutí súdu a uplynutím patričnej lehoty na plnenie.

1.4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca pracoval
u žalovaného ako hasič vo funkcii vedúci technik strojník v žalovanom období od apríla 2020 do marca
2023. Podľa prehľadu odpracovaných hodín predložených žalovaným zistil, že žalobca v rozhodnom
období odpracoval 1983,21 pohotovostných hodín. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle článku 6 písm.
b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

ESD vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom
práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

1.5. Vec právne posúdil podľa čl. 7 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), čl. 1 ods. 1 až 3, čl. 2 ods. 1

a 2, čl. 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času, § 85 ods. 1
a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 a 2, § 103 ods. 5, § 122 ods. 1, § 122 ods. 3 zákona
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 100

ods. 1, § 101, § 853 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.

1.6. Vo vzťahu k žalovaným namietanému nedostatku právomoci konať mal súd prvej inštancie
preukázané, že žalobca v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v
peniazoch s poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne

z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, konkrétne nesplnenie povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a
neprekračovanie maximálneho priemerného pracovného času 48 hodín pre každé obdobie 7 dní vrátane
nadčasov, pričom spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku
nesprávneho prebratia, resp. uplatňovania smernice
vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné zaradiť medzi súkromnoprávne spory

azjudikatúrySúdnehodvoraEÚjednoznačnevyplýva,žesporyonáhradyškodyspôsobenejporušením
práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súdny dvor vo veci
C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc súdu na konanie a rozhodovanie
v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP.

1.7. K namietanému nedostatku pasívnej vecnej legitimácie mal súd prvej inštancie za to, že podľa čl.
288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
avšak voľbu foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES je
smernica adresovaná členským štátom a žalovaný ako členský štát a adresát smernice je zodpovedný

za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice, pričom
v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/
ES, pokiaľ
k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Pokiaľ je
smernica 2003/88/ES určená žalovanej/štátu, ktorá zodpovedá za jej správne prebratie, v konaní o

náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je
pasívne vecne legitimovaný žalovaný. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo
veci C-429/09 s tým, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu - Slovenskej republike,v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého
spadá aj Hasičský a záchranný zbor
(§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z.), ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období. Navyše

v zmysle zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore je Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky garantom právnej úpravy vymedzenej v zákone
o Hasičskom a záchrannom zbore a predstavuje garanta riadnej transpozície smernice Európskej únie
do slovenského právneho poriadku.

1.8. K námietke žalovaného, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd prvej inštancie
uplatňovalvýkladprávaEÚ,ktorýpodalSúdnydvor,zktoréhojudikatúryvyplýva,žečl.2ods.2smernice
89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužbycivilnejochranyakotaké,alelen„určitéosobitnéčinnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných
na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia

osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd
argumentoval obdobne ako vo veci C-52/04, v ktorej Súdny dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa
musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú
bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak

sú vykonávané za obvyklých podmienok
v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť
spojené s týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Súd prvej inštancie mal potom za to, že na činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa

v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2 prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto
činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok.
V rozsudku vo veci C-518/15 Súdny dvor dospel k záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru,
pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má
uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by

v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane služobnej pohotovosti zahŕňal výkon takej činnosti,
ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a bolo by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu
alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť
pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

1.9. Na otázky, či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona č. 315/2001 Z. z.
o Hasičskom a záchrannom zbore a na ňu nadväzujúca aplikačná prax rešpektuje požiadavku
vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, súd prvej inštancie uviedol, že čl. 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu
priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná

každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek
podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu
dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09). Súdny dvor vo viacerých svojich rozhodnutiach
ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas pracovnej pohotovosti na
pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného

pracovného času
a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu skutočne
pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný

na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný
čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu
služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, súd prvej inštancie mal za to, že
celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítať do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu
na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je

žalobcovi vyplácaná náhrada. Slovenská právna úprava obsiahnutá v zákone
č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore upravuje podmienky výkonu štátnej služby so
zameraním okrem iného na pojmy týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času,
štátna služba nadčas, služobná pohotovosť. Súd prvej inštancie sa oboznámil s prílohou č. 4 k zákonu,v rámci ktorej bola prebratá i časť smernice 2003/88/ES, avšak úprava zahrnutá v zákone č. 315/2001 Z.
z. nie je v súlade s právom EÚ, konkrétne skutočne nemožno z právnej úpravy a z jej praktickej aplikácie
dovodiť, že by služobná pohotovosť hasičov vykonávaná v mieste výkonu služby bola považovaná za

súčasť ich služobného času. Cieľ čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (t. j. neprekročenie priemerného
týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane nadčasov) nebol
v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. naplnený. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona
č. 315/2001 Z. z. umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi HaZZ nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto
pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu stanovenú smernicou v zmysle

čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne nezaraďuje do výkonu štátnej
služby, práve naopak, z § 86 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času
vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na ňu nadväzujúcou služobnou
pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné aj z ohodnotenia výkonu
štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď zákon jednoznačne rozlišuje
služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103 ods. 1, vrátane napr. platu za

štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú pohotovosť v štátnej službe
ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza na jednej strane neaktívna časť
služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na pracovisku v zmysle § 92 ods.
1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a na druhej strane výkon
štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená náhrada príslušníkovi

nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu nadčas). Na základe
uvedeného je teda zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej služby, ktorý sa započítava
do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu časť pracovnej pohotovosti, kde
len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť, teda v prípade výjazdu sa potom považuje takto vykonaná
práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako služobný čas, avšak zákon hovorí, že

tento prípad sa považuje za prácu nadčas podľa § 122 ods. 3. Z § 91 ods. 1 zákona potom vyplýva,
že štátna služba ako nadčas je vykonávaná nad rámec určeného služobného času ako ďalší služobný
čas, ktorý sa započítava do týždenného služobného času v zmysle § 85 ods. 2, na rozdiel od samotnej
neaktívnej časti služobnej pohotovosti Súd prvej inštancie mal za to, že zákon tak nie je v súlade
so smernicou 2003/88/ES, nakoľko zo služobného/pracovného času hasiča vyčleňuje neaktívnu časť

určenej služobnej pohotovosti, ktorú je pritom príslušník povinný tráviť na pracovisku.

1.10. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že v rozhodnom období od apríla 2020 do marca 2023
mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas pozostával zo 17
hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na ňu nadväzovala

7 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t. j. na pracovisku žalobca strávil sústavne
24 h. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola
odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Posudzované obdobie
predstavuje 156,45 týždňov. Pri dodržaní obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES, teda maximálnych týždenných pracovných časov a nadčasov po

48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 7509,6 hodín (156,45 týždňov
x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po zohľadnení skutočne
odslúžených hodín realizoval výkon práce v rozsahu 6791 hodín. Pokiaľ by súd prvej inštancie ako
relevantný dôkaz vzal do úvahy iba žalovaným predloženú tabuľku výpočtu priemerného týždenného
služobnéhočasuvsledovanýchreferenčnýchobdobiach,naktorúvyššieodkazuje,znejsúduvyplynulo,

že reálne odpracovaný čas (skutočne odpracované hodiny) žalobcu v priemere týždenne bol v rámci
týždenných 48 h. Avšak súd hodnotí dôkazy nielen jednotlivo, ale v ich vzájomnej súvislosti, na základe
čoho súd prvej inštancie dospel k zisteniam, že do tohto výpočtu nebola zapracovaná celková pracovná
pohotovosť žalobcu, čo súd zistil z vlastnej činnosti a súdu daná skutočnosť bola známa aj
z výpovede svedkov v predošlých konaniach súdu, ako napr. konanie sp. zn. 8C/82/2023

a iné. Takisto zo žalobcom k žalobe predloženej tabuľky ohľadom počtu hodín celkovej pohotovosti,
ktorá v konaní ostala nespornou, mal súd za preukázané, že žalobca za rozhodné obdobie mal celkovú
pohotovosť 1983,21 hodín. Riadny pracovný týždenný čas tak predstavoval 156,45 týždňov násobených
maximálnym týždenným časom 40 h, čo predstavuje 6258 hodín v sledovanom období. Spolu s celkovou
pohotovosťou 1983,21 h

a maximálnym týždenným pracovným časom 6258 hodín žalobca mal celkovo odpracovaných 8241,21
hodín. Ak súd prvej inštancie vzal do úvahy, že maximálne povolených za rozhodné obdobie bolo možné
odpracovať 7509,6 hodín(156,45 týždňov x 48h), mal potom nespornými skutočnosťami za preukázané, že žalobca odpracoval
nad limit v rozhodnom období 731,61 hodín, čo v prípade zahrnutia celkovej pracovnej pohotovosti by
sa jednalo ešte o vyššie navýšenie pracovného času nad 48 h a to konkrétne o 4,7 hodín týždenne, a

teda navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice. Súd
prvej inštancie zdôraznil, že sa jedná o maximálny prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť
prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce zjavne nad
rámec maximálneho prípustného pracovného času 48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Súd
prvej inštancie v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať žalovaným uvádzanými referenčnými

obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie cca 3 rokov,
z ktorého súd prvej inštancie v konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé
na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu
k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a
takýmto porušovaním práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Súd mal
za nesporné, že článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný

týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane
nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi

nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané,
a to listinnými dokladmi, ktoré boli vypracované zamestnávateľom žalobcu, že za sporné obdobie, ktoré
je predmetom sporu, a to tri roky spätne pred podaním žaloby na súd, dochádzalo k tomu, že priemerný
týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Celkovo súd prvej inštancie vyhodnotil,
že za žalované obdobie žalobcov priemerný týždenný pracovný čas presahoval priemerný týždenný

pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice
č. 2003/88/ES. K námietke žalovaného, že stanovený limit týždenného pracovného času mal byť
počítaný aj pre jednotlivé referenčné obdobia, a nielen každých 7 dní, súd prvej inštancie poukázal na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-254/18, z ktorého vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného

pracovného času stanovuje aj v rámci určitých referenčných období výpočet priemerného pracovného
času, ak táto úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny
pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho
do rámca 2 po sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Súd mal za to, že zákon č. 315/2001
Z. z.

o Hasičskom a záchrannom zbore neupravuje mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný
čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas stanovených
6 mesačných referenčných období, preto bol názoru, že pri výpočte priemerného pracovného času a
jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných období v trvaní 6 mesiacov, ako to požadoval
žalovaný, a je možné vychádzať len z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES

a priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. V danej súvislosti
súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 Fuß, podľa ktorého
referenčné obdobia upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88/ES na uplatnenie čl. 6 písm. b) tejto
smernice na účely stanovenia týždenného priemerného pracovného času, aj keď tieto ustanovenia majú
v tejto súvislosti priamy účinok, vo veci samej nemôžu byť relevantné, keďže je nesporné, že všetky

dotknuté referenčné obdobia uplynuli, pokiaľ ide
o obdobie uvedené v návrhu, ktorý vo veci samej uviedol žalobca. Z vyššie uvedeného mal súd prvej
inštancie za to, že u žalobcu cieľ smernice 2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere žalovaný ako
členský štát a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj
faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice.

V prípade nesplnenia tejto povinnosti je tak štát zodpovedný nielen za neimplementáciu, ale aj za
nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej
nesprávneho prebratia do právneho poriadku. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej
judikatúry Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením
práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky

C-6/90 a C-9/90 Francovich a i.,
C-46/93 a C-48/93 Brasserie du pechEUR a Factortame), čím poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu, za súčasného splnených troch podmienok, a to cieľom porušenej právnej normy Únie je priznaťjednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou
poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť (rozsudok C-118/08).

1.11.Vkonanímalsúdprvejinštanciepreukázané,žeužalobcudošlokporušeniučl.6písm.b)smernice
2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax
nerešpektuje maximálny priemerný prípustný pracovný čas
48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva okrem iného judikované aj v rozsudku C-429/09

a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas dotknutého obdobia je zjavným
porušením judikatúry Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie
práva Únie.

1.12. Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného, resp. nemajetkovou
ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná v peniazoch a

napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za predpokladu, že ju
nemožno uspokojiť inak. Súd prvej inštancie v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej veci
aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich
osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka a pri určení výšky náhrady

prihliadal na kritéria stanovené zákonom a súdmi v obdobných prejednávaných veciach. So zreteľom na
povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené ako právo na ochranu zdravia, na
odpočinok, právo na súkromie a rodinný život a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať
možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti,
resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z

povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo je dôvodný záver, že žaloba na
upustenie od neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste
vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne.

1.13. Súd prvej inštancie mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi
porušením práva Európskej únie a škodou spôsobenou žalobcovi. V príčinnej súvislosti s porušením
práva EÚ zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy
v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a práva na odpočinok, pretože účelom

stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/
ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného
rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám, a aby si krátkodobo
alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd prvej inštancie dospel aj k záveru o zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne

odpracovať viac, ako bol povinný
v zmysle smernice 2003/88/ES a tým na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci
a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, manželke a dcére, ktoré majú obe zdravotné
problémy. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že v dôsledku nadčasov sa nemôže dostatočne venovať hlavne
svojej dcére, ktorá mala sklony k samovražde a potrebuje neustály dohľad. Vzhľadom na skutočnosť,

že jeho manželka má zdravotné obtiaže, dohľad nad dcérou je v prevažnej miere na žalobcovi, ktorý
v dôsledku pracovnej vyťaženosti reálne uvažuje nad skončením pracovného pomeru z uvedených
dôvodov. Pokiaľ má jeho dcéra nad sebou dohľad, nemá tendencie k sebapoškodzovaniu. Takisto
počas 48 hodinového odpočinku musí byť nepretržite dostupný na telefóne, kedy je pochopiteľné, že
zamestnanec pociťuje istú zodpovednosť voči zamestnávateľovi a napätie a nemôže sa tak naplno

venovať svojej rodine.

1.14. Ak žalovaný polemizoval ohľadom činnosti žalobcu počas služobnej pohotovosti, že pokiaľ nie
je nariadený služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, tak súd mal
preukázané výsluchom žalobcu, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej

služby určený resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky prítomný a bez
ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené
podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje
povinnosti.1.15. Čo sa týka spochybňovania skutočnosti, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na
porušovanie jeho práv, tak takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho

dvora C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala
právo pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
zo strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal
svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon
práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo

nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany
v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.

1.16. K námietke premlčania uplatneného nároku súd prvej inštancie konštatoval, že porušením práva
EÚ zo strany žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe
podľa § 101 Občianskeho zákonníka
a začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom
dochádzalo kontinuálne počas celého obdobia, kedy nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6

písm. b) smernice 2003/88/ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy nemôže dôjsť jedným okamihom. Súd prvej inštancie mal za to, že s poukazom na dátum podania
žaloby (20.05.2024) teda v období 3 roky spätne od podania žaloby nie je premlčaný nárok žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv.

1.17. Čo sa týka samotnej nemajetkovej ujmy a jej výšky mal súd prvej inštancie za to, že účelom
a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného
zásahu. Peňažná satisfakcia za neoprávnený zásah do osobnosti sa určuje odhadom, je závislá
od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť
neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Je určovaná základnými

kritériami, a to predovšetkým závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a
dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá,
teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd

prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca je príslušníkom Hasičského
a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti
žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne (a
súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85
ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované

hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času, to všetko v dôsledku
zanedbania povinnosti žalovaného štátu riadne transponovať smernicu do relevantnej vnútroštátnej
právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ na strane žalobcu nebol vytváraný dostatočný priestor
na odpočinok, oddych a relax, dochádzalo
k zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, keď mal obmedzenú možnosť udržiavať, rozvíjať

priateľské,resp.rodinnévzťahyavenovaťsasvojímzáľubámvzáujmezlepšeniakvalityživotaazdravia,
ale hlavne nemohol a nemôže dostatočne vykonávať dohľad a starostlivosť nad svojou maloletou
dcérou,ktorámávážnepsychickézdravotnéproblémy.Ktakýmtozásahompritomdochádzaloužalobcu
dlhodobo a z výpovede žalobcu vyplýva, že aj naďalej dochádza.

1.18. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že za primeranú výšku vzniknutej
nemajetkovej ujmy aj vzhľadom na špecifickú situáciu ohľadom zdravotného stavu žalobcovej manželky
a hlavne maloletej dcéry je možné považovať sumu 3.000 EUR vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie
a následky zásahov do osobnostnej sféry žalobcu. Takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch bola určená súdom

prvej inštancie aj komparáciou s obdobnými právoplatnými vecami (napr. KS KE
sp. zn. 9CoCsp/4/2020, sp. zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn. 2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021,
OS Brezno sp. zn. 3C/15/2021, sp. zn. 2C/17/2021, OS Zvolen sp. zn. 18C/15/2021,
OS Žiar nad Hronom sp. zn. 24C/23/2022, OS Rimavská Sobota sp. zn. 16C/15/2023, atď.).Z dokazovania nevyplynula taká intenzita, resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv
žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života,
resp. jeho zdravotného stavu, že by to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom

rozsahu. Za negatívny zásah do žalobcovho súkromia, práva na zdravie a na odpočinok je tak
satisfakčnou suma nemajetkovej ujmy 3.000 EUR. Pokiaľ žiadal žalobca priznať vyššiu nemajetkovú
ujmu, súd prvej inštancie žalobu v prevyšujúcej časti nepovažoval za dôvodnú.

1.19. Úroky z omeškania súd prvej inštancie žalobcovi nepriznal s poukazom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade
nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom právoplatného rozhodnutia príslušného súdu,
a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade nesplnenia súdom uloženej povinnosti.
Žalovaný by sa dostal do omeškania až momentom, keby súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy nezaplatil žalobcovi riadne a včas, prvý deň omeškania by nastal dňom nasledujúcim po dni
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na obdobné

rozhodnutia najvyššieho súdu pod sp. zn. 7MCdo 16/2011, 6Cdo 185/2011, 1Cdo 15/1997 s tým, že
rozhodnutie
o povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím
patričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaná nemôže dostať do omeškania.

1.20 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 CSP na základe
zásady úspechu. Pokiaľ sa jedná o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, výška plnenia, ktoré
bolo žalobcovi priznané, závisela od úvahy súdu. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 56/2017 ani úprava CSP nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v
konaní a nárokov na náhradu trov

v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to
z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa dovtedajšej úpravy (§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku). Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku a pokiaľ mu súd prvej
inštancie na základe vlastnej úvahy nepriznal náhradu nemajetkovej ujmy v celej uplatnenej výške
a takisto nepriznal v nepatrnej časti požadovaných úrokov z omeškania, nemožno to z procesného

hľadiska považovať za jeho neúspech v konaní. Z uvedených dôvodov súd žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania o zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že výška
nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu a čo sa týka úrokov z omeškania jednalo sa
o neúspech v nepatrnej časti.

2.1. Proti rozsudku do výrokov I. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
a navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol.
Uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d), f), a h) CSP.

2.2. Podľa žalovaného došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie

z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktorého absencia
vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.3. Žalovaný poukázal na to, že od začiatku konania účinne spochybňoval tvrdenia žalobcu a svoj
názor podporil relevantnými dôkazmi. Naproti tomu, žalobca v rámci konania nepredložil žiaden dôkaz
spôsobilýpreukázaťdôvodnosťnímuplatnenéhonárokuvovzťahukžalovanýmvznesenýmnámietkam,
vzhľadom na čo žalovaný opakovane dôvodne namietal neunesenie bremena tvrdení, ako aj bremena

dôkazu zo strany žalobcu. Žalovaný mal za to, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu
porušenia práva Európskej únie, nakoľko svoje tvrdenia nepreukázal. Ani samotné nesprávne alebo
nedostatočné prebratie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky a prípadný presah alebo
presahy nad 48 hodinový priemerný týždenný pracovný čas samo o sebe bez ďalšieho nezakladajú
nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Existenciu ujmy v morálnej sfére jedinca je

vždy nevyhnutné preukázať hodnoverným spôsobom tak, aby táto bola nezameniteľná
s akoukoľvek inou ujmou spôsobenou v inej súvislosti, čo zaťažuje žalobcu. Súd prvej inštancie sa
žalovaným vznesenými námietkami nezaoberal, nevyhodnotil ich a vo svojom rozhodnutí nezohľadnil,
pričom v prípade nestotožnenia sa s nimi žalovanému, resp. stranám konania neposkytol náležitézdôvodnenie. Žalovaný od počiatku konania poukazoval na celkovú zmätočnosť žaloby a tiež povahy
uplatneného nároku, pričom, ako to vyplýva
z jednotlivých podaní žalobcu, predmetnú námietku žalovaného nevyvrátil a opakovane namietanú

zmätočnosť a nejasnosť obsahu podaní neodstránil.

2.4. Uviedol, že žalobca v žalobe k právomoci súdu poukázal na § 25 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojení
s § 3 CSP. Z toho žalovaný vyvodil, že nárok na náhradu škody bol žalobcom uplatnený práve podľa

zákonač.514/2003Z.z.Súdprvejinštancienezohľadnilšpecifikovanézákonnékritériá,splneniektorých
tento lex specialis expressis verbis vyžaduje na to, aby bolo možné nárok na náhradu škody a/alebo
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy subsumovať pod literu predmetného zákona. Splnenie týchto
podmienok nie je na úvahe strán konania ani súdu, ale vyplývajú ex lege. Žalovaný vzniesol námietku
nesplnenia podmienky pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody na súde, ktorou je predbežné
prerokovanie tohto nároku

s príslušným orgánom podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody je svojou podstatou vyjadrením snahy o mimosúdne vyriešenie sporu. Zákon
č. 514/2003 Z. z. stanovuje, že dotknutá osoba sa môže domáhať svojich práv na vecne a miestne
príslušnom súde až po predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody s orgánom oprávneným
konať v mene štátu. Ďalej poukázal na § 3 zákona

č. 514/2003 Z. z. vymedzujúci rozsah zodpovednosti s tým, že štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci: nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Ak sa teda

žalobca domáha náhrady škody titulom zákona č. 514/2003 Z. z. spočívajúcom
v údajnom nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii Smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES z 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej
len ako ,,Smernica“ či „Smernica 2003/88/ES“), bolo podľa žalovaného potrebné zo strany žalobcu
preukázať, že ním tvrdený nesprávny úradný postup bol na to príslušným orgánom konštatovaný.

Predchádzajúca konštatácia nezákonnosti napádaného právneho úkonu je v prípadoch žalôb na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. jednou
z prvoradých a nevyhnutných podmienok na uplatnenie náhrady škody na súde. V danej veci nebol
žiadnym orgánom konštatovaný nesprávny úradný postup v súvislosti s transpozíciou uvedenej
Smernice. Okrem toho žalobca doposiaľ neuviedol, v čom konkrétne vidí chyby

v úradnom postupe, kým boli vykonané, aký mal byť podľa žalobcu správny postup pri transpozícii
Smernice a kedy a kým bol tento nesprávny úradný postup konštatovaný. Nebol naplnený prvý
predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Medzi stranami je nesporné, že žalobcovi bola
vyplatená mzda za všetky služby, ktoré v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
vykonal. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nemohla vzniknúť škoda, nakoľko všetky služby mal

zhodnotené vo svojej mzde. Za každú hodinu výkonu štátnej služby, určenej pohotovosti, ako aj
za nadčas, boli žalobcovi riadne vyplatené príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté
náhradné voľno v súlade s predmetným zákonom. Teda nebol naplnený ani druhý predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu. Napokon podľa žalovaného nebol naplnený ani tretí predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, keď mal žalovaný za to, že medzi neexistujúcim nesprávnym úradným

postupom, ktorý mal spočívať v údajnej nesprávnej transpozícii Smernice a neexistujúcou škodou
v podobe náhrady časti mzdy, nemôže existovať ani priama príčinná súvislosť.

2.5. Ďalej žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie sa osobitne nezaoberal referenčnými obdobiami pre
posudzovanie priemerného odpracovaného času, keďže rozhodné obdobie viac ako 3 rokov, z ktorého

súd v tomto konaní vychádzal na základe predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo
možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ESniejedodržiavanáatakýmtoporušovanímprávaEÚdochádzakzásahomdosféryjehooprávnených
záujmov. Čo žalovaný nepovažuje za právne správne. Žalobcom stanovené obdobie, v rámci ktorého
sa domáha svojho nároku, nekorešponduje s referenčným obdobím podľa Smernice, jedná sa totiž

o dve samostatné obdobia, ktoré nepredstavujú jeden celok, pričom tieto nie je žiaduce vzájomne
zamieňať. Za predpokladu pripustenia stotožnenia referenčného obdobia so žalovaným obdobím by
dochádzalo k absurdným situáciám, kedy by sám žalobca v konaní ustanovil referenčné obdobie, ktoré
by bolo pre súd smerodajné, čím by dochádzalo k nereálnym výpočtom reálne odslúžených hodín.Takýto postup však nevyplýva zo Smernice, dokonca je s ňou v priamom rozpore, pričom uvedený
prístup je spôsobilý narúšať aj právnu istotu účastníkov právnych vzťahov. Smernica 2003/88/ES jasne
vymedzuje, čo je to pracovný čas a zároveň ho oddeľuje od času odpočinku. Cieľom smernice nie

je, aby sa do maximálneho týždenného pracovného času započítaval aj čas odpočinku, inak by ho
nerozlišovala. Práve naopak Smernica 2003/88/ES považuje za potrebné, aby mal pracovník dostatočný
čas na odpočinok a zároveň stanovuje hranicu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času. V zmysle uvedeného mal žalovaný za to, že vypočítať priemerný týždenný pracovný čas žalobcu
nemožno z fondu pracovného času. Pojem „maximálny týždenný priemerný pracovný čas“ je treba

ďalej rozdeliť a definovať. „Maximálny“ definuje hornú hranicu počtu hodín, ktorú nemožno prekročiť. V
tomto prípade ide o hranicu 48 hodín „týždenne“, čo predstavuje 7 dní. Zároveň nejde o striktne 7 dní
kalendárneho týždňa (t. j. pondelok - nedeľa), čo vyplýva
z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktorý hovorí o období siedmich dní, a teda ide
ourčitéobdobiesiedmichposebenasledujúcichdní.Článok6Smernice2003/88/ESzároveňpojednáva
o „priemernom“ čase, teda nemožno hovoriť o doslovnom výklade, že každých

7 po sebe nasledujúcich dní musí byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva
o priemere za určité obdobie a v článku 16 písm. b) pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom
štyri mesiace. Smernica zároveň v ods. 15 preambuly prezumuje potrebu zabezpečiť pružnosť pri
uplatňovaní určitých ustanovení tejto smernice a súčasne zabezpečiť dodržiavanie zásad ochrany
zdravia a bezpečnosti pracovníkov. Zároveň v ods. 16 preambuly smernica ustanovuje, že je treba

ustanoviť, že členské štáty alebo sociálni partneri môžu uplatniť odchýlky z určitých ustanovení. Ako
všeobecné pravidlo v prípade odchýlky, musia príslušní pracovníci dostať rovnocennú náhradnú dobu
odpočinku“. Požiarna ochrana musí byť v pohotovosti 24/7, nakoľko nie je možné predpokladať kedy
a kde vypukne požiar alebo nastane iná situácia vyžadujúca si zásah. Je preto nevyhnutné, aby boli
prijaté určité odchýlky od ustanovení Smernice 2003/88/ES pre účinné a efektívne zabezpečenie chodu

hasičských staníc. Ustanovenie článku 17 ods. 3 písm. b) bodu iii) Smernice povoľuje, aby sa členské
štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 Smernice a upravili si referenčné obdobie
v zmysle článku 19 u protipožiarnych služieb, pod ktoré žalobca, ako príslušník Hasičského
a záchranného zboru nepochybne spadá. S poukazom na § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
môže byť služobný čas príslušníkov rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas

príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Na toto
referenčné obdobie šiestich mesiacov je nutné prihliadať. To vyplýva aj
z logiky tvorby fondu pracovného času, na ktorý sa odvoláva samotný žalobca, keďže tento je tvorený
v zmysle § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. na obdobie šiestich mesiacov.
V zmysle vyššieho uvedeného mal žalovaný za to, že pojem „priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný

maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda
v priemere nemôže tento čas prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní.
S poukazom na čl. 2 ods. 1 a 2 Smernice mal žalovaný za to, že do výpočtu, či teda bola
Smernica 2003/88/ES porušená vo vzťahu k žalobcovi, je nutné započítavať len skutočne odpracované
hodiny, počas ktorých žalobca buď pracoval na mieste výkonu práce alebo pracoval podľa pokynov

zamestnávateľa. S poukazom na článok 2 ods. 2 Smernice nemožno do pracovného času zarátavať
čas, ktorý spadá pod definíciu času odpočinku. Z uvedeného hľadiska je preto irelevantné, že žalobca
poukazuje na fond pracovného času, ktorý odzrkadľuje na výplatných páskach výšku mzdy, a nie
pracovný čas v zmysle Smernice 2003/88/ES. Žalobca pri svojich výpočtoch mylne vychádza z fondu
pracovného času, pri ktorom na jednej strane ani neuniesol dôkazné bremeno, keďže včas nepredložil

žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval jeho tvrdenia, a na strane druhej takýto ukazovateľ neodzrkadľuje
skutočne odpracované hodiny. Smernica jasne čas odpočinku a pracovný čas od seba oddeľuje, zatiaľ
čo žalobca mylne zamieňa pojem pracovný čas s pojmom fond pracovného času. Žalovaný poukázal na
rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-742/19 (bod 98), z ktorého vyplýva, že článok 2
Smernicesamávykladaťvtomzmysle,ženebránitomu,abysadoba,ktorúpríslušníkstrávizdržiavaním

sa na svojom útvare počas služobnej pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej
služby v rámci rozvrhnutia služobného času, pričom nevykonáva skutočnú prácu, odmeňovala iným
spôsobom ako doba štátnej služby, počas ktorej tento príslušník plní služobné úlohy. Smernica v článku
16písm.b)upravujeajtzv.„neutralizáciu“,ktoráhovorío„preskočení“určitýchdnívreferenčnomobdobí,
ako keby neexistovali. Predmetným spôsobom sa poskytuje pracovníkom zvýšená ochrana, pretože sa

z referenčných období „vymazávajú“ dni času odpočinku, čím sa počet odpracovaných dní nezmení,
ale zníži sa počet dní
v referenčnom období a teda sa zvyšuje priemerný týždenný pracovný čas žalobcu. Avšak, nemožno
neutralizovať všetky dni voľna, pretože by to vytvorilo situáciu ad absurdum a teda to, že čím viacdní voľna na oddych a regeneráciu by žalobca dostal a využil, tak tým viac by bolo zasiahnuté
do jeho práva na oddych a regeneráciu. Zákonodarca pri tvorbe smernice prezumoval predmetnú
situáciu a neutralizoval iba dni riadnej dovolenky, v plachtách služieb označené ako „DOV“, a dni

práceneschopnosti, v plachtách označené ako „PN“ a „PNK“
(v iných prípadoch aj „OČR“), čím vytvoril priestor na zvýšenú ochranu pracovníkov. Na účely výpočtu
priemerného týždenného pracovného času žalobcu žalovaný neutralizuje všetky dni riadnej platenej
dovolenky „DOV“, ako aj všetku práceneschopnosť „PN“ a „PNK“, tiež „OČR“ a dni voľna z dôvodu
všeobecného občianskeho záujmu „VSZ“. V zmysle Smernice, ako aj právneho poriadku Slovenskej

republiky, sú referenčné obdobia príslušníkov Hasičského a záchranného zboru rozvrhnuté do 6-
mesačných období, ktoré nie sú viazané na kalendárne mesiace. Na základe uvedeného mal za to,
že tieto referenčné obdobia treba počítať od momentu, od ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok. Vo
vzťahu k žalobcom predloženej tabuľke, ktorou odôvodňuje ním uplatnený nárok, žalovaný namietal, že
samotný odkaz na tabuľku ako dôkaz presahu nad 48 hodinový pracovný čas neobstojí a nepostačuje.
Z predmetnej tabuľky nie je zrejmé, ako žalobca k svojim výsledkom dospel, na základe akých

skutočností, ktoré faktory, resp. skutočnosti bral do úvahy, čo presne zohľadňoval. Žalobca celkom
zjavne nezohľadnil šesť mesačné referenčné obdobie, ale svoje výpočty viaže na obdobie kalendárneho
roka, t. j. 12 mesiacov, na čo v zmysle Smernice nie sú splnené podmienky. Žalobca nijakým spôsobom
nešpecifikoval presne v akých obdobiach dochádzalo k presahom nad 48 hodinový týždenný pracovný
čas. V konaní neboli zo strany žalobcu jednoznačne preukázané presahy nad 48 hodín v konkrétnych

obdobiach, avšak tvrdenie žalobcu o pravidelných presahoch vo výške 53 hodín týždenne bolo pre
konajúci súd postačujúce.

2.6. Súd prvej inštancie pri zisťovaní presahov nad 48 hodín nesprávne vychádzal z údaja 1.280,32
hodín,ktorépovažovalzažalobcomodslúženéhodinyvrámcižalovanéhoobdobia.Žalovanýdokonania

predložil dôkaz - prehľad plánu žalobcu za žalované obdobie, v ktorom sú detailne uvedené jednotlivé
dni v príslušných mesiacoch s príslušným popisom podľa toho, čo sa v daný deň dialo. Jednotlivé dni
sú popísané s poznámkou a z uvedeného možno vyčítať, kedy mal žalobca 24 hodinovú službu, či ju
mal plnú alebo prerušenú nejakou neprítomnosťou v práci a v akom časovom rozsahu, tiež prípadné
školenia a tiež všetky výjazdy a rovnako aj akúkoľvek neprítomnosť v práci spolu s jej presným časovým

vymedzením. Číslo na úplnom konci tabuľkového prehľadu plánu však neznamená celkový počet
žalobcom odslúžených hodín v rámci žalovaného obdobia, ale sčítaný počet hodín jednotlivo uvedených
v stĺpci 3 (počet hodín). Tento údaj však započítava aj príplatky za výjazdy, a preto je dôležité si všimnúť,
že viaceré dni za uvedené obdobie sú v tomto dôkaze uvedené duplicitne, t. j. ide o duplicitu časových
údajov žalobcu, z dôvodu ktorého nemožno súčet hodín považovať za údaj o súčte odslúžených hodín

žalobcu.
2.7. Žalovaný sa taktiež nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v predloženej tabuľke výpočtu
priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach nie je započítavaný
údaj o pohotovosti žalobcu, čím sa v konečnom dôsledku ešte navýši celkový presah nad 48 hodín.
Tabuľka obsahuje 15 stĺpcov, pričom každý z nich je presne vymedzený tak, aby bol nezameniteľný

s iným a zároveň aby bolo z neho zrejmé, čo ktorý stĺpec preukazuje. V štvrtom stĺpci zľava (počet
odslúžených celých zmien) figuruje údaj, ktorý preukazuje počet žalobcom odslúžených celých 24
hodinových zmien
(denná + nočná časť). 24 hodinová zmena v sebe zahŕňa aj tzv. nočnú časť, resp. pohotovosť, počas
ktorej sa žalobca nachádza na stanici, avšak okrem prípadu výjazdu (vtedy sa pohotovosť zmení na

nadčas, ktorý je aj odlišne finančne ohodnotený), kedy tento čas slúži na oddych. Z tabuľky je možné tiež
vyčítať, koľko času žalobca strávil v rámci nočnej pohotovosti, koľko času predstavovali výjazdy, koľko
času žalobca strávil v práci aj po skončení 24 hodinovej zmeny, t. j. po 07.00 hod. (v prípade žalobcu
za sledované žalované obdobie k takejto situácii neprišlo vôbec). Žalovaný v tabuľke uviedol aj počet
skutočne odslúžených hodín v mesiaci, započítané dni (zohľadňujúc neutralizáciu, ak sa žalobcu

v danom období týkala), percentuálne vyjadrenie aktívnej časti služobnej pohotovosti (výjazdy) a
priemerný počet týždňov v mesiaci (počet skutočne odslúžených hodín
vmesiaci/priemernýpočettýždňovvsledovanomobdobí=priemernýpočetskutočneodslúženýchhodín
zatýždeň).Zuvedenéhojezrejmé,žežalovanýdosvojichtabuliekzahrnulajnočnépohotovosti,nakoľko
žalobcovisazaúčelomzisteniapočtuskutočneodpracovanýchhodínzarátavalicelé24hodinovézmeny,

ako to vyplýva z predložených tabuliek. Vzhľadom na uvedené nemožno tvrdiť, že žalovaným uvádzané
hodnoty priemerného počtu skutočne odslúžených hodín za týždeň je potrebné navýšiť ešte
o pohotovosti, a teda celkový priemerný počet odslúžených hodín by mal byť ešte výrazne vyšší.2.8. Žalovaný sa nestotožnil ani s posúdením splnenia podmienok priznania práva na náhradu škody z
dôvodu porušenia práva Únie. Žalobca neosvedčil, žeby mu vznikol nárok na náhradu škody. V prvom
rade žalovanému nie je zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi

nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú bol žalobca odmeňovaný. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje
„aktívna činnosť“,
a teda mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti.
Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať žiaden výkon práce

z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca nemusí byť bdelý a
aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca
dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj za neaktívnu časť
práce. Žalobca dostáva pracovnú odmenu, ktorou mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade
potreby (zásahu) bude k dispozícií. Pokiaľ aj súd prvej inštancie, napriek všetkým doteraz uvedeným
skutočnostiam, dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca, a za ktorú je riadne

odmeňovaný, je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte
nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil
„škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť. Súd prvej inštancie
právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho zákonníka v podobe
nemajetkovej ujmy. Žalovaný považuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie

žalobcovi priznal, za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam
trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Žalovaný
zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, podľa ktorého „výška náhrady v konkrétnom
prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich
sa poškodenia dobrej povesti“ (napr. Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). Európsky súd

pre ľudské práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť
zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam
násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné
zranenia alebo násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Okrem toho náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako sekundárnu
kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola (vôbec) možná v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka,resp.akbysatakátosatisfakcianezdalapostačujúca,avšakvždylenvtedy,akbolavznačnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo
preukázané. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nesie žalobca bremeno tvrdenia o tom, že žalovaný

by spôsobil žalobcovi škodu, resp. zasiahol do jeho osobnosti a že tento zásah bol objektívne spôsobilý
privodiť ujmu na jeho právach, pričom žalobca musí nielen uviesť, ale aj preukázať aká ujma mu vznikla.
Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o
existencii škody a zásahu. Keď sa žalobca domáha v zmysle žaloby náhrady nemajetkovej ujmy, žalobca
musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal

následnú reakciu v jeho súkromnom živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí.
Zo strany žalobcu nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej miere
znížila jeho dôstojnosť resp. vážnosť v spoločnosti. Žalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobca sa
žalobounedomáha,abysa„upustiloodneoprávnenéhozásahu“dojehoprávanaochranuosobnosti,ani
aby sa odstránili následky takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav

do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V konaní nebolo výpoveďou
žalobcu ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry
žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy. Z obsahu žaloby vyplýva skutočnosť, že
žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas služobnej pohotovosti,
keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej republiky. Žalovaný

opakovane namietal, že žalobca v rámci konania pred súdom prvej inštancie neodôvodnil výšku
požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol, v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval.
Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť
odvolávaním sa na rozhodovaciu činnosť v iných obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o
osobnostné práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne.

Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si predstavoval rodine, priateľom a/
alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho
prebratia Smernice; medzi uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Je úplne
bežné, že dospelí ľudia majúci vlastné rodiny, ktoré živia svojou prácou, nemajú toľko voľného času napriateľov a voľnočasové aktivity, ktorým sa venovali napríklad v mladosti počas štúdií a pod.. Uvedené
ale nepredstavuje podľa žalovaného argument spôsobilý preukázať dôvodnosť uplatneného nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

2.9. K pôsobnosti a transpozícii Smernice 2003/88/ES žalovaný uviedol, že štátnu službu
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť, (ktorá je špecifická
nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo nadväzuje určená služobná

pohotovosť), možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice 89/391/
EHS v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a
záchranného zboru plnia, možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany,
integrovaného záchranného systému ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného
zboru, bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“
v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Podľa žalovaného nedošlo ani k nesprávnej transpozícii

relevantných článkov Smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo

podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
odvolania (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) pričom
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

5. Odvolací súd preskúmaním veci v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolaním dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vzal pri svojom rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov

zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej
inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne
aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a
z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne
odkazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam žalovaného dodáva nasledovné:

6. Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie námietky žalovaného, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozsudku správne poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-429/09 zo dňa
25.11.2010 vo veci Günter Fuss, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu Smernice EURópskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti

s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Uvedené konanie sa
týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného
sektora
a jeho rozpis služieb stanovoval v priemernej dĺžke 54 hodín týždenne a zahŕňal 24 hodinové zmeny,
pričom každá takáto 24 hodinová zmena, v rámci ktorej musel byť hasič prítomný na pracovisku,

pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

7. Článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-

hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas,
v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť, a od
ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach
konštatoval, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas
nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzia.8. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky výkonu
štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka nepretržitého

odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť a dovolenka.
Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho parlamentu a Rady
2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (bod 6 prílohy
č. 4). Z predmetných ustanovení zákona ale nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste
výkonuslužbybolapovažovanázasúčasťichslužobnéhočasuaprávevtejtoskutočnostispočívarozpor

slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor opakovane konštatoval, že pojem
„pracovný čas“ uvedený v smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel tejto smernice, ktorým je zlepšenie životných
a pracovných podmienok pracovníkov. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný
čas“ ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva
svoju činnosť alebo povinnosti…“ a „čas odpočinku“ ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“.

Ako Súdny dvor zdôraznil vo svojej judikatúre, rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným
časom, alebo nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu alebo
kategórie, pomocou ktorých by umožnil určité rozlišovanie alebo nuansy. Súdny dvor v rozsudku vo
veci C-518/15 Ville de Nivelles/Rudy Matzak zdôraznil, že členské štáty sa nemôžu, pokiaľ ide o určité
kategórie hasičov prijatých do verejných hasičských služieb, odchýliť od súboru povinností vyplývajúcich

z ustanovení smernice vrátane pojmov „pracovný čas“ a „čas odpočinku“. Smernica neumožňuje ani to,
aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v tejto smernici. Smernica síce stanovuje možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať
ustanovenia, ktoré sú priaznivejšie pre ochranu bezpečnosti a zdravia pracovníkov, ale táto možnosť sa
neuplatňujenadefiníciupojmu„pracovnýčas“.Totokonštatovaniepotvrdzujeajúčeltejtosmernice,ktorý

má zabezpečiť, aby sa definície v nej uvedené nemohli vykladať rôzne v závislosti od vnútroštátneho
práva. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným
významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou
na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť
48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,

že zahŕňa tak nadčasy ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno
v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol,
členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) smernice 2003/88 tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný

pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým
spôsobom obmedzia.

9. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore umožňuje zamestnávateľovi, resp.
služobnému úradu rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný (pracovný) čas tak, že tento presiahne

maximálnu hranicu stanovenú v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo
04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosť
členských štátov vyplývajúca zo smernice, ktorou je dosiahnuť výsledok stanovený smernicou, ako aj
ich povinnosť prijať všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie splnenia tejto
povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov. Vychádzajúc

z vyššie uvedených skutočností, je potrebné konštatovať, že Slovenská republika ako členský štát EÚ
v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov, konkrétne príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru, neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola
prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času, stanovenej v čl. 6 písm. b)
cit. Smernice.

10. Vo vzťahu k pôsobnosti Smernice na žalobcu, t. j. na hasiča, resp. príslušníka Hasičského a
záchranného zboru, treba poukázať na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14.
júla 2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. Čl. 1 ods. 3 Smernice definuje svoj rozsah pôsobnosti

na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice
89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje na „na všetky odvetvia činnosti a to
verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti služieb (priemysel,poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný čas atď.) Ako vyplýva z
ods. 2 prvého pododseku tohto čl. neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde sú s ňou nevyhnutne
v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, napríklad

v oblasti služieb civilnej ochrany. Na činnosť vykonávanú žalobcom sa ale táto výnimka nevzťahuje.
Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku Smernice je potrebné s ohľadom na cieľ
Smernice (podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci) vykladať zužujúco.
Táto výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu
verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného

rozsahu (napr. prípady živelných pohrôm), pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas
pre zásahové
a záchranné tímy. Takáto služba civilnej ochrany sa jasne odlišuje od štandardnej, základnej obsahovej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Aj zo záverov
uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2
smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia

pracovníkov pri práci, ako aj čl. 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času sa majú vykladať
v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná
služba, o ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže
článok 6 bod 2 smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej

ako maximálny týždenný pracovný čas, vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však
možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti
a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k zabezpečeniu riadneho fungovania služieb
nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú verejný poriadok, zdravie
a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia pracovníkov pridelených

do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však musia byť v čo najväčšom
rozsahu zachované ciele smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že
jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice 89/391, bolo
zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj
verejného poriadku v prípade závažných

a svojim rozsahom mimoriadnych okolností - napríklad v prípade katastrofy - pre ktoré je charakteristická
najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide o
ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri rozvrhu
pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Uvedená výnimka však určite neodôvodňuje
to, že členský štát by považoval všetky činnosti vykonávané v príslušných odvetviach za činnosti, na

ktoré sa táto výnimka vzťahuje. Kritérium zákonodarcu na určenie pôsobnosti smernice 89/391 sa totiž
nezakladá na príslušnosti pracovníkov k takým rozličným odvetviam činnosti uvedeným v článku 2 ods.
2 prvom pododseku tejto smernice, akými sú vo všeobecnosti ozbrojené sily, polícia a civilná ochrana,
ale vyplýva výlučne z osobitnej povahy určitých osobitných úloh vykonávaných zamestnancami v týchto
odvetviach, čo odôvodňuje výnimku z pravidiel stanovených

v uvedenej smernici, a to z dôvodu absolútnej nevyhnutnosti zabezpečenia účinnej ochrany spoločnosti.
Vzhľadom na to uvedené činnosti, ktoré sa v ozbrojených silách a záchranných službách vykonávajú za
zvyčajných okolností, patria v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia do pôsobnosti smernice 89/391. V
tomto prípade sa teda táto smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej a záchrannej služby, aj keď
tieto činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom

alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí
ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Zhrnúc vyššie uvedené je
možné konštatovať, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

11. Ďalej je potrebné uviesť, že Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že
v prípade, ak by nebolo možné vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade

s požiadavkami práva Únie, vnútroštátne súdy a správne orgány majú povinnosť uplatňovať právo
Únie v celom rozsahu a chrániť práva, ktoré toto právo Únie priznáva jednotlivcom, pričom v prípade
potreby neuplatnia nijaké vnútroštátne ustanovenie, ktoré by bolo v rozpore s právom Únie. Je potrebné
vziať na zreteľ aj ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada zodpovednosti štátu zaškody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému
zmlúv, na ktorých je Únia založená. Z uvedenej judikatúry vyplýva, že táto povinnosť platí v prípade
každého porušenia práva Únie členským štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto

porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v
zásade povinnosť túto škodu nahradiť. Uplatnenie podmienok dovoľujúcich konštatovať zodpovednosť
členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušeniami práva Únie musia vnútroštátne súdy
v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora na ich vykonanie. Je potrebné uviesť, že
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora môže náhradu takejto škody spôsobenej jednotlivcovi zabezpečiť

nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát a že právo Únie nebráni ani tomu, aby mohla zodpovednosť
verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má
samotný členský štát. Súdny dvor rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody,
keď sú splnené tri podmienky, t. j. 1) že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom
práva a porušenie je dostatočne závažné, 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi týmto
porušením a škodou, spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Tu je potrebné si rovnako uvedomiť, že

nárok poškodeného jednotlivca na náhradu škodu je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ
v záväzkoch žalovanej voči Európskej únii, a nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a v tomto zmysle nemožno
akceptovať požiadavku žalovaného, že žalobca mal povinnosť v spore jednak preukázať predžalobnú
výzvu na prerokovanie svojho nároku adresovanú príslušnému orgánu štátu a jednak konaniu

predchádzajúce konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozície príslušnej smernice zo
strany žalovanej. Samotný zákon č. 514/2003 Z. z. tak možno v danom prípade použiť len analogicky
(keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis, ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku
takéhoto nároku a konania o ňom), pričom toto použitie nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych
oprávnení založených unijným právom a podmienky vyžadované pre uplatnenie tohto nároku nesmú

byť menej priaznivé ako podmienky platné pre obdobné nároky, ktoré vznikli na základe vnútroštátneho
práva (zásada ekvivalencie alebo rovnocennosti) a nesmú byť takej povahy, aby v praxi znemožnili alebo
nadmerne sťažili získanie náhrady škody (zásada efektivity). V tomto zmysle možno založiť právomoc
všeobecného súdu na konanie a rozhodovanie o nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku (analogicky ako je to pri nárokoch na

náhradu škody, ktoré vznikli z nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného postupu a podobne
podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Na druhej strane ale nemožno od žalobcu požadovať, aby disponoval
predchádzajúcou konštatáciou o nesprávnom úradnom postupe pri transpozícii smernice, keď ani pri
nárokunanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomnemusípoškodenípreuplatnenie
svojho práva na náhradu škody na súde takýmto prostriedkom disponovať a otázku, či

k nesprávnemu úradnému postupu došlo si vyrieši v konaní o nároku na náhradu škody sám konajúci
súd. Pokiaľ ide o predbežné prerokovanie nároku žalobcu príslušným orgánom žalovanej, takúto
podmienku uplatnenia nároku žalobcu na náhradu škody na súde by bolo možné podľa odvolacieho
súdu analogicky zo zákona č. 514/2003 Z. z. odvodiť, avšak
v tomto konkrétnom prípade by to bolo v rozpore so zásadou efektivity, keď je zrejmé, že proti

žalovanému sú na súdoch Slovenskej republiky uplatnené príslušníkmi Hasičského
a záchranného zboru obdobné pohľadávky na náhradu škody za nesprávnu transpozíciu Smernice v
desiatkach až stovkách prípadov a žalovaný podľa vedomosti odvolacieho súdu žiadnemu žalovanému
nároku dobrovoľne nevyhovel.

12. Čo sa týka samotných podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody za nesprávnu
transpozíciu Smernice do slovenského právneho poriadku, ako konštatoval
v odôvodnení napadnutého rozsudku už súd prvej inštancie, poškodení jednotlivci majú právo na
náhradu, za súčasného splnenia troch podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať
jednotlivcom práva, b) porušenie je dostatočne závažné a c) medzi týmto porušením a škodou

spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

13. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie správne konštatoval, že táto podmienka je v
danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice 2003/88 predstavuje pravidlo sociálneho
práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou

požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť
48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené,
že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátnehopráva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú
ide vo veci samej, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Uvedené
dôležité pravidlo sociálneho práva nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek

obmedzeniu a jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi
súdmi. V prejednávanom spore nebolo sporné, že žalobcovi sú rozvrhované služby takým spôsobom,
že na 17 hodinovú riadnu službu v služobný deň nadväzuje určená 7 hodinová služobná pohotovosť
na pracovisku, že služobné povinnosti sú určované na čas nočných hodín, že v prípade, že je počas
služobnej pohotovosti vyhlásený poplach a hasiči sú vyslaní na zásah, mení sa služobná pohotovosť na

prácu nadčas, že hasiči strávia na pracovisku počas jednej zmeny minimálne 24 hodín. Celkovo žalobca
za žalobou vymedzené obdobie od apríla 2020 do marca 2023 (156,45 týždňov) realizoval výkon práce
v rozsahu cca 8241,21 hodín, t. j. 731,61 hodín navyše oproti maximálnemu prípustnému času za dané
obdobie vyplývajúcemu zo smernice (maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín x 156,45 týždňov
= 7509,6 hodín), čo zodpovedá v priemere 4,7 hodiny týždenne navyše oproti stanovenému maximu.
V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 03. októbra 2000 Simap

(C-303/98, Zb. s. I-7963), uznesenie zo dňa 03. júla 2001, CIG (C-241/99, Zb. s. I-5139)
a rozsudok zo dňa 09. septembra 2003, Jaeger (C-151/02, Zb. s. I-8389). Z uvedených rozhodnutí jasne
vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti
a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88 a teda, že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej

úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa takéto obdobia
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v
článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Súdny dvor
v už citovanom rozsudku C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer a i. potvrdil uvedenú judikatúru týkajúcu
sa období pracovnej pohotovosti, ktoré odpracovali pracovníci spadajúci do oblasti civilnej obrany.

Keďže Súdny dvor navyše zastával názor, že táto otázka, súvisiaca s pojmom „pracovný čas“ v zmysle
smernice 2003/88 neponecháva priestor na akékoľvek rozumné pochybnosti, prijal s prihliadnutím na
vyššie spomenutú judikatúru uznesenie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, v ktorom rozhodol, že
činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem prípadu výnimočných
okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88, takže článok 6 písm. b) tejto smernice

v zásade bráni prekročeniu 48-hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný pracovný čas
vrátane zásahových služieb.
14. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, podľa judikatúry Súdneho dvora dostatočne závažné porušenie práva
Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré
majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej

normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym orgánom. V
každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti. Tu sa odvolací súd plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie
uvedenými
v odôvodnení jeho rozsudku, najmä s poukazom na ciele Smernice, ktoré mali byť dosiahnuté

stanovením maximálneho týždenného pracovného času - právo pracovníkov na primeranú dobu
odpočinku a tým ochrana zdravia a bezpečnosti pracovníkov.

15. Čo sa týka tretej podmienky, vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej normy Únie a
škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, treba v prvom rade uviesť, že je potrebné sa stotožniť

so záverom súdu prvej inštancie, že v posudzovanej veci vznikla žalobcovi nemajetková ujma, ktorú
je možné posúdiť podľa zásad upravených v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka vzťahujúcich sa na
právo na ochranu osobnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo na ochranu
svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú také rýdzo osobnostné práva človeka, ktoré ovplyvňujú
rozvojjehoosobnostiasúsnímúzkospäté.Jednásaonehmotnéhodnotyľudskejosobnostivjejfyzickej
(telesnej), ako aj psychicko - morálno - sociálnej integrite. Jedným z najvýznamnejších osobnostných
práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ako aj právo na ochranu zdravia. Tieto práva žalobcu
boli podľa záverov súdu prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, porušené. Žalobcovi tak

nepochybne vznikla nemajetková ujma. K spochybňovaniu existencie vzniknutej ujmy žalovaným, resp.
jej intenzity s poukazom na to, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca odpočívať alebo
sa venovať inej činnosti, že pri nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej službyurčený, resp. vymedzený priestor na odpočinok (spánok) zamestnanca, a teda sa od neho nevyžaduje
aktívna činnosť, že žalobca nemusí byť bdelý
a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, je potrebné odkázať na opakované

konštatovanie Súdneho dvora, že pojem „pracovný čas“ treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok
pracovníkov. Vyžaduje si splnenie troch podmienok. Po prvé pracovník musí byť „v práci“, po druhé
musí byť zamestnávateľovi k dispozícii a po tretie musí vykonávať svoju činnosť alebo svoje povinnosti.
Rozhodujúcim faktorom pri určovaní toho, čo je a čo nie je pracovný čas, je teda požiadavka prítomnosti

na mieste určenom zamestnávateľom
a okamžitého poskytovania príslušných služieb. Dôležité je aj zohľadnenie kvality času, ktorý pracovník
môže tráviť počas plnenia tohto typu povinností, napríklad to, či sa môže venovať vlastným záujmom
a rodine. Z judikatúry Súdneho dvora dokonca vyplýva, že aj čas pracovnej pohotovosti, strávený
v domácom prostredí na telefóne (teda mimo priestorov zamestnávateľa), jednoznačne predstavuje
pracovný čas, pretože pracovník musí byť neustále k dispozícii zamestnávateľovi a zastihnuteľný,

a jeho sloboda pohybu a sloboda organizovať si vlastný program je preto výrazne obmedzená. Z
uvedených dôvodov sú aj tieto námietky žalovaného bez právneho významu. Je potrebné vziať na
zreteľ tú skutočnosť, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný úrad),
musí tam byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych resp. spánok, musí byť plne k dispozícii

a pripravený okamžite poskytnúť príslušné služby a plniť si svoje povinnosti. Je oddelený od svojho
vlastného sociálneho súkromného prostredia a rodinných a spoločenských väzieb
a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám,
je nielen výrazne obmedzená, ale priam vylúčená. Ďalej je potrebné prihliadnuť na to, že právo na
odpočinok u žalobcu je permanentne niekoľko rokov porušované, že žalobca plní v spoločnosti veľmi

zodpovedné úlohy, ktoré neraz vyžadujú aj nasadenie vlastného života, že je o to viac dôležité, aby mal
možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, resp. aj vykonávaniu aktivít, ktoré
priamo, či nepriamo súvisia s výkonom jeho povolania. Jeho pracovná pozícia je vysoko zodpovedná,
riziková, náročná
a nenahraditeľná. O to väčšia sa javí potreba, aby žalobca ako hasič mal dostatok času na odpočinok,

regeneráciu, súkromie, rodinný život.

16. Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica 2003/88/ES neobsahuje ustanovenia o práve na náhradu
škody v prípade jej porušenia. Čo sa týka peňažnej satisfakcie za porušenie práva žalobcu, zo Smernice
potom nemožno vyvodiť, že by právo EÚ uprednostňovalo niektorú

z foriem náhrady škody, keďže neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa náhrady škody vzniknutej
porušením jej ustanovení. Z Európskej judikatúry však vyplýva, že náhrada škôd spôsobených
jednotlivcom porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť
skutočnú ochranu ich práv. Je pritom na vnútroštátnom práve členských štátov, aby pri dodržaní zásad
rovnocennosti a efektivity určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme udelenia dodatočného

náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak definovali pravidlá týkajúce sa
spôsobu výpočtu tejto náhrady. najbližšie k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13
Občianskeho zákonníka Právny poriadok SR tiež nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na
náhraduškodyprotištátuspôsobenejporušenímprávaúnie.Anizákonč.514/2003Z.z.ozodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto súd prvej

inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie
k zásahu do osobnosti žalobcu (analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).
K výhradám žalovaného ohľadne peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu je potrebné uviesť, že
občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti vymenované v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
sú uvedené len príkladmo a že právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky

ochrany. Ktoré z týchto právnych prostriedkov dotknutá osoba použije, závisí predovšetkým na jej
vôli, ktorá bude ovplyvnená povahou a intenzitou neoprávneného zásahu. Z § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie,
pričom týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy

tam, kde by sa satisfakcia podľa ods. 1 nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného
práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, t. j., že žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia
nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného
týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu v zmysle zákona č. 315/2001Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje zamestnávateľovi, resp. služobnému úradu
rozvrhnúť príslušníkovi zboru služobný čas tak, že tento presiahne maximálnu hranicu, stanovenú v
článku 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES, je v prejednávanom spore

potrebné urobiť záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie
trvajúcich následkov, nie je namieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah
(štát). Vzhľadom na tieto špecifiká rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa
podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie difamujúcich výrokov a podobne.
Uvedené prostriedky nápravy podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za takýchto okolností strácajú

svoju účinnosť a funkčnosť a v takomto prípade súdna prax nevylučuje možnosť bez ďalšieho uplatniť
finančné zadosťučinenie. V tomto konkrétnom prípade odvolací súd súdom prvej inštancie priznanú
výšku peňažnej náhrady považuje za primeranú, a to vzhľadom na špecifickosť uplatňovaného nároku,
subjekt zodpovedný za zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorým je štát, dĺžku trvania zásahu a
aj s prihliadnutím na skutočnosť, že priznaná peňažná satisfakcia predstavuje vyčíslenie ujmy za čas
731,61 hodín počas 156,45 týždňov, ktorý žalobca nestrávil odpočinkom a nemohol sa venovať rodine

s prihliadnutím na špecifické rodinné okolnosti na strane žalobcu. Súd je pri posudzovaní výšky viazaný
právnym predpisom len v tom, že má posúdiť primeranosť uplatňovanej výšky ujme, ktorú
v dôsledku nesprávnej implementácie normy Európskej únie utrpel žalobca. Spôsob určenia je na
úvahe súdu a táto úvaha nie je podľa záveru odvolacieho súdu neprimeraná, zjavne nevybočujúca z
pravidiel primeranej náhrady. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy primeranú k závažnosti

nezákonného zásahu, spočívajúc v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a
organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd výšku nemajetkovej ujmy
primeranú k okolnostiam za ktorých k zásahu došlo, spočívajúc v dlhodobom časovom horizonte,
v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Odvolací súd sumarizačne poukazuje aj
na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v skutkovo a právne totožných prípadoch náhrady

nemajetkovej ujmy požadovanej príslušníkmi hasičského a záchranného zboru podporujúce závery
tohto rozhodnutia.
K námietke žalovaného, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané
obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde
o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z. z.

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne
reflektuje na potrebu rešpektovania výšky náhrad priznávaných obetiam trestných činov, a preto je aj v
tomto smere odvolacia námietka nedôvodná.

17. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP vo

výroku I. ako vecne správny potvrdil. Rovnako odvolací súd potvrdil aj rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku III. o náhrade trov konania, keď v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo
správneho právneho posúdenia úspechu žalobcu v predmetnom spore v zmysle ustanovenia § 255 ods.
1 CSP s prihliadnutím na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 56/2017.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý tak
má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2

CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).